Rozsudok ,
Potvrdzujúce Rozhodnutie bolo vynesené dňa streda 29. júl 2015

Súd: Krajský súd Žilina
Spisová značka: 6Co/365/2015

Identifikačné číslo súdneho spisu: 5612210447
Dátum vydania rozhodnutia: 29. 07. 2015
Meno a priezvisko sudcu, VSÚ: JUDr. Yvetta Dzugasová

ECLI: ECLI:SK:KSZA:2015:5612210447.3

ROZSUDOK V MENE

SLOVENSKEJ REPUBLIKY

Krajský súd v Žiline, ako súd odvolací, v senáte zloženom z predsedníčky senátu JUDr. Yvetty

Dzugasovej a členov senátu JUDr. Jany Urbanovej a Mgr. Miroslava Šeptáka v právnej veci
navrhovateľa: POHOTOVOSŤ, s.r.o. so sídlom Bratislava, Pribinova 25, IČO: 35 807 598, zastúpeného
spoločnosťou: Fridrich Paľko, s.r.o. so sídlom v Bratislave, Grösslingova 4, IČO: 36 864 421, proti
odporcovi: Slovenská republika zastúpená Ministerstvom spravodlivosti SR so sídlom Župné námestie
13, 813 11 Bratislava, v konaní o náhradu majetkovej škody a nemajetkovej ujmy, o odvolaní
navrhovateľa proti rozsudku Okresného súdu Liptovský Mikuláš č. k. 10C/180/2012-105 zo dňa 30.
januára 2014, takto

r o z h o d o l :

Rozsudok Okresného súdu Liptovský Mikuláš č. k. 10C/180/2012-105 zo dňa 30. januára 2014
p o t v r d z u j e .

Odporcovi náhradu trov odvolacieho konania n e p r i z n á v a .

o d ô v o d n e n i e :

Okresný súd napadnutým rozsudkom v celom rozsahu zamietol návrh, ktorým sa navrhovateľ
domáhal uloženia povinnosti proti odporcovi zaplatiť škodu a nemajetkovú ujmu spôsobenú (tvrdeným)
nesprávnym úradným postupom exekučného súdu - Okresného súdu Liptovský Mikuláš. Nesprávnosť
postupu mala spočívať v okolnosti, že exekučný súd rozhodol o žiadosti o udelenie poverenia na

vykonanie exekúcie až dňa 19.03.2012 a to rozhodnutím o zamietnutí žiadosti o udelenie poverenia.
K rozhodnutiu o žiadosti o udelenie poverenia tak došlo po uplynutí zákonom stanovenej doby s
omeškaním viac ako 391 dní. Odporcovi súd náhradu trov konania nepriznal.
Z dôvodov rozhodnutia vyplýva, že okresný súd v súlade s ust. § 101 ods. 2 O. s. p. konal a rozhodol
na pojednávaní v neprítomnosti navrhovateľa a jeho právneho zástupcu, tiež v neprítomnosti odporcu,
ktorí mali doručenie predvolania na pojednávanie riadne a včas vykázané. V rámci dokazovania sa súd
oboznámil s obsahom listín založených v spise, ako aj s obsahom pripojeného spisu Okresného súdu

Liptovský Mikuláš č. k. 7Er/293/2011, pričom zistil a ustálil nasledovný skutkový a právny stav:
Navrhovateľ (v postavení oprávneného) podal dňa 16.03.2011 návrh na vykonanie exekúcie proti
povinnému V. M., na základe exekučného titulu rozsudku Stáleho rozhodcovského súdu zo dňa
08.12.2010 sp. zn. SR 11818/10, na vymoženie povinnosti zaplatiť sumu 1.558,57 Eur s príslušenstvom.
Exekučný súd dňa 05.04.2011 vyzval Stály rozhodcovský súd spoločnosti Slovenská rozhodcovská a.s.
na predloženie rozhodcovského spisu sp. zn. SR 11818/10, ktorý súdu predložil následne na CD nosiči
dňa 15.04.2011. Okresný súd Liptovský Mikuláš uznesením zo dňa 25.05.2011 č. k. 7Er/293/2011-13,

žiadosťsúdnehoexekútoraoudeleniepoverenianavykonanieexekúciezamietolzdôvodu,žeexekučný
titul priznával oprávnenému zákonom nedovolené plnenie, ktoré bolo súčasne aj v rozpore s dobrými
mravmi a spotrebiteľským právom. Uznesením zo dňa 13.09.2011 č. k. 7Er/293/2011-21 bola exekúcia
zastavená.V prerokovávanej veci si navrhovateľ uplatnil náhradu majetkovej škody v sume 5.455,98 Eur a
nemajetkovú ujmu v peniazoch vo výške 1.091,20 Eur z dôvodu nesprávneho úradného postupu
exekučného súdu, ktorý nerozhodol o návrhu oprávneného v exekučnom konaní v zákonom stanovenej

lehote.
Okresný súd citujúc ustanovenie § 3 ods. 1, § 4 ods. 1 písm. a) bod 1, § 9 ods. 1, 2, § 15 ods. 1, §
16 ods. 1, § 17 ods. 1, 2 zákona č. 514/2003 Z. z. o zodpovednosti za škodu spôsobenú pri výkone
verejnej moci a o zmene niektorých zákonov v znení neskorších predpisov (v znení do 31. 12. 2012) a s
poukazom na ust. § 44 ods. 2 Exekučného poriadku konštatoval, že návrh navrhovateľa vyhodnotil ako

nedôvodný, keď vykonaným dokazovaním nebola preukázaná dôvodnosť žalobného návrhu.
Navrhovateľ nepreukázal naplnenie atribútov zodpovednostného vzťahu za škodu spôsobenú
nesprávnym úradným postupom exekučným súdom. K nesprávnemu úradnému postupu malo dôjsť
tým, že exekučný súd rozhodol o žiadosti o udelenie poverenia s omeškaním viac ako 391 dní od
doručenia žiadosti. Toto tvrdenie navrhovateľa sa vykonaným dokazovaním ukázalo ako nepravdivé.
Žiadosť súdneho exekútora o udelenie poverenia bola súdu doručená dňa 16.03.2011, pričom o žiadosti

bolo rozhodnuté uznesením zo dňa 25.05.2011 tak, že žiadosť o udelenie poverenia bola zamietnutá.
Exekučnými titulmi, na ktoré sa pri rozhodovaní o žiadosti súdneho exekútora o udelenie poverenia
na vykonanie exekúcie nevzťahovala zákonná 15 dňová lehota, boli v zmysle ust. § 41 ods. 2 písm.
d) Exekučného poriadku, v znení účinnom do 31.05.2011, vykonateľné rozhodnutia rozhodcovských
komisií a zmiery nimi schválené. Vzhľadom na to, že exekučným titulom v uvedenom exekučnom konaní

bol rozhodcovský rozsudok, súd mal za to, že zákonná lehota 15 dní sa na rozhodovanie súdu o udelení
poverenia súdnemu exekútorovi na vykonanie exekúcie nevzťahovala (uvedenému výkladu nasvedčuje
aj následný postup zákonodarcu, ktorý s účinnosťou od 01.06.2011 rozhodcovský rozsudok uviedol
výslovne do zákonného ustanovenia § 41 ods. 2 písm. d) Exekučného poriadku). Navyše, zákonné ust.
§ 44 ods. 2 Exekučného poriadku určuje lehotu 15 dní len na udelenie poverenia na vykonanie exekúcie,

t. j. nie aj na rozhodnutie, ktorým sa žiadosť súdneho exekútora o udelenie poverenia na vykonanie
exekúcie zamieta (teda, ak súd nevydáva poverenie). Okresný súd ďalej zdôraznil, že rozhodovanie
o žiadosti súdneho exekútora o udelenie poverenia na vykonanie exekúcie vzhľadom na exekučný
titul, ktorým je rozhodcovský rozsudok, najmä z hľadiska posúdenia zákonnosti priznaného plnenia a
vykonateľnosti exekučného titulu, si vyžaduje osobitnú právnu úvahu, prihliadajúc ku skutočnosti, že

medzi oprávneným a povinným vznikol spotrebiteľský právny vzťah. Exekučný súd preto postupoval so
všetkou opatrnosťou, keď ešte pred rozhodnutím o žiadosti súdneho exekútora o udelenie poverenia na
vykonanie exekúcie si vyžiadal kompletný rozhodcovský spis a v nadväznosti na zistenie, že exekučný
titul priznáva oprávnenému zákonom nedovolené plnenie, ktoré je súčasne aj v rozpore s dobrými
mravmi a spotrebiteľským právom, žiadosť súdneho exekútora o udelenie poverenia na vykonanie

exekúcie zamietol. V tejto súvislosti súd na okraj uviedol, že proti uvedenému uzneseniu navrhovateľ
odvolanie nepodal.
Odhliadnuc od skutočnosti, že navrhovateľ v konaní nepreukázal základnú podmienku pre vznik
zodpovednostného vzťahu (tvrdený nesprávny úradný postup exekučného súdu), navrhovateľ taktiež
v konaní nepreukázal vznik ani výšku tvrdenej majetkovej škody v sume 5.455,98 Eur. Navrhovateľ

netvrdil, ani nepreukázal, z akých konkrétnych položiek pozostáva uplatnená náhrada škody (v žalobe
uviedol, že sa jedná o istinu s príslušenstvom bez akejkoľvek bližšej špecifikácie. Taktiež navrhovateľ
nepreukázal skutočnosti tvrdené v žalobe ako dôvody pre náhradu nemajetkovej ujmy vo výške 1.091,20
Eur.Navrhovateľnetvrdilaninepreukázalakékonkrétneplánovanépodnikateľskéaktivityaužvytvorené
podnikateľské plány zanikli, kedy, v akom rozsahu došlo k hospodárskej strate a akým spôsobom a kedy

došlo k ovplyvneniu jeho ďalších podnikateľských postupov, v dôsledku tvrdeného nesprávneho postupu
exekučného súdu. S poukazom na všetky vyššie uvedené skutočnosti, okresný súd vyhodnotil návrh
navrhovateľa ako nedôvodný a v celom rozsahu ho zamietol.
O náhrade trov konania rozhodol súd podľa § 142 ods. 1 O. s. p., podľa ktorého odporcovi, ktorý bol
v konaní úspešný, vznikol nárok na náhradu trov konania voči navrhovateľovi v konaní neúspešnému.

Z dôvodu, že odporca náhradu trov konania nevyčíslil a z obsahu spisu trovy konania nevyplývali, súd
rozhodol tak, že odporcovi náhradu trov konania nepriznal.

Proti tomuto rozsudku podal v zákonom stanovenej lehote odvolanie navrhovateľ, ktorý sa domáhal jeho
zrušenia a vrátenia veci okresnému súdu na ďalšie konanie.

Odvolateľpoukázalnakoncepciuspravodlivéhosúdnehokonaniazahŕňajúcehoprávonakontradiktórne
konanie, v rámci ktorého musia mať strany možnosť oboznámiť sa so všetkými predloženými
dôkazmi alebo stanoviskami a vyjadriť sa k nim, s cieľom ovplyvniť súdne rozhodnutie. Žalobca navyše
nebol poučený zo strany súdu v zmysle ust. § 120 ods. 4 O.s.p., súd mu neoznámil, žehodlá vyhlásiť rozhodnutie vo veci samej a v dôsledku toho tento účastník nemal priestor navrhnúť
alebo predložiť ďalšie dôkazy. Odvolateľ tiež namietal, že pred vynesením rozhodnutia nebol
oboznámený ani s listinnými dôkazmi uloženými v exekučnom spise a k vykonanému dokazovaniu sa

nemal možnosť vyjadriť a navrhnúť dôkazy na podporu svojich tvrdení. V danej veci podľa navrhovateľa
nebolo možné rozhodnúť bez nariadenia pojednávania. Navyše, v situácii, kedy bolo potrebné vo veci
vykonať dokazovanie navrhnutým dôkazom - listinami založenými v exekučnom spise, mal súd umožniť
navrhovateľovi uplatňovať svoje stanoviská k skutkovým aj právnym otázkam nastoleným samotným
súdom. Pokiaľ vnútroštátny súd dospel (podľa odvolateľa na základe dokazovania, ktorého

obsah, rozsah si bez akéhokoľvek dôvodu určil sám) k záveru, že existuje okolnosť brániaca vydať pre
navrhovateľa pozitívne rozhodnutie, musí vo všeobecnosti o tom informovať účastníkov konania v spore
a umožniť im, aby sa k tomu vyjadrili. Upozornil, že súd vykonal dokazovanie listinami, ktorých pôvod nie
je z odôvodnenia rozhodnutia poznateľný a nie je zrejmé, či išlo o listiny založené v exekučnom spise.
Zároveň navrhovateľ poukázal na svoje podanie (obsiahnuté v texte žaloby), ktorým upovedomil
súd o skutočnostiach nasvedčujúcich tomu, že sudcu, ktorému bola vec pridelená na prejednanie

a rozhodnutie, je potrebné z konania vylúčiť. Okolnosť, že krajský súd nevzhliadol v označených
skutočnostiach dôvod na vylúčenie sudcu, nič nemení na tom, že v očiach žalobcu a objektívne v očiach
verejnostinemožnotohtosudcupovažovať zanestranného.Uvedenérozhodnutiekrajskéhosúdu
bolo podľa odvolateľa vydané v rozpore s ustálenou judikatúrou v iných krajských súdoch v skutkovo a
právne totožných veciach. Zároveň je v rozpore s judikatúrou Ústavného súdu SR, Európskeho súdu

pre ľudské práva v oblasti zachovávania práva na nestranný súd. Navrhovateľ zdôraznil, že podal
ústavnú sťažnosť vo veci porušenia jeho práva na nestranný súd, ktorej výsledkom bude zrušenie
rozhodnutiakrajskéhosúdu.Navyšekonečné(meritórne)rozhodnutievovecisúdomvylúčenýmsudcom
neprichádzalo v čase jeho vydania do úvahy aj preto, že súd v rovnakom rozhodnutí rozhodol aj o
zamietnutí návrhu navrhovateľa na prerušenie konania podľa ust. § 109 ods. 2 písm. c) O.s.p.,

proti ktorému legálne pripustil odvolanie. Rozhodnutie okresného súdu vo veci samej je tak predčasné.
Žalobca tiež tvrdil, že v danej veci nebolo možné rozhodnúť bez nariadenia pojednávania. Okrem toho
ak žalovaný nereagoval na výzvu súdu a nepredložil písomné vyjadrenie k žalobe, mal okresný súd vo
veci samej rozhodnúť rozsudkom pre zmeškanie v zmysle ust. § 153b O.s.p..
Vo vzťahu k nemajetkovej ujme súd vo svojom rozhodnutí vôbec nevysvetlil, prečo nekonštatoval, že

došlo k porušeniu práva navrhovateľa na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov zaručeného
článkom 48 ods. 2 Ústavy SR, ako aj práva na prejednanie veci v primeranej lehote zaručeného
článkom 6 ods. 1 Európskeho dohovoru o ochrane ľudských práva a základných slobôd a práva
na rozhodnutie v zákonom stanovenom čase. Pritom sám súd zistil, že o návrhu nebolo rozhodnuté
v zákonom stanovenom čase a preto túto nečinnosť a nesprávny úradný postup nenašiel žiaden

objektívne udržateľný ospravedlňujúci dôvod. Rozhodnutie súdu je vnútorne rozporné. Napriek tomu,
že zistil porušenie práva, nekonštatoval ho, a na tejto chybe postavil svoje rozhodnutie o nepriznaní
nemajetkovej ujmy navrhovateľovi. Rozhodnutie je založené na skutkovej a právnej chybe súdu, čo nie
je v právnom štáte udržateľné. Súd v súvislosti s majetkovou ujmou analyzuje okolnosti, ktoré s vecou
vôbecnesúvisia,atietookolnostivydávazaodôvodneniesvojhorozhodnutia.Irelevantnésúpretoúvahy

súdu o tom, aké spôsoby judikovania pohľadávky si navrhovateľ zvolil, rovnako o podstate a rozsahu
podnikateľského rizika a taktiež o udržiavaní kontaktu súdneho exekútora, keď tento nemôže byť činný,
kým nezíska poverenia na vykonanie exekúcie od súdu. Vo vzťahu k majetkovej škode sa súd zaoberal
len škodou, ktorá mala súvisieť so správou pohľadávky počas nečinnosti súdu a opisuje ju ako škodu,
ktorá vznikla v príčinnej súvislosti s konaním dlžníka (povinného). Súd však úplne ignoroval všetky

tvrdenia navrhovateľa o majetkovej škode, ktorá vznikla z titulu na udržiavanie a správu informačného
systému a z titulu výdajov na administratívne spracovanie textov urgencií, na publikačné
výdaje spojené s vyhotovením urgencií a tiež na poštovné a telekomunikačné výdaje. V tejto časti je
preto rozhodnutie súdu nepreskúmateľné pre nedostatok dôvodov a je prejavom svojvôle súdu, a preto
je ho potrebné ako arbitrárne zrušiť. Z odôvodnenia rozsudku vôbec nie je zrejmé, akou úvahou súd

dospel jednoznačne a nepochybne k presvedčeniu o tom, že majetková škoda nevznikla. To isté je
možné povedať o nemajetkovej ujme.

Odporca zostal v odvolacom konaní nečinný.

Krajský súd, ako súd odvolací (§ 10 ods. 1 O.s.p.), po zistení, že odvolanie podal k tomu oprávnený
účastník konania (§ 201 veta prvá O.s.p.) v zákonom stanovenej lehote (§ 204 ods. 1 O.s.p.),
preskúmal vec v rozsahu vymedzenom ust. § 212 ods. 1, 2 písm. b) O.s.p. a bez nariadenia odvolaciehopojednávania postupom podľa § 156 ods. 3 O.s.p. v spojení s § 214 ods. 2 a § 211 ods. 2 O.s.p. rozsudok
okresného súdu ako vecne správny podľa § 219 ods. 1 O.s.p. potvrdil.

Primárne je zo strany odvolacieho súdu potrebné poukázať na zodpovednosť navrhovateľa za obsahové
vymedzenie svojho odvolania, v spojitosti s nevyhnutnosťou odvolacieho súdu rešpektovať svoju
viazanosť odvolacími dôvodmi (§ 212 ods. 1 O.s.p.). V tejto súvislosti je zjavné (nepochybne z dôvodu
predkladania enormného množstva typových podaní navrhovateľom na súdy), že (hmotno-právne)
odvolacie dôvody nekorešpondujú s právnymi dôvodmi a skutkovými zisteniami, na ktorých je založené

napadnuté rozhodnutie. V odvolaní navrhovateľa niet jedinej zmienky (tobôž protiargumentácie) vo
vzťahu k argumentácii okresného súdu obsiahnutej v napadnutom rozhodnutí, že v exekučnom konaní
sp. zn. 7Er/293/2011 súd nemal preukázaný nesprávny úradný postup ako jeden z predpokladov pre
vznik zodpovednosti štátu za škodu spôsobenú nesprávnym úradným postupom v zmysle zákona č.
514/2003 Z. z.. Navrhovateľ teda v konaní predovšetkým nepreukázal naplnenie primárneho atribútu
zodpovednostného vzťahu, a to nesprávny úradný postup. Odvolací súd nie je oprávnený preskúmať

prvostupňové rozhodnutie na základe iných, než účastníkom konania v odvolaní vznesených námietok.

Podstatná časť odvolacích námietok navrhovateľa je založená na tvrdení, že vo veci nerozhodoval
nestranný sudca. Krajský súd v Žiline, ako súd nadriadený, rozhodol uznesením č. k.
6NcC/312/2013 zo dňa 20.03.2013, že sudkyňa Okresného súdu Liptovský Mikuláš JUDr. Eva Uličná

nie je vylúčená z prejednávania a rozhodovania veci vedenej na Okresnom súde Liptovský Mikuláš pod
sp. zn. 10C/180/2012. Od vydania tohto rozhodnutia v ktorom nariadený súd podrobne uviedol všetky
dôvody, pre ktoré zákonného sudcu možno považovať za nestranného zo subjektívneho aj objektívneho
hľadiska, nedošlo ku žiadnym novým skutočnostiam majúcim vplyv na nestrannosť zákonného sudcu,
preto je argumentácia odvolateľa o konaní vylúčeného sudcu bezpredmetná.

Nad rámec uvedeného odvolací súd dopĺňa, že aktuálna aplikačná prax Najvyššieho súdu Slovenskej
republikyprizohľadnenítaksubjektívneho,akoajobjektívnehohľadiska(teóriazdania)savprevažujúcej
miere prikláňa k záveru o povinnosti, ako aj požiadavke na sudcu v každej veci zachovať vecný,
profesionálny prístup, nadhľad, potrebnú dávku odstupu, pričom samotná skutočnosť, že predmetom
konania je nesprávny úradný postup, na ktorom sudca vykonával aj svoju funkciu, nezakladá pomer

sudcu k veci, teda dôvod pre jeho vylúčenie.
Je nutné rozlišovať medzi pojmom „súd“ a „sudcovia“ a z hľadiska zásad spravodlivého procesu
citlivo zvažovať ich vzťah v posudzovaných súvislostiach. Nezodpovedá právnym pomerom priliehavosť
názoru o mechanickom vzťahu medzi súdom a sudcami tohto súdu. Vzťah sudcov je pri výkone
rozhodovacej činnosti riadený princípom prezumpcie nezávislosti súdnej moci, ktorá nepodlieha

subjektívnym pocitom sudcov pri ich rozhodovaní a nie je ničím zaťažovaná v ich postojoch voči súdu.
Pôsobenie sudcov na určitom súde je vždy objektívne dané, len sama táto skutočnosť nemôže
byť dôvodom ich vylúčenia. Sudcovia ako reprezentanti verejnej moci by tak a priori stáli vo svetle
spochybňujúcom ich profesionálne schopnosti. Vzájomný vzťah medzi sudcom a súdom nie je vzťahom
zamestnaneckým alebo služobným. Vymenovaním za sudcu vzniká a zánikom funkcie sudcu zaniká

osobitný vzťah sudcu k štátu, z ktorého vyplývajú vzájomné práva a povinnosti sudcu a štátu. Sudca je
pri výkone funkcie sudcu nezávislý a zákony a iné všeobecne záväzné právne predpisy vykladá podľa
svojho najlepšieho vedomia a svedomia, rozhoduje nestranne, spravodlivo, bez zbytočných prieťahov,
len na základe skutočnosti zistených v súlade so zákonom (§ 2 ods. 2 zákona č. 385/2000 Z. z.).
Nezávislosť sudcu je nevyhnutné vnímať aj ako nezávislosť v rámci samotnej súdnej moci, celého

súdneho systému, aj konkrétneho súdu, na ktorom sudca pôsobí. Iba takéto chápanie nezávislosti je
predpokladom nestrannosti sudcu, ktorú nesmie nikto ohroziť (uznesenie Najvyššieho súdu SR sp.
zn. 1Nc 86/2011 zo dňa 24.11.2011). Sudca je povinný v každej súdenej veci zachovávať vecný a
profesionálny prístup, potrebnú dávku odstupu, pričom samotná skutočnosť, že predmetom konania je
nesprávny úradný postup súdu, na ktorom sudca vykonáva svoju funkciu (keď v prejednávanej veci

zákonný sudca nekonal a nerozhodoval v exekučnej veci, v ktorej malo dôjsť k nesprávnemu úradnému
postupu), nezakladá pomer sudcu k veci, a teda neexistuje dôvod pre vylúčenie zákonnej sudkyne JUDr.
Evy Uličnej z prejednávania a rozhodovania predmetnej veci.

Odvolací súd nespochybňuje, že súčasťou kontradiktórneho konania je právo účastníka byť

oboznámený s predloženými dôkazmi, vyjadriť sa k nim a podávať dôkazné návrhy. Zásadu
kontradiktórnosti však nemožno vykladať absolútne, resp. formalisticky, ale len vo väzbe s ostatnými
zásadami/ustanoveniami procesného predpisu. Predovšetkým účastník konania realizuje svoje
procesné práva v rámci súdneho pojednávania, na ktoré bol navrhovateľ riadne a včas predvolaný,pričom o možnosť ich uplatnenia sa obral sám svojím postupom - bezdôvodnou neúčasťou na súdnom
pojednávaní.
Okresný súd vytýčil termín pojednávania na deň 30.01.2014, pričom právny zástupca navrhovateľa, ako

aj navrhovateľ prevzali predvolanie na súdne pojednávanie dňa 20.01.2014. Odporca
prevzal predvolanie na súdne pojednávanie rovnako dňa 20.01.2014. Navrhovateľ, jeho splnomocnený
zástupca ani odporca svoju neúčasť na súdnom pojednávaní neospravedlnili včas a dôležitými dôvodmi.
Súd preto vo veci konal, a rozhodol v neprítomnosti navrhovateľa, jeho splnomocneného zástupcu a
odporcu, prihliadajúc na obsah spisu a vykonané dôkazy.

V prípade pojednávania bez prítomnosti účastníka za podmienok predpokladaných zákonom nemôže
dôjsť k odňatiu práva účastníka konať pred súdom (uznesenie NS SR sp. zn. 4Cdo 116/93) a zároveň
nie je porušená zásada kontradiktórnosti sporového konania. Ustanovenie § 101 ods. 2 O.s.p. umožňuje
súdu konať v dôvodných prípadoch v neprítomnosti účastníkov konania.
Pokiaľ okresný súd vykonal pojednávanie v neprítomnosti účastníkov, nedopustil sa procesného
pochybenia.

Bez akéhokoľvek racionálneho základu sú tvrdenia odvolateľa v tom smere, že súd si určil sám okruh a
rozsah dokazovania, resp. že z odôvodnenia nie je poznateľné, či išlo o listiny (ktorými bolo vykonané
dokazovanie) založené v exekučnom spise. Zo zápisnice o súdnom pojednávaní je mimo rámca
akýchkoľvek pochybností zjavné, že dokazovanie bolo vykonané výlučne oboznámením podstatného
obsahu exekučného spisu Okresného súdu Liptovský Mikuláš sp. zn. 7Er/293/2011 - ktorý dôkaz

výslovne (strana 2 pôvodného návrhu) požadoval samotný navrhovateľ. Inú skutočnosť nie je možné
vyvodiť ani z odôvodnenia napadnutého rozhodnutia.
Písomné vyjadrenie odporcu k veci samej bolo okresnému súdu doručené dňa 31.01.2014, teda až po
vykonanom pojednávaní, na ktorom okresný súd rozhodol vo veci samej. V konečnom dôsledku však je
nesporné, že dôvodom zamietnutia žaloby nebola argumentácia odporcu uvádzaná vo vyjadrení.

Pokiaľ navrhovateľ namietal, že v prejednávanej veci, pokiaľ sa odporca vo veci nevyjadril, bol dôvodný
postup súdu v zmysle § 153b O.s.p., odvolací súd poukazuje na znenie ustanovenia § 153b ods. 1
O.s.p., ktorý dáva súdu možnosť (nie povinnosť) rozhodnúť o žalobe rozsudkom pre zmeškanie.
Taktiež nedôvodnou je aj námietka navrhovateľa o tom, že konečné meritórne rozhodnutie vo veci súdu
vylúčeným sudcom neprichádzalo v čase jeho vydania do úvahy aj preto, že súd v rovnakom rozhodnutí

rozhodol aj o zamietnutí návrhu navrhovateľa na prerušenie konania podľa ust. § 109 ods. 2 písm. c)
O.s.p., proti ktorému legálne pripustil odvolanie. Z obsahu napadnutého rozhodnutia je nepochybné, že
okresný súd o prerušení konania napadnutým rozhodnutím nerozhodoval, keďže v spise sa nenachádza
žiaden procesný návrh navrhovateľa na prerušenie konania.
Zároveň odvolací súd poznamenáva, že prvostupňový súd poučil účastníkov konania o ich procesných

právach a povinnostiach, v ktorom ich okrem iného poučil aj v súlade s ust. 120 ods. 4 O.s.p. a preto
tvrdenia odvolateľa o opaku sa nezakladajú na pravde. Predmetné poučenie prevzal právny zástupca
navrhovateľa dňa 20.01.2014.

Vo vzťahu k samotnému meritórnemu posúdeniu prípadu odvolací súd poukazuje na zodpovednosť

navrhovateľa za obsahové vymedzenie odvolania a na viazanosť krajského súdu odvolacími dôvodmi (§
212 ods. 1 O.s.p.). Z tohto aspektu je zjavné, že navrhovateľ (zrejme z dôvodu predkladania množstva
typových podaní na súdy) v odvolaní rezignoval na akúkoľvek úvahu vo vzťahu ku vecným dôvodom,
ktoré okresný súd viedli k zamietnutiu návrhu. Fakticky sa obmedzil len na všeobecné konštatovania
(„nesprávny postup spočíva v niekoľkých skutočnostiach“, „konajúci súd sa musí vysporiadať so

všetkými vytýkanými zložkami nesprávneho úradného postupu“), ktoré sú len opakovaním tvrdení z
návrhu na začatie konania.

V tejto spojitosti platí, že odvolací súd nemôže v sporovom (kontradiktórnom konaní) nahrádzať
nevyhnutnú procesnú aktivitu účastníka/odvolateľa a formulovať namiesto neho odvolacie dôvody,

resp. preskúmavať rozhodnutie na základe iných, než účastníkom konania v odvolaní vznesených
námietok. Zároveň z uvedeného však vyplýva aj to, že nie je prípustné konfrontovať prvostupňový súd
so závermi, ktoré v konaní nevyslovil. Z tohto pohľadu odvolacia námietka spočívajúca v tvrdení, že
okresný súd pochybil „keď konštatoval, že namietané lehoty na vydanie rozhodnutia boli dodržané“,
nekorešponduje s obsahom napadnutého rozhodnutia. Pokiaľ navrhovateľ nadväzne v odvolaní uvádza,

že „v odôvodnení prezentované časové úseky (bez bližšej konkretizácie, o ktoré časové úseky sa má
jednať) nenasvedčujú“ konštatovaniu okresného súdu o dodržaní namietaných lehôt, (okrem vyššie
uvedeného záveru, že napadnuté rozhodnutie takéto konštatovanie neobsahuje) platí, že časovéúdaje tak, ako ich uvádza prvostupňový súd, zodpovedajú zistenému skutkovému stavu a vyplývajú z
pripojeného exekučného spisu.

Odvolací súd odvolaciu námietku o nepreskúmateľnosti napadnutého rozhodnutia vyhodnotil ako
nedôvodnú. Krajský súd konštatuje, že okresný súd primeraným spôsobom opísal priebeh konania,
stanoviská účastníkov, výsledky vykonaného dokazovania, vymedzil rozhodujúci skutkový stav, citoval
právne predpisy, ktoré aplikoval a z nich vyvodil konkrétne právne závery, ktoré primerane vysvetlil,
pričom dostatočne objasnil, z akých úvah vychádzal. Nadväzne je z pohľadu procesného ne/

úspechu výlučne na ťarchu odvolateľa, že vo vzťahu k nosnému dôvodu, na ktorom okresný súd
založil svoje meritórne zamietajúce rozhodnutie, nepredložil relevantnú, resp. akúkoľvek konkrétnu
protiargumentáciu.

Na zdôraznenie vecnej správnosti napadnutého rozsudku odvolací súd poukazuje na závery Ústavného
súdu SR, vyslovené práve vo vzťahu k hromadným podaniam navrhovateľa. V ich zmysle samotné

nedodržanie zákonom stanovenej lehoty sa nepovažuje automaticky za porušenie základného práva
účastníka konania, keďže je potrebné zohľadniť všetky okolnosti prípadu. Z tohto pohľadu má judikatúra
Ústavného súdu SR, neakceptujúca možnosť liberácie štátu z dôvodu nadmerného množstva vecí,
resp. zaťaženosti súdov, svoj základ v „štandardnej“ situácii. Táto doktrína (bližšie napr. II.ÚS 245/2013)
platí i naďalej v prípadoch relevantne odlišných od (hromadných) vecí navrhovateľa. Vo vzťahu k

navrhovateľovi sa však (doktrína) modifikuje a je preto možné z ústavného hľadiska akceptovať relatívne
dlhšiu dobu trvania konaní, ktorých veľké množstvo zvyšuje faktickú zložitosť veci/í z dôvodov, ktoré
vyplývajú zo správania navrhovateľa. Taktiež za významné ústavný súd označil, že v dotknutých
prípadoch hromadných podaní sa nejedná o osobno-statusový spor, pracovný spor či inak existenčnú
vec pre navrhovateľa, ako i skutočnosť, že povinnosť všeobecného súdu vysporiadať sa so všetkými

návrhmi navrhovateľa sa nevyhnutne dostáva do konkurencie s povinnosťou takéhoto súdu poskytnúť
súdnu ochranu v primeranej dobe aj účastníkom iných konaní, ktorí sa v identickom čase tiež domáhajú
súdnej ochrany pred súdom. Podobne podľa Európskeho súdu pre ľudské práva nerešpektovanie lehôt
ustanovených zákonom samo o sebe nemusí znamenať porušenie čl. 6 ods. 1 Dohovoru.

Nakoľko odvolacie dôvody navrhovateľa boli neopodstatnené (v zmysle § 212 ods. 1 O.s.p. je krajský
súd viazaný konkrétnymi dôvodmi odvolania) a neboli zistené ani nedostatky v postupe okresného súdu,
na ktoré odvolací súd prihliada z úradnej povinnosti (§ 212 ods. 3 O.s.p.), potvrdil napadnutý rozsudok
ako vecne správny.

Odvolací súd ako vecne správny potvrdil aj odvolaním výslovne nenapadnutý, ale od rozhodnutia vo veci
samej závislý výrok o trovách prvostupňového konania. Okresný súd náležite aplikoval zásadu úspechu
v spore i návrhový charakter rozhodovania o náhrade trov.

O trovách odvolacieho konania rozhodol krajský súd podľa § 142 ods. 1 O.s.p. v spojení s § 224 ods. 1

O.s.p. Navrhovateľ nebol v odvolacom konaní úspešný, a preto je povinný nahradiť odporcovi trovy, ktoré
mu v súvislosti s týmto konaním vznikli. Keďže si odporca náhradu trov odvolacieho konania neuplatnil
(§ 151 ods. 1 O.s.p.) a z obsahu spisu mu vznik trov tohto odvolacieho konania ani nevyplýva, odvolací
súd mu náhradu trov odvolacieho konania nepriznal.

Toto rozhodnutie senátu odvolacieho súdu bolo prijaté hlasovaním pomerom hlasov 3 : 0 .

Poučenie:

Proti tomuto rozsudku odvolanie n i e j e prípustné.