Rozsudok ,
Potvrdzujúce Rozhodnutie bolo vynesené dňa pondelok 24. november 2014

Súd: Krajský súd Žilina
Spisová značka: 11Co/490/2014

Identifikačné číslo súdneho spisu: 5111233028
Dátum vydania rozhodnutia: 24. 11. 2014
Meno a priezvisko sudcu, VSÚ: JUDr. Eva Malíková

ECLI: ECLI:SK:KSZA:2014:5111233028.1

ROZSUDOK V MENE

SLOVENSKEJ REPUBLIKY

Krajský súd v Žiline, ako súd odvolací, v senáte zloženom z predsedníčky senátu JUDr. Evy Malíkovej

a členov senátu JUDr. Adriany Gallovej a Mgr. Miroslava Šeptáka v právnej veci navrhovateľov: 1/ B. T.,
nar. XX.XX.XXXX, bytom W. XX, štátny občan SR, 2/ V. T., nar. XX.XX.XXXX, bytom M. pod H. XXX/XX,
štátny občan SR, 3a/ C. O., nar. XX.XX.XXXX, bytom R. V. XXX/XX, L., štátny občan SR, 3b/ C. G., nar.
XX.XX.XXXX, bytom U. ulica XXX/X, M. pod H., štátny občan SR, 3c/ K. D., nar. XX.XX.XXXX, bytom
U. X/X, L., štátny občan SR, 4/ F. A., nar. XX.XX.XXXX, bytom E. XXXX/X, Q., štátny občan SR, 5/ Mgr.
R. V., nar. XX.XX.XXXX, bytom E. XXXX/XX, Q., štátny občan SR, 6/ C. G., nar. XX.XX.XXXX, bytom
W. 4, Q., štátny občan SR, zastúpení JUDr. Dušanom Divkom, advokátom, so sídlom H. XXX/X, XXX

XX D. R., proti odporcom: 1/ V. I., nar. XX.XX.XXXX, bytom C. XXX, F., M., Česká republika, 2/ G. I.,
nar. XX.XX.XXXX, bytom U. XXX, F., Česká republika, 3/ F. I., nar. XX.XX.XXXX, bytom U. XXX, Česká
republika, 4/ G. T., nar. XX.XX.XXXX, bytom R. u M., Česká republika, 5/ D. I., bytom W. XXX, 6/ B. T.,
nar. XX.XX.XXXX, bytom W. XXX, 7/ F. I., nar. XX.XX.XXXX, bytom W. XX, 8/ A. I., nar. XX.XX.XXXX,
bytom O. XXX/X, A., 9/ C. I., nar. XX.XX.XXXX, bytom O. XXX/X, A., 10/ F. I., nar. XX.XX.XXXX, bytom
Q. XX, odporcovia v 1/ až v 10/ rade zastúpení JUDr. Mariánom Kuckom, advokátom, so sídlom U. X,
Q., 11/ D. I., nar. XX.XX.XXXX, bytom O. XXX/X, A., štátny občan SR, o určenie, že nehnuteľnosti patria

do dedičstva, o odvolaní navrhovateľov v 1/ až v 6/ rade proti rozsudku Okresného súdu Žilina č. k.
7C/232/2011-136 zo dňa 23.06.2014, takto

r o z h o d o l :

Rozsudok okresného súdu p o t v r d z u j e .

o d ô v o d n e n i e :

Napadnutým rozsudkom okresný súd návrh navrhovateľov zamietol. Rozhodnutie o trovách konania si
vyhradil do 30 dní po právoplatnosti rozsudku.

Okresný súd po konštatovaní, že na strane navrhovateľov v 1/ až v 6/ rade je daný naliehavý záujem na
určení, že do dedičstva po C. I. patria vymedzené nehnuteľnosti, ktoré sú predmetom sporu, posúdil vec
v zmysle ust. § 132 ods. 1 Občianskeho zákonníka, ako aj v zmysle ust. § 115 zákona č. 141/1951 Zb. Na
základe vykonaného dokazovania okresný súd dospel k záveru, že návrh navrhovateľov nie je skutkovo

a právne dôvodný. Navrhovatelia vlastnícke právo svojho právneho predchodcu C. I. odôvodňovali
vydržaním v zmysle zákona č. 141/1950, ktoré v písomnom návrhu odvodzovali od tej skutočnosti, že
ich právny predchodca uvedené pozemky získal kúpnou zmluvou od K. M. v roku 1941, mimo zápis v
pozemkovej knihe.

Právny stav na Slovensku platný do 31.12.1950, okrem ďalších podmienok, vyžadoval pre vydržanie
vlastníckeho práva k nehnuteľnosti uplynutie 32-ročnej vydržacej doby. Nadobudnutie vlastníckeho
práva k sporným nehnuteľnostiam podľa Uhorského obyčajového práva neprichádzalo do úvahyvzhľadom k ust. § 566 ods. 1 Stredného občianskeho zákonníka, v ktorom sa uvádza, že lehota, ktorá
začala bežať pred 1. januárom 1951, sa skončí, ak tento zákon určuje kratšiu lehotu, najneskoršie
uplynutím tejto kratšej lehoty počítanej odo dňa 01.01.1951. Ak určuje dlhšiu lehotu, uplynutím tejto

dlhšej lehoty počítanej odo dňa, kedy lehota začala bežať. Súd preto posudzoval otázky vydržania
ohľadom tvrdení v písomnom návrhu podľa príslušných ust. Občianskeho zákonníka účinného od
01.01.1951 zákona č. 141/1950 Zb. tzv. Stredného občianskeho zákonníka (ďalej „S. o. z.“), ktorý v ust.
§ 115 a nasl. v spojení s ust. § 145 upravoval nadobudnutie vlastníctva vydržaním. Podmienkou,
v prípade, že sa jednalo o nehnuteľnosť, bola jej nepretržitá oprávnená držba počas vydržacej doby v

trvaní 10 rokov. Preto pri splnení zákonom vyžadovaných podmienok podľa § 115, § 116 v spojení s ust.
§ 145 S. o. z. vzhľadom na vyššie citované ustanovenia potom vydržacia lehota, ktorá mala začať plynúť
pred rokom 1950 a podľa obyčajového práva trvala 32 rokov, uplynula dňom 01.01.1961 v zmysle 10-
ročnej vydržacej lehoty zavedenej zákonom č. 141/50 Zb.

Pri vydržaní držiteľ musel byť vzhľadom ku všetkým okolnostiam v dobrej viere, že mu vec patrí. Tú
skutočnosť, či držiteľ veci alebo vykonávateľ práva je dobromyseľný, treba vždy hodnotiť objektívne

a nielen zo subjektívneho hľadiska, osobného presvedčenia samotného držiteľa. Treba však mať
na zreteli, že dobromyseľnosť ako vnútorný psychický stav nemožno priamo dokázať. Možno o nej
usudzovať len z okolností, v ktorých sa tento psychicky stav navonok prejavuje. Základným kritériom je,
či držiteľ veci alebo vykonávateľ práva pri normálnej opatrnosti, ktorú možno so zreteľom na okolnosti
daného prípadu rozumne od neho požadovať, mohol alebo nemohol mať pochybnosti, že mu vec,

ktorú fakticky ovláda alebo právo, ktoré vykonáva, patria. Okolnosťami, ktoré môžu svedčiť pre záver
o existencii dobrej viery, sú spravidla okolnosti týkajúce sa právneho dôvodu nadobudnutia práva
a svedčiace o poctivosti nadobudnutia. Dobrá viera držiteľa, ktorá je daná so zreteľom ku všetkým
okolnostiam veci, sa musí vzťahovať aj k titulu, na základe ktorého mohlo držiteľovi vzniknúť vlastnícke
právo. Podľa tvrdenia navrhovateľov takýmto titulom bola kúpna zmluva z roku 1941 uzavretá s K. M..

Existenciu tejto kúpnej zmluvy však navrhovatelia nepreukázali a na preukázanie svojich tvrdení ani
nenavrhli vykonať žiadne dokazovanie. Súd sa nestotožnil s názorom právneho zástupcu navrhovateľov,
že vydržacie právo právneho predchodcu navrhovateľov bolo judikované v rozsudku tunajšieho súdu sp.
zn. 16C 681/1991 v zmysle § 115 zákona č. 141/1950 Zb. V predmetnom konaní bolo určené vlastnícke
právo právneho predchodcu navrhovateľov vydržaním podľa príslušných ustanovení Občianskeho

zákonníka z roku 1950 tzv. Stredného občianskeho zákonníka k domu a nie k pozemkom, na ktorých
tento dom spolu s hospodárskymi budovami stojí. Občiansky zákonník z roku 1950 opustil zásadu,
že všetky stavby, ktoré sa nachádzajú na pozemku, patria neoddeliteľne k tomuto pozemku tým, že v
ust. § 25 veta druhá uviedol, že stavby nie sú súčasťou pozemku a v ust. § 155 potom stanovil, že
vlastníkom stavby môže byť osoba odlišná od vlastníka pozemku. Ak došlo k zmene vlastníka stavby,

nemalo to automaticky za následok aj zmenu vo vlastníctve pozemku. Uvedené ustanovenia OZ z roku
1950 malo zásadný význam, do tých čias totiž platila zásada rímskeho práva „superficies solo cedit“,
t. j. všetky stavby či iné objekty, ktoré sa nachádzajú na pozemku a sú pevne spojené so zemou,
patria neoddeliteľne k tomuto pozemku. Vlastník pozemku bol teda vždy zároveň vlastníkom všetkých
stavieb na pozemku. Výnimkou z tejto zásady je právny inštitút práva stavby, ktorý umožňoval legálne

stavať na pozemku aj nevlastníkovi. Určenia vlastníckeho práva k predmetným pozemkom sa ani právny
predchodcanavrhovateľovvtomtokonanísp.zn.16C681/1991nedomáhal,keďsámuviedol,žeparcely
č. 503 a 510 sú vo vlastníctve Čsl. štátu, ktorý zriadil pre jeho syna (K. I.) a jeho manželku k uvedeným
parcelám právo osobného užívania, a to napriek tomu, že už vtedy tvrdil, že kúpnou zmluvou od K. M. v
roku 1941 kúpil aj dom, len v zmluve omylom nebol uvedený a boli uvedené len parcely, kúpna zmluva

bola uzatvorená pred advokátom Harmanom. Z uvedeného tvrdenia teda možno vyvodiť záver, že
predmetná kúpna zmluva mala byť uzatvorená písomne, avšak ani konaní sp. zn. 16C 681/1991 nebola
predložená a oboznamovaná. Odporca v tomto konaní však nenamietal vlastnícke právo právneho
predchodcu navrhovateľov k domu.

Oproti týmto tvrdeniam právny predchodca navrhovateľov v neskoršom ním iniciovanom konaní v

roku 1997 vedenom pod sp. zn. 16C 729/1997 tvrdil, že v konaní sp. zn. 16C 681/1991 bolo
nesporne preukázané, že predmetné nehnuteľnosti užíva od roku 1941, kedy ich odkúpil od manželov
M. a vzhľadom na to, že nemal vykonanú potrebnú identifikáciu parciel, nemohol sa domáhať aj
určenia vlastníctva proti pozemnoknižným vlastníkom, ktorými sú fyzické osoby. Poukazoval, že
keďže vlastníctvo nadobudol mimo pozemkovú knihu podľa § 115 zákona č. 141/1951 Zb., a to

vydržaním najneskôr od roku 1941 do 01.04.1964, nemohol vydržaním nadobudnúť vlastníctvo Čsl.štát a jeho syn s nevestou, ktorí tieto nehnuteľnosti neužívali. Predmetom tohto konania však nebolo
určenie vlastníckeho práva právneho predchodcu navrhovateľov, ale určenie neplatnosti osvedčenia o
nadobudnutí vlastníctva Čsl. štátu, určenie neplatnosti dohody o zriadení osobného užívania pozemkov

a neplatnosti uznesenia OS Žilina D 938/1994. Pokiaľ súd v uvedenom konaní rozsudkom zo dňa
17.08.1999 určil, že dohoda o zriadení práva osobného užívania pozemkov registrovaná bývalým ŠN
Žilina pod č. RII 162/1991 je neplatná, takéto určenie ešte nepreukazuje nadobudnutie vlastníckeho
práva právnym predchodcom navrhovateľov, súd v danom konaní ani neskúmal vlastnícke právo
právneho predchodcu navrhovateľov, nakoľko to nebolo predmetom konania. Súd v odôvodnení

rozsudku jasne uviedol, že ak dohodu o zriadení práva osobného užívania pozemku uzavrel s K. I.
a jeho manželkou Obecný úrad vo Fačkove, predmetnú dohodu uzavrel subjekt, ktorý na to nemal
oprávnenie v zmysle zákona č. 369/90 Zb., taktiež dohoda nespĺňala náležitosti ust. v § 47 ods. 5 zákona
č. 71/1967 Zb. a z týchto dôvodov považoval predmetnú dohodu za neplatnú v zmysle § 37 ods. 1 OZ,
teda z dôvodu nedostatku náležitosti osoby pri uzatváraní takéhoto právneho úkonu. Súd v predmetnom
rozsudku nevyslovil žiadne závery ohľadom vlastníckeho práva právneho predchodcu navrhovateľov,

nedeklaroval skutočný stav tak, ako to tvrdili navrhovatelia.

Tak, ako už súd uviedol vyššie, navrhovatelia odvodzovali nadobudnutie vlastníckeho práva k
predmetným pozemkom ich právnym predchodcom vydržaním, a to od uzatvorenej kúpnej zmluvy z
roku 1941 s K. M.. Avšak ani právny predchodca navrhovateľov ani v jednom z konaní, ktoré viedol
pred tunajším súdom a ani navrhovatelia v predmetnom konaní uvedenú zmluvu nepredložili a na

preukázanie jej existencie ani nenavrhli vykonať žiadne dokazovanie. Nepreukázali ani to, že K. M.
bola pôvodnou pozemnoknižnou vlastníčkou predmetných pozemkov a na preukázanie tejto skutočnosti
taktiež nenavrhli vykonať žiadne dokazovanie.

Z pripojeného spisu sp. zn. RII 162/1991, v ktorom sa nachádza osvedčenie o nadobudnutí vlastníctva
Čsl. štátu k predmetným pozemkom zo dňa 29.12.1990, ktorého neplatnosť napadol právny predchodca

navrhovateľov v konaní sp. zn. 16C 729/1997, vyplýva, že ONV v Žiline osvedčoval pre štát pozemky
EKN 503, 510 a 511, ktoré sú totožné s pozemnoknižnými parcelami č. 224 vedená vo vložke č. 84 na
meno M. G. v 5/120, A. A. v 5/120, C. R. v 24/120, C. I. v 30/120, Q. R. v 12/120, B. F. v 24/120, G. I. v
5/120, K. I. v 15/120, ďalej parcela č. 242 vedená vo vložke č. 357 na meno R. T. v 8/24, C. Q. v 3/24, F.
F. v 4/24, K. F. 1/24, G. T. v 8/24, parcela č. 217 vedená vo vložke č. 616 na mená C. I. v 1/5, A. I. v 1/5, O.

I. v 1/5, K. I. v 1/5 G. I. v 1/10 a D. I. v 1/10 a parcela č. 218 vedená vo vložke 616 na meno R. I. v 1/1. Na
uvedené zidentifikovanie parciel poukazoval sám právny predchodca navrhovateľov vo svojom návrhu
v konaní vedenom pod sp. zn. 16C 729/1997. Ani v jednej z takto uvádzaných pozemnoknižných vložiek
však K. M. nie je uvedená ani ako spoluvlastníčka, pričom podiely tam uvádzaných spoluvlastníkov
dávajú celok.

Dobrá viera držiteľa sa musí vzťahovať ku všetkým právnym skutočnostiam, ktoré majú za následok
nadobudnutievecialebopráva,ktoréjepredmetomdržby.Pokiaľsaajprávnypredchodcanavrhovateľov
chopil držby predmetných pozemkov na základe ním len tvrdenej uzavretej zmluvy z roku 1941, avšak v
žiadnomzosúdnychkonanínepredloženejaaniinýmspôsobomnepreukázanej,navyšeodosoby,ktorej
vlastnícke právo taktiež nie je preukázané, na takúto držbu nemá právny titul a nemôže byť vzhľadom

na všetky okolnosti v dobrej viere, že je vlastníkom veci, a to ani v prípade, že je presvedčený, že takáto
zmluva k nadobudnutiu vlastníctva predmetných pozemkov postačuje. Držba nehnuteľnosti, ktorá sa o
takúto zmluvu opiera, nemôže viesť k vydržaniu.

Navrhovatelia len spochybňovali vlastnícke právo odporcov 1/ až 4/, bez toho, že by preukazovali že
ich právny predchodca C. I. splnil všetky podmienky pre vydržanie vlastníckeho práva k predmetným

pozemkom k 01.01.1961, nepreukázali základný predpoklad pre nadobudnutie vlastníckeho práva
vydržaním, a to oprávnenú držbu ich právneho predchodcu. Z vyššie uvedených dôvodov súd preto
návrh navrhovateľov ako nedôvodný zamietol.

O trovách konania rozhodne súd podľa § 151 ods. 3 O. s. p. do 30 dní po právoplatnosti tohto rozsudku.Voči citovanému rozsudku v zákonnej lehote podali odvolanie navrhovatelia v 1/ až v 6/ rade, a to z
dôvodov uvedených v § 205 ods. 2 písm. a), c), d), f) O. s. p. Navrhujú, aby odvolací súd napadnutý
rozsudok zrušil v zmysle ust. § 221 ods. 1 písm. h) O. s. p. a vec vrátil okresnému súdu na nové konanie

a rozhodnutie.

Navrhovatelia sú toho názoru, že prvostupňový súd nevykonal dokazovanie v potrebnom rozsahu a
najmä neoboznámil sa s obsahom spisov, a to bývalého Štátneho notárstva v Žiline RII 162/91, spismi
Okresného súdu Žilina 16C 681/91, 16C 729/97 a 33C 38/2010, na ktoré poukazovali už v žalobnom
návrhu a z obsahu ktorých spisov vyplýva zistenie, že k vydržaniu vlastníckeho práva k parcelám,

ktoré sú predmetom tohto sporu, došlo ich nebohým otcom C. I. v zmysle § 115, § 116 ods. 1 za
použitia § 145 zákona č. 141/1950 Zb. Poukazujú na to, že vo vzťahu k predmetným pozemkom
pozemnoknižní spoluvlastníci a ich právni nástupcovia úradne osvedčenými podpismi vyhlásili, že ich
podiely boli vydržané od roku 1941 C. I., a to v písomnom prehlásení zo dňa 06.11.1990 s úradne
osvedčenými podpismi pred MNV Fačkov a Y. L. pred MNV Tomášov. Súd vo svojom odôvodnení
zaujal názor, že nepreukázali, teda neuniesli dôkazné bremeno ohľadne vydržacieho práva právneho

predchodcu v zmysle zákona č. 141/1950 Zb. Pokiaľ ide o kúpnu zmluvu z roku 1941 uzavretú s C. M.
a K. M., rod. I., keďže sa táto zmluva nezachovala, nemohli ju súdu preukázať a ďalej súd uvádza, že
nenavrhli vykonať žiadne dokazovanie. S týmto nesúhlasia, lebo navrhli, aby súd vykonal dokazovanie,
a to spismi Štátneho notárstva Žilina RII 162/91, k čomu predchádzajú spis ONV v Žiline, Finančný
odbor 1149/90-72 zo dňa 29.12.1992, kde sa súd neoboznámil s najdôležitejšou listinou, a to písomným

prehlásením žijúceho podielového spoluvlastníka C. R., prehlásením Y. L., rod. I., prehlásením O. T.,
prehlásením V. D., prehlásením M. I., H. I., D. I., K. A. a G. I. ako pozemnoknižných spoluvlastníkov
alebo ich právnych nástupcov. Všetci títo dostupní pozemnoknižní vlastníci, resp. ich právni nástupcovia
uznali, že parcely v tom čase EN 503, 510 a 511, ktoré sú totožné s pozemnoknižnými parcelami
217, 218, 224 a 242 katastrálne územie W., sú predmetom vydržania a potvrdzujú, že C. I. nepretržite

a dobromyseľne od roku 1941 doposiaľ ich užíval. V tomto prehlásení je uvedené „a syn K.“. K. I.
nemohol nadobudnúť vlastníctvo týchto pozemkov v roku 1941, pretože v tom čase mal 6 rokov. V
spolupráci so svojím priateľom, ktorý v tom čase pracoval na ONV v Žiline, sa však rozhodol postupovať
v zmysle § 135a ods. 2, 4 Občianskeho zákona, zákona č. 131/1982 Zb. Nová úprava dôsledne chráni
už vzniknuté právne vzťahy v tom smere, že ustanovuje, že podľa nej nemožno nadobudnúť vec z

majetku v socialistickom vlastníctve, pokiaľ ide o pozemky alebo ich časti, ktoré nikdy nemôžu byť
predmetom osobného vlastníctva. Táto nová úprava pripustila za určených podmienok nadobudnutie
práva na uzavretie dohody o osobnom užívaní pozemku. Vlastnícke právo k takýmto pozemkom alebo k
ich častiam nadobúda štát. K. I. zneužil vek svojho otca, osvedčenie vybavil na seba a manželku V., hoci
jeho otec už vydržal vlastnícke právo podľa zákona č. 141/1950 Zb., a to k 01.01.1961, keďže vydržacia

lehota začala plynúť za účinnosti obyčajového práva v roku 1941 a skončila uplynutím vydržacej
lehoty podľa Stredného občianskeho zákonníka, zákona č. 141/1951 Zb. Súd ustálil, že nepreukázali
základný predpoklad pre nadobudnutie vlastníckeho práva vydržaním, a to oprávnenú držbu C. I.. Toto
sa preukázalo už v konaní bývalého ONV Žilina č. FIN 1149/90-72 a v spise bývalého Štátneho notárstva
ŽilinaRII162/91,sktorýmidokladmisaprocesnýprvostupňovýsúddôsledneneoboznámilatiežkonanie

Okresného súdu Žilina 16C 681/91, kde sa C. I. domáhal určenia vlastníctva k rodinnému domu XXX,
ktorý je postavený na parcele EN 503 a k hospodárskej budove maštale a humna, ktoré sú postavené
na parcele EN 510 katastrálne územie W., a to proti Československému štátu zastúpeného Obecným
úradom Fačkov. Z dôvodu, že v roku 1941 si predmetnú nehnuteľnosť odkúpil od K. M. a jej manžela M.,
tieto nehnuteľnosti doposiaľ nerušene užíval a na nehnuteľnostiach vykonal opravy. Zástupca odporcu

uznal tieto tvrdenia s tým, že od roku 1941 tieto nehnuteľnosti slobodne a vážne užíva. V tomto konaní
bol vypočutý aj syn C. I. K. I., ktorý tieto tvrdenia potvrdil. Právny predchodca C. I. v konaní Okresného
súdu Žilina podal žalobu proti Slovenskej republike zastúpenej Okresným úradom Žilina V. I. a dedičom
po K. I. a súd určil, že dohoda o zriadení práva osobného užívania pozemkov registrovaná bývalým
Štátnym notárstvom Žilina pod č. RII 162/91 je neplatná. Tento rozsudok nadobudol právoplatnosť a

keďže bola určená absolútna neplatnosť tejto dohody v zmysle § 37 ods. 1 OZ, nemohol nebohý K.
I. ani jeho manželka V. nadobudnúť vlastnícke právo podľa § 872 ods. 1 zákona č. 509/91 Zb. Preto
aj zdedenie podielu v dedičskom konaní po K. I. nemôže byť platné, pretože v čase, keď K. I. zomrel
dňa XX.XX.XXXX, nebol nositeľom vlastníckeho práva na základe absolútnej neplatnosti dohody o
zriadení práva osobného užívania pozemkov. Okrem toho poukazujú, že v dohode o zriadení práva

osobného užívania na výmeru 850 m2 sa uvádza vydržanie pozemku a že právo osobného užívania sa
zriaďuje za úhradu 7.905,- Sk. Toto bolo v rozpore s ust. § 198 ods. 2 zákona č. 131/1982 Zb., ktorýnovelizoval zákon č. 40/1964 Zb., kde sa uvádza, že bezplatne sa zriaďuje právo osobného užívania
len na podklade ust. § 135a ods. 2 alebo ak to ustanovuje osobitný predpis. Teda z dôvodovej správy
vyplynulo, že ak mal občan pozemok nepretržite 10 rokov v držbe, nebolo by spravodlivé, aby sa právo

osobného užívania zriaďovalo za náhradu. V dohode o zriadení práva osobného užívania sa uvádza, že
uvedený pozemok vlastnícky patriaci Československému štátu bol pridelený do osobného užívania K. I.
a manželke V. na základe právoplatného rozhodnutia Finančného odboru ONV Žilina č. FIN 3149/90-72.
Keďže uvedený pozemok sa takto nemohol dostať do vlastníctva štátu tak, ako to bolo zistené v
právoplatnom konaní Okresného súdu Žilina 16C 729/97, nemohol byť ani právoplatne pridelený pre

potrebu uzavretia dohody o zriadení práva osobného užívania, ktorá bola tiež vyhlásená za absolútne
neplatnú. Pre informovanosť k odvolaniu pripájajú prehlásenie C. R. a dedičov po pozemnoknižných
spoluvlastníkoch zo dňa 06.11.1990 a dňa 26.10.1990, osvedčenie ONV Žilina zo dňa 29.12.1990 a
dohodu o zriadení práva osobného užívania RII 162/91, ktoré dôkazy sa nachádzajú v spisoch bývalého
Štátneho notárstva Žilina RII 162/91, Okresného súdu Žilina 16C 729/97 a 33C 38/2010.

V priebehu odvolacieho konania navrhovatelia súdu doručili listinný dôkaz - prehlásenie K. T., D. Q. a V.

T. (právnych nástupcov pozemnoknižných spoluvlastníkov nehnuteľností, ktoré sú predmetom konania)
na skutočnosť, že nehnuteľnosti boli v minulosti v roku 1930 odpredané manželovi C. M. a K. M., ktorí
vstúpili do úžitku a manželia M. tieto nehnuteľnosti odpredali do vlastníctva C. I. v roku 1941, ktorý si na
týchto pozemkoch vybudoval drevený dom a hospodárske staviská a nerušene a pokojne ich užíval.

Odporcovia v 1/ až v 11/ rade sa k odvolaniu nevyjadrili.

Krajský súd, ako súd odvolací, preskúmal napadnutý rozsudok na základe podaného odvolania v
rozsahu danom ust. § 212 ods. 1 O. s. p. a bez nariadenia odvolacieho pojednávania (§ 214 ods. 2 O.
s. p.) rozsudok okresného súdu postupom v zmysle ust. § 156 ods. 3 O. s. p. potvrdil v zmysle ust. §
219 ods. 1, 2 O. s. p.

Rozsudok okresného súdu je vecne správny. Okresný súd v dostatočnom rozsahu zistil skutkový stav

veci a vec správne právne posúdil.

Krajský súd sa v zmysle ust. § 219 ods. 2 O. s. p. v plnom rozsahu stotožňuje s rozsiahlym odôvodnením
prvostupňového rozsudku, a preto nie je žiaduce, aby opakoval vecne správne skutkové a právne závery
okresného súdu.

Odvolacie námietky navrhovateľov v 1/ až v 6/ rade nie sú dôvodné.

Odvolací súd poukazuje predovšetkým na ust. § 205a ods. 1 O. s. p., podľa ktorého skutočnosti
alebo dôkazy, ktoré neboli uplatnené pred súdom prvého stupňa, sú pri odvolaní proti rozsudku alebo
uzneseniu vo veci samej odvolacím dôvodom len vtedy, ak

a) sa týkajú podmienok konania, vecnej príslušnosti súdu, vylúčenia sudcu, vylúčenia sudcu
(prísediaceho) alebo obsadenia súdu,

b) má byť nimi preukázané, že v konaní došlo k vadám, ktoré mohli mať za následok nesprávne
rozhodnutie vo veci samej,

c) odvolateľ nebol riadne poučený podľa § 120 ods. 4,

d) ich účastník konania bez svojej viny nemohol označiť alebo predložiť do rozhodnutia súdu prvého
stupňa.

Citované ustanovenie je prejavom koncentračnej zásady, ktoré ukladá účastníkom uviesť všetky
rozhodujúce skutočnosti a predložiť alebo navrhnúť dôkazy na ich preukázanie v prvostupňovom konaní.Navrhovatelia v 1/ až v 6/ rade boli o tejto povinnosti riadne poučení podľa § 120 ods. 4 O. s. p., preto
na nové skutočnosti a dôkazy neuplatnené v prvostupňovom konaní nemožno v odvolacom konaní
prihliadať.

Medzi takéto novo predložené dôkazy nepochybne patrí prehlásenie podpísaných K. T., D. Q. a V. T..

Pokiaľ odvolatelia namietajú nedostatočne vykonané dokazovanie oboznámením spisu Štátneho
notárstva Žilina RII 162/91, ako aj pripojeného spisu Okresného súdu Žilina 16C 729/97, okresný súd
vykonaldokazovanieoboznámenímlistinnýchdôkazovsprávnevzmysleprocesnýchzásadvyjadrených
v ust. § 129 ods. 1 O. s. p., keď z obsahu zápisnice o pojednávaní zo dňa 15.05.2013, na ktorom
pojednávaní bol právny zástupca navrhovateľov v 1/ až v 6/ rade osobne prítomný, vyplýva, aké

listiny boli z pripojených spisov oboznámené. Takýto rozsah dokazovania našiel potom svoje vyjadrenie
aj v napadnutom rozsudku, keď skutkové zistenia a následné právne závery sa odvíjajú od presne
špecifikovaných oboznámených súčastí spisov.

Pokiaľ mal právny zástupca navrhovateľov v 1/ až v 6/ rade za to, že takéto oboznámenie nebolo
dostatočné a bolo potrebné oboznámiť ďalšie listiny, ktoré sú súčasťou spisov, bolo jeho procesnou

povinnosťou v zmysle zásady „právo patrí bdelým“ namietať takéto oboznámenie spisov a požiadať
súd v priebehu prvostupňového konania o doplnenie dokazovania, čo neurobil. Naopak, po poučení
zo strany súdu v zmysle ust. § 120 ods. 4 O. s. p. ďalšie dokazovanie s výnimkou výsluchu svedka -
manželanavrhovateľkyvrade2/pánaT.,čovychádzajúczobsahuodvolacíchnámietokniejepodstatné,
nežiadal.

Samotné vyhlásenia podielových spoluvlastníkov predmetných nehnuteľností, resp. ich právnych
nástupcov, ktoré mali byť súčasťou spisov Štátneho notárstva Žilina RII 162/91, spisu ONV v Žiline,
Finančný odbor FIN 1149/90-72 zo dňa 29.12.1990, na ktoré odvolatelia v odvolaní poukazujú, však z
hľadiska skutkových tvrdení navrhovateľov uvedených v návrhu boli irelevantné.

Základnou povinnosťou navrhovateľov okrem povinnosti dôkaznej v sporovom konaní je povinnosť

tvrdenia (§ 120 ods. 1 O. s. p.). Skutkovým vymedzením žaloby totiž spolu s petitom žaloby navrhovatelia
vymedzujú predmet konania a dokazovania. Súd je skutkovým vymedzením žaloby viazaný v zmysle
ust. § 153 ods. 2 O. s. p.

Úlohou súdu je posúdiť, či skutkové tvrdenia navrhovateľov uvedené v žalobe sú preukázané a či tieto
ako také sú spôsobilé, posudzujúc ich podľa právnych noriem, ktoré sa na prípad vzťahujú, viesť k vzniku

tvrdeného práva požadovaného navrhovateľmi v petite žaloby.

Vychádzajúc zo skutkových tvrdení navrhovateľov uvedených v žalobe, ktorými je súd viazaný, možno
konštatovať, že navrhovatelia v 1/ a v 6/ rade vlastnícke právo svojho právneho predchodcu C. I.
neodvodzovali od pozemnoknižných vlastníkov zapísaných k nehnuteľnostiam, ktoré sú predmetom
konania, v pozemkovej knihe, ale výlučne od manželov C. M. a K. M., keď ako právny titul uvádzali

kúpnu zmluvu uzatvorenú v roku 1941.

Záver okresného súdu o neunesení dôkazného bremena zo strany navrhovateľov v 1/ až v 6/ rade, keď
nepreukázali uzavretie kúpnej zmluvy medzi ich právnym predchodcom a manželmi M. v roku 1941, je
správny. Navrhovatelia v 1/ až v 6/ rade nenavrhli na preukázanie tejto kúpnej zmluvy relevantné dôkazy.
Skutočnosť, že takáto zmluva bola uzavretá a najmä, že jej predmetom mali byť nehnuteľnosti, ktoré

sú predmetom tohto konania, nemožno vyvodiť ani zo záverov konania prebiehajúceho pred Okresným
súdomŽilinapodsp.zn.16C729/97,keďprávnypredchodcanavrhovateľovC.I.siuplatňovalvlastnícke
právo k stavbám, nie k pozemkovým nehnuteľnostiam, čo, ako správne konštatoval okresný súd v
záveroch svojho rozsudku, stotožňovať nemožno, pričom ide o oddelené predmety právnych vzťahov.Navrhovatelia sa počas celého prvostupňového konania, ako aj v priebehu odvolacieho konania snažia
preukázať, že odporcovia, popierajúc vlastnícke právo ich právneho predchodcu K. I. a jeho manželky
V., nemohli nadobudnúť vlastnícke právo k predmetným nehnuteľnostiam. Predmetom konania a

následne predmetom dokazovania však nie je neexistencia vlastníckeho práva na strane odporcov,
ale preukázanie, že právny predchodca navrhovateľov C. I. bol v čase jeho smrti vlastníkom sporných
nehnuteľností.

Vo vzťahu k preukázaniu tejto skutočnosti navrhovatelia v 1/ až v 6/ rade dôkazné bremeno neuniesli,
čo sa prejavilo v zamietnutí žaloby.

Rozsudok okresného súdu je vecne správny a krajský súd ho preto potvrdil.

V zmysle ust. § 224 ods. 4 O. s. p. o trovách odvolacieho konania rozhodne prvostupňový súd.

Toto rozhodnutie prijal senát Krajského súdu v Žiline pomerom hlasov 3 : 0.

Poučenie:

Proti tomuto rozsudku riadny opravný prostriedok prípustný nie je.