Rozsudok ,
Potvrdené Rozhodnutie bolo vynesené dňa streda 26. august 2015

Súd: Krajský súd Prešov
Spisová značka: 15Co/174/2015

Identifikačné číslo súdneho spisu: 8513206550
Dátum vydania rozhodnutia: 26. 08. 2015
Meno a priezvisko sudcu, VSÚ: JUDr. Anna Ilčinová

ECLI: ECLI:SK:KSPO:2015:8513206550.1

ROZSUDOK V MENE

SLOVENSKEJ REPUBLIKY

Krajský súd v Prešove v senáte zloženom z predsedníčky senátu JUDr. Anny Ilčinovej a členov senátu

JUDr. Evy Šofrankovej a JUDr. Gabriely Klenkovej, PhD. v právnej veci žalobcu POHOTOVOSŤ s.r.o. so
sídlom v Bratislave, Pribinová č. 25, IČO 35 807 598, právne zastúpeného Fridrich Paľko s.r.o. so sídlom
v Bratislave, Gr?sslingová č. 4, proti žalovanému Slovenská republika - Ministerstvo spravodlivosti
Slovenskejrepubliky,Bratislava,Župnénámestieč.13,onáhraduškodyanemajetkovejujmy,oodvolaní
žalobcu proti rozsudku Okresného súdu Stará Ľubovňa zo dňa 27.3.2015 č. k. 6C 219/2013-52 takto
jednohlasne

r o z h o d o l :

Potvrdzuje rozsudok.

Náhradu trov odvolacieho konania žalovanému nepriznáva.

o d ô v o d n e n i e :

Prvostupňový súd napadnutým rozsudkom žalobu zamietol a žalovanému náhradu trov konania
nepriznal.

V odôvodnení uviedol, že predmetom konania je náhrada škody a nemajetkovej ujmy spôsobenej
nesprávnym úradným postupom prvostupňového súdu pri rozhodovaní o návrhu na zmenu súdneho
exekútora. Vo veci 7Er 336/2006 Okresného súdu Vranov nad Topľou návrh na zmenu exekútora bol
doručený dňa 22.11.2010. O zmene súdneho exekútora bolo rozhodnuté uznesením zo dňa 18.3.2011.

Súd prvého stupňa citoval ust. § 3, § 4, § 9, §15, § 16, § 17, § 19 zák. č. 514/2003 Z.z., § 44 ods. 7, 8,
9, § 240 Exekučného poriadku, ako aj Čl. 46, 48 Ústavy Slovenskej republiky.

Malzato,žeprevznikzodpovednostizaškoduspôsobenúorgánomverejnejmociprivýkonverejnejmoci
musia byť splnené všetky tri podmienky uvedené v zákone č. 514/2003 Z.z. a to nezákonné rozhodnutie,

resp. nesprávny úradný postup, vznik škody, príčinná súvislosť medzi nezákonným rozhodnutím, resp.
nesprávnym úradným postupom a vzniknutou škodu, pričom ani jednu z nich žalobca nepreukázal.

Je zrejmé, že exekučný súd v danom prípade nerozhodol v lehote upravenej v ustanovení § 44 ods.
7 zákona č. 233/1995 Z.z. (v znení platnom a účinnom od 1.9.2005 do 30.11.2006 - k tomu viď
vyššie citované ustanovenie § 240 ods. 1 až 4 zákona č. 233/1995 Z.z.), avšak v danom prípade súd
prekročenie uvedenej lehoty nehodnotí za také závažné, že by v dôsledku toho malo dôjsť na strane
žalobcu dokonca k vzniku akejkoľvek majetkovej škody. Okrem toho žalobca podľa obsahu uvedenéhoexekučného spisu konanie o príslušnom návrhu v danom exekučnom konaní nijako neurgoval, pričom
treba poukázať na to, že jeho úkony „enormnej snahy" popísané v podaní doručenom súdu 18.8.2014,
boli všetky (ak skutočne boli) vykonané ešte pred podaním návrhu na zmenu súdneho exekútora vo

vyššie uvedenej exekučnej veci a teda ak boli dané podania učinené, tak v iných veciach, nie v tejto
exekučnej veci, čo vyvracia ( tvrdenia žalobcu o vecných nákladoch, ktoré mu takto mali v súvislosti
s vyššie uvedeným konaním o návrhu na zmenu exekútora vo veci OS Vranov nad Topľou sp. zn.
7Er/336/2006 vzniknúť. Z uvedeného má súd za to, že v danom prípade objektívne žalobcovi nemohla
vzniknúť žiadna majetková škoda.

Žalobca podľa súdu taktiež v konaní nijako nepreukázal, že by mu v súvislosti s vyššie uvedeným
rozhodovaním OS Vranov nad Topľou vo veci 7Er/336/2006 vznikla nejaká nemajetková ujma. V danom
exekučnom konaní bolo už od začiatku, vzhľadom na to, že išlo o exekučné konanie proti fyzickej osobe,
vždy dané riziko jednak „zániku" povinného (tu mal žalobca pravdepodobne na mysli úmrtie), i riziko
straty kontaktu s povinným (pričom nebolo preukázané, že by po podaní návrhu na zmenu exekútora
ten-ktorý pôvodne vykonaním exekúcie poverený exekútor automaticky prestal vykonávať príslušné

úkony), ako aj riziko insolvencie toho-ktorého povinného - tieto riziká nemožno spájať s dĺžkou doby
rozhodovania exekučného súdu o návrhoch na zmenu súdneho exekútora. Nemožno sa tiež stotožniť
s tvrdeniami žalobcu, že neexistencia akéhokoľvek vnútroštátneho prostriedku nápravy spôsobilého
reštituovať vzniknutú situáciu, resp. vyvolaný zásah do zákonných nárokov a základných práv žalobcu v
spojení s absolútnou nemožnosťou vrátenia strateného času vyvolala u neho, resp. u členov riadiacich

orgánovspoločnosti,akoajujejmajiteľovpocityfrustrácie,úzkosti,nespravodlivosti,neistotyanedôvery
v právo a rovnosť

v spoločnosti - akékoľvek pocity si u žalobcu ako právnickej osoby nie je možné ani len predstaviť a o
skutočnom vzniku pocitov frustrácie, úzkosti, nespravodlivosti, neistoty a nedôvery v právo a rovnosť v
spoločnosti u členov riadiacich orgánov žalujúcej spoločnosti, ich intenzite, spôsobe akým sa prejavovali

u jednotlivých členov riadiacich orgánov žalujúcej spoločnosti, aké na nich prípadne zanechali následky
a pod., neboli súdu zo strany žalobcu predložené žiadne dôkazy (okrem toho žalobca v žalobách tvrdí,
žepoškodenýmjeonadomáhasanáhradyškodyčinemajetkovejujmysámžalobca,pretopocityčlenov
jeho riadiacich orgánov sú podľa názoru súdu irelevantné pre prípadnú náhradu žalovaných nárokov z
titulunemajetkovejujmyodvodzovanejpráveodpocitovčlenovriadiacichorgánovžalujúcejspoločnosti).

Žalobca taktiež nijako nepreukázal, že „časové omeškanie v rozhodovaní exekučného súdu" bolo úplne
zbytočné a právne nezdôvodniteľné, a súd už s poukazom na vyššie uvedené, nemá za to. že by v tomto
prípade k niečomu takému došlo.

Súd prvého stupňa preto z dôvodu nepreukázania základných zákonných podmienok pre priznanie
nároku na náhradu škody a nemajetkovej ujmy spôsobenej nesprávnym úradným postupom žalobu

zamietol.

Výrok o trovách konania odôvodnil ustanovením § 142 ods. 1 O.s.p..

Proti tomuto rozsudku podal v zákonom stanovenej lehote odvolanie žalobca. Navrhol rozsudok zrušiť
a vec vrátiť na opätovné prejednanie. Ako dôvod uviedol, že v merite veci sa rozhodlo na základe a s
použitím inšpirácie novou právnou úpravou obsiahnutou v ustanovení § 9 ods. 2 zákona č. 514/2003

Z. z.. V právnom štáte a osobitne v spravodlivom súdnom konaní nie je možné, aby súd interpretoval
hmotné právo platné v čase vzniku právnej skutočnosti a založenia zodpovednostného právneho vzťahu
pomocouhmotnéhopráva,ktorésastalosúčasťouprávnehoporiadkuažpovznikuprávnejskutočnostia
potom,čouždošlokzaloženiuzodpovednostnéhoprávnehovzťahu.Aksúdzaložilsvojerozhodnutiena
takejto neprípustnej interpretácii, dopustil sa nesústredeného postupu, ktorý má dôsledok v nesprávnosti

súdneho rozhodnutia. Súd bol pri svojom rozhodovaní jednoznačne viazaný ustanovením § 9 ods. 1
zákona č. 514/2003 Z. z. v znení účinnom pred prijatím zákona č. 412/2012 Z. z. a nemohol interpretovať
toto ustanovenie prostredníctvom § 9 ods. 2 zákona č. 514/2003 Z.z. v znení zákona č. 412/2012 Z.
z., pretože svojím rozhodnutím aplikoval princíp priamej retroaktivity, čo je neprípustné. Stav právnej
neistoty existuje vždy do času, kým nedôjde ku konečnému rozhodnutiu. V danom prípade zákonodarca

vytvoril legitímnu sféru tolerancie trvania právnej neistoty určením zákonnej lehoty. Súdu neprislúšipolemizovať o vhodnosti limitácie dĺžky konaní zákonnými lehotami. Musí aplikovať platné právo a
akékoľvek úvahy de lege ferenda sú neprípustným súdnym aktivizmom, na ktorom nemožno založiť
meritórne rozhodnutie. Navyše súd svojimi úvahami úplne neguje doposiaľ vytvorenú a stabilizovanú

judikatúru Európskeho súdu pre ľudské práva v Štrasburgu, ktorá je základom štandardnej ochrany
základných práv v Európe a teda aj práva na spravodlivý súdny proces a osobitne práva na prerokovanie
veci v primeranom čase. Štrasburský súd opakovane uviedol, že zodpovednosť štátu za prieťahy v
konaní vzniká aj vtedy, ak súdy konajú náležite, ale dĺžku konania ovplyvňujú mimosúdne faktory ako
napr. nárast ekonomickej trestnej činnosti, rozsah nevybavenej súdnej agendy atď. Je to predovšetkým

štát, ktorý musí plniť svoj pozitívny záväzok vo vzťahu k právu na prerokovanie veci v primeranej lehote.
Žalobca takýto záväzok nemá.

Žalobca predložil ako dôkaz o vzniku škody znalecký posudok č. 1/2014 vypracovaný Znaleckým
ústavom Ekonomickej univerzity v Bratislave. Uvedeným posudkom je jednoznačne preukázané, že
nesprávny úradný postup mal na žalobcu negatívny dopad a objektívne spôsobil zníženie jeho majetku.
Okrem toho, ak bol súdu doručený v čase predchádzajúcom nariadenému súdnemu pojednávaniu

návrh žalobcu na prerušenie konania z dôvodu, že prebieha konanie o prejudiciálnej otázke, ktorou
je rozhodnutie o porušení práva žalobcu na zákonného sudcu a práva na nestranný súd na základe
ústavnej sťažnosti podanej na Ústavnom súde Slovenskej republiky bol súd povinný pred samotným
rozhodnutím vo veci samej o tomto návrhu osobitne rozhodnúť.

Odvolacísúdvzmyslezásaduvedenýchvustanovení§212O.s.p.preskúmalnapadnutýrozsudokspolu

s konaním, ktoré mu predchádzalo, vec prejednal bez nariadenia pojednávania v súlade s ustanovením
§ 214 ods. 2 O.s.p. a zistil, že odvolanie žalobcu nie je opodstatnené.

Prvostupňový súd v dostatočnom rozsahu zistil skutkový stav a zo zistených skutočností bol vyvodený
správny právny záver. Keďže ani v priebehu odvolacieho konania sa na týchto skutkových a právnych
zisteniach nič nezmenilo, odvolací súd si osvojil náležité a presvedčivé odôvodnenie rozhodnutia

prvostupňovým súdom, na ktoré v plnom rozsahu odkazuje.

Pokiaľ ide o námietku žalobcu poukazujúcu na to, že inšpirácia ustanovení § 9 ods. 2 zákona č. 514/2003
Z.z. nie je možná, tak odvolací súd poukazuje na to, že rozsudok súdu prvého stupňa namietane
skutočnosti neobsahuje, preto je táto odvolacia námietka nedôvodná.

V danom prípade nesprávny úradný postup mal spočívať v nedodržaní zákonnej lehoty stanovenej na

rozhodnutie o zmene exekútora. Odvolací súd poukazuje na závery Ústavného súdu SR v rozhodnutí
IV. ÚS 606/2012, kde Ústavný súd SR okrem iného zdôraznil, že aj niekoľkomesačná nečinnosť súdu
nemusí zakladať porušenie práva na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov. Poukázal na to,
že žalobca podával žiadosti o udelenie poverenia hromadne, teda zaťažoval súd v rovnakom čase
väčším počtom podaní, a preto musel počítať s určitým technicko-administratívnym zdržaním na strane

súdu, ktoré spôsobilo, že o jeho žiadosti bolo rozhodnuté s určitým časovým odstupom, čo je ústavne
akceptovateľné.

Vo vzťahu k tej časti odvolania, v ktorej sa hovorí o potrebe rozhodnúť o návrhu žalobcu na prerušenie
konania je potrebné dodať, že o zo strany žalobcu takýto návrh v čase predchádzajúcom nariadenému
súdnemu pojednávaniu doručený nebol. Takéto návrhy žalobca podával len v tých prípadoch, keď súdy

nezohľadnili ním namietanú zaujatosť všetkých sudcov súdu rozhodujúceho konkrétnu exekučnú vec,
v ktorej malo dôjsť k nesprávnemu úradnému postupu zakladajúcemu podľa tvrdení žalobcu nárok na
náhradu škody a nemajetkovej ujmy. V prejednávanej veci námietke zaujatosti vyhovené bolo a vec
prejednával iný súd než ten, ktorý konal v exekučnej veci.

S prihliadnutím na vyššie uvedené odvolací súd postupom vyplývajúci z ustanovenia § 219 ods. 1, 2

O.s.p. napadnutý rozsudok v celom rozsahu potvrdil.O trovách odvolacieho konania rozhodol podľa ustanovenia § 224 ods. 1 O.s.p. v spojení s ustanovením
§ 142 ods. 1 O.s.p.. Dôvodom takéhoto rozhodnutia o trovách bola skutočnosť, že v odvolacom konaní
úspešnému žalovanému žiadne trovy nevznikli.

Poučenie:

Proti tomuto rozsudku odvolanie nie je prípustné.