Uznesenie ,
Potvrdzujúce Rozhodnutie bolo vynesené dňa piatok 31. júl 2015

Súd: Krajský súd Banská Bystrica
Spisová značka: 41CoE/440/2014

Identifikačné číslo súdneho spisu: 6808203690
Dátum vydania rozhodnutia: 31. 07. 2015

Meno a priezvisko sudcu, VSÚ: JUDr. Danica Kočičková
ECLI: ECLI:SK:KSBB:2015:6808203690.2

Uznesenie

Krajský súd v Banskej Bystrici, ako súd odvolací, v exekučnej veci oprávneného POHOTOVOSŤ, s. r. o.,
so sídlom Pribinova 25, Bratislava, IČO: 35 807 598, zastúpeného AK Fridrich Paľko, s.r.o., Grosslingova
4, Bratislava, IČO: 36 864 421, proti povinnému E. K., nar. XX. XX. XXXX, bytom O. N. č. XXX,
XXX XX O. N., vedenej súdnym exekútorom JUDr. Rudolfom Krutým so sídlom Exekútorského úradu
Záhradnícka 60, 821 08 Bratislava pod sp. zn. Ex 7770/08 pre vymoženie pohľadávky oprávneného vo

výške 575,58 Eur s príslušenstvom, o odvolaní oprávneného proti uzneseniu Okresného súdu Revúca
č. k. 4Er/3942/2008-11 zo dňa 15. 03. 2012, takto

r o z h o d o l :

Návrhy oprávneného na prerušenie konania podľa ust. § 109 ods. 1 písm. b) O. s. p. a podľa ust. § 109
ods. 1 písm. c) O. s. p., zamieta.

Uznesenie okresného súdu p o t v r d z u j e .

o d ô v o d n e n i e :

Odvolaním napadnutým uznesením okresný súd exekúciu vykonávanú súdnym exekútorom JUDr.
Rudolfom Krutým pod sp. zn. Ex 7770/08 vyhlásil za neprípustnú a zastavil ju.

V odôvodnení predmetného uznesenia okresný súd uviedol, že exekučné konanie je vedené na
základe exekučného titulu, ktorým je rozhodcovský rozsudok Stáleho rozhodcovského súdu zriadeného
zriaďovateľom Slovenská rozhodcovská a.s., so sídlom Karloveské rameno 8, Bratislava, IČO: 35 922
761 sp. zn. SR 03540/08 zo dňa 02.05. 2008. Podkladom pre vydanie rozhodcovského rozsudku bola
Zmluva o úvere č. 6640201 uzatvorená medzi oprávneným a povinným dňa 21. 08. 2007. Predmetnú

zmluvu vyhodnotil okresný súd ako zmluvu spotrebiteľskú podľa § 52 a nasl. Občianskeho zákonníka
a na základe uvedeného zistenia skúmal, či zmluva neobsahuje neprijateľné zmluvné podmienky.
Zistil, že rozhodcovská doložka začlenená do bodu 17 Všeobecných podmienok poskytnutia úveru ako
súčasti formulárovej zmluvy o úvere nie je dojednaná individuálne, čo zjavne vyplýva z jej zaradenia do
Všeobecných podmienok poskytnutia úveru ako nedeliteľnej súčasti zmluvy o úvere, pričom spôsob,
akým bola rozhodcovská doložka koncipovaná, formálne síce napĺňa podmienku uvedenú v ustanovení

písm. q/ bodu 1 Prílohy ku smernici Rady 93/13/EHS z 05. 04. 1993 o nekalých podmienkach v
spotrebiteľských zmluvách (ďalej len smernica) v tom význame, že rozhodcovské konanie nebolo
dojednané ako výlučný prostriedok riešenia sporov zo zmluvy, vychádzajúc však z povahy samotnej
zmluvy o úvere je podľa názoru okresného súdu zrejmé, že subjektom, ktorý bude mať v konečnom
dôsledku právo voľby medzi rozhodcovským alebo všeobecným súdom, bude takmer vždy veriteľ,
nakoľko miera jeho práv v porovnaní s mierou práv druhej zmluvnej strany zabezpečuje takmer úplnú

dominanciu veriteľa v tomto zmluvnom vzťahu a minimalizuje dôvody na podanie žaloby zo strany
dlžníka. Konštatoval, že v zmysle ustálenej judikatúry Súdneho dvora EÚ „povaha a význam verejného
záujmu, z ktorého vychádza ochrana, ktorú smernica zaisťuje spotrebiteľom, odôvodňujú záver, ževnútroštátny súd je povinný ex offo posudzovať nekalú povahu zmluvnej podmienky, a tým vyrovnávať
nerovnováhu, ktorá existuje medzi spotrebiteľom a predajcom alebo dodávateľom“.

Okresný súd v odôvodnení odvolaním napadnutého uznesenia ďalej uviedol, že rozhodcovská doložka

v zmluve o úvere bola už v čase jej uzatvárania neprijateľnou zmluvnou podmienkou a ako taká bola už
od počiatku neplatnou v zmysle ust. § 53 ods. 4 Občianskeho zákonníka účinného v čase uzatvorenia
zmluvy. Rozhodcovské konanie, ktorého výsledkom bol exekučný titul sa teda uskutočnilo bez riadneho
zmocnenia zmluvných strán, preto rozhodcovský rozsudok nemôže byť riadnym exekučným titulom
na vykonanie exekúcie. Na základe uvedených skutočností považoval okresný súd exekučný titul

za materiálne nevykonateľný a absenciu tejto jeho vlastnosti za neodstrániteľnú prekážku brániacu
vykonaniu exekúcie, preto exekúciu v zmysle ust. § 57 ods. 1 písm. g) Exekučného poriadku vyhlásil
za neprípustnú a zároveň ju zastavil.

Proti predmetnému uzneseniu okresného súdu sa v podaní zo dňa 04. 04. 2012 oprávnený odvolal. V
odvolaní uviedol, že okresný súd rozhodol nad rámec zverenej právomoci keď svoju právomoc založil
na ust. § 45 ods. 2 zákona č. 244/2002 Z. z. o rozhodcovskom konaní (Zákon o rozhodcovskom

konaní), čím sa postavil do pozície orgánu vykonávajúceho komplexné preskúmanie exekučného titulu,
ktorá mu v rámci zverenej právomoci neprináleží. Exekučný súd nie je legitímne schopný vykonávať
úkony smerujúce k opätovnému komplexnému rozhodovaniu o veci s tým, že výsledkom takéhoto
rozhodovania je úplná nemožnosť vykonať právo pre veriteľa. Zdôraznil, že k takémuto revíznemu
postupu došlo v situácií, keď exekučný súd preskúmal súlad exekučného titulu so zákonom s výsledkom

absolútnej nerozpornosti v zmysle ust. § 44 ods. 2 Exekučného poriadku, keď súdneho exekútora
poveril vykonaním exekúcie. Uviedol, že z hľadiska princípu právnej istoty, ktorý musí dotvárať stav
ústavnosti v právnom štáte, nemôže ten istý štátny orgán - všeobecný súd dotvárať svoje rozhodovacie
oprávnenia smerujúce k zamedzeniu účinkom rozhodcovského rozsudku tam, kde tieto oprávnenia
neexistujú a to preto, že z vôle zákonodarcu existujú na inom mieste a v inom čase. Ochranu

práva, pre ktorú existovala právnymi predpismi vymedzená procesná cesta, ktorou súdna oprava
rozhodnutí rozhodcovských súdov svojou zvláštnou povahou bez pochybností je, nie je možné využiť
dodatočne po tom, čo takýto prostriedok už nemožno uplatniť a to cestou kontroly rozhodcovského
rozhodnutia exekučným súdom, ktorej účel je odlišný. Oprávnený poukázal na to, že úspešný žalobca
v rozhodcovskom konaní stráca vplyvom nahradenia procesu indikovaného ust. § 40 a nasl. Zákona

o rozhodcovskom konaní revíznym procesom exekučného súdu všetky svoje práva spojené s právom
na súdnu ochranu a právom na spravodlivý súdny proces. Extenzívna interpretácia ust. § 44 ods.
2 Exekučného poriadku, tak ako ju v danej veci uskutočnil exekučný súd, je v priamom rozpore s
ústavným právom na súdnu ochranu. Poukázal na rozhodnutia Ústavného súdu sp. zn. I. ÚS 331/09,
I. ÚS 212/06, z ktorých obsahu vyplýva, že v prípade dvojakého výkladu právneho predpisu, je

povinnosťou všeobecného súdu vykladať právny predpis spôsobom ústavne konformným. Poukázal tiež
na ustanovenie § 41 Zákona o rozhodcovskom konaní vo vzťahu k lehote, v ktorej účastník konania
môže podať žalobu o zrušenie rozhodcovského rozsudku, čím zákonodarca mienil zabezpečiť právnu
istotu v tom smere, aby sa po uplynutí tejto lehoty nezasahovalo do nadobudnutých práv a uložených
povinností rozhodnutiami rozhodcovských súdov. Zdôraznil, že exekučný súd nebol oprávnený ani

povinný zaoberať sa skúmaním, či príslušné rozhodnutie rozhodcovského súdu bolo vydané v súlade s
platnými predpismi. Podľa názoru oprávneného exekučný súd nedisponuje právomocou rušiť či meniť
rozhodnutie, ktoré je exekučným titulom. Ani v prípade pasívneho správania sa účastníka v konaní,
v ktorom bol exekučný titul vydaný, nemôže exekučný súd naprávať prípadné chyby a nedostatky
exekučného titulu.

Oprávnený v odvolaní okresnému súdu ako súdu exekučnému ďalej vytkol, že interpretoval a následne
aplikoval ustanovenie § 45 ods. 2 Zákona o rozhodcovskom konaní tak, akoby upravovalo konanie bez
návrhu vždy vtedy, ak súd zistí nedostatky špecifikované v ust. § 45 ods. 1 písm. b/, c/ Zákona o
rozhodcovskom konaní. Podľa názoru oprávneného súd môže pristúpiť k zastaveniu konania o výkone
rozhodnutia rozhodcovského súdu alebo exekučného konania realizovaného na podklade takéhoto

rozhodnutia len na návrh účastníka, čo v danom prípade splnené nebolo. Exekučný súd konal pri revízii
rozsudku rozhodcovského súdu nad rámec zverenej právomoci. Aplikoval ustanovenia smernice Rady
93/13/EHS, ktorá nemá všeobecnú záväznosť. Bez vypočutia oprávneného rozhodol o jeho právnom
postavení, pritom sa oprávnený nemal možnosť vyjadriť a reagovať na akékoľvek tvrdenia, argumentya dôkazy, ktoré boli podkladom pre rozhodnutie exekučného súdu. Napadnutým rozhodnutím vylúčil
akúkoľvek možnosť podania opravného prostriedku vo vzťahu k meritu veci a úplným uskutočnením
judiciálneho procesu v podmienkach exekučného konania porušil zásadu dvojinštančnosti súdneho

konania. Negácia zásady dvojinštančnosti súdneho konania exekučným súdom vo vzťahu k posúdeniu
merita veci je v podmienkach právneho štátu neprípustná a porušuje právo žalobcu na súdnu ochranu,
ako aj jeho právo na spravodlivý súdny proces.

Oprávnený ďalej v odvolaní namietal, že súd prvého stupňa nedostatočne zistil skutkový stav, pretože
nevykonal náležité dokazovanie. Rozhodnutie súdu prvého stupňa vychádza preto podľa oprávneného v

zmysleust.§205ods.2písm.f/O.s.p.znesprávnehoprávnehoposúdeniaveci.Vovzťahukneplatnosti
rozhodcovskej doložky oprávnený v odvolaní uviedol, že exekučný súd bol oprávnený skúmať len
to, či plnenie priznané rozhodcovským rozsudkom je v súlade s dobrými mravmi. Podľa jeho názoru
rozhodcovská doložka je platná, pretože nevyžaduje, aby spotrebiteľ spory s dodávateľom riešil výlučne
v rozhodcovskom konaní. Účastníkom zmluvy je daná možnosť voľby, či sa obrátia na rozhodcovský súd
alebo na súd všeobecný. Nejde pritom o fiktívnu možnosť voľby, ale o reálnu a skutočnú možnosť voľby

rozhodujúceho orgánu. Podľa oprávneného, nie je možné stotožniť sa s názorom okresného súdu, že
by konanie pred rozhodcovským súdom samo osebe spôsobovalo akúkoľvek nerovnováhu v právach
a povinnostiach zmluvných strán. Pokiaľ ide o právne posúdenie predmetnej zmluvy okresným súdom,
oprávnenývodvolaníuviedol, žesvojimklientomposkytujepeňažnéprostriedkysícedočasne,avšakna
základe zmluvy o úvere v zmysle ust. § 497 Obchodného zákonníka. Oprávnený v odvolaní okresnému

súdu vytkol, že nesprávne posúdil neprimeranosť úrokov z omeškania. Vo vzťahu k neprimerane
vysokým úrokom z omeškania oprávnený v odvolaní uviedol, že povinná podpísaním zmluvy o úvere
vyjadrila svoj súhlas so zmluvnými podmienkami, t.j. aj s úrokom z omeškania vo výške 0,25% za
každý deň omeškania dohodnutým v bode 6 Všeobecných podmienok poskytovania úveru, ktoré
sú neoddeliteľnou súčasťou zmluvy o úvere. Podľa názoru oprávneného dohodnutá výška úroku z

omeškania 0,25% denne nie je neprimeraná a nie je v rozpore so zásadami poctivého obchodného
styku, keďže oprávnený poskytuje úvery z vlastných zdrojov, nevyžaduje zabezpečenie pri poskytovaní
úveru a nesie tak obchodné riziko. Zdôraznil, že exekúcia bola začatá zákonným spôsobom na základe
vykonateľného a platného exekučného titulu. Súd po vykonaní prieskumu exekučného titulu vydal
súdnemu exekútorovi poverenie na výkon exekúcie. Od vydania exekučného titulu, ani od vydania

poverenia na vykonanie exekúcie nenastali žiadne nové okolnosti, ktoré by mali viesť k zmene postoja
exekučného súdu. Vzhľadom na uvedené skutočnosti oprávnený v odvolaní navrhol, aby odvolací súd
odvolaním napadnuté uznesenie okresného súdu zrušil a vec vrátil okresnému súdu na ďalšie konanie.

Krajský súd v Banskej Bystrici ako súd odvolací uznesením sp. zn. 17CoE/127/2012-36 zo dňa 31. 07.
2012 odvolaním napadnuté uznesenie okresného súdu podľa ust. § 219 ods. 1,2 O. s. p. ako vecne

správne potvrdil. Proti predmetnému uzneseniu okresného súdu podal oprávnený dovolanie. Najvyšší
súd SR ako súd dovolací uznesením sp. zn. 3Cdo/387/2012 zo dňa 28. 05. 2014 návrh oprávneného
na prerušenie dovolacieho konania zamietol a uznesenie Krajského súdu v Banskej Bystrici z 31.
júla 2012 č. k. 17CoE/127/2012 - 36 zrušil a vec mu vrátil na ďalšie konanie. V odôvodnení svojho
uznesenia NS SR uviedol, že z obsahu spisu zistil, že odvolací súd nerozhodol o procesnom návrhu

oprávneného na prerušenie konania podľa ust. § 109 ods. 1 písm. b) O. s. p. (obsiahnutom v odvolaní
proti uzneseniu okresného súdu č. l. 20 spisu) ani o procesnom návrhu oprávneného na prerušenie
konania podľa ust. § 109 ods. 1 písm. c) O. s. p. (podanie oprávneného zo dňa 26. 07. 2012 č. l. 46
spisu) a v odôvodnení svojho rozhodnutia neuviedol žiadne dôvody, pre ktoré sa s uvedeným návrhom
na prerušenie konania nezaoberal. Uvedeným postupom tak odvolací súd podľa súdu dovolacieho

odňal oprávnenému možnosť konať pred súdom. Dovolací súd v odôvodnení svojho uznesenia ďalej
konštatoval, že uvedená vada zakladá prípustnosť dovolania podľa ust. § 237 písm. f) O. s. p. a táto
procesná vada je tiež dôvodom, prečo dovolací súd musí napadnuté uznesenie odvolacieho zrušiť,
nakoľko rozhodnutie postihnuté takouto procesnou vadou nemožno považovať za správne. So zreteľom
na uvedené Najvyšší súd SR dovolaním napadnuté uznesenie odvolacieho súdu podľa ust. § 243b ods.

2 O. s. p. zrušil a vec mu vrátil na ďalšie konanie s tým, že v ďalšom konaní odvolací súd posúdi návrh
oprávneného na prerušenie konania podľa ust. § 109 ods. 1 písm. b) O. s. p. a podľa ust. § 109 ods.
1 písm. c) O. s. p. a rozhodne o ňom.Odvolací súd v zmysle záverov NS SR prezentovaných v citovanom uznesení vo vzťahu k návrhu
oprávneného na prerušenie konania, ktorý je obsiahnutý v podaní oprávneného zo dňa 26. 07. 2012
označenom ako „ Návrh na prerušenie konania postupom podľa ust. § 109 ods. 1 písm. c) O. s. p. a čl.

267 Zmluvy o fungovaní EÚ“ zistil, že oprávnený v predmetnom návrhu na prerušenie konania vymedzil
3 prejudiciálne otázky v nasledovnom znení:

1) Má sa ustanovenie písm. q) ods. 1 prílohy smernice Rady 93/13/EHS z 5. apríla 1993 o
nekalých podmienkach v spotrebiteľských zmluvách vykladať tak, že za každých okolností zakazuje
rozhodovať spory v rámci spotrebiteľských zmlúv na základe rozhodcovskej doložky prostredníctvom

rozhodcovských súdov?

2) V prípade zápornej odpovede Súdneho dvora na prvú otázku, je možné ustanovenie písm. q) ods.
1 prílohy smernice Rady 93/13/EHS z 5. apríla 1993 o nekalých podmienkach v spotrebiteľských
zmluvách vykladať tak, že mu neodporuje uzatvorenie takej rozhodcovskej doložky, ktorá ustanovuje,
že „všetky spory vzniknuté zo zmluvy (vrátane sporov o jej platnosť, výklad alebo zrušenie) budú
riešené a) pred stálym rozhodcovským súdom, ktorý vykonáva svoju činnosť na základe zákona a voči

jeho rozhodnutiu možno podať žalobu o zrušenie rozhodcovského rozsudku všeobecnému súdu podľa
zákona, ak žalujúca zmluvná strana podá žalobu na rozhodcovskom súde, alebo b) pred príslušným
súdom Slovenskej republiky, ak žalujúca zmluvná podá žalobu na súde s tým, že ak ktorákoľvek zo
zmluvných strán podá žalobu na všeobecnom súde považuje sa táto skutočnosť za rozväzovaciu
podmienku rozhodcovskej doložky, čo však neplatí ak pred podaním žaloby na súde bola podaná žaloba

na rozhodcovský súd vo veci, v ktorej je rozhodcovskou doložkou v súlade s vnútornými predpismi
rozhodcovského súdu založená právomoc rozhodcovského súdu?

3) Je v súlade s čl. 17 a čl. 47 Charty základných práv EÚ také rozhodnutie vnútroštátneho súdu, ktoré
aplikujúc vnútroštátne procesné a aj hmotnoprávne ustanovenia s odkazom na smernicu Rady 93/13/
EHS zabráni vymožiteľnosti reálnej pohľadávky veriteľa voči spotrebiteľovi?

Oprávnený v návrhu na prerušenie konania v súvislosti s vyššie uvedenými prejudiciálnymi otázkami
uviedol, že tieto navrhuje predložiť Súdnemu dvoru EÚ na základe čl. 267 Zmluvy o fungovaní EÚ a z
uvedeného dôvodu navrhuje konanie podľa ust. § 109 ods. 1 písm. c) O. s. p. prerušiť.

K uvedenému návrhu oprávneného na prerušenie konania odvolací súd uvádza, že ust. § 109 ods. 1
písm. c) O. s. p. ukladá súdu povinnosť prerušiť konania len vtedy, ak dospeje k záveru, že požiada

Súdny dvor EÚ o rozhodnutie o predbežnej otázke, pretože je potrebné podať výklad komunitárneho
práva, ktorý je rozhodujúci pre rozhodnutie v danej veci. Vnútroštátny súd nie je povinný vyhovieť
každému návrhu účastníka konania na prerušenie konania z dôvodu postúpenia veci na rozhodnutie
o prejudiciálnej otázke Súdnemu dvoru EÚ. Túto povinnosť nemá ani vtedy, keď v určitej právnej
veci aplikuje ustanovenia zákona platného v Slovenskej republike, do ktorého bol prenesený obsah

právnych noriem Európskej únie. Zmyslom riešenia predbežnej otázky Súdnym dvorom Európskej
únie je jednotný výklad komunitárneho práva, teda nie rozhodovanie sporu, ktoré je vo výlučnej
kompetencii vnútroštátneho súdu členskej krajiny. Vyriešenie právnych otázok nastolených oprávneným
ako prejudiciálne otázky patrí z hľadiska ich obsahu do výlučnej kompetencie vnútroštátneho súdu
bez nutnosti prejudiciálneho konania na Súdnom dvore EÚ, preto odvolací súd návrh oprávneného na

prerušenie konania zamietol.

Pokiaľ ide o návrh oprávneného na prerušenie konania podľa ust. § 109 ods. 1 písm. b) O. s. p.
obsiahnutý v odvolaní oprávneného zo dňa 04. 04. 2012, odvolací súd uvádza, že oprávnený navrhol
prerušenie konania a zároveň žiadal, aby súd podal Ústavnému súdu SR návrh na konanie o súlade
ust. § 44 ods. 2 veta prvá a druhá Exekučného poriadku s čl. 1 ods. 1 veta prvá Ústavy SR a to pre rozpor

s princípom právnej istoty a princípom ochrany dôvery všetkých subjektov práva v právny poriadok. V
uvedenej súvislosti oprávnený ďalej uviedol, že pre exekučný súd by malo byť otázne aj to, či je v súlade
s princípom právnej istoty a s princípom ochrany dôvery všetkých subjektov práva v právny poriadok
možné opakované uskutočňovanie revízneho postupu podľa ust. § 44 ods. 2 Exekučného poriadku a to
bezakejkoľvekčasovejlimitácie.Kuvedenémunávrhuoprávnenéhonaprerušeniekonaniaodvolacísúd

uvádza, že Ústavných súd SR vo viacerých svojich rozhodnutiach vyslovil záver o oprávnení a zároveňpovinnosti exekučného súdu preskúmať exekučný titul, ktorým je rozhodcovský rozsudok z hľadiska jeho
formálnej a materiálnej vykonateľnosti a to v ktoromkoľvek štádiu exekučného konania. Napr. v uznesení
IV. ÚS 55/2011 zo dňa 24. 02. 2011 Ústavný súd SR uviedol, že „exekučný súd je oprávnený a povinný

skúmať zákonnosť exekučného titulu v ktoromkoľvek štádiu už začatého exekučného konania a to nielen
v súvislosti s vydaním poverenia na vykonanie exekúcie, ale aj na účely zistenia existencie dôvodu,
pre ktorý by bolo potrebné už začaté exekučné konanie zastaviť“. V uvedenom uznesení poukázal
Ústavný súd SR aj na ustálenú judikatúru NS SR, ktorý v rozsudku sp. zn. 3Cdo/164/1996 z 27. 01.
1997, publikovanom v Zbierke rozhodnutí a stanovísk pod č. R 58/1997 uviedol, že „súdna exekúcia

môže byť nariadená len na základe titulu, ktorý je vykonateľný po stránke formálnej a materiálnej. Ak
bude exekúcia podľa titulu, ktorý tieto požiadavky nespĺňa aj napriek tomu nesprávne nariadená, musí
byť v každom štádiu konania i bez návrhu zastavená“. Z uvedeného je zrejmé, že Ústavný súd sa s
otázkou preskúmavacieho oprávnenia exekučného súdu už vysporiadal, čo znamená, že nie je dôvod
na prerušenie konania ani podľa ust. § 109 ods. 1 písm. b) O. s. p., nakoľko konajúci súd môže pri
posúdení tejto otázky vychádzať z predchádzajúcich rozhodnutí Ústavného súdu SR.

Po vysporiadaní sa s návrhom oprávneného na prerušenie konania podľa ust. § 109 ods. 1 písm. c) a
ust. § 109 ods. 1 písm b) O. s. p. krajský súd ako súd odvolací preskúmal vec podľa § 212 ods. 1 O. s.
p., bez nariadenia pojednávania podľa § 214 ods. 2 O. s. p. a uznesenie okresného súdu podľa § 219
ods. 1, 2 O. s. p. ako vecne správne potvrdil.

Po preskúmaní veci dospel odvolací súd k záveru, že okresný súd vec správne právne posúdil, keď

pri rozhodovaní vychádzal zo skutočnosti, že daný zmluvný vzťah medzi veriteľom a dlžníkom je
nutné posudzovať ako spotrebiteľský právny vzťah a následne vychádzajúc z príslušných ustanovení
Občianskeho zákonníka (ďalej „OZ“) účinných v čase uzavretia zmluvy svoje rozhodnutie náležite
odôvodnil.

Pokiaľ oprávnený v odvolaní namietal, že okresný súd ako súd exekučný prekročil rozsah svojej

právomoci, odvolací súd uvádza, že exekučný súd je v každom štádiu konania oprávnený a zároveň
povinný skúmať, či rozhodcovské konanie prebehlo na základe platne uzavretej rozhodcovskej zmluvy
(doložky). Uvedené vyplýva aj z uznesení Najvyššieho súdu Slovenskej republiky sp. zn. 3 Cdo 146/2011
zo dňa 13. októbra 2011, sp. zn. 6 Cdo 122/2011 zo dňa 18. januára 2012 a sp. zn. 3 Cdo 122/2011
zo dňa 9. februára 2012. Exekučný súd je oprávnený skúmať formálnu a materiálnu vykonateľnosť

exekučného titulu počas celého exekučného konania, t.j. v každom štádiu konania na návrh účastníka
konania alebo aj bez návrhu, a v prípade zistenia, že nie sú splnené podmienky materiálnej alebo
formálnej vykonateľnosti exekučného titulu, môže exekúciu aj bez návrhu zastaviť.

Otázku, či má exekučný súd právomoc skúmať prípustnosť exekúcie z hľadiska relevantnosti
exekučného titulu, riešil aj Ústavný súd Slovenskej republiky v uznesení sp. zn. I. ÚS 456¬/2011-19

zo 23. novembra 2011, v ktorom uviedol, že „okresný súd je nielen oprávnený, ale aj povinný skúmať
zákonnosť exekučného titulu v ktoromkoľvek štádiu už začatého exekučného konania a nielen v
súvislosti s vydaním poverenia na vykonanie exekúcie, a to napr. aj pre účely zistenia existencie
dôvodu, pre ktorý by bolo potrebné už začaté exekučné konanie zastaviť“. Ústavný súd v nadväznosti na
uvedené poukázal v tomto rozhodnutí aj na ustálenú judikatúru Najvyššieho súdu Slovenskej republiky,

ktorý v rozhodnutí sp. zn. 3 Cdo/164/1996 z 27. januára 1997 publikovanom v Zbierke stanovísk a
rozhodnutí pod č. R 58/1997 uviedol, že „súdna exekúcia môže byť nariadená len na základe titulu,
ktorý je vykonateľný po stránke formálnej a materiálnej. Ak bude exekúcia podľa titulu, ktorý tieto
požiadavky nespĺňa, aj napriek tomu nesprávne nariadená, musí byť v každom štádiu konania i bez
návrhu zastavená“.

Formálna právoplatnosť rozhodnutia podľa ustálenej judikatúry a právnej teórie znamená, že
rozhodnutie nemožno preskúmať na základe riadnych opravných prostriedkov, pričom nenastane
odkladný (suspenzívny) účinok. Materiálna právoplatnosť rozhodnutia znamená, že medzi účastníkmi,
medzi ktorými má táto právoplatnosť účinky, sa nastolil kvalitatívne nový právny vzťah v podobe
judikovaného nároku, o ktorom nemožno znova konať a ktorý je záväzný medzi účastníkmi a voči

všetkým orgánom.Kým formálna právoplatnosť je vždy bezvýnimočná, teda rozhodnutie buď je alebo nie je napadnuteľné
riadnymi opravnými prostriedkami, materiálna právoplatnosť sa vyznačuje omnoho vyššou flexibilitou. V
právnom poriadku sú tak uvedené rozhodnutia, ktoré sú v zásade materiálne právoplatné, ale pre určité

okruhy právnych vzťahov sa na ne hľadí ako by materiálne právoplatné neboli. Materiálna právoplatnosť
rozhodnutí teda nie je bezvýnimočná a z vážnych dôvodov existujú z nej výnimky. Určenie týchto
výnimiek a rozsahu, v akom sa na účinky materiálnej právoplatnosti nemá prihliadať, určuje zákonodarca
a súdu patrí do kompetencie aplikácia takto vyjadrenej právnej normy, pokiaľ nie je v rozpore s Ústavou
Slovenskej republiky, ústavnými zákonmi alebo medzinárodnými zmluvami, ktoré boli ratifikované a

vyhlásené v súlade so zákonom (článok 125 ods. 1 písm. a/ a článok 144 ods. 1 Ústavy Slovenskej
republiky).

Tieto princípy sa vzťahujú aj na rozhodcovské rozsudky, ktoré nadobúdajú účinky právoplatného
rozhodnutia súdu v zmysle § 35 Zákona o rozhodcovskom konaní. Toto ustanovenie v spojení s § 159
O. s. p. určuje, že účinkami materiálnej právoplatnosti doručeného rozhodcovského rozsudku nie je
viazaný súd, ktorý tento rozhodcovský rozsudok preskúmava na základe žaloby podľa § 40 Zákona o

rozhodcovskom konaní.

Vo vyššie uvedenom zmysle treba vykladať aj ustanovenie § 45 Zákona o rozhodcovskom konaní. Toto
ustanovenie v sebe zakotvuje osobitný prieskumný inštitút - prieskumnú právomoc exekučného súdu,
resp. súdu rozhodujúceho vo veci výkonu rozhodnutia. V zmysle vyššie uvedených výkladov účinkov
materiálnejprávoplatnostibyvšaktotoustanovenieúplnestratilosvojvýznam,ktorýmudalzákonodarca

zreteľným vyjadrením v jeho texte a to umožniť exekučnému súdu odmietnuť exekučnú právnu ochranu
nároku priznanému rozhodcovským rozsudkom, ktorý vykazuje niektorú z vád uvedených v § 45 Zákona
o rozhodcovskom konaní. Argumentácia oprávneného, že povinná ako účastník rozhodcovského
konania, v rozhodcovskom konaní nenamietala rozhodcovskú doložku a nevyužila možnosť domáhať
sa zrušenia rozhodcovského rozsudku žalobou podanou na príslušnom súde, je preto irelevantná.

Uvedený postup exekučného súdu nebol posudzovaním vecnej správnosti rozsudku rozhodcovského
súdu; exekučný súd iba skúmal, či oprávneným predložený rozhodcovský rozsudok je vykonateľným
exekučným titulom a či ho vydal rozhodcovský súd s právomocou prejednať daný spor.

Tento právny názor plne zodpovedá záverom obsiahnutým v judikáte Súdneho dvora (ES) vo veci
Pohotovosť C-76/10 zo dňa 16.11.2010. Súdny dvor ES v súvislosti so skúmaním nekalých podmienok

v spotrebiteľských zmluvách rozhodol, že vnútroštátny súd má aj vo fáze výkonu rozhodnutia
povinnosť aj bez návrhu posúdiť nekalú povahu podmienky obsiahnutej v zmluve o úvere uzavretej
medzi poskytovateľom úveru a spotrebiteľom. Je úlohou dotknutého vnútroštátneho súdu určiť, či
sa má podmienka zmluvy o úvere považovať za nekalú v zmysle smernice 93/13/EHS a v prípade
kladnej odpovede je úlohou uvedeného súdu vyvodiť všetky dôsledky, ktoré z toho vyplývajú podľa

vnútroštátneho práva, s cieľom ubezpečiť sa, že spotrebiteľ nie je touto podmienkou viazaný. Neobstojí
preto tvrdenie oprávneného, že súd môže pristúpiť k zastaveniu konania o výkone rozhodnutia
rozhodcovského súdu alebo exekučného konania realizovaného na podklade takéhoto rozhodnutia len
na návrh účastníka.

Pokiaľ oprávnený namietal, že exekučný súd založil a odôvodnil svoje rozhodnutie na normatívnej

úprave, ktorá nemá v Slovenskej republike všeobecnú záväznosť, keď aplikoval ustanovenia smernice
Rady 93/13/EHS, odvolací súd poukazuje na článok 6 ods. 1 smernice Rady 93/13/EHS z 05. apríla
1993 o nekalých podmienkach v spotrebiteľských zmluvách, podľa ktorého členské štáty zabezpečia,
aby nekalé podmienky použité v zmluvách uzatvorených so spotrebiteľom zo strany predajcu alebo
dodávateľa podľa ich vnútroštátneho práva neboli záväzné pre spotrebiteľa. Podľa článku 3 ods.

1 smernice, zmluvná podmienka, ktorá nebola individuálne dohodnutá sa považuje za nekalú, ak
napriek požiadavke dôvery spôsobí značnú nerovnováhu v právach a povinnostiach zmluvných strán
vzniknutých na základe zmluvy, ku škode spotrebiteľa. Citovaná smernica Rady bola prevzatá do nášho
právneho poriadku zákonom č. 150/2004 Z. z., ktorým sa novelizoval Občiansky zákonník, pričom
na základe zásady nepriameho účinku ju treba používať ako interpretačné pravidlo k ustanoveniam

vnútroštátneho poriadku, ktoré upravujú spotrebiteľské právne vzťahy.Neobstojí ani odvolacia námietka oprávneného, že súd prvého stupňa nedostatočne zistil skutkový
stav, pretože nevykonal náležité dokazovanie. Pre záver o vyslovení neplatnosti rozhodcovskej doložky
bolo postačujúce oboznámiť sa s písomným vyhotovením zmluvy, pretože je zrejmé, že ide o zmluvu

formulárovú, štandardne používanú oprávneným ako dodávateľom, ktorej text a text pripojených
Všeobecných podmienok poskytnutia úveru vzhľadom na veľkosť a hustotu písma je nečitateľný a
neprehľadný. V bode 17 Všeobecných podmienok poskytnutia úveru sa zmluvné strany „dohodli“ na
spôsobe riešenia sporov - rozhodcovskej doložke tak, že všetky spory, ktoré vzniknú z tejto zmluvy budú
riešené: a) pred Stálym rozhodcovským súdom zriadeným spoločnosťou Slovenská rozhodcovská, a.s.

so sídlom Trnavská cesta 70, 821 02 Bratislava, IČO: 35 922 761, zapísanou v Obchodnom registri
Okresného súdu Bratislava I., oddiel: Sa, vložka č. 3530/B, ak žalujúca zmluvná strana podá žalobu
na rozhodcovskom súde, b) pred príslušným súdom SR, ak žalujúca zmluvná strana podá žalobu na
súde podľa príslušného právneho predpisu (zákon č. 99/1963 Zb. OSP). Okresný súd správne zistil,
že rozhodcovská doložka, ktorá je začlenená do bodu 15 Všeobecných podmienok poskytnutia úveru
ako nedeliteľnej súčasti zmluvy o úvere uzavretej medzi oprávneným a povinným, spôsobuje značnú

nerovnováhu v právach a povinnostiach zmluvných strán v neprospech spotrebiteľa a to aj napriek
jej formálnemu zneniu, pretože subjektom, ktorý bude mať v konečnom dôsledku právo voľby medzi
všeobecným a rozhodcovským súdom bude takmer vždy veriteľ, nakoľko miera jeho práv v porovnaní
s mierou práv dlžníka ako spotrebiteľa mu zabezpečuje takmer úplnú dominanciu v tomto zmluvnom
vzťahu a minimalizuje dôvody na podanie žaloby zo strany spotrebiteľa.

Odvolací súd konštatuje, že okresný súd skúmal rozhodcovskú doložku v súlade s kritériami, na ktorých
je založený inštitút neprijateľnej zmluvnej podmienky a správne dospel k záveru, že rozhodcovská
doložka začlenená do rámca podmienok štandardnej zmluvy spôsobuje hrubý nepomer v právach
a povinnostiach zmluvných strán v neprospech spotrebiteľa (§ 53 ods. l OZ). Oprávnený poskytol
povinnému úver na základe štandardnej formulárovej zmluvy; povinný ju mohol ako celok (vrátane

všetkých úverových podmienok a v nich obsiahnutej rozhodcovskej doložky) prijať alebo ju mohol ako
celok odmietnuť. Je zrejmé, že oprávnený takto koncipovanou rozhodcovskou doložkou od počiatku
sledoval to, aby v prípade vzniku sporov zo zmluvy, boli tieto spory riešené na rozhodcovskom súde
za účelom reálneho sťaženia uplatnenia práv spotrebiteľa. Rozhodcovský rozsudok preto nemôže
byť spôsobilým exekučným titulom, keďže rozhodcovská doložka predstavuje neprijateľnú zmluvnú

podmienku, ktorá je od počiatku neplatná (§ 53 ods. 4 OZ v znení účinnom v čase uzavretia zmluvy).

Odvolací súd má zato, že ak bola právomoc rozhodcovského súdu založená na absolútne neplatnom
zmluvnom dojednaní, je nesporné, že rozhodcovský rozsudok bol vydaný v rozpore so zákonom a
nemôže byť spôsobilým exekučným titulom.

Na základe uvedených skutočností, odvolací súd odvolaním napadnuté uznesenie okresného súdu ako

vecne správne podľa § 219 ods. 1, 2 O. s. p. potvrdil, konštatujúc, že aj ostatné odvolacie námietky
oprávneného sú bez právnej relevancie vo vzťahu k vecnej správnosti rozhodnutia okresného súdu.
Pokiaľ ide o odvolaciu námietku oprávneného týkajúcu sa nesprávneho posúdenia neprimeranosti
úrokov z omeškania, odvolací súd uvádza, že podľa obsahu odôvodnenia odvolaním napadnutého
uznesenia,okresnýsúdzmluvnúpodmienku,obsahomktorejboladohodaoúrokuzomeškaniavovýške

0,25 % z dlžnej sumy za každý deň omeškania odo dňa, keď sa stal splatný celý dlh až do jeho uhradenia
neposudzoval; skúmal len rozhodcovskú doložku, od ktorej odvodil rozhodcovský súd právomoc vo veci
konať a rozhodnúť.

Výrok uznesenia okresného súdu, ktorým okresný súd súdnemu exekútorovi trovy exekúcie nepriznal
z dôvodu, že súdny exekútor neoznámil včas svoju zaujatosť, odvolací súd nepovažoval za správny.

Nakoľkovšakuvedenývýrokodvolanímnapadolvýlučneoprávnený,ktorémujetentovýroknaprospech,
nebolo zo strany odvolacieho súdu možné výrok o trovách exekúcie zmeniť alebo zrušiť a vec mu v
uvedenom rozsahu vrátiť na ďalšie konanie, pretože v zmysle zásady zákazu reformatio in peius (zákaz
zmeny k horšiemu) nemožno zhoršiť postavenie jediného odvolateľa tým, že sa mu uloží povinnosť,
ktorú doposiaľ nemal.

Senát krajského súdu prijal toto rozhodnutie pomerom hlasov 3 : 0.Poučenie:

Proti tomuto rozhodnutiu odvolanie nie je prípustné.