Uznesenie ,
Potvrdzujúce Rozhodnutie bolo vynesené dňa pondelok 31. august 2015

Súd: Krajský súd Banská Bystrica
Spisová značka: 13Co/680/2015

Identifikačné číslo súdneho spisu: 6712215084
Dátum vydania rozhodnutia: 31. 08. 2015

Meno a priezvisko sudcu, VSÚ: JUDr. Ferdinand Zimmermann
ECLI: ECLI:SK:KSBB:2015:6712215084.3

Uznesenie

Krajský súd v Banskej Bystrici ako súd odvolací v senáte zloženom z predsedu senátu JUDr. Ferdinanda
Zimmermanna a sudkýň JUDr. Danice Kočičkovej a JUDr. Amy Odalošovej v právnej veci žalobcu:
POHOTOVOSŤ,s.r.o.,sosídlomvBratislave,Pribinova25,IČO:35807598,zast.spoločnosťouFridrich
Paľko, s. r. o., so sídlom v Bratislave, Grösslingova 4, IČO: 36864421, proti žalovanému: Slovenská
republika, v ktorej mene koná Ministerstvo spravodlivosti Slovenskej republiky, Župné námestie 13,

Bratislava, o náhradu škody a nemajetkovej ujmy, na odvolanie navrhovateľa zo dňa 23. 06. 2015 proti
rozsudku Okresného súdu Zvolen č. k. 13C/142/2012-180 zo dňa 23. 04. 2015, takto

r o z h o d o l :

Rozsudok okresného súdu potvrdzuje.

o d ô v o d n e n i e :

Napadnutým rozsudkom okresný súd zamietol žalobu žalobcu ( výrok I.), žalovanému nepriznal náhradu
trov konania ( výrok II.), konanie o návrhu žalobcu zo dňa 16.04.2015 na prerušenie konania zastavil

( výrok III.) a súd návrh žalobcu na prerušenie konania zo dňa 16.04.2015 zamietol ( výrok IV.).

V dôvodoch rozhodnutia súd uviedol: „Dňa 27.09.2012 boli tunajšiemu súdu doručené podania žalobcu
zo dňa 17.09.2012 označené ako ,,Žaloba na plnenie o náhradu majetkovej škody a nemajetkovej ujmy“
vedené pôvodne pod spisovou značkou 13C/142/2012, 13C/143/2012, 13C/144/2012, 13C/145/2012,
13C/146/2012, 13C/157/2012, 13C/158/2012, 13C/159/2012, 13C/160/2012, 13C/161/2012 a

13C/162/2012, ktorými sa žalobca domáha voči žalovanému náhrady škody vzniknutej mu nesprávnym
úradným postupom Okresného súdu Zvolen, pretože tento nerozhodol o žiadosti súdneho exekútora o
udelenie poverenia na vykonanie exekúcie v zákonom stanovenej lehote.

Vzhľadom k tomu, že predmetom konania sú obdobné veci a účastníci konania sú v jednotlivých
konaniach totožní, súd rozhodol o spojení vecí na spoločné konanie uznesením zo dňa 14.12.2012

pod číslom konania 13C/142/2012-16 s tým, že uvedené veci sa budú viesť pod spisovou značkou
13C/142/2012.

Vo všetkých jedenástich prípadoch žalobca svoj návrh odôvodnil tým, že Okresný súd Zvolen ako súd
exekučný mal zákonnú povinnosť rozhodnúť o žiadosti o udelenie poverenia na vykonanie exekúcie v
lehote 15 dní od doručenia žiadosti súdneho exekútora. S tým, že napriek tomu, že vec nevykazovala

prvky nadmernej právnej zložitosti a nevyžadovala spoluprácu s účastníkmi konania, súd rozhodol o
žiadosti o udelenie poverenia na vykonanie exekúcie dlho po uplynutí zákonnej lehoty. V predmetných
exekučných konaniach neexistovala okolnosť, ktorá by umožňovala exekučnému súdu postupovať
nesústredene a so zbytočnými prieťahmi tak, že súd pristúpil k rozhodnutiu o žiadosti o udelenie
poverenia až po tak dlhej dobe. Žalobcovi tak vznikla majetková škoda ako aj nemajetková ujma, ktorú
si žalobca v jednotlivých žalobách vyčíslil.Pokiaľ išlo o vec 13C/142/2012, tu si žalobca uplatnil titulom majetkovej škody sumu 125,- Eur a titulom
nemajetkovej ujmy sumu 419,- Eur. Vec bola vedená exekútorom pod spisovou značkou EX 7620/2008.
Z dôvodu nesprávneho úradného postupu exekučného súdu mala vzniknúť žalobcovi majetková škoda,

ktorá mala pozostávať z nákladov vynaložených na správu pohľadávky prostredníctvom pracovných
výkonov zamestnancov pomocou informačného systému vo výške 70,- Eur, nákladov na udržiavanie
a správu informačného systému vo výške 40,- Eur, nákladov na administratívne spracovanie textov
urgencií adresovaných exekučnému súdu, na publikačné výdaje spojené s vyhotovením urgencií
adresovaných exekučnému súdu, na poštovné a telekomunikačné výdaje spojené s urgovaním a

kontrolou stavu konania na exekučnom súde vo výške 15,- Eur - celkovo teda mal žalobca vynaložiť vo
veci správy a vymáhania svojej pohľadávky v období, ktoré zbytočne uplynulo medzi doručením žiadosti
o udelenie poverenia na vykonanie exekúcie a rozhodnutím o nej, a to výlučne vplyvom nesústredenej
činnosti exekučného súdu márne sumu požadovaných 125,- Eur. Žalobca tvrdil, že táto suma by ho
neťažila, ak by exekučný súd postupoval správne a pri rozhodovaní o žiadosti o udelenie poverenia na
vykonanie exekúcie by dodržal zákonom stanovenú lehotu.

Žalobca si súčasne uplatnil náhradu nemajetkovej ujmy vo výške 419,- Eur, pretože samotné
konštatovanie porušenia práva na rozhodnutie o žiadosti o udelenie poverenia na vykonanie exekúcie v
zákonom stanovenej dobe v spojení s porušením práva na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov
zaručeného čl. 48 ods. 2 Ústavy Slovenskej republiky a práva na prejednanie veci v primeranom

čase zaručeného čl. 6 ods. 1 Európskeho dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd
nie je dostatočným zadosťučinením vzhľadom na ujmu spôsobenú nesprávnym úradným postupom.
Márnym plynutím času boli reálne ohrozené legitímne očakávania žalobcu, že správnym postupom
exekučného súdu dôjde k vymoženiu jeho pohľadávky. Nesprávny úradný postup exekučného súdu
vystavil oprávnené záujmy žalobcu týmto rizikám: neskorým ukončením procedúry exekučným súdom

nastalo riziko zániku povinného, neskorým ukončením procedúry exekučným súdom nastalo riziko
zmarenia účelu konania pre stratu kontaktu s povinným a neskorým ukončením procedúry exekučným
súdom nastalo riziko insolvencie povinného. Pri určovaní náhrady nemajetkovej ujmy vychádzal žalobca
pre možnú analógiu z doktríny prijatej ústavným súdom, podľa ktorej pokiaľ ide o zbytočné prieťahy v
súdnom konaní je spravodlivé, ak sa na každý rok poznačený prieťahmi vzťahuje satisfakcia vo výške

cca 660,- Eur, pričom v tejto súvislosti poukázal na judikatúru Ústavného súdu SR.

Súd vo veci vykonal dokazovanie a to oboznámením sa so skutočnosťami uvedenými v odôvodnení
podaného návrhu, oboznámením sa s obsahom spisu Okresného súdu Zvolen 26Er/840/2008, jeho
prílohami a zistil tento skutkový stav:

Žalobca, ako oprávnený subjekt podal dňa 08.09.2008 u súdneho exekútora návrh na vykonanie
exekúcie proti povinnému Ing. Jaroslav Hronček - IM - GROUP, a to na základe právoplatného
rozhodcovského rozsudku Stáleho rozhodcovského súdu zriadeného Slovenskou rozhodcovskou, a.s.
sp. zn. SR 05089/08 zo dňa 10.06.2008. Súdny exekútor následne podal na okresný súd žiadosť o

udelenie poverenia na vykonanie exekúcie, ktorá bola súdu doručená dňa 30.10.2008.

Okresný súd poverením č. 5611 024319 zo dňa 09.02.2009 poveril súdneho exekútora na vykonanie
exekúcie.

Vo veci zapísanej pôvodne pod sp. zn. 13C/143/2012, tu si žalobca uplatnil titulom majetkovej škody
sumu 125,- Eur a titulom nemajetkovej ujmy sumu 275,- Eur. Vec bola vedená exekútorom pod
spisovou značkou EX 15593/2010. Z dôvodu nesprávneho úradného postupu exekučného súdu mala
vzniknúť žalobcovi majetková škoda, ktorá mala pozostávať z nákladov vynaložených na správu
pohľadávky prostredníctvom pracovných výkonov zamestnancov pomocou informačného systému vo

výške 70,- Eur, nákladov na udržiavanie a správu informačného systému vo výške 40,- Eur, nákladov
na administratívne spracovanie textov urgencií adresovaných exekučnému súdu, na publikačné výdaje
spojené s vyhotovením urgencií adresovaných exekučnému súdu, na poštovné a telekomunikačné
výdaje spojené s urgovaním a kontrolou stavu konania na exekučnom súde vo výške 15,- Eur - celkovo
teda mal žalobca vynaložiť vo veci správy a vymáhania svojej pohľadávky v období, ktoré zbytočne

uplynulo medzi doručením žiadosti o udelenie poverenia na vykonanie exekúcie a rozhodnutím o nej,
a to výlučne vplyvom nesústredenej činnosti exekučného súdu márne sumu požadovaných 125,- Eur.
Žalobca tvrdil, že táto suma by ho neťažila, ak by exekučný súd postupoval správne a pri rozhodovaní
o žiadosti o udelenie poverenia na vykonanie exekúcie by dodržal zákonom stanovenú lehotu.Žalobca si súčasne uplatnil náhradu nemajetkovej ujmy vo výške 275,- Eur, pretože samotné
konštatovanie porušenia práva na rozhodnutie o žiadosti o udelenie poverenia na vykonanie exekúcie v

zákonom stanovenej dobe v spojení s porušením práva na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov
zaručeného čl. 48 ods. 2 Ústavy Slovenskej republiky a práva na prejednanie veci v primeranom
čase zaručeného čl. 6 ods. 1 Európskeho dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd
nie je dostatočným zadosťučinením vzhľadom na ujmu spôsobenú nesprávnym úradným postupom.
Márnym plynutím času boli reálne ohrozené legitímne očakávania žalobcu, že správnym postupom

exekučného súdu dôjde k vymoženiu jeho pohľadávky. Nesprávny úradný postup exekučného súdu
vystavil oprávnené záujmy žalobcu týmto rizikám: neskorým ukončením procedúry exekučným súdom
nastalo riziko zániku povinného, neskorým ukončením procedúry exekučným súdom nastalo riziko
zmarenia účelu konania pre stratu kontaktu s povinným a neskorým ukončením procedúry exekučným
súdom nastalo riziko insolvencie povinného. Pri určovaní náhrady nemajetkovej ujmy vychádzal žalobca
pre možnú analógiu z doktríny prijatej ústavným súdom, podľa ktorej pokiaľ ide o zbytočné prieťahy v

súdnom konaní je spravodlivé, ak sa na každý rok poznačený prieťahmi vzťahuje satisfakcia vo výške
cca 660,- Eur, pričom v tejto súvislosti poukázal na judikatúru Ústavného súdu SR.

Súd vo veci vykonal dokazovanie a to oboznámením sa so skutočnosťami uvedenými v odôvodnení
podaného návrhu, oboznámením sa s obsahom spisu Okresného súdu Zvolen 24Er/1019/2010, jeho

prílohami a zistil tento skutkový stav:

Žalobca, ako oprávnený subjekt podal dňa 14.10.2010 u súdneho exekútora návrh na vykonanie
exekúcie proti povinnému Vladimír Trebula, a to na základe právoplatného rozhodcovského rozsudku
Stáleho rozhodcovského súdu zriadeného Slovenskou rozhodcovskou, a.s. sp. zn. SR 00106/10 zo dňa

16.09.2010. Súdny exekútor následne podal na okresný súd žiadosť o udelenie poverenia na vykonanie
exekúcie, ktorá bola súdu doručená dňa 09.12.2010.

Okresný súd poverením č. 5611 044248 * zo dňa 15.12.2010 poveril súdneho exekútora na vykonanie
exekúcie.

Pokiaľ išlo o vec 13C/144/2012, tu si žalobca uplatnil titulom majetkovej škody sumu 125,- Eur a titulom
nemajetkovejujmysumu275,-Eur.Vec bolavedenáexekútorompodspisovouznačkouEX11807/2008.
Z dôvodu nesprávneho úradného postupu exekučného súdu mala vzniknúť žalobcovi majetková škoda,
ktorá mala pozostávať z nákladov vynaložených na správu pohľadávky prostredníctvom pracovných

výkonov zamestnancov pomocou informačného systému vo výške 70,- Eur, nákladov na udržiavanie
a správu informačného systému vo výške 40,- Eur, nákladov na administratívne spracovanie textov
urgencií adresovaných exekučnému súdu, na publikačné výdaje spojené s vyhotovením urgencií
adresovaných exekučnému súdu, na poštovné a telekomunikačné výdaje spojené s urgovaním a
kontrolou stavu konania na exekučnom súde vo výške 15,- Eur - celkovo teda mal žalobca vynaložiť vo

veci správy a vymáhania svojej pohľadávky v období, ktoré zbytočne uplynulo medzi doručením žiadosti
o udelenie poverenia na vykonanie exekúcie a rozhodnutím o nej, a to výlučne vplyvom nesústredenej
činnosti exekučného súdu márne sumu požadovaných 125,- Eur. Žalobca tvrdil, že táto suma by ho
neťažila, ak by exekučný súd postupoval správne a pri rozhodovaní o žiadosti o udelenie poverenia na
vykonanie exekúcie by dodržal zákonom stanovenú lehotu.

Žalobca si súčasne uplatnil náhradu nemajetkovej ujmy vo výške 275,- Eur, pretože samotné
konštatovanie porušenia práva na rozhodnutie o žiadosti o udelenie poverenia na vykonanie exekúcie v
zákonom stanovenej dobe v spojení s porušením práva na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov
zaručeného čl. 48 ods. 2 Ústavy Slovenskej republiky a práva na prejednanie veci v primeranom

čase zaručeného čl. 6 ods. 1 Európskeho dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd
nie je dostatočným zadosťučinením vzhľadom na ujmu spôsobenú nesprávnym úradným postupom.
Márnym plynutím času boli reálne ohrozené legitímne očakávania žalobcu, že správnym postupom
exekučného súdu dôjde k vymoženiu jeho pohľadávky. Nesprávny úradný postup exekučného súdu
vystavil oprávnené záujmy žalobcu týmto rizikám: neskorým ukončením procedúry exekučným súdom

nastalo riziko zániku povinného, neskorým ukončením procedúry exekučným súdom nastalo riziko
zmarenia účelu konania pre stratu kontaktu s povinným a neskorým ukončením procedúry exekučným
súdom nastalo riziko insolvencie povinného. Pri určovaní náhrady nemajetkovej ujmy vychádzal žalobca
pre možnú analógiu z doktríny prijatej ústavným súdom, podľa ktorej pokiaľ ide o zbytočné prieťahy vsúdnom konaní je spravodlivé, ak sa na každý rok poznačený prieťahmi vzťahuje satisfakcia vo výške
cca 660,- Eur, pričom v tejto súvislosti poukázal na judikatúru Ústavného súdu SR.

Súd vo veci vykonal dokazovanie a to oboznámením sa so skutočnosťami uvedenými v odôvodnení
podaného návrhu, oboznámením sa s obsahom spisu Okresného súdu Zvolen 25Er/19/2009, jeho
prílohami a zistil tento skutkový stav:

Žalobca, ako oprávnený subjekt podal dňa 15.12.2008 u súdneho exekútora návrh na vykonanie

exekúcie proti povinnému Koloman Vlačuha, a to na základe právoplatného rozhodcovského rozsudku
Stáleho rozhodcovského súdu zriadeného Slovenskou rozhodcovskou, a.s. sp. zn. SR 09252/08 zo dňa
02.10.2008. Súdny exekútor následne podal na okresný súd žiadosť o udelenie poverenia na vykonanie
exekúcie, ktorá bola súdu doručená dňa 09.01.2009.

Okresný súd poverením č. 5611 025745 * zo dňa 18.03.2009 poveril súdneho exekútora na vykonanie

exekúcie.

Vo veci zapísanej pôvodne pod sp. zn. 13C/145/2012, tu si žalobca uplatnil titulom majetkovej škody
sumu 125,- Eur a titulom nemajetkovej ujmy sumu 275,- Eur. Vec bola vedená exekútorom pod
spisovou značkou EX 2147/2010. Z dôvodu nesprávneho úradného postupu exekučného súdu mala

vzniknúť žalobcovi majetková škoda, ktorá mala pozostávať z nákladov vynaložených na správu
pohľadávky prostredníctvom pracovných výkonov zamestnancov pomocou informačného systému vo
výške 70,- Eur, nákladov na udržiavanie a správu informačného systému vo výške 40,- Eur, nákladov
na administratívne spracovanie textov urgencií adresovaných exekučnému súdu, na publikačné výdaje
spojené s vyhotovením urgencií adresovaných exekučnému súdu, na poštovné a telekomunikačné

výdaje spojené s urgovaním a kontrolou stavu konania na exekučnom súde vo výške 15,- Eur - celkovo
teda mal žalobca vynaložiť vo veci správy a vymáhania svojej pohľadávky v období, ktoré zbytočne
uplynulo medzi doručením žiadosti o udelenie poverenia na vykonanie exekúcie a rozhodnutím o nej,
a to výlučne vplyvom nesústredenej činnosti exekučného súdu márne sumu požadovaných 125,- Eur.
Žalobca tvrdil, že táto suma by ho neťažila, ak by exekučný súd postupoval správne a pri rozhodovaní

o žiadosti o udelenie poverenia na vykonanie exekúcie by dodržal zákonom stanovenú lehotu.

Žalobca si súčasne uplatnil náhradu nemajetkovej ujmy vo výške 275,- Eur, pretože samotné
konštatovanie porušenia práva na rozhodnutie o žiadosti o udelenie poverenia na vykonanie exekúcie v
zákonom stanovenej dobe v spojení s porušením práva na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov

zaručeného čl. 48 ods. 2 Ústavy Slovenskej republiky a práva na prejednanie veci v primeranom
čase zaručeného čl. 6 ods. 1 Európskeho dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd
nie je dostatočným zadosťučinením vzhľadom na ujmu spôsobenú nesprávnym úradným postupom.
Márnym plynutím času boli reálne ohrozené legitímne očakávania žalobcu, že správnym postupom
exekučného súdu dôjde k vymoženiu jeho pohľadávky. Nesprávny úradný postup exekučného súdu

vystavil oprávnené záujmy žalobcu týmto rizikám: neskorým ukončením procedúry exekučným súdom
nastalo riziko zániku povinného, neskorým ukončením procedúry exekučným súdom nastalo riziko
zmarenia účelu konania pre stratu kontaktu s povinným a neskorým ukončením procedúry exekučným
súdom nastalo riziko insolvencie povinného. Pri určovaní náhrady nemajetkovej ujmy vychádzal žalobca
pre možnú analógiu z doktríny prijatej ústavným súdom, podľa ktorej pokiaľ ide o zbytočné prieťahy v

súdnom konaní je spravodlivé, ak sa na každý rok poznačený prieťahmi vzťahuje satisfakcia vo výške
cca 660,- Eur, pričom v tejto súvislosti poukázal na judikatúru Ústavného súdu SR.

Súd vo veci vykonal dokazovanie a to oboznámením sa so skutočnosťami uvedenými v odôvodnení
podaného návrhu, oboznámením sa s obsahom spisu Okresného súdu Zvolen 28Er/226/2010, jeho

prílohami a zistil tento skutkový stav:

Žalobca, ako oprávnený subjekt podal dňa 10.03.2010 u súdneho exekútora návrh na vykonanie
exekúcie proti povinnému Janka Oláhová, a to na základe právoplatného rozhodcovského rozsudku
Stáleho rozhodcovského súdu zriadeného Slovenskou rozhodcovskou, a.s. sp. zn. SR 16401/09 zo dňa

04.11.2009. Súdny exekútor následne podal na okresný súd žiadosť o udelenie poverenia na vykonanie
exekúcie, ktorá bola súdu doručená dňa 28.04.2010.Okresný súd poverením č. 5611 037506 * zo dňa 28.04.2010 poveril súdneho exekútora na vykonanie
exekúcie.

Pokiaľ išlo o vec 13C/146/2012, tu si žalobca uplatnil titulom majetkovej škody sumu 125,- Eur a titulom
nemajetkovej ujmy sumu 660,- Eur. Vec bola vedená exekútorom pod spisovou značkou EX 6046/2010.
Z dôvodu nesprávneho úradného postupu exekučného súdu mala vzniknúť žalobcovi majetková škoda,
ktorá mala pozostávať z nákladov vynaložených na správu pohľadávky prostredníctvom pracovných
výkonov zamestnancov pomocou informačného systému vo výške 70,- Eur, nákladov na udržiavanie

a správu informačného systému vo výške 40,- Eur, nákladov na administratívne spracovanie textov
urgencií adresovaných exekučnému súdu, na publikačné výdaje spojené s vyhotovením urgencií
adresovaných exekučnému súdu, na poštovné a telekomunikačné výdaje spojené s urgovaním a
kontrolou stavu konania na exekučnom súde vo výške 15,- Eur - celkovo teda mal žalobca vynaložiť vo
veci správy a vymáhania svojej pohľadávky v období, ktoré zbytočne uplynulo medzi doručením žiadosti
o udelenie poverenia na vykonanie exekúcie a rozhodnutím o nej, a to výlučne vplyvom nesústredenej

činnosti exekučného súdu márne sumu požadovaných 125,- Eur. Žalobca tvrdil, že táto suma by ho
neťažila, ak by exekučný súd postupoval správne a pri rozhodovaní o žiadosti o udelenie poverenia na
vykonanie exekúcie by dodržal zákonom stanovenú lehotu.

Žalobca si súčasne uplatnil náhradu nemajetkovej ujmy vo výške 660,- Eur, pretože samotné

konštatovanie porušenia práva na rozhodnutie o žiadosti o udelenie poverenia na vykonanie exekúcie v
zákonom stanovenej dobe v spojení s porušením práva na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov
zaručeného čl. 48 ods. 2 Ústavy Slovenskej republiky a práva na prejednanie veci v primeranom
čase zaručeného čl. 6 ods. 1 Európskeho dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd
nie je dostatočným zadosťučinením vzhľadom na ujmu spôsobenú nesprávnym úradným postupom.

Márnym plynutím času boli reálne ohrozené legitímne očakávania žalobcu, že správnym postupom
exekučného súdu dôjde k vymoženiu jeho pohľadávky. Nesprávny úradný postup exekučného súdu
vystavil oprávnené záujmy žalobcu týmto rizikám: neskorým ukončením procedúry exekučným súdom
nastalo riziko zániku povinného, neskorým ukončením procedúry exekučným súdom nastalo riziko
zmarenia účelu konania pre stratu kontaktu s povinným a neskorým ukončením procedúry exekučným

súdom nastalo riziko insolvencie povinného. Pri určovaní náhrady nemajetkovej ujmy vychádzal žalobca
pre možnú analógiu z doktríny prijatej ústavným súdom, podľa ktorej pokiaľ ide o zbytočné prieťahy v
súdnom konaní je spravodlivé, ak sa na každý rok poznačený prieťahmi vzťahuje satisfakcia vo výške
cca 660,- Eur, pričom v tejto súvislosti poukázal na judikatúru Ústavného súdu SR.

Súd vo veci vykonal dokazovanie a to oboznámením sa so skutočnosťami uvedenými v odôvodnení
podaného návrhu, oboznámením sa s obsahom spisu Okresného súdu Zvolen 26Er/705/2010, jeho
prílohami a zistil tento skutkový stav:

Žalobca, ako oprávnený subjekt podal dňa 22.04.2010 u súdneho exekútora návrh na vykonanie

exekúcie proti povinnému Jozef Radič, a to na základe právoplatného rozhodcovského rozsudku
Stáleho rozhodcovského súdu zriadeného Slovenskou rozhodcovskou, a.s. sp. zn. SR 00858/10 zo dňa
17.03.2010. Súdny exekútor následne podal na okresný súd žiadosť o udelenie poverenia na vykonanie
exekúcie, ktorá bola súdu doručená dňa 24.06.2010.

Okresný súd poverením č. 5611 039927 * zo dňa 05.04.2011 poveril súdneho exekútora na vykonanie
exekúcie.

Pokiaľ išlo o vec 13C/157/2012, tu si žalobca uplatnil titulom majetkovej škody sumu 125,-
Eur a titulom nemajetkovej ujmy sumu 330,- Eur. Vec bola vedená exekútorom pod spisovou

značkou EX 12323/2008. Z dôvodu nesprávneho úradného postupu exekučného súdu mala vzniknúť
žalobcovi majetková škoda, ktorá mala pozostávať z nákladov vynaložených na správu pohľadávky
prostredníctvom pracovných výkonov zamestnancov pomocou informačného systému vo výške 70,-
Eur, nákladov na udržiavanie a správu informačného systému vo výške 40,- Eur, nákladov na
administratívne spracovanie textov urgencií adresovaných exekučnému súdu, na publikačné výdaje

spojené s vyhotovením urgencií adresovaných exekučnému súdu, na poštovné a telekomunikačné
výdaje spojené s urgovaním a kontrolou stavu konania na exekučnom súde vo výške 15,- Eur - celkovo
teda mal žalobca vynaložiť vo veci správy a vymáhania svojej pohľadávky v období, ktoré zbytočne
uplynulo medzi doručením žiadosti o udelenie poverenia na vykonanie exekúcie a rozhodnutím o nej,a to výlučne vplyvom nesústredenej činnosti exekučného súdu márne sumu požadovaných 125,- Eur.
Žalobca tvrdil, že táto suma by ho neťažila, ak by exekučný súd postupoval správne a pri rozhodovaní
o žiadosti o udelenie poverenia na vykonanie exekúcie by dodržal zákonom stanovenú lehotu.

Žalobca si súčasne uplatnil náhradu nemajetkovej ujmy vo výške 330,- Eur, pretože samotné
konštatovanie porušenia práva na rozhodnutie o žiadosti o udelenie poverenia na vykonanie exekúcie v
zákonom stanovenej dobe v spojení s porušením práva na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov
zaručeného čl. 48 ods. 2 Ústavy Slovenskej republiky a práva na prejednanie veci v primeranom

čase zaručeného čl. 6 ods. 1 Európskeho dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd
nie je dostatočným zadosťučinením vzhľadom na ujmu spôsobenú nesprávnym úradným postupom.
Márnym plynutím času boli reálne ohrozené legitímne očakávania žalobcu, že správnym postupom
exekučného súdu dôjde k vymoženiu jeho pohľadávky. Nesprávny úradný postup exekučného súdu
vystavil oprávnené záujmy žalobcu týmto rizikám: neskorým ukončením procedúry exekučným súdom
nastalo riziko zániku povinného, neskorým ukončením procedúry exekučným súdom nastalo riziko

zmarenia účelu konania pre stratu kontaktu s povinným a neskorým ukončením procedúry exekučným
súdom nastalo riziko insolvencie povinného. Pri určovaní náhrady nemajetkovej ujmy vychádzal žalobca
pre možnú analógiu z doktríny prijatej ústavným súdom, podľa ktorej pokiaľ ide o zbytočné prieťahy v
súdnom konaní je spravodlivé, ak sa na každý rok poznačený prieťahmi vzťahuje satisfakcia vo výške
cca 660,- Eur, pričom v tejto súvislosti poukázal na judikatúru Ústavného súdu SR.

Súd vo veci vykonal dokazovanie a to oboznámením sa so skutočnosťami uvedenými v odôvodnení
podaného návrhu, oboznámením sa s obsahom spisu Okresného súdu Zvolen 22Er/23/2009, jeho
prílohami a zistil tento skutkový stav:

Žalobca, ako oprávnený subjekt podal dňa 20.12.2008 u súdneho exekútora návrh na vykonanie
exekúcie proti povinnému Daniela Maliniaková, a to na základe právoplatného rozhodcovského
rozsudku Stáleho rozhodcovského súdu zriadeného Slovenskou rozhodcovskou, a.s. sp. zn. SR
08450/08 zo dňa 03.09.2008. Súdny exekútor následne podal na okresný súd žiadosť o udelenie
poverenia na vykonanie exekúcie, ktorá bola súdu doručená dňa 09.01.2009.

Okresný súd poverením č. 5611 025776 * zo dňa 20.01.2009 poveril súdneho exekútora na vykonanie
exekúcie.

Vo veci zapísanej pôvodne pod sp. zn. 13C/158/2012, tu si žalobca uplatnil titulom majetkovej škody

sumu 125,- Eur a titulom nemajetkovej ujmy sumu 825,- Eur. Vec bola vedená exekútorom pod
spisovou značkou EX 1493/2008. Z dôvodu nesprávneho úradného postupu exekučného súdu mala
vzniknúť žalobcovi majetková škoda, ktorá mala pozostávať z nákladov vynaložených na správu
pohľadávky prostredníctvom pracovných výkonov zamestnancov pomocou informačného systému vo
výške 70,- Eur, nákladov na udržiavanie a správu informačného systému vo výške 40,- Eur, nákladov

na administratívne spracovanie textov urgencií adresovaných exekučnému súdu, na publikačné výdaje
spojené s vyhotovením urgencií adresovaných exekučnému súdu, na poštovné a telekomunikačné
výdaje spojené s urgovaním a kontrolou stavu konania na exekučnom súde vo výške 15,- Eur - celkovo
teda mal žalobca vynaložiť vo veci správy a vymáhania svojej pohľadávky v období, ktoré zbytočne
uplynulo medzi doručením žiadosti o udelenie poverenia na vykonanie exekúcie a rozhodnutím o nej,

a to výlučne vplyvom nesústredenej činnosti exekučného súdu márne sumu požadovaných 125,- Eur.
Žalobca tvrdil, že táto suma by ho neťažila, ak by exekučný súd postupoval správne a pri rozhodovaní
o žiadosti o udelenie poverenia na vykonanie exekúcie by dodržal zákonom stanovenú lehotu.

Žalobca si súčasne uplatnil náhradu nemajetkovej ujmy vo výške 825,- Eur, pretože samotné

konštatovanie porušenia práva na rozhodnutie o žiadosti o udelenie poverenia na vykonanie exekúcie v
zákonom stanovenej dobe v spojení s porušením práva na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov
zaručeného čl. 48 ods. 2 Ústavy Slovenskej republiky a práva na prejednanie veci v primeranom
čase zaručeného čl. 6 ods. 1 Európskeho dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd
nie je dostatočným zadosťučinením vzhľadom na ujmu spôsobenú nesprávnym úradným postupom.

Márnym plynutím času boli reálne ohrozené legitímne očakávania žalobcu, že správnym postupom
exekučného súdu dôjde k vymoženiu jeho pohľadávky. Nesprávny úradný postup exekučného súdu
vystavil oprávnené záujmy žalobcu týmto rizikám: neskorým ukončením procedúry exekučným súdom
nastalo riziko zániku povinného, neskorým ukončením procedúry exekučným súdom nastalo rizikozmarenia účelu konania pre stratu kontaktu s povinným a neskorým ukončením procedúry exekučným
súdom nastalo riziko insolvencie povinného. Pri určovaní náhrady nemajetkovej ujmy vychádzal žalobca
pre možnú analógiu z doktríny prijatej ústavným súdom, podľa ktorej pokiaľ ide o zbytočné prieťahy v

súdnom konaní je spravodlivé, ak sa na každý rok poznačený prieťahmi vzťahuje satisfakcia vo výške
cca 660,- Eur, pričom v tejto súvislosti poukázal na judikatúru Ústavného súdu SR.

Súd vo veci vykonal dokazovanie a to oboznámením sa so skutočnosťami uvedenými v odôvodnení
podaného návrhu, oboznámením sa s obsahom spisu Okresného súdu Zvolen 25Er/329/2008, jeho

prílohami a zistil tento skutkový stav:

Žalobca, ako oprávnený subjekt podal dňa 25.03.2008 u súdneho exekútora návrh na vykonanie
exekúcie proti povinnému Ladislav Greško, a to na základe právoplatného rozhodcovského rozsudku
Stáleho rozhodcovského súdu zriadeného Slovenskou rozhodcovskou, a.s. sp. zn. SR 7464/07 zo dňa
23.10.2007. Súdny exekútor následne podal na okresný súd žiadosť o udelenie poverenia na vykonanie

exekúcie, ktorá bola súdu doručená dňa 03.04.2008.

Okresný súd poverením č. 5611 020682 * zo dňa 08.04.2008 poveril súdneho exekútora na vykonanie
exekúcie.

Pokiaľ išlo o vec 13C/159/2012, tu si žalobca uplatnil titulom majetkovej škody sumu 125,- Eur a titulom
nemajetkovej ujmy sumu 330,- Eur. Vec bola vedená exekútorom pod spisovou značkou EX 6409/2010.
Z dôvodu nesprávneho úradného postupu exekučného súdu mala vzniknúť žalobcovi majetková škoda,
ktorá mala pozostávať z nákladov vynaložených na správu pohľadávky prostredníctvom pracovných
výkonov zamestnancov pomocou informačného systému vo výške 70,- Eur, nákladov na udržiavanie

a správu informačného systému vo výške 40,- Eur, nákladov na administratívne spracovanie textov
urgencií adresovaných exekučnému súdu, na publikačné výdaje spojené s vyhotovením urgencií
adresovaných exekučnému súdu, na poštovné a telekomunikačné výdaje spojené s urgovaním a
kontrolou stavu konania na exekučnom súde vo výške 15,- Eur - celkovo teda mal žalobca vynaložiť vo
veci správy a vymáhania svojej pohľadávky v období, ktoré zbytočne uplynulo medzi doručením žiadosti

o udelenie poverenia na vykonanie exekúcie a rozhodnutím o nej, a to výlučne vplyvom nesústredenej
činnosti exekučného súdu márne sumu požadovaných 125,- Eur. Žalobca tvrdil, že táto suma by ho
neťažila, ak by exekučný súd postupoval správne a pri rozhodovaní o žiadosti o udelenie poverenia na
vykonanie exekúcie by dodržal zákonom stanovenú lehotu.

Žalobca si súčasne uplatnil náhradu nemajetkovej ujmy vo výške 330,- Eur, pretože samotné
konštatovanie porušenia práva na rozhodnutie o žiadosti o udelenie poverenia na vykonanie exekúcie v
zákonom stanovenej dobe v spojení s porušením práva na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov
zaručeného čl. 48 ods. 2 Ústavy Slovenskej republiky a práva na prejednanie veci v primeranom
čase zaručeného čl. 6 ods. 1 Európskeho dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd

nie je dostatočným zadosťučinením vzhľadom na ujmu spôsobenú nesprávnym úradným postupom.
Márnym plynutím času boli reálne ohrozené legitímne očakávania žalobcu, že správnym postupom
exekučného súdu dôjde k vymoženiu jeho pohľadávky. Nesprávny úradný postup exekučného súdu
vystavil oprávnené záujmy žalobcu týmto rizikám: neskorým ukončením procedúry exekučným súdom
nastalo riziko zániku povinného, neskorým ukončením procedúry exekučným súdom nastalo riziko

zmarenia účelu konania pre stratu kontaktu s povinným a neskorým ukončením procedúry exekučným
súdom nastalo riziko insolvencie povinného. Pri určovaní náhrady nemajetkovej ujmy vychádzal žalobca
pre možnú analógiu z doktríny prijatej ústavným súdom, podľa ktorej pokiaľ ide o zbytočné prieťahy v
súdnom konaní je spravodlivé, ak sa na každý rok poznačený prieťahmi vzťahuje satisfakcia vo výške
cca 660,- Eur, pričom v tejto súvislosti poukázal na judikatúru Ústavného súdu SR.

Súd vo veci vykonal dokazovanie a to oboznámením sa so skutočnosťami uvedenými v odôvodnení
podaného návrhu, oboznámením sa s obsahom spisu Okresného súdu Zvolen 25Er/547/2010, jeho
prílohami a zistil tento skutkový stav:

Žalobca, ako oprávnený subjekt podal dňa 24.05.2010 u súdneho exekútora návrh na vykonanie
exekúcie proti povinnému Miroslav Kanál, a to na základe právoplatného rozhodcovského rozsudku
Stáleho rozhodcovského súdu zriadeného Slovenskou rozhodcovskou, a.s. sp. zn. SR 02246/10 zo dňa19.04.2010. Súdny exekútor následne podal na okresný súd žiadosť o udelenie poverenia na vykonanie
exekúcie, ktorá bola súdu doručená dňa 16.07.2010.

Okresný súd poverením č. 5611 043690 * zo dňa 26.10.2010 poveril súdneho exekútora na vykonanie
exekúcie.

Vo veci zapísanej pôvodne pod sp. zn. 13C/160/2012, tu si žalobca uplatnil titulom majetkovej škody
sumu 125,- Eur a titulom nemajetkovej ujmy sumu 330,- Eur. Vec bola vedená exekútorom pod

spisovou značkou EX 12073/2008. Z dôvodu nesprávneho úradného postupu exekučného súdu mala
vzniknúť žalobcovi majetková škoda, ktorá mala pozostávať z nákladov vynaložených na správu
pohľadávky prostredníctvom pracovných výkonov zamestnancov pomocou informačného systému vo
výške 70,- Eur, nákladov na udržiavanie a správu informačného systému vo výške 40,- Eur, nákladov
na administratívne spracovanie textov urgencií adresovaných exekučnému súdu, na publikačné výdaje
spojené s vyhotovením urgencií adresovaných exekučnému súdu, na poštovné a telekomunikačné

výdaje spojené s urgovaním a kontrolou stavu konania na exekučnom súde vo výške 15,- Eur - celkovo
teda mal žalobca vynaložiť vo veci správy a vymáhania svojej pohľadávky v období, ktoré zbytočne
uplynulo medzi doručením žiadosti o udelenie poverenia na vykonanie exekúcie a rozhodnutím o nej,
a to výlučne vplyvom nesústredenej činnosti exekučného súdu márne sumu požadovaných 125,- Eur.
Žalobca tvrdil, že táto suma by ho neťažila, ak by exekučný súd postupoval správne a pri rozhodovaní

o žiadosti o udelenie poverenia na vykonanie exekúcie by dodržal zákonom stanovenú lehotu.

Žalobca si súčasne uplatnil náhradu nemajetkovej ujmy vo výške 330,- Eur, pretože samotné
konštatovanie porušenia práva na rozhodnutie o žiadosti o udelenie poverenia na vykonanie exekúcie v
zákonom stanovenej dobe v spojení s porušením práva na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov

zaručeného čl. 48 ods. 2 Ústavy Slovenskej republiky a práva na prejednanie veci v primeranom
čase zaručeného čl. 6 ods. 1 Európskeho dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd
nie je dostatočným zadosťučinením vzhľadom na ujmu spôsobenú nesprávnym úradným postupom.
Márnym plynutím času boli reálne ohrozené legitímne očakávania žalobcu, že správnym postupom
exekučného súdu dôjde k vymoženiu jeho pohľadávky. Nesprávny úradný postup exekučného súdu

vystavil oprávnené záujmy žalobcu týmto rizikám: neskorým ukončením procedúry exekučným súdom
nastalo riziko zániku povinného, neskorým ukončením procedúry exekučným súdom nastalo riziko
zmarenia účelu konania pre stratu kontaktu s povinným a neskorým ukončením procedúry exekučným
súdom nastalo riziko insolvencie povinného. Pri určovaní náhrady nemajetkovej ujmy vychádzal žalobca
pre možnú analógiu z doktríny prijatej ústavným súdom, podľa ktorej pokiaľ ide o zbytočné prieťahy v

súdnom konaní je spravodlivé, ak sa na každý rok poznačený prieťahmi vzťahuje satisfakcia vo výške
cca 660,- Eur, pričom v tejto súvislosti poukázal na judikatúru Ústavného súdu SR.

Súd vo veci vykonal dokazovanie a to oboznámením sa so skutočnosťami uvedenými v odôvodnení
podaného návrhu, oboznámením sa s obsahom spisu Okresného súdu Zvolen 25Er/13/2009, jeho

prílohami a zistil tento skutkový stav:

Žalobca, ako oprávnený subjekt podal dňa 18.12.2008 u súdneho exekútora návrh na vykonanie
exekúcie proti povinnému Lenka Kováčová, a to na základe právoplatného rozhodcovského rozsudku
Stáleho rozhodcovského súdu zriadeného Slovenskou rozhodcovskou, a.s. sp. zn. SR 09976/08 zo dňa

09.10.2008. Súdny exekútor následne podal na okresný súd žiadosť o udelenie poverenia na vykonanie
exekúcie, ktorá bola súdu doručená dňa 09.01.2009.

Okresný súd poverením č. 5611 025739 zo dňa 18.03.2009 poveril súdneho exekútora na vykonanie
exekúcie.

Pokiaľ išlo o vec sp. zn. 13C/161/2012, tu si žalobca uplatnil titulom majetkovej škody sumu 125,-
Eur a titulom nemajetkovej ujmy sumu 275,- Eur. Vec bola vedená exekútorom pod spisovou
značkou EX 1977/2010. Z dôvodu nesprávneho úradného postupu exekučného súdu mala vzniknúť
žalobcovi majetková škoda, ktorá mala pozostávať z nákladov vynaložených na správu pohľadávky

prostredníctvom pracovných výkonov zamestnancov pomocou informačného systému vo výške 70,-
Eur, nákladov na udržiavanie a správu informačného systému vo výške 40,- Eur, nákladov na
administratívne spracovanie textov urgencií adresovaných exekučnému súdu, na publikačné výdaje
spojené s vyhotovením urgencií adresovaných exekučnému súdu, na poštovné a telekomunikačnévýdaje spojené s urgovaním a kontrolou stavu konania na exekučnom súde vo výške 15,- Eur - celkovo
teda mal žalobca vynaložiť vo veci správy a vymáhania svojej pohľadávky v období, ktoré zbytočne
uplynulo medzi doručením žiadosti o udelenie poverenia na vykonanie exekúcie a rozhodnutím o nej,

a to výlučne vplyvom nesústredenej činnosti exekučného súdu márne sumu požadovaných 125,- Eur.
Žalobca tvrdil, že táto suma by ho neťažila, ak by exekučný súd postupoval správne a pri rozhodovaní
o žiadosti o udelenie poverenia na vykonanie exekúcie by dodržal zákonom stanovenú lehotu.

Žalobca si súčasne uplatnil náhradu nemajetkovej ujmy vo výške 275,- Eur, pretože samotné

konštatovanie porušenia práva na rozhodnutie o žiadosti o udelenie poverenia na vykonanie exekúcie v
zákonom stanovenej dobe v spojení s porušením práva na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov
zaručeného čl. 48 ods. 2 Ústavy Slovenskej republiky a práva na prejednanie veci v primeranom
čase zaručeného čl. 6 ods. 1 Európskeho dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd
nie je dostatočným zadosťučinením vzhľadom na ujmu spôsobenú nesprávnym úradným postupom.
Márnym plynutím času boli reálne ohrozené legitímne očakávania žalobcu, že správnym postupom

exekučného súdu dôjde k vymoženiu jeho pohľadávky. Nesprávny úradný postup exekučného súdu
vystavil oprávnené záujmy žalobcu týmto rizikám: neskorým ukončením procedúry exekučným súdom
nastalo riziko zániku povinného, neskorým ukončením procedúry exekučným súdom nastalo riziko
zmarenia účelu konania pre stratu kontaktu s povinným a neskorým ukončením procedúry exekučným
súdom nastalo riziko insolvencie povinného. Pri určovaní náhrady nemajetkovej ujmy vychádzal žalobca

pre možnú analógiu z doktríny prijatej ústavným súdom, podľa ktorej pokiaľ ide o zbytočné prieťahy v
súdnom konaní je spravodlivé, ak sa na každý rok poznačený prieťahmi vzťahuje satisfakcia vo výške
cca 660,- Eur, pričom v tejto súvislosti poukázal na judikatúru Ústavného súdu SR.

Súd vo veci vykonal dokazovanie a to oboznámením sa so skutočnosťami uvedenými v odôvodnení

podaného návrhu, oboznámením sa s obsahom spisu Okresného súdu Zvolen 28Er/223/2010, jeho
prílohami a zistil tento skutkový stav:

Žalobca, ako oprávnený subjekt podal dňa 09.03.2010 u súdneho exekútora návrh na vykonanie
exekúcie proti povinnému Marcel Gašpar, a to na základe právoplatného rozhodcovského rozsudku

Stáleho rozhodcovského súdu zriadeného Slovenskou rozhodcovskou, a.s. sp. zn. SR 19581/09 zo dňa
20.11.2009. Súdny exekútor následne podal na okresný súd žiadosť o udelenie poverenia na vykonanie
exekúcie, ktorá bola súdu doručená dňa 26.04.2010.

Okresný súd poverením č. 5611 037414 zo dňa 27.04.2010 poveril súdneho exekútora na vykonanie

exekúcie.

Vo veci zapísanej pôvodne pod sp. zn. 13C/162/2012, tu si žalobca uplatnil titulom majetkovej škody
sumu 125,- Eur a titulom nemajetkovej ujmy sumu 385,- Eur. Vec bola vedená exekútorom pod
spisovou značkou EX 9096/2008. Z dôvodu nesprávneho úradného postupu exekučného súdu mala

vzniknúť žalobcovi majetková škoda, ktorá mala pozostávať z nákladov vynaložených na správu
pohľadávky prostredníctvom pracovných výkonov zamestnancov pomocou informačného systému vo
výške 70,- Eur, nákladov na udržiavanie a správu informačného systému vo výške 40,- Eur, nákladov
na administratívne spracovanie textov urgencií adresovaných exekučnému súdu, na publikačné výdaje
spojené s vyhotovením urgencií adresovaných exekučnému súdu, na poštovné a telekomunikačné

výdaje spojené s urgovaním a kontrolou stavu konania na exekučnom súde vo výške 15,- Eur - celkovo
teda mal žalobca vynaložiť vo veci správy a vymáhania svojej pohľadávky v období, ktoré zbytočne
uplynulo medzi doručením žiadosti o udelenie poverenia na vykonanie exekúcie a rozhodnutím o nej,
a to výlučne vplyvom nesústredenej činnosti exekučného súdu márne sumu požadovaných 125,- Eur.
Žalobca tvrdil, že táto suma by ho neťažila, ak by exekučný súd postupoval správne a pri rozhodovaní

o žiadosti o udelenie poverenia na vykonanie exekúcie by dodržal zákonom stanovenú lehotu.

Žalobca si súčasne uplatnil náhradu nemajetkovej ujmy vo výške 385,- Eur, pretože samotné
konštatovanie porušenia práva na rozhodnutie o žiadosti o udelenie poverenia na vykonanie exekúcie v
zákonom stanovenej dobe v spojení s porušením práva na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov

zaručeného čl. 48 ods. 2 Ústavy Slovenskej republiky a práva na prejednanie veci v primeranom
čase zaručeného čl. 6 ods. 1 Európskeho dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd
nie je dostatočným zadosťučinením vzhľadom na ujmu spôsobenú nesprávnym úradným postupom.
Márnym plynutím času boli reálne ohrozené legitímne očakávania žalobcu, že správnym postupomexekučného súdu dôjde k vymoženiu jeho pohľadávky. Nesprávny úradný postup exekučného súdu
vystavil oprávnené záujmy žalobcu týmto rizikám: neskorým ukončením procedúry exekučným súdom
nastalo riziko zániku povinného, neskorým ukončením procedúry exekučným súdom nastalo riziko

zmarenia účelu konania pre stratu kontaktu s povinným a neskorým ukončením procedúry exekučným
súdom nastalo riziko insolvencie povinného. Pri určovaní náhrady nemajetkovej ujmy vychádzal žalobca
pre možnú analógiu z doktríny prijatej ústavným súdom, podľa ktorej pokiaľ ide o zbytočné prieťahy v
súdnom konaní je spravodlivé, ak sa na každý rok poznačený prieťahmi vzťahuje satisfakcia vo výške
cca 660,- Eur, pričom v tejto súvislosti poukázal na judikatúru Ústavného súdu SR.

Súd vo veci vykonal dokazovanie a to oboznámením sa so skutočnosťami uvedenými v odôvodnení
podaného návrhu, oboznámením sa s obsahom spisu Okresného súdu Zvolen 26Er/855/2008, jeho
prílohami a zistil tento skutkový stav:

Žalobca, ako oprávnený subjekt podal dňa 23.09.2008 u súdneho exekútora návrh na vykonanie

exekúcie proti povinnému Ernest Bartoš, a to na základe právoplatného rozhodcovského rozsudku
Stáleho rozhodcovského súdu zriadeného Slovenskou rozhodcovskou, a.s. sp. zn. SR 06389/08 zo dňa
14.07.2008. Súdny exekútor následne podal na okresný súd žiadosť o udelenie poverenia na vykonanie
exekúcie, ktorá bola súdu doručená dňa 06.11.2008.

Okresný súd poverením č. 5611 024402 * zo dňa 05.02.2009 poveril súdneho exekútora na vykonanie
exekúcie.

Žalovaný sa k podanej žalobe vyjadril písomne listom zo dňa 06.05.2013. Pokiaľ išlo o uplatnený nárok
na náhradu škody, žalovaný poukázal na všeobecné podmienky pri splnení ktorých štát zodpovedá za

škodu spôsobenú orgánom verejnej moci pri výkone verejnej moci:

1) nezákonné rozhodnutie, resp. nesprávny úradný postup,
2) vznik škody,
3) príčinná súvislosť medzi nezákonným rozhodnutím, resp. nesprávnym úradným postupom a

vzniknutou škodou.

Pre vznik zodpovednosti štátu musia byť splnené všetky tri podmienky súčasne. Žalovaný poukazuje na
to, že lehota 15 dní na poverenie exekútora neplatí, ak ide o exekučný titul podľa § 41 ods. 2 písm. c) a
d) Exekučného poriadku. Ako ukázala súdna prax, lehota na poverenie exekútora je výraznou prekážkou

toho,abymohlisúdyobjektívneposúdiťzákonnosťexekúcie,akexekučnýmtitulomjenotárskazápisnica
alebo rozhodcovský rozsudok. V zmysle judikatúry Najvyššieho ako aj Ústavného súdu, vnútroštátny
súd má povinnosť ex offo preskúmať materiálnu správnosť rozhodcovského rozsudku, nekalú povahu
a platnosť rozhodcovskej doložky.

Podľa § 15 ods. 1 zák. č. 514/2003 Z. z. nárok na náhradu škody spôsobenej nezákonným rozhodnutím,
nezákonným zatknutím, zadržaním alebo iným pozbavením osobnej slobody, rozhodnutím o treste,
o ochrannom opatrení alebo rozhodnutím o väzbe, ako aj nárok na náhradu škody spôsobenej
nesprávnym úradným postupom je potrebné vopred predbežne prerokovať na základe písomnej žiadosti
poškodeného o predbežné prerokovanie nároku (ďalej len "žiadosť") s príslušným orgánom podľa § 4 a

11. Z citovaného ustanovenia vyplýva, že poškodený sa práva na náhradu škody spôsobenej pri výkone
verejnej moci môže domáhať na súde až po uplynutí 6 mesiacov odo dňa prijatia jeho žiadosti. Žalovaný
poukazuje na to, že žalobca podal prvé žiadosti o predbežné prerokovanie nároku na náhradu škody
dňa 23.04.2012. Vzhľadom na skutočnosť, že už dňa 27.09.2012 boli okresnému súdu doručené žaloby
vo veci, žalovaný má za to, že ide o predčasné uplatnený nárok na súde.

Pokiaľ ide o existenciu prieťahov v konaní žalovaný uviedol, že podľa § 9 ods. 2 zákona č. 514/2003
Z. z. (účinnom od 01. 01.2013) pri posudzovaní nesprávneho úradného postupu súdu spočívajúceho v
porušení povinnosti urobiť úkon alebo vydať rozhodnutie v zákonom ustanovenej lehote, v nečinnosti
pri výkone verejnej moci alebo v zbytočných prieťahoch v konaní možno vychádzať len z výsledkov

vybavenia sťažnosti na prieťahy, žiadosti o prešetrenie vybavenia sťažnosti na prieťahy, z právoplatného
rozhodnutia vydaného v disciplinárnom konaní, ktorým sa rozhodlo o tom, že sudca sa dopustil
disciplinárneho previnenia, ktoré má za následok prieťahy v súdnom konaní alebo právoplatného
rozhodnutia Európskeho súdu pre ľudské práva, ktorým sa rozhodlo, že bolo porušené právona prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov alebo z právoplatného rozhodnutia Ústavného súdu
Slovenskej republiky o ústavnej sťažnosti, ktorým Ústavný súd Slovenskej republiky konštatoval, že sa
porušilo právo na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov.

Žalobca nepreukázal, že podal sťažnosť na prieťahy v konaní, resp. žiadosť o prešetrenie vybavenia
sťažnosti, ani existenciu právoplatného rozhodnutia vydaného v disciplinárnom konaní, ani právoplatné
rozhodnutie ESĽP, či právoplatné rozhodnutie Ústavného súdu SR, ktorými by bolo konštatované
porušenie práva na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov. Z týchto dôvodov má žalovaný za to,

že nie je preukázaný nesprávny úradný postup spočívajúci v existencii prieťahov.

Vo vzťahu k uplatnenej náhrade materiálnej škody vo výške 125,- Eur žalovaný uviedol, že pre
úspešné uplatnenie nároku na náhradu škody podľa zákona č. 514/2003 Z. z. je o. i. nevyhnutné
preukázať existenciu škody a jej výšku. Žalobca ale nepreukázal existenciu škody a nároky, ktoré si
uplatňuje, žalovaný považoval za hypotetické. K tomuto názorovému presvedčeniu žalovaného viedla

skutočnosť, že žalobca v žalobách neuvádza, či predmetné vecné náklady predstavujú podľa § 17
ods. 1 zákona č. 514/2003 Z. z. skutočnú škodu, alebo ušlý zisk. Skutočná škoda je trvalé zmenšenie
majetku poškodeného a ušlý zisk predstavuje ušlý majetkový prospech, resp. nerozmnoženie majetku
poškodeného, ktoré by bolo možné dôvodne očakávať, nebyť škodnej udalosti s ohľadom na pravidelný
beh vecí.

Žalobca však neuniesol dôkazné bremeno tvrdenia, pretože nekonkretizoval či si uplatňuje skutočnú
škodu alebo ušlý zisk, a zároveň paušalizáciu vecných nákladov nemožno považovať ani za zmenšenie
majetku ani za ušlý majetkový prospech. Žalobca by v každom konkrétnom konaní na preukázanie
vzniku škody musel produkovať dôkazy preukazujúce škodu pri každej individuálnej pohľadávke.

Požadovať paušálne sumy za spomínané vecné všeobecne uvedené činnosti je nesprávne a účelové.

Od povinnosti riadne preukázať vznik a výšku škody žalobcu neodbremeňuje množstvo podaných
žalôb, ťažkosti pri jej vyčíslení a preukazovaní, ani ochrana osobných údajov, obchodného tajomstva,
či dôverných informácií, teda skutočnosti, ktorými žalobca exemplárne nesplnenie dôkaznej povinnosti

odôvodňuje.

Z uvedeného mal súd za to, že žalobca právne relevantným spôsobom nepreukázal ani vznik škody,
ani výšku škody.

Pokiaľ ide o nemajetkovú ujmu, podľa § 17 ods. 2 zákona č. 514/2003 Z. z. v prípade, ak iba samotné
konštatovanie porušenia práva nie je dostatočným zadosťučinením vzhľadom na ujmu spôsobenú
nezákonným rozhodnutím alebo nesprávnym úradným postupom, uhrádza sa aj nemajetková ujma v
peniazoch, ak nie je možné uspokojiť ju inak. Podľa ods. 3 citovaného zákonného ustanovenia, výška
nemajetkovej ujmy v peniazoch podľa ods. 2 sa určuje s prihliadnutím najmä na:

a) osobu poškodeného, jeho doterajší život a prostredie, v ktorom žije a pracuje,
b) závažnosť vzniknutej ujmy a na okolnosti, za ktorých k nej došlo,
c) závažnosť následkov, ktoré vznikli poškodenému v súkromnom živote,
d) závažnosť následkov, ktoré vznikli poškodenému v spoločenskom uplatnení.

Je pravdou, že žalobca poukazuje na viacero nálezov Ústavného súdu SR, kde rozhodoval o poskytnutí
finančného zadosťučinenia za zbytočné prieťahy. Poskytovanie finančnej satisfakcie však nie je
automatické a podlieha podrobnému skúmaniu prípadu zo strany súdu. Nie je preto možné vychádzať z
paušálnej sumy 660,- Eur, ktorá by mala byť priznaná za každý rok prieťahov. Ústavný súd Slovenskej

republikyvosvojejrozhodovacejčinnostiprihliadalajnato,čisťažnosťpredsedovisúduviedlaknáprave
alebo nie. Pokiaľ však žalobca takýto prostriedok nevyužil, je neprijateľné, aby sa priznávala náhrada
nemajetkovej ujmy podľa vybratých nálezov Ústavného súdu SR, keď predseda príslušného súdu nemal
ani len teoretickú možnosť prípadnú nápravu zjednať. Ďalej treba zdôrazniť, že vznik nemajetkovej ujmy
u právnických osôb a fyzických osôb je odlišný. Pocity členov riadiacich orgánov spoločnosti v podobe

frustrácie, úzkosti, neistoty a nedôvery sú právne bezvýznamné v predmetnom konaní, pretože náhradu
škody a nemajetkovej ujmy si uplatňuje spoločnosť ako právnická osoba (bližšie pozri rozsudok NS ČR
sp. zn. 30Cdo 675/2011).V neposlednom rade nie je možné nespomenúť povahu a predmet konaní, v ktorých malo k
nesprávnemu úradnému postupu dôjsť, a to pri zohľadnení povahy podnikateľskej činnosti žalobcu a
povedomí, ktoré je okolo žalobcu v spojení s jeho aktivitou vytvorené. V posledných rokoch všetky

zložky štátnej moci zamerali svoju pozornosť na ochranu spotrebiteľských práv, pričom je všeobecne
známa notorieta, že potrebu ochrany práv spotrebiteľov podmienila najmä činnosť žalobcu na trhu
spotrebiteľských úverov. Práve uplatňovanie rôznych pohľadávok z titulu spotrebiteľských úverov je
predmetomexekučnýchkonaní,ktoréžalobcainicioval,avktorýchmalodôjsťknesprávnemuúradnému
postupu.

Žalovaný poukázal na list Európskej komisie, Generálneho riaditeľstva pre spravodlivosť pod č. JUST/
A3/RM/kb D(2010) ] 1360 adresovaný stálemu predstaviteľovi Slovenskej republiky pri Európskej
únii, v ktorom Európska komisia uvádza, že v súvislosti s podnikateľskými praktikami žalobcu
dostala sťažnosti od slovenských spotrebiteľov, ako aj sťažnosť od slovenského združenia na ochranu
spotrebiteľov, pričom útvary Komisie sa o týchto praktikách dozvedeli aj prostredníctvom návrhu na

začatie prejudiciálneho konania, ktorý podľa článku 267 ZFEÚ podal Krajský súd v Prešove.

Podľa § 41 ods. 2 písm. d) zákona č. 233/1995 Z. z. o súdnych exekútoroch a exekučnej činnosti
(Exekučný poriadok) v znení účinnom do 31.05.2011, podľa tohto zákona možno vykonať exekúciu aj
na podklade vykonateľných rozhodnutí rozhodcovských komisií a zmierov nimi schválených.

Podľa § 44 ods. 2 Exekučného poriadku v znení účinnom do 31.05.2010, súd preskúma žiadosť o
udelenie poverenia na vykonanie exekúcie, návrh na vykonanie exekúcie a exekučný titul. Ak súd nezistí
rozpor žiadosti o udelenie poverenia na vykonanie exekúcie alebo návrhu na vykonanie exekúcie alebo
exekučného titulu so zákonom, do 15 dní od doručenia žiadosti písomne poverí exekútora, aby vykonal

exekúciu. Ak súd zistí rozpor žiadosti alebo návrhu alebo exekučného titulu so zákonom, žiadosť o
udelenie poverenia na vykonanie exekúcie uznesením zamietne. Proti tomuto uzneseniu je prípustné
odvolanie.

Podľa § 44 ods. 2 Exekučného poriadku v znení účinnom od 01.06.2010 do 31.05.2011, súd preskúma

žiadosť o udelenie poverenia na vykonanie exekúcie, návrh na vykonanie exekúcie a exekučný titul.
Ak súd nezistí rozpor žiadosti o udelenie poverenia na vykonanie exekúcie alebo návrhu na vykonanie
exekúcie alebo exekučného titulu so zákonom, do 15 dní od doručenia žiadosti písomne poverí
exekútora, aby vykonal exekúciu, táto lehota neplatí, ak ide o exekučný titul podľa § 41 ods. 2 písm. c)
a d). Ak súd zistí rozpor žiadosti alebo návrhu alebo exekučného titulu so zákonom, žiadosť o udelenie

poverenia na vykonanie exekúcie uznesením zamietne. Proti tomuto uzneseniu je prípustné odvolanie.

Podľa § 4 ods. 1 písm. a/ bod 1 zákona č. 514/2003 Z. z. o zodpovednosti za škodu spôsobenú pri
výkone verejnej moci a o zmene niektorých zákonov v znení neskorších predpisov (ďalej aj ako „zákon
o zodpovednosti za škodu spôsobenú pri výkone verejnej moci“), vo veci náhrady škody, ktorá bola

spôsobená orgánom verejnej moci podľa § 3 ods. 1, koná v mene štátu Ministerstvo spravodlivosti
Slovenskej republiky, ak škoda vznikla v dôsledku rozhodnutia vydaného súdom alebo ak škoda bola
spôsobená nesprávnym úradným postupom súdu.

Podľa § 9 ods. 1 zákona o zodpovednosti za škodu spôsobenú pri výkone verejnej moci v znení účinnom

do 31.12.2012, štát zodpovedá za škodu spôsobenú nesprávnym úradným postupom. Za nesprávny
úradný postup sa považuje aj porušenie povinnosti orgánu verejnej moci urobiť úkon alebo vydať
rozhodnutie v zákonom ustanovenej lehote, nečinnosť orgánu verejnej moci pri výkone verejnej moci,
zbytočné prieťahy v konaní alebo iný nezákonný zásah do práv, právom chránených záujmov fyzických
osôb a právnických osôb.

Podľa § 9 ods. 2 zákona o zodpovednosti za škodu spôsobenú pri výkone verejnej moci v znení účinnom
do 31.12.2012, právo na náhradu škody spôsobenej nesprávnym úradným postupom má ten, komu bola
takýmto postupom spôsobená škoda.

Podľa § 16 ods. 1 zákona o zodpovednosti za škodu spôsobenú pri výkone verejnej moci v znení
účinnom do 31.12.2012, ak príslušný orgán neuspokojí nárok na náhradu škody alebo jeho časť do
šiestich mesiacov odo dňa prijatia žiadosti, môže sa poškodený domáhať uspokojenia nároku alebo jeho
neuspokojenej časti na súde.Podľa § 17 ods. 1 a 2 zákona o zodpovednosti za škodu spôsobenú pri výkone verejnej moci, uhrádza
sa skutočná škoda a ušlý zisk, ak osobitný predpis neustanovuje inak. V prípade, ak iba samotné

konštatovanie porušenia práva nie je dostatočným zadosťučinením vzhľadom na ujmu spôsobenú
nezákonným rozhodnutím alebo nesprávnym úradným postupom, uhrádza sa aj nemajetková ujma v
peniazoch, ak nie je možné uspokojiť ju inak.

Predmetom nároku, ktorý žalobca v konaní uplatňuje je náhrada škody a nemajetkovej ujmy, a to

na základe zodpovednosti za škodu spôsobenú pri výkone verejnej moci. Predmetná zodpovednosť
za škodu je zákonom č. 514/2003 Z. z. koncipovaná ako zodpovednosť objektívna, čo znamená,
že zo strany oprávneného subjektu nie je potrebné preukazovať zavinenie vo forme úmyslu resp.
nedbanlivosti. Pre úspešné uplatnenie nároku je však potrebné kumulatívne preukázať, že došlo k
neprávnemu úradnému postupu, ďalej preukázať, že skutočne došlo k vzniku škody, ktorá je výsledkom
činnosti príslušného orgánu štátu, a napokon je potrebné preukázať, že medzi nesprávnym úradným

postupom a vzniknutou škodu je vzťah príčiny a následku, ktorý musí byť priamy, bezprostredný,
neprerušený, nestačí, ak je iba sprostredkovaný. Teda nesprávny úradný postup môže mať za následok
vznik zodpovednosti podľa zákona č. 514/2003 Z. z. len vo vzťahu k takému zmenšeniu majetku
poškodenému, ktoré bolo priamo a nesprostredkovane spôsobené práve (iba) týmto postupom, ktorý by
bol z hľadiska zmenšenia majetku žalobcu rozhodujúcim t.j. ak by nedošlo k nesprávnemu úradnému

postupu, jeho majetok by sa nezmenšil.

Ťažiskový dôvod, o ktorý žalobca opieral svoj nárok na náhradu škody za nesprávny úradný postup je
skutočnosť, že k rozhodnutiu súdu o žiadosti súdneho exekútora o udelenie poverenia na vykonanie
exekúcie nedošlo v zákonnej 15 dňovej lehote. S tým, že v jednotlivých exekučných konaniach došlo k

zbytočným prieťahom v konaní. V danej súvislosti je potrebné uviesť, že v súdnej praxi nie zjednotená
odpoveď na otázku, či má všeobecný súd pri rozhodovaní o nároku na náhradu škody spôsobenej
neprávnym postupom právomoc skúmať, či rámci iného konania pred všeobecným súdom došlo k
existencii prieťahov konaní. Napriek uvedenému však súd dokazovanie v uvedenom smere vykonal, a to
obsahom už uvedených jednotlivých exekučných spisov tunajšieho súdu, pričom z obsahu jednotlivých

spisov zistil, že v každom z uvedených exekučných konaní išlo o exekúciu vykonávanú na základe
exekučného titulu, ktorým bol vo všetkých exekučných konaniach rozsudok rozhodcovského súdu.

V danej súvislosti v obsahu § 44 ods. 2 Exekučného poriadku je zvýraznená zodpovednosť exekučného
súdu za vydanie poverenia na vykonanie exekúcie, pretože vydanie poverenia musí byť výsledkom

náležitého preskúmania exekučného titulu, žiadosti o vydanie poverenia a návrhu na vykonanie
exekúcie. Súd má povinnosť predovšetkým pred udelením poverenia súdnemu exekútorovi skúmať, či
sú naplnené formálne a materiálne predpoklady pre vedenie exekúcie.

Exekučný súd sa už v štádiu posudzovania splnenia zákonných predpokladov pre poverenie súdneho

exekútora na vykonanie exekúcie okrem iného zaoberá tým, či rozhodnutie (iný titul) uvedené v návrhu
na vykonanie exekúcie bolo vydané orgánom s právomocou na jeho vydanie, a či z hľadísk zakotvených
v príslušných právnych predpisoch ide o rozhodnutie (iný titul) vykonateľné tak po stránke formálnej (z
pohľadu právneho predpisu upravujúceho konanie, v ktorom bolo vydané), ako aj materiálnej (z aspektu
obsahových náležitostí rozhodnutia - jednak určitosti, zrozumiteľnosti, a presnosti označenia subjektov

práv a povinností, jednak vyjadrenia uloženej povinnosti, ktorá sa má nútene vykonať).

Za nesprávny úradný postup exekučného súdu nie je možné považovať samotnú skutočnosť, že
po doručení žiadosti súdneho exekútora o udelenie poverenia na vykonanie exekúcie na základe
rozhodcovského rozsudku pristúpil exekučný súd k riešeniu otázky, či rozhodcovské konanie prebehlo

na základe platne uzavretej rozhodcovskej zmluvy (rozhodcovskej doložky). Súdna prax dospela
k ustálenému záveru, že pokiaľ oprávnený v návrhu na vykonanie exekúcie označí za exekučný
titul rozhodcovský rozsudok, je exekučný súd nielen oprávnený, ale aj povinný už v tomto štádiu
konania z vlastnej iniciatívy riešiť otázku, či právomoc rozhodcovského súdu bola založená platne
uzavretou rozhodcovskou zmluvou ako podmienku materiálnej vykonateľnosti exekučného titulu,

keď týmto postupom nedochádza k preskúmaniu vecnej správnosti predloženého exekučného titulu
(rozhodcovského rozsudku), ale len k posúdeniu, či predložený exekučný titul je v súlade so zákonom;
ak exekučný súd zistí, že právomoc rozhodcovského súdu bola založená na základe neplatnejrozhodcovskej zmluvy, je povinný z toho vyvodiť všetky právne dôsledky tak, aby zmluvná strana
(spotrebiteľ) nebola neplatnou rozhodcovskou zmluvou viazaná.

Preto obdobie nevyhnutne potrebné na preskúmanie uvedených podmienok vykonateľnosti
predloženého exekučného titulu nemožno považovať za nesprávny úradný postup exekučného súdu
spôsobujúci zbytočné prieťahy v konaní.

V súvislosti s výkladom ustanovenia § 44 ods. 2 Exekučného poriadku súd poukazuje na judikatúru

Najvyššieho súdu SR, a to uznesenie NS SR sp. zn. 3 Cdo 146/2011 zo dňa 13.10.2011 (publikované
v Zbierke stanovísk NS a súdov SR č. 3/2012 s. 46), uznesenie NS SR sp. zn. 5 Cdo 230/2011 zo
dňa 18.09.2012 (publikované v Zbierke stanovísk NS a súdov SR č. 5/2013 s. 35) a uznesenie NS
SR sp. zn. 6 Cdo 105/2011 zo dňa 10. októbra 2012 publikované v Zbierke stanovísk NS a súdov SR
č. 5/2013 s. 27).

Pokiaľ exekučný súd v niektorom z už uvedených exekučných konaní pri rozhodovaní o žiadosti
súdneho exekútora o udelenie poverenia na vykonanie exekúcie prekročil zákonom stanovenú 15 dňovú
lehotu na vydanie poverenia, tak uvedenú okolnosť samu osebe nemožno bez ďalšieho považovať
za nesprávny úradný postup spočívajúci v zbytočných prieťahoch, bez prihliadnutia na konkrétne
okolnosti jednotlivých exekučných konaní. Dobu rozhodovania o žiadosti súdneho exekútora o udelenie

poverenia na vykonanie exekúcie v trvaní niekoľkých mesiacov, nemožno považovať za neprimeranú s
prihliadnutím na okolnosti konkrétnych konaní. Keď súdu je z rozhodovacej činnosti známe, že žalobca
inicioval začatie exekučných konaní hromadne, a zároveň v mnohých veciach podal hromadne aj
návrhy na zmenu súdneho exekútora, a teda v rovnakom čase zaťažil všeobecný súd väčším počtom
podaní, vzhľadom na čo musel počítať s technicko - administratívnym zdržaním na strane všeobecného

súdu, ktoré spôsobilo, že v predmetných veciach bude rozhodnuté s určitým časovým odstupom.
Niekoľkomesačné omeškanie exekučného súdu je možné považovať za akceptovateľné vzhľadom na
okolnosti prípadu a na právne stanovisko Ústavného súdu SR, v zmysle ktorého nie každý zistený
prieťah v súdnom konaní má nevyhnutne za následok porušenie základného práva na prerokovanie
veci bez zbytočných prieťahov zaručeného v článku 48 ods. 2 Ústavy SR, resp. právo na prejedanie

záležitosti v primeranej lehote podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných
slobôd (viď rozhodnutie Ústavného súdu SR IV ÚS 606/2012-20 zo dňa 14. 12. 2012). Možno teda
konštatovať, že doba rozhodovania o žiadosti súdneho exekútora o udelenie poverenia na vykonanie
exekúcievtrvaníniekoľkýchmesiacovbybolavovšeobecnostiústavneneudržateľná,alevokolnostiach
daného prípadu, keď z rozhodovacej činnosti je súdu známe, že žalobca inicioval začatie exekučných

konaní a podával návrhy na zmenu súdneho exekútora hromadne, túto lehotu možno považovať za
ústavne akceptovateľnú. Ústavne akceptovateľná je teda aj relatívne dlhšia lehota nevyhnutne potrebná
na vykonanie úkonu súdu (pozri napríklad uznesenia Ústavného súdu SR sp. zn. IV. ÚS/606/2012 zo
dňa 14.12.2012 alebo sp. zn. II. ÚS/245/2013 zo dňa 25.04.2013).

Existenciu prieťahov v jednotlivých exekučných konaniach nebolo možné konštatovať na základe
vykonaného dokazovania obsahom jednotlivých exekučných spisov, a ani na základe iných dôkazov,
keďže žalobca nepreukázal, že by sa v príčinnej súvislosti s tvrdenými prieťahmi viedlo disciplinárne
konanie, rozhodoval o porušení práva na konanie bez zbytočných prieťahov Ústavný súd SR, či
Európsky súd pre ľudské práva.

Na základe uvedeného mal konajúci súd za to, že žalobca neprávny úradný postup ani v jednej z
posudzovaných exekučných vecí nepreukázal.

Keďže predpokladom vzniku zodpovednosti štátu za škodu spôsobenú nesprávnym úradným postupom

je súčasné, teda kumulatívne splnenie všetkých troch základných predpokladov, je zrejmé, že bez
zistenia prvého predpokladu, a to nesprávneho úradného postupu, nie je dôvodné skúmať existenciu
vzniku majetkovej škody, či nemajetkovej ujmy, resp. príčinnej súvislosti medzi nesprávnym úradným
postupom a vznikom škody. Avšak súd napriek tomu dodáva, že žalobca vznik majetkovej škody,
ale aj nemajetkovej ujmy žiadnym relevantným dôkazným prostriedkom nepreukázal, a táto v celom

priebehu konania zostala len v rovine tvrdenia, a teda žalobca ani v uvedenom smere neuniesol dôkazné
bremeno, ktorého mu z jeho procesného postavenia vyplývalo. Ani to však nič nemení na tom, že ak
jeden z predpokladov nevyhnutných pre vznik zodpovednosti za škodu, a to v danom prípade nesprávny
úradný postup nebol v konaní zistený a preukázaný, tak k vzniku zodpovednosti štátu za škodu, ktorá byprípadne mohla byť spôsobená orgánmi verejnej moci pri výkone verejnej moci nesprávnym úradným
postupom nedošlo.

Súd mal na základe vyššie uvedeného za to, že žalobca nepreukázal kumulatívne splnenie základných
zákonných podmienok, ktoré sú potrebné pre priznanie náhrady škody v zmysle zákona č. 514/2003
Z. z., a preto považoval žalobu za právne neopodstatnenú a neodôvodnenú.

Na základe uvedeného a po vykonaní dokazovania súd zamietol nároky žalobcu vo všetkých jedenástich

veciach vedených pôvodne pod spisovými značkami 13C/142/2012, 13C/143/2012, 13C/144/2012,
13C/145/2012, 13C/146/2012, 13C/157/2012, 13C/158/2012, 13C/159/2012, 13C/160/2012,
13C/161/2012 a 13C/162/2012, ktoré boli na základe uznesenia č.k. 13C/142/2012-16 zo dňa
14.12.2012 spojené na spoločné konanie a vedené ďalej pod spisovou značkou 13C/142/2012.

V zmysle zásady úspechu účastníka v konaní podľa § 142 ods. 1 O.s.p. žalovanému náležalo právo

na náhradu vzniknutých trov konania. Súd mu však náhradu trov konania nepriznal, pretože žalovaný
v prípade úspechu túto nepožadoval.

Žalobca v predmetnom konaní doručil súdu dňa 30.09.2013 žiadosť o prerušenie konania sp. zn.
13C/142/2012 až do právoplatného rozhodnutia Ústavného SR o ústavnej sťažnosti žalobcu, ktorej

predmetom je porušenie jeho práva na zákonného sudcu a nestranný súd a ktorej dôsledkom bude
zrušenie rozhodnutia krajského súdu vo veci nevylúčenia sudcu povereného prejednaním veci.

O uvedenom návrhu na prerušenie konania bolo tunajším súdom rozhodnuté dňa 03.10.2013 tak,
že návrh žalobcu na prerušenie konania bol uznesením č.k. 13C/142/2012-95 zamietnutý. Z dôvodu

podaného odvolania vo veci rozhodoval Krajský súd v Banskej Bystrici, ktorý uznesením zo dňa
03.04.2014 č.k. 15Co/767/2013-122 uznesenie okresného súdu potvrdil.

Opätovne po nariadení pojednávania v danej veci žalobca doručil súdu dňa 16.04.2015 návrh na
zrušenie nariadeného pojednávania z dôvodu objektívneho porušenia zásad nestrannosti súdu a sudcu

zo dňa 16.04.2015, kde navrhol, aby súd konanie vedené pod sp. zn. 13C/142/2012 prerušil a to do
právoplatného rozhodnutia Ústavného súdu SR o ústavnej sťažnosti, ktorej predmetom je rozhodnutie
o porušení práva žalobcu na zákonného sudcu a práva na nestranný súd a ktorej dôsledkom bude
zrušenie rozhodnutia krajského súdu vo veci nevylúčenia sudcu povereného prejednávaním veci. Po
oboznámení sa s podaním doručeným súdu dňa 30.09.2013 a 16.04.2015 súd konštatuje, že sa jedná

o totožné podania z rovnakých dôvodov.

Podľa § 103 O.s.p., kedykoľvek za konania prihliada súd na to, či sú splnené podmienky, za ktorých
môže konať vo veci (podmienky konania).

Podľa § 167 ods. 2 O.s.p., ak nie je ďalej ustanovené inak, použijú sa na uznesenie primerane
ustanovenia o rozsudku.

Podľa § 159 ods. 3 O.s.p., len čo sa o veci právoplatne rozhodlo, nemôže sa prejednávať znova.

Podľa § 104 ods. 1 veta prvá O.s.p., ak ide o taký nedostatok podmienky konania, ktorý nemožno
odstrániť, súd konanie zastaví.

Tak ako vyplýva z ustanovenia § 103 O.s.p. povinnosťou súdu je kedykoľvek v priebehu konania skúmať,
či sú splnené procesné podmienky pre konanie vo veci. Medzi procesné podmienky patrí aj podmienka

prekážky právoplatnej rozhodnutej veci. Ak súd zistí, že o tej istej veci už bolo právoplatne rozhodnuté,
konanie z dôvodu prekážky právoplatne rozhodnutej veci zastaví (§ 104 ods. 1, veta prvá O.s.p.). O
prekážku veci rozsúdenej ide v prípade ak už o takejto veci bolo zo strany súdu raz rozhodované. To
znamená, že o tej istej veci, o ktorej sa už raz právoplatne rozhodlo nemožno rozhodovať opäť. Teória
procesného práva vymedzuje prekážku právoplatne rozhodnutej veci dvomi kritériami a to totožnosťou

osôb, t.j. účastníkov konania a totožnosťou predmetu konania. V danej veci sú splnené obe kritériá a
to totožnosť účastníkov konania, ako aj totožnosť predmetu konania, a to žiadosť o prerušenie konania
z tých istých dôvodov, o ktorých už raz súd rozhodol. Vzhľadom k tomu, že bol súd toho názoru, že
sa jedná o prekážku veci rozsúdenej a s poukazom na vyššie citované zákonné ustanovenia dospel kzáveru, že nie sú splnené podmienky konania, a konanie o návrhu žalobcu na prerušenie konania zo
dňa 16.04.2015 práve s poukazom na vyššie citované zákonné ustanovenia zastavil.

Dňa 16.04.2015 žalobca súdu doručil návrh na prerušenie konania zo dňa 16.04.2015, ktorý odôvodnil
tým, že pred Okresným súdom Prešov prebieha pod sp. zn. 7C/6/2010 konanie o náhradu škody
pre porušenie práva Európskej únie. V uvedenom konaní vystupujú na strane žalovaných v 1. rade
Slovenská republika zastúpená Ministerstvom spravodlivosti Slovenskej republiky a v 2. rade spoločnosť
POHOTOVOSŤ, s.r.o., IČO: 35 807 598. Okresný súd Prešov v danom konaní uznesením zo dňa

07.10.2013 v súlade s § 109 ods. 1 písm. c) O.s.p. rozhodol o prerušení konania do rozhodnutia
Súdneho dvora o prejudiciálnych otázkach, ktoré navrhol položiť žalovaný v 1. rade Slovenská republika
zastúpená Ministerstvom spravodlivosti Slovenskej republiky, pričom ide o nasledovné otázky:
1. Môže vzniknúť zodpovednosť členského štátu za porušenie komunitárneho práva pred tým, ako
účastníkkonaniavyužijevšetkyprávneprostriedkyprislúchajúcemupodľaprávnehoporiadkučlenského
štátu v konaní o výkone rozhodnutia; vzhľadom na skutkový stav veci môže v tomto prípade vzniknúť

táto zodpovednosť členského štátu pred samotným ukončením konania o výkon rozhodnutia a pred
vyčerpaním možnosti žalobkyne požadovať vydanie bezdôvodného obohatenia?
2. V prípade ak áno, je dostatočne jasným a závažným porušením komunitárneho práva konanie orgánu,
ktoré opisuje žalobkyňa, vzhľadom na daný skutkový stav, najmä vzhľadom na jej absolútnu nečinnosť
a vzhľadom na nevyčerpanie všetkých právnych prostriedkov nápravy umožnených právom členského

štátu?
3. Ak ide v tomto prípade o dostatočne závažné porušenie komunitárneho práva, je žalobkyňou
uplatňovaná suma škodou, za ktorú má zodpovedať členský štát; možno škodu v tomto poňatí
stotožňovať s vymoženou pohľadávkou, ktorá je bezdôvodným obohatením?
4. Má vydanie bezdôvodného obohatenia, ako právny prostriedok nápravy, prednosť pred náhradou

škody?

Zodpovedanie uvedených prejudiciálnych otázok má podľa žalobcu pre ďalší priebeh konania a
rozhodnutie v konaní vedenom pred tunajším súdom pod sp. zn. 13C/142/2012 zásadný význam,
nakoľko pre vznik nároku na náhradu škody má fundamentálny význam posúdenie správnosti postupu

exekučného súdu pri vydávaní poverenia na výkon exekúcie na podklade exekučného titulu, ktorým bol
právoplatný rozsudok rozhodcovského súdu. Na základe uvedených dôvodov navrhol žalobca konanie
sp. zn. 13C/142/2012 prerušiť v zmysle § 109 ods. 2 písm. c) O.s.p..

Podľa § 109 ods. 2 písm. c) O. s. p., pokiaľ súd neurobí iné vhodné opatrenia, môže konanie prerušiť,

ak prebieha konanie, v ktorom sa rieši otázka, ktorá môže mať význam pre rozhodnutie súdu, alebo ak
súd dal na takéto konanie podnet.

Podľa názoru tunajšieho súdu v konaní, ktoré je vedené Okresným súdom Prešov pod sp. zn. 7C/6/2010
sa nerieši žiadna otázka, ktorá môže mať význam pre rozhodnutie tunajšieho súdu v konaní vo

veci samej. A to, ani pokiaľ ide o dotknuté vnútroštátne konanie vedené Okresným súdom Prešov,
ktorého predmet, ale aj okruh účastníkov je odlišný od konania vedeného tunajším súdom pod sp. zn.
13C/142/2012. Rovnako podľa názoru súdu ani konanie o prejudiciálnych otázkach, ktoré mali byť podľa
tvrdenia žalobcu v rámci predmetného vnútroštátneho konania Okresným súdom Prešov Súdnemu
dvoru položené nie je konaním, v ktorom sa rieši otázka, ktorá môže mať význam pre rozhodnutie

tunajšieho súdu vo veci samej.

Povinnosť vnútroštátneho súdneho orgánu požiadať Súdny dvor o vydanie rozhodnutia o predbežnej
otázke je zakotvená v druhej vete článku 267 ZFEÚ. Predpokladom povinnosti začať konanie o
predbežnej otázke týkajúcej sa výkladu unijného práva je v zmysle ustálenej judikatúry Súdneho dvora

predovšetkýmskutočnosť,čiotázkaunijnéhoprávatýkajúcasaplatnostialebovýkladuúniovéhoprávaje
preriešeniedanéhoprípadurelevantná.Zmyslomriešeniapredbežnejotázkyniejerozhodnúťkonkrétny
spor, ktorý je vo výlučnej kompetencii súdu členskej krajiny, ale zabezpečiť jednotný výklad unijného
práva. Rozhodnutie o otázke hraníc aplikovateľnosti úniového práva ( tiež o jeho výklade alebo o jeho
platnosti), teda, musí mať bezprostredný súvis so sporom prejednávaným vnútroštátnym súdom v tom

zmysle, že ho determinuje po stránke právnej. Zároveň prejudiciálna otázka nastolená Súdnemu dvoru
nesmie byť zjavne neopodstatnená a irelevantná vo vzťahu k prebiehajúcemu konaniu, jej potenciálne
zodpovedanie musí mať reálny dosah na prebiehajúci spor, a zároveň nesmie ísť o otázku hypotetickú v
tom zmysle, že táto otázka nemá reálny základ v prejednávanom spore. Účelom a podstatou konania oprejudiciálnej otázke je podľa stabilizovanej judikatúry Súdneho dvora spolupráca vnútroštátneho súdu
so Súdnym dvorom pri výklade práva EÚ. Konanie podľa čl. 267 Zmluvy o fungovaní EÚ je založené
na deľbe úloh medzi vnútroštátnymi súdmi a Súdnym dvorom. Je vecou len vnútroštátneho súdu, pred

ktorým začal spor, a ktorý nesie zodpovednosť za súdne rozhodnutie, posúdiť so zreteľom na konkrétne
okolnosti veci nevyhnutnosť rozsudku o prejudiciálnej otázke pre vydanie rozsudku vo veci samej, ako
aj relevantnosť otázok, ktoré položí Súdnemu dvoru (porov. napr. nález ÚS SR č.k. II. ÚS 163/2010-70
zo dňa 18.04.2012).

Nakoľko v konaní sp. zn. 13C/142/2012 pre rozhodnutie súdu vo veci samej nevystala potreba aplikácie
unijného práva, v dôsledku toho nemohla v predmetnom konaní nastať ani potreba výkladu unijného
práva. Z uvedeného dôvodu tunajší súd nemal dôvod položiť Súdnemu dvoru prejudiciálne otázky
ohľadom výkladu unijného práva, a z rovnakého dôvodu nemá ani dôvod na prerušenie konania na
základe toho, že pred Súdnym dvorom podľa tvrdenia žalobcu prebieha konanie o prejudiciálnych
otázkach, odpoveď na ktoré podá Súdny dvor pre účely rozhodnutia v konaní vedenom pred Okresným

súdom Prešov pod sp. zn. 7C/6/2010. Na základe uvedeného, súd návrh žalobcu zo dňa 16.04.2015,
ktorým žiadal konanie v zmysle § 109 ods. 2 písm. c) O.s.p. prerušiť, ako v plnom rozsahu nedôvodný
zamietol..“

Proti rozsudku odvolanie podal žalobca. Vytýkal súdu procesné chyby a žiadal, aby odvolací súd

rozsudok okresného súdu zrušil a vec tomuto vrátil na opätovné prejednanie.
Z odvolania žalobcu vyplýva, že tento cielene nenapáda skutkové a právne závery súdu prvého stupňa,
namieta však procesné pochybenia, ktoré majú spočívať v prvom rade v tom, že súd vec prejednal
v neprítomnosti žalobcu a jeho právneho zástupcu, že súd neuskutočnil ústne pojednávanie a ďalej
vytýka skutočnosti, ktoré sa predmetného rozsudku okresného súdu vôbec netýkajú. Z uvedeného je

zrejmé, že ide o formulárovo podané odvolanie bez ozajstnej snahy splniť si svoju povinnosť účastníka
v kontradiktórnom spore prispieť k urýchlenému a zákonnému a spravodlivému rozhodnutiu vo veci.

Vyjadrenie podané nebolo.

Krajský súd ako súd odvolací preskúmal vec v rozsahu určenom § 212 ods. 1 OSP bez nariadenia
pojednávania podľa § 214 ods. 2 OSP a rozsudok okresného súdu potvrdil podľa § 219 ods. 1 OSP ako
vo výroku vecne správny.

Odvolací súd sa v plnom rozsahu stotožňuje s odôvodnením napadnutého rozhodnutia a konštatuje

správnosť jeho dôvodov (§ 219 ods. 2 OSP).

Z odvolania žalobcu vyplýva, že tento nenapáda správnosť konkrétnych záverov okresného súdu a
nepredkladá konkrétne argumenty, ktoré by okrem zrozumiteľného odôvodnenia rozsudku okresného
súdu vyžadovali ďalší rozbor.

Okresný súd tak isto jasne a zrozumiteľne odôvodnil aj svoj procesný postup. Odvolací súd nepovažuje
ani v tomto smere za zmysluplné opakovať jasné, zrozumiteľné a argumentačne správne dôvody
okresného súdu.

O veci senát odvolacieho súdu rozhodol pomerom hlasov členov senátu 3 : 0.

Poučenie:

Proti tomuto rozsudku odvolanie nie je prípustné.