Uznesenie ,
Zrušujúce Rozhodnutie bolo vynesené dňa streda 26. november 2014

Súd: Krajský súd Žilina
Spisová značka: 6Co/191/2014

Identifikačné číslo súdneho spisu: 5711212300
Dátum vydania rozhodnutia: 26. 11. 2014

Meno a priezvisko sudcu, VSÚ: JUDr. Yvetta Dzugasová
ECLI: ECLI:SK:KSZA:2014:5711212300.1

Uznesenie

Krajský súd v Žiline, ako súd odvolací, v právnej veci žalobcu: P. R., nar. XX.XX.XXXX, bytom U. XX,
XXX XX L., právne zastúpeného JUDr. Tomášom Zbojom, advokátom, so sídlom B. X, XXX XX L., proti
žalovaným: 1/ Slovenská republika, zastúpená Slovenským pozemkovým fondom, so sídlom Búdkova
36, 817 15 Bratislava, IČO: 17 335 345, 2/ F. N., nar. XX.XX.XXXX, bytom XXX XX G. XX, 3/ F. K., rod.
F., nar. XX.XX.XXXX, bytom XXX XX Q. XX, 4/ I. N., rod. F., nar. XX.XX.XXXX, bytom J. Y. X, XXX XX L.,

5/ V. U., rod. F., nar. XX.XX.XXXX, bytom XXX XX G. XX, 6/ JUDr. T. W., nar. XX.XX.XXXX, trvale bytom
U. XXXX/XX, XXX XX S., 7/ C. G., rod. F., nar. XX.XX.XXXX, trvale bytom Š. B. D. X/XX, XXX XX L., v
konaní o určenie vlastníckeho práva k nehnuteľnosti, o odvolaní odporcov v rade 1/, 2/, 3/, 4/, 6/ a 7/ proti
rozsudku Okresného súdu Martin č. k. 15C/103/2011-371 zo dňa 14. 10. 2013 v spojení s dopĺňacím
rozsudkom Okresného súdu Martin č. k. 15C/103/2011-416 zo dňa 29. 11. 2013, proti ktorému podali
odvolanie odporcovia v rade 3/ a 7/, takto

r o z h o d o l :

Rozsudok Okresného súdu Martin č. k. 15C/103/2011-371 zo dňa 14. 10. 2013 v spojení s dopĺňacím
rozsudkom Okresného súdu Martin č. k. 15C/103/2011-416 zo dňa 29. 11. 2013 zrušuje a vec
mu vracia na ďalšie konanie.

o d ô v o d n e n i e :

Napadnutým rozsudkom okresný súd určil, že vlastníkom nehnuteľnosti nachádzajúcej sa v kat. úz. G.,
evidovanej na Okresnom úrade Turčianske Teplice, v odbore katastrálnom, zapísanej na LV č. X ako

parc. registra „C“ pod parc. č. 79 - záhrady o výmere 1.472 m2 je žalobca (veta I. výroku rozsudku).
Súčasne uložil žalovaným v rade 1/ až 7/ povinnosť nahradiť žalobcovi spoločne a nerozdielne trovy
konania pozostávajúce zo zaplateného súdneho poplatku vo výške 99,50 Eur a trov právneho
zástupcu žalobcu vo výške 1.053,87 Eur do troch dní od právoplatnosti rozsudku na účet
právneho zástupcu žalobcu JUDr. Tomáša Zboju, advokáta so sídlom v L. (veta II. výroku rozsudku).
V dôvodoch svojho rozhodnutia uviedol, že žalobca sa žalobou doručenou Okresnému súdu Martin dňa

29.09.2011 domáhal vo vzťahu k žalovaným, kde pôvodne žalovaným v rade 1/ bola J. W., U. Q., S.,
v zastúpení Slovenským pozemkovým fondom (ďalej len „SPF“) Bratislava určenia vlastníckeho práva
k nehnuteľnosti nachádzajúcej sa v kat. území G., zapísanej na LV č. X ako parcela
registra „C“ pod prac. číslom 79 - záhrady o výmere 1.472 m2 (ďalej aj „sporná nehnuteľnosť“). Žalobu
odôvodnil tým, že je výlučným vlastníkom nehnuteľností nachádzajúcich sa v kat.úz. G., zapísaných
na LV č. XX, ako parc. reg. „C“, pod parc. č. 78- zastavané plochy a nádvoria o výmere 366 m2, parc.

č. 80 - záhrady o výmere 1.099 m2, parc. č. 81 - záhrady o výmere 289 m2 a stavby súpisné číslo X
- rodinný dom postavený na parc. č. 78, ktoré žalobcovi v celosti patria. Žalovaní v rade 1/ až 7 sú
podieloví spoluvlastníci nehnuteľnosti nachádzajúcej sa v k.ú. G. zapísanej na LV č. X, ako parc. reg.
C, pod parc. č. 79 - záhrady od výmere 1.472 m2 Nehnuteľnosti - parcely registra „C“ vedené pod
parc. č. 78, č. 80, č. 81 a dom súp. č. X, patriace žalobcovi a nehnuteľnosť parc. č. 79 patriaca do
podielového spoluvlastníctva žalovaných spolu bezprostredne susedia a všetky sú užívané žalobcom,

ako aj jeho právnymi predchodcami nerušene od roku 1951, kedy sa starí rodičia žalobcu D. L., nar.
XX.XX.XXXX a U. L., rod. B., nar. XX.XX.XXXX nasťahovali do obce G.. Obaja starí rodičia žalobcusú už nebohí. Predmetná nehnuteľnosť parc. č. 79 bola v minulosti evidovaná na pozemkovo-knižnej
vložke č. 54 ako PKN parc. č. 6 v prospech J. N., rod. Q. v podiele 1 a v prospech J. F., rod. F., J. F.,
rod. F., T. F., K. F., rod. F., Q. F., rod. F., J. W. a T. W., spolu všetci v podiele 1. Právni predchodcovia

žalovaných predmetnú nehnuteľnosť parc. č. 79 v minulosti evidovanú ako PKN parc. č. 6 a následne
ako EN parc. č. 6/1 a 6/2 odpredali v celosti U. L. a D. L. na základe potvrdenia zo dňa 03.03.1966
a následne na základe kúpno-predajnej zmluvy zo dňa 02.04.1967. Právni predchodcovia žalobcu v
minulosti sa ohľadne nehnuteľnosti parc. č. 79 v značnej miere zaujímali, užívali ju a svojimi právnymi
úkonmi uskutočňovali všetko, aby bola predmetná nehnuteľnosť v ich výlučnom vlastníctve. Úmysel

nadobudnúť predmetnú nehnuteľnosť do svojho výlučného vlastníctva a dobromyseľnosť jej držby
právnymi predchodcami žalobca preukazuje aj potvrdením Miestneho národného výboru Ondrašová zo
dňa 30.01.1966, v znení ktorého U. L. dostala súhlas na odkúpenie danej nehnuteľnosti žiadosťou o
vymedzenie pozemku záhrady na scelenie zo dňa 18.04.1966 a zápisnicou zo dňa 17.01.1968, v znení
ktorej bolo dokonca potvrdené, že predmetnú nehnuteľnosť parc. č. 79 odkúpili právni predchodcovia
žalobcu už v roku 1951 neprávoplatnou kúpou a od tej doby ju pokojne a nepretržite ako svoje vlastníctvo

užívajú. I napriek tomu z neznámych dôvodov nebola predmetná nehnuteľnosť zapísaná
v evidencii nehnuteľností na právnych predchodcov žalobcu. Žalobca užíva predmetnú nehnuteľnosť
ako vlastnú od smrti svojej matky S. R., rod. L., zom. XX.XX.XXXX na základe
osvedčenia o dedičstve, vydaného JUDr. Irenou Kolcunovou sp. zn. 21D/161/2006, Dnot 133/2006 zo
dňa 20.03.2006, v znení ktorého dedičia uzavreli dohodu, podľa ktorej všetok majetok okrem 2-izbového

bytu prevezme syn poručiteľku žalobca P. R.. Keďže predmetná nehnuteľnosť parc. č. 79 nebola
evidovaná na príslušnej správe katastra na matku žalobcu S. R., rod. L., nemohla byť ani predmetom
osvedčenia o dedičstve. Žalobca na základe tvrdení svojej rodiny, ktorá považovala parc. č. 79 za súčasť
pozemkov parc. č. 78, č. 80 a č. 81 a nerušene ju aj ako vlastnú užívala, bol dobromyseľný v užívaní
predmetnej nehnuteľnosti parc. č. 79, ktorú zdedil po svojej matke. Až následne po dedičskom konaní

pri skúmaní svojich majetkových pomerov zistil, že predmetná nehnuteľnosť parc. č. 79 nie je evidenčne
súčasťou zdedených nehnuteľností špecifikovaných vyššie, evidovaných na LV č. XX , a teda nie je
ako samostatná evidovaná na žalobcu, ale na žalovaných v rade 1/ až 7/. Všetky uvádzané skutočnosti
žalobca zistil až následne lustráciou listinných dôkazov získaných od svojej rodiny, prípadne susedov a
známych, ako aj na základe žiadostí adresovaných Správe katastra Turčianske Teplice. Do uvedeného

času bol žalobca, ako i jeho rodina presvedčený, že predmetná nehnuteľnosť parc. č. 79, ktorú jeho
rodina nerušene užíva od roku 1951, ako svoju vlastnú je nielen jeho výlučným vlastníctvom, ale je
aj evidenčne zapísaná na katastrálnom úrade. Žalobca má preto naliehavý právny záujem na určenie
vlastníckeho práva k spornej nehnuteľnosti, nakoľko má právny záujem na usporiadaní vlastníckych
vzťahov v evidencii nehnuteľnosti a túto zmenu je možné uskutočniť iba v zmysle vydaného rozhodnutia

ourčenievlastníckehopráva,keďžedoterazsúnehnuteľnostinapísanénažalovaných. Vzmysle
ustálenej judikatúry R 86/2001 sa súd môže pri riešení otázky vlastníctva k nehnuteľnosti
odchýliť od stavu zapísaného v katastri nehnuteľností. Žalobca odôvodňuje svoje vlastníctvo na základe
titulu vydržania dlhodobou pokojnou držbou oprávnenou osobou, ktorá nie je vlastníkom.
Podaním doručeným okresnému súdu 20.09.2012 ( č.l. 145) žalobca uviedol, že po podaní

žaloby bolo na základe právoplatného a vykonateľného rozhodnutia sp. zn. D
1517/85 zo dňa 30.09.1985 vydaného Štátnym notárstvom v Žiline vo veci prejednania dedičstva po
poručiteľke J. W., ktoré sa stalo právoplatné a vykonateľné dňa 22.10.1985, zistené, že majetok v rámci
dedičského konania nadobudol Československý štát. Z tohto dôvodu navrhol, aby do konania namiesto
doterajšieho účastníka konania, teda pôvodnej žalovanej v rade 1/, vstúpila Slovenská republika v

zastúpení Slovenským pozemkovým fondom so sídlom v Bratislave v zmysle ust. § 34 zákona č.
330/1991 Z. z. Uznesením č. k. 15C/103/2011-146 zo dňa 01.10.2006, ktoré nadobudlo právoplatnosť
dňa 27.10.2012 prvostupňový súd tomuto návrhu žalobcu vyhovel.
Na pojednávaní konanom dňa 08.04.2013 (podaním č. l. 246 spisu) žalobca doplnil svoje vyjadrenie k
otázke dobromyseľnosti oprávnenej držby, uviedol, že odvodzuje svoje vlastnícke právo nadobudnuté

originárnym spôsobom, t.j. vydržaním od svojich právnych predchodcov tak, ako je to uvedené v
podanej žalobe, teda ku dňu smrti jeho matky S. R., rod. L., k XX.XX.XXXX na základe oprávnenej
a dobromyseľnej držby, ktorá k uvedenému dátumu začala plynúť a k uvedenému aj plynúť skončila.
Žalobca pre prípad, že sa súd nestotožní s originárnym (pôvodným) nadobudnutím
vlastníctva na základe dobromyseľnosti žalobcu vyplývajúceho z dedičského konania po nebohej S.

R., rod. L. navrhol pripustenie zmeny návrhu podľa § 95 O.s.p. rozšírením o alternatívny návrh, kedy
by súd na základe vykonaného dokazovania určil, že matka žalobcu S. R. bola v čase svojej smrti,
t.j. XX.XX.XXXX výlučným vlastníkom nehnuteľnosti, nachádzajúcej sa v kat. úz. G., zapísanej na LV
č. X, ako parc. registra „C“, evidovaná na katastrálnej mape parc. č. 79 - záhrady o výmere 1.472m2, a že táto nehnuteľnosť patrí do dedičstva po nebohej S. R., rod. L., nar. XX.XX.XXXX, zomrelej
dňa XX.XX.XXXX. V prípade alternatívneho návrhu sa bude plynutie vydržacej doby spravovať iným
režimom s tým, že začatie plynutia a skončenie plynutia vydržacej doby k 01.01.1992 vychádza zo

zmeny právnej úpravy pred 01.01.1992 novelou zákona č. 509/1991 Z.z., teda znovu uzákonenia titulu
vydržania do nášho právneho poriadku k pozemkom, a to jednak fyzickou a aj právnickou osobu v
jej súčasnej podobe, kedy podľa § 872 ods. 6 Občianskeho zákonníka, ak ide o vydržanie
vlastníckeho práva k pozemku, kedy na základe doterajších predpisov bolo možné nadobudnúť len
právo na uzavretie dohody o osobnom užívaní pozemkov, môže si oprávnená osoba

započítať čas, po ktorý mal jej právny predchodca mal pozemok nepretržite v držbe aj pred účinnosťou
tohto zákona. Žalobca zotrval na tom, že boli splnené podmienky pre nadobudnutie vlastníckeho práva
vydržaním k predmetnému pozemku, bola preukázaná jeho oprávnená, dlhodobá a nepretržitá držba
právnymi predchodcami žalobcu od roku 1967. Aj keď písomnosť označená ako potvrdenie spísané
dňa 03.03.1996 a následne kúpno-predajná zmluva spísaná dňa 02.04.1967, podľa ktorých došlo k
odpredaju spornej nehnuteľnosti v dvoch častiach a k vyplateniu spolu sumy 2.400,00

Kčs, nebola právne perfektnou zmluvou, bola takou skutočnosťou, od ktorej mohla byť odvodzovaná
oprávnená držba. Pri nadobudnutí vlastníctva vydržaním sa takýto úkon posudzuje len vo vzťahu k
okolnostiam svedčiacim o dobromyseľnosti držiteľa veci.
Uznesením č.k. 15C/103/2011-278 zo dňa 18.04.2013 okresný súd pripustil zmenu návrhu žalobcu
v zmysle podania právneho zástupcu žalobcu zo dňa 08.04.2013 a toto rozhodnutie nadobudlo

právoplatnosť dňa 11.05.2013.

Na základe vykonaného dokazovania okresný súd dospel k záveru, že žalobca má naliehavý právny
záujem na požadovanom určení (§ 80 písm. c) O.s.p.), keďže má záujem na usporiadaní
vlastníckych vzťahov v evidencií nehnuteľností, a túto zmenu je možné uskutočniť iba v zmysle

rozhodnutia o určení vlastníckeho práva, keďže nehnuteľnosti sú doteraz zapísané na žalovaných.
Určovacím výrokom tak je možné dosiahnuť zhodu medzi skutočným stavom a stavom zapísaným v
katastri nehnuteľnosti. Vecnú legitimáciu v konaní o určenie, či tu právny vzťah alebo právo je alebo nie
je, má ten, kto je účastný na právnom vzťahu alebo práve, o ktoré v konaní ide. Žalobca je v konaní
aktívne legitimovaný, keďže odvodzuje svoje právo od toho, že nadobudol vlastníctvo k predmetnej

nehnuteľnosti vydržaním. Žalobca pri podaní žaloby označil ako žalovaných v rade 1/ až 7/ tých, ktorí
boli napísaní na LV č. X, ako podieloví spoluvlastníci predmetnej nehnuteľnosti parc. č. 79. Čo sa týka
žalovanej v rade 1/ túto v pôvodnej žalobe označil ako J. W., zastúpenú Slovenským pozemkovým
fondom, malo ísť o neznámeho vlastníka. V priebehu konania však bolo zistené z dedičského spisu,
že žalovaná v rade 1/ zomrela, prebehlo po nej dedičské konanie č. k. D 1517/85 zo dňa 30.09.1985,

právoplatné a vykonateľné sa stalo 22.10.1985. Majetok po J. W. v rámci dedičského konania nadobudol
Československý štát. Z tohto dôvodu okresný súd právoplatne rozhodol, aby do konania namiesto
pôvodnejžalovanejvrade1/vstúpilaSlovenskárepublikavzastúpeníSlovenskýmpozemkovýmfondom
na základe § 34 zákona č. 330/1991 Z. z.. V tomto smere sa súd stotožnil s
tvrdeniami žalobcu, ktorý poukázal na to, že podľa § 475 Občianskeho zákonníka (ďalej len „OZ“) v

znení k 13.08.1985 v tretej skupine nebolo možné, aby dedili deti súrodencov. Z tohto dôvodu
dedičstvo po J. W., vrátane spoluvlastníckeho podielu na predmetnej nehnuteľnosti pripadlo
štátu - Slovenskej republike, ktorú, v prípade, že ide o majetok Slovenskej republiky, zastupuje
Slovenský pozemkový fond. Všetci ostatní účastníci s tým súhlasili, proti uzneseniu nepodali odvolanie.
V ďalšom už nebola namietaná zo strany účastníkov konania pasívna legitimácia. Súd mal za to, že

je splnená aj ďalšia podmienka pre prejednanie určovacej žaloby, a to podmienka vecnej legitimácie
účastníkov konania.
Ďalej súd I. stupňa uviedol, že ust. § 80 O.s.p. nebráni tomu, aby sa žalobca domáhal vydania
alternatívneho alebo eventuálneho petitu. Žalobca, pre prípad, že sa súd nestotožní s tým, že
nadobudol vlastnícke právo originárnym spôsobom, t.j. vydržaním od svojich právnych predchodcov tak,

ak je to uvedené v podanej žalobe zo dňa 29.09.2011, (a teda nebude mať za to, že žalobca nadobudol
vlastníctvo vydržaním po nebohej matke S. R.), navrhol zmeniť návrh podľa § 95 O.s.p. rozšírením o
tzv. alternatívny návrh, v ktorom žiadal, aby súd určil, že S. R. bola v čase smrti výlučným
vlastníkom spornej nehnuteľnosti, a že táto nehnuteľnosť patrí do dedičstva po nej. Prvostupňový súd
sa zaoberal otázkou posúdenia, či ide o alternatívny alebo eventuálny petit. Čo sa týka alternatívneho,

tak ten pripúšťa voľbu medzi dvoma možnosťami, čiže pripúšťa výber. Eventuálny je v určitom prípade,
za určitých okolností možný, prípadný. Tak, ako to žalobca formuloval v podaní, podľa názoru súdu
sa domáhal ochrany svojich práv eventuálnym petitom. Podstatou eventuálneho petitu je návrh na
prisúdenie iba jedného nároku. Ak súd dospeje k záveru o existencii okolností opodstatňujúcich petitv jeho druhej eventualite, rozhoduje podľa nej a prvý petit návrhu zamietne. Naopak, ak súd rozhodne
podľa prvej eventuality petitu, o druhej už nerozhoduje. Vzájomný vzťah oboch petitov je daný teda
tým, že súd sa môže zaoberať a rozhodovať o druhom eventuálnom petite až potom, keď je zistená a

preukázaná neodôvodnenosť alebo neopodstatnenosť splnenia v zmysle prvého petitu. Preto sa súd v
ďalšom zaoberal primárnym petitom, a to určením vlastníckeho práva žalobcu nadobudnuté vydržaním
od svojich právnych predchodcov.
Prvostupňový súd citoval ust. § 129 ods. 1, § 130 ods. 1, § 134 ods. 1, 3 a 4 Občianskeho zákonníka
a konštatoval, že zákon určuje predpoklady vydržania, ktoré musia byť splnené po celú vydržaciu dobu

a to: a) spôsobilý subjekt, b) spôsobilý predmet držby, c) dobrá viera, teda dobromyseľnosť držiteľa, d)
oprávnená držba po zákonom stanovenú dobu a e) uplynutie vydržacej doby. Pre posúdenie otázky, či
v danom prípade boli splnené podmienky oprávnenej držby podľa názoru súdu nemožno vychádzať len
zo skutočnosti, že stav, ktorý vznikol v dôsledku uchopenia držby, nebol v súlade s údajmi uvedenými v
pozemkovej knihe, prípadne inej verejnej knihe, o ktorých sa držiteľ nepresvedčil. Je potrebné vziať do
úvahy všetky okolnosti, za ktorých bola držba uchopená.

Podľa názoru okresného súdu z výpovede žalobcu, svedkov i obsahu listinných dôkazov bola v súdenej
veci preukázaná oprávnená dlhodobá a nepretržitá držba právnych predchodcov žalobcu k spornej
nehnuteľnosti od roku 1967. Žalobca, ako aj jeho právny predchodcovia - starí rodičia, matka žalobcu
boli vnútorne presvedčení, že im predmetné nehnuteľnosti patria. Právni predchodcovia žalobcu -
starí rodičia boli vnútorne presvedčení, že odkúpili spornú nehnuteľnosť v dvoch častiach, a to je

okolnosťou od ktorej treba odvíjať oprávnenosť držby od roku 1967. Skutočnosť, že nedošlo k perfektnej,
teda platnej kúpe na posudzovanie oprávnenosti tejto držby nemalo podstatný vplyv.
Platnosť nadobúdacieho právneho titulu je rozhodujúca len pri prevode vlastníctva na základe právneho
úkonu. O takúto formu nadobudnutia vlastníctva však v prejednávanej veci nejde.
Pri posudzovaní nadobudnutia vlastníctva vydržaním môže byť prípadný iný úkon ohľadne spornej

nehnuteľnosti iba okolnosťou svedčiacou o dobromyseľnosti držiteľa veci. Na preukazovanie vlastníctva
nie je treba, aby nadobúdateľ preukazoval platný právny dôvod nadobudnutia, teda riadny prechod
vlastníctva, ale len okolnosti svedčiace o poctivosti nadobudnutia, to je základný rozdiel medzi ochranou
vlastníctva a ochranou držby. Prvostupňový súd mal za to, že žalobca dostatočne preukázal okolnosti
svedčiace o poctivosti nadobudnutia nehnuteľnosti právnymi predchodcami. Žalovaní spochybňovali

platnosť kúpno-predajnej zmluvy z 02.04.1967 a potvrdenie z 03.03.1966 tým, že uvádzali,
že sú zavádzajúce a podvodné, ale na preukázanie týchto tvrdení nepredložili súdu žiadne dôkazy.
Právni predchodcovia žalobcu, teda starí rodičia L., ako aj jeho matka S. R., rod. L. boli dobromyseľní
v tom, že im predmetná nehnuteľnosť patrí s tým, že vôbec si neboli vedomí toho, že sú vzťahy k
predmetnej nehnuteľnosti evidované na príslušnom štátnom orgáne na iné osoby. V konaní nebolo

preukázané, že by právni predchodcovia žalovaných, resp. žalovaní spochybňovali realizáciu kúpno-
predajnej zmluvy a zhruba od roku 1951, čo je takmer 50 rokov, rešpektovali ich užívanie právnymi
predchodcami žalobcu, žalobcom. Žalovaní v konaní nepredložili žiadne dôkazy, ktoré by preukazovali,
že spochybňovali kúpu spornej nehnuteľnosti pred začatím tohto konania, že sa zaujímali o vlastníctvo k
predmetnej nehnuteľnosti. Čestnými prehláseniami obyvateľov obce, ako aj výsluchom svedkov mal súd

preukázané, že žalobca, ako aj právni predchodcovia žalobcu nerušene užívali predmetnú nehnuteľnosť
a boli dobromyseľní v tom, že im nehnuteľnosť patrí. Čo sa týka uplynutia 10-ročnej vydržacej
doby v súlade s ust. § 134 ods. 3 Občianskeho zákonníka okresný súd uviedol, že začiatok plynutia
vydržacej doby pre žalobcu vychádzal ku dňu smrti jeho matky (právnej predchodkyne) - S. R., rod.
L., zomrelej XX.XX.XXXX. Týmto dňom začala žalobcovi plynúť vydržacia doba, keďže sa v tento deň

žalobca ujal držby spornej nehnuteľnosti, čo bolo preukázané výpoveďou žalobcu i svedkov. Nakoľko
je možné započítať do 10-ročnej vydržacej doby, aj dobu po ktorú mal vec v oprávnenej držbe právny
predchodca, súd započítal do tejto doby aj dobu, počas ktorej mal v oprávnenej držbe nehnuteľnosť
právny predchodca - matka žalobcu, ktorá pokračovala v užívaní nehnuteľnosti po svojich rodičoch L.. Z
uvedených dôvodov bol súd tohto názoru, že u žalobcu bola splnená aj zákonom stanovená vydržacia

doba. Naopak v konaní neboli preukázané tvrdenia žalovaných, že predmetná nehnuteľnosť bola daná
ako záhumienok právnym predchodcom žalobcu, keďže tieto tvrdenia boli vyvrátené vyššie uvedenými
svedeckými výpoveďami.
Na základe uvedeného súd I. stupňa mal za to, že boli splnené všetky predpoklady, ktoré zákon
vyžaduje pre nadobudnutie vlastníckeho práva vydržaním a preto vyhovel primárnemu návrh u žalobcu

na určenie vlastníckeho práva k nehnuteľnosti, o eventuálnom petite už nerozhodoval. V konaní bola
preukázaná dobromyseľnosť držby právnych predchodcov žalobu, či už starých rodičov a následne
matky žalobcu s tým, že matka žalobcu zomrela v roku XXXX a po jej smrti vstúpil do držby žalobca
a došlo k započítaniu vydržacej doby právnych predchodcov pre žalobcu. Výsledky vykonanéhodokazovania preukazujú existenciu vnútorného presvedčenia žalobcu, že mu nehnuteľnosť patrí ako
vlastníctvo. Za nehnuteľnosť právni predchodcovia zaplatili kúpnu cenu, chopili sa jej
držby, nakladali s nehnuteľnosťou ako s vlastnou, platili dane, vrátane žalobcu a v prípade,

že by boli aj nejaké pochybnosti o ich oprávnenej držbe, tieto pochybnosti, ale hmotno-právne rieši
ustanovenie o vyvrátiteľnej právnej domnienke, že v pochybnostiach sa predpokladaná, že
držba je oprávnená. Podľa názoru okresného súdu právni predchodcovia žalobcu, ako aj žalobca konali
v rámci vymedzenom ospravedlniteľným omylom a so zreteľom na skutkové okolnosti, za ktorých vstúpili
do užívania nehnuteľnosti, mohli byť objektívne v dobrej viere, že proces nadobudnutia vlastníctva

nehnuteľnosti bol úspešne zavŕšený.
O trovách konania okresný súd rozhodol podľa ust. § 142 ods. 1 O.s.p. a žalobcovi, ktorý mal vo veci
plný úspech priznal náhradu trov konania proti žalovaným, ktorí vo veci úspech nemali, a to vo výške
a presnej špecifikácií uvedenej v odôvodnení napadnutého rozsudku. Na zaplatenie týchto trov súd
zaviazal žalovaných v rade 1/ až 7/ spoločne a nerozdielne, a to na účet právneho zástupcu žalobcu
(§ 149 ods. 1 O.s.p.).

Dopĺňacím rozsudkom zo dňa 29.11.2013 okresný súd uložil žalovaným v rade 1/ až 7/ povinnosť,
spoločne a nerozdielne nahradiť Slovenskej republike trovy konania vo výške 34,37 Eur na účet
Okresného súdu Martin, vedený v F. U.. ú. XXXXXXX/XXXX, variabilný symbol: 5521223613, konštatný
symbol: 0558 do troch dní od právoplatnosti tohto rozsudku, a to v súlade s ust. § 148 ods. 1 O.s.p., ako
náhradu trov konania štátu a vyplatené svedočné svedkovi T. U. priznaného na základe uznesenia zo

dňa 10.09.2013 a vyplateného zo štátnych prostriedkov.

Protitomutorozsudkupodalvzákonomstanovenejlehoteodvolaniežalovynývrade1/,ktorýsadomáhal
jeho zmeny tak, že odvolací súd žalobu zamietne.
Uviedol, že súd prvého stupňa na základe vykonaných dôkazov dospel k nesprávnym skutkovým

zisteniam, v dôsledku čoho nesprávne vo veci rozhodol. V priebehu konania totiž žalovaný v rade 1/
dal najavo žalobcovi i konajúcemu súdu, že žalobca v konaní doposiaľ ani listinnými dôkazmi, a ani na
základe svedeckých výpovedí nepreukázal, že by J. W. (odporcovi v rade 1/ po nej pripadol majetok, ako
odúmrť v dedičskom konaní vedenom pod sp. zn. D/1517/85 zo dňa 30.09.1985) svoj spoluvlastnícky
podiel na súdenej nehnuteľnosti niekomu odpredala, prípadne nejakým iným spôsobom scudzila.

Žalobca v konaní neuviedol žiaden právny titul, od ktorého by právny predchodcovia odvodzovali
dobromyseľnosť a nadobudnutie vlastníckeho práva vydržaním od J. W.. Čo sa týka listinného dôkazu
- potvrdenia zo dňa 03.03.1966 žalovyný v rade 1/ je toho názoru, že ide o neurčitý právny úkon, keďže
z neho nie je zrejmé, že by malo ísť o prevod vlastníctva. Okrem toho, poukázal na to, že J. N., rod. Q.
zomrela v roku XXXX a potvrdenie je z roku 1966. Čo sa týka ďalšieho listinného dôkazu - kúpnej zmluvy

z roku 1967, táto zmluva je neurčitá, nezrozumiteľná a nemožno ju považovať prevod vlastníckeho práva
účastníkovvnejuvedených.Podpisyniesúvierohodné,čopotvrdilvkonaníajvosvojejvýpovedisvedok
F. U. na pojednávaní dňa 04.03.2013.

Žalovaný v rade 2/ vo svojom odvolaní navrhol napadnutý rozsudok okresného súdu zrušiť a vec mu

vrátiť na ďalšie konanie, alternatívne navrhol, aby odvolací súd rozsudok okresného súdu zmenil tak, že
žalobu v celom rozsahu zamietne a súčasne uloží žalobcovi nahradiť žalovaným trovy konania.
Podľa jeho názoru v súdenej veci neboli splnené podmienky pre určenie vlastníctva v prospech žalobcu.
Užívanie nehnuteľnosti je podmienkou pre nadobudnutie vlastníctva len v spojení s dobromyseľnosťou,
ktorá u užívateľa aj u jeho právnych predchodcov chýba. Žalovaný v rade 2/ predložil v prílohe

svojho vyjadrenia zo dňa 10.04.2013 súdu zápisnicu vykonávanú v obci dňa 17.01.1968, na ktorej sa
nachádzajú originálne podpisy T. F. a najmä T. W.. Podpis T. W. sa už z laického pohľadu nezhoduje
s podpisom tejto osoby na kúpnej zmluve z roku 1967. Okrem toho, žalovaný v rade 2/ predložil do
spisu aj zápisnicu spísanú na odbore poľnohospodárstva dňa 17.06.1958, ktorej súčasťou je podpis
jeho otca T. N., ktorý sa tiež nezhoduje s podpisom na kúpnej zmluve z roku 1967, ktorá sa mala

stať základom dobromyseľnosti právnych predchodcov žalobcu. Predmetnú zmluvu preto odvolateľ
považuje za falzifikát, a v spise sa nachádzajú ďalšie podpisy uvedených osôb, ktoré potvrdzujú jeho
tvrdenia a spochybňujú platnosť uvedenej kúpnej zmluvy. Práve preto žalovaný v rade 2/ navrhol
v konaní dokazovanie (súdu nič nebránilo, ani nebráni porovnať podpisy na inkriminovanej zmluve
so skutočnými podpismi pôvodných vlastníkov) terajšej parc. č. 79. Okresný súd sa však dôkazmi

navrhnutými žalovaným v rade 2/ v konaní vôbec nezaoberal, naopak tvrdil, že žalovaní neponúkli
v priebehu konania žiadne dôkazy na preukázanie svojich tvrdení. Pokiaľ žalobca v konaní predložil
písomné prehlásenie sestry žalovaného v rade 2/ - L. D. osvedčujúce jeho tvrdenia, žalovaný v rade
2/ uviedol, že text prehlásenia napísal sám žalobca podstrčil ho menovanej v domove dôchodcov napodpis. L. D. však nie je duševne v poriadku a má haluciogénne predstavy. Pokiaľ súd chcel v konaní
zistiť jej stanovisko a použiť ho ako dôkaz, mal ju vypočuť v domove dôchodcov. Odvolateľ tiež namietal,
že každé pojednávanie vedené v súdenej veci bolo zo strany sudkyne vedené s náklonnosťou pre

žalobcu. Všetci predvolaní svedkovia boli rodinnými príslušníkmi žalobcu, a tvrdili, že spornú záhradu
kúpili ich predkovia, po smrti, ktorých sa stali dedičmi S. R., rod. L. a po jej smrti v roku XXXX jej syn
P. R.. Takéto tvrdenia sa však nezakladajú na pravde, pretože ani v jednom z dedičských rozhodnutí po
právnychpredchodcochžalobcunebolazáhradazapísanánaLVč.X,akoparc.č.79ovýmere1.472m2.
Ani jeden z týchto dedičov neprejavil záujem o dedičstvo uvedenej nehnuteľnosti. Na pojednávaní dňa

07.08.2013 svedkovia I. U. a T. U. neboli napriek svojmu vysokému veku a ochoreniam vypočutí vo veci
za účelom dostatočného zistenia skutkového stavu. T. U. nevedel, či sa pozemok obrábal, len potvrdil,
že v okolí ich hospodárskej budovy rástla na predmetnom pozemku burina. Ani jednému z predvolaných
svedkov však nebola súdom položená otázka, v akom stave sa sporná nehnuteľnosť nachádza po
smrti S. R., t. j. po roku XXXX. O túto nehnuteľnosť totiž nebolo postarané, čo potvrdili v konaní i
viacerí svedkovia. Prístup sudkyne ku každej z procesných strán bol výrazne rozdielny. Bol poznačený

náklonnosťou k žalobcovi. Odvolateľ tiež namietal nedôslednosť ohliadky vykonanej okresným súdom
na mieste samom dňa 21.06.2013. V zápisnici o tomto úkone nie je uvedené, že po pravej strane spornej
parcele sa nachádza hromada kamenia a hromada piesku, ktoré sú prerastené a zarastené burinou.
Tento materiál sa tam nachádza z čias doby existencie JRD. Tiež v nej nie je zachytené, že asi dva
metre široké, čerstvé ohnisko sa nachádza v strede parcele a o niekoľko metrov ďalej ďalšie ohnisko

podobnej veľkosti. Čo sa týka oplotenia spornej parcele, tvrdenie, že táto je oplotená nie je celkom
pravdivé. Parcela nie je oplotená, ale len čiastočne - zo severnej časti je ohradená stĺpikmi a drôtom,
aby tam nešli kravy z JRD. Pri ohliadke samosudkyňa konštatovala, že sporný pozemok nie je pokosený
ani upravený, čo však platilo len cca do polovice parcely. Súd prvého stupňa si v konaní dôsledne
nepreveril, akým spôsobom sa dostala rodina L. k obrábaniu parc. č. 79. Po založení JRD boli totiž

všetky pozemky, (vrátane spornej parcely) v obhospodarovaní družstva. Nasvedčuje tomu aj potvrdenie
MNV z Ondrašovej zo dňa 30.01.1996, ktorým MNV prehlasuje, že nemá námietok proti tomu, aby U. L.
odkúpila parcelu č. 6 protokolu č. 54 podľa starého číslovania od J. N., rod. Q.. Na tomto potvrdení je aj
vyjadrenie JRD v Ondrašovej (ako užívateľa spornej nehnuteľnosti), ktoré nemá námietok s odpredajom.
Toto potvrdenie bolo vydané 13 rokov po smrti J. N., rod. Q.. Súd prvého stupňa tiež pri

rozhodovaní neprihliadol na prehlásenie občanov zo dňa 10.04.2013, ktoré bolo do spisu predložené
príloha listu zo dňa 26.04.2013, z ktorého vyplýva, že ak dávali pôvodní vlastníci súhlas na pokojné
využívanie tohto pozemku rodine L. neznamená to, že im ho darovali. V prehlásení nie sú uvedené
podmienky, za akých vlastníci dali súhlas na využívanie pozemku. Okresný súd sa tiež nezaoberal tým,
či vlastníci - dedičia parcely č. 79 vedeli o tom, že sú jej vlastníkmi alebo sa to dozvedeli len náhodne.

Túto okolnosť sa totiž náhodne dozvedel žalovaný v rade 2/ v roku 2011, ktorý sa rozhodol (vzhľadom na
svoj vek a zdravotný stav) previesť nehnuteľnosť v prospech svojich príbuzných. Zisťovaním vlastníctva
nehnuteľnosti na Správe katastra v Turčianskych Tepliciach žalovaný v rade 2/ zistil, že zanedbaná
parcela vedená na LV č. X, parc. č. 79 je v podiele 1 jeho vlastníctvom. Následne o tom
upovedomil spoluvlastníkov V. U. a JUDr. T. W.. Domnelého užívateľa po nebohej S. R. nikdy nevidel, ani

nepoznal. Oznámil tiež F. U. z A. L., ktorý bol švagrom S. R., aby upovedomil o tom jej dediča (žalobcu)
o tom, že o zanedbanú parcelu č. 79 sa budú ďalej starať vlastníci uvedení na liste vlastníctva. Ďalších
spoluvlastníkov žalovaný v rade 2/ vtedy nepoznal. Žalobca však následne podal na súd žalobu
v tejto veci, kde prioritne argumentoval sfalšovanou kúpno-predajnou zmluvou zo dňa 02.04.1967, a po
preukázaní falšovaných podpisov sa uchýlil k tvrdeniu, že na základe titulu vydržania sa stal vlastníkom

spornej nehnuteľnosti.
Súd prvého stupňa pri vyhlásení rozsudku neprihliadol ani na skutočnosť, že žalovaný v rade 2/ už nie
je spoluvlastníkom spornej nehnuteľnosti. Vo svojom podaní zo dňa 13.02.2014 upresnil, že na základe
darovacej zmluvy V 428/2013 je už vlastníkom jeho spoluvlastníckeho podielu na spornej nehnuteľnosti
vo výške 1/2 vnuk žalovaného v rade 2/ - Ing. T. L., nar. XX.XX.XXXX, bytom G. XX, XXX XX P. U..

Žalovaný v rade 2/ tiež uviedol, že v 60-tych rokoch minulého storočia zastával funkciu MNV v obci
Ondrašová, keď vzťahy medzi MNV a JRD boli z hľadiska politického veľmi blízke. Preto čestne prehlásil,
že rodina L. užívala záhumienok „Pod krížom“ len jeden rok, ktorú JRD pre nedostatok vody premiestnilo
na parcelu „Za hôrku“, kde už rodina L. záhumienok nemala, ale obrábala pozemok pri dome vedený
na LV č. X, ako parc. č. 79. Túto skutočnosť je ochotný potvrdiť ešte žijúci občan, ktorý bol členom

JRD. Odvolateľ opakovane zdôraznil, že žalobca v konaní nepreukázal spôsob, ktorým by hodnoverne
preukázal užívanie spornej nehnuteľnosti. Okresný súd tiež nezohľadnil skutočnosť, že žalobca sa
stal po smrti svojej matky v roku 2006 neznámym subjektom voči žalovaným v súvislosti s vydržaním
nehnuteľnosti, ktorá je predmetom sporu, z dôvodu uplynutia času a zanedbania starostlivosti o jejudržiavanie v zmysle platného zákona. Súd tiež porušil zákon tým, že svojim rozhodnutím daroval
žalobcovi nehnuteľnosť, ktorú má v správe Slovenský pozemkový fond.
Proti tomuto rozsudku podali v zákonom stanovenej lehote odvolanie aj žalovaní v rade 3/, 4/, 6/ a 7/,

ktorí sa domáhali jeho zrušenia a vrátenia veci okresnému súdu na ďalšie konanie, alternatívne navrhli,
aby odvolací súd rozsudok okresného súdu zmenil tak, že žalobu žalobcu v celom rozsahu zamietne.
Vo svojich opravných prostriedkoch poukázali na totožné skutočnosti uvádzané v opravnom prostriedku
žalovaným v rade 2/. Zdôraznili, že v obdobných prípadoch si záujemca napriek splneniu podmienok
vydržania nehnuteľnosť musel od Slovenského pozemkového fondu kúpiť. Stalo sa tomu tak aj v obci

Ondrašová. Žalovaní v rade 3/, 4/ a 7/ tiež prejavili ochotu odpredať svoj podiel na spornej nehnuteľnosti
žalobcovi.

Žalovaní v rade 3/ a 4/ napadli aj doplňujúci rozsudok, ktorý navrhli zrušiť a to z dôvodov uvedených
v opravnom prostriedku proti prvotnému meritórnemu rozhodnutiu okresného súdu, spôsobujúcich aj
nezákonnosť a nesprávnosť rozhodnutia súdu o náhrade trov štátu.

Žalobca vo svojom vyjadrení k opravným prostriedkom žalovaných navrhol, napadnutý rozsudok
okresného súdu ako vecne správny potvrdiť. Súčasne si uplatnil voči žalovaným v rade 1/ až 7/ náhradu
trov odvolacieho konania pozostávajúcich z trov právneho zastúpenia v celkovej sume 69,91 Eur, ktoré
presne vyšpecifikoval.

Zdôraznil, že vlastnícke právo vydržaním sa nadobúda tým, že držiteľ má nepretržite vec v opránenej
držbe a za okamih jej nadobudnutia sa považuje okamih uplynutia vydržacej doby, a nie okamih
potvrdenia scudzovacieho právneho úkonu v podobe zmluvy správnym orgánom, resp. pri dedičstve
okamih smrti poručiteľa. Naopak, pôvodný vlastník uplynutím vydržacej doby stráca vlastnícke právo a
jeho vlastníctvo uplynutím času zaniká. Skúmať sa má dobromyseľnosť držby a nakladanie s vecou ako

vlastnou. Platnosť listinných dôkazov v podobe zmlúv a potvrdení je pre vydržanie právnym irelevantná,
dôležitá je ich pravosť a sprievodné okolnosti, resp. skutočnosti svedčiace o presvedčení nadobúdateľa
vlastníctva, že mu vec vlastnícky patrí. Platnosť zmluvy z právnej stránky je dôležitá pre scudzovacie
právne úkony, ako je napr. kúpna či darovacia alebo zámenná zmluva. V opačnom prípade by bol inštitút
vydržania obsolentný. Pokiaľ odvolatelia poukazovali na neplatnosť dokumentov a listinných dôkazov

predloženýchžalobcomvpriebehukonania,tietosúvýznamné preposúdeniedobromyseľnosti
držby, a nie pre nadobudnutie vlastníctva. Žalobca v priebehu konania preukázal dobromyseľnosť držby,
jej oprávnenosť po zákonom stanovenú dobu, ako aj uplynutie vydržacej lehoty. Vzhľadom na to, že
sa jedná o spôsobilý predmet držby, boli splnené všetky zákonné podmienky pre nadobudnutie jeho
vlastníctva k spornej nehnuteľnosti vydržaním. Prvostupňový súd vo svojom rozhodnutí správne uviedol,

že pre posúdenie otázky oprávnenej držby nemožno vychádzať len zo skutočností, že stav, ktorý vznikol
v dôsledku uchopenia držby, nebol v súlade s údajmi uvedenými v pozemkovej knihe, o ktorých sa držiteľ
nepresvedčil, a preto je potrebné vziať do úvahy všetky okolnosti, za ktorých bola držba uchopená. Na
základe vykonaného dokazovania je zrejmé, že rodina žalobcu, t. j. jeho právni predchodcovia zaplatili
za predmet sporu dohodnutú cenu rodine žalovaných, resp. ich právnym predchodcom. Táto okolnosť

vyplýva z listinných dôkazov potvrdených vtedy kompetentnými i štátnymi orgánmi. Ak aj na ich základe
nedošlo k prepisu predmetu sporu na právnych predchodcov žalobcu, všetky skutočnosti
nasvedčujú tomu, že sa oprávnene domnievali, že predmet sporu užívajú ako svoj vlastný. To preukázali
i svedecké výpovede a samotná ohliadka miesta v konaní. Tvrdenia žalovaných, ktoré opakovane
uvádzali aj v priebehu konania, žalobca považuje za tendenčné a účelové bez opodstatnenia k meritu

veci, ktoré sa vo väčšine sa nezakladajú na pravde. Pokiaľ odvolatelia namietali neplatnosť podpisu T.
W., brata J. W., ich žalobca označil za účelové. Samotná L. D., rod. N. - sestra žalovaného v rade 2/
a dcéra T. N. v písomnom vyjadrení zo dňa 10.04.2013 uviedla, že tieto podpisy sú pravé. Samotná
neplatnosť právne úkonu o prevode vlastníctva nie je okolnosťou vylučujúcou nadobudnutie vlastníctva
vydržaním. Zároveň podľa § 130 ods. 1 vety druhej Občianskeho zákonníka, v pochybnostiach sa

predpokladá, že držba je oprávnená, pričom v prejednávanej veci žalovaní tvrdenia žalobcu žiadnym
hodnoverným spôsobom nevyvrátili.

Krajský súd, ako súd odvolací, po zistení, že odvolanie podali včas účastníci konania (§ 204 ods. 1,
§ 201 O.s.p.), proti rozhodnutiam, ktoré možno napadnúť týmto opravným prostriedkom (§ 201 vety

prvej O.s.p.), pričom podanie opravného prostriedku nie je vylúčené podľa § 202 O.s.p., súd preskúmal
rozsudok okresného súdu v spojení s jeho dopĺňacím rozsudkom v rozsahu a z dôvodov uvedených
v odvolaniach žalovaných (§ 212 ods. 1 a 2 písm. b) O.s.p.) a po preskúmaní ho bez nariadeniaodvolacieho pojednávania (§ 214 ods. 2 O.s.p.), podľa § 221 ods. 1 písm. f), h) O.s.p. zrušil a podľa §
221 ods. 2 O.s.p. vec vrátil okresnému súdu na ďalšie konanie, z nasledovných dôvodov:

Z obsahu spisového materiálu vyplýva, že prvostupňový súd uznesením č. k. 15C/103/2011-278 zo
dňa 18.04.2013 pripustil zmenu návrhu žalobcu v zmysle podania jeho právneho zástupcu zo dňa
05.04.2013,ktorábolapredloženásúdunapojednávaníkonanomdňa08.04.2013vtomznení,žežiadal,
aby okresný súd rozsudkom určil, že žalobca je vlastníkom spornej nehnuteľnosti a alternatívne navrhol,
aby súd rozhodol, že S. R., rod. L., nar. XX.XX.XXXX, r. č. XXXXXX/XXX, naposledy bytom L., ul. U.

XXX/XX, bola v čase svojej smrti dňa XX.XX.XXXX výlučným vlastníkom spornej nehnuteľnosti a že táto
nehnuteľnosť patrí do dedičstva po uvedenej poručiteľke. Tento svoj procesný návrh žalobca odôvodnil
tým, že alternatívny petit žiada pripustiť pre prípad, že sa súd nestotožní s originárnym nadobudnutím
vlastníctva na základe dobromyseľnosti žalobcu, vyplývajúcu z dedičského konania po nebohej S. R.,
rod. L. tak, ako to žalobca opísal v žalobe zo dňa 29.09.2011 v znení návrhu na vstúpenie nového
účastníka do konania zo dňa 20.09.2012. Prvostupňový súd v napadnutom rozsudku uviedol,

prečo takto formulovaný petit žalobcu považoval za eventuálny. V ďalšom konaní sa preto zaoberal
výlučne primárnym petitom, a to určením vlastníckeho práva žalobcu nadobudnutého vydržaním od
svojich právnych predchodcov.
Pokiaľ súd rozhodoval o petite a návrhu, ktorého zmenu právoplatne v konaní pripustil, odvolací súd
zdôrazňuje, že Občiansky súdny poriadok vyžaduje, aby navrhovaný petit návrhu bol vyjadrený úplne,

presne a určito, zohľadňoval úroveň, že pri podaní návrhu, t. j. na začiatku procesu poznávania a
posudzovania skutkových a právnych okolností rozhodujúcich pre tú ktorú vec, nemusí byť ešte známy
ich celkový rozsah a dopad na prejednávanú vec. Práve preto pripúšťa
procesnú možnosť, aby navrhovateľ (žalobca) za konania so súhlasom súdu zmenil
návrh, t. j. žalobu (§ 95 ods. 1 O.s.p.). Uvedená možnosť nemení nič na povinnosti navrhovateľa

vymedziť vždy petit návrhu spôsobom dostatočne presným, zrozumiteľným a určitým, umožňujúcim
kedykoľvek v konaní jasnú orientáciu v tom, čo je predmetom konania. Ani vo vyššie spomenutých
prípadoch, kedy navrhovateľovi určité dôvody subjektívnej alebo objektívnej povahy môžu spôsobovať
ťažkosti pri formulovaní a obsahovom vymedzení návrhu, nemožno ustúpiť od
požiadavky určitosti návrhu petitu, pretože ten je pre súd vždy rámcom rozhodovania, z ktorého nesmie

vybočiť a ktorý môže prekročiť len v taxatívne vymedzených prípadoch (§ 153 ods. 3 O.s.p.). Kedykoľvek
v priebehu konania musí byť totiž jasné, o čom sa koná. To, čo je predmetom konania však v žiadnom
prípade nemôžu určiť až výsledky súdneho dokazovania. V rozpore požiadavkou presnosti a určitosti
uplatňovanéhonávrhuniejeanitzv.eventuálnypetit,podľaktoréhonavrhovateľžiada,abyodporcovipre
prípad (in eventum) nemožnosti vlastného (nepeňažného) plnenia bola uložená povinnosť, poskytnúť

plnenie peňažné. Eventuálnym petitom sa preto navrhovateľ (žalobca) primárnym petitom domáha na
odporcovi (žalovanom) najskôr vlastného, nepeňažného plnenia, až v prípade, že súd zistí nemožnosť
vlastného plnenia, tak prichádza do úvahy plnenie vyjadrené v peniazoch. Odvolací súd zdôrazňuje, že
vzťah medzi primárnym a eventuálnym petitom spočíva v tom, že súd nemôže vyhovieť obom žalobným
petitom, a nemá ani možnosť voľby medzi nimi, pretože o eventuálnom petite rozhoduje až vtedy, ak

primárnypetitneprichádzadoúvahy.Nemožnovšakzaeventuálnypetitpovažovaťtakýnávrh,akourobil
žalobca, aby súd rozhodol o určení, že vlastníkom spornej nehnuteľnosti je žalobca, alebo zároveň určil,
že S. R. bola v čase smrti výlučným vlastníkom spornej nehnuteľnosti, a že táto nehnuteľnosť patrí do
dedičstva po nej. Takáto požiadavka žalobcu nezodpovedá eventuálnemu petitu.
Prvostupňový súd mal preto po pripustení zmeny návrhu (žaloby) rozhodovať o dvoch samostatných

návrhoch (ako pri spojení vecí na spoločné konanie) a v prípade každej určovacej žaloby mal žalobca
preukázať naliehavý právny záujem na požadovanom určení v zmysle ust. § 80 písm. c) O.s.p., ktorého
existenciu mal okresný súd prioritne pri každom jeho uplatnenom návrhu skúmať. Absencia naliehavého
právneho záujmu na požadovanom určení je prvoradým dôvodom pre ktorý žaloba nemôže obstáť.
Pri zistení jeho absencie súdom je akékoľvek ďalšie dokazovanie vo veci nadbytočné. V prípade, že

prvostupňový súd dospeje k záveru, že žalobca nemá naliehavý právny záujem na požadovanom určení,
bez ďalšieho rozhodne o zamietnutí žaloby. V opačnom prípade vykoná dokazovanie na základe návrhu
obidvoch procesných strán a následne vo veci meritórne rozhodne.

I keď vyššie uvedené dôvody sú postačujúce na zrušenie napadnutého rozsudku okresného súdu,

odvolací súd pre úplnosť vo vzťahu k ďalším námietkam odvolateľov uvedených v ich opravnom
prostriedku, odvolací súd zdôrazňuje nasledovné skutočnosti:Zákonom ustanovené podmienky vydržania sú: a) existencia držby veci z toho hľadiska, či držiteľ s
vecnou nakladá ako so svojou a či je so zreteľom na všetky okolnosti dobromyseľný, že mu vec patrí;
b) uplynutie ustanovenej doby, v ktorej mal oprávnený držiteľ vec v držbe (trojročná doba pri hnuteľných

veciach, desaťročná doba pri nehnuteľných veciach); c) spôsobilosť predmetu
vydržania. Vydržať vlastnícke právo môže len oprávnený držiteľ, to je ten, kto s vecou nakladá ako so
svojou a je so zreteľom na všetky okolnosti dobromyseľný, že mu vec patrí. Detencia sama o sebe
na vydržanie nestačí. Či je držiteľ so zreteľom na všetky okolnosti dobromyseľný musí byť zhodnotené
objektívne; preto ak dôjde k sporu, nestačí dokazovanie zamerať len na zistenie subjektívnych predstáv

držiteľa. Posúdenie, či je držiteľ dobromyseľný, je vždy treba hodnotiť objektívne a nie zo subjektívneho
hľadiska (osobného presvedčenia) samotného účastníka. Je potrebné v tejto súvislosti brať do úvahy, či
držiteľ pri bežnej opatrnosti, ktorú možno s ohľadom na okolnosti a povahu daného prípadu po každom
požadovať, nemal po celú vydržaciu dobu dôvodné pochybnosti o tom, že mu vec
patrí. Dobromyseľnosť zaniká v okamihu, keď sa držiteľ oboznámil so skutočnosťami, ktoré objektívne
museli vyvolať pochybnosti o tom, že mu vec patrí. Na tom nič nemení skutočnosť, že držiteľ môže byť

naďalej subjektívne v dobrej viere. Dobromyseľnosť musí byť podložená konkrétnymi okolnosťami, z
ktorých možno usúdiť, že toto presvedčenie držiteľa je opodstatnené. Okolnosťami, ktoré môžu svedčiť
pre záver o existencii dobrej viery, sú spravidla okolnosti, týkajúce sa právneho dôvodu nadobudnutia
práva a svedčiace o poctivosti nadobudnutia, teda tzv. titul uchopenia sa držby (objektívne oprávnený
dôvod nadobudnutia držby). Povinnosť tvrdiť a preukázať tieto okolnosti zaťažuje toho, kto tvrdí, že

došlo k nadobudnutiu vlastníckeho práva vydržaním. Judikatúra vyžaduje, aby držiteľ bol objektívne
dobromyseľný, že existuje takýto titul. V tomto smere odvolací súd poukazuje na uznesenie Najvyššieho
súd SR sp. zn. 4Cdo/283/2009 zo dňa 27.10.2010, ktorým dovolací súd zrušil rozsudok odvolacieho
súdu a vec mu vrátil na ďalšie konanie a vyslovil právny záver, že „pokiaľ sa poručiteľ a pôvodná
navrhovateľka v rade 1/ ujali držby sporných pozemkov v roku 1971 na základe

zmluvy, ktorá nebola registrovaná (bývalým) štátnym notárstvom, nemohli byť so zreteľom na všetky
okolnosti v dobrej viere, že sú ich (spolu)vlastníkmi. Vo vzťahu k právnym predchodcom
(aktuálnych) navrhovateľov tak chýba jeden z obligatórnych predpokladov
(dobromyseľnosť) na nadobudnutie vlastníckeho práva vydržaním v zmysle § 134 ods. 1, 2 Občianskeho
zákonníka, čo nadväzne vylučuje možnosť úspechu navrhovateľov v prebiehajúcom konaní, v ktorom

tvrdený vlastnícky nárok opierali práve o inštitút vydržania.“ Dňa 01.04.1964 nadobudol účinnosť zákon
č. 22/1964 Zb. o evidencii nehnuteľností, ktorý vo svojom ustanovení § 5 ods. 1 jednoznačne uvádzal,
že v evidencii nehnuteľností sa bežne zapisujú zmeny vlastníckych vzťahov, vlastnícke právo na
novovzniknuté, ako aj ich obmedzenia, obdobné údaje o správe národného majetku a novovzniknuté
práva trvalého užívania národného majetku a osobného užívania pozemku. Takáto úprava platila až

do 31.12.1992. Kúpna zmluva uzavretá v roku 1967 tak v zmysle zákona č. 95/1963 Zb. o Štátnom
notárstve podliehala konaniu o registrácii zmlúv (§ 61 - § 65 uvedeného právneho predpisu). Ak
v tom čase, účastníci zmluvy postupovali inak, ich titul nemožno považovať za taký, od ktorého si môže
žalobca, resp. jeho právni predchodcovia odvodzovať dobromyseľnosť držby.
Krajský súd sa preto stotožnil s námietkou odvolateľov, že v konaní doposiaľ nebolo preukázané, že

by žalobca mal poctivý titul, od ktorého sa odvíja jeho dobromyseľnosť, resp. dobromyseľnosť jeho
právnych predchodcov, na základe ktorého by preukázal tento kumulatívny predpoklad na nadobudnutie
vlastníckeho práva vydržaním. Ani samotná okupácia spornej nehnuteľnosti a jej oplotenie, ani prípadné
platenie daní za spornú nehnuteľnosť nie je totiž okolnosťou, ktorá by nasvedčovala dobromyseľnosti
držiteľa, v prípade ak u neho absentuje titul, na základe ktorého by spornú nehnuteľnosť mohol vydržať.

Námietky žalovaných, že potvrdenie zo dňa 03.03.1966 neobstojí sú dôvodné už len z toho dôvodu, že
J. N., rod. Q. zomrela ešte XX.XX.XXXX, a teda takéto potvrdenie bolo vydané po jej smrti. Rovnako
kúpnopredajná zmluva zo dňa 02.04.1967 na ktorú poukazoval žalobca počas konania
(č. l. 13) nemôže byť titulom, z ktorého by odvodzoval žalobca, resp. jeho právni predchodcovia svoju
dobromyseľnosť. V tomto smere správne namietali žalovaní, že ako predávajúci spoluvlastníci sú v nej

uvedení len T. N., T. W., J. F. a T. F., ktorý však dňa 02.04.1967 nebol oprávnený k takémuto prevodu.
Pôvodnou spoluvlastníčkou predmetnej nehnuteľnosti bola totiž J. F., ktorá zomrela dňa XX.XX.XXXX
a T. F. predmetnú nehnuteľnosť po tejto poručiteľke nadobudol až dedičským rozhodnutím
Štátneho notárstva v Martine sp. zn. D 361/69 zo dňa 19.05.1970 a nadobudlo právoplatnosť dňa
28.07.1970 (č. l. 164 spisu). V období od smrti poručiteľa (§ 460 Občianskeho zákonníka) až do

vyporiadania dedičstva právoplatným rozhodnutím súdu (§ 482 a § 483 Občianskeho zákonníka) sú
dedičia považovaní za vlastníkov celého majetku patriaceho do dedičstva (všetkých vecí, hodnôt a iných
majetkových práv poručiteľa) z právnych úkonov týkajúcich sa vecí, hodnôt alebo iných majetkových
práv patriacich do dedičstva), sú oprávnení a povinní voči iným osobám spoločne a nerozdielne. Dedičovje teda potrebné v období od smrti poručiteľa až do rozhodnutia súdu o potvrdení
nadobudnutia dedičstva považovať za spoluvlastníkov veci, patriacich do dedičstva so všetkými právami
a povinnosťami spoluvlastníkov § 139 Občianskeho zákonníka. Ich dedičský podiel pritom vyjadruje

mieru, akou sa navzájom podieľajú na týchto právach a povinnostiach (v tomto smere pozri judikatúru
NS SR publikovanú pod č. R 42/1974). Zákonnými dedičmi po poručiteľke J. F. rod. F. boli jej deti - S.
N., rod. F., L. B., rod. F., T. F. a J. S., rod. F., všetci v rovnakom pomere (bod II. rozhodnutia Štátneho
notárstva v Martine sp. zn. D 361/69 zo dňa 19.05.1970). Pokiaľ teda kúpnopredajnou zmluvou zo dňa
02.04.1967 neboli kupujúcimi nadobudnuté práva od všetkých spoluvlastníkov k spornej

nehnuteľnosti ako predávajúcich, nemožno od tohto titulu vyvodzovať dobromyseľnosť držby žalobcu,
resp. jeho právnych predchodcov. Ani z dokladov o zaplatení dane z nehnuteľnosti dobromyseľnosť
žalobcu, alebo jeho právnych predchodcov nemožno vyvodiť, a to z dôvodov uvedených vyššie.
Závery okresného súdu o tom, že žalovaní v konaní neuniesli dôkazné bremeno na preukázanie
svojich tvrdení sa nezakladá na pravde a nezodpovedá obsahu spisu. Obsah spisového materiálu tomu
totiž nenasvedčuje.

Navyše, okresný súd svoje rozhodnutie, výsledky dokazovania nevyhodnotil v súlade s ust. § 132 O.s.p.,
keďže v odôvodnení svojho rozsudku nevyhodnotil dôkazy každý jednotlivo a všetky v ich vzájomnej
súvislosti, a z jeho záverov nie je zrejmé, na základe ktorých dôkazov žalobe vyhovel. Nestačí totiž
len uviesť obsah jednotlivých dôkazov, ale je potrebné ich aj vyhodnotiť postupom v zmysle vyššie

uvedeného zákonného ustanovenia. Za vadu podraditeľnú pod ust. § 221 ods. 1 písm. f)
O.s.p. (odňatie účastníkovi možnosť konať pred súdom) považuje judikačná prax Ústavného súdu SR
(napríklad II. ÚS 6/2003, III. ÚS 119/2003) aj také rozhodnutie všeobecného súdu, ktoré v odôvodňujúcej
časti nedáva dostatočné a zrozumiteľné dôvody, na ktorých je založené, t.j. nezodpovedá kritériám
uvedeným v ust. § 157 ods. 2 O.s.p.. Súčasťou obsahu základného práva na spravodlivé konanie

podľa čl. 46 ods. 1 Ústavy SR a zároveň aj práva podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských
práv a základných slobôd (publikovaného v Zbierke zákonov pod č. 209/1993 Z. z.)
je aj právo účastníka konania na také odôvodnenie súdneho rozhodnutia, ktoré jasne a zrozumiteľne
dáva odpovede na všetky právne a skutkovo relevantné otázky súvisiace s predmetom súdnej ochrany.
Požiadavka riadneho odôvodnenia súdneho rozhodnutia, v zmysle ust. § 157 ods. 2 O.s.p. sa vzťahuje

na každý výrok rozhodnutia, ktoré v súdenej veci nezodpovedá uvedenému zákonnému ustanoveniu.
Odvolací súd k námietke žalovaného v rade 2/ o absencii jeho pasívnej legitimácie poukazuje na ust.
§ 44a O.s.p. z ktorého vyplýva, že účastník konania je oprávnený podať na príslušnej
správe katastra nehnuteľnosti návrh na začatia súdneho konania, v ktorom sa uplatňujú vecné práva
k nehnuteľnostiam alebo súdneho konania o určenie neplatnosti dobrovoľnej dražby. Zo zápisu na LV

č. X , pre kat. úz. a obec G., okres Turčianske Teplice týkajúceho sa spornej nehnuteľnosti vyplýva
existencia poznámky P 222/2011, ktorou bol poznamenaný zápis začatia súdneho konania vo veci
vedenejnaOkresnomsúdeMartinpodsp.zn.15C/103/2011.Následnevzmysleust.§159aO.s.p.výrok
právoplatného rozsudku o určení vlastníckeho práva k nehnuteľnosti, o neplatnosti právneho úkonu,
ktorým sa nakladalo s nehnuteľnosťou, prípadne o určení neplatnosti dobrovoľnej dražby nehnuteľnosti

je záväzný aj pre účastníkov zmluvy, ktorej sa týka návrh na povolenie vkladu vecného práva k dotknutej
nehnuteľnosti, a ktorý bol podaný v čase, kedy v katastri nehnuteľnosti bola vykonaná poznámka o tomto
súdnom konaní. Ak teda po zápise tejto poznámky do katastra nehnuteľností (§ 44a O.s.p.) žalovaný
v rade 2/ darovacou zmluvou č. V 428/2013 previedol svoj spoluvlastnícky podiel na spornej
nehnuteľnosti vo výške 84/168 na vnuka Ing. T. L., rod. L., nar. XX.XX.XXXX, bytom XXX XX G. XX,

takáto okolnosť nezakladá nesprávnosť postupu prvostupňového súdu.
Za danej procesnej situácie sa odvolací súd už nezaoberal už ďalšími odvolacími námietkami,
vznesením odvolateľmi v ich opravných prostriedkoch. V dôsledku toho odvolací súd rozsudok
okresného súdu vo veci samej i v závislých výrokoch o trovách konania zrušil a vec mu vrátil na ďalšie
konanie (§ 221 ods. 1 písm. f), h) a ods. 2 O.s.p.).

V ďalšom konaní okresný súd doplní dokazovanie v naznačenom smere, a prioritne musí rozhodnúť o
obidvoch petitoch, ktoré uplatnil žalobca v tomto súdnom konaní, nakoľko sa v danej veci nejedná o
eventuálny petit. U každého z nich bude skúmať naliehavý právny záujem žalobcu na požadovanom

určení (§ 80 písm. c) O.s.p.), ktorý žalobca musí v konaní preukázať. Pri jeho absencií rozhodne bez
ďalšieho dokazovania o zamienutí žaloby. V prípade jeho preukázania, prvostupňový súd ďalej vykoná
dokazovanie výsluchom účastníkov i listinnými dôkazmi, prípadne dôkazmi navrhnutými účastníkmi
konania a vysporiada sa aj s prípadnými ďalšími návrhmi účastníkov konania na doplnenie dokazovania,pri zohľadnení aj tvrdení žalovaných uvedených v opravných prostriedkoch proti napadnutému rozsudku
i v predchádzajúcom konaní. Po náležitom zistení skutkového stavu na pojednávaní okresný súd
opätovne rozhodne vo veci samej, pričom je viazaný právnym názorom odvolacieho súdu (§ 226 O.s.p.)

vysloveným vyššie.

Po doplnenom dokazovaní sa okresný súd opätovne vysporiada s otázkou obidvoch nárokov
uplatnených žalobcom žalobou v tomto konaní, a vykonané dokazovanie vyhodnotí v súlade s ust. §
132 O.s.p. a výsledky hodnotenia dôkazov zahrnie aj do odôvodnenia rozsudku tak, ako mu to ukladá

ust. § 157 ods.2 O.s.p. a dostatočne vysvetlí, ktoré skutočnosti považuje za rozhodné, preukázané a z
ktorých dôkazov vychádzal, akými úvahami sa pri hodnotení dôkazov riadil. V nadväznosti
na rozhodnutie vo veci samej, okresný súd opätovne rozhodne aj o náhrade trov konania.

V novom rozhodnutí o trovách konania súd prvého stupňa rozhodne aj o náhrade trov tohto odvolacieho
konania (§ 224 ods. 3 O.s.p.).

Toto rozhodnutie senátu odvolacieho súdu bolo prijaté hlasovaním pomerom hlasov 3 : 0.

Poučenie:

Proti tomuto uzneseniu odvolanie n i e j e prípustné.