Rozsudok ,
Potvrdzujúce Rozhodnutie bolo vynesené dňa streda 9. september 2015

Súd: Krajský súd Trnava
Spisová značka: 24Co/120/2015

Identifikačné číslo súdneho spisu: 2214203571
Dátum vydania rozhodnutia: 09. 09. 2015
Meno a priezvisko sudcu, VSÚ: JUDr. Magdaléna Krajčovičová

ECLI: ECLI:SK:KSTT:2015:2214203571.1

ROZSUDOK V MENE

SLOVENSKEJ REPUBLIKY

Krajský súd v Trnave, v senáte zloženom z predsedníčky senátu: JUDr. Magdaléna Krajčovičová a

členov senátu: JUDr. Andrea Dudášová a Mgr. Jozef Mačej, v právnej veci žalobcu: POHOTOVOSŤ,
s.r.o., so sídlom Pribinova 25, Bratislava, IČO: 35 807 598, zastúpeného spoločnosťou: Fridrich Paľko,
s.r.o., so sídlom Bratislava, Grösslingova 4, IČO: 36 864 421, proti žalovanému: Slovenská republika,
konajúca prostredníctvom Ministerstva spravodlivosti Slovenskej republiky, so sídlom Župné námestie
13, Bratislava, o náhradu škody a nemajetkovej ujmy spôsobenej pri výkone verejnej moci, na odvolanie
žalobcu proti rozsudku Okresného súdu Dunajská Streda, č.k. 11C/209/2014-46 zo dňa 07.10.2014,
takto

r o z h o d o l :

Odvolací súd rozsudok súdu prvého stupňa p o t v r d z u j e .

Žalovanému náhradu trov odvolacieho konania n e p r i z n á v a .

o d ô v o d n e n i e :

Napadnutým rozsudkom súd prvého stupňa zamietol žalobu, ktorou sa žalobca domáhal, aby súd uložil
žalovanému zaplatiť mu majetkovú škodu 7.152,03 Eur a nemajetkovú ujmu 1.430,41 Eur za nesprávny
úradný postup súdu, charakterizovaný nevydaním rozhodnutia v zákonom stanovenej lehote, resp. v
primeranom čase a bez zbytočných prieťahov, vykonaním úradného postupu bez splnenia zákonných
podmienok a to v zmysle zákonných ustanovení zákona č. 514/2003 Z.z. o zodpovednosti za škodu

spôsobenú pri výkone verejnej moci. Rozhodnutie prvostupňový súd odôvodnil právne aplikáciou ust. §
3 ods. 1, 2, § 4 ods. 1 písm. a) bodu 1, § 9 ods. 1, § 15 ods. 1, § 16 ods. 1, 2, § 17 ods. 1, § 19 ods. 1
zák. č. 514/2003 Z.z. o zodpovednosti za škodu spôsobenú pri výkone verejnej moci v znení účinnom,
§ 41 ods. 1, písm. d), ods. 2 zák. č. 233/1995 Z.z. Exekučného poriadku, článkom 48 ods. 2 Ústavy
SR, článkom 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd, pričom o náhrade trov
konania rozhodol podľa § 142 ods. 1 a § 151 ods. 1 O.s.p.
Vecne argumentoval tým, že vo veci bolo vykonané dokazovanie, keď bol oboznámený obsah

exekučného spisu Okresného súdu Galanta 16Er/674/2010, z čoho bolo zistené, že žalobca ako
oprávnený podal u súdneho exekútora dňa 08.06.2010 návrh na vykonanie exekúcie voči povinnej
osobe na vymoženie jeho nárokov zo zmluvy o úvere č. 2340465. Exekučná vec je vedená u súdneho
exekútora pod č.k. EX 7436/10. Zo strany súdneho exekútora boli návrh na vykonanie exekúcie,
rozhodcovský rozsudok ako exekučný titul a žiadosť súdneho exekútora o vydanie poverenia na
vykonanieexekúciedoručenéexekučnémusúdudňa15.07.2010.NaOkresnomsúdeGalantajevedená
pod č.k. 16Er/674/2010. Dňa 04.01.2011 exekučný súd vydal uznesenie, ktorým žiadosť súdneho

exekútora ako nedôvodnú zamietol. Dôvodom zamietnutia žiadosti bola neplatnosť rozhodcovskej
doložky, na základe ktorej bol vydaný rozhodcovský rozsudok ako exekučný titul. Uznesenie bolo
doručené právnemu zástupcovi navrhovateľa v exekučnom konaní dňa 21.03.2011. Proti uzneseniu
zo strany navrhovateľa ako oprávneného v exekučnom konaní nebolo podané odvolanie. Uznesenienadobudlo právoplatnosť dňa 06.04.2011. Oprávnený proti uzneseniu odvolanie nepodal. Uznesenie
nebolo zmenené ani zrušené. Navrhovateľ nepredložil žiadne rozhodnutie príslušného orgánu, ktorým
by boli konštatované prieťahy v exekučnom konaní ani sťažnosť na prieťahy, ktorá by bola posúdená

ako dôvodná. Navrhovateľ podal u odporcu žiadosť o predbežné prerokovanie nároku na náhradu
škody. Odporca na uvedenú žiadosť neodpovedal s odôvodnením, že navrhovateľ neposkytol potrebnú
súčinnosť, čím bol proces predbežného prerokovania zmarený. Odporca nespochybnil podanie žiadosti
na predbežné prerokovanie nároku. V čase tohto rozhodnutia už uplynula 6 mesačná lehota odo dňa
prijatia žiadosti na predbežné prerokovanie nároku na náhradu škody.

Navrhovateľ si uplatnil v tomto konaní náhradu škody tvrdiac, že ide o škodu spôsobenú mu nesprávnym
úradným postupom exekučného súdu, pretože exekučný súd tým, že vydal zamietajúce rozhodnutie po
uplynutí 15 dní, nekonal v súlade s ust. § 44 ods. 2 Exekuč. poriadku. Tvrdil, že exekučný súd konal
nesprávne,spôsobomodporujúcimzákonu,vykonanímprocedúrypreskúmaniabezsplneniazákonných
podmienok, keď si bez ďalších legálnych predpokladov založil právomoc, ktorá mu nepatrí, prekročil
mieru možného rozhodovania, lebo nelegálnym postupom opätovne posúdil právo navrhovateľa na

zaplatenie dlhu bez splnenia zákonných podmienok na preskúmanie rozhodcovského rozsudku ako
exekučného titulu.
Z gramatického aj logického výkladu zák. ust. § 44 Exekuč. por. v znení účinnom od 01.06.2010 do
31.05.2011 (teda aj v čase začatia exekučného konania) vyplýva, že lehota 15 dní sa vzťahuje len na
prípad, ak súd vydá poverenie. Naviac je nutné konštatovať, že táto lehota platí len za predpokladu,

že nebol zistený rozpor so zákonom. Nevyplýva z neho však povinnosť rozhodnúť aj o zamietnutí
žiadosti v lehote 15 dní odo dňa doručenia žiadosti súdneho exekútora o udelenie poverenia na
vykonanie exekúcie. Z tejto povinnosti však platí výnimka vyplývajúca priamo zo zák. ust. § 44 ods.
2 veta druhá Exekučného poriadku účinného v čase začatia exekučného konania, ktorá sa týka
exekučného titulu podľa § 41 ods. 2 písm. c) a d) Exekuč. por., teda notárskych zápisníc, rozhodnutí

rozhodcovských komisií a zmierov nimi schválených a tiež rozhodnutí rozhodcovských súdov. V prípade
týchto exekučných titulov táto lehota (15 dní) neplatí ani pre vydanie poverenia. Z tohto potom vyplýva,
že po podaní návrhu oprávneným a po doručení žiadosti súdneho exekútora na vykonanie exekúcie,
je exekučný súd povinný postupovať v zmysle zákonných ustanovení exekučného poriadku. Musí
preskúmať žiadosť o udelenie poverenia na vykonanie exekúcie, návrh na vykonanie exekúcie a

exekučný titul. Tento zákonom daný postup musí dodržať. Táto povinnosť mu vyplýva zo zák. ust. §
44 exekučného poriadku. Vykonaným dokazovaním je preukázané, že exekučný súd pred vydaním
rozhodnutia ohľadne žiadosti súdneho exekútora na vykonanie exekúcie skúmal žiadosť súdneho
exekútora, návrh oprávneného (v tomto konaní navrhovateľa) na vykonanie exekúcie a exekučný titul
- rozhodcovského rozsudku tak, ako mu túto povinnosť ukladá exekučný poriadok. Vydať poverenie

na základe súdneho rozhodnutia mohol len za predpokladu, že pri takomto povinnom skúmaní nezistil
rozpor. Len v takom prípade mal povinnosť vydať poverenie pre súdneho exekútora na vykonanie
exekúcie, pričom v exekučnom poriadku je uvedené, že by tak mal urobiť v lehote 15 dní odo dňa
doručenia žiadosti (ale mimo exekučného titulu ktorým je aj rozhodcovský rozsudok). Tu je nutné
zdôrazniť, že ide o lehotu procesnú. Jej nedodržanie neznamená automaticky nesprávny úradný postup.

V rámci preskúmania exekučný súd vykonal dokazovanie zadovážením rozhodcovského spisu od
rozhodcovského súdu. V rámci preskúmania rozpor zistil a preto došlo k zamietnutiu žiadosti súdneho
exekútora na vykonanie exekúcie. Dôvodom zamietnutia žiadosti bola neplatnosť rozhodcovskej
doložky, od ktorej sa odvádzal exekučný titul - rozhodcovský rozsudok.
Navrhovateľ namieta, že ak exekučný súd skúmal konanie predchádzajúce vydaniu exekučného titulu

- rozhodcovskému rozsudku, postupoval tak nesprávne, nezákonným spôsobom, že nemal na to
právomoc. Uvedený záver tiež nie je správny. Exekučný súd totiž nielenže mohol, ale aj musel, bol
povinný skúmať súlad exekučného titulu so zákonom. Táto povinnosť mu vyplývala priamo zo zákona a
to konkrétne zo zák. ust. § 44 Exekuč. por. v ktorom je vlastne obsiahnutý zákonný postup - skúmať súlad
či rozpor so zákonom. V tomto smere je nutné poukázať aj na uznesenie NS SR sp. zn. 6Cdo 105/2011

zodňa10.10.2012.Vyplývazneho,žeužvštádiurozhodovaniaožiadostisúdnehoexekútoraoudelenie
poverenia na vykonanie exekúcie je exekučný súd, konajúci o návrhu na nútený výkon právoplatného
rozhodcovského rozsudku v zmysle § 44 ods. 2 Exekučného por. oprávnený aj bez návrhu (ex offo)
skúmať, či rozhodcovská zmluva medzi zmluvnými stranami bola uzavretá platne. Ak exekučný súd
zistí, že právomoc rozhodcovského súdu bola založená na základe neplatnej rozhodcovskej zmluvy, je

oprávnený vyvodiť všetky dôsledky vyplývajúce z príslušných právnych predpisov pre to, aby zmluvná
strana nebola uvedenou zmluvou viazaná. Nutné je poukázať aj na ďalšie uznesenie NS SR sp. zn.
5Cdo 230/2011 zo dňa 18.09.2012, v ktorom sa konštatuje, že aj v prípade, že spotrebiteľ nevyužije
právnu možnosť spochybniť existenciu alebo platnosť rozhodcovskej zmluvy podľa ustanovení zákonač. 244/2002 Z.z. o rozhodcovskom konaní, je exekučný súd povinný skúmať existenciu alebo platnosť
rozhodcovskej zmluvy. Dokonca povinnosť súdu skúmať zákonnosť exekučného titulu v ktoromkoľvek
štádiu exekučného konania vyplýva aj z uznesenia Ústavného súdu SR č.k. I.ÚS 429/2011-16 zo dňa

03.11.2011 Potrebné je poukázať napr. aj na nález ÚS SR sp. zn. II. ÚS 24/2013-40 zo dňa 09.10.2013.
Vyplýva z neho, že lehota 15 dní výslovne v zmysle zákona neplatí, ak ide o exekučný titul podľa ust. § 41
ods. 2 písm. d/ Exekučného poriadku, ak exekučným titulom je rozhodcovský rozsudok. Takže tvrdenie
navrhovateľa, že exekučný súd bol povinný vydať aj rozhodnutie o zamietnutí žiadosti do 15 dní odo dňa
doručenia žiadosti je nedôvodné. Preto vydanie rozhodnutia o zamietnutí žiadosti o udelenie poverenia

po 15 dňoch odo dňa doručenia žiadosti o udelenie poverenia na vykonanie exekúcie pri skúmaní
súladu a teda aj konania predchádzajúceho vydaniu exekučného titulu - rozhodcovského rozsudku nie
je nesprávnym úradným postupom. Naviac navrhovateľ nepreukázal existenciu rozhodnutia, ktorým
by bolo konštatované, že procesný postup exekučného súdu, ktorý predchádzal vydaniu rozhodnutia
o zamietnutí žiadosti o udelenie poverenia na vykonanie exekúcie, je nesprávny, že je v rozpore so
zákonom, že to je nesprávny úradný postup.

V ďalšom tvrdil, že úradný postup súdu bol vykonaný spôsobom odporujúcim zákonu, bez splnenia
zákonných podmienok, nelegálny postupom opätovne vykonal posúdenie práva navrhovateľa. Ani s
uvedeným tvrdením navrhovateľa nie je možné stotožniť sa, lebo je nesprávne. Ako už bolo uvedené
vyššie, exekučný súd nielenže mohol, ale aj musel konať tak, že musel najprv skúmať súlad žiadosti
o udelenie poverenia na vykonanie exekúcie, návrhu na vykonanie exekúcie a exekučného titulu -

rozhodcovského rozsudku so zákonom. Táto povinnosť mu vyplývala priamo z exekučného poriadku.
Pri zistení rozporu totiž nemohol vydať poverenie, ale musel žiadosť o udelenie poverenia zamietnuť
tak, ako to vyplýva zo zákonných ustanovení exekučného poriadku. Nie je právne významné pre účely
tohto konania, aký stav zamietnutím žiadosti o udelenie poverenia vyvolal (navrhovateľom tvrdený,
že už nemôže iniciovať občianske súdne konanie a požadovať súdnu ochranu práva na zaplatenie s

príslušenstvom), pretože povinnosť skúmať súlad mu vyplýva zo zákona bez toho, aby mohol exekučný
súd skúmať, aký stav tým vyvolá (navrhovateľom tvrdený, že už nemôže iniciovať občianske súdne
konanie a požadovať súdnu ochranu práva na zaplatenie s príslušenstvom). Navrhovateľ nepreukázal
existenciu rozhodnutia, ktorým by bolo konštatované, že procesný postup exekučného súdu, ktorý
predchádzal vydaniu rozhodnutia o zamietnutí žiadosti o udelenie poverenia na vykonanie exekúcie, je

nesprávny, že je v rozpore so zákonom, že to je nesprávny úradný postup.
Navrhovateľ tvrdil, že exekučný súd konal nesústredene a so zbytočnými prieťahmi a k vydaniu
rozhodnutia o zamietnutí žiadosti o udelenie poverenia pristúpil po veľmi dlhej dobe. Zák. ust. § 9 zákona
č. 514/2003 Z.z. v znení účinnom ku dňu vydania rozhodnutia o zamietnutí žiadosti o udelenie poverenia
na vykonanie exekúcie, ktorý zakotvuje zodpovednosť štátu za škodu spôsobenú nesprávnym úradným

postupom, neobsahuje ustanovenia o právomoci prvostupňového súdu rozhodovať vo veciach náhrady
škody z titulu prieťahov v konaní až po právoplatnom rozhodnutí oprávneného orgánu o sťažnosti proti
prieťahom v konaní. Z dôvodovej správy týkajúcej sa novelizácie zákona č. 514/2003 Z.z. (zákonom č.
412/2012 Z.z.) však jednoznačne vyplýva, že k citovanému ustanoveniu zákona bolo potrebné vždy
(teda aj pred účinnosťou novely a teda aj v čase vydania rozhodnutia o zamietnutí žiadosti o udelenie

poverenia) pristupovať tak, že v rámci konania o náhradu škody spôsobenú nesprávnym úradným
postupom musí už existovať už príslušné rozhodnutie, ktorý by konštatoval neprávny úradný postup
súdu, vrátane zbytočných prieťahov v konaní.
Túto otázku nie je oprávnený skúmať a posudzovať súd v rámci konania o náhrade škody. Novela
nezaviedla nič nové, len explicitne vyjadrila, čo bolo zrejmé už pred účinnosťou novely. K doplneniu

ustanovenia§9zákonač.514/2003Z.z.zákonodarcunepochybneviedlaskutočnosť,žeprávezdôvodu
absencie explicitného vyjadrenia povinnosti súdu vychádzať aj pri posudzovaní nárokov vyplývajúcich z
tvrdenéhonesprávnehoúradnéhopostupuzrozhodnutíoprávnenéhoorgánuosťažnostiprotiprieťahom
v konaní (s tým, že takéto posúdenie nie je v právomoci prvostupňového súdu) prichádzalo v praxi k
nejednotnosti vo výklade citovaného zákona a zrejme i k nejednotnosti v konaní pred súdmi. Uvedené

vyplýva z bodu 7 dôvodovej správy k návrhu zákona č. 508/2010 Z.z., ktorý novelizuje zákon č. 514/2003
Z.z.,podľaktorejnávrhvychádzazplatnejúpravy,nakoľkoexistujemožnosťdomáhaťsaochranysvojich
práv využitím inštitútu ústavnej sťažnosti v súlade s ustanovením § 127 ods. 1 Ústavy SR. Otázku, či v
konkrétnom prípade bolo alebo nebolo porušené právo na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov
garantované v čl. 48 ods. 2 Ústavy SR, je kompetentný preskúmať ústavný súd, ktorý ju v súlade so

svojou ustálenou judikatúrou preskúma vždy s ohľadom na konkrétne okolnosti každého jednotlivého
prípadu najmä podľa týchto troch základných kritérií: zložitosť veci, správanie účastníka a postup súdu
(napr. I. ÚS 41/02). Súdne konanie nie je kompetentný preskúmavať súd v konaní o náhrade škody
podľa zákona č. 514/2003 Z.z., ale len Ústavný súd SR na podklade ústavnej sťažnosti. Opačný výkladby znamenal, že by existovalo niekoľko orgánov, ktoré by boli oprávnené v tom istom čase preskúmavať
postup toho istého súdu z hľadiska vzniku zbytočných prieťahov. Pokiaľ by súd konajúci o náhrade
škody mohol hodnotiť postup iného súdu z hľadiska existencie zbytočných prieťahov, znamenalo by

to absurdný záver, keďže všeobecné súdy by preskúmavali postup iných všeobecných súdov, pričom
uvedené by mohlo smerovať aj k porušeniu inštančného princípu v súdnictve. Vecne príslušné pre
rozhodovanie sporov o náhradu škody sú v prvom stupni zásadne okresné súdy, avšak súdy, ktoré môžu
porušiť právo fyzických a právnických osôb na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov, môžu byť aj
súdyvyššiehostupňa(krajskésúdy,NajvyššísúdSR).Vprípade,akbysazbytočnýchprieťahovdopustil

napr. Najvyšší súd SR, poškodený subjekt by sa mal obrátiť v zmysle zákona č. 514/2003 Z.z. na okresný
súd, aby konštatoval, že jeho nadriadený orgán sa dopustil zbytočných prieťahov. Postup súdu vyššieho
stupňa by bol v takomto prípade preskúmavaný súdom nižšieho stupňa, čo je zjavne vylúčené a uvedené
len potvrdzuje, že konštatovať existenciu prieťahov v súdnom konaní je oprávnený výlučne Ústavný súd
SR. Navrhovateľ do vyhlásenia rozsudku súdu nepreukázal, že by existovalo právoplatné rozhodnutie
Ústavného súdu, ktorým by bolo v exekučnej veci, od ktorej si uplatňuje nárok na náhradu škody a

nemajetkovú ujmu v tomto konaní, konštatované porušenie práva na prerokovanie veci bez zbytočných
prieťahov prípade rozhodnutia Európskeho súd pre ľudské práva. Absenciou takéhoto rozhodnutia
oprávneného orgánu o existencii prieťahov, tiež nebola splnená základná podmienka pre rozhodnutie
o náhrade škody v dôsledku nesprávneho úradného postupu orgánu verejnej moci pri výkone verejnej
moci.

Do podania návrhu na súd šesťmesačná lehota neuplynula. Vo veci súd rozhodoval po uplynutí
šesťmesačnej lehoty od prijatia predmetnej žiadosti odporcom. Na základe uvedeného, nemožno
posúdiť návrh navrhovateľa ako predčasný, ako to tvrdil odporca vo svojom vyjadrení.
Podmienky na priznanie nároku na náhradu škody musia byť splnené súčasne. Podmienka existencie
nesprávneho úradného postupu exekučného súdu v danej veci splnená nie je. Navrhovateľ neuniesol

svojedôkaznébremeno(povinnosťtvrdenia)oexistenciinesprávnehoúradnéhopostupakoprvejztroch
zákonných podmienok. Preto nemôže byť splnená ani podmienka existencie príčinnej súvislosti medzi
nesprávnym úradným postupom a škodou, lebo ak neexistuje v danej veci nesprávny úradný postup,
nemôže medzi prípadnou škodou navrhovateľa vzniknúť súvislosť s nesprávnym úradným postupom,
ktorý neexistuje. Navrhovateľ z tohto dôvodu neuniesol dôkazné bremeno ani o existencii jeho nároku

na nemajetkovú ujmu. Táto totiž prichádza do úvahy len v tom prípade, ak by iba samotné konštatovanie
porušenia práva nebolo dostatočným vzhľadom na ujmu spôsobenú nesprávnym úradným postupom. V
tomto konaní však nebolo možné ani len konštatovanie porušenia práva, lebo navrhovateľ nepreukázal
existenciu nesprávneho úradného postupu. Vzhľadom na uvedené závery nie je potrebné pre účely tohto
konania skúmať existenciu škody, jej rozsah a ani nemajetkovú ujmu, ktorej náhrady sa navrhovateľ

domáha.
Navrhovateľ navrhol doplnenie dokazovania spisom odporcu ohľadne jeho žiadosti o predbežné
prerokovanie nároku. Uvedené dokazovanie súd nevykonal, lebo odporca nespochybnil doručenie
takejtožiadostiodnavrhovateľaavyjadrilsavtomsmere,žežiadenzuplatnenýchnárokovnavrhovateľa
uspokojený nebol. V tomto smere nejde teda o spornú otázku a dokazovanie v takomto rozsahu by

pre účely tohto konania bolo dokazovaním neúčelným a nehospodárnym a nad rámec dokazovania
potrebného pre účely tohto konania. Navrhovateľ navrhol doplnenie dokazovania aj predložením
znaleckého posudku, ktorý si pre účely tohto konania dal vypracovať. V tomto smere súd takto
navrhované dokazovanie nevykonal. Išlo by totiž o dokazovanie nad rámec dokazovania potrebného
pre účely tohto súdneho konania. Nebola totiž splnená ani len prvá z troch podmienok a to nesprávny

úradný postup. Akékoľvek ďalšie dokazovanie o príčinnej súvislosti, ako aj o výške škody by tak bolo nad
rámec dokazovania potrebného pre účely tohto konania, v rozpore so zásadou hospodárnosti konania.
Odporca vzniesol námietku premlčania vo svojom vyjadrení s tým, že ak došlo k uplynutiu 15-dňovej
lehoty pred dňom 23.04.2009. V danej veci však o takýto prípad nešlo, pretože samotné exekučné
konanie sa začalo až dňa 08.06.2010 podaním návrhu na vykonanie exekúcie navrhovateľom u súdneho

exekútora. Preto sa touto námietkou súd ani nezaoberal.
Keďže navrhovateľ neuniesol dôkazné bremeno o svojom tvrdení, že došlo k neprávnemu úradnému
postupu konaním exekučného súdu v exekučnej veci, od ktorej si uplatňuje nároky v tomto konaní, bol
jeho návrh v celom rozsahu ako nedôvodný zamietnutý.
O náhrade trov konania súd rozhodol podľa § 142 ods. 1 O.s.p. V konaní mal plný úspech odporca,

nakoľko návrh navrhovateľa bol zamietnutý, avšak z obsahu spisu nevyplýva, že by odporcovi nejaké
trovy vznikli a trovy konania si ani nevyčíslil, preto súd odporcovi náhradu trov konania nepriznal.Proti rozsudku súdu prvého stupňa podal v zákonom stanovenej lehote žalobca prostredníctvom
právneho zástupcu odvolanie, ktorým žiadal, aby odvolací súd zrušil napadnutý rozsudok a vec vrátil
súdu prvého stupňa na ďalšie konanie. Ako odvolacie dôvody uviedol, že účastníkovi konania sa

postupom súdu odňala možnosť konať pred súdom, súd prvého stupňa nesprávne vec právne posúdil
tým, že nepoužil správne ustanovenie právneho predpisu a nedostatočne zistil skutkový stav, neúplne
zistil skutkový stav veci, pretože nevykonal navrhnuté dôkazy potrebné na zistenie rozhodujúcich
skutočností, rozhodnutie súdu prvého stupňa vychádza z nesprávneho právneho posúdenia veci. K
jednotlivým dôvodom odvolania žalobca uviedol, že namieta skutočnosť, že súd rozhodol v merite

veci na základe inšpirácie novou právnou úpravou obsiahnutou v ust. § 9 ods. 2 zákona č. 514/2003
Z.z., keď v právnom štáte nie je možné, aby súd interpretoval hmotné právo platné v čase vzniku
právnej skutočnosti a založenia zodpovednostného právneho vzťahu pomocou hmotného práva, ktoré
sa stalo súčasťou právneho poriadku až po vzniku právnej skutočnosti a po tom, čo už došlo k založeniu
zodpovednostného právneho vzťahu. Súd bol pri svojom rozhodovaní viazaný ust. § 9 ods. 1 zákona
514/2003 Z.z. v znení účinnom pred prijatím zákona č. 412/2012 Z.z. a nemohol interpretovať toto

ustanovenie prostredníctvom ust. § 9 ods. 2 zákona č. 514/2003 Z.z. v znení zákona č. 412/2012 Z.z..
Súd tak svojim rozhodnutím de iure a de facto aplikoval princíp priamej retroaktivity, čo je neprípustné.
Súd vôbec nevysvetlil, prečo zastáva názor, že účastníkom nevznikol stav právnej neistoty. Súd len
s poukazom na skutočnosť, že on sám nepozná dôkazy, ktoré by ho uspokojovali v tvrdení o výške
škody, zamietol znalecké dokazovanie. Súd tak znemožnil žalobcovi objektívnym spôsobom preukázať

výšku materiálnej škody a mechanizmus jej vzniku. Súdu neprísluší polemizovať o vhodnosti limitácie
dĺžky konaní zákonnými lehotami. Navyše súd svojimi úvahami úplne neguje doposiaľ vytvorenú a
stabilizovanú judikatúru Európskeho súdu pre ľudské práva v Štrasburgu, ktorá je základom štandardu
ochrany základných práv v Európe, teda aj práva na spravodlivý súdny proces a osobitne práva na
prerokovanie veci v primeranom čase. Súd nevykonal dostatočné dokazovanie oboznámením sa so

znaleckým posudkom 1/2014, ktorý vypracoval Znalecký ústav Ekonomickej univerzity v Bratislave. Ak
bol súdu v čase predchádzajúcom nariadenému súdnemu pojednávaniu návrh žalobcu na prerušenie
konania z dôvodu, že prebieha konanie o prejudiciálnej otázke, bol súd povinný pred rozhodnutím vo
veci samej o tomto návrhu rozhodnúť, tým, že tak nekonal bola účastníkom odňatá možnosť konať pred
súdom.

Žalovaný odvolací návrh nepodal, k doručenému odvolaniu žalobcu sa písomne nevyjadril.

Krajský súd v Trnave ako súd odvolací (§ 10 ods. 1 Občianskeho súdneho poriadku - ďalej „O.s.p.“), po
zistení, že odvolanie bolo podané včas (§ 204 O.s.p.), oprávnenou osobou - účastníkom konania (§ 201

O.s.p.), proti rozhodnutiu, proti ktorému je odvolanie prípustné (§ 201 a § 202 O.s.p.), po skonštatovaní,
že odvolanie má zákonom predpísané náležitosti (§ 205 ods. 1 O.s.p.) a že odvolateľ v odvolaní použil
zákonom prípustné odvolacie dôvody (§ 205 ods. 2 písm. a), c) a f) O.s.p.), preskúmal napadnuté
rozhodnutie v medziach daných rozsahom a dôvodmi odvolania (§ 212 ods. 1 O.s.p.), postupom bez
nariadenia odvolacieho pojednávania (§ 214 ods. 2 O.s.p.) a dospel k záveru, že odvolaniu nie je možné

priznať úspech, keďže napadnutý rozsudok súdu prvého stupňa je vecne správny, v dôsledku čoho boli
splnené podmienky pre jeho potvrdenie v zmysle § 219 O.s.p.

Pretožeodvolacísúdvplnomrozsahupreberásúdomprvéhostupňazistenýskutkovýstav,ktorývykonal
dokazovanie v rozsahu potrebnom pre posúdenie žalobou uplatneného nároku, jeho výsledky jednotlivo

i vo vzájomných súvislostiach správne vyhodnotil a napokon dospel k správnym skutkovým záverom,
pokiaľideoskutočnostiprávnerozhodnépreposúdeniežalobouuplatnenýchnárokovapretožeodvolací
súd v celom rozsahu zdieľa i právne závery prvostupňového súdu vo veci, ktorý na vec aplikoval správne
hmotnoprávne ustanovenia a tieto v súvislosti s danou vecou i správne vyložil, s poukazom na ust. § 219
ods. 2 O.s.p. odvolací súd už iba odkazuje na správne a presvedčivé písomné vyhotovenie rozsudku.

Odvolací súd ani s prihliadnutím na odvolacie argumenty nenachádza dôvod, pre ktorý by sa mal od
záverov prvostupňového súdu odchýliť a nemôže preto dať za pravdu odvolateľovi. Na zdôraznenie
správnosti záverov prvostupňového súdu sa potom žiada dodať už len nasledovné:

Žalobca odvodzuje svoj nárok na náhradu škody z údajného nesprávneho úradného postupu

exekučného súdu, ktorý v konaní o žiadosti súdneho exekútora o vydanie poverenia na vykonanie
exekúcie nekonal v súlade s ustanovením § 44 ods. 2 Exekučného poriadku, keď rozhodnutie vydal po
uplynutí lehoty 15 dní od doručenia žiadosti súdu. Návrh odôvodnil tým, že podal návrh na vykonanie
exekúcie na majetok povinného z titulu zmluvy o úvere, súd mal rozhodnúť o žiadosti súdneho exekútorao udelenie poverenia na vykonanie exekúcie do 15 dní od doručenia takejto žiadosti. Nesprávny
úradný postup súdu bol spôsobený tým, že exekučný súd nevydal rozhodnutie v zákonom stanovenej
lehote, resp. v primeranom čase a bez zbytočných prieťahov. Úradný postup súdu bol vykonaný

spôsobom odporujúcim zákonu, bez splnenia zákonných podmienok. Ďalej uviedol, že nelegálnym
postupom súd opätovne vykonal posúdenie práva žalobcu na zaplatenie dlhu v časti istiny a to bez
splnenia zákonných podmienok na takýto postup. Vyvolal tak stav, keď navrhovateľ už nemôže iniciovať
občianske súdne konanie a požadovať súdnu ochranu práva na zaplatenie s príslušenstvom, pretože
existenciou rozhodcovského rozsudku je vytvorená prekážka právoplatne rozhodnutej veci, avšak z

pohľadu exekučného súdu je tento materiálne nevykonateľný. Ďalej uviedol, že neexistuje okolnosť,
ktorá by umožňovala exekučnému súdu konať nesústredene a so zbytočnými prieťahmi tak, že k vydaniu
rozhodnutia o žiadosti o udelenie poverenia na vykonanie exekúcie pristúpil až po veľmi dlhej dobe
a rovnako neexistuje okolnosť, ktorá by umožňovala vytvoriť stav zakladajúci reálnu nevymožiteľnosť
istiny a jej príslušenstva založením prekážky veci rozhodnutej. Príčinou toho bol následok, ktorý sa
prejavil vznikom materiálnej škody a nemajetkovej ujmy na jeho strane. Tvrdil, že mu vznikla majetková

škoda v celkovej výške 7.152,03 Eur predstavujúca náhradu istiny s príslušenstvom, ktorá viac nemôže
byť priznaná právoplatným rozhodnutím všeobecného súdu v občianskom súdnom konaní. Zároveň
si uplatnil náhradu nemajetkovej ujmy v peniazoch, keď tvrdil, že samotné konštatovanie porušenia
práva na súdnu ochranu nie je dostatočným zadosťučinením vzhľadom na ujmu spôsobenú nesprávnym
úradným postupom. Uviedol, že mohol vďaka skorému rozhodnutiu exekučného súdu v zákonnej lehote

včas, efektívne a účinne uskutočniť rad iných krokov smerujúcich k zvýšeniu úspechu mimosúdneho
zabezpečenia vymožiteľnosti jeho pohľadávky, pretože by vedel, že žiadosť o udelenie poverenia bola
zamietnutá. Postup exekučného súdu mu zamedzil správať sa so starostlivosťou riadneho hospodára.
Primeranú náhradu nemajetkovej ujmy si uplatnil za vnútorné zásahy do spoločnosti, ovplyvňovanie
podnikateľského plánovania a rozhodovania, porušenie jeho práv, stratu legitímnych očakávaní, že

nastane v zákonnom čase stav predpokladaným zákonom, stratu dôvery v právo a v spravodlivé riešenie
veci a zamedzenie vymoženiu pohľadávky cestou exekúcie sumu 1.430,41 Eur, t.j. 20% z uplatňovanej
istiny. Uviedol, aj ďalšie dôvody na podporu žiadosti o náhradu nemajetkovej ujmy. Uviedol, že pred
podaním návrhu na súd postupoval podľa § 15 ods. 1 zákona č. 514/2003 Z.z. a písomnou žiadosťou
požiadal odporcu o predbežné prerokovanie jeho nároku na náhradu škody, ktorou si žalobca uplatnil

náhradu škody ktorá vznikla žalobcovi nesprávnym úradným postupom Okresného súdu Galanta,
pretože tento nerozhodol o žiadosti o vydanie poverenia na vykonanie exekúcie pre pohľadávku žalobcu,
ktorá vznikla neplnením záväzku vyplývajúceho zo Zmluvy o úvere č. 2340465 dlžníkom (povinným)
E. A., (v ktorej veci súdny exekútor návrh na vykonanie exekúcie zaregistroval pod č. EX 7436/2010)
v zákonom stanovenej lehote“ a žiadal, aby bol žalovaný zaviazaný k povinnosti zaplatiť žalobcovi

7.152,03 Eur titulom majetkovej škody a 1.430,41 Eur titulom nemajetkovej ujmy“ a uplatnil si náhradu
trov konania. Rozhodnutie prvostupňový súd odôvodnil právne aplikáciou ust. § 3 ods. 1, 2, § 4 ods.
1 písm. a) bodu 1, § 9 ods. 1, § 15 ods. 1, § 16 ods. 1, 2, § 17 ods. 1, § 19 ods. 1 zák. č. 514/2003
Z.z. o zodpovednosti za škodu spôsobenú pri výkone verejnej moci v znení účinnom, § 41 ods. 1 písm.
d), ods. 2 zák. č. 233/1995 Z.z. Exekučného poriadku, článkom 48 ods. 2 Ústavy SR, článkom 6 ods. 1

Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd, pričom o náhrade trov konania rozhodol podľa
§ 142 ods. 1 a § 151 ods. 1 O.s.p.

Z dokazovania vykonaného súdom prvého stupňa, z priloženého exekučného spisu Okresného súdu
Galanta navrhovateľ ako oprávnený podal u súdneho exekútora dňa 08.06.2010 návrh na vykonanie

exekúcie voči povinnej osobe na vymoženie jeho nárokov zo zmluvy o úvere č. 2340465. Exekučná
vec je vedená u súdneho exekútora pod č.k. EX 7436/10. Zo strany súdneho exekútora boli návrh na
vykonanie exekúcie, rozhodcovský rozsudok ako exekučný titul a žiadosť súdneho exekútora o vydanie
poverenia na vykonanie exekúcie doručené exekučnému súdu dňa 15.07.2010. Na Okresnom súde
Galanta je vedená pod č.k. 16Er/674/2010. Dňa 04.01.2011 exekučný súd vydal uznesenie, ktorým

žiadosť súdneho exekútora ako nedôvodnú zamietol. Dôvodom zamietnutia žiadosti bola neplatnosť
rozhodcovskej doložky, na základe ktorej bol vydaný rozhodcovský rozsudok ako exekučný titul.
Uzneseniebolodoručenéprávnemuzástupcovinavrhovateľavexekučnomkonanídňa21.03.2011.Proti
uzneseniu zo strany navrhovateľa ako oprávneného v exekučnom konaní nebolo podané odvolanie.
Uznesenie nadobudlo právoplatnosť dňa 06.04.2011. Oprávnený proti uzneseniu odvolanie nepodal.

Uznesenie nebolo zmenené ani zrušené. Navrhovateľ nepredložil žiadne rozhodnutie príslušného
orgánu, ktorým by boli konštatované prieťahy v exekučnom konaní ani sťažnosť na prieťahy, ktorá by
bola posúdená ako dôvodná. Navrhovateľ podal u odporcu žiadosť o predbežné prerokovanie nároku na
náhradu škody. Odporca na uvedenú žiadosť neodpovedal s odôvodnením, že navrhovateľ neposkytolpotrebnúsúčinnosť,čímbolprocespredbežnéhoprerokovaniazmarený.Odporcanespochybnilpodanie
žiadosti na predbežné prerokovanie nároku. V čase tohto rozhodnutia už uplynula 6 mesačná lehota
odo dňa prijatia žiadosti na predbežné prerokovanie nároku na náhradu škody.

V exekučnom konaní teda súd rozhodol v zmysle § 44 ods. 2 zákona č. 233/1995 Z.z., nakoľko zistil
rozpor exekučného titulu so zákonom, súd nebol povinný do 15 dní od doručenia žiadosti písomne
rozhodnúť o žiadosti súdneho exekútora o udelenie poverenia na vykonanie exekúcie jej zamietnutím,
pretože pre toto rozhodnutie § 44 ods. 2 zákona č. 233/1995 Z.z. nestanovuje lehotu.

Keďže žalobca postup súdu, ktorým malo dôjsť k odňatiu možnosti konať pred súdom, v odvolaní
nešpecifikoval a odvolací súd po preskúmaní veci a konania, ktoré mu predchádzalo, žiaden takýto
dôvod nezistil, v tejto časti považoval odvolanie žalobcu za nedôvodné. Ani nevykonanie dôkazov podľa
návrhov alebo predstáv žalobcu nie je postupom, ktorým by mu bola odňatá možnosť konať pred súdom,
pretože rozhodnutie o tom, ktorý dôkaz súd vykoná, patrí výlučne súdu, a nie účastníkom konania (§

120 ods. 1 O.s.p.).

Pre priznanie náhrady škody spôsobenej nesprávnym úradným postupom je nevyhnutné súčasné
splnenie troch podmienok: 1) nesprávny úradný postup, 2) vznik škody a 3) príčinná súvislosť
medzi nesprávnym úradným postupom a vznikom škody. Predpoklad súčasného splnenia uvedených

podmienok znamená, že ak chýba čo i len jedna z podmienok, náhradu škody nie je možné priznať.
Dôkazné bremeno preukázať podmienky náhrady škody spočíva na poškodenom, v preskúmavanej veci
na žalobcovi.

Pojem „nesprávny úradný postup orgánu verejnej moci“ nie je zákonodarcom v citovanom ustanovení §

9 ods. 2 zák. č. 514/2003 Z.z. výslovne definovaný, je uvedený len príkladmo. Je však možné vyvodiť, a
to aj z ustálenej judikatúry, že ide o taký úradný postup, ktorý má vadu, ktorá nie je v súlade s príslušnou
právnou úpravou. Jedná sa o postup, pri ktorom dôjde k porušeniu pravidiel stanovených právnymi
predpismi pre konanie orgánu verejnej moci alebo porušeniu poriadku, ktorý vyplýva z povahy, funkcie
alebo cieľa tejto činnosti, teda o postup nezákonný. Skutočnosť, že ide o nesprávny úradný postup

taktiež určuje fakt, že musí ísť o úradný postup priamo súvisiaci s výkonom právomocí orgánu verejnej
moci. Nesprávnym úradným postupom nie sú len prípady, v ktorých orgán verejnej moci priamo koná (pri
rozhodovacej činnosti), ale aj pri porušení povinnosť urobiť úkon alebo vydať rozhodnutie v zákonom
stanovenej lehote, prípadne ak ide o nečinnosť pri výkone verejnej moci.

Žalobca odvodzuje svoj nárok na náhradu škody z nesprávneho úradného postupu exekučného súdu,
ktorý v konaní o žiadosti súdneho exekútora o vydanie poverenia na vykonanie exekúcie nekonal v
súlade s ustanovením § 44 ods. 2 Exekučného poriadku, keď rozhodnutie vydal po uplynutí 15 dní.

V zmysle § 44 ods. 2 Exekučného poriadku v znení účinnom v čase doručenia predmetnej žiadosti

súdneho exekútora o udelenie poverenia Okresnému súdu Galanta (od 01.06.2010 do 31.05.2011),
súd preskúma žiadosť o udelenie poverenia na vykonanie exekúcie, návrh na vykonanie exekúcie,
exekučný titul. Ak súd nezistí rozpor žiadosti o udelenie poverenia na vykonanie exekúcie alebo návrhu
na vykonanie exekúcie alebo exekučného titulu so zákonom, do 15 dní od doručenia žiadosti písomne
poverí exekútora, aby vykonal exekúciu, táto lehota neplatí, ak ide o exekučný titul podľa § 41 ods. 2

písm. c) a d). Ak súd zistí rozpor žiadosti alebo návrhu alebo exekučného titulu so zákonom žiadosť o
udelenie poverenia na vykonanie exekúcie uznesením zamietne. Proti tomuto uzneseniu je prípustné
odvolanie.

V zmysle § 41 ods. 2 písm. d) Exekučného poriadku podľa tohto zákona možno vykonať exekúciu aj na

podklade vykonateľných rozhodnutí rozhodcovských súdov a rozhodcovských komisií a zmierov nimi
schválených.

Z vyššie citovaných ustanovení vyplýva, že v čase predmetného konania Okresného súdu Galanta
zákonná lehota 15 dní na vydanie poverenia súdnemu exekútorovi pre exekučné tituly, ktorými sú

rozhodnutia rozhodcovských súdov, ako tomu bolo i v danom prípade, neplatila a teda zákon vydanie
rozhodnutia o žiadosti súdneho exekútora v prípade, že exekučným titulom bol rozhodcovský rozsudok
žiadnou lehotou nelimitoval. Vzhľadom na to je potom potrebné uzavrieť, že Okresný súd Galanta v
predmetnej veci rozhodnutím o žiadosti súdneho exekútora pre vydanie poverenia po lehote 15 dníneporušil žiadne zákonné ustanovenie. Odhliadnuc od uvedeného zákonná lehota 15 dní od doručenia
žiadosti v zmysle cit. ust. § 44 ods. 2 Exekučného poriadku s poukazom na jeho znenie platí iba vtedy,
ak súd vydá poverenie exekútorovi na vykonanie exekúcie. Rozhodnutie súdu o zamietnutí žiadosti

súdneho exekútora ale zákon v citovanom ustanovení žiadnou zákonnou lehotou nelimituje. Vzhľadom
na vyššie uvedené odvolací súd zhodne s prvostupňovým uzatvára, že postupom dotknutého súdu
v danej veci nedošlo k nesprávnemu úradnému postupu z dôvodu, že by súd nedodržal zákonné
lehoty a teda k porušeniu povinnosti súdu vydať rozhodnutie v zákonom ustanovenej lehote. Závery
prvostupňového súdu v tomto smere sú preto plne správne.

Nie je dôvodná argumentácia žalobcu spočívajúca v tom, že ust. § 9 ods. zák. č. 514/2003 je
aplikovateľné len na zodpovednostné vzťahy, ktoré vznikli od 01.01.2013.

Súd prvého stupňa ust. § 9 ods. 2 zákona č. 514/2003 Z.z. nepoužil v znení účinnom od 01.01.2013. Na
predmetné ustanovenie prvostupňový súd poukázal v rámci použitých zákonných ustanovení v znení

spred 01.01.2013. Toto zákonného ustanovenie v znení po 01.01.2013 na vec neaplikoval.

Pokiaľ ide o posúdenie nesprávneho úradného postupu Okresného súdu Galanta v danej veci, ktoré
by malo spočívať všeobecne v zbytočných prieťahoch pri rozhodovaní o predmetnej žiadosti súdneho
exekútora o udelenie poverenia je potrebné poukázať na to, že všeobecný súd môže pristúpiť k

priznávaniu náhrady škody v konaní podľa zákona č. 514/2003 Z.z. až v prípade, ak o existencii
prieťahov už bolo rozhodnuté oprávneným orgánom. V dotknutej veci neboli žiadnym z príslušných
orgánov konštatované prieťahy v konaní (napríklad v dôsledku sťažnosti žalobcu na prieťahy, v
dôsledku žiadosti o prešetrenie vybavenia sťažnosti na prieťahy, v dôsledku rozhodnutia vydaného v
disciplinárnom konaní sudcu, prípade rozhodnutím Európskeho súdu pre ľudské práva alebo Ústavného

súdu Slovenskej republiky o ústavnej sťažnosti, v ktorých by bolo konštatované, že sa porušilo právo
na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov), pričom všeobecný súd v konaní o náhradu škody,
resp. nemajetkovej ujmy spôsobenej nesprávnym úradným postupom nie je orgánom kompetentným pre
vyslovenie takéhoto záveru. Ako na to poukazuje dôvodová spáva k novele § 9 ods. 2 zák. č. 514/2003
Z.z. účinnej od 01.01.2013, pokiaľ by súd konajúci o náhrade škody mohol hodnotiť postup iného súdu

z hľadiska existencie zbytočných prieťahov, znamenalo by to absurdný záver, keďže všeobecné súdy
by preskúmavali postup iných všeobecných súdov, pričom uvedené by mohlo smerovať aj k porušeniu
inštančného princípu v súdnictve. Vecne príslušné pre rozhodovanie sporov o náhradu škody sú v
prvom stupni zásadne okresné súdy, avšak súdy, ktoré môžu porušiť právo na prerokovanie veci bez
zbytočných prieťahov, môžu byť aj súdy vyššieho stupňa (krajské súdy, Najvyšší súd SR). V prípade, ak

by sa zbytočných prieťahov dopustil napr. Najvyšší súd SR jeho postup by mal byť preskúmavaný súdom
nižšieho stupňa, čo je zjavne absurdné a len potvrdzuje, že konštatovať existenciu prieťahov v súdnom
konaní sú oprávnené iba zákonom zmocnené orgány. Na uvedenom závere nič nemení ani skutočnosť,
že zákonodarca možnosť súdu vychádzať len z takýchto podkladov v konaní o zodpovednosti za škodu
spôsobenú pri výkone verejnej moci, výslovne zakotvil v § 9 ods. 2 zák. č. 514/2003 Z.z. až s účinnosťou

od 01.01.2013.

Ako odvolací súd už vyššie konštatoval, základné podmienky pre priznanie nároku na náhradu
škody spôsobenej pri výkone verejnej moci musia byť splnené kumulatívne. Keďže potom podmienka
existencie nesprávneho úradného postupu exekučného súdu v danej veci, s poukazom na vyššie

uvedenú argumentáciu splnená nebola, nemohol vzniknúť žalobou uplatnený nárok žalobcu, ani
nadväzne nemôžu byť splnené podmienky príčinnej súvislosti medzi nesprávnym úradným postupom a
škodou a ani vznik škody, resp. ujmy. Vzhľadom na to už potom nie je potrebné a bolo by nadbytočné
a v rozpore so zásadou hospodárnosti občianskeho súdneho konania skúmať existenciu škody a
nemajetkovej ujmy, ako aj ich rozsah. Tiež by bolo nadbytočným i nedôvodným vysporiadavať sa s

ďalšou odvolacou argumentáciou žalobcu, ktorá sčasti ani nie je súladná s odôvodnením napadnutého
rozsudku a ktorá vzhľadom na vyššie uvedené ani nie je spôsobilá dosiahnuť navrhované zrušenie
napadnutého rozsudku, prípadne jeho zmenu.

K trvaniu stavu právnej neistoty odvolací súd uvádza, že tým, že exekučný súd neporušil žiadnu

zákonom stanovenú lehotu, nemohlo dôjsť z jeho strany ani k posunutiu trvania právnej neistoty do času,
ktorý je z hľadiska ochrany základného práva na spravodlivý súdny proces neakceptovateľný. Keďže
exekučný súd pri rozhodovaní o žiadosti o udelenie poverenia súdnemu exekútorovi nepochybil a jeho
konaním nedošlo k nesprávnemu úradnému postupu, od ktorého si žalobca v tomto konaní uplatňujesvoj nárok, nebolo potrebné v konaní už ani vykonávať ďalšie dôkazy za účelom preukázania materiálnej
škody žalobcu. Ak teda súd prvého stupňa znalecké dokazovanie vo veci nenariadil, riadil sa zásadou
hospodárnosti konania, pretože takéto dokazovanie by bolo v danej veci nadbytočné a nehospodárne.

K úvahám žalobcu o dĺžke a obmedzenosti súdu lehotou odvolací súd dodáva, že súd v danej veci
správne aplikoval platné právo a rozhodol v súlade s judikatúrou Európskeho súdu pre ľudské práva, v
súlade s právom na spravodlivý súdny proces a v súlade s právom na prerokovanie veci v primeranom
čase. V konaní nebolo zistené, žeby v exekučnej veci, od ktorej si žalobca svoj nárok uplatňuje, nebolo
rozhodnuté v primeranom čase.

Ako odvolací súd už vyššie konštatoval, základné podmienky pre priznanie nároku na náhradu
škody spôsobenej pri výkone verejnej moci musia byť splnené kumulatívne. Keďže potom podmienka
existencie nesprávneho úradného postupu exekučného súdu v danej veci, s poukazom na vyššie
uvedenú argumentáciu splnená nebola, nemohol vzniknúť žalobou uplatnený nárok žalobcovi, ani
nadväzne nemôžu byť splnené podmienky príčinnej súvislosti medzi nesprávnym úradným postupom a

škodou a ani vznik škody, resp. ujmy. Vzhľadom na to už potom nie je potrebné a bolo by nadbytočné
a v rozpore so zásadou hospodárnosti občianskeho súdneho konania skúmať existenciu škody a
nemajetkovej ujmy, ako aj ich rozsah.

Podľakonštantnejsúdnejjudikatúry(napríkladrozhodnutieÚstavnéhosúduSR,sp.zn.III.ÚS209/2004)

súd nemusí v odôvodnení svojho rozhodnutia dať odpovede na úplne všetky otázky (resp. námietky)
nastolené účastníkmi konania, ale len na tie, ktoré majú pre vec podstatný význam. Odvolací súd preto
je názoru, že by bolo nadbytočným i nedôvodným vysporiadavať sa s ďalšou odvolacou argumentáciou
žalobcu týkajúcou sa posúdenia ním predloženého znaleckého posudku a prerušenia konania na čo
návrh zo strany podaný ani nebol (tzn. sčasti i nesúladnou s argumentáciou prvostupňového súdu),

ktorá je vzhľadom na vyššie uvedené už irelevantná a nespôsobilá zvrátiť výsledok konania.

S poukazom na uvedené, pokiaľ súd prvého stupňa napadnutým rozsudkom zamietol žalobu žalobcu
ako v celom rozsahu nedôvodnú, rozhodol vecne správne a preto odvolací súd s použitím § 219 ods. 1,
2 O.s.p. napadnutý rozsudok, včítane správneho výroku o náhrade trov konania, (odvolacími dôvodmi

osobitne nenapadnutého) potvrdil.

O náhrade trov odvolacieho konania odvolací súd rozhodol podľa § 224 ods. 1 O.s.p. v spojení s ust.
§ 142 ods. 1 O.s.p., pričom v odvolacom konaní úspešnému žalovanému náhradu trov odvolacieho
konania nepriznal, pretože si ich náhradu návrhom v zmysle § 151 ods. 1 O.s.p. neuplatnil.

Senát krajského súdu toto rozhodnutie prijal pomerom hlasov 3:0.

Poučenie:

Proti tomuto rozsudku nie je možné podať odvolanie.