Rozsudok ,
Potvrdzujúce Rozhodnutie bolo vynesené dňa štvrtok 13. august 2015

Súd: Krajský súd Trenčín
Spisová značka: 19Co/260/2015

Identifikačné číslo súdneho spisu: 3812218789
Dátum vydania rozhodnutia: 13. 08. 2015
Meno a priezvisko sudcu, VSÚ: JUDr. Beáta Čupková

ECLI: ECLI:SK:KSTN:2015:3812218789.1

ROZSUDOK V MENE

SLOVENSKEJ REPUBLIKY

Krajský súd v Trenčíne v senáte zloženom z predsedníčky JUDr. Beáty Čupkovej a sudkýň JUDr.

Viery Škultétyovej a JUDr. Aleny Záhumenskej v právnej veci navrhovateľa Z., zastúpeného L., proti
odporcovi S., o náhradu majetkovej škody a nemajetkovej ujmy, na odvolanie navrhovateľa proti
rozsudku Okresného súdu Prievidza č.k. 7C/194/2012 -16 zo dňa 03. októbra 2014, takto

r o z h o d o l :

Rozsudok okresného súdu p o t v r d z u j e .

Odporcovi náhradu trov odvolacieho konania n e p r i z n á v a .

o d ô v o d n e n i e :

Napadnutým rozsudkom súd prvého stupňa zamietol návrh, ktorým sa navrhovateľ domáhal proti
odporcovi zaplatenia náhrady majetkovej škody vo výške 4.497,01 Eur a náhrady nemajetkovej ujmy

vo výške 899,40 Eur z dôvodu nesprávneho úradného postupu Okresného súdu Prievidza. Účastníkom
nepriznal náhradu trov konania. Z vykonaného dokazovania mal za preukázané, že v exekučnej veci
vedenej na Okresnom súde Prievidza pod sp. zn. 9Er/1634/2009 bola žiadosť o udelenie poverenia
na vykonanie exekúcie doručená exekučnému súdu dňa 26.08.2009, pričom exekučným titulom bol
rozsudok Stáleho rozhodcovského súdu zo dňa 19.05.2009. Súd prvého stupňa vyzval dňa 14.09.2009
právneho zástupcu navrhovateľa na doplnenie návrhu na vykonanie exekúcie tak, že predloží fotokópiu
zmluvy o úvere. Okresný súd Prievidza uznesením č. k. 9Er/1634/2009-10 zo dňa 10.12.2009 žiadosť

súdneho exekútora o udelenie poverenia na vykonanie exekúcie zamietol. Vychádzal zo zistenia, že
medzi účastníkmi exekučného konania bola uzavretá zmluva o úvere, podľa ktorej sa povinný zaviazal
splácať úver v dohodnutých splátkach. Súd mal za to, že rozhodcovský rozsudok zaväzuje účastníka
rozhodcovského konania na plnenie, ktoré je objektívne nemožné, právom nedovolené alebo odporuje
dobrým mravom. Uznesením Krajského súdu v Trenčíne č.k. 19CoE/51/2010-19 zo dňa 16.03.2010
bolo rozhodnutie okresného súdu potvrdené. Následne okresný súd uznesením zo dňa 30.09.2010
exekučné konanie podľa § 44 ods. 3 Exekučného poriadku zastavil. Súd prvého stupňa po právnej

stránke svoje rozhodnutie odôvodnil ust. § 3 ods. 1 písm. d/, § 4 ods. 1 písm. a/ bod 1, § 9 ods. 1,
2, § 16 ods. 1, § 17 ods. 1, 2, zákona č. 514/2003 Z. z. o zodpovednosti za škodu spôsobenú pri
výkone verejnej moci (ďalej len zákon č. 514/2003 Z. z.), ďalej ust. § 44 ods. 2, § 41 ods. 2 písm. d/
zákona č. 233/1995 Z. z. o súdnych exekútoroch a exekučnej činnosti (ďalej len Exekučný poriadok).
Hodnotením skutkového stavu veci dospel k právnemu záveru, že návrh nie je podaný dôvodne, preto ho
zamietol.Konštatoval,ževpredmetnejexekučnejvecinedošlokuplynutiu30-dňovejlehotyoddoručenia
návrhu na zmenu exekútora pred dňom 23.04.2009, preto sa uplatnenou námietkou zaujatosti zo strany

odporcu nezaoberal. S poukazom na zákonné podmienky vzniku zodpovednosti za škodu spôsobenú
nesprávnym úradným postupom v danej veci skúmal tieto podmienky a dospel k záveru, že splnené
neboli. Pokiaľ išlo o odporcom namietané nedostatky návrhu na začatie konania, zdôraznil, že návrh
v zmysle ust. § 79 ods. 1 O.s.p. má všetky náležitosti návrhu na začatie konania, pričom neoznačeniespisovej značky exekučného konania, v ktorom malo dôjsť k nesprávnemu úradnému postupu zo
strany exekučného súdu, nepovažoval za takú vadu návrhu, ktorá by bránila súdu vo veci ďalej konať.
Ďalej uzavrel, že žiadosť o predbežné prerokovanie navrhovateľom bola podaná v deň 23.04.2012,

nárok bol uplatnený na základe žiadosti o predbežné prerokovanie nároku a s ohľadom na skutočnosť,
že nárok navrhovateľa uspokojený nebol v lehote do šiestich mesiacov odo dňa prijatia žiadosti, mal
podmienku predbežného prerokovania nároku za splnenú. Z ust. § 44 ods. 2 Exekučného poriadku
v znení platnom ku dňu podania žiadosti o udelenie poverenia na vykonanie exekúcie vyplynulo, že
zákon upravuje procesnú lehotu 15 dní na vydanie poverenia na vykonanie exekúcie pre prípad, že

exekučný súd nezistí rozpor žiadosti o udelenie poverenia alebo návrhu na vykonanie exekúcie alebo
exekučného titulu so zákonom. Vychádzajúc z uvedeného názoru, s ohľadom na skutočnosť, že žiadosť
súdneho exekútora o udelenie poverenia na vykonanie exekúcie bola exekučnému súdu doručená
dňa 26.08.2009 a exekučný súd rozhodol dňa 10.12.2009, dospel k záveru, že zo strany exekučného
súdu nedošlo k porušeniu povinnosti vydať rozhodnutie v zákonom ustanovenej lehote, keď dobu,
za ktorú rozhodol vzhľadom na potrebu posudzovať povahu prisúdeného plnenia v rozhodcovskom

rozsudku, platnosť rozhodcovskej doložky a uvedené vyhodnotiť aj z pohľadu ochrany spotrebiteľa,
považovalzaprimeranú.Vspornomdotknutomexekučnomkonanínebolipodľajehonázorupreukázané
navrhovateľom avizovaná nečinnosť, zbytočné prieťahy, ktoré tvrdenie podliehalo prieskumnej činnosti
súdu z hľadiska platnej právnej úpravy v čase vzniku zodpovednostného vzťahu. Mal za to, že
navrhovateľ nepreukázal, že by urobil procesné úkony smerujúce k urýchlenému rozhodnutiu vo veci, v

súvislosti s čím poukázal na nález Ústavného súdu SR II. ÚS 520/2012-39 zo dňa 10.07.2013. Hodnotiac
postup exekučného súdu v zmysle vyššie uvedeného označil za významné, že žiadosť súdneho
exekútora bola exekučnému súdu doručená dňa 26.08.2009 a exekučným titulom bol rozhodcovský
rozsudok, odsudzujúci povinného na plnenie z titulu spotrebiteľskej úverovej zmluvy. V nadväznosti na
tentoexekučnýtitul,exekučnýsúdviazanýust.§44ods.2Exekučnéhoporiadkudňa10.12.2009žiadosť

súdneho exekútora na vydanie poverenia zamietol, pričom doba, ktorá uplynula odo dňa doručenia
žiadosti súdneho exekútora o udelenie poverenia do rozhodnutia exekučného súdu, nie je podľa jeho
názoru tak významná, aby ju s poukazom na okolnosti veci bolo možné kvalifikovať ako nečinnosť, resp.
zbytočné prieťahy. Exekučný súd rozhodol v čase primeranom skutkovému a právnemu stavu veci. Z
ust. § 44 ods. 2 Exekučného poriadku vyplýva, že exekučný súd je ex offo povinný skúmať, či exekučný

titul nie je v rozpore so zákonom. V predmetnej veci súd zamietol žiadosť súdneho exekútora o udelenie
poverenia na vykonanie exekúcie z dôvodov nepreskúmateľnosti rozhodcovského rozsudku a možného
rozporu exekučného titulu s § 45 ods. 1 písm. c) zák. č. 244/2002 Z.z.. Najvyšší súd SR pripustil možnosť
exekučného súdu skúmať materiálnu správnosť rozhodcovského rozsudku z hľadísk uvedených v § 45
zákona č. 244/2002 Z.z. o rozhodcovskom konaní a následne aj exekúciu zastaviť poukazujúc na 5Cdo

291 2010 z 29.03.2011. Rovnako zdôraznil, že exekučné súdy žiadosti o udelenie poverenia na základe
predkladaných rozhodcovských rozsudkov zamietali už od roku 2009. Na podporu svojej argumentácie
spomenul rozhodnutie Najvyššieho súdu Slovenskej republiky č. k. 5MCdo 11/2012 zo dňa 29.04.2013.
Pokiaľ ide o navrhovateľom predložený znalecký posudok č. 1/2013, vypracovaný B.. O.. Z.. A. S.,
Z.., tento považoval za bezvýznamný dôvodiac, že výsledkom posúdenia rozhodcovského rozsudku

ako exekučného titulu bolo rozhodnutie o zamietnutí žiadosti o udelenie poverenia, ktoré nebolo
doposiaľ zákonným spôsobom zrušené. Konštatoval, že navrhovateľ nepreukázal splnenie prvého
predpokladu zodpovednostného právneho vzťahu, a to existenciu nesprávneho úradného postupu,
pričom pre úspešné uplatnenie nároku na náhradu škody podľa zákona č. 514/2003 Z. z. je zároveň
nevyhnutné preukázať existenciu škody a jej výšku. Napriek predloženému znaleckému posudku č. X/

XXXX dospel k záveru, že navrhovateľ nepredložil relevantné dôkazy dokumentujúce skutočnú výšku
škody a uviedol, že majetková škoda, ktorú vyčíslil v rozsahu istiny a príslušenstva plnenia, ktoré
navrhoval vymôcť v exekučnom konaní, navrhovateľovi v dôsledku tvrdeného nesprávneho úradného
postupu nevznikla. Ďalej dôvodil, že navrhovateľ nepreukázal žiadnym spôsobom ani dôvody pre
priznanie nemajetkovej ujmy. Preto nemožno z dôvodu nepreukázania akceptovať ako dôvod pre takéto

priznanie to, že vďaka skorému rozhodnutiu exekučného súdu v zákonnej lehote včas, efektívne a
účinne mohol uskutočniť rad iných krokov smerujúcich k vymožiteľnosti pohľadávky s príslušenstvom,
že došlo u neho, resp. u členov riadiacich orgánov, ako aj u majiteľov k pocitom frustrácie, úzkosti,
nespravodlivosti, neistoty a nedôvery v právo a rovnosť v spoločnosti, že došlo k zániku ďalších
plánovaných podnikateľských aktivít, k zániku už vytvorených podnikateľských plánov, že došlo u neho k

hospodárskej strate, k ovplyvneniu podnikateľských postupov, neistotu v plánovaní ďalších rozhodnutí,
ktoré mohol prijať. V danej súvislosti zdôraznil, že pri uplatňovaní nároku na náhradu nemajetkovej
ujmy je potrebné preukázať, že konštatovanie porušenia práva nie je dostačujúcim zadosťučinením,
čo z uvedeného návrhu nevyplynulo, pretože navrhovateľ nepreukázal vznik nemajetkovej ujmy, anito, že by sa mala poskytnúť jej náhrada v peniazoch. V tejto súvislosti nebolo možné opomenúť ani
povahu a predmet konania, v ktorom malo k nesprávnemu úradnému postupu dôjsť, a to pri zohľadnení
povahy podnikateľskej činnosti navrhovateľa a povedomí, ktoré je okolo neho s touto podnikateľskou

činnosťou vytvorené. S prihliadnutím na charakteristiku podnikateľskej činnosti navrhovateľa považoval
jeho konanie za rozpor s dobrými mravmi, pokiaľ si uplatňoval nárok na náhradu škody voči štátu, keďže
uplatnená škoda mu mala vzniknúť práve pri spornej a negatívne vnímanej podnikateľskej aktivite a
súčasne v takejto situácii platí, že aj v prípade porušenia práva navrhovateľa už samotné konštatovanie
porušenia práv musí byť považované za dostačujúce a vylučuje možnosť priznania prípadného nároku

na náhradu nemajetkovej ujmy voči štátu. Dospel tak k záveru, že navrhovateľ sa snaží predmetným
návrhom eliminovať po finančnej stránke svoje nesprávne obchodnoprávne rozhodnutia. S poukazom
na vyššie uvedené skutočnosti zastával názor, že navrhovateľ nepreukázal, že by činnosťou súdu
v namietanom exekučnom konaní došlo k nesprávnemu úradnému postupu, nepreukázal vznik ani
výšku skutočnej škody, ani prípadnej nemajetkovej ujmy, ani príčinnú súvislosť medzi nesprávnym
úradným postupom súdu, preto návrh v celom rozsahu ako nedôvodný zamietol. O trovách konania

bolo rozhodnuté podľa ust. § 142 ods. 1 O.s.p. tak, že účastníkom ich náhrada nebola priznaná,
keď odporca, ktorý mal vo veci úspech, si náhradu trov neuplatnil a napokon mu žiadne ani nevznikli,
pričom navrhovateľovi právo na náhradu trov konania ani nevzniklo, pretože vo veci úspech nemal. Z
dôvodu nepreukázania základu nároku zodpovednosti odporcu za vznik škody nebol dôvod na vydanie
medzitýmneho rozsudku, ktorý má svoje opodstatnenie len v prípade preukázaného základu nároku.

Zároveň s poukazom na odôvodnenie rozsudku nepovažoval za potrebné podať návrh na kontrolu
ústavnosti ust. § 9 zákona č. 514/2003 Z. z. v znení platnom do 31.12.2012 z dôvodu, že by mal byť
v rozpore s Ústavou SR.

Proti tomuto rozsudku podal v zákonnej lehote odvolanie navrhovateľ z dôvodov, že v konaní došlo

k vadám uvedeným v ust. § 221 ods. 1 O.s.p. a to, že v spojení s ust. § 205 ods. 2 písm. a)
O.s.p. sa mu postupom súdu odňala možnosť konať pred súdom, v spojení s ust. § 221 ods. 1 písm.
f) O.s.p., v konaní rozhodoval vylúčený sudca (§ 205 ods. 2 písm. a) O.s.p. v spojení s § 221 ods.
1 písm. g) O.s.p.), súd prvého stupňa vec nesprávne právne posúdil podľa ust. § 205 ods. 2 písm.
a) O.s.p. v spojení s ust. § 221 ods. 1 písm. h) O.s.p., súd prvého stupňa neúplne zistil skutkový

stav veci, pretože nevykonal navrhnuté dôkazy, zároveň dospel na základe vykonaných dôkazov
k nesprávnym skutkovým zisteniam. Doteraz zistený skutkový stav neobstojí, pretože sú tu ďalšie
skutočnosti, dôkazy, ktoré doteraz neboli uplatňované a rozhodnutie súdu prvého stupňa vychádza z
nesprávneho právneho posúdenia veci. Namietal, že súd prvého stupňa vec prejednal v neprítomnosti
odporcu a jeho právneho zástupcu postupujúc podľa § 101 ods. 2 O.s.p. s tým, že navrhovateľ riadne

a včas požiadal o zrušenie pojednávania. Navrhovateľ uskutočnil podanie, ktorým upovedomil súd
o skutočnostiach nasvedčujúcich k tomu, že sudcu, ktorému bola vec pridelená systémom súdneho
manažmentu je potrebné z konania vylúčiť, pričom okolnosť, že odvolací súd nevzhliadol v označených
veciach a skutočnostiach dôvod na vylúčenie sudcu nič nemení na tom, že v očiach navrhovateľa a
objektívne v očiach verejnosti, nemožno tohto sudcu považovať za nestranného. Uviedol, že názor

odvolacieho súdu vo veci nestrannosti pre rozpor s rozhodovacou praxou iných krajských súdov,
Ústavného súdu SR a Európskeho súdu pre ľudské práva v Štrasburgu, neobstojí. K návrhu na
prerušenie konania poukázal na to, že na základe ním podanej sťažnosti na Ústavný súd SR, bol súd
povinný pred samotným rozhodnutím vo veci samej o tomto návrhu rozhodnúť osobitne. Na podporu
tohto tvrdenia poukázal na judikatúru odvolacích súdov Rozsudok Krajského súdu v Žiline sp. zn.

9Co/174/2014). Navrhovateľ podal ústavnú sťažnosť pre porušovanie jeho práva na nestranný súd,
ktorej výsledkom bude zrušenie rozhodnutia odvolacieho súdu. Čo sa týka konečného rozhodnutia
vo veci súdom (vylúčeným sudcom) neprichádzalo v čase jeho vydania do úvahy aj preto, že súd v
rovnakom rozhodnutí rozhodol aj o zamietnutí návrhu na prerušenie konania podľa § 109 ods. 2 písm.
c) O.s.p., proti ktorému legálne pripustil odvolanie. Súd sa nedostatočne oboznámil s podmienkami,

za ktorých je možné viesť konanie, keď ignoroval žiadosť navrhovateľa o odročenie nariadeného
pojednávania z dôležitého dôvodu. Rovnako nemal možnosť vyjadriť sa k tvrdeniam odporcu, z ktorých
súd pri svojom rozhodovaní vychádzal a zachytil ich aj v odôvodnení svojho rozhodnutia. Súd sa tiež
dopustil viacerých omylov, keď konštatoval, že navrhovateľom namietané lehoty na vydanie rozhodnutia
bolidodržané,avšakvodôvodneníprezentovanéčasovéúsekytomunenasvedčujú.Namietalporušenie

svojho práva na kontradiktórne konanie, kedy navrhovateľ ako strana konania nebol oboznámený
s obsahom dôkazov a prednesov, nemal možnosť k týmto dôkazom o prednesoch vyjadriť a sám
nemal možnosť navrhnúť dôkazy na podporu svojich tvrdení. Kontradiktórnosť súdneho procesu sa
neobmedzuje len na oprávnenie vyjadrovať sa k tvrdeniam protistrany, ale vzťahuje sa aj na rovnakéoprávnenie voči dôkazom, ktoré súd získal z vlastnej iniciatívy. Čo sa týka skutočnosti, že v danej
veci nebolo možné rozhodnúť bez nariadenia pojednávania, poukázal na skutočnosť, že súd vykonal
dokazovanie, ktorého obsah a rozsah si bez uvedenia akéhokoľvek dôvodu určil sám. Poukázal tiež

na judikatúru Ústavného súdu, koncepciu spravodlivého súdneho konania s tým, že kontradiktórnosť
súdneho procesu sa neobmedzuje len na oprávnenie vyjadrovať sa k tvrdeniam protistrany, ale aj na
rovnaké oprávnenie voči dôkazom, ktoré súd získal z vlastnej iniciatívy, pričom nie je ani dôležité to, či
tieto skutočnosti boli známe iba jednej strane, alebo žiadnej z nich. Súd vykonal dokazovanie listinami,
ktorých pôvod nie je v odôvodnení rozhodnutia poznateľný a nie je zrejmé, či išlo o listiny založené

v exekučnom spise. Súd bez nariadenia pojednávania doplnil skutkový základ dokazovaním, ktorého
obsah a rozsah si určil sám, keď navrhovateľ žiadal vykonať dokazovanie všetkými listinami, ktoré tvoria
exekučný list. Súd sa v odôvodnení rozhodnutia zaoberal len škodou, ktorá mala súvisieť so správou
pohľadávky počas nečinnosti súdu a opisuje ju ako škodu, ktorá vznikla v príčinnej súvislosti konaním
dlžníka. Súd však úplne ignoroval všetky tvrdenia o majetkovej škode, ktorá vznikla z titulu udržiavania
a správy informačného systému a z titulu výdajov, na administratívne spracovanie textov, publikačné

výdaje, poštovné a telekomunikačné výdaje. Z odôvodnenia rozsudku vôbec nie je zrejmé akou úvahou
súddospelkpresvedčeniu,žemajetkováškodanevznikla.Rovnakosatovšaktýkachýbajúcichdôvodov
pri nemajetkovej ujme. Navyše napriek tomu, že skutkový dej a skutkový základ v tomto konaní je
jedinečný, odôvodnil svoje negatívne rozhodnutie rovnakými dôvodmi opísanými tými istými vetami,
ako v iných svojich rozhodnutiach. Nesúhlasil tiež s tvrdením, že náklady na správu pohľadávky počas

nečinnosti súdu zapríčinil dlžník, teda povinný. Pravým právnym titulom je v danej veci nesprávny
úradný postup exekučného súdu a za ten dlžník nemôže niesť zodpovednosť. Navrhovateľ hodlal v
konaní pred súdom prostredníctvom vykonaného pojednávania predložiť dôkazy o výške majetkovej
škody a to aj prostredníctvom znaleckého posudku, ktorého vyhotovenie si zabezpečil. Poukázal tiež na
skutočnosť, že aj po podaní žaloby škoda ďalej narastá. Súd vo svojom rozhodnutí vôbec nevysvetlil,

prečonekonštatoval,žedošlokporušeniuprávažalobcunaprerokovanievecibezzbytočnýchprieťahov.
Sám súd zistil, že o návrhu nebolo rozhodnuté v zákonom stanovenom čase a pre túto nečinnosť a
nesprávny úradný postup nenašiel žiaden objektívne udržateľný ospravedlňujúci dôvod. Rozhodnutie
súdu je preto vnútorne rozporné a napriek tomu, že súd zistil porušenie práva, nekonštatoval ho a
na tejto chybe postavil svoje rozhodnutie o nepriznaní nemajetkovej ujmy navrhovateľovi. Uviedol, že

sú irelevantné úvahy súdu o tom aké spôsoby judikovania pohľadávky si navrhovateľ zvolil a tiež sú
irelevantné úvahy o podstate a rozsahu podnikateľského rizika. Všetky a akékoľvek problémy, ktoré boli
vyvolané v právnej sfére navrhovateľa nerešpektovaním zákonnej lehoty zo strany exekučného súdu
svedčia o potrebe nastoliť spravodlivosť poskytnutím finančnej satisfakcie za porušené práva. Žiadal
preto, aby odvolací súd zrušil napadnutý rozsudok súdu prvého stupňa a vec mu vrátil na opätovné

prejednanie.

Odporca sa k podanému odvolaniu písomne nevyjadril.

Krajský súd v Trenčíne vec preskúmal podľa § 212 ods. 1 O.s.p. bez nariadenia odvolacieho

pojednávania podľa § 214 ods. 2 O.s.p. a dospel k záveru, že napadnutý rozsudok okresného súdu je
potrebný ako vecne správny potvrdiť podľa § 219 ods. 1 O.s.p., pričom v náväznosti na § 219 ods. 2
O.s.p. sa krajský súd v celom rozsahu stotožňuje s vecne správnym odôvodnením okresného súdu, na
ktoré v celom rozsahu poukazuje.

Súd prvého stupňa neporušil právo účastníkov konania na spravodlivý proces, nakoľko v hodnotení
skutkovýchzisteníneabsentuježiadnarelevantnáskutočnosťalebookolnosť,naopaksúdprvéhostupňa
ich náležitým spôsobom v celom súhrne posúdil aj náležite vyhodnotil (nález Ústavného súdu SR sp.zn.
III ÚS 36/2010). Jeho úvahy a dôvody podporujú príslušný záver o nedôvodnosti nároku navrhovateľa.
Rozhodnutie súdu je presvedčivé, premisy zvolené v rozhodnutí, rovnako aj záver, ku ktorým na základe

týchto premís súd prvého stupňa dospel sú pre právnickú, ale i laickú verejnosť prijateľné, racionálne
aj spravodlivé.

Navrhovateľ založil svoj nárok v prejednávanej veci na tom skutkovom základe, že exekučný súd
rozhodol o žiadosti o udelenie poverenia dňa 16.08.2010, pričom konanie začalo dňa 23.07.2009, t.z.

že k rozhodnutiu o žiadosti o udelenie poverenia došlo po uplynutí zákonom stanovenej lehoty, pričom
omeškanie predstavuje viac ako 389 dní.Ako vyplýva z vykonaného dokazovania pred súdom prvého stupňa žiadne z týchto tvrdení sa nezakladá
na pravde.

Ako správne konštatoval súd prvého stupňa a odvolací súd sa s týmto konštatovaním v celom rozsahu
stotožňuje, navrhovateľ podáva žiadosť o udelenie poverenia prostredníctvom súdneho exekútora na
Okresný súd Prievidza dňa 26.08.2009 a k zamietnutiu vydania poverenia na vykonanie exekúcie
dochádza uznesením Okresného súdu Prievidza zo dňa 10.12.2009.

Odvolací súd v tomto prípade zdôrazňuje, že podľa § 44 ods. 2 Exekučného poriadku lehota 15 dní
od doručenia žiadosti sa vzťahuje len na situáciu, keď exekučný súd vydá poverenie pre exekúciu, aby
vykonal exekúcie. Z textu ustanovenia nevyplýva, že by procesná lehota 15 dní dopadala aj na prípady,
keď súd zistí rozpor žiadosti alebo návrhu alebo exekučného titulu zo zákonom a žiadosť o udelenie
poverenia na vykonanie exekúcie uznesením zamietne. Z tohto pohľadu potom nemožno konštatovať
žiadne porušenie lehoty na rozhodnutie.

Zároveň odvolací súd zdôrazňuje, že čo sa týka postupu súdu v exekučnom konaní s poukazom na §
45 zákona č. 244/2002 Z.z. o rozhodcovskom konaní v náväznosti na ustanovenia Zákona o ochrane
spotrebiteľov v Občianskom zákonníku, Zákone o spotrebiteľských úveroch, je exekučný súd vždy ex
offo povinný skúmať, či rozhodcovský rozsudok nezaväzuje spotrebiteľa na plnenie právom nedovolené

a v rozpore s dobrými mravmi. Spotrebiteľské právo jedno z najdynamickejšie sa rozvíjajúcich odvetví
súkromného práva, ktoré priamo alebo nepriamo ovplyvňujú aj právne predpisy na úrovni Európskeho
spoločenstva vrátane judikatúry Súdneho dvora EÚ. Nemožno sa preto v žiadnom prípade stotožniť s
tvrdením navrhovateľa, že v prejednávanej veci sa nejednalo po právnej stránke o zložitú vec.

Zároveň odvolací súd dodáva, že čo sa týka nesprávneho úradného postupu v dôsledku prieťahov v
exekučnom konaní, je nutné konštatovať, že existenciu zbytočných prieťahov v súdnom konaní môže
určiť len Ústavný súd SR, ktorý má právomoc rozhodovať o porušení ústavných práv fyzických a
právnických osôb. Napriek tomu súd poukazuje na judikatúru Ústavného súdu SR (1ÚS 27/02, 1ÚS
197/03, 1ÚS 38/04), podľa ktorej dôvodom na odmietnutie sťažnosti ako zjavne neopodstatnenej je aj

zistenie, že sa postup všeobecného súdu nevyznačoval takými významnými prieťahmi, ktoré by bolo
možné kvalifikovať ako zbytočné prieťahy. Nie každý zistený prieťah v súdnom konaní má nevyhnutne za
následok porušenie základného práva na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov zaručeného v čl.
48 ods. 2 Ústavy SR. S ohľadom na konkrétne okolnosti veci sa totiž postupom dotknutého súdu nemusí
vyznačovať takými významným prieťahmi, ktoré by bolo možné kvalifikovať ako zbytočné prieťahy.

Preto odvolací súd poukazuje, že na to, aby bolo možné zaoberať sa samotnou skutočnou škodou,
prípadne ušlým ziskom by bolo potrebné v prvom rade konštatovať, že došlo k nesprávnemu úradnému
postupu tak, ako to predpokladá § 9 ods. 1 zák.č. 514/2003 Z.z..

V náväznosti na vyššie uvedené je potom nutné uviesť, že na to, aby sa ďalej súd mohol zaoberať
prípadnou nemajetkovou ujmou, tak ako to predpokladá ust. § 17 ods. 1, 2, 3 zák.č. 514/2003 Z.z.
by v prvom rade muselo dôjsť k nesprávnemu úradnému postupu. Pokiaľ vychádzame zo základnej
premisy, že k nesprávnemu úradnému postupu zo strany exekučného súdu vôbec nedošlo, nie je dôvod
sa v prejednávanej veci zaoberať ani prípadnou výškou nemajetkovej ujmy v peniazoch podľa ods. 2

citovaného zákona.

Čo sa týka jednotlivých odvolacích námietok, odvolací súd nezistil, že by bola navrhovateľovi postupom
súdu odňatá možnosť konať pred súdom, že by vo veci rozhodoval vylúčený sudca, prípadne, že by
súd nevykonal navrhnuté dôkazy potrebné na zistenie rozhodujúcich skutočností, ani že súd dospel k

nesprávnymskutkovýmzisteniamnazákladevykonanýchdôkazovažerozhodnutiesúduprvéhostupňa
vychádza z nesprávneho právneho posúdenia veci.

Súd prvého stupňa neporušil právo účastníkov konania na spravodlivý proces s tým, že neobstojí
námietka zo strany navrhovateľa v tom smere, že v prejednávanej veci rozhodoval vylúčený sudca.

Ako vyplýva z obsahu spisu súdu prvého stupňa o námietke navrhovateľa ohľadom námietky zaujatosti
sudcu, ktorému bola vec pridelená na prejednanie bolo právoplatne rozhodované uznesením Krajského
súdu v Trenčíne zo dňa 02.11.2012 č.k. 4NcC/613/2012-19, kedy odvolací súd rozhodol, že sudkyňa
Okresného súdu Prievidza JUDr. Danka Lauková nie je vylúčená z prejednania a rozhodovania veci. Čosa týka samotnej námietky ohľadom rozhodovania vylúčeným sudcom, odvolací súd zdôrazňuje, tak ako
bolo uvedené už v predchádzajúcom rozhodnutí, že dôvodom na vylúčenie sudcu nie je bez ďalšieho
ani to, že vykonáva súdnictvo na súde, ktorý údajne podľa tvrdenia navrhovateľa svojim nesprávnym

úradným postupom v inej právnej veci založil zodpovednosť odporcu za majetkovú a nemajetkovú ujmu
v zmysle zákona 514/2003 Z.z.. Odvolací súd tiež poukazuje na to, že Ústavný súd SR opakovane
odmietol sťažnosti navrhovateľa, ktorými namietal porušenie svojich základných práv na súdnu ochranu
a spravodlivý proces z dôvodu, že odvolací súd nevylúčil všetkých sudcov súdov prvého stupňa, pričom
svoj nárok odvodzuje od postupu tohto súdu prvého stupňa.

Okrem toho nie je pravdivé tvrdenie v odvolaní, že súd prvého stupňa prejednal vec v neprítomnosti
navrhovateľa a odporcu a jeho právneho zástupcu postupujúc podľa ustanovenia § 101 ods. 2 O.s.p.,
hoci tak urobiť nemohol. Súd prvého stupňa sa riadne vo svojom odôvodnení v rozsudku vysporiadal
s otázkou splnenia predpokladov pre uskutočnenie pojednávania napriek tej skutočnosti, že riadne
predvolaní účastníci sa na pojednávanie nedostavili. Rovnako ďalšie odvolacie námietky zo strany

navrhovateľa neobstoja z dôvodu, že odporca sa k podanému návrhu vyjadril písomne s tým, že
toto vyjadrenie bolo zároveň doručené navrhovateľovi dňa 19.09.2013. Termín pojednávania bol v
prejednávanej veci vytýčený na 03.10.2014. Poučenie súdu prvého stupňa podľa § 120 ods. 4 O.s.p.
bolo doručené právnemu zástupcovi navrhovateľa dňa 24.09.2014, ako to vyplýva z obsahu spisu súdu
prvého stupňa.

Podľa § 109 ods. 2 písm. c) O.s.p., pokiaľ súd neurobí iné vhodné opatrenia, môže konanie prerušiť,
ak prebieha konanie, v ktorom sa rieši otázka, ktorá môže mať význam pre rozhodnutie súdu, alebo
ak súd dal na takéto konanie podnet.

Prerušenie konania prichádza do úvahy vtedy, ak počas konania nastane prekážka postupu konania,
ktorá je v zásade odstrániteľná procesným postupom súdu. V istých prípadoch tak súd musí konanie
prerušiť, v iných prípadoch buď konanie preruší, alebo urobí iné vhodné opatrenia, na bezprieťahové
odstránenie vady konania. Procesná teória hovorí o obligatórnom (§ 109 ods. 1 O.s.p.) prerušení
konania a o fakultatívnom (§ 109 ods. 2 O.s.p.) prerušení konania. V oboch prípadoch upravených v

týchto ustanoveniach, ide o prerušenie konania rozhodnutím súdu, na rozdiel od prerušenia konania zo
zákona. Ustanovenie ods. 2 § 109 O.s.p. upravuje tzv. fakultatívne prerušenie konania, čo znamená
také,ktoréniejepresamotnékonanienevyhnutné. Rozhodujúcimhľadiskomtujezásadahospodárnosti
konania, preto prerušenie konania z hľadiska tohto ustanovenia bude predstavovať skôr výnimku, ako
pravidlo. Z uvedeného teda vyplýva, že účastník síce môže navrhnúť prerušenie konania, avšak súd

nie je povinný takémuto návrhu vyhovieť, čo znamená, že je výslovne na úvahe súdu, či v prípade vzniku
určitej zákonom predpokladanej prekážky konania, vychádzajúc z ust. § 109 ods. 2 písm. c) O.s.p.,
ktorého prerušenia sa navrhovateľ v konaní domáha, aj skutočne konanie preruší, alebo bude v konaní
pokračovať. V preskúmavanej veci odvolací súd zhodne so záverom súdu prvého stupňa dospel k
záveru, že v danej veci neexistuje dôvod na prerušenie konania s poukazom na ust. § 109 ods. 1 O.s.p.

a § 109 ods. 2 písm. c) O.s.p.

Rovnakoďalšieodvolacienámietkyzostranynavrhovateľaneobstojazdôvodu,žesúdprvéhostupňana
prejednanie veci nariadil pojednávanie, ktorého termín vytýčil na 03.10.2014, čím účastníkom konania
vytvoril predpoklady pre uplatnenie možnosti vyjadriť sa ku všetkým skutočnostiam, ktoré považujú

pre rozhodnutie vo veci za podstatné. Predmetného pojednávania sa však napriek riadne doručenému
predvolaniu nezúčastnil, rovnako ako ani odporca, preto nemožno uzavrieť, že by v danej súvislosti
navrhovateľovi bola súdom prvého stupňa odňatá možnosť vyjadriť sa k tvrdeniam odporcu v konaní.
Súd prvého stupňa sa riadne zaoberal vyhodnotením žiadosti navrhovateľa o odročenie pojednávania
a taktiež o nej rozhodol osobitne uznesením č.k. 7C/144/2012-190 zo dňa 14.11.2012, ktorým zamietol

návrh navrhovateľa na prerušenie konania a riadne v odôvodnení uviedol z akých dôvodov tento návrh
navrhovateľa zamietol.

Zároveň odvolací súd na záver dodáva, že pokiaľ sa navrhovateľ vo svojom odvolaní domáha z hľadiska
skutkového deja jedinečnosti daného deja, ktorý súd prvého stupňa odôvodnil úplne rovnakými dôvodmi,

odvolací súd zdôrazňuje, že samotný návrh ako aj podané odvolanie sú z väčšej časti zmätočné a
nezakladajú sa na skutkových zisteniach, pretože podstata odvolacích dôvodov zo strany navrhovateľa
spočíva v nacyklostilovaných dôvodov, ktoré sa z 90% nevzťahujú na prejednávaný prípad.Odvolací súd rovnako nezistil, že by súd prvého stupňa v prejednávanej veci aplikoval nesprávne právne
predpisy a preto v konečnom dôsledku rozhodnutie ako vecne správne potvrdil.

O náhrade trov odvolacieho konania bolo rozhodnuté podľa § 224 ods. 1 v spojení s § 142 ods. 1 a § 151
ods.1,2O.s.p.,kedyúspešnémuodporcovivkonanínáhradatrovodvolaciehokonaniapriznanánebola,
nakoľko tento si žiadne trovy odvolacieho konania neuplatnil a z obsahu spisu mu trovy odvolacieho
konania nevyplývajú.

Rozhodnutie bolo senátom prijaté jednohlasne.

Poučenie:

Proti tomuto rozsudku odvolanie n i e j e p r í p u s t n é .