Rozsudok ,
Potvrdzujúce Rozhodnutie bolo vynesené dňa pondelok 23. február 2015

Súd: Krajský súd Prešov
Spisová značka: 1Co/222/2014

Identifikačné číslo súdneho spisu: 8111208106
Dátum vydania rozhodnutia: 23. 02. 2015
Meno a priezvisko sudcu, VSÚ: JUDr. Jozef Angelovič

ECLI: ECLI:SK:KSPO:2015:8111208106.1

ROZSUDOK V MENE

SLOVENSKEJ REPUBLIKY

Krajský súd v Prešove v senáte zloženom z predsedu senátu JUDr. Jozefa Angeloviča a sudcov JUDr.

Daniely Babinovej a JUDr. Mariany Muránskej vo veci žalobcu Ing. A. C., bytom N., Ul. K. I. č. XX,
proti žalovaným: 1/ Slovenská republika, zastúpená Ministerstvom spravodlivosti Slovenskej republiky
sosídlomBratislava,Župnénámestieč.13,2/Slovenskárepublika,zastúpenáGenerálnouprokuratúrou
Slovenskej republiky so sídlom Bratislava, Ul. Štúrova č. 2, o náhradu škody, o odvolaní žalobcu, ako
aj žalovaných v 1. a 2. rade proti rozsudku Okresného súdu Prešov č.k. 28C 50/2011-234 z 25.06.2014
takto

r o z h o d o l :

Potvrdzuje rozsudok vo výroku, ktorým bolo žalobe vyhovené a vo výroku o zamietnutí žaloby okrem

výroku o príslušenstve pohľadávky.

Zrušuje rozsudok vo výroku o zamietnutí žaloby vo vzťahu k príslušenstvu pohľadávky a v rozsahu
zrušenia vracia vec súdu prvého stupňa na ďalšie konanie.

o d ô v o d n e n i e :

Napadnutým rozsudkom súd prvého stupňa zaviazal žalovaného v 1. rade zaplatiť žalobcovi 3.000 Eur
do 15 dní od právoplatnosti rozsudku a žalovaného v 2. rade taktiež vo výške 3.000 Eur a to do 15 dní
od právoplatnosti rozsudku. V prevyšujúcej časti návrh zamietol. Určil, že o trovách konania rozhodne
súd osobitným uznesením po právoplatnosti rozsudku.

Vychádzal zo zistenia, že žalobca predložil dôkazy, ktoré v konečnom dôsledku po rozsiahlom
dokazovaní preukázali dôvodnosť priznania nemajetkovej ujmy a to zásahmi do zdravotného stavu a
postavenia žalobcu v spoločnosti.

Zhoršenie zdravotného stavu bolo preukázané listinnými dôkazmi zo strany obvodnej lekárky žalobcu.
Súd túto situáciu považuje za preukázanú. Z vlastnej praxe súdov, ako aj z predložených internetových

vyjadrení je zrejmé, že stres, ktorým žalobca nepochybne prechádzal, vplýva na zdravotný stav. Treba
si uvedomiť situáciu, že žalobca bol vystavený trestnému stíhaniu v zrelom veku. Predtým nikdy trestne
stíhaný ani odsúdený nebol. Bol vo vysokej štátnozamestnaneckej funkcii a jeho povesť nebola ničím
predtým narušená. Trestným konaním a neprávoplatnými odsudzujúcimi rozsudkami, ktoré sa dostali
na verejnosť, jeho povesť medzi priateľmi, zamestnancami, podriadenými, ako aj nadriadenými bola
narušená, čo následne ovplyvnilo jeho zdravotný stav. Tieto skutočnosti v súhrne mal súd za preukázané
z vyjadrenia MUDr. T., obvodnej lekárky žalobcu, ako aj z výpovedí svedkov, najmä svedka T., J. a I..

Je dôvodné vyhovieť žalobe a priznať žalobcovi nemajetkovú ujmu, a to vo výške uvedenej vo výroku
rozsudku. Výška nemajetkovej ujmy po 3.000 Eur od každého subjektu zastupujúceho žalovaného je
relevantná a odzrkadľuje mieru toho, akému tlaku bol žalobca počas trestného konania vystavený aako sa zhoršilo jeho postavenie medzi najbližšími v rodine, v práci a ako sa zhoršil jeho zdravotný stav.
Argumenty žalobcu na výšku náhrady škody neboli relevantné, pretože sa neodvíja od rozhodnutí za
odškodnenie za nezákonné rozhodnutie a nesprávny úradný postup, ale z konaní o ochranu osobností,

čo v tomto prípade nie je totožné. Výška škody, ktorú si žalobca uplatnil voči žalovanému v 1. rade
a voči žalovanému v 2. rade je nerelevantná. Judikatúra Európskeho Súdneho dvora hovorí o výške
kompenzácie pri smrti alebo mučení vo výške 10.000 Eur a z tejto judikatúry súd odvíjal v tomto konaní
svoje rozhodnutie. V tejto súvislosti je teda relevantné priznanie náhrady nemajetkovej ujmy vo výške
3.000 Eur od každého zo žalovaných subjektov.

V prevyšujúcej časti súd návrh zamietol a to nielen čo do výšky uplatneného nároku, ale aj čo sa
týka ospravedlnenia. Súd v tejto časti žalobu zamietol z dôvodu, že zo strany žalovaného nedošlo k
medializovaniu alebo zverejneniu tejto kauzy a súd nevidí dôvod na verejné ospravedlnenie zo strany
žalovaného, keďže napokon bolo trestné konanie ukončené oslobodzujúcim rozsudkom.

Výrok o trovách konania odôvodnil ustanovením § 151 ods. 3 O.s.p.

Proti rozsudku v zákonnej lehote podali odvolanie všetci účastníci.

Žalobca poukázal na to, že súd prvého stupňa vydal rozhodnutie bez náležitého dokazovania

skutočností, ktoré v konaní bolo potrebné preukázať, založil svoje rozhodnutie na stotožnení
sa s tvrdením žalovaného, na ktorom svoj záver založil. Primárne vo vzťahu k posudzovanej
veci bolo povinnosťou súdu prvého stupňa zamerať svoje dokazovanie na preukázanie právne
podstatnej skutočnosti, či vláda Slovenskej republiky akceptuje návrhy krajských politických orgánov
pri obsadzovaní politických funkcií v rámci okresov, krajov a iných vyšších orgánov. Súd takýto dôkaz

odmietol vykonať. Žalobca súdu predložil relevantné dôkazy o tom, že aj po zmene vlády v roku 2012
ostal na rovnakej pozícii, ba bolo potvrdené, že odborníkov si ponechávajú. V konaní došlo k zmene
petitu žaloby 20.11.2013, ktorá bola pripustená v tom zmysle, že žalovaný má zaplatiť sumu 200.000
Eur z titulu nemajetkovej ujmy s prísl. a verejne sa ospravedlniť.

Pokiaľ ide o príčinnú súvislosť, súd tvrdí, že nebolo preukázané, že neprávoplatný trestný rozkaz a
rozsudok sa dostali na ústredné orgány štátu nezákonne a táto skutočnosť nebola preukázaná v celom
konaní prvostupňovému súdu, pričom táto okolnosť je kľúčová. Žalobca súdu preukázal, že ak by sudca
konal v súlade so svojimi pracovnými povinnosťami, nevydal by trestný rozkaz a následne, ak by zákon
nevyhodnocoval dôkazy, nebol by vydaný odsudzujúci rozsudok. V predmetnej veci (v občianskom

súdnom konaní) sa však súd prvého stupňa tomuto vyhodnoteniu vyhol.

Súd konečne uznáva, že došlo k poškodeniu dobrého mena žalobcu, čo bolo preukázané svedeckými
výpoveďami. Nemožno sa stotožniť s tým, že rozhodnutia politických strán nie sú v tomto smere
predvídateľné. Nepredvídateľné môžu byť iba závery niektorých sudcov pri vynášaní rozsudkov. Preto

obstojí jednak požadovaná výška požadovaného odškodnenia nemajetkovej ujmy, ako aj verejné
ospravedlnenie sa vo vzťahu ku žalobcovi. Nemožno súhlasiť s tým, že žalobca utrpel na zdravotnom
stave iba čiastočne. Bola preukázaná aj príčinná súvislosť medzi príčinou a následkom, aj keď súd tvrdí,
že nebolo preukázané, že neprávoplatný trestný rozkaz a rozsudok sa dostali na ústredné orgány štátu
nezákonne.

Je veľký rozdiel, či je rozšírená a nepravdivá informácia o niekom anonymne alebo adresne
oznamovateľom takejto informácie. Bol to sudca a prokurátori, ktorí konali nezákonne. Dôkazov je dosť,
avšak súdu sa to nechce vyhodnotiť.

V rozsudku je účelovo napísaná nepravdivá výpoveď svedka Ing. J., ktorý odpovedal na otázku žalobcu,
že nevie, aké žalobca mal možnosti ďalej zotrvať na funkcii. V odôvodnení chýba Nález I.ÚS 112/2012
ohľadom preddavku na trovy konania. Hoci žalobca zložil preddavok na požadovanú sumu 232.357,44
Eur, súd mu priznal sumu 3.000 Eur. Aj táto časť odôvodnenia nekorešponduje s logikou, pretože tým
vlastne mal žalobca priznané iba za zhoršenie zdravotného stavu a nie nemajetkovú ujmu.

Pokiaľ ide o predmetný trestný rozkaz a trestný rozsudok, § 66 zákona č. 301/2005 Z.z. jednoznačne
určuje, komu sa takéto súdne rozhodnutia doručujú. Nemožno teda konštatovať, ako to urobil súd prvého
stupňa,žedoručovaniebolovsúladestrestnýmporiadkom,pretožeideonekvalifikovanéazavádzajúcetvrdenie. Pokiaľ ide o výšku požadovaného odškodnenia, v právnom štáte platí rovnosť pred zákonom
a keď niekto úmyselne uráža a verejne dehonestuje človeka, jeho dobré meno a časť, je úplne jedno, či
ide o sudcu alebo niekoho iného, tak odškodnenie takémuto postihnutému občanovi patrí.

Priznanie primeraného finančného zadosťučinenia ako náhrady nemajetkovej ujmy vyjadrenej v
peniazoch prichádza do úvahy predovšetkým v tých prípadoch, keď porušenie základného práva alebo
slobody nie je možné napraviť, teda neprichádza do úvahy zrušenie rozhodnutia alebo opatrenia.

Súd prvého stupňa nepovažoval za dôvodné vyhovieť žalobcovi v časti ospravedlnenia, nakoľko nedošlo
k medializovaniu alebo inému zverejňovaniu predmetnej kauzy. V skutočnosti ľudia, ktorí dostali o
žalobcovi negatívne informácie vrátane predstaviteľov ministerstiev, mohli čítať, bola to perzekúcia voči
jeho osobe na základe objednávky určitej skupiny a morálnych ľudí.

Aké sú kritéria nemajetkovej ujmy podľa § 17 ods. 2 zákona č. 514/2003 Z.z. z hľadiska jej výšky, sú

uvedené v tomto zákonnom ustanovení. Je potrebné prihliadnuť na osobu poškodeného, jeho doterajší
život a prostredie, v ktorom žije a pracuje, závažnosť vzniknutej ujmy a na okolnosti, za ktorých k nej
došlo, závažnosť následkov, ktoré vznikli poškodenému v súkromnom živote a závažnosť následkov,
ktoré vznikli poškodenému v spoločenskom uplatnení. V tejto súvislosti priznanie výšky nemajetkovej
ujmy je síce predmetom voľnej úvahy súdu, avšak nie jeho ľubovôle.

Nemožno sa stotožniť ani s tvrdením žalovaných, že na predmetnú vec sa nevzťahuje zákon č. 514/2003
Z.z.

Na základe toho navrhol, aby odvolací súd rozsudok zmenil a zaviazal žalovaného v 1. rade zaplatiť mu

náhradu škody z dôvodu nesprávneho úradného postupu vo výške 232.357,44 Eur s prísl. a žalovaného
v2.radevovýške200.000Eursprísl.Taktiežnavrhol,abyobasubjektybolizaviazanézverejniťnasvojej
webovej stránke ospravedlnenie za perzekúciu, ktorú spôsobila Okresná prokuratúra v Humennom a
Okresný súd v Humennom a toto ospravedlnenie ponechať po dobu troch mesiacov od právoplatnosti
rozsudku.

Žalovaný v 1. rade vo svojom odvolaní poukázal na to, že obvinenie pre trestný čin ohovárania bolo
proti žalobcovi vznesené pred 01.07.2004, kedy nadobudol účinnosť zákon č. 514/2003 Z.z., je potrebné
aplikovať zákon č. 58/1969 Zb., ktorý náhradu nemajetkovej ujmy neumožňuje.

Súd rozhodol o oslobodení spod obžaloby, pričom v rámci uvedených konaní neexistujú rozhodnutia,
ktoré sú právoplatné a ktoré boli neskôr pre nezákonnosť zrušené príslušným orgánom, nebola
teda splnená jedna z taxatívnych podmienok na to, aby sa žalobca mohol domáhať náhrady škody
spôsobenej nezákonným rozhodnutím.

Je potrebné namietať aj výšku priznanej nemajetkovej ujmy, pretože uplatnenie voľnej úvahy sa
nesmie stať nepreskúmateľnou ľubovôľou súdu vymykajúcou sa akejkoľvek kontrole. Súd musí brať na
zreteľ prvoradú satisfakčnú funkciu priznávanej peňažnej čiastky a zabezpečiť primerané zmiernenie
nemajetkovej ujmy. Je potrebné vziať do úvahy, že žalobca v trestnom konaní nebol väzobne stíhaný,
celé trestné konanie viedlo k oslobodeniu spod obžaloby. Existencia nemajetkovej ujmy aj v prípade, ak

by bolo možné konštatovať splnenie ostatných podmienok na priznanie nároku na náhradu nemajetkovej
ujmy, nebola v konaní dostatočne preukázaná. Na základe toho navrhol, aby odvolací súd rozsudok
zmenil a žalobu zamietol.

Žalovanýv2.radevosvojomodvolanípoukázalnato,žesúdprvéhostupňapochybilužtým,žepôvodne

samostatné konania vedené pod sp. zn. 28C 150/2009 a 28C 50/2011 spojil na spoločné konanie. Za
situácie, ak jediným potenciálnym nesprávnym úradným postupom v tejto veci bolo podanie obžaloby,
pričom obžaloba bola podaná pred 01.07.2004, vzťahuje sa na predmetnú vec zákon č. 58/1969 Zb. a
ako orgán verejnej moci konajúci za štát prichádza do úvahy len Ministerstvo spravodlivosti Slovenskej
republiky. Súd prvého stupňa nedocenil význam okamihu, kedy malo dôjsť k nesprávnemu úradnému

postupu a neujasnil si, kto má vystupovať ako žalovaný v spojenom konaní.

Po spojení vecí súd naďalej konal so Slovenskou republikou zastúpenou tak Generálnou prokuratúrou,
ako aj Ministerstvom spravodlivosti Slovenskej republiky, akoby pred ním stáli dva rovnocenné subjekty.Nerešpektoval pritom, že ani platná právna úprava (§ 21 ods. 4 O.s.p.), ani ustálená súdna prax
neumožňujú viesť konanie proti Slovenskej republike, zastupovanej rôznymi ústrednými orgánmi, akoby
sa jednalo o navzájom nezávislé subjekty. Ostáva preto nesplnenou povinnosťou súdu prvého stupňa

ustáliť, že aj v pôvodnej veci pod sp. zn. 28C 150/2009 má byť Slovenská republika zastúpená
Ministerstvom spravodlivosti Slovenskej republiky.

Okolnosť,žeobžalobabolapodanáneoprávnenevpodobekonštatovaniazostranysúduprvéhostupňa,
je prekročením rámca okolností, ktorých existenciu je v režime O.s.p. súd oprávnený skúmať.

Žaloba nepovažuje celé konanie vedené proti nemu za nezákonné, keďže o rozhodnutia v ňom prijaté
neopiera svoje nároky. Bolo preto povinnosťou súdu prvého stupňa vysvetliť, ako podľa jeho názoru
mohlo zo zákonne vedeného prípravného konania vzísť neoprávnené podanie obžaloby.

Súd pochybil aj tým, že nevykonal dôkaz znaleckým posudkom na problematiku zdravotného

stavu žalobcu z hľadiska jeho ovplyvnenia skutočnosťami tvrdenými žalobcom. Nebola objasnená
problematika utrpeného stresu, ktorý podľa názoru súdu prvého stupňa potvrdzuje nárok na priznanie
nemajetkovej ujmy.

Súd prvého stupňa rozhodol na základe nesprávneho posúdenia veci a neúplne zistil skutkový stav. Na

základetohonavrhol,abyodvolacísúdrozsudokzrušilavecvrátilsúduprvéhostupňanaďalšiekonanie.

Vo vyjadrení žalobcu k odvolaniu žalovaného v 2. rade poukázal tento na okolnosť, že žalovaný zabúda
na dôkazy predložené žalobcom, ktoré sú súčasťou spisu a so všetkými bol oboznámený. Žalovaný
prehliadol kľúčovú svedeckú výpoveď svedka J., okolnosť odmietnutia odpovedať na otázky žalobcu

pred súdom, ako aj okolnosť odmietnutia odpovede na otázky, ktoré žalobca predložil písomne.

Pokiaľ ide o znenie § 17 ods. 4 zákona č. 514/2003 Z.z., tak novela platí až od 01.07.2013, pričom návrh
vo veci samej bol podaný o niekoľko rokov skôr.

Konanie vo veci žalobcu prebieha od roku 2004, zásadne zmenilo jeho život po každej stránke, pričom
konania o náhrade škody trvajú od roku 2009. Na základe toho navrhol, aby odvolací súd odvolanie
žalovaného v 2. rade neakceptoval.

Odvolací súd prejednal vec podľa § 212 ods. 1,2 O.s.p. a to bez nariadenia pojednávania (§ 214 ods.

2 O.s.p.) a zistil, že odvolania účastníkov nie sú dôvodné.

Súd prvého stupňa vykonal vo veci dokazovanie v potrebnom rozsahu, na základe ktorého správne
zistil skutkový stav a vo veci aj správne rozhodol. Skutkové zistenia súdu prvého stupňa zodpovedajú
vykonanému dokazovaniu a odôvodnenie rozhodnutia má podklad v zistení skutkového stavu. Na týchto

správnych skutkových zisteniach súdu prvého stupňa nič sa nezmenilo ani v štádiu odvolacieho konania.

So zreteľom na obsah odvolania účastníkov v odvolacom konaní boli preskúmavané výroky
napadnutého rozsudku, ktorými bolo žalobe čiastočne vyhovené, ako aj výrok o čiastočnom zamietnutí
žaloby, a preto výrok o trovách konania, ktorý odvolaním napadnutý nebol, v odvolacom konaní

preskúmavaný nebol a to z dôvodu, že ide o výrok, ktorým sa upravuje vedenie konania, a proti ktorému
odvolanie nie je prípustné (§ 202 ods. 3 písm. a/ O.s.p.).

Podľa § 3 ods. 1 zákona č. 514/2003 Z.z., štát zodpovedá za podmienok ustanovených týmto zákonom
za škodu, ktorá bola spôsobená orgánmi verejnej moci, okrem tretej časti tohto zákona, pri výkone

verejnej moci:
a/ nezákonným rozhodnutím,
b/ nezákonným zatknutím, zadržaním alebo iným pozbavením osobnej slobody,
c/ rozhodnutím o treste, o ochrannom opatrení alebo rozhodnutím o väzbe, alebo
d/ nesprávnym úradným postupom.

Vo veciach náhrady škody, ktorá bolo spôsobená orgánom verejnej moci podľa § 3 ods. 1, koná v mene
štátu:a/ Ministerstvo spravodlivosti Slovenskej republiky, ak 1/ škoda vznikla v dôsledku rozhodnutia vydaného
súdom alebo ak škoda bola spôsobená nesprávnym úradným postupom súdu, 2/ škodu spôsobil notár
pri výkone verejnej moci, 3/ škodu spôsobil súdny exekútor pri výkone exekučnej činnosti vykonávanej

z poverenia súdu alebo osobitného predpisu (§ 4 ods. 1 zákona č. 514/2003 Z.z.).

Uhrádza sa skutočná škoda a ušlý zisk, ak osobitný predpis neustanovuje inak (§ 17 ods. 1 citovaného
zákona).

Vprípade,akibasamotnékonštatovanieporušeniaprávaniejedostatočnýmzadosťučinením,vzhľadom
na ujmu spôsobenú nezákonným rozhodnutím alebo nesprávnym úradným postupom, uhrádza sa aj
nemajetková ujma v peniazoch, ak nie je možné uspokojiť ju inak (§ 17 ods. 2 citovaného zákona).

Výška nemajetkovej ujmy v peniazoch podľa ods. 2 sa určuje s prihliadnutím najmä na
a/ osobu poškodeného, jeho doterajší život a prostredie, v ktorom žije a pracuje,

b/ závažnosť vzniknutej ujmy a na okolnosti, za ktorých k nej došlo,
c/ závažnosť následkov, ktoré vznikli poškodenému v súkromnom živote,
d/ závažnosť následkov, ktoré vznikli poškodenému v spoločenskom uplatnení (§ 17 ods. 3 citovaného
zákona).

V predmetnej veci je potrebné konštatovať, že aplikácia zákona č. 514/2003 Z.z. v predmetnej veci je
správna, nakoľko tento zákon nadobudol účinnosť 01.07.2004 a žalobca od počiatku konania poukazuje
nato,žesvojichnárokovsadomáhavdôsledkutrestnéhostíhaniavštádiukonanianasúde,tedapočnúc
vydaním trestného rozkazu, ktorý v predmetnej veci vydal Okresný súd Humenné ako súd prvého stupňa
21.07.2004 a to v konaní pod sp. zn. 4T 109/2004.

Preto o aplikácii zákona č. 514/2003 Z.z. v predmetnej veci (aj v zmysle právneho názoru vysloveného v
predchádzajúcom uznesení odvolacieho súdu č.k. 1Co 213/2013 - 188 z 28.11.2013) nemá ani odvolací
súd pochybnosti.

Je nepochybné, že rovnaké podmienky na náhradu škody vrátane odškodnenia tzv. nemateriálnej ujmy
ako zrušenie nezákonného rozhodnutia, má aj oslobodenie spod obžaloby, ako to správne konštatuje
súd prvého stupňa, pričom poukazuje na aktuálnu judikatúru (najmä rozhodnutie Najvyššieho súdu
Slovenskej republiky sp. zn. 3Cdo 194/2010). To znamená, že aj v predmetnej veci oslobodenie žalobcu
spod obžaloby v celom rozsahu je potrebné považovať za základ nárokov žalobcu ako oprávnenej osoby

v zmysle zákona č. 514/2003 Z.z., pričom je potrebné konštatovať, že skutočne uznesením Krajského
súdu v Prešove č.k. 1To 43/2007 - 435 z 24.10.2007 bolo zamietnuté odvolanie okresného prokurátora
proti oslobodzujúcemu rozsudku Okresného súdu Humenné sp. zn. 4T 109/2004 z 20.02.2007.

Je preto plne odôvodnené priznanie nárokov na náhradu nemajetkovej ujmy v zmysle § 17 zákona č.

514/2003 Z.z., aj keď nie je možné sa stotožniť so všetkými nárokmi uplatňovanými žalobcom v tomto
konaní a predovšetkým s výškou odškodnenia nemateriálnej ujmy v peniazoch, tak ako to žalobca v
tomto konaní požadoval.

Pri ustálení konkrétnej výšky nemateriálnej ujmy je potrebné vždy vyhodnotiť, čo z okolností, ktoré

mali zakladať nárok na odškodnenie tejto nemateriálnej ujmy v peniazoch, bolo v konaní skutočne
preukázané samotným žalobcom ako účastníkom, ktorý pôvodné okolnosti v žalobe a v priebehu
konania predostrel a poukazoval na ne. Totiž v zmysle predchádzajúceho zrušovacieho rozhodnutia
odvolacieho súdu v predmetnej veci (uznesenie č.k. 1Co 213/2013 - 188 z 28.11.2013) uložil odvolací
súd žalobcovi, aby v rámci účastníckeho výsluchu navrhol konkrétne dôkazy na preukázanie svojich

tvrdení vo vzťahu ku všetkým okolnostiam, ktoré podľa jeho názoru zakladajú nárok na odškodnenie
nemateriálnej ujmy.

V tejto súvislosti žalobca opieral svoje nároky o to, že v dôsledku predmetného nezákonného trestného
stíhania vedeného proti jeho osobe, došlo k narušeniu jeho zdravotného stavu, poškodeniu jeho dobrého

mena, k zamedzeniu možnosti stať sa štátnym tajomníkom, k zamedzeniu možnosti vycestovať do
zahraničia, najmä do B. za príbuznými, k zamedzeniu možnosti dostať sa do diplomatických služieb,
ako aj k zamedzeniu ďalšieho ponechania žalobcu vo funkcii prednostu Krajského úradu životného
prostredia.Súd prvého stupňa oprel svoje rozhodnutie o okolnosť, že žalobcovi sa v tomto konaní podarilo
preukázať, a to aj z pohľadu existencie príčinnej súvislosti medzi trestným konaním, ktoré bolo voči

nemu vedené a negatívnymi dôsledkami na osobu žalobcu, ktoré vyplynuli z tohto trestného stíhania,
narušenie zdravotného stavu a poškodenie dobrého mena.

S týmito závermi súdu prvého stupňa v naznačenom smere (t.j. narušenie zdravotného stavu žalobcu a
poškodenie jeho dobrého mena v dôsledku predmetného trestného stíhania) je potrebné súhlasiť a tieto

okolnosti boli preukázané vykonaným dokazovaním.

Pokiaľ ide o narušenie zdravotného stavu žalobcu, bola táto okolnosť preukázaná predovšetkým (okrem
výpovede žalobcu) aj objektívnou správou lekárky MUDr. T.. V tejto súvislosti nie je náležité vykonávať
v tomto smere znalecké dokazovanie, pokiaľ lekárska správa ošetrujúcej lekárky žalobcu naznačené
okolnostipreukazujeažalovaníhodnovernosťzáverovuvedenýchvtejtolekárskejsprávenespochybnili.

Je nepochybné, že trestné stíhanie bolo pre žalobcu okolnosťou, z ktorej vyplynul stres, ktorý mal vplyv
na zhoršenie jeho zdravotného stavu v smere naznačenom v predmetnej lekárskej správe, najmä v
podobe nepriaznivého dopadu na zhoršenie stavu týkajúceho sa krvného tlaku žalobcu, čím došlo k
spôsobeniu nepochybne vážnych zdravotných problémov u žalobcu.

Taktiež správne analyzuje súd prvého stupňa okolnosť poškodenia dobrého mena žalobcu, tak ako to
vyplynulo z výpovedí svedkov D., J. a I., pretože toto dobré meno a povesť žalobcu bolo spochybnené
v dôsledku uvedeného trestného stíhania vedeného voči jeho osobe v širokom okruhu ľudí, vrátane
priateľov, známych a zamestnancov, ktorí so žalobcom pri výkone pracovných povinností prichádzali

do kontaktu.

Ostatné okolnosti, ktoré by mohli zakladať nárok na priznanie nemajetkovej ujmy, žalobca nepreukázal.

Pokiaľ ide o zamedzenie vycestovania do zahraničia, najmä do B., žalobca nepredložil dôkaz, že takýto

úmysel mal skutočne a že okolnosť trestného stíhania mu v tomto zámere zabránila. Taktiež žalobca
nepreukázal a nepredložil dôkaz týkajúci sa eventuálneho vymenovania do diplomatických služieb.

Obe tieto okolnosti, teda jednak vycestovanie do zahraničia a jednak okolnosť možnosti zapojenia
žalobcu do diplomatických služieb boli v priebehu konania podávané len hypoteticky zo strany žalobcu,

pričom najmä pokiaľ ide o diplomatické služby, formuloval túto otázku žalobca v polohe potenciálnej
možnosti, ktorá nemohla byť v jeho prípade realizovaná práve z dôvodu trestného stíhania. Konkrétny
dôkaz, že žalobca mal byť poverený úlohami v diplomatických službách a nestalo sa tak len z dôvodu,
že bol trestne stíhaný, však nepredložil.

Pokiaľ ide o možnosť stať sa štátnym tajomníkom vo vláde Slovenskej republiky, túto okolnosť
potvrdzoval svedok I., avšak nemožno súhlasiť s tým, že je bezpečne v súdnom konaní preukázané,
že žalobca by sa bol týmto funkcionárom stal a nestalo sa tak len z toho dôvodu, že bol trestne
stíhaný, najmä ak zoberieme do úvahy, že štátnych tajomníkov menuje vláda Slovenskej republiky. To
znamená, že hodnoverný dôkaz, ktorý by bezpečne potvrdzoval túto okolnosť v konaní zo strany žalobcu

prezentovaný nebol.

Podobne je potrebné zaujať stanovisko aj k namietanej okolnosti, že v dôsledku trestného stíhania
vedeného voči žalobcovi nebol ponechaný vo funkcii prednostu Krajského úradu životného prostredia
Prešov, čo síce potvrdzoval svedok J. v rovine možnej politickej nominácie žalobcu na túto funkciu a

podľa výpovede tohto svedka k tejto nominácii nedošlo len z toho dôvodu, že žalobca bol trestne stíhaný.

Ani tento dôkaz nie je možné považovať za hodnoverné preukázanie, že žalobca by bol ponechaný
vo funkcii prednostu Krajského úradu životného prostredia Prešov, nakoľko kompetencie vo vzťahu k
prednostom mal Minister životného prostredia Slovenskej republiky ako člen vlády, ktorý žalobcu z tejto

funkcie aj odvolal.

Pokiaľ ide o navrhovaný dôkaz zo strany žalobcu v podobe vypočutia súčasného predsedu vlády
Slovenskej republiky W. F. na okolnosť, či vláda Slovenskej republika akceptuje politické nominácie navýznamné funkcie v štátnom mechanizme, súd prvého stupňa takémuto návrhu nevyhovel a tento dôkaz
nevykonal, čo je potrebné považovať za správny postup.

Nemožno totiž vychádzať zo všeobecnej tézy o eventuálnom rešpektovaní politických nominácií na
funkcie v štátnej správe, vrátane postu štátneho tajomníka na príslušnom ministerstve alebo prednostu
krajského úradu životného prostredia, pretože len zo samotnej politickej nominácie určitej osoby na
konkrétnu funkciu nie je možné bezpečne usúdiť a urobiť záver, že zodpovedný subjekt s menovacou
právomocou (v danom prípade vláda Slovenskej republiky alebo minister ako člen vlády SR) by skutočne

k tomuto kroku v prípade žalobcu prikročili a boli by ho do uvádzaných funkcií aj vymenovali. Takéto
dokazovanie je príliš všeobecné a nedáva reálny podklad pre záver, že žalobca by bol skutočne do ním
uvádzanej funkcii aj vymenovaný.

Správnepretopostupovalsúdprvéhostupňa,pokiaľpriúvaháchopriznaníodškodneniazanemajetkovú
ujmu vychádzal zo zhoršenia zdravotného stavu a z poškodenia jeho dobrého mena vo verejnosti a v

pracovných vzťahoch.

V závislosti od toho je výška priznanej nemajetkovej ujmy vecne správna a súdom prvého stupňa
odôvodnená, pričom aj odvolací súd považuje odškodnenie vo výške 6.000 Eur za primerané všetkým
okolnostiam, ktoré boli v predmetnej veci zistené. Nemožno totiž konštatovať, že by požadovaná suma

viac ako 400.000 Eur (deleným spôsobom od oboch subjektov zastupujúcich štát v tomto konaní) bola
primeraná, následkom ktoré postihli žalobcu v dôsledku predmetného trestného stíhania.

Správny je záver súdu prvého stupňa aj o zamietnutí návrhu vo vzťahu k ospravedlneniu, pričom
tento výrok súd prvého stupňa aj náležite odôvodnil a poukázal na absenciu medializovania alebo

zverejňovania predmetnej kauzy týkajúcej sa žalobcu, pričom za týchto okolností takéto ospravedlnenie
nie je náležité.

K odvolacím námietkam žalovaných v 1. a 2. rade je potrebné uviesť, že správne sú úvahy súdu prvého
stupňa pokiaľ konal v predmetnej veci s oboma zástupcami Slovenskej republiky, ktorí prichádzajú do

úvahy v zmysle zákona č. 514/2003 Z.z. ako orgány zastupujúce štát.

Je nepochybné, že v zmysle § 4 ods. 1 písm. m/ zákona č. 514/2003 Z.z. vo veci náhrady škody, ktorá
bola spôsobená orgánom verejnej moci podľa § 3 ods. 1, koná v mene štátu orgán príslušný podľa písm.
a/ až l/, u ktorého bola podaná žiadosť na predbežné prerokovanie nároku (§ 15), ak ku škode došlo v

oblasti verejnej moci, ktorá patrí do pôsobnosti viacerých orgánov verejnej moci; ak žiadosť bola podaná
na viacerých príslušných orgánoch, ten orgán, ktorý vo veci začal konať ako prvý.

V predmetnej veci došlo k špecifickej situácii, že žalobca podal žiadosť o predbežné prerokovanie
jeho nárokov na odškodnenie na oba orgány verejnej moci, ktoré prichádzajú do úvahy ako subjekty

zastupujúce štát v predmetnom zodpovednostnom vzťahu, pričom obe tieto žiadosti boli podané
02.06.2008, to znamená, že oba orgány verejnej moci začali o nárokoch žalobcu konať v rovnaký čas
a súčasne. Za týchto okolností nie je možné ustáliť v zmysle § 4 ods. 1 písm. m/ citovaného zákona
orgán, ktorý vo veci začal konať ako prvý, pričom zároveň je potrebné konštatovať, že ku škode na strane
žalobcu došlo v oblasti verejnej moci, ktorá patrí do pôsobnosti oboch orgánov verejnej moci, ktoré v

tomtokonanívystupujúakosubjektyzastupujúceštátpospojenípredmetnýchvecínaspoločnékonanie.

Je nepochybné, že po podaní obžaloby, teda v čase konania na súde, prokurátor na tejto obžalobe
trval, požadoval odsúdenie žalobcu a proti ostatnému rozsudku Okresného súdu Humenné sp. zn. 4T
109/2004 z 20.02.2007, ktorým bol žalobca spod obžaloby oslobodený, podal odvolanie, pričom vec bola

ukončená rozhodnutím Krajského súdu v Prešove, ktorý uznesením č.k. 1To 43/2007-435 z 24.10.2007
odvolanie okresného prokurátora zamietol.

Súd v predmetnej veci taktiež svojou činnosťou prispel k vzniku okolností, z ktorých žalobca odvádza
svoje právo na odškodnenie, nakoľko vo veci bol vydaný trestný rozkaz sp. zn. 4T 109/2004 z

21.07.2004, ako aj následný odsudzujúci rozsudok č.k. 4T 109/2004 - 320 z 02.03.2005. Tento rozsudok
súdu prvého stupňa bol uznesením Krajského súdu v Prešove č.k. 1To 55/2005-339 z 03.11.2005
zrušený a vec bola vrátená súdu prvého stupňa na ďalšie konanie. Súd prvého stupňa potom opätovne
rozhodol v zmysle vyššie uvedeného rozsudkom č.k. 4T 109/2004-418 z 20.02.2007, ktorým žalobcuspod obžaloby oslobodil a Krajský súd v Prešove odvolanie okresného prokurátora zamietol uznesením
č.k. 1To 43/2007-435 z 24.10.2007.

Za týchto okolností a najmä so zreteľom na dátum podania žiadosti o predbežné prerokovanie
nárokov žalobcu na príslušné orgány verejnej moci (teda Generálnu prokuratúru Slovenskej republiky
a Ministerstvo spravodlivosti Slovenskej republiky) je plne dôvodné, aby v konaní vystupovali oba
tieto subjekty ako zástupcovia štátu a prispeli k odškodneniu nemateriálnej ujmy žalobcu v rovnakom
podiele,ktorýjeprimeranýsozreteľomnavšetkyokolnostiprípadu,nakoľkonápravavprospechžalobcu

nastala až rozhodnutiami Krajského súdu v Prešove v podobe zrušenia pôvodného odsudzujúceho
rozhodnutia súdu prvého stupňa a v podobe následného zamietnutia odvolania okresného prokurátora
proti oslobodzujúcemu rozsudku súdu prvého stupňa. Okolnosť, že odškodnenie je rozdelené medzi oba
tieto subjekty zastupujúce štát v predmetnom konaní, je správna a dôležitá aj z hľadiska rozpočtových
prostriedkov, s ktorými hospodári každý zo žalovaných subjektov samostatne.

K odvolacím námietkam žalovaného v 1. rade je potrebné uviesť, že priznanie nemajetkovej ujmy a jej
výška v rozhodnutí súdu prvého stupňa bola riadne odôvodnená a nemožno konštatovať, že by boli
uplatnené nepreskúmateľné hľadiská pri jej ustálení. Okolnosť, že žalobca v trestnom konaní nebol
väzobne stíhaný, celé trestné konanie viedlo k oslobodeniu spod obžaloby a jediné obmedzenie zo
strany orgánov činných v trestnom konaní spočívalo v nutnosti poskytovania žalobcom v súčinnosti pri

výsluchoch a na pojednávaniach, nie je právne významná a v prevažnej časti s ňou nemožno súhlasiť.

Žalobca síce nebol v trestnom konaní väzobne stíhaný, avšak toto konanie malo na neho nepochybne
nepriaznivé dôsledky v zmysle vyššie uvedeného, tak ako by malo na každého bezúhonného občana,
ktorý sa ocitne pred súdom na základe chybne poňatých a vyložených okolností významných pre trestné

stíhanie orgánmi prípravného konania a súdom prvého stupňa až do rozhodnutia odvolacieho súdu.
Konštatovanie, že obmedzenie vzťahujúce sa na žalobcu spočívalo len v jeho súčinnosti pri výsluchoch
a na pojednávaniach, je nenáležitým podceňovaním situácie a dôsledkov, ktoré plynú z okolnosti, že
niekto je trestne stíhaný.

K odvolacím námietkam žalovaného v 2. rade je potrebné uviesť, že spojenie predmetných vecí na
spoločné konanie nemohlo spôsobiť nesprávne rozhodnutie súdu prvého stupňa v predmetnej veci a je
nepochybné, že účasť oboch orgánov zastupujúcich štát v tomto zodpovednostnom vzťahu je v zmysle
vyššie uvedeného dôvodná.

V tomto konaní (občianskom súdnom konaní) nie je potrebné riešiť otázku dôvodnosti podania obžaloby,
nakoľko rozhodujúcou okolnosťou je to, že žalobca bol spod obžaloby oslobodený právoplatným
rozhodnutím súdu a táto okolnosť v zmysle citovanej judikatúry zakladá právo na náhradu škody podľa
zákona č. 514/2003 Z.z.

Nariadenie znaleckého dokazovania v zmysle vyššie uvedeného na objasnenie negatívnych dôsledkov
trestného stíhania na zdravotný stav žalobcu nebolo potrebné, nakoľko obsah lekárskej správy MUDr.
T. nebol nijakým významným spôsobom zo strany žalovaných spochybnený.

K odvolacím námietkam žalobcu týkajúcim sa úniku informácií v podobe zaslania súdnych rozhodnutí

týkajúcich sa žalobcu, ktoré boli odsudzujúcej povahy, na ústredné orgány štátnej správy, je potrebné
upriamiť pozornosť na predchádzajúce rozhodnutie odvolacieho súdu v predmetnej veci - uznesenie
č.k. 1Co 213/2013 - 188 z 28.11.2013, kde na strane 5 (č.l. 190 spisu) odvolací súd poukázal na to, že
zistenia v tomto smere nie sú podstatné. Rozhodujúcou okolnosťou, ktorá podstatná je, je okolnosť, že
nadriadenýžalobcu,vrátanefunkcionárovpolitickýchstrán,malivedomosťotom,žetrestnékonanievoči

žalobcovi prebieha. Ako preukázalo doplnené dokazovanie na súde prvého stupňa, o tomto trestnom
konaní voči žalobcovi sa dozvedeli aj iní občania z okruhu ľudí, s ktorými žalobca prichádzal do styku.

Správne preto postupoval súd prvého stupňa pokiaľ žalobe čiastočne vyhovel a zaviazal oba žalované
subjekty na zaplatenie súm odškodnenia nemateriálnej ujmy na strane žalobcu, ktoré aj odvolací súd

považuje za primerané a zodpovedajúce charakteru ťažkostí, ktoré žalobca v súvislosti s jeho trestným
stíhaním podstúpil.

Priznanie vyššieho odškodnenia nie je v zmysle vyššie uvedeného v predmetnej veci náležité.Preto postupom podľa § 219 ods. 1 O.s.p. odvolací súd rozsudok v jeho vyhovujúcej časti i vo výroku
o zamietnutí žaloby potvrdil okrem tej časti zamietavého rozhodnutia súdu prvého stupňa, ktorým bola

zamietnutá požiadavka žalobcu na zaplatenie úrokov z omeškania.

Tento výrok súd prvého stupňa nijakým spôsobom neodôvodnil, a preto je takýto výrok nepreskúmateľný
a ako taký musel byť zrušený postupom podľa § 221 ods. 1 písm. f/ O.s.p., nakoľko nepreskúmateľnosť
rozhodnutiasúdujepotrebnévždyhodnotiťakoodňatieúčastníkovimožnostikonaťpredsúdom,pretože

tento nemá možnosť reagovať v odvolacom konaní na nepreskúmateľné závery súdu prvého stupňa (v
danom prípade vo vzťahu k uplatňovaným úrokom z omeškania).

V novom rozhodnutí o veci bude musieť súd prvého stupňa zaujať stanovisko k týmto úrokom z
omeškania, ktoré si žalobca taktiež uplatnil a tieto nároky náležite posúdiť a v rozhodnutí odôvodniť.

V konečnom rozhodnutí o veci rozhodne súd prvého stupňa aj o trovách tohto odvolacieho konania (§
224 ods. 3 O.s.p.).

Poučenie:

Proti rozsudku odvolanie nie je prípustné.