Rozsudok ,
Potvrdzujúce Rozhodnutie bolo vynesené dňa pondelok 31. august 2015

Súd: Krajský súd Trnava
Spisová značka: 25Co/613/2014

Identifikačné číslo súdneho spisu: 2105205407
Dátum vydania rozhodnutia: 31. 08. 2015

Meno a priezvisko sudcu, VSÚ: JUDr. Ľubica Spálová
ECLI: ECLI:SK:KSTT:2015:2105205407.4

ROZSUDOK V MENE

SLOVENSKEJ REPUBLIKY

Krajský súd v Trnave v senáte zloženom z predsedníčky senátu: JUDr. Ľubica Spálová a členov
senátu: JUDr. Anton Jaček a JUDr. Martina Valentová, v právnej veci navrhovateľa: RNDr. M. D.,
nar. XX.X.XXXX, bytom H., H. XXX/X, prechodne M., F. XXXX/X, zastúpeného advokátkou: JUDr.
Anna Líšková, so sídlom Bratislava, Šafárikovo nám. 7, proti odporcovi: Ministerstvo vnútra Slovenskej
republiky, so sídlom Bratislava, Pribinova 2, o náhradu mzdy z titulu neplatného skončenia pracovného

pomeru, na odvolanie účastníkov proti rozsudku Okresného súdu Trnava č.k. 16C/124/2011-466 zo dňa
7.10.2014 - navrhovateľa v zamietnutej časti úroku z omeškania i v časti o náhrade trov konania a
odporcu v časti priznanej náhrady mzdy nad sumu 6.676,26, v časti priznaného úroku z omeškania a v
časti, ktorou bola odporcovi uložená povinnosť zaplatiť súdny poplatok, takto

r o z h o d o l :

I. Odvolací súd rozsudok súdu prvého stupňa v napadnutých častiach:

- ktorou súd uložil odporcovi povinnosť zaplatiť navrhovateľovi istinu 19.225,70 Eup o t v r d z u j e ;

- ktorou súd uložil odporcovi povinnosť zaplatiť navrhovateľovi úroky z omeškania m e n í tak, že
odporca j e p o v i n n ý zaplatiť navrhovateľovi úrok z omeškania

- zo sumy 1.112,71 Eur vo výške 15,5% od 10.4.2002
vo výške 16,5% od 10.5.2002

od 10.6.2002
od 10.7.2002
od 10.8.2002,

- zo sumy 548,92 Eur vo výške 16,5% od 10.9.2002
od 10.10.2002
vo výške 16% od 10.11.2002

od 10.12.2002
od 10.1.2003,

- zo sumy 776,34 Eur vo výške 13% od 10.2.2003
od 10.3.2003
od 10.4.2003

od 10.5.2003
od 10.6.2003
od 10.7.2003
od 10.8.2003
od 10.9.2003
vo výške 12,5% od 10.10.2003
od 10.11.2003

od 10.12.2003vo výške 12% od 10.1.2004,

- zo sumy 603,96 Eur vo výške 12% od 10.2.2004

od 10.3.2004
vo výške 11% od 10.4.2004
vo výške 10% od 10.5.2004
od 10.6.2004
vo výške 9% od 10.7.2004

od 10.8.2004
od 10.9.2004
od 10.10.2004
od 10.11.2004,

- zo sumy 521,61 Eur vo výške 8% od 10.12.2004

od 10.1.2005,
všetko až do zaplatenia;

- ktorou súd vo zvyšku úrokov z omeškania návrh zamietol p o t v r d z u j e ;

- ktorou bol odporca zaviazaný na zaplatenie súdneho poplatku r u š í .

II. Odporcovi náhradu trov konania n e p r i z n á v a.

o d ô v o d n e n i e :

Napadnutým rozsudkom prvostupňový súd odporcovi uložil povinnosť zaplatiť navrhovateľovi 25.901,96

Eur so 6% úrokom z omeškania ročne od 10.1.2005 do zaplatenia, všetko do troch dní od právoplatnosti
tohtorozhodnutia.Vozvyškusúdnávrhzamietol.Treťouvýrokovouvetouvyslovil,žežiadnyzúčastníkov
nemá právo na náhradu trov konania a napokon štvrtou výrokovou vetou odporcovi uložil povinnosť
zaplatiť na účet Okresného súdu Trnava súdny poplatok 1.554,- Eur, do troch dní od právoplatnosti
rozhodnutia.

V odôvodnení poukázal na doterajší priebeh konania a v konaní už vydané rozhodnutia súdov,
skonštatoval, že rozsudkom Okresného súdu Dunajská Streda zo dňa 14.7.2003 č.k. 9C 203/99-170, v
spojenísrozsudkomKrajskéhosúduvTrnavezodňa21.9.2004č.k.11Co/283/03-199správoplatnosťou
dňom 20.12.2004 bolo právoplatne určené, že výpoveď daná navrhovateľovi právnym predchodcom

odporcu Okresným úradom v Dunajskej Strede dňa 3.9.1998 je neplatná, pričom rozsudkom Okresného
súdu Trnava zo dňa 14.2.2006 č.k. 23C/27/05-37 v spojení s rozsudkom Krajského súdu v Trnave zo
dňa 25.10.2006 č.k. 11Co/112/2006-69 bol nárok navrhovateľa na náhradu mzdy za čas od 1.8.1999
do 31.1.2002 právoplatne zamietnutý, pričom predmetom tohto konania bol už iba nárok za obdobie
od 1.2.2002 do 19.12.2004. Súd vychádzal zo skutkových zistení, že dňa 1.8.1999 navrhovateľ nastúpil

do nového zamestnania na Ministerstve vnútra SR. V konaní nebolo sporné, že základom pre výpočet
nároku na náhradu mzdy je druhý štvrťrok 1998 a podľa potvrdenia Krajského úradu Trnava bola
priemerná hodinová mzda navrhovateľa v tomto období vo výške 181,32 Sk a mesačný priemerný plat
vo výške 33.521,54 Sk, t.j. 1.112,71 Eur, čo vyplýva z listinných dôkazov. Na Ministerstve vnútra SR
navrhovateľ dosahoval hrubý príjem po prepočte na eurá v roku 2002 563,79 Eur, v roku 2003 515,66

Eur a v roku 2004 597,42 Eur, čo nebolo v konaní sporné. Súd skonštatoval, že rekvalifikácia, ktorú
naviac navrhovateľ v konaní nepreukázal, nebola relevantná.

Odporca pritom uznal pohľadávku navrhovateľa do výšky 6.676,26 Eur s valorizáciou, t.j. za 6 mesiacov
po 1.112,71 Eur a v tomto smere preto nebolo potrebné vykonávať ďalšie dokazovanie. Priemerná

valorizácia za rok 2002 7,97% predstavuje potom za rok 2003 čiastku 88,68 Eur, pri priemernej
valorizácii za rok 2003 7,54% predstavuje valorizácia v roku 2004 sumu 90,61 Eur s použitím
Nariadení vlády č. 111/2002, 265/2003, 413/2004, 204/2005, 316/2006, 630/2007, 578/2009 a zák. č.
474/2008. Keďže uznávací prejav odporcu je za obdobie od 1.2.2002 do 31.7.2004, predmetom konania
zostala náhrada mzdy za obdobie od 1.8.2002 do 19.12.2004. Za rok 2002 mal navrhovateľ priemerný

zárobok u nového zamestnávateľa 563,79 Eur mesačne a rozdiel pôvodného zárobku 1.112,71 Eura dosahovaného zárobku bol 548,92 Eur, za obdobie od 1.8.2002 do 31.12.2002 je potom rozdiel 5x
548,92 Eur, t.j. 2.744,60 Eur. Za rok 2003 mal navrhovateľ priemerný zárobok 515,66 Eur, pôvodný
zárobok s valorizáciou mal byť 1.292,- Eur mesačne, rozdiel je 776,34 Eur mesačne krát 12 mesiacov,

t.j. 9.316,08 Eur. Za rok 2004 mal navrhovateľ priemerný zárobok 597,42 Eur, teda rozdiel pôvodného
zárobku 1.201,39 Eur s valorizáciou predstavoval 603,97 Eur za obdobie od 1.1.2004 do 30.11.2004
11 krát 603,97, t.j. 6.643,67 Eur. K tomu treba prirátať 19 dní mesiaca december 2004 pri rozdiele
603,97 Eur, t.j. 27,45 Eur denne krát 19 dní je 521,61 Eur. Rozdiel za rok 2004 je potom 7.165,78 Eur.
Spolu rozdiel dosahovaného zárobku a mzdy dosahovanej u nového zamestnávateľa za sporné obdobie

od 1.8.2002 do 19.12.2004 predstavuje čiastku 19.225,96 Eur vrátane valorizácie, k čomu je potrebné
prirátať uznaný 6-mesačný nárok vo výške 6.676,26 Eur, spolu teda náhrada mzdy predstavuje čiastku
25.901,96 Eur, ktorú súd považoval za dôvodnú a vo zvyšku bolo potrebné návrh zamietnuť.

Súd mal za to, že náhradu mzdy je potrebné primerane znížiť a priznať rozdiel dosahovanej priemernej
mzdy u pôvodného a nového zamestnávateľa, keď navrhovateľ nepreukázal potrebu kvalifikácie na

pôvodnom pracovisku, pričom bol zamestnaný, dosahoval však nižší zárobok. Za daného stavu mal
súd za to, že nad rámec obdobia 6 mesiacov prináleží navrhovateľovi náhrada mzdy vo výške rozdielu
medzi týmito mzdami. Na druhej strane odporca neprodukoval žiadne dôkazy, ktorými by spochybnil
nárok navrhovateľa v časti náhrady mzdy presahujúcej obdobie 6 mesiacov. V ďalšom súd poukázal na
to, že rozsudok priznávajúci náhradu mzdy z neplatného rozviazania pracovného pomeru má povahu

deklaratórneho rozsudku, teda iba potvrdzuje už jestvujúce hmotné práva a povinnosti, splatnosť tejto
náhrady teda nevzniká až súdnym rozhodnutím, ale vyplýva z ustanovení hmotného práva. Táto
skutočnosť ale nemá vplyv na možnosť súdu náhradu mzdy primerane znížiť, alebo nepriznať v zmysle
aplikovaného § 61 ods. 1 a 2 Zákonníka práce. Poukázal na to, že odporca uznal uplatnený nárok
za obdobie 6 mesiacov v roku 2002 a teda nie za bezprostredné obdobie 6 mesiacov po neplatnom

skončení pracovného pomeru, ale obdobie po 4 rokoch od takéhoto rozviazania, pričom nároky za
obdobie nadväzujúce na neplatné rozviazanie štátnozamestnaneckého pomeru boli už právoplatne
zamietnuté z dôvodu premlčania. Ak teda odporca uznal nárok za 6 mesiacov vrátane valorizácie, bolo
by podľa názoru súdu priznanie plnej náhrady v rozpore s dobrými mravmi, najmä keď navrhovateľ
nebol bez príjmu, bol zamestnaný a nepreukázal, že by vykonával prácu nižšej kvalifikácie, nepreukázal

potrebu rekvalifikácie, pričom funkcia prednostu nebola časovo neobmedzená. Z týchto dôvodov mal
súd za to, že bolo potrebné náhradu mzdy v uvedenom smere znížiť o rozdiel dosahovaného zárobku.

S poukazom na ust. § 256 ods. 1 a 2 Zákonníka práce ako i Nariadenie vlády SR č. 87/1995 Z.z., súd
navrhovateľovi priznal i úrok z omeškania za obdobie od 10.1.2005 s tým, že ide o obvyklý najneskorší

termínvýplatymiezd,kedybolasplatnáposlednásplátkanáhradymzdyzamesiacdecember2004.Sám
navrhovateľ pritom vyčíslené úroky z omeškania jednoznačne nešpecifikoval, požadoval iba konkrétne
vyčíslenú sumu bez bližšieho zdôvodnenia. Výšku úrokov z omeškania súd určil aktuálne ku dňu
omeškania a to do splatnosti celej priznanej náhrady (nie za jednotlivé mesiace) s prihliadnutím na
platnosť rozhodnutia súdu o neplatnosti skončenia štátnozamestnaneckého pomeru, kedy sa odporca

dostal do omeškania.

Vzhľadom na čiastočný úspech navrhovateľa súd o trovách konania rozhodol podľa § 142 ods. 2 O.s.p.
a vyslovil, že žiaden z účastníkov nemá právo na náhradu trov konania.

Keďže navrhovateľ bol oslobodený od platenia súdneho poplatku, súd na jeho zaplatenie v zmysle § 2
ods. 2 zák. č. 71/1992 Z.z. zaviazal odporcu vychádzajúc z výšky priznanej čiastky vo výške súdneho
poplatku v čase rozhodovania.

Navrhovateľ v odvolaní podanom prostredníctvom svojej advokátky namietol preskúmavaný rozsudok v

časti úrokov z omeškania a nepriznania náhrady trov právneho zastúpenia z dôvodov podľa § 205 ods. 2
písm. a) v spojení s § 221 ods. 1 písm. h) O.s.p., podľa § 205 ods. 2 písm. d) a podľa § 205 ods. 2 písm.
f) O.s.p., pričom sa domáhal, aby odvolací súd napadnutý rozsudok v časti výroku o povinnosti odporcu
zaplatiť navrhovateľovi sumu 25.901,96 Eur potvrdil, v časti výroku rozsudku o 6% úroku z omeškania
od 10.1.2005 do zaplatenia náhrady trov konania, zmenil alebo zrušil a vrátil vec súdu prvého stupňa

na ďalšie konanie.

Odvolanie v časti príslušenstva pohľadávky navrhovateľ odôvodnil tým, že pre priznanie úrokov z
omeškania nie je rozhodujúce právoplatné rozhodnutie súdu o neplatnosti skončenia pracovnéhopomeru. S poukazom na ust. § 61 ods. 1, § 119 ods. 1, § 256 ods. 1 a 2 Zákonníka práce právo
na náhradu mzdy pri neplatnom rozviazaní pracovného pomeru môže vzniknúť najskôr odo dňa, keď
zamestnanec oznámi zamestnávateľovi, že trvá na tom, aby bol ďalej zamestnávaný. Pri náhrade mzdy

ide nepochybne o uspokojenie peňažného nároku, ktorý zaniká splnením, pričom účastník je povinný
nárok druhého účastníka uspokojiť včas a riadne. K omeškaniu dochádza, ak nárok nie je včas a riadne
splnený. Z ust. § 119 ods. 1 Zákonníka práce vyplýva, že náhrada mzdy je rovnako ako mzda splatná
pozadu za mesačné obdobie v najbližšom výplatnom termíne. K omeškaniu na strane zamestnávateľa
s plnením náhrady mzdy preto dochádza spravidla za ten ktorý mesiac a nie až právoplatnosťou

rozsudku o vyslovení neplatnosti skončenia pracovného pomeru ako to nesprávne ustálil prvostupňový
súd. V tento súvislosti poukázal na judikatúru NS SR sp. zn. 6Cdo 246/2010. Odvolateľ vyslovil tiež
nesúhlasstvrdenímsúdu,ževyčíslenéúrokynešpecifikovalstým,žedospisuzaložilviacerošpecifikácií
uplatneného nároku spolu s prílohami, kde boli v tabuľkovej forme podrobne rozpísané po mesiacoch
úroky z omeškania. Posledná špecifikácia bola predložená 16.9.2014. Podľa názoru navrhovateľa bola
súdomnesprávneurčenáajvýškaročnýchúrokovzomeškania6%,nakoľkopodľawebovejstránkyNBS

bol úrok z omeškania v rozhodnom období 8%. Navrhovateľ ale trvá na priznaní úrokov z omeškania
od 1.3.2002.

Odvolanie proti nepriznaniu trov konania žiadnemu z účastníkov konania navrhovateľ odôvodnil s
poukazom na § 142 ods. 2 O.s.p. tým, že súd mal o náhrade trov konania rozhodnúť podľa pomeru

úspechu v spore, pričom navrhovateľ mal úspech v rozsahu 63,89% a neúspech v rozsahu 36,11%,
vychádzajúc pritom z uplatnenej sumy 40.539,55 Eur.

K doručenému odvolaniu navrhovateľa predložil odporca písomné vyjadrenie, v ktorom argumentoval
tým, že vzhľadom na to, že o náhrade mzdy sa rozhoduje ku dňu vyhlásenia rozsudku a jej splatnosť je

viazaná na 3. deň po právoplatnosti rozsudku, omeškania odporcu neprichádza do úvahy a navrhovateľ
nemá nárok na úroky z omeškania. K odvolaniu navrhovateľa proti náhrade trov konania uviedol, že
výrok o nepriznaní náhrady trov konania je v súlade s ust. § 142 ods. 2 O.s.p., nakoľko navrhovateľ mal
iba čiastočný úspech.

Proti preskúmavanému rozsudku podal rovnako odvolanie i odporca, ktorým sa domáhal, aby odvolací
súd napadnutý rozsudok zrušil a vec vrátil súdu prvého stupňa na ďalšie konanie. Argumentoval tým,
že odporca bol v období od 1.8.2002 do 19.12.2004, za ktoré mu bol priznaný rozdiel medzi pôvodne
dosahovaným zárobkom a mzdou dosahovanou u nového zamestnávateľa, štátnym zamestnancom MV
SR. Podľa § 59 ods. 1 zák. č. 312/2001 Z.z. o štátnej službe... účinného v období od 1.8.2002, štátny

zamestnanec nesmie podnikať alebo vykonávať inú zárobkovú činnosť, z čoho vyplýva, že zamestnanec
nie je zo zákonných dôvodov schopný vykonávať prácu pridelenú podľa pracovnej zmluvy u pôvodného
zamestnávateľa a preto mu neprináleží náhrada mzdy nad rámec 6 mesiacov. Keďže o náhrade mzdy sa
rozhoduje ku dňu vyhlásenia rozsudku a jej splatnosť je viazaná na 3. deň po právoplatnosti rozsudku,
omeškaniaodporcuneprichádzadoúvahyažalobcanemánároknaúrokyzomeškania.Súdomcitované

ust. § 256 ods. 2 Zákonníka práce sa vzťahuje na výplatné termíny dohodnuté v pracovnej zmluve,
teda na opakované peňažné nároky. Odporca tiež namietal výrok, ktorým bol zaviazaný na zaplatenie
súdneho poplatku, pričom s poukazom na § 4 ods. 2 písm. a) zák. č. 71/1992 Zb. argumentoval tým, že
odporca je zo zákona oslobodený od súdnych poplatkov.

Na výzvu odvolacieho súdu realizovanú uznesením č.k. 25Co/613/2014-499 zo dňa 7.4.2015 odporca
spresnil - doplnil svoje odvolanie tak, že uznáva a považuje za odôvodnenú náhradu mzdy vo výške
6.676,26 Eur pozostávajúc zo šiestich priemerných mesačných miezd navrhovateľa á 1.112,71 Eur. Vo
zvyšku, t.j. 19.225,70 Eur odporca súdom priznanú náhradu mzdy neuznáva a navrhuje túto náhradu
vôbec nepriznať, nakoľko navrhovateľ bol zamestnaný a jeho mzda u nového zamestnávateľa bola v

roku2002o25,71%vyššiaakopriemernámzdavnárodnomhospodárstve.Zvyššieuvedenýchdôvodov
navrhol priznať navrhovateľovi náhradu mzdy vo výške 6.676,26 Eur splatnú v najbližšom výplatnom
termíne miezd zamestnancov odporcu po nadobudnutí právoplatnosti rozsudku a vo zvyšku návrh
zamietnuť.

Navrhovateľ k doručenému spresneniu odvolania predložil prostredníctvom svojej advokátky písomné
vyjadrenie, v ktorom poukázal na to, že jemu uznesenie Krajského súdu v Trnave, ktorým bol odporca
vyzvaný na doplnenie odvolania, doručené nebolo. K dôvodu pre nepriznanie zvyšku náhrady mzdy
presahujúcej 6 mesiacov, že navrhovateľ bol zamestnaný a jeho mzda bola vyššia ako priemerná mzdav národnom hospodárstve, navrhovateľ uviedol, že jemu nie je zrejmý účel výzvy súdu na doplnenie
odvolania zo strany odporcu, keď odporca uznal nárok do výšky šiestich mesačných platov včítane
valorizácie a preto nebolo potrebné ďalšie dokazovanie súdu. Ďalej zdôraznil, že dôvody, na základe

ktorých odvolateľ rozhodnutie napáda, môže meniť, modifikovať a dopĺňať, avšak len do uplynutia lehoty
na odvolanie. Uplynutím tejto lehoty možnosť odvolateľa dopĺňať dôvody odvolania zaniká. Odvolací
súd je pritom rozsahom a dôvodmi odvolania viazaný a tými dôvodmi, ktoré boli uvedené v odvolacej
lehote a súčasne ktorých existencia sa v konaní súčasne aj preukázala. Keďže doplnenie podania zo
strany odporcu bolo podané až po uplynutí 15-dňovej odvolacej lehoty, navrhovateľ je toho názoru, že

súd by na predmetné doplnenie nemal prihliadať.

K tejto námietke navrhovateľa odvolací súd dopĺňa, že uznesením č.k. 25Co/613/2014-499 zo dňa
7.4.2015 bol odporca vyzvaný na doplnenie odvolania tak, aby jednoznačne uviedol v akom rozsahu
napáda predmetný rozsudok, keďže z podaného odvolania to nebolo jednoznačne zrejmé. Následné
doplnenie odvolania odporcom bolo preto doplnením chýbajúcich náležitostí a odstránením vád

odvolania v zmysle § 209 a § 211 O.s.p. a nešlo o doplnenie nových odvolacích dôvodov, ktoré by boli
predostreté po uplynutí odvolacej lehoty v dôsledku čoho by na ne samozrejme odvolací súd už nemohol
prihliadať ako správne argumentoval navrhovateľ.

Navrhovateľ v písomnom vyjadrení k doručenému odvolaniu odporcu predloženom prostredníctvom

jeho advokátky, vyslovil nesúhlas s tvrdeniami odporcu v podanom odvolaní. Zdôraznil, že skutočnosť,
že sa navrhovateľ zamestnal nemôže byť na jeho ujmu. Podľa § 50 Zákonníka práce zamestnanec
môže dojednať aj niekoľko pracovných pomerov súčasne s rôznymi zamestnávateľmi v tom istom čase
a aj zamestnávateľ môže dohodnúť niekoľko pracovných pomerov s tým istým zamestnancom. Podľa
názoru navrhovateľa v danom prípade neprichádza do úvahy použitie § 59 ods. 1 zák. č. 312/2001

Z.z., keďže je zrejmé, že v danom prípade navrhovateľ počas štátnozamestnaneckého pomeru na
MV SR nepodnikal, ani nevykonával inú zárobkovú činnosť, keďže zamestnávateľ mu žiadnu prácu
neprideľoval a ani on žiadnu prácu nevykonával. Navyše predmetom sporu je priznanie náhrady mzdy z
neplatného skončenia pracovného pomeru a nie mzdy. Podľa § 118 ods. 2 Zákonníka práce za mzdu sa
nepovažuje náhrada mzdy. Podľa § 44 citovaného zákona štátnemu zamestnancovi patrí funkčný plat v

prípade neplatného skončenia štátnozamestnaneckého pomeru za čas od neplatného skončenia až do
opätovného zaradenia do štátnej služby. So zákonom o štátnej službe predmetný spor vôbec nesúvisí.
Odporca nesúhlasil ani s ďalším tvrdením navrhovateľa v jeho odvolaní ohľadne úrokov z omeškania,
pretože sa stotožňuje s právnym názorom prvostupňového súdu o priznaní úrokov z omeškania podľa §
256 ods. 2 Zákonníka práce, nesúhlasí podľa ním podaného odvolania iba s priznaním nároku na úroky

z omeškania od 10.1.2005. Vzhľadom na to navrhovateľ navrhol, aby odvolací súd odvolanie odporcu
zamietol ako nedôvodné (?).

Krajský súd v Trnave ako súd odvolací (§ 10 ods. 1 Občianskeho súdneho poriadku - ďalej O.s.p.),
po zistení, že obe odvolania boli podané včas (§ 204 O.s.p.), oprávnenými osobami - účastníkmi

konania (§ 201 O.s.p.), proti rozhodnutiu, proti ktorému je odvolanie prípustné (§ 201 a § 202 O.s.p.),
po skonštatovaní, že odvolania majú zákonom predpísané náležitosti (§ 205 ods. 1 O.s.p.) a že v ich
odvolanívovecisamejpodľaobsahupoužilizákonomprípustnéodvolaciedôvody(§205ods.2písm.a),
d) a f) O.s.p.), preskúmal napadnuté rozhodnutie v medziach daných rozsahom a dôvodmi odvolaní (§
212 ods. 1 O.s.p.), postupom bez nariadenia odvolacieho pojednávania, keď nebolo potrebné opakovať

ani doplniť dokazovanie a k zmene rozsudku došlo iba v dôsledku čiastočne nesprávneho právneho
posúdenia veci súdom prvého stupňa (§ 214 ods. 2 O.s.p.), keď deň vyhlásenia rozsudku bol zverejnený
minimálne 5 dní vopred na úradnej tabuli súdu (§ 156 ods. 3 v spojení s § 211 ods. 2 O.s.p.) a v
elektronickej podobe na webovej stránke súdu v ten istý deň ako sa vyvesil na úradnej tabuli (§ 21
ods. 2 vyhl. č. 543/2005 Z.z.) a dospel k záveru, že odvolanie tak navrhovateľa, ako i odporcu sú sčasti

dôvodné a sčasti nedôvodné, v dôsledku čoho boli splnené podmienky, aby odvolací súd rozsudok súdu
prvého stupňa v napadnutých častiach spôsobom uvedeným nižšie čiastočne potvrdil, čiastočne zmenil
a sčasti ho zrušil.

Z obsahu spisu vyplýva doterajší priebeh konania:

Navrhovateľ sa podanou žalobou zo dňa 10.3.2005 doručenou Okresnému súdu Trnava dňa 14.3.2005,
po jej zmene domáhal vydania rozhodnutia, ktorým by súd zaviazal odporcu zaplatiť mu náhradu mzdy v
sume 1.716.254,29 Sk za obdobie od 1.2.2002 do 19.12.2004, úrok z omeškania v sume 1.566.252,47Sk zo sumy 1.716.254,29 Sk za dobu od 12.12.2004 do 31.12.2008 a úrok z omeškania vo výške
dvojnásobku základnej úrokovej sadzby určenej NBS k prvému dňu omeškania s plnením dlhu zo sumy
3.282.546,76 Sk za obdobie od 1.1.2009 až do zaplatenia, ako i náhradu trov konania. Návrh odôvodnil

tým, že na základe právoplatných rozhodnutí súdov zamestnávateľ Krajský úrad v Trnave s ním neplatne
rozviazal pracovný pomer výpoveďou a oprel ho o ust. § 79 Zákonníka práce.

Odporca pôvodne žiadal, aby súd návrh v celom rozsahu zamietol, pričom namietal svoju pasívnu
legitimáciu. Z opatrnosti s poukazom na § 61 ods. 2 Zákonníka práce žiadal o nepriznanie náhrady mzdy

v rozsahu nad 6 mesiacov s poukazom na to, že navrhovateľ poberal nemocenské dávky a neskôr sa
zamestnal. Rovnako žiadal zamietnutie nároku na úroky z omeškania s tým, že o náhrade mzdy sa
rozhoduje až ku dňu vyhlásenia rozsudku.

Rozsudkom Okresného súdu Dunajská Streda zo dňa 14.7.2003 č.k. 9C/203/99-170 v spojení so
zmeňujúcimrozsudkomKrajskéhosúduvTrnavezodňa21.9.2004,ktorénadobudliprávoplatnosťdňom

20.12.2004 bolo určené, že výpoveď daná navrhovateľovi Okresným úradom v Dunajskej Strede dňa
3.9.2008 podľa § 46 ods. 1 písm. c) Zákonníka práce je neplatná.

V tomto konaní po prvýkrát Okresný súd Trnava rozhodol rozsudkom zo dňa 14.2.2006 č.k.
23C/37/2005-37, ktorým návrh navrhovateľa v celom rozsahu zamietol z dôvodu jeho premlčania.

Na odvolanie navrhovateľa Krajský súd v Trnave rozsudkom zo dňa 25.10.2006 č.k. 11Co/112/2006-69,
ktorý nadobudol právoplatnosť dňom 7.2.2007, rozsudok súdu prvého stupňa vo veci samej týkajúcej
sa náhrady mzdy s príslušenstvom za obdobie od 1.8.1999 do 31.1.2002 potvrdil. Vo zvyšnej časti
vo veci samej a v časti trov konania napadnutý rozsudok prvostupňového súdu zrušil a vec mu vrátil

na ďalšie konanie. Odvolací súd pritom uzavrel, že nepochybne boli premlčané nároky na náhradu
mzdy navrhovateľa za obdobie od 1.8.1999 do 31.1.2002, keď žaloba bola podaná 14.3.2005. Sporný
bol pritom mesiac február 2002, keďže nebol známy výplatný termín a prvostupňový súd potrebné
dokazovanie na túto otázku nevykonal a za celkom nesprávny považoval názor prvostupňového súdu o
premlčaní nároku počnúc marcom 2002 a končiac 19. decembrom 2004, pretože za toto obdobie celkom

jednoznačne tieto nároky premlčané neboli a bolo sa preto treba zaoberať opodstatnenosťou žaloby po
vecne stránke. Odvolací súd pritom neprisvedčil námietke navrhovateľa podľa ktorej nároky na náhradu
mzdy boli uplatnené už v konaní o neplatnosť výpovede, keďže také tvrdenie označil za v rozpore s
obsahom predmetného spisu, keďže v danom konaní bola podľa záverov odvolacieho súdu nepochybne
predmetom konania len požiadavka navrhovateľa na určenie neplatnosti výpovede.

Dovolanie navrhovateľa čo do potvrdzujúceho výroku uvedeného rozsudku odvolacieho súdu bolo
uznesením Najvyššieho súdu SR zo dňa 30.6.2008 sp. zn. 2Cdo 128/2007-111 odmietnuté.

Následne o zvyšku nároku o náhrade mzdy za obdobie od 1.2.2002 do 19.12.2004 i s úrokmi z

omeškania v celkovej výške 1.716.254,29 Sk, resp. 56.969,20 Eur rozhodol Okresný súd Trnava
rozsudkom zo dňa 26.2.2009 č.k. 23C/37/2005-172 tak, že návrh v celom rozsahu zamietol,
pričom zamietajúce rozhodnutie odôvodnil jednak nedostatkom pasívnej legitimácie odporcu ako i
nedôvodnosťou uplatneného nároku.

Na odvolanie navrhovateľa Krajský súd v Trnave ako súd odvolací rozsudkom zo dňa 21.10.2009 č.k.
24Co/134/2009-212 napadnutý rozsudok súdu prvého stupňa potvrdil a odporcovi náhradu trov konania
nepriznal. Odvolací súd sa pritom stotožnil s názorom prvostupňového súdu, že žalovaný Obvodný
úrad Trnava nebol v spore pasívne legitimovaným, keď s poukazom na zák. č. 515/2003 Z.z. pasívne
legitimovaným v spore od 1.1.2004 bol Krajský úrad v Trnave. Odvolací súd sa tiež stotožnil so závermi

prvostupňového súdu, že v danom prípade boli splnené predpoklady v zmysle § 61 ods. 2 Zákonníka
práce, kedy bolo potrebné, aby súd na žiadosť odporcu navrhovateľovi náhradu mzdy za dané obdobie
nepriznal s tým, že toto obdobie presahuje 30 a viac mesiacov od vzniku nároku, pričom odporca bol
už od 1.8.1999 riadne zamestnaný a nepreukázal, že by vykonával menej kvalifikovanú prácu alebo
dosahoval nižší zárobok ako v pôvodnom zamestnaní.

Na dovolanie navrhovateľa boli oba predchádzajúce rozsudky tak Krajského súdu v Trnave zo dňa
21.10.2009 ako i Okresného súdu Trnava zo dňa 26.2.2009 zrušené a vec bola vrátená Okresnému
súdu Trnava na ďalšie konanie. Najvyšší súd súdom nižších inštancií vytkol, že v konaní nepostupovaliv zmysle § 107 ods. 4 O.s.p. Ak mal prvostupňový súd za to, že zo strany navrhovateľa išlo o návrh na
zmenu resp. zámenu účastníka, mal o tomto návrhu rozhodnúť a keď tak neurobil, bolo jeho povinnosťou
pokračovať v konaní s právnym nástupcom pôvodného odporcu v zmysle § 107 ods. 4. Z odôvodnenia

rozhodnutí pritom nebolo možné vyvodiť, prečo tak súdy nepostupovali.

V ďalšom priebehu konania Krajský súd v Trnave ako súd odvolací uznesením zo dňa 11.4.2012 č.k.
24Co/319/2011-286 zrušil predchádzajúce uznesenie Okresného súdu Trnava zo dňa 23.9.2011 č.k.
16C/124/2011, ktorým prvostupňový súd reagujúc na rozhodnutie Najvyššieho súdu SR pripustil na

strane odporcu zámenu účastníkov tak, že z konania vystupuje Obvodný úrad v Trnave a namiesto neho
do konania vstupuje Obvodný úrad v Dunajskej Strede. Odvolací súd sa v odôvodnení predmetného
uznesenia podrobne zaoberal pasívnou legitimáciou v danom spore a s poukazom na príslušné
ustanovenia dospel k záveru, že pasívne legitimovaným v spore bol v danom čase Obvodný úrad Trnava
a povinnosťou súdu prvého stupňa bolo v konaní týmto právnym nástupcom pôvodného odporcu v
zmysle § 107 ods. 4 O.s.p. pokračovať. V odôvodnení preskúmavaného rozsudku pritom prvostupňový

súd jednoznačne neuzavrel, že žalobu zamieta z dôvodu nedostatku pasívnej legitimácie odporcu,
pričom z ďalšieho odôvodnenia je zrejmé, že tak urobil z dôvodu naplnenia podmienok pre nepriznanie
predmetnej náhrady mzdy s poukazom na § 61 ods. 2 Zákonníka práce v znení účinnom v čase
skončenia predmetného pracovného pomeru, a preto úvahy odvolateľa, že rozsudok okresného súdu je
v tejto časti porušením princípu predvídateľnosti súdneho rozhodnutia, porušením zásady právnej istoty,

ako i nezákonným, považuje za nepodstatné pre samotné rozhodnutie o merite veci.

Uznesením Krajského súdu v Trnave č.k. 24Co/58/2013-388 zo dňa 22.10.2013 bol predchádzajúci
rozsudok Okresného súdu Trnava č.k. 16C/124/2011-309 zo dňa 30.10.2012, ktorým bol návrh
navrhovateľa na náhradu mzdy v celom rozsahu zamietnutý zrušený a vec bola vrátená súdu prvého

stupňa na ďalšie konanie v podstate s tým odôvodnením, že došlo k odňatiu účastníkov možnosti konať
pred súdom, keďže v odôvodnení chýbali relevantné skutočnosti preukazujúce akú prácu navrhovateľ
v rozhodnom období vykonával, aký zárobok za rozhodné obdobie dosahoval, či i vzhľadom na tieto
skutočnosti boli splnené zákonné podmienky pre úplné nepriznanie alebo zníženie navrhovateľom
uplatňovanej náhrady mzdy z titulu neplatného rozviazania pracovného pomeru.

K neplatnému rozviazaniu pracovného pomeru výpoveďou navrhovateľa, jeho zamestnávateľom
Okresným úradom v Dunajskej Strede došlo výpoveďou zo dňa 3.9.1998. V zmysle ust. § 251 ods.
1 Zákonníka práce č. 311/2001 Z.z., ktorý nadobudol účinnosť dňom 1.4.2002, ustanoveniami nového
Zákonníka práce sa spravujú aj pracovnoprávne vzťahy, ktoré vznikli pred 1.4.2002, ak nie je ďalej

ustanovené inak, avšak nároky, ktoré vznikli a právne úkony urobené pred 1.4.2002 sa posudzujú podľa
doterajších predpisov. Na danú vec je preto potrebné aplikovať ustanovenia Zákonníka práce účinného
v čase neplatného rozviazania predmetného pracovného pomeru č. 65/1965 Zb. v znení účinnom v
rozhodnom období (ďalej len Zákonník práce).

Podľa § 61 ods. 1 tohto Zákonníka práce č. 65/1965 Zb. účinného v čase neplatného skončenia
pracovného pomeru (ďalej len ZP), ak zamestnávateľ dal zamestnancovi neplatnú výpoveď alebo ak
s ním neplatne zrušil pracovný pomer okamžite alebo v skúšobnej dobe, a ak zamestnanec oznámil
zamestnávateľovi, že trvá na tom, aby ho ďalej zamestnával, jeho pracovný pomer trvá i naďalej a
zamestnávateľ je povinný poskytnúť mu náhradu mzdy. Táto náhrada patrí zamestnancovi vo výške

priemerného zárobku odo dňa, keď oznámil zamestnávateľovi, že trvá na ďalšom zamestnávaní až
do doby, keď mu zamestnávateľ umožní pokračovať v práci, alebo keď dôjde k platnému skončeniu
pracovného pomeru. Podľa ods. 2 tohto ustanovenia ak celkový čas, za ktorý by sa mala zamestnancovi
poskytnúť náhrada mzdy presahuje 6 mesiacov, môže súd na žiadosť zamestnávateľa jeho povinnosť
nahradiť mzdu za dlhší čas primerane znížiť, prípadne náhradu mzdy zamestnancovi vôbec nepriznať;

súd pri svojom rozhodovaní prihliadne najmä na to, či zamestnanec bol medzitým inde zamestnaný, akú
prácu tam vykonával a aký zárobok dosiahol alebo z akého dôvodu sa do práce nezapojil.

Zákonodarca v ods. 2 cit. ust. dal možnosť súdu na žiadosť zamestnávateľa, v prípade, že požadovaná
náhrada mzdy presahuje 6 mesiacov, túto náhradu buď primerane znížiť, prípadne aj náhradu vôbec

nepriznať. Táto náhrada mzdy je dôsledkom nesplnenia povinnosti zamestnávateľa, ktorý je povinný
prideľovaťzamestnancovitrvajúcemunatom,abyhozamestnával,prácuvsúladespracovnouzmluvou.
Priznanie tejto náhrady pritom závisí od možnosti a ochoty zamestnanca vykonávať prácu. Ak teda
zamestnanec nie je schopný napríklad pri práceneschopnosť prácu vykonávať, v tejto dobe nemá nárokna poskytnutie náhrady mzdy. Táto náhrada nemá charakter ekvivalentu mzdy, ktorú si zamestnanec
nemohol zarobiť, pretože mu zamestnávateľ neumožnil vykonávať prácu, na ktorú sa zaviazal podľa
pracovnej zmluvy a ktorú by bol zároveň schopný a ochotný vykonávať, ale má charakter satisfakcie voči

zamestnancovi a súčasne sankcie voči zamestnávateľovi, ktorý bezdôvodne skončil pracovný pomer
so zamestnancom.

Z obsahu spisu vyplýva, že navrhovateľovi bola doručená neplatná výpoveď z pracovného pomeru
zo dňa 3.9.2008 toho istého dňa. Listom zo dňa 15.3.1999 navrhovateľ oznámil zamestnávateľovi

Okresnému úradu v Dunajskej Strede, v nadväznosti na jeho list, že pracovný pomer na základe
predmetnej výpovede končí dňa 19.3.1999, že trvá na ďalšom zamestnávaní. Tento list Okresný úrad
v Dunajskej Strede prevzal podľa potvrdenia na ňom v ten istý deň 15.3.1999. Týmto dňom 15.3.1999
preto potom v zmysle cit. § 61 ods. 1 Zákonníka práce vznikol navrhovateľovi nárok na náhradu mzdy
a to zásadne až do doby, keď by mu zamestnávateľ umožnil pokračovať v práci, alebo keď došlo k
platnému skončeniu pracovného pomeru. Žalobou si navrhovateľ uplatňuje nárok na náhradu mzdy za

obdobie od 1.8.1999 do 19.12.2004, teda za obdobie 63 mesiacov a 19 dní. O časti náhrady mzdy
za obdobie od 1.8.1999 do 31.1.2002 už bolo právoplatnými rozhodnutiami súdov, ako bolo uvedené
vyššie, rozhodnuté, že v tomto rozsahu je nárok navrhovateľa premlčaný. Predmetom tohto konania
preto už bol iba nárok za obdobie od 1.2.2002 do 19.12.2004 uplatnený v súhrnnej sume 56.969,20 Eur
s úrokom z omeškania.

V ostatnom návrhu pred vyhlásením preskúmavaného rozsudku navrhovateľ po spresnení žaloby
uplatňoval nárok na náhradu mzdy za obdobie od 1.3.2002 do 19.12.2004 vrátane valorizácie v sume
40.539,55 Eur, k tomu úrok z omeškania za čas od 11.4.2002 do 30.9.2014 v sume 78.981,27 Eur podľa
špecifikácie v prílohách podania zo dňa 12.9.2014. Zástupca odporcu na pojednávaní dňa 16.9.2014 (i

v odvolaní) uznal nárok navrhovateľa na náhradu mzdy vo výške 6.676,26 Eur a jeho valorizáciu (za 6
mesiacov po 1.112,71 Eur) a vo zvyšku žiadal návrh zamietnuť.

Predmetom prieskumu odvolacieho súdu s poukazom na odvolacie argumenty predostreté účastníkmi,
ktorými je odvolací súd viazaný, bolo posúdiť správnosť záverov súdu prvého stupňa o rozsahu

náhrady mzdy priznanej navrhovateľovi a to včítane úroku z omeškania, jeho počiatku i výšky, pričom
predmetom prieskumu bol tiež odvolaním napadnutý výrok o náhrade trov konania a o povinnosti
odporcuzaplatiťsúdnypoplatokzanávrh.Zobsahuodvolaníobochúčastníkovpritomvyplýva,žežiaden
z nich nenapadol preskúmavaný rozsudok v v priznanej istine 6.676,26 Eur ani v zamietajúcej časti, v
tomto rozsahu preto rozsudok nadobudol právoplatnosť.

Predovšetkým bolo potrebné vyriešiť spornú otázku rozsahu priznanej náhrady mzdy, keď odporca v
odvolaní namietal jej priznanie nad rozsah 6 mesiacov, pričom odvolací súd sa so závermi súdu prvého
stupňa v tomto smere s poukazom na nižšieuvedené stotožnil.

Podľa vyššie citovaného ust. § 61 Zákonníka práce, v prípade neplatného skončenia pracovného
pomeru je zamestnávateľ povinný poskytnúť zamestnancovi náhradu mzdy vo výške priemerného
zárobku až do doby, keď mu zamestnávateľ umožní pokračovať v práci alebo keď dôjde k platnému
skončeniu pracovného pomeru. Do rozhodného obdobia, v ktorom je uplatňovaná náhrady mzdy, teda
do 19.12.2004, k žiadnej z týchto právnych skutočností nedošlo a preto platenie náhrady mzdy do

19.12.2004 je v zásade dôvodné. Ods. 2 tohto ustanovenia zakotvuje výnimku, ktorá umožňuje, aby
súd na žiadosť zamestnávateľa, ktorá bola v danom prípade podaná (v rozsahu náhrady mzdy za čas
dlhší ako 6 mesiacov) primerane znížil alebo náhradu mzdy aj vôbec nepriznal, pričom má prihliadnuť
na to, či bol zamestnanec inde zamestnaný, akú prácu tam vykonával, aký zárobok dosiahol, prípadne
z akého dôvodu sa do práce nezapojil. V danom prípade bolo nesporne preukázané, že navrhovateľ v

rozhodnom období bol zamestnaný, avšak jeho priemerný príjem bol podstatne nižší ako v pôvodnom
zamestnaní. Odporca pritom v konaní netvrdil, ani nepreukázal žiaden osobitný dôvod, pre ktorý by
odporcovi náhrada mzdy za čas od 1.8.2002 priznaná byť nemala a súdy ako prvostupňový, tak ani
odvolací, takúto skutočnosť v tom, čo vyšlo v konaní najavo, ani sami nezistili. Prvostupňový súd ale
správne uzavrel, že skutočnosť, že navrhovateľ sa po neplatnom skončení predmetného pracovného

pomeru riadne a trvale zamestnal v primeranej pozícii, kde dosahoval i primeraný príjem, bola dôvodom,
pre ktoré by nebolo v danom prípade spravodlivé navrhovateľovi za obdobie niekoľkých rokov po
neplatnom skončení predchádzajúceho pracovného pomeru priznať plnú náhradu mzdy a správne
uzavrel, že primeraným daným okolnostiam prípadu a zodpovedajúcim spravodlivému vyriešeniu vecibudepriznanienáhradymzdyzaobdobiepresahujúce6mesiacov(vktoromodporcauznalplnúnáhradu
mzdy pre navrhovateľa), náhradu mzdy primerane znížiť a navrhovateľovi priznať iba rozdiel medzi
priemerným zárobkom u pôvodného a u nového zamestnávateľa. Samotná špecifikácia a výpočet

rozdielu pôvodne dosahovaného zárobku a mzdy dosahovanej u nového zamestnávateľa za sporné
obdobieod1.8.1999do19.12.2004,ktorýprvostupňovýsúdvyčíslilvrátanevalorizáciesumou19.225,96
Eur, pritom nebola odvolacími dôvodmi ani jedného z účastníkov napadnutá a preto netvorila predmet
prieskumu odvolacieho súdu.

K námietke odporcu v odvolaní v tejto súvislosti, že vo vzťahu k vyššie uvedenému je nerozhodné, že
podľa § 59 ods. 1 zák. č. 312/2001 Z.z. o štátnej službe, ktorý nadobudol účinnosť až po neplatnom
skončení predmetného pracovného pomeru, štátny zamestnanec nesmie podnikať, alebo vykonávať
inú zárobkovú činnosť, z čoho vyvodil, že navrhovateľ nebol zo zákonných dôvodov schopný konať
prácu pridelenú mu u pôvodného zamestnávateľa a preto mu neprináleží náhrada mzdy nad rámec 6
mesiacov, sa žiada dodať, že je pravdou, že podľa konštantnej judikatúry priznanie tejto náhrady závisí

od možnosti a schopnosti zamestnanca vykonávať prácu a ak zamestnanec nie je schopný napríklad
pre práceneschopnosť alebo ochotný vykonávať prácu, nemá nárok na náhradu mzdy, čo ale nie je daný
prípad. V danej veci totiž pôvodný zamestnávateľ navrhovateľovi neumožnil pokračovať v práci a preto
bol nútený sa inde zamestnať. Ak by platila téza, že v prípade, že zamestnanec je zamestnaný inde,
nie je schopný vykonávať prácu u pôvodného zamestnávateľa, v dôsledku čoho mu nárok na náhradu

mzdy nepatrí, nemalo by žiaden význam ustanovenie cit. § 61 ods. 2 za bodkočiarkou Zákonníka práce,
z ktorého nesporne vyplýva, že zamestnanie zamestnanca inde nie je v zásade prekážkou pre priznanie
tejto náhrady mzdy. Takýto výklad cit. ustanovenia preto neobstojí.

Spoukazomnavyššieuvedenébolopotompotrebnérozsudoksúduprvéhostupňavodvolanímodporcu

napadnutej časti istiny ako vecne správny s použitím § 219 O.s.p. potvrdiť.

Následne ďalšou čiastkovou otázkou, ktorú bolo potrebné v odvolacom konaní vyriešiť bola otázka
nároku na úrok z omeškania z priznanej istiny. V preskúmavanom rozsudku pritom súd priznal úrok
z omeškania od 10.1.2005 s poukazom na to, že posledná náhrada mzdy za december 2004 bola

splatná v tento deň, ktorý je obvyklým najneskorším termínom výplaty miezd, pričom súd priznal
úroky od splatnosti celej priznanej náhrady nie za jednotlivé mesiace, s prihliadnutím na právoplatnosť
rozhodnutia súdu o neplatnosti skončenia štátnozamestnaneckého pomeru, kedy sa odporca dostal
do omeškania. Navrhovateľ napadol odvolaním túto časť rozhodnutia a trval na priznaní úrokov z
omeškania od marca 2002 s tým, že nárok vznikol od jeho oznámenia navrhovateľa dňa 15.3.1999, že

trvá na ďalšom zamestnávaní. Pre premlčanie predchádzajúcej časti nároku a spochybnenia mesiaca
február 2002 z opatrnosti si uplatnil úrok z omeškania od 1.3.2002, pričom požadoval úrok vo výške 8%.
Naproti tomu odporca vo svojom odvolaní argumentoval tým, že o náhrade mzdy sa rozhoduje ku dňu
vyhlásenia rozsudku a jej splatnosť je viazaná na tretí deň po právoplatnosti rozsudku. Omeškanie preto
neprichádza do úvahy a navrhovateľ nemá vôbec nárok na úroky z omeškania.

Ako už bolo ustálené vyššie, z dôvodu neplatného rozviazania pracovného pomeru vznikol
navrhovateľovi nárok na zaplatenie náhrady mzdy.

V zmysle § 119 ods. 1 ZP pojednávajúceho všeobecne o splatnosti mzdy a náhrady mzdy, mzda a

náhrada mzdy je splatná dozadu za mesačné obdobie pokiaľ v podnikovej kolektívnej zmluve alebo
v pracovnej zmluve nebolo dohodnuté iné obdobie a to v najbližšom výplatnom termíne po uplynutí
obdobia, za ktoré sa poskytuje.

Povinnosť zamestnávateľa poskytnúť zamestnancovi náhradu mzdy z neplatného rozviazania

pracovného pomeru a s tým súvisiaca splatnosť tejto náhrady teda nevzniká až súdnym rozhodnutím,
ale vyplýva z citovaných ustanovení hmotného práva. Ako to plynie z citovaného ustanovenia pre
náhradu mzdy je stanovená mesačná splatnosť rovnako ako u mzdy. Súd teda termín náhrady mzdy
neurčuje, keďže k tomu nejestvuje konkrétne hmotnoprávna úprava, súd ako štátny orgán so zreteľom
na čl. 2 ods. 2 Ústavy SR môže konať iba na základe ústavy v jej medziach a v rozsahu a spôsobom,

ktorý ustanoví zákon. Splatnosť náhrady mzdy stanovenej právnym predpisom si nemožno zamieňať s
oprávnením súdu podmieneným žiadosťou zamestnávateľa požadovať zníženie, či nepriznanie náhrady
mzdy. Rozsudok priznávajúci náhradu mzdy z neplatného rozviazania pracovného pomeru má povahu
deklaratórneho rozsudku, teda iba potvrdzuje už jestvujúce hmotné práva a povinnosti, priznanímnáhrady mzdy sa nekonštituuje žiadny nový právna stav, ale hmotnoprávnemu vzťahu sa iba procesne
dodáva kvalita vykonateľného práva.

Vzhľadom na uvedené, nevyplatenie náhrady mzdy v zákonom stanovenej lehote splatnosti, má
za následok omeškanie s možnosťou požadovať úroky z omeškania vo výške ustanovenej pre
občianskoprávne vzťahy s poukazom na § 256 ods. 2 ZP. Pri omeškaní s náhradou mzdy z neplatného
rozviazania (skončenia) pracovného pomeru platí preto výška úrokov z omeškania určená Nariadením
vlády č. 87/1995 Z.z. v § 3 a § 4, ktorý je vykonávacím predpisom k § 517 ods. 2 Občianskeho zákonníka

(porovnaj rozsudky NS SR sp. zn. 1Cdo 116/2008 a sp. zn. 6Cdo 246/2010).

Z uvedeného vyplýva, že prvostupňový súd postupoval nesprávne keď vec nesprávne právne posúdil,
ak navrhovateľovi priznal úrok z omeškania iba za čas od 10.1.2005 po splatnosti celej požadovanej
náhrady mzdy ako celku a nie po splatnosti jednotlivých mesačných náhrad mzdy a rovnako bol
nesprávnym i názor odporcu v odvolaní, že o náhrade mzdy sa rozhoduje ku dňu vyhlásenia rozsudku

a jej splatnosť je viazaná na tretí deň po právoplatnosti rozsudku. Bolo preto dôvodným, aby odvolací
súd s použitím § 220 O.s.p. rozsudok súdu prvého stupňa v napadnutej časti úroku z omeškania
zmenil tak, že úrok priznal odo dňa splatnosti každej jednotlivej mesačnej náhrady mzdy, teda vždy od
10. dňa nasledujúceho mesiaca, ako obvyklého najneskoršieho termínu výplaty miezd, ako to priznal
prvostupňový súd, pričom tento jeho záver ani jeden z účastníkov v odvolaní nenapadol, spôsobom

uvedeným vo výroku. Vychádzal pritom z dvojnásobku diskontnej sadzby určenej NBS platnej vždy k
prvému dňu omeškania s plnením každej mesačnej náhrady mzdy. Navrhovateľ si nesprávne uplatnil za
celé obdobie úrok z omeškania v sadzbe 17,6 %, hoci dvojnásobok diskontnej sadzby NBS k prvému
dňu omeškania v žiadnom z daných mesiacov túto výšku nedosahoval, bol nižší. Preto bolo dôvodným
zamietnutie návrhu v časti presahujúcej odvolacím súdom priznaný úrok z omeškania, s použitím § 219

O.s.p. potvrdiť.

Odporca v odvolaní napadol tiež tú časť preskúmavaného rozsudku, ktorou súd štvrtou výrokovou vetou
uložil odporcovi zaplatiť na účet Okresného súdu Trnava súdny poplatok 1.554,- Eur do troch dní od
právoplatnosti rozhodnutia, s poukazom na § 2 ods. 2 zák. č. 71/1992 Zb. o súdnych poplatkoch s tým,

že navrhovateľ je od súdnych poplatkov oslobodený. Odvolateľ pritom argumentoval tým, že odporca
je v zmysle § 4 ods. 2 písm. a) Zákona o súdnych poplatkoch oslobodený od súdnych poplatkov. Tejto
námietke odporcu je potrebné dať za pravdu.

V zmysle § 4 ods. 2 písm. a) zák. č. 71/1992 Zb. o súdnych poplatkoch v účinnom znení od súdnych

poplatkov sú osobne oslobodení Slovenská republika, štátne rozpočtové organizácie, štátne účelové
fondy, Slovenský pozemkový fond pri úkonoch a konaniach, ktoré vykonáva v mene Slovenskej
republiky, Národný úrad práce a Sociálna poisťovňa. Je nesporným, že odporca - Ministerstvo vnútra
Slovenskej republiky je štátnou rozpočtovou organizáciou a preto v zmysle citovaného ustanovenia
požíva osobné oslobodenie od súdnych poplatkov.

Súdom prvého stupňa aplikovaný § 2 ods. 2 citovaného zákona pritom umožňuje preniesť poplatkovú
povinnosť,akjenavrhovateľodpoplatkovoslobodenýasúdjehonávrhuvyhovel,naodporcuzasplnenia
zákonnej podmienky, že nie je tiež od poplatku oslobodený. Keďže táto zákonom stanovená podmienka
pre uloženie povinnosti zaplatiť súdny poplatok odporcovi, splnená nebola, nebol dôvod, aby súd k

úhrade súdneho poplatku za návrh zaviazal odporcu. Naviac v danom prípade bol odporca po porovnaní
žalobou uplatneného a súdom priznaného plnenia dokonca o málo úspešnejší ako navrhovateľ a preto
ani z tohto dôvodu by zaviazanie zaplatiť súdny poplatok odporcu v celom rozsahu neobstálo.

V dôsledku toho bolo potom potrebným rozsudok súdu prvého stupňa v tejto časti v štvrtej výrokovej

vete, ktorou bola odporcovi uložená povinnosť zaplatiť súdny poplatok, s použitím § 221 ods. 1 písm.
i) O.s.p. (keďže sa rozhodlo bez návrhu, nejde o rozhodnutie vo veci samej a dôvody, pre ktoré bolo
vydané neexistovali) zrušiť

Už len z dôvodu čiastočnej zmeny rozsudku odvolacím súdom bolo potrebným podľa § 224 ods. 2 O.s.p.

rozhodnúť opätovne aj o trovách prvostupňového konania.

Navrhovateľ podal odvolanie tiež proti rozhodnutiu o náhrade trov prvostupňového konania. Odvolanie
proti nepriznaniu náhrady trov žiadnemu z účastníkov odôvodnil s poukazom na § 142 ods. 2 O.s.p.tým, že súd mal o náhrade trov konania rozhodnúť podľa pomeru úspechu v spore, pričom navrhovateľ
mal úspech v rozsahu 63,89% a neúspech v rozsahu 36,11%, vychádzajúc pritom z uplatnenej istiny
40.539,55 Eur. Navrhovateľ sa ale žalobou domáhal zaplatenia istiny pôvodne 1.716.254,29 Sk t.j.

56.969,20 Eur, s úrokom z omeškania za obdobie od 1.2.2002. V priebehu konania (na č.l. 457 spisu) už
uplatňoval menej - 40.539,55 Eur s úrokom z omeškania až od 1.3.2002. Vo zvyšku ale svoj návrh nevzal
späť podľa § 96 O.s.p. (napriek zastúpeniu advokátom) konanie preto nebolo v tomto rozsahu čiastočne
zastavené. Túto časť návrhu v rámci druhej výrokovej vety potom súd zamietol, pričom odvolanie voči
tejto časti zamietnutia podané nebolo.

Podľa tohto rozsudku odvolacieho súdu, vychádzajúc z uplatnenej sumy 56.969,20 Eur s úrokom z
omeškania a napokon priznanej sumy 25.901,96 Eur s úrokom z omeškania, navrhovateľ mal v celom
konaní úspech v rozsahu 45,5% a odporca 54,5%, úspešnejší v konaní bol teda odporca, ktorého čistý
pomerný úspech je 9%. Vzhľadom na uvedené odporcovi úspešnejšiemu v konaní vznikol podľa § 142
ods. 2 O.s.p. nárok na pomernú náhradu trov konania v rozsahu 9%. Odvolací súd mal za to, že pri tomto

rozdiele úspešnosti by už nemalo byť vyslovené, že žiadny z účastníkov nemá právo na náhradu trov
konania. S poukazom na vyššie uvedené nebolo možné akceptovať odvolacie námietky navrhovateľa
proti tejto časti rozsudku.

Keďže ale úspešnejší odporca si nárok na náhradu trov konania návrhom podľa § 151 ods. 1 O.s.p.

neuplatnil, odvolací súd o náhrade trov konania ako celku (prvostupňového i odvolacieho) rozhodol tak,
že odporcovi náhradu trov konania nepriznal.

Senát krajského súdu toto rozhodnutie prijal pomerom hlasov 3:0.

Poučenie:

Proti tomuto rozsudku nie je možné podať odvolanie.