Rozsudok ,
Prvostupňové nenapadnuté opravnými prostriedkami Rozhodnutie bolo vynesené dňa pondelok 28. september 2015

Súd: Okresný súd Galanta
Spisová značka: 10C/70/2015

Identifikačné číslo súdneho spisu: 2315200432
Dátum vydania rozhodnutia: 28. 09. 2015
Meno a priezvisko sudcu, VSÚ: JUDr. Eva Foltánová

ECLI: ECLI:SK:OSGA:2015:2315200432.1

ROZSUDOK V MENE

SLOVENSKEJ REPUBLIKY

Okresný súd Galanta v konaní pred sudkyňou JUDr. Evou Foltánovou, v právnej veci žalobkyne:

POHOTOVOSŤ, s.r.o., IČO 35 807 598, so sídlom Pribinova 25, Bratislava, zastúpený: Fridrich Paľko,
s.r.o., IČO 36 864 421, so sídlom Grösslingova 4, Bratislava, proti žalovanej: Slovenská republika, v jej
mene Ministerstvo spravodlivosti Slovenskej republiky, IČO 00 166 073, so sídlom Župné námestie 13,
Bratislava, o náhradu majetkovej škody a nemajetkovej ujmy, takto

r o z h o d o l :

Súd žalobu zamieta.

Súd žalovanej náhradu trov konania nepriznáva.

o d ô v o d n e n i e :

Žalobkyňa sa žalobou zo dňa 21.9.2012 doručenou súdu dňa 27.9.2012 domáhala, aby súd

medzitýmnym rozsudkom určil, že žalovaná je zodpovedná za škodu, ktorá vznikla žalobkyni
nesprávnym úradným postupom Okresného súdu Dunajská Streda, pretože tento nerozhodol o žiadosti
o vydanie poverenia na vykonanie exekúcie v exekučnom konaní vedenom pre pohľadávku žalobkyne,
ktorá vznikla neplnením záväzku vyplývajúceho zo zmluvy o úvere č. 2420147 dlžníkom (povinným): W.
B.,M..X.X.XXXX(kdepoprijatínávrhunavykonanieexekúciesúdnyexekútorpridelilč.EX12079/2008)
postupom, v ktorom by správne interpretoval a aplikoval ust. § 44 ods. 2 z.č. 233/1995 Z. z. Exekučný
poriadok a rozsudkom, aby uložil žalovanej povinnosť zaplatiť žalobkyni z titulu majetkovej škody

125,- Eur a z titulu nemajetkovej ujmy sumu 330,- Eur a nahradiť trovy konania. Ďalej žalobkyňa v
žalobe uviedla, že je právnickou osobou, ktorá vykonáva na základe registrácie podnikateľskú činnosť
v prevažnej miere v oblasti poskytovania krátkodobých úverov a v pozícii oprávneného v exekučnom
konaní navrhla písomným podaním postupom podľa § 38 a nasl. Exekučného poriadku súdnemu
exekútorovi vykonať exekúciu pre svoju pohľadávku, ktorá vznikla neplnením záväzku vyplývajúceho
zo Zmluvy o úvere č. 2420147 dlžníkom (povinným): W. B., M.. X.X.XXXX, pričom po prijatí návrhu na
vykonanie exekúcie súdny exekútor pridelil registráciou exekučnej veci číslo EX 12079/2008. Žalobkyňa

poznamenala, že na označenie exekučnej veci používa všetky informácie, ktoré má k dispozícii. Súdny
exekútor predložil návrh žalobkyne na vykonanie exekúcie spolu s exekučným titulom Okresnému súdu
Dunajská Streda a požiadal ho o udelenie poverenia. Prijatím žiadosti došlo k zákonnému založeniu
povinnosti súdu rozhodnúť o žiadosti v rámci priznanej právomoci a v zákonom stanovenej dobe.
Žalobkyňa v návrhu cituje znenia § 44 ods. 2 Exekučného poriadku účinných v období od 1.2.2002 do
31.5.2010, 1.6.2010 do 31.5.2011 a od 1.6.2011. Exekučný súd napriek tomu, že vec ním prejednávaná
nevykazovalaprvkynadmernejprávnejzložitosti,nevyžadovalasitakúspoluprácusúčastníkmikonania,

ktorá by mohla mať podstatný vplyv na čas potrebný k posúdeniu a rozhodnutiu rozhodol o žiadosti
o udelenie poverenia na vykonanie exekúcie až dňa 13.1.2009 (konanie začalo dňa 18.12.2008), a to
vydanímpoverenia.Krozhodnutiuožiadostitakdošlopouplynutízákonomstanovenejdoby(omeškanie
viac ako 6 mesiacov).Ako dôkaz označila žalobkyňa príslušný spis exekučného súdu, ktorý obsahuje všetky podstatné listiny
vysvetľujúce právne významné skutočnosti. Nesprávny úradný postup charakterizovala nevydaním
rozhodnutia v zákonom stanovenej lehote, resp. v primeranom čase a bez zbytočných prieťahov a

vykonaním úradného postupu bez splnenia zákonných podmienok.
Exekučný súd postupom podľa § 44 ods. 2 Exekučného poriadku spôsobom odporujúcim zákonu,
t.j. vykonaním procedúry preskúmania bez splnenia zákonných podmienok, keď súd bez ďalších
legálnych predpokladov založil svoju právomoc, dôsledkom ktorej zrealizoval úplný judiciálny proces,
čím sa postavil do pozície orgánu vykonávajúceho komplexné preskúmanie exekučného titulu metódou,

ktorá mu ako exekučnému súdu neprináleží, prekročil mieru možného rozhodovania a porušil tak
fundamentálnu zásadu právneho štátu - zásadu legality. Výsledkom takéhoto rozhodovanie je úplná
nemožnosť vykonať právo pre veriteľa. Exekučný súd nie je súdom podľa § 40 ZoRK, nekoná o zrušení
tuzemského rozhodcovského rozsudku a ani nepokračuje v konaní v rozsahu uvedenom v žalobe po
splnení podmienok v § 40 ZoRK. Exekučný súd tým, že svojim nelegálnym postupom vykonal opätovné
posúdenie práva žalobkyne na zaplatenie dlhu v časti istiny a to bez splnenia zákonných podmienok na

takýto postup, formálne vyvolal stav, ktorý založil prekážku veci rozhodnutej v právnom vzťahu medzi
žalobkyňou ako oprávneným a dlžníkom ako povinným odvíjajúceho svoju podstatu od uzatvorenej
vyššie označenej zmluvy o úvere. Na jednej strane totižto existuje právne relevantný exekučný titul
- rozsudok rozhodcovského súdu, ktorý nie je možné zrušiť pre uplynutie lehoty podľa § 41 ZoRK a
chýbajúci subjektívny prvok, ktorý vyvolá právne účinky, avšak je z pohľadu exekučného súdu materiálne

nevykonateľný a na druhej strane, nie je možné zo strany žalobkyne iniciovať občianske súdne konanie
a požadovať súdnu ochranu práva na zaplatenie istiny s príslušenstvom, pretože existenciou rozsudku
rozhodcovského súdu je vytvorená prekážka veci právoplatne rozhodnutej. Prekážka právoplatne
rozhodnutejvecitvoríneodstrániteľnúvadukonania,naktorújesúdpovinnýprihliadaťexoffo.Žalobkyňa
upozornila na to, že podľa platnej právnej úpravy je rozsudok rozhodcovského súdu rovnocenným

exekučným titulom s rozsudkom vydaným všeobecným súdom v občianskom súdnom konaní. Uviedla,
že popísaný postup exekučného súdu hodnotí ako nesprávny a v rozpore so zákonom, konkrétne s
ust. § 44 ods. 2 Exekučného poriadku, pretože v predmetnom prípade neexistuje okolnosť, ktorá by
umožňovala exekučnému súdu postupovať nesústredene a so zbytočnými prieťahmi tak, že k vydaniu
rozhodnutia o udelení poverenia na vykonanie exekúcie pristúpil až po veľmi dlhej dobe a rovnako

tak neexistuje okolnosť, ktorá by umožňovala vytvoriť stav zakladajúci reálnu nevymožiteľnosť istiny a
jej príslušenstva založením prekážky veci rozhodnutej. Uviedla, že nečinnosť okresného súdu nie je
ničím ospravedlniteľná, pretože počas špecifikovaného obdobia nevykonával vo veci také úkony, ktoré
mali smerovať k odstráneniu právnej neistoty, v ktorej sa žalobkyňa v predmetnej veci počas súdneho
konania nachádzala, čo je základným účelom práva zaručeného v článku 48 ods. 2 Ústavy Slovenskej

republiky.
Žalobkyňa uviedla, že si z dôvodu nesprávneho úradného postupu exekučného súdu uplatňuje
náhradu majetkovej škody ako aj nemajetkovej ujmy v peniazoch, ktorú vyčíslila tak, že jej vznikla
majetková škoda v celkovej výške 125,- Eur predstavujúca náhradu istiny s príslušenstvom, ktorá
viac nemôže byť priznaná právoplatným rozhodnutím všeobecného súdu v občianskom súdnom

konaní vedenom proti dlžníkovi zo záväzkového zmluvného vzťahu založeného Zmluvou o úvere,
nemôže preto tiež nastať akceptácia návrhu na nútené vymáhanie istiny s príslušenstvom zo strany
exekučného súdu. Zároveň si žalobkyňa uplatnila aj náhradu nemajetkovej ujmy v peniazoch, pretože
samotné konštatovanie porušenia práva na súdnu ochranu zaručeného čl. 46 ods. 1 Ústavy Slovenskej
republiky a práva na spravodlivý súdny proces zaručeného čl. 6 ods. 1 Európskeho dohovoru

o ochrane ľudských práv a základných slobôd nie je dostatočným zadosťučinením vzhľadom na
ujmu spôsobenú nesprávnym úradným postupom. Uviedla, že nesprávnym úradným postupom došlo
k zmareniu legitímneho očakávania žalobkyne, že správnym a zákonným postupom súdu dôjde k
vymoženiu jeho pohľadávky. Uviedla, že žalobkyňa mohla ak by došlo k rozhodnutiu exekučného
súdu v zákonnej lehote včas, efektívne a účinne uskutočniť rad iných krokov smerujúcich k zvýšeniu

úspechu mimosúdneho zabezpečenia vymožiteľnosti jej pohľadávky a jej príslušenstva, pretože by
vedela, že žiadosť o udelenie poverenia bola zamietnutá. Postup exekučného súdu zamedzil jej správať
sa so starostlivosťou riadneho hospodára. Uviedla, že náhradu nemajetkovej ujmy žalobkyňa vníma ako
spravodlivú satisfakciu za konkrétne porušenie jej zákonných nárokov a základných práv a uviedla aj
ďalšie dôvody na podporu svojej žiadosti o náhradu nemajetkovej ujmy a to: - neexistencia akéhokoľvek

účinného vnútroštátneho prostriedku nápravy spôsobilého reštituovať vzniknutú situáciu resp. vyvolaný
zásah do zákonných nárokov a základných práv navrhovateľa v spojení s absolútnou nemožnosťou
súdneho uplatňovania pohľadávky a jej príslušenstva vyvolala u žalobkyne, resp. u členov riadiacich
orgánovspoločnosti,akoajujejmajiteľovpocityfrustrácie,úzkosti,nespravodlivosti,neistotyanedôveryv právo na rovnosť v spoločnosti, - vytvorenie absolútnej nemožnosti súdneho uplatňovania pohľadávky
a jej príslušenstva spôsobilo v súvislosti s vymáhanou pohľadávkou a jej príslušenstvom zánik ďalších
plánovaných podnikateľských aktivít navrhovateľa, ako aj zánik už vytvorených podnikateľských plánov,

vyvolaná strata zisku z realizovaného obchodu spôsobila hospodársku stratu na strane žalobkyne, ale
aj na strane jej majiteľov, - nezákonným zásahom vyvolaná situácia ovplyvnila ďalšie podnikateľské
postupy žalobkyne spôsobila neistotu v plánovaní ďalších rozhodnutí, ktoré mohla prijať. Uviedla, že
všeobecný súd pri realizácii základného práva na súdnu ochranu podľa Ústavy Slovenskej republiky a
podľa Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd je povinný aplikovať ústavnú požiadavku

jednoduchého práva, že každý má právo na rozhodnutie podľa relevantnej právnej normy a realizácia
základného práva na súdnu ochranu predpokladá, že účastníkovi súdneho konania sa súdna ochrana
poskytne v zákonom predpokladanej kvalite. Potreba náhrady nemajetkovej ujmy má svoj základ
v požiadavke na spravodlivé usporiadanie vzťahov a dosiahnutie adekvátnej nápravy a primeranej
satisfakcie za porušenie základných práva a princípov právneho štátu.
Žalobkyňa si uplatňuje ako primeranú náhradu nemajetkovej ujmy za vnútorné zásahy do spoločnosti,

ovplyvňovanie podnikateľského plánovania a rozhodovania, porušenie jej práv, stratu legitímnych
očakávaní, že nastane v zákonnom čase stav predpokladaný zákonom, stratu dôvery v právo a v
spravodlivé riešenie veci a zamedzenie vymoženiu pohľadávky cestou exekúcie (spôsobené v priamej
príčinnej súvislosti s nesprávnym úradným postupom exekučného súdu) sumu 495,- Eur.

Žalobkyňa uviedla, že postupovala podľa ust. § 15 ods. 1 zákona č. 514/2003 Z.z. a písomnou žiadosťou
požiadala žalovanú o predbežné prerokovanie jej nároku na náhradu škody, žalovaná však do podania
žaloby na žiadosť pozitívne nereagovala.

Žalovaná vo vyjadrení k žalobe zo dňa 27.3.2013 uviedla, že žalobu navrhuje zamietnuť. Zo žaloby

nie je jasný titul nároku na náhradu škody. Jednak žalobkyňa namieta nezákonné konanie v podobe
nerozhodnutia v zákonom stanovenej lehote, ale zároveň namieta nesprávny úradný postup v podobe
prieťahov. V žalobách sa tieto tituly prelínajú a žalobkyňa jednoznačne neuvádza, z ktorého titulu si
uplatňuje svoj nárok. Čo sa týka prieťahov v konaní žalobkyňa v žalobe neuvádza, aké kroky podnikla
na odstránenie neželaného stavu. Žalovaná má za to, že všeobecný súd v konaní o náhradu škody nie

je oprávnený posudzovať prieťahy v konaní súdu, túto právomoc má iba predseda súdu alebo Ústavný
súd SR.
Dňa 23.4.2012 boli žalovanej doručené prvé žiadosti o predbežné prerokovanie nároku na náhradu
škody zo dňa 23.4.2012, vzhľadom na skutočnosť, že už dňa 27.9.2012 boli okresnému súdu doručené
žaloby, je zrejmé, že žalobkyňa ich nepodala po uplynutí 6 mesačnej lehoty, ale skôr, pričom poškodený

podľa § 16 ods. 4 zákona č. 514/2003 Z. z., sa práva na náhradu škody spôsobenej pri výkone verejnej
moci môže domáhať na súde až po uplynutí šiestich mesiacov odo dňa prijatia jeho žiadosti o predbežné
prerokovanie nároku na náhradu škody, preto má za to, že ide o predčasne uplatnený nárok na súde.
Žalobkyňa neposkytla žiadnu súčinnosť, a tým zmarila akúkoľvek možnosť predbežne prerokovať nárok
na náhradu škody, o čo sama požiadala.

K nesprávnemu úradnému postupu žalovaná uviedla, že nesprávny úradný postup nemá legálnu
definíciu, v súlade s rozhodovacou praxou súdov ho možno vymedziť ako porušenie právnou normou
ustanoveného predpísaného postupu štátneho orgánu, ktorý nenašiel svoj bezprostredný výraz vo
vydanom rozhodnutí. Teda akýkoľvek postup súdu, ktorý nájde svoj bezprostredný výraz vo vydanom
rozhodnutí, nemôže byť nesprávnym úradným postupom a zodpovednosť štátu za škodu spôsobenú

nesprávnym úradným postupom je vylúčená. Zo žalobkyňou prednesených skutkových okolností je
zrejmé, že nemôže ísť ani o zodpovednosť za škodu spôsobenú nezákonným rozhodnutím, nakoľko
podľa § 6 ods. 1 zák. č. 514/2003 Z.z. by právoplatné rozhodnutie, ktorým bola škoda spôsobená,
muselo byť zrušené alebo zmenené pre nezákonnosť príslušným orgánom, čo v prípade zamietnutia
žiadosti o udelenie poverenia splnené nebolo. Žalobkyňa uviedla, že súd prekročil svoju rozhodovaciu

právomoc, keď vykonal opätovné posúdenie práva žalobkyne na zaplatenie dlhu. Podľa uznesenia
Ústavného súdu SR z 3.3.2011 č.k. IV.ÚS 60/2011-13, uznesenia Najvyššieho súdu SR z 13.10.2011 sp.
zn. 3Cdo/146/2011, uznesenia Najvyššieho súdu SR z 26.09.2011 sp. zn. 3MCdo/11/2010, uznesenia
Najvyššieho súdu SR z 29.03.2011 sp. zn. 5Cdo/291/2010 vnútroštátny súd má povinnosť ex offo
preskúmať materiálnu správnosť rozhodcovského rozsudku, nekalú povahu rozhodcovskej doložky

rozhodcovského rozsudku vydaného bez účasti spotrebiteľa, preskúmať, či rozhodcovské konanie
prebehlo na základe uzavretej rozhodcovskej zmluvy, a to v takom rozsahu, v akom mu to umožňujú
vnútroštátne procesné pravidlá v rámci obdobných opravných prostriedkov vnútroštátnej povahy.Z § 44 ods. 2 Exekučného poriadku vyplýva, že lehota 15 dní sa nevzťahuje na vydanie rozhodnutia
v podobe zamietnutia žiadosti o udelenie poverenia, ale prípadu, keď súd poverí exekútora vykonaním
exekúcie. Z rozhodnutia Ústavného súdu sp. zn. I. ÚS 16/02 vyplýva, že samotné nedodržanie zákonom

stanovenej lehoty neznamená automaticky prieťahy v konaní. Žalovaná ďalej uviedla, že podľa § 9
ods. 2 zákona č. 514/2003 Z.z. pri posudzovaní nesprávneho úradného postupu súdu spočívajúceho v
porušení povinnosti urobiť úkon alebo vydať rozhodnutie v zákonom ustanovenej lehote, v nečinnosti
pri výkone verejnej moci alebo v zbytočných prieťahoch v konaní, možno vychádzať len z výsledkov
vybavenia sťažnosti na prieťahy, z právoplatného rozhodnutia vydaného v disciplinárnom konaní, ktorým

sa rozhodlo o tom, že sudca sa dopustil disciplinárneho previnenia, ktoré má za následok prieťahy v
súdnom konaní, právoplatného rozhodnutia Európskeho súdu pre ľudské práva, ktorým sa rozhodlo, že
bolo porušené právo na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov, alebo z právoplatného rozhodnutia
Ústavného súdu SR o ústavnej sťažnosti, ktorým Ústavný súd SR konštatoval, že sa porušilo právo
na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov. Žalobkyňa uvedené nepreukázala a preto nie je
preukázaný nesprávny úradný postup spočívajúci v existencii prieťahov. Všeobecný súd v konaní o

náhradu škody nie je oprávnený posudzovať prieťahy v konaní súdu, túto právomoc má napr. predseda
súdu alebo Ústavný súd SR.
Žalobkyňa nepreukázala existenciu škody a nároky, ktoré si uplatňuje, je možné považovať za
hypotetické. Čo sa týka materiálnej škody, podľa tvrdení žalobkyne, vyčíslila túto škodu vo výške
istiny s príslušenstvom, ktorá podľa jej názoru nemôže byť viac priznaná právoplatným rozhodnutím

všeobecného súdu v občianskom súdnom konaní vedenom proti dlžníkovi zo záväzkového zmluvného
vzťahu založeného Zmluvou o úvere. Žalobkyňa nepreukázala existenciu dlžníka, ako úplný základ
pre preukázanie toho, čoho sa domáha, ani existenciu právoplatného rozhodnutia o zamietnutí žiadosti
o udelenie poverenia, ani nevymožiteľnosť pohľadávky. Žalovaná uviedla, že nie je pravdivé tvrdenie
žalobkyne, že nie je možné vymôcť pohľadávku od dlžníka a tvrdenie, že rozhodnutie v podobe

zamietnutia žiadosti o udelenie poverenia spôsobuje nevymožiteľnosť pohľadávky, pretože rozhodnutie
v podobe zamietnutia žiadosti o udelenie poverenia preukázalo iba nespôsobilosť konkrétneho
rozhodcovského rozsudku byť exekučným titulom. Žalobkyňa však mala možnosť získať iný exekučný
titul a to napríklad podaním návrhu na začatie konania, resp. platobným rozkazom, čo nevykonala a
svojou nečinnosťou sama prispela k situácii, ktorú namieta a ak by aj nastala situácia, že si toto právo

žalobkyňa uplatnila novým návrhom, musela by preukázať v prvom rade, že by jej súd priznal bez
akýchkoľvek pochybností požadované nároky od dlžníka v sume, v ktorej ich požaduje od žalovanej
(čo však nepreukázala a ani preukázať nemôže) a v druhom rade, že pohľadávka je nevymožiteľná v
dôsledkupochybeniaokresnéhosúdu;toznamená,ženebyťnesprávnehoúradnéhopostupuokresného
súdu, došlo by k riadnemu a plnohodnotnému vymoženiu pohľadávky. Túto skutočnosť však žalobkyňa

nepreukázala a ani nepreukáže, a to najmä (ale nielen) s ohľadom na skutočnosť, že niektorí dlžníci
by boli insolventní, niektorí dlžníci by boli po smrti, atď.., preto má za to, že nemôže žalovaná niesť
zodpovednosť a nahrádzať žalobkyni materiálnu škodu tak, ako si ju uplatnila v tomto konaní, pretože
žalobkyňa nepreukázala vznik a ani výšku škody.
K uplatnenej nemajetkovej ujme žalovaná citovala ust. § 17 ods. 3 zákona č. 514/2003 Z.z. a uviedla,

že vznik nemajetkovej ujmy u právnických osôb a fyzických osôb je odlišný, pocity členov riadiacich
orgánov spoločnosti v podobe frustrácie, úzkosti, neistoty a nedôvery sú irelevantné v predmetnom
konaní, keďže si náhradu škody a nemajetkovej ujmy uplatňuje spoločnosť, ako právnická osoba,
pričom žalobkyňa poukazuje aj na zánik podnikateľských aktivít a plánov, ale tieto nie sú bližšie
konkretizované a taktiež nespresnila v čom a ako situácia ovplyvnila jej ďalšie podnikateľské postupy.

Požadovaná náhrada nemajetkovej ujmy vo výške 20 % z istiny a príslušenstva nie je podložená
akýmikoľvek reálnymi skutočnosťami či rozumnou úvahou. Žalovaná považuje za krajne nesprávny
spôsob určenia náhrady nemajetkovej ujmy percentuálnou čiastkou z tvrdenej skutočnej škody. Pri
uplatňovaní nároku na náhradu nemajetkovej ujmy je potrebné preukázať, že konštatovanie porušenia
práva nie je dostačujúcim zadosťučinením, čo z uvedených žalôb nevyplýva, preto žalovaná nemá za

preukázaný tak vznik nemajetkovej ujmy ako ani to, že by sa mala poskytnúť jej náhrada v peniazoch.
Podnikateľská činnosť žalobkyne podnietila zvýšenú potrebu ochrany práv spotrebiteľov na všetkých
úrovniach štátnej moci, žalobkyňa je vnímaná ako spoločnosť využívajúca neprijateľné podmienky,
zneužívajúc slabé finančné a právne vedomie nízkopríjmových osôb, a v takomto prípade aj súdna moc
musí pozornejšie skúmať akékoľvek podanie žalobkyne, a to najmä v prípade návrhu na vykonanie

exekúcie, kde v prípade žalobkyne automaticky nastáva zvýšené riziko ohrozenia alebo porušenia práva
spotrebiteľa. S prihliadnutím na popísanú charakteristiku podnikateľskej činnosti žalobkyne považuje
žalovaná za konanie v rozpore s dobrými mravmi, pokiaľ si žalobkyňa uplatňuje nárok na náhradu
škody voči štátu, keďže uplatnená škoda mala vzniknúť práve pri spornej a negatívne vnímanejpodnikateľskej aktivite žalobkyne a súčasne v takejto situácii platí, že aj v prípade porušenia práva
žalobkyne už samotné konštatovanie porušenia práv musí byť považované za dostačujúce a vylučuje
možnosť priznania prípadného nároku žalobkyne na náhradu nemajetkovej ujmy voči štátu. Žalovaná

ďalej uviedla, že na základe uvedených skutočností zastáva názor, že žalobca nepreukázal, že by
činnosťou súdu došlo k nesprávnemu úradnému postupu, nepreukázal vznik ani výšku skutočnej škody,
ani prípadnej nemajetkovej ujmy, a tým pádom neexistuje ani príčinná súvislosť medzi nesprávnym
úradným postupom súdu. Pre nepreukázanie splnenia základných podmienok pre priznanie náhrady
škody v zmysle zákona č. 514/2003 Z. z. žalovaná považuje žalobu za právne neopodstatnenú a žiada,

aby ju súd v celom rozsahu zamietol a žalovanej priznal náhradu trov konania.

Žalobkyňa sa v stanovisku k vyjadreniu žalovanej zo dňa 7.6.2013 doručenom súdu dňa 21.6.2013
vyjadrila k jednotlivým námietkam žalovanej, pričom sa odvolávala na skutočnosti uvedené v žalobe
a rozšírila právnu argumentáciu. Uviedla, že nesprávny úradný postup vidí v tom, že exekučný
súd nerozhodol o návrhu v zákonom predpokladanom čase (v legálnej lehote) a po uplynutí takto

predpokladaného času bol v konaní bezdôvodne nečinný, čím spôsobil zbytočné prieťahy. Doplnila, že
štátny orgán musí vo veci konať aj bez urgencií a sťažností účastníka konania, ak mu v tom nebránia
objektívne prekážky (ide o zákonný príkaz). Preto je pre existenciu prieťahov v konaní, porušenie
povinnosti orgánu verejnej moci urobiť úkon alebo vydať rozhodnutie v zákonom stanovenej lehote, ako
aj pre nečinnosť súdu, právne irelevantné zaoberať sa typom a počtom urgencií a sťažností. Žalobca

poprel, že by maril predbežné prerokovanie nároku na náhradu škody. Žalobca odmietol vykreslenie
jeho podnikateľských aktivít uvedené žalovanou.
Krajský súd v Trnave rozhodol o tom, že sudcovia Okresného súdu v Dunajskej Strede sú vylúčení z
prejednávania a rozhodovania veci vedenej pod sp. zn. 10C/177/2012 a vec prikázal na prejednanie a
rozhodnutie Okresnému súdu Galanta, ktorému vec napadla 8.2.2013. Okresný súd Galanta uznesením

z 9.12.2014 sp. zn. 23C/27/2013 návrhy pôvodne vedené na Okresnom súde Dunajská Streda pod sp.
zn. 10C/177/2012 vylúčil na samostatné konania.

Podľa ust. § 115a ods. 2 O.s.p. pojednávanie nie je potrebné nariaďovať ani v drobných sporoch.
Podľa ust. § 200ea O.s.p. ak v priebehu konania dosiahne predmet konania sumu 1.000,- eur, od toho

okamihu ide o drobný spor.
Podľa ust. § 156 ods. 3 O.s.p. vo veciach, v ktorých súd rozhoduje rozsudkom bez nariadenia ústneho
pojednávania, oznámi miesto a čas verejného vyhlásenia rozsudku na úradnej tabuli súdu v lehote
najmenej päť dní pred jeho vyhlásením.

Nakoľko sa jedná o drobný spor, v zmysle ustanovenia § 115a ods. 2 O. s. p. rozhodol súd vo veci
bez nariadenia pojednávania, pričom vychádzal z predložených písomných dôkazov. Dňa 3.7.2015 bolo
na úradnej tabuli súdu oznámené, že dňa 28.9.2015 o 10.00 hod. v pojednávacej miestnosti P8 bude
vo veci verejne vyhlásený rozsudok podľa ust. § 115a ods. 2 O.s.p.. Účastníci konania na verejnom
vyhlásení rozsudku neboli prítomní.

Súd vo veci vykonal dokazovanie oboznámením sa s podstatným obsahom Návrhu zo dňa 21.9.2012,
Vyjadrenia žalovanej zo dňa 27.3.2013, so stanoviskom žalobcu zo dňa 7.6.2013, v časti, v ktorej sa
vzťahujú k prejednávanej veci, so znaleckým posudkom, s podstatným obsahom spisu Okresného súdu
Dunajská Streda spisová značka 7Er/8/2009 a zistil tento skutkový stav veci:

Z obsahu spisu Okresného súdu Dunajská Streda sp. zn. 7Er/8/2009 súd zistil, že návrh na vykonanie
exekúcie bol spísaný 18.12.2008 na exekútorskom úrade JUDr. Rudolfa Krutého v Bratislave. Dňa
8.1.2009 podal súdny exekútor JUDr. Rudolf Krutý na Okresný súd Dunajská Streda žiadosť o udelenie
poverenia na vykonanie exekúcie vo veci oprávnenej POHOTOVOSŤ, s.r.o. proti povinnému W. B. na
vymoženie istiny 389,03 Eur s príslušenstvom (exekučným titulom v danej veci bol Rozsudok Stáleho

rozhodcovského súdu č.k. SR 10092/08, vydaný Slovenskou rozhodcovskou, a.s. dňa 13.10.2008,
právoplatný 27.10.2008, vykonateľný 30.10.2008). Súd vydal poverenie č. k. 7Er/8/2009-8 zo dňa
13.1.2009.
Pokiaľ ide o posúdenie návrhu a stanoviska žalobkyne a vyjadrenia žalovanej súd vychádzal z ich
obsahu. Právne posúdenie zistených okolností a ich podriadenie pod určitú právnu normu je úlohou

súdu.

Podľa § 3 ods. 1 písm. d) zákona č. 514/2003 Z. z. o zodpovednosti za škodu spôsobenú pri výkone
verejnej moci, štát zodpovedá za podmienok ustanovených týmto zákonom za škodu, ktorá bolaspôsobená orgánmi verejnej moci, okrem tretej časti toho zákona pri výkone verejnej moci nesprávnym
úradným postupom.

Podľa § 3 ods. 2 zákona č. 514/2003 Z. z. o zodpovednosti za škodu spôsobenú pri výkone verejnej
moci zodpovednosti podľa odseku 1 sa nemožno zbaviť.

Podľa § 4 ods. 1 písm. a) zákona č. 514/2003 Z. z, o zodpovednosti za škodu spôsobenú pri výkone
verejnej moci vo veci náhrady škody, ktorá bola spôsobená orgánom verejnej moci podľa § 3 ods. 1,

koná v mene štátu Ministerstvo spravodlivosti Slovenskej republiky, ak škoda vznikla v občianskom
súdnom konaní alebo v trestnom konaní a ak tento zákon neustanovuje inak.

Podľa § 9 ods. 1 zákona č. 514/2003 Z. z. o zodpovednosti za škodu spôsobenú pri výkone verejnej moci
štát zodpovedá za škodu spôsobenú nesprávnym úradným postupom. Za nesprávny úradný postup sa
považuje aj porušenie povinnosti orgánu verejnej moci urobiť úkon alebo vydať rozhodnutie zákonom

ustanovenejlehote,nečinnosťorgánuverejnejmociprivýkoneverejnejmoci,zbytočnéprieťahyvkonaní
alebo iný nezákonný zásah do práv, právom chránených záujmov fyzických osôb a právnických osôb.

Podľa § 9 ods. 2 zákona č. 514/2003 Z. z. o zodpovednosti za škodu spôsobenú pri výkone verejnej moci
v znení účinnom od 1.1.2013 Pri posudzovaní nesprávneho úradného postupu súdu spočívajúceho v

porušení povinnosti urobiť úkon alebo vydať rozhodnutie v zákonom ustanovenej lehote, v nečinnosti
pri výkone verejnej moci alebo v zbytočných prieťahoch v konaní možno vychádzať len z výsledkov
vybavenia sťažnosti na prieťahy, žiadosti o prešetrenie vybavenia sťažnosti na prieťahy, z právoplatného
rozhodnutia vydaného v disciplinárnom konaní, ktorým sa rozhodlo o tom, že sudca sa dopustil
disciplinárneho previnenia, ktoré má za následok prieťahy v súdnom konaní, právoplatného rozhodnutia

Európskeho súdu pre ľudské práva, ktorým sa rozhodlo, že bolo porušené právo na prerokovanie veci
bez zbytočných prieťahov alebo z právoplatného rozhodnutia Ústavného súdu Slovenskej republiky
o ústavnej sťažnosti, ktorým Ústavný súd Slovenskej republiky konštatoval, že sa porušilo právo na
prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov.

Podľa § 9 ods. 4 zákona č. 514/2003 Z. z. o zodpovednosti za škodu spôsobenú pri výkone verejnej
moci Právo na náhradu škody spôsobenej nesprávnym úradným postupom má ten, komu bola takým
postupom spôsobená škoda.

Podľa § 15 ods. 1 zákona č. 514/2003 Z. z. o zodpovednosti za škodu spôsobenú pri výkone

verejnej moci Nárok na náhradu škody spôsobenej nezákonným rozhodnutím, nezákonným zatknutím,
zadržaním alebo iným pozbavením osobnej slobody, rozhodnutím o treste, o ochrannom opatrení alebo
rozhodnutím o väzbe, ako aj nárok na náhradu škody spôsobenej nesprávnym úradným postupom
je potrebné vopred predbežne prerokovať na základe písomnej žiadosti poškodeného o predbežné
prerokovanie nároku (ďalej len "žiadosť") s príslušným orgánom podľa § 4 a 11.

Podľa § 16 ods. 1 zákona č. 514/2003 Z. z. o zodpovednosti za škodu spôsobenú pri výkone verejnej
moci Zo žiadosti musí byť zrejmé, kto náhradu škody žiada, ktorej veci sa týka, titul, z ktorého sa nároku
na náhradu škody domáha, akým spôsobom škoda vznikla a čoho sa poškodený domáha. V žiadosti a
pri uplatnení nároku na náhradu škody na súde je poškodený povinný uviesť požadovanú výšku náhrady

škody a označiť orgán verejnej moci, ktorý mu škodu spôsobil.

Podľa § 16 ods. 4 zákona č. 514/2003 Z. z. o zodpovednosti za škodu spôsobenú pri výkone
verejnej moci ak príslušný orgán neuspokojí nárok na náhradu škody alebo uspokojí iba jeho časť do
šiestich mesiacov odo dňa prijatia žiadosti alebo ak príslušný orgán písomne oznámi poškodenému,

že neuspokojí jeho nárok na náhradu škody, môže sa poškodený domáhať uspokojenia nároku alebo
jeho neuspokojenej časti na súde. Pri uplatnení nároku na súde môže poškodený požadovať úhradu
len v rozsahu nároku, ktorý bol predbežne prerokovaný, a z titulu, ktorý bol predbežne prerokovaný. Ak
súd rozhodnutím o náhrade škody prizná poškodenému aj úrok z omeškania, lehota omeškania začína
príslušnému orgánu plynúť najskôr dňom oznámenia, že neuspokojí nárok na náhradu škody, alebo

uplynutím šesťmesačnej lehoty na predbežné prerokovania nároku, ak súd neurčí začiatok jej plynutia
neskôr.Podľa § 17 ods. 1 zákona č. 514/2003 Z. z. o zodpovednosti za škodu spôsobenú pri výkone verejnej
moci uhrádza sa skutočná škoda a ušlý zisk.

Podľa § 17 ods. 2 zákona č. 514/2003 Z. z. o zodpovednosti za škodu spôsobenú pri výkone verejnej
moci v prípade, ak iba samotné konštatovanie porušenia práva nie je dostatočným zadosťučinením
vzhľadom na ujmu spôsobenú nezákonným rozhodnutím alebo nesprávnym úradným postupom,
uhrádza sa aj nemajetková ujma v peniazoch, ak nie je možné uspokojiť ju inak.

Podľa § 19 ods. 1 zák. č. 514/2003 Z. z. o zodpovednosti za škodu spôsobenú pri výkone verejnej
moci právo na náhradu škody sa premlčí za tri roky odo dňa, keď sa poškodený dozvedel o škode. Ak
je podmienkou uplatnenia práva na náhradu škody zrušenie alebo zmena právoplatného rozhodnutia,
plynie premlčacia lehota odo dňa doručenia /oznámenia/ rozhodnutia.

Podľa § 19 ods. 3 zák. č. 514/2003 Z. z. o zodpovednosti za škodu spôsobenú pri výkone verejnej

moci Lehota neplynie počas predbežného prerokovania nároku podľa § 15 odo dňa podania žiadosti
do skončenia prerokovania, najdlhšie však počas šiestich mesiacov.

Podľa § 44 ods. 2 zákona č. 233/1995 Z. z. Exekučného poriadku platného od 01.07.2010 do 31.05.2011
Súd preskúma žiadosť o udelenie poverenia na vykonanie exekúcie, návrh na vykonanie exekúcie a

exekučný titul. Ak súd nezistí rozpor žiadosti o udelenie poverenia na vykonanie exekúcie alebo návrhu
na vykonanie exekúcie alebo exekučného titulu so zákonom, do 15 dní od doručenia žiadosti písomne
poverí exekútora, aby vykonal exekúciu, táto lehota neplatí, ak ide o exekučný titul podľa § 41 ods. 2
písm. c) a d). Ak súd zistí rozpor žiadosti alebo návrhu alebo exekučného titulu so zákonom, žiadosť
o udelenie poverenia na vykonanie exekúcie uznesením zamietne. Proti tomuto uzneseniu je prípustné

odvolanie.

Podľa § 41 ods. 2 písm. d), zákona č. 233/1995 Z. z. Exekučného poriadku platného od 01.72010
do 31.05.2011 podľa tohto zákona možno vykonať exekúciu aj na podklade vykonateľných rozhodnutí
rozhodcovských komisií a zmierov nimi schválených.

Podľa § 41 ods. 2 písm. d) zákona č. 233/1995 Z. z. Exekučného poriadku platného od 01.07.2011
podľa tohto zákona možno vykonať exekúciu aj na podklade vykonateľných rozhodnutí rozhodcovských
súdov a rozhodcovských komisií a zmierov nimi schválených.

Súd sa ako s prvou vyporiadal s námietkou žalovanej, že žaloba bola podaná predčasne. Žalobkyňa sa
podaním adresovaným priamo žalovanej a doručeným dňa 23.4.2012 domáhal v zmysle § 15 ods. 1 a
§ 16 ods. 4 zák.č. 514/2003 Z.z. predbežného prerokovania a uspokojenia nároku na náhradu škody.
Medzi podaním žiadosti o predbežné prejednanie nároku a podaním žaloby nebola dodržaná zákonná
lehota 6 mesiacov. Táto však uplynula počas tohto konania a preto má súd za to, že námietka žalovanej

nie je dôvodná. Bolo nesporné, že nárok na náhradu škody alebo jeho časť do šiestich mesiacov zo
stany žalovanej uspokojený nebol.

Žalobkyňa sa domáhala náhrady škody za nesprávny úradný postup z dôvodu nevydania rozhodnutia v
zákonom stanovenej lehote, resp. v primeranom čase a bez zbytočných prieťahov a z dôvodu vykonania

úradného postupu bez splnenia zákonných podmienok.

Súd v tomto prípade neskúmal, či prišlo k prieťahom v konaní. Zisťoval, či došlo k nedodržaniu zákonnej
lehoty, z akého dôvodu, či bol vykonaný úradný postup bez splnenia zákonných podmienok a či je to
dôvod na náhradu škody, resp. či vôbec nejaká škoda vznikla. V danom prípade mal súd za preukázané,

že exekučný súd udelil dňa 13.1.2009 poverenie, pričom žiadosť o udelenie poverenia na vykonanie
exekúcie bola súdu doručená dňa 8.1.2009, t.j. poverenie bolo vydané včas.

V zmysle § 41 ods. 2 písm. d) zákona č. 233/1995 Z. z. bolo v čase podania návrhu na vydanie poverenia
možné vydať poverenie, na základe vykonateľných rozhodnutí rozhodcovských komisií a zmierov nimi

schválených, ako exekučného titulu. Podľa žalobkyne rozhodcovský rozsudok je exekučný titul podľa
§ 41 ods. 2 písm. i) Exekučného poriadku. Rozhodcovský rozsudok ako exekučný titul bol uvedený
do § 41 ods. 2 písm. d) Exekučného poriadku novelou účinnou od 01.06.2011. Takáto novela by bola
nadbytočná, ak by išlo o exekučný titul podľa písmena i). Skutočnosti, že rozhodcovský rozsudok sa zaexekučný titul považoval podľa písmena d) nasvedčuje aj komentár k § 44 ods. 2 Exekučného poriadku,
podľaktoréhoknoveleúčinnejod01.06.2011ozániku15dňovejlehotynavydaniepoverenianazáklade
rozhodcovského rozsudku došlo z dôvodu potreby preskúmavania písomností, pre prípad neprípustnosti

exekúcie. Uvedená novela č. 144/2010 Z. z. sa vzťahuje aj na konania začaté pred účinnosťou tohto
zákona (ASPI komentár k § 44 Exekučného poriadku). K vydávaniu poverení na základe exekučného
titulu rozhodcovského rozsudku dochádzalo a dochádza podľa § 41 ods. 2 písm. d) Exekučného
poriadku. Zhodný názor vyplýva i z rozhodnutia KS v Prešove sp. zn. 6 CoE 60/2011 z 19.05.2011. Pre
výklad zákona je podstatný úmysel zákonodarcu - Národnej Rady SR prezentovaný v dôvodovej správe

k novele § 41 ods. 2 písm. d) Exekučného poriadku. V podstate podľa zdôvodnenia navrhovateľa by
súd musel vydávať poverenie na základe rozhodcovského rozsudku v lehote 15 dní s poukazom na §
41 ods. 2 písm. i) Exekučného poriadku aj v súčasnosti, keď o rozhodcovských rozsudkoch hovorí § 41
ods. 2 písm. d) Exekučného poriadku. V čase podania návrhov na vydanie poverenia lehota na vydanie
poverenia v prípade rozhodcovského rozsudku ako exekučného titulu neexistovala. Súd napriek tomu,
udelil súdnemu exekútorovi poverenie na vykonanie exekúcie po 5 dňoch od jej doručenia na súd.

Nárok na náhradu škody si žalobkyňa uplatňuje podľa § 9 zákona č. 514/2003 Z.z., keď podľa
nej príslušný súd svojim postupom porušil povinnosti orgánu verejnej moci urobiť úkon alebo
vydať rozhodnutie zákonom ustanovenej lehote, resp. bez zbytočných prieťahov v konaní. Ohľadne
prípadného prieťahu sa neviedlo žiadne disciplinárne konanie, neriešila sa sťažnosť na prieťahy v

konaní, nerozhodol Ústavný súd Slovenskej republiky, či Európsky súd pre ľudské práva. Ako v obdobnej
veci už konštatoval Krajský súd Trnava v rozhodnutí sp. zn. 25Co/102/2013 z 2.7.2014 všeobecný súd
môže pristúpiť k priznávaniu náhrady škody v konaní podľa zákona č. 514/2003 Z. z. až v prípade,
ak o existencií prieťahov už bolo rozhodnuté oprávneným orgánom. V dotknutej veci neboli žiadnym
z príslušných orgánov konštatované prieťahy v konaní (napríklad v dôsledku sťažnosti žalobcu na

prieťahy, v dôsledku žiadostí o prešetrenie vybavenia sťažnosti na prieťahy, v dôsledku rozhodnutia
vydaného v disciplinárnom konaní sudcu, prípade rozhodnutím Európskeho súdu pre ľudské práva
alebo Ústavného súdu Slovenskej republiky o ústavnej sťažnosti, v ktorých by bolo konštatované, že
sa porušilo právo na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov), pričom všeobecný súd v konaní o
náhradu škody, resp. nemajetkovej ujmy spôsobenej nesprávnym úradným postupom nie je orgánom

kompetentným pre vyslovenie takéhoto záveru. Ako na to poukazuje dôvodová spáva k novele § 9
ods. 2 zák. č. 514/2003 Z.z. účinnej od 1.1.2013, pokiaľ by súd konajúci o náhrade škody mohol
hodnotiťpostupinéhosúduzhľadiskaexistenciezbytočnýchprieťahov,znamenalobytoabsurdnýzáver,
keďže všeobecné súdy by preskúmavali postup iných všeobecných súdov, pričom uvedené by mohlo
smerovať aj k porušeniu inštančného princípu v súdnictve. Vecne príslušné pre rozhodovanie sporov

o náhradu škody sú v prvom stupni zásadne okresné súdy, avšak súdy, ktoré môžu porušiť právo na
prerokovanie vecí bez zbytočných prieťahov, môžu byť aj súdy vyššieho stupňa (krajské súdy, Najvyšší
súd SR). V prípade, ak by sa zbytočných prieťahov dopustil napr. Najvyšší súd SR jeho postup by
mal byť preskúmavaný súdom nižšieho stupňa, čo je zjavne absurdné a len potvrdzuje, že konštatovať
existenciu prieťahov v súdnom konaní sú oprávnené iba zákonom zmocnené orgány. Na uvedenom

závere nič nemení ani skutočnosť, že zákonodarca možnosť súdu vychádzať len z takýchto podkladov
v konaní o zodpovednosti za škodu spôsobenú pri výkone verejnej moci, výslovne zakotvil v § 9 ods.
2 zák. 514/2003 Z.z. až s účinnosťou od 1.1.2013. Absenciou predmetného rozhodnutia oprávneného
orgánu o existencii prieťahov nebola splnená základná podmienka pre rozhodnutie o náhrade škody v
dôsledku nesprávneho úradného postupu orgánu verejnej moci pri výkone verejnej moci. Ani samotné

nedodržanie zákonnej lehoty automaticky nezakladá nárok na náhradu škody (rozhodnutie ÚS SR I. ÚS
16/2002).

Podľa § 44 ods. 2 Exekučného poriadku je súd povinný preskúmať exekučný titul a zistiť, či
nie je v rozpore so zákonom. V rámci exekučného konania má súd právo preskúmať dôkazy aj

bez návrhu účastníkov, ako aj ex offo preskúmať materiálnu správnosť rozhodcovského rozsudku,
nekalú povahu rozhodcovskej doložky rozhodcovského rozsudku vydaného bez účasti spotrebiteľa, či
priebeh rozhodcovského konania (uznesenie Ústavného súdu SR z 3.3.2011 č.k. IV.ÚS 60/2011-13,
uznesenie Najvyššieho súdu SR z 13.10.2011 sp. zn. 3Cdo/146/2011, uznesenie Najvyššieho súdu
SR z 26.09.2011 sp. zn. 3MCdo/11/2010, uznesenie Najvyššieho súdu SR z 29.03.2011 sp. zn.

5Cdo/291/2010). Podľa názoru Ústavného súdu v okolnostiach daného prípadu (právoplatný rozsudok
rozhodcovského súdu v právnej veci spotrebiteľa) z uvedeného vyplýva, že pokiaľ je podmienka
existencie vnútroštátneho práva prikazujúceho za určitých okolností prieskum materiálnej stránky
rozhodcovského rozsudku v rámci rozhodovania o návrhu na výkon rozhodcovského rozsudku splnená(§ 45 zákona a rozhodcovskom konaní), potom postup všeobecného súdu, ktorý z toho vyvodí dôsledky
vyplývajúce zo slovenského právneho poriadku, je legitímny. Z uvedeného vyplýva, že exekučný súd sa
nedopustil nesprávneho úradného postupu (preskúmania exekučného titulu) tým, že by vykonal tento

úradný postup bez splnenia zákonných podmienok, práve naopak, zákonodarca exekučnému súdu
uložil povinnosť preskúmavať, či exekučné tituly nie sú v rozpore so zákonom. Zamietnutie žiadosti o
udelenie poverenia preukázalo nespôsobilosť konkrétneho rozhodcovského rozsudku byť exekučným
titulom. Žalobkyňa však mala možnosť získať iný exekučný titul a to napríklad podaním návrhu na
začatie konania, resp. platobným rozkazom, čo nevykonala a svojou nečinnosťou sama prispela k

situácii, ktorú namieta.

Žalobkyňa tvrdila, že súd rozhodol o žiadosti o udelenie poverenie s omeškaním viac ako 6 mesiacov.
Súd zistil, že žiadosť o udelenie poverenia bola doručená súdu 8.1.2009, pričom po piatich dňoch a to
dňa 13.1.2009 súd vyhovel žiadosti súdneho exekútora a udelil mu poverenie na vykonanie exekúcie.
Údaje žalobkyne sú nesprávne, zavádzajúce a vyplýva z nich, že žalobkyňa ako oprávnená nemala o

veci prehľad, na základe čoho vyznievajú jej vyjadrenia o údajnej majetkovej škode, či dôvodoch pre
nemajetkovú škodu značne nedôveryhodne. Táto skutočnosť podľa súdu nárok žalobkyne vyvracia.

Čo sa týka materiálnej majetkovej škody žalobkyňa vyčíslila túto škodu vo výške 125,- Eur, a to 70,- Eur
zasprávupohľadávky,40,-Eurzasprávuinformačnýchsystémov,15,-Eurpoštovnéatelekomunikačné.

Žalobkyňa by však musela preukázať v prvom rade, že by jej súd priznal bez akýchkoľvek pochybností
požadované nároky od dlžníka v sume, v ktorej ich požaduje od žalovanej (čo však nepreukázala a
ani preukázať nemôže) a v druhom rade, že pohľadávka je nevymožiteľná v dôsledku pochybenia
okresného súdu; to znamená, že nebyť nesprávneho úradného postupu okresného súdu, došlo by k
riadnemu a plnohodnotnému vymoženiu pohľadávky. Túto skutočnosť však žalobkyňa nepreukázala a

ani nepreukáže, a to najmä (ale nielen) s ohľadom na skutočnosť, že niektorí dlžníci by boli insolventní,
niektorí dlžníci by boli po smrti, atď., preto má súd za to, že nemôže žalovaná niesť zodpovednosť
a nahrádzať žalobkyni materiálnu škodu tak, ako si ju uplatnila v tomto konaní, pretože žalobkyňa
nepreukázalavznikaanivýškuškody.Nároky,ktorésižalobkyňauplatňuje,jemožnépretopovažovaťza
hypotetické. Určenie výšky škody v návrhu nie je dôkaz o vzniknutej škode. Žalobkyňa nepreukázala, že

by povinný subjekt zanikol, že by dochádzalo ku konaniu smerujúcemu k zániku subjektu, pričom zákon i
v takom prípade umožňuje uplatnenie si pohľadávky v dedičskom, konkurznom a inom konaní. Samotné
vedenie exekučného konania bez ohľadu na jeho dĺžku nie je objektívnou prekážkou na udržiavanie
kontaktu oprávneného, resp. exekútora s povinným a nie je ani dôvodom k vzniku insolventnosti
povinného, pretože spravidla dôvodom neplnenia dlhu povinného je jeho insolventnosť ešte v čase

pred rozhodnutím v základnom konaní a aj dôvodom na samotné uzavretie zmluvy o úvere. Tieto
všeobecneznámerizikásúirizikomkaždéhopodnikateľskéhosubjektu.Samotnúsituáciuvyvolalasama
žalobkyňa tým, že uprednostnila rozhodcovský (súkromnoprávny orgán) pred všeobecným súdom, ktorý
byvychádzalzozákonač.258/2001Z.zospotrebiteľskýchúveroch,zákonochnaochranuspotrebiteľaa
súdnej praxe. Žalobkyňa v žalobách neuvádza ani to, či predmetné náklady predstavujú skutočnú škodu

alebo ušlý zisk. Súd však nevidel dôvod, aby sa akoukoľvek výškou škody vôbec zaoberal, keďže mal
za to, že k vzniku škody ani nedošlo. Taktiež nebola preukázaná zákonná podmienka príčinnej súvislosti
medzi vzniknutou škodou a konaním exekučného súdu.
Vznik nemajetkovej ujmy u právnických osôb a fyzických osôb je odlišný, pocity členov riadiacich
orgánov spoločnosti v podobe frustrácie, úzkosti, neistoty a nedôvery sú irelevantné v predmetnom

konaní, keďže si náhradu škody a nemajetkovej ujmy uplatňuje spoločnosť, ako právnická osoba, pričom
žalobkyňa poukazuje aj na zánik podnikateľských aktivít a plánov, ale tieto bližšie nekonkretizovala a
taktiež nespresnila, v čom a ako situácia ovplyvnila jej ďalšie podnikateľské postupy. Pri uplatňovaní
nároku na náhradu nemajetkovej ujmy je potrebné preukázať, že konštatovanie porušenia práva nie
je dostačujúcim zadosťučinením, čo z uvedenej žaloby nevyplýva, preto žalobkyňa nepreukázala

vznik nemajetkovej ujmy ako ani to, že by sa mala poskytnúť jej náhrada v peniazoch. Podľa
súdu sa žalobkyňa snaží predmetným podaním eliminovať po finančnej stránke svoje nesprávne
obchodnoprávne rozhodnutia vo svojej podnikateľskej aktivite.

S poukazom na uvedené súd dospel k záveru, že žalobkyňa nepreukázala, že by činnosťou súdu v

namietanom konaní došlo k nesprávnemu úradnému postupu, nepreukázala vznik ani výšku skutočnej
škody, ani prípadnej nemajetkovej ujmy, ani príčinnú súvislosť medzi nesprávnym úradným postupom
súdu spočívajúcim v tom, že súd mal zamietnuť žiadosť o udelenie poverenia po zákonom stanovenej
lehote, resp. vykonal úradný postup bez splnenia zákonných podmienok a uplatnenou majetkovouškodou a nemajetkovou ujmou. Žalobkyňa nepreukázala svoj nárok, nepreukázala splnenie základných
zákonných podmienok v zmysle zákona NR SR č. 514/2003 Z. z. o zodpovednosti za škodu spôsobenú
pri výkone verejnej moci a preto je návrh v celom rozsahu nedôvodný a bolo ho potrebné zamietnuť.

O náhrade trov konania súd rozhodol podľa § 142 ods. 1 Občianskeho súdneho poriadku, úspešnej
žalovanej však náhradu trov konania nepriznal, pretože nepreukázala, že by jej trovy konania vznikli.

Poučenie:

Proti tomuto rozsudku je možné podať odvolanie do 15 dní od jeho doručenia prostredníctvom tunajšieho
súdu na Krajský súd v Trnave, písomne alebo ústne do zápisnice.

V odvolaní sa má popri všeobecných náležitostiach (§42 ods. 3 O.s.p.) uviesť, proti ktorému rozhodnutiu
smeruje, v akom rozsahu sa napáda, v čom sa toto rozhodnutie alebo postup súdu považuje za
nesprávny a čoho sa odvolateľ domáha.
Odvolanie proti rozsudku možno odôvodniť len tým, že:
a) v konaní došlo k vadám uvedeným v § 221 ods. 1 O.s.p.,

b) konanie má inú vadu, ktorá mohla mať za následok nesprávne rozhodnutie vo veci,
c) súd prvého stupňa neúplne zistil skutkový stav veci, pretože nevykonal navrhnuté dôkazy, potrebné
na zistenie rozhodujúcich skutočností,
d) súd prvého stupňa dospel na základe vykonaných dôkazov k nesprávnym skutkovým zisteniam,
e) doteraz zistený skutkový stav neobstojí, pretože sú tu ďalšie skutočnosti alebo iné dôkazy, ktoré

doteraz neboli uplatnené (§ 205a),
f) rozhodnutie súdu prvého stupňa vychádza z nesprávneho právneho posúdenia veci.
Rozsah, v akom sa rozhodnutie napáda a dôvody odvolania môže odvolateľ rozšíriť len do uplynutia
lehoty na odvolanie.

Ak povinný dobrovoľne nesplní čo mu ukladá vykonateľné rozhodnutie, oprávnený môže podať návrh na
vykonanie exekúcie podľa z. č. 233/1995 Z. z. o exekútoroch a exekučnej činnosti (Exekučný poriadok)
a o zmene a doplnení ďalších zákonov v znení neskorších predpisov.