Rozsudok ,
Potvrdzujúce Rozhodnutie bolo vynesené dňa streda 25. september 2013

Súd: Krajský súd Košice
Spisová značka: 11Co/62/2013

Identifikačné číslo súdneho spisu: 7111230364
Dátum vydania rozhodnutia: 25. 09. 2013
Meno a priezvisko sudcu, VSÚ: JUDr. Angela Čechová

ECLI: ECLI:SK:KSKE:2013:7111230364.1

ROZSUDOK V MENE

SLOVENSKEJ REPUBLIKY

Krajský súd v Košiciach v senáte zloženom z predsedníčky senátu JUDr. Angely Čechovej a sudcov

Mgr. Angeliky Sopoligovej a JUDr. Ľuboša Kunaya vo veci navrhovateľa S.. S. N., správca úpadcu: N.
I.. s r.o., so sídlom v J., S. X, IČO: 36 026 042, zast. Advokát Pirč, s.r.o., so sídlom v Košiciach, Štrbská
4, IČO: 36 855 910 proti odporcovi I. W. - K. F. I. W., I. I. C. D., Š. X, IČO: 00 151 742, o náhradu škody
spôsobenej nesprávnym úradným postupom, o odvolaní odporcu proti rozsudku č.k. 24C 261/2011 -
187 z 20.9.2012 Okresného súdu Košice I

r o z h o d o l :

P o t v r d z u j erozsudok.

Navrhovateľovi sa náhrada trov odvolacieho konania nepriznáva.

o d ô v o d n e n i e :

Súd prvého stupňa rozsudkom zaviazal odporcu zaplatiť navrhovateľovi sumu 780.506,02 € spolu s
úrokom z omeškania vo výške 9,5% ročne od 8.1.2012 až do zaplatenia, v lehote 15 dní odo dňa
právoplatnosti tohto rozsudku. Priznal navrhovateľovi právo na náhradu trov konania proti odporcovi vo
výške 4.772,65 €, ktorú je odporca povinný zaplatiť navrhovateľovi k rukám jeho právneho zástupcu
Advokát Pirč, s.r.o., so sídlom v Košiciach, Štrbská 4, v lehote 15 dní odo dňa právoplatnosti tohto
rozsudku.

V odôvodnení rozsudku súd uviedol, že navrhovateľ sa návrhom doručeným súdu dňa 8.11.2011
domáhal zaplatenia sumy 780.506,02 € spolu s úrokom z omeškania vo výške 9,5% ročne od 8.1.2012
až do zaplatenia. Navrhovateľ svoj návrh odôvodňoval skutočnosťami, že Daňový úrad Košice IV
kompenzoval daňové nedoplatky navrhovateľa na dani z pridanej hodnoty s nadmerným odpočtom
navrhovateľa, napriek tomu, že rozhodnutia Daňového riaditeľstva SR, ktorými bol navrhovateľovi
vyrubený rozdiel dane z pridanej hodnoty, v čase kompenzácie neboli vykonateľné a aj v súčasnosti sa
naďalej v súdnom konaní preskúmava ich zákonnosť. Navrhovateľ totiž žalobou zo dňa 19.11.2007 o

preskúmanie zákonnosti rozhodnutí Daňového riaditeľstva SR napadol všetky rozhodnutia o daňových
nedoplatkoch, na ktoré Daňový úrad Košice IV poukázal vo svojich oznámeniach o kompenzácii
nadmerného odpočtu. Konanie o preskúmanie zákonnosti rozhodnutí Daňového riaditeľstva SR je
vedené na Krajskom súde v Bratislave. Ešte pred rozhodnutím vo veci samej Krajský súd v Bratislave
uznesením zo dňa 26.11.2007 odložil vykonateľnosť napadnutých rozhodnutí Daňového riaditeľstva
SR, ako aj daňového úradu ako prvostupňového orgánu a to až do právoplatnosti rozhodnutia súdu
o žalobe. Následne Krajský súd v Bratislave rozsudkom č.k. 2S/303/2007, 2S/309/2007, 2S/310/2007,

2S/311/2007, 2S/312/2007, 2S/313/2007, 2S/314/2007, 2S/315/2007, 2S/316/2007 zo dňa 23.7.2008
napadnuté rozhodnutia zrušil a vrátil vec odporcovi na ďalšie konanie. Na základe odvolania Daňového
riaditeľstva SR Najvyšší súd SR rozsudkom sp.zn.5Sžf/91/2008 zo dňa 20.10.2009 rozsudok Krajského
súdu v Bratislave sp.zn.2S/303/2007 zo dňa 23.7.2008 zmenil tak, že žalobu žalobcu zamietol.Predmetný rozsudok Najvyššieho súdu SR však bol nálezom Ústavného súdu SR č. III.ÚS/283/2010
zo dňa 27.10.2010 zrušený a vrátený Najvyššiemu súdu SR na ďalšie konanie. Najvyšší súd SR
tak v konaní pod sp.zn. 1Sžf/1/2010 pokračuje v rozhodovaní o zákonnosti predmetných rozhodnutí

Daňového riaditeľstva SR, na základe ktorých vznikli daňové nedoplatky navrhovateľa. V súčasnosti
bolo toto konanie uznesením zo dňa 22.3.2011 prerušené, nakoľko Najvyšší súd SR predložil Súdnemu
dvoru Európskej únie podľa článku 267 zmluvy o fungovaní Európskej únie na rozhodnutie prejudiciálnej
otázky. Navrhovateľ mal za to, že kompenzácia nadmerného odpočtu navrhovateľa, vrátane prevedenia
preplatku na úhradu nedoplatku inej dane zo strany Daňového úradu Košice IV bola neoprávnená

a predčasná a navrhovateľovi tak bola spôsobená škoda v celkovej výške cez 780.506,02 EUR. V
čase vykonania kompenzácií (rok 2008 až 2009) s daňovými nedoplatkami a prevedenia preplatkov
navrhovateľa, t.j. dňa 24.9.2008, 22.12.2008, 27.3.2009 a 24.4.2009, bola totiž v súlade s uznesením
Krajského súdu v Bratislave zo dňa 26.11.2007 odložená vykonateľnosť rozhodnutí, na podklade
ktorých mali tieto daňové nedoplatky navrhovateľa vzniknúť. Odklad vykonateľnosti pritom trval až
do právoplatnosti rozhodnutia o žalobe žalobcu, t.j. až do právoplatnosti rozsudku Najvyššieho súdu

SR sp.zn. 5Sžf/91/2008 zo dňa 20.10.2009, ktorým Najvyšší súd SR rozsudok Krajského súdu v
Bratislave zo dňa 23.7.2008 zmenil tak, že žalobu žalobcu zamietol. V súčasnosti je však už aj uvedený
rozsudok Najvyššieho súdu SR zrušený a vo veci sa tak naďalej koná. Navrhovateľ mal za to, že
odkladom vykonateľnosti rozhodnutí Daňového riaditeľstva SR v čase kompenzácie neexistovala žiadna
povinnosť, ktorá by navrhovateľa zaväzovala platiť sumu dane určenú v týchto rozhodnutiach. Vzhľadom

k neexistujúcej povinnosti platiť daň, preto v tejto súvislosti nie je možné hovoriť ani o daňových
nedoplatkoch a preto ani neexistoval zákonný dôvod, ktorý by umožnil použiť nadmerný odpočet na
kompenzáciu neexistujúceho nedoplatku. Mal za to, že takýto postup Daňového úradu Košice IV bol
nesprávny a navrhovateľovi tak bola spôsobená priama finančná škoda, pretože Daňový úrad Košice IV
nevrátil navrhovateľovi nadmerné odpočty a preplatky, ktoré si uplatnil v celkovej sume 780.506,02 EUR.

Jehopostupombolpriamozmarenýúčelapodstataodkladuvykonateľnostivzmysleustanovenia§250c
O.s.p., ktorý pojem tak úplne stratil svoje opodstatnenie, nakoľko navrhovateľa neochránil pred vznikom
finančnej ujmy. Navrhovateľ mal za to, že je absurdné, že napriek tomu, že o zákonnosti vzniku daňových
nedoplatkov navrhovateľa nie je ani v súčasnosti právoplatne rozhodnuté, jeho časť už bola konaním
Daňového úradu Košice IV (vykonaním kompenzácie) uspokojená. V dôsledku postupu daňového úradu

sa navrhovateľ dostal do úpadku a v súčasnosti sa preto nachádza v konkurze. Spoločnosť N. s.r.o.
plne počítala s finančnými prostriedkami, ktoré mala získať za nadmerný odpočet a plánovala ich
použiť na plnenie svojich záväzkov voči veriteľom a zabezpečenie riadnej prevádzky podniku. Konaním
daňového úradu bola neočakávane obraná o značné finančné prostriedky, s ktorými počítala, čím
sa dostala do omeškania s plnením svojich ďalších záväzkov a následne tak do úpadku, platobnej

neschopnosti a následného vynúteného návrhu na vyhlásenie konkurzu. Správca konkurznej podstaty
sa domáhal náhrady spôsobenej škody v súlade so zákonnými povinnosťami pri správe majetku úpadcu,
špecifikovanými v zákone č. 7/2005 Z.z. o konkurze a reštrukturalizácii, ako aj v zákone č. 8/2005 Z.z.
o správcoch. O predbežné prerokovanie nároku na náhradu škody požiadal žiadosťou zo dňa 6.7.2011.

Odporca potvrdil, že dňa 7.7.2011 mu bola doručená žiadosť o predbežné prerokovanie nároku na
náhradu škody. Namietal, že navrhovateľ už dňa 8.11.2011, bez toho, aby bol jeho nárok v zmysle
§ 16 ods. 1 zákona č. 514/2003 Z.z. o zodpovednosti za škodu spôsobenú pri výkone verejnej moci
a o zmene niektorých zákonov, v lehote do 6 mesiacov odo dňa prijatia žiadosti vopred predbežne
prerokovaný,podalžalobuonáhraduškody.Malzato,žezákonnápovinnosťpredbežnéhoprerokovania

nároku na náhradu škody je stanovená obligatórne a bez tohto sa poškodený nemôže domáhať
priznania nároku alebo jeho neuspokojenej časti na súde. Pre nesplnenie tejto podmienky žiadal
konanie zastaviť. Potvrdil tvrdenie navrhovateľa, že kompenzácia bola správcom dane realizovaná dňa
24.9.2008, dňa 22.12.2008, dňa 27.3.2009 a dňa 24.4.2009. Na základe potvrdzujúcich rozhodnutí
Daňového riaditeľstva SR platobné výmery nadobudli právoplatnosť dňa 27.11.2007. Potvrdil, že Krajský

súd v Bratislave uznesením zo dňa 26.11.2007 odložil vykonateľnosť napadnutých rozhodnutí až do
právoplatného rozhodnutia súdu o žalobe o preskúmanie zákonnosti rozhodnutí daňového úradu, ako
aj ďalší postup v rámci tohto konania, vrátane rozhodnutia Najvyššieho súdu SR, ako aj Ústavného
súdu SR. Dodal, že po vrátení veci Najvyššiemu súdu SR na ďalšie konanie Najvyšší súd SR v konaní,
v ktorom pokračuje pod sp.zn. 1Sžf/1/2010 uznesením zo dňa 22.3.2011 konanie prerušil z dôvodu

predloženia veci súdnemu dvoru Európskej únie na rozhodnutie o prejudiciálnych otázkach, pričom
odložil aj vykonateľnosť rozhodnutí Daňového riaditeľstva SR do ukončenia konania o prejudiciálnej
otázke. Odporca mal za to, že vzhľadom k tomu, že konanie o preskúmanie zákonnosti rozhodnutí
správneho orgánu v daňovom konaní nie je ešte do dnešného dňa ukončené, žaloba o náhradu škodybola na súd podaná predčasne. Vzhľadom k tomu, že navrhovateľ sa domáha náhrady škody nielen
titulom nesprávneho úradného postupu, ale aj titulom nezákonného rozhodnutia daňových orgánov,
odporca poukázal na konštantnú judikatúru, v zmysle ktorej sa o škodu v dôsledku nesprávneho

úradného postupu jedná v prípadoch, keď škoda bola vyvolaná inou činnosťou štátnych orgánov
než rozhodovacou. Mal za to, že pri uplatňovaní nároku na náhradu škody z titulu nezákonných
rozhodnutí potom navrhovateľ nespĺňa podmienky, ktoré vymedzuje zákon č. 514/2003 Z.z., nakoľko v
zmysle ustanovenia § 6 ods. 1 citovaného zákona, právo na náhradu škody spôsobenej nezákonným
rozhodnutím možno uplatniť iba vtedy, ak právoplatné rozhodnutie, ktorým bola škoda spôsobená, bolo

zmenené alebo zrušené pre nezákonnosť príslušným orgánom. Keďže rozhodnutia daňového úradu,
ktorými bola navrhovateľovi dorubená daň, neboli doteraz pre nezákonnosť zmenené alebo zrušené,
pretože konanie o preskúmanie rozhodnutí daňového riaditeľstva doteraz nebolo ukončené, nie sú
splnenépodmienkypreuplatnenieprávananáhraduškodyspôsobenejnezákonnýmrozhodnutím.Takto
nie sú splnené zákonné podmienky pre priznanie nároku na náhradu škody ani z titulu nezákonného
rozhodnutia, ani z titulu nesprávneho úradného postupu, pričom ak nie je splnená čo i len jedna z

uvedených podmienok, nárok nie je možné priznať. Odporca zároveň namietal, že správca konkurznej
podstaty nemôže v konaní pred súdom vystupovať ako navrhovateľ a zároveň aj ako právny zástupca
navrhovateľa - advokát, ktorý je za výkon funkcie správcu úpadcu odmeňovaný podľa zákona č. 7/2005
Z.z. a zastupovať úpadcu pred súdom je jeho zákonnou povinnosťou.

Na základe vykonaného dokazovania a to oboznámením listinných dokladov tvoriacich obsah spisu,
konkrétne uvedených v odôvodnení napadnutého rozsudku, po právnom posúdení veci v zmysle cit.
zák. ust. § 27 ods. 1,2,3 ods. 1 písm. d/, ods. 2, § 4 ods. 1 písm. d/, § 9 ods. 1,2, § 15 ods. 1, § 16
ods. 1, § 17 ods. 1, § 25 ods. 1 zák.č. 514/2003 Z.z. o zodpovednosti za škodu spôsobenú pri výkone
verejnej moci a o zmene niektorých zákonov, § 7 ods. 1 zák.č. 575/2001 Z.z. o organizácii činnosti

vlády a organizácii ústrednej štátnej správy, § 2 zák.č. 150/2001 Z.z. o daňových orgánoch a ktorým sa
mení a dopĺňa zák.č. 440/2000 Z.z. o správach finančnej kontroly v znení účinnom do 31.8.2011, § 3
ods. 6 písm. c/ a d/, § 4 ods. 3, ods. 7 veta prvá zák.č. 150/2001 Z.z., § 1, § 44 ods. 6 písm. b/ bod
1, § 48 ods. 5, ods. 8, § 63 ods. 1,2,8, zák. č. 511/1992 Zb. o správe daní a poplatkov a o zmenách
v sústave územných finančných orgánov v znení neskorších právnych predpisov, § 224 ods. 1 O.s.p.,

§ 246 ods. 1, § 247 ods. 1, ods. 2, § 250c ods. 1 , § 250j ods. 2 písm. a/, § 250j ods. 2 O.s.p., § 47
ods. 4 zák,.č. 7/2005 Z.z. o konkurze a reštrukturalizácii v znení neskorších právnych predpisov, súd
prvého stupňa konštatoval, že v predmetnej veci sa navrhovateľ domáhal náhrady škody spôsobenej
nesprávnym úradným postupom daňového úradu, ktorý mal podľa tvrdenia navrhovateľa spočívať v
tom, že vykonal kompenzáciu pohľadávky daňového úradu voči pohľadávke spoločnosti N. s.r.o. napriek

tomu, že vykonateľnosť rozhodnutí, z ktorých vyplýva pohľadávka daňového úradu bola rozhodnutím
súdu odložená. Pôvodne, v návrhu na začatie konania, navrhovateľ po právnej stránke svoj nárok
odvíjal nielen zo zodpovednosti štátu za nesprávny úradný postup, ale aj zo zodpovednosti štátu za
nezákonné rozhodnutie. Počas konania navrhovateľ upresnil právny titul uplatneného nároku a tvrdil len
existenciu zodpovednosti štátu za nesprávny úradný postup. Vzhľadom na to, že nesprávneho úradného

postupu sa mal daňový úrad dopustiť v období od septembra 2008 do apríla 2009, teda v čase, kedy
nadobudol účinnosť zákon č.514/2003 Z.z. o zodpovednosti za škodu spôsobenú pri výkone verejnej
moci (1.7.2004), vychádzajúc z prechodného ust. § 27 ods.1 citovaného zákona, súd prvého stupňa
po právnej stránke predmetnú vec posúdil podľa tohto zákona. V danom prípade preskúmal postup
daňového úradu pri správe daní, pričom citoval ust. § 3 ods. 1 zák.č. 514/2003 Z.z., kde podľa písm.

b/ jednou z ktorých zodpovednosti štátu je zodpovednosť za škodu spôsobeným orgánmi verejnej moci
pri výkone verejnej moci k nesprávnym úradným postupom. Daňové úrady sú orgány verejnej moci
(štátne orgány), ktorým zákon zveril právomoc vykonávať správu daní ( § 4 ods. 3 zákona č.150/2001
Z.z. o daňových orgánoch) postupom upraveným zákonom č.511/1992 Zb. o správe daní a poplatkov.
Súd prvého stupňa uzavrel, že mal tak za splnenú podmienku podľa ust. § 2 zákona č.514/2003 Z.z.,

a teda, že zodpovednosť štátu je daná len pri úradnom postupe orgánov verejnej moci o právach,
právom chránených záujmoch a povinnostiach fyzických osôb alebo právnických osôb. Splnenie tejto
podmienky odporca ani nenamietal. Odporca taktiež nenamietal nedostatok svojej pasívnej legitimácie,
čo sa týka označenia zástupcu štátu, konajúceho za štát v zmysle ust. § 4 ods.1 citovaného zákona.
Ministerstvo financií Slovenskej republiky je ústredným orgánom štátnej správy pre oblasť daní (podľa

ust. § 7 ods. 1 zákona č.575/2001 Z.z. o organizácii činnosti vlády a organizácii ústrednej štátnej
správy). Základnými predpokladmi zodpovednosti štátu za škodu spôsobenú orgánmi verejnej moci v
prípade nesprávneho úradného postupu sú: 1. nesprávny úradný postup, 2.existencia škody a 3.príčinná
súvislosť medzi nesprávnym úradným postupom a vznikom škody. Z ust. § 3 ods. 2 zákona č.514/2003Z.z.,zodpovednosťštátujeobjektívnehocharakteruateda,bezohľadunazavinenie.Štátsatedatakejto
zodpovednosti, za podmienky kumulatívneho splnenia všetkých troch vyššie uvedených predpokladov,
nemôžezbaviť.Súdvdanejvecimalzapreukázané,keďžemedziúčastníkmikonanianeboloanisporné,

že Daňový úrad Košice IV použil nadmerný odpočet dane z pridanej hodnoty, na ktorej vrátenie si
uplatnila nárok spoločnosť N. s.r.o., na kompenzáciu daňových nedoplatkov na dani z pridanej hodnoty
tohto daňového subjektu a teda, že vykonal kompenzáciu vzájomných pohľadávok ( t.j. pohľadávky tohto
daňového subjektu na vrátenie nadmerného odpočtu dane s pohľadávkou štátu na zaplatenie daňového
nedoplatku ) a zároveň, že preplatok tohto daňového subjektu na dani z príjmov právnickej osoby použil

na úhradu daňového nedoplatku na dani z pridanej hodnoty. Medzi účastníkmi nebolo sporné a teda, ani
odporca nespochybňoval, že predmetom kompenzácie bola pohľadávka spoločnosti N. s.r.o. voči štátu v
rozsahu 780.506,02 EUR ( suma, uplatnená návrhom na začatie konania). Z vykonaného dokazovania
vyplynulo, že Daňový úrad Košice IV spoločnosti N. s.r.o. kompenzáciu, ako aj použitie preplatku na
dani na úhradu nedoplatku na dani oznámil listami zo dňa 4.9.2008, 17.9.20078, 2.12.2008, 18.3.2009,
6.4.2009 a 16.4.2009, s poukazom na ust. § 63 ods.8 a § 63 ods.2 zákona č.511/1992 Zb. o správe daní

a poplatkov. Možnosť uplatnenia vyššie uvedeného postupu daňových úradov - t.j.použitie nadmerného
odpočtu dane na kompenzáciu daňového nedoplatku a zároveň aj použitie preplatku na dani na úhradu
daňového nedoplatku, za splnenia stanovených podmienok predpokladá a upravuje zákon č.511/1992
Z.z. o správe daní a poplatkov, v znení platnom v čase vykonania kompenzácie, v ustanoveniach § 63
ods.8 a § 63 ods.2. Navrhovateľ tvrdil, že v danom prípade bola možnosť uplatnenia tohto postupu

zo strany daňového úradu vylúčená z dôvodu, že vykonateľnosť rozhodnutí daňových orgánov, ktorými
bol spoločnosti N. s.r.o. vyrubený nedoplatok na dani z pridanej hodnoty, bola odložená. Vykonaným
dokazovaním mal súd za preukázané a ani medzi účastníkmi konania nebolo sporné, že navrhovateľ
sa žalobou podanou na Krajskom súde v Bratislave dňa 19.11.2007 v rámci správneho súdnictva
domáhal preskúmania zákonnosti deviatich rozhodnutí Daňového riaditeľstva SR zo dňa 25.10.2007,

ktorými Daňové riaditeľstvo SR ako druhostupňový orgán potvrdilo deväť rozhodnutí Daňového úradu
pre vybrané daňové subjekty zo dňa 27.6.2007. Práve týmito rozhodnutiami (ôsmymi) bol spoločnosti
N. s.r.o. vyrubený rozdiel dane z pridanej hodnoty za zdaňovacie obdobie mesiacov júl 2005, august
2005, september 2005, október 2005, január 2006, február 2006, apríl 2006 a máj 2006 spolu v celkovej
výške 104.063.851,-Sk a jedným rozhodnutím jej správca dane znížil nadmerný odpočet na dani z

pridanej hodnoty o sumu 5.047.465,-Sk. Konanie o predmetnej žalobe je vedené na Krajskom súde v
Bratislave pod sp.zn. 2S 303/2007, 2S 309,310,311,312,314,315,316/2007. Odporca nespochybňoval,
že kompenzácia bola realizovaná práve vo vzťahu k týmto nedoplatkom na dani. Súd mal ďalej za
preukázané, že Krajský súd v Bratislave uznesením č.k. 2 S 303/2007-242 a 2 S/309 až 316/2007-242
zo dňa 26.7.2007 s poukazom na ust. § 250c veta druhá O.s.p. odložil vykonateľnosť napadnutých

rozhodnutí Daňového riaditeľstva SR, vrátane prvostupňových rozhodnutí Daňového úradu pre vybrané
daňové subjekty a to až do právoplatného rozhodnutia súdu o žalobe na preskúmanie zákonnosti
týchto rozhodnutí. Súd mal ďalej za preukázané a medzi účastníkmi konania nebolo sporené, že súdne
konanie o preskúmanie zákonnosti napadnutých rozhodnutí Daňového riaditeľstva SR a Daňového
úradu pre vybrané subjekty doposiaľ nebolo právoplatne skončené. Krajský súd v Bratislave rozsudkom

zo dňa 23.7.2008 vo veci v prvom stupni rozhodol tak, že žalobe vyhovel a napadnuté rozhodnutia
Daňového riaditeľstva SR vrátane prvostupňových rozhodnutí Daňového úradu pre vybrané subjekty
zrušil ako nezákonné a vec vrátil Daňovému riaditeľstvu na ďalšie konanie. Rozsudok Krajského súdu
v Bratislave bol zmenený rozsudkom Najvyššieho súdu SR č.k.5 Sžf 91/2008 zo dňa 20.10.2009 tak,
že Najvyšší súd SR žalobu zamietol. Ústavný súd SR však svojim nálezom č.k. III.ÚS 283/2010-46

zo dňa 27.10.2010 zrušil rozsudok Najvyššieho súdu SR zo dňa 20.10.2009. Najvyšší súd SR po
vrátení veci na ďalšie konanie uznesením č.k. 1 Sžf 1/2010 zo dňa 22.3.2011 konanie o preskúmanie
zákonnosti prerušil a predložil Súdnemu dvoru Európskej únie na rozhodnutie prejudiciálne otázky.
Zároveň Najvyšší súd SR týmto uznesením odložil vykonateľnosť napadnutých rozhodnutí Daňového
riaditeľstva až do ukončenia konania o prejudiciálnej otázke. Zhrnúc vyššie uvedené skutkové okolnosti

je zrejmé, že postup podľa ust. § 63 ods.8 a § 63 ods.2 zákona č.511/1992 Zb. o správe daní a poplatkov
( ďalej len „kompenzácia“), bol zo strany Daňového úradu Košice IV realizovaný v čase ( september 2008
až apríl 2009 ), kedy už rozhodnutím súdu bola odložená vykonateľnosť rozhodnutí ( 26.7.2007 ), ktorými
bol vyrubený nedoplatok na dani, použitý na kompenzáciu. Už len na okraj súd dodal, že kompenzácia
bola realizovaná dokonca v čase, kedy Krajský súd v Bratislave rozsudkom zo dňa 23.7.2008 napadnuté

rozhodnutia zrušil ako nezákonné. Súd prvého stupňa vychádzal z odôvodnenia uznesenia Krajského
súdu v Bratislave zo dňa 26.7.2007, ktorým bola odložená vykonateľnosť rozhodnutí daňových orgánov,
súd žiadosti žalobcu o odklad vykonateľnosti vyhovel, keď sa stotožnil s jeho tvrdením, že okamžitým
výkonom napadnutých rozhodnutí by žalobcovi vznikla jednak povinnosť zaplatiť do štátneho rozpočtusumu vyše 100.000.000,- Sk, ale tiež by sa stali splatné bankové úvery v sume doteraz čerpaných
95.000.000,- Sk spolu s aktuálnym úrokovým príslušenstvom. Ekonomické účinky výkonu napadnutých
rozhodnutí by teda znamenali zastavenie prevádzky podniku a tým aj jeho faktickú likvidáciu. Súd sa

stotožnil s právnym názorom navrhovateľa, že odklad vykonateľnosti, povolený uznesením Krajského
súdu v Bratislave, predstavoval prekážku na realizáciu rozhodnutí, ktorých zákonnosť bola a ešte stále
je predmetom prieskumu v rámci správneho súdnictva. Realizácia rozhodnutia pritom nepredstavuje
len samotný postup vo forme daňovej exekúcie (výkon daňových rozhodnutí), ale akákoľvek realizácia,
ktorej dôsledok je rovnaký ako pri daňovej exekúcii a teda, zmenšenie majetku povinného subjektu. V

tejto súvislosti sa súd nestotožnil s právnym názorom odporcu, podľa ktorého sa odklad vykonateľnosti
vzťahuje len na nemožnosť realizácie rozhodnutí daňových orgánov cestou daňovej exekúcie. Pokiaľ
teda daňový úrad napriek tomu, že súd odložil vykonateľnosť rozhodnutí, použil finančné prostriedky,
patriace navrhovateľovi na kompenzáciu daňových nedoplatkov, vyplývajúcich z týchto rozhodnutí,
neoprávnene tak realizoval právny stav, deklarovaný v napadnutých rozhodnutiach a preto sa dopustil
nesprávneho úradného postupu. Zhrnúc vyššie uvedené, súd uzavrel, že bola splnená základná

podmienka pre záver o zodpovednosti štátu za vznik škody, ktorým je nesprávny úradný postup. V
danom prípade súd nemal pochybnosti o tom, že navrhovateľovi, resp. ešte spoločnosti N. s.r.o. vznikla
skutočná škoda, ktorá spočíva v zmenšení majetkového stavu poškodeného o finančné prostriedky, na
ktoré vzniklo poškodenému právo (nárok) titulom nadmerného odpočtu na dani za zdaňovacie obdobie
jún 2008, september 2008, december 2008 a január 2008, ktorý si poškodený uplatnil riadnym daňovým

priznaním, ako aj titulom preplatku na dani za zdaňovacie obdobie 1999, 2007 a 2008. K zmenšeniu
majetkového stavu nesporne došlo, pretože tieto finančné prostriedky neboli spoločnosti zaplatené v
dôsledku vyššie popísaného postupu štátu, teda v dôsledku kompenzácie. Čo sa týka rozsahu škody,
ako už súd uviedol vyššie, medzi účastníkmi konania nebolo sporné a ani odporca nespochybňoval, že
finančné prostriedky, na ktoré poškodenému vznikol nárok a ktoré neboli poškodenému zo strany štátu

vyplatené v dôsledku kompenzácie, sú v rozsahu 780.506,02 €. Čo sa týka ďalšieho z predpokladov
pre záver o zodpovednosti štátu, ktorým je príčinná súvislosť medzi nesprávnym úradným postupom a
vznikom škody, súd vychádzal z toho, že o vzťah príčinnej súvislosti medzi uvedenými predpokladmi
pre vznik zodpovednosti ide vtedy, ak škoda vznikla následkom nesprávneho úradného postupu a teda,
ak nesprávny úradný postup a škoda sú vo vzájomnom pomere príčiny a následku, čo v konečnom

dôsledku znamená, že nebyť nesprávneho úradného postupu, ku škode by nedošlo. Pritom nemusí ísť
o príčinu jedinú; postačuje, ak ide o príčinu podstatnú, teda takú, ktorá sa podieľa na nepriaznivom
výsledku. V danom prípade súd na základe výsledkov dokazovania ustálil, že škoda v majetkovej sfére
poškodeného a teda zmenšenie jeho majetkového stavu, nastala bezprostredne v dôsledku vyššie
uvedeného nesprávneho úradného postupu daňových orgánov. Išlo pritom o príčinu jedinú a prvotnú.

Postup daňových orgánov, spočívajúci v kompenzácii resp. v prevedení preplatku na dani na úhradu
nedoplatkov priamo viedol k danému následku a teda k tomu, že poškodenému neboli vyplatené
finančné prostriedky, na ktoré mal nárok. Zhrnúc vyššie uvedené, súd uzavrel, že boli splnené všetky
predpoklady pre záver o zodpovednosti štátu za škodu spôsobenú nesprávnym úradným postupom
orgánov verejnej moci pri výkone verejnej moci. Súd preto zaviazal odporcu na zaplatenie uplatneného

nároku v celej výške 780.506,02 €. Navrhovateľ sa okrem priznania istiny domáhal aj priznania úrokov z
omeškania,ktorétvoriapríslušenstvopohľadávkyvzmysleust.§121ods.3Občianskehozákonníka.Pri
rozhodovaní o tomto nároku vychádzal súd z toho, že zákon č.514/2003 Z.z. priamo nárok poškodeného
na úroky z omeškania neupravuje, preto ho v súlade s ust. § 25 ods. 1 citovaného zákona bolo potrebné
posúdiť podľa ustanovení lex generalis, t.j. podľa Občianskeho zákonníka. Po aplikácii ust. § 517 ods.

1 veta prvá, ods. 2 Občianskeho zákonníka, § 3 ods. 1 nariadenia vlády SR č.87/1995 Z.z., ktorým
sa vykonávajú niektoré ustanovenia Občianskeho zákonníka, v znení účinnom od 1.1.2009, a podľa §
563 Občianskeho zákonníka súd prvého stupňa konštatoval, že zákon pri nároku na náhradu škody
neustanovuje čas plnenia, preto vychádzal zo všeobecného ustanovenia citovaného § 563 OZ v zmysle
ktorého, ak čas splnenia nie je dohodnutý, ustanovený právnym predpisom alebo určený v rozhodnutí,

je dlžník povinný splniť dlh prvého dňa po tom, čo ho o plnenie veriteľ požiadal a uzavrel, že odporca bol
povinný nahradiť škodu prvého dňa po tom, čo ho navrhovateľ požiadal o plnenie. Súd prvého stupňa
vychádzal zo žiadosti o predbežné prerokovanie nároku na náhradu škody a na základe vykonaného
dokazovania dospel k záveru, že žiadosť zo dňa 6.7.2011 bola odporcovi doručená dňa 7.7.2011 a
splatnosť nároku je potrebné vnímať v nadväznosti na ust. § 16 ods. 1 citovaného zákona, podľa ktorého

má príslušný dožiadaný orgán, v danom prípade odporca, možnosť uspokojiť nárok na náhradu škody
alebo jeho časť do šiestich mesiacov odo dňa prijatia žiadosti. V danom prípade táto lehota uplynula dňa
7.1.2012. Uvedený deň je teda dňom zročnosti uplatnenej pohľadávky. Prvý deň omeškania s plnením
tedapripadánanasledujúcideň8.1.2012akeďženavrhovateľsiuplatnilúrokyzomeškaniaod8.1.2012,súd jeho návrhu aj v tejto časti vyhovel a to v súlade s ust. § 517 OZ. Výšku úrokov si navrhovateľ
uplatnil v súlade vykonávacím predpisom, na ktorý odkazuje ust. § 517 ods. 2 OZ, a podľa ust. § 3 ods.
1 nar.vlády SR č.87/1995 Z.z. bola základná úroková sadzba ECB platná k prvému dňu omeškania vo

výške 1,5 % ročne, ktorá po zvýšení o osem percentuálnych bodov je vo výške 9,5 % ročne.

Pokiaľ odporca namietal, že s poukazom na § 16 ods. 1 zák.č. 514/2003 Z.z. žaloba bola podaná
predčasne, v čase pred uplynutím zákonnej 6-mesačnej lehoty, túto námietku nepovažoval za dôvodnú.

Z ust. § 15 ods.1 zákona č.514/2003 Z.z. o zodpovednosti za škodu spôsobenú pri výkone verejnej
moci a o zmene niektorých zákonov vyplýva, že nárok na náhradu škody spôsobenej spôsobenej
nesprávnym úradným postupom je potrebné vopred predbežne prerokovať na základe písomnej žiadosti
poškodeného s príslušným orgánom podľa § 4 a 11 zákona. Splnenie vyššie uvedenej podmienky
mal za preukázané; ani odporca nespochybňoval, že žiadosť navrhovateľa o predbežné prerokovanie
nároku na náhradu škody mu bola doručená podaním zo dňa 7.7.2011. Navrhovateľ podal žalobu dva

mesiace pred skončením šesťmesačnej lehoty na predbežné prerokovanie nároku a mesiac pred tým,
ako mu bola doručená odpoveď odporcu na jeho žiadosť. Uvedený nedostatok bol teda bezprostredne
po podaní žaloby zhojený (§ 154 ods. 1 O.s.p.) a v čase rozhodovania súdu (20.9.2012) už nemohol byť
dôvodom zamietnutia návrhu a už vôbec nie dôvodom na zastavenie konania, ako to navrhoval odporca
vo vyjadrení k návrhu na začatie konania.

Vo vzťahu k otázke aktívnej vecnej legitimácie správcu konkurznej podstaty úpadcu v tomto konaní
poukázal na ust. § 47 ods.4 zákona č.7/2005 Z.z. o konkurze a reštrukturalizácii. Podľa tohto zákonného
ustanovenia, súdne konania, ktoré sa týkajú majetku podliehajúceho konkurzu patriaceho úpadcovi,
možno po vyhlásení konkurzu začať len na návrh správcu, pričom účastníkom konania namiesto úpadcu

môže byť len správca konkurznej podstaty. Z vykonaného dokazovania, z uznesení Okresného súdu
Košice I sp.zn. 26 K 5/2009 je zrejmé, že na majetok poškodeného, spoločnosti N. s.r.o., bol dňa
27.4.2009 vyhlásený konkurz a dňa 20.7.2009 bol S..S. N. ustanovený za správcu konkurznej podstaty.
Aktívna legitimácia S..S. N. v tomto konaní je teda nepochybne daná. O náhrade trov konania rozhodol
podľa § 142 ods. 1 O.s.p. a keďže navrhovateľ mal v konaní plný úspech, priznal mu právo na náhradu

trov konania proti odporcovi, ktorý vo veci úspech nemal. Trovy navrhovateľa predstavovali trovy jeho
právneho zástupcu a navrhovateľa v spore zastupovala právnická osoba založená podľa zákona o
advokácii na účel výkonu advokácie podľa ust. § 26 ods. 4 O.s.p. Táto právnická osoba, ako právny
zástupca navrhovateľa, si uplatnila trovy právneho zastúpenia vo výške 4.772,65 €, ktoré jej boli aj
priznané, keďže bolo vyčíslené v zmysle ust. § 10 ods.1, § 14 ods.1 písm.a/ a písm.b/, § 16 ods.3 a §

18 ods.3 vyhlášky Ministerstva spravodlivosti SR č. 655/2004 Z.z. o odmenách a náhradách advokátov
za poskytovanie právnych služieb, v znení účinnom v čase poskytnutia právnych služieb. Námietkou
odporcu, že správca konkurznej podstaty nemôže v konaní pred súdom vystupovať ako žalobca a
zároveň aj ako právny zástupca žalobcu - advokát, pretože za výkon funkcii správcu konkurznej podstaty
úpadcu je odmeňovaný podľa zák. č. 7/2005 Z.z. a zastupovať úpadcu pred súdom je jeho povinnosťou,

sasúdnestotožnilanazákladetýchskutočností,že správcakonkurznejpodstatyjeúčastníkomkonania.
Každý účastník, a teda aj správca konkurznej podstaty úpadcu, má v zmysle ust. § 24 O.s.p. právo dať sa
v konaní zastupovať zástupcom, ktorého si zvolí. Podľa ust. § 25 ods.1 O.s.p., ako zástupcu si účastník
môže vždy zvoliť advokáta ako fyzickú osobu. Podľa ust. § 24 v spojení s ust. § 26 ods.4 O.s.p. si však
môže zvoliť na zastupovanie aj právnickú osobu založenú podľa osobitného zákona ( zákon o advokácii)

na účel výkonu advokácie. Zo žiadneho ustanovenia zákona nevyplýva, že by si správca konkurznej
podstatyakoúčastníkkonanianemoholzvoliťnazastupovanievsúdnomkonaníakozástupcuadvokáta,
alebo právnickú osobu, založenú na účel výkonu advokácie. Ide ústavou garantované právo. V danom
prípade tvrdenie odporcu, že navrhovateľa zastupuje tá istá osoba, neobstojí. Z návrhu na začatie
konania a pripojeného plnomocenstva je zrejmé, že navrhovateľa - správcu konkurznej podstaty S..S.

N., nezastupuje v tomto konaní fyzická osoba S..S. N., advokát, ale právnická osoba, založená podľa
zákona o advokácii na účel výkonu advokácie, t.j. obchodná spoločnosť O. N., I..W..V.., I. I. C. J., Š. X.

Rozsudoknapadolvčaspodanýmodvolanímodporcadôvodiac,žesúdprvéhostupňadospelnazáklade
vykonaných dôkazov k nesprávnym skutkovým zisteniam a rozhodnutie súdu vychádza z nesprávneho

právneho posúdenia veci v zmysle § 205 ods. 2 písm. d/ a f/ O.s.p. Navrhoval rozsudok súdu prvého
stupňa zmeniť tak, že odvolací súd návrh navrhovateľa v celom rozsahu zamieta. Podané odvolanie
odôvodňoval tým, že s odôvodnením súdu nesúhlasí v plnom rozsahu, pričom reagoval na každú
časť odôvodnenia súdu. V prvom rade predložil súdu rozsudok Súdneho dvora v Luxemburgu zo dňa8.11.2012, ktorý pojednával a rozhodol v prejudikálnom konaní o otázkach, ktoré mu predložil Najvyšší
súd SR dňa 4.4.2011 súvisiace s konaním Daňového riaditeľstva SR (ďalej len DR SR) proti spoločnosti
N. spol. s r.o. Návrh na začatie prejudiciálneho konania bol NS SR podaný v rámci sporu medzi DR SR

a N. spol. s r.o., spoločnosťou so sídlom v Košiciach, vo veci zaplatenia dane z pridanej hodnoty (ďalej
len „DPH“) týkajúcej sa predaja tovaru pochádzajúceho z tretej krajiny a jeho umiestnenie do colného
skladu nachádzajúceho sa na územní SR, a to postupne v režime colného uskladňovania aktívneho
zušľachťovacieho styku v podmienečnom systéme. Rozsudok Súdneho dvora bude podkladom pre
rozsudok Najvyššieho súdu SR, ktorý žalobu navrhovateľa o preskúmanie zákonnosti rozhodnutí DR

SR ako žalovaného už raz zamietol, avšak nálezom Ústavného súdu SR z 27.10.2010 bol jeho
rozsudok zrušený a vrátený NS SR na ďalšie konanie. Najvyšší súd konanie prerušil s tým, že
Súdnemu dvoru v Luxembrugu predložil na rozhodnutie prejudiciálne otázky, týkajúce sa predaja tovaru
a následnej povinnosti zaplatenia DPH štátu. Súdny dvor v Luxembrugu v rozsudku jednoznačne ustálil,
že rozhodnutia zo dňa 27.6.2007 o dorubení DPH, na základe kontroly DÚ pre VDS a následne
potvrdzujúcich rozhodnutí DR SR sú vecne správne, pretože navrhovateľ bol povinný z odpredaného

tovaru odviesť štátu DPH. Z uvedeného vyplýva, že aj v ďalších troch sporoch vedených na OS Košice
I pod sp. zn. 24C 261/2011, 32Cbi 37/2011 a 19C 73/2012, kde si navrhovateľ uplatňuje nároky na
náhradu škody v celkovej výške 26.515.385,07 € (798 802 490,62 Sk) ktoré opiera o skutočnosť,
že DPH mu DÚ pre VDS dorubil neoprávnene, musí súd pri rozhodovaní brať na zreteľ skutočnosť,
že navrhovateľovi bola dorubená DPH oprávnene. Súdny dvor rozsudkom túto skutočnosť potvrdil.

V tomto konaní sa navrhovateľ žalobou podanou dňa 8.11.2011 domáhal náhrady škody vo výške
780.506,02 € s prísl. z titulu nezákonných rozhodnutí a nesprávneho úradného postupu štátnych
orgánov. Pri stanovení výšky vyčíslenej škody navrhovateľ vychádzal z navrhovateľom uplatneného
nadmerného odpočtu na DPH za zdaňovacie obdobie jún 2008, september 2008, december 2008,
január 2009 a preplatkov, ktoré správca dane v sume 780 506,02 € započítal - kompenzoval s celkovým

daňovým nedoplatkom na DPH v sume 3.454.287,03 €, ktorý nebol zaplatený v lehote splatnosti, čím sa
pohľadávka štátu voči navrhovateľovi znížila iba o 22,6 % t.j. zo sumy 3.454.287,03 € (104.063.851,01
€ (80.550.326,70 Sk). Na základe uvedených skutočností tak konštatoval, že navrhovateľ má ku
dnešnému dňu voči štátu daňovú povinnosť (po zohľadnení kompenzácie) nedoplatok na DPH, ktorý
nebol zaplatený v lehote splatnosti ešte v sume 2.673.781,01 € (80.550.326,70 Sk). Navrhovateľ po

tom, čo dňa 19.11.2007 podal žalobu na Krajský súd v Bratislave o preskúmanie zákonnosti rozhodnutí
Daňového riaditeľstva SR (ďalej len „DR SR), ktorými potvrdilo rozhodnutie Daňového úradu pre VDS o
dodatočnom platobnom výmere na DPH, zároveň požiadal súd aj o odklad ich vykonateľnosti. Krajský
súd v Bratislave uznesením zo dňa 26.11.2007 odložil vykonateľnosť napadnutých rozhodnutí až do
právoplatného rozhodnutia súdu o žalobe. Do pozornosti súdu dal aj tú skutočnosť, že navrhovateľ

napriek tomu, že mu bola na základe daňovej kontroly dorubená daň za obdobie 06-10/2005 a
01,02,04,05,11,12/2006 vo výške 104.053.854,- Sk uzavrel dňa 31.7.2008 Zmluvu o budúcej zmluve o
predaji podniku so spoločnosťou O. T. Q., P. na sumu 33.200.000,- €. V tejto súvislosti poukazoval na
prílohu 2, ktorá tvorí neoddeliteľnú súčasť predmetnej zmluvy a to vyhlásenie a ubezpečenie jediného
spoločníka spoločnosti N., kde pod bodom a( prehlasuje, že je právnym subjektom voči ktorému

neprebieha žiadne konanie a v bode e/ uvádza, že nie je voči nemu vedené exekučné exekučné
konanie, alebo iné obdobné konanie s cieľom vymoženia plnenia od neho, čo sa nezakladalo na
pravde. Z konania navrhovateľa je mu úplne zrejmé, že po odkúpení podniku (obch. spoločnosti N.),
by štát od cyperskej spoločnosti nikdy žiadne pohľadávky nevymohol. S tvrdením prvostupňového
súdu, že pokiaľ daňový úrad napriek tomu, že súd odložil vykonateľnosť rozhodnutí použil finančné

prostriedky, patriace navrhovateľovi na kompenzáciu daňových nedoplatkov vyplývajúcich z týchto
rozhodnutí, neoprávnene realizoval právny stav, deklarovaný v napadnutých rozhodnutiach a tým sa
dopustil nesprávneho úradného postupu, sa nestotožňoval. V tejto súvislosti poukazoval na to, že ak
podľa Súdneho dvora v Luxemburgu sú všetky rozhodnutia, ktoré vydal DÚ pre VDS, DR SR a DÚ
Košice IV správne, potom ani konanie predchádzajúce vydaniu týchto rozhodnutí nemôže označiť na

nesprávny úradný postup. Ak by v danej veci došlo nesprávnemu úradnému postupu, utrpeli by tým
aj následne vydané rozhodnutia, ktoré by boli nezákonné čo znamená, že k žiadnemu nesprávnemu
úradnému postup v danom prípade nedošlo. Okrem toho uviedol, že správca dane navrhovateľovi
písomne oznámil, že nadmerný odpočet bude použitý na kompenzáciu daňového nedoplatku na DPH.
Proti tomuto oznámeniu navrhovateľa mal možnosť podať reklamáciu. Túto možnosť navrhovateľ využil

len v jednom prípade, o ktorej Daňový úrad Košice IV rozhodol tak, že reklamácii sa nevyhovuje (rozh.
Č. 698/230/68821/08/Tak zo dňa 17.9.2008. V odôvodnení rozhodnutia Daňový úrad Košice IV uviedol,
že odklad vykonateľnosti neznamená oddialenie splatnosti, ale len oddialenie vymáhania daňového
nedoplatku v daňovom exekučnom konaní. Odloženie vykonateľnosti napadnutého rozhodnutia nie jevšak prekážkou na kompenzáciu nadmerného odpočtu na splatný nedoplatok v zmysle § 63 ods. 8
zák.č. 511/1992 Zb. o správe daní a poplatkov znení neskorších predpisov. Žalobca tým, že rozhodnutie
nežiadal preskúmať správnym súdom a voči ďalším oznámeniam, ktoré obdržal od daňového úradu o

vykonaní kompenzácii nepodal opravný prostriedok, nesplnil zákonnú podmienku na náhradu škody.
Odporca v podanom odvolaní mal za to, že navrhovateľovi z titulu nezákonného rozhodnutia ani z
titulu nesprávneho úradného postupu žiadna škoda nevznikla, nakoľko rozhodnutia o dorubení DPH
boli správne a vydané v súlade so zákonom ako to potvrdil vo svojom Rozsudku aj Súdny dvor v
Luxemburgu, kde konštatoval, že taký predaj aký je predmetom tohto sporu v zásade podlieha DPH

na základe článku 2 bodu 1 šiestej smernice (viď str. 1 - 14 bod 64 Rozsudku ESD) a to znamená, že
navrhovateľ tým, že nezaplatil DPH zo sporného predaja, porušil zákon o DPH. Vzhľadom k tomu, že
podľa odporcu žiadna škoda navrhovateľovi nevznikla a štát nikdy nebol voči navrhovateľovi v postavení
dlžníka, ktorý by sa dostal do omeškania s plnením peňažného dlhu, nemohol priznať navrhovateľovi
aj uplatnený úrok z omeškania. Naopak dlžníkom v tomto prípade je navrhovateľ, ktorý je na základe
právoplatných platobných výmerov dlžníkom štátu. Pohľadávka štátu voči navrhovateľovi predstavujú

sumu 3.454.287,03 €, ktorá sa kompenzáciou uplatnených nadmerných odpočtov navrhovateľa v
priebehu siedmych mesiacov znížila o sumu 780.506,02 €, avšak zostatok pohľadávky štátu vo výške
2.673.781,01 € navrhovateľ doteraz nezaplatil. Nesplnenie a nepreukázanie súdom príčinnej súvislosti
medzi nesprávnym úradným postupom a vznikom škody odporca poukazoval na to, že k žiadnemu
vyplateniu finančných prostriedkov, na ktoré mal navrhovateľ zákonný nárok nedošlo, keďže Európsky

súdny dvor tým, že potvrdil povinnosť navrhovateľa odviesť do štátneho rozpočtu DPH z predaja tovaru
vlastne rozhodol o tom, že nie štát má navrhovateľovi vrátiť finančné prostriedky - ako uplatnený
nadmerný odpočet na DPH, ale naopak, práve navrhovateľ mal a ešte stále má povinnosť zaplatiť
dorubenú DPH, ktorú navrhovateľ neodviedol z predaja tovaru v r. 2005 a 2006 v takej výške, ako to
zistil Daňový úrad pre VDS pri vykonanej kontrole dokladov. Zároveň nesúhlasil ani s ďalším záverom

súdu v súvislosti s predbežným prerokovaním žiadosti na náhradu škody a konštatoval, že predbežné
prerokovanie nároku na náhradu škody je zákonom stanovená podmienka, ktorá musí byť splnená,
aby tento nárok mohol byť prejednaný v občianskom súdnom konaní. Ak poškodený uplatní nárok na
súde bez predchádzajúceho predbežného prerokovania, treba túto situáciu hodnotiť ako nedostatok
predbežnej podmienky. Odporca v podanom odvolaní nesúhlasil ani s priznaním náhrady trov konania

navrhovateľovi titulom trov právneho zastúpenia, keďže správca konkurznej podstaty úpadcu je tá istá
osoba, ktorá sama seba zastupuje ako advokát, napriek tomu, že sa označil ako „O. N., I..W..V..“.. Na
záver v podanom odvolaní poukazoval aj na dátum vyhotovenia prvostupňového rozsudku s tým, že v
rozsudku je uvedený zápis 20.9.2012 a pojednávanie, na ktorom bol vyhlásený rozsudok sa uskutočnilo
dňa 26.9.2012. Ako príloha podaného odvolania odporcu je pripojený Rozsudok Súdneho dvora z

8.11.2012, Zmluva o budúcej zmluve o predaji podniku 31.7.2008, Príloha č. 2 k Zmluve o budúcej
zmluve o predaji podniku.

Navrhovateľ vo vyjadrení ako aj doplnení vyjadrenia navrhoval odvolanie odporcu zamietnuť a potvrdiť
tak napadnutý rozsudok. Náhradu trov odvolacieho konania si neuplatňoval. Poukazoval na tie

skutočnosti, že boli vydané dve uznesenia o odklade vykonateľnosti deviatich daňových rozhodnutí.
Jednak tomu tak bolo (už v tomto súdnom konaní spomínanom) uznesením Krajského súdu v Bratislave,
sp. zn. 2S 303/2007-242 z 26.11.2007, ale tiež uznesením NS SR sp. zn. 1Sžp/1/2010 z 22.3.2011,
ktorým bolo podanie o preskúmanie zákonnosti rozhodnutí správneho orgánu v daňovom konaní
prerušené a ESD boli predložené prejudiciálne otázky (dôkaz fotokópia Uznesenia NS SR z 22.3.2011,

sp. zn. 1 Sžp/1/2010, str. 1,2,29,30-2x). Odporca vo svojom odvolaní zotrval na jeho pôvodnom tvrdení,
že odklad vykonateľnosti daňového/daňových rozhodnutia/rozhodnutí predstavuje len odklad možnej
daňovej exekúcie. A ďalej, že „odloženie vykonateľnosti však nevylučuje možnosť dobrovoľnej úhrady,
resp. započítanie a v tomto prípade aj kompenzáciu nadmerného odpočtu so splatným nedoplatkom
navrhovateľa“. V tejto súvislosti však poukázal na rozhodovaciu činnosť všeobecných súdov. Z rozsudku

NS SR z 25.5.2011, sp. zn. 6 Sžf 18/2010 vyplýva, že súdom povolený odkladný účinok sa vzťahuje na
právny stav založený napadnutým správnym rozhodnutím so všetkými právnymi konzekvenciami, a nie
teda iba na exekučnú vykonateľnosť (dôkaz Zbierka stanovísk NS a rozhodnutí súdov SR 5/2012, str.
104 a nasl. Ako uviedol vyššie, NS SR v konaní o štyroch prejudiciálnych otázkach, sp. zn. 1 Sžf 1/2010,
konanie nielen prerušil, ale aj opätovne odložil vykonateľnosť daňových rozhodnutí. V bode 65 cit.

uznesenia zdôvodnil, že „...uložené povinnosti nie je možné daňovými (správnymi) orgánmi vynucovať,
priznané opatrenia ich adresáti nemôžu realizovať...“ A ďalej: „Ak by daňové orgány za tejto situácie zo
strany jednotlivcov strpeli ignorovanie právnych účinkov spojených s týmto súdnym uznesením, potom
ich postup by bolo nutné kvalifikovať ako rozporný s ústavnou zásadou „iura merae facultatis“ zakotvenejv čl. 2 ods. 3 Ústavy SR...“ Tvrdil, že právny názor odporcu o zúžených účinkoch odkladu vykonateľnosti
daňových rozhodnutí iba na oblasť ochrany daňového subjektu pred daňovou exekúciou nie je správny a
niejevsúladesosúdnoupraxou.Vuvedenomkontextetaksprávcadanepripostupeavykonanídaňovej

kompenzácie v období rokov 2008 a 2009 konal zjavne protiprávne, dôsledkom čoho bol vznik škody.
Domnieval sa, že v súlade s § 9 ods. 1 zák.č. 514/2003 Z.z. platnom v dotknutom období rokov 2008
a 2009, správca dane použil nesprávny úradný postup, nakoľko porušil povinnosti uložené mu súdnym
orgánom. Svoje rozhodnutie opieral aj o priložené citované rozhodnutia Najvyššieho súdu SR sp. zn. 1
Sžr 1/2010 z 22.3.2011. V doplnení vyjadrenia k odvolaniu navrhovateľ tvrdil, že nesúhlasí s tvrdením

odporcu, že úpadcovi nevznikla žiadna škoda s tým, že protiprávne vykonal daňovú kompenzáciu jeho
právny predchodca, keďže práve nedostatok peňažnej hotovosti v období rokov 2008 a 2009 prispel k
platobnej neschopnosti dlžníka - N. s.r.o., ktorý bol ex lege povinný podať návrh na vyhlásenie konkurzu
na vlastný majetok (ust. § 11 ods. 2 v spojení s § 3 ods. 2 ZoKR).

Odvolací súd bez nariadenia pojednávania (§ 214 ods. 2 O.s.p.) za dodržania podmienok podľa § 214

ods. 3 a § 156 ods. 3 O.s.p., keď miesto a čas verejného vyhlásenia rozsudku bolo oznámené na úradnej
tabuli súdu najmenej 5 dní pred jeho vyhlásením, prejednal odvolanie odporcu v rozsahu vyplývajúcom
z § 212 ods. 1,3 O.s.p. a dospel k záveru, že rozsudok je vecne správny, preto ho podľa § 219 ods.
1 O.s.p. potvrdil.

Podľa § 219 ods. 2 O.s.p. ak sa odvolací súd v celom rozsahu stotožňuje s odôvodnením napadnutého
rozhodnutia, môže sa v odôvodnení obmedziť len na skonštatovanie správnosti dôvodov napadnutého
rozhodnutia, prípadne doplniť na zdôraznenie správnosti napadnutého rozhodnutia ďalšie dôvody.

Odporca odvolanie odôvodnil odvolacím dôvodom v zmysle § 205 ods. 2 písm. d/ a f/ O.s.p., nakoľko

súd prvého stupňa dospel na základe vykonaných dôkazov k nesprávnym skutkovým zisteniam a
rozhodnutie súdu vychádza z nesprávneho právneho posúdenia veci. Odvolací súd preto posudzoval,
či tieto odvolacie dôvody sú dané a teda či z hľadiska týchto odvolacích dôvodov je napadnutý rozsudok
vecne správny. Existencia týchto odvolacích dôvodov však odvolacím súdom nebola zistená, lebo súd
prvého stupňa na základe vykonaných dôkazov dospel k správnym skutkovým zisteniam vychádzajúc z

dôkazov, ktoré mal v čase rozhodnutia súdu (§ 154 ods. 1 O.s..p.) a taktiež rozhodnutie súdu vychádza
zo správneho právneho posúdenia veci. Súd prvého stupňa zistený skutkový stav, podradil pod správne
právnepredpisyatietoajsprávneaplikoval.Odvolacienámietkyodporcutakniesúspôsobiléspochybniť
vecnú správnosť napadnutého rozsudku. K odvolacím námietkam odporcu týkajúcich sa toho, že v
zmysle ust. § 15 ods. 1 zák.č. 514/203 Z.z. vyplýva, že nárok na náhradu škody spôsobenej nesprávny

úradným postupom je potrebné predbežne prerokovať na základe písomnej žiadosti poškodeného
príslušnýmorgánompodľa§4a11zákona,malsúdprvéhostupňapreukázanésplnenievyššieuvedenej
podmienky, keďže ani odporca nespochybňoval, že žiadosť navrhovateľa o predbežné prerokovanie
nároku na náhrady škody mu bola doručená podaním navrhovateľa zo dňa 7.7.2011. Súd sa správne
vysporiadal s námietkou odporcu, že žaloba bola podaná predčasne a to v čase, kedy ešte neuplynula

zákonom stanovená 6 mesačná lehota na predbežné prerokovanie nároku, avšak na rozhodnutie vo veci
samejuvedenáokolnosťnemávplyv,keďževzmysleust.§154ods.1O.s.p.jeprerozsudokrozhodujúci
stav v čase jeho vyhlásenia. Navrhovateľ aj keď podal žalobu dva mesiace pred skončením 6 mesačnej
lehoty na predbežné prerokovanie nároku a mesiac predtým, ako mu bola doručená odpoveď odporcu
najehožiadosť,uvedenýnedostatokbolbezprostrednepopodanížalobyzhojenýavčaserozhodovania

súdu(20.9.2012)nie26.9.2012(č.l.178spisu)akouvádzaodporcavodvolaní,užnemoholbyťdôvodom
zamietnutia návrhu a už vôbec nie dôvodom na zastavenie konania súdom prvého stupňa. K ďalším
namietaným skutočnostiam treba dodať, že Súdny dvor v Luxemburgu, rozhodoval až po rozhodnutí
súdu prvého stupňa a to dňa 8.11.2012, pričom rozsudok vo veci samej je zo dňa 20.9.2012 a ktorý
rozhodol tak, že predaj tovaru pochádzajúci z tretej krajiny umiestnený do režimu colného uskladňovania

v členskom štáte, potom spracovaný v režime aktívneho zušľachťovacieho styku v podmienečnom
systéme a následne predaný a znovu umiestnený do režimu colného uskladňovania, pričom počas
všetkých týchto transakcií bol v tom istom colnom sklade nachádzajúcom sa na území tohto členského
štátu, podlieha DPH, na základe článku 2 bodu 1 šiestej smernice Rady 77/388/EHS zo dňa 17.mája
1977 o zosúladení právnych predpisov členských štátov týkajúcich sa daní z obratu - spoločný systém

dane z pridanej hodnoty, nemá vplyv na rozhodnutie súdu prvého stupňa, ktorý rozhodoval v zmysle
§ 154 ods. 1 O.s.p., keďže pre rozsudok je rozhodujúci stav v čase jeho vyhlásenia. V čase jeho
vyhlásenia súd prvého stupňa nemal vedomosť o rozhodnutí Súdneho dvoru v Luxemburgu, pričom
uvedenýrozsudoknemávplyvnasprávnosťazákonnosťrozhodnutiasúduprvéhostupňa,ktorýsprávneposudzoval splnenie základných predpokladov zodpovednosti za škodu spôsobenú orgánmi verejnej
mocivprípadenesprávnehoúradnéhopostupu,ktorýmisú1/nesprávnyúradnýpostup,ktorýajodvolací
súd vidí v tom, že v danej veci bolo preukázané a ani medzi účastníkmi konania nebolo sporné, že

Daňový úrad Košice IV použil nadmerný odpočet dane z pridanej hodnoty, na ktorej vrátenie si uplatnila
nárok spoločnosť PROFITUBE s.r.o., na kompenzáciu daňových nedoplatkov na dani z pridanej hodnoty
tohto daňového subjektu a teda, že vykonal kompenzáciu vzájomných pohľadávok ( t.j. pohľadávky tohto
daňového subjektu na vrátenie nadmerného odpočtu dane s pohľadávkou štátu na zaplatenie daňového
nedoplatku ) a zároveň, že preplatok tohto daňového subjektu na dani z príjmov právnickej osoby použil

na úhradu daňového nedoplatku na dani z pridanej hodnoty. Medzi účastníkmi nebolo sporné a teda, ani
odporca nespochybňoval, že predmetom kompenzácie bola pohľadávka spoločnosti N. s.r.o. voči štátu v
rozsahu 780.506,02 EUR ( suma, uplatnená návrhom na začatie konania). Z vykonaného dokazovania
vyplynulo, že Daňový úrad Košice IV spoločnosti N. s.r.o. kompenzáciu, ako aj použitie preplatku na
dani na úhradu nedoplatku na dani oznámil listami zo dňa 4.9.2008, 17.9.20078, 2.12.2008, 18.3.2009,
6.4.2009 a 16.4.2009, s poukazom na ust. § 63 ods.8 a § 63 ods.2 zákona č.511/1992 Zb. o správe

daní a poplatkov.

Možnosť uplatnenia vyššie uvedeného postupu daňových úradov - t.j.použitie nadmerného odpočtu
danenakompenzáciudaňovéhonedoplatkuazároveňajpoužitiepreplatkunadaninaúhradudaňového
nedoplatku, za splnenia stanovených podmienok predpokladá a upravuje zákon č.511/1992 Z.z. o

správe daní a poplatkov, v znení platnom v čase vykonania kompenzácie, v ustanoveniach § 63 ods.8
a § 63 ods.2. Navrhovateľ tvrdil, že v danom prípade bola možnosť uplatnenia tohto postupu zo
strany daňového úradu vylúčená z dôvodu, že vykonateľnosť rozhodnutí daňových orgánov, ktorými
bol spoločnosti N. s.r.o. vyrubený nedoplatok na dani z pridanej hodnoty, bola odložená. Vykonaným
dokazovaním mal súd za preukázané a ani medzi účastníkmi konania nebolo sporné, že navrhovateľ

sa žalobou podanou na Krajskom súde v Bratislave dňa 19.11.2007 v rámci správneho súdnictva
domáhal preskúmania zákonnosti deviatich rozhodnutí Daňového riaditeľstva SR zo dňa 25.10.2007,
ktorými Daňové riaditeľstvo SR ako druhostupňový orgán potvrdilo deväť rozhodnutí Daňového úradu
pre vybrané daňové subjekty zo dňa 27.6.2007. Práve týmito rozhodnutiami (ôsmymi) bol spoločnosti
N. s.r.o. vyrubený rozdiel dane z pridanej hodnoty za zdaňovacie obdobie mesiacov júl 2005, august

2005, september 2005, október 2005, január 2006, február 2006, apríl 2006 a máj 2006 spolu v celkovej
výške 104.063.851,-Sk a jedným rozhodnutím jej správca dane znížil nadmerný odpočet na dani z
pridanej hodnoty o sumu 5.047.465,-Sk. Konanie o predmetnej žalobe je vedené na Krajskom súde v
Bratislave pod sp.zn. 2S 303/2007, 2 S 309,310,311,312,314,315,316/2007. Odporca nespochybňoval,
že kompenzácia bola realizovaná práve vo vzťahu k týmto nedoplatkom na dani. Súd mal ďalej za

preukázané, že Krajský súd v Bratislave uznesením č.k. 2 S 303/2007-242 a 2 S/309 až 316/2007-242
zo dňa 26.7.2007 s poukazom na ust. § 250c veta druhá O.s.p. odložil vykonateľnosť napadnutých
rozhodnutí Daňového riaditeľstva SR, vrátane prvostupňových rozhodnutí Daňového úradu pre vybrané
daňové subjekty a to až do právoplatného rozhodnutia súdu o žalobe na preskúmanie zákonnosti
týchto rozhodnutí. Súd mal ďalej za preukázané a medzi účastníkmi konania nebolo sporené, že súdne

konanie o preskúmanie zákonnosti napadnutých rozhodnutí Daňového riaditeľstva SR a Daňového
úradu pre vybrané subjekty doposiaľ nebolo právoplatne skončené. Krajský súd v Bratislave rozsudkom
zo dňa 23.7.2008 vo veci v prvom stupni rozhodol tak, že žalobe vyhovel a napadnuté rozhodnutia
Daňového riaditeľstva SR vrátane prvostupňových rozhodnutí Daňového úradu pre vybrané subjekty
zrušil ako nezákonné a vec vrátil Daňovému riaditeľstvu na ďalšie konanie. Rozsudok Krajského súdu

v Bratislave bol zmenený rozsudkom Najvyššieho súdu SR č.k.5 Sžf 91/2008 zo dňa 20.10.2009 tak,
že Najvyšší súd SR žalobu zamietol. Ústavný súd SR však svojim nálezom č.k. III.ÚS 283/2010-46
zo dňa 27.10.2010 zrušil rozsudok Najvyššieho súdu SR zo dňa 20.10.2009. Najvyšší súd SR po
vrátení veci na ďalšie konanie uznesením č.k. 1 Sžf 1/2010 zo dňa 22.3.2011 konanie o preskúmanie
zákonnosti prerušil a predložil Súdnemu dvoru Európskej únie na rozhodnutie prejudiciálne otázky.

Zároveň Najvyšší súd SR týmto uznesením odložil vykonateľnosť napadnutých rozhodnutí Daňového
riaditeľstva až do ukončenia konania o prejudiciálnej otázke. Zhrnúc vyššie uvedené skutkové okolnosti
je zrejmé, že postup podľa ust. § 63 ods.8 a § 63 ods.2 zákona č.511/1992 Zb. o správe daní a
poplatkov ( ďalej len „kompenzácia“), bol zo strany Daňového úradu Košice IV realizovaný v čase
( september 2008 až apríl 2009 ), kedy už rozhodnutím súdu bola odložená vykonateľnosť rozhodnutí

( 26.7.2007 ), ktorými bol vyrubený nedoplatok na dani, použitý na kompenzáciu. Kompenzácia tak bola
realizovaná dokonca v čase, kedy Krajský súd v Bratislave rozhodnutím zo dňa 23.7.2008 napadnuté
rozhodnutia zrušil ako nezákonné. Uvedeným konaním daňového orgánu tak v tomto v konaní
bola jednoznačne súdom prvého stupňa preukázaná skutočnosť naplnenia podmienky nesprávnehoúradného postupu existencia škody, ktorej výšku ani odporca nenamietal a ktorú súd prvého stupňa
videl v tom, že navrhovateľovi resp. ešte spoločnosti N. s.r.o. vznikla skutočná škoda, ktorá spočíva
v zmenšení majetkového stavu poškodeného o finančné prostriedky, na ktoré vzniklo poškodenému

právo (nárok z titulu nadmerného odpočtu na dani za zdaňovacie obdobie jún 2008, september 2008,
a január 2008, ktorý si poškodený uplatnil riadnym daňovým priznaním, ako aj titulom preplatku na
dani za zdaňovacie obdobie 1999, 2007 a 2008. K zmenšeniu majetkového nesporne došlo, pretože
tieto finančné prostriedky neboli spoločnosti zaplatené v dôsledku vyššie popísaného postupu štátu,
teda v dôsledku kompenzácie. Medzi účastníkmi konania nebolo sporné, že finančné prostriedky, na

ktoré poškodenému vznikol nárok a ktoré neboli poškodenému zo strany štátu vyplatené v dôsledku
kompenzácie sú v rozsahu 780.506,02 €. Teda ku škode na strane navrhovateľa došlo, keďže došlo k
zmenšeniu jeho majetkového stavu práve bezprostredným dôsledkom nesprávneho úradného postupu
daňových úradov spočívajúceho v kompenzácii resp. prevedení preplatku daní na úhradu nedoplatkov,
čo malo za následok skutočnosť, že poškodenému neboli vyplatené finančné prostriedky, na ktoré mal v
tom čase nárok, je ďalej splnením zákonnej podmienky príčinnej súvislosti medzi nesprávnym úradným

postupom a vznikom škody. Súd prvého stupňa správne uzavrel, že boli splnené všetky predpoklady pre
záver o zodpovednosti štátu za škodu spôsobenú nesprávnym úradným postupom orgánom verejnej
moci pri výkone verejnej moci a preto správne zaviazal odporcu na zaplatenie uplatneného nároku vo
výške 780.506,02 € aj s príslušenstvom v zmysle § 121 ods. 3, § 517 ods. 1 veta prvá, ods. 2 OZ,
§ 3 ods. 1 nar. vlády SR č. 87/1995 Z.z. za použitia § 563 OZ a § 25 ods. 1 zák. č. 514/2003 OZ,

keďže tento zákon priamo poškodenému úroky z omeškania neupravuje, ale sú tu ustanovenia les
generalisatoustanoveniaObčianskehozákonníka.Nazdôrazneniesprávnostirozhodnutiasúduprvého
stupňa odvolací súd dodáva, že odklad vykonateľnosti je inštitút, ktorým sa najmä sleduje, aby nebol
zmarený účel mimoriadnych opravných prostriedkov smerujúcich proti právoplatným rozhodnutiam
(napr. obnova konania, dovolanie, žaloba o preskúmaní zákonnosti rozhodnutí správnych orgánov).

Odloženie vykonateľnosti nenarúša právoplatnosť rozhodnutia, ktorého vykonateľnosť bola odložená,
vylučuje však jeho realizáciu po dobu účinnosti odkladu vykonateľnosti a teda, rozhodnutím, ktorého
vykonateľnosť bola odložená, nemôže byť podkladom pre realizáciu vzťahu, ktorý deklaruje. Keďže
Krajský súd v Bratislave uznesením č.k. 2 S 303/2007 - 242 a 2 S/309/ a 316/2007-242 zo dňa 26.7.2007
poukázal na ust. § 256 veta druhá O.s.p. odložil vykonateľnosť napadnutých rozhodnutí Daňového

úradu SR, vrátane prvostupňových rozhodnutí daňového úradu pre vybrané daňové subjekty a to až do
právoplatného rozhodnutia súdu o žalobe na preskúmanie zákonnosti týchto rozhodnutí, daňový úrad
nemal realizovať svoju daňovú povinnosť a mal počkať až do právoplatného rozhodnutia súdu o žalobe
na preskúmanie zákonnosti týchto rozhodnutí. Odvolací súd dodáva, že rozhodnutie Súdneho dvora v
Luxemburgu zo dňa 8.11.2012, ktorý o celej kauze rozhodol tak, že predaj tovaru pochádzajúci z tretej

krajiny umiestnený do colného uskladňovania v členskom štáte, potom spracovaný v režime aktívneho
zušľachťovacieho styku a následne predaný a znovu umiestnení do režimu colného uskladňovania,
pričom počas všetkých týchto transakcií bol v tom istom colnom sklade nachádzajúcim sa na území tohto
členského štátu, podlieha DPH, má vplyv až na terajšie rozhodnutia NS SR, ako aj postup Krajského
súdu v Bratislave a následne ďalšie procesné postupy.

Odvolací súd sa taktiež stotožnil s odôvodnením napadnutého rozhodnutia vo výroku o priznaní náhrady
trov konania navrhovateľovi, ktorý je v spore zastúpený právnickou osobou, ktorá je založená podľa
zákona o advokácii na účel výkonu advokácie podľa ust. § 26 ods. 4 O.s.p. , keďže tieto trovy boli
vyčíslené v súlade s cit.zák. ust. vyhlášky Ministerstva spravodlivosti SR č. 655/2004 Z.z. o odmenách a

náhradách advokátov za poskytovanie právnych služieb, v znení účinnom v čase poskytovania právnych
služieb a keďže navrhovateľ mal v konaní plný úspech, súd mu správne podľa § 142 ods. 1 priznal plnú
náhradu účelne uplatňovaných trov právneho zastúpenia. Správca konkurznej podstaty je účastníkom
konania a má v zmysle ust. § 24 O.s.p. právo dať sa v konaní zastupovať zástupcom, ktorého si zvolí.
Podľa ust. § 24 v spojení s ust. § 26 ods. 4 O.s.p. si však môže zvoliť na zastupovanie aj právnickú

osobu založenú podľa osobitného zákona (zákona o advokácii) na účel výkonu advokácie. Zo žiadneho
ustanovenia zákona nevyplýva, že by si správca konkurznej podstaty ako účastník konania nemohol
zvoliť na zastupovanie v súdnom konaní ako zástupcu advokáta alebo právnickú osobou, založenú na
účel výkonu advokácie. V danom prípade tak tvrdenie odporcu, že navrhovateľa zastupuje tá istá osoba
neobstojí, keďže z návrhu na začatie konania a pripojeného plnomocenstva je zrejmé, že navrhovateľa

- správcu konkurznej podstaty S.. S. N. zastupuje právnická osoba založená podľa zákona o advokácii
na účel výkonu advokácie t.j. obchodná spoločnosť O. N. I..W..V.. I. I. C. J.Š., Š. X.Odporca v odvolacom konaní úspech nemal, preto nemá právo na náhradu trov odvolacieho konania
s tým, že náhradu trov odvolacieho konania si ani neuplatnil a keďže úspešný navrhovateľ v podanom
vyjadreníkodvolaniuuviedol,ženáhradutrovodvolaciehokonaniasineuplatňuje,odvolacísúdrozhodol

o náhrade trov odvolacieho konania tak, že navrhovateľovi sa náhrada trov odvolacieho konania
nepriznáva (§ 224 ods. 1 O.s.p., § 142 ods. 1 O.s.p., § 151 ods. 1 O.s.p.).

Rozhodnutie prijaté senátom pomerom hlasov 3:0 (§ 3 ods. 9 zák. č. 757/2004 Z.z. v znení účinnom
od 1. mája 2011).

Poučenie:

Proti rozsudku odvolacieho súdu odvolanie nie je prípustné.