Rozsudok ,
Potvrdzujúce Rozhodnutie bolo vynesené dňa štvrtok 5. marec 2015

Súd: Krajský súd Nitra
Spisová značka: 8Co/535/2014

Identifikačné číslo súdneho spisu: 4112233488
Dátum vydania rozhodnutia: 05. 03. 2015

Meno a priezvisko sudcu, VSÚ: JUDr. Vladimír Novotný
ECLI: ECLI:SK:KSNR:2015:4112233488.2

ROZSUDOK V MENE

SLOVENSKEJ REPUBLIKY

Krajský súd v Nitre, v senáte zloženom z predsedu senátu JUDr. Vladimíra Novotného a sudcov JUDr.
Jarmily Pogranovej a JUDr. Adriany Kálmánovej, PhD., v právnej veci navrhovateľa: POHOTOVOSŤ,
s.r.o., so sídlom v Bratislave, Pribinova ul. č. 25, IČO: 35 807 598, zastúpený: Fridrich Paľko, s.r.o.
so sídlom Bratislava, Grösslingova 4, IČO: 36 864 421, zastúpená advokátom a konateľom Doc.
JUDr. Branislavom Fridrichom, PhD., proti odporkyni: Slovenská republika, zastúpená Ministerstvom

spravodlivosti Slovenskej republiky, so sídlom Bratislava, Župné námestie 13, o zaplatenie majetkovej
škody a nemajetkovej ujmy, o odvolaní navrhovateľa proti rozsudku Okresného súdu Komárno č. k.
9C/199/2012-56 zo dňa 30. apríla 2014, takto jednohlasne

r o z h o d o l :

Odvolací súd napadnutý rozsudok súdu prvého stupňa p o t v r d z u j e .

Odporkyni n e p r i z n á v a náhradu trov odvolacieho konania.

o d ô v o d n e n i e :

Návrhom (žalobou) zo dňa 01.10.2012 sa navrhovateľ (žalobca) domáhal vydania rozhodnutia, ktorým

by bola odporkyňa (žalovaná) zaviazaná zaplatiť mu z titulu majetkovej škody sumu 125,-Eur a z titulu
nemajetkovej ujmy sumu 606,68Eur a to všetko do 3 dní od právoplatnosti rozsudku, keď požadoval
aj náhradu trov konania. Svoj návrh s poukazom na ustanovenie § 44 ods. 2 Exekučného poriadku
(zákon č. 233/1995 Z. z. - v znení do 31.5.2010, do 31.5.2011 a po 1.6.2011) a zákon č. 514/2003
Z. z. o zodpovednosti za škodu spôsobenú pri výkone verejnej moci a o zmene niektorých zákonov
skutkovo odôvodnil tým, že exekučný súd - Okresný súd Nitra v exekučnom konaní vedenom na

základe jeho návrhu na vykonanie exekúcie proti povinnému R. C. (registrácia súdneho exekútora EX
7594/2010) rozhodol o žiadosti o udelenie poverenia na vykonanie exekúcie až dňa 04.05.2011, teda po
uplynutí zákonom stanovenej doby (omeškanie viac ako 329 dní!) a to rozhodnutím o zamietnutí žiadosti
súdneho exekútora na vydanie mu poverenia na vykonanie exekúcie, ktorá nečinnosť Okresného súdu
nie je ničím ospravedlniteľná, pretože počas špecifikovaného obdobia nevykonával vo veci také úkony,
ktoré mali smerovať k odstráneniu právnej neistoty, pričom on vyvinul enormné úsilie na docielenie
vecného posunu v exekučnom konaní. Z dôvodu nesprávneho úradného postupu exekučného súdu

(nevydaním rozhodnutia v zákonom stanovenej lehote a nesústredenosťou konania so zbytočnými
prieťahmi) mu vznikla majetková škoda v celkovej výške 125,-Eur predstavujúca náhradu účelne
vynaložených nákladov spojených s jeho činnosťou uskutočňovanou vo veci správy a vymáhania
pohľadávky v zbytočne uplynutom období (na správu pohľadávky prostredníctvom pracovných výkonov
zamestnanca pomocou informačného systému suma 70,-Eur + na udržiavanie a správu informačného
systému suma 40,-Eur + suma 15,-Eur na administratívne spracovanie textov urgencií, publikačné

výdaje spojené s vyhotovením urgencií, na poštovné a telekomunikačné výdaje), keď si tiež uplatňuje
aj primeranú náhradu nemajetkovej ujmy v peniazoch sumou 606,68 Eur za obdobie omeškania
(nečinnosti)exekučnéhosúdu,pretožesamotnékonštatovanieporušenia(jeho)právanasúdnuochranunie je dostatočným zadosťučinením vzhľadom na ujmu mu spôsobenú nesprávnym úradným postupom
- nesústrednej činnosti takej intenzity, ktorá mala za následok zbytočné prieťahy v konaní spojené so
zásahom do výkonu jeho majetkových práv. Pri určení primeranej náhrady nemajetkovej ujmy vychádzal

pre možnú analógiu z doktríny prijatej Ústavným súdom, podľa ktorej pri zbytočných prieťahoch v
súdnomkonaníjespravodlivé,abyzakaždýrokpoznačenýprieťahmisavzťahovalasatisfakciavovýške
20.000,-Sk, t. j. cca 660,-Eur, teda 55,-Eur za mesiac. Tvrdí preto, že je nutné deklarovať porušenie jeho
práva na rozhodnutie o žiadosti o vydanie poverenia na vykonanie exekúcie v zákonnej dobe, deklarovať
porušenie jeho práva na súdnu ochranu a práva na spravodlivý súdny proces, deklarovať porušenie

princípov právneho štátu nesprávnym úradným postupom exekučného súdu (konkrétne princípu legality
a princípu ochrany legitímnych očakávaní, princípu ochrany dôvery v právo a princípu právnej istoty)
a nahradiť mu požadovanú nemajetkovú ujmu a majetkovú škodu, ktorá mu bola spôsobená v priamej
príčinnej súvislosti s porušením označených práv a princípov právneho štátu, keď medzitýmnym
rozsudkom žiadal určiť žalovanú zodpovednou za škodu, nerozhodnutím o žiadosti o vydanie poverenia
na vykonanie exekúcie v exekučnom konaní v zákonom stanovenej lehote.

Napadnutým rozsudkom Okresný súd v Komárne ako súd prvého stupňa po prejednaní veci na
pojednávaní rozhodol tak, že návrh navrhovateľa (v plnom rozsahu) zamietol a súčasne o trovách
účastníkov voči sebe navzájom rozhodol tak, že odporkyni nepriznáva náhradu trov konania. Svoje
rozhodnutie odôvodnil s poukazom na vykonané dokazovanie (predovšetkým spisom Okresného súdu

Nitra) a citované ustanovenia zákona č. 514/2003 Z. z. o zodpovednosti za škodu spôsobenú pri výkone
verejnej moci (§ 3 ods. 1, § 4 ods. 1 písm. a/ bod 1, § 9 ods. 1 a 2, § 16 ods. 1, § 17 ods. 1, 2) a citované
ustanovenia Exekučného poriadku (zákon č. 233/1995 Z. z. - § 41 ods. 1, § 41 ods. 2 písm. c/, d/, §
44 ods. 1 a 2) tým, že ho považoval za nedôvodný a v konaní úspešnej odporkyni náhradu trov konania
podľa § 142 OSP nepriznal z dôvodu, že žiadne nepožadovala a žiadne jej ani nevznikli.

Zo spisu sp. zn. 25Er/581/2010 Okresného súdu Nitra súd zistil, že žiadosť na vydanie poverenia
bola podaná dňa 04.08.2010. O návrhu na vydanie poverenia exekučný súd rozhodol uznesením zo
dňa 18.02.2011 (právoplatné dňa 26.05.2011) tak, že žiadosť súdneho exekútora o udelenie poverenia
zamietol. Voči uvedenému uzneseniu oprávnený nepodal odvolanie, a súd preto 23.01.2012 exekučné

konanie zastavil. Navrhovateľ ako oprávnený ani proti tomu odvolanie nepodal.

Ďalej súd prvého stupňa poukázal na to, že
- odporkyňa nerozporovala uplatnenie nárokov navrhovateľom a jeho nároky neuspokojila,
- lehota 15 dní sa nevzťahovala na rozhodnutie o zamietnutí návrhu na vydanie poverenia (ale len na

vydanie poverenia),
- nemal za preukázaný nesprávny úradný postup - existenciu prieťahov v exekučnom konaní,
- nemal za preukázaný vznik škody,
- nebolo možné skúmať ani príčinnú súvislosť,
- (tým) nie sú splnené hmotnoprávne podmienky pre zodpovednosť štátu.

Uvedené rozhodnutie včas podaným odvolaním napadol len navrhovateľ domáhajúci sa jeho zrušenia a
vrátenia veci súdu prvého stupňa na opätovné prejednanie. V dôvodoch svojho odvolania súdu prvého
stupňa vyčítal to, že aplikáciou novej úpravy § 9 ods. 2 zákona č. 514/2003 Z. z. de iure a de facto
aplikoval princíp priamej retroaktivity, čo je neprípustné, že súd vôbec nevysvetlil svoj názor o tom, že

účastníkom nevznikol stav právnej neistoty a že súdu neprísluší polemizovať o vhodnosti limitácie dĺžky
konaní zákonnými lehotami a má aplikovať platné právo.

Odporkyňa sa k podanému odvolaniu navrhovateľa nevyjadrila. V priebehu konania sa vyjadrila k
podanému návrhu, ktorý žiadala ako nedôvodný plne zamietnuť.

Krajský súd v Nitre ako súd odvolací (§ 10 ods. 1 OSP) prejednal vec bez nariadenia odvolacieho
pojednávania s verejným vyhlásením rozhodnutia (§ 214 ods. 2 a § 156 ods. 1 a 3 OSP) viazaný
rozsahom a dôvodmi podaného odvolania navrhovateľa (§ 212 ods. 1, prihliadajúc i na prípadné vady
konania pred súdom prvého stupňa majúce za následok nesprávne rozhodnutie vo veci - § 212 ods. 3)

a dospel k záveru, že napadnutý rozsudok súdu prvého stupňa je potrebné podľa ustanovenia § 219
ods. 1 OSP ako vecne správny potvrdiť a súčasne v zmysle ustanovenia § 224 a § 142 ods. 1 OSP v
odvolacom konaní úspešnej odporkyni náhradu trov odvolacieho konania nepriznať z dôvodu, že jej v
konaní žiadne nevznikli.V danej veci navrhovateľ podal odvolanie, ktorého odvolacie dôvody uvádzané v odvolaní
nekorešpondujú plne s právnymi dôvodmi a skutkovými zisteniami, na ktorých je založené napadnuté

rozhodnutie, navrhovateľ dostatočne nerozlišuje medzi jednotlivými rozhodnutiami súdov a je zrejmé,
že ide o formulárovo podané odvolanie bez ozajstnej snahy splniť si svoju povinnosť účastníka
v kontradiktórnom spore. Prieskumná činnosť odvolacieho súdu zahŕňa ako hmotnoprávnu tak aj
procesnoprávnu oblasť a pri rozhodovaní je odvolací súd viazaný ako rozsahom odvolania, tak aj
dôvodmi podaného odvolanie, keď podaním odvolania odvolateľ svojím dispozičným úkonom fakticky

vymedzuje nielen rozsah, ale aj dôvody preskúmavacej činnosti súdu, a preto sa odvolací súd pri
posudzovaní danej veci zaoberal len námietkami navrhovateľa z odvolania a procesným postupom
súdu prvého stupňa predchádzajúcim vydaniu napadnutého rozhodnutia z hľadiska, či prípadne došlo
k vadám, ktoré mali za následok nesprávne rozhodnutie vo veci.

Dokazovanie bolo vykonané výlučne oboznámením listín nachádzajúcich sa v spise, ako aj

oboznámením exekučných spisov, ktorých dôkazov sa navrhovateľ dovolával, keď inak za odňatie
možnosti konať pred súdom možno považovať iba odňatie práv spôsobené procesnou činnosťou súdu,
nie opomenutím alebo pasivitou účastníka, ktorý sa pojednávania nezúčastní z vlastného rozhodnutia
resp. z ospravedlniteľného dôvodu, čím si sám zmarí možnosť realizovať na pojednávaní svoje procesné
oprávnenia. Z tohto pohľadu súd prvého stupňa prejednal a rozhodol vec zákonným spôsobom, keď

v súlade so zásadou kontradiktórnosti sporového konania umožnil účastníkom konania realizáciu ich
procesných práv priznaných im Občianskym súdnym poriadkom.

Zákon č. 514/2003 Z. z. (nahradzujúci zákon č. 58/1969 Zb. o zodpovednosti za škodu spôsobenú
rozhodnutím orgánu štátu) o zodpovednosti za škodu spôsobenú pri výkone verejnej moci a o zmene

niektorých zákonov (v znení neskorších predpisov nadobúdajúci účinnosť od 1.7.2004) je osobitným
zákonom, ktorý v nadväznosti na Listinu základných práv a slobôd (ústavný zákon č. 23/1991 Zb.
- článok 36 ods. 3 a 4), Dohovor o ochrane ľudských práv a základných slobôd (č. 209/1992 Zb.
- článok 6 ods. 1) a Ústavu Slovenskej republiky (č. 460/1992 Zb. - článok 46 ods. 3) upravuje
podmienky a spôsob náhrady škody, ktorá vznikla pri výkone verejnej moci, keď na to, aby štát

zodpovedal za škodu spôsobenú orgánom vykonávajúcim verejnú moc, musia byť súčasne splnené
podmienky zodpovednosti za škodu podľa tohto zákona. Základnou podmienkou je, aby škoda bola
spôsobená pri výkone verejnej moci orgánom, ktorý vykonáva verejnú moc niektorým zo spôsobom
v zákone špecifikovaným, druhým predpokladom je vznik škody alebo nemajetkovej ujmy a treťou
nevyhnutnou podmienkou je, aby medzi konaním vedúcim k vzniku škody a samotnou škodou bola daná

priama príčinná súvislosť, pričom dôkazné bremeno na preukázanie splnenia zákonných podmienok
znáša poškodený a v prípade ich preukázania sa štát svojej zodpovednosti zbaviť nemôže, keďže
zodpovednosť štátu má charakter objektívnej zodpovednosti (bez ohľadu na zavinenie). Zákon rozlišuje
dva základné okruhy zodpovednosti za škodu a to zodpovednosť za škodu spôsobenú nezákonným
rozhodnutím(§5a6)azodpovednosťzaškoduspôsobenúnesprávnymúradnýmpostupom(§9),keďje

samostatneupravenázodpovednosťzodpovednosťštátuzarozhodnutieozatknutí,zadržaníaleboinom
pozbavení osobnej slobody (§ 7) a tiež za rozhodnutie o treste, o ochrannom opatrení alebo o väzbe (§
8). Pojem „nesprávny úradný postup orgánu verejnej moci“ nie je zákonodarcom v ustanovení § 9 ods. 1
zákona výslovne definovaný, je uvedený len príkladmo. Pri nedostatku zákonnej explicitnej definície vo
všeobecnosti možno za takýto postup považovať porušenie pravidiel predpísaných právnymi normami

pre konanie štátneho orgánu pri jeho činnosti súvisiacej s výkonom verejnej moci, ktorý sa dotýka
individuálnych práv a povinností účastníkov daného konania, keď v zmysle zákona za nesprávny úradný
postup sa považuje aj porušenie povinnosti orgánu verejnej moci urobiť úkon alebo vydať rozhodnutie
v zákonom ustanovenej lehote, nečinnosť takéhoto orgánu, zbytočné prieťahy v konaní alebo iný
nezákonný zásah do práv a právom chránených záujmov fyzických a právnických osôb.

Rozhodovanie o náhrade škody spôsobenej nesprávnym úradným postupom je závislé od posúdenia
príčinnej súvislosti medzi týmto postupom orgánu verejnej moci priamo súvisiacim s výkonom právomoci
orgánu verejnej moci a vzniknutou škodou ako jedným z rozhodujúcich predpokladov pre vznik
zodpovednosti škody, čo vyžaduje starostlivé zváženie všetkých príčinných súvislostí pre objasnenie

príčin, ktoré k určitému výsledku viedli, keď nesprávny postup orgánu štátu musí byť vždy so vznikom
škody vo vzťahu (priamej) príčiny a následku.Podstata sporu účastníkov teda spočívala v tom, či pre zamietajúce rozhodnutia o žiadosti súdneho
exekútora na vydanie poverení na vykonanie exekúcie platila pätnásťdňová lehota, či postup
exekučného súdu vykazoval znaky zbytočných prieťahov a či navrhovateľovi vznikla z dôvodu tvrdeného

nesprávneho úradného postupu škoda a nemajetková ujma tak, že bola v príčinnej súvislosti s konaním
exekučného súdu.

Vychádzajúc z ustanovenia § 44 ods. 2 Exekučného poriadku (citovaného súdom prvého stupňa) mal
odvolací súd za to, že lehota 15 dní od doručenia žiadosti exekútora pre exekučný súd sa vzťahovala

len na prípady vydania poverenia na vykonanie exekúcie, pri nezistení rozporu tak, ako to je uvedené
v druhej vete tohto ustanovenia. Úmyslom zákonodarcu bolo zefektívniť exekučné konanie v snahe
dosiahnuť, aby poverenie na vykonanie exekúcie nebolo zdržiavané nečinnosťou exekučného súdu,
a preto z prejavu vôle normotvorcu obsiahnutom vo vetách 2 a 3 uvedeného ustanovenia rozlišoval
prípady „ak súd nezistí rozpor žiadosti o udelenie poverenia“ (veta druhá) a prípad „ak súd zistí rozpor
žiadosti“ (veta tretia). Pokiaľ by mal zákonodarca úmysel, aby pätnásťdňová lehota exekučného súdu

sa vzťahovala i na rozhodnutie, ktorým žiadosť súdneho exekútora o udelenie poverenia zamietne, bol
by to upravil explicitne uložením (exekučnému súdu) povinnosti rozhodnúť v oboch prípadoch v lehote
15 dní, bez toho, že by rozlišoval jednotlivé zistenia exekučného súdu. Vydanie poverenia je osobitná
skrátená forma rozhodnutia exekučného súdu, zamietnutie žiadosti je riadnym rozhodnutím exekučného
súdu vyžadujúcim náležité odôvodnenie zistených rozporov s dôsledkom pre nevydanie poverenia.

Vychádzajúc z uvedeného potom odvolací súd následne posudzoval, či konanie exekučného súdu,
nevykazovalo navrhovateľom tvrdené zbytočné prieťahy, resp. či jeho postup treba považovať za
nesprávny úradný postup (práve) pre nevydanie rozhodnutia v zákonom ustanovenej lehote. Pri
rozhodovaní o tom, či vo veci došlo k prieťahom v konaní sa zohľadňujú tri kritériá, ktorými sú: 1. právna

a faktická zložitosť vecí, o ktorej súd rozhoduje, 2. správanie účastníka konania, 3. spôsob, akým súd v
konanípostupoval.Pojem„zbytočnéprieťahy“obsiahnutývčlánku48ods.2Ústavyjepojemautonómny,
ktorý nemožno vykladať a aplikovať len s ohľadom na lehoty uvedené v zákone, ale s ohľadom na
konkrétneokolnostivecisaajvtýchtoprípadochpostupdotknutéhoštátnehoorgánunemusívyznačovať
takými významnými prieťahmi, ktoré by bolo možné kvalifikovať ako zbytočné prieťahy (nález Ústavného

súdu SR sp. zn. I. ÚS 16/02). Ustanovenie § 9 zákona treba na vec aplikovať v takom znení, v akom platil
v čase namietaného nesprávneho úradného postupu orgánu verejnej moci (a nie je teda možné toto
zákonné ustanovenie vykladať v zmysle jeho znenia po novele od 1.1.2013 (zákonom č. 412/2012 Z. z.),
z čoho potom vyplýva, že postup exekučného súdu bolo nevyhnutné posúdiť aj z hľadiska „zbytočných
prieťahov“ a to súdom samostatne, bez potreby existencie rozhodnutia alebo konania iného orgánu v

zmysle znenia ustanovenia § 9 ods. 2 po novelizácii od 1.1.2013. Posúdenie zbytočných prieťahov nie je
(ale) možné bez prihliadania na všetky okolnosti veci, teda nemožno neprihliadať na tisícky obdobných
vecí (podávaných navrhovateľom na postup exekučného súdu) i vzhľadom k jeho možnostiam.

Za daných okolností tak navrhovateľ nepreukázal, že zo strany exekučného súdu došlo k nesprávnemu

úradnému postupu nevydaním rozhodnutia v zákonnej lehote a ani k zbytočným prieťahom, teda
k naplneniu základného predpokladu pre prípadnú zodpovednosť odporcu, v dôsledku čoho nebolo
potrebné zaoberať sa škodou a príčinnou súvislosťou.

Zamietnutie žiadosti exekútora po cca 6 mesiacoch nemožno podľa odvolacieho súdu hodnotiť ako

zbytočné prieťahy (so stavom právnej neistoty navrhovateľa a s dôsledkom vzniku škody), keď bolo
potrebné prihliadať na tisícky obdobných vecí a možnosti súdu. Naviac pokiaľ navrhovateľ nedisponoval
spôsobilým exekučným titulom, nemohol mu tento privodiť prospech a teda mu preto nemohla vzniknúť
(ani) škoda nemožnosťou jeho realizácie.

Vychádzajúc z uvedeného mal potom odvolací súd za to, že súd prvého stupňa rozhodol vo veci vecne
správne, keď návrh navrhovateľa plne zamietol. Odvolací súd tiež vychádzal z toho, že medzi účastníkmi
konania nebolo sporné to, že by navrhovateľ nepodal návrh na predbežné prerokovanie svojich nárokov
a že 6-mesačná lehota na ich prerokovanie v čase rozhodovania súdu už uplynula, že je neprípustná
všeobecná paušalizácia uplatňovaných nárokov na náhradu škody a nemajetkovej ujmy, keď oba nároky

je potrebné v konaní jednoznačne preukázať (nie je možné ich len predpokladať) v konaní vykonaným
dokazovaním, že nepredloženie dôkazov nie je dôvodom na zastavenie konania, že znalecký posudok
slúži len na preskúmavanie správnosti preukázaných tvrdení účastníkov konania, že rozhodovaciu
činnosť súdov tvoriacich podstatu súdnictva nemožno hodnotiť ako nesprávny úradný postup, že vzťahpríčinnej súvislosti medzi nesprávnym úradným postupom je vzťahom príčiny a následku, ktorý musí byť
priamy,bezprostrednýaneprerušený(anestačí,akjeibasprostredkovaný,tedakzmenšeniumajetkuby
museloprísťpriamoalentýmtopostupom),ženavrhovateľnevyprodukovalžiadnedôkazypreukazujúce

ním uvádzanú škodu a nemajetkovú ujmu a že vadu konania majúcu za následok nesprávne rozhodnutie
vo veci nezistil.

Poučenie:

Proti tomuto rozhodnutiu odvolanie nie je prípustné.