Rozsudok ,
Potvrdzujúce Rozhodnutie bolo vynesené dňa štvrtok 2. júl 2015

Súd: Krajský súd Nitra
Spisová značka: 9Co/50/2015

Identifikačné číslo súdneho spisu: 4612209145
Dátum vydania rozhodnutia: 02. 07. 2015
Meno a priezvisko sudcu, VSÚ: Mgr. Ingrid Vallová

ECLI: ECLI:SK:KSNR:2015:4612209145.1

ROZSUDOK V MENE

SLOVENSKEJ REPUBLIKY

Krajský súd v Nitre v senáte zloženom z predsedníčky senátu Mgr. Ingrid Vallovej a členiek senátu

JUDr. Kataríny Marčekovej a Mgr. Andrey Szombathovej-Polákovej, v právnej veci navrhovateľa:
POHOTOVOSŤ, s. r. o. so sídlom Pribinova 25, Bratislava, IČO: 35 807 598, v konaní zastúpený
Fridrich Paľko, s. r. o. so sídlom Grösslingova 4, Bratislava, proti odporcovi: Slovenská republika,
zastúpená Ministerstvom spravodlivosti SR, Župné námestie 13, Bratislava, o náhradu majetkovej
škody a nemajetkovej ujmy, o odvolaní navrhovateľa proti rozsudku Okresného súdu Levice zo dňa 2.
septembra 2014 č. k. 13C/364/2012-69, takto

r o z h o d o l :

Odvolací súd napadnutý rozsudok súdu prvého stupňa p o t v r d z u j e .

Odporcovi nepriznáva náhradu trov odvolacieho konania.

o d ô v o d n e n i e :

Napadnutým rozsudkom súd prvého stupňa podaný návrh zamietol a odporcovi trovy konania nepriznal.
Svoje rozhodnutie odôvodnil ustanoveniami § 82 ods. 1 OSP, § 3 ods. 1 písm. d), § 3 ods. 2, § 4 ods.
1 písm. a), § 9 ods. 1, 2, § 15 ods. 2, § 16 ods. 1, § 17 ods. 1, 2, 3, § 19 ods. 1, 3 zák. č. 514/2003
Z. z. o zodpovednosti za škodu spôsobenú pri výkone verejnej moci a o zmene niektorých zákonov v
znení platnom a účinnom ku dňu doručenia žiadosti o udelenie poverenia na vykonanie exekúcie na
súd, § 41 ods. 1, 2, § 44 ods. 1, 2 zák. č. 233/1995 Z. z. o súdnych exekútoroch a exekučnej činnosti

(Exekučný poriadok) a o zmene a doplnení ďalších zákonov v znení platnom a účinnom v období dňa
doručenia žiadosti o udelenie poverenia na vykonanie exekúcie na súd (ďalej len Exekučný poriadok)
a na základe vykonaného dokazovania dospel k záveru, že návrh navrhovateľa je v celom rozsahu
nedôvodný, a preto ho zamietol. Napriek tomu, že navrhovateľ podal návrh na súd pred uplynutím
šesťmesačnej lehoty odo dňa prijatia žiadosti o predbežné prerokovanie nároku na náhradu škody,
mal za to, že v čase rozhodovania súdu šesťmesačná lehota uplynula, a preto návrh nebolo možné
považovať za predčasne podaný a v súdnom konaní bolo možné o veci rozhodnúť. Okrem toho pri

rozhodovaní neprihliadal na vznesenú námietku premlčania odporcom, ako aj mal za to, že návrh vo veci
samej obsahoval všetky potrebné náležitosti. Z pripojeného spisu Okresného súdu Topoľčany sp.
zn. 8Er/351/2011 zistil, že súdny exekútor dňa 02. 06. 2011 doručil Okresnému súdu Topoľčany žiadosť
o udelenie poverenia na vykonanie exekúcie. Exekučná vec bola vedená pod sp. zn. EX 6479/2011
proti povinnému P. L., nar. XX. XX. XXXX, pre vymoženie 381 eur istiny s príslušenstvom. Okresný
súd Topoľčany uznesením zo dňa 13. 06. 2011 č. k. 8Er/351/2011-10 žiadosť súdneho exekútora o
udelenie poverenia na vykonanie exekúcie zamietol, pričom uznesenie nadobudlo právoplatnosť dňa

30. 06. 2011. V danom prípade exekučným titulom bol rozsudok Stáleho rozhodcovského súdu zo dňa
15. 11. 2011 sp. zn. SR 10444/10. Navrhovateľ v návrhu tvrdil, že k rozhodnutiu o žiadosti o udelenie
poverenia došlo po uplynutí zákonom stanovenej doby s omeškaním viac ako 61 dní (chyba v písaní,
správne malo byť 71 dní). V skutočnosti však exekučný súd o žiadosti o udelenie poverenia rozhodolv lehote štyroch dní (chyba v písaní, správne malo byť deväť dní), teda v kratšej lehote ako 15 dní.
S poukazom na vykonané dokazovanie mal súd prvého stupňa za preukázané, že neboli splnené
podmienkyprevznikzodpovednostizaškoduspôsobenúnesprávnymúradnýmpostupomatozdôvodu,

že v danej exekučnej veci súd rozhodol o žiadosti súdneho exekútora na udelenie poverenia na výkon
exekúcii do deviatich dní tak, že žiadosť o udelenie poverenia zamietol. Podstatné však bolo, že v čase,
kedy žiadosť o udelenie poverenia na vykonanie exekúcie došla súdu a to dňa 02. 06. 2011, bol s
účinnosťou od 01. 06. 2011 novelizovaný Exekučný poriadok, v ktorom bolo v ustanovení § 41 ods.
2 písm. d/ uvedené rozhodnutie rozhodcovského súdu ako exekučného titulu. Neobstojí preto názor

navrhovateľa, že rozhodcovský rozsudok bol exekučným titulom podľa § 41 ods. 2 písm. i/ Exekučného
poriadku. Takéto posúdenie vyplývalo aj z komentára § 44 ods. 2 Exekučného poriadku, ktorý potvrdil,
že rozhodcovský rozsudok bolo potrebné posudzovať za exekučný titul podľa § 41 ods. 2 písm. d/
Exekučného poriadku. Na základe novely Exekučného poriadku účinnej od 01. 06. 2011
došlo k zániku 15-dňovej lehoty na vydanie poverenia na základe rozhodcovského rozsudku. Okrem
toho pripomenul, že exekučné konanie vedené na Okresnom súde Topoľčany pod sp. zn. 8Er/351/2011

bolo začaté v čase účinnosti Exekučného poriadku, podľa ktorého v § 44 ods. 2 bolo zakotvené, že
15-dňová lehota na vydanie poverenia na začatie exekúcie neplatí, ak ide o exekučný titul podľa § 41
ods. 2 písm. c/ a d/, čo znamenalo, že v prípade, ak bol exekučným titulom rozhodcovský rozsudok.
Následne sa súd prvého stupňa nestotožnil s tvrdením navrhovateľa o nesprávnom postupe súdu, keď
v exekučnom konaní skúmal splnenie podmienok na vedenie exekučného konania takým spôsobom,

že zisťoval skutkový stav veci, aplikoval a interpretoval zvolené právne normy, opätovne posudzoval
právo navrhovateľa na zaplatenie dlhu vyplývajúceho zo zmluvy o úvere. V tejto súvislosti bolo potrebné
poukázaťnato,žesamotnéznenieustanovenia§44ods.2Exekučnéhoporiadkuúčinnéhoužod01.07.
2010 ukladalo exekučnému súdu povinnosť skúmať žiadosť o udelenie poverenia, návrh na vykonanie
exekúcie, ako aj exekučný titul. Exekučný súd teda postupoval správne, keď skúmal exekučný titul po

formálnej aj materiálnej stránke. V tomto prípade bol exekučným titulom rozhodcovský rozsudok a súd
bol nepochybne oprávnený ex offo skúmať, či tento rozsudok bol vydaný v súlade so zákonom,
ako aj to, či zmluva o úvere ako pôvodný titul rozhodnutia neobsahovala neprijateľné podmienky, či
exekučný titul nebol v rozpore s dobrými mravmi alebo neodporoval zákonu a bol v súlade s ostatnými
právnymi predpismi upravujúcimi spotrebiteľské právo. O tomto svedčili aj rozhodnutia Najvyššieho

súdu Slovenskej republiky. Za tejto situácie účastníkom exekučného konania nevznikol a ani nemohol
vzniknúť žiadny stav právnej neistoty. Na základe vykonaného dokazovania súd prvého stupňa návrh v
celom rozsahu zamietol. O trovách konania rozhodol s poukazom na § 142 ods. 1, § 151 ods. 1, 2 OSP
tak, že odporcovi, ktorý mal v konaní plný úspech, trovy konania nepriznal, nakoľko si ich nevyčíslil a
zo spisu žiadne trovy nevyplývali.

Proti tomuto rozsudku podal v zákonom stanovenej lehote odvolanie navrhovateľ, odôvodniac ho tým,
že účastníkovi konania sa postupom súdu odňala možnosť konať pred súdom, súd prvého stupňa
nesprávne vec právne posúdil tým, že nepoužil správne ustanovenie právneho predpisu a nedostatočne
zistil skutkový stav, ako aj vytýkal neúplne zistený skutkový stav veci, pretože súd prvého stupňa

nevykonal navrhnuté dôkazy potrebné na zistenie rozhodujúcich skutočností, a tiež bol toho názoru,
že rozhodnutie súdu prvého stupňa vychádza z nesprávneho právneho posúdenia veci. K dôvodom
odvolania bližšie uviedol, že zásadne namieta skutočnosť, že súd rozhodol v merite veci na základe
"inšpirácie" novou právnou úpravou obsiahnutou v ustanovení § 9 ods. 2 zák. č. 514/2003 Z.
z. V právnom štáte a osobitne v spravodlivom súdnom konaní nebolo podľa neho možné, aby súd

interpretoval hmotné právo platné v čase vzniku právnej skutočnosti a založenie zodpovednostného
právneho vzťahu pomocou hmotného práva, ktoré sa stalo súčasťou právneho poriadku až po vzniku
právnej skutočnosti a po tom, čo už došlo k založeniu zodpovednostného právneho vzťahu. Ak súd
založil svoje rozhodnutie na takejto neprípustnej interpretácii, dopustil sa nesústredeného postupu,
ktorý má dôsledok v nesprávnosti súdneho rozhodnutia a takéto rozhodnutie musí byť zrušené. Súd

bol viazaný ustanovením § 9 ods. 1 zák. č. 514/2003 Z. z. v znení účinnom pred prijatím zák. č.
412/2012 Z. z. a nemohol interpretovať toto ustanovenie prostredníctvom ustanovenia § 9 ods. 2 zák.
č. 514/2003 Z. z. v znení zák. č. 412/2012 Z. z. Súd svojim rozhodnutím aplikoval princíp priamej
retroaktivity, čo je neprípustné. Okrem toho namietal, že súd vôbec nevysvetlil, prečo zastal názor, že
účastníkom nevznikol stav právnej neistoty. Mal za to, že právna neistota existuje vždy do času, kým

nedôjde ku konečnému rozhodnutiu. V danom prípade zákonodarca vytvoril legitímnu sféru tolerancie
trvania právnej neistoty určením zákonnej lehoty. Exekučný súd však ignoroval túto legitímnu sféru,
na čo zo zákona nemal oprávnenie a posunul trvanie právnej neistoty do času, ktoré bolo z hľadiska
ochrany základného práva na spravodlivý súdny proces neakceptovateľný. Exekučný súd rozhodoval oudelení poverenia na vykonanie exekúcie, s čím nemal nič spoločné rozhodcovský súd. Právna istota
ohľadom riadneho výkonu exekúcie nemohla byť odstránená rozhodnutím rozhodcovského súdu, ale len
súdu exekučného. V ďalšej časti svojho odvolania vytýkal, že súdu neprislúcha polemizovať o vhodnosti

limitácie dĺžky konaní zákonnými lehotami. Súd mal podľa neho aplikovať platné právo a akékoľvek
úvahydelegeferendabolineprípustnýmsúdnymaktivizmom,naktoromnebolomožnézaložiťmeritórne
rozhodnutie. Navyše, súd svojimi úvahami úplne negoval doposiaľ vytvorenú a stabilizovanú judikatúru
Európskeho súdu pre ľudské práva v Štrasburgu, ktorá bola základom štandardu ochrany základných
práv v Európe, teda aj práva na spravodlivý súdny proces a osobitne práva na prerokovanie veci v

primeranom čase. Štrasburský súd opakovane uviedol, že zodpovednosť štátu za prieťahy v konaní
vzniká aj vtedy, ak súdy konajú náležite, ale dĺžku konania ovplyvňujú mimosúdne faktory, ako napr.
nárast ekonomickej trestnej činnosti, rozsah nevybavenej súdnej agendy a pod. Štrasburský súd tiež
uviedol, že dohovor zaväzuje zmluvné štáty, aby organizovali svoj právny poriadok takým spôsobom,
aby vyhovel požiadavkám článku 6 ods. 1, zahrňujúc aj právo na rozhodnutie veci v primeranej lehote.
Záverom sa vyjadril aj k oboznámeniu sa so Znaleckým posudkom č. 1/2014, ako aj k návrhu na

prerušenie konania. S poukazom na uvedenú argumentáciu a vytknuté procesné chyby žiadal, aby
odvolací súd napadnutý rozsudok súdu prvého stupňa zrušil a vec mu vrátil na ďalšie konanie.

Písomné vyjadrenie k odvolaniu navrhovateľa podané nebolo.

Krajský súd v Nitre ako súd odvolací (§ 10 ods. 1 OSP), viazaný rozsahom a dôvodmi odvolania
navrhovateľa (§ 212 ods. 1 OSP), prejednal vec bez nariadenia odvolacieho pojednávania podľa § 214
ods. 2 OSP s verejným vyhlásením rozsudku pri splnení si povinnosti upravenej v ustanovení § 156 ods.
3 OSP a po prejednaní veci dospel k záveru, že odvolanie navrhovateľa nie je dôvodné, preto napadnutý
rozsudok súdu prvého stupňa podľa § 219 ods. 1 OSP ako vecne správny potvrdil, keďže súd prvého

stupňa správne zistil skutkový stav veci a vec aj správne právne posúdil.

Podľa § 219 ods. 1 OSP odvolací súd rozhodnutie potvrdí, ak je vo výroku vecne správne.

Podľa § 219 ods. 2 OSP, ak sa odvolací súd v celom rozsahu stotožňuje s odôvodnením

napadnutého rozhodnutia, môže sa v odôvodnení obmedziť len na skonštatovanie správnosti dôvodov
napadnutého rozhodnutia, prípadne doplniť na zdôraznenie správnosti napadnutého rozhodnutia ďalšie
dôvody.

Podľa § 212 ods. 1 OSP odvolací súd je rozsahom a dôvodmi odvolania viazaný.

Podľa názoru odvolacieho súdu, súd prvého stupňa správne zistil skutkový stav a z takto
zisteného skutkového stavu urobil aj správny právny záver a svoje rozhodnutie aj správne odôvodnil.
Odvolací súd sa v celom rozsahu stotožňuje s odôvodnením napadnutého rozhodnutia, a preto s
poukazom na ustanovenie § 219 ods. 2 OSP sa v odôvodnení tohto rozhodnutia obmedzil iba na

skonštatovanie správnosti dôvodov napadnutého rozhodnutia bez toho, aby odvolací súd tieto dôvody
opakoval. Vzhľadom k tomu, že odvolací súd je rozsahom a dôvodmi odvolania viazaný, pri posudzovaní
danej veci sa zaoberal len námietkami navrhovateľa uvedenými v odvolaní, pričom v prvom rade sa
zaoberalnavrhovateľom namietanouvadoukonania,spočívajúcouvodňatímožnostikonaťpredsúdom.

Pod odňatím možnosti konať pred súdom treba rozumieť taký postup súdu, ktorým sa účastníkovi
konania odnímajú tie procesné práva, ktoré mu zákon priznáva. Vzhľadom na to, že zákon bližšie
v žiadnom zo svojich ustanovení pojem odňatie možnosti konať pred súdom nešpecifikuje, vo
všeobecnosti treba ním rozumieť postup súdu, ktorý znemožňuje účastníkovi konania realizáciu
procesných práv a právom chránených záujmov, priznaných mu Občianskym súdnym poriadkom na

zabezpečenie svojich práv a oprávnených záujmov. Postup súdu, ktorým sa účastníkovi konania odňala
možnosť konať pred súdom zakladá porušenie práva na súdnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 Ústavy
Slovenskej republiky a práva na spravodlivé súdne konanie podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o
ochrane ľudských práv a základných slobôd (porovnaj napr. III. ÚS 156/06, III. ÚS 331/04, II. ÚS 174/04).

Podľa čl. 46 ods. 1 ústavy, každý sa môže domáhať zákonom ustanoveným postupom svojho práva
na nezávislom a nestrannom súde a v prípadoch ustanovených zákonom na inom orgáne Slovenskej
republiky.Podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru, každý má právo na to, aby jeho záležitosť bola spravodlivo, verejne a v
primeranej lehote prejednaná nezávislým a nestranným súdom zriadeným zákonom, ktorý rozhodne
o jeho občianskych právach a záväzkoch.

Podľa ustálenej judikatúry Ústavného súdu Slovenskej republiky zmyslom a účelom základného práva
na súdnu a inú ochranu podľa čl. 46 ods. 1 ústavy (aj čl. 6 ods. 1 dohovoru) je zaručiť každému reálny
prístup k súdu. Tomu zodpovedá povinnosť všeobecného súdu o veci konať a rozhodnúť (napr. I. ÚS
62/97, II. ÚS 26/96). K porušeniu základného práva na súdnu ochranu by došlo vtedy, ak by komukoľvek

bola odmietnutá možnosť domáhať sa svojho práva na nezávislom a nestrannom súde a ak by súd
odmietol konať a rozhodovať o podanom návrhu fyzickej alebo právnickej osoby (napr. I. ÚS 35/98).

Konaním súdu sa rozumie jeho procesný postup. Konanie súdu v súlade so zákonom musí vykazovať
určitú kvalitu a v materiálnom ponímaní zabezpečovať tak právo na súdnu ochranu. Súdne rozhodnutie,
ktorým sa završuje poskytovanie súdnej ochrany, musí byť logickým a právnym vyústením doterajšieho

priebehu a výsledkov konania, pri jeho vydaní musia byť zachované formálne a obsahové náležitosti s
dôrazom na prvky zrozumiteľnosti, určitosti, jasnosti a súladu jeho skutkových i právnych dôvodov vo
vzťahu k výroku. Procesný postup súdu pri konštituovaní i vecnej zmene rozhodnutia, ktorý nenachádza
oporu v zákone, je preto treba považovať za závažnú vadu nenaplňujúcu materiálnu stránku práva na
súdnu ochranu, práva na spravodlivý proces, ktorá v konečnom dôsledku objektívne bráni riadnemu

(účinnému a efektívnemu) uplatneniu dôležitých procesných práv účastníkov konania slúžiacich na
ochranu ich práv a oprávnených záujmov v občianskom súdnom konaní. Nemožno opomenúť, že
procesný úkon účastníka súdneho konania, ktorý má podstatný vplyv na ďalšie súdne konanie je
možno považovať za súčasť základného práva na súdnu ochranu. Ak je účastník konania z uplatnenia
tohto procesného úkonu vylúčený alebo v značnej miere obmedzený (pri jeho uplatnení) v dôsledku

nesprávneho postupu súdu, dochádza k stavu, kedy sa mu postupom súdu porušuje ústavné právo na
súdnu ochranu a spravodlivý proces.

Nesprávnym úradným postupom môže byť akákoľvek činnosť spojená s výkonom právomoci určitého
štátneho orgánu, ak pri tomto výkone alebo v súvislosti s ním dôjde k porušeniu pravidiel

ustanovených právnymi normami.

Keďže navrhovateľ postup súdu, ktorým malo dôjsť k odňatiu možnosti konať pred súdom v odvolaní
nešpecifikoval a odvolací súd po preskúmaní veci a konania, ktoré mu predchádzalo, žiaden takýto
dôvod nezistil, v tejto časti považoval odvolanie navrhovateľa za nedôvodné. Ani nevykonanie dôkazov

podľa návrhov alebo predstáv navrhovateľa nie je postupom, ktorým by mu bola odňatá možnosť konať
pred súdom, pretože rozhodnutie o tom, ktorý dôkaz súd vykoná, patrí výlučne súdu, a nie účastníkom
konania (§ 120 ods. 1 OSP).

K aplikácii novej právnej úpravy § 9 ods. 2 zák. č. 514/2003 Z. z. odvolací súd uvádza, že súd prvého

stupňa v napadnutom rozhodnutí citoval ustanovenie § 9 ods. 2 v znení účinnom ku dňu začatia tohto
konania a podania návrhu na vydanie poverenia, teda ustanovenie § 9 ods. 2 zák. č. 514/2003 Z. z.
citoval v správnom znení - v znení účinnom v čase podania návrhu na vydanie poverenia, pričom
toto ustanovenie bolo rovnaké aj v čase začatia tohto konania, a preto je táto námietka navrhovateľa
nedôvodná. Nedošlo teda k interpretácii hmotného práva platného v čase vzniku právnej

skutočnosti a založenia zodpovednostného právneho vzťahu pomocou hmotného práva, ktoré sa stalo
súčasťou právneho poriadku až po vzniku právnej skutočnosti a po tom, čo už došlo k založeniu
zodpovednostného právneho vzťahu, ako uvádzal navrhovateľ v odvolaní, a teda nebol ani aplikovaný
princíp priamej retroaktivity.

Súd prvého stupňa po vykonaní dokazovania oboznámením s exekučným spisom Okresného súdu
Topoľčany sp. zn. 8Er/351/2011 zistil, že tvrdenie navrhovateľa, že v tomto konaní došlo k neprávnemu
úradnému postupu súdu, pretože rozhodnutie nebolo vydané v zákonom ustanovenej lehote, ale s

omeškaním viac ako 71 dní, je nepravdivé, pretože žiadosť o udelenie poverenia na vykonanie exekúcie
bola podaná na Okresnom súde Topoľčany dňa 02. 06. 2011 a súd rozhodol o žiadosti o udelenie
poverenia uznesením č. k. 8Er/351/2011-10 dňa 13. 06. 2011, ktorým žiadosť súdneho exekútora JUDr.
RudolfaKrutéhooudeleniepoverenianavykonanieexekúciezodňa27.05.2011,doručenúsúduprvéhostupňa dňa 02. 06. 2011, zamietol. K trvaniu stavu právnej neistoty odvolací súd uvádza, že tým, že
exekučný súd neporušil žiadnu zákonom stanovenú lehotu a o žiadosti súdneho exekútora rozhodol v
primeranej lehote, nemohlo dôjsť z jeho strany ani k posunutiu trvania právnej neistoty do času, ktorý je

z hľadiska ochrany základného práva na spravodlivý súdny proces neakceptovateľný. Keďže exekučný
súd pri rozhodovaní o žiadosti o udelenie poverenia súdnemu exekútorovi nepochybil a jeho konaním
nedošlo k nesprávnemu úradnému postupu, od ktorého si navrhovateľ v tomto konaní uplatňuje svoj
nárok, nebolo potrebné v konaní už ani vykonávať ďalšie dôkazy za účelom preukázania materiálnej
škody navrhovateľa. Exekučným titulom v danej veci bol nulitný akt, z právneho hľadiska neexistujúci a

nezaväzujúci, priebehom exekúcie na základe takéhoto exekučného titulu navrhovateľovi žiadna škoda
ani nemohla vzniknúť. Súd v danej veci správne aplikoval platné právo a rozhodol v súlade s judikatúrou
Európskeho súdu pre ľudské práva, v súlade s právom na spravodlivý súdny proces a v súlade s právom
na prerokovanie veci v primeranom čase. V konaní nebolo zistené, že by v exekučnej veci, od ktorej
si navrhovateľ svoj nárok uplatňuje, nebolo rozhodnuté v primeranom čase. Z uvedených dôvodov, ako
aj s poukazom na skutočnosť, že súd prvého stupňa správne vyhodnotil všetky podmienky rozhodujúce

pre rozhodnutie súdu o nároku na náhradu majetkovej škody a nemajetkovej ujmy, ako sa aj správne
vysporiadal so všetkými námietkami účastníkov konania, napadnutý rozsudok súdu prvého stupňa podľa
§ 219 ods. 1 OSP ako vecne správny potvrdil.

O trovách odvolacieho konania odvolací súd rozhodol podľa § 224 ods. 1 a § 142 ods. 1 OSP a

v odvolacom konaní úspešnému odporcovi náhradu trov odvolacieho konania nepriznal, pretože v
odvolacom konaní mu trovy nevznikli.

Toto rozhodnutie prijal odvolací senát Krajského súdu v Nitre pomerom hlasov 3 : 0.

Poučenie:

Proti tomuto rozsudku odvolanie nie je prípustné.