Uznesenie ,
Zrušujúce Rozhodnutie bolo vynesené dňa pondelok 7. september 2015

Súd: Krajský súd Trnava
Spisová značka: 11Co/544/2015
Identifikačné číslo súdneho spisu: 2109217871
Dátum vydania rozhodnutia: 07. 09. 2015
Meno a priezvisko sudcu, VSÚ: Mgr. Fedor Benka
ECLI: ECLI:SK:KSTT:2015:2109217871.1

Uznesenie
Krajský súd v Trnave v právnej veci žalobcu: Mons. D. J., nar. XX.XX.XXXX, bytom F. J. E. X, Q.,
zastúpený splnomocnencom: Čarnogurský ULC, s. r. o., so sídlom Tvarožkova 5, Bratislava, proti
žalovanému: W PRESS, a. s., so sídlom Partizánska 2, Bratislava, IČO: 35 907 266, zastúpený:
JUDr. Roman Kvasnica, advokát, s.r.o., so sídlom Sad A. Kmeťa 24, Piešťany, o ochranu osobnosti a
poskytnutie náhrady nemajetkovej ujmy v peniazoch, o odvolaní žalobcu proti rozsudku Okresného súdu
Trnava č.k. 16C/226/2009-1052 zo dňa 28. marca 2012, t a k t o

r o z h o d o l :

Odvolací súd napadnutý rozsudok súdu prvého stupňa r u š í a vec mu v r a c i a na ďalšie konanie.

o d ô v o d n e n i e :

Rozsudkom napadnutým odvolaním súd prvého stupňa zamietol žalobu žalobcu, ktorou sa tento
domáhal rozhodnutia, ktorým by súd žalovaného zaviazal uviesť, že „v čísle 21/2009 týždenníka .týždeň
zo dňa 25.05.2009 boli o Mons. D. J. uverejnené tri články „podivný svet arcibiskupa J.“, „J. tieň“
a „Násilná smrť kňaza H.“, v ktorých boli uvedené nepravdivé a osočujúce informácie o Mons. D.
J., ktoré hrubým spôsobom zasiahli do občianskej cti a ľudskej dôstojnosti Mons. D. J.. Ako príloha
článku „Násilná smrť kňaza H.“ bola neoprávnene použitá fotografia Mons. D. J.. Tieto informácie boli
nepravdivé a vydavateľstvo W PRESS a. s. sa za ich uverejnenie a neoprávnené použitie fotografie
Mons. D. J. a s tým súvisiace zásahy do občianskej cti a ľudskej dôstojnosti Mons. D. J. ospravedlňuje.“
Zároveň žiadal zaplatiť žalobcovi sumu 50.000 eur titulom náhrady nemajetkovej ujmy. O trovách
konania súd rozhodol tak, že žalobcovi uložil zaplatiť žalovanému trovy konania vo výške 2.566,81 eur
do 3 dní od právoplatnosti rozhodnutia.

Svoje rozhodnutie súd právne odôvodnil použitím ust. § 11, § 12 ods. 1 a 2, ako aj čl. 10 Dohovoru
o ochrane ľudských práv a slobôd, keď na základe vykonaného dokazovania dospel k záveru, že
žaloba nebola podaná dôvodne. Z hľadiska posúdenia zásahu do ochrany osobnosti bolo potrebné
konštatovať, že u žalobcu nedošlo k takej značnej ujme na ochrane jeho práv. Nie sú rozhodujúce
jeho subjektívne pocity, resp. subjektívny názor svedkov. Nebol zistený taký zásah do práva na česť a
dôstojnosť, ktorým by bola v značnej miere znížená dôstojnosť alebo vážnosť žalobcu v spoločnosti.
Ani v samotnom konaní nebola spochybnená skutočnosť, že došlo k závažným pochybeniam vo vedení
účtovníctva arcidiecézy, z ktorých mohli vzniknúť pochybnosti o nakladaní s finančnými prostriedkami.
Nie je pritom rozhodujúce, či skutočne tieto okolnosti boli celkom preukázané (nejedná sa o žalobu na
plnenie spornej čiastky), z hľadiska predmetu konania je rozhodujúce, či tieto pochybnosti existovali pred
zverejnením článkov, ktorých základom bola práve okolnosť získania a použitia finančných prostriedkov
z predaja pozemkov. Aj v prípade, že by sa neskôr preukázalo skutočne správne nakladanie s finančnými
prostriedkami, s poukazom na uvedené a slobodu prejavu nie je daná zákonná prekážka na uverejnenie
sporných informácií. Tu treba zdôrazniť zásady používané ESĽP, podľa ktorých sa má zásah do slobody
prejavu posudzovať prísne a naviac hodnotiace úsudky považujú vysokú mieru ochrany a s týmito
zásadami sa súd stotožnil. V časti publikovanie snímky žalobcu súd poukazuje na už citovanú zákonnú
licenciu upravenú v odseku 3 - tzv. spravodajská zákonná licencia, podľa ktorej bolo možné podobizeň

žalobcu ako verejne činnej osoby použiť, táto bola použitá primerane z hľadiska účelu v súvislosti s
publikáciou vecí o záležitostiach cirkvi a nedošlo tým k zásahu do osobnosti žalobcu. Za daného stavu
je potrebné komplexne z pohľadu ESĽP a Dohovoru o ochrane ľudských práv a slobôd konštatovať, že
nedošlo k neoprávnenému zásahu do práva na ochranu osobnosti žalobcu. Z hľadiska vyššie uvedených
zásad žalovaní uverejnenými článkami i obrazovou snímkou len publikovali buď citácie zo zdrojov, ktoré
považovali za spoľahlivé a konali v dobrej viere, naviac za situácie, kedy tieto zdroje nezávisle od
seba im informácie poskytli, alebo uvádzali odkaz na výpovede z vyšetrovacieho spisu. Jednalo sa o
hodnotiace úsudky, ktoré požívajú vysokú mieru ochrany, na strane žalobcu sa jednalo vzhľadom na
jeho postavenie o osobu, ktorá bola a je povinná zniesť vyššiu mieru kritiky a publikácie. Uvedené
články neobviňovali žalobcu priamo z nezákonnej alebo inej činnosti vrátane homosexuality alebo iných
aktivít napádaných v konaní. V článkoch došlo k zverejneniu informácií, ktoré pochádzali z viacerých
zdrojov, a teda jednalo sa o prostriedok na informovanie verejnosti nie v snahe presvedčiť ju o tom,
že sa skutočne jedná o pravdivé a overené informácie, ale o podozrivých skutočnostiach. Ako vyplýva
z vyššie uvedených zásad, nie je možné spravodlivo od žalovaného požadovať, aby tieto informácie
overil v celom rozsahu, to v konečnom dôsledku ani nie je reálne možné. V samotnom konaní z hľadiska
zásahu do práv na ochranu osobnosti žalobcu žalovaný relevantným spôsobom vyvrátil jeho tvrdenia
o jeho ujme označenými a predloženými dôkazmi, z ktorých nepochybne vyplýva, že podozrenie z
nekalých praktík tu bolo a v podstate je aj dané. Nie je pritom rozhodujúce, či finančné prostriedky
boli použité v prospech inej osoby, ale rozhodujúca je skutočnosť, že účtovníctvo bolo neprehľadné a
mohlo tak vyvolať pochybnosti o nakladaní s finančnými prostriedkami. Žalovaný teda vyvrátil tvrdenia
žalobcu, ktorý nepreukázal taký zásah do jeho osobnostných práv, ktoré by odôvodňovali podanie
žaloby. Znova treba poukázať na vysokú mieru ochrany novinárov z pohľadu ESĽP tak, ako je
uvedený. Zákonná ochrana je daná len ak vytýkané prejavy sú zásadne nepravdivé alebo pravdu
skresľujúce. Kritika nie je neoprávnená, ak nie sú prekročené medze kritiky vecnej (opierajúcej sa o
pravdivé skutočnosti a vychádzajúce z nich závery, ktoré tieto skutočnosti odôvodňujú), a ak je primeraná
obsahom i formou. V danom prípade mal súd za to, že žalovaný zverejnením hodnotiacich úsudkov
a čiastočne i oprávnenej kritiky pomerov v cirkvi len splnil svoju povinnosť na základe poskytnutých
informácií. Treba prihliadnuť na skutočnosť, že je tiež povinnosťou novinárov o takýchto informáciách
verejnosť informovať a v danom prípade nemožno konštatovať, že sa jednalo o prejavy zásadne
nepravdivé alebo pravdu skresľujúce, čo vyplýva aj z vykonaných dôkazov. Zverejnenie pravdivého
skutkového tvrdenia, ktoré sa netýka osobného súkromia fyzickej osoby, nemôže byť neoprávneným
zásahom do práva na ochranu osobnosti, nakoľko zverejnenie pravdivých skutkových tvrdení je v súlade
s verejným záujmom. Publikované články neobsahovali presvedčenie novinárov o skutočnostiach,
ktoré boli uvádzané. Jednalo sa o informácie, ktoré im boli poskytnuté zo zdrojov, ktoré sa im javili
objektívne ako hodnoverné, konali teda v dobrej viere a v presvedčení o potrebe informovať verejnosť
o závažných podozreniach. Tu nemožno namietať prípadnú prezumpciu neviny, nakoľko žalobca nebol
priamo obvinený zo spáchania protizákonnej činnosti. Nepochybne sa jednalo o hodnotiace úsudky,
citáciu výpovedí v rámci policajného vyšetrovania a poskytnutých (v prípade u osoby p. F. i potvrdených)
informácií. Takýto prístup objektívne nemohol uškodiť vážnosti, dôstojnosti a cti žalobcu. Samotné
okrajové vyjadrenie ohľadne celibátu takisto nebolo žiadnym priamym útokom naviac s poukazom na
skutočnosť, že samotné dodržiavanie celibátu nie je možné objektívne preukázať ani vyvrátiť. Pokiaľ
sa podľa vyjadrenia samotného žalobu vo Vatikáne „musel očistiť“, súd má za to, že z hľadiska jeho
námietky poškodenia mena a povesti práve týmto si sám žalobca protirečí, keď na jednej strane namieta
poškodenie svojho mena a povesti v cirkevných kruhoch a medzi veriacimi, na strane druhej práve v
týchto kruhoch boli všetky okolnosti podľa jeho názoru vyriešené. Tu však závery Svätej Stolice nie sú
záväzné pre konanie pred súdom, avšak vyvracajú tvrdenia žalobcu o poškodení jeho povesti a mena.
Nepochybne sa potom jedná o jeho subjektívny pocit zásahu do jeho osobnosti. Tiež treba poukázať na
skutočnosť, že práve spomenuté vyšetrovanie cirkevnými kruhmi nemalo pôvod výlučne v publikovaných
článkoch, jednalo sa o informácie, ktoré sa šírili vzhľadom na počet zdrojov i inými prostriedkami.
Nebolo ani preukázané, že sa tak stalo výhradne v príčinnej súvislosti s napadnutými článkami. Rovnako
nebolo preukázané, aký konkrétny zásah do osobnosti žalobcu mali články spôsobiť. Naviac odchod
žalobcu z jeho funkcie nebol dôsledkom publikácie týchto informácií (sám žalobca uviedol, že články
boli publikované dva týždne pred jeho odchodom z funkcie - teda odchod bol nie v tejto súvislosti).
Ako bolo uvedené, ani existencia zásahu do osobnostných práv (ktoré žalobca subjektívne pociťuje)
nemusí nevyhnutne viesť k záveru o neoprávnenosti takéhoto zásahu, ak bol dôsledkom uplatňovania
iného základného práva a vzhľadom na konkrétne okolnosti nepresiahol hranice primeranosti. Vytýkané
prejavy nie sú zásadne nepravdivé alebo pravdu skresľujúce, publikácia takýchto skutočností je kritikou
a oprávneným zásahom tlače proti spoločenským, resp. cirkevným nešvárom. Proti oprávnenej kritike,

hodnotiacim úsudkom nie je možné použiť inštitút ochrany osobnosti o to viac, že k takej kritike je
tlač oprávnená a povolaná. V danom prípade do osobnosti žalobcu nemohli tieto úsudky relevantným
spôsobom zasiahnuť tak, ako to namieta. S poukazom na uvedené ďalšie návrhy žalovaného na
dokazovanie súd nepovažoval za účelné a hospodárne, keď vykonané dôkazy boli na objasnenie a
rozhodnutie veci postačujúce. Pokiaľ ide o majetkovú ujmu nebolo zistené, že by bola v značnej miere
znížená dôstojnosť žalobcu alebo jeho vážnosť v spoločnosti ako to ukladá zákon. Naviac žalobca
žiadnym spôsobom nepreukázal požadovanú výšku. S poukazom na citované ustanovenie zákona táto
pripadá do úvahy v prípade, že nepostačuje morálna satisfakcia, na ktorú podľa názoru súdu žalobcovi
nárok neprislúcha. Ak by aj bola morálna satisfakcia priznaná, práve v časti majetkovej ujmy spočíva
dôkazné bremeno na žalobcovi. V tomto smere nielenže žalobca nenavrhol a neoznačil žiadne dôkazy,
súd ani nepovažoval za potrebné a hospodárne v tomto smere z úradnej povinnosti dôkazy vykonávať,
keď v samotnom základe žalobe vyhovené nebolo a podmienkou pre priznanie majetkovej ujmy je
skutočnosť, že morálna satisfakcia nie je postačujúca. Sám žalobca však v tejto časti žaloby samotnú
výšku nemajetkovej ujmy nešpecifikoval a nezdôvodňoval, jeho vyjadrenie bolo len všeobecné a bez
akejkoľvek konkretizácie a unesenia dôkazného bremena. O trovách konania súd rozhodol podľa § 142
ods. 1 O.s.p. a vo veci úspešnému žalovanému priznal náhradu trov konania titulom trov právneho
zastúpenia v sume 2.566,81 eur.

Proti rozsudku súdu prvého stupňa podal v zákonnej lehote odvolanie žalobca, ktorý navrhol napadnutý
rozsudok zmeniť a jeho žalobe vyhovieť a uložiť žalovanému zaplatiť náhradu trov konania. Žalobca
v prvom rade namietol, že písomné vyhotovenie rozsudku nespĺňa zákonom stanovené náležitosti
pre rozsudok vymedzené v ust. § 157 ods. 2 O.s.p. Prvostupňový súd v rozsudku vykonal mnoho
pochybení, uviedol mnohé skutkové nepravdy, ktoré považoval z neznámych dôvodov za pravdivé.
Poukázal na to, že ani predmetné nesprávne skutkové zistenia súdu však nepotvrdzujú rozhodujúcu
skutočnosť pre toto súdne konanie, a to skutkové tvrdenie žalovaného o prevode 500 miliónov Sk
žalobcom na účet R. F.. Súd prvého stupňa nesprávne právne posúdil vec, keď dospel k záveru,
že: 1. Skutkové tvrdenie o prevode 500 miliónov malo reálny základ, 2. Ak novinári konali v dobrej
viere s náležitou starostlivosťou, ak vyvinuli dostatočnú snahu preveriť pravdivosť tvrdenia, ak dali
priestor na vyjadrenie dotknutej osobe a ak použili náležité formulácie, podľa názoru súdu nemôžu
byť zodpovední ani vtedy, ak sa ich tvrdenie ukáže nepravdivým, 3. Z tohto skutkového tvrdenia
vychádzajúce hodnotiace úsudky autorov jednotlivých článkov boli oprávnenou kritikou žalobcu, pričom
žalobca ako vysoký predstaviteľ cirkvi mal podľa názoru súdu povinnosť znášať i kritiku, silnejšie výrazy
a myšlienky, ktoré určitým spôsobom zasahujú do jeho osobnosti, 4. Zverejnenie skutkových tvrdení je
v súlade s verejným záujmom, 5. V danom prípade však uverejnenými informáciami a kritikou nedošlo
k zásahu do takej miery, aby zásadným spôsobom znížili žalobcovu česť, dôstojnosť a postavenie,
6. Autori článkov postupovali v dobrej viere a vychádzali z dôveryhodných zdrojov, pričom podľa
názoru súdu je postačujúca pochybnosť novinárov o nakladaní s finančnými prostriedkami cirkvi, 7.
Článok „Násilná smrť kňaza H.“ neindikuje súvis medzi smrťou tejto osoby a osobou žalobcu, pričom
podobizeň žalobcu bola použitá zákonným spôsobom. Súd sa rovnako nezaoberal právnym posúdením
nasledovaných otázok, hoci sa ich posúdením zaoberať mal: 1. Vyjadrovanie sa o ľubovoľnej sexuálnej
orientácií, aj keď v rovine hodnotiacich súdov, je zásahom do osobnostných práv, pokiaľ sa neudeje
na základe vysloveného súhlasu dotknutej osoby, 2. priame obvinenie so spáchania trestného činu
porušuje zákonnú prezumpciu neviny a 3. útok na žalobcu je rovnako útokom na katolícku cirkev,
pričom pri vyjadrovaní sa o náboženstve a v religióznych otázkach je potrebné používať v médiách
obzvlášť úctivé, rešpektujúce a neurážlivé formulácie. Uviedol, že skutkové tvrdenie o prevode 500
miliónov Sk nemá reálny základ, pričom ide o konštrukcie novinárov na základe tvrdení svedka
M. E., ktoré tento ani vo svojej výpovedi pred súdom dňa 19.04.2011 nebol schopný relevantným
spôsobom špecifikovať. Poukázal na to, že novinári žalovaného nekonali v dobrej viere a s náležitou
starostlivosťou nevyvinuli dostatočnú snahu preveriť pravdivosť tvrdenia, dali priestor na vyjadrenie
dotknutej osobe v minimálnom rozsahu a nepoužili náležité formulácie. Z obsahu vyjadrení žalovaného,
ani zo svedeckých výpovedí svedkov U., U. a E. nebol preukázaný dôsledný postup žalovaného pri
zverejňovaní sporných informácií v súlade s etikou žurnalistiky a už vôbec nie v súlade s požiadavkami
definovanými judikatúrou ESĽP. Pokiaľ sa vychádza z predpokladu, že informácie pochádzajú z
nemenovaných zdrojov a súčasne informácie, ktoré nemenované zdroje žalovanému poskytli, boli
v čase ich poskytnutia nepodložené, o čom žalovaný mal vedomosť, ktorú v konaní nepoprel, je
neprípustné vyvodzovať a dospieť k záveru, že žalovaný konal v dobrej viere a s náležitou starostlivosťou
postupoval pri preverovaní sporných informácií. Domnieval sa aj na základe ďalších skutočností a
prepojení o spoločnom vystupovaní svedka p. arcibiskupa T. a žalovaného, že žalovaný konal pri

zverejnení nepravdivých tvrdení o žalobcovi úmyselne, nedobromyseľne a preukázateľne v rozpore
s dobrou mierou a náležitou starostlivosťou. Žalovaný mal výlučne záujem na vyvolaní senzácie za
účelom zvýšenia čítanosti svojho časopisu, pričom sa ani len nepokúsil o vyvážené informovanie
o pravdivých skutočnostiach. Na základe uvedených dôvodov a predloženého dôkazu nepravdy v
konaní považoval vzhľadom na dôsledky spôsobilosti takýchto skutkových tvrdení zasiahnuť do jeho
osobnej sféry konanie novinárov žalovaného pred ich zverejnením za nedobromyseľné, osočujúce,
odporujúce pravidlám etiky, žurnalistiky, preverovať pravdivosť akýchkoľvek poskytnutých informácii, či
už zo známych alebo anonymných zdrojov, ktoré zároveň ich formuláciou nepripúšťali aspoň čiastočnú
nepravdivosť prezentovaných skutkových tvrdení, hoci preukázateľné podklady na takéto skutkové
tvrdenia žalovanému pred ich zverejnením poskytnuté neboli, o čom žalovaný vedomosť mal. Namietol,
že súd prezentovaným právnym posúdením poskytol neprimeranú, extenzívnu až absolútnu ochranu
slobode prejavu. V prejednávanom prípade sa nejednalo len o kritiku, ale o obvinenie z trestno-
právneho konania a škandalizáciu osoby žalobcu. Poukázal na to, že hodnotiace súdy nie sú podľa
jeho názoru prípustné tam, kde sa nič nestalo, pričom verejným záujmom nemôže byť škandalizácia
akejkoľvek osoby, v jeho prípade necitlivým spôsobom, spochybnením jeho celoživotnej služby v
prospech cirkvi, veriacich, ale i spoločnosti bez akéhokoľvek opodstatnenia na základe nepravdivého
skutkového tvrdenia. Záver súdu, že dotknutý článok a použitá fotografia žalobcu nezasiahli do jeho
práva na ochranu osobnosti považoval za arbitrárny.

K odvolaniu žalobcu sa písomne vyjadril žalovaný, ktorý navrhol napadnutý rozsudok z dôvodu jeho
vecnej správnosti potvrdiť. Bol toho názoru, že prvostupňový súd svojím postupom neodňal žalobcovi
možnosť konať pred súdom, na základe vykonaných dôkazov dospel k správnym skutkovým zisteniam a
vec i správne právne posúdil. Namietol, že žaloba žalobcu zo dňa 14.08.2009 obsahuje petit formulovaný
iba všeobecne, nepresne, bez možnosti jeho prebratia do rozsudku súdu. Taktiež uviedol, že žalobca sa v
konaní domáha náhrady nemajetkovej ujmy vo výške 50.000 eur bez označenia dôkazov preukazujúcich
potrebu výnimočného subsidiárneho priznania nemajetkovej ujmy v peniazoch.

Krajský súd v Trnave rozsudkom zo dňa 15.05.2013, č.k. 11Co/278/2012-1176 na odvolanie žalobcu
potvrdil napadnutý rozsudok súdu prvého stupňa ako vecne správny a žalobcovi uložil povinnosť zaplatiť
žalovanému náhradu trov odvolacieho konania vo výške 143,27 eur titulom trov právneho zastúpenia.
Odvolací súd sa v celom rozsahu stotožnil so skutkovými zisteniami a právnymi závermi súdu prvého
stupňa obsiahnutými v odôvodnení napadnutého rozsudku, pričom v podrobnostiach na ne odkázal.
Odôvodnenie jeho rozhodnutia považoval za súladné s ust. § 157 ods. 2 O.s.p.. Na zdôraznenie
správnosti napadnutého rozhodnutia doplnil, že z ust. § 11, § 13 ods.1 a 2 Občianskeho zákonníka
vyplýva, že predpokladom úspešného uplatnenia práva na ochranu osobnosti je skutočnosť, že došlo
k neoprávnenému zásahu a ďalej, že tento zásah bol objektívne spôsobilý privodiť ujmu na právach
chránených ustanoveniami § 11 a nasl. Občianskeho zákonníka, pričom musia byť splnené oba tieto
predpoklady, aby vznikol právny vzťah, obsahom ktorého je právo fyzickej osoby domáhať sa ochrany a
povinnosť subjektu zásahu znášať súdom uloženú sankciu. Pre priznanie finančnej náhrady sa vyžaduje
aj vznik nemajetkovej ujmy na osobnosti fyzickej osoby, predstavujúci zníženie jej dôstojnosti alebo
vážnosti v spoločnosti v značnej miere a príčinná súvislosť medzi neoprávneným zásahom a vznikom
tejto ujmy. Jej výšku v takomto prípade určuje s prihliadnutím na závažnosť vzniknutej ujmy a na
okolnosti, za ktorých k porušeniu práva došlo (§ 13 ods. 3 Občianskeho zákonníka). Vzhľadom na
mnohotvárnosť jednotlivých stránok osobnosti fyzickej osoby a rozmanitosť životných situácií, do ktorých
osobnosť vstupuje, zákon nepodáva výpočet konkrétnych foriem zásahov, ktorými môžu byť dotknuté
chránené osobnostné práva fyzickej osoby, ale stanovuje len znaky, pri danosti ktorých treba určité
konanie považovať za zásah do osobnosti a tým sú objektívna spôsobilosť zásahu vyvolať nemajetkovú
ujmu, neoprávnenosť zásahu a príčinná súvislosť medzi týmto zásahom a porušením alebo aspoň
ohrozením chránených osobnostných práv. kľúčovou otázkou pre aplikáciu ust. § 11 a nasl. Občianskeho
zákonníka bol správny výklad čl. 10 Dohovoru o ochrane ľudských práv a slobôd, ktorý ako prioritné
preferuje právo na slobodu prejavu. Rozsah slobody prejavu je vymedzený subjektom, ktorý informácie
šíri alebo prijíma formou, v akej ich šíri a napokon ich obsahom. Súd prvého stupňa sa podľa názoru
odvolacieho súdu dostatočným spôsobom vyporiadal s námietkami uplatnenými žalobcom v konaní a
vzhľadom k tomu, že žalobca ani v odvolaní neuviedol žiadne nové skutočnosti, ktoré by bolo potrebné
zhodnotiť, na ktoré by bolo potrebné prihliadnuť, odvolací súd v podrobnostiach odkázal na dôvody
obsiahnuté v odôvodnení napadnutého rozsudku. O trovách konania rozhodol podľa § 224 ods. 1 O.s.p.
v spojení s § 142 ods. 1 O.s.p. a v odvolacom konaní úspešnému žalovanému priznal náhradu
trov odvolacieho konania.

Proti tomuto rozhodnutiu odvolacieho súdu podal dovolanie žalobca. Prípustnosť dovolania odôvodnil s
poukazom na ust. § 237 písm. f) O.s.p.. K odňatiu možnosti konať pred súdom v zmysle ust. § 237 písm.
f) O.s.p. došlo podľa názoru dovolateľa tým, že odvolací súd rozhodol o jeho odvolaní bez nariadenia
pojednávania, pričom mu nedoručil vyjadrenie žalovaného k jeho odvolaniu a tým porušil princíp rovnosti
účastníkov konania. Vytýkal odvolaciemu súdu, že sa v odôvodnení svojho rozhodnutia nevysporiadal
s jeho odvolacími námietkami. Za nedostatočne odôvodnené považoval žalobca aj rozhodnutie súdu
prvého stupňa, ktorého hodnotenie dôkazov považoval za arbitrárne s prihliadnutím na skutočnosť, že
žalovaný neuniesol dôkazné bremeno o pravdivosti ním uverejneného skutkového tvrdenia o prevode
500 miliónov na účet R. F.. Podľa jeho názoru súd prvého stupňa dospel k viacerým nesprávnym a
nepravdivým skutkovým zisteniam. Následne sa dovolateľ podrobne vyjadril k skutkovým okolnostiam
prejednávanej veci a uviedol, že okresný súd v konaní preferoval právo na slobodu prejavu vo vzťahu
k právu na ochranu osobnosti. Nesúhlasil s jeho záverom, že článkami a použitou fotografiou žalovaný
nezasiahol do jeho práva na ochranu osobnosti a spochybnil dobromyseľné konanie žalovaného
pri zverejňovaní napadnutých článkov, ktoré považoval za osočujúce a odporujúce pravidlám etiky
žurnalistiky preverovať pravdivosť akýchkoľvek zverejňovaných informácií. Žiadal, aby dovolací súd
napadnutý rozsudok odvolacieho súdu zrušil a vec vrátil tomuto súdu na ďalšie konanie.

Najvyšší súd SR uznesením zo dňa 23.10.2014, č.k. 5 Cdo 343/2013-1215 dovolanie žalobcu odmietol
a žalovanému náhradu trov dovolacieho konania nepriznal. Dovolací súd k námietke žalobcu týkajúcej
sa nedoručenia vyjadrenia žalovaného k jeho odvolaniu uvádza, že v zmysle ustálenej judikatúry
Najvyššieho súdu SR, porušenie povinnosti doručiť odvolanie vrátane vyjadrenia k odvolaniu účastníkom
konania môže mať za následok vadu konania podľa § 237 písm. f) O.s.p. (uznesenie Najvyššieho súdu
SR zo dňa 09.11.2010, sp. zn. 5 Cdo 200/2010, z 31.07.2012, sp. zn. 1 Cdo 35/2012, z 28.05.2013, sp.
zn. 4 Cdo 235/2012). Avšak o vadu v zmysle citovaného ustanovenia ide len v tom prípade, pokiaľ sa v
dôsledku tohto nesprávneho procesného postupu súdu účastníkovi konania odňala možnosť uplatnenia
jeho vplyvu na konečný výsledok konania (obdobne rozhodnutie Najvyššieho súdu SR uverejnené v
Zbierke stanovísk najvyššieho súdu a rozhodnutí súdov SR pod č. 39/1993). Záver, či a kedy mala
daná vada za následok nesprávne rozhodnutie vo veci, závisí preto vždy od posúdenia okolností
konkrétneho prípadu. Je vždy vecou individuálneho posúdenia, aké dôsledky majú (prípadné) procesné
nedostatky, ku ktorým došlo v občianskom súdnom konaní v postupe súdov (pozri II. ÚS 264/2006). V
prejednávanej veci vyjadrenie žalovaného (č.l. 1152 spisu) k odvolaniu žalobcu neobsahovalo žiadne
nové skutočnosti, argumenty, či dôkazy, ktoré by žalobcovi neboli známe a na ktoré by v priebehu
konania nemal možnosť reagovať. V takomto prípade preto nebolo ani potrebné vyjadrenie žalovaného
ako odpoveď na odvolanie žalobcovi doručovať. Samotné dovolanie žalobcu neobsahuje žiadnu reakciu
na obsah tohto vyjadrenia žalovaného v tom zmysle, že by napádalo skutočnosti v ňom uvedené.
Rovnako rozhodnutie odvolacieho súdu v tejto veci nebolo založené na tvrdeniach uvedených v tomto
vyjadrení, odvolací súd sa týmto vyjadrením vo svojom rozhodnutí nezaoberal a nemalo za následok
zmenu rozhodnutia súdu v tejto veci. Z uvedených dôvodov dovolací súd zastáva názor, že samotné
nedoručenie vyjadrenia žalovaného k odvolaniu žalobcovi neznamenalo odňatie možnosti žalobcu
konať pred súdom v zmysle § 237 písm. f) O.s.p.. Dovolací súd považoval za nedôvodnú aj námietku
dovolateľa, že rozhodnutia súdu prvého stupňa a odvolacieho súdu neboli dostatočne odôvodnené,
pretože sa súdy nevysporiadali s jeho argumentáciou v priebehu konania a v rámci odvolania. Z
ustálenej judikatúry ESĽP vyplýva, že právo na riadne odôvodnenie súdneho rozhodnutia patrí medzi
základné zásady spravodlivého súdneho procesu. Judikatúra tohto súdu však nevyžaduje, aby na každý
argument strany, aj na taký, ktorý je pre rozhodnutie bezvýznamný, bola daná odpoveď v odôvodnení
rozhodnutia. Ak však ide o argument, ktorý je pre rozhodnutie rozhodujúci, vyžaduje sa špecifická
odpoveď práve na tento argument (Ruiz Torija c. Španielsko z 09.12.1994, séria A, č. 303-A, s. 12,
§ 29, Hiro Balani c. Španielsko z 09.12.1994, séria A, č. 303-B, Georgiadis c. Grécko z 29.05.1997,
Higgins c. Francúzsko z 19.02.1998). Štruktúra práva na odôvodnenie je rámcovo upravená vo vyššie
citovanom ustanovení. Táto norma sa uplatňuje aj v odvolacom konaní (§ 211 O.s.p.). Odôvodnenie
súdneho rozhodnutia v opravnom konaní však nemá odpovedať na každú námietku alebo argument
v opravnom prostriedku, ale iba tie, ktoré majú rozhodujúci význam pre rozhodnutie o odvolaní a
zostali sporné alebo sú nevyhnutné na doplnenie dôvodov prvostupňového rozhodnutia, ktoré sa
preskúmava v odvolacom konaní (II. ÚS 78/05). Preskúmaním veci dovolací súd dospel k záveru, že
rozhodnutia súdov nižších stupňov zodpovedajú požiadavkám kladeným na odôvodnenie rozhodnutí v
zmysle vyššie citovaných zákonných ustanovení, a preto ich nemožno považovať za nepreskúmateľné.
Predovšetkým rozhodnutie súdu prvého stupňa zodpovedá základnej (formálnej) štruktúre odôvodnenia

rozhodnutia. Súd prvého stupňa v odôvodnení svojho rozhodnutia uviedol rozhodujúci skutkový stav,
primeraným spôsobom opísal priebeh konania, stanoviská procesných strán k prejednávanej veci,
výsledky vykonaného dokazovania a citoval právne predpisy, ktoré aplikoval na prejednávaný prípad a
z ktorých vyvodil svoje právne závery. Prijatý záver, že zo strany žalovaného nedošlo k neoprávnenému
zásahu objektívne spôsobilému privodiť ujmu na osobnosti žalobcu zrozumiteľne a v potrebnom
rozsahu vysvetlil. Z odôvodnenia jeho rozsudku nevyplýva jednostrannosť, ani taká aplikácia príslušných
ustanovení všeobecne záväzných právnych predpisov, ktorá by bola popretím ich účelu, podstaty
a zmyslu. Odvolací súd v odôvodnení rozhodnutia skonštatoval správnosť skutkových a právnych
záverov súdu prvého stupňa. Postupoval tak v zmysle ust. § 219 ods. 2 O.s.p., podľa ktorého
je odvolaciemu súdu daná možnosť vypracovania tzv. skráteného odôvodnenia rozhodnutia. Tá je
podmienená stotožnením sa so skutkovými aj právnymi dôvodmi rozhodnutia prvostupňového súdu
v plnom rozsahu. V takomto prípade je postačujúce v odôvodnení skonštatovať správnosť dôvodov
napadnutého rozhodnutia, prípadne doplniť na zdôraznenie správnosti ďalšie dôvody. Odvolací súd
vysvetlil, že takto postupoval aj preto, že žalobca ako odvolateľ vo svojom odvolaní neuviedol žiadne
nové skutočnosti ani nepredložil žiadne nové dôkazy, ktoré by neboli zistené a vyhodnotené súdom
prvého stupňa. Uvedený postup bol plne súladný so znením ust. § 219 ods. 2 O.s.p. a nepoprel jeho účel
a význam. Na dôvažok konanie o ochranu osobnosti je ovládané koncentračnou zásadou, ktorá výrazne
obmedzuje odvolací prieskum (§ 118a ods. 1 O.s.p.). Vzhľadom k tomu, že odvolacie námietky žalobcu
boli totožné s jeho obranou proti návrhu v priebehu prvostupňového konania (smerovali predovšetkým
k vyhodnoteniu dôkazov ústiacim ku skutkovým zisteniam súdu prvého stupňa, na ktorých založil svoje
právne závery) a prvostupňový súd na ne primerane reagoval, nezistil dovolací súd dôvod, pre ktorý by
odôvodnenie rozhodnutia odvolacieho súdu malo za následok porušenie práva žalobcu na spravodlivé
súdne konanie. Rozhodnutie odvolacieho súdu preto nemožno považovať za neodôvodnené, respektíve
ústavne nekonformné, pretože odvolací súd sa pri výklade a aplikácii zákonných predpisov neodchýlil
od znenia príslušných ustanovení. Ako už bolo vyššie spomenuté, súčasťou práva na spravodlivý
súdny proces nie je právo účastníka konania, aby sa všeobecný súd stotožnil s jeho právnymi názormi,
navrhovaním a hodnotením dôkazov (IV. ÚS 252/04). Prípustným dôvodom dovolania preto ani nemôže
byť nesúhlas účastníka s výsledkom sporu v jeho neprospech. Najvyšší súd SR dospel k záveru, že
skutkové a právne závery odvolacieho súdu nie sú v danom prípade zjavne neodôvodnené a nezlučiteľné
s čl. 46 ods. 1 Ústavy SR a že odôvodnenie dovolaním napadnutého rozsudku odvolacieho súdu
ako celok spĺňa parametre zákonného odôvodnenia (§ 157 ods. 2 O.s.p.) tak z formálneho, ako aj z
obsahového hľadiska, a preto ho nemožno považovať za nepreskúmateľné, neodôvodnené, či zjavne
arbitrárne (svojvoľné). Dovolací súd nezistil také skutočnosti, ktoré by potvrdili tvrdenia dovolateľa v
odvolaní, najmä že ide o rozhodnutie nezlučiteľné s požiadavkami vyplývajúcimi zo základného práva
na súdnu ochranu a práva na spravodlivé súdne konanie. Za porušenie základného práva zaručeného
v čl. 46 ods. 1 Ústavy SR v žiadnom prípade nemožno považovať to, že odvolací súd neodôvodnil svoje
rozhodnutie podľa predstáv žalobcu. Na základe uvedených dôvodov dovolací súd dospel k záveru, že
postupom súdu prvého stupňa a odvolacieho súdu, ktorý sa neprieči zákonu, nemohlo dôjsť k odňatiu
možnosti dovolateľa konať pred súdom. Neopodstatnené je preto tvrdenie, že namietaným postupom
súdov došlo k procesnej vade v zmysle § 237 písm. f) O.s.p..

Žalobca následne podal ústavnú sťažnosť vo veci namietaného porušenia základného práva na
zachovanie ľudskej dôstojnosti, osobnej cti, dobrej povesti a na ochranu mena podľa čl. 19 ods. 1 Ústavy
SR, základného práva na ochranu pred neoprávneným zasahovaním do súkromného a rodinného života
podľa čl. 19 ods. 2 Ústavy SR a základného práva domáhať sa zákonom ustanoveným postupom svojho
práva na nezávislom a nestrannom súde a na súdnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 Ústavy SR a práva na
spravodlivé súdne konanie podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd
rozsudkom Krajského súdu v Trnave sp. zn. 11Co/278/2012 z 15.05.2013 a uznesením Najvyššieho
súdu SR sp. zn. 5 Cdo 343/2013 z 23.10.2014. Podstata námietok sťažovateľa v sťažnosti spočívala
ďalej najmä v arbitrárnom posúdení vzťahu práva na slobodu prejavu s právom na ochranu osobnosti
a absolútnej ochrany poskytnutej novinárom v prípade zverejnenia nepravdivých skutkových tvrdení, ak
pochádzajú z dôveryhodného zdroja, pretože okresný súd, ale aj krajský súd preferovali absolútnym
spôsobom iba právo na slobodu prejavu „v súboji s právom na rešpektovanie súkromného a rodinného
života“. Sťažovateľ okrem toho namieta aj spôsob, akým okresný súd i krajský súd hodnotili unesenie
dôkazného bremena účastníkmi konania, ako aj ich posúdenie spôsobilosti sporných článkov zasiahnuť
do práv na ochranu osobnosti. Na podporu svojich tvrdení uvádza aj konkrétnu judikatúru ESĽP,
ústavného súdu a najvyššieho súdu k označeným článkom ústavy a Dohovoru, ktorých porušenie
namieta, prípadne aj k čl. 8 a čl. 10 Dohovoru, odlišnú od právneho názoru okresného súdu o

absolútnej ochrane práva na slobodu prejavu a tiež od názorov krajského súdu a najvyššieho súdu, ktoré
nekorešpondujú s judikatúrou týchto súdov, že „nedoručenie podaní účastníka v sporovom konaní“ sa
považuje za porušenie základného práva na súdnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 Ústavy SR a práva na
spravodlivé súdne konanie podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru. V tejto súvislosti sťažovateľ uviedol: „Keďže sa...
pojednávanie neuskutočnilo, odvolací súd rozhodol na základe písomných podaní účastníkov konania.
S obsahom vyjadrenia žalovaného (k odvolaniu) sa však sťažovateľ nemal možnosť oboznámiť, nakoľko
sťažovateľovi nebolo nikdy doručené, je však zrejmé, že sa s vyjadrením a jeho dôvodmi stotožnil.“
V doplnení sťažnosti sťažovateľ v tejto súvislosti konkrétne poukázal na rozhodnutie ESĽP v kauze
Trančíková proti Slovenskej republike.

Ústavný súd SR Nálezom zo dňa 10.06.2015, č.k. I.US 77/2015-116 rozhodol, že základné právo
žalobcu porušené bolo a súčasne zrušil rozsudok Krajského súdu v Trnave sp. zn. 11Co/278/2012
z 15.05.2013 a uznesenie Najvyššieho súdu SR sp. zn. 5 Cdo 343/2013 z 23.10.2014 a vec vrátil
Krajskému súdu v Trnave na ďalšie konanie. Z odôvodnenia citovaného Nálezu vyplynulo, že Ústavný
súd SR bol toho názoru, že rozhodnutie o tom, či o podanom odvolaní krajský súd bude rozhodovať s
nariadením pojednávania, na ktoré predvolá účastníkov, alebo rozhodne bez nariadenia pojednávania,
je vecou úvahy krajského súdu. Na druhej strane je však žiaduce takýto postup krajského súdu
účastníkom aj primerane odôvodniť, čo v danej veci nebolo splnené. Čo je však významnejšie, rozhodnúť
bez nariadenia pojednávania prichádza do úvahy iba v prípade, ak takýto postup bez akýchkoľvek
pochybností nebude na ujmu procesných práv účastníkov a ich práv na spravodlivý proces. V tejto
veci je prima facie zrejmé, že krajský súd nedal sťažovateľovi konkrétne odpovede na jeho podstatné
námietky uvedené v rozsiahlom odvolaní, ktoré sa nachádza v súdnom spise (č.l. 1085-1133), respektíve
dostatočným spôsobom sa nevysporiadal s relevantnými tvrdeniami sťažovateľa a jeho právneho
zástupcu, ktoré vzniesol v odvolacom konaní. Takisto prehliadol to, že v konaní nebol vypočutý kľúčový
svedok, ktorému mali byť sporné finančné prostriedky poukázané, hoci prvostupňový súd jeho svedectvo
považoval za závažné. Preto je v okolnostiach danej veci jeho rozsudok z ústavného hľadiska tiež
spochybniteľný, hoci procesný kódex krajskému súdu formálne umožňoval stotožniť sa s právnymi a
skutkovými závermi prvostupňového súdu a ústavný súd nie je v konečnom dôsledku oprávnený hodnotiť
vykonané dokazovania a právne a skutkové závery okresného súdu v tejto veci. Odôvodnenie rozhodnutí
všeobecných súdov je častým predmetom posudzovania v rozhodovacej činnosti ústavného súdu a
aj štrasburských orgánov ochrany práv, z čoho rezultuje pomerne bohatá judikatúra k jeho významu
z pohľadu práva na súdnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 Ústavy SR a práva na spravodlivé súdne
konanie podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru. V odôvodnení rozhodnutia všeobecný súd odpovedá na konkrétne
námietky účastníka konania, keď jasne a zrozumiteľne dá odpoveď na všetky kľúčové právne a skutkovo
relevantné otázky súvisiace s predmetom súdnej ochrany. Ústavný súd pripomína, že všeobecný súd
nemusí dať odpoveď na všetky otázky nastolené účastníkom konania, ale len na tie, ktoré majú pre
veci podstatný význam, prípadne dostatočne objasňujú skutkový a právny základ rozhodnutia bez toho,
aby zachádzali do všetkých detailov sporu uvádzaných účastníkmi konania (I. ÚS 241/07). Rovnako
ESĽP pripomenul, že súdne rozhodnutia musia v dostatočnej miere uvádzať dôvody, na ktorých sa
zakladajú (García Ruiz c. Španielsko z 21.01.1999). Judikatúra ESĽP teda nevyžaduje, aby na každý
argument strany bola daná odpoveď v odôvodnení rozhodnutia. Ak však ide o argument, ktorý je pre
rozhodnutie rozhodujúci, vyžaduje sa špecifická odpoveď práve na tento argument (Georiadis c. Grécko
z 29.05.1997, Higgins c. Francúzsko z 19.02.1998). Z práva na spravodlivú súdnu ochranu vyplýva aj
povinnosť súdu v odôvodnení rozhodnutia zaoberať sa účinne námietkami, argumentmi a návrhmi na
vykonanie dôkazov strán s výhradou, že (ne)majú význam pre rozhodnutie (Kraska c. Švajčiarsko z
29.04.1993, II. ÚS 410/06). Ústavný súd už vo veci III. ÚS 44/2011 uviedol, že (v okolnostiach tam
posudzovanej veci) „nebolo úlohou ústavného súdu skúmať, či na zásadné argumenty sťažovateľov
bola zo strany krajského súdu poskytnutá vecne správna odpoveď, ale či nastolené otázky relevantného
charakteru krajský súd zodpovedal, a ak áno, či odpoveď mala dostatočne vyčerpávajúci charakter“.
V okolnostiach danej veci treba zdôrazniť, že v prípade rozhodnutí súdov opravnej inštancie si môže
opravný súd osvojiť dôvody napadnutého rozhodnutia pod podmienkou, že napadnuté rozhodnutie
skutočne preskúmal v intenciách dôvodov predostretých uplatneným opravným prostriedkom. Európsky
súd pre ľudské práva v tomto smere judikoval: „Súd podčiarkuje, že pojem spravodlivý proces vyžaduje,
aby vnútroštátny súd, ktorý odôvodnil svoje rozhodnutie stručne buď tak, že odkázal na dôvody
nižšej inštancie, alebo iným spôsobom, skutočne preskúmal rozhodujúce otázky, ktoré boli pred ním
vznesené a neuspokojil sa tým, že jednoducho prevzal závery nižšieho súdu“ (rozhodnutie ESĽP
vo veci Helle c. Fínsko z 19.12.1997). Keď sa konajúci súd rozhodujúci o opravnom prostriedku
sťažovateľa nevysporiada s právne relevantnou argumentáciou sťažovateľa adekvátne a preskúmateľne

alebo nekonštatuje irelevantnosť jeho právnej argumentácie, poruší základné právo na súdnu ochranu
garantované čl. 46 ods. 1 ústavy a právo na spravodlivý proces garantované čl. 6 ods. 1 Dohovoru
(III. ÚS 402/08). Vzhľadom na to, že krajský súd nedal odpovede na podstatné námietky sťažovateľa
uvedené v odvolaní a potvrdil prvostupňový rozsudok, ktorým bola zamietnutá žaloba sťažovateľa bez
náležitého odôvodnenia a bez uvedenia, z akých dôvodov nezobral na zreteľ tvrdenia strany sťažovateľa,
že niektoré informácie o ňom boli napokon nepravdivé, respektíve sa vôbec nepreukázali, postupoval
nedôsledne a svojvoľne a tým porušil právo sťažovateľa na súdnu ochranu (čl. 46 ods. 1 ústavy v spojení
s čl. 6 ods. 1 Dohovoru). Za zvláštny považuje ústavný súd aj záver okresného súdu, s ktorým sa krajský
súd stotožnil, že sťažovateľ nepreukázal výšku požadovanej nemajetkovej ujmy, keďže rozhodovanie
o výške náhrady nemajetkovej ujmy totiž zákon ponecháva na voľnú úvahu súdu /“Výšku peňažného
zadosťučinenia súd určuje na základe voľnej úvahy, ktorá však nemôže byť svojvôľou. Zákon ustanovuje
súdu povinnosť prihliadnuť pritom na dve hľadiská, a to tak na závažnosť vzniknutej ujmy, ako aj na
okolnosti, za ktorých k porušeniu došlo. Určenie výšky peňažnej satisfakcie má byť s ohľadom na
okolnosti konkrétneho prípadu v súlade s požiadavkou spravodlivosti.“ (SVOBODA, J. a kol. Občiansky
zákonník. Komentár a súvisiace predpisy. V. doplnené, rozšírené a aktualizované vydanie. Bratislava:
Eurounion, 2004, s. 46)/. Žalobcu preto v tomto smere zaťažuje predovšetkým povinnosť v žalobe uviesť
výšku náhrady, ktorú požaduje. V dôsledku uvedených zistení, východísk a záverov ústavného súdu
je potrebné konštatovať, že napadnuté rozhodnutie svojimi účinkami porušilo sťažovateľom označené
práva, a preto bolo potrebné rozhodnúť o ich porušení tak, ako to je vo vzťahu ku krajskému súdu
uvedené v 1. bode výrokovej časti tohto rozhodnutia. Obdobne potom ústavný súd konštatoval, že
aj uznesením najvyššieho súdu sp. zn. 5 Cdo 343/2013 z 23.10.2014 došlo k porušeniu označených
práv, pretože odmietol dovolanie sťažovateľa iba z procesných dôvodov pre neprípustnosť, pričom
nepovažoval sťažovateľom namietané nedoručenie vyjadrenia (stanoviska) žalovaného k odvolaniu
sťažovateľa tejto strane konania za právne významnú vadu, hoci takouto vadou uvedený procesný
nedostatok nepochybne bol a navyše tento nedostatok nenapravil ani v priebehu dovolacieho konania.
Preto aj jeho uznesením došlo k porušeniu základného práva sťažovateľa na súdnu ochranu podľa čl.
46 ods. 1 ústavy, ako aj práva na spravodlivé súdne konanie podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru tak, ako
je to uvedené v bode 2 výroku tohto rozhodnutia. Pretože ústavný súd dospel k záveru, že krajský
súd napadnutým rozhodnutím a najvyšší súd porušili označené práva sťažovateľa, otvára sa po vrátení
veci na ďalšie konanie podľa názoru ústavného súdu priestor na to, aby sa krajský súd sám (aj v
súčinnosti s účastníkmi konania) vyrovnal s ochranou označeného základného práva sťažovateľa podľa
čl. 19 ods. 1 a 2 ústavy, a to novým (ďalším) rozhodnutím hmotnoprávneho charakteru. Ústavný súd
preto sťažnosti v časti, v ktorej sa sťažovateľ domáhal vyslovenia porušenia základného práva podľa čl.
19 ods. 1 a 2 ústavy, nevyhovel (bod 5 výroku nálezu), uprednostňujúc právomoc všeobecného súdu
na ochranu subjektívnych hmotných práv účastníkov konania pred ochranou v konaní pred ústavným
súdom, ktoré mali spočívať v tom, že „konajúce súdny neposúdili vec v zmysle štandardov Dohovoru a
nedodržali rovnováhu medzi verejným záujmom a individuálnym záujmom na ochranu súkromia, pričom
sa nesústredili na dokazovanie miery poškodenia dobrého mena. Všeobecné súdy takýmto spôsobom
neposkytli právu sťažovateľa na ochranu osobnosti garantovanú čl. 19 ústavy... požadovanú mieru
ochrany, keď bezdôvodne a arbitrárne uprednostnili právo žalovaného na slobodu prejavu.“. Ak ústavný
súd pri rozhodovaní o sťažnosti fyzickej osoby alebo právnickej osoby podľa čl. 127 ods. 2 ústavy vysloví,
že k porušeniu práva alebo slobody došlo právoplatným rozhodnutím, opatrením alebo iným zásahom,
prípadne nečinnosťou, zruší také rozhodnutie, opatrenie alebo iný zásah, prípadne prikáže tomu, kto
právo na slobodu porušil, aby vo veci konal. V záujme ochrany ústavou garantovaných práv podľa
ústavy a Dohovoru, ktoré boli u sťažovateľa porušené rozsudkom krajského súdu sp. zn. 11Co/278/2012
z 15.05.2013 a následne aj uznesením najvyššieho súdu sp. zn. 5 Cdo 343/2013 z 23.10.2014, bolo
potrebné tieto rozhodnutia zrušiť a vec vrátiť krajskému súdu na ďalšie konanie tak, ako je to uvedené v
bode 3 výroku tohto rozhodnutia. Krajský súd je viazaný právnym názorom ústavného súdu vysloveným
v tomto rozhodnutí (§ 56 ods. 6 zákona o ústavnom súde).

Krajský súd v Trnave ako súd odvolací (§ 10 ods. 1 O.s.p.) po zistení, že odvolanie podala včas
oprávnená osoba - účastník konania (§ 201 a § 204 ods. 1 O.s.p.), proti rozhodnutiu, proti ktorému
je tento opravný prostriedok prípustný (§ 201 a § 202 O.s.p.), postupom bez nariadenia odvolacieho
pojednávania (§ 214 ods. 2 O.s.p.), preskúmal napadnutý rozsudok, ako aj konanie mu predchádzajúce
v medziach daných rozsahom a dôvodmi odvolania (§ 212 ods. 1 O.s.p.) a dospel k záveru, že odvolanie
žalobcu je dôvodné, pretože napadnutý rozsudok súdu prvého stupňa je potrebné zrušiť a vec mu vrátiť
na ďalšie konanie.

Predmetom konania vedeného na súde prvého stupňa pod sp. zn. 16C/226/2009 je ochrana osobnosti
žalobcu a poskytnutie náhrady nemajetkovej ujmy v peniazoch.

Predmetom odvolacieho konania je preskúmanie správnosti postupu a rozsudku súdu prvého stupňa,
ktorým súd žalobu žalobcu zamietol a rozhodol o trovách konania.

Odvolateľ odvolanie odôvodnil tým, že postupom súdu mu bola odňatá možnosť konať pred súdom,
nakoľko napadnutý rozsudok je nepreskúmateľný, súd prvého stupňa na základe vykonaných dôkazov
dospel k nesprávnym skutkovým zisteniam (§ 205 ods. 2 písm. d) O.s.p.) a napadnutý rozsudok
vychádza z nesprávneho právneho posúdenia veci (§ 205 ods. 2 písm. f) O.s.p.). Odvolací dôvod
v zmysle § 205 ods. 2 písm. d) O.s.p. je daný, ak výsledok hodnotenia dôkazov súdom prvého
stupňa nezodpovedá postupu vyplývajúcemu z ustanovenia § 132 O.s.p., pretože súd zobral do
úvahy skutočnosti, ktoré z vykonaných dôkazov alebo prednesov účastníkov nevyplynuli, ani inak
nevyšli počas konania najavo, alebo súd nezohľadnil rozhodujúce skutočnosti, ktoré boli vykonanými
dôkazmi preukázané a vyšli počas konania najavo, alebo v hodnotení dôkazov, prípadne poznatkov,
ktoré vyplynuli z prednesov účastníkov alebo vyšli najavo inak, z hľadiska ich závažnosti (dôležitosti),
zákonnosti, pravdivosti a vierohodnosti je logický rozpor, alebo ktoré odporujú ustanoveniam § 122 až §
135 O.s.p. Odvolací dôvod v zmysle § 205 ods. 2 písm. f) O.s.p. je daný, ak súd prvého stupňa posúdil
vec podľa právnej normy, ktorá na zistený skutkový stav nedopadá, prípadne právnu normu, síce správne
určenú, nesprávne vyložil a nesprávne aplikoval.

Odňatím možnosti konať pred súdom sa rozumie postup súdu, ktorým sa znemožní účastníkovi konania
realizácia procesných práv, ktoré mu občiansky súdny poriadok priznáva, pričom odňatie možnosti konať
pred súdom je relevantné vtedy, ak išlo o postup nesprávny (uvažované z hľadiska zachovania postupu
súdu určeného zákonom alebo ďalšími všeobecne záväznými právnymi predpismi), a ak sa postup
súdu prejavil v priebehu konania, a tiež pri rozhodovaní. Nezávislosť rozhodovania všeobecných súdov
sa uskutočňuje v ústavnom a zákonnom procesnoprávnom a hmotnoprávnom rámci. Procesnoprávny
rámec predstavuje predovšetkým princípy riadneho a spravodlivého procesu ako vyplývajú z článku
36 a nasledujúcich Listiny základných práv a slobôd, ako aj článku 46 Ústavy SR. Jedným z týchto
princípov predstavujúcim súčasť práva na riadny proces a vylučujúcim svojvôľu pri rozhodovaní je i
povinnosť súdov svoje rozhodnutia odôvodniť (§ 157 ods. 1 O.s.p.), a to spôsobom zakotveným v ust.
§ 157 ods. 2 O.s.p. Z odôvodnenia rozhodnutia musí vyplývať vzťah medzi skutkovými zisteniami a
úvahami pri hodnotení dôkazov na strane jednej a právnymi závermi na strane druhej. V prípade, ak sú
právne závery súdu v extrémnom nesúlade s vykonanými skutkovými zisteniami alebo z nich v žiadnej
možnej interpretácii odôvodnenia súdneho rozhodnutia nevyplývajú, treba považovať takéto rozhodnutie
za rozhodnutie v rozpore s článkom 36 ods. 1 Listiny základných práv a slobôd, ako aj článkom 46
Ústavy SR.

S prihliadnutím na závery Ústavného súdu SR obsiahnuté vo vyššie citovanom Náleze odvolací súd
poukazuje na to, že ust. § 157 ods. 2 O.s.p. stanovuje povinnosť súdu riadne a presvedčivo odôvodniť
rozsudok. Tejto povinnosti zodpovedá procesné právo účastníka konania na také odôvodnenie rozsudku,
ktoré spĺňa požiadavky vyplývajúce z uvedeného ustanovenia. Nedostatok riadneho a presvedčivého
odôvodnenia rozsudku je porušením práva účastníka na spravodlivé súdne konanie zaručené čl. 46
ods. 1 Ústavy SR, ako aj čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd, pretože
sa mu tým odníma možnosť vnímať rozsudok ako logicky pochopiteľný celok a súčasne možnosť
náležite skutkovo a právne argumentovať proti rozhodnutiu súdu v rámci využitia prípadných riadnych
alebo mimoriadnych opravných prostriedkov, a teda možnosť riadne konať pred súdom. Presvedčivosť
odôvodnenia rozsudku znamená, že premisy uvedené v rozhodnutí, rovnako aj závery, ku ktorým súd na
základe týchto premís dospel, sú pre právnickú, ale aj laickú verejnosť prijateľné, racionálne, vzájomne
nerozporné a spravodlivé.

Súd prvého stupňa svoj právny záver o neopodstatnenosti žaloby odôvodnil tým, že u žalobcu nedošlo k
takej značnej ujme na ochrane jeho práv, pričom nie sú rozhodujúce jeho subjektívne pocity, respektíve
subjektívny názor svedkov. Nebol zistený taký zásah do práva na česť a dôstojnosť, ktorým by bola
v značnej miere znížená dôstojnosť alebo vážnosť žalobcu v spoločnosti. Ani v samotnom konaní
nebola spochybnená skutočnosť, že došlo k závažným pochybeniam vo vedení účtovníctva arcidiecézy,
z ktorých mohli vzniknúť pochybnosti o nakladaní s finančnými prostriedkami. Nie je pritom rozhodujúce,
či skutočne tieto okolnosti boli celkom preukázané) nejedná sa o žalobu na plnenie spornej čiastky),

z hľadiska predmetu konania je rozhodujúce, či tieto pochybnosti existovali pred zverejnením článkov,
ktorých základom bola práve okolnosť získania a použitia finančných prostriedkov z predaja pozemkov.
Aj v prípade, že by sa neskôr preukázalo skutočne správne nakladanie s finančnými prostriedkami,
s poukazom na uvedené a slobodu prejavu nie je daná zákonná prekážka na uverejnenie sporných
informácií. Tu treba zdôrazniť zásady používané ESĽP, podľa ktorých sa má zásah do slobody prejavu
posudzovať prísne a naviac hodnotiace úsudky považujú vysokú mieru ochrany a s týmito zásadami
sa súd stotožnil. V časti publikovanie snímky žalobcu súd poukazuje na už citovanú zákonnú licenciu
upravenú v odseku 3 - tzv. spravodajská zákonná licencia, podľa ktorej bolo možné podobizeň žalobcu
ako verejne činnej osoby použiť, táto bola použitá primerane z hľadiska účelu v súvislosti s publikáciou
vecí o záležitostiach cirkvi a nedošlo tým k zásahu do osobnosti žalobcu. Súd konštatoval, že nedošlo
k neoprávnenému zásahu do práva na ochranu osobnosti žalobcu. Z hľadiska vyššie uvedených zásad
žalovaný uverejnenými článkami i obrazovou snímkou len publikoval buď citácie zo zdrojov, ktoré
považoval za spoľahlivé a konal v dobrej viere, naviac za situácie, kedy tieto zdroje nezávisle od
seba mu informácie poskytli, alebo uvádzali odkaz na výpovede z vyšetrovacieho spisu. Jednalo sa
o hodnotiace úsudky, ktoré používajú vysokú mieru ochrany, na strane žalobcu sa jednalo vzhľadom
na jeho postavenie o osobu, ktorá bola a je povinná zniesť vyššiu mieru kritiky a publikácie. Uvedené
články neobviňovali žalobcu priamo z nezákonnej alebo inej činnosti vrátane homosexuality, alebo iných
aktivít napádaných v konaní. V článkoch došlo k zverejneniu informácií, ktoré pochádzali z viacerých
zdrojov, a teda sa jednalo o prostriedok na informovanie verejnosti nie v snahe presvedčiť ju o tom,
že sa skutočne jedná o pravdivé a overené informácie, ale o podozrivých skutočnostiach. Ako vyplýva
z vyššie uvedených zásad, nie je možné spravodlivo od žalovaného požadovať, aby tieto informácie
overil v celom rozsahu, to v konečnom dôsledku ani nie je reálne možné. V samotnom konaní z hľadiska
zásahu do práv na ochranu osobnosti žalobcu žalovaný relevantným spôsobom vyvrátil jeho tvrdenia
o jeho ujme označenými a predloženými dôkazmi, z ktorých nepochybne vyplýva, že podozrenie z
nekalých praktík tu bolo a v podstate je aj dané. Nie je pritom rozhodujúce, či finančné prostriedky
boli použité v prospech inej osoby, ale rozhodujúca je skutočnosť, že účtovníctvo bolo neprehľadné a
mohlo tak vyvolať pochybnosti o nakladaní s finančnými prostriedkami. Žalovaný teda vyvrátil tvrdenia
žalobcu, ktorý nepreukázal taký zásah do jeho osobnostných práv, ktoré by odôvodňovali podanie
žaloby. Znova treba poukázať na vysokú mieru ochrany novinárov z pohľadu ESĽP tak, ako je uvedený.
Zákonná ochrana je daná, len ak vytýkané prejavy sú zásadne nepravdivé alebo pravdu skresľujúce.
Kritika nie je neoprávnená, ak nie sú prekročené medze kritiky vecnej (opierajúcej sa o pravdivé
skutočnosti a vychádzajúce z nich závery, ktoré tieto skutočnosti odôvodňujú) a ak je primeraná obsahom
a formou. V danom prípade má súd za to, že žalovaný zverejnením hodnotiacich úsudkov a čiastočne
i oprávnenej kritiky pomerov v cirkvi len splnil svoju povinnosť na základe poskytnutých informácií.
Treba prihliadnuť na skutočnosť, že je tiež povinnosťou novinárov o takýchto informáciách verejnosť
informovať a v danom prípade nemožno konštatovať, že sa jednalo o prejavy zásadne nepravdivé
alebo pravdu skresľujúce, čo vyplýva aj z vykonaných dôkazov. Zverejnenie pravdivého skutkového
tvrdenia, ktoré sa netýka osobného súkromia fyzickej osoby, nemôže byť neoprávneným zásahom
do práva na ochranu osobnosti, nakoľko zverejnenie pravdivých skutkových tvrdení je v súlade s
verejným záujmom. Publikované články neobsahovali presvedčenie novinárov o skutočnostiach, ktoré
boli uvádzané. Jednalo sa o informácie, ktoré im boli poskytnuté zo zdrojov, ktoré sa im javili objektívne
ako hodnoverné, konali teda v dobrej viere a v presvedčení o potrebe informovať verejnosť o závažných
podozreniach. Tu nemožno namietať prípadnú prezumpciu neviny, nakoľko žalobca nebol priamo
obvinený zo spáchania protizákonnej činnosti. Nepochybne sa jednalo o hodnotiace úsudky, citáciu
výpovedí v rámci policajného vyšetrovania a poskytnutých (v prípade u osoby p. F. i potvrdených)
informácií. Takýto prístup objektívne nemohol uškodiť vážnosti, dôstojnosti a cti žalobcu. Samotné
okrajové vyjadrenie ohľadne celibátu takisto nebolo žiadnym priamym útokom naviac s poukazom na
skutočnosť, že samotné dodržiavanie celibátu nie je možné objektívne preukázať ani vyvrátiť. Pokiaľ
sa podľa vyjadrenia samotného žalobcu vo Vatikáne „musel očistiť“, súd má za to, že z hľadiska jeho
námietky poškodenia mena a povesti, práve týmto si sám žalobca protirečí, keď na jednej strane namieta
poškodenie svojho mena a povesti v cirkevných kruhoch a medzi veriacimi, na strane druhej práve v
týchto kruhoch boli všetky okolnosti podľa jeho názoru vyriešené. Tu však závery Svätej Stolice nie sú
záväzné pre konanie pred súdom, avšak vyvracajú tvrdenia žalobcu o poškodení jeho povesti a mena.
Nepochybne sa potom jedná o jeho subjektívny pocit zásahu do jeho osobnosti. Tiež treba poukázať na
skutočnosť, že práve spomenuté vyšetrovanie cirkevnými kruhmi nemalo dôvod výlučne v publikovaných
článkoch, jednalo sa o informácie, ktoré sa šírili vzhľadom na počet zdrojov i inými prostriedkami.
Nebolo ani preukázané, že sa tak stalo výhradne v príčinnej súvislosti s napadnutými článkami. Rovnako
nebolo preukázané, aký konkrétny zásah do osobnosti žalobcu mali články spôsobiť. Naviac odchod

žalobcu z jeho funkcie nebol dôsledkom publikácie týchto informácií (sám žalobca uviedol, že články
boli publikované dva týždne pred jeho odchodom z funkcie - teda odchod bol nie v tejto súvislosti).
Ako bolo uvedené, ani existencia zásahu do osobnostných práv (ktoré žalobca subjektívne pociťuje)
nemusí nevyhnutne viesť k záveru o neoprávnenosti takéhoto zásahu, ak bol dôsledkom uplatňovania
iného základného práva a vzhľadom na konkrétne okolnosti nepresiahol hranice primeranosti. Vytýkané
prejavy nie sú zásadne nepravdivé alebo pravdu skresľujúce, publikácia takýchto skutočností je kritikou
a oprávneným zásahom tlače proti spoločenským, respektíve cirkevným nešvárom. Proti oprávnenej
kritike, hodnotiacim úsudkom, nie je možné použiť inštitút ochrany osobnosti o to viac, že k takej kritike
je tlač oprávnená a povolaná. V danom prípade do osobnosti žalobcu nemohli tieto úsudky relevantným
spôsobom zasiahnuť tak, ako to namieta.

Takéto odôvodnenie zjavne nezodpovedá požiadavkám vyplývajúcim z ust. § 157 ods. 2 O.s.p.. Nie
je z neho totiž zrejmé, prečo a ako dospel prvostupňový súd k záveru, že nedošlo k neoprávnenému
zásahu do osobnostných práv žalobcu, ako hodnotil vykonané dôkazy a akými úvahami sa pri hodnotení
dôkazov riadil. V súvislosti so záverom o preukázaní, respektíve nepreukázaní pravdivosti uverejnených
údajov v odôvodnení prvostupňového rozsudku celkom absentovala úvaha o tom, ktoré z nich mali
povahu skutkových tvrdení a ktoré mali povahu hodnotiacich úsudkov. So zreteľom na skutočnosť,
že v konaní išlo o stret práva žalovaného na slobodu prejavu a na slobodné rozširovanie informácií
garantovaného čl. 26 Ústavy SR a čl. 10 Dohovoru s právom na ochranu osobnosti žalobcu zaručeného
čl. 19 Ústavy SR, ako aj čl. 8 Dohovoru, presvedčivo z odôvodnenia rozsudku vyžadovala detailné
hodnotenie miery dôležitosti týchto práv za účelom riešenia ich kolízie a vysporiadanie sa s výkladovými
východiskami k tejto otázke vyplývajúcimi z relevantnej judikatúry Európskeho súdu pre ľudské práva v
ich prepojení na konkrétne okolnosti danej veci.

Uvedený procesný dôvod zrušenia rozsudku súdu prvého stupňa však nebránil odvolaciemu súdu
za účelom efektivity ďalšieho konania zaujať stanovisko k niektorým čiastkovým právnym záverom
prvostupňového súdu a k celému skutkovému a právnemu stavu veci.

Odvolací súd predovšetkým považuje za potrebné uviesť, že podľa judikatúry ESĽP sloboda prejavu
predstavuje jeden zo základných pilierov demokratickej spoločnosti, jednu zo základných podmienok jej
rozvoja a sebarealizácie jednotlivca. Uplatňuje sa nielen vo vzťahu k informáciám a myšlienkam, ktoré
sa prijímajú priaznivo, respektíve sa považujú za neurážlivé a neutrálne, ale aj k tým, ktoré urážajú,
šokujú alebo znepokojujú. Vyžaduje si to pluralizmus, znášanlivosť a veľkorysosť, bez ktorých nemožno
hovoriť o demokratickej spoločnosti.

Keďže právo na slobodu prejavu a právo na ochranu osobnosti sú rovnako garantované ústavou aj
Dohovorom, riešenie konfliktu medzi týmito právami vyžaduje, aby súd s prihliadnutím na okolnosti
prípadu zvážil význam proti sebe stojacich záujmov, a to či jednému nebola bezdôvodne daná prednosť
pred druhým. Rozhodnutie súdu v takomto prípade musí vychádzať zo zásady proporcionality, byť
vyvážené a do práva na slobodu prejavu zasahovať, len ak je to nevyhnutné.

Čl. 26 ods. 4 Ústavy SR a čl. 10 ods. 2 Dohovoru explicitne uvádzajú dôvody obmedzenia
slobody prejavu, pričom ide o obmedzenia, ktoré musia zodpovedať vždy demokratickému charakteru
spoločnosti. Dôvodom takéhoto obmedzenia môže byť aj ochrana práv a slobôd iných, teda okrem
iného aj záruky vyplývajúce zo základného práva na ochranu osobnosti v rozsahu garantovanom v čl.
19 Ústavy SR a konkretizovanom najmä v § 11 a nasl. Občianskeho zákonníka. Vo veciach ochrany
osobnosti musí byť vždy zohľadnená ochrana slobody prejavu, a to v rozsahu jej ústavných záruk, ako
i záruk v zmysle Dohovoru. Uvedené ustanovenia Občianskeho zákonníka preto nemožno aplikovať
izolovane, ale je nutné ich vykladať a aplikovať v súlade s ústavou a Dohovorom.

Obmedzenie akéhokoľvek základného práva alebo slobody, a teda aj slobody prejavu, považuje
sa za ústavne akceptovateľné len vtedy, ak ide o obmedzenie, ktoré bolo ustanovené zákonom,
respektíve na základe zákona, zodpovedá niektorému ustanovenému legitímnemu cieľu a je nevyhnutné
v demokratickej spoločnosti na dosiahnutie sledovaného cieľa, t.j. ospravedlňuje ho existencia naliehavej
spoločenskej potreby a je primerané, t.j. je v súlade so zásadou proporcionality.

Obmedzenie práva na slobodu prejavu v prípade jeho stretu s právom na ochranu osobnosti má vo
všeobecnosti v slovenskej právnej úprave zákonný podklad najmä v ust. § 11 a nasl. Občianskeho

zákonníka a sleduje aj legitímny cieľ, ktorým je ochrana osobnosti (občianskej cti, respektíve dobrej
povesti). Rozhodujúcou otázkou pre posúdenie jeho akceptovateľnosti v konkrétnom prípade je
preto otázka jeho primeranosti, teda či obmedzenie práva na slobodu prejavu zodpovedá zásade
proporcionality. Na tento účel judikatúra ESĽP i ústavného súdu využíva test proporcionality založený
na hľadaní odpovedí na otázky, kto, o kom, čo, kde, kedy a ako v danom prípade hovoril, respektíve
uverejnil informáciu.

Pri hľadaní odpovedí na otázku testu proporcionality je potrebné dôsledne rešpektovať relevantnú
judikatúru ESĽP a ústavného súdu v jej prepojení s konkrétnymi okolnosťami danej veci. Z judikatúry
ESĽP možno vyvodiť základné princípy a kritériá, z ktorých treba vychádzať pri riešení kolízie práva na
slobodu prejavu s právom na ochranu osobnosti.

V preskúmavanej veci sa súd prvého stupňa síce zaoberal stretom práva na slobodu prejavu s právom
na ochranu osobnosti, avšak dôsledne sa nezaoberal použitím testu proporcionality s poukazom na
vyššie uvedené princípy a kritériá vyplývajúce z judikatúry ESĽP. Pri odpovedi na otázku, ako bolo
kritizované, prvostupňový súd nevykonal rozhodujúci krok jej posúdenie, a to rozlíšenie, či uverejnené
informácie, ktorými malo byť zasiahnuté do práva na ochranu osobnosti žalobcu, mali povahu skutkových
tvrdení alebo hodnotiacich úsudkov, prípadne aj povahu polemických tvrdení, respektíve či boli ich
kombináciou. V prípade skutkových tvrdení musí žalovaný spravidla preukázať ich pravdivosť, ak má
byť v spore úspešný. Naproti tomu u hodnotiacich úsudkov nemožno vôbec uvažovať o ich pravdivosti,
či nepravdivosti, a to práve preto, že hodnotiaci úsudok je vyjadrením subjektívneho názoru, a preto
samozrejme nepodlieha ani dokazovaniu. Môže však byť neprimeraný v prípade absencie akéhokoľvek
skutkového základu.

Výroky obsiahnuté v predmetných článkoch, podľa ktorých žalobca v roku 1998 previedol na účet
bývalého agenta ŠTB R. F. postupne 500 miliónov Sk formou piatich splátok vo výške približne
100 miliónov, sú skutkovými tvrdeniami, ktorých pravdivosť je povinný žalovaný preukázať. Z obsahu
spisového materiálu však doposiaľ nevyplýva, že by žalovaný pravdivosť týchto výrokov hodnoverným
spôsobom preukázal, vzhľadom na čo je potrebné zaoberať sa otázkou unesenia dôkazného bremena
žalovaného vo vzťahu k predmetným výrokom a v prípade, že žalovaný dôkazné bremeno preukázania
pravdivosti uvedených výrokov neunesie, je potrebné zaoberať sa otázkou, či uvedenými výrokmi došlo
a v akom rozsahu zásahu do osobnostných práv žalobcu a následne sa zaoberať stretom práva na
slobodu prejavu s právom na ochranu osobnosti použitím testu proporcionality založenom na hľadaní
odpovedí na otázky, kto, o kom, čo, kde, kedy a ako v danom prípade „hovoril“, respektíve uverejnil
informáciu. V kontexte s vyššie uvedeným sa tak zatiaľ javí byť nesprávnym a predčasným právny
záver súdu prvého stupňa o splnení podmienok pre obmedzenie práva na ochranu osobnosti žalobcu
poskytnutím ochrany slobody prejavu žalovaného. Rovnako v konaní nebola preukázaná pravdivosť
skutkového tvrdenia, že spomenutých 500 mil. Sk malo pochádzať z predaja cirkevných pozemkov na
W. H. a niektorých ďalších pozemkov.

Na vyššie uvedené skutkové tvrdenia nadväzujú ďalšie hodnotiace úsudky dotýkajúcej sa vzťahov
žalobcu a R. F., ktoré však používajú intenzívnejšiu ochranu ako tvrdenia faktov a ich pravdivosť nemôže
byť predmetom dokazovania. Pre ich akceptovateľnosť je postačujúce, ak majú určitý skutkový základ.
Tento základ by bolo podľa názoru odvolacieho súdu možné vyvodzovať z toho, že R. F. pôsobil v čase
prevodu cirkevných pozemkov spoločnosti TESCO na Arcibiskupskom úrade, podľa vyjadrenia žalobcu
na báze dobrovoľníckej výpomoci.

Pri ďalších, žalobcom namietaných výrokoch žalovaného v označených článkoch, je potrebné, aby
prvostupňový súd dôsledne rozlišoval, či sa jedná o skutkové tvrdenia, alebo hodnotiace úsudky a v
nadväznosti na to sa zaoberal otázkou, či ich pravdivosť môže, respektíve nemôže byť predmetom
dokazovania a následne sa zaoberať stretom práva na slobodu prejavu s právom na ochranu osobnosti
použitím testu proporcionality založenom na hľadaní odpovedí na otázky, kto, o kom, čo, kde, kedy a ako
v danom prípade „hovoril“, respektíve uverejnil informáciu (porovnaj Nález Ústavného súdu SR IV.ÚS
107/2010 z 28.10.2010 a sp. zn. IV.ÚS 492/2012 z 18.04.2013).

Za polemický a rozporný je potrebné považovať záver súdu prvého stupňa, že pokiaľ išlo o majetkovú
ujmu, nebolo zistené, že by bola v značnej miere znížená dôstojnosť žalobcu alebo jeho vážnosť v
spoločnosti, keď predtým prvostupňový súd dospel k záveru, že nedošlo k neoprávnenému zásahu

do práva na ochranu osobnosti žalobcu. Nesprávnym je tiež názor prvostupňového súdu, že žalobca
nepreukázal výšku požadovanej nemajetkovej ujmy, keďže rozhodovanie o výške náhrady nemajetkovej
ujmy totiž zákon ponecháva na voľnú úvahu súdu. Výšku peňažného zadosťučinenia súd určuje na
základe voľnej úvahy, ktorá však nemôže byť svojvôľou. Zákon ustanovuje súdu povinnosť prihliadnuť
pritom na dve hľadiská, a to tak na závažnosť vzniknutej ujmy, ako aj na okolnosti, za ktorých k porušeniu
došlo. Určenie výšky peňažnej satisfakcie má byť s ohľadom na okolnosti konkrétneho prípadu v súlade
s požiadavkou spravodlivosti.

Z vyššie uvedených dôvodov odvolací súd napadnutý rozsudok súdu prvého stupňa podľa § 221 ods.
1 písm. f) O.s.p. zrušil a podľa ods. 2 citovaného ustanovenia vec vrátil súdu prvého stupňa na ďalšie
konanie.

Po vrátení veci súd prvého stupňa vec opätovne prejedná, posúdi v zmysle vyššie uvedeného, teda
dôsledne sa bude zaoberať, ktoré z výrokov žalovaného v článkoch boli skutkovými tvrdeniami a
ktoré hodnotiacimi úsudkami, pravdivosť ktorých skutkových tvrdení bola preukázaná a ktorých nie, či
hodnotiace úsudky mali určitý skutkový základ a následne posúdi stred práva na slobodu prejavu s
právom na ochranu osobnosti použitím testu proporcionality a vo veci opätovne rozhodne, pričom svoje
rozhodnutie v súlade s ust. § 157 ods. 2 O.s.p. náležite odôvodní, pričom je potrebné, aby sa
v odôvodnení svojho rozhodnutia dostatočným spôsobom zaoberal všetkými podstatnými námietkami
účastníkov konania. V novom rozhodnutí tiež rozhodne o trovách tak, prvostupňového, ako i odvolacieho
konania.

Senát krajského súdu uvedené uznesenie prijal pomerom hlasov 3:0, teda jednohlasne.

Poučenie:

Proti tomuto uzneseniu odvolanie nie je prípustné.