Rozsudok ,
Potvrdzujúce Rozhodnutie bolo vynesené dňa streda 29. júl 2015

Súd: Krajský súd Trenčín
Spisová značka: 17Co/866/2014
Identifikačné číslo súdneho spisu: 3812219859
Dátum vydania rozhodnutia: 29. 07. 2015
Meno a priezvisko sudcu, VSÚ: JUDr. Erika Zajacová
ECLI: ECLI:SK:KSTN:2015:3812219859.1

ROZSUDOK V MENE
SLOVENSKEJ REPUBLIKY

Krajský súd v Trenčíne v senáte zloženom z predsedníčky senátu JUDr. Eriky Zajacovej, sudkyne JUDr.
Gabriely Janákovej a sudkyne JUDr. Márie Vrtochovej, v právnej veci navrhovateľa: U., s.r.o., so sídlom
Q., U. ul. XX, IČO: 35 807 598, právne zastúpený N. U., s.r.o., so sídlom v Q., Y. 4, IČO: 36 864 421,
proti odporcovi: P. D., zastúpená L. P. SR, S. M. XX, Q., o náhradu majetkovej škody a nemajetkovej
ujmy, na odvolanie navrhovateľa proti rozsudku Okresného súdu Prievidza, č. k. 8C/235/2012-104, zo
dňa 07. marca 2014, takto

r o z h o d o l :

Rozsudok okresného súdu p o t v r d z u j e.

Odporcovi náhradu trov odvolacieho konania n e p r i z n á v a .

o d ô v o d n e n i e :

Napadnutým rozsudkom okresný súd zamietol návrh navrhovateľa, ktorým sa domáhal zaplatenia
náhrady majetkovej škody vo výške 175,- Eur a náhrady nemajetkovej ujmy vo výške 497,88 Eur,
pričom účastníkom konania náhradu trov konania nepriznal. Návrh navrhovateľ odôvodnil tým, že ako
oprávnený subjekt (veriteľ zo zmluvy o úvere číslo 3650198) navrhol písomným podaním, spísaným
procedurálnym postupom podľa ustanovenia § 38 a nasl. Zák. č. 233/1995 Z. z. súdnemu exekútorovi
vykonať exekúciu, z dôvodu nerešpektovania zmluvných dojednaní a zákonných ustanovení zo strany
dlžníka. Následne návrh na vykonanie exekúcie spolu s exekučným titulom predložil Okresnému súdu
Prievidza a požiadal ho o udelenie poverenia na vykonanie exekúcie. Z dôvodu obáv o právny a faktický
osud pohľadávky, nútene vymáhanej súdnym exekútorom, postupom podľa § 44 ods. 8 Exekučného
poriadku podal exekučnému súdu návrh na zmenu exekútora. Legitímne očakával, že súd mu svojou
činnosťou poskytne súdnu ochranu v zákonom predpokladanej kvalite a teda, že dôjde k reálnej zmene
exekútora rozhodnutím súdu v zákonom stanovenej lehote. Exekučný súd napriek tomu, že vec ním
prejednávaná nevykazovala prvky nadmernej právnej zložitosti, si nevyžadovala takú spoluprácu s
účastníkmi konania, ktorá by mohla mať svojou komplexnosťou podstatný vplyv na čas potrebný k
posúdeniu a rozhodnutiu, nerozhodol o návrhu na zmenu súdneho exekútora v zákonom stanovenom
čase. Okresný súd vec právne posúdil podľa § 3 ods. 1 písm. d), § 4 ods. 1 písm. a), § 9 ods. 1, 2, §
16 ods. 1, § 17 ods. 1, 2 a 3 zákona č. 514/2003 Z. z. o zodpovednosti za škodu spôsobenú pri výkone
verejnej moci v znení účinnom v čase tvrdeného nesprávneho úradného postupu súdu, § 44 ods. 7, 8
Exekučného poriadku v znení novely č. 341/2005 Z. z. účinnej od 01.09.2005, § 44 ods. 8, 9 Exekučného
poriadku v znení novely č. 585/2006 Z. z. účinnej od 01.12.2006, § 238 ods. 1 a 2 Exekučného poriadku.
Zhodnotením skutkového stavu dospel okresný súd k právnemu záveru, že návrh navrhovateľa na
náhradu škody podľa zákona č. 514/2003 Z. z. o zodpovednosti za škodu spôsobenú pri výkone verejnej
moci a o zmene niektorých zákonov, nie je dôvodný. Uviedol, že s poukazom na zákonné podmienky
vzniku zodpovednosti za škodu spôsobenú nesprávnym úradným postupom, súd v danej veci skúmal
tieto podmienky a dospel k záveru, že splnené neboli. Navrhovateľ v obsahu návrhu tvrdil, že exekučný

súd bol bezdôvodne nečinný a nerozhodol o návrhu na zmenu súdneho exekútora v zákonom stanovenej
30-dňovej lehote. Z obsahu exekučného spisu č. 9Er/661/2007 mal okresný súd za preukázané, že
navrhovateľ ako oprávnený návrh na zmenu exekútora podal dňa 15.10.2009. Dňa 02.11.2009 súd
vyzval povereného súdneho exekútora JUDr. L. P., aby v lehote 10 dní oznámil, či si uplatňuje trovy
exekučného konania a v prípade ich uplatnenia, aby predložil ich presnú špecifikáciu, spolu s celým
exekučným spisom. Dňa 07.12.2009 súdny exekútor požiadal o predĺženie lehoty. Dňa 11.12.2009 súdny
exekútor predložil exekučný spis a vyčíslil trovy exekúcie. Dňa 24.05.2010 navrhovateľ žiadal súd o
informáciu o stave konania. Okresný súd Prievidza uznesením č. k. 9Er/661/2007-14 zo dňa 06.07.2010
návrhu oprávneného na zmenu exekútora vyhovel a vykonaním exekúcie poveril JUDr. Rudolfa Krutého,
ktorému aj postúpil exekučný spis. Uznesenie nadobudlo právoplatnosť dňa 03.08.2010. Okresný súd
mal za to, že i napriek tomu, že v predmetnej veci súd rozhodol o zmene exekútora po uplynutí zákonnej
lehoty, nemožno v tejto skutočnosti vidieť nesprávny úradný postup, ktorým by bola navrhovateľovi
spôsobená škoda, resp. nemajetková ujma. Uviedol, že pre objektívne dôvody súd nemohol dodržať
zákonnú lehotu, pretože pre rozhodnutie vo veci potrebuje súčinnosť pôvodného súdneho exekútora, o
ktorého trovách súd pri zmene osoby exekútora rozhoduje. Exekučný súd je povinný spolu s uznesením
o zmene exekútora postúpiť aj exekučný spis, pričom musí pri priznaní trov exekútora podrobne
preskúmať uplatnené trovy pôvodného súdneho exekútora. Navyše v exekučnom konaní v čase, keď
bol podaný návrh na zmenu exekútora, k žiadnej škode dôjsť nemohlo, pretože pôvodný exekútor má
podľa zákona oprávnenie i povinnosť vykonávať úkony exekučného konania. Okrem toho v danom štádiu
konania navrhovateľovi nič nebránilo podľa názoru okresného súdu využiť účinný prostriedok nápravy
podaním sťažnosti predsedovi súdu proti porušovaniu jeho práva v exekučnom konaní podľa § 3 ods.
7 v spojení s § 62 a nasl. Zákona č. 757/2004 Z. z. o súdoch alebo obrátiť sa na Ústavný súd SR
s požiadavkou o posúdenie, či došlo alebo nedošlo k porušeniu jeho práva na prerokovanie veci bez
zbytočných prieťahov. Zo zistenia okresného súdu navrhovateľ ani jednu z týchto možností nevyužil.
Súdu vyplynulo, že navrhovateľ nepreukázal splnenie prvého predpokladu zodpovednostného právneho
vzťahu, a to existenciu nesprávneho úradného postupu rovnako tak navrhovateľ žiadnym spôsobom
nepreukázal, že v prípade rozhodnutia súdu o zmene súdneho exekútora v zákonnej lehote 30 dní,
by došlo k účinnému vymoženiu pohľadávky oprávneného a tým teda k naplneniu účelu exekučného
konania. Okresný súd uviedol, že zmena osoby súdneho exekútora je len čiastkový procesný úkon,
ktorý na vymožiteľnosť pohľadávky nemá vplyv. Nesprávny úradný postup by musel byť podstatnou
príčinou, ktorá by spôsobila škodu, čo v danom prípade nie je možné konštatovať. Pri uplatňovaní
nároku na náhradu nemajetkovej ujmy je potrebné preukázať, že konštatovanie porušenia práva nie
je dostačujúcim zadosťučinením, čo z uvedeného návrhu nevyplýva, pretože navrhovateľ nepreukázal
vznik nemajetkovej ujmy, ani to, že by sa mala poskytnúť jej náhrada v peniazoch. Okresný súd
konanie navrhovateľa považoval za rozporné s dobrými mravmi, pokiaľ si ten uplatňuje nárok na
náhradu škody voči štátu, keďže uplatnená škoda mu mala vzniknúť práve pri spornej a negatívne
vnímanej podnikateľskej aktivite a súčasne v takejto situácii platí, že aj v prípade porušenia práva
navrhovateľa už samotné konštatovanie porušenia práv musí byť považované za dostačujúce a vylučuje
možnosť priznania prípadného nároku na náhradu nemajetkovej ujmy voči štátu. S poukazom na vyššie
uvedené skutočnosti okresný súd dospel k záveru, že navrhovateľ nepreukázal, že by činnosťou súdu v
namietanom exekučnom konaní došlo k nesprávnemu úradnému postupu, nepreukázal vznik ani výšku
skutočnej škody, ani prípadnej nemajetkovej ujmy, ani príčinnú súvislosť medzi nesprávnym úradným
postupom súdu spočívajúcim podľa neho v tom, že súd nerozhodol o návrhu na zmenu súdneho
exekútora v zákonom stanovenej lehote a uplatnenou majetkovou škodou a nemajetkovou ujmou. Návrh
v celom rozsahu ako nedôvodný zamietol. O trovách konania rozhodol podľa § 142 ods. 1 O.s.p. tak,
že účastníkom ich náhrada nebola priznaná. Odporca, ktorý mal vo veci úspech náhrada trov konania
nebola priznaná, pretože ich neuplatnil a napokon mu žiadne ani nevznikli. Navrhovateľovi právo na
náhradu trov konania nevzniklo, pretože vo veci úspech nemal.

Proti tomuto rozsudku podal včas odvolanie navrhovateľ z dôvodov, že v konaní došlo k vadám
uvedeným v ust. § 221 ods. 1 O.s.p. a to, že v spojení s ust. § 205 ods. 2 písm. a/ O.s.p. sa mu postupom
súdu odňala možnosť konať pred súdom, v spojení s ust. § 221 ods. 1 písm. f/ O.s.p., v konaní rozhodoval
vylúčený sudca (§ 205 ods. 2 písm. a/ O.s.p. v spojení s § 221 ods. 1 písm. g/ O.s.p.), súd prvého stupňa
nesprávne právne posúdil podľa ust. § 205 ods. 2 písm. a/ O.s.p. v spojení s ust. § 221 ods. 1 písm.
h/ O.s.p., súd prvého stupňa neúplne zistil skutkový stav veci, pretože nevykonal navrhnuté dôkazy,
zároveň dospel na základe vykonaných dôkazov k nesprávnym skutkovým zisteniam. Doteraz zistený
skutkový stav neobstojí, pretože sú tu ďalšie skutočnosti, dôkazy, ktoré doteraz neboli uplatňované a
rozhodnutie súdu prvého stupňa vychádza z nesprávneho právneho posúdenia veci.

Poukázal na to, že súd prvého stupňa nemohol postupovať podľa § 101 ods. 2 O.s.p. a vec prejednať v
jeho neprítomnosti. Navrhovateľ riadne a včas požiadal o zrušenie pojednávania, uviedol dôležité dôvody
a predložil súdu listiny spájané s označenými dôvodmi. Ak tak súd prvého stupňa spravil, odňal tým
navrhovateľovi jeho právo na konanie pred súdom. Sudcu, ktorý vydal napadnutý rozsudok nepovažoval
za nestranného. Rozhodovanie veci zákonným sudcom (aj súdom) je základným predpokladom na
naplnenie podmienok spravodlivého procesu (IV. ÚS 345/09). Základné právo na prejednanie a
rozhodnutie veci nestranným súdom podľa čl. 36 ods. 1 Listiny a čl. 46 ods. 1 Ústavy Slovenskej
republiky, je v občianskom súdnom konaní zabezpečené vylúčením sudcu z jej ďalšieho prejednávania
a rozhodnutia pre jeho zaujatosť (§ 12 - 16 O.s.p., I. ÚS 27/98). Nedostatok nestrannosti sudcu je
súčasťou pojmu "zákonný sudca" (čl. 48 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky, III. ÚS 16/2000). Neobstojí
názor krajského súdu vo veci nestrannosti pre rozpor s rozhodovacou praxou iných krajských súdov,
Ústavného súdu Slovenskej republiky a Európskeho súdu pre ľudské práva. Navrhovateľ podal ústavnú
sťažnosť pre porušovanie jeho práva na nestranný súd, ktorej výsledkom bude zrušenie rozhodnutia
krajského súdu. Za týchto okolnosti nie je prípustné, aby konanie pokračovalo ústnym pojednávaním,
v ktorom vykonával úkony a rozhodoval vylúčený sudca. V konaní bolo možné uskutočniť len také
úkony, ktoré nepripúšťajú odklad. Za danej procesnej situácie ústne pojednávanie nebolo neodkladným
úkonom. Konečné rozhodnutie vo veci súdom (vylúčeným sudcom) neprichádzalo v čase jeho vydania
do úvahy aj preto, že súd v rovnakom rozhodnutí rozhodol aj o zamietnutí návrhu žalobcu na prerušenie
konania podľa § 109 ods. 2 písm. c/ O.s.p., proti ktorému pripustil odvolanie a toto odvolanie navrhovateľ
podáva. V čase podania odvolania o zamietnutí žaloby nebolo právoplatne rozhodnuté o zamietnutí
návrhu na prerušenie konania. Správanie súdu prvého stupňa, kedy predbehol vydaním konečného
rozhodnutia účinky právoplatného rozhodnutia o prerušení konania z dôvodu rozhodovania o otázke
nestrannosti sudcu, zakladá porušenie práva navrhovateľa na súdnu ochranu a marí jeho možnosť konať
pred súdom. Navrhovateľ taktiež poukázal na to, že nemal možnosť vyjadriť sa k tým tvrdeniam odporcu,
z ktorých súd vychádzal v rozhodnutí a nemal možnosť vyjadriť ani k dôkazom, ktoré súd vykonal
a na ktorých založil toto rozhodnutie. Tým došlo k degradácii zásady kontradiktórnosti, k porušeniu
práva navrhovateľa na súdnu ochranu ako aj k odňatiu jeho možnosti konať pred súdom. Koncepcia
spravodlivého súdneho konania zahŕňa aj právo na kontradiktórne konanie, v ktorom musia mať strany
možnosť nielen predložiť dôkazy nevyhnutné pre úspešnosť žaloby, ale aj možnosť oboznámiť sa
so všetkými predloženými dôkazmi alebo stanoviskami, k týmto sa vyjadriť s cieľom ovplyvniť súdne
rozhodnutie. Navrhovateľ ako strana konania nebol oboznámený s obsahom dôkazov a prednesov,
nemal možnosť sa k nim vyjadriť a sám nemal možnosť navrhnúť dôkazy na podporu svojich protitvrdení.
Poukázal na to, že v danej veci nebolo možné rozhodnúť bez nariadenia pojednávania, jeho právo
na kontradiktórny súdny proces tým bolo porušené. Súd prvého stupňa vykonal dokazovanie, ktorého
rozsah a obsah si určil sám a vykonal dokazovanie listinami, ktorých pôvod nie je z odôvodnenia
rozhodnutia poznateľný a nie je zrejmé, či šlo o listiny založené v exekučnom spise. Za dôkaz v danom
konaní môžu slúžiť len listiny založené v exekučnom spise, pretože vec sa týka nesprávneho úradného
postupu štátneho orgánu. Dôvodil, že pokiaľ odporca nereagoval na výzvu súdu prvého stupňa, aby
predložil písomné vyjadrenie k žalobe v zmysle § 114 ods. 3 O.s.p., mal rozhodnúť rozsudkom pre
zmeškanie podľa § 153b O.s.p. Navrhovateľ súdu prvého stupňa vytýkal, že úplne ignoroval všetky jeho
tvrdenia o majetkovej škode, ktorá mu vznikla s titulu udržiavania a správy informačného systému a
titulom uplatnených výdavkov. V tejto časti považoval navrhovateľ rozhodnutie za nepreskúmateľné pre
nedostatok dôvodov, za prejav svojvôle a arbitrárnosti. Súd prvého stupňa napriek tomu, že skutkový
dej a skutkový základ je v tomto konaní jedinečný, svoje negatívne rozhodnutie odôvodnil úplne
rovnakými dôvodmi a vetami ako v iných svojich rozhodnutiach, v ktorých vystupuje navrhovateľ a
odporca, avšak v ktorých bol rozdielny skutkový dej a základ. Nemožno ústavnoprávne akceptovať, že
súd vytvára odôvodnenia rozsudkov formulárovým spôsobom. Navrhovateľovi nebolo z odôvodnenia
napadnutého rozsudku zrejmé akou úvahou súd prvého stupňa dospel k tomu, že majetková škoda a
nemajetková ujma nevznikla. Navrhovateľ hodlal v konaní prostredníctvom vykonaného pojednávania
predložiť dôkazy o výške majetkovej škody, a to aj prostredníctvom znaleckého posudku, ktorého
vyhotovenie zabezpečil. Súd prvého stupňa však dokazovanie skrátil len na dôkazy vykonávané ex
offo, žalobcu nepoučil podľa § 120 ods. 4 O.s.p. a neoznámil mu, že hodlá vyhlásiť rozhodnutie vo
veci samej tak, aby mal priestor navrhnúť alebo predložiť ďalšie dôkazy. Podľa navrhovateľa súd prvého
stupňa vôbec nevysvetlil, prečo nekonštatoval, že došlo k porušeniu jeho práva na prerokovanie veci
bez zbytočných prieťahov zaručeného čl. 48 ods. 2 Ústavy Slovenskej republiky ako aj jeho práva
na prejednanie veci v primeranej lehote zaručeného čl. 6 ods. 1 Európskeho dohovoru o ochrane
ľudských práv a základných slobôd a práva na rozhodnutie v zákonom stanovenom čase. Napadnuté

rozhodnutie považoval navrhovateľ za vnútorne rozporné, nakoľko súd prvého stupňa nekonštatoval
zistené porušenie práva a na tejto chybe postavil svoje rozhodnutie o nepriznaní nemajetkovej ujmy
navrhovateľovi. S poukazom na uvedenú argumentáciu a vytknuté procesné chyby navrhovateľ navrhol,
aby odvolací súd napadnutý rozsudok súdu prvého stupňa zrušil a vrátil vec tomuto súdu na opätovné
prejednanie.

Odporca sa k odvolaniu navrhovateľa písomne nevyjadril.

Krajský súd ako súd odvolací vec preskúmal podľa § 212 ods. 1 O.s.p. bez nariadenia odvolacieho
pojednávania podľa § 214 ods. 2 O.s.p. a dospel k záveru, že napadnuté rozhodnutie okresného súdu
je potrebné ako vecne správne potvrdiť podľa § 219 ods. 1 O.s.p., pričom v náväznosti na § 219 ods. 2
O.s.p. sa odvolací súd v celom rozsahu stotožňuje s vecne správnym a vyčerpávajúcim odôvodnením
súdu prvého stupňa, na ktoré v celom rozsahu poukazuje.

Okresný súd neporušil právo účastníkov konania na spravodlivý proces, nakoľko v hodnotení skutkových
zistení neabsentuje žiadna relevantná skutočnosť alebo okolnosť, naopak okresný súd ich náležitým
spôsobom v celom súhrne posúdil aj náležite vyhodnotil (nález Ústavného súdu SR sp. zn. III. ÚS
36/2010). Jeho úvahy a dôvody podporujú príslušný záver o nedôvodnosti nároku navrhovateľa.
Rozhodnutie súdu je presvedčivé, premisy zvolené v rozhodnutí, rovnako aj záver, ku ktorým na základe
týchto premís okresný súd dospel, sú pre právnickú, ale i laickú verejnosť prijateľné, racionálne aj
spravodlivé.

Navrhovateľ založil svoj nárok v prejednávanej veci pre nesprávny úradný postup na tom skutkovom
základe, že exekučný súd rozhodol o návrhu na zmenu súdneho exekútora dňa 06.07.2010 a
navrhovateľ podal návrh na zmenu súdneho exekútora na súd dňa 15.10.2009. K rozhodnutiu o
uvedenom návrhu tak podľa navrhovateľa došlo po uplynutí zákonom stanovenej 30 - dňovej lehoty (271
dní podľa navrhovateľa, v skutočnosti 265 dní)

Z dikcie ustanovenia § 44 ods. 8 Exekučného poriadku účinného v čase rozhodovania o zmene
exekútora vyplýva, že o zmene exekútora súd rozhodne do 30 dní od doručenia návrhu oprávneného
na zmenu exekútora. Ako správne uviedol okresný súd, postup exekučného súdu, ktorý rozhodol o
zmene exekútora v lehote 265 dní, nemožno označiť za rozporný so zákonom a lehotou a nemožno ho
charakterizovať ako prieťahy v súdnom konaní. Pri posúdení, či došlo alebo nedošlo k porušeniu práva
na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov zaručeného v čl. 48 ods. 2 Ústavy Slovenskej republiky,
ústavný súd prihliada síce na lehoty, ktoré sú uvedené v ústave alebo v zákone, ale ich nedodržanie
nepovažuje automaticky za porušenie uvedeného základného práva, pretože aj v týchto prípadoch sú
rozhodujúce všetky okolnosti danej veci (Nález Ústavného súdu SR sp. zn. I. ÚS 16/02). Vzhľadom k
tomu, že exekučný súd je oprávnený v každom štádiu exekučného konania skúmať z úradnej povinnosti,
či sú dané podmienky exekúcie, exekučný súd v rámci rozhodovania o zmene exekútora preskúmaval
rozhodcovský rozsudok. Oprávnenie ako aj povinnosť preskúmavať rozhodnutie rozhodcovského súdu
vyplýva z ustanovenia § 44 ods. 2 Exekučného poriadku v spojení s § 45 ods. 1 a 2 zákona č. 244/2002
Z. z. o rozhodcovskom konaní, a aj z judikatúry Súdneho dvora EÚ (napr. rozhodnutie z 06.10.2009
„Asturcom“). Odvolací súd taktiež poukazuje na skutočnosť, že exekučný súd v danom prípade vyzýval
výzvou zo dňa 02.11.2009 povereného súdneho exekútora JUDr. L. P., aby v lehote 10 dní oznámil,
či si uplatňuje trovy exekučného konania, aby tieto presne špecifikoval a predložil celý exekučný spis.
Súdny exekútor následne predložil celý exekučný spis dňa 11.12.2009, potom čo ešte požiadal exekučný
súd o predĺženie lehoty. V danom prípade preto lehotu 265 dní na rozhodnutie o zmene exekútora
poukazom na vyššie uvedené okolnosti nemožno považovať za prieťahy v konaní a nemožno hovoriť
o nesprávnom úradnom postupe exekučného súdu. Zároveň odvolací súd zdôrazňuje, že čo sa týka
nesprávneho úradného postupu v dôsledku prieťahov v exekučnom konaní, je nutné konštatovať, že
existenciu zbytočných prieťahov v súdnom konaní môže určiť len Ústavný súd SR, ktorý má právomoc
rozhodovať o porušení ústavných práv fyzických a právnických osôb.

K odvolacím námietkam (k majetkovej škode a k nemajetkovej ujme) odvolací súd zdôrazňuje, že na to,
aby bolo možné zaoberať sa vznikom skutočnej škody, prípadne ušlého zisku a nemajetkovej ujmy, je
potrebné najskôr zistiť, či bol splnený prvý predpoklad zodpovednosti odporcu za škodu podľa § 9 ods.
1, ust. § 17 ods. 1, 2, 3 zákona č. 514/2003 Z. z., a to existencia nesprávneho úradného postupu, resp.

zrušenia nezákonného rozhodnutia vydaného v exekučnom konaní. V danej veci však okresný súd ani
odvolací súd existenciu toho predpokladu z vyššie uvedených objektívne udržateľných dôvodov nezistil.

Čo sa týka prevažnej väčšiny odvolacích námietok vytýkajúcich vady v konaní, odvolací súd nezistil, že
by bola navrhovateľovi postupom súdu odňatá možnosť konať pred súdom, že by vo veci rozhodoval
vylúčený sudca, prípadne, že by súd nevykonal navrhnuté dôkazy, potrebné na zistenie rozhodujúcich
skutočností, ani že súd dospel k nesprávnym skutkovým zisteniam na základe vykonaných dôkazov a
že rozhodnutie okresného súdu vychádza z nesprávneho právneho posúdenia veci.

V sporovom konaní, o ktoré ide aj v prejednávanej veci, platí dispozičná a prejednacia zásada.
Prejednacia zásada spočíva v tom, že tvrdenie skutočností a navrhovanie dôkazov, ktoré ju preukazujú,
je zásadne vecou účastníkov konania. Úprava vychádza z toho, že iniciatíva pri zhromažďovaní
dôkazov leží zásadne na účastníkoch a ukladá im označiť dôkaz k preukázaniu tvrdenia. Účastník
má povinnosť tvrdenia (§ 79 ods. 1 a § 101 ods. 1 O.s.p.) a povinnosť dôkazu. K splneniu tejto
povinnosti je viazaný každý účastník konania. Pokiaľ navrhovateľ poukazuje na § 101 ods. 2 O.s.p.,
odvolací súd zdôrazňuje, že. § 101 ods. 2 O.s.p. predpokladá pre prejednanie v neprítomnosti
účastníka konania skutočnosť, že sa účastník nedostaví na pojednávanie a nepožiada z dôležitého
dôvodu o odročenie. Navrhovateľ v prejednávanej veci bol riadne predvolaný na konanie pred súdom
prvého stupňa na deň 07.03.2014, navrhovateľ predvolanie na pojednávanie prevzal dňa 24.02.2014,
svoju neúčasť písomne neospravedlnil, nepožiadal z dôležitého dôvodu o odročenie pojednávania a
preto súd prvého stupňa správne vo veci rozhodoval v zmysle § 101 ods. 2 O.s.p. v neprítomnosti
riadne predvolaného navrhovateľa ako aj v neprítomnosti riadne predvolaného odporcu, ktorý svoju
neprítomnosť ospravedlnil. Zároveň odvolací súd poukazuje, že nie je pravdou tvrdenie navrhovateľa,
že pred pojednávaním vytýčeným na 07.03.2014, ten požiadal o jeho odročenie a zároveň navrhol
súdu prerušiť konanie. Tak ako to vyplýva zo súdneho spisu, žiadne takéto podanie zo strany
navrhovateľa urobené nebolo. Z obsahu spisu taktiež vyplýva, že navrhovateľ požiadal o prerušenie
konania a odročenie pojednávania, avšak v prípade pojednávania vytýčeného na deň 23.09.2013,
pričom o tomto návrhu bolo právoplatne rozhodnuté dňa 29.04.2014 uznesením prvostupňového súdu
č. k. 8C/235/2012-62 zo dňa 27.09.2013 v spojení s uznesením Krajského súdu v Trenčíne č. k.
4Co/999/2013-93 zo dňa 24.02.2014 a to tak, že návrh na prerušenie konania súd zamietol. Okresnému
súdu tak nebránila žiadna prekážka aby vec prejednal v neprítomnosti navrhovateľa.

Odvolací súd preto zdôrazňuje, že v prejednávanej veci nebolo porušené právo na kontradiktórne
konanie. Podľa § 115 ods. 1, 2 O.s.p., ak tento zákon alebo osobitný predpis neustanovuje inak, súd
nariadi vo veci samej pojednávanie, na ktoré predvolá účastníkov a všetkých, ktorých prítomnosť je
potrebná. Predvolanie sa musí doručiť účastníkom tak, aby mali dostatok času na prípravu, spravidla
najmenej 5 dní pred dňom, keď sa má pojednávanie konať. V tomto prípade bolo predvolanie
navrhovateľovi doručené dňa 24.02.2014 a pojednávanie bolo vytýčené na deň 07.03.2014. Navrhovateľ
mal tak dostatok času na prípravu na pojednávanie.

Právo účastníka, aby jeho vec bola prejednávaná verejne a v jeho prítomnosti, zaručené čl. 48 ods.
2 Ústavy SR, je potrebné chápať tak, že súd je povinný umožniť účastníkovi uplatnenie práva konať
a rozhodnúť v jeho neprítomnosti. Dokazovanie je časťou občianskeho súdneho konania, v ktorej si
súd vytvára poznatky potrebné na rozhodnutie vo veci. Účastníci konania majú procesnú, dôkaznú
povinnosť, teda povinnosť uviesť dôkazy na preukázanie tvrdených skutočností. Procesný dôsledok
spojený s dôkaznou povinnosťou môže mať za následok neunesenie dôkazného bremena. Dôkaznú
povinnosť môže plniť účastník od začiatku konania v návrh na začatie konania, vo vyjadrení k nemu
mimo týchto procesných úkonov v rámci prípravy pojednávania, pri odročovaní pojednávania. Jej cieľom
je unesenie dôkazného bremena v rozsahu, v ktorom dôkazné bremeno spočíva na účastníkovi konania
bez ohľadu na jeho procesné postavenie. Za dôkaz môžu slúžiť všetky prostriedky, ktorými možno
zistiť stav. Podľa § 129 ods. 1 O.s.p. možno vykonať dokazovanie listinami tak, že predseda senátu
(samosudca) na pojednávaní listinu alebo jej časť prečíta alebo oboznámi ich obsah. Podľa § 122 ods. 1
O.s.p. súd vykonáva dokazovanie na pojednávaní, ak neboli splnené podmienky na vydanie rozhodnutia
bez ústneho pojednávania.

Navrhovateľ v množstve svojich podaní na súdoch tvrdí, že súd mu svojim postupom odňal možnosť
konať pred súdom, avšak ako bolo vyššie konštatované, v danej veci bolo nariadené pojednávanie
na konkrétny termín, na ktorom sa mohol oboznámiť s vyjadrením odporcu k návrhu na začatie

konania, navrhovateľ bol riadne a včas predvolaný bez ospravedlnenia sa nedostavil s tým, že na
pojednávaní sa súd prvého stupňa oboznámil s obsahom spisu a obsahom príslušného exekučného
spisu. Pokiaľ teda súd prvého stupňa na pojednávaní vykonal dôkazy navrhované navrhovateľom a
poskytol možnosť obom účastníkom zúčastniť sa pojednávania, čím mali možnosť vyjadriť sa k dôkazom,
resp. navrhnúť ďalšie dôkazy na preukázanie svojich tvrdení, takýmto postupom súdu prvého stupňa
nedošlo k porušeniu princípov kontradiktórnosti, princípu rovnosti zbraní ako základných definičných
prvkov práva na spravodlivé súdne konanie. Súd prvého stupňa preto v prejednávanej veci dodržal
zásadu priamosti, ústnosti vykonávania dôkazov ako jednu zo základných zásad občianskeho súdneho
konania, ktorú zaručuje nielen Ústava (čl. 48 ods. 2), ale aj Dohovor (čl. 6 ods. 1), keďže táto zásada je
súčasťou práva účastníkov konania na spravodlivé prejednanie veci týkajúce sa ich občianskych práv
a záväzkov. Postupom súdu prvého stupňa preto nedošlo k porušeniu práva vyjadriť sa ku každému
z vykonaných dôkazov v zmysle čl. 48 ods. 1 Ústavy SR, k porušeniu zásad priamosti a ústnosti
vykonávaných dôkazov a kontradiktórnosti sporového konania.

Pokiaľ navrhovateľ spochybňoval v konaní zákonného sudcu s poukazom na § 15 ods. 1 O.s.p., odvolací
súd zdôrazňuje, že o vylúčení zákonného sudcu už bolo právoplatne rozhodnuté uznesením Krajského
súdu v Trenčíne č. k. 6NcC/425/2012-16 zo dňa 02.11.2012, a to tak, že sudkyňa Okresného súdu
JUDr. R. C. nie je vylúčená z prejednávania a rozhodovania danej veci. Odvolací súd v aktuálnom konaní
nezistil žiadne skutočnosti, ktoré by spochybňovali nestrannosť zákonného sudcu. Dôvod na vylúčenie
sudcu nezakladá ani skutočnosť, že sudca má prejednať a rozhodnúť vec, v ktorej odporcom je súd, na
ktorom tento sudca vykonáva súdnictvo (viď. napr. uznesenie NS SR sp. zn. 3Nc 14/2010). Pre účely
preskúmavanej veci odvolací súd zdôrazňuje, že dôvodom na vylúčenie sudcu nie je bez ďalšieho ani to,
že vykonáva súdnictvo na súde, ktorý údajne podľa tvrdenia navrhovateľa svojim nesprávnym úradným
postupom v inej právnej veci založil zodpovednosť odporcu za majetkovú škodu a nemajetkovú ujmu
v zmysle zákona č. 514/2003 Z. z.

Nepravdivé je tvrdenie navrhovateľa, že nebol poučený podľa § 120 ods. 4 O.s.p. Poučenie o uvedenom
procesnom práve a zároveň povinnosti mu bolo dané písomne spolu s predvolaním na pojednávanie
dňa 07.03.2014, ktoré riadne prevzal dňa 24.02.2014.

Pokiaľ sa navrhovateľ vo svojom odvolaní domáha z hľadiska skutkového deja jedinečnosti daného
deja, ktoré okresný súd vo svojom rozhodnutí odôvodnil úplne rovnakými dôvodmi ako v iných svojich
rozhodnutiach, v ktorých vystupuje on ako odporca, odvolací súd zdôrazňuje, že samotný návrh ako aj
podané odvolanie sú z väčšej časti zmätočné a nezakladajú sa na skutkových zisteniach, väčšina
odvolacích dôvodov navrhovateľa sa nevzťahuje na prejednávaný prípad, nezodpovedá skutočnému
stavu, ide o cyklostylované návrhy a odvolania. Napríklad odvolací súd zistil, že nie je pravdou
tvrdenie navrhovateľa v odvolaní, že vo veci rozhodoval vylúčený sudca, že sa vo veci nenariadilo ani
neuskutočnilo ústne pojednávanie, že nebol poučený podľa § 120 ods. 4 O.s.p.

Z vyššie uvedených dôvodov odvolací súd napadnutý rozsudok okresného súdu ako vecne správny
podľa § 219 ods. 1 O.s.p. potvrdil.

O náhrade trov odvolacieho konania bolo rozhodnuté podľa § 224 ods. 1 v spojení s § 142 ods.
1 a § 151 ods. 1, 2 O.s.p., kedy úspešnému odporcovi v konaní náhrada trov odvolacieho konania
priznaná nebola, nakoľko tento si žiadne trovy odvolacieho konania neuplatnil a z obsahu spisu mu trovy
nevyplývajú.

Rozhodnutie bolo prijaté senátom krajského súdu jednohlasne.

Poučenie:

Proti tomuto rozsudku n i e j e odvolanie p r í p u s t n é .