Uznesenie – Nečinnosti orgánu verejnej správy ,
Iná povaha rozhodnutia Rozhodnutie bolo vynesené dňa štvrtok 17. september 2015

Súd: Najvyšší súd
Spisová značka: 8Sžnč/2/2014

Identifikačné číslo súdneho spisu: 9014010105
Dátum vydania rozhodnutia: 17. 09. 2015

Meno a priezvisko sudcu, VSÚ: Mgr. Peter Melicher
ECLI: ECLI:SK:NSSR:2015:9014010105.1

Uznesenie

Najvyšší súd Slovenskej republiky v právnej veci navrhovateľky: Z. E., bytom B. C. XXXX/XX, T.,
zastúpenej JUDr. Tatianou Polkovou, advokátkou so sídlom Na priekope 174/13, Žilina, proti odporcovi:
Ministerstvo hospodárstva Slovenskej republiky, so sídlom Mierová 19, Bratislava, v konaní proti
nečinnosti orgánu verejnej správy, jednohlasne, takto

r o z h o d o l :

Najvyšší súd Slovenskej republiky návrh z a m i e t a .

Navrhovateľke právo na náhradu trov konania n e p r i z n á v a .

o d ô v o d n e n i e :

Návrhom doručeným Najvyššiemu súdu Slovenskej republiky 03. septembra 2014 sa navrhovateľka
domáhala vydania rozhodnutia, ktorým súd uloží odporcovi povinnosť konať a rozhodnúť vo veci
jej návrhu z 20. apríla 2012 vedenom pod sp. zn. 7207/2012-3200 v lehote jedného mesiaca od

právoplatnosti rozhodnutia. Zároveň žiadala uložiť odporcovi povinnosť nahradiť jej do troch dní od
právoplatnosti tohto rozhodnutia trovy konania.

V dôvodoch návrhu ďalej popísala postup odporcu, ako aj Generálnej prokuratúry Slovenskej republiky
pri vybavovaní ňou zaslaných podaní a sťažností. Uviedla, že písomným podaním z 20. apríla 2012
podala odporcovi návrh na začatie správneho konania proti Stredoslovenskej energetike - Distribúcia,

a.s., v ktoromsa domáhala vydania opatrenia voči energetickému podniku na zmiernenie neprimeraných
a neoprávnených zásahov do práv vlastníka pozemku spôsobených energetickou stavbou, na ktoré
podanie odporca reagoval vyjadrením č. 5197/2012-3200 z 29. mája 2012, konštatujúc, že nie je dôvod
na začatie správneho konania. Navrhovateľka ďalej poukázala na skutočnosť, že sa domáhala nápravy
podaním podnetu z 20. júna 2012 Generálnej prokuratúre Slovenskej republiky, ktorá jej listom č. VI/1
Gd 242/12-9 z 01. augusta 2012 oznámila, že vec signalizovala odporcovi. Následne dala do pozornosti,

že odporca návrhu navrhovateľky z 20. apríla 2012 pridelil novú sp. zn. 7207/2012-3200 a listom zo
14. augusta 2012 ju žiadal o doplnenie podania. Na ďalší list navrhovateľky z 31. augusta 2012 ju
odporca opätovne vyzval na doplnenie podania svojím listom č. 7207/2012-3200 z 02. októbra 2012.
Na tento reagovala podaním z 18. októbra 2012, v nadväznosti na ktoré odporca vo vyjadrení č.
7207/2012-3200 z 22. novembra 2012 uviedol, že v tejto veci neexistuje dôvod na začatie konania.
Zdôraznila, že nápravy sa domáhala aj podaním sťažnosti na nečinnosť ústredného orgánu štátnej

správy adresovanej ministrovi hospodárstva Slovenskej republiky, ktorou sa však nápravy nedomohla.
Rovnakotaksadomáhalanápravyajopakovanýmpodnetomz19.decembra2012zaslanýmGenerálnej
prokuratúre Slovenskej republiky, ktorá sa však v oznámení č. VIGd 335/12-9 z 28. februára 2013
stotožnila s postupom odporcu. Poukázala aj na rozhodnutie Najvyššieho súdu Slovenskej republiky sp.
zn. 10Rks/10/2008 z 12. februára 2009 o riešení kompetenčného sporu medzi odporcom a všeobecným
súdom vo veci, ktorú označila za skutkovo i právne zhodnú, pričom súd v tejto vyslovil, že ak zákon č.

656/2004Z.z.oenergetikeaozmeneniektorýchzákonov(ďalejlen„zákonč.656/2004Z.z.")oprávňuje
správny orgán v konaní vykonanom podľa všeobecných predpisov o správnom konaní, aby konal voveciach upravených v tomto zákone, pokiaľ výslovne nie je ustanovené inak, potom správny orgán koná
a rozhoduje aj o prekládke elektrického vedenia (§ 38 zákona č. 656/2004 Z. z.).

Odporca vo svojom vyjadrení k návrhu, doručenom tunajšiemu súdu dňa 23. septembra 2014, navrhol
návrh navrhovateľky zamietnuť a právo na náhradu trov konania nepriznať. Uviedol, že navrhovateľka v
podanomnávrhuokremopisudanéhoskutkovéhostavuibapoukazujenarozhodnutieNajvyššiehosúdu
Slovenskej republiky v údajne skutkovo i právne zhodnej veci sp. zn. 10Rks/10/2008 z 12. februára 2009,
tvrdiac, že právomoc odporcu na začatie správneho konania a rozhodnutie o jej návrhu je daná, avšak

neuvádza relevantnú argumentáciu, ktoré konkrétne zákonné ustanovenie bolo porušené. Uvedenú
absenciu tvrdenia navrhovateľky, že konaním resp. nekonaním odporcu bolo porušené konkrétne
zákonné ustanovenie, ktoré by odporcovi zverovalo kompetenciu konať a rozhodnúť vo veci jej návrhu z
20. apríla 2012, preto označil za vadu návrhu. V spojitosti s týmto tvrdením odkázal na nález Ústavného
súdu Slovenskej republiky sp. zn. III. ÚS 70/2009. Ďalej sa vyjadril, že konanie o uplatnenie opatrení
podľa § 3 ods. 2 zákona č. 656/2004 Z. z., resp. podľa § 88 ods. 2 zákona č. 251/2012 Z. z. o energetike

je konaním, ktoré je odporca povinný začať z úradnej povinnosti po splnení zákonom ustanovených
podmienok, teda v prípade ak zistí, že je ohrozená celistvosť a integrita sústavy a siete, bezpečnosť a
spoľahlivosť prevádzky sústavy a siete, alebo je potrebné zabezpečiť bezpečnosť dodávok elektriny, či
všeobecný hospodársky záujem. Dodal, že k začatiu takéhoto konania môže dôjsť okrem poznatkov z
vlastnej činnosti správneho orgánu, alebo informácií od iných štátnych orgánov, aj na základe podnetov

fyzických alebo právnických osôb. Tieto však nie sú spôsobilé vyvolať účinky spojené so začatím
konania v zmysle § 18 ods. 2 zákona č. 71/1967 Zb. o správnom konaní (správny poriadok). Vyslovil,
že v predmetnej veci odporca nemal za preukázaný žiaden zo zákonom vymedzených dôvodov na
začatie konania o uplatnenie opatrenia, pričom zákon zároveň ani nezveruje do kompetencie odporcu
rozhodnúť o uplatnení opatrenia v prípade ohrozenia života a zdravia ľudí alebo majetku fyzických

osôb a právnických osôb. Doplnil, že o uplatnení takéhoto opatrenia nie je odporca oprávnený konať
a rozhodnúť už od 01. apríla 2008, preto zastával názor, že jeho postup bol v súlade so zákonom. V
závere vyjadrenia poukázal na uznesenia Najvyššieho súdu Slovenskej republiky sp. zn. 3Sžnč/3/2006
z 24. júna 2007 a sp. zn. 3Sžnč/2/2010 z 12. júla 2010.

Najvyšší súd Slovenskej republiky ako súd vecne a miestne príslušný v zmysle § 246 ods. 2 písm. b/
O.s.p. vec preskúmal a podľa § 250t ods. 4 O.s.p. návrh ako neprípustný zamietol.

Podľa čl. 46 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky každý sa môže domáhať zákonom ustanoveným
postupom svojho práva na nezávislom a nestrannom súde a v prípadoch ustanovených zákonom na

inom orgáne Slovenskej republiky.

V správnom súdnictve preskúmavajú súdy na základe žalôb alebo opravných prostriedkov zákonnosť
rozhodnutí a postupu orgánov verejnej správy, ktorými sa zakladajú, menia alebo zrušujú práva alebo
povinnosti fyzických alebo právnických osôb, ako aj rozhodnutí, ktorými práva a právom chránené

záujmy týchto osôb môžu byť priamo dotknuté (§ 244 ods. 1, 2 O.s.p.).

Podľa § 250t ods. 1 O.s.p. fyzická osoba alebo právnická osoba, ktorá tvrdí, že orgán verejnej správy
nekoná bez vážneho dôvodu spôsobom ustanoveným príslušným právnym predpisom tým, že je v
konaní nečinný, môže sa domáhať, aby súd vyslovil povinnosť orgánu verejnej správy vo veci konať

a rozhodnúť. Návrh nie je prípustný, ak navrhovateľ nevyčerpal prostriedky, ktorých použitie umožňuje
osobitný predpis.

Súd o návrhu rozhodne bez pojednávania uznesením. Ak súd návrhu vyhovie, vo výroku uvedie
označenie orgánu, ktorému sa povinnosť ukladá, predmet a číslo správneho konania a primeranú lehotu,

nie však dlhšiu ako tri mesiace, v ktorej je orgán verejnej správy povinný rozhodnúť. Súd môže na návrh
orgánu verejnej správy túto lehotu predĺžiť. Nedôvodný alebo neprípustný návrh súd zamietne (§ 250t
ods. 4 O.s.p.).

Vôľou zákonodarcu vyjadrenou v zákonnej úprave ustanovenej v § 250t O.s.p. bolo zabezpečiť ochranu

právfyzickýchaleboprávnickýchosôb,akorgánverejnejsprávynekonábezvážnehodôvoduspôsobom
ustanoveným príslušným právnym predpisom tým, že je v konaní nečinný tak, že sa fyzická alebo
právnická osoba môže domáhať, aby súd vyslovil povinnosť orgánu verejnej správy konať a rozhodnúť.Predpokladom priznania uvedenej ochrany fyzickej alebo právnickej osobe súdom, v zmysle uvedenej
právnej normy je preukázanie, že orgán verejnej správy nekoná bez vážneho dôvodu spôsobom
ustanoveným príslušným právnym predpisom, a to tým, že je v konaní nečinný a jeho nečinnosťou sú

alebo by mohli byť práva alebo právom chránené záujmy fyzickej alebo právnickej osoby, domáhajúcej
sa takejto ochrany návrhom, porušené alebo inak dotknuté (§ 250t ods. 8 O.s.p. v spojení s § 247 ods.
1 O.s.p.).

Z podkladov súdneho spisu je zrejmé, že navrhovateľka sa svojím návrhom domáhala súdnej ochrany

pred tvrdenou nečinnosťou odporcu a postupu súdu podľa ustanovenia § 250t ods. 1 O.s.p., t.j. podľa
štvrtej hlavy piatej časti Občianskeho súdneho poriadku, upravujúcej „Konanie proti nečinnosti orgánu
verejnej správy", ktorý inštitút je určený na ochranu fyzickej alebo právnickej osoby, pokiaľ orgán verejnej
správy nekoná bez vážneho dôvodu spôsobom ustanoveným príslušným právnym predpisom. Petitom
je návrh, aby sa nečinnému správnemu orgánu uložila povinnosť konať a rozhodnúť v primeranej lehote,
ktorá nemôže byť dlhšia než tri mesiace od právoplatnosti rozhodnutia.

Nečinnosť ako nezákonný negatívny jav správneho orgánu nastáva vtedy, keď správny orgán vo veci
nekoná (je pasívny), aj keď podľa zákona je povinný konať. Len vtedy, keď zákon neukladá orgánom
verejnej správy konať, môže byť nečinnosť definovaná ako rozpor s morálkou, či etikou. V ostatných
prípadoch,t.j.keďobsahompríslušnejprávnejnormyjepovinnosťsprávnehoorgánukonať,jenečinnosť

nezákonná a protiprávna. Je v hrubom rozpore so zásadou zákonnosti vo verejnej správe. Zákon je v
právnomporiadkuvždyzákladomvšetkejčinnostiverejnejsprávy,ktorájevýznamnousúčasťouorgánov
verejnej moci, prostredníctvom ktorej sa realizuje v štáte výkonná moc. Jej závažnosť spočíva v tom,
že orgány verejnej správy plnia celý rad verejnoprávnych úloh v najrôznejších sférach a oblastiach
spoločenského života, pričom ako oprávnené orgány zasahujú do práv a slobôd fyzických a právnických

osôb,ukladajúimpovinnosti,prípadnepoužívajúprostriedkydonútenia,načomajúzákonnéoprávnenie.
Je preto namieste, že toto oprávnenie nesie so sebou povinnosť bezpodmienečne rešpektovať základné
princípy a hranice stanovené im právnym poriadkom.

Pod nečinnosťou orgánu verejnej správy treba rozumieť nielen absolútnu nečinnosť, ale aj to, ak orgán

verejnej správy koná spôsobom, ktorý znamená porušenie práva na konanie bez zbytočných prieťahov.
To však neznamená, že súd je oprávnený určovať orgánu verejnej správy, ako má vo veci konať.
Ustanovenie § 250t je svojím obsahom zamerané tak, aby odstraňovanie nečinnosti orgánov verejnej
správy nebolo znehodnocované nielen neopodstatneným podaním dotknutého subjektu - navrhovateľa,
nepružnosťou v konaní orgánov verejnej správy, ale aj formalistickým prístupom v konaní súdov. Preto

ustanovenie § 250t ods. 1 druhá veta uvádza, že návrh v konaní proti nečinnosti nie je prípustný, ak
navrhovateľ nevyčerpal prostriedky, ktorých použitie umožňuje osobitný predpis.

Kľúčovou a teda právne a skutkovo relevantnou otázkou danej veci je preskúmať, či odporca je v konaní
skutočne nečinný, resp. či vo veci nekoná bez vážneho, t.j. právne relevantného a akceptovateľného

dôvodu.

Najvyšší súd Slovenskej republiky na základe návrhu, ktorým sa navrhovateľka domáha preskúmania
nečinnosti odporcu, preskúmal zákonnosť jeho postupu, t.j. skúmal, či činnosť, ktorou realizuje svoju
právomoc vymedzenú osobitnými zákonmi je, alebo nie je v súlade s týmito zákonmi a či správny orgán

vykonal zákonom predpísané úkony alebo ich opomenul, resp. odmietol vykonať, prípadne, či nevykonal
chybný úkon. Nekonanie musí byť v rozpore s konkrétnym zákonným ustanovením, ktoré obsahuje
príkaz pre správny orgán postupovať, konať, robiť určené procesné úkony vrátane rozhodovania.

Vyššie uvedené je zároveň potrebné skúmať v kontexte princípu, že právna úprava správneho súdnictva

v piatej časti Občianskeho súdneho poriadku na rozdiel od konania v občianskoprávnych veciach
ustanovuje rigoróznu úpravu jednotlivých druhov konaní. To platí aj pre konanie proti nečinnosti orgánu
verejnej správy podľa § 250t O.s.p., keďže v odseku 8 citovaného ustanovenia je stanovené, že na
konanie podľa tejto hlavy sa použijú ustanovenia prvej a druhej hlavy tejto časti primerane, ak v tejto
hlave nie je ustanovené inak.

Konanie proti nečinnosti orgánu verejnej správy predstavuje subsidiárnu formu súdnej ochrany v
správnom súdnictve, ktorú možno aplikovať iba v prípade, ak iná právna možnosť ochrany chýba.V prípade ak bolo vydané rozhodnutie orgánu verejnej správy je treba sa domáhať súdnej ochrany
postupom podľa druhej alebo tretej hlavy piatej časti Občianskeho súdneho poriadku.

V nadväznosti na uvedené Najvyšší súd Slovenskej republiky poukazuje na skutočnosť, že podľa
ustálenej judikatúry - nálezov Ústavného súdu Slovenskej republiky (pozri k tomu bližšie nálezy
Ústavného súdu Slovenskej republiky sp. zn. I. ÚS 37/95, II. ÚS 50/01, I. ÚS 52/02, III. ÚS 183/2003:
PL. ÚS 21/08, I. ÚS 354/08) a rozhodnutia Najvyššieho súdu Slovenskej republiky (pozri napr.
uznesenie Najvyššieho súdu Slovenskej republiky sp. zn. 8Sžf/29/2010, ZSP 5/2011, či uznesenie

Najvyššieho súdu Slovenskej republiky sp. zn. 5Sžp/5/2011) môžu byť predmetom preskúmania súdom
aj rozhodnutia orgánov verejnej správy, ktoré nemajú formálne náležitosti, ak sa dotýkajú alebo ak
sa môžu dotknúť práv a právom chránených záujmov fyzických alebo právnických osôb. Súdna prax
ustálila,žerozhodnutímsprávnehoorgánujekaždérozhodnutie,ktorýmsazakladajú,menia,rušiaalebo
ktorým môžu byť priamo dotknuté práva a povinnosti právnických osôb a fyzických osôb. Za spôsobilý
predmet súdneho prieskumu sa považujú ajlisty s charakterom rozhodnutia vydané príslušným orgánom

verejnej správy.

Preto považuje za potrebné upriamiť pozornosť na skutočnosť, že odporca reagoval na podania
navrhovateľky vyjadrením č. 7207/2012-3200 z 22. novembra 2012, v ktorom konštatoval, že zo žiadosti
navrhovateľky z 20. apríla 2012, doplnenej listom z 31. augusta 2012 a z 18. októbra 2012 nevyplýva

splnenie podmienok ustanovených zákonom č. 656/2004 Z. z., neexistuje teda dôvod na začatie
konania, preto nie je možné žiadosti navrhovateľky vyhovieť. S ohľadom na uvedené konštatuje, že v
danej veci podmienka absencie inej možnosti právnej ochrany nebola splnená.

Súčasne uvádza, že z obsahu navrhovateľkou predložených listín a administratívneho spisu tvrdená

bezdôvodná nečinnosť odporcu nebola preukázaná. Odporca v rozsahu pôsobnosti vymedzenej
osobitnými predpismi komunikoval s navrhovateľkou, reagoval na jej podania a informoval ju o
postupe príslušných orgánov pri vybavovaní sťažností v zmysle zákona, čo nakoniec ani navrhovateľka
nepoprela, aj keď s ich vybavením nebola spokojná. Skutočnosť, že sa navrhovateľka nestotožňuje s
vybavením sťažností podľa jej predstáv, sama osebe nemôže viesť k záveru o porušení jej práva na

súdnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky (II. ÚS 44/03, III. ÚS 209/04, IV. ÚS
112/05).

Vzhľadom na vyššie uvedené skutočnosti Najvyšší súd Slovenskej republiky dospel k záveru, že v
posudzovanej veci nie sú splnené zákonné podmienky pre aplikáciu ustanovenia § 250t O.s.p., a preto

návrh podľa § 250t ods. 4 O.s.p. zamietol.

O trovách konania súd rozhodol podľa § 250t ods. 5 O.s.p. tak, že navrhovateľke, ktorej návrhu nebolo
vyhovené,nepriznalprávonanáhradutrovkonania.Odporcoviprávonanáhradutrovkonaniazozákona
neprináleží.

Poučenie:

Proti tomuto uzneseniu opravný prostriedok nie je prípustný.