Rozsudok ,
Zmenené Rozhodnutie bolo vynesené dňa štvrtok 15. marec 2012

Súd: Okresný súd Galanta
Spisová značka: 15C/174/2008

Identifikačné číslo súdneho spisu: 2308213612
Dátum vydania rozhodnutia: 15. 03. 2012
Meno a priezvisko sudcu, VSÚ: JUDr. Rastislav Jakubovič

ECLI: ECLI:SK:OSGA:2012:2308213612.13

ROZSUDOK V MENE

SLOVENSKEJ REPUBLIKY

Okresný súd Galanta v konaní vedenom pred sudcom JUDr. Rastislavom JAKUBOVIČOM v právnej

veci navrhovateľa : Pavol Kubala, nar. 5.4.1950, trvale bytom Gelnická 7606/24, 831 06 Bratislava -
Rača, zastúpený JUDr. Jaroslavom Fridrichom, advokátom so sídlom 810 00 Bratislava, Koceľova č.
9 proti odporcovi : Duslo, a.s., IČO: 35 826 487, so sídlom Administratívna budova, ev. č. 1236, Šaľa,
zastúpený JUDr. Lukášom Garčárom, advokátom so sídlom 811 09 Bratislava, Špitálska 10, o zaplatenie
34 505,08 € z titulu mimoriadneho odškodnenia za sťaženie spoločenského uplatnenia, takto

r o z h o d o l :

Odporca je povinný zaplatiť navrhovateľovi 34 505,07 € do 3 dní od právoplatnosti tohto rozsudku.

O trovách konania súd rozhodne samostatným uznesením.

o d ô v o d n e n i e :

Navrhovateľ sa svojim návrhom zo dňa 26.8.2008, ktorý bol doručený tunajšiemu súdu dňa 2.9.2008
domáhal, aby súd zaviazal odporcu k zaplateniu sumy 34 505,07 €. Navrhovateľ svoj návrh odôvodnil
tak, že v prevádzke odporcu pracoval od roku l969 do roku l986 ako spriadač v prevádzke na výroby
viskózneho hodvábu. Pracovný pomer medzi navrhovateľom a odporcom bol ukončený v priebehu
roka 1986, pretože odporca nemal s prihliadnutím na zdravotný stav navrhovateľa možnosť ho ďalej
zamestnávať. Počas trvania pracovného pomeru bola navrhovateľovi dňa 14.1.1981 zistená choroba z
povolania - chronická intoxikácia sírouhlíkom. Uvedená choroba bola spôsobená tým, že navrhovateľ bol

počas výkonu pracovnej činnosti pre odporcu v jeho prevádzke na výrobu vískózneho hodvábu v období
rokoch 1969 až 1986 vystavený pôsobeniu toxického plynu sírouhlíka. V dôsledku tejto dlhotrvajúcej
expozície sa u navrhovateľa prejavila choroba z povolania špecifikovaná Vyhláškou č. 32/1965 Zb. ako
chronická otrava sírouhlíkom. V Posudku o odškodnení bolesti a sťaženia spoločenského uplatnenia
ktorý vypracovala Fakultná nemocnica akad. L. Dérera, klinika pracovného lekárstva a toxikológie bolo
poškodenie zdravia žalobcu v zmysle zásad pre hodnotenie odškodnenia za sťaženie spoločenského
uplatnenia prvotne ohodnotené na 400 bodov. K opakovanému ohodnoteniu došlo v dôsledku zjavného

objektívneho zhoršenia zdravotného stavu žalobcu, kedy bolo vykonané Klinikou pracovného lekárstva
a toxikológie dobodovanie na súčasných 700 bodov. Doteraz Slovenská poisťovňa a.s. a následne
Sociálna poisťovňa z titulu poistného plnenia navrhovateľovi vyplatila sumu XX XXX,- I.. Navrhovateľ
v svojom návrhu ďalej poukazoval na to, že ho choroba z povolania, resp. jej prejavy obmedzujú vo
všetkých sférach spoločenského života. Z psychiatrického hľadiska trpí poruchami spánku, nezvláda
bežnú komunikáciu a prejavujú sa u neho agresívne a depresívne stavy.

Odporca žiadal žalobu zamietnuť, nakoľko poškodenie zdravia bolo podľa neho zohľadnené v
posudkoch Kliniky pracovného lekárstva a toxikológie, pri stanovení základného počtu bodov v zmysle
ust. § 6 ods. 1 Vyhl. č. 32/1965 Zb. Podľa jeho názoru chorobné príznaky, ktoré boli zohľadnené v
lekárskych posudkoch nemôžu byť následne podkladom pre rozhodnutie o prípadnom zvýšení náhradyza sťaženie spoločenského uplatnenia. Odporca ďalej poukazoval, že na prípad navrhovateľa nie je
možné aplikovať ani ust. § 7 ods. 3 Vyhl. č. 32/1965 Zb., nakoľko podľa jeho názoru nejde o prípad hodný
osobitného zreteľa a na strane navrhovateľa nie je možné vidieť výnimočnosť a špecifickosť, ktorou by

sa odlišoval od iných osôb postihnutých chronickou intoxikáciou sírouhlíka. Odporca ďalej poukazoval,
že zo spisového materiálu vyplýva, že navrhovateľ nedodržiaval liečebný režim a naposledy bol
hospitalizovaný v roku 2005. Podaním zo dňa 16.3.2009 navyše odporca vzniesol námietku premlčania,
pričom toto svoje stanovisko odôvodnil tak, že prvý Posudok pracovného lekárstva a toxikológie bol
vydaný ešte v roku l986 a druhý kde došlo k dobodovaniu a k zvýšeniu dobodovania na celkových 700

bodov bol vydaný v roku 2000, pričom návrh bol súdu doručený až dňa 2.9.2008.

V priebehu konania na základe podnetu odporcu zo dňa 2.10.2008 v konaní vystupoval aj vedľajší
účastník a to Sociálna poisťovňa. Na základe písomného vyjadrenia vedľajšieho účastníka zo dňa
12.3:2009 a na základe súhlasného stanoviska účastníkov konania na pojednávaní dňa 30.4.2009 súd s
vedľajším účastníkom ďalej nekonal, nakoľko podľa § 272 ods. l Zák. 461/2003 Z.z. o sociálnom poistení

ide v prípade navrhovateľa o prípade, keď nárok vznikol pred 1.4.2002 a nespadá pod prípady v ktorých
od 1.1.2004 prevzala Sociálna poisťovňa povinnosť výplaty za zamestnávateľa.

Súd vo veci vykonal dokazovanie výsluchom účastníkov, v konaní rovnako vypočul svedkov W. J., N.
J., T. J., oboznámil sa s obsahom posudkov Kliniky pracovného lekárstva a toxikológie, rovnako ako s

odborným vyjadrením Kliniky pracovného lekárstva a toxikológie zo dňa 1.6.2009 a taktiež ostatným na
vec sa vzťahujúcim spisovým materiálom a po takto vykonanom dokazovaní zistil nasledovný skutkový
stav veci:

Navrhovateľ bol zamestnaný v prevádzke odporcu v rozmedzí rokov 1969 až 1986. V uvedenom období

pracoval ako spriadač v prevádzke na výrobu viskózneho hodvábu. Počas výkonu pracovnej činnosti
bol vystavený pôsobeniu toxického plynu sírouhlíka. Po zistení choroby z povolania bol navrhovateľ
za zľahčených podmienok zamestnaný do roku 1999. Od toho času mu jeho zdravotný stav okrem
príležitostných prác neumožňuje trvale sa zamestnať.

Pracovný pomer navrhovateľa s odporcom bol ukončený v roku 1986, pretože odporca nemal s
prihliadnutím na zdravotný stav navrhovateľa možnosť ďalej ho zamestnávať. Navrhovateľ pôvodne
pracoval v podniku Chemické závody Juraja Dimitrova, ktorý sa po privatizácii zmenil na spoločnosť
Istrochem,a.s.naktorúprešlivšetkyjehozáväzky.NáslednedošlokzlúčeniuspoločnostiIstrochem,a.s.
a spoločnosti Duslo, a.s., pričom spoločnosť Duslo, a.s. ako univerzálny právny nástupca spoločnosti

Istrochem, a.s. prebrala celé základné imanie ako aj všetky práva a povinnosti zanikajúcej spoločnosti
Istrochem.

Dlhotrvajúca expozícia v toxickom prostredí vyvolala u navrhovateľa rad chorobných zmien, ktoré boli
neskôr diagnostikované ako choroba z povolania - chronická intoxikácia sírouhlikom. Táto choroba bola

u navrhovateľa zistená dňa 14.1.1986. V Posudku o odškodnenie bolesti a sťaženie spoločenského
uplatnenia, ktorý vypracovala Fakultná nemocnica akad. L. Dérera, klinika pracovného lekárstva a
toxikológie. bolo poškodenie zdravia žalobcu v zmysle zásad pre hodnotenie odškodnenia ohodnotené
na 350 bodov. Opätovne v roku 2000 z dôvodu zjavného zhoršenia zdravotného stavu bolo poškodenie
zdravia navrhovateľa a sťaženie jeho spoločenského uplatnenia dobodované na 700 bodov.

Vo veci odškodnenia za sťaženie spoločenského uplatnenia doteraz vyplatila Slovenská poisťovňa, a.s.
navrhovateľovi za 700 bodov sumu XX XXX,- I.. Podaním zo dňa 27.9.2005 č. 500-405-2110 oznámila
navrhovateľovi Sociálna poisťovňa, že k uvedenému dátumu predstavuje miera jeho poklesu schopnosti
vykonávať zárobkovú činnosť 50% so zdravou fyzickou osobou. V súčasnej dobe má žalobca 58 rokov,

čiže je osobou v produktívnom veku. V súčasnosti žije v spoločnej domácnosti s bývalou manželkou a
dvoma plnoletými deťmi. S manželkou sa navrhovateľ rozviedol na základe jej návrhu a to pre nezhody,
ktoré boli vyvolané zmenou jeho osobnosti, zlým psychickým stavom a jeho apatiou k rodinnému
spolužitiu. Navrhovateľ má stredoškolské vzdelanie s maturitou. Pred objavením sa príznakov choroby
z povolania viedol aktívny rodinný, kultúrny a športový život na úrovni ostatných bežných ľudí v jeho

spoločenskom zaradení. Od svojich 19 rokov bol pracovne činný a do prepuknutia choroby z povolania
netrpelžiadnymipsychickýmianeurologickýmichorobamiaalergiami.Vsúčasnejdobenavrhovateľsvoj
čas trávi tak, že sa zdržuje väčšinou doma, pozerá televízor alebo spí. Nevedie takmer žiadny aktívny
spoločenský život. Akákoľvek komunikácia s rodinnými príslušníkmi, ktorí sa takisto zdržujú v spoločnejdomácnosti sa končí hádkou. Stratil všetkých známych a priateľov. Voči bývalej manželke je agresívny a
vulgárny. Stalo sa, že bývalú manželku aj napadol. V minulosti navrhovateľ s priateľmi aktívne športoval,
venoval sa deťom, chodieval s priateľmi športovať a hrať futbal. Pohostinské zariadenia nenavštevuje,

keď ráno vstane, naje sa a ide si opäť ľahnúť. Dá si kávu, zapáli si cigaretu a potom opäť leží. V svojej
izbe má 2 televízory ktoré pozerá a neustále ich prepína.

Svedkyňa T. J. v svojej výpovedi uviedla, že zmeny v správaní odporcu sa začali prejavovať niekedy v
polovici 80.-tych rokov. Celá rodina boli športovo založení. Navrhovateľ sa dovtedy o rodinu príkladne

staral. Veľa času trávil s deťmi, pretože on sám vyrastal v detskom domove a snažil sa dať deťom to, čo
mal on sám odopreté. Venoval sa športu, dokonca reprezentoval v stolnom tenise aj podnik, v ktorom
bol zamestnaný. Podľa výpovede svedkýň v minulosti často chodievali na športové akcie, prechádzky,
turistiku. Navštevovali kiná, divadlá. Po tom, čo začalo u navrhovateľa dochádzať k zmenám v správaní
stal sa apatickým. Keď vodieval deti na tréning na ich neúspechy prejavoval prehnané reakcie. K jej
osobe začal byť prehnane kritický, vyčítal jej minulosť. Jeho stav sa postupne zhoršoval. Voči jej osobe

bol agresívny a vulgárny. Nebola s nim možná takmer žiadna komunikácia. Podráždene reagoval aj na
banálne veci. Je apatický, v podstate väčšinu dňa trávi v svojej izbe a nikam nechodí. V byte absolútne
s domácimi prácami nepomáha, hoci v minulosti to bol práve on, kto bol poriadkumilovný. K rozvodu
ich manželstva došlo v roku l989.

Z výpovede svedka W. J., ktorý je synom navrhovateľa súd zistil, že keď boli s bratom ešte malí
navrhovateľ s nimi chodieval na tréningy, do kina, často sa im venoval. Neskôr sa im prestal venovať
vôbec. Bol podráždený, urážal ich mamu, prišiel o všetkých kamarátov a prestal vyhľadávať kontakt s
ľuďmi. Spolužitie svojich rodičov svedok hodnotil tak ako úplne normálne. Nevyskytovali sa medzi nimi
žiadne hádky a nezhody. Neskôr keď sa navrhovateľ začal meniť, svoju manželku urážal a pľul na ňu.

V súčasnosti s navrhovateľom svedok nekomunikuje, pretože každý rozhovor sa končí hádkou.

Z výpovede svedka N. J., ktorý je synom navrhovateľa súd zistil, že navrhovateľ sa v minulosti k nemu
a k bratovi správal skutočne ako otec. Potom sa to všetko zmenilo. Prestal s nimi chodievať na tréningy,
začal byť nervózny, na všetko sa sťažoval. Najhoršie sa správal k svojej manželke. Svedok ďalej uviedol,

že sa kvôli tomu ako sa správal k svojej manželke - svedkovej matke aj s navrhovateľom pobil. Postupne
časom sa navrhovateľ stával agresívnejším a nervóznejším, absolútne sa nestaral o zabezpečovanie
potrieb domácnosti a všetko čo urobí niekto iný je absolútne zle.

Podľa odborného vyjadrenia Fakultnej nemocnice s poliklinikou akad. L. Dérera, Kliniky pracovného

lekárstva a toxikológie súd zistil, že bodovým hodnotením sťaženia spoločenského uplatnenia bolo
v rokoch 1985 a 2005 zohľadnený aktuálny zdravotný stav navrhovateľa. Súčasný zdravotný stav
(symptómy aj syndrómy) sú výlučne výsledkom choroby z povolania. U menovaného sa obraz chronickej
intoxikácie sírouhlíkom neodlišuje od štandardného klinického obrazu tejto choroby. Súčasnými
dostupnými medicínskymi metódami nie je možné dosiahnuť úplné vymiznutie prejavov špecifikovaného

ochorenia a nie je možné jeho vyliečenie. Chronická intoxikácia sírouhlíkom v dôsledku jej prejavov
v psychickej zložke výrazne ovplyvňuje každodenné úkony a citový život navrhovateľa. Navrhovateľ
je impulzívny, emočne labilný, výrazne neurotický so sklonom k úzkostným reakciám. Denný režim
negatívne ovplyvňuje aj znížená úroveň krátkodobej pamäte. Pohybové funkcie u navrhovateľa sú
čiastočne negatívne ovplyvnené základným ochorením v dôsledku polyneuropatie (kŕče v lýrkach,

tŕpnutie chodidiel). Vnímanie je ovplyvnené organickým poškodením mozgu (intelektová insuficiencia,
znížená schopnosť koncentrácie a pamäte). Styk s tretími osobami pôsobí v dôsledku vyššie uvedených
skutočností rušivo.

Z prepúšťacej správy Fakultnej nemocnice s poliklinikou akad. L. Dérera, Kliniky pracovného lekárstva

a toxikológie súd zistil, že všetky popísané prejavy a zdravotné ťažkosti boli v priebehu hospitalizácie
od 12.5.2008 do 16.5.2008 u navrhovateľa konštatované. Skutočnosti uvedené v odbornom stanovisku
Kliniky pracovného lekárstva a toxikológie sú ďalej podporené aj ostatnou zdravotnou dokumentáciou,
ktorá bola predložená súdom a to najmä správami K.. U. Š., psychiatra zo 16.2.2009 a z 25.8.2008,
ktorá potvrdila prejavy choroby z povolania a jej dopad na psychickú stránku navrhovateľa. Uvedená

ošetrujúca lekárka konštatuje u navrhovateľa instabilnú psychomotoriku, ulpievavé, obávavé a
depresívne prvky., vzťahovačnosť a zníženú kritičnosť. V rámci diagnózy K.. U. Š. konštatuje organický
psychosyndróm pri chronickej intoxikácii sírouhlíkom, organickú emočnú labilitu a organickú depresívnu
poruchu. V svojej správe zo dňa 16.2.2009 konštatuje s pribúdajúcimi rokmi stupňovanie psychickýcha neurologických ťažkostí. Aj napriek užívaniu liekov je konštatované u navrhovateľa zhoršovanie
somatopsychického stavu. K ochoreniu a zhoršovaniu stavu navrhovateľa dochádza v súvislosti s jeho
pracovným zaradením v toxickej prevádzke a následnou intoxikáciou sírouhlíka.

Podľa ustanovenia § 190 ods. 1 zák. č. 65/1965 Zb. v znení zák. č. 451/92 Zb. a neskorších zmien a
doplnení (ďalej len „Zák. práce!) ak u zamestnanca došlo pri plnení pracovných úloh, alebo v priamej
súvislosti s nim k poškodeniu na zdraví, alebo k jeho smrti úrazom (pracovný úraz), zodpovedá za škodu
tým vzniknutú zamestnávateľ, u ktorého bol zamestnanec v čase úrazu v pracovnom pomere.

Podľa ustanovenia § 193 ods. l písm. b/ Zák. práce zamestnancovi, ktorý utrpel pracovný raz, alebo
u ktorého sa zistila choroba z povolania, je zamestnávateľ povinný v rozsahu, v ktorom za škodu
zodpovedá, poskytnúť náhradu za bolesť a sťaženie spoločenského uplatnenia.

Podľa ustanovenia § 196 Zák. práce náhrada za bolesť a za sťaženie spoločenského uplatnenia,

ktoré zamestnancovi vznikli následkom pracovného úrazu, alebo choroby z povolania, poskytujú sa
jednorázove.

Podľa ustanovenia § 203 Zák. práce Ministerstvo zdravotníctva SR ustanoví po dohode s Ministerstvom
práce, sociálnych vecí a rodiny SR vyhláškou výšku, do ktorej možno poskytnúť náhradu za bolesť a za

sťaženie spoločenského uplatnenia, a určovanie výšky náhrady v jednotlivých prípadoch.

Podľa ustanovenia § 2 ods. 1 vyhlášky č. 32/1965 Zb. o odškodňovaní bolesti a sťaženia spoločenského
uplatnenia v platnom znení účinnom od 1.9.1981 ( v znení vyhl. č. 78/1981 Zb.) odškodnenie za bolesť
sa poskytuje za bolesti spôsobené poškodením na zdraví, jeho liečením alebo odstraňovaním jeho

následkov, a to podľa zásad a sadzieb ustanovených v prílohe tejto vyhlášky. Odškodnenie za bolesť
musí byť primerané povahe poškodenia na zdraví a priebehu liečenia.

Podľa ustanovenia § 4 ods. 1 citovanej vyhlášky, sťaženie spoločenského uplatnenia sa odškodňuje,
ak poškodenie na zdraví má preukázateľne nepriaznivé dôsledky pre životné úkony poškodeného,

pre uspokojovanie jeho životných a spoločenských potrieb, alebo pre plnenie jeho spoločenských úloh
(ďalej len „následky“). Odškodnenie za sťaženie spoločenského uplatnenia musí byť primerané povahe
následkov a ich predpokladanému vývoju, a to v rozsahu, v akom sú obmedzené možnosti poškodeného
uplatniť sa v živote a spoločnosti.

Podľa ustanovenia § 7 ods. 1, 3 citovanej vyhlášky sa výška odškodnenia za bolesť a sťaženie
spoločenského uplatnenia určuje sumou 15,- Sk za jeden bod.

V prípadoch hodných osobitného zreteľa môže súd odškodnenie a sťaženie spoločenského uplatnenia
primerane zvýšiť a to nad sumu uvedenú v ods. 1,2.

Podľa § 9 ods. 4 pred bodkočiarkou citovanej vyhl. , ak ide o chorobu z povolania, profesionálnu otravu,
aleboinépoškodeniezdraviapripráci,podávaposudokvýlučneoddelenie(klinika)pracovnéholekárstva
nemocnie s poliklinikou príslušné podľa sídla pracoviska poškodeného.

Pri škode na zdraví sa jednorazovo odškodňujú bolesti poškodeného a sťaženie jeho spoločenského
uplatnenia (§ 196 Zákonníka práce), pričom vo výnimočných prípadoch hodných mimoriadneho zreteľa
môže súd odškodnenie primerane zvýšiť a to i nad zákonom ustanovené najvyššie výmery odškodnenia
(§ 7 ods. 3 Vyhlášky č. 32/1965 Zb. v znení neskorších predpisov. Z uvedeného je teda zrejmé,

že odškodnenie za bolesť a sťaženie spoločenského uplatnenia podľa § 196 Zákonníka práce a
mimoriadne zvýšenie náhrady za bolesť a sťaženie spoločenského uplatnenia podľa § 7 ods. 3 Vyhl.
č. 32/1965 Zb. sú dva oddelené nároky spravujúce sa svojim vlastným právnym režimom, ktoré sa
líšia dôvodom a okamihom svojho vzniku. Náhrada za bolesť a sťaženie spoločenského uplatnenia
je nárokom, ktorý vzniká na základe právnej skutočnosti, ktorou je škoda na zdraví, ktorú utrpel

zamestnanec pri výkone práce, na druhej strane nárok vyplývajúci z mimoriadneho zvýšenia náhrady za
bolesť a sťaženie spoločenského uplatnenia vzniká až okamihom právoplatnosti súdneho rozhodnutia,
ktorým bolo toto mimoriadne zvýšenie priznané. Z uvedeného je teda zrejmé, že aj režim premlčania
týchto nárokov bude zjavne odlišný, pričom právo vyplývajúce z nároku na mimoriadne zvýšenienáhrady za bolesť a sťaženie spoločenského uplatnenia sa bude premlčovať až od okamihu svojho
konštituovania súdnym rozhodnutím. K takémuto názoru dospel súd na základe toho, že iná premlčacia
doba, resp. okamih začatia plynutia premlčacej doby v prípade mimoriadneho zvýšenia náhrady za

bolesť a sťaženie spoločenského uplatnenia nepripadá do úvahy, nakoľko tento nárok bez absencie
právoplatného súdneho rozhodnutia neexistuje a právo ktoré neexistuje, nemôže byť podľa názoru súdu
ani premlčané.

Žiadna právna norma platná na území SR nevymedzuje pojem sťaženia spoločenského uplatnenia.

Toto sa posudzuje z lekárskeho hľadiska, pričom zákon stanovuje iba postup akým sa toto posúdenie
a ohodnotenie sťaženie spoločenského uplatnenia vykonáva. Sťaženie spoločenského uplatnenia
sa odškodňuje vtedy, ak má ujma na zdraví preukázateľne trvalé a výraznejšie dôsledky na život
poškodeného, uspokojovanie jeho životných, spoločenských potrieb a plnenie jeho spoločenských
úloh. Sťažením spoločenského uplatnenia je potrebné rozumieť nielen vylúčenie ale aj obmedzenie
účasti poškodeného na plnohodnotnom osobnom, rodinnom, spoločenskom, politickom, kultúrnom a

športovom živote. To isté sa týka aj znemožnenia, resp. sťaženia výkonu, či voľby povolania alebo
možnosti jeho ďalšieho sebavzdelávania. Odškodnenie musí byť primerané povahe následkov, ich
predpokladanému vývoju a to v rozsahu, v akom sú sociálne možnosti poškodeného obmedzené. Z
vykonaného dokazovania je potrebné konštatovať, či navrhovateľ je prípadom, ktorý je potrebné zahrnúť
pod ust. § 7 ods. 3 Vyhl. č. 32/65 Zb. v zmysle ktorej sa v celkom výnimočných prípadoch hodných

osobitného zreteľa poškodený odškodňuje. Na základe rozhodnutia súdu primerane zvýšenou sumou a
to aj nad rámec maximálnej stanovenej výšky odškodnenia podľa § 7 ods. 2 Vyhl. č. 32/65 Zb. V prípade
navrhovateľa ide o prípad s výrazným stupňom a rozsahom obmedzenia ako aj s výraznou stratou
predpokladov pre jeho uplatnenie v sociálnej sieti. Ide o prípad, ktorý podľa názoru súdu posudzovať
nad rámec zákonom stanovených limitov, pri ktorom zvýšenie odškodnenia za sťaženie spoločenského

uplatnenia podľa § 6 ods. 2 Vyhl. č. 32/1965 nepostačuje, pretože preukázateľne nepriaznivé dôsledky
poškodenia zdravia s dopadom na bežné životné úkony poškodeného uspokojovanie jeho životných
a sociálnych potrieb vyžadujú osobitné posúdenie nad rámec možností, ktoré zákon a norma
môžu vymedziť. Súd v danom konaní komplexne posúdil všetky faktory a to nielen z pohľadu
odborných lekárskych stanovísk ale aj z pohľadu na dopad choroby z povolania resp. jej prejavov

na uplatnenie navrhovateľa v osobnom, spoločenskom živote. Súd pri svojom posudzovaní bral v
úvahu aj komparáciu súkromného, sociálneho a pracovného života navrhovateľa pred prepuknutím
choroby z povolania a v súčasnej dobe. Zároveň súd vychádzal z odborných a lekárskych stanovísk, z
ktorých vyplýva nemožnosť liečby a takmer určitý predpoklad postupného zhoršovania sa zdravotného
stavu navrhovateľa. Takýmto komplexným posúdením zistených skutočností súd dospel k názoru,

že navrhovateľa je potrebné posudzovať ako prípade hodný osobitného zreteľa, ktorý nie je možné
zahrnúť pod vymedzenie predpokladov pre primerané zvýšenie podľa ust. § 6 ods. 2 vyhl. č. 32/1965.
Týmto vznikla možnosť rozhodnúť o potrebe a primeranosti zvýšenia odškodnenia za bolesť a sťaženie
spoločenského uplatnenia. Súd sa v tejto súvislosti preto nemohol stotožniť s argumentáciou odporcu,
že navrhovateľa nie je možné považovať za prípad hodný osobitného zreteľa, pretože v jeho prípade

sú prejavy ochorenia a jeho priebeh totožné s ostatnými osobami, ktoré trpia rovnakou chorobou. Ak by
súd pripustil túto argumentáciu, navodil by situáciu, že preto, aby poškodenej osobe nebolo priznané
právo na primerané zvýšenie odškodnenia bude postačovať existencia ďalšej jednej osoby s tou istou
osobou ako má osoba poškodená. Pri takejto argumentácii by už nebolo možné poškodenú osobu
považovať za špecifický a výnimočný prípad. Takáto argumentácia podľa názoru súdu je neprípustná

a znemožňujúca riadne uplatnenie práv poškodených osôb ktoré im zveruje zákon. Súd výnimočnosť
prípadu navrhovateľa na rozdiel od odporcu posudzoval vo vzťahu k rovine sociálneho a súkromného
života zdravých osôb s prihliadnutím na charakter a rozsah dopadu choroby z povolania na život
navrhovateľa.

V posudzovanom prípade preto súd na základe vykonaného dokazovania berúc do úvahy dôsledky
trvalých následkov poškodenia zdravia, ktoré sú v priamej príčinnej súvislosti s chorobou z povolania,
ktorá bola u navrhovateľa zistená dňa 14.1.1986 vo veku 35 rokov navrhovateľa dospel k názoru, že
navrhovateľ je jednoznačne prípadom hodným osobitného zreteľa. Súd zároveň poukazuje na to ako
už bolo konštatované, že k chorobe z povolania došlo v dôsledku dlhodobej expozície a inhalovania

sírouhlíka, pričom dôsledky takejto situácie mali dopad nielen na samotného navrhovateľa ale aj na
jeho rodinné a sociálne prostredie. Na základe zdravotných problémov ktoré viedli k zmene osobnosti
u navrhovateľa došlo k úplnému rozkladu a k zmene jeho osobnosti, čo samo osebe viedlo k úplnému
rozpadu rodinnej a sociálnej štruktúry, v ktorej sa navrhovateľ dovtedy pohyboval. Samotné dôsledkychoroby z povolania a jej prejavy mali reálny dopad nielen na život samotného navrhovateľa ale
dlhodobo aj na život jeho bývalej manželky a synov. Zdravotné problémy ktorými navrhovateľ trpí z
dôvodu chronickej intoxikácie sírouhlíkom sa prejavujú ako v neurologickej tak aj v psychickej rovine.

Problémy v neurologickej rovine sa prejavujú tŕpnutím chodidiel a bolesťami v dolných končatinách
čo určitým spôsobom vplýva na motoriku a pohyblivosť navrhovateľa a samo osebe má dopad aj na
možnosť navrhovateľa sa uplatniť v pracovnom prostredí. V psychickej oblasti sa choroba z povolania
prejavuje závažným inreverzibilným poškodením psychiky, sekundárnym neurasthenickým syndrómom
s depresívnymi rysmi, organickým psychosyndrómom a organickým poškodením centrálnej nervovej

sústavy. V reálnom živote sa tieto poškodenia v psychickej oblasti prejavujú znížením úrovne jemnej
motoriky, krátkodobej pamäte, poruchami inteligencie, poruchami koncentrácie, výraznou emočnou
labilitou, latentnou agresivitou, záchvatmi nervozity a depresií. Všetky tieto popísané dôsledky sú
podľa názoru súdu na základe lekárskych stanovísk v príčinnej súvislosti s chorobnými príznakmi
sprevádzajúcimi chronickú intoxikáciu sírouhlíkom Z uvedených skutočností preto súdu vyplynul
jednoznačný záver, že pred prepuknutím choroby z povolania navrhovateľ viedol riadne rodinný život,

venoval sa deťom a manželke, amatérsky športoval. Po prejavení sa choroby u odporcu došlo k rozpadu
rodinných väzieb, rozvodu jeho manželstva. V dôsledku konfliktných situácii s manželkou a synmi došlo
k odcudzeniu. Uvedené skutočnosti sú následkom choroby z povolania ako to vyplýva z vyjadrenia
Kliniky pracovného lekárstva a toxikológie, v zmysle ktorého došlo u navrhovateľa k zmene osobnosti
a k zmene pohľadov a postojov k rodinnému životu. Z uvedeného je preto evidentné, že choroba z

povolania má na navrhovateľa nepriaznivé účinky a jednoznačne ho obmedzuje v jeho dovtedajšom
spôsobe života. Rovnako súd skúmal aj v zmysle stanoviska odvolacieho súdu možnosti uplatnenia
navrhovateľa v jeho ďalšom živote v rôznych sférach spoločenského života. V zmysle odborného
stanoviska MUDr. Bátoru jednoznačne vyplýva, že v dôsledku neurologických a psychiatrických
problémov v oblastiach poškodenia hybnosti a poškodenia centrálneho nervového systému a mozgu je

akékoľvek ďalšie uplatnenie navrhovateľa v oblasti spoločenskej, kultúrnej príp. ďalších oblastiach života
spoločnosti takmer vylúčená. Konajúci súd taktiež potrebuje poukázať aj na tú skutočnosť, že zdravotné
poškodenie navrhovateľa je nevyliečiteľné, je progredujúce, postihujúce životne dôležité orgány, pričom
následky choroby ktorou navrhovateľ trpí sú nezvratné. Od predchádzajúceho rozhodnutia súdu sa
navyše u navrhovateľa vyskytli nové zdravotné problémy, závrate, dezorientácia a neschopnosť udržať

rovnováhu. Tieto skutočnosti vyplývajú z prepúšťacej správy Kliniky pracovného lekárstva a toxikológie.

Súd taktiež považuje za potrebné zaujať stanovisko aj k námietkam odporcu, že navrhovateľ
nedodržiava zdravú životosprávu a liečebný režim. V tejto súvislosti je podľa názoru súdu potrebné
poznamenať, že zo stanoviska odbornej inštitúcie Kliniky pracovného lekárstva a toxikológie vyplýva,

že chronická intoxikácia sírouhlíkom je nevyliečiteľnou chorobou, liečba je symptomatická a neexistuje
spôsob, akým by bolo možné zastaviť progresiu tohto ochorenia a výskyt nových následkov. Z
uvedeného je teda zrejmé, že ak by aj námietky odporcu boli opodstatnené, presné a striktné
dodržiavanie liečebného režimu by následky choroby z povolania nielenže nezhojilo, dokonca by
neprispelo ani k zastaveniu progresie ochorenia.

Obmedzenia na strane navrhovateľa, ktoré odôvodňujú priznanie zvýšeného odškodnenia súd
konštatoval v obmedzení možnosti navrhovateľa uplatniť sa v pracovnej oblasti v dôsledku ako
neurologických tak aj psychických problémov. Toto obmedzenie u navrhovateľa trvá od pomerne

mladého veku, pretože choroba bola diagnostikovaná v 35.-tich rokoch jeho veku. Ďalšie obmedzenia sú
v oblasti rodinného života, keď došlo k rozpadu rodinnej štruktúry v rodine navrhovateľa a k odcudzeniu
sa rodinným príslušníkom, ktorým bol dovtedy životnou oporou. V spoločenskej oblasti sa obmedzenie
prejavuje zánikom akéhokoľvek spoločenského a kultúrneho života, pretrhnutím priateľských a
kolegiálnych väzieb. V oblasti trávenia voľného času je obmedzenie na strane navrhovateľa potrebné

konštatovať v tom smere, že sa prestal úplne rekreačne venovať športu.

Z dôvodu všetkých vyššie uvedených skutočností považoval súd v danom prípade za odôvodňujúce
pre uplatnenie mimoriadneho zvýšenia odškodnenia nad rámec základného bodového ohodnotenia
podľa ust. § 6 ods. 1 Vyhl. č. 32/1965. Ustanovenie § 7 ods. 2 vyhl. stanovuje maximálnu výšku, do

ktorej je možné odškodnenie priznať, pričom ods. 3 toho istého § umožňuje na základe posúdenia
súdom v prípadoch hodných osobitného zreteľa zvýšiť súdom náhradu nad stanovený rámec. V zmysle
týchto ustanovení súd zvýšil odškodnenie žalobcu o 100-násobok základného bodového ohodnotenia
700 bodov. V peňažnom vyjadrení po odpočítaní už zaplatenej sumy XXX,XX €. predstavuje sumu XXXXX,XX €. (XXX D. M. X,XX €. M. XXX =. XX XXX,XX €.). Súd považoval zvýšenie o stonásobok
za odôvodňujúce a to vzhľadom na dobu, po ktorú je navrhovateľ obmedzovaní v svojom bežnom a
dovtedajšom spôsobe života ako aj vzhľadom na hĺbku a charakter tohto obmedzenia ako aj vzhľadom

na to, že na základe lekárskych stanovísk je potrebné konštatovať takmer s určitosťou progresívny
vývoj smerujúci k zhoršovaniu prejavov choroby z povolania. V danom prípade súd poukazuje na určité
porovnanie, z ktorého je zrejmé, že verejne činným osobám sú súdmi na území SR vo veciach ochrany
osobnosti priznávané sumy porovnateľné so sumou uplatnenou navrhovateľom, pričom podľa názoru
súdu je zdravie človeka kategóriou, ktorá ma jednoznačne vyššiu hodnotu ako česť a dôstojnosť osoby

verejne činnej. Súd sa pri svojom zvažovaní primeranosti, zvýšenia a odškodnenia riadil aj tým, že
choroba z povolania resp. jej prejavy znižujú nielen dôstojnosť a česť poškodenej osoby v očiach
iných ľudí, ktorí nie sú informovaní o jej príčinách ale majú dopad a ovplyvňujú aj ostatné sféry života
poškodenéhočloveka.Ztohojemožnéusudzovať,ženáhradavprípadochosôbpoškodenýchvrozsahu
v akom je navrhovateľ musí byť neporovnateľne vyššia. V neposlednom rade súd považuje za potrebné
poukázať na morálny rozmer celého prípadu, keď k chorobe z povolania došlo v dôsledku toho, že

navrhovateľbolsámodporcomzaradenýnavýkonprácevprostredí,ktoréniekoľkonásobneprevyšovalo
prípustnú možnú hranicu sírouhlíka. Miesto výkonu práce mu bolo určené samotným odporcom, pričom
odporca s prihliadnutím na všetky okolnosti a jeho možnosti mal a musel vedieť, že ide o prostredie, ktoré
musí mať negatívny vplyv na zdravie osôb v ňom pracujúcich. V danom prípade nie je podľa názoru súdu
možné nadradiť nevyhnutnosť výroby určitých tovarov, nech by boli pre hospodárstvo štátu akokoľvek

dôležité nad zdravie čo i len jednej osoby, ktorá má svoju rodinu, spoločenský život a určité životné
túžby a očakávania. Súdu je rovnako známy argument z ktorého vyplýva, že priznanie 100 - násobku
základného bodového ohodnotenia nie je vhodné, pretože vždy sa nájde osoba, ktorá trpí horším a
rozsiahlejším poškodením zdravia. Pri pripustení takejto argumentácie, by nikdy nebolo možné priznať
zvýšenie o 100 - násobok bodovej hodnoty, pretože objektívne sa vždy nájde osoba, ktorá trpí horším

a obmedzujúcejším poškodením zdravia.

Súd navrhovateľa považuje jednoznačne za prípad hodný osobitného zreteľa. Osobitosť prípadu
navrhovateľa pritom podľa názoru súdu vyplýva z charakteru a rozsahu poškodenia jeho zdravia.
Podľa názoru súdu nie je správnou a spravodlivou úvaha, že navrhovateľa nie je možné považovať

za prípad hodný osobitného zreteľa, nakoľko ide o osobu, ktorá žila bežným spôsobom pracujúceho
človeka a nevykonávala žiadne mimoriadne politické, kultúrne, športové a iné aktivity. Ak by súd pripustil
takúto argumentáciu, išlo by podľa jeho názoru o popretie základnej zásady rovnosti všetkých ľudí
pred zákonom, pretože takáto aplikácia práva by zvýhodňovala osoby, ktoré pôsobia a sú známe v
politickom, kultúrnom a športovom priestore. Z tohto dôvodu je preto posudzovanie osobitného zreteľa

potrebnéaplikovaťsprihliadnutímnienarozsahobmedzenípoškodenejosobyalenacharakterarozsah
poškodenia zdravia. V opačnom prípade by podľa názoru súdu došlo k diskriminácii prevažnej časti
populácie teda osôb, ktoré žijú bežným rodinným životom, vykonávajú svoje bežné povolanie a z tohto
dôvodu nemajú čas na nejaké široké všeobecne známe spoločenské aktivity.

V zmysle záverov uznesenia odvolacieho súdu J. I. C. T. Č..J.. XCo XXX/XXXX-XXX zo dňa 25.8.2011
súd konštatuje ako už bolo vyššie uvedené, že nárok vyplývajúci zo súdom priznaného mimoriadneho
zvýšenia náhrady za bolesť a sťaženie spoločenského uplatnenia nie je možné zamieňať a stotožňovať
s nárokom vyplývajúcim zo základnej náhrady za bolesť a sťaženie spoločenského uplatnenia, nakoľko
tieto dva nároky hoci sú majetkovými právami sú konštituované na základe iných právnych skutočností.

Z tohto dôvodu je aj režim premlčania týchto nárokov rozdielny a na premlčanie nároku vyplývajúceho
z mimoriadneho zvýšenia náhrady za bolesť a sťaženie spoločenského uplatnenia nie je možné bez
predchádzajúceho súdneho rozhodnutia aplikovať ustanovenia §§ 100 ods. 2 veta prvá Občianskeho
zákonníka a § 106 ods. 1 Občianskeho zákonníka na ktoré v svojom rozhodnutí poukazoval odvolací
súd. Bez absencie právoplatného súdneho rozhodnutia ktorým sa konštituuje nárok vyplývajúci z

mimoriadneho zvýšenia náhrady za bolesť a sťaženie spoločenského uplatnenia, nie je možné podľa
názoru súdu stanoviť okamih, od ktorého dochádza k plynutiu premlčacej lehoty.

Čo sa týka námietky premlčania vznesenej odporcom zo strany súdu je potrebné konštatovať, že sa

premlčujú len subjektívne práva, nepremlčuje sa nárok. Zvýšenie sumy za sťaženie spoločenského
uplatnenia je otázkou právnou o ktorej môže rozhodnúť len súd, pričom rozhodnutie súdu je
konštitutívnym aktom aplikácie práva, ktorý konštituuje novú právnu situáciu. Tento akt aplikácie práva
pôsobí až rozhodnutím súdu o podanom návrhu preto nemôže dôjsť k premlčaniu takéhoto práva. Zrovnakého dôvodu sa v takýchto prípadoch nepriznávajú ani úroky z omeškania skôr, ako od uplynutia
lehoty, ktorú určil súd na plnenie v svojom rozhodnutí. Z týchto dôvodov je preto potrebné skonštatovať,
že sa nemôže premlčať niečo, čo ešte neexistuje, nakoľko nárok uplatnený navrhovateľom začne

existovať až právoplatnosťou súdneho rozhodnutia. Pri tomto svojom rozhodnutí súd čerpal z ustálenej
judikatúry súdov a zo stanovísk NS SR.

Čo sa týka námietky premlčania odporcu spočívajúcej v tom, že došlo k premlčaniu práva navrhovateľa
na poskytnutie súdnej ochrany vo veci mimoriadneho zvýšenia náhrady za sťaženie spoločenského

uplatnenia považuje súd za potrebné poznamenať, že právny poriadok Slovenskej republiky pozná
pojem premlčania práva, nepozná však pojem premlčania práva osoby domáhať sa súdnej ochrany.
Ak by súd pripustil argument odporcu, že dochádza k premlčaniu aj práva na domáhanie sa súdnej
ochrany dopustil by sa tým porušenia ústavou garantovaných práv navrhovateľa na súdnu ochranu.
Právny poriadok Slovenskej republiky priznáva žalovateľnosť všetkým právam fyzických a právnických
osôb, v niektorých prípadoch ich však nie je možné v dôsledku premlčania priznať, čo samo osebe

neznamená, že tieto práva neexistujú a nie sú žalovateľné. Nežalovateľnými právami sú tie, ktoré sa v
zmyslepríslušnýchzákonnýchustanovenípodktorétietoprávaspadajúprekludujú,čižepourčitejlehote
zanikajú. Nárok na priznanie mimoriadneho zvýšenia sťaženia spoločenského uplatnenia sa však v
zmysle príslušných právnych predpisov v žiadnom prípade neprekluduje. Navyše konajúci súd považuje
za potrebné poznamenať, že aj keď bola choroba z povolania u navrhovateľa zistená v roku l986, pričom

druhý posudok, kde došlo k zvýšeniu bodového ohodnotenia bol vydaný v roku 2000, nie je možné sa
stotožniť s názorom odporcu, že navrhovateľ si svoj uplatnený nárok na mimoriadne zvýšenie sťaženia
spoločenského uplatnenia uplatňuje v zmysle posudkov z rokov 1986 a 2000 a to z toho dôvodu, že
z týchto posudkov môže byť odvodzovaný nárok navrhovateľa na základné odškodnenie za sťaženie
spoločenského uplatnenia, pričom v prípadoch posudzovania nároku na mimoriadne zvýšenie sťaženia

spoločenského uplatnenia tieto posudky sú iba dôkazným prostriedkom preukazujúcim existenciu
choroby z povolania. V tejto súvislosti je potrebné preto opätovne poukázať na odôvodnenie tohto
rozsudku týkajúce sa prvej námietky premlčania vznesenej odporcom, že nemôže dôjsť k premlčaniu
práva, ktoré dovtedy neexistovalo, pretože právo na mimoriadne zvýšenie sťaženia spoločenského
uplatnenia vzniká až právoplatnosťou súdneho rozhodnutia. Taktiež súd vo veci zaujal stanovisko, že nie

je možné sa stotožniť s argumentáciou odporcu, pretože v prípade progredujúcej choroby z povolania
tak, ako je tomu v prípade navrhovateľa, nie je možné jednoznačne určiť časový bod, od ktorého by
bolo možné v zmysle argumentácie odporcu počítať plynutie premlčacej lehoty, pretože od vypracovania
posudkov z rokov 1986 a 2000 dochádza v zmysle vykonaného dokazovania ako to vyplýva aj z
najčerstvejšej prepúšťacej správy k vzniku stále nových prejavov choroby navrhovateľa.

V zmysle § 151 ods. 3 OSP o trovách konania súd rozhodne samostatným uznesením po právoplatnosti
rozhodnutia vo veci samej.

Poučenie:

Proti tomuto rozsudku je prípustné odvolanie cestou podpísaného súdu na Krajský súd v Trnave do 15

dní odo dňa jeho písomného doručenia, písomne alebo ústne do zápisnice.

Z písomne podaného odvolania musí byť zjavné, ktorému súdu je určené, kto ho robí, ktorej veci
sa týka a čo sa ním sleduje, musí byť podpísané a datované. V odvolaní sa má ďalej uviesť, proti
ktorému rozhodnutiu smeruje, v akom rozsahu sa napáda, v čom sa toto rozhodnutie alebo postup súdu

považuje za nesprávny a čoho sa odvolateľ domáha (ako má odvolací súd rozhodnúť).

Odvolanie proti rozsudku, ktorým bolo rozhodnuté vo veci samej, možno odôvodniť len tým, že

a) v konaní došlo k vadám uvedeným v § 221 ods. 1 O.s.p. , t.z.:
1/ sa rozhodlo vo veci, ktorá nepatrí do právomoci súdov,
2/ ten, kto v konaní vystupoval ako účastník, nemal spôsobilosť byť účastníkom konania,
3/ účastník konania nemal procesnú spôsobilosť a nebol riadne zastúpený,
4/ v tej istej veci sa už prv právoplatne rozhodlo alebo v tej istej veci sa už prv začalo konanie,

5/ sa nepodal návrh na začatie konania, hoci podľa zákona bol potrebný,6/ účastníkovi konania sa postupom súdu odňala možnosť konať pred súdom,
7/ rozhodoval vylúčený sudca alebo bol súd nesprávne obsadený, ibaže namiesto samosudcu
rozhodoval senát,

8/ súd prvého stupňa nesprávne právne posúdil vec, a preto nevykonal ďalšie navrhované dôkazy,
b) konanie má inú vadu, ktorá mohla mať za následok nesprávne rozhodnutie vo veci,
c) súd prvého stupňa neúplne zistil skutkový stav veci, pretože nevykonal navrhnuté dôkazy, potrebné
na zistenie rozhodujúcich skutočností,
d) súd prvého stupňa dospel na základe vykonaných dôkazov k nesprávnym skutkovým zisteniam,

e) doteraz zistený skutkový stav neobstojí, pretože sú tu ďalšie skutočnosti alebo iné dôkazy, ktoré
doteraz neboli uplatnené (§ 205a),
f) rozhodnutie súdu prvého stupňa vychádza z nesprávneho právneho posúdenia veci.

Odvolanie treba predložiť s potrebným počtom rovnopisov a s prílohami tak, aby jeden rovnopis zostal
na súde a aby každý účastník dostal jeden rovnopis. Ak účastník nepredloží potrebný počet rovnopisov

a príloh, súd vyhotoví kópie na jeho trovy.

Ak povinný dobrovoľne nesplní čo mu ukladá vykonateľné rozhodnutie, oprávnený môže podať návrh na
vykonanie exekúcie podľa Zákona č. 233/1995 Z.z. o exekútoroch a exekučnej činnosti v platnom znení.