Rozsudok ,
Potvrdzujúce Rozhodnutie bolo vynesené dňa pondelok 13. júl 2015

Súd: Krajský súd Žilina
Spisová značka: 11Co/243/2015
Identifikačné číslo súdneho spisu: 5613204265
Dátum vydania rozhodnutia: 13. 07. 2015
Meno a priezvisko sudcu, VSÚ: JUDr. Eva Malíková
ECLI: ECLI:SK:KSZA:2015:5613204265.1

ROZSUDOK V MENE
SLOVENSKEJ REPUBLIKY

Krajský súd v Žiline, ako súd odvolací, v senáte zloženom z predsedníčky senátu JUDr. Evy Malíkovej
a členov senátu JUDr. Romana Tichého a JUDr. Adriany Gallovej v právnej veci žalobcu: EOS KSI
Slovensko, s. r. o., so sídlom v Bratislave, Pajštúnska 5, IČO: 35 724 803, právne zastúpeného
spoločnosťou TOMÁŠ KUŠNÍR, s. r. o., so sídlom v Bratislave, Pajštúnska 5, IČO: 36 613 843, proti
žalovanému: G. W., nar. XX.XX.XXXX, trvale bytom D. M., W. XXX/X, v konaní o zaplatenie 2.790,53
eur s príslušenstvom, o odvolaní žalobcu proti rozsudku Okresného súdu Liptovský Mikuláš č. k.
10C/108/2013-132 zo dňa 17.12.2014, takto

r o z h o d o l :

Rozsudok okresného súdu vo výroku, ktorým vo zvyšnej časti návrh žalobcu zamietol a vo výroku o
trovách konania p o t v r d z u j e .

Vo zvyšku sa rozsudku okresného súdu n e d o t ý k a .

Žalovanému náhradu trov odvolacieho konania n e p r i z n á v a .

o d ô v o d n e n i e :

Napadnutým rozsudkom okresný súd žalobu zamietol a žalovanému nepriznal náhradu trov konania.
Predmetom konania bola žaloba, ktorou sa žalobca prostredníctvom právneho zástupcu domáhal voči
žalovanému splnenia povinnosti zaplatiť žalobcovi 680,55 eur spolu s úrokom z omeškania vo výške 9 %
ročne zo sumy 31,69 eur od 21.04.2010 do 18.04.2012, zo sumy 21,69 eur od 19.04.2012 do 16.05.2012,
zo sumy 11,69 eur od 17.05.2012 do 18.06.2012, zo sumy 1,69 eur od 19.06.2012 do 22.08.2012, zo
sumy 32,22 eur od 21.05.2010 do 22.08.2012, zo sumy 28,91 eur od 23.08.2012 do 19.09.2012, zo
sumy 18,91 eur od 20.09.2012 do 18.10.2012, zo sumy 8,91 eur od 19.10.2012 do 16.11.2012, zo sumy
32,76 eur od 21.06.2010 do 16.11.2012, zo sumy 31,67 eur od 17.11.2012 do 12.02.2013, zo sumy
21,67 eur od 13.02.2013 do 20.03.2013, zo sumy 11,67 eur od 21.03.2013 do 22.04.2013, zo sumy
1,67 eur od 23.04.2013 do 24.05.2013, zo sumy 33,30 eur od 21.07.2010 do 24.05.2013, zo sumy
24,97 eur od 25.05.2013 do 10.07.2013, zo sumy 14,97 eur od 11.07.2013 do 22.07.2013, zo sumy
4,97 eur od 23.07.2013 do 23.08.2013, zo sumy 33,85 eur od 21.08.2010 do 23.08.2013, zo sumy
28,82 eur od 24.08.2013 do 19.09.2013, zo sumy 18,82 eur od 20.09.2013 do zaplatenia, zo sumy
34,42 eur od 21.09.2010 do zaplatenia, zo sumy 34,99 eur od 21.10.2010 do zaplatenia, zo sumy 35,58
eur od 21.11.2010 do zaplatenia, zo sumy 36,17 eur od 21.12.2010 do zaplatenia, zo sumy 36,78 eur
od 21.01.2011 do zaplatenia, zo sumy 37,39 eur od 21.02.2011 do zaplatenia, zo sumy 38,02 eur od
21.03.2011 do zaplatenia, vo výške 9,25 % ročne zo sumy 38,66 eur od 21.04.2011 do zaplatenia,
zo sumy 39,31 eur od 21.05.2011 do zaplatenia, zo sumy 39,97 eur od 21.06.2011 do zaplatenia, vo
výške 9,5 % ročne zo sumy 40,64 eur od 21.07.2011 do zaplatenia, zo sumy 41,32 eur od 21.08.2011
do zaplatenia, zo sumy 42,02 eur od 21.09.2011 do zaplatenia, zo sumy 42,73 eur od 21.10.2011 do
zaplatenia, ktoré súd povolil žalovanému splácať v pravidelných mesačných splátkach vo výške 50,- eur,

splatných vždy k poslednému dňu príslušného kalendárneho mesiaca, počnúc dňom nasledujúcim po
právoplatnosti rozsudku, pričom omeškanie s plnením jednej splátky má za následok zročnosť celého
plnenia. Okresný súd konanie o zaplatenie 60,- eur a úroku z omeškania vo výške 9,5 % ročne zo
sumy 10,- eur od 23.04.2013 do zaplatenia, zo sumy 10,- eur od 25.05.2013 do zaplatenia, zo sumy
10,- eur od 11.07.2013 do zaplatenia, zo sumy 10,- eur od 23.07.2013 do zaplatenia, zo sumy 10,- eur
od 24.08.2013 do zaplatenia, zo sumy 10,- eur od 20.09.2013 do zaplatenia, zastavil, vo zvyšnej časti
žalobu zamietol a žalovanému náhradu trov konania nepriznal.
Okresný súd o nároku žalobcu rozhodoval podľa § 3 ods. 1, § 39, § 52 ods. 1, 2 § 101 ods. 1, § 110 ods.
1, § 558, § 517 ods. 2, § 879j Občianskeho zákonníka, podľa § 2 písm. a), písm. b), § 4 ods. 5 zákona č.
258/2001 o spotrebiteľských úveroch a podľa § 5b zákona č. 250/2007 Z. z. o ochrane spotrebiteľa a o
zmene zákona Slovenskej národnej rady č. 372/1990 Zb. o priestupkoch v znení neskorších predpisov
v znení účinnom od 01.05.2014.
V nadväznosti na vyššie uvedené skutočnosti a v súlade s citovanými ustanoveniami zákona okresný súd
podanej žalobe žalobcu čiastočne vyhovel, nakoľko v časti uvedenej vo výroku rozsudku mal preukázanú
jej dôvodnosť. Z vykonaného dokazovania mal okresný súd preukázané, a medzi účastníkmi konania
nebolo sporné, že žalovanému bol Slovenskou sporiteľňou, a. s., na základe zmluvy o splátkovom úvere
poskytnutý úver vo výške 45.500,- Sk, t. j. 1.510,32 eur, ktorý sa zaviazal splatiť v 59-tich mesačných
splátkach, s konečnou splatnosťou úveru dňa 20.10.2011. Mesačná splátka predstavovala 1.249,- Sk,
t. j. 41,46 eur. Podľa okresného súdu zmluva bola uzatvorená medzi dodávateľom a spotrebiteľom,
jednalo sa o spotrebiteľskú zmluvu. Vzhľadom na charakter a obsah zmluvy sa jednalo o zmluvu o
spotrebiteľskom úvere. Zmluva o úvere obsahovala všetky zákonom stanovené náležitosti. Žalobca v
konaní netvrdil, ani nepreukázal, že došlo k vyhláseniu predčasnej splatnosti úveru. Konečná splatnosť
úveru teda nastala splatnosťou poslednej splátky, t. j. dňa 20.10.2011, čo vyplynulo aj z prílohy k zmluve
o postúpení pohľadávok. Ďalej dôvodil, že podľa zákonného ustanovenia § 5b zákona č. 250/2007 Z. z.
o ochrane spotrebiteľa v znení neskorších predpisov je súd povinný od 01.05.2014 ex offo prihliadať na
oslabenie nároku predávajúceho voči spotrebiteľovi, vrátane jeho premlčania. Okresný súd vzhľadom na
skutočnosť, že medzi právnym predchodcom žalobcu a žalovaným vznikol spotrebiteľský právny vzťah,
skúmal možnosť premlčania žalovaného nároku a k tomuto prihliadol pri rozhodovaní. Nakoľko medzi
právnym predchodcom žalobcu a žalovaným vznikol spotrebiteľský právny vzťah, v zmysle ustanovenia
§ 52 ods. 2 Občianskeho zákonníka sa dĺžka premlčacej doby spravuje občianskoprávnymi predpismi,
teda je trojročná. Pokiaľ aj žalobca poukazoval na dohodu o uznaní dlhu zo dňa 13.03.2012, v dôsledku
ktorej malo dôjsť k pretrhnutiu plynutia premlčacej doby, okresný súd mal za to, že je neplatná pre jej
rozpor s dobrými mravmi. Z uvedeného dôvodu dohoda, resp. vyhlásenie žalovaného o uznaní dlhu
v dohode obsiahnuté nemala za následok pretrhnutie plynutia pôvodnej premlčacej doby a začiatok
plynutia novej premlčacej doby v zmysle zákonného ustanovenia § 110 ods. 1 Občianskeho zákonníka.
Uznanie dlhu ako jednostranný právny úkon zakladá vyvrátiteľnú právnu domnienku, že dlh v čase
uznania trval. Na nastúpenie právnych účinkov uznania dlhu je potrebné, aby dlžník písomne uznal,
že zaplatí svoj dlh určený čo do dôvodu a výšky. V spotrebiteľských právnych vzťahoch sa vychádza
zo zásady ochrany spotrebiteľa ako „slabšej“ zmluvnej strany. Žalobca ako iniciátor uzavretia dohody o
uznaní dlhu a jeho splácaní v splátkach do dohody o splácaní dlhu v splátkach zakomponoval uznanie
dlhu, a to podľa názoru súdu s cieľom predĺžiť si premlčaciu dobu na úkor žalovaného ako spotrebiteľa.
Spotrebiteľ (žalovaný) v tomto prípade nemal možnosť ovplyvniť obsah dohody vzhľadom na skutočnosť,
že táto bola vopred pripravená na predtlačenom formulári, jednalo sa teda o formulárovú dohodu. Postup
žalobcu pri uzatváraní dohody o uznaní dlhu a o splátkach je preto nekalou obchodnou praktikou.
Žalovaný pri výsluchu uviedol, že poverený zamestnanec žalobcu ho pri uzatváraní dohody nepoučil, že
sa jedná o uznanie dlhu, myslel si, že podpisuje dohodu o splátkach. Okresnému súdu bolo aj z úradnej
činnosti známe (z ďalších súdnych konaní, v ktorých vystupuje žalobca), že žalobca pri uzatváraní
dohôd o uznaní dlhu a o jeho splácaní v splátkach nepoučuje dlžníkov o inštitúte uznania dlhu a najmä
o jeho právnych následkoch. Okresný súd mal za to, že dohoda o uznaní dlhu nebola uzavretá so
žalovaným s cieľom reálneho poskytnutia výhody splátok (teda v jeho prospech), ale naopak, s cieľom
zvýhodnenia žalobcu vzhľadom na účinky uznania dlhu vo vzťahu k premlčaniu. Keďže povinnosťou
dlžníka zo zmluvy o úvere je vrátiť poskytnutý úver a zaplatiť dojednaný úrok, prislúchalo žalobcovi
právo na zaplatenie splatných splátok úveru, ktoré neboli premlčané, spolu 19 splátok, splatných od
20.04.2010 do 20.10.2011, čo predstavuje 787,74 eur (19 x 41,46 eur). Taktiež žalobcovi prislúchalo
právo na zaplatenie poplatku za správu úveru za uvedené obdobie, t. j. za 19 mesiacov, vo výške
1,99 eur mesačne, čo činí 37,81 eur. Pokiaľ aj žalobca tvrdil, že poplatok za správu úveru bol od
01.10.2010 účtovaný v sadzbe 2,99 eur, v uvedenej výške mu poplatok neprislúchal, nakoľko tento
poplatok nebol individuálne dojednaný. Veriteľovi prislúchajú len poplatky dojednané v zmluve, pričom

v zmluve o úvere bol dojednaný poplatok vo výške 1,99 eur mesačne. Spolu tak podľa okresného súdu
prislúchalo žalobcovi 825,55 eur (787,74 eur + 37,81 eur), od ktorých okresný súd odpočítal úhrady
žalovaného tvrdené v žalobe, vykonané v období od 18.04.2012 do 20.03.2013, spolu vo výške 85,-
eur a úhrady žalovaného tvrdené žalobcom v čiastočnom späťvzatí žaloby, vykonané od 22.04.2013
do 19.09.2013, v celkovej výške 60,- eur. Spolu preto okresný súd uložil žalovanému zaplatiť žalobcovi
680,55 eur (825,55 eur - 85,- eur - 60,- eur) a v zostávajúcej časti podanú žalobu zamietol, nakoľko v
uvedenej časti bol žalovaný nárok premlčaný. Okresný súd uviedol, že úhrady žalovaného, vykonané
na splátky úveru vo výške 735,36 eur pred postúpením pohľadávky, súd pri vyčísľovaní dlžnej sumy
nezohľadňoval, nakoľko mal za to, že uvedené úhrady boli započítané na skôr splatné splátky úveru,
pred postúpením pohľadávky. Aktívnu vecnú legitimáciu žalobcu v konaní mal okresný súd preukázanú
zmluvou o postúpení pohľadávok, uzatvorenou medzi Slovenskou sporiteľňou, a. s. ako postupcom a
žalobcom ako postupníkom, predmetom ktorej, okrem iného, bolo aj postúpenie žalovanej pohľadávky.
Nakoľko žalovaný sa dostal s plnením svojho peňažného záväzku voči žalobcovi do omeškania,
vzniklo žalobcovi aj právo na zaplatenie úrokov z omeškania. Okresný súd priznal žalobcovi úroky
z omeškania z jednotlivých dlžných splátok (nepremlčaných), z každej splátky však len z časti
prislúchajúcej na istinu (zistenej z rozpisu splátok predloženého žalobcom), nakoľko podľa ustálenej
judikatúry, oneskoreným zaplatením úrokov nevzniká právo na úroky z omeškania (Občiansky zákonník
ani Obchodný zákonník neumožňujú požadovať od dlžníka príslušenstvo - úroky z omeškania pre
prípad omeškania s platením príslušenstva pohľadávky - úrokov). Okresný súd priznal žalobcovi úroky z
omeškania podľa občianskoprávnych predpisov, keďže medzi pôvodným veriteľom a žalovaným vznikol
spotrebiteľský právny vzťah, teda zo splátok splatných od 20.04.2010 do 20.03.2011 vo výške 9 %
ročne, zo splátok splatných od 20.04.2011 do 20.06.2011 vo výške 9,25 % ročne a zo splátok splatných
od 20.07.2011 do 20.10.2011 vo výške 9,5 % ročne. Okresný súd priznal žalobcovi úrok z omeškania
vždy odo dňa nasledujúceho po splatnosti jednotlivých splátok, t. j. od 21. dňa v kalendárnom mesiaci
do zaplatenia, prihliadajúc k jednotlivým vykonaným čiastočným úhradám. K dlžnej istine z každej
jednotlivej splátky pritom okresný súd pripočítal vždy aj poplatok za správu úveru, z ktorého taktiež
prislúcha úrok z omeškania, t. j. 1,99 eur mesačne. Okresný súd povolil žalovanému splácať priznanú
sumu s príslušenstvom v splátkach po 50,- eur mesačne. Okresný súd mal za to, že vzhľadom na výšku
priznanej sumy, príjmové a výdavkové pomery žalovaného, osobu žalobcu a osobu žalovaného je výška
splátky primeraná. Žalovanému vzniká každý mesiac povinnosť platiť aj iné splátky úverov, vrátane
splátok úverov aj vo vzťahu k žalobcovi. Vzhľadom na osobu žalobcu mal súd za to, že povolením plnenia
dlhu v splátkach nebudú ohrozené jeho práva.
Okresný súd v konaní úspešnejšiemu žalovanému náhradu trov konania nepriznal, nakoľko žalovaný si
náhradu trov konania neuplatnil.

Proti uvedenému rozsudku podal žalobca odvolanie z dôvodu nesprávneho právneho posúdenia veci
a z nedostatočne zisteného skutkového stavu. Poukázal na to, že so zamietnutím žaloby nesúhlasí,
keďže aplikáciou § 5b zákona č. 250/2007 Z. z. o ochrane spotrebiteľa dochádza k značnému narušeniu
princípov právneho štátu podľa čl. 1 ods. 1 a čl. 1 ods. 2 Ústavy SR, k porušeniu zákazu diskriminácie
podľa čl. 12 ods. 1, 2 Ústavy SR a čl. 3 ods. 1 Listiny základných práv a slobôd, k porušeniu ochrany pred
svojvoľným zásahom štátnej moci, zakotvenej v čl. 13 ods. 4 Ústavy SR, ako aj k narušeniu práva na
majetok a ochranu vlastníckeho práva podľa čl. 20 ods. 1 Ústavy SR. Zároveň poukázal na to, že účelom
§ 5b vyššie citovaného zákona bolo prikázanie orgánom rozhodujúcim o nárokoch zo spotrebiteľskej
zmluvy ex offo prihliadať na nemožnosť uplatnenia práva, na oslabenie nároku predávajúceho voči
spotrebiteľovi, vrátane jeho premlčania, avšak aplikáciou tohto ustanovenia na prebiehajúce súdne
konania bez ohľadu na to, že za akého právneho stavu došlo k nadobudnutiu pohľadávok veriteľom a za
akého právneho stavu došlo k podaniu návrhu na začatie konania, došlo k zotretiu princípu právnej istoty
ako jedného zo znakov právneho štátu, ktorého súčasťou je aj požiadavka predvídateľnosti konania
orgánov verejnej moci a závažnému zásahu do majetkových práv veriteľa. Ďalej namietal, že žalobca
podpisom dohody o uzavretí splátkového kalendára a uznaní záväzku naplnil ust. § 110 ods. 1 druhá veta
Občianskeho zákonníka, čím došlo k prerušeniu plynutia doby a k plynutiu novej 10-ročnej premlčacej
doby. Pričom k tomu, aby nastali uvedené účinky, zákon nevyžaduje, aby dlžník mal v čase uznania
vedomosť o premlčaní dlhu. Tým, že podpísal túto dohodu, prejavil vôľu záväzok splniť, čo je zároveň
aj v jeho záujme, pretože po jeho splatení nebude figurovať v databázach neplatičov, čím sa mu môže
v budúcnosti zlepšiť jeho postavenie pri žiadosti o úver. Namietal tiež, že došlo k popretiu zásady
rovnosti, pričom konanie žalovaného nemožno považovať za morálne a čestné, a preto mu nemožno
poskytnúť ochranu zo strany súdu. Zdôraznil, že v danom prípade je nutná aplikácia ustanovení
Obchodného zákonníka, keďže ide o zmluvu o úvere, a teda absolútny obchodno-záväzkový vzťah,

vrátane ustanovení, týkajúcich sa premlčania. Poukázal tiež na to, že pokiaľ súd vychádzal zo splatnosti
jednotlivých splátok, mal postupovať podľa ustanovení Obchodného zákonníka a žalobcovi priznať
splátky počnúc splátkou splatnou dňa 20.04.2009, pričom nebola žalobcom spoľahlivo preukázaná, hoci
nebola medzi účastníkmi sporná a súd má o nej dôvodné pochybnosti, preto mohol žalobcovi priznať
sumu neuhradených splátok v rámci 4-ročnej premlčacej doby podľa Občianskeho zákonníka. Navrhol
zrušiť rozsudok okresného súdu a vrátiť vec prvostupňovému súdu na nové prejednanie a rozhodnutie,
resp. zmeniť rozsudok okresného súdu tak, že vyhovie návrhu žalobcu.

Žalovaný sa k odvolaniu písomne nevyjadril.

Krajský súd, ako súd odvolací, preskúmal napadnutý rozsudok na základe podaného odvolania v
rozsahu danom ust. § 212 ods. 1 O. s. p. a bez nariadenia odvolacieho pojednávania (§ 214 ods. 2 O. s.
p.) postupom v zmysle ust. § 156 ods. 3 O. s. p. rozsudok okresného súdu v napadnutej časti, ktorou vo
zvyšku žalobu žalobcu zamietol, potvrdil v zmysle ust. § 219 ods. 1, 2 O. s. p. Výroku okresného súdu,
ktorým žalobe žalobcu vyhovel a vo výroku o zastavení konania sa odvolací súd nedotkol.

Rozsudok okresného súdu je vecne správny. Okresný súd v dostatočnom rozsahu zistil skutkový stav
veci a vec správne právne posúdil.

Odvolací súd sa v plnom rozsahu stotožňuje s odôvodnením rozsudku prvostupňového súdu v zmysle
ust. § 219 ods. 2 O. s. p., a preto nie je žiaduce, aby opakoval vecne správne závery okresného súdu.

Odvolanie žalobcu obsahuje v zásade štyri odvolacie námietky. Žalobca nesúhlasí s aplikáciou ust. §
101 Občianskeho zákonníka na danú vec, majúc za to, že na súdenú vec bolo potrebné aplikovať 4-
ročnú premlčaciu dobu upravenú v ust. § 397 Obchodného zákonníka. Žalobca sa ďalej nestotožňuje s
aplikáciou § 5b Zákona o ochrane spotrebiteľa v stave účinnom od 01.05.2014, majúc za to, že aplikácia
tohto ustanovenia neprichádza v súdenej veci do úvahy. Zároveň namieta spotrebiteľský charakter
zmluvy v súvislosti s tým, že v období do 31.12.2007 sa vzťahovali ustanovenia § 52 až § 54 Občianskeho
zákonníka len na kúpnu zmluvu, zmluvu o dielo a na iné zmluvy upravené v ôsmej časti Občianskeho
zákonníka, pričom zmluva bola uzavretá 14.11.2006. Okrem toho namietal nesprávne posúdenie dohody
o uzavretí splátkového kalendára a uznanie záväzku.

Odvolacie námietky nie sú dôvodné.

Okresný súd postupoval správne, keď na danú vec aplikoval ust. § 101 Občianskeho zákonníka o
premlčaní.

Vo vzťahu k prvým trom odvolacím námietkam má odvolací súd za to, že vzťah medzi navrhovateľom
a odporcom je rozhodne vzťahom spotrebiteľským a tým pádom použitie ustanovení o spotrebiteľskom
práve je plne namieste a prvostupňový súd ich správne použil aj s riadnym odôvodnením. V tomto
prípade nemôže obstáť argumentácia navrhovateľa, že až ustanovením § 52 ods. 1 Občianskeho
zákonníka účinným odo dňa 01.01.2008 možno na obdobné vzťahy použiť normy spotrebiteľského
práva, nakoľko aj pred účinnosťou tohto ustanovenia boli v právnom poriadku Slovenskej republiky
zakotvené právne normy týkajúce sa spotrebiteľov, napríklad zákon č. 258/2001 Z. z. o spotrebiteľských
úveroch, ktorý definuje pojmy spotrebiteľ, spotrebiteľský úver, veriteľ v rámci spotrebiteľského vzťahu.
Ochranu spotrebiteľovi v tejto súvislosti zaručovalo znenie § 23a ods. 1 zákona č. 634/1992 Zb. o
ochrane spotrebiteľa, podľa ktorého spotrebiteľskými zmluvami sú zmluvy uzavreté podľa Občianskeho
zákonníka, Obchodného zákonníka, ako aj všetky iné zmluvy, ktorých charakteristickým znakom je, že
sa uzavierajú vo viacerých prípadoch a je obvyklé, že spotrebiteľ obsah zmluvy podstatným spôsobom
neovplyvňuje. Podľa ods. 2 uvedeného ustanovenia na spotrebiteľské zmluvy, ktoré neboli uzavreté
podľa osobitného predpisu, sa primerane použijú ustanovenia tohto predpisu. Z uvedeného ustanovenia
zreteľne vyplýva priama aplikovateľnosť ustanovení Občianskeho zákonníka v znení účinnom do
31.12.2007, týkajúcich sa ochrany spotrebiteľa, a teda aj ust. § 53 ods. 3, ktoré demonštratívnym
výpočtom definuje jednotlivé druhy neprijateľných podmienok. Neprijateľnou podmienkou nemusia
byť výlučne ustanovenia spotrebiteľskej zmluvy výslovne uvedené v ust. § 53 ods. 3 písm. a) až j)
Občianskeho zákonníka. Práve naopak, neprijateľnou podmienkou môže byť akékoľvek ustanovenie
spotrebiteľskej zmluvy, pokiaľ spĺňa všeobecnú charakteristiku zadefinovanú v ust. § 53 ods. 1
Občianskeho zákonníka. Odsek 4 uvedeného ustanovenia sankcionuje neprijateľnú podmienku jej

neprijateľnosťou. Rozhodnutie korešponduje aj s prebratím smernice Rady č. 93/13/EHS o nekalých
podmienkach v spotrebiteľských zmluvách, ktorú je nevyhnutné využívať ako interpretačné pravidlo k
právnemu poriadku, upravujúci režim spotrebiteľských zmlúv.

Na zdôraznenie odvolací súd považuje za potrebné dodať, že hoci podľa gramatického výkladu
ustanovenia § 52 ods. 1 Občianskeho zákonníka v znení účinnom do 31.12.2007 možno dospieť
k záveru, že úprava spotrebiteľských zmlúv, a teda vo svojej podstate aj ochrana spotrebiteľa má
svoje miesto len u zmlúv, ktoré sú upravené v ôsmej časti Občianskeho zákonníka, takýto výklad je
však zjednodušený a nesprávny. Pri výklade tejto občianskoprávnej úpravy je potrebné rešpektovať
skutočnosť, že táto úprava je implementáciou smerníc Európskych spoločenstiev. Zákonom č. 150/2004
Z. z., ktorým sa novelizoval Občiansky zákonník, bola prebratá smernica Rady č. 93/13/EHS z 5. apríla
1993 o nekalých podmienkach v spotrebiteľských zmluvách (Úradný vestník Európskych spoločenstiev
L 095, 21/4/1993, str. 29 - 34, ďalej len „smernica“). Túto smernicu je nevyhnutné využívať ako
interpretačné pravidlo k ustanoveniam právneho poriadku, upravujúcich režim spotrebiteľských zmlúv.
Podľa čl. 1 ods. 1 smernice účelom tejto smernice je aproximovať zákony, iné právne predpisy a
správne opatrenia členských štátov, ktoré sa týkajú nekalých podmienok v zmluvách uzatvorených
medzi predajcom alebo dodávateľom a spotrebiteľom. Predmetná smernica definuje teda spotrebiteľskú
zmluvu ako zmluvu uzatvorenú medzi predajcom alebo dodávateľom a spotrebiteľom, a takto je potrebné
vykladať aj predmetné ustanovenie § 52 Občianskeho zákonníka účinné do 31.12.2007.

Nepopierajúc povahu úverovej zmluvy ako absolútneho obchodu, na otázku premlčania je potrebné
vzhľadom na spotrebiteľský charakter zmluvy aplikovať ustanovenia Občianskeho zákonníka, ktoré sú
pre spotrebiteľa výhodnejšie. Takéto pravidlo je ustálené v aplikačnej praxi súdov, ktoré riešenie odobril
aj Ústavný súd Slovenskej republiky v uznesení pod sp. zn. I. ÚS 402/2013-10 zo dňa 19. júna 2013,
v ktorom skonštatoval, že prednostným uplatnením Občianskeho zákonníka na prospech spotrebiteľa
na úver ako absolútny obchod upravený v Obchodnom zákonníku nedošlo k porušeniu ústavných práv
veriteľa.

Novela Občianskeho zákonníka vykonaná zákonom č. 102/2014 Z. z. definitívne normatívne vyriešila
(doplnením ust. § 52 ods. 2 Občianskeho zákonníka), že na všetky právne vzťahy, v ktorých účastníkom
je spotrebiteľ, sa vždy prednostne použijú ustanovenia Občianskeho zákonníka, aj keď by sa inak mali
použiť normy obchodného práva. Z autentického výkladu zákonodarcu vyplýva, že Občiansky zákonník
bude použitý, pokiaľ ide o posudzovanie otázky premlčania, otázky úpravy ručenia zmluvnej pokuty,
uznania záväzku a podobne, aj keby sa na právny režim mala použiť právna úprava Obchodného
zákonníka. Hoci účinnosť tohto ustanovenia bola posunutá až na 1. apríl 2015, predmetné ustanovenie
poníma výkladový status a jeho cieľom je iba expressis verbis vyjadriť aj doposiaľ platné pravidlo
prednostného použitia režimu Občianskeho zákonníka na spotrebiteľské záväzky.

Vzhľadom na skutočnosť, že uplatnený nárok je plnením zo spotrebiteľskej zmluvy (konkrétne zo
zmluvy o spotrebiteľskom úvere, v ktorej jedným zo zmluvných strán je spotrebiteľ), premlčuje sa
nárok na peňažné plnenie (z uvedeného zmluvného vzťahu) v 3-ročnej premlčacej dobe v zmysle
ust. § 101 Občianskeho zákonníka. V tejto súvislosti odvolací súd dáva do pozornosti ust. § 52 ods.
2 Občianskeho zákonníka, podľa ktorého ustanovenia o spotrebiteľských zmluvách, ako aj všetky
iné ustanovenia upravujúce právne vzťahy, ktorých účastníkom je spotrebiteľ, sa použijú vždy, ak je
to na prospech zmluvnej strany, ktorá je spotrebiteľom. Ustanovenie § 101 Občianskeho zákonníka
je preto podľa odvolacieho súdu potrebné považovať za „všetky iné ustanovenia upravujúce právne
vzťahy, ktorých účastníkom je spotrebiteľ“. Citované ustanovenie preto ukladá orgánu aplikujúcemu
právo použiť v prospech spotrebiteľa všetky ustanovenia, ktoré sú pre spotrebiteľa ako slabšiu zmluvnú
stranu priaznivejšie. Preto odvolací súd konštatuje, že prvostupňový súd pri skúmaní otázky premlčania
správne aplikoval občianskoprávnu úpravu ohľadom dĺžky premlčacej doby, ktorá je priaznivejšia pre
odporcu ako spotrebiteľa. Podľa odvolacieho súdu nič na tom nemení skutočnosť, že samotný zmluvný
vzťah založený medzi pôvodným veriteľom a odporcom je tzv. absolútnym obchodno-záväzkovým
vzťahom, ktorý sa riadi režimom Obchodného zákonníka bez ohľadu na povahu zmluvných strán.
Spotrebiteľská zmluva nie je samostatným zmluvným typom, ale ide o osobitný druh zmluvy, ktorý môže
byť prítomný tak v občianskoprávnych, ako aj v obchodnoprávnych vzťahoch. Nemožno opomenúť ani
ust. § 54 ods. 1 Občianskeho zákonníka, podľa ktorého zmluvné podmienky upravené
spotrebiteľskou zmluvou sa nemôžu odchýliť od tohto zákona v neprospech spotrebiteľa. Preto ani
uzavretie absolútneho obchodno-záväzkového vzťahu, ktorý je nepochybne spotrebiteľskou zmluvou,

sa podľa odvolacieho súdu nemôže odchýliť od občianskoprávnej úpravy v otázke premlčania, ktorá
je na prospech spotrebiteľa ako odporcu na rozdiel od právnej úpravy premlčania v Obchodnom
zákonníku. Spotrebiteľ si nemôže zhoršiť svoje zmluvné postavenie, preto je v legitímnom očakávaní
použitia pre neho priaznivejšej právnej úpravy. Aplikáciu občianskoprávnej úpravy v otázke premlčania
v spotrebiteľských zmluvách potvrdila rozhodovacia prax súdov (uznesenie Najvyššieho súdu SR zo
dňa 25.01.2011, sp. zn. 5 MCdo/20/2009, rozsudok Krajského súdu v Trenčíne zo dňa 23.11.2011, sp.
zn. 17Co/167/2011, rozsudok Krajského súdu v Prešove zo dňa 11.06.2013, sp. zn. 6Co/218/2012,
rozsudok Krajského súdu v Prešove sp. zn. 6Co/26/2012 a 6Co/81/2012, uznesenie Ústavného súdu
SR zo dňa 19.06.2013, sp. zn. I. ÚS 402/2013). V súvislosti s uznesením Najvyššieho súdu SR zo dňa
27.03.2013, sp. zn. 6 MCdo/4/2012 odvolací súd uvádza, že Najvyšší súd SR v posudzovanej kauze
nevyslovil právny názor, že na premlčanie nárokov vyplývajúcich zo spotrebiteľských zmlúv sa nepoužije
úprava priaznivejšia pre spotrebiteľa, napr. občianskoprávna v zmysle ust. § 52 ods. 2 a § 54 ods.
1 Občianskeho zákonníka. Podľa odvolacieho súdu premlčacia doba splátky splatnej dňa 20.03.2010
uplynula dňa 20.03.2013 tak, ako to správne konštatoval prvostupňový súd. Žalobný návrh bol doručený
súdu dňa 16.04.2013, t. j. po uplynutí 3-ročnej premlčacej doby. Prvostupňový súd dospel k správnemu
záveru, že žalobcovi prislúchalo právo na zaplatenie splatných splátok úveru, ktoré neboli premlčané,
teda od 20.04.2010 do 20.10.2011.

Odvolací súd sa rovnako stotožňuje aj s aplikáciou ust. § 5b zákona č. 250/2007 Z. z. účinného
od 01.05.2014 na súdenú vec. Citované ustanovenie zakotvilo povinnosť súdu v každom konaní
preskúmať, či nárok uplatňovaný proti spotrebiteľovi nie je premlčaný, resp. či nie je daná iná zákonná
prekážka, ktorá by neumožňovala nárok po práve priznať. Niet pochýb, že citované ustanovenie
má procesnoprávny charakter. Ust. § 5b Zákona o ochrane spotrebiteľa bolo zavedené zákonom č.
102/2014 Z. z. a keďže neobsahuje osobitné prechodné ustanovenie, ktoré by účinky posúvalo na veci
rozhodované po účinnosti predmetnej právnej úpravy, je potrebné ho aplikovať na všetky súdené veci v
čase rozhodovania. Ide o tzv. režim okamžitej aplikability, ktorý sa uplatňuje pri procesných predpisoch.

Pokiaľ sa jedná o dohodu o splátkovom kalendári a uznanie záväzku, odvolací súd konštatuje, že súdna
prax vychádza zo stanoviska, že dohoda o splátkach je typickým formulárovým riešením stavu, keď sa
na podpis spotrebiteľovi predkladá zdanlivo výhodný formulár s podsunutou rozhodcovskou klauzulou.
Aj v danom prípade prvostupňový súd správne vyhodnotil dohodu o uzavretí splátkového kalendára a
uznaní záväzku za formulárový dokument, ktorý má pôsobiť ako ústupok pre žalobcu vo forme povolenia
splátok dlhu, avšak jeho cieľom je dosiahnutie uznania záväzku a tým predĺženie premlčacej lehoty na
uplatnenie nároku, ako aj dosiahnutie súhlasu s rozhodcovskou doložkou. Na základe prípadov z praxe
možno konštatovať, že ak dlžník podpisuje takúto dohodu, nerobí to z dôvodu, aby uznal svoj záväzok,
ale aby dosiahol splátky svojho dlhu. Uznanie záväzku je cieľ, sledovaný predovšetkým veriteľom a
nie dlžníkom a keďže ide o predformulované tlačivo, dlžník pri uzatváraní dohody o splátkach nemôže
jeho obsah ovplyvniť. V súdnej praxi sa takáto dohoda pokladá za takú, ktorá je v rozpore s dobrými
mravmi. Preto závery prvostupňového súdu ohľadne vyhodnotenia tejto dohody sú vecne správne, keď
táto dohoda je v rozpore s § 3, § 37 a § 39 Občianskeho zákonníka.

V danom prípade neobstojí ani námietka odvolateľa ohľadne zohľadnenia 4-ročnej premlčacej doby
podľa Obchodného zákonníka. Skutočnosti, z ktorých vychádzal prvostupňový súd pri posúdení otázky
premlčania, sú pre začiatok plynutia premlčacej lehoty dostatočne ozrejmené, a to aj v kontexte
skutočnosti, ktorá ani medzi účastníkmi sporná nebola.

Z uvedených dôvodov odvolací súd napadnutý rozsudok ako vecne správny potvrdil, vrátane výroku o
trovách konania, ktorý taktiež vykazuje vecnú správnosť.

Výrok o trovách odvolacieho konania sa opiera o ust. § 224 ods. 1 s poukazom na ust. § 142 ods.
1 O. s. p. Žalovaný bol v konaní úspešný, trovy konania si však neuplatnil a z obsahu spisu mu trovy
odvolacieho konania nevyplývajú, preto mu ich odvolací súd nepriznal.

Toto rozhodnutie prijal senát Krajského súdu v Žiline pomerom hlasov 3 : 0.

Poučenie:

Proti tomuto rozsudku riadny opravný prostriedok prípustný nie je.