Rozsudok ,
Potvrdzujúce Rozhodnutie bolo vynesené dňa štvrtok 20. august 2015

Súd: Krajský súd Trenčín
Spisová značka: 4Co/276/2015

Identifikačné číslo súdneho spisu: 3512210554
Dátum vydania rozhodnutia: 20. 08. 2015
Meno a priezvisko sudcu, VSÚ: JUDr. Oľga Lichnerová

ECLI: ECLI:SK:KSTN:2015:3512210554.3

ROZSUDOK V MENE

SLOVENSKEJ REPUBLIKY

Krajský súd v Trenčíne v senáte zloženom z predsedníčky JUDr. Oľgy Lichnerovej a sudkýň JUDr.

Alice Beňovej a JUDr. Ivety Martinákovej v právnej veci navrhovateľa N., s.r.o., so sídlom D., N. XX,
X.: XX XXX XXX, zastúpeného Advokátskou kanceláriou F. N., s.r.o. so sídlom D., Z. 4, proti odporcovi
Slovenská republika - Ministerstvo spravodlivosti SR, so sídlom Bratislava, Župné námestie 13, o
náhradumajetkovejškodyanemajetkovejujmy,oodvolanínavrhovateľaprotirozsudkuOkresnéhosúdu
Nové Mesto nad Váhom zo dňa 27. augusta 2014, č.k. 11C/401/2012-85 takto

r o z h o d o l :

Odvolací súd napadnutý rozsudok súdu prvého stupňa p o t v r d z u j e .

o d ô v o d n e n i e :

Napadnutým rozsudkom súd prvého stupňa zamietol návrh navrhovateľa na prerušenie konania a
zamietol návrh, ktorým sa navrhovateľ domáhal proti odporcovi zaplatenia náhrady majetkovej škody

a náhrady nemajetkovej ujmy z titulu nesprávneho úradného postupu Okresného súdu Nové Mesto
nad Váhom, nakoľko nerozhodol o žiadosti o udelenie poverenia na vykonanie exekúcie v zákonom
stanovenej lehote. Svoje rozhodnutie po právnej stránke odôvodnil poukazom na § 3 ods. 1 písm.
d), § 4 ods. 1 písm. a) bod 1, § 9 ods. 1 a 2, § 16 ods. 1 a § 17 ods. 1, 2 zákona č. 514/2003 Z.
z. o zodpovednosti za škodu spôsobenú pri výkone verejnej moci a o zmene niektorých zákonov, §
7 ods. 2, § 109 ods. 1 písm. b), ods. 2 písm. c) O.s.p.. Súd prvého stupňa k opätovnému návrhu
navrhovateľa na prerušenie konania uviedol, že návrh nie je dôvodný a preto ho zamietol. Navrhovateľ

vo svojom podaní na prerušenie konania neuviedol žiadne konkrétne skutočnosti, ktoré by spochybnili
správnosť postupu súdu konať nestranne a bez prieťahov. Navrhovateľ ničím neodôvodnil ako zákonný
sudca môže byť svojím rozhodnutím priamo dotknutý vo svojich právach, aké konkrétne poznatky mal
získať mimo dokazovania a z akého dôvodu by mal byť k účastníkom konania vo vzťahu ekonomickej
závislosti. Návrhy dotknutých osôb podľa zákona č. 514/2003 Z.z. o zodpovednosti za škodu spôsobenú
pri výkone verejnej moci sú vždy nárokmi voči štátu a táto skutočnosť nezakladá pochybnosť o tom, že
sudca bude postupovať nestranne a nezávisle. Samotné podanie sťažnosti navrhovateľa na Ústavný

súd SR automaticky nemôže byť dôvodom na prerušenie konania, preto súd prvého stupňa návrh
navrhovateľa ako nedôvodný zamietol. Do úvahy neprichádzala ani možnosť prerušiť konanie podľa
§ 109 ods. 1 písm. b) O.s.p., pretože v zmysle § 7 ods. 2 O.s.p., v spojitosti s § 25 ods. 4 zákona č.
514/2009 Z.z., má príslušný okresný súd právomoc riešiť predmetný spor a v súčasnosti neprebieha
žiadne iné konanie, od výsledku ktorého by bolo rozhodnutie tohto súdu závislé, resp. sa nerieši
otázka, ktorú tento súd nie je oprávnený sám riešiť. A naviac, uznesením Krajského súdu v Trenčíne
zo dňa 19.10.2012, č.k. 4NcC/405/2012-11 bolo právoplatne rozhodnuté o námietke zaujatosti a toto

rozhodnutie je vykonateľné a pre súd záväzné a bez existencie odkladu vykonateľnosti uvedeného
rozhodnutia nemôže byť dôvodom na prerušenie konania. Súd prvého stupňa poukázal aj na nález
Ústavného súdu SR zo dňa 30.04.2013, č.k. I.ÚS 250/2013-10, ktorým sťažnosť navrhovateľa pre
porušenie základného práva zaručeného čl. 46 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky- t.j. práva na súdnuochranu a osobitne práva na zákonného sudcu a práva na prerokovanie veci nestranným súdom a
základného práva na spravodlivý súdny proces zaručeného čl. 6 ods. 1 Európskeho dohovoru o ochrane
ľudských práv a základných slobôd, t.j. práva na nestranný súd zriadený zákonom, odmietol pre

nedostatok právomoci Ústavného súdu Slovenskej republiky na prerokovanie a rozhodnutie. Taktiež
uviedol, že ústavný súd rozhodoval rovnako aj v obdobných veciach - nález ÚS I. 254/2013-10 zo dňa
30.04.2013, I. ÚS 261/2013-10 zo dňa 29.05.2013, I. ÚS 264/2013 - 10 zo dňa 29.05.2013. Súd prvého
stupňa zo spisu tamojšieho súdu sp. zn. 11Er/1103/2010 zistil, že súdny exekútor podal dňa 08.09.2010
na tamojší súd žiadosť o udelenie poverenia. Dňa 04.10.2010 pod č. k. 11Er/1103/2010-9 vydal Okresný

súd Nové Mesto nad Váhom poverenie č. 5304 013578* na vykonanie exekúcie na vymoženie uloženej
povinnosti zaplatiť 173,26 eur so zmenkovým úrokom vo výške 32,91 eur, zákonným úrokom vo výške
6% ročne zo sumy 173,26 eur od 04.11.2009 do zaplatenia, trovy predchádzajúceho konania 107,24
eur a trovy exekúcie. Uznesením Okresného súdu Nové Mesto nad Váhom zo dňa 30.09.2010, č.
k. 11Er/1103/2010-10 v spojení s uznesením Krajského súdu v Trenčíne zo dňa 07.03.2011, č. k.
5CoE/12/2011-23exekučnýsúdžiadosťoudeleniepoverenianavykonanieexekúciečodozmenkového

úroku v časti presahujúcej 32,91 eur zamietol. Uznesenie nadobudlo právoplatnosť dňa 13.04.2011.
Uznesením Okresného súdu Nové Mesto nad Váhom zo dňa 20.06.2013, č. k. 1Er/1103/2010-28
exekučný súd exekučné konanie v časti vymoženia zmenkového úroku presahujúceho sumu 32,91
eur zastavil. Uznesenie nadobudlo právoplatnosť dňa 11.07.2013. Zo spisu Spr súd prvého stupňa
zistil, že navrhovateľ nepodal sťažnosť na postup súdu v predmetnom konaní 11Er/1103/2010. Súd

prvého stupňa ďalej uviedol, že zamietol návrh na vykonanie dôkazu listinným dôkazom znaleckým
posudkom na preukázanie výšky škody, ktorý zadal navrhovateľ znaleckému ústavu Ekonomickej
univerzite v Bratislave. Navrhovaný dôkaz súd prvého stupňa nevykonal, pretože znalecký posudok,
ktorý nebol vypracovaný v súdnom konaní, nemá charakter znaleckého posudku, ale listinného dôkazu.
Súd prvého stupňa nenariadil znalecké dokazovanie. Uviedol, že navrhnutý dôkaz je pre rozhodnutie

súdu za tohto skutkového a právneho stavu právne irelevantný. Vychádzajúc zo skutkových zistení v
prejednávanej veci a citovaných ustanovení zákona, považoval súd prvého stupňa návrh navrhovateľa
v celom rozsahu za nedôvodný. Vo všeobecnosti v zmysle zákona č. 514/2003 Z.z. musia byť pre
naplnenie zodpovednosti štátu za škodu spôsobenú orgánom verejnej moci pri výkone verejnej moci
splnené všeobecné podmienky, a to nezákonné rozhodnutie, resp. nesprávny úradný postup, vznik

škody, príčinná súvislosť medzi nezákonným rozhodnutím, resp. nesprávnym úradným postupom a
vzniknutou škodou. Navrhovateľ ani v jednom uplatňovanom nároku nepreukázal splnenie ani jedného
zo zákonných predpokladov zodpovednostného právneho vzťahu. Súd prvého stupňa uviedol, že
navrhovateľ mal možnosť domáhať sa ochrany svojho práva na súdnu ochranu, práva na prerokovanie
veci bez zbytočných prieťahov využitím inštitútu ústavnej sťažnosti v súlade s § 127 ods. 1 Ústavy SR.

Otázku,čivkonkrétnomprípadeboloaleboneboloporušenéprávonaprerokovanievecibezzbytočných
prieťahov, je kompetentný preskúmať len ústavný súd, ktorý ju v súlade so svojou ustálenou judikatúrou
preskúma vždy s ohľadom na konkrétne okolnosti každého jednotlivého prípadu najmä z pohľadu troch
základných kritérií: zložitosť veci, správanie účastníka a postup súdu. Súdne a tým i exekučné konanie
nie je kompetentný preskúmavať súd v konaní o náhradu škody podľa zákona č. 514/2003 Z.z., ale len

ÚstavnýsúdSRnapodkladeústavnejsťažnosti,resp.predsedasúdunapodkladesťažnostinaprieťahy.
V tejto súvislosti súd prvého stupňa uviedol, že i keď v niektorých exekučných konaniach nebol urobený
úkon alebo vydané rozhodnutie v zákonom ustanovenej lehote (§ 9 ods. 1 citovaného zákona), nemožno
bez zohľadnenia ďalších okolností veci konštatovať, že došlo k nesprávnemu úradnému postupu. I keď
by takýto nesprávny úradný postup súdu bol daný, navrhovateľ vôbec nepreukázal vznik škody alebo

nemajetkovej ujmy priamo vyvolanej týmto nesprávnym úradným postupom. V prvom rade preto súd
prvéhostupňaskúmal,činavrhovateľpodalvpredmetnomexekučnomkonanísťažnosťpredsedovisúdu
na prieťahy v konaní v snahe docieliť urýchlené rozhodnutie vo veci. Ako vyplýva z pripojených spisov
oddelenia Spr, navrhovateľ nepodal sťažnosť na prieťahy konaní predsedovi súdu. Súd prvého stupňa
uviedol, že tamojšiemu súdu boli doručované žiadosti o udelenie poverenia na vykonanie exekúcie,

pričom Okresný súd Nové Mesto nad Váhom o týchto žiadostiach rozhodoval tak, že všetky tieto žiadosti
o udelenie poverenia na vykonanie exekúcie uzneseniami zamietal, resp. exekučné konanie zastavil,
vydal poverenie, pričom od doručenia žiadosti do rozhodnutia súdu o tejto žiadosti ubehol rozdielny,
vždy podstatne kratší ako navrhovateľom tvrdený počet dní. Zo znenia § 44 ods. 2 Exekučného poriadku
vyplýva, že zákonom stanovená lehota 15 dní sa vzťahovala len také rozhodnutie súdu, ktoré malo

za následok vydanie poverenia na vykonanie exekúcie. Do úvahy následne prichádzalo posúdenie
dĺžky konania ako nečinnosti alebo zbytočného prieťahu zo strany súdu. Z vykonaného dokazovania
vyplynulo, že navrhovateľ sa návrhom proti odporcovi domáhal zaplatenia škody a nemajetkovej ujmy
tvrdiac, že Okresný súd Nové Mesto nad Váhom v konaní, v ktorom je navrhovateľ oprávneným protipovinnému O. H., EX/10438/2010 nerozhodol o žiadosti o udelenie poverenia v zákonom stanovenej 15
dňovej lehote, pričom o žiadosti o udelenie poverenia na vykonanie exekúcie rozhodol až za 7 mesiacov,
dňa 04.10.2010, pričom neuviedol, kedy konanie začalo. Zo spisu Okresného súdu Nové Mesto nad

Váhom, č. k. 11Er/1103/2010, EX/10438/10 v exekučnej veci oprávneného N. s.r.o. D. a povinného
O. H., nar.XX.XX.XXXX súd prvého stupňa zistil, že žiadosť o udelenie poverenia súdneho exekútora
JUDr. W. J. na vykonanie exekúcie bola súdu doručená dňa 08.09.2010. Dňa 04.10.2010 pod č. k.
11Er/1103/2010-9 vydal Okresný súd Nové Mesto nad Váhom poverenie č. 5304 013578* na vykonanie
exekúcie na vymoženie uloženej povinnosti, ktorá bola vyššie špecifikovaná. Uznesením Okresného

súdu Nové Mesto nad Váhom zo dňa 30.09.2010, č. k. 11Er/1103/2010-10 v spojení s uznesením
Krajského súdu v Trenčíne zo dňa 07.03.2011, č. k. 5CoE/12/2011-23 exekučný súd žiadosť o udelenie
poverenia na vykonanie exekúcie čo do zmenkového úroku v časti presahujúcej 32,91 eur zamietol.
Uznesenie nadobudlo právoplatnosť dňa 13.04.2011. Uznesením Okresného súdu Nové Mesto nad
Váhom zo dňa 20.06.2013, č.k. 1Er/1103/2010-28 exekučný súd exekučné konanie v časti vymoženia
zmenkového úroku presahujúceho sumu 32,91 eur zastavil. Uznesenie nadobudlo právoplatnosť dňa

11.07.2013. Z uvedeného skutkového tvrdenia navrhovateľ právne vyvodzoval, že išlo o nesprávny
úradnýpostup.Súdprvéhostupňauviedol,žestýmtojehoprávnymposúdenímnemoholsúhlasiť,keďže
jeho skutkové tvrdenie o konaní, ktoré vyvolalo zodpovednosť štátu sa nevzťahovalo k postupu, ale k
rozhodnutiu súdu, pričom z § 6 ods. 1 zákona č. 514/2003 Z.z. vyplýva, že právo na náhradu škody
spôsobenej nezákonným rozhodnutím možno uplatniť iba vtedy, ak právoplatné rozhodnutie, ktorým

bola škoda spôsobená, bolo zrušené alebo zmenené pre nezákonnosť príslušným orgánom. V danom
prípadevšakbolozistené,žesúdvydalvpredmetnejvecipoverenienavykonanieexekúcie,pretonebola
v danom prípade daná zodpovednosť štátu. Exekučný súd konal tak, že medzi doručeným žiadosti o
udelenie poverenia a jeho rozhodnutím ubehlo nie viac ako 7 mesiacov, ale 25 dní. Takéto konanie
súdu nebolo spôsobilé vyvolať u navrhovateľa vznik škody. Súd prvého stupňa návrh navrhovateľa ako

nedôvodný zamietol. V závere uviedol, že o náhrade trov konania bude podľa § 151 ods. 3 O.s.p.
rozhodnuté z dôvodu väčšieho počtu nárokov uplatňovaných v konaní do 30 dní po právoplatnosti
rozhodnutia vo veci samej.

Proti tomuto rozsudku podal v zákonnej lehote odvolanie navrhovateľ z dôvodov, že v konaní došlo k

vadám uvedeným v ust. § 221 ods. 1 O.s.p. a to, že v spojení s ust. § 205 ods. 2 písm. a) O.s.p. sa
mu postupom súdu odňala možnosť konať pred súdom, v spojení s ust. § 221 ods. 1 písm. f) O.s.p.,
v konaní rozhodoval vylúčený sudca (§ 205 ods. 2 písm. a) O.s.p. v spojení s § 221 ods. 1 písm.
g) O.s.p.), súd prvého stupňa vec nesprávne právne posúdil podľa ust. § 205 ods. 2 písm. a) O.s.p.
v spojení s ust. § 221 ods. 1 písm. h) O.s.p., súd prvého stupňa neúplne zistil skutkový stav veci,

pretože nevykonal navrhnuté dôkazy, zároveň dospel na základe vykonaných dôkazov k nesprávnym
skutkovým zisteniam. Doteraz zistený skutkový stav neobstojí, pretože sú tu ďalšie skutočnosti, dôkazy,
ktoré doteraz neboli uplatňované a rozhodnutie súdu prvého stupňa vychádza z nesprávneho právneho
posúdenia veci. Namietal, že súd prvého stupňa vec prejednal v neprítomnosti odporcu a jeho právneho
zástupcu postupujúc podľa § 101 ods. 2 O.s.p. s tým, že navrhovateľ riadne a včas požiadal o zrušenie

pojednávania.Navrhovateľuskutočnilpodanie,ktorýmupovedomilsúdoskutočnostiachnasvedčujúcich
k tomu, že sudcu, ktorému bola vec pridelená systémom súdneho manažmentu je potrebné z konania
vylúčiť, pričom okolnosť, že krajský súd nevzhliadol v označených veciach a skutočnostiach dôvod na
vylúčenie sudcu nič nemení na tom, že v očiach navrhovateľa a objektívne v očiach verejnosti, nemožno
tohtosudcupovažovaťzanestranného.Uviedol,ženázorkrajskéhosúduvovecinestrannostiprerozpor

s rozhodovacou praxou iných krajských súdov, Ústavného súdu SR a Európskeho súdu pre ľudské práva
v Štrasburgu, neobstojí. Navrhovateľ podal ústavnú sťažnosť pre porušovanie jeho práva na nestranný
súd, ktorej výsledkom bude zrušenie rozhodnutia krajského súdu. Čo sa týka konečného rozhodnutia
vo veci súdom (vylúčeným sudcom) neprichádzalo v čase jeho vydania do úvahy aj preto, že súd v
rovnakom rozhodnutí rozhodol aj o zamietnutí návrhu na prerušenie konania podľa § 109 ods. 2 písm.

c) O.s.p., proti ktorému legálne pripustil odvolanie. Súd sa nedostatočne oboznámil s podmienkami,
za ktorých je možné viesť konanie, keď ignoroval žiadosť navrhovateľa o odročenie nariadeného
pojednávania z dôležitého dôvodu. Rovnako nemal možnosť vyjadriť sa k tvrdeniam odporcu, z ktorých
súd pri svojom rozhodovaní vychádzal a zachytil ich aj v odôvodnení svojho rozhodnutia. Súd sa tiež
dopustil viacerých omylov, keď konštatoval, že navrhovateľom namietané lehoty na vydanie rozhodnutia

bolidodržané,avšakvodôvodneníprezentovanéčasovéúsekytomunenasvedčujú.Namietalporušenie
svojho práva na kontradiktórne konanie, kedy navrhovateľ ako strana konania nebol oboznámený
s obsahom dôkazov a prednesov, nemal možnosť k týmto dôkazom o prednesoch vyjadriť a sám
nemal možnosť navrhnúť dôkazy na podporu svojich tvrdení. Kontradiktórnosť súdneho procesu saneobmedzuje len na oprávnenie vyjadrovať sa k tvrdeniam protistrany, ale vzťahuje sa aj na rovnaké
oprávnenie voči dôkazom, ktoré súd získal z vlastnej iniciatívy. Čo sa týka skutočnosti, že v danej
veci nebolo možné rozhodnúť bez nariadenia pojednávania, poukázal na skutočnosť, že súd vykonal

dokazovanie, ktorého obsah a rozsah si bez uvedenia akéhokoľvek dôvodu určil sám. Poukázal tiež
na judikatúru Ústavného súdu, koncepciu spravodlivého súdneho konania s tým, že kontradiktórnosť
súdneho procesu sa neobmedzuje len na oprávnenie vyjadrovať sa k tvrdeniam protistrany, ale aj na
rovnaké oprávnenie voči dôkazom, ktoré súd získal z vlastnej iniciatívy, pričom nie je ani dôležité to, či
tieto skutočnosti boli známe iba jednej strane, alebo žiadnej z nich. Súd vykonal dokazovanie listinami,

ktorých pôvod nie je v odôvodnení rozhodnutia poznateľný a nie je zrejmé, či išlo o listiny založené
v exekučnom spise. Súd bez nariadenia pojednávania doplnil skutkový základ dokazovaním, ktorého
obsah a rozsah si určil sám, keď navrhovateľ žiadal vykonať dokazovanie všetkými listinami, ktoré tvoria
exekučný list. Súd sa v odôvodnení rozhodnutia zaoberal len škodou, ktorá mala súvisieť so správou
pohľadávky počas nečinnosti súdu a opisuje ju ako škodu, ktorá vznikla v príčinnej súvislosti konaním
dlžníka. Súd však úplne ignoroval všetky tvrdenia o majetkovej škode, ktorá vznikla z titulu udržiavania

a správy informačného systému a z titulu výdajov, na administratívne spracovanie textov, publikačné
výdaje, poštovné a telekomunikačné výdaje. Z odôvodnenia rozsudku vôbec nie je zrejmé akou úvahou
súddospelkpresvedčeniu,žemajetkováškodanevznikla.Rovnakosatovšaktýkachýbajúcichdôvodov
pri nemajetkovej ujme. Navyše napriek tomu, že skutkový dej a skutkový základ v tomto konaní je
jedinečný, odôvodnil svoje negatívne rozhodnutie rovnakými dôvodmi opísanými tými istými vetami,

ako v iných svojich rozhodnutiach. Nesúhlasil tiež s tvrdením, že náklady na správu pohľadávky počas
nečinnosti súdu zapríčinil dlžník, teda povinný. Pravým právnym titulom je v danej veci nesprávny úradný
postup exekučného súdu a za ten dlžník nemôže niesť zodpovednosť. Navrhovateľ hodlal v konaní pred
súdom prostredníctvom vykonaného pojednávania predložiť dôkazy o výške majetkovej škody a to aj
prostredníctvom znaleckého posudku, ktorého vyhotovenie si zabezpečil. Poukázal tiež na skutočnosť,

že aj po podaní žaloby škoda ďalej narastá. Navrhovateľ tiež namietal, že súd prvého stupňa nevykonal
dostatočné dokazovanie oboznámením sa s predloženým Znaleckým posudkom č. 1/2014 o výške
vzniknutejškody.Súdvosvojomrozhodnutívôbecnevysvetlil,prečonekonštatoval,žedošlokporušeniu
práva žalobcu na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov. Sám súd zistil, že o návrhu nebolo
rozhodnuté v zákonom stanovenom čase a pre túto nečinnosť a nesprávny úradný postup nenašiel

žiaden objektívne udržateľný ospravedlňujúci dôvod. Rozhodnutie súdu je preto vnútorne rozporné a
napriek tomu, že súd zistil porušenie práva, nekonštatoval ho a na tejto chybe postavil svoje rozhodnutie
o nepriznaní nemajetkovej ujmy navrhovateľovi. Uviedol, že sú irelevantné úvahy súdu o tom aké
spôsoby judikovania pohľadávky si navrhovateľ zvolil a tiež sú irelevantné úvahy o podstate a rozsahu
podnikateľského rizika. Všetky a akékoľvek problémy, ktoré boli vyvolané v právnej sfére navrhovateľa

nerešpektovaním zákonnej lehoty zo strany exekučného súdu svedčia o potrebe nastoliť spravodlivosť
poskytnutím finančnej satisfakcie za porušené práva. Žiadal preto, aby odvolací súd zrušil napadnutý
rozsudok súdu prvého stupňa a vec mu vrátil na opätovné prejednanie.

Odporca sa k odvolaniu navrhovateľa písomne nevyjadril.

Krajský súd v Trenčíne ako súd odvolací vec preskúmal podľa ust. § 212 ods. 1 O.s.p. bez nariadenia
odvolacieho pojednávania podľa ust. § 214 ods. 2 v spojení s § 156 ods. 3 O.s.p. a dospel k záveru,
že napadnutý rozsudok súdu prvého stupňa je potrebný ako vecne správny potvrdiť podľa ust. § 219
ods. 1 O.s.p., pričom v nadväznosti na ust. § 219 ods. 2 O.s.p. sa odvolací súd v celom rozsahu

stotožňuje s vecne správnym a vyčerpávajúcim odôvodnením súdu prvého stupňa, na ktoré v celom
rozsahu poukazuje a pre zdôraznenie správnosti uvádza:
Súd prvého stupňa neporušil právo účastníkov konania na spravodlivý proces, nakoľko v hodnotení
skutkových zistení neabsentuje žiadna relevantná skutočnosť alebo okolnosť, naopak súd prvého
stupňa ich náležitým spôsobom v celom súhrne posúdil, a aj náležite vyhodnotil (nález Ústavného súdu

SR sp.zn. III ÚS 36/2010). Jeho úvahy a dôvody podporujú príslušný záver o nedôvodnosti nároku
navrhovateľa. Rozhodnutie súdu je presvedčivé, premisy zvolené v rozhodnutí, rovnako aj záver, ku
ktorým na základe týchto premís súd prvého stupňa dospel sú pre právnickú, ale i laickú verejnosť
prijateľné, racionálne aj spravodlivé.

Navrhovateľ založil svoj nárok v prejednávanej veci na tom skutkovom základe, že exekučný súd
rozhodol o žiadosti o udelenie poverenia až dňa 04.10.2010. K rozhodnutiu o žiadosti o udelenie
poverenia tak podľa navrhovateľa došlo po uplynutí zákonom stanovenej 15 - dňovej lehoty (omeškanie
viac ako 7 mesiacov).Ako vyplýva z vykonaného dokazovania pred súdom prvého stupňa žiadne z týchto tvrdení sa nezakladá
na pravde.

Ako správne konštatoval súd prvého stupňa a odvolací súd sa s týmto konštatovaním v celom
rozsahu stotožňuje, navrhovateľ ako oprávnený podal prostredníctvom súdneho exekútora žiadosť o
udelenie poverenia dňa 08.09.2010. Odvolací súd mal z obsahu spisového materiálu za preukázané,
že žiadosť o udelenie poverenia bola podaná na podklade exekučného titulu, ktorým bol rozsudok

Stáleho rozhodcovského súdu zriadeného Slovenskou rozhodcovskou, a.s. č. k. SR 22081/09 zo dňa
11.01.2010.OkresnýsúdNovéMestonadVáhomdňa04.10.2010poverilsúdnehoexekútorapoverením
číslo: 5304 013578* a zároveň uznesením zo dňa 30.09.2010, č. k. 11Er/1103/2010-10 v spojení s
uznesením Krajského súdu v Trenčíne zo dňa 07.03.2011, č. k. 5CoE/12/2011-23 žiadosť o udelenie
poverenia na vykonanie exekúcie čo do zmenkového úroku v časti presahujúcej 32,91 eur zamietol. Od
podania žiadosti o udelenie poverenia dňa 08.09.2010 do rozhodnutia o žiadosti o udelenie poverenia

dňa 04.10.2010 uplynula doba 25 dní.

Z dikcie ustanovenia § 41 ods. 2 písm. d) Exekučného poriadku vyplýva, že exekúciu možno vykonať
aj na podklade vykonateľných rozhodnutí rozhodcovských komisií a zmierov nimi schválených, pričom
oproti iným exekučným titulom, je v týchto prípadoch exekučný súd povinný preskúmavať exekučné

tituly aj z hľadiska rozhodnutia vo veci samej. Oprávnenie, ako aj povinnosť preskúmavať rozhodcovský
rozsudok vyplýva z ustanovenia § 44 ods. 2 Exekučného poriadku v spojení s § 45 ods. 1 a 2 zákona
č. 244/2002 Z. z. o rozhodcovskom konaní, a aj z judikatúry Súdneho dvora EÚ (napr. rozhodnutie z
06.10.2009 "Asturcom"). Odvolací súd uvádza, že postup exekučného súdu, ktorý rozhodol o žiadosti o
udeleniepovereniavlehote25dníodpodaniažiadosti,nemožno charakterizovaťakoprieťahyvsúdnom

konaní. V danom prípade tak nemožno hovoriť o nesprávnom úradnom postupe exekučného súdu.
Zároveň odvolací súd uvádza, že čo sa týka postupu súdu v exekučnom konaní s poukazom na ust.
§ 45 zákona č. 244/2002 Z. z. o rozhodcovskom konaní v nadväznosti na ustanovenia zákona o
ochrane spotrebiteľov v Občianskom zákonníku, zákone o spotrebiteľských úveroch, je exekučný súd
vždy ex offo povinný skúmať, či rozhodcovský rozsudok nezaväzuje spotrebiteľa na plnenie právom

nedovolené a v rozpore s dobrými mravmi. Spotrebiteľské právo je pritom jedno z najdynamickejšie sa
rozvíjajúcich odvetví súkromného práva, ktoré priamo alebo nepriamo ovplyvňujú aj právne predpisy na
úrovni Európskeho spoločenstva vrátane judikatúry Súdneho dvora EÚ, preto sa nemožno v žiadnom
prípade stotožniť s tvrdením navrhovateľa, že v prejednávanej veci sa nejednalo po právnej stránke o
zložitú vec.

Taktiež odvolací súd zdôrazňuje, že čo sa týka nesprávneho úradného postupu v dôsledku prieťahov v
exekučnom konaní, je nutné konštatovať, že existenciu zbytočných prieťahov v súdnom konaní môže
určiť len Ústavný súd SR, ktorý má právomoc rozhodovať o porušení ústavných práv fyzických a
právnických osôb. Napriek tomu súd poukazuje na judikatúru Ústavného súdu SR (1ÚS 27/02, 1ÚS

197/03, 1ÚS 38/04), podľa ktorej dôvodom na odmietnutie sťažnosti ako zjavne neopodstatnenej je aj
zistenie, že sa postup všeobecného súdu nevyznačoval takými významnými prieťahmi, ktoré by bolo
možné kvalifikovať ako zbytočné prieťahy. Nie každý zistený prieťah v súdnom konaní má nevyhnutne
za následok porušenie základného práva na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov zaručeného v
čl. 48 ods. 2 Ústavy SR (II. ÚS 57/01, I. ÚS 46/01, I. ÚS 66/02). S ohľadom na konkrétne okolnosti veci

sa totiž postup dotknutého súdu nemusí vyznačovať takými významnými prieťahmi, ktoré by bolo možné
kvalifikovať ako zbytočné prieťahy. V zmysle záverov Ústavného súdu potom možno konštatovať, že
dobu od podania žiadosti o udelenie poverenia do rozhodnutia súdu o tejto žiadosti nemožno považovať
za prieťahy v konaní, ktoré by mohli viesť k vzniku uplatnenej škody a nemajetkovej ujmy na strane
navrhovateľa, ani za rozhodnutie v lehote, ktorá by bola neprimeraná vo vzťahu k právu navrhovateľa

na súdnu ochranu.

Preto odvolací súd poukazuje na skutočnosť, že na to, aby bolo možné zaoberať sa samotnou skutočnou
škodou, prípadne ušlým ziskom by bolo potrebné v prvom rade konštatovať, že došlo k nesprávnemu
úradnému postupu tak, ako to predpokladá ustanovenie § 9 ods. 1 zákona č. 514/2003 Z. z..

V nadväznosti na vyššie uvedené je potom nutné uviesť, že na to, aby sa ďalej súd mohol zaoberať
prípadnounemajetkovouujmou,takakotopredpokladáustanovenie§17ods.1,2,3zákonač.514/2003
Z. z., by v prvom rade muselo dôjsť k nesprávnemu úradnému postupu. Pokiaľ vychádzame zo základnejpremisy, že k nesprávnemu úradnému postupu zo strany exekučného súdu vôbec nedošlo, nie je dôvod
sa v prejednávanej veci zaoberať ani prípadnou výškou nemajetkovej ujmy v peniazoch podľa ods. 2
citovaného zákona.

Čo sa týka jednotlivých odvolacích námietok, odvolací súd nezistil, že by bola navrhovateľovi postupom
súdu odňatá možnosť konať pred súdom, že by vo veci rozhodoval vylúčený sudca, prípadne, že by
súd nevykonal navrhnuté dôkazy potrebné na zistenie rozhodujúcich skutočností, ani že súd dospel k
nesprávnymskutkovýmzisteniamnazákladevykonanýchdôkazovažerozhodnutiesúduprvéhostupňa

vychádza z nesprávneho právneho posúdenia veci.

K námietke navrhovateľa, že súd prvého stupňa nevykonal dostatočné dokazovanie oboznámením sa
s predloženým Znaleckým posudkom č. 1/2014 o výške vzniknutej škody, odvolací súd uvádza, že
nakoľko nebola preukázaná jedna z podmienok vzniku zodpovednosti odporcu za škodu a to nesprávny
úradný postup, nebolo potrebné skúmať splnenie ďalších podmienok a to vznik škody alebo majetkovej

či nemajetkovej ujmy a príčinnú súvislosť medzi nesprávnym úradným postupom a vznikom škody alebo
majetkovej či nemajetkovej ujmy, nakoľko predpokladom vzniku zodpovednosti za škodu je splnenie
všetkých troch základných predpokladov.

Súd prvého stupňa neporušil právo účastníkov konania na spravodlivý proces s tým, že neobstojí

námietka zo strany navrhovateľa v tom smere, že v prejednávanej veci rozhodoval vylúčený sudca.
Ako vyplýva z obsahu spisu súdu prvého stupňa o námietke navrhovateľa ohľadom námietky zaujatosti
sudcu, ktorému bola vec pridelená na prejednanie bolo právoplatne rozhodované uznesením Krajského
súdu v Trenčíne zo dňa 19.10.2012 pod sp. zn. 4NcC/405/2012, kedy krajský súd rozhodol,
že sudkyňa Okresného súdu Nové Mesto nad Váhom Mgr. I. K. nie je vylúčená z prejednania a

rozhodovania veci. Odvolací súd skúmajúc dôvodnosť uplatneného odvolacieho dôvodu zo strany
navrhovateľa dospel k záveru, že na strane zákonnej sudkyne nie je existencia žiadnej okolnosti, ktorá
by ju v zmysle § 14 a nasl. O.s.p. vylučovala z prejednávania a rozhodovania vo veci vzhľadom na pomer
k veci a účastníkom konania. Odvolací súd má teda za to, že ani zaujatosť sudcu rozhodujúceho vo
veci, tvrdená navrhovateľom a uplatnená ako odvolací dôvod daná nie je. Dôvodom na vylúčenie sudcu

nie je bez ďalšieho ani to, že vykonáva súdnictvo na súde, ktorý údajne podľa tvrdenia navrhovateľa
svojim nesprávnym úradným postupom v inej právnej veci založil zodpovednosť odporcu za majetkovú
a nemajetkovú ujmu v zmysle zákona 514/2003 Z.z.. Odvolací súd tiež poukazuje na to, že Ústavný súd
SR opakovane odmietol sťažnosti navrhovateľa, ktorými namietal porušenie svojich základných práv
na súdnu ochranu a spravodlivý proces z dôvodu, že krajský súd nevylúčil všetkých sudcov okresných

súdov, pričom svoj nárok odvodzuje od postupu tohto okresného súdu.

Okrem toho nie je pravdivé tvrdenie v odvolaní, že súd prvého stupňa prejednal vec v neprítomnosti
navrhovateľa a odporcu a jeho právneho zástupcu postupujúc podľa ustanovenia § 101 ods. 2 O.s.p.,
hoci tak urobiť nemohol. Súd prvého stupňa sa riadne zaoberal vyhodnotením žiadosti navrhovateľa o

odročenie pojednávania a taktiež v odôvodnení napadnutého rozsudku uviedol, z akých dôvodov návrh
navrhovateľa na prerušenie konania zamietol.

Rovnako ďalšie odvolacie námietky zo strany navrhovateľa, týkajúce sa skutočnosti, že navrhovateľ
nemal možnosť vyjadriť sa k tvrdeniam odporcu, neobstoja z dôvodu, že súd prvého stupňa

na prejednanie veci nariadil opakovane pojednávanie, ktorého termín vytýčil na 27.08.2014, čím
účastníkom konania vytvoril predpoklady pre uplatnenie možnosti vyjadriť sa ku všetkým skutočnostiam,
ktoré považujú pre rozhodnutie vo veci za podstatné. Na predmetnom pojednávaní sa navrhovateľ
zároveň mohol oboznámiť s obsahom vyjadrenia odporcu k návrhu na začatie konania, predmetného
pojednávania sa však napriek riadne doručenému predvolaniu nezúčastnil, rovnako ako ani odporca,

preto nemožno uzavrieť, že by v danej súvislosti navrhovateľovi bola súdom prvého stupňa odňatá
možnosť vyjadriť sa k tvrdeniam odporcu v konaní.

Z vyššie uvedených dôvodov odvolací súd napadnutý rozsudok súdu prvého stupňa ako vecne správny
podľa § 219 ods. 1 O.s.p. potvrdil.

O náhrade trov odvolacieho konania bolo rozhodnuté podľa ust. § 224 ods. 4 v spojení s ust. § 151 ods.
3 O.s.p., kedy rozhodnutím súdu prvého stupňa vo veci samej nebolo rozhodnuté z dôvodu postupu
podľa § 151 ods. 3 O.s.p., o trovách odvolacieho konania rozhodne súd prvého stupňa.Toto rozhodnutie prijal senát krajského súdu jednomyseľne.

Poučenie:

Proti tomuto rozsudku odvolanie n i e j e p r í p u s t n é.