Rozsudok Rozhodnutie bolo vynesené dňa pondelok 22. apríl 2013

Súd: Krajský súd Prešov
Spisová značka: 15Co/32/2012

Identifikačné číslo súdneho spisu: 8312201279
Dátum vydania rozhodnutia: 22. 04. 2013
Meno a priezvisko sudcu, VSÚ: JUDr. Anna Kovaľová

ECLI: ECLI:SK:KSPO:2013:8312201279.5

ROZSUDOK V MENE

SLOVENSKEJ REPUBLIKY

Krajský súd v Prešove v senáte zloženom z predsedníčky senátu JUDr. Anny Kovaľovej a z členov

senátu JUDr. Branislava Brezu a JUDr. Martina Fiľakovského v právnej veci žalobkyne M. M., nar. XX.
XX. XXXX, bytom Z. XXX, zastúpenej JUDr. Miroslavom Katunským, advokátom, Advokátska kancelária
JUDr. Miroslav Katunský, JUDr. Milan Kuzma a spol., Floriánska 16, 040 01 Košice proti žalovanej H. H.,
nar. XX. XX. XXXX, bytom E., Z. XXX, zastúpenej JUDr. Tiborom Šafárikom, advokátom, Advokátska
kancelária so sídlom v Košiciach, Štúrova 20, o určenie vlastníckeho práva, o odvolaní žalovanej proti
rozsudku Okresného súdu Humenné zo dňa 12. 07. 2012, č.k. 5C 24/2012-65 takto jednohlasne

r o z h o d o l :

M e n í rozsudok tak, že žalobu zamieta.

Žalobkyňa je povinná nahradiť žalovanej trovy prvostupňového konania celkom vo výške 7 731,09 Eur, a
to sumu 4 089,82 Eur do 3 dní od právoplatnosti tohto rozsudku na účet JUDr. Antona Grecu, advokáta,
Krátka 15, Humenné, sumu 2 713,69 Eur do 3 dní od právoplatnosti tohto rozsudku na účet JUDr. Jozefa
Pirkovského, advokáta, Hlavná 19, Prešov a sumu 927,58 Eur na účet JUDr. Tibora Šafárika, advokáta,
Štúrova 20, Košice do 3 dní od právoplatnosti tohto rozsudku.

Žalobkyňa je povinná nahradiť žalovanej aj trovy odvolacieho konania vo výške 1 200,72 Eur do 3 dní
od právoplatnosti tohto rozsudku na účet JUDr. Tibora Šafárika, advokáta, Štúrova 20, Košice.

o d ô v o d n e n i e :

Napadnutým rozsudkom prvostupňový súd určil, že žalobkyňa je výlučným vlastníkom nehnuteľnosti
stavby - domu číslo súpisné XX postaveného na parcele č. 3982, ako aj pozemku parcely č. 3982
zastavanéplochyanádvoriaovýmere538m2vedenýchKatastrálnymúradomKošice,Správoukatastra
Humenné, zapísaných na LV č. XXXX, k. ú. E.. Zároveň vyslovil, že žalobkyni priznáva náhradu trov
konania v sume 2 621,46 Eur a náhradu trov právneho zastúpenia vo výške 10 811,53 Eur, ktoré je
žalovaná povinná zaplatiť na adresu právneho zástupcu žalobkýň do 15 dní od právoplatnosti rozsudku.

Svoje rozhodnutie odôvodnil tým, že po vykonanom dokazovaní dospel k záveru, že účastníci uzavreli
kúpno-predajnú zmluvu dňa 11. 12. 1991. Tento záver podporujú výsluchy účastníkov konania, ktoré
možnooznačiťzazhodnévtom,žetakžalobkyňa,akoajžalovanánepopieraliuzavretiekúpno-predajnej
zmluvy s takým obsahom, ako je uvedený v texte zmluvy. Zhodne uviedli, že zmluvu podpisovali súčasne
v jeden deň a za prítomnosti svojich manželov pred notárom. Všetci štyria, teda účastníčky konania
a ich manželia, s tým, že žalovaná s dodatkom, že za toto tvrdenie „dá hlavu“ uviedli, že v súvislosti

s podpisovaním zmluvy, aj vyhlásením manželov boli u notára iba raz. Všetci zhodne prehlásili aj tú
skutočnosť, že podpisy v overovacej knihe zo dňa 11. 12. 1991 sú ich podpismi. Aj v súvislosti s
poukazom na rozsudok Najvyššieho súdu SR sp. zn. 2Cdo 199/2005 a právnu vetu tam vyslovenú, súd
uviedol, že pravá verejná listina, o ktorej správnosti nevzišli v konaní pochybnosti môže byť zbavenásvojej dôkaznej sily len tým, že účastník tvrdí skutočnosti a ponúkne dôkazy., ktorými bude preukázaná
jej nepravdivosť. Konštatoval, že pri verejnej listine dôkazné bremeno spočíva na tom účastníkovi,
ktorý popiera jej správnosť. Overovacia doložka, ktorá sa nachádza na kúpno-predajnej zmluve je z

hľadiska tejto právnej vety verejnou listinou a súhlasí s tým, že pri verejnej listine ako dôkaznom
prostriedku, aby bola uznaná za pravú, t. zn., že bola vydaná orgánom na nej uvedeným a že celý obsah
pochádza od neho platí, že potvrdzuje pravdivosť toho, čo sa v nej osvedčuje alebo potvrdzuje, ak nie je
dokázaný opak. To znamená, že sa zásadne pripúšťa možnosť, pravdivosť v nej uvedených skutočností
vyvrátiť dôkazom opaku. Túto dôkaznú povinnosť má však ten účastník, ktorý spochybňuje pravdivosť

skutočnosti tam uvedených.

Z výsluchu žalovanej vyplývalo, že zápis na overovacej doložke s takým textom, ako je napísaný
na kúpno-predajnej zmluve je omylom pracovníčky štátneho notárstva a možno povedať, že došlo k
viacnásobnému omylu, pretože taká istá overovacia doložka je uvedená aj na vyhlásení manželov
žalobkyne a žalovanej o súhlase s prevodom nehnuteľností. Pokiaľ ide o dôkaznú silu tejto overovacej

doložky, považovala ju za menej intenzívnu než rozhodnutie o registrácií zmluvy, ktorá je takisto verejnou
listinou, naviac podporenou výpoveďou notára JUDr. Dubasa, ktorý vyhlásil, že by nikdy neregistroval
zmluvu nepodpísanú. Ak rozhodnutie o registrácií má povahu verejnej listiny, o ktorej správnosti nevzišli
v konaní pochybnosti, môže byť zbavená svojej dôkaznej sily len tým, že účastník tvrdí skutočnosti a
ponúkne dôkazy, ktorými bude preukázaná jej nepravdivosť.

Konštatoval, že ak by súd zobral za základ svojho rozhodnutia len dôkaz verejnou listinou o registrácií
kúpno-predajnej zmluvy podporený výpoveďou notára, ako to navrhovala žalovaná, musel by uzavrieť,
že sa pomýlili účastníci konania pri svojej výpovedi, svedkovia pri svojej výpovedi, a to v tvrdení, že
u notára boli raz a podpísali všetky listiny, ktoré im pripravil., že sa pomýlila aj pracovníčka štátneho

notárstva, a to viacnásobne vo vypisovaní textu overovacej doložky. Ak však notár prehlásil, že zmluvu
registroval dňa 26. 11. 1991, bol by tento dôkaz nikdy ničím nevyvrátiteľný len preto, že sa vylučuje, aby
notár urobil takéto pochybenie. Výpoveď notára, ale hodnotil ako nepresvedčivú, najmä preto, že svedok
si nepamätá na registráciu zmluvy, ani na overovanie podpisov a svojou výpoveďou iba potvrdzoval to,
čo bolo na listinách, do ktorých nahliadol.

Súdu však žalovaná sama ani prostredníctvom svojho právneho zástupcu nepreukázala a ani
nepredložila žiaden dôkaz o tom, že údaj v overovacej knihe nie je pravdivý, a že teda listinu a kúpno-
predajnú zmluvu účastníci konania nepodpísali na štátnom notárstve vlastnoručne dňa 11. 12. 1991. I
keď z ďalšej verejnej listiny, a to rozhodnutia o registráciu zmluvy vyplýva, že zmluva bola registrovaná

dňa 26. 11. 1991, všetky ďalšie dôkazy vykonané v konaní, a to výsluch žalobkyne, žalovanej, svedkov,
manželov žalobkyne a žalovanej, oboznámenie overovacej knihy, overovacej doložky, sú dôkazom
o tom, že účastníčky spoločne s manželmi sa zúčastnili podpisu všetkých písomností týkajúcich sa
uzavretia kúpno-predajnej zmluvy u notára iba raz, a to dňa 11. 12. 1991. Tento sumár dôkazov vyvracia
pravdivosť verejnej listiny, rozhodnutia o registrácii zo dňa 26. 11. 1991, teda to, že v uvedený deň

bola znova aj účastníkmi podpísaná, a to aj napriek všeobecnému tvrdeniu svedka JUDr. Dubasa,
ktorý sa vyjadril, že by nezaregistroval nepodpísanú zmluvu. Nemožno opomenúť v tejto súvislosti,
že bolo preukázané aj to, že všetky listiny pripravoval notár, ktorý osobne poznal obe strany a mali k
sebe vzájomnú dôveru a nikto z nich v tom čase nepredpokladal, žeby malo dôjsť k takejto situácií. Ak
bolo v konaní preukázané, že všetky listiny boli pripravované notárom, tak možno uzavrieť, že boli aj

jednotnedatovane,vrátanenávrhunaregistráciu,vrátanetextuzmluvy,vyhláseniamanželovoosúhlase
s prevodom nehnuteľnosti a že z toho nič nepripravovali a vo všetkom sa spoliehali na notára. Toto však
samo o sebe nepreukazuje to, že listiny boli aj v uvedený deň podpísané. Účastníci sú práva znalí. Vo
všetkom sa spoliehali na notára a ak uviedli, že boli u notára, ktorý všetko pripravil iba raz, vystáva
otázka, na či podnet a z akého dôvodu by sa všetci dostavili zhruba o dva týždne opäť k notárovi, aby

tieto listiny mali podpisovať alebo overovať, ak to zákon nevyžadoval.

Žalovaná súdu nevysvetlila, z akých dôvodov bola na štátnom notárstve dňa 11. 12. 1991, aby si nechala
overiť už len svoj podpis. Samostatne bolo potrebné vyhodnotiť dohodu o poskytnutí pôžičky, ktorú mali
uzavrieť účastníčky zmluvy a ich manželia podpísať v priestoroch družstva Haldy E., pričom konštatoval,

že podľa tvrdenia žalovanej to mohlo byť v dopoludňajších hodinách. Žalobkyňa tvrdila, že podpis na
tejto dohode je jej, ale v uvedený deň ju nemohla podpísať, pretože sa nezdržiavala v E.. Predložila súdu
potvrdenie z Hotela Lux v G. G., resp. overený odpis hotelového účtu o tom, že v dňoch 24. 11. 1991 -
28. 11. 1991 bola ubytovaná v Hoteli Lux. Tvrdila, že 26. 11. 1991 sa v E. nezdržiavala. Súd poukázalna to, že samotná dohoda o poskytnutí pôžičky a prevzatí dlhu žalovanou je listinou, ktorá priamo
nesúvisí s procesom uzatvárania kúpno-predajnej zmluvy a účasťou žalobkyne a žalovanej, resp. ich
manželov u notára s podpisovaním kúpno-predajnej zmluvy a ostatných listín súvisiacich s uzatvorením

kúpno-predajnej zmluvy. Zástupca žalovanej poukázal, že žalobkyňa túto dohodu nespochybnila v
konaní pred konaním Okresným súdom Humenné pod sp. zn. 7C 1657/98. Súd nahliadnutím do tohto
právoplatného skončeného konania zistil a konštatoval, že žalobcom v tomto konaní bolo Haldy družstvo
E. a žalovanou H. H., pričom predmetom bolo plnenie dlhu zo strany žalovanej, ktorý vznikol na základe
horeuvedenej dohody. Ak v tomto konaní žalobkyňa nespochybňovala dátum uzatvorenia dohody, nie

je to podľa názoru súdu dostatočne priamym dôkazom toho, že túto listinu aj v uvedený deň podpísala.
Pre uplatnenie jej finančných nárokov bolo totiž rozhodujúce zistenie, či takáto dohoda bola uzatvorená,
či žalovaná na základe tejto dohody prevzala časť dlhu a či tento dlh má zaplatiť. Keďže žalovaná
nepoprelauzatvorenietejtodohody,nebolovtomtokonanípredmetomskúmaniaazisťovania,čidohoda
bola podpísaná dňa 26. 11. 1991 alebo v iný deň.

Po vyhodnotení týchto dôkazov dospel k záveru, že tento dôkaz nemožno považovať za dôkaz, ktorým
sa preukazuje, že žalobkyňa kúpno-predajnú zmluvu v popoludňajších hodinách 26. 11. 1991 u notára
podpísala. Samotná okolnosť, že v inom konaní opierala svoje tvrdenia o túto listinu zo dňa 26. 11. 1991
je potrebné hodnotiť tak, že ak listina vykazuje určité znaky pre bližšiu identifikáciu v inom konaní, kde
jej obsah nebol spochybňovaný, nie je možné túto listinu inak označiť tak, že sa uvedie jej obsah, kto

a kedy ju podpísal. Z hľadiska dôkaznej sily však nemožno tento dôkaz použiť na vyvrátenie dôkazu
ako sú výpovede účastníkov konania, obsah overovacej knihy a ostatné súvislosti, ktoré boli zistené pri
procese uzatváranie kúpno-predajnej zmluvy.

Poukazoval, že v obrane žalovanej bolo tiež opakované tvrdenie, že žalobkyňa sa v období rokov 1991

- 1999 správala ako spoluvlastníčka, o čom svedčí aj uzatvorená zmluva z roku 1994, ale aj jej spôsob
užívania nehnuteľností, a to ako sa podieľali na financovaní faktúr. To malo svedčiť tomu, že žalobkyňa
zmluvu nespochybňovala.

Žalobkyňa sa k týmto okolnostiam vyjadrila tak, že jej správanie vo vzťahu k verejnosti bolo takého

charakteru, že mohlo pôsobiť, že sa správa ako spoluvlastníčka týchto nehnuteľností, ale to bolo
vyvolané len tým, že zápis vlastníckych práv bol spoluvlastnícky a úrady vždy vyžadovali aj súhlas či
vyjadrenie druhého spoluvlastníka. Ďalej poukazovala na to, že faktúry, ktoré predkladala žalovanej
k úhrade súvisle s úhradami za užívanie časti sporných nehnuteľností. Naďalej však viedla spory, čo
svedčí o tom, že jej subjektívny názor bol iný.

Na základe vykonaného dokazovania preto súd dospel k záveru, že zmluva bola uzatvorená dňa 11. 12.
1991 a nikdy nebola registrovaná a ani nedošlo k rozhodnutiu o povolení vkladu.

Súd prvého stupňa právne poukázal na ust. § 134 ods. 2 v tom čase platného Občianskeho zákonníka,

v zmysle ktorého, ak sa prevádzala nehnuteľná vec na základe zmluvy nadobudlo sa vlastníctvo až
účinnosťou zmluvy. Táto účinnosť nastala až jej registráciou štátnym notárstvom. Ak zmluva vznikla
11. 12. 1991, neboli v konaní predložené dôkazy na to, aby táto zmluva bola registrovaná na štátnom
notárstve. Registrácia zo dňa 26. 11. 1991 svedčila registrácii zmluvy neexistujúcej. Tiež poukázal
právne na ust. § 47 ods. 1 Občianskeho zákonníka platnému k 01. 12. 1992 a ust. § 47 ods. 1

Občianskeho zákonníka platnému k 01. 01. 1993, v zmysle ktorého, ak zákon ustanovil, že k zmluve
je potrebné rozhodnutie príslušného orgánu, je zmluva účinná týmto rozhodnutím. Poukázal aj na ust.
§ 47 ods. 2 Občianskeho zákonníka k stavu platnému k 01. 01. 1993 a na ust. § 16 ods. 2 zákona č.
265/1992 Zb. k stavu platnému k 01. 01. 1993.

Na základe takto vykonaného dokazovania ustálil, že zmluva bola uzatvorená 11. 12 1991, nikdy nebola
registrovaná a podľa predpisov platných od 01. 01. 1993 bolo potrebné k nadobudnutiu účinnosti zmluvy
rozhodnutie príslušného orgánu o povolení vkladu. Takéto rozhodnutie však vydané nebolo a nebol
podaný ani návrh na takéto rozhodnutie. Tiež konštatoval, že žalobkyňa preukázala naliehavý právny
záujem na určení výlučného vlastníctva k nehnuteľnostiam, lebo je to jediný spôsob ako zabezpečiť

pôvodný stav, pokiaľ ide o zápis vlastníckych práv k nehnuteľnosti. Keďže žalobkyňa bola v konaní
úspešná, priznal jej náhradu trov konania podľa ust. § 142 ods. 1 O. s. p., pozostávajúci zo zaplateného
súdneho poplatku, celkom vo výške 78 974 Sk, čo predstavuje 2 621,46 Eur a trov právneho zastúpenia
vo výške 10 811,53 Eur, ktoré špecifikoval v odôvodnení svojho rozhodnutia.Proti tomuto rozhodnutiu v zákonom stanovenej lehote podala odvolanie žalovaná. Navrhla, aby
odvolací súd rozhodnutie súdu prvého stupňa zmenil a žalobu zamietol a priznal náhradu trov právneho

zastúpenia. Napadnuté rozhodnutie považovala za nesprávne a poukázala na sekundárne dôvody,
ktoré tvorili ťažisko doterajšieho konania. Jeden z nich tvoril ťažisko doterajšieho konania a druhý
nebol predmetom úvah, hoci mal byť súčasťou prístupu súdu k žalobe, aj keď ju účastník neuplatňuje.
Poukázala na výkon práv podľa ust. § 3 Občianskeho zákonníka, ktorý nesmie byť v rozpore s
dobrými mravmi a skutočnosť, že v danom prípade sa žalobkyňa domáha konzekvencií z pochybení

v konaní štátneho notárstva. Ak by bola pravda, čo tvrdí žalobkyňa, nie je bez významu fakt, že
zmluvným partnerom bola aj ona a je teda povinná rešpektovať ust. § 43 Občianskeho zákonníka,
ako aj skutočnosť, že celú akciu usmerňovala žalobkyňa s manželom, ktorý boli v nadriadenom
postaveníkmanželovižalovanejapoukončenívšetkýchúkonovžalovanejdoručilzmluvy.Kuvedenému
pristupuje analógia ust. § 40a Občianskeho zákonníka, podľa ktorého sa relatívnej neplatnosti nemôže
dovolávať ten, kto ju sám spôsobil. Druhým dôvodom nesúhlasu s napadnutým rozsudkom bol spôsob

vyhodnocovania dôkazov sudcom ohľadom chronológie udalosti. Žalobkyňu zaťažovalo dôkazné
bremeno pri tvrdení o chybnom rozhodnutí, v registrácii zmluvy. Žalovanú zasa vo veci omylov pri
overovaní podpisov. Priepastný rozdiel vo význame, forme a dopade na budúce možnosti správania
účastníkov medzi týmito dvoma aktmi však súdu unikol. Otázky typu „ako je možné“, „na čo by to bolo“
môžu byť zodpovedané iba hypotézami. Ak notár vysloví, že zásadne neregistruje a ani v minulosti

neregistroval nepodpísanú zmluvu a priamo to vylučuje, je viac-menej bez významu, či sa pamätá na
detaily. Naopak, nevidí dôvod u osoby vo vyššom veku zdôrazňovať na viacerých miestach dôvodov
rozsudku vyjadrenie, na čo „dá hlavu“. Potvrdenie z Hotela Lux hodnotil ako nepostihnuteľný podvod
bez bližšieho zdôvodnenia.

Za ďalší dôvod nesprávnosti napadnutého rozhodnutia označila novú skutočnosť, ktorý bol v
predchádzajúcich rozsudkoch odmietnutý neprijateľnými argumentmi. Je známe, že Najvyšší súd SR
odmietol dovolanie žalobkyne podané proti rozsudku Krajského súdu v Prešove, a to pre procesnú
prekážku. No v rozhodnutí na dvoch miestach pripomenul, že konštatované prekážky mu bránili sa
zaoberať aj hmotnoprávnymi otázkami. Je presvedčená, že ak by túto možnosť mal, malo by jeho

pozitívne rozhodnutie taký obsah, že konanie o registrácii zmlúv patrí medzi návrhové konania, ktoré
sú svojou povahou nesporové a pri zmluvách o prevode nehnuteľností vzniká so zreteľom na ust.
§ 63 a ust. § 64 bývalého Notárskeho poriadku zaujímavá väzba medzi zmluvou a rozhodnutím.
Poukazovala, že štátne notárstvo musí v registračnom konaní vydať právoplatné rozhodnutie, pričom
zákonným predpokladom je dokonalé preskúmanie procesných podmienok registračného konania

a materiálnych náležitostí zmluvy. Táto kontrolná regulačná funkcia štátneho notárstva mala svoje
vyjadrenie v registračnom rozhodnutí. Registračné rozhodnutie malo popri obligačných účinkoch
zároveň aj vecnoprávne účinky, čo znamená, že rozhodnutie o registrácií malo charakter konštitutívneho
rozhodnutia, pred vydaním ktorého bolo štátne notárstvo povinné preskúmať podmienky konania (§ 25
Notárskeho poriadku, § 103 O. s. p.) a tiež či je zmluva, ktorá bola navrhnutá na registráciu platná, najmä

či svojím obsahom sa neprieči zákonu, neobchádza ho a pod.. Táto preskúmavacia činnosť sa týkala
len podstatných náležitosti zmluvy ako právneho úkonu. Poukazovala, že prostredníctvom rozsudku
Okresného súdu potvrdené aj rozsudku Krajského súdu v Prešove sp. zn. 4Co 336/2002 zo dňa 20. 11.
2001 boli pochybnosti o platnosti predmetnej zmluvy odstránené. Ak teda tomu nebránila nijaká zákonná
prekážka, štátne notárstvo zmluvu registrovalo, čo vykonalo záznamom v spise, pretože vyhovovalo

návrhu, ktorému nikto neodporoval. Notárstvo tak konalo v rámci svojej právomoci. Rozhodnutie po
registrácii bolo po stránke záväznosti na rovnakej úrovni ako rozsudok súdu. Prax pripúšťala proti
právoplatnému rozhodnutiu sťažnosť pre porušenie zákona o obnovu konania. Tejto sa podľa judikatúry
mohol úspešne domáhať iba ten, ktorý návrhu na registráciu odporoval R 41/1972. Tieto rozhodnutia
totiž nenahradzovali iba nejaké administratívne konanie, ale na ich základe sa štátne notárstvo v zmysle

ust. § 47 Notárskeho poriadku vyslovovalo o splnení zákonných podmienok vzniku zmluvy. A tento výrok
má povahu res iudicata. Rozhodnutie o registrácií však nebránilo možnosti, resp. nevylučovalo možnosť
preskúmania platnosti registrovanej zmluvy. Avšak vzhľadom na to, že žalobe o neplatnosť zmluvy
bránila prekážka res iudicata, mohla byť predmetom konania na súde prípadne iba žaloba o neúčinnosť
rozhodnutia o registrácií podľa ust. § 25 a § 99 ods. 3 O. s. p. per analogiam (viď Steiner - Mikeš:

Rozsah a medze procesnej ochrany účastníkov zmluvy registrovanej Štátnym notárstvom, Právnik č.
7/1968). Obidva tieto prostriedky nápravy sú, resp. boli obmedzené lehotou. Tá v roku podania žaloby
- 2005 mnohonásobne uplynula. Uviedla, že poukázala prečo Najvyšší súd SR vo veci samej nemohol
rozhodnúť. Suploval ho Ústavný súd SR. V dôsledku jeho nálezu je spor znovu na začiatku. Ak však sazopakuje, čo je uvedené v závere rozsudku Krajského súdu v Prešove sp. zn. 4Co 336/2000 považuje za
nepochopiteľné stanovisko v rozsudku 7Co 82/2009 toho istého súdu, ktoré sa k uvedenej problematike
vyjadrilo na základe zrejmého omylu, keď nerobilo rozdiel medzi rozhodnutím a právnym úkonom. Tým

považovalrozhodnutiezanapadnuteľné,rovnakoakprávnyúkonbezobmedzenielehotouakovprípade
právneho úkonu absolútne neplatného. Ignoroval zmienku citovaného rozsudku 4Co 336/2000 o § 159
ods. 2 O. s. p. a § 25 bývalého Notárskeho poriadku. Rovnakej závažnej chyby sa dopustil, ak tento
aspektzhodnoteniavynechal.Súdomprináležírozhodovaťvlastníckespory,vrátanenámietokorozpore
evidencii so skutočným stavom. Netreba zdôvodňovať, prečo tento spor má inú povahu a podmienky.

Je tu prekážka res iudicata vo veci platnosti zmluvy a konštatovanie zanedbania zásady vigilantbis, non
dermientibus leges sunt scriptae. Napadnutý rozsudok je aj vo výroku o trovách konania nesprávny,
pretože okolnosti prípadu a pomery na strane žalovanej dávali príležitosť použiť ust. § 150 O. s. p.

K podanému odvolaniu sa písomne vyjadrila žalobkyňa. Uviedla, že odvolanie žalovanej neobsahuje
vecné ani právne dôvody, pre ktoré by bolo potrebné rozsudok súdu prvého stupňa zrušiť či zmeniť.

Súd prvého stupňa náležite a dostatočne zistil skutkový stav veci a z takto zisteného stavu vyvodil
súd prvého stupňa i správne právne závery. Žalovaná vo svojom odvolaní neuviedla žiadne dôkazy a
skutočnosti, ktoré by správnosť rozsudku spochybnili a nie je žiaden dôvod pre zrušenie napadnutého
rozsudku. Žalovaná už v súčasnosti nenapadá hodnotenie dôkazu súdu prvého stupňa, i keď práve
otázka vyhodnocovania dôkazov bola hlavným dôvodom zrušenia právoplatného rozsudku vo veci

samej Ústavným súdom SR. Žalovaná postupne dospela k názoru, že vykonané dôkazy svedčia a
preukazujú skutkový stav v tomto konaní. Iba pre úplnosť poukázala na to, že súdom zistený skutkový
stav veci je sledom na seba nadväzujúcich udalostí, ako sa v skutočnosti udiali a nejde o sled
hypotézy, ktoré ako argumenty obrany predložila. Má za to, že nie je potrebné zvlášť ozrejmovať, kedy
sa kúpno-predajná zmluva považuje za uzatvorenú, a preto len uviedla, že momentom uzatvorenia

zmluvy je zhoda účastníkov na jej obsahu, pričom ak ide o taký právny úkon, teda uzatvorenie zmluvy,
pre ktorý zákon vyžaduje písomnú formu, je nevyhnutná, aby bola zhoda prejavu vôle vykonaná na
tej istej listine oboma účastníkmi tohto právneho úkonu. Rozsiahlym dokazovaním bolo zistené, že
kúpna zmluva bola podpísaná a uzatvorená 11. 12. 1991. Nenamietala v tomto konaní platnosť, resp.
neuplatňovala neplatnosť uzavretej kúpnej zmluvy, naopak po celý čas v konaní preukázala a dokázala,

že zmluva uzatvorená účastníkmi nenadobudla účinnosť, t. j. nebola po jej vzniku registrovaná štátnym
notárstvom, čo vtedy platný a účinný Občiansky zákonník v spojení s uplynutím 3-ročnej lehoty spájal so
zrušením zmluvy ako takej v dôsledku zo zákona vyplývajúcej domnienky odstúpenia zmluvných strán
od zmluvy. Úvahy žalovanej o tom, ako by Najvyšší súd SR posudzoval a aký obsah by jeho rozhodnutie
malo, nepovažuje za relevantné. Vzťah medzi zmluvou a registráciou tejto zmluvy je zrejmý obom

účastníčkam konania i súdu, pričom v tomto procese je nevyhnutné, aby k registrácii bola Štátnemu
notárstvu predložená zmluva uzatvorená, t.j. oboma účastníkmi podpísaná. Keďže tento krok v procese
uzatvárania z registrácie listiny datovanej dňom 26. 11. 1991 chýbal, je nutné vyhodnotiť, že zmluva
uzatvorená nebola a rozhodnutie vydané Štátnym notárstvom je nulitným aktom. Keďže rozhodnutím
Štátneho notárstva bola registrovaná neuzatvorená, t. j. neexistujúca zmluva a keďže toto rozhodnutie

je potrebné považovať za akt ničotný, nebolo v konaní pred súdom prvého stupňa relevantné toto,
právne účinky nevyhovujúce rozhodnutie skúmať, či podávať voči nemu sťažnosť pre porušenie zákona.
Vzhľadom na uvedené navrhla, aby odvolací súd napadnutý rozsudok potvrdil a zaviazal žalovanú k
náhrade trov odvolacieho konania v celkovej výške 493,13 Eur.

Odvolací súd preskúmal napadnutý rozsudok spolu s konaním, ktoré mu predchádzalo v zmysle zásad
uvedených v ust. § 212 O.s.p. p., vec prejednal v súlade s ust. § 214 ods. 1 písm. a! O. s. p. a zistil, že
neboli splnené podmienky na potvrdenie rozhodnutia, ani na jeho zrušenie. Preto napadnutý rozsudok
v zmysle ust. § 220 O. s. p. zmenil a žalobu zamietol.

Súd prvého stupňa založil svoje rozhodnutie o určení vlastníctva žalobkyni k spornej nehnuteľnosti na
tom, že aj po doplnenom dokazovaní na základe uznesenia odvolacieho súdu, ktorý zrušil rozsudok
súdu prvého stupňa, bol názoru, že je dôvodné žalobe vyhovieť.

Nálezom Ústavného súdu SR zo dňa 25. 01. 2011 v danej veci bolo konštatované, že bolo porušené

základné právo žalovanej vlastniť majetok a rozsudok Krajského súdu v Prešove sp. zn. 7Co 82/2009 zo
dňa 22. 10. 2009 zrušil a vec vrátil súdu prvého stupňa na ďalšie konanie. Z dôvodov tam uvedených, bol
následne odvolací súd názoru, že je potrebné rozhodnutie okresného súdu zrušiť, keďže súdom prvého
stupňa neboli vyhodnotené všetky dôkazy, ktoré boli podstatné pre rozhodnutie vo veci. Predovšetkýmprvostupňový súd opomenul vyhodnotiť aj samotný návrh na registráciu zmluvy, obsah registrového
spisu a aj uzavretie dohody o pôžičke medzi účastníkmi zmluvy dňa 26. 11. 1991. Poukázal na absenciu
odôvodenia rozhodnutia súdom prvého stupňa k týmto dôkazom, ku ktorým sa nenachádzali ani žiadne

právne závery, z dôvodov ktorých nemohol ani odvolací súd po zrušení veci Ústavným súdom SR dať
jednoznačnú odpoveď na námietky sťažovateľky pred Ústavným súdom SR.

Odvolací súd poukazuje, že rozhodnutie Ústavného súdu SR, ktorým bol zrušený rozsudok Krajského
súdu v Prešove zo dňa 22. 10. 2009 sp. zn. 7Co 82/2009, bolo súčasťou spisového materiálu Okresného

súdu Prešov, zo záverov ktorých mohol súd pri rozhodovaní vychádzať.

Z Nálezu Ústavného súdu SR sp. zn. III ÚS 412/2010 vyplýva: „podľa čl. 20 ods. 1 Ústavy SR
každý má právo vlastniť majetok. Vlastnícke právo všetkých vlastníkov má rovnaký zákonný obsah a
ochranu“. Občiansky zákonník vo svojich ustanoveniach, najmä v ust. § 123 Občianskeho zákonníka,
ustanovuje, že vlastník je v medziach zákona oprávnený predmet svojho vlastníctva zdržať, užívať,

požívať jeho plody a úžitky a nakladať s ním. Tento obsah vlastnícke práva rešpektuje aj ustálená
judikatúra Ústavného súdu SR (napr. II. ÚS 8/97).

Podľa čl. 20 ods. 1 Ústavy SR každý kto vlastní majetok má zaručené, že jeho vlastníctvo bude mať
rovnakú právnu ochranu ako vlastníctvo iných vlastníkov.

Ďalej Ústavný súd SR poukazoval, že čl. 20 ods. 1 Ústavy SR zabezpečuje každému rovnaké zákonné
predpoklady a možnosti nadobúdať veci do vlastníctva za podmienok, ktoré sú upravené v Ústave SR
alebo v ďalších zákonov. Z formulácie obsiahnutej v čl. 20 ods. 1 Ústavy SR nemožno však odvodzovať
ústavné právo získať vec do svojho vlastníctva bez dodržania predpokladov, ktoré sú na tento účel

upravené zákonmi. Uviedol, že funkcia práva vlastniť majetok a jeho ochrana spočíva v tom, aby sa
vlastníkovi poskytla a súčasne aj trvale garantovala právna istota, že vlastnícke právo k veci, ktoré
nadobudolvsúladesplatnýmizákonminemožnoobmedziťalebovyužiťbezprávnehodôvodu.Poukázal
aj na čl. 46 ods. 1 Ústavy SR, ktorého podstata základného práva na súdnu ochranu spočíva v tom,
že každý sa môže domáhať ochrany svojich práv na súde. Tomuto oprávneniu zodpovedá povinnosť

súdu nezávisle a nestranne vo veci konať tak, aby bola právu, ktorého porušenia sa namieta, poskytnutá
ochrana v medziach zákona, ktorú tento článok Ústavy SR o základnom práve na súdnu ochranu
vykonáva.

Do obsahu základného práva na súdnu a inú právnu ochranu patrí aj právo každého, aby sa v jeho

veci rozhodovalo podľa relevantnej právnej normy, ktorá môže mať základ v platnom právnom poriadku
Slovenskej republiky alebo v takých medzinárodných zmluvách, ktoré Slovenská republika ratifikovala
a bola vyhlásená spôsobom, ktorý predpisuje zákon (IV.ÚS 7/2002, III.ÚS 63/2006). Každý má právo
na to, aby sa v jeho veci vykonal ústavný súladný výklad aplikovanej právnej normy na zistený stav.

Tiež uviedol, že súčasťou obsahu základného práva na súdnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 Ústavy
SR je aj právo účastníka konania na dostatočné odôvodnenie súdneho rozhodnutia (II.ÚS 209/2004
a III.ÚS 95/2006), t. j. na také odôvodnenie, ktoré jasne a zrozumiteľne dáva odpovede na všetky
právne a skutkovo relevantné otázky súvisiace s predmetom súdnej ochrany. Odôvodenie rozhodnutia
všeobecného súdu, ktoré stručne a jasne objasní skutkový a právny základ rozhodnutia, postačuje na

záver o tom, že z tohto aspektu je plne realizované základné právo účastníka konania na spravodlivý
proces (m.m.IV. ÚS 115/03, III. ÚS 209/4).

Ústavný súd SR zároveň poukázal, že nie je oprávnený preskúmavať a posudzovať právne názory
všeobecných súdov, ktoré viedli k rozhodnutiu vo veci samej alebo k inému súdnemu rozhodnutiu.

Tento postup je dôsledkom toho, že všeobecné súdy vychádzajú pri rozhodovaní zo zákonnej úpravy
a z vlastnej interpretácie zákona. Je v právomoci všeobecných súdov vykladať, aplikovať zákony.
Ale ak tento výklad nie je arbitrárny a je náležite zdôvodnený, Ústavný súd SR nemá príčinu doň
zasahovať. Skutkové a právne závery všeobecného súdu môžu byť predmetom kontroly zo strany
Ústavného súdu SR len vtedy, ak by vyvodené závery boli zjavne neodôvodnené alebo svojvoľné a

tak z ústavného hľadiska neospravedlniteľné a neudržateľné a zároveň by mali za následok porušenie
základného práva alebo slobody. Zároveň dal do pozornosti, že ak je na uplatnenie alebo ochrany
základného práva alebo slobody potrebné uskutočniť konanie pred orgánom verejnej moci, úloha
štátu spočíva v zabezpečení právnej úpravy takýchto konaní dostupných bez akejkoľvek diskrimináciekaždému z nositeľov základných práv a slobôd. Pripomenul objektivitu postupu orgánu verejnej moci.
Len objektívnym postupom v rozhodovacom procese sa vylučuje svojvôľa.

Odvolací súd poukazujúc na záver Ústavného súdu SR vyslovený v náleze III. ÚS 412/2010 zo dňa 25.
01. 2011 v súvislosti s vyhodnotením komplexne všetkých dôkazov, zistil, že súd prvého stupňa nebral
ohľad v danej veci na závery vyslovené v náleze III. ÚS 412/00 zo dňa 25. 01. 2011.

Súd prvého stupňa dospel k záveru, že účastníčky uzavreli kúpno-predajnú zmluvu dňa 11. 12. 1991.

Poukázal, že opätovne vykonal dokazovanie výsluchom účastníkov, svedkov, notára JUDr. Dubasa,
manželovúčastníčok, obsahomregistrovéhospisu,obsahomoverovacejknihy,dokladomodHotelaLux
o ubytovaní žalobkyne a ďalšími listinnými dôkazmi, ako dohodou o pôžičke medzi účastníkmi zmluvy
zo dňa 26. 11. 1991. Bol názoru, že všetky tieto dôkazy podporujú výsluchy účastníčok konania, ktoré
možno označiť za zhodné v tom, že ako žalobkyňa, tak aj žalovaná nepopierali uzatvorenie kúpnej
zmluvy z obsahom, aký bol uvedený v texte zmluvy. Účastníčky však pritom zhodne uviedli, že zmluvu

podpisovali súčasne v jeden deň za prítomnosti svojich manželov. Teda uvádzali, že boli u notára iba
raz. Všetci mali zhodne prehlásiť aj tú skutočnosť, že podpisy v overovacej knihe sú ich podpisom. V
tejto súvislosti odkázal aj na rozsudok Najvyššieho súdu SR 2Cdo 199/2005 v súvislosti s charakterom
verejnej listiny a dôkaznej sily toho-ktorého dôkazu. Bol názoru, že overovacia doložka je verejnou
listinou a že potvrdzuje pravdivosť toho, čo sa v nej osvedčuje ak nie je dokázaný opak. Konštatoval,

že z výsluchu žalovanej malo vyplynúť, že tento zápis na overovacej doložke s textom, ako je napísaný
je omylom pracovníčky štátneho notárstva a že došlo k viacnásobnému omylu. Dôkaznú silu tejto
overovacejdoložkypovažovalzamenejintenzívnunežrozhodnutieoregistrácií,ktoréjetakistoverejnou
listinou. Súd prvého stupňa bol názoru, že pokiaľ ide o to, že len dôkaz verejnou listinou o registrácii
kúpnej zmluvy podporený výpoveďou notára má presvedčiť súd o pravdivosti tvrdení žalobcov, tak by

musel uzavrieť, že sa pomýlili všetci účastníci pri svojej výpovedi, teda aj svedkovia, a to v tvrdení, že
u notára boli raz a podpísali všetky listiny, ktoré im pripravil a pomýlila by sa aj pracovníčka štátneho
notárstva, a to viacnásobne vo vypísaní textu overovacej doložke.

Výpoveď notára nepovažoval za presvedčivú, pretože si nepamätal na bližšie udalosti registrácie

predmetnej zmluvy.

Pokiaľ sa týka absencie predtým nevyhodnotených dôkazov, uzavrel, že rozhodnutie o registrácii síce
potvrdzovalo,žezmluvabolaregistrovaná26.11.1991,alevšetkyďalšiedôkazy,atovýsluchžalobkyne,
žalovanej, ich manželov, svedkov, overovacej doložky sú dôkazom toho, že účastníčky spoločne s

manželmi sa zúčastnili podpisu písomnosti u notára iba raz, a to dňa 11. 12. 1991. Tieto dôkazy preto
vyvracajú pravdivosť verejnej listiny, a to rozhodnutia o registrácií, že v uvedený deň bola zmluva
podpísaná, a to aj napriek tvrdeniu notára, ktorý sa vyjadril, že by nezaregistroval nepodpísanú zmluvu.
V tejto súvislosti poukazoval, že všetky listiny pripravoval notár, ktorý poznal obe strany, mali k sebe
vzájomnú dôveru a v tom čase sa nepredpokladalo, žeby malo dôjsť k takejto situácii. Ak účastníčky

zhodne uviedli, že boli u notára iba raz, všetko podpísali, následne im boli zaslané poštovou, vyvstala
otázka, na čí podnet a z akého dôvodu by sa všetci dostavili zhruba o dva týždne opäť k notárovi, aby
tieto listiny mali podpisovať alebo overovať, keď to zákon nevyžadoval. Tiež konštatoval, že žalovaná
nevysvetlila, z akých dôvodov bola na štátnom notárstve 11. 12. 1991, aby si nechala overiť už len svoj
podpis.

Vyhodnocoval síce aj dohodu o poskytnutí pôžičky, avšak tým spôsobom, že konštatoval, že je to listina,
ktorá nesúvisí s procesom uzatvárania kúpno-predajnej zmluvy. Dospel k záveru, že ani túto dohodu
o poskytnutí pôžičky nemožno považovať za dôkaz, ktorý by preukazoval, že žalobkyňa 26. 11. 1991
podpísala u notára túto zmluvu.

Odvolací súd v súvislosti s takto vyhodnoteným skutkovým stavom prvostupňovým súdom (následne
po tom, čo zrušil vec súdu prvého stupňa práve pre absenciu nevyhodnotenia dôkazov, a to návrhu
na registráciu registrového spisu, uzatvorenia dohody o pôžičke), bol názoru, že súd prvého stupňa
nevyhodnotil všetky dôkazy, ktoré mal, resp. tie ktoré vyhodnotil sú jednostranne vyhodnotené, v

dôsledku čoho dospel k nesprávnym právnym záverom.

Preto odvolací súd zopakoval dokazovanie vo veci, a to výsluchom notára, oboznámením sa s návrhom
z č. l. 1 -3 spisu, list vlastníctva z č. l. 6, kúpna zmluva z č. l. 10 spisu, výpoveď žalobkyne z č. l. 32 zodňa 22. 05. 2006, výpoveď žalovanej z č. l. 32 zo dňa 22. 05. 2006, č. l. 36 - časť overovacej knihy z roku
1991, rozsudok okresného súdu č. l. 47 zo dňa 14. 06. 2006, rozsudok Krajského súdu v Prešove č. l. 73
zo dňa 27. 03. 2007, č. l. 86 - časť registrového spisu, ďalej sa oboznamuje výpoveď notára zo dňa 17.

05. 2007, č. l. 91, výpoveď manžela žalovanej zo dňa 06. 09. 2007, č. l. 9, a s tým spojené aj vyhlásenie,
výpoveď žalobkyne z č. l. 106 spisu zo dňa 19. 11. 2007, výpoveď manžela žalobkyne z č. l. 107 zo dňa
19. 11. 2007, ďalej sa oboznamuje dohoda o pôžičke zo dňa 26. 11. 1991, potvrdenie hotela Lux pre
žalobkyňu z č. l. 114 spisu, ďalej rozsudok okresného súdu z č. l. 117 zo dňa 07. 12. 2007, uznesenie
Krajského súdu v Prešove z č. l. 158 zo dňa 27. 05. 2008, výpoveď žalovanej zo dňa 15. 01. 2009 z č.

l. 183 spisu, výpoveď žalobkyne zo dňa 02. 02. 2009, č. l. 189 spisu, rozsudok okresného súdu č. l. 208
zo dňa 02. 02. 2009, rozsudok Krajského súdu v Prešove z č. l. 245 zo dňa 22. 10. 2010, uznesenie
Najvyššieho súdu SR zo dňa 19. 05. 2010, č. l. 274 spisu, ďalej spis Okresného súdu Humenné sp.
zn.. 7C 936/99, návrh v tomto spise nachádzajúci sa na č. l. 1 spisu. Ďalej sa oboznamuje sa registrový
spis R 1263/91, originál kúpnej zmluvy, návrh na registráciu zo dňa 26. 11. 1991, vyhlásenie manžela
žalobkyne zo dňa 26. 11. 1991 a vyhlásenie manžela žalovanej zo dňa 26. 11. 1991.

Po takto vykonanom dokazovaní, odvolací súd dospel k záveru, že práve nedostatočne hodnotenie
dôkazov, a to návrhu na registráciu registrového spisu, ale aj uzatvorenia dohody o pôžičke, mohli
privodiťprežalovanúpriaznivejšierozhodnutie,najmäzpohľadudetailnejšiehoanáslednekomplexného
vyhodnotenia skutkového stavu vo vzťahu k tým dôkazom, na ktoré celý čas žalovaná poukazovala.

Po zohľadnení každého dôkazu a tvrdení účastníčok, mal komplexne posudzoval všetky okolností
vyplývajúce na ten okamih, kedy vlastne došlo k uzatvoreniu zmluvy účastníčkami konania.

Postupu súdu prvého stupňa pri vyhodnocovaní dôkazov bolo nutné vytknúť nesprávnosť určenia
hodnoty vyššej dôkaznej sily, určitým dôkazom. V náleze Ústavného súdu SR bolo konštatované,

okrem iného, že Ústavný súd SR, nemá príčinu zasahovať do právnych názorov všeobecných súdov,
iba len vtedy, ak by vyvodené závery boli neodôvodnené a nepreukázateľné. Poukazoval, že neboli
vyhodnotené všetky dôkazy smerujúce k zisteniu úplného skutkového stavu predovšetkým vo vzťahu k
návrhu na registrácie samostatného registračného rozhodnutia a dohody o pôžičke.

V tejto súvislosti je právne významné ust. § 120 ods. 1 O. s. p, v zmysle ktorého účastníci sú povinní
označiť dôkazy na preukázanie svojich tvrdení. Súd rozhodne, ktoré z označených dôkazov vykoná.
Súd môže výnimočne vykonať aj iné dôkazy, ako navrhujú účastníci, ak je ich vykonanie nevyhnutné
pre rozhodnutie vo veci.

Podľa ust. § 132 O. s. p., dôkazy súd zhodnotí podľa svojej úvahy, a to každý dôkaz jednotlivo, všetky
dôkazy v ich vzájomnej súvislosti, pritom starostlivo prihliada na všetko, čo vyšlo počas konania najavo,
vrátane toho, čo účastníci uviedli.

Podľa ust. § 134 ods. 2 v tom čas platného Občianskeho zákonníka, ak sa prevádzala nehnuteľná

vec na základe zmluvy, nadobudlo sa vlastníctvo až s účinnosťou zmluvy. Táto účinnosť nastala až jej
registráciou štátnym notárstvom.

Podľa ust. § 47 ods. 1 stavu k platnému k 01. 12. 1992 Občiansky zákonník ustanovuje, že k zmluve je
potrebné rozhodnutie príslušného orgánu a zmluva je účinná až týmto rozhodnutím.

Podľa stavu platnému k 01. 01. 1993 podľa ust. § 47 ods. 1 Občianskeho zákonník, ak zákon ustanovuje,
že k zmluve je potrebné rozhodnutie príslušného orgánu, je zmluva účinná týmto rozhodnutím.

Podľa ust. § 47 ods. 2 k stavu platnému k 01. 01. 1993, ak sa do troch rokov od uzatvorenia zmluvy

nepodá návrh na rozhodnutie podľa ods. 1, platí, že účastníci od zmluvy odstúpili.

Podľa ust. § 16 ods. 2 zákona č. 265/1992 Zb. k stavu platnému k 01. 01. 1993 právne úkony uzatvorené
pred účinnosťou tohto zákona týkajúce sa práv uvedených v ust. § 1 ods. 1 sa zapíšu vkladom, podľa
tohto zákona, ak do účinnosti tohto zákona nebol podaný návrh na registráciu štátnym notárstvom. Tento

zákon nadobudol účinnosť dňom 01. 01. 1993.

Pre súdom teda ostala zásadná otázka týkajúca sa toho, či medzi účastníkmi bola zmluva uzatvorená
26. 11. 1991 alebo 11. 12. 1991.K tomu, aby mohol súd prijať bezpečný záver, bolo potrebné vykonať také dokazovanie, v ktorom by
boli vykonané všetky dôkazy, ktoré mohli mať vplyv na predmet sporu a dali jednoznačnú odpoveď aj k

dôkazu týkajúceho sa návrhu žalobkyne na registráciu zmluvy a uzatvorenej dohody o pôžičke medzi
nimi.

Súd prvého stupňa síce vykonával rozsiahle dokazovanie v tomto smere, nie je možné mu nič
vytknúť a podľa posledného zrušujúceho uznesenia odvolacieho súdu, aj čiastočne doplnil dokazovanie

vyhodnotením ďalších dôkazov, ktoré absentovali v predchádzajúcom rozhodnutí, avšak nevyhodnotil
ich úplne, resp. tie ktoré vyhodnotil, vyhodnotil jednostranne, v dôsledku čoho prijal aj nesprávne právne
závery.

Je zrejmé, že k tvrdeniu žalobkyne, že zmluvu uzatvorili dňa zo dňa 11. 12. 1991, bolo potrebné
preukázať a ustáliť deň, kedy boli u notára a zmluvu pred notárom podpísali. Tu sa však tvrdenia

rozchádzali, pretože žalobkyňa a jej manžel tvrdili, že 11. 12. 1991 a žalovaná a jej manžel tvrdili, že
dňa 26. 11. 1991.

Z listinných dôkazov vyplývalo, že v kúpnej zmluve sa nachádzajú ich podpisy. Z overovacej doložky
štátneho notárstva v Humennom zo dňa 11. 12. 1991 vyplýva, „že podľa knihy na overení č.

21972-198-91“ podpísali ..... účastníčky túto „listinu na štátnom notárstve vlastnoručne“ V overovacej
knihe štátneho notárstva v Humennom je overený podpis žalobkyne, podpis žalovanej, a to ku kúpnej
zmluve zo dňa 11. 12. 1991, ďalej podpis manžela žalovanej na vyhlásení zo dňa 11. 12. 1991 a podpis
jej manžela na vyhlásení zo dňa 11. 12. 1991. Tieto listiny akoby potvrdzovali, že boli u notára 11. 12.
1991. Tento záver by však prichádzal do úvahy iba v tom prípade, ak by nebol vyvrátený ďalšími dôkazmi

(ktoré síce čiastočne doplnil súd prvého stupňa, avšak v napadnutom rozhodnutí zo dňa 12. 07. 2012
nevyhodnotil), a to o dôkazmi týkajúcimi sa návrhu na registráciu, registračného rozhodnutia a dohodou
o pôžičke uzatvorenej medzi nimi.

Súčasťou spisového materiálu bol totiž aj návrh na registráciu podaný Štátnemu notárstvu pod sp. zn.

RI 1263/91, ktorý predkladala žalobkyňa a žalovaná. Išlo o návrh na registráciu na predtlačenom tlačive,
ktorý bol vypísaný rukou v znení „dolepodpísaní: M. M., H. H. týmto predpokladáme na registráciu kúpnu
zmluvu napísanú dňa 26. 11. 1991“ pod č... v E. dňa 26. 11. 1991“. V zapätí sú pod týmto podpisy
žalobkyne a žalovanej.

Tento dôkaz mal podstatnú a vážnu silu v systéme hodnotenia dôkazov. Na základe takéhoto návrhu na
registráciutotižzačaloregistračnékonanie,poznačenénapokonajvregistračnejknihepodč.RI1263/91
dňa 26. 11. 1991. V registračnom spise sa nachádza aj originál zmluvy, ktorý medzi sebou účastníčky
podpísali, v záhlaví, v ktorom je uvedené, že zmluva bola uzatvorená dňa 26. 11. 1991, predmetom ktorej
bol prevod sporného podielu zo žalobkyni na žalovanú. Na origináli tejto kúpnej zmluvy za jej textom je

v závere uvedené: predávajúca - kupujúca, ich podpisy, medzi ktorými je pečiatka Štátneho notárstva
v Humennom o registrácii, o tom ,že zmluva bola registrovaná 26. 11. 1991 pod RI 1263/91 a pečiatka
notára a podpis notára. Až pod týmto je uvedený text napísaný strojom „podľa knihy na overovanie č.: 1
1982-1981/1991 podpísali......, osoby známe, ktorých totožnosť bola preukázaná zákonným spôsobom,
túto listinu na štátnom notárstve vlastnoručne...“.Nasleduje Štátne notárstvo v Humennom dňa 11. 12.

1991, pečiatka štátneho notárstva a podpis štátneho notára, text ktorý je už úplne dole na listine kúpnej
zmluvy.

Tieto zistenia sú jednoznačné a mali vplyv na správne rozhodnutie súdu.

Registrácia zmluvy (ktorá je predmetom sporu) prebehla na základe žiadosti (návrhu) žalobkyne a
žalovanej. Žalobkyňa výslovne žiadala, aby notár registroval zmluvu zo dňa 26. 11. 1991. Žiadosť bola
zo dňa 26. 11. 1991 a ako vyplýva z vykonaného dokazovania súdom prvého stupňa a vyhodnotenia jeho
skutkových zistení na strane 11 napadnutého rozsudku, žalobkyňa potvrdila, že podpis na tejto žiadosti
je jej. Tento nespochybnila, spochybňovala uvedený deň, tvrdením, „že si nepamätá presne kedy!. Aký,

ale dôkaz, k tomu predložila, označila, sa odvolací súd už z rozhodnutia súdu nedozvedel a nepredložila
ho ani odvolaciemu súdu. Pred odvolacím súdom už tento deň spresnila aj konkrétnym vyjadrením,
kde bola a pohybovala sa. Súd prvého stupňa vo vzťahu k tejto listine, vyhodnotil až následný stav -
rozhodnutie o registrácii, pričom samotný návrh na registráciu tejto zmluvy nevyhodnotil. Absentovalovyhodnotenie tohto dôkazu, ktorý predchádzal rozhodnutiu o registrácii zmluvy, ktorý je nesporný a je
súčasťou registrového spisu RI 1263/1991 ako návrh na registráciu. Žalobkyňa do dnešného dňa logicky
nevysvetlila, prečo dávala návrh na registráciu zmluvy dňa 26. 11. 1991 - ešte neuzavretej zmluvy, ak

tvrdí, že ju mala uzavrieť až 11. 12. 1991. Len poukaz na to, že podpisovala napr. čisté tlačivo bez
preukázania aj skutočne takéhoto stavu nepostačuje.

Odvolací súd po doplnenom vykonanom dokazovaní dospel k záveru, že žalobkyňa nevyvrátila, aby
zmluva bola podpísaná 11. 12. 1991 a nie 26. 11. 1991, keď sama podpísala návrh na registráciu zmluvy

zo dňa 26. 11. 1991. Aj keby údaje na tomto tlačive vypísal notár, resp. bolo tlačivo prázdne, žalobkyňa
však sama potvrdila podpisom, že žiada registrovať zmluvu zo dňa 26. 11. 1991. Iné skutočnosti
nepreukázala.

Prvostupňový súd opomenul vyhodnotiť dôsledne aj registrový spis a zápis v knihe o registrácii, vo svetle
tvrdení žalobkyne. Poukazoval síce, že tento spis oboznamoval, ale čo zistil, konkrétne z každej listiny

tohto spisu, neuviedol. Pritom, aj kniha o registrácii zmlúv, je živou knihou, o čom svedčí množstvo
zápisov, ktoré boli do 26. 11. 1991 a následne aj po tomto dni vykonané a má rovnako dôkaznú silu,
kým nie je dokázaný opak (č. l. 86 spisu 8C 281/2005). Pritom rozpor v overovacej knihe s registračnou
knihou, notár vysvetľoval ešte na pojednávaní dňa 17. 05. 2007 (č. l. 90, ako aj pred odvolacím súdom)
keď uvádzal, že došlo ku chybe v texte overovacej doložky, pretože text mal správne znieť: „podpis uznali

za vlastný“ namiesto textu „predo mnou vlastnoručne podpísali..“ Nevedno však, prečo súd nemohol
toto tvrdenie považovať za podstatné. Ak len preto, že by to znamenalo, žeby sa všetci účastníci pomýlili
pri svojom tvrdení, že boli na štátnom notárstve len raz, bolo potrebné vyhodnotiť, či toto tvrdenie má
takú právnu silu ako ostatné vykonané dôkazy (návrh na registráciu zmluvy, registračná kniha, výpoveď
notára,... atď.).

Notár aj pred odvolacím súdom zopakoval, že pri overovaní podpisov došlo k omylu v texte overovacej
doložky a že zmluva bola podpísaná pred ním dňa 26. 11. 1991. Odvolací súd uznal jeho výpoveď za
pravdivú a podstatnú.

Odvolací súd nezistil, aby podpis na žiadosti o registrácií bola žalobkyňa spochybňovala.
Nespochybňovala ho ani na dohode o poskytnutí pôžičky, ktorá bola tiež podpísaná dňa 26. 11. 1991,
iba tvrdila, že túto nemohla v ten deň podpísať, pretože sa v tento deň zdržiavala v G. G. v Hoteli Lux,
o čom predložila potvrdenie, že v dňoch 24. 11. 1991 - 28. 11. 1991, bola v tomto hoteli ubytovaná.
Pred odvolacím súdom už tento deň spresnila aj konkrétnymi vyjadreniami, kde bola a pohybovala

sa, keď tvrdila, že bola síce na služobnej ceste, pretože robila v obuve, bola na výberoch v K., odkiaľ
išla na 2-dňovú výstavu do G.. Predložila však iba overený odpis z hotelového účtu. Prečo však tento
odpis nie datovaný, kým bol vystavený, kedy a na koho žiadosť už nevysvetlila, aj keď na to už skôr
upozorňovala súd žalovaná, ako aj na skutočnosť, že takéto doklady sa držia 10 rokov (resp. archivujú),
čo môže spochybňovať pravdivosť tohto dôkazu. Odvolací súd tieto tvrdenia žalobkyne považoval za

nepreukázané a nevierohodné, keďže ešte nemusia znamenať, že v uvedený deň u notára nemohla
byť. Rovnako tak nepovažoval za vierohodný doklad, ktorým preukazovala, že v uvedený deň bola
ubytovaná v hoteli Lux. Bez preukázania aj ďalších podstatných náležitostí tohto dokladu, nebolo možné
tento uznať za jednoznačný dôkaz, najmä vo svetle tvrdení žalovanou, že takéto dôkazy sa archivujú
len 10 rokov. Z obsahu spisu pritom skutočne vyplýva, že žalobkyňa mala byť ubytovaná v hoteli Lux v

roku 1991 a súdu bol daný do spisu v novembri 2007 (č. l. 114 spisu).

Odvolací súd však žiadosť o registráciu považoval za kľúčový dôkaz pri hodnotení všetkých súvislosti,
ktoré by mohli mať vplyv na predmet sporu. Žalobkyňa logicky nevyvrátila tvrdenia, že zmluvu
nepodpísala 26. 11. 1991, ale až 11. 12. 1991, pretože nevysvetlila, že ak by neboli podpisy na

predmetnej kúpnej zmluve, tak je zrejmé, že ani notár by nebol registroval zmluvu. Napokon jeho
výpoveď potvrdzuje, že zmluvu podpísali pred ním dňa 26. 11. 1991. Svoju výpoveď opätovne
niekoľkokrát a po celý čas, trvalo nemenno, opakovane zdôrazňoval, že neregistroval by zmluvu
nepodpísanú. Zaiste je potrebné výpoveď notára považovať za kľúčovú a z pohľadu jeho postavenia
ju aj takto vyhodnotiť, najmä za situácie, ak je stále presná a nemenná. Prvostupňový súd uviedol,

že jeho výpoveď považuje za nedôveryhodnú, pretože si nepamätá na ďalšie detaily. Notár je predsa
reprezentantom štátneho notárstva, v rámci ktorého prebieha aj konanie o registrácii zmlúv, kde musí
skúmať zákonné predpoklady pred registráciou zmluvy a po splnení všetkých potrebných podmienok
zisťovať, či je zmluva platná, či sa neprieči zákonu, neobchádza zákon a pod.. A až keď nebráni tomunijaká zákonná prekážka, štátne notárstvo zmluvu registruje, pričom tak koná v rámci svojej právomoci.
Zaiste notár s niekoľkoročnou praxou (od 01. 11. 1989), pozná postup pri registrácií zmluvy a skutočnosť,
že daný notár s niekoľkoročnou praxou nikdy takýto prípad nemal a neriešil, potvrdzuje vierohodnosť

jeho výpovede.

Preto odvolací súd mal za to, že nedôsledne a neúplne bola jeho výpoveď vyhodnotená prvostupňovým
súdom.

Ak by odvolací súd aj prijal tvrdenie žalobkyne o tom, že zmluvu podpísali až 11. 12. 1991 logicky by
to muselo potom znamenať aj vyústenie v predmetnej spornej listine - kúpnej zmluve v takom stave, že
notár by musel po ich podpisoch, ktoré podľa tvrdení žalobkyne boli 11. 12. 1991 dať pečiatku potom na
zmluvu až na konci zmluvy, kde by už nemohli byť žiadne podpisy, čo je v rozpore s logickým postupom
každého notárstva a každého notára. Naviac tento dátum b y sa objavil zaiste aj v záhlaví kúpnej zmluvy.

Ústavný súd SR v náleze zo dňa 25. 01. 2011 poukazoval, že z formulácie čl. 20 ods. 1 Ústavy SR,
funkcia vlastniť majetok a jeho ochrany spočíva v tom, aby sa vlastníkovi poskytla súčasne aj trvale
garantovala právna istota, že vlastnícke právo vo veci, ktoré nadobudol v súlade s platnými zákonom
nemožno obmedziť alebo využiť bez právneho dôvodu. Tomu zodpovedá aj povinnosť súdu nezávisle
vo veci konať tak, aby bola právu, ktorého porušenie sa namieta poskytnutá ochrana v medziach zákona

s obsahom základného práva na ochranu, pričom tam patrí aj právo, aby sa rozhodlo podľa relevantnej
právnej normy.

Odvolací súd tento moment považoval za dôležitý pri vyhodnotení dôkazov v predmetnom spore, vo
vzťahu k úspešnosti či neúspešnosti žalobkyne na žiadanom určení.

Súd prvého stupňa sa síce oboznámil s obsahom registrového spisu, čo konštatoval aj na strane
9 napadnutého rozsudku, ale opomenul vyhodnotiť vzájomnú prepojenosť, a to samotný návrh na
registráciu zmluvy so zmluvou samotnou. Neskúmal však bližšie ani prepojenosť dohody o pôžičke (tiež
s dátumom zo dňa 26. 11. 1992), na skutočnosť, ktorú žalovaná niekoľkokrát upozorňovala ako situáciu,

ktorá jej bezprostredne predchádzala. Aj tento dôkaz, na ktorý žalovaná poukazovala má totiž svoje
miesto v hierarchii dôkazov a postupu podpisovania listín, smerujúcich ku kúpnej zmluve, podpis, ktorý
tiež žalobkyňa nepoprela. Napokon táto dohoda o pôžičke zodpovedá aj podielom, ktoré žalobkyňa
odpredala žalovanej. Preto mala svoje miesto v kontexte hodnotenia dôkazov smerujúcich k uzavretiu
kúpnej zmluvy. Zvlášť, ak sa podpisovala v ten istý deň ako kúpna zmluva. Tieto skutočnosti opäť zo

strany žalobkyne boli nejasné a v postupe podpisovania kúpnej zmluvy dňa 11. 12. 1991 (ako tvrdila) za
nepreukázané a ňou nevysvetlené. Že išlo o proces uzatvárania iného úkonu, to je nesporné. Ak mala,
ale táto dohoda predchádzať uzatvoreniu kúpnej zmluvy, tak bolo dôvodné sa zaoberať tým, prečo je
označená a podpísaná tým istým dňom ako samotná kúpna zmluva a či podpis, ktorý na nej žalobkyňa
učinila, spochybnila alebo nie. Bolo na nej preukázať, kedy ju vlastne podpísala. Tieto skutočnosti

nielenželogickynevysvetlila,aleaninepreukázala.Akpredodvolacímsúdomvovýpovedipreukazovala,
že to všetko robila pod akýmsi „nátlakom“ - odvolací súd to považoval za účelové a nepreukázané.

Prvostupňový súd mal teda na jednej strane registrový spis, návrh na registráciu, dohodu o pôžičke,
nemennú výpoveď notára a na druhej strane tvrdenia (možno mylné) účastníčok údajne o tom, že na

Štátnom notárstve boli iba raz. Odvolací súd bol názoru, že úsudok o tom, či boli na notárstve raz alebo
dvakrát nemá právny význam a takú právnu silu, ako tie dôkazy, ktoré stále oproti týmto zisteniam, a
ktoré jednoznačne vypovedali v prospech žalovanej.

Žalovaná napokon vo výpovedi na pojednávaní (č. l. 183 spisu) výslovne pripustila, že mohla byť na

Štátnom notárstve aj dvakrát, pretože s ohľadom aj na odstup času, to nemusí byť presné.

Preto nebolo potrebné preukazovať zo strany žalovanej, že verejná listina - overovacia doložka, nie
je správna, lebo vyhodnotením dôkazov - návrhu na registrácií, registračného spisu, kúpnej zmluvy,
výpoveď žalovanej, jej manžela, notára, pracovníčky notárskeho úradu, dohody o pôžičke - bolo možné

dospieť k záveru, že žalobkyňa nepreukázala, že zmluvu uzavreli dňa 11. 12. 1991. Jej tvrdenia napokon
spochybňovali aj okolnosti, ktoré tvrdila v konaní 7C 939/99 (keď na č. l. 25, keď vypovedala, že zmluvu
podpisovala v novembri...).Žiada sa ešte poukázať, že žalobkyňa, neskôr počas konania tvrdila, že zmluvu podpísala 11. 12. 1991,
odvodzujúc od faktu, ktorý spresňovala tým, že k spísaniu zmluvy mohlo síce dôjsť 26. 11. 1991, ale k
podpisovaniu až 11. 12. 1991, pretože to vyplýva z údajov na kúpnej zmluvy a overovacej doložky, že

účastníci túto zmluvu vlastnoručne podpisovali 11. 12. 1991. Takúto konštrukciu tvrdenia žalobkyňou,
odvolací súd považoval za účelovú, čo vyplýva aj z jej ďalšieho spresnenia, to pred odvolacím súdom,
keď navrhovala vykonanie znaleckého dokazovania ohľadom zistenia, čo bolo skôr „či pečiatka alebo
podpisy“ na zmluve, na skutočnosť, ktorú predložila až pred odvolacím súdom, k tomu súkromnú
fotodokumentáciu. Dovtedy na túto skutočnosť nepoukazovala. Odvolací súd tento návrh (ako aj ďalšie)

zamietol s poukazom na to, že aj prípadné znalecké dokazovanie na túto otázku by nezmenilo doterajší
stav, pretože podstatné bolo, nie kedy bola pečiatka, ale kedy bola zmluva registrovaná, riadne s
uvedením registračných identifikačných údajov o registrácii. Samotná pečiatka (čistá) bez týchto údajov
(aj keby ju prekrývali podpisy účastníčok) ešte nič neznamená, aj keby tam bola daná pred podpismi
účastníčok.Dôležitýbolmomentjejregistrácieatensohľadomnazápisvregistračnejknihejenesporný,
pretože potvrdzuje, že registrácia bola vykonaná dňa 26. 11. 1991 pod č. 1263 (č. l. 88 spisu), pričom

nasleduje ďalšia registrácia pod č. 1264 dňa 27. 11. 1991. Tento údaj je v zhode aj s údajom na pečiatke,
čo odvolací súd považoval za dôležitý moment, a preto návrh žalobkyne zamietol. Považoval za úplné
a postačujúce doterajšie vykonané dokazovanie, z ktorého bolo možné prijať jasné právne závery.

Za podstatnú v tomto smere považoval výpoveď notára JUDr. Dubasa, ktorý jasne nielen v tomto konaní,

ale aj v konaní 7C 936/99 potvrdil, že účastníčky kúpnej zmluvy kúpnu zmluvu podpísali 26. 11. 1991
pred ním, toho istého dňa, aj návrh za registráciu zmluvy a dňa 11. 12. 1991 boli ním overované iba
podpisy účastníčok tejto zmluvy, ako aj podpisy a vyhlásenia ich manželov, súvisiacich s prevodom
nehnuteľnosti. Aj z originálu kúpnej zmluvy, hlavne z jej záhlavia vyplýva, že táto bola uzatvorená 26. 11.
1991, ako aj to, že podľa „knihy overovania podpisovali ....... účastníčky ..............túto listinu na štátnom

notárstve vlastnoručne“. Preto odvolací súd má za to, že z dokazovania bez pochýb vyplynulo, že štátne
notárstvo v súvislosti s týmto textom len overovalo pravosť podpisov, už na tejto listine sa nachádzajúce.

Preto žalobkyňa neuniesla tvrdenie, že vlastníctvo jej patrí v celom rozsahu, pretože zmluva z 11. 12.
1991, nikdy nebola uzavretá a ani registrovaná. Zmluva je prejavom vôle a strany sú ňou viazané. To, že

sa žalobkyňa necítila byť vlastníčkou celej nehnuteľnosti, svedčí aj fakt, že sa žalovaná napr. podieľala
ešte v rokoch 2003, 2004 na financovaní nehnuteľností (č. l. 139).

Bol čiastočne správny záver prvostupňového súdu, že overovacia doložka má dôkaznú silu, kým nie je
dokázaný opak. Proti overovacej doložke notára však stála jeho samotná výpoveď, ktorou potvrdil, že

11. 12. 1999 sa len overovali podpisy na zmluve, pred ním podpísanej dňa 26. 11. 1991. Napokon z tejto
overovacej doložky vyplynulo, že notár síce potvrdil, že ich podpisy boli overené a zmluvu podpísali,
avšak v obsahu tejto doložky nie je povedané, že „dnešného dňa podpísali.........“. Preto tieto tvrdenia
žalobkyne sa nedali ani vyčítať z tejto doložky, ani ich žalobkyňa nepreukázala.

Pokiaľ žalovaná poukazovala na to, že v prípade registrácie zmluvy, ide o rozhodnutie notára, a teda
rozsudok súdu a v tom prípade ide o prekážku res iudicatea - odvolací súd sa s jej námietkou nestotožnil.
Podľa názoru odvolacieho súdu o prekážku res iudicatea ide vtedy, ak tá istá vec bola právoplatne
rozhodnutá. Toto konanie je konaním medzi účastníkmi o určenie vlastníckeho práva, má svoj predmet.
Tým, že notár registroval zmluvu, išlo o celkom iné konanie, nerozhodoval o vlastníctve, ale podľa

vtedajších predpisov preskúmaval formálne náležitosti zmluvy, pričom registrácia mala taký význam, že
kúpna zmluva bez registrácie nenadobudla účinnosť. Pred notárom nešlo o sporové konanie.

Vzhľadomnavýsledoksporupredodvolacímsúdom(úspešnosťžalovanej)aprávnezáveryodvolacieho
súdu k tejto otázke, odvolací súd už o tejto dovolacej otázke žalovanej nerozhodoval.

So zreteľom na vyššie uvedené, preto odvolací súd napadnutý rozsudok v zmysle ust. § 220 O. s. p.
zmenil a žalobu zamietol, keďže mal za to, že neboli naplnené podmienky na zrušenie rozhodnutia ani
na jeho potvrdenie.

V časti týkajúcej sa náhrady trov konania rozsudok súdu prvého stupňa zmenil tak, že v súlade s §
224 ods. 2 O.s.p. v spojení s ustanovením § 142 ods. 1 O.s.p. úspešnej žalovanej priznal náhradu
trov právneho zastúpenia prvostupňového konania. Odmena za jeden úkon predstavuje 403,34 Eur pri
tarifnej hodnote 23 831 Eur, ktorá v tomto konaní predstavovala hodnotu predmetu konania.Podľa ust. § 14 ods. 1 vyhlášky MS SR č. 655/2004 Z.z. o odmenách a náhradách advokátov, odmena
vo výške základnej sadzby tarifnej odmeny patrí podľa vyčíslenia trov právneho zástupcu JUDr. Antona

Greca doručeného súdu 29.11.2007 za:
1/ prevzatie a príprava zastúpenia dňa 15.3.2006 vo výške 403,34 Eur + režijný paušál 5,44 Eur,
2/ vyjadrenia k návrhu dňa 21.3.2006 vo výške 403,34 Eur + režijný paušál 5,44 Eur,
3/ účasť na pojednávaní dňa 22.5.2006 vo výške 403,34 Eur + režijný paušál 5,44 Eur,
4/ účasť na pojednávaní dňa 14.6.2006 vo výške 403,34 Eur + režijný paušál 5,44 Eur,

5/ vyjadreniu k odvolaniu dňa 21.8.2006 vo výške 403,34 Eur + režijný paušál 5,44 Eur,
6/ vyjadrenie dané súdu dňa 2.3.2007 vo výške 403,34 Eur + režijný paušál 5,91Eur,
7/ účasť na pojednávaní dňa 17.5.2007 vo výške 403,34 Eur + režijný paušál 5,91Eur,
8/ účasť na pojednávaní dňa 6.9.2007 vo výške 403,34 Eur + režijný paušál 5,91Eur,
9/ účasť na pojednávaní dňa 15.11.2007 vo výške 403,34 Eur + režijný paušál 5,91Eur,
10/ účasť na pojednávaní dňa 28.11.2007 vo výške 403,34 Eur + režijný paušál 5,91Eur

- celková náhrada trov konania v súvislosti s právnym zastúpením JUDr. Antonom Grecom predstavuje
sumu 4 089, 82 Eur

Podľa vyčíslenia náhrady trov právneho zastúpenia žalovanej zastúpenej JUDr. Jozefom Pirkovským
patrí odmena za:

1/ účasť na pojednávaní na Krajskom súde v Prešove dňa 20.5.2008 vo výške 403,34 Eur + režijný
paušál 6,31 Eur,
2/ účasť na pojednávaní dňa 15.1.2009 vo výške 403,34 Eur + režijný paušál 6,95 Eur,
3/ účasť na pojednávaní dňa 2.2.2009 vo výške 403,34 Eur + režijný paušál 6,95 Eur,
4/ odvolanie dňa 26.3.2009 vo výške 403,34 Eur + režijný paušál 6,95 Eur,

5/ dovolanie dňa 29.12.2009 vo výške 403,34 Eur + režijný paušál 6,95 Eur.

PrávnyzástupcaJUDr.JozefPirkovskýsiuplatnilajnáhraducestovnéhozapoužitiemotorovéhovozidla,
ako aj náhradu za stratu času za čas strávený cestou na pojednávania na Okresnom súde Humenné.
Odvolací súd mu priznal náhradu cestovného za cestu z K. do E. a späť za 2 cesty (pojednávanie dňa

15.1.2009 a dňa 2.2.2009) v celkovej výške 71,67 Eur. Zároveň súd priznal náhradu za stratu času, a to
za 11 začatých polhodín strávených cestou na pojednávania na súde prvého stupňa a z nich, a táto činí
spolu 139,08 Eur. Náhrada trov právneho zastúpenia predstavuje spolu s 20 % DPH sumu 2 713,69 Eur.

Odvolací súd nepriznal náhradu trov za prevzatie a prípravu zastúpenia. V danom prípade odvolací súd

považoval za neúčelné trovy právneho zastúpenia súvisiace s výmenou advokáta. Odvolací súd pritom
nespochybňuje právo účastníka konania na výmenu advokáta v občianskom súdnom konaní, pretože v
zmysle § 20 ods. 1 zákona č. 586/2003 Z.z. o advokácii, každý má právo na poskytnutie právnych služieb
a môže o ne požiadať ktoréhokoľvek advokáta. To však neznamená, že neúspešný účastník konania je
povinný nahradiť všetky trovy predstavujúce odmenu ďalšieho advokáta. Aj keď v zmysle § 14 ods. 1

písm. a/ vyhlášky č. 655/2004 Z.z. odmena advokátovi patrí aj za úkon, spočívajúci v prevzatí a príprave
zastúpeniavrátaneprvejporadysklientom,tútočasťodmenynemožnopovažovaťzaúčelnevynaložené
trovy v prípade, ak účastník konania bez vážneho dôvodu vymenil advokáta (za takýto vážny dôvod
by mohlo ísť vtedy, ak predchádzajúci advokát napr. ukončil advokátsku činnosť). Týmto spôsobom
totiž dochádza k navýšeniu trov konania, pričom neúspešný účastník by hradil duplicitne tie isté trovy

konania. Nemožno tak spravodlivo žiadať, aby úspešný účastník mal právo na náhradu uvedených trov
konania. V tomto smere nie je podstatné to, či účastník konania výmenu advokáta urobil špekulatívne
alebo účelovo, s cieľom navýšiť trovy konania, alebo či to urobil v konaní iba raz alebo viackrát. Týmto
postupom duplicitne narastajú trovy, čo nemožno považovať za trovy účelne vynaložené v zmysle §
142 ods. 1 OSP (okrem uvedených výnimiek).(viď rozsudok Najvyššieho súdu SR sp. zn. 1 M Obdo V

21/2007).

Pokiaľ ide o trovy právneho zastúpenia vyúčtované terajším právnym zástupcom JUDr. Tiborom
Šafárikom, priznal odvolací súd odmenu za:
1/ účasť na pojednávaní dňa 15.5.2012 vo výške 392,61 Eur (ním požadovaná výška) + režijný paušál

7,63 Eur,
2/ účasť na pojednávaní dňa 21.6.2012 vo výške 392,61 Eur + režijný paušál 7,63 Eur,Zároveň súd priznal náhradu za stratu času, a to za 10 začatých polhodín strávených cestou na
pojednávania na súde prvého stupňa a na odvolacom súde a späť (10 x 12,71 Eur). Odvolací súd
s poukazom na vyššie uvedené nepriznal právnym zástupcom požadovanú náhradu za prevzatie a

prípravu zastúpenia. Rovnako nepriznal odmenu za úkon podanie na OS 7.9.2011, ktorý, nielen že nie
je preukázaný, ale JUDr. Tibor Šafárik v tom čase ešte nebol splnomocnený na právne zastupovanie
žalovanej v tomto konaní. Pokiaľ ide o úkon ďalšie rokovanie s klientom dňa 29.7.2012, tento zo
spisu nevyplýva, preto odmenu zaň odvolací súd nepriznal. Trovy právneho zastúpenia JUDr. Tiborom
Šafárikom teda spolu predstavujú sumu 927,58 Eur.

Spolu celkové trovy právneho zastúpenia úspešnej žalovanej činia sumu 7 731,09 Eur.

O náhrade trov odvolacieho konania rozhodol v zmysle § 142 ods. 1 a § 224 ods. 1 O.s.p. tak, že v
odvolacom konaní úspešnej žalovanej priznal náhradu trov odvolacieho konania za tri úkony právnej
pomoci (odvolanie zo dňa 30.7.2012, účasť na odvolacom pojednávaní 21.1.2013, účasť na odvolacom

pojednávaní 22.4.2013) 3 x 392,61 Eur + 3 x 7,63 Eur režijný paušál, v celkovej výške 1200,72 Eur.

Poučenie:

Proti tomuto rozsudku odvolanie nie je prípustné.