Rozsudok ,
Prvostupňové nenapadnuté opravnými prostriedkami Rozhodnutie bolo vynesené dňa streda 16. apríl 2014

Súd: Okresný súd Komárno
Spisová značka: 13C/820/2012

Identifikačné číslo súdneho spisu: 4412221407
Dátum vydania rozhodnutia: 16. 04. 2014
Meno a priezvisko sudcu, VSÚ: JUDr Dagmar Aradská

ECLI: ECLI:SK:OSKN:2014:4412221407.1

ROZSUDOK V MENE

SLOVENSKEJ REPUBLIKY

Okresný súd Komárno sudkyňou JUDr. Dagmar Aradskou v právnej veci žalobcu: POHOTOVOSŤ,

s.r.o. so sídlom Pribinova 25, Bratislava, IČO: 35 807 598, v konaní zastúpený Fridrich Paľko, s.r.o. so
sídlom Grösslingova 4, Bratislava proti žalovanej: Slovenská republika, v mene ktorej koná Ministerstvo
spravodlivosti Slovenskej republiky, Župné námestie 13, Bratislava, o náhradu škody a nemajetkovej
ujmy

r o z h o d o l :

Súd návrh na náhradu majetkovej škody a náhradu nemajetkovej ujmy z a m i e t a .

Žalovanej sa náhrada trov konania n e p r i z n á v a .

o d ô v o d n e n i e :

Žalobca sa návrhom doručeným Okresnému súdu Nové Zámky dňa 27.9.2012 domáhal vydania

medzitýmneho rozsudku, ktorým by súd určil, že žalovaná je zodpovedná za škodu vzniknutú žalobcovi
nesprávnym úradným postupom Okresného súdu Nové Zámky, pretože tento nerozhodol v zákonom
určenej lehote o žiadosti o vydanie poverenia na vykonanie exekúcie v exekučnom konaní vedenom pre
pohľadávku žalobcu, ktorá vznikla neplnením záväzku vyplývajúceho zo Zmluvy o úvere č. 408200235
dlžníkom - povinným F. T., pričom spôsobom odporujúcim zákonu uvedený súd vykonal procedúru
preskúmania exekučného titulu. Žalobca si uplatnil aj nárok na náhradu škody vo výške 1 015,53
eur a na nemajetkovú ujmu vo výške 203,11 eur ako aj náhradu trov konania. Žalobca svoj návrh

odôvodnil tvrdením, že ako oprávnený subjekt navrhol zvolenému exekútorovi vykonať exekúciu na
vymoženie pohľadávky, ktorá vznikla voči špecifikovanému dlžníkovi z uvedenej Zmluvy o úvere. Súdny
exekútor pridelil uvedenej exekučnej veci číslo EX XXXX/XXXX a ním spísaný návrh na vykonanie
exekúcie, spolu so žiadosťou o vydanie poverenia a exekučným titulom, doručil Okresnému súdu Nové
Zámky ako miestne a vecne príslušnému exekučnému súdu. Podľa žalobného návrhu exekučný súd
mal rozhodnúť o žiadosti o udelenie poverenia na vykonanie exekúcie až dňa 29.2.2012 rozhodnutím
o zamietnutí žiadosti o udelenie poverenia, pričom konanie začalo 11.5.2011. Podľa žalobcu tak k

rozhodnutiu exekučného súdu došlo po uplynutí zákonom určenej lehoty, s omeškaním viac ako 294
dní. Za nesprávny úradný postup žalobca podľa návrhu považuje popri nevydaní rozhodnutia v zákonom
určenej lehote, resp. v primeranom čase a bez zbytočných prieťahov aj skutočnosť, že exekučný
súd preskúmal žiadosť o udelenie poverenia na vykonanie exekúcie, návrh na vykonanie exekúcie a
exekučný titul - rozsudok rozhodcovského súdu - spôsobom odporujúcim zákonu, pričom exekučný súd
nie je v zmysle § 40 a nasl. zákona č. 244/2002 Z.z. (ZoRK) súdom, do právomoci ktorého patrí zrušenie
rozhodcovského rozsudku. Podľa žalobcu tým, že exekučný súd svojim nelegálnym postupom vykonal

opätovné posúdenie práva žalobcu na zaplatenie dlhu v časti istiny vyvolal formálne stav, ktorý založil
prekážku rozhodnutej veci. Na jednej strane existuje právne relevantný exekučný titul - rozhodcovský
rozsudok, ktorý je z pohľadu exekučného súdu materiálne nevykonateľný, pričom existenciou rozsudku
rozhodcovského súdu je vytvorená prekážka veci právoplatne rozhodnutej. Preto zo strany žalobcunie je možné iniciovať občianske súdne konanie a požadovať súdnu ochranu práva na zaplatenie
istiny s príslušenstvom. V danom prípade neexistuje okolnosť, ktorá by umožňovala exekučnému
súdu postupovať nesústredene a so zbytočnými prieťahmi tak, že k vydaniu rozhodnutia o žiadosti o

udelenie poverenia na vykonanie exekúcie pristúpil až po veľmi dlhej dobe a neexistuje okolnosť, ktorá
by umožňovala vytvoriť stav zakladajúci reálnu nevymožiteľnosť istiny a jej príslušenstva založením
prekážky veci rozhodnutej. Žalobcovi vytýkaným nesprávnym postupom exekučného súdu mala
vzniknúťmajetkováškodavovýške1015,53eurpredstavujúcanáhraduistinyspríslušenstvom,ktoráuž
nemôže byť priznaná voči dlžníkovi žalobcu právoplatným rozhodnutím všeobecného súdu zo Zmluvy o

úvere.Taktiežmumalavzniknúťajnemajetkováujmu,ktorúžalobcavyčíslilvovýške20%zuplatňovanej
istiny s príslušenstvom, a to sumou 203,11 eur. Žalobca svoj nárok na náhradu nemajetkovej ujmy
odôvodnil tým, že nesprávnym úradným postupom došlo k zmareniu jeho legitímneho očakávania,
že správnym postupom súdu dôjde k vymoženiu jeho pohľadávky. Žalobca by vďaka skorému
rozhodnutiu exekučného súdu mohol včas uskutočniť rad iných krokov smerujúcich k zvýšeniu úspechu
mimosúdneho zabezpečenia vymožiteľnosti jeho pohľadávky a príslušenstva. Žalobca súčasne vzniesol

námietku zaujatosti sudcov miestne a vecne príslušného Okresného súdu Nové Zámky.

Krajský súd v Nitre uznesením č.k. 8NcC/177/2012-9 z 19.10.2012 rozhodol, že sudcovia Okresného
súdu Nové Zámky sú vylúčení z prejednávania a rozhodovanie veci a vec prikázal na prejednanie a
rozhodnutie Okresnému súdu Komárno, ktorému vec napadla dňa 14.12.2012.

Súd uznesením z 29.1.2013 žalobcu v súlade s § 43 ods. 1 O.s.p. vyzval na doplnenie jeho podania.

Žalobca dňa 19.12.2012 doručil Okresnému súdu Nové Zámky rovnopis návrhu vo veci, aj keď v
sprievodnom liste označenom v dolnom ľavom rohu internou značkou žalobcu 6638 - ISTINA RS

odkazuje,narozdielodpísomnéhonávrhu,nainúzmluvuoúvere(č.1100078),uzavretúsinýmdlžníkom
(J. F.), odkazuje na iné číslo exekučného spisu (EX XXXXX/XXXX) a inú značku uvedenú v dolnom
ľavom rohu návrhu (6359 - ISTINA RS).

Žalobca podaním z 15.2.2013 súdu oznámil, že nedisponuje rovnopisom návrhu na predbežné

prerokovanie nároku na náhradu škody, keď originál návrhu na predbežné prerokovanie podal osobne
do podateľne žalovaného, ktorý potvrdil prijatie návrhu, spolu s prijatím iných návrhov, označením ich
súpisu prezenčnou pečiatkou. Žalobca navrhol súdu, aby v konaní vykonal dôkaz oboznámením sa s
príslušným spisom žalovaného, keďže on disponuje len jednotnou a nedeliteľnou databázou návrhov
v elektronickej forme, a preto môže poskytnúť len uvedenú databázu obsahujúcu 43 597 návrhov.

Tvrdil, že v danom štádiu konania neexistuje námietka žalovaného, že v tomto štádiu konania návrh na
predbežnéprerokovanienárokunanáhraduškodynebolpodaný.Súčasnesúduoznámil,žeOkresnému
súdu Nové Zámky predložil prílohu - potvrdenie Ministerstva spravodlivosti SR o prijatí žiadosti o
predbežné prerokovanie nároku na náhradu škody a tieto zaslal konajúcemu súdu aj do iného konania
(9C/162/2012). V ďalšom poukazoval na absenciu odôvodnenia uznesenia, ktorým bol vyzvaný na

doplnenie podania.

Dňa 24.3.2014 Ministerstvo spravodlivosti SR doručilo súdu vyjadrenie vo veci, v ktorom poukázalo
na zmätočnosť podaní žalobcu, ktorý prenáša celú dôkaznú povinnosť na súd, napriek tomu, že
dôkazné bremeno znáša žalobca sám. Ďalej uviedlo, že neoznačenie spisových značiek exekučných

konaní, v ktorých malo dôjsť k nesprávnemu úradnému postupu zo strany exekučného súdu, bolo
jedným z dôvodov, pre ktoré Ústavný súd SR odmietol sťažnosť žalobcu na porušenie jeho ústavných
práv nečinnosťou exekučného súdu a príkladmo odkázalo na rozhodnutie sp. zn. II. ÚS 211/2012,
sp. zn. IV. ÚS 366/2012, IV. ÚS 374/2012. V súvislosti s tým poukázalo na nejasný titul nároku na
náhradu škody, keď nie je zrejmé, či si žalobca uplatňuje nárok titulom nesprávneho úradného

postupu z dôvodu prieťahov, z dôvodu rozhodnutia o zamietnutí žiadosti o vydanie poverenia alebo z
dôvodu nerozhodnutia v zákonom určenej lehote.Konštatovalo, že všeobecný súd v konaní o náhradu
škody nie je oprávnený posudzovať prieťahy v konaní súdu, keď túto právomoc má iba predseda
súdu alebo Ústavný súd SR. Poukázalo na ustanovenia § 15 ods. 1 zákona č. 514/2003 Z.z. a §
16 ods. 1 citovaného zákona a v súvislosti s uvedenými ustanoveniami vytklo žalobcovi, že ide o

predčasne uplatnený nárok na súde, keď od doručenia žiadostí o predbežné prerokovanie nároku
na náhradu škody do podania žalobných návrhov neuplynulo 6 mesiacov. Ministerstvo spravodlivosti
SR v ďalšom informovalo, že žalobca napriek výzve na doplnenie žiadosti o predbežné prerokovanie
náhrady škody, mu neposkytol žiadnu súčinnosť na predbežné prerokovanie podaných žiadostí. Týmžalobca zmaril akúkoľvek možnosť predbežne prerokovať nárok na náhradu škody, a tak nárok žalobcu
nepovažuje za predbežne prerokovaný. K žalobcom tvrdenému nesprávnemu úradnému postupu
uviedlo, že prax ukázala, že lehota na poverenie exekútora je výraznou prekážkou toho, aby súdy mohli

objektívne posúdiť zákonnosť exekúcie, ak exekučným titulom je notárska zápisnica alebo rozhodcovský
rozsudok. Argumentovalo tým, že 15 dňová lehota na vydanie poverenia sa nevzťahuje na vydanie
rozhodnutia o zamietnutí žiadosti o vydanie poverenia. Taktiež uviedlo, že vnútroštátny súd má v zmysle
uznesenia Ústavného súdu SR č.k. IV. ÚS 60/2011-13 z 3.3.2011 ako aj uznesení Najvyššieho súdu
SR sp. zn. 3Cdo/146/2011 z 13.10.2011, sp. zn. 3MCdo/11/2010 z 26.9.2011 a sp.zn. 5Cdo/291/2010

z 29.3.2011 povinnosť ex offo preskúmať materiálnu správnosť rozhodcovského rozsudku, nekalú
povahu rozhodcovskej doložky, preskúmať, či rozhodcovské konanie prebehlo na základe uzavretej
rozhodcovskej zmluvy, a to v takom rozsahu, v akom mu to umožňujú procesné pravidlá. V súvislosti s
posúdením, či došlo alebo nedošlo k porušeniu práva na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov
Ministerstvo spravodlivosti SR poukázalo na rozhodnutie Ústavného súdu SR sp. zn. I. ÚS 16/02 so
záverom, že samotné nedodržanie zákonom stanovenej lehoty neznamená automaticky prieťahy v

konaní. Konštatovalo, že zamietnutie žiadosti o udelenie poverenia nemôže byť nesprávnym úradným
postupom, keď nedošlo k porušeniu právnou normou predpísaného postupu štátneho orgánu a keďže
nebola ani konštatovaná nezákonnosť rozhodnutia o zamietnutí žiadosti, v danom prípade nemôže ísť
o zodpovednosť za škodu spôsobenú nezákonným rozhodnutím. Žalobcovi vytýkalo, že nepreukázal
podanie sťažnosti na prieťahy v konaní a ani rozhodnutie, v ktorom by bolo konštatované porušenie

práva na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov, preto nie je preukázaný nesprávny úradný
postup spočívajúci v existencii prieťahov, ktorú môže konštatovať len Ústavný súd SR. Poukázalo
na to, že žalobca nepreukázal vznik škody v uplatnenej výške, nepreukázal existenciu dlžníka a ani
nevymožiteľnosť pohľadávky. Konštatovalo, že rozhodnutie o zamietnutí žiadosti o udelenie poverenia
iba preukázalo nespôsobilosť konkrétneho rozhodcovského rozsudku byť exekučným titulom a nulitný

rozhodcovský rozsudok nepredstavuje prekážku res iudicatae pre uplatnenie nároku žalobcu na súde
(uznesenie Krajského súdu v Trnave z 31.5.2012 sp. zn. 10CoE/308/2011, uznesenie Krajského súdu
v Žiline z 11.7.2012 sp. zn. 20CoE/94/2012). Žalobca mal možnosť získať iný exekučný titul podaním
návrhu na začatie konania, Pokiaľ to nevykonal, vlastnou nečinnosťou prispel k situácii namietanej
v žalobe. Upozornilo na to, že žalobca má preukázať, že by mu súd bez akýchkoľvek pochybností

priznal nárok voči dlžníkovi vo výške, pre ktorú žaluje žalovanú a preukázať, že pohľadávky sú
nevymožiteľné v dôsledku pochybenia exekučného súdu. Ďalej poznamenalo, že v majetkovoprávnych
vzťahoch fyzických a právnických osôb nemôže byť štát sukcesorom, preberajúcim zodpovednosť za
vzájomné záväzky zmluvných strán, pokiaľ je ich uspokojenie možné dosiahnuť iným spôsobom. V
súvislosti s uplatnenou náhradou nemajetkovej ujmy vo výške 20% z tvrdenej škody poukázalo na

rozsudok Najvyššieho súdu ČR sp.zn. 30Cdo 675/2011, podľa ktorého odškodnenie právnickej osoby
za nemajetkovú ujmu spôsobenú prípadnými prieťahmi v konaní nie je možné vzťahovať na fyzické
osoby, ktoré sa na činnosti právnickej osoby nejakým spôsobom zúčastňujú, lebo im nevzniká ujma
priamo. Súčasne konštatovalo, že požadovaná náhrada nie je podložená reálnymi skutočnosťami, či
rozumnou úvahou. Ministerstvo naostatok akcentovalo potrebu zohľadnenia ustanovenia § 3 ods. 1 OZ

ako aj ustanovenia § 17 ods. 2, 3 zákona č. 514/2003 Z.z. pri formovaní záveru o potrebe priznania
náhrady nemajetkovej ujmy v peniazoch a upriamilo pozornosť na list Európskej komisie, Generálneho
riaditeľstva pre spravodlivosť pod č. JUST/A3/RM/kb D(2010)] 1360, v ktorom Európska komisia
poukázala na to, že v súvislosti s podnikateľskými praktikami žalobcu dostala sťažnosti od slovenských
spotrebiteľov, resp. od slovenského združenia na ochranu spotrebiteľov, pričom útvary Komisie sa o

týchto praktikách dozvedeli aj prostredníctvom návrhu na začatie prejudiciálneho konania, ktorý podal
Krajský súd v Prešove (vec C-76/10). Práve podnikateľská činnosť žalobcu podnietila zvýšenú potrebu
ochrany práv spotrebiteľa na všetkých úrovniach štátnej moci, keď žalobca je vnímaný ako spoločnosť
využívajúca neprijateľné podmienky, zneužívajúc slabé právne vedomie nízkopríjmových osôb. Preto
konanie žalobcu považuje za rozporné s dobrými mravmi. V danom prípade nemožno ani tvrdiť, že

žalobcovi vznikla škoda postupom okresného súdu, ako následok priameho pôsobenia príčiny. S
poukazom na uvedené Ministerstvo spravodlivosti SR navrhlo návrh žalobcu zamietnuť a uplatnilo si
náhradu trov konania.

Súd v súlade s § 101 ods. 2 O.s.p. pojednával v neprítomnosti riadne predvolaného právneho zástupcu

žalobcu, ktorý svoju neprítomnosť na pojednávaní žiadal ospravedlniť mailovou správou odoslanou
súdu po skončení úradných hodín súdu (o 18.45 hod.) deň pred pojednávaním, pričom súčasne
požiadal o odročenie pojednávania z dôvodu dočasnej pracovnej neschopnosti zamestnanca, ktorého
náplňou práce je, v rámci zastupovania žalobcu, účasť na pojednávaní. Žalobca súčasne predložilpotvrdenie o dočasnej pracovnej neschopnosti P. A. so začiatkom neschopnosti od 28.3.2014. Na
uvedenom potvrdení nie je uvedený poistný vzťah menovaného či už k žalobcovi alebo k právnemu
zástupcovi žalobcu, teda nie je uvedené, že by bol ich zamestnancom. Keďže advokátske spoločenstvo

zastupujúce žalobcu má dvoch členov a aj šiestich koncipientov, súd nemal preukázaný žiadny vážny
dôvod na odročenie pojednávania. Predvolanie na pojednávanie vytýčená na 16.4.2014 bolo právnemu
zástupcovi žalobcu doručené už 11.3.2014, menovaný P.. A. (bez preukázania jeho vzťahu k žalobcovi,
či k jeho právnemu zástupcovi a preukázania oprávnenia na ich zastupovanie) je práceneschopný
od 28.3.2014, a tak žalobcovi, či jeho právnemu zástupcovi, nič nebránilo zabezpečiť si zastúpenie

do termínu pojednávania. Súd pojednával aj v neprítomnosti žalovanej, ktorá svoju neprítomnosť na
pojednávaní žiadala ospravedlniť s tým, že nežiadala o odročenie pojednávania.

Súd vykonal vo veci dokazovanie oboznámením sa so sprievodným listom k žiadostiam o predbežné
prerokovanie nároku na náhradu škody z 25.9.2012, doručený Ministerstvu spravodlivosti SR toho istého
dňa, najmä č. 6638, ako aj listinnými dôkazmi tvoriacimi obsah spisu a obsahom fotokópie exekučného

spisu Okresného súdu Nové Zámky sp. zn. 10Er/984/2011.

Súd na danú vec aplikoval ustanovenia zákona č. 514/2003 Z.z., a to najmä § 3 ods. 1 písm. d/, § 3 ods.
2, § 4 ods. 1 písm. a/ 1, § 9 ods. 1, 2, § 15 ods. 1, § 16 ods. 1, § 17 ods. 1, 2, 5, ako aj § 44 ods. 1, 2
zákona č. 233/1995 Zb. (ďalej len EP) a § 45 ods. 1, 2 EP.

Zo skutkových tvrdení žalobcu vyplýva, že predmetom konania je nárok na náhradu škody a
nemajetkovej ujmy v peniazoch podľa zákona č. 514/2003 Z.z. za tvrdený nesprávny úradný postup
Okresného súdu Nové Zámky ako exekučného súdu. Žalobca za nesprávny úradný postup považuje
skutočnosť, že exekučný súd mal rozhodnúť o žiadosti súdneho exekútora o udelenie poverenia na

vykonanie exekúcie sp. zn. EX XXXX/XXXX až dňa 29.2.2012 rozhodnutím o zamietnutí žiadosti o
udelenie poverenia, a tak k rozhodnutiu malo dôjsť po uplynutí zákonom určenej lehoty, s omeškaním
viac ako 294 dní, pričom za nesprávny úradný postup žalobca považuje aj preskúmanie exekučného
titulu spôsobom, ktorý podľa žalobcu odporuje zákonu.

Z fotokópie exekučného spisu Okresného súdu Nové Zámky sp. zn. 10Er/984/2011 vyplýva, že dňa
11.5.2011 bol súdnym exekútorom JUDr. Rudolfom Krutým spísaný so žalobcom, ako oprávneným,
návrh na vykonanie exekúcie proti povinnému F.. T., pričom za exekučný titul je označený rozsudok
Stáleho rozhodcovského súdu zriadeného spoločnosťou Slovenská rozhodcovská, a.s. Bratislava zo
dňa 31.3.2011 sp.zn. SR 01510/11. Uvedený súdny exekútor až dňa 6.7.2011 doručil Okresnému

súdu Nové Zámky žiadosť o udelenie poverenia spolu so zápisnicou z 11.5.2011 obsahujúcou
návrh na vykonanie exekúcie ako aj uvedený exekučný titul, zmenku a zmluvu o úvere, bez
všeobecných podmienok. Okresný súd Nové Zámky ako exekučný súd prípisom z 7.10.2011 vyzval
právneho zástupcu oprávneného (žalobca) na predloženie čitateľnej úverovej zmluvy so všeobecnými
podmienkami v lehote 10 dní. Uvedený prípis bol právnemu zástupcovi oprávneného doručený

12.10.2011. Oprávnený dňa 25.10.2011 doručil exekučnému súdu požadovanú zmluvu o úvere so
všeobecnými podmienkami. Okresný súd Nové Zámky uznesením z 3.1.2012 žiadosť JUDr. Rudolfa
Krutého o udelenie poverenia na vykonanie exekúcie zamietol. Uvedené uznesenie napadol odvolaním
žalobca ako oprávnený, ktorý dňa 9.8.2012 doručil exekučnému súdu aj návrh na prerušenie konania.
Krajský súd v Nitre uznesením č.k. 8CoE/1/2013-42 z 29.5.2013 návrh oprávneného na prerušenie

konania zamietol a ďalším výrokom potvrdil napadnuté uznesenie súdu prvého stupňa.

Podľa názoru súdu návrh žalobcu v danej veci zodpovedá ustanoveniu § 79 ods. 1 O.s.p., keď žalobca
uviedol čoho sa domáha, voči komu a z akého dôvodu. Preto nič nebránilo vecnému prejednaniu tohto
návrhu. Z dôvodu, že do rozhodnutia súdu vo veci uplynula šesťmesačná lehota od prijatia žiadosti

žalobcu o predbežné prerokovanie (25.9.2012), súd návrh žalobcu na náhradu škody a nemajetkovej
ujmy nepovažoval za predčasný.

Zákon č. 514/2003 Z.z. v § 9 ods. 1 (v znení účinnom do 31.12.2012) za nesprávny úradný postup
považuje aj porušenie povinnosti orgánu verejnej moci urobiť úkon alebo vydať rozhodnutie zákonom

ustanovenejlehote,nečinnosťorgánuverejnejmociprivýkoneverejnejmoci,zbytočnéprieťahyvkonaní
alebo iný nezákonný zásah do práv, právom chránených záujmov fyzických osôb a právnických osôb.Predpokladom vzniku zodpovednosti štátu za škodu spôsobenú orgánmi verejnej moci nesprávnym
úradným postupom je popri nesprávnom úradnom postupe aj vznik škody, a príčinná súvislosť medzi
nimi. Uvedené podmienky zodpovednosti musia byť splnené kumulatívne. Na základe výsledkov

vykonanéhodokazovaniasúddospelkzáveru,ževdanomprípadežalobcaneuniesoldôkaznébremeno
na preukázanie ním tvrdeného nesprávneho úradného postupu exekučného súdu spočívajúceho v
rozhodnutí z 29.2.2012 o zamietnutí žiadosti o udelenie poverenia na vykonanie exekúcie po uplynutí
zákonom určenej doby, s omeškaním viac ako 294 dní, keď z fotokópie exekučného spisu Okresného
súdu Nové Zámky sp. zn. 10Er/984/2011 vyplýva, že dňa 11.5.2011 bol súdnym exekútorom JUDr.

Rudolfom Krutým spísaný so žalobcom, ako oprávneným, návrh na vykonanie exekúcie a súdny
exekútor až dňa 6.7.2011 doručil Okresnému súdu Nové Zámky žiadosť o udelenie poverenia spolu
so zápisnicou z 11.5.2011 obsahujúcou návrh na vykonanie exekúcie ako aj uvedený exekučný titul.
Teda zo strany súdneho exekútora nebola dodržaná lehota určená v § 44 ods. 1 EP na predloženie
návrhu oprávneného na vykonanie exekúcie exekučnému súdu spolu s exekučným titulom a žiadosťou
o vydanie poverenia, od ktorej skutočnosti však žalobca neodvodzuje svoj nárok napriek tomu, že

(správne) tvrdí, že exekučné konanie začalo už 11.5.2011. Okresný súd Nové Zámky ako exekučný súd
dňa 3.1.2012, v znení rozhodnutia Krajského súdu v Nitre z 29.5.2013, rozhodol o zamietnutí žiadosti
JUDr. Rudolfa Krutého o udelenie poverenia na vykonanie exekúcie, preto žalobca neuniesol dôkazné
bremeno ohľadne svojho tvrdenia, že o žiadosti bolo rozhodnuté dňa 29.2.2012.

Ustanovenie § 44 ods. 2 veta tretia zákona č. 233/1995 Z.z. (EP) v znení účinnom od 9.11.1999
upravuje postup exekučného súdu pre prípad zistenia rozporu žiadosti alebo návrhu alebo exekučného
titulu so zákonom. Následkom zistenia takéhoto rozporu je zamietnutie žiadosti o udelenie poverenia
na vykonanie exekúcie uznesením, proti ktorému je prípustné podať odvolanie. Uvedené ustanovenie
neupravuje lehotu, v ktorej exekučný súd má uznesením rozhodnúť o zamietnutí žiadosti súdneho

exekútora. Aj keď vykonateľné rozhodcovské rozhodnutie ako exekučný titul bolo doplnené do § 41
ods. 2 písm. d/ EP novelou účinnou od 01.06.2011, táto by nepochybne bola nadbytočná v prípade
stotožneniasasúdusprávnymnázoromžalobcu,žerozhodcovskýrozsudokjeexekučnýmtitulompodľa
ustanovenia § 41 ods. 2 písm. i/ EP, ktorého sa žiadna novela Exekučného poriadku nedotkla. Pre výklad
zákona je podstatný úmysel zákonodarcu - Národnej rady SR prezentovaný v dôvodovej správe k zmene

a doplneniu § 41 ods. 2 písm. d/ EP zákonom č. 102/2011 Z.z.. Potom od účinnosti zákona č. 144/2010
Z.z. dňa 1.6.2010 neexistovala ani žiadna zákonná lehota na vydanie poverenia súdnemu exekútorovi
na základe exekučného titulu - rozhodnutia rozhodcovského súdu (§ 41 ods. 2 písm. d/ EP). Preto od
1.6.2010 neexistovala ani lehota na rozhodnutie o zamietnutí žiadosti súdneho exekútora o udelenie
poverenia na vykonanie exekúcie na základe exekučného titulu - rozhodnutia rozhodcovského súdu (§

41 ods. 2 písm. d/ EP).

Podľa názoru konajúceho súdu exekučný súd v danom prípade rozhodol o zamietnutí žiadosti súdneho
exekútora v primeranej lehote, zodpovedajúcej obvyklej rozhodovacej praxi súdov, a to zákonom
predpokladaným spôsobom, keď v exekučnej veci Okresného súdu Nové Zámky sp. zn. 10Er/984/2011

bol opodstatnený a zákonom podložený postup exekučného súdu, ktorý po podaní žiadosti súdneho
exekútora o udelenie poverenia na vykonanie exekúcie skúmal, či bola (platne) uzavretá rozhodcovská
zmluva a za tým účelom požiadal žalobcu ako oprávneného o poskytnutie súčinnosti. Najvyšší súd
Slovenskej republiky už v uznesení z 13. októbra 2011 sp. zn. 3 Cdo 146/2011, uverejnenom v Zbierke
stanovísk Najvyššieho súdu a rozhodnutí súdov Slovenskej republiky č. 3 z roku 2012 pod por.č. 46

(dostupnej na internetových stránkach Najvyššieho súdu Slovenskej republiky www.nssr.gov.sk), zaujal
stanovisko, že pokiaľ oprávnený v návrhu na vykonanie exekúcie označí za exekučný titul rozsudok
rozhodcovského súdu, je exekučný súd oprávnený a zároveň povinný skúmať, či rozhodcovské konanie
prebehlo na základe uzavretej rozhodcovskej zmluvy. Vychádzal pritom z jednotného názoru súdnej
praxe, že už v štádiu posudzovania splnenia zákonných predpokladov pre poverenie súdneho exekútora

na vykonanie exekúcie, sa exekučný súd v zmysle § 44 ods. 2 EP, okrem iného, zaoberá tým, či
rozhodnutie uvedené v návrhu na vykonanie exekúcie bolo vydané v súlade so zákonom, t.j. či bolo
vydané orgánom s právomocou na jeho vydanie a či z hľadísk zakotvených v príslušných právnych
predpisoch ide o rozhodnutie vykonateľné tak po stránke formálnej (z pohľadu právneho predpisu
upravujúceho konanie, v ktorom bolo vydané), ako aj materiálnej (z aspektu obsahových náležitostí

rozhodnutia - jednak určitosti, zrozumiteľnosti, a presnosti označenia subjektov práv a povinností, jednak
vyjadrenia uloženej povinnosti, ktorá sa má nútene vykonať).Exekučný súd je teda už v štádiu posudzovania splnenia zákonných predpokladov pre poverenie
súdneho exekútora na vykonanie exekúcie bezpochyby oprávnený posúdiť, či oprávneným
označený exekučný titul bol vydaný k tomu kompetentným orgánom. Význam tohto oprávnenia tkvie

v tom, že ak exekučný titul vydal orgán, ktorý k tomu nemal právomoc, ide o rozhodnutie
ničotné, nevyvolávajúce žiadne právne účinky. Takéto rozhodnutie nespĺňa predpoklad materiálnej
vykonateľnosti (záväznosti) a na jeho základe nemožno preto viesť nútený výkon rozhodnutia. Osobitosť
postavenia rozhodcovského súdu spočíva medzi iným v tom, že jeho právomoc vec prejednať a
rozhodnúť sa odvodzuje od rozhodcovskej zmluvy. Predpokladom právomoci rozhodcovského súdu je

teda platné uzavretie rozhodcovskej zmluvy medzi zmluvnými stranami, a to či už vo forme osobitnej
zmluvy alebo rozhodcovskej doložky. Ak právomoc rozhodcovského súdu je závislá od existencie platnej
rozhodcovskej zmluvy a exekučný súd má povinnosť v zmysle § 44 ods. 2 EP, okrem iného, zisťovať
rozpor exekučného titulu so zákonom, t.j. aj to, či bol vydaný orgánom s právomocou na jeho vydanie, je
logické, že exekučný súd musí pri tomto zisťovaní posúdiť, nielen to, či rozhodcovská zmluva bola medzi
zmluvnými stranami vôbec uzavretá, ale aj to, či bola uzavretá platne. Iba platná rozhodcovská zmluva

môže totiž založiť právomoc rozhodcovského súdu na jej základe určitú vec prejednať a rozhodnúť;
absolútna neplatnosť právneho úkonu má za následok, akoby právny úkon nebol nikdy uzavretý.

Z vyššie uvedeného možno vyvodiť záver, že exekučný súd, ktorý koná o
návrhu na nútený výkon právoplatného rozhodcovského rozsudku, ak má pre to dostatok skutkových

a právnych poznatkov, je v zmysle ustanovenia § 44 ods. 2 EP oprávnený už v štádiu rozhodovania o
žiadosti súdneho exekútora o udelenie poverenia na vykonanie exekúcie aj bez návrhu (ex offo) skúmať,
či rozhodcovská zmluva medzi zmluvnými stranami bola uzavretá platne. Ak exekučný súd zistí, že
právomoc rozhodcovského súdu bola založená na základe neplatnej rozhodcovskej zmluvy, prislúcha
mu právo vyvodiť všetky dôsledky vyplývajúce z príslušných právnych predpisov pre to, aby zmluvná

strana nebola uvedenou doložkou viazaná.

Uvedený postup exekučného súdu v danej exekučnej veci nebol posudzovaním vecnej správnosti
rozsudku rozhodcovského súdu a nesmeroval k „zrušeniu“ tohto rozhodnutia. Skúmaním platnosti
rozhodcovskej doložky exekučný súd len realizoval svoje oprávnenie vyplývajúce mu z ustanovenia § 44

ods. 2 EP, t.j. oprávnenie posúdiť, či tento exekučný titul nie je v rozpore so zákonom. Pokiaľ by exekučný
súd akceptoval rozhodcovský rozsudok, pre vydanie ktorého nebola daná právomoc rozhodcovského
súdu, akceptoval by vykonateľnosť rozhodnutia vydaného tým, kto na to nemal právomoc. Vo svojej
podstate by išlo o akceptáciu „rozhodnutia“ nevykonateľného, majúceho účinky paaktu.

Nemožno preto prisvedčiť žalobcovi v tom, že zo žiadneho ustanovenia procesného predpisu
exekučnému súdu nevyplýva oprávnenie rozhodcovskú doložku posúdiť z hľadiska jej platnosti. V
danej exekučnej veci bol preto plne opodstatnený a zákonom podložený postup exekučného súdu,
ktorý po podaní žiadosti súdneho exekútora o udelenie poverenia na vykonanie exekúcie v záujme
skúmania, či rozhodcovská doložka bola uzavretá platne, vyzval oprávneného na predloženie dôkazu.

Záver exekučného súdu, že rozhodcovská doložka, ktorá v danom prípade núti spotrebiteľa, aby spory s
dodávateľomriešilvýlučnevrozhodcovskomkonaní,vykazujeznakyneprijateľnejzmluvnejpodmienkyv
zmysle § 53 ods. 1 OZ a neplatného zmluvného dojednania, preto takou doložkou nemohla byť založená
právomoc rozhodcovského súdu vydať označený rozhodcovský rozsudok, je súladný so zákonom, čo
sa premietlo aj v potvrdzujúcom uznesení odvolacieho súdu z 29.5.2013. V súlade s týmto záverom

exekučný súd predmetný rozhodcovský rozsudok nepovažoval za vykonateľný exekučný titul. Keďže
exekučný súd zistil už pri postupe podľa § 44 ods. 2 Exekučného poriadku, že exekučný titul vo forme
rozhodcovského rozsudku predloženého žalobcom ako oprávneným, je v rozpore so zákonom, dospel
k správnemu záveru, že nie sú splnené podmienky pre udelenie poverenia na vykonanie exekúcie.

Pokiaľ exekučný súd predmetnú žiadosť zamietol uznesením z 3.1.2012 v znení uznesenia odvolacieho
súdu z 29.5.2013, nešlo o prípad zamietnutia žiadosti súdneho exekútora o udelenie poverenia
na vykonanie exekúcie v situácii, že pre toto zamietnutie neboli splnené zákonné predpoklady.
Uvedený postup exekučného súdu nebol posudzovaním vecnej správnosti rozsudku rozhodcovského
súdu a nesmeroval k „zrušeniu“ tohto rozhodnutia; exekučný súd si ani neosvojoval (vo vzťahu k

rozhodcovskému rozsudku) postavenie odvolacieho súdu. Exekučný súd iba skúmal, či oprávneným
predložený rozhodcovský rozsudok je vykonateľným exekučným titulom, či ho vydal rozhodcovský súd s
právomocou prejednať daný spor. Pri riešení tejto otázky nebol exekučný súd viazaný tým, ako ju vyriešil
rozhodcovský súd (R 46/2012). Aj v rámci daného exekučného konania bol všeobecný (exekučný) súdoprávnený skúmať rozhodnutie označené v exekučnom konaní ako exekučný titul z hľadiska, či nejde
o rozhodnutie ničotné, ktoré nevyvoláva žiadne právne účinky (viď IV. ÚS 78/2011 a tiež uznesenie
Najvyššieho súdu Slovenskej republiky z 10. októbra 2012 sp. zn. 6 Cdo 105/2011).

Prekážka rozsúdenej veci (/rei iudicatae/ § 159 ods. 3 O.s.p.) patrí k procesným podmienkam konania
a jej existencia v každom štádiu konania vedie k zastaveniu konania. Jej podstata spočíva v tom, že
právoplatný rozsudok predstavuje vec rozsúdenú, v ktorom prípade sa vylučuje možnosť totožnú vec
znova prejednať a o nej rozhodnúť. O tú istú vec ide vtedy, keď v novom konaní ide o ten istý nárok

alebo stav, o ktorom už bolo právoplatne rozhodnuté, a ak sa týka rovnakého predmetu konania a tých
istých osôb. Ten istý predmet konania je daný vtedy, ak ten istý nárok alebo stav vymedzený petitom
vyplýva z rovnakých skutkových tvrdení, z akých už bol pôvodne uplatnený (t.j. ak vyplýva z rovnakého
skutku). O totožnosť účastníkov ide najmä vtedy, ak v novom konaní ide o ten istý nárok medzi tými
istými účastníkmi. Konanie sa týka tých istých osôb aj v prípade, ak v novom konaní vystupujú právni
nástupcovia pôvodných účastníkov konania, či už z dôvodu univerzálnej alebo singulárnej sukcesie.

Toto procesné ustanovenie sa uplatní aj v exekučnom konaní (§ 251 ods. 4 O.s.p.). Z obsahu
exekučného spisu Okresného súdu Nové Zámky, rovnako ani z obsahu žalobného návrhu nevyplýva, že
konaniu v exekučnej veci medzi žalobcom ako oprávneným a povinným F.. T., vedenej na Okresnom
súde Nové Zámky pod sp. zn. 10Er/984/2011 na podklade exekučného titulu, ktorým je rozsudok
Stáleho rozhodcovského súdu zriadeného spoločnosťou Slovenská rozhodcovská, a.s. Bratislava zo

dňa 31.3.2011 sp.zn. SR 01510/11 by predchádzalo iné exekučné konanie s tým istým predmetom
konania, ktoré by sa týkalo tých istých účastníkov. Prekážku rozsúdenej veci pre exekučné konanie
netvoríprávoplatnýrozhodcovskýrozsudokvydanývrozhodcovskomkonaní,atoanivtedy,akexekučný
súd skúma, či exekučný titul vydaný vo forme rozhodcovského rozsudku, je materiálne vykonateľný. Z
povahy rozhodcovského konania, ktoré je v zákonom vymedzených prípadoch alternatívnou možnosťou

k súdnemu sporovému konaniu, totiž vyplýva, že jeho výsledkom môže byť iba titul, splnenia ktorého sa
možno domáhať vykonaním exekúcie. Podľa uznesenia Najvyššieho súdu SR sp. zn. 3Cdo 227/2012
z 27.5.2013 Rozhodcovské konanie nemá charakter exekučného (vymáhacieho konania), preto ním
nemôže byť založená prekážka tzv. „duplicitnej“ exekúcie. Navyše, ničotné rozhodnutie rozhodcovského
súdu nevyvoláva žiadne právne účinky, a preto nemôže byť prekážkou veci rozhodnutej ani v inom

konaní všeobecného súdu proti prípadnému žalobcovmu dlžníkovi (vzhľadom na zásadu prejudiciality
vyplývajúcu z ustanovenia § 135 ods. 2 O.s.p., ako aj na zásadu viazanosti súdu právoplatným
rozhodnutímvydanýmvinomkonanípodľa§159ods.2O.s.p.,vdanomprípadeuznesenímexekučného
súdu č.k. 10Er/984/2011-15 z 3.1.2012 v znení uznesenia Krajského súdu v Nitre č.k. 8CoE/1/2013-42
z 29.5.2013. Súd nemôže ako predbežnú otázku znovu riešiť platnosť rozhodcovskej doložky, keďže o

tom už bolo právoplatne rozhodnuté).

Keďže v danom prípade bolo rozhodnuté o žiadosti súdneho exekútora v súlade s § 44 ods. 2 veta
tretia EP a v primeranej, zákonom neurčenej lehote, žalobca neuniesol dôkazné bremeno tvrdenia o
nesprávnom úradnom postupe exekučného súdu, keď v konaní nepreukázal, že k vydaniu rozhodnutia

o zamietnutí žiadosti o udelenie poverenia na vykonanie exekúcie došlo neprípustným preskúmaním
exekučného titulu a až po uplynutí zákonom (ne)určenej lehoty, s omeškaním viac ako 294 dní.
Žalobca až do vyhlásenia dokazovania za skončené nepreukázal ani vznik škody, ktorej náhradu
vo výške 1 015,53 eur si uplatnil v konaní v súvislosti s tvrdeným omeškaním pri rozhodovaní o
žiadosti súdneho exekútora v uvedenej exekučnej veci, resp. ani nepreukázal zmenšenie svojho

majetku o uvedenú sumu v súvislosti s preskúmaním žiadosti o udelenie poverenia na vykonanie
exekúcie, preskúmaním návrhu na vykonanie exekúcie a preskúmaním exekučného titulu - rozsudku
rozhodcovského súdu. Pritom podľa § 17 ods. 1 zákona č. 514/2003 Z.z. sa uhrádza len skutočná škoda.
Skutočnou škodou sa aj v zmysle § 442 ods. 1 OZ rozumie ujma spočívajúca v zmenšení majetkového
stavu poškodeného reprezentujúca majetkové hodnoty, ktoré je nutné vynaložiť, aby došlo k uvedeniu

veci do predošlého stavu. V súvislosti s uvedeným nemožno prehliadnuť, že prípadný nesprávny
procesný postup exekučného súdu môže mať za následok vznik zodpovednosti štátu podľa zákona č.
514/2003 Z.z. len vo vzťahu k takému zmenšeniu majetku oprávneného z exekučného konania, ktoré by
bolo priamo a nesprostredkovane spôsobené práve týmto postupom. Preto bez povšimnutia nemožno
ponechať skutočnosť, že zo strany súdneho exekútora nebola v predmetnej exekučnej veci dodržaná

lehota určená v § 44 ods. 1 EP na predloženie návrhu oprávneného na vykonanie exekúcie exekučnému
súdu, spolu s exekučným titulom a žiadosťou o vydanie poverenia. Súdny exekútor svojou nečinnosťou
prispel k oddialeniu posúdenia rozhodcovského rozsudku ako exekučného titulu exekučným súdom.S poukazom na absenciu tvrdeného nesprávneho úradného postupu, ako nevyhnutného predpokladu
zodpovednosti štátu podľa zákona č. 514/2003 Z.z., žalobcovi nevznikol ani nárok na náhradu škody
podľa § 9 ods. 1 citovaného zákona, ale ani nárok na náhradu nemajetkovej ujmy v peniazoch v

zmysle § 17 ods. 2 citovaného zákona. Rovnako ako pri nároku na náhradu škody je poškodený
povinný nielen tvrdiť, ale aj preukázať vznik nemajetkovej ujmy, resp. uviesť skutočnosti, na ktorých
základe bude možné podľa zákonom určených kritérií posúdiť vznik a rozsah ujmy. Doba, ktorá
uplynula od doručenia žiadosti súdneho exekútora o vydanie poverenia exekučnému súdu spolu s
návrhom na vykonanie exekúciu a exekučným titulom, až do doručenia uznesenia exekučného súdu

o zamietnutí žiadosti súdneho exekútora právnemu zástupcovi žalobcu ako oprávnenému, nemohla
nijako negatívne zasiahnuť žalobcu, nemohla vyvolať ani riziko ohrozujúce konečné vymoženie
pohľadávky, keď exekučným titulom v danej exekučnej veci bol rozsudok rozhodcovského súdu v
spotrebiteľských veciach, pričom v iných exekučných veciach žalobcu ako oprávneného bola už skôr
spochybnená právomoc rozhodcovského súdu na vydanie takéhoto rozsudku, resp. bola spochybnená
materiálna vykonateľnosť rozhodcovského rozsudku (napr. aj uznesenie Okresného súdu Svidník sp.

zn. 4Er/260/2009 z 4.8.2009, uznesenie Krajského súdu v Prešove sp. zn. 7CoE 34/2009 z 30.9.2009,
uznesenie Krajského súdu v Trnave sp. zn. 10CoE/5/2010 z 23.2.2010, uznesenie Krajského súdu v
Prešove sp. zn. 3CoE 29/2010 z 5.5.2010, uznesenie Krajského súdu Košice sp. zn. 3CoE/229/2010 z
27.5.2010, uznesenie Krajského súdu v Prešove sp. zn. 6CoE/59/2010 z 19.4.2011, ale aj uznesenie
Krajského súdu v Banskej Bystrici č. k. 17 CoE 138/2010-44 z 30.9.2010 a s tým súvisiace uznesenie

Ústavného súdu č.k. IV. ÚS 55/2011-19 z 24.2.2011), aj s poukazom na závery uznesenia Súdneho
dvora (ES) vo veci Pohotovosť/D. A. C-76/10 zo dňa 16.11.2010. Navyše, bez povšimnutia nemožno
ponechať skutočnosť, že zo strany súdneho exekútora nebola v predmetnej exekučnej veci dodržaná
lehota určená v § 44 ods. 1 EP na predloženie návrhu oprávneného na vykonanie exekúcie exekučnému
súdu, spolu s exekučným titulom a žiadosťou o vydanie poverenia, pričom žalobca v žalobnom

návrhu na túto skutočnosť neprihliadol ani pri skutkovom zdôvodnení svojho nároku či už v časti
náhrady škody alebo v časti náhrady nemajetkovej ujmy voči žalovanej. Exekučný súd nepochybne v
uvedenej exekučnej vecí realizoval svoje oprávnenie vyplývajúce z ustanovenia § 44 ods. 2 Exekučného
poriadku, t.j. oprávnenie posúdiť, či exekučný titul - rozhodcovský rozsudok vo veci vyplývajúcej
zo spotrebiteľského právneho vzťahu, ktorým je právny vzťah založený právnou skutočnosťou -

spotrebiteľskou zmluvou, nie je v rozpore so zákonom. Toto posúdenie, podľa právnych predpisov
na ochranu práv spotrebiteľa, je nepochybne časovo náročné, čo viedlo aj zákonodarcu k vylúčeniu
aplikácie 15 dňovej lehoty na vydanie poverenie súdnemu exekútorovi v prípade rozhodcovských
rozsudkov (§ 44 ods. 2 EP v spojení s § 41 ods. 2 písm. c/ a d/ EP) s účinnosťou od 1.6.2010 (zákon
č. 144/2010 Z.z. ). Aj pre prípadný stav neistoty účastníka neprimerane dlhého konania je tento povinný

tvrdením rozhodujúcich skutočností dostatočne vysvetliť motiváciu k uplatneniu nároku na peňažnú
náhradu nemajetkovej ujmy, ktorá má slúžiť ku kompenzácii stavu neistoty, do ktorej by bol poškodený
v dôsledku neprimeranej dĺžky konania uvedený. Žalobca v konaní ani nepreukázal vznik nemajetkovej
ujmy, ako objektívne zistiteľného stavu, ktorého existencia musí byť preukázaná nad všetky pochybnosti
a ani jej závažnosť a okolnosti vzniku tvrdenej ujmy, a tak neuniesol dôkazné bremeno ani o tejto časti

návrhu.

Vzhľadomnauvedenéskutkovéaprávnezáverysúdnepovažovalzahospodárnevykonaťvovecidôkaz
oboznámením sa s obsahom a rozsahom žiadosti žalobcu o predbežné prerokovanie návrhu, ktorú
Ministerstvu spravodlivosti SR, ako ústrednému orgánu konajúcemu v mene štátu, doručil žalobca dňa

25.9.2012 pod číslom 6638. S poukazom na všetky uvedené dôvody a ich vzájomné súvislosti súd návrh
žalobcu v celom rozsahu zamietol ako nedôvodný.

Rozhodnutie o trovách konania sa zakladá na ustanovení § 142 ods. 1 O.s.p., v zmysle ktorého súd
náhradu trov konania prizná úspešnému účastníkovi proti účastníkovi, ktorý vo veci úspech nemal. V

danom prípade bola úspešným účastníkom žalovaná, ktorá si v lehote určenej v § 151 ods. 1 O.s.p.
nevyčíslila žiadne trovy konania a ani zo spisu nevyplýva, že by jej nejaké trovy konania vznikli, a tak
jej súd náhradu trov konania nepriznal.

Poučenie:

Proti tomuto rozsudku možno podať odvolanie do 15 dní odo dňa

jeho doručenia cestou tunajšieho súdu - Okresný súd Komárno,Pohraničná č. 6, Komárno - na Krajský súd v Nitre.

V odvolaní sa má popri všeobecných náležitostiach (§ 42 ods.3) uviesť, proti

ktorému rozhodnutiu smeruje, v akom rozsahu sa napáda, v čom sa toto

rozhodnutie alebo postup súdu považuje za nesprávny a čoho odvolateľ
domáha.

Odvolanie proti rozsudku alebo uzneseniu, ktorým bolo rozhodnuté vo veci
samej, možno odôvodniť len tým, že
a) v konaní došlo k vadám uvedeným v § 221 ods. 1,
b) konanie má inú vadu, ktorá mohla mať za následok nesprávne
rozhodnutie vo veci,
c) súd prvého stupňa neúplne zistil skutkový stav veci, pretože nevykonal

navrhnuté dôkazy, potrebné na zistenie rozhodujúcich skutočností,
d) súd prvého stupňa dospel na základe vykonaných dôkazov k nesprávnym
skutkovým zisteniam,
e) doteraz zistený skutkový stav neobstojí, pretože sú tu ďalšie skutočnosti
alebo iné dôkazy, ktoré doteraz neboli uplatnené (§ 205a),

f) rozhodnutie súdu prvého stupňa vychádza z nesprávneho právneho
posúdenia veci.