Rozsudok ,
Potvrdzujúce Rozhodnutie bolo vynesené dňa pondelok 23. jún 2014

Súd: Krajský súd Žilina
Spisová značka: 11Co/249/2014

Identifikačné číslo súdneho spisu: 5112233722
Dátum vydania rozhodnutia: 23. 06. 2014
Meno a priezvisko sudcu, VSÚ: JUDr. Eva Malíková

ECLI: ECLI:SK:KSZA:2014:5112233722.2

ROZSUDOK V MENE

SLOVENSKEJ REPUBLIKY

Krajský súd v Žiline, ako súd odvolací, v senáte zloženom z predsedníčky senátu JUDr. Evy Malíkovej

a členov senátu JUDr. Romana Tichého a JUDr. Adriany Gallovej v právnej veci navrhovateľa:
POHOTOVOSŤ, s. r. o., so sídlom Pribinova 25, Bratislava, IČO: 35 807 598, právne zastúpený
spoločnosťou Fridrich Paľko, s. r. o., so sídlom Grösslingova 4, Bratislava, IČO: 36 864 421, proti
odporcovi: Slovenská republika, zastúpená Ministerstvom spravodlivosti SR, so sídlom Župné námestie
13, Bratislava, v konaní o náhradu majetkovej škody a nemajetkovej ujmy, o odvolaní navrhovateľa proti
rozsudku Okresného súdu Žilina č. k. 7C/260/2012-65 zo dňa 26.02.2014, takto

r o z h o d o l :

Rozsudok okresného súdu p o t v r d z u j e .

Odporcovi náhradu trov odvolacieho konania n e p r i z n á v a .

o d ô v o d n e n i e :

Napadnutým rozsudkom okresný súd zamietol návrh navrhovateľa na zaplatenie majetkovej škody vo
výške 125,- eur a na náhradu nemajetkovej ujmy v sume 1.100,- eur. Odporcovi náhradu trov konania
nepriznal.

Z vykonaného dokazovania mal súd zistené, že o žiadosti o vydanie poverenia doručenej súdu,
Okresnému súdu Trebišov dňa 22.12.2009 a postúpenej Okresnému súdu Žilina dňa 15.02.2010, bolo
rozhodnuté vydaním poverenia dňa 10.02.2011. Je nepochybné, že k vydaniu poverenia došlo po
zákonom stanovenej lehote.

V predmetnej veci exekučným titulom bol rozsudok rozhodcovského súdu. Zákonom č. 102/2011 Z.
z. s účinnosťou od 01.06.2011 bolo zákonné ustanovenie § 41 ods. 2 písm. d) doplnené za slovom

rozhodnutí o „rozhodcovských súdov“. V dôvodovej správe k predmetnému zákonu v čl. II bod 2 je
uvedené „Rozhodcovský rozsudok je exekučným titulom podľa § 41 ods. 2 písm. d) Exekučného
poriadku. Správnosť aplikácie dotknutého ustanovenia na rozhodcovský rozsudok ako exekučný titul
osvedčila v ostatnom období svojím autentickým výkladom aj Národná rada Slovenskej republiky. Avšak
vzhľadom na skutočnosť, že v praxi možno vysledovať určité pochybnosti, navrhuje sa výslovne upraviť,
že exekučným titulom sú aj vykonateľné rozhodnutia rozhodcovských súdov a zmiery nimi schválené.“
Úmyslom zákonodarcu bolo jednoznačné upresnenie z dôvodu, aby sa predišlo mylným interpretáciám

uvedeného ustanovenia. Z uvedeného vyplýva, že ust. § 41 ods. 2 písm. d) Exekučného poriadku v
znení pred 01.06.2011 sa týka aj rozhodcovských rozsudkov. V exekučnom konaní je súd zo zákona
oprávnený a povinný preskúmavať rozhodcovský rozsudok z hľadísk, ktoré sú vymedzené v ustanovení
§ 45 zákona č. 244/2002 Z. z. o rozhodcovskom konaní (rozsudok NS SR zo dňa 26.09.20011, sp. zn.
3MCdo 11/2010). Ustanovenie § 44 ods. 2 veta prvá Exekučného poriadku ukladá exekučnému súdupreskúmať exekučný titul. Vydanie poverenia musí byť výsledkom náležitého preskúmania exekučného
titulu, t. j. predovšetkým formálnej a materiálnej vykonateľnosti tohto titulu. Exekučný súd v rámci
predmetného exekučného konania takto postupoval v súlade so zákonom. Súd nie je administratívny

orgán, ktorý automaticky udeľuje poverenia na žiadosť exekútora. Ide o súdne rozhodnutie, ktoré musí
vychádzať z objektívneho zistenia a posúdenia. Výsledkom rozhodovacej činnosti súdu je, že súd
žiadosti o vydanie poverenia vyhovie, alebo žiadosť zamietne. Zo zákona nevyplýva, že kogentne
musí súd žiadosti navrhovateľa vyhovieť. Pre rozhodnutie súdu o žiadosti o udelenie poverenia nie
je postačujúca len žiadosť, ale aj ďalšie podklady, ktoré však príslušným súdnym exekútorom nie sú

zasielané súdu. Pokiaľ teda exekučný súd zhromažďoval dôkazy pre rozhodnutie, tieto hodnotil, právne
ich posudzoval, išlo o činnosť priamo smerujúcu k vydaniu rozhodnutia, a preto takúto činnosť nie je
možné považovať za úradný postup, ktorý by bolo možné vyhodnotiť ako nesprávny a nemožno ho
hodnotiť ani ako nesústredený, neefektívny. Súd poukazuje na uznesenie Najvyššieho súdu ČR 25Cdo
1018/07 zo dňa 25.08.2009 - rozhodovaciu činnosť, ktorá je podstatou súdnictva, nemožno hodnotiť
ako nesprávny úradný postup. Je teda zrejmé, že posúdenie veci a vydanie rozhodnutia nemožno

považovať za nesprávny úradný postup. Za splnenia podmienok podľa § 6 ods. 1 zákona č. 514/03
Z. z. (ak bolo právoplatné rozhodnutie, ktorým bola škoda spôsobená, zrušené alebo zmenené pre
nezákonnosť príslušným orgánom) posúdenie veci a vydanie rozhodnutia možno považovať len za
vydanie nezákonného rozhodnutia. Preto rozhodnutia exekučných súdov, ktorými boli skúmané žiadosti
o vydanie poverenia a skúmanie materiálnej správnosti rozhodcovského rozsudku, nemožno považovať

za nesprávny úradný postup súdu.

Postup súdu sa prejavil v samotnom rozhodnutí súdu, v konkrétnej veci vydaním poverenia. Vzhľadom
na to, že v čase doručenia žiadosti o udelenie poverenia pre takéto rozhodnutie súd nemal k dispozícii
všetky potrebné podklady a bola potrebná súčinnosť rozhodcovského súdu, ktorý požadované doklady
predložil až so značným časovým odstupom, napriek opakovaným výzvam súdu, dĺžku konania pred

Okresným súdom Žilina od doručenia návrhu na vydanie poverenia do vydania poverenia v celkovom
trvaní 12 mesiacov nepovažoval súd vzhľadom na vyššie uvedené okolnosti za neprimeranú, ktorú by
vyhodnotil ako zbytočné prieťahy v konaní. Navrhovateľ tým, že podal zmätočnú žiadosť na Okresný
súd Trebišov, ktorú po jej doplnení dňa 22.12.2009 žiadal doručiť Okresnému súdu Žilina, sám spôsobil
predĺženie konania.

Nedodržanie zákonných lehôt sa nepovažuje vždy a automaticky za porušenie základného práva
na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov (článok 48 ods. 2 Ústavy SR). Sú rozhodujúce
všetky okolnosti danej veci. Musí ísť o významné prieťahy v konaní, ktoré možno kvalifikovať ako
zbytočné prieťahy, neefektívny postup (I. ÚS 16/02, I.ÚS 63/00). Ak neexistuje príčinná súvislosť medzi
postupom súdu a porušením základného práva alebo slobody, treba považovať takú sťažnosť za zjavne

neopodstatnenú. Samotná dĺžka konania sama o sebe ešte nemusí bez ďalšieho znamenať závažné
porušenie práv sťažovateľa (I. ÚS 476/2012, IV. ÚS 92/04, III. ÚS 168/05, II. ÚS 93/03).

V posudzovanom prípade pri hodnotení zbytočných prieťahov v konaní je významná aj tá skutočnosť,
na ktorú súd prihliadal, a to s poukazom na rozhodnutie II. ÚS 520/2012, že navrhovateľ pred okresným
súdom inicioval značne vysoký počet exekučných konaní (ide o stovky až tisíce exekučných konaní -

návrhov v typovo obdobných veciach). Ústavný súd konštante judikuje, že zaťaženosť súdov, nadmerné
množstvo vecí, v ktorých sa musí zabezpečiť súdne konanie, nie je dôvodom, ktorý by zbavoval súd,
resp. štát zodpovednosti za zbytočné prieťahy v konaní. Prieťahy by mohli byť takto ospravedlniteľné
len na krátky čas a len v tom prípade, že by sa prijali adekvátne opatrenia na riešenie situácie.
Ústavný súd však konštatuje, že dávnu judikatúru vytvoril vo vzore Európskeho súdu pre ľudského

práva na ochranu práva na konanie bez zbytočných prieťahov v takpovediac nehromadných veciach.
Nešlo teda o situácie, keď jeden navrhovateľ stovkami až tisíckami podaní prispel k zaťaženosti súdu
a týmto k dlhšej dobe rozhodovania aj sám. V prípadoch, keď jediná spoločnosť iniciovala konanie
v stovkách až tisíckach typov o obdobných veciach, je nevyhnutné vziať daný fakt do úvahy, a to
smerom ku kritériám posudzovania prieťahov a v záujme ochrany práv a slobôd iných. Túto skutočnosť

je teda potrebné zohľadniť pri posudzovaní kritéria faktickej zložitosti veci, o ktorej súd koná a kritériá
správania navrhovateľa ako účastníka súdneho konania. V takýchto prípadov je teda možné akceptovať
relatívne dlhšiu dobu trvania predmetných konaní. Je možné konštatovať, že povinnosťou okresného
súdu je vysporiadať sa so všetkými návrhmi navrhovateľa, čo sa nevyhnutne dostalo do konkurencies povinnosťou tohto súdu poskytnúť súdnu ochranu bez zbytočných prieťahov a v primeranej dobe aj
ostatným účastníkom iných konaní, ktorí sa pred dotknutým súdom uchádzajú o súdnu ochranu. V rámci
kritérií a významu veci pre navrhovateľa je možné konštatovať, že v danom prípade nejde napríklad o

osobno-statusový spor, pracovný spor, či spor pre navrhovateľa inak existenčný.

Vzhľadom na vyššie uvedené, prihliadajúc na všetky okolnosti posudzovaného prípadu súd dospel
k záveru, že postupom exekučného súdu nedošlo k nesprávnemu úradnému postupu, spočívajúcom
v prieťahoch v konaní a nakoľko tento základný predpoklad zodpovednosti za škodu spôsobenú
nesprávnym úradným postupom - prieťahov v konaní, nebol naplnený, navrhovateľovi nevzniklo právo

na náhradu škody z takto uplatňovaného dôvodu.

V súvislosti s nevydaním poverenia v zákonom stanovenej lehote navrhovateľ vznik škody (majetkovej
ujmy) v požadovanej výške nepreukázal a na preukázanie svojich tvrdení ani nenavrhol vykonať
žiadne dokazovanie. Dôsledkom neunesenia dôkazného bremena je nepriaznivý výsledok sporu, ktorý
postihuje toho účastníka, na ktorom spočívalo dôkazné bremeno a ktorý sa dostal do dôkaznej núdze.
Dôkazné bremeno v danom prípade bolo na navrhovateľovi, ktorý bol povinný preukázať predovšetkým

existenciu nesprávneho úradného postupu, ďalej existenciu škody ako majetkovej ujmy vyjadriteľnej
v peniazoch a príčinnú súvislosť medzi škodou a nesprávnym úradným postupom. Všetky zákonné
podmienky vzniku tejto zodpovednosti musia byť splnené kumulatívne. Pri nesplnení čo i len jednej
podmienky zodpovednosť za škodu nevznikne. Navrhovateľom tvrdené, avšak žiadnym spôsobom
nepreukázané, režijné náklady na správu pohľadávky nemôžu byť považované za faktickú škodu,

pretože sú vynakladané na celkovú podnikateľskú činnosť navrhovateľa. Súd nemohol vychádzať
v konkrétnom prípade z navrhovateľom tvrdených celkových nákladov na správu jeho pohľadávok
prostredníctvom pracovných výkonov zamestnanca pomocou informačného systému, na udržiavanie
a správu informačného systému, na administratívne spracovanie textov urgencií adresovaných
exekučnému súdu, na publikačné výdaje spojené s vyhotovením urgencií adresovaných exekučnému

súdu, na poštovné a telekomunikačné výdaje spojené s urgovaním a kontrolou stavu konania na
exekučnom súde, ktoré navrhovateľ vyjadril v paušalizovanej sume. Z hľadiska priamej príčinnej
súvislosti tak zo strany navrhovateľa nebolo v prejednávanom prípade preukázané, že by navrhovateľ
zamestnal akéhokoľvek zamestnanca, resp. že by prevádzkoval akýkoľvek informačný systém práve z
dôvodu dotknutého exekučného konania vedeného na Okresnom súde Žilina. Navrhovateľ vôbec ani

akýmkoľvek spôsobom nepreukázal vznik ním tvrdených celkových nákladov, resp. v konaní neoznačil
jediný dôkaz, z ktorého by vznik akýchkoľvek ním tvrdených nákladov v akejkoľvek výške vyplýval. Pre
prípadný záver súdu o vzniku takýchto nákladov nie je postačujúce, ak existuje možnosť vzniku týchto
nákladov. Navrhovateľ nepreukázal vznik týchto nákladov v celkovej výške 125,- eur.

Súd musel ďalej konštatovať, že pokiaľ ide o navrhovateľom uplatnený nárok na náhradu majetkovej

škody, navrhovateľ nepreukázal naplnenie ďalších dvoch predpokladov, a to vznik škody a príčinnú
súvislosť medzi škodou a nesprávnym úradným postupom exekučného súdu pre vznik zodpovednosti
odporcu za škodu.

Navrhovateľ nepreukázal splnenie predpokladov uvedených v § 17 ods. 2 zákona č. 514/2003 Z. z.
Nepreukázal, že samotné konštatovanie porušenia práva nie je dostatočným zadosťučinením vzhľadom

na ujmu spôsobenú nesprávnym úradným postupom. Súd skonštatoval porušenie práva na vydanie
poverenia v zákonom stanovenej lehote, ale vzhľadom na všetky uvádzané skutočnosti ako je dĺžka
porušenia, vykonávanie úkonov súdu počas tej doby na zabezpečovanie podkladov pre rozhodnutie,
postavenie navrhovateľa ako podnikateľského subjektu, ako aj a na závažnosť porušenia súdu, súd v
rámci svojej úvahy posúdil, že samotné konštatovanie porušenia práva, že poverenie nebolo vydané

v zákonom stanovenej lehote, je dostatočným zadosťučinením. Z uvedených dôvodov súd návrh na
zaplatenie nemajetkovej ujmy zamietol.

O trovách konania rozhodol súd podľa ust. § 142 ods. 1 O. s. p.Voči citovanému rozsudku v zákonnej lehote podal odvolanie navrhovateľ. Namieta, že v konaní došlo
k vadám - účastníkovi konania sa postupom súdu odňala možnosť konať pred súdom, rozhodoval
vylúčený sudca, súd prvého stupňa nesprávne vec právne posúdil, neúplne zistil skutkový stav veci,

pretože nevykonal navrhnuté dôkazy, na základe vykonaných dôkazov dospel k nesprávnym skutkovým
zisteniam, doteraz zistený skutkový stav neobstojí, pretože sú tu ďalšie skutočnosti alebo iné dôkazy,
ktoré doteraz neboli uplatnené, rozhodnutie súdu prvého stupňa vychádza z nesprávneho právneho
posúdenia veci.

Súdprejednalvecvneprítomnostižalovanéhoajehoprávnehozástupcu.Žalobcariadneavčaspožiadal

o zrušenie pojednávania a uviedol dôležité dôvody a predložil súdu listiny spájané s označenými
dôvodmi. Súd preto nemohol postupovať podľa ust. § 101 ods. 2 O. s. p. a vec prejednať v neprítomnosti
žalobcu. Ak tak spravil, odňal tým žalobcovi právo na konanie pred súdom. Poukazuje na ust. § 15
O. s. p. Žalobca uskutočnil podanie, ktorým upovedomil súd o skutočnostiach nasvedčujúcich tomu,
že sudcu, ktorému bola vec pridelená na prejednanie a rozhodnutie, je potrebné z konania vylúčiť.
Okolnosť, že krajský súd nevzhliadol v označených skutočnostiach dôvod na vylúčenie sudcu, nič

nemení na tom, že v očiach žalobcu a objektívne v očiach verejnosti nemožno tohto sudcu považovať
za nestranného. V tejto súvislosti poukazuje na rozhodovaciu prax Krajských súdov v Trnave, Nitre
a Prešove. Tiež poukazuje na judikatúru Ústavného súdu SR a Európskeho súdu pre ľudské práva v
oblasti zachovávania práva na nestranný súd. Za takýchto okolností, s vedomím, že názor krajského
súdu vo veci nestrannosti pre rozpor s rozhodovacou praxou iných krajských súdov, Ústavného súdu

SR a Európskeho súdu pre ľudské práva v Štrasburgu neobstojí a žalobca podal ústavnú sťažnosť
pre porušovanie jeho práva na nestranný súd, nebolo a nie je prípustné, aby konanie pokračovalo
ústnym pojednávaním, v ktorom vykonával úkony a rozhodol vylúčený sudca. Konečné rozhodnutie
vo veci neprichádzalo v čase jeho vydania do úvahy aj preto, že súd v rovnakom rozhodnutí rozhodol
aj o zamietnutí návrhu žalobcu na prerušenie konania podľa ust. § 109 ods. 2 písm. c) O. s. p., proti

ktorému legálne pripustil odvolanie. Žalobca podáva proti rozhodnutiu o zamietnutí návrhu na prerušenie
konania odvolanie, pričom v čase podania odvolania o zamietnutí žaloby nebolo právoplatne rozhodnuté
o zamietnutí návrhu na prerušenie konania, čo zakladá porušenie práva žalobcu na súdnu ochranu.
Žalobca nemal možnosť vyjadriť sa k tvrdeniam žalovaného, z ktorých súd pri svojom rozhodovaní
vychádzal a zachytil ich aj v odôvodnení svojho rozhodnutia. Žalobca sa nemal možnosť vyjadriť

ani k dôkazom, ktoré súd vykonal a založil na nich svoje rozhodnutie. Za takejto procesnej situácie
došlo k degradácii zásady kontradiktórnosti, k porušeniu práva žalobcu na súdnu ochranu, ako aj k
odňatiu jeho možností konať pred súdom. Žalobca ako strana konania nebol oboznámený s obsahom
dôkazov a prednesov, nemal možnosť sa k týmto dôkazom a prednesom vyjadriť a sám nemal možnosť
navrhnúť dôkazy na podporu svojich tvrdení. Žalobca tvrdí, že v danej veci nebolo možné rozhodnúť

bez nariadenia pojednávania. V situácii, kedy bolo potrebné vo veci vykonať dokazovanie navrhnutým
dôkazom - listinami založenými v exekučnom spise a za stavu, kedy sa žalovaný vôbec nevyjadril k
podanej žalobe, mal súd umožniť žalobcovi uplatňovať svoje stanoviská k skutkovým, ako aj k právnym
otázkam, čím súd porušil právo žalobcu na kontradiktórny súdny proces. Súd vykonal dokazovanie,
ktorého obsah a rozsah si bez uvedenia akéhokoľvek dôvodu určil sám. Súd vykonal dokazovanie

listinami, ktorých pôvod nie je z odôvodnenia rozhodnutia poznateľný a nie je zrejmé, či šlo o listiny
založené v exekučnom spise. Ak žalovaný nereagoval na výzvu súdu, aby predložil písomné vyjadrenie
k žalobnému návrhu v zmysle ust. § 114 ods. 3 O. s. p., mal súd rozhodnúť o návrhu rozsudkom
pre zmeškanie podľa § 153b O. s. p. Skutkovým základom sa mal stať žalobcom tvrdený skutkový
stav. Namiesto toho súd bez nariadenia pojednávania doplnil skutkový základ dokazovaním. Súd

úplne ignoroval všetky tvrdenia žalobcu o majetkovej škode, ktorá vznikla z titulu na udržiavanie a
správu informačného systému a z titulu výdajov na administratívne spracovanie textov urgencií, na
publikačné výdaje spojené s vyhotovením urgencií, na poštové a telekomunikačné výdaje. V tejto
časti je rozhodnutie súdu nepreskúmateľné pre nedostatok dôvodov, je prejavom svojvôle súdu a je
potrebné ho ako arbitrárne zrušiť. Z odôvodnenia rozsudku vôbec nie je zrejmé, akou úvahou súd

dospel jednoznačne a nepochybne k presvedčeniu o tom, že majetková škoda nevznikla. Rovnako
sa to však týka chýbajúcich dôvodov pri nemajetkovej ujme. Žalobca nesúhlasí ani s tvrdením, že
náklady na správu pohľadávky počas nečinnosti súdu zapríčinil dlžník. V prípade, ak by došlo k
rozhodnutiu súdu o návrhu v zákonnej lehote, náklady na správu by prešli na súdneho exekútora a boli
by časom transformované do podoby trov exekúcie. Pravým právnym titulom je v danej veci nesprávny

úradný postup exekučného súdu a za ten dlžník nemôže niesť zodpovednosť. Žalobca hodlal v konaní
pred súdom prostredníctvom vykonaného pojednávania predložiť dôkazy o výške majetkovej škody,a to aj prostredníctvom znaleckého posudku, ktorého vyhotovenie zabezpečil. Súd však dokazovanie
neprípustne skrátil len na dôkazy vykonávané ex offo. Žalobcu nepoučil podľa ust. § 120 ods. 4 O. s. p. a
neoznámilmu,žehodlávyhlásiťrozhodnutievovecisamej,abytakmalpriestornavrhnúťalebopredložiť

ďalšie dôkazy. Navyše množstvo dôkazov vzniklo po podaní žaloby. Pokiaľ ide o nemajetkovú ujmu, súd
vo svojom rozhodnutí vôbec nevysvetlil, prečo nekonštatoval, že došlo k porušeniu práva žalobcu na
prerokovanie veci zbytočných prieťahov zaručeného čl. 48 ods. 2 Ústavy SR, ako aj práv na prejednanie
veci v primeranej lehote zaručeného čl. 6 ods. 1 Európskeho dohovoru o ochrane ľudských práv a
základných slobôd a práva na rozhodnutie v zákonom stanovenom čase. Predsa sám súd zistil, že o

návrhunebolorozhodnutévzákonomstanovenomčaseapretútonečinnosťajnesprávnyúradnýpostup
nenašiel žiaden objektívne udržateľný ospravedlňujúci dôvod. Rozhodnutie súdu je vnútorne rozporné.
Napriek tomu, že súd zistil porušenie práva, nekonštatoval ho a na tejto chybe postavil svoje rozhodnutie
o nepriznaní nemajetkovej ujmy žalobcovi. Rozhodnutie založené na skutkovej a právnej chybe súdu
nie je v právnom štáte udržateľné. S poukazom na uvedenú argumentáciu žiada, aby odvolací súd
napadnutý rozsudok zrušil a vrátil súdu na opätovné prejednanie.

Odporca sa k odvolaniu nevyjadril.

Krajský súd, ako súd odvolací, preskúmal napadnutý rozsudok na základe podaného odvolania v
rozsahu danom ust. § 212 ods. 1 O. s. p. a bez nariadenia odvolacieho pojednávania (§ 214 ods. 2 O.
s. p.) napadnutý rozsudok postupom v zmysle ust. § 156 ods. 3 O. s. p. potvrdil v zmysle ust. § 219
ods. 1, 2 O. s. p.

Rozsudok okresného súdu je vecne správny. Okresný súd v dostatočnom rozsahu zistil skutkový stav
veci a vyvodil správny právny záver.

V zmysle ust. § 212 ods. 1 O. s. p., odvolací súd je rozsahom a dôvodmi odvolania viazaný.

V tejto súvislosti krajský súd poukazuje, že odvolacie dôvody uvádzané v odvolaní nekorešpondujú s
právnymi dôvodmi a skutkovými zisteniami, na ktorých je založené napadnuté rozhodnutie. Navrhovateľ

zrejme tým, že podáva hromadné podania, dostatočne nerozlišuje medzi jednotlivými rozhodnutiami
súdov.

Prieskumná činnosť odvolacieho súdu zahŕňa ako hmotnoprávnu, tak aj procesnoprávnu oblasť.
Odvolací súd musí preto preskúmať zákonnosť rozhodnutia so zreteľom k hmotnému právu, ale tiež
zákonnosť konania, z ktorého napadnuté rozhodnutie vzišlo. Pri rozhodovaní odvolacieho súdu o

odvolaní proti napadnutému rozsudku je však odvolací súd viazaný ako rozsahom odvolania, tak aj
dôvodmi podaného odvolania. Odvolateľ v podanom odvolaní fakticky svojím dispozičným úkonom
vymedzuje nielen rozsah, ale aj dôvody preskúmavacej činnosti odvolacieho súdu. Ust. § 212 ods. 2
O. s. p. vymedzuje výnimky, kedy odvolací súd nie je viazaný rozsahom podaného odvolania. Ide o
výnimky len vo vzťahu k rozsahu podaného odvolania, pričom dôvodmi podaného odvolania je odvolací

súd viazaný vždy. Na vady konania pred súdom prvého stupňa prihliadne odvolací súd len vtedy, ak
mali za následok nesprávne rozhodnutie vo veci. To znamená, že pokiaľ sa v konaní pred súdom prvého
stupňa síce vyskytli vady, ale ktoré nemali za následok nesprávne rozhodnutie vo veci, potom odvolací
súd na tieto vady neprihliadne.

Vzhľadomktomu,žeodvolacísúdjerozsahomadôvodmiodvolaniaviazaný,priposudzovanídanejveci

sazaoberallennámietkaminavrhovateľauvedenýmivodvolaníaprocesnýmpostupomprvostupňového
súdu predchádzajúcim vydaniu napadnutého rozhodnutia z hľadiska, či došlo k vadám, ktoré mohli mať
za následok nesprávne rozhodnutie vo veci.

Odvolacia námietka odvolateľa, že v danej veci bolo neprípustné rozhodnúť bez nariadenia
pojednávania, je zmätočná, keďže v danej veci k takémuto stavu nedošlo.Navrhovateľ opakovane namieta postup okresného súdu, ktorým mu mala byť odňatá možnosť konať
pred súdom, keď okresný súd napriek jeho neprítomnosti vykonal pojednávanie, neoboznámil ho s
vykonanými dôkazmi, neumožnil mu byť oboznámený s obsahom prednesov protistrany, vyjadriť sa k

nim, keď vyjadrenie odporcu mu bolo doručené až spolu s rozsudkom vo veci samej, neumožnil mu
navrhnúť dôkazy na podporu svojich tvrdení.

Odňatím možnosti konať pred súdom sa rozumie postup súdu, ktorým znemožní účastníkovi konania
realizáciu procesných práv priznaných mu Občianskym súdnym poriadkom za účelom obhájenia
ochrany jeho práv a právom chránených záujmov. Musí ísť však o znemožnenie realizácie konkrétnych

procesných práv, ktoré by inak účastník mohol pred súdom uplatniť a z ktorých bol v dôsledku
nesprávneho postupu súdu vylúčený.

Je právom a zároveň povinnosťou účastníka zúčastniť sa nariadeného pojednávania. Pojednávanie
môže byť odročené iba z dôležitého dôvodu.

V zmysle ust. § 101 ods. 2 O. s. p., súd pokračuje v konaní aj keď sú účastníci nečinní. Ak sa riadne
predvolaný účastník nedostaví na pojednávanie ani nepožiadal z dôležitého dôvodu o odročenie, môže

súd vec prejednať v neprítomnosti takéhoto účastníka, prihliadne pritom na obsah spisu a doposiaľ
vykonané dôkazy.

Navrhovateľ a jeho právny zástupca sa pojednávania nezúčastnili z vlastného rozhodnutia. Predvolanie
na nariadený termín pojednávania bolo navrhovateľovi, ako aj jeho právnemu zástupcovi doručené
včas, viac ako 5 dní pred termínom pojednávania. Navrhovateľ a jeho zástupca sa pojednávania

nezúčastnili bez toho, že by ospravedlnili svoju neúčasť na pojednávaní. Zároveň nepožiadali o
odročenie pojednávania.

Väčšina procesných oprávnení a povinností účastníka v občianskom súdnom konaní sa realizuje
na pojednávaní. Svoje oprávnenia môže účastník realizovať za predpokladu, že sa pojednávania
zúčastní. Za odňatie možnosti konať pred súdom ako odvolací dôvod možno považovať iba odňatie práv

spôsobené procesnou činnosťou súdu, nie opomenutím alebo pasivitou účastníka. Navrhovateľ a jeho
právny zástupca sa pojednávania nezúčastnili z vlastného rozhodnutia. Tým si sami zmarili možnosť
realizovaťnapojednávanísvojeprocesnéoprávnenia,atonajmämožnosťnavrhovaťdôkazy,vyjadrovať
sa k vykonaným dôkazom a tvrdeniam protistrany, právo na poučenie v zmysle ust. § 118 ods. 2 O. s.
p., ktoré sa realizuje spravidla na pojednávaní (vo vzťahu k prítomným účastníkom). Na pojednávaní

došlo tiež k oboznámeniu vyjadrenia protistrany, ktoré pre jeho doručenie súdu bezprostredne pred
pojednávaním nebolo účelné doručovať navrhovateľovi poštou.

Okresný súd postupoval správne, keď na základe vykonaného dokazovania vec prejednal a rozhodol
v neprítomnosti navrhovateľa.

Dôvodné nie sú ani tvrdenia odvolateľa, že súd si určil sám okruh a rozsah dokazovania. Zo

zápisnice o súdnom pojednávaní vyplýva, že dokazovanie bolo vykonané výlučne oboznámením listín
nachádzajúcich sa v spise, ako aj oboznámením exekučného spisu Okresného súdu Žilina sp. zn.
18Er/498/2010, ktorého dôkazu sa dovolával samotný navrhovateľ.

Okresný súd si splnil poučovaciu povinnosť v zmysle ust. § 120 ods. 4 O. s. p., keď toto poučenie bolo
navrhovateľovi a jeho právnemu zástupcovi doručené spolu s predvolaním na prvé pojednávanie.

Podstatná časť odvolania navrhovateľa je založená na tvrdení, že vo veci nerozhodoval nestranný
sudca, hoci o tejto otázke bolo v čase vykonania pojednávania právoplatne rozhodnuté. Krajský súd
v Žiline uznesením č. k. 6NcC/156/2013-20 zo dňa 14. februára 2013 rozhodol, že zákonná sudkyňa
JUDr.GabrielaDúbravkovániejevylúčenázprejednávaniaarozhodovaniapredmetnejveci.Odvydaniatohto rozhodnutia, v ktorom krajský súd podrobne uviedol dôvody, pre ktoré zákonná sudkyňa nie je
vylúčená z prejednávania a rozhodovania veci, nedošlo k žiadnym novým skutočnostiam, majúcim vplyv
na nestrannosť zákonnej sudkyne JUDr. Gabriely Dúbravkovej, ktorú možno považovať za nestrannú

zo subjektívneho aj objektívneho hľadiska.

Zmätočné sú aj odvolacie námietky navrhovateľa týkajúce sa tvrdenia, že konečné rozhodnutie vydané
súdom neprichádzalo do úvahy, pretože súd v ten istý deň rozhodol uznesením o zamietnutí návrhu
žalobcu na prerušenie konania. Z obsahu spisu vyplýva, že navrhovateľ návrh na prerušenie konania
nepodal, z ktorého dôvodu okresný súd ani o návrhu na prerušenie konania nerozhodoval.

Odvolacienámietkynavrhovateľasanedotýkajúhmotnoprávnychdôvodov,prektoréokresnýsúdžalobu

zamietol.

Vychádzajúc zo skutkových tvrdení navrhovateľa v podanej žalobe, nesprávny úradný postup, pre ktorý
si náhradu škody a nemajetkovej ujmy uplatňoval, mal spočívať v nedodržaní zákonom stanovenej
lehoty na vydanie poverenia a v prieťahoch v konaní, pričom ide o dve samostatné právne skutočnosti,
zakladajúce nesprávny úradný postup.

Pokiaľ ide o neexistenciu prieťahov v konaní, okresný súd svoje závery dostatočne logicky a
zrozumiteľne odôvodnil, pričom s jeho právnym a skutkovými závermi sa odvolací súd stotožňuje.

Navrhovateľ v podanom odvolaní nijako uvedenú právnu argumentáciu nenapadol, a preto táto nie je
predmetom odvolacieho prieskumu.

Pokiaľ však ide o nedodržanie zákonnej lehoty na vydanie poverenia, krajský súd sa v tomto smere so

závermi okresného súdu nestotožňuje, tieto však nemajú vplyv na vecnú správnosť rozhodnutia.

Vychádzajúc zo zákonnej úpravy účinnej v čase doručenia žiadosti o vydanie poverenia, súd mal na
vydanie poverenia ustanovenú 15-dňovú zákonnú lehotu. Táto začala Okresnému súdu Žilina plynúť až
postúpením súdu zo strany Okresného súdu Trebišov dňa 15.02.2010. To, že sa spis dostal na vecne a
miestne príslušný súd až po uplynutí určitej doby, zavinil sám navrhovateľ svojím zmätočným postupom,

podaním nesprávneho návrhu. K vydaniu poverenia došlo až po uplynutí jedného kalendárneho roka.
Možno teda konštatovať, že okresný súd nedodržal zákonom stanovenú 15-dňovú lehotu, čo možno
považovať za nesprávny úradný postup.

Samotná existencia, resp. konštatovanie nesprávneho úradného postupu neznamená vznik
zodpovednosti štátu za škodu. To vyžaduje naplnenie ďalších predpokladov, ktorými sú vznik majetkovej

škody a príčinná súvislosť medzi nesprávnym úradným postupom a majetkovou škodou. Všetky tieto
predpoklady musia byť splnené kumulatívne.

Okresný súd rozsiahlo, zrozumiteľne a logicky skutkovo a právne zdôvodnil nepreukázanie splnenia
posledných dvoch podmienok vzniku zodpovednosti štátu za škodu spôsobenú pri výkone verejnej moci.
Krajský súd sa v plnom rozsahu stotožňuje s argumentáciou okresného súdu, ktorú navrhovateľ svojimi

odvolacími námietkami nespochybnil.

Navrhovateľ vo vzťahu k tvrdenej majetkovej škode a príčinnej súvislosti nepredložil a nenavrhol žiadne
dôkazy, ktoré by boli spôsobilé preukázať skutkové tvrdenia uvedené v žalobe.

Vo vzťahu k majetkovej škode navrhovateľ uviedol iba jednu odvolaciu námietku, a to, že súd
ignoroval všetky tvrdenia navrhovateľa o majetkovej škode, ktorá vznikla z titulu na udržiavanie a

správu informačného systému a z titulu výdajov na administratívne spracovanie textov urgencií, napublikačné výdaje spojené s vyhotovením urgencií, na poštovné a telekomunikačné výdaje, keď v tejto
časti považuje rozhodnutie súdu za nepreskúmateľné pre nedostatok dôvodov. Okresný súd správne
poukázal na to, že účastník má v konaní zásadne dve právne povinnosti, a to povinnosť tvrdenia

a povinnosť dôkaznú. Povinnosť tvrdenia sama o sebe nie je postačujúca, pokiaľ účastník tvrdené
rozhodné právne skutočnosti nepreukáže predloženými alebo navrhnutými dôkazmi. Žiadne dôkazy
na preukázanie tvrdených skutočností odôvodňujúcich vznik škody neboli zo strany navrhovateľa ani
navrhnuté, ani predložené. Rovnako to platí o príčinnej súvislosti medzi tvrdenou škodou a nesprávnym
úradným postupom.

Navrhovateľ nepredložil ani nenavrhol žiadne dôkazy, ktoré by boli spôsobilé preukázať jeho tvrdenia
o vzniku nároku na nemajetkovú ujmu.

Ako okresný súd správne skonštatoval, nesplnenie si dôkaznej povinnosti zo strany navrhovateľa sa
prejavilo v jeho procesnej zodpovednosti za výsledok konania, keď jeho návrh bol zamietnutý.

Bez ohľadu na to, že sa odvolací súd nestotožnil s vyhodnotením nesprávneho úradného postupu,
spočívajúceho v nedodržaní zákonnej lehoty, pre neunesenie dôkaznej povinnosti čo do ostatných

podmienok zodpovednosti za škodu, ktoré musia byť splnené kumulatívne (majetková škoda, príčinná
súvislosť), je rozhodnutie okresného súdu vecne správne.

Súčasťou základného práva účastníka súdneho konania na súdnu ochranu a s ňou súvisiaceho práva na
spravodlivý proces, ktoré práva zaručujú v podmienkach Slovenskej republiky okrem zákonov aj Ústava
Slovenskej republiky v čl. 46 ods. 1 a v čl. 48 ods. 2 a v čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských

práv a základných slobôd, je nielen garancia poskytnutia ochrany ohrozených alebo porušených práv zo
strany súdu, ale aj poskytnutie súdnej ochrany v určitom rozsahu a predovšetkým v kvalite. Určujúcim
definičným znakom práva na spravodlivé konanie patrí aj právo na riadne a vyčerpávajúce odôvodnenie
súdneho rozhodnutia, ktoré dáva odpoveď nielen na skutkové a právne otázky daného prípadu, ale i na
rozhodujúce argumenty jednotlivých strán.

Tejto zásade zodpovedá úprava v § 157 ods. 2 O. s. p., podľa ktorého ustanovenia v odôvodnení
rozsudku súd uvedie, čoho sa navrhovateľ domáhal a z akých dôvodov, ako sa vo veci vyjadril
odporca, prípadný iný účastník konania, stručne, jasne a výstižne vysvetlí, ktoré skutočnosti považuje
za preukázané a ktoré nie, z ktorých dôkazov vychádzal a akými úvahami sa pri hodnotení dôkazov
riadil, prečo nevykonal ďalšie navrhnuté dôkazy a ako vec správne posúdil, pričom súd dbá na to, aby

odôvodnenie rozsudku bolo presvedčivé.

Okresný súd nemusí dať v odôvodnení odpoveď na všetky otázky, ale iba na tie otázky, ktoré sú z
hľadiska skutkového a právneho posúdenia veci rozhodné.

Odôvodnenie napadnutého rozhodnutia uvedené kritériá spĺňa, keď z obsahu odôvodnenia rozhodnutia
okresného súdu vyplývajú skutkové a právne závery okresného súdu, na ktorých založil svoje

rozhodnutie.

Na základe uvedeného možno konštatovať, že okresný súd vec prejednal a rozhodol zákonným
spôsobom, keď v súlade so zásadou kontradiktórnosti sporového konania umožnil účastníkom
konania realizáciu ich procesných práv priznaných im Občianskym súdnym poriadkom. Po vykonaní
a vyhodnotení dokazovania zákonným spôsobom a v potrebnom rozsahu vydal vecne správne

rozhodnutie, ktoré zodpovedajúcim spôsobom v zmysle ust. § 157 ods. 2 O. s. p. správne a
presvedčivo odôvodnil.Krajský súd preto rozsudok okresného súdu ako vecne správny potvrdil vrátane odvolaním
nenapadnutého, závislého výroku o trovách prvostupňového konania, ktoré taktiež vykazuje vecnú
správnosť.

O trovách odvolacieho konania rozhodol odvolací súd v zmysle ust. § 224 ods. 1 O. s. p. v spojení s
ust. § 142 ods. 1 O. s. p. Odporca bol v odvolacom konaní úspešný, trovy konania si však neuplatnil
a z obsahu spisu mu vznik trov odvolacieho konania nevyplýva, preto odvolací súd odporcovi náhradu
trov odvolacieho konania nepriznal.

Toto rozhodnutie prijal senát Krajského súdu v Žiline pomerom hlasov 3 : 0.

Poučenie:

Proti tomuto rozsudku riadny opravný prostriedok prípustný nie je.