Rozsudok ,
Potvrdzujúce Rozhodnutie bolo vynesené dňa utorok 30. jún 2015

Predpisy odkazované v rozhodnutí

Rozhodnutie

---

Súd: Krajský súd Trnava
Spisová značka: 25Co/453/2014
Identifikačné číslo súdneho spisu: 2312229789
Dátum vydania rozhodnutia: 01. 07. 2015
Meno a priezvisko sudcu, VSÚ: JUDr. Martina Valentová
ECLI: ECLI:SK:KSTT:2015:2312229789.2

ROZSUDOK V MENE
SLOVENSKEJ REPUBLIKY

Krajský súd v Trnave v senáte zloženom z predsedníčky senátu: JUDr. Martina Valentová a členov
senátu: JUDr. Ľubica Spálová a JUDr. Anton Jaček, v právnej veci navrhovateľov: 1. Z. L., nar.
XX.X.XXXX, bytom H., M. R. J. XXXX/XX, 2. Z. Z., nar. XX.XX.XXXX, bytom H., W. XXX/X, oboch
zastúpených advokátkou: JUDr. Marta Srncová, so sídlom Bratislava, Seberíniho 9, proti odporcom: 1.
T. Z., nar. XX.X.XXXX, bytom H., Z. XXXX/X, 2. D. Z., nar. XX.X.XXXX, bytom H., Z. XXXX/X, obom
zastúpeným spoločnosťou: VIA LEGE, s.r.o., so sídlom Pata, Veterná 1093, IČO: 36 866 415, o určenie,
že dôvody vydedenia nie sú dané, na odvolanie odporcov, proti rozsudku Okresného súdu Galanta č.k.
20C/366/2012-134 zo dňa 6.9.2013, takto

r o z h o d o l :

Odvolací súd napadnutý rozsudok súdu prvého stupňa p o t v r d z u j e .

Odporcovia 1. a 2. s ú p o v i n n í zaplatiť navrhovateľom 1. a 2. náhradu trov odvolacieho
konania na trovách právneho zastúpenia vo výške 69,91 Eur, k rukám ich právneho zástupcu, do troch
dní od právoplatnosti tohto rozhodnutia.

o d ô v o d n e n i e :

Napadnutým rozsudkom prvostupňový súd určil, že dôvody vydedenia pre vydedených navrhovateľov
v 1. a 2. poručiteľom B. Z., nar. X.XX.XXXX, zomr. XX.XX.XXXX, naposledy bytom Z. XXXX/X v H., v
listine o vydedení spísanej dňa 25.1.2006 na Notárskom úrade JUDr. Michala Irsáka, notára, pod sp. zn.
N 16/2006, Nz 2824/2006, NCR1s 2788/2006, NCRza348/2006, nie sú dané. Odporcovia v 1. a 2. rade
sú povinní spoločne a nerozdielne zaplatiť navrhovateľom náhradu trov právneho zastúpenia v sume
735,07 Eur a iné trovy konania v sume 99,50 Eur k rukám právneho zástupcu navrhovateľov v 1. a 2.
do troch dní od právoplatnosti tohto rozhodnutia.

Rozhodnutie prvostupňový súd odôvodnil právne aplikáciou § 469a ods. 1 Občianskeho zákonníka pri
použití § 80 písm. c) O.s.p. a vecne tým, že v prejednávanej veci z vykonaného dokazovania mal za
preukázané, že poručiteľ B. Z., nar. X.XX.XXXX, naposledy bytom Z. XXXX/X v H., zomrel XX.XX.XXXX.
Dedičmi zo zákona v prvej skupine sú pozostalé deti navrhovatelia v 1. a 2. ako i odporca 2. a manželka
odporkyňa 1. Na pojednávaní vo veci prejednania dedičstva po neb. B. Z. dňa 24.9.2012 sa účastníci
konania dozvedeli, že poručiteľ zriadil na Notárskom úrade JUDr. Michala Irsáka v Seredi závet a listinu
o vydedení zo dňa 25.1.2006 vo forme Notárskej zápisnice pod sp. zn. N 16/2006, Nz 2824/2006,
NCR1s 2788/2006, NCRza348/2006, ktorou mal záujem za svojho univerzálneho dediča ustanoviť
odporkyňu 1. a vydediť svoje dve deti navrhovateľov 1. a 2. Dôsledky vydedenia sa mali vzťahovať aj
na potomkov navrhovateľov. Odporcovia 1. a 2. na tomto pojednávaní prehlásili, že v plnom rozsahu
rešpektujú poslednú vôľu poručiteľa a navrhovatelia uviedli, že dôvody vydedenia uvedené v predmetnej
listine nie sú dané. Z tohto dôvodu boli navrhovatelia odkázaní, aby podali občianskoprávnu žalobu
za účelom určenia, či je závet a listina o vydedení spísaná dňa 25.1.2006 formou notárskej zápisnice

platná. Vzhľadom na tieto skutočnosti a samotný návrh navrhovateľov, súd predovšetkým preskúmal
predloženú notársku zápisnicu obsahujúcu závet a listinu o vydedení spísanú dňa 25.1.2006 a zistil, že
predmetný závet a listina o vydedení spĺňajú všetky formálne náležitosti listiny o vydedení požadované
zákonom. Listina obsahuje dátum vyhotovenia, uvedenie okruhu vydedených osôb, dôvody vydedenia,
je vyhotovená v písomnej forme a prejav vôle poručiteľa je výslovný. Pri skúmaní dôvodov vydedenia
ako materiálnej podmienky pre vydedenie podľa ust. § 469a ods. 1 Občianskeho zákonníka, dospel
súd k záveru, že poručiteľ v predmetnej listine o vydedení uviedol ako dôvod vydedenia navrhovateľov
a ich potomkov to, že o neho trvalo a dlhodobo neprejavujú opravdivý záujem, ktorý by ako jeho deti
mali o neho prejavovať. To sa prejavuje tak, že sa vôbec nestretávajú, nenavštevujú sa, neprejavujú
o neho ani o jeho život a životné podmienky žiadny záujem, ani keď sú sviatky, či pri príležitosti jeho
menín alebo narodením a celkove o neho neprejavujú žiadny záujem, ktorý si myslí, že by mali ako
o svojho otca prejavovať. Pokiaľ ide o dôvod vydedenia formulovaný v listine o vydedení je potrebné
uviesť, že aj takto uvedený dôvod vydedenia bolo potrebné skúmať s ohľadom na všetky okolnosti
konkrétnych vzťahov medzi poručiteľom a navrhovateľmi 1. a 2., pričom musí byť brané do úvahy nielen
to, či pre toho, kto bol poručiteľom vydedený, bolo objektívne možné opravdivý záujem o poručiteľa
prejaviť a či opravdivý záujem nebol poručiteľom bezdôvodne odmietaný, ale aj to, aký bol vzťah
poručiteľa a vydedených potomkov od jeho vzniku, t.j. od narodenia potomkov. Zároveň zákon vyžaduje,
aby neprejavenie opravdivého záujmu bolo potomkom (potomkami) zavinené, samotná existencia
takéhoto stavu nepostačí. Opačný výklad pri posudzovaní tohto dôvodu vydedenia (§ 469a písm. b)
Občianskeho zákonníka) by bol v rozpore s ust. § 3 ods. 1 Občianskeho zákonníka. Taktiež je potrebné
uviesť, že podľa ustálenej súdnej praxe sa nevyžaduje, aby potomkovia svojich predkov pravidelne
navštevovali, a to ani pri príležitosti, napr. osláv životných jubileí, narodenín, menín a podobne. V
prejednávanej veci potom z vykonaného dokazovania, a to najmä z výsluchu účastníkov konania, ako
aj v konaní vypočutých svedkov jednoznačne vyplynulo, že vzťahy medzi poručiteľom a navrhovateľmi
boli po rozvode manželstva poručiteľa s matkou navrhovateľov problematické, pričom vzťah rodičov
navrhovateľov negatívne poznačil i vzťah poručiteľa a navrhovateľov. Kontakt poručiteľa a navrhovateľov
bol limitovaný, poručiteľ mal záujem sa s navrhovateľmi ako svojimi deťmi stretávať, napokon však
rezignoval a s navrhovateľmi sa nestýkal, i keď vyživovaciu povinnosť voči navrhovateľom si riadne
plnil. V konaní nebolo preukázané, že by poručiteľ kupoval navrhovateľom darčeky k narodeninám, či
iným sviatkom, čím paradoxne nastala situácia, ktorú sám opísal poručiteľ v listine o vydedení (ako
dôvod vydedenia). V konaní bolo preukázané, že navrhovatelia do spoločnej domácnosti poručiteľa
a neskôr aj odporkyne 1. chodili sporadicky len do februára 1985, kým sa nenarodil odporca 2.,
pričom v tom čase mala navrhovateľka 1. desať rokov a navrhovateľ 2. osem rokov. Vzhľadom k tomu,
že navrhovatelia ako aj poručiteľ žili v tom istom meste, prichádzalo počas života poručiteľa k ich
náhodným stretnutiam, pričom išlo len o pozdrav bez akýchkoľvek konkrétnosti a bližšieho záujmu,
a to tak zo strany poručiteľa ako aj navrhovateľov. V konaní bolo preukázané, že tento stav ťažil
poručiteľa aj navrhovateľov, avšak ani poručiteľ a ani navrhovatelia nedokázali obnoviť rodinné vzťahy.
Či bol navrhovateľom známy zdravotný stav poručiteľa, jeho viaceré hospitalizácie, a to s poukazom
na tvrdenia odporcov a svedka, že poručiteľa trápilo, že ho navrhovatelia neboli navštíviť, nebolo v
konaní preukázané, a ani v listine o vydedení nebol takýto dôvod uvedený. O smrti poručiteľa, otca,
sa navrhovateľka 1. dozvedela od kamaráta, ktorému to oznámil odporca 2. a požiadal ho, aby o
tom upovedomil navrhovateľku, lebo sám na ňu telefonický kontakt nemal, tá to následne oznámila
navrhovateľovi 2., ktorá skutočnosť nebola medzi účastníkmi sporná. Z uvedeného vyplýva, že medzi
poručiteľom a navrhovateľmi neboli vzťahy nevraživosti, skôr ľahostajnosti. Súd nemohol prihliadnuť na
subjektívny pocit, prípadne subjektívny názor v konaní vypočutých účastníkov a svedkov na intenzitu
záujmu či kontaktov medzi potomkami a predkami, nakoľko bol povinný posúdiť takýto dôvod vydedenia
z objektívneho hľadiska. V tejto súvislosti je potrebné uviesť, že navrhovatelia počas svojho detstva a
dospievania nedostali od svojho otca príležitosť vybudovať si k nemu citový vzťah, na ktorý by mohli v
dospelosti nadviazať alebo v ňom pokračovať, pričom správanie navrhovateľov nemožno vyhodnotiť ako
zavinené, ani ako odporujúce dobrým mravom. Dôvody vydedenia podľa názoru súdu v prejednávanej
veci nie sú dané, nakoľko nedosahujú takú intenzitu a takú závažnosť vo svojich jednotlivých konaniach
ako i v celku, že by bolo dôvodné na základe tohto vydediť potomkov z dedenia po svojich rodičoch.
Na základe vyššie uvedeného súd návrhu vyhovel, považujúc ho za dôvodný. Súd zamietol návrh o
vypočutie matky navrhovateľov, nakoľko vzhľadom na dôvod, pre ktorý mala byť vypočutá (o určenie,
že dôvody vydedenia nie sú dané) by jej výsluch rozhodnutie súdu neovplyvnil. Súd nevykonal ani
dokazovanie výsluchom svedka M. O., nakoľko účastníci konania zhodne uviedli, že na tom netrvajú.

O trovách konania rozhodol súd podľa ust. § 142 ods. 1 O.s.p. a priznal navrhovateľom ako procesne
úspešným účastníkom právo na náhradu trov konania v sume 99,50 Eur za zaplatený súdny poplatok za
návrh a sumu 735,07 Eur, ktorá suma predstavuje trovy právneho zastúpenia za osem úkonov právnej
služby, keď pri určovaní výšky tarifnej odmeny za jeden úkon právnej služby vychádzal z ust. § 11 ods. 1
písm. a) vyhl. č. 655/2004 Z. z., čo je jedna trinástina výpočtového základu - prevzatie zastúpenia a prvá
porada, vypracovanie žalobného návrhu, vypracovanie písomnej záverečnej reči, účasť na pojednávaní
dňa 13.2.2013, 22.4.2012, 31.5.2013, 9.7.2013, 6.9.2013 (2x58,69 Eur, 6x60,07 Eur), 2x režijný paušál
á 7,63 Eur, 6x režijný paušál á 7,81 Eur podľa ust. § 16 ods. 3 vyhl. č. 655/2004 Z.z. a náhradu za
stratu času v sume 195,15 Eur (za 15 začatých polhodín á 13,01 Eur, cestovanie na pojednávanie dňa
13.2.2013, 22.4.2012, 31.5.2013, 9.7.2013, 6.9.2013) podľa ust. § 17 ods. 1 vyhl. č. 655/2004 Z. z.,
ktorú prisúdenú náhradu trov konania sú navrhovatelia 1. a 2. povinní spoločne a nerozdielne zaplatiť
podľa ust. § 149 ods. 1 O.s.p. splnomocnencovi navrhovateľov. Súd nepriznal navrhovateľom náhradu
za stratu času za 3 začaté polhodiny, pretože tieto zo spisu nevyplývali.

Proti tomuto rozsudku podali prostredníctvom právneho zastúpenia odvolanie odporcovia, ktorým sa
domáhali zmeny napadnutého rozsudku tak, že návrh navrhovateľov sa v celom rozsahu zamieta a
odporcom 1 a 2 bude priznaná náhrada trov prvostupňového aj odvolacieho konania, ktoré sú im
navrhovatelia povinní uhradiť do troch dní od právoplatnosti a vykonateľnosti tohto rozhodnutia. Ako
odvolací dôvod uviedli § 205 ods. 2 písm. d) a f) O.s.p. s tým, že súd sa nevysporiadal so všetkými
ich dôvodmi a argumentmi a tým dospel na základe vykonaných dôkazov k nesprávnym skutkovým
zisteniam a nesprávne právne vec posúdil. Argumentovali tým, že v konaní preukázali, že poručiteľ sa s
navrhovateľmi stretával nielen do februára 1985, ale aj podstatne neskôr. Poručiteľ sa s navrhovateľmi
stretával na základe súdneho rozhodnutia vydaného Okresným súdom Galanta dňa 15.5.1979 a neskôr
upraveného styku poručiteľa s navrhovateľmi a to na základe žiadosti samotného poručiteľa, keď úprava
styku poručiteľa s navrhovateľmi zodpovedala v tom čase platnej legislatíve ako aj zvyklostiam. Poručiteľ
nikdy nerezignoval na svoj záujem o navrhovateľov a naopak dlhodobo sa usiloval o stretávanie sa s nimi
a budovania vzťahu s nimi a to aj napriek preukázanej snahe matky navrhovateľov mu v tom brániť, čo
bolo v konaní preukázané, pričom práve navrhovatelia akúkoľvek rezignáciu zo strany poručiteľa nijakým
spôsobom v konaní nepreukázali. Nie sú pravdivé ani tvrdenia navrhovateľov, že ich poručiteľ nikdy
nezoznámil s odporcom 2, pričom dôkazom opaku je spoločná fotografia navrhovateľov a odporcu 2.
Naproti tomu navrhovatelia nepreukázali, že navrhovateľka 1 poslala poručiteľovi maturitné aj svadobné
oznámenie, keď majú za to, že k tomu nikdy neprišlo, čomu svedčí aj to, že poručiteľ v listine o vydedení
okrem iného uviedol, že priezvisko navrhovateľky 1 po vydaji uviesť nevie a rovnako nevie uviesť
ani jej bydlisko. Poukazuje aj na rozpory a logický nesúlad medzi výpoveďami navrhovateľov, kedy
navrhovateľka 1 vo svojej výpovedi uviedla, že z obdobia po rozvode rodičov nemá žiadne spomienky,
avšak navrhovateľ 2 (mimochodom o dva roky mladší ako navrhovateľka 1) vo svojej výpovedi uviedol,
že si pamätá, ako si ich otec po rozvode brával. Výpovede a tvrdenia predovšetkým navrhovateľky
1 považuje za neobjektívne, zaujaté, nedôveryhodné a účelové. Navrhovateľka veľmi pravdepodobne
bola dlhodobo pod silným vplyvom svojej matky, o čom svedčí aj vyjadrenie kolízneho opatrovníka
citované v rozsudku Okresného súdu Galanta zo dňa 26.5.1983, v ktorom sa uvádza: „Popritom
podotkol, že nie sú presvedčení, či nie je maloletá pod vplyvom matky,“ ako aj svedecká výpoveď D.
I.. Naopak oni sami v konaní preukázali, že poručiteľ svojím vzťahom k navrhovateľom od ich útleho
detstva, svojim záujmom o nich a budovaní vzťahu s nimi - a to aj napriek prekážkam zo strany matky
- poskytol navrhovateľom objektívne dostatok príležitostí na prejavenie opravdivého záujmu o neho
a ich správanie sa k nemu nebolo nijakým spôsobom z jeho strany zavinené. Postoj navrhovateľov
k poručiteľovi - veľmi pravdepodobne poznačený silným vplyvom matky - bol ľahostajný, odporujúci
dobrým mravom, nakoľko navrhovatelia neprejavili elementárnu slušnosť, cit, rešpekt a toleranciu voči
poručiteľovi a to dokonca ani v ťažkých životných situáciách, čase choroby a dokonca ani po jeho smrti
berúc do úvahy i zmätočné výpovede ohľadom neúčasti na pohrebe poručiteľa a všeobecnú mienku
ohľadom ich neúčasti na pohrebe poručiteľa, ktorú potvrdil svedeckou výpoveďou D. I.. Odvolatelia
ďalej argumentovali tým, že Okresný súd Galanta uznesením zo dňa 10.10.2012 dedičské konanie po
poručiteľovi B. Z. prerušil a navrhovateľov odkázal na podanie žaloby ohľadne určenia neplatnosti závetu
a listiny o vydedení. Súd prvého stupňa po pripustení zmeny návrhu rozsudkom v predmetnej veci určil,
že dôvody vydedenia nie sú dané. Pripustená zmena návrhu tým nebola v súlade s uznesením súdu zo
dňa 10.10.2012, pričom naliehavý právny záujem preukazovaný nijakým spôsobom nebol. V kontexte
súdom vysloveného názoru, že predmetný závet a listina o vydedení spĺňa všetky formálne náležitosti o
vydedení požadované zákonom a teda, že obidve listiny sú platné, sa javí pripustenie zmeny návrhu vo
vzťahu k predmetnému uzneseniu odkazujúcemu na podanie žaloby navrhovateľov, ako kriticky dôležitý

bod celého konania, pričom oni sami trvajú na názor, že pripustená zmena návrhu nebola v súlade s
uznesením súdu zo dňa 10.10.2013 a danosť naliehavého právneho záujmu mala byť odôvodnená. V
závere opätovne zdôraznil skutočnosť, že hoci odôvodnenie rozsudku sa opiera o to, že by bolo v rozpore
s dobrými mravmi očakávať od detí prejavovanie záujmu voči otcovi, poručiteľovi, ak ho neprejavoval
rodič - poručiteľ voči deťom. Toto odôvodnenie nemožno stiahnuť na prejednávanú vec a nezodpovedá
skutkovému stavu v prejednávanej veci. V danom prípade sa otec - poručiteľ od narodenia detí až po
dosiahnutie ich veku minimálne 10 a viac rokov sústavne a všemožne snažil o kontakt a pravidelné
stretnutia s nimi. Mal však za to, že deti v určitom veku už mohli aj samé prejaviť záujem o stretnutie s
ním a navštíviť, či vyhľadať ho aj samé, bez toho, aby on musel sústavne o ne bojovať s ich matkou,
čo negatívne vplývalo i na deti.

Navrhovatelia odvolací návrh nepodali, k doručenému odvolaniu odporcov sa prostredníctvom právneho
zástupcu písomne vyjadril v tom smere, že odvolaním napadnutý prvostupňový rozsudok považujú za
vecne správny. Na základe dokazovania vykonaného súdom prvého stupňa bolo z listinných dôkazov aj
z výpovede svedka P. preukázané, že počas ich útleho veku boli vystavení agresívnemu a necitlivému
správaniu poručiteľa k ich matke, čo negatívne ovplyvňovalo ich duševný stav ako maloletých detí.
Poručiteľ po rozvode manželstva s ich matkou plnil voči svojim maloletým deťom súdom určenú
vyživovaciu povinnosť, nad rámec tejto povinnosti neprispieval deťom žiadnym iným vecným, alebo
finančným darom a naviac ani neprejavoval voči nim skutočné otcovské city, prirodzené medzi rodičmi a
deťmi bez zreteľa na to, či žijú alebo nežijú v spoločnej domácnosti. Tvrdenia odporcov sú nepravdivou,
nepreukázanou a účelovou fabuláciou skutočnosti, ktoré sa nestali. Obdobne ako tvrdenie o tom, že
ich matka bránila v snahe poručiteľa o budovanie si vzťahu k maloletým deťom. Svedok D. I. vo
svojej svedeckej výpovedi potvrdil, že ich matka odovzdávala poručiteľovi bez akýchkoľvek problémov.
Nezáujem poručiteľa o deti potvrdili vo svojich výpovediach aj svedkovia I. P. a D. E.. Je logické,
že ak by poručiteľ mal záujem o riadnu starostlivosť a výchovu svojich detí a zároveň o budovanie
vzájomného citového vzťahu s nimi, nič mu k tomu nebránilo, rovnako nič nebránilo tomu, aby oni sami
po rozvode rodičov navštevovali otcovu spoločnú domácnosť s odporcami. Navrhovateľka 1 opakovane
na pojednávaniach súdu uviedla, že poručiteľ svoje deti prestal kontaktovať v roku 1985, kedy sa narodil
jeho syn z druhého manželstva. Odporca 2 vo svojich výpovediach opakovane uviedol, že o nich sa
doma nikdy nebavili, nevie o tom, že by im poručiteľ kupoval nejaké darčeky a ani aký mal otec k nim ako
ku svojim deťom vzťah, lebo v rodine sa to neriešilo. Kľúčové výpovede odporcov tak svedčia o tom, že
bol to práve poručiteľ, ktorý svojím správaním im nedal v detstve a ani v dospelosti možnosť vytvoriť si
k nim akýkoľvek rodičovský vzťah. Počas svojho života sa nikdy nedopustili voči poručiteľovi správania,
ktoré by bolo možné označiť za rozpor s dobrými mravmi a ktoré by oprávňovalo poručiteľa ich vydediť.
Navrhovateľka 1 poslala poručiteľovi oznámenie o ukončení stredoškolského vzdelania, aj svadobné
oznámenie ako prejav úcty k otcovi poštou a nepovažovala za potrebné ho zasielať doporučenou
zásielkou. Tieto písomnosti boli adresované poručiteľovi a preto odporcovia o nich nemuseli mať vôbec
vedomosť, pričom nie je vylúčená ani tá možnosť, že ich pred poručiteľom zatajili. Právo rodičov
vychovávať deti nie je len proklamatívnym ustanovením morálneho charakteru. Na výchove má právo
podieľať sa aj manžel, ktorý nie je rodičom dieťaťa, ak žije s rodičom dieťaťa v domácnosti. Stanovisko
odporcov obsiahnuté v závere ich odvolania k tomu, že maloleté deti by mali po rozvode rodičov z
vlastnej iniciatívy vyhľadávať a navštevovať rodiča, ktorému neboli zverené do osobitnej starostlivosti je
absurdné, neprijateľné, priečiace sa akýmkoľvek základným zásadám rodinného práva ako aj všeobecne
akceptovaným normám morálneho charakteru. Je smutné a z morálneho hľadiska aj neprijateľné, keď
rodič, po zrušení manželstva s matkou svojich detí zabudne na svoju rodičovskú zodpovednosť voči nim,
keď sa stane voči vlastným deťom natoľko ľahostajným, že nespozná svojich potomkov a ich deti na
ulici, pretože ich nevidel vyrastať, učiť sa a dospievať a keď svoj ľahostajný nezáujem zavŕši vydedením
svojich detí dokonca aj z rodičovského domu, kde sa narodili a do rozvodu svojich rodičov aj vyrastali.
Odvolaciemu súdu preto navrhujú, aby po preskúmaní odvolaním napadnutý rozsudok súdu prvého
stupňa svojím rozsudkom v súlade s ust. § 219 O.s.p. ako vecne správny potvrdil. O trovách odvolacieho
konania navrhujú rozhodnúť podľa § 224 O.s.p. tak, že odporcovia 1, 2 sú povinní zaplatiť im spoločne a
nerozdielne náhradu trov odvolacieho konania spočívajúcu v náhrade trov právneho zastúpenia vo výške
69,91 Eur s následnou bližšou špecifikáciou k rukám ich advokátky, v lehote troch dní od právoplatnosti
rozsudku.

Krajský súd v Trnave ako súd odvolací (§ 10 ods. 1 Občianskeho súdneho poriadku - ďalej O.s.p.), po
zistení, že odvolanie bolo podané včas (§ 204 O.s.p.), oprávnenou osobou - účastníkom konania (§ 201
O.s.p.), proti rozhodnutiu, proti ktorému je odvolanie prípustné (§ 201 a § 202 O.s.p.), po skonštatovaní,

že odvolanie má zákonom predpísané náležitosti (§ 205 ods. 1 O.s.p.) a že odvolateľ v odvolaní
použil zákonom prípustné odvolacie dôvody (§ 205 ods. 2 písm. d) a f) O.s.p.), preskúmal napadnuté
rozhodnutie v medziach daných rozsahom a dôvodmi odvolania (§ 212 ods. 1 O.s.p.), postupom bez
nariadenia odvolacieho pojednávania (§ 214 ods. 2 O.s.p.), keď deň vyhlásenia rozsudku bol zverejnený
minimálne 5 dní vopred na úradnej tabuli súdu (§ 156 ods. 3 v spojení s § 211 ods. 2 O.s.p.) a v
elektronickej podobe na webovej stránke súdu v ten istý deň ako sa vyvesil na úradnej tabuli (§ 21
ods. 2 vyhl. č. 543/2005 Z.z.) a dospel k záveru, že odvolaniu nie je možné priznať úspech, keďže
napadnutý rozsudok súdu prvého stupňa je vecne správny, v dôsledku čoho boli splnené podmienky pre
jeho potvrdenie v zmysle § 219 O.s.p.

Pretože odvolací súd preberá súdom prvého stupňa zistený skutkový stav pokiaľ ide o preukázané
skutočnosti právne rozhodné pre posúdenie navrhovateľmi uplatneného určovacieho návrhu, keď
prvostupňový súd vykonal dokazovanie s poukazom na procesnú aktivitu účastníkov v rozsahu
dostatočnom pre rozhodnutie danej veci, jeho výsledky správne vyhodnotil a dospel i k správnym
skutkovým záverom a pretože odvolací súd zdieľa v celom rozsahu i právne závery súdu prvého stupňa
vo veci, ktorý na vec aplikoval všetky dotknuté hmotnoprávne ustanovenia, ktoré i správnym spôsobom
vyložil, odvolací súd s poukazom na § 219 ods. 2 O.s.p. už iba odkazuje na správne a presvedčivé
odôvodnenie písomného vyhotovenia rozsudku. Odvolací súd ani s prihliadnutím na uplatnené odvolacie
argumenty nenachádza dôvod, pre ktorý by sa mal od záverov súdu prvého stupňa odchýliť a preto
nemôže dať za pravdu odvolateľom. Na zdôraznenie správnosti záverov prvostupňového súdu sa žiada
dodať už iba nasledovné:

Dokazovaním vykonaným prvostupňovým súdom bolo jednoznačne a nad všetky pochybnosti
preukázané, že v danom prípade boli splnené všetky podmienky pre vyhovenie návrhu navrhovateľov,
ktorým sa domáhali určenia, že dôvody ich vydedenia poručiteľom B. Z. - ich otcom, nie sú dané. K
odvolacím argumentom odporcov potom odvolací súd uvádza už len nasledovné:

Žaloba podaná v zmysle ust. § 175k ods. 2 O.s.p. nie je určovacie žalobou v zmysle § 80 písm. c) O.s.p.,
ale je žalobou na určenie právnej skutočnosti, u ktorej naliehavý právny záujem vyplýva z právneho
predpisu. Takáto žaloba preto nemôže byť zamietnutá pre nedostatok naliehavého právneho záujmu
na požadovanom určení a žalobca nie je povinný tvrdiť a preukazovať skutočnosti o takomto právnom
záujmu. Tieto závery však platí opäť iba v prípade, že žaloba spĺňa požiadavky definované ustanovením
§ 175k ods. 2 O.s.p.; v opačnom prípade je na mieste na žalobu klásť požiadavky vymedzené
ustanovením § 80 písm. c) O.s.p., vrátane povinnosti žalobcu tvrdiť a preukazovať skutočnosti svedčiace
o naliehavom právneho záujmu na požadovanom určení. (porov. Správu prerokovanú a schválenú
občianskoprávnym kolégiom Najvyššieho súdu ČSR z 18.6.1982, sp.zn. CPJ 165/81, uverejnenú v
Zbierke súdnych rozhodnutí a stanovísk pod č. 49, ročník 1982).

Podľa ustanovenia § 80 písm. c) O.s.p. žalobou (návrhom na začatie konania) možno uplatniť, aby sa
rozhodlo najmä o určení, či tu právny vzťah alebo právo je alebo nie je, ak je na tom naliehavý právny
záujem.

Podľa ustálenej judikatúry súdov naliehavý právny záujem o určenie, či tu právny vzťah alebo právo je
alebo nie je, je daný najmä tam, kde by bez tohto určenia bolo ohrozené právo žalobcu alebo kde by sa
bez tohto určenia jeho právne postavenie stalo neistým. Žaloba (návrh na začatie konania) domáhajúca
sa určenia podľa ustanovenia § 80 písm. c) O.s.p. nemôže byť spravidla opodstatnená tam, kde je možné
žalovať na splnenie povinnosti podľa ust. § 80 písm. b) O.s.p. Vyslovený predpoklad však nemožno
chápať všeobecne. Ak preukáže navrhovateľ, že má záujem na tom, aby bolo určené určité právo alebo
právny pomer, hoci by mohol žalovať priamo na splnenie povinnosti, nemožno mu určovaciu žalobu
(návrh) odoprieť. Za nedovolenú - pri možnosti žaloby na plnenie - možno považovať určovaciu žalobu
len tam, kde by neslúžila potrebám praktického života, ale len k zbytočnému rozmnožovanie sporov.
Ak sa určením, že tu právny vzťah alebo právo je alebo nie je vytvorí pevný právny základ pre právne
vzťahy účastníkov sporu (a predíde sa tak žalobe na plnenie), je určovacia žaloba (návrh) prípustná aj
napriek tomu, že je možná aj žaloba na plnenie povinnosti podľa ustanovení § 80 písm. b) O.s.p. (porov.
napríklad rozsudok Najvyššieho súdu ČR zo dňa 27.3.1997, sp. zn. 3 Cdon 1338/96)

V danom prípade navrhovatelia podali v prejednávanej veci návrh na začatie konania v zmysle ust. §
175k ods. 2 O.s.p., v priebehu konania však so súhlasom súdu zmenili určovací petit, ktorým žiadali

určiť už len to, že dôvody ich vydedenia nie sú dané a v časti návrhu, na podanie ktorého boli sčasti
odkázaný dedičským súdom, konkrétne o určenie neplatnosti závetu a listiny o vydedení, ako i určenia,
že navrhovatelia sú dedičmi po poručiteľovi B. Z. a určenie, že odporkyňa 1. nie je závetnou dedičkou
po poručiteľovi, zobrali návrh späť, keď súd v týchto častiach konanie zastavil.

Pokiaľ potom ide o zostávajúci petit návrhu na začatie konania, vychádzajúc z uvádzaného je
potrebné, napriek odvolacej argumentácie konštatovať to, že na žiadanom určení bezpochyby naliehavý
právny záujem daný je, keďže jednostranným právnym úkonom poručiteľa - listinou o vydedení boli
navrhovatelia ako potomkovia - neopomenuteľní dediči vylúčení z dedenia a bez toho, aby boli vylúčené
dôvody ich vydedenia zostane dôvodná listina o ich vydedení, naopak v prípade ich úspechu v konaní
budú si môcť uplatniť svoje dedičské práva, preto majú naliehavý právny záujem na uplatnenom
návrhu v zmysle § 80 písm. c.) O.s.p. To znamená, že bez vyriešenia otázky dôvodnosti vydedenia
by navrhovatelia svoje dedičské nároky uplatňovať nemohli, čím by ich postavenie neopomenuteľných
dedičov zostalo ohrozeným a neistým.

Ostatná odvolacia argumentácia sa vzťahuje k posudzovaniu skutkovej podstaty vydedenia podľa ust.
§ 469a ods. 1 písm. b) Občianskeho zákonníka, na ktorej bolo založené vydedenie navrhovateľov.

Tu odvolací súd zdôrazňuje, že je nesporné, že rozhodujúcu úlohu na výchove detí majú rodičia.
O výchovu deti by sa mali v nerozlučnej jednote starať obaja rodičia. Majú byť osobným životom
a správaním príkladom pre svoje deti. Zákon o rodine aj v minulosti zdôrazňoval výchovný význam
chovania rodičov v osobnom i spoločenskom živote ako príklad svojim deťom. Prvoradou výchovnou
úlohou je (bolo) pôsobiť na citový, rozumový a mravný vývoj detí. Pri výkone rodičovských práv
a povinností sú obaja rodičia rovnoprávni. Z vykonaného dokazovania však vyplýva, že poručiteľ
k navrhovateľom takto nepostupoval. Nie je možné zamieňať si, prípadne zúžiť vyššie popísanú
starostlivosť rodiča o dieťa na púhu povinnosť plnenia si vyživovacej povinnosti. Je nesporné, že vzťah
medzi dieťaťom a rodičom sa vytvára v prvom rade prístupom rodiča k dieťaťu. Ak tento vzťah rodiča voči
dieťaťu absentuje, nie je možné vyžadovať od dieťaťa, aby ono spravilo prvý krok, prípadne ďalšie kroky
na zblíženia sa s rodičom. Táto iniciatíva musí vyjsť v prvom rade od rodiča a jej absenciu nemožno
ospravedlňovať tým, že druhý rodič dieťa negatívne ovplyvňuje, lebo prístup rodiča buduje v dieťaťu
vzťah k jeho rodičovi. Poručiteľ sa však takto nesprával a súd prvého stupňa preto správne uzavrel, že
navrhovatelia počas svojho detstva a dospievania nedostali od svojho otca príležitosť vybudovať si k
nemu citový vzťah, na ktorý by mohli v dospelosti nadviazať alebo v ňom pokračovať, pričom správanie
navrhovateľov nemožno vyhodnotiť ako zavinené, ani ako odporujúce dobrým mravom.

Odvolatelia zdôrazňovali, že to bol práve poručiteľ, ktorý vyvíjal snahu o kontakt s navrhovateľmi,
nesporné zostalo, že sa tak dialo len v období ich útleho detstva, v ktorej snahe však prestal pokračovať,
keďže mal za to podľa tvrdenia odporcov v odvolaní, že dieťa v určitom veku - tu sa malo na mysli
po dosiahnutí 10 roku veku, by už mohlo aj samé prejaviť záujem o stretnutie s ním a navštíviť, či
vyhľadať ho aj samé, bez toho aby on musel sústavne o deti bojovať s ich matkou, deti však tento záujem
nikdy nijako neprejavili, nikdy otca nevyhľadali, ani nekontaktovali. S takýmto pozoruhodným názorom
skutočne nie je možné súhlasiť. Skutočnosť, že medzi navrhovateľmi a ich otcom nebol vybudovaný
funkčný vzťah rodiča a dieťaťa nemožno klásť výlučne len navrhovateľom, keďže tento mohol a mal
byť budovaný v prvom rade z iniciatívy rodiča. Poručiteľ zo svojej iniciatívy upustil a túto preniesol na
maloleté deti, navyše vo veku, v ktorom nie je možné od nich očakávať, že sa jej prirodzene zhostia.
Naopak bol to práve poručiteľ, ktorý nedostatok fyzickej prítomnosti pri navrhovateľoch mohol nahradiť
inou formou - telefonickým, či písomným kontaktom, poručiteľ však navrhovateľov už ďalej nevyhľadával,
nezaujímal sa o ich celkový vývoj, zdravotný stav, teda nejavil taký rodičovský záujem, aký by ako otec
prejavovať mal a aký zrejme prejavoval odporcovi 2. - dieťaťu z druhého manželstva. Navrhovatelia ani
v detstve, ale ani po dosiahnutí plnoletosti nedostali podľa názoru súdu skutočnú príležitosť na to, aby
si mohli so svojím otcom vybudovať bližší citový vzťah. Na uvádzanom nemôžu potom zmeniť nič ani
ostatné namietané skutočnosti v odvolaní týkajúce sa posudzovania pričinenia aj navrhovateľov na ich
vzťahu s poručiteľom. S ohľadom na nevybudovaný vzťah otec - dieťa, ktorý mal základ v nedostatočnom
záujme poručiteľa ako otca o svoje deti z prvého manželstva, počas obdobia, kedy boli tieto maloleté,
nemožno od nich ani ako plnoletých spravodlivo žiadať, aby niesli zákonné dôsledky vydedenia, pretože
situáciu, že o poručiteľa ako jeho potomkovia neprejavili opravdivý záujem, spôsobil v značnej miere
práve samotný poručiteľ svojím nezáujmom o ne, v dôsledku čoho súd prvého stupňa vec aj správne

právne posúdil s poukazom na ust. § 469a ods. 1 písm. b) Občianskeho zákonníka, keď určil, že dôvody
na ich vydedenie nie sú dané, pričom vychádzal vo svojom rozhodnutí z ustálenej súdnej praxe.

S poukazom na vyššie uvedené potom odvolací súd rozsudok súdu prvého stupňa ako vo výroku vecne
správny, včítane závislého, avšak odvolacími dôvodmi osobitne nenapadnutého, výroku o náhrade trov
prvostupňového konania, s použitím § 219 ods. 1 a 2 O.s.p. potvrdil.

V odvolacom konaní boli opätovne plne úspešný navrhovatelia, preto im vzniklo v zmysle § 142 ods. 1
v spojení s § 224 ods. 1 O.s.p. právo na náhradu trov odvolacieho konania voči neúspešným odporcom.

Trovy navrhovateľov spočívajú z trov právneho zastúpenia za úkon právnej služby - vyjadrenie k
odvolaniu odporcov v zmysle § 14 ods.2 písm. b) vyhl. MS SR č. 655/2004 Z.z. o odmenách a náhradách
advokátov za poskytovanie právnych služieb v účinnom znení (ďalej len cit. vyhl.) v sume 61,87 Eur
- v zmysle § 11 ods. 1 písm. a) cit. vyhl., k čomu je potrebné pripočítať v zmysle § 15 a § 16 ods.
3 cit. vyhlášky tzv. režijný paušál vo výške 8,04 Eur. Celkové trovy advokáta v odvolacom konaní tak
predstavujú sumu 69,91 Eur, ktorých náhradu zaviazal odporcov zaplatiť k rukám právneho zástupcu
navrhovateľov (§ 149 ods. 1 O.s.p.), do troch dní od právoplatnosti rozhodnutia (§ 160 ods. 1 O.s.p.).

Senát krajského súdu toto rozhodnutie prijal pomerom hlasov 3:0.

Poučenie:

Proti tomuto rozsudku nie je možné podať odvolanie.

Informácie o súdnom rozhodnutí boli získané z pôvodného dokumentu, ktorého posledná aktualizácia bola vykonaná 24. 1. 2017. Odkaz na pôvodný dokument už nemusí byť funkčný, pretože portál Ministerstva spravodlivosti mohol zverejniť dokument pod týmto odkazom iba na určitú dobu.