Rozsudok ,
Potvrdzujúce Rozhodnutie bolo vynesené dňa piatok 28. august 2015

Súd: Krajský súd Žilina
Spisová značka: 8Co/474/2015

Identifikačné číslo súdneho spisu: 5312209782
Dátum vydania rozhodnutia: 28. 08. 2015
Meno a priezvisko sudcu, VSÚ: JUDr. Táňa Rapčanová

ECLI: ECLI:SK:KSZA:2015:5312209782.3

ROZSUDOK V MENE

SLOVENSKEJ REPUBLIKY

Krajský súd v Žiline, ako súd odvolací, v senáte zloženom z predsedníčky senátu JUDr. Táne

Rapčanovej a sudcov JUDr. Františka Potockého a Mgr. Zuzany Hartelovej, v právnej veci navrhovateľa:
POHOTOVOSŤ, s. r. o., so sídlom Bratislava, Pribinova č. 25, IČO: 35 807 598, zastúpeného
splnomocneným zástupcom Fridrich Paľko, s. r. o., so sídlom Bratislava, Grösslingova č. 4, IČO:
36 864 421, proti odporcovi: Slovenská republika, zastúpená Ministerstvom spravodlivosti Slovenskej
republiky, so sídlom Bratislava, Župné námestie č. 13, IČO: 00 166 073, o náhradu majetkovej škody a
nemajetkovejujmy,oodvolanínavrhovateľaprotirozsudkuOkresnéhosúduČadcač.k.8C/172/2012-68
zo dňa 16. decembra 2013, takto

r o z h o d o l :

rozsudok okresného súdu potvrdzuje.

Odporcovi náhradu trov odvolacieho konania nepriznáva.

o d ô v o d n e n i e :

Okresný súd Čadca rozsudkom č. k. 8C/172/2012-68 zo dňa 16. 12. 2013 návrh zamietol a odporcovi
náhradu trov konania nepriznal.
V odôvodnení uviedol, že navrhovateľ sa voči odporcovi domáhal náhrady majetkovej škody vo výške
10.150,06 eur a nemajetkovej ujmy vo výške 2.030,01 eur, ktorá mu vznikla nesprávnym úradným
postupom Okresného súdu Čadca v exekučnom konaní.

Súd na daný právny vzťah primárne aplikoval zákon č. 514/2003 Z. z. o zodpovednosti za škodu
spôsobenú pri výkone verejnej moci a o zmene niektorých zákonov v znení zmien a doplnkov (ďalej len
„zákon č. 514/2003 Z. z.“), podporne ustanovenia Občianskeho zákonníka, článok 48 ods. 2 prvú vetu
Ústavy Slovenskej republiky, článok 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd
a Exekučný poriadok.
Z exekučného spisu sp. zn. 11Er/203/2011 mal súd preukázané, že žiadosť o udelenie poverenia
bola doručená súdu dňa 16. 03. 2011, súd dňa 01. 03. 2012 uznesením žiadosť zamietol. Uznesenie

nadobudlo právoplatnosť dňa 19. 04. 2012, následne súd uznesením zo dňa 25. 04. 2012, právoplatným
dňa 09. 06. 2012, exekučné konanie zastavil. Voči žiadnemu z uznesení navrhovateľ nepodal odvolanie.
Súd mal zato, že k prieťahom v exekučnom konaní nedošlo, nakoľko zákonná 15-dňová lehota podľa §
44 ods. 2 Exekučného poriadku sa vzťahuje len na prípad, keď súd poverenie vydá. Z textu citovaného
ustanovenia nevyplýva, že by procesná lehota 15 dní dopadala aj na prípady, keď súd zistí rozpor
žiadosti, návrhu alebo exekučného titulu so zákonom a žiadosť o udelenie poverenia na vykonanie
exekúcie uznesením zamietne. Z tohto pohľadu potom nemožno konštatovať žiadne porušenie lehoty

na rozhodnutie, keďže súd žiadosť o udelenie poverenia na vykonanie exekúcie zamietol.
Rovnako súd dospel k záveru, že v danom prípade nedošlo ani k vydaniu nezákonného rozhodnutia,
ani k nesprávnemu úradnému postupu, ktorý by spočíval v nesprávnej aplikácii právnych predpisov.
Samotné rozhodnutie o zamietnutí žiadosti na vydanie poverenia nemožno považovať za neprávnyúradný postup súdu. Výsledkom rozhodovacej činnosti súdu je, že súd žiadosti o vydanie poverenia
vyhovie alebo žiadosť zamietne. Zo zákona nevyplýva, že kogentne musí vždy súd žiadosti navrhovateľa
vyhovieť. Práve táto rozhodovacia činnosť je podstatou súdnictva a nemožno ju vyhodnotiť ako

nesprávny úradný postup.
Na základe uvedeného súd ďalej konštatoval, že za splnenia zákonných podmienok podľa § 6 ods. 1,
2 zákona č. 514/2003 Z. z. rozhodnutie súdu o zamietnutí žiadosti na vydanie poverenia bolo možné
skúmať len z hľadiska jeho nezákonnosti. Navrhovateľ však nesplnil zákonné podmienky - nepodal
riadny opravný prostriedok a nepredložil rozhodnutie príslušného orgánu, ktorým by bolo rozhodnutie

zrušené alebo zmenené pre nezákonnosť, a ktorým by bol súd viazaný. Preto súd ustálil, že rozhodnutie,
ktorým exekučný súd zamietol žiadosť na vydanie poverenia, je zákonné.
V ďalšom odôvodnení okresný súd uviedol, že navrhovateľ nepreukázal ani vznik škody. Nepreukázal v
akom rozsahu sa nedomohol exekvovanej sumy, ani to, že sa nemôže domôcť exekvovanej škody pri
aplikácii iných právnych prostriedkov, iného exekučného titulu v rámci súdneho konania. Nepreukázal
ani výšku škody v príčinnej súvislosti s porušením povinností odporcu.

Navrhovateľ nepreukázal ani vznik podmienok podľa § 17 ods. 2 zákona č. 514/2003 Z. z. na
náhradu nemajetkovej ujmy. Nekonkretizoval prečo samotné konštatovanie práva nie je dostatočným
zadosťučinením. Navrhovateľ v návrhu vychádzal len z predpokladov, nepredložil žiadne dôkazy, ani
konkrétne tvrdenia, nezdôvodnil aká nemajetková (morálna) ujma mu vznikla, vzhľadom na subjekt
navrhovateľa, ktorý je právnickou osobou, závažnosť ujmy, závažnosť následkov.

Navrhovateľ podľa názoru súdu nakoniec nepreukázal ani príčinnú súvislosť medzi tvrdeným porušením
povinností a tvrdenou škodou. Nepreukázal, že bez tvrdených prieťahov exekučného súdu, by nebolo
došlo k vzniku tvrdenej škody.
Z dôvodu nepreukázania zákonných podmienok pre priznanie nároku na náhradu škody spôsobenej
nesprávnym úradným postupom (porušenie právnej povinnosti orgánom verejnej moci, ktoré spočíva

v nezákonnom rozhodnutí alebo nesprávnom úradnom postupe, vznik a existencia škody spôsobenej
nezákonným rozhodnutím, nesprávnym úradným postupom a príčinná súvislosť medzi porušením
právnej povinnosti a škodou, ktorá porušením povinností vznikla), potom súd žalobu zamietol.
O trovách konania rozhodol súd podľa § 142 ods. 1 Občianskeho súdneho poriadku (ďalej len „O. s.
p.“), v spojení s § 151 ods. 1, 2 O. s. p. Nakoľko odporca, ktorý bol v konaní úspešný, si trovy konania

v zákonom stanovenej lehote nevyčíslil, súd mu náhradu trov nepriznal.

Proti tomuto rozsudku podal navrhovateľ prostredníctvom splnomocneného zástupcu odvolanie.
V odvolaní vytýkal súdu, že v konaní došlo k viacerým vadám - účastníkovi konania sa postupom súdu
odňala možnosť konať pred súdom; rozhodoval vylúčený sudca; súd prvého stupňa nesprávne vec

právne posúdil tým, že nepoužil správne ustanovenie právneho predpisu a nedostatočne zistil skutkový
stav; súd prvého stupňa neúplne zistil skutkový stav veci, pretože nevykonal navrhnuté dôkazy, potrebné
na zistenie rozhodujúcich skutočností; súd dospel na základe vykonaných dôkazov k nesprávnym
skutkovým zisteniam; doteraz zistený skutkový stav neobstojí, pretože sú tu ďalšie skutočnosti alebo
iné dôkazy, ktoré doteraz neboli uplatnené a rozhodnutie vychádza z nesprávneho právneho posúdenia

veci.
Z odôvodnenia napadnutého rozhodnutia vyplýva, že súd prejednal vec v neprítomnosti odporcu
(správne malo byť uvedené navrhovateľa) a jeho právneho zástupcu postupujúc podľa ust. § 101 ods.
2 O. s. p. preto, že sa navrhovateľ bez ospravedlnenia na pojednávanie nedostavil. Riadne a včas však
požiadal o zrušenie pojednávania, uviedol dôležité dôvody a predložil súdu listiny spájané s označenými

dôvodmi.Súdpretonemoholpostupovaťpodľa§101ods.2O.s.p.avecprejednaťvjehoneprítomnosti.
Ak tak spravil, odňal mu tým právo na konanie pred súdom.
Ďalej uviedol, že uskutočnil podanie (obsiahnuté v texte návrhu), ktorým upovedomil súd o
skutočnostiach nasvedčujúcich tomu, že sudcu, ktorému bola vec pridelená systémom súdneho
manažmentu na prejednanie a rozhodnutie, je potrebné z konania vylúčiť. Okolnosť, že krajský súd

nevzhliadol v označených skutočnostiach dôvod na vylúčenie sudcu, nič nemení na tom, že v jeho
očiach a objektívne v očiach verejnosti nemožno tohto sudcu považovať za nestranného. Je tomu tak aj
preto (okrem dôvodov označených v návrhu), že rozhodnutie krajského súdu je v rozpore s ustálenou
rozhodovacou praxou iných krajských súdov v skutkovo a právne totožných veciach, tiež
s judikatúrou Ústavného súdu SR a Európskeho súdu pre ľudské práva v oblasti zachovávania práva

na nestranný súd. Za takýchto okolností a s vedomím, že názor krajského súdu vo veci nestrannosti
pre rozpor s rozhodovacou praxou iných krajských súdov, Ústavného súdu SR a Európskeho súdu pre
ľudské práva v Štrasburgu neobstojí, a že podal ústavnú sťažnosť pre porušovanie práva na nestrannýsúd, ktorej výsledkom bude zrušenie rozhodnutia krajského súdu, nebolo a nie je prípustné, aby konanie
pokračovalo ústnym pojednávaním, v ktorom vykonával úkony a rozhodoval vylúčený sudca.
Podľa navrhovateľa konečné (meritórne) rozhodnutie vo veci súdom (vylúčeným sudcom) neprichádzalo

v čase jeho vydania do úvahy aj preto, že súd v rovnakom rozhodnutí rozhodol aj o zamietnutí jeho
návrhu na prerušenie konania podľa ust. § 109 ods. 2 písm. c/ O. s. p., proti ktorému legálne pripustil
odvolanie. Proti rozhodnutiu o zamietnutí návrhu na prerušenie konania podáva odvolanie, pričom v
čase podania odvolania o zamietnutí návrhu nebolo právoplatne rozhodnuté o zamietnutí návrhu na
prerušenie konania.

Ďalej navrhovateľ vytýkal súdu, že sa nedostatočne oboznámil s podmienkami, za ktorých je možné
viesť konanie, keď ignoroval jeho žiadosť o zrušenie (odročenie) nariadeného pojednávania z dôležitého
dôvodu. Súd vychádzajúc z mylného skutkového stavu bez oboznámenia sa s obsahom predloženej
ústavnej sťažnosti nesprávne aplikoval ust. § 101 ods. 2 O. s. p. a viedol pojednávanie, na ktorom
za jeho neprítomnosti meritórne rozhodol. V žiadosti sa pritom zdôrazňovalo, že trvá na osobnej účasti
splnomocneného zástupcu na pojednávaní, avšak na takom, ktoré bude vedené nestranným sudcom

na nestrannom súde.
Tiež namietal, že nemal možnosť vyjadriť sa k tvrdeniam odporcu, z ktorých súd pri rozhodovaní
vychádzal a zachytil ich aj v odôvodnení svojho rozhodnutia. Nemal možnosť sa vyjadriť ani k dôkazom,
ktoré súd vykonal a založil na nich svoje rozhodnutie. Za takejto procesnej situácie došlo k degradácii
zásady kontradiktórnosti, k porušeniu jeho práva na súdnu ochranu, ako aj k odňatiu možnosti konať

pred súdom.
V konkrétnostiach napr. navrhovateľ uviedol, že súd sa dopustil viacerých omylov keď konštatoval, že
ním namietané lehoty na vydanie rozhodnutia boli dodržané, avšak v odôvodnení prezentované časové
úseky tomu nenasvedčujú.
Navrhovateľ v odvolaní tiež tvrdil, že v danej veci nebolo možné rozhodnúť bez nariadenia pojednávania.

Dodal,žesúdvykonaldokazovanielistinami,ktorýchpôvodniejezodôvodneniarozhodnutiapoznateľný
a nie je zrejmé, či išlo o listiny založené v exekučnom spise. Za dôkaz však v danom konaní môžu slúžiť
len listiny založené v exekučnom spise, a to vzhľadom k faktu, že vec sa týka nesprávneho úradného
postupu štátneho orgánu.
Podľa navrhovateľa, ak odporca nereagoval na výzvu súdu, aby predložil písomné vyjadrenie k

žalobnému návrhu v zmysle ust. § 114 ods. 3 O. s. p., mal súd rozhodnúť o návrhu rozsudkom pre
zmeškanie podľa § 153b O. s. p. Skutkovým základom sa mal stať ním tvrdený skutkový stav. Namiesto
toho súd bez nariadenia pojednávania doplnil skutkový základ dokazovaním, ktorého obsah a rozsah si
určil sám (navrhovateľ navrhoval vykonať dokazovanie všetkými listinami, ktoré tvoria exekučný spis) a
následne vo veci meritórne rozhodol ignorujúc ust. § 153b O. s. p.

Pokiaľ súd zamietol návrh v časti náhrady skutočnej škody z dôvodu jej nedôvodnosti, v odôvodnení
rozhodnutia sa zaoberal len škodou, ktorá mala súvisieť so správou pohľadávky počas nečinnosti
súdu a opisuje ju ako škodu, ktorá vznikla v príčinnej súvislosti s konaním dlžníka (povinného).
Úplne však ignoroval všetky jeho tvrdenia o majetkovej škode, ktorá vznikla z titulu udržiavania a
správy informačného systému a z titulu výdajov na administratívne spracovanie textov urgencií, na

publikačné výdaje spojené s vyhotovením urgencií a na poštovné a telekomunikačné výdaje (urgovanie
a kontrola stavu konania na exekučnom súde). V tejto časti je rozhodnutie súdu nepreskúmateľné pre
nedostatok dôvodov, je prejavom svojvôle súdu a je potrebné ho ako arbitrárne zrušiť. Z odôvodnenia
rozsudku vôbec nie je zrejmé akou úvahou súd dospel jednoznačne a nepochybne k presvedčeniu o
tom, že majetková škoda nevznikla. Rovnako sa to však týka chýbajúcich dôvodov pri nemajetkovej

ujme. Navrhovateľ uviedol, že hodlal v konaní pred súdom prostredníctvom vykonaného pojednávania
predložiť dôkazy o výške majetkovej škody, a to aj prostredníctvom znaleckého posudku, ktorého
vyhotovenie zabezpečil. Súd však dokazovanie neprípustne skrátil len na dôkazy vykonávané ex offo,
nepoučil ho podľa § 120 ods. 4 O. s. p. a neoznámil mu, že hodlá vyhlásiť rozhodnutie vo veci samej,
aby tak mal priestor navrhnúť alebo predložiť ďalšie dôkazy.

K nemajetkovej ujme uviedol, že súd vo svojom rozhodnutí nevysvetlil prečo nekonštatoval, že došlo k
porušeniu jeho práva na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov zaručeného čl. 48 ods. 2 Ústavy
Slovenskej republiky, ako aj práva na prejednanie veci v primeranej lehote zaručeného čl. 6 ods. 1
Európskeho dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd a práva na rozhodnutie v zákonom
stanovenom čase. Sám súd predsa zistil, že o návrhu nebolo rozhodnuté v zákonom stanovenom čase

a pre túto nečinnosť a nesprávny úradný postup nenašiel žiadne objektívne udržateľné ospravedlňujúce
dôvody. Napriek tomu, že súd zistil porušenie práva, nekonštatoval ho a na tejto chybe postavil svoje
rozhodnutie o nepriznaní nemajetkovej ujmy.S poukazom na uvedenú argumentáciu a vytknuté procesné chyby navrhovateľ žiadal, aby odvolací
súd zrušil rozsudok okresného súdu a vrátil vec tomuto súdu na opätovné prejednanie.

Odporca sa k odvolaniu navrhovateľa písomne nevyjadril.

Krajský súd ako súd odvolací (§ 10 ods. 1 O. s. p.), po zistení, že odvolanie podal včas účastník konania
(§ 204 ods. 1, § 201 O. s. p.), proti rozhodnutiu, ktoré možno napadnúť týmto opravným prostriedkom (§
201 O. s. p.), pričom podanie opravného prostriedku nie je vylúčené ust. § 202 O. s. p., bez nariadenia

odvolacieho pojednávania (§ 214 ods. 2, § 156 ods. 3 O. s. p.) preskúmal rozhodnutie v napadnutom
rozsahu a z dôvodov uvedených v odvolaní (§ 212 ods. 1 O. s. p.) a rozsudok okresného súdu ako vecne
správny potvrdil (§ 219 ods. 1 O. s. p.).

Vzhľadomktomu,žeodvolacísúdjerozsahomadôvodmiodvolaniaviazaný,priposudzovanídanejveci
sazaoberallennámietkaminavrhovateľauvedenýmivodvolaníaprocesnýmpostupomprvostupňového

súdu predchádzajúcim vydaniu napadnutého rozhodnutia z hľadiska, či došlo k vadám, ktoré mohli mať
za následok nesprávne rozhodnutie vo veci.

V súvislosti s navrhovateľom namietanou otázkou nestrannosti a zákonnosti sudcu odvolací súd
poukazuje na to, že procesným prostriedkom k dosiahnutiu nápravy, pokiaľ sa účastník konania

domnieva, že sudca, ktorému bola vec pridelená na rozhodnutie, má pomer k veci, k účastníkom
konania alebo k ich zástupcom, je podanie námietky zaujatosti. Z obsahu spisu vyplýva, že vzhľadom na
oznámenie navrhovateľa v návrhu na začatie konania, súd navrhovateľa vyzval, aby oznámil, či mienil
vzniesť námietku zaujatosti voči sudcom Okresného súdu Čadca podľa § 15a a nasl. O. s. p. alebo
podať návrh na prikázanie veci z dôvodu vhodnosti inému súdu podľa § 12 ods. 2 O. s. p. Navrhovateľ,

kvalifikovanezastúpenýadvokátom,navýzvusúduoznámil,ženámietkuzaujatostipodľa§15aods.1O.
s. p. nepodal (č. l. 11 spisu). Napriek tomu okresný súd podľa § 16 O. s. p. predložil vec Krajskému súdu
v Žiline ako súdu nadriadenému na rozhodnutie, a to na základe oznámenia sudcov okresného súdu s
poukazom na skutočnosti oznámené navrhovateľom v návrhu na začatie konania. Krajský súd v Žiline
uznesením č. k. 8NcC/432/2013-30 zo dňa 20. 09. 2013 rozhodol, že sudkyňa JUDr. Laura Žideková

(ktorá sa stala zákonnou sudkyňou v danej veci) nie je vylúčená z prejednávania a rozhodovania danej
veci. Uznesenie krajského súdu bolo splnomocnenému zástupcovi navrhovateľa doručené dňa 28. 11.
2013 (č. l. 38 p.v. spisu). Navrhovateľ proti uvedenému uzneseniu krajského súdu podal dovolanie,
uznesením Najvyššieho súdu Slovenskej republiky sp. zn. 2 Cdo 466/2014 bolo dovolacie konanie
zastavené.

Na zdôraznenie, vzhľadom na opakované námietky navrhovateľa, odvolací súd opätovne uvádza, že
ustanovenia Občianskeho súdneho poriadku (§ 14 a nasl. O. s. p.) predstavujú výnimku z významnej
ústavnej zásady, že nikto nesmie byť odňatý svojmu zákonnému sudcovi (čl. 48 Ústavy SR). Vzhľadom
na to možno vylúčiť sudcu z prejednávania a rozhodovania pridelenej veci len celkom výnimočne a
len zo skutočne závažných dôvodov, ktoré sudcovi zjavne bránia rozhodnúť v súlade so zákonom,

objektívne, nezaujato a spravodlivo. Samotný subjektívny názor účastníka konania, že v osobe určitého
sudcusúdanéokolnostivylučujúcehozprejednávaniaarozhodovaniavecieštenezakladábezďalšieho
dôvod pre legitímne obavy z jeho nestranného a nezaujatého rozhodovania. Dôvod na vylúčenie sudcu
nezakladá ani skutočnosť, že sudca má prejednať a rozhodnúť vec, v ktorej odporcom je súd, na ktorom
tento sudca vykonáva súdnictvo (viď napr. uznesenie NS SR sp. zn. 3Nc/14/2010 zo dňa 31. 05. 2010).

Pre účely preskúmavanej veci odvolací súd konštatuje, že dôvodom na vylúčenie sudcu nie je bez
ďalšieho ani to, že vykonáva súdnictvo na súde, ktorý údajne (podľa tvrdenia navrhovateľa) svojim
nesprávnym úradným postupom v inej právnej veci založil zodpovednosť odporcu za spôsobenú škodu a
nemajetkovúujmuvzmyslezákonač.514/2003Z.z.AplikačnápraxNajvyššiehosúduSRprizohľadnení
tak subjektívneho, ako aj objektívneho hľadiska (teória zdania) sa v prevažujúcej miere prikláňa k záveru

o povinnosti, ako aj požiadavke na sudcu, v každej veci zachovať vecný profesionálny prístup, nadhľad,
potrebnú dávku odstupu. Preto samotná skutočnosť, že predmetom konania je nesprávny úradný postup
súdu, na ktorom sudca vykonáva svoju funkciu, pričom tento nebol zákonným sudcom v exekučnej veci,
v ktorej malo dôjsť k nesprávnemu úradnému postupu, nezakladá pomer k veci.

K odvolacej námietke navrhovateľa, že neboli splnené podmienky pre postup podľa § 101 ods. 2 O. s.
p. je potrebné uviesť, že prvostupňový súd nariadil pojednávanie na deň 16. 12. 2013 (nie je preto na
mieste námietka navrhovateľa, že v danej veci nebolo možné rozhodnúť bez nariadenia pojednávania),
kedy bolo pojednávanie i uskutočnené. Splnomocnený zástupca navrhovateľa a navrhovateľ prevzalipredvolanie na pojednávanie dňa 28. 11. 2013 (č. l. 38 pv spisu), na pojednávanie sa však nedostavil,
rovnakoaninavrhovateľ.Ikeďnavrhovateľdňa12.12.2013prostredníctvomsplnomocnenéhozástupcu
požiadal o zrušenie pojednávania, dôvody uvádzané navrhovateľom nebolo možné považovať za

dôležité dôvody pre odročenie pojednávania v zmysle ust. § 101 ods. 2 O. s. p. Navrhovateľ nepožiadal
o odročenie pojednávania z dôležitého dôvodu tvoriaceho prekážku na jeho strane brániacej mu v
účasti na pojednávaní (§ 119 ods. 1 až 3 O. s. p.), ale z dôvodu, že vo veci koná vylúčený sudca, o
ktorej otázke však už nadriadený súd právoplatne rozhodol. Boli teda splnené všetky predpoklady na
prejednanie veci bez prítomnosti navrhovateľa a jeho splnomocneného zástupcu v zmysle ust. § 101

ods. 2 O. s. p. a pokiaľ okresný súd vec na pojednávaní dňa 16. 12. 2013 prejednal a o nej rozhodol,
neodňal tým navrhovateľovi možnosť konať pred súdom. Tejto možnosti sa navrhovateľ zbavil sám
tým, že sa na pojednávanie nedostavil. Z uvedeného dôvodu neobstojí ani námietka navrhovateľa, že
okresný súd vo veci rozhodol bez toho, aby mu umožnil vyjadriť sa ku skutkovým a právnym otázkam
veci, nakoľko neúčasťou na pojednávaní si navrhovateľ a jeho splnomocnený zástupca sami zmarili
možnosť realizovať i svoje procesné oprávnenia, a to najmä možnosť navrhovať dôkazy, vyjadrovať sa

k vykonaným dôkazom a tvrdeniam protistrany, právo na poučenia v zmysle ust. § 118 ods. 2 O. s. p.
ako aj v zmysle ust. § 120 ods. 4 O. s. p., ktoré sa realizujú spravidla na pojednávaní (vo vzťahu k
prítomným účastníkom).

Z rovnakého dôvodu ako nedôvodnú vyhodnotil odvolací súd i námietku navrhovateľa, že nebol

oboznámený s obsahom dôkazov a tvrdení a že nemal možnosť sa k nim vyjadriť. Za situácie,
keď boli v zmysle ust. § 101 ods. 2 O. s. p. splnené všetky predpoklady na prejednanie veci bez
prítomnosti navrhovateľa a jeho právneho zástupcu, pokiaľ okresný súd na nariadenom pojednávaní
dôkazy vykonal, neodňal tým navrhovateľovi možnosť konať pred súdom. V rámci dokazovania boli
pritom vykonané len dôkazy navrhnuté navrhovateľom, a to exekučný spis Okresného súdu Čadca sp.

zn. 11Er/203/2011 (EX 3471/11).

K tvrdeniu navrhovateľa, že nemal možnosť vyjadriť sa k tvrdeniam odporcu, z ktorých súd pri
rozhodovaní vychádzal a zachytil ich aj v odôvodnení svojho rozhodnutia, odvolací súd uvádza, že aj
keby nedoručenie vyjadrenia odporcu k návrhu bolo vadou konania v zmysle ust. § 114 ods. 2 O. s. p.,

nejde v danom prípade o vadu, ktorá by mala za následok nesprávne rozhodnutie vo veci (§ 212 ods. 3
O. s. p.). I keď z obsahu spisu vyplýva, že vyjadrenie odporcu, ktoré bolo súdu doručené dňa 11. 12. 2013
(t. j. len štyri dni pred pojednávaním) bolo splnomocnenému zástupcovi navrhovateľa doručené až spolu
s rozhodnutím vo veci samej, samotná táto skutočnosť nemá vplyv na správnosť rozhodnutia okresného
súdu. V tejto súvislosti odvolací súd poukazuje na to, že v prípade dostavenia sa na pojednávanie by

bol navrhovateľ v rámci pojednávania oboznámený s vyjadrením odporcu, ktoré je zároveň rovnaké
ako v mnohých ďalších obdobných veciach týchto účastníkov založených na obdobnom skutkovom
základe (ako to vyplýva zo samotného vyjadrenia odporcu, ale i z vyjadrenia navrhovateľa zo dňa 21.
11. 2012 /č. l. 11 spisu/), z ktorého dôvodu nie je námietka navrhovateľa o neznalosti vyjadrenia odporcu
a nemožnosti reagovať naň dôvodná. Z odôvodnenia napadnutého rozsudku je zároveň zrejmé, že

okresný súd svoje rozhodnutie založil predovšetkým na skutočnostiach zistených z exekučného spisu,
ktorý oboznámil v rámci dokazovania a na právnych záveroch o nenaplnení podmienok pre vznik nároku
navrhovateľa na náhradu škody podľa zákona č. 514/2003 Z. z.

Podľa navrhovateľa konečné (meritórne) rozhodnutie vo veci súdom (vylúčeným sudcom) neprichádzalo

v čase jeho vydania do úvahy aj preto, že súd v rovnakom rozhodnutí rozhodol aj o zamietnutí jeho
návrhu na prerušenie konania podľa ust. § 109 ods. 2 písm. c/ O. s. p., proti ktorému legálne pripustil
odvolanie. Táto námietka navrhovateľa nie je pravdivá, nakoľko z napadnutého rozsudku ani obsahu
zápisnice o pojednávaní zo dňa 16. 12. 2013, na ktorom bol vyhlásený rozsudok vo veci samej,
nevyplýva navrhovateľom tvrdená skutočnosť. Okresný súd v danej veci o návrhu navrhovateľa na

prerušenie konania nerozhodoval, lebo navrhovateľ v prejednávanej veci takýto návrh ani nepodal.

Vzhľadom na uvedené má odvolací súd za to, že dokazovanie v danej veci bolo okresným
súdom vykonané náležitým spôsobom a v potrebnom rozsahu, spôsobom plne zodpovedajúcim
kontradiktórnosti sporového konania. Okresný súd umožnil účastníkom realizáciu ich procesných práv,

a preto jeho postupom nedošlo k odňatiu práva navrhovateľa konať pred súdom.

Preskúmanímmeritórnehorozhodnutiadospelodvolacísúdtiežkzáveru,žeokresnýsúdvykonalvoveci
dostatočné dokazovanie a so záverom z neho vyplývajúcim, tak skutkovým ako aj právnym, sa v plnomrozsahu stotožnil. Prvostupňový súd v dostatočnom rozsahu zistil skutočnosti rozhodné pre posúdenie
danej veci, vec správne rozhodol a svoje rozhodnutie i náležite odôvodnil s poukazom na ust. § 157
ods. 2 O. s. p. V odôvodnení preskúmavaného rozsudku sa okresný súd riadne zaoberal so všetkými

otázkami, ktoré boli pre jeho rozhodnutie z hľadiska právneho posúdenia veci podstatné. Okresný súd
prijal správny právny záver, že k nesprávnemu úradnému postupu v danom prípade nedošlo, keďže z
ust. § 44 ods. 2 Exekučného poriadku vyplýva (a to vo vzťahu ku všetkým exekučným titulom), že zákon
lehotu 15 dní na vydanie poverenia na vykonanie exekúcie od doručenia žiadosti súdneho exekútora na
jeho vydanie upravuje vo všeobecnosti pre prípad, že exekučný súd nezistí rozpor žiadosti o udelenie

poverenia alebo návrhu na vykonanie exekúcie alebo exekučného titulu so zákonom. V tejto súvislosti
odvolací súd poukazuje na nález ÚS SR č. k. II. ÚS 520/2012-39 zo dňa 10. 07. 2013, v ktorom Ústavný
súd SR výslovne konštatoval: "Z ust. § 44 ods. 2 Exekučného poriadku nevyplýva, že lehota 15 dní by
sa mala vzťahovať na prípad, ak exekučný súd zistí rozpor žiadosti, alebo návrhu alebo exekučného
titulu so zákonom a žiadosť o udelenie poverenia na vykonanie exekúcie uznesením zamietne. Naopak,
zákon túto lehotu v prípade negatívneho rozhodnutia exekučného súdu neukladá".

Odvolací súd sa v celom rozsahu stotožňuje aj so závermi okresného súdu vo vzťahu k namietanému
nesprávnemu postupu exekučného súdu spočívajúcemu vo vykonaní úradného postupu bez splnenia
zákonných podmienok vykonaním postupu podľa § 44 ods. 2 Exekučného priadku spôsobom
odporujúcim zákonu, ktoré závery navrhovateľ v odvolaní nenapadol.
Nakoľko v danom prípade nebol splnený základný predpoklad zodpovednostného vzťahu za škodu

spôsobenú pri výkone verejnej moci (nesprávny úradný postup), ako to správne konštatoval okresný
súd,neboldôvodzaoberaťsaďalšímiatribútmi,t.j.vznikomškodyapríčinnousúvislosťou.Napriektomu
sa okresný súd zaoberal aj týmito ďalšími atribútmi zodpovednosti za škodu spôsobenú nesprávnym
úradným postupom a svoje rozhodnutie i v tomto smere náležite odôvodnil, majúc zato, že navrhovateľ
nepreukázal ani vznik škody a nemajetkovej ujmy, či príčinný vzťah medzi ním tvrdenou škodou a

nesprávnym úradným postupom exekučného súdu. Odvolací súd sa s odôvodnením napadnutého
rozsudku okresného súdu plne stotožňuje aj v tejto časti a v podstatných bodoch naň odkazuje.

Z vyššie uvedených dôvodov odvolací súd rozsudok okresného súdu, vrátane výroku o trovách konania,
ktorý nebol osobitne napadnutý odvolaním, ako vecne správny potvrdil.

O trovách odvolacieho konania bolo rozhodnuté podľa ust. § 142 ods. 1 O. s. p., v spojení s ust. § 224
ods. 1 O. s. p. V odvolacom konaní bol úspešný odporca, ktorý si však náhradu trov odvolacieho konania
postupom podľa § 151 ods. 1 O. s. p. neuplatnil a ani z obsahu spisu nevyplýva, že by mu tieto boli
vznikli. Odvolací súd preto odporcovi náhradu trov odvolacieho konania nepriznal.

Toto rozhodnutie odvolacieho súdu bolo prijaté hlasovaním v senáte pomerom hlasov 3 : 0.

Poučenie:

Proti tomuto rozsudku odvolanie nie je prípustné.