Rozsudok ,
Potvrdzujúce Rozhodnutie bolo vynesené dňa streda 23. september 2015

Súd: Krajský súd Trnava
Spisová značka: 25Co/555/2014

Identifikačné číslo súdneho spisu: 2112206111
Dátum vydania rozhodnutia: 23. 09. 2015

Meno a priezvisko sudcu, VSÚ: JUDr. Martina Valentová
ECLI: ECLI:SK:KSTT:2015:2112206111.1

ROZSUDOK V MENE

SLOVENSKEJ REPUBLIKY

Krajský súd v Trnave v senáte zloženom z predsedníčky senátu: JUDr. Martina Valentová a členov
senátu:JUDr.ĽubicaSpálováaJUDr.AntonJaček,vprávnejvecinavrhovateľky:U.H.,nar.XX.X.XXXX,
bytom Q., R. B. XXXX/XX, zastúpenej advokátmi: JUDr. Ružena Bubenčíková, so sídlom Trnava,
Kollárová 8 a JUDr. Peter Schmidl, so sídlom Malacky, Záhorácka 11, proti odporkyni: D. Q., nar.
XX.X.XXXX,bytomR.XXX,zastúpenejadvokátom:JUDr.MilošomChrenkom,sosídlomTrnava,Hlavná

23, o určenie vlastníckeho práva k nehnuteľnosti, na odvolanie navrhovateľky proti rozsudku Okresného
súdu Trnava č.k. 37C/33/2012-112 zo dňa 18.6.2014 - v zmietajúcej časti a v časti o náhrade trov
konania, takto

r o z h o d o l :

Odvolací súd napadnutý rozsudok súdu prvého stupňa v zamietajúcej časti p o t v r d z
u j e a v napadnutej časti o náhrade trov konania m e n í tak, že odporkyni sa náhrada trov
prvostupňového konania nepriznáva.

Odporkyni sa náhrada trov odvolacieho konania nepriznáva.

o d ô v o d n e n i e :

Napadnutým rozsudkom prvostupňový súd návrh navrhovateľky (po predchádzajúcom pripustení zmeny
petitu návrhu zo žiadaného určenia neplatnosti darovacej zmluvy uzavretej medzi účastníčkami konania
zo dňa 21.10.2008 na určovací návrh o určenie vlastníckeho práva navrhovateľky k prevádzanej
nehnuteľnosti touto darovacou zmluvou na odporkyňu) zamietol, navrhovateľku zaviazal k povinnosti
zaplatiť odporkyni náhradu trov konania/právneho zastúpenia vo výške 611,86 Eur, a to do 3 dní odo dňa

nadobudnutia právoplatnosti rozsudku k rukám JUDr. Miloša Chrenka, právneho zástupcu odporkyne a
štátu náhradu trov konania vo výške 435,36 Eur za trovy znaleckého dokazovania nepriznal.

Rozhodnutie prvostupňový súd odôvodnil právne aplikáciou § 80 písm. c) O.s.p., § 34, § 35, § 37,
§ 38, § 39, § 628 ods. 1 Občianskeho zákonníka a napokon i § 142 ods. 1 a § 148 ods. 1 O.s.p.
Vychádzajúc z vykonaného dokazovania pritom dospel k záveru, že návrh navrhovateľky, ktorým sa
domáhala (po pripustení zmeny petitu) určenia, že je výlučnou vlastníčkou nehnuteľnosti bytu č. XX, na

štvrtom nadzemnom podlaží bytového domu súp. č. XXXX, na parc. č. 8399/90, ul. F., vchod č. XX v Q., o
podlahovej ploche 50,74 m2, spoluvlastníckeho podielu 82/10000 na spoločných častiach a spoločných
zariadeniach domu, spoluvlastníckeho podielu 82/10000 na pozemku parc. č. 8399/90, zastavané
plochy a nádvoria o výmere 1.044 m2, na ktorom je obytný dom súp. č. XXXX postavený, zapísanom
na Správe katastra Trnava na LV č. XXXX, nie je dôvodný. Podľa názoru súdu v konaní nebolo
preukázané (z dokazovania to nevyplýva), že by darovacia zmluva uzatvorená medzi navrhovateľkou

a odporkyňou bola v rozpore s platnými právnymi predpismi, v rozpore s dobrými mravmi, alebo
z akéhokoľvek iného dôvodu by bola neplatná; v konaní nebol preukázaný omyl navrhovateľky pri
podpise napádanej darovacej zmluvy, ani jej konanie v tiesni. Súd zvlášť skúmal, či navrhovateľkapri urobení právneho úkonu nekonala v duševnej poruche, ale ani takýto dôvod neplatnosti ňou
vykonaného právneho úkonu nebol zistený, keď ustanovený znalec s určitosťou konštatoval, že aj keď
navrhovateľka v čase uzatvárania spornej (darovacej) zmluvy trpela prodromálnou fázou demencie

pri alzheimerovej chorobe, resp. skorou fázou demencie pri alzheimerovej chorobe, pri oboch týchto
štádiách demencie bola schopná vykonávať právne úkony a byť k nim spôsobilá, a to v tom čase
z hľadiska psychiatrického mohla i pri počínajúcej duševnej poruche porozumieť ňou vykonanému
právnemu úkonu, mohol byť pre ňu zrozumiteľný, mohla posúdiť jeho následky. Tvrdenia navrhovateľky,
že malo ísť v prípade prevodnej zmluvy v skutočnosti o odplatný prevod (za sumu 1.500.000,- Sk) ostali

úplne nepreukázané, ich pravdivosti nenasvedčuje žiadna relevantná skutočnosť (o tom hovoria iba
samotná navrhovateľka, a ako svedkovia hlavne jej deti, ktorých svedecké výpovede neboli potvrdené
žiadnymi objektívnymi skutočnosťami) - naopak, viacerými svedeckými výpoveďami a dôkazmi bola
preukázaná vôľa navrhovateľky nepreviesť byt na svoje deti, nakoľko tieto o ňu neprejavovali žiadny
záujem (R. E. - navrhovateľka sa sťažovala na jej vzťah s deťmi, ktoré sa o ňu nestarajú a nejavia
o ňu záujem, hovorila, že byt, v ktorom býva je pre ňu veľký, chce sa ho „zbaviť, dá ho aj cigáňom“;

P. X. - byt chcela navrhovateľka previesť „chcela sa ho zbaviť“, nakoľko bol pre ňu veľký; E. Q. -
navrhovateľka chcela odporkyni darovať byt, nakoľko jej deti sa o ňu nestarajú, keď si byt nezoberie
odporkyňa, navrhovateľka ho radšej dá cigáňom). V skutočnosti, že byt odporkyňa nemala v úmysle
kúpiť (t.j. nadobudnúť odplatne) nasvedčuje i to, že v tom čase ani nemala finančné prostriedky na
jeho zaplatenie. Aj keď darovanie bytu navrhovateľkou odporkyni (ako cudzej osobe) sa zdá nezvyklé a

neobyčajné,nietžiadnehodôvodupochybovaťoprejavenejvôlinavrhovateľky,anietžiadnehoprávneho
dôvodu spochybniť túto vôľu a prehlásiť ňou vykonaný právny úkon za neplatný. Navrhovateľka tvrdí,
že uzavrela darovaciu zmluvu len navonok a formálne, a jej úmyslom bolo v skutočnosti uzavrieť kúpnu
zmluvu. Takúto vôľu však navrhovateľka nikdy neprejavila, odporkyňa o takejto jej údajnej vôli nevedela
a nebola informovaná. Darovacia zmluva bola urobená v písomnej forme (tak, ako to predpokladá zákon

pri prevodoch nehnuteľností), preto ju je potrebné vykladať gramaticky a podľa jazykového vyjadrenia -
takýto výklad nevzbudzuje žiadnu pochybnosť o tom, že navrhovateľka ňou uzavretou zmluvou prejavila
vôľu byt odporkyni darovať; ak skrytým úmyslom navrhovateľky bolo, resp. malo byť odporkyni ho
predať, táto vôľa ostala nevyslovená, a je v rozpore s jazykovým prejavom, pričom na takúto vnútornú
výhradunemožnoprihliadať.Nemožnotiežprihliadaťnazmenunázorunavrhovateľkyakodarkyne,ktorý

nastal po troch rokoch po uzavretí zmluvy. S poukazom na tieto skutočnosti súd rozhodol tak, že návrh
navrhovateľky zamietol. O náhrade trov konania rozhodol súd v zmysle § 142 ods. 1 O.s.p. v spojení s
§ 149 ods. 1 O.s.p. a v súlade s § 1, § 10, § 11, § 14 a § 16 vyhl. MS SR č. 655/2004 Z.z. (keď pre
použitie § 150 ods. 1 Občianskeho súdneho poriadku nevidel žiaden dôvod) tak, že procesne úspešnej
odporkyni priznal náhradu trov konania v sume 611,86 Eur a to z titulu trov právneho zastúpenia, keď

základná odmena za vykonaný právny úkon v roku 2012 bola 58,69 Eur, v roku 2013 bola 60,07 Eur a
v roku 2014 bola 61,87 Eur, a to za dva hlavné úkony po 58,69 Eur, spolu teda 117,38 Eur, 2x režijný
paušál po 7,63 Eur, spolu teda 15,26 Eur, za 5 hlavných úkonov po 60,07 Eur, spolu teda 300,35 Eur, 5x
režijný paušál po 7,81 Eur, spolu teda 39,05 Eur, a za dva hlavné úkony po 61,87 Eur, spolu teda 123,74
Eur, 2x režijný paušál po 8,04 Eur, spolu teda 16,08 Eur, proti procesne neúspešnej navrhovateľke. Súd

napokon rozhodol, že štátu náhradu trov konania vo výške 435,36 Eur za trovy znaleckého dokazovania
nepriznáva. Uvedené trovy vznikli z dôvodu, že povinnosť zložiť preddavok na trovy dôkazu (znaleckého
posudku) bola súdom uložená iba navrhovateľke, nakoľko vypracovanie znaleckého posudku navrhla
výlučne navrhovateľka, a tento dôkaz je vykonávaný v jej záujme - keďže následne bolo navrhovateľke
priznané oslobodenie od platenia súdnych poplatkov, sumu 435,36 Eur, ktorá bola priznaná znalcovi

za podanie znaleckého posudku, znáša štát; súd v zmysle § 148 ods. 1 O.s.p. vyslovil, že na náhradu
nepokrytých trov znaleckého dokazovania vo výške 435,36 Eur štát nemá právo.

Proti tomuto rozsudku podľa obsahu okrem rozhodnutia o trovách konania štátu, podala odvolanie
navrhovateľka a domáhala sa ním, aby odvolací súd napadnutý rozsudok zrušil, alternatívne sám

vydal rozhodnutie, ktorým vyhovie v celom rozsahu jej návrhu alebo vráti vec na opätovné prejednanie
prvostupňovému súdu s pokynom doplniť dokazovanie podľa uváženia a názoru odvolacieho súdu,
ktorým bude prvostupňový súd viazaný a na trovy súdneho konania i právneho zastúpenia nech je
zaviazaná v celom rozsahu strana žalovaná. Nesprávnosť rozhodnutia súdu vidí v tom, že súd jednak
nevykonal všetky dostupné dôkazy a tie, ktoré vykonal, nevyhodnotil správne ako v ich jednotlivostiach,

tak i v súvislostiach, čo ho viedlo k nesprávnemu právnemu názoru, podľa ktorého údajne neuniesla
dôkazné bremeno o tom, že pri podpisovaní v spornej darovacej zmluve bola uvedená do omylu, konala
v tiesni a za nápadne nevýhodných podmienok, a uvedený úkon je ex tunc v rozpore s dobrými mravmi
a ako taký, nepoužíva ex lege žiadnu právnu ochranu. Poukázala na to, že v konaní nebol zdokladovanýprotistranou uvádzaný jej priateľský vzťah s matkou odporkyne už vyše 42 rokov, pričom v konaní sa
konštatovalo, že matka odporkyne ju náhodu stretla po presťahovaní sa v roku 2007 do jej blízkosti,
keď o nej predtým dlhodobo nevedela. Kde, kedy a ako dlho mali spolu pracovať a kamarátiť, v čom

kamarátstvo spočívalo sa nedokladovalo a nedokazovalo nijako. V tejto súvislosti je zarážajúce, že aj
napriek tvrdenému 42-ročnému priateľstvu sa odporkyňa s navrhovateľkou nikdy nestretla, za to jej ako
dieťaťu kamarátky, ktoré prvýkrát videla hneď darovala byt za 1.500.000,- Sk. V konaní taktiež nebolo
preukázané, ako bola odporkyňa nápomocná k vybaveniu malometrážneho bytu, k tomu mohli a mali
byť zadovážené opakované žiadosti, malo byť zistené, či boli podávané aj pred uzavretím darovacej

zmluvy a dotazom na úradníkov na príslušnom úrade, či odporkyňa a jej matka nejakým spôsobom
v danej veci boli aktívne, aby sa uvedené verifikovalo alebo vyvrátilo. Žiadnym iným dôkazom než
výpoveďami priamej rodiny odporkyne nebolo preukázané, čo všetko odporkyňa pre ňu robila, pričom
to neuvádza ani ona sama. Pritom všetci ostatní svedkovia vypovedajú, že ona sama bola sebestačná
a obslužný servis od nikoho nepotrebovala, a preto v tomto smere ani nemala dôvod sťažovať sa
na svoje deti. Nebol vypočutý ani ošetrujúci lekár, či jeho personál na frekvenciu jej návštev u lekára

a na to, či majú poznatky, že by ju niekto pri týchto návštevách doprevádzal a či vôbec asistenciu
potrebovala. Napokon poukazuje aj na to, že v praxi sa takmer nevyskytuje situácia, aby pri darovacej
zmluve obdarovaný sám zobral darcu k psychiatrovi, aby tento potvrdil, „že je normálny“ ako to bolo
v danom prípade. To, že uviedla, že dcéra ju nenavštívila 2 roky a syn 8 rokov odporuje vykonaným
dôkazom, len preukazuje chorobu a tým nie jej správnu časovú orientovanosť. Rovnako stanoviská

svedkov o tom, že sa nechcela stretávať s ľuďmi, bola uzavretá, upodozrievavá, vznetlivá nasvedčuje
rozvíjajúcim sa príznakom prvého štádia diagnostikovaného ochorenia. Pokiaľ súd aj uvádza, že takmer
trirokynenamietalaplatnosťzmluvyanežiadalažiadneprotiplnenie,uniklomuzrejmepozornosti,žeako
aj uviedla odporkyňa, v darovanom byte mohla bývať, dokonca na náklady odporkyne s tým, že pokiaľ
malometrážny byt dostala až po troch rokoch, nebol dôvod, aby vyplatenie dohodnutej sumy požadovala

skôr. Je dokonca možné, že odporkyňa vec schválne nevyriešila skôr ako za tri roky, lebo mala svojskú
predstavu o plynutí trojročnej premlčacej doby. Z uvedeného vyplýva, že ona sama dodržala svoje
záväzky a pred uvoľnením darovaného bytu nepožadovala plnenie, lebo k tomu mohlo prísť, až keď sa
odporkyňa presťahuje do uvoľneného bytu a svoj starý predá, ona teda konala včas a logicky, ako boli
dohodnutí. Vo veci je rad dôkazov, ktoré súd hodnotil inak, než vyzneli, resp. vôbec sa v odôvodnení

neobjavujú, navyše izolovane od ostatných, ktoré by ich pochybnosť alebo hodnovernosť zvýraznili.
Za jediný dôkaz sa považuje znalecký posudok, ktorý bol ale spracovaný bez potrebného rozsahu jej
vyšetrenia,navyšeitennieje100%jednoznačný,lebočastouvádzatermíny„mohla“atermín„svysokou
pravdepodobnosťou“,tedaargumentácontrario,„nemusela“,„smenšoupravdepodobnosťou“.Vdanom
prípade ide o školský príklad podvodu na starom človeku, pri využití jeho tiesní z ekonomických aj

osobných dôvodov, keďže potrebuje menší byt a dlho sa mu nedarí ho získať a za nápadne nevýhodných
podmienok - darovanie bytu minimálne v hodnote 1.500.000,- Sk cudzej osobe, s ktorou nemala darkyňa
žiadenvzťahaboladotejtopolohynastrčenámatkou,súurčiteviacakonápadnenevýhodnépodmienky.
Z uvádzaných dôvodov je preto zrejmé, že úkon urobený darkyňou a obdarovanou bol od počiatku
neplatný, pretože jednak obchádzal zákon, lebo malo ísť o kúpu a predaj, ktoré sa účastníčky snažili

zakryť,abydošlokprideleniuinéhobytudarkyni.Samotnédarovanie,ktoréalevpodstate skutočnejvôle
darkyňa popiera, by inak predstavovalo úkon urobený v tiesni a za nápadne nevýhodných podmienok.
V prospech odporkyne s veľkými rozpormi svedčí len jej matka a jej otec. Znalecký posudok postráda
solidné podklady spočívajúce vo vyšetreniach trvajúcich potrebné časové obdobie vzhľadom k zložitým
prejavom danej choroby darkyne. Naopak v jej prospech vypovedá rad svedkov (deti, lekári, známi), v

jej prospech sú listinné doklady (žiadosti atď., na ktorých odporkyňa a jej rodina nijak neparticipovala),
konanie darkyne pri požadovaní peňazí zodpovedá časovo dohodnutým podmienkam, nepotvrdila sa
pomoc obdarovaných - odporkyne. Je názoru, že súdne rozhodnutie musí byť konzistentné tak, aby
jeho argumenty vyústili podporne v jeho záver. Súčasne je potrebné dbať na celkovú jeho presvedčivosť
tak, aby jeho premisy, ku ktorým súd v závere dospel, boli prijateľné pre verejnosť laickú i odbornú.

V prípade, že tieto závery odporujú jednotlivým skutkovým zistenia, ako je tomu v danom prípade, i
takéto rozhodnutie je arbitrárnym a nepreskúmateľným. Z jeho záverov a úvah súdu vyplýva, že súd je
vnútorne presvedčený o morálnom práve darcu, ale súd je viazaný dikciou darovacej zmluvy a právnou
úpravou jej formálneho vyhotovenia i formálnym splnením zákonných podmienok, hoci vidiac „umelosť“
vytvorenia formálnej správnosti, nedokázal prekročiť svoje poslanie tvorcu práva v súlade s jedným z

jeho základných princípov a to súlad právneho úkonu, a vznik práv z neho vyplývajúcich s dobrými
mravmi. Nesúlad s dobrými mravmi v tomto smere je ex tunc prekážkou platnosti a ochrany akéhokoľvek
právneho vzťahu v právnom štáte.Odvolateľka prostredníctvom právneho zástupcu doplnila odvolanie, v ktorom poukázala na skutočnosť,
že k 11.1.2006 mala na účte sumu 292.247,- Sk, pričom posledný výber z účtu bol v apríli 2009 vo
výške 3.400,- Eur a následné zrušenie účtu, z čoho je zrejmé, že niečo asi nebude v poriadku najmä v

období po stretnutí sa s rodinou odporkyne. Pokiaľ by totiž bolo pravdivé tvrdenie, že so svojimi deťmi sa
nestretávala veľa rokov, bude zaujímavé preveriť, kedy a kam sa vybrané čiastky z účtu podeli, najmä
ak je zrejmé, že sama si nič hodnotné nekúpila. Napokon sama odporkyňa uvádzala na polícii, že keď
bola matkou zoznámená s darkyňou, tak táto aj jej uvádzala, že byt chce predať. Ona sama dokonca aj
v písomnej žiadosti, ktorú písala vlastnou rukou, uvádza v poslednej vete, že byt chce predať. Žiadosti

písané strojom, zrejme ich písala odporkyňa, uvádzajú nepravdy o darovaní bytu synovcovi, či neterke
s dvoma deťmi atď. Navyše boli písané po tom, čo odporkyňa a jej matka priznali, že jej uvádzali, že byt
nemôže predať, ale musí ho darovať, aby bola nemajetná (pritom sa jednalo o evidentné klamstvo na jej
uvedenie do omylu, čo napokon vyplýva aj z vyjadrenia príslušného úradu - je súčasťou spisu, kde sa
uvádza, že takúto podmienku nikdy nikto nestanovil). V danom prípade sa jedná o klasický podvod na
starom človeku a je zrejmé, že ona sama bola odporkyňou a jej matkou uvedená do omylu, na základe

ktorého zatiaľ neprešetreným spôsobom došlo k likvidácii jej bankového konta a podpísaniu darovacej
zmluvy. Zároveň žiada zrušiť i rozhodnutie o výroku o náhrade trov konania, nakoľko je evidentné,
že navrhovateľka bola oslobodená od súdnych poplatkov a preto vzhľadom na jej sociálnu situáciu a
všetkým okolnostiam prípadu je zrejmé, že dôvody na oslobodenie od náhrady trov konania mal súd
vysloviť.

Odporkyňaodvolacínávrhnepodala.Kdoručenémuodvolaniunavrhovateľkypredložilaprostredníctvom
svojhoadvokátapísomnévyjadrenie,ktorýmnavrhla,abyodvolacísúdnapadnutýrozsudoksúduprvého
stupňa ako vecne správny v zmysle § 219 ods. 1 O.s.p. potvrdil a priznal jej i náhradu trov odvolacieho
konania. Poukázala, že odvolanie navrhovateľky považuje za nedôvodné a neobsahujúce žiadne

právne ani skutkové tvrdenia spôsobilé spochybniť správnosť napadnutého rozsudku. Navrhovateľka
sa odvolaním domáha zrušenia rozsudku a vyhovenia návrhu alebo vrátenia veci okresnému súdu z
dôvodu údajného nedostatočného dokazovania, nesprávnych skutkových záverov i právneho posúdenia
veci. Čo sa týka nedostatočného dokazovania má za to, že súd prvého stupňa vykonal dokazovanie
nadštandardne, obsiahlo a dôkladne, keď vypočul šiestich svedkov, vykonal znalecké dokazovanie a

vykonal dôkazy množstvom listín. Má za to, že vykonané dôkazy umožnili súdu bez pochybností dospieť
k jednoznačnými skutkovým záverom a žiadne ďalšie dôkazy nielenže nie sú potrebné, ale reálne
ani nejestvujú žiadne dôkazné prostriedky, ktoré by mali relevanciu vo veci a bolo by z nich možné
dovodiť nové skutočnosti. Navrhovateľkou navrhnuté dôkazy ako napr. výsluch úradníkov rozhodujúcich
o pridelení bytu, či ďalšie pozorovanie navrhovateľky v zdravotníckom zariadení sú buď irelevantné, bez

právneho vzťahu k meritu veci, resp. duplicitné a skutočnosti majúce byť nimi zistené už boli zistené
inými dôkazmi. Poukazuje tiež na skutočnosť, že navrhovateľka mohla a mala tieto dôkazy označiť
najneskôr do skončenia dokazovania na súde prvého stupňa a v štádiu odvolacieho konania už nové
dokazovanie nie je prípustné. Skutkové závery súdu prvého stupňa považuje za jednoznačne správne,
vyplývajúce z vykonaných dôkazov, obsiahle odôvodnené a presvedčivé. Dáva do pozornosti najmä

fakt, že je to navrhovateľka, ktorá nesie dôkazné bremeno na preukázanie svojich tvrdení. Je preto
nepodstatná snaha navrhovateľky nachádzať nezrovnalosti v jej popise skutkovej situácie. Naopak je
to práve navrhovateľka, ktorá musí preukázať pravdivosť neutvrdených skutočností a toto jednoznačne
navrhovateľka nedokázala. Z nijakých dôkazov nevyplynulo, že s navrhovateľkou mala údajne uzavrieť
ústnu kúpnu zmluvu, ktorá vraj mala zostať skrytá, dissimulovaná a navonok sa mala uzavrieť zmluva

darovacia. Opakuje, ak aj navrhovateľka takúto vôľu niekedy mala, ona o nej vôbec nevedela a zo
všetkých okolností prípadu bola presvedčená, že navrhovateľka jej byt darovala. Odvolanie je založené
len na kvázi logickej úvahe, že navrhovateľka by predsa nedarovala byt cudzej osobe. I keď sa môže
na prvý pohľad javiť ako neobvyklé uprednostnenie tretej osoby pred vlastnými deťmi, odpoveď pre
motiváciu navrhovateľky treba hľadať v jej preukázateľne zlom vzťahu s potomkami, pocite osamelosti

a naopak vďačnosti za akúkoľvek pomoc a prejav záujmu. Každopádne motivácia navrhovateľky pre
rozhodnutie darovať jej byt nie je podstatná, dôležitá je jej vôľa tak urobiť, ktorá bola bez pochybností
navonok prejavená. Z jednoznačného záveru, že prejav navrhovateľky smeroval k darovaniu potvrdzuje
predovšetkým samotná darovacia zmluva v písomnej forme, kde je explicitne a veľmi zreteľne uvedené,
že sa jedná o darovanie bytu a ďalej ako druhý písomný dôkaz potvrdenie psychiatričky MUDr. P., ktorá

jednoznačne uvádza, že ide o vyšetrenie duševného stavu navrhovateľky pred darovaním bytu, ktorý
navrhovateľka chce darovať. Stanovisko, že sa mala uzavrieť kúpna zmluva, nie je ničím podložené a
súdtedadôvodneuviedol,ževtomtoohľadenavrhovateľkaneuniesladôkaznébremeno.Celkovovníma
odvolanie navrhovateľky ako ničím nepodložené, subjektívne úvahy bez reálnej bázy na spochybnenieskutkových záverov súdu. Celé konanie navrhovateľky v dobe uzatvárania zmluvy a následne v dobe
troch rokov po jej uzatvorení jednoznačne podporuje záver súdu o uzavretí darovacej zmluvy. Má za
to, že až po troch rokoch doby, keď sa navrhovateľka stretla so svojimi deťmi a tie s hrôzou zistili, že

prišli o potencionálne dedičstvo, tieto prinútili navrhovateľku vec riešiť, vytvoriť fikciu o zastrenej kúpnej
zmluve a prezentovať sa ako obeť údajného trestného činu. Tieto subjektívne dojmy a nepodložené
špekulácie navrhovateľky však rozhodne nie sú spôsobilé spochybniť dôvodnosť záverov súdu prvého
stupňa, ktoré sú jednoznačné, dôkazne podložené a argumentačne presvedčivé.

Krajský súd v Trnave ako súd odvolací (§ 10 ods. 1 O.s.p.), po zistení, že odvolanie bol podané včas
(§ 204 ods. 1 O.s.p.), oprávnenou osobou - účastníkom konania (§ 201 O.s.p.), proti rozhodnutiu, proti
ktorému je odvolanie prípustné (§ 201 a § 202 O.s.p.), po skonštatovaní, že odvolanie má základné
zákonom predpísané náležitosti (§ 205 ods. 1 O.s.p.) a že odvolateľ podľa obsahu použil zákonom
prípustný odvolací dôvod (§ 205 ods. 2 písm. d), e) a f) O.s.p.), preskúmal napadnuté rozhodnutie
v medziach daných rozsahom a dôvodmi odvolania (§ 212 ods. 1 O.s.p.), postupom bez nariadenia

odvolacieho pojednávania (§ 214 ods. 2 O.s.p.), keď deň vyhlásenia rozsudku bol zverejnený minimálne
5dnívoprednaúradnejtabulisúdu(§156ods.3vspojenís§211ods.2 O.s.p.)avelektronickejpodobe
na webovej stránke súdu v ten istý deň ako sa vyvesil na úradnej tabuli (§ 21 ods. 2 vyhl. č. 543/2005
Z.z.) a dospel k záveru, že odvolaniu navrhovateľky nie je možné priznať úspech, keďže napadnutý
rozsudok súdu prvého stupňa vo veci samej je vecne správny, v dôsledku čoho boli splnené podmienky

pre jeho potvrdenie v zmysle § 219 O.s.p.

Predmetomprieskumuodvolaciehosúduvymedzenýmodvolacímdôvodomuplatnenýmnavrhovateľkou
bolo posúdiť, či prvostupňový súd na základe vykonaných dôkazov dospel k správnym skutkovým
zisteniam a vec správne právne posúdil.

Dokazovanie je procesným právom upravený postup súdu a účastníkov, účelom ktorého je získanie
poznatkov dôležitých pre rozhodnutie súdu, ktorými sa overuje ne/pravdivosť tvrdení účastníkov.

Základnou normou upravujúcou bremeno tvrdenia a preukazovania je ustanovenie § 120 ods. 1 veta

prvá O.s.p., podľa ktorého účastníci sú povinní označiť dôkazy na preukázanie svojich tvrdení.

Uvedené ustanovenie stanovuje dôkaznú povinnosť účastníkov v sporovom konaní, t.j. povinnosť
označiť dôkazy na svoje tvrdenia. Iniciatíva pri zhromažďovaní dôkazov leží zásadne na účastníkoch
konania. Účastník, ktorý neoznačil dôkazy potrebné na preukázanie svojich tvrdení, nesie nepriaznivé

dôsledky v podobe takého rozhodnutia súdu, ktoré bude vychádzať zo skutkového stavu zisteného
na základe vykonaných dôkazov. Rovnaké následky postihujú i toho účastníka, ktorý síce navrhol
dôkazy o pravdivosti svojich tvrdení, no hodnotenie vykonaných dôkazov súdom vyústilo do záveru,
že dokazovanie nepotvrdilo pravdivosť skutkových tvrdení účastníka. Zákon určuje dôkazné bremeno
ako procesnú zodpovednosť účastníka za výsledok konania, pokiaľ je určovaný výsledkom vykonaného

dokazovania. Dôsledkom toho, že tvrdenie účastníka nie je preukázané (v tom zmysle, že súd ho
nepovažujezapravdivé)aninazákladenavrhnutýchdôkazov,aninazákladedôkazov,ktorésúdvykonal
bez návrhu, je pre účastníka nepriaznivé rozhodnutie.

V zmysle § 132 O.s.p. dôkazy hodnotí súd podľa svojej úvahy a to každý dôkaz jednotlivo a všetky

dôkazy v ich vzájomnej súvislosti; pritom starostlivo prihliada na všetko, čo vyšlo za konania najavo,
včítane toho, čo uviedli účastníci.

Hodnotenie dôkazov je činnosť súdu, pri ktorej súd hodnotí vykonané procesné dôkazy z hľadiska ich
pravdivosti s dôležitosti pre rozhodnutie. Pri hodnotení dôkazov súd v zásade nie je obmedzovaný

právnymi predpismi v tom, ako má z hľadiska pravdivosti ten ktorý dôkaz hodnotiť. Uplatňuje sa teda
zásada voľného hodnotenia dôkazov. Hodnotiaca úvaha súdu ale nie je ľubovoľná; súd musí vychádzať
zo všetkého, čo v konaní vyšlo najavo. Tieto skutočnosti musí súd rešpektovať a musí správne určiť
ich vzájomný vzťah.

Opierajúc sa o vyššie uvedené zásady dôkazného bremena a hodnotenia dôkazov, odvolací súd je
toho názoru, že prvostupňový súd sa nimi v danom konaní dôsledne riadil, keď vykonal všetky dôkazy
navrhnuté účastníkmi v rozsahu potrebnom pre rozhodnutie danej veci, vykonané dôkazy jednotlivo ivo vzájomných súvislostiach správne vyhodnotil a napokon dospel i k správnym skutkovým záverom, s
ktorým sa odvolací súd v celom rozsahu stotožňuje.

Tu je najskôr potrebné odvolateľke bližšie objasniť princíp dôkazného bremena a jeho presúvanie (v tzv.
sporovom konaní) medzi obe stranami sporu, ktoré je stručne možno vyjadriť tak, že každého účastníka
zaťažuje povinnosť tvrdenia, dôkazná povinnosť a tiež dôkazné bremeno na jeho vlastné tvrdenia
(najmä na verzie sledu udalostí, ktoré majú význam pre posúdenie veci), ako už bolo konštatované aj
vyššie a logickým dôsledkom neunesenia dôkazného bremena je neúspech účastníka trpiaceho takýmto

nedostatkom v spore. K nástupu dôkaznej povinnosti účastníka, voči ktorému požiadavka uplatnená
žalobným návrhom smeruje, v prejednávanej veci teda odporkyne a i k presunu dôkazného bremena na
takéhotoúčastníkavšakdochádzaažvdôsledkusplneniasidôkaznejpovinnosti(auneseniadôkazného
bremena) protistrany v spore (teda účastníka podávajúceho žalobný návrh), tu potom navrhovateľky.

V prejednávanej veci potom bolo práve na navrhovateľke preukázať svoje tvrdenia, ktoré mali zakladať

dôvody pre ňou tvrdenú neplatnosť darovacej zmluvy účastníčok a tým docieliť naspäť vlastnícke
právo k nehnuteľnosti touto zmluvou ňou predvedenou na odporkyňu, pričom odporkyni stačilo tvrdenia
navrhovateľky popierať, a tým ich urobiť predmetom dokazovania, v ktorom bolo povinnosťou práve
navrhovateľky označovať a navrhovať dôkazy spôsobilé tvrdenia odporkyne urobiť nevierohodnými a
naopak schopné súd presvedčiť o pravdivosti svojich tvrdení.

Navrhovateľka však v konaní nebola schopná preukázať už jedno z prvých tvrdení z návrhu na začatie
konania a síce to, že v skutočnosti mala s odporkyňou uzavrieť ústnu kúpnu zmluvu, ktorá mala byť
skrytá pod písomne uzavretú darovaciu zmluvu. Takéto tvrdenie nebolo ničím konkrétnym podložené
okrem jej výpovede, malo vyplývať len z úvah o nelogickosti takéhoto činu (darovať byt cudzej osobe),

z potvrdenia jej úmyslu uzatvoriť práve kúpnu zmluvu a ďalej už len sprostredkovane cez svedecké
výpovede svojich detí, ktorým mala oznámiť svoj úmysel byť odporkyni predať, avšak až po uskutočnení
prevodudarovaním,sktorýmideťmisakontaktovalalenveľmisporadicky,aktorésaoprevodedozvedeli
až so značným odstupom času (až po jej presťahovaní do malometrážneho bytu t.j. po 10.10.2011),
po čom bezprostredne nasledovalo podanie predmetného žalobného návrhu (21.3.2012), pričom aj

svedecká výpoveď známej navrhovateľky (I. P.) o pomyselnom naložení navrhovateľkou s bytom jeho
predajom (uvedenie, že „byt sa predáva“) časovo korešponduje až s obdobím podania návrhu vo veci
(začiatok roka 2012 a následne obdobie leta roku 2012, podanie žalobného návrhu na súd marec
2012) a napokon i z psychickej nespôsobilosti navrhovateľky na takýto úkon, čo však bolo vyriešené
znaleckým dokazovaním, o ktorého výsledkoch nie je potreba pochybovať a polemizovať spôsobom

navrhovateľkou v odvolaní uvedenom. Napokon ani tvrdené uvedenie navrhovateľky do omylu tým,
že podmienkou na získanie malometrážneho bytu, ktorý navrhovateľka mala v úmysle získať bolo, že
nemôže mať iný byt a ani finančné prostriedky, čo ju malo primeť k tomu, aby podpísala darovaciu
zmluvu, čím by podmienku pridelenia takéhoto bytu splnila, nemohlo obstáť, pretože ak by sa tak aj
stalo,čovšakvkonanínavrhovateľkanepreukázala,lentvrdila,úspešnebysamohladovolaťneplatnosti

právneho úkonu len vtedy, ak by preukázala, že pred uskutočnením právneho úkonu využila možnosť
overiť si sama skutočnosti rozhodujúce pre uskutočnenie úkonu, teda či skutočne musí byť nemajetnou
k tomu, aby mohla získať malometrážny byt, čo navrhovateľka nielenže netvrdila, ale tým potom ani
nepreukázala.

Pokiaľ ide o odvolaciu argumentáciu namietaním tiesne a nápadne nevýhodných podmienok odvolací
súd uvádza nasledovné:

Medzi základné a dá sa povedať dominujúce zásady súkromného práva možno nepochybne zaradiť
zásadu zmluvnej slobody, zásadu rovnosti strán či zásadu ekvivalencie plnení. Všetky tieto zásady sa

uplatňujú alebo mali by sa uplatňovať v zmluvných vzťahoch, teda mali by byť akceptované pri tvorbe
zmluvných noriem.

Ak sú dohodnuté zmluvné plnenia navzájom v hrubom nepomere, možno uvažovať o aplikácii
ustanovenia § 49 Občianskeho zákonníka, v zmysle ktorého strana, ktorá uzavrela zmluvu v tiesni a za

nápadne nevýhodných podmienok, môže od zmluvy odstúpiť. Preto pokiaľ odvolateľka tvrdenou tiesňou
a nápadne nevýhodnými podmienkami, za ktorých mala darovaciu zmluvu uzavrieť sa snaží docieliť jej
neplatnosť, čo zákonodarca neumožňuje, táto argumentácia neobstojí, potom už bez potreby sa s ňou
bližšie zaoberať.Rovnako pokiaľ ide o tvrdený rozpor z dobrými mravmi, tu si je potrebné uvedomiť, že dobré mravy
sú neurčitým právnym pojmom, ktorého obsah je dopĺňaný judikatúrou. Často je problematické zistiť,

ktoré konkrétne okolnosti možno alebo nemožno subsumovať pod tento pojem. Vo všeobecnosti sa v
českej a slovenskej právnej vede zvykne o dobrých mravoch hovoriť ako o mimoprávnych hodnotách,
spoločných určitej spoločnosti na určitom stupni jej vývoja - chápané ako nespochybniteľné minimum
slušnosti všetkých spravodlivo uvažujúcich jedincov. Súhlasiť možno aj s chápaním dobrých mravov ako
súboru určitých spoločnosťou vytvorených a uznávaných pravidiel slušnosti, ktoré vedú jednotlivcov ako

k rešpektovaniu sa navzájom, tak aj k nepoškodzovaniu všeobecných záujmov spoločnosti (v zmysle jej
civilizačného zachovania. Podľa názoru odvolacieho súdu samotný fakt uzavretia darovacej zmluvy za
okolností prezentovaných navrhovateľkou, keď darovanie malo byť spôsobom ako sa dostať k prideleniu
iného bytu, i keď touto darovacou zmluvou sa zároveň malo osvedčovať splnenie podmienky, že žiadateľ
- tu navrhovateľka byt nemá a je nemajetná, pokiaľ s tým bola navrhovateľka uzrozumená a takto to
chcela, i keď byt darovala cudzej osobe, toto darovanie nespochybňovala viac než tri roky, pričom sa

tak stalo až potom, čo sa o darovaní dozvedeli deti navrhovateľky, ktoré sa s ňou dovtedy kontaktovali
skutočne len sporadicky, čo aj sami potvrdili, pričom keby boli v častejšom kontakte, čo je bežné pre
vzťah rodič - dieťa, možno by rozhodovanie navrhovateľky ako vlastníčky bytu, inak oprávnenej s ním
nakladať podľa vlastnej vôle, bolo iné, nemôže byť v rozpore s dobrými mravmi, pokiaľ sa uzavretie
takejto zmluvy neuskutočnilo za okolností ovplyvňujúcich slobodu vôle ukráteného subjektu, to sa však

v konaní nepreukázalo.

Navrhovateľkou navrhované dokazovanie až v odvolacom konaní, ktoré pre nedostatok zodpovedajúcej
aktivity predovšetkým navrhovateľky domáhajúcej sa súdnej ochrany odporkyňou popieraného práva, v
rozhodnom čase (teda pred vyhlásením napádaného rozsudku súdu prvého stupňa) navrhnuté nebolo,

preto bez preukázania že toto dokazovanie nemohlo byť vykonané pred súdom prvého stupňa zo
zákonných dôvodov, čo odvolateľka ani netvrdí, už nie je prípustné.

Za skutkový stav rozhodujúci pre rozhodnutie v prejednávanej veci tak musel byť vzatý skutkový
stav zistený súdom prvého stupňa, pričom sa musela uplatniť zásada zodpovednosti za neunesenie

dôkazného bremena, ktorá v prípadoch spornej vierohodnosti, tu i oboch strán sporu a nedostatku
dôkazov na podporu verzií ktorejkoľvek z nich musí ísť na vrub účastníka, ktorý žalobný návrh podal,
a ktorý sa obrátil na súd so svojou požiadavkou (neunesenie dôkazného bremena odporkyňou totiž
môže mať význam až v prípade úspešného splnenia si dôkaznej povinnosti navrhovateľkou spojeného
s presunom dôkazného bremena na odporkyňu, o taký prípad však v prejednávanej veci nešlo).

Ďalšie odvolacie argumenty odvolací súd považoval pre rozhodnutie vo veci samej za nerozhodné,
bez potreby sa nimi osobitne vysporiadavať. I podľa už konštantnej judikatúry tak národných, ako aj
nadnárodných súdov súd nemusí dať odpoveď na všetky otázky nastolené účastníkmi konania, ale
len na tie, ktoré majú pre vec podstatný význam, prípadne dostatočne objasňujú skutkový a právny

základrozhodnutiabeztoho,abyzachádzalidovšetkýchdetailovsporuuvádzanýchúčastníkmikonania.
Odôvodnenie rozhodnutia tak nemusí dať odpoveď na každú jednu poznámku, či pripomienku účastníka
konania, ktorý ju nastolil. Je však nevyhnutné, aby bolo reagované na podstatné a relevantné argumenty
účastníkov konania (porovnaj napríklad rozhodnutia ÚS SR II.ÚS 251/04, III.ÚS 209/04, II.ÚS 200/09 a
podobne). Na ďalšiu irelevantnú argumentáciu navrhovateľky zachádzajúcu podrobne do nadbytočných

detailov, nespôsobilú ovplyvniť výšku výživného, preto odvolací súd nepovažoval za potrebné reagovať
špecifickou odpoveďou.

Záver súdu prvého stupňa o neexistencii dôvodov na posúdenie neplatnosti darovacej zmluvy
účastníčok a tým nedôvodnosti určovacieho žalobného návrhu je tak podľa názoru odvolacieho súdu

dostatočne podložený, s vylúčením potreby a tým možnosti ďalšieho dokazovania, z čoho vyplýva, že v
prejednávanej veci neprichádzalo do úvahy vyhovenie žalobnému návrhu.

S poukazom na vyššie uvedenú argumentáciu, potom odvolací súd rozsudok súdu prvého stupňa
týkajúci výroku vo veci samej (t.j jeho zamietajúcej časti), ako vo výroku vecne správny, s použitím ust.

§ 219 ods. 1 O.s.p. potvrdil.Inak tomu bolo pri posudzovaní napadnutého výrokom o náhrade trov konania, kde odvolací súd dospel
k záveru, že odvolanie navrhovateľky je v tejto časti dôvodné, v dôsledku čoho bolo nevyhnuté tento
výrok rozsudku súdu prvého stupňa s použitím § 220 O.s.p. zmeniť.

Podľa ust. § 142 ods. 1 O.s.p. účastníkovi, ktorý mal vo veci plný úspech, súd prizná náhradu trov
potrebných na účelné uplatňovanie alebo bránenie práva proti účastníkovi, ktorý vo veci úspech nemal.

Podľa § 150 ods. 1 O.s.p. ak sú tu dôvody hodné osobitného zreteľa, nemusí súd výnimočne náhradu

trov konania celkom alebo sčasti priznať. Súd prihliadne najmä na okolnosti, či účastník, ktorému sa
priznáva náhrada trov konania uviedol skutočnosti a dôkazy pri prvom úkone, ktorý mu patril; to neplatí
ak účastník konania nemohol tieto skutočnosti a dôkazy uplatniť.

Principiálne nie je dôvod nesúhlasiť s okresným súdom v tom, že tu použitie ust. § 142 ods. 1 O.s.p.
(upravujúceho zásadu zodpovednosti za výsledok konania) prichádzalo do úvahy, nakoľko v danom

prípade bola odporkyňa v konaní plne úspešná, pretože žalobný návrh navrhovateľky súd prvého stupňa
zamietol.

Napriek tomu nie je možné prehliadnuť ust. § 150 O.s.p, z ktorého vyplýva, že ak sú tu dôvody
hodné osobitného zreteľa, nemusí súd výnimočne náhradu trov konania celkom alebo sčasti priznať.

Výnimočnosť použitia tohto ustanovenia, ako aj to, v čom súd videl, že išlo o prípad hodný osobitného
zreteľa, musí súd náležite odôvodniť, preto len strohé konštatovanie súdom prvého stupňa, že pre
použitie § 150 ods. 1 O.s.p. nevidel žiadny dôvod, neobstojí.

Aplikácia ustanovenia § 150 O.s.p. pri rozhodovaní o náhrade trov konania prichádza do úvahy v

prípadoch, keď sú naplnené všetky predpoklady na priznanie náhrady trov konania, avšak súd dôjde
k záveru, že sú tu dôvody hodné osobitného zreteľa, pre ktoré náhradu trov celkom alebo sčasti
neprizná. Musí však ísť o celkom výnimočný prípad, ktorý musí byť v rozhodnutí aj náležite odôvodnený.
Výnimočnosť môže spočívať tak v okolnostiach danej veci, ako aj v okolnostiach na strane účastníkov
konania. Pri posudzovaní okolností hodných osobitného zreteľa treba prihliadať na osobné, majetkové,

zárobkové a iné pomery všetkých účastníkov konania, a tiež na okolnosti, ktoré viedli účastníkov k
uplatneniu práva na súde a ich postoj v konaní (tu už s možnosťou zhodnotiť konkrétne správanie sa
účastníkov pred podaním návrhu na začatie konania na súd, resp. v priebehu konania, ale aj osobitosť
konania vzhľadom na jeho predmet). Nepriznanie náhrady trov konania musí zodpovedať zvláštnym
okolnostiam konkrétneho prípadu a jedným z rozhodujúcich hľadísk je aj to, aby sa takéto rozhodnutie

nejavilo ako neprimeraná tvrdosť voči účastníkovi a aby neodporovalo dobrým mravom.

Ustanovenie § 150 O.s.p. nie je možné považovať za predpis, ktorý by zakladal jeho voľnú možnosť
aplikácie (v zmysle svojvôle), ale ide o ustanovenie, podľa ktorého je súd povinný skúmať, či v
prejednávanej veci neexistujú zvláštne okolnosti hodné osobitného zreteľa, ku ktorým je potrebné pri

stanovení povinnosti nahradiť trovy konania výnimočne prihliadnuť. Ustanovenie § 150 O.s.p. preto
nie je možné vykladať tak, že je naň možné prihliadnuť kedykoľvek bez zreteľa na základné zásady
rozhodovania o trovách konania.

V danom prípade, na rozdiel od súdu prvého stupňa, odvolací súd nemohol prehliadnuť okolnosti

predchádzajúce sporu, konkrétne skutočnosť, že odporkyňa bola navrhovateľkou obdarovaná
nehnuteľnosťouniemalejhodnoty,akoajto,ženavrhovateľkajestaršiaosoba,bezprávnehovedomia,z
čoho za daných okolností prípadu skutočne možno ospravedlniť jej konanie, preto by priznanie náhrady
trov konania odporkyni odporovalo záujmu spravodlivého usporiadania vecí, navyše tu bolo významným
aj to, že navrhovateľka zbavením sa majetku značnej hodnoty (darovanej nehnuteľnosti odporkyni), už

len s príjmom predstavujúcim starobný dôchodok, kumulatívne s okolnosťami daného prípadu, spĺňa
požiadavku na posúdenie daného prípadu ako hodného osobitného zreteľa pre nepriznanie úspešnej
odporkyni náhrady jej trov konania.
S poukazom na vyššie uvedenú argumentáciu, bolo preto potrebné, aby odvolací súd napadnutý
rozsudok súdu prvého stupňa v časti o trovách konania, s použitím § 220 O.s.p. zmenil tak, že odporkyni

sa náhrada trov prvostupňového konania nepriznáva.Odvolací súd pri riadení sa už uvedenými úvahami odporkyni, ktorej inak vzniklo právo na náhradu trov i
odvolacieho konania v prejednávanej veci podľa ust.§ 224 ods. 1 a § 142 ods. 1 O.s.p., nepriznal žiadnu
náhradu trov i odvolacieho konania, čím rovnako došlo k uplatneniu ust. § 150 O.s.p.

Senát krajského súdu toto rozhodnutie prijal pomerom hlasov 3:0.

Poučenie:

Proti tomuto rozsudku nie je možné podať odvolanie.