Rozsudok ,
Potvrdené Rozhodnutie bolo vynesené dňa streda 23. apríl 2014

Súd: Okresný súd Trenčín
Spisová značka: 12C/271/2012

Identifikačné číslo súdneho spisu: 3112225607
Dátum vydania rozhodnutia: 23. 04. 2014
Meno a priezvisko sudcu, VSÚ: JUDr. Judita Knociková

ECLI: ECLI:SK:OSTN:2014:3112225607.5

ROZSUDOK V MENE

SLOVENSKEJ REPUBLIKY

Okresný súd Trenčín samosudkyňou JUDr. Juditou Knocikovou v právnej veci navrhovateľa

POHOTOVOSŤ, s.r.o., so sídlom Bratislava, Pribinova 25, IČO 35 807 598, zast. Fridrich Paľko, s.r.o.,
so sídlom Bratislava, Grösslingova 4, IČO 36 864 421 proti odporcovi Slovenská republika, zast.
Ministerstvom spravodlivosti SR, so sídlom Bratislava, Župné námestie 13 o zaplatenie 5.023,20 eur a
iné s prísl. takto

r o z h o d o l :

Návrh s a z a m i e t a.

Odporcovi s a n e p r i z n á v a náhrada trov konania.

o d ô v o d n e n i e :

Navrhovateľ sa žalobným návrhom, doručeným tunajšiemu súdu dňa 27.9.2012, domáhal proti

odporcovi zaplatenia náhrady majetkovej škody vo výške 5.023,20 eur a náhrady nemajetkovej ujmy
vo výške 1.004,64 eur z titulu nesprávneho úradného postupu Okresného súdu Trenčín. Uviedol, že
Okresný súd Trenčín ako exekučný súd prijal žiadosť na udelenie poverenia na vykonanie exekúcie,
podanú ním zvoleným exekútorom vo veci dlžníka (povinného) O. G. pod sp. zn. súdneho exekútora
EX 10252/2009. Súd však v zákonnej procesnej lehote 15 dní od prijatia tejto žiadosti nerozhodol o
nej podľa § 44 ods. 2

Exekučného poriadku platného v čase podania žiadosti napriek tomu, že vec nevykazovala prvky
nadmernej právnej zložitosti a nevyžadovala si rozsiahlejšiu spoluprácu s účastníkmi konania. Exekučný
súd rozhodol o žiadosti až dňa 7.3.2011 po uplynutí stanovenej doby (omeškanie viac ako 511
dní). Podľa navrhovateľa v danom prípade došlo k nesprávnemu úradnému postupu, ktorý spočíval
v nevydaní rozhodnutia v zákonom stanovenej lehote, resp. v primeranom čase a bez zbytočných
prieťahov a vykonaním úradnému postupu bez splnenia zákonných podmienok; ktoré boli príčinou
konkrétneho následku, ktorý sa prejavil vznikom materiálnej škody a nemajetkovej ujmy na strane

žalobcu. Exekučný súd vykonaním postupu podľa § 44 ods.2 Exekučného poriadku (preskúmanie
žiadosti o udelenie poverenia na exekúciu, návrhu na vykonanie exekúcie a exekučného titulu -
rozsudok Stáleho rozhodcovského súdu sp.zn. SR 06764/09 zo dňa 10.7.2009) spôsobom odporujúcim
zákonu prekročil mieru svojej právomoci. Exekučný súd bez ďalších legálnych predpokladov založil
svoju právomoc , v rámci ktorej vykonal úplný prejudiciálny proces, zahŕňajúci zistenie skutkového
stavu veci , výberu právnych noriem, aplikácie a interpretácie zvolených právnych noriem na skutkový
stav a meritórne rozhodnutie vo veci (úhrada pohľadávky veriteľa na základe uzatvorenej zmluvy o

úvere) na ust. § 44 ods.2 Exekučného poriadku, ktorým sa postavil do pozície orgánu vykonávajúceho
komplexné preskúmanie exekučného titulu metódou, ktorá exekučnému súdu v rámci jeho právomoci
neprináleží a porušil tak zásadu legality. Exekučný súd nie je súdom v zmysle ust. § 40 a nasl.
Zákona o rozhodcovskom konaní, nekoná vo veci zrušenia rozhodcovského rozsudku, ani nepokračujev konaní vo veci v rozsahu uvedenom v žalobe. Dôsledkom realizácie právomoci všeobecného súdu
upravenej v § 40 ZoRK je zrušenie rozhodcovského rozsudku a exekučný súd tým, že nelegálnym
postupom vykonal opätovné posúdenie práva navrhovateľa na zaplatenie dlhu v časti istiny a to bez

splnenia zákonných podmienok na tento postup, formálne vyvolal stav, ktorý založil prekážku veci
rozhodnutej v právnom vzťahu medzi navrhovateľom ako veriteľom a povinným ako dlžníkom. Na
jednej strane existuje exekučný titul - rozsudok rozhodcovského súdu, ktorý nie je možné zrušiť pre
uplynutie lehoty podľa ust. § 41 ZoRK, ktorý je podľa exekučného súdu nevykonateľný a na druhej
strane nie je zo strany navrhovateľa možné iniciovať občianske súdne konanie a požadovať súdnu

ochranu práva na zaplatenie istiny s príslušenstvom , pretože existenciou rozsudku rozhodcovského
súdu je vytvorená prekážka veci právoplatne rozhodnutej a táto bráni súdu konať. Podľa platnej
právnej úpravy je rozhodcovský rozsudok rovnocenných exekučným titulom ako rozsudok vydaný
súdom v občianskom konaní. Navrhovateľ v dôsledku nesprávneho úradného postupu exekučného
súdu si uplatňuje náhradu majetkovej škody, v celkovej výške 5.023,20 eur, predstavujúcu náhradu
istiny s príslušenstvom, ktorá už viac nemôže byť priznaná právoplatným rozhodnutím všeobecného

súdu v občianskom konaní vedenom proti dlžníkovi zo záväzkového vzťahu založeného zmluvou
o úvere. Zároveň si navrhovateľ uplatnil náhradu nemajetkovej ujmy v peniazoch, pretože činnosť
súdu mala za následok marenie nútenej vymožiteľnosti majetkového práva navrhovateľa. Nesprávnym
úradným postupom došlo k zmareniu legitímneho očakávania navrhovateľa, že dôjde k vymoženiu
jeho pohľadávky a navrhovateľ mohol vďaka skorému rozhodnutiu exekučného súdu v zákonom

stanovenej lehote efektívne a účinne uskutočniť rad iných krokov smerujúcich k zvýšeniu úspechu
mimosúdneho zabezpečenia vymožiteľnosti jeho pohľadávky a príslušenstva, pretože by vedel, že
žiadosť o udelenie poverenia bola zamietnutá. Náhradu nemajetkovej ujmy vníma ako spravodlivú
satisfakciu za porušenie jeho konkrétnych práv, pretože neexistuje akýkoľvek prostriedok účinnej
vnútroštátnej nápravy reštituovať vzniknutú situáciu; nemožnosť súdneho vymáhania pohľadávky a jej

príslušenstva vyvolala u členov riadiacich orgánov spoločnosti ako aj u jej majiteľov pocity frustrácie,
úzkosti , nespravodlivosti, neistoty a nedôvery v právo a rovnosť v spoločnosti; a vytvorenie absolútnej
nemožnosti súdneho uplatňovania pohľadávky a jej príslušenstva zánik ďalších

plánovaných podnikateľských aktivít navrhovateľa, ako aj zánik už vytvorených podnikateľských plánov.

Vyvolaná strata zisku z realizovaného obchodu spôsobila hospodársku stratu na jeho strane a jeho
majiteľov. Navrhovateľ požadoval náhradu nemajetkovej ujmy v peniazoch vo výške 1.004,64 eur,
teda 20% z uplatňovanej istiny s príslušenstvom za vnútorné zásahy do spoločnosti, ovplyvňovanie
podnikateľského plánovania a rozhodovania, porušenie jeho práv, stratu legitímnych očakávaní, že
nastane v zákonom stanovenom čase stav predpokladaný zákonom, stratu dôvery v právo, v spravodlivé

riešenie veci a zamedzenie vymoženiu pohľadávky cestou exekúcie, spôsobenej v priamej príčinnej
súvislosti s nesprávnym úradným postupom exekučného súdu. Navrhovateľ podľa 15 ods.1 zák. č.
514/2003 Z.z. písomnou žiadosťou požiadal odporcu o predbežné prerokovanie jeho nároku na náhradu
škody, avšak do podania žaloby odporca pozitívne nereagoval. Žiadal aj náhradu trov konania.

Odporca žiadal žalobu zamietnuť, pretože navrhovateľ nepreukázal splnenie základných zákonných
podmienok, ktoré sú potrebné na priznanie náhrady škody podľa zák. č. 514/2003 Z.z. Poukázal
na nedostatky žaloby, spočívajúce v tom, že navrhovateľ nedokázal uviesť ani len spisovú značku
príslušného exekučného konania, chýbajú relevantné údaje ako dátum doručenia podania na súd
a dátum, kedy sa navrhovateľ dozvedel o vzniku škody a odkazom na príslušný exekučný spis

prenáša celú dôkaznú povinnosť na súd, hoci dôkazné bremeno má znášať navrhovateľ sám. Tvrdenie
navrhovateľa o neznalosti spisovej značky ním namietaného exekučného konania sa nezakladá na
pravde, keďže je v predmetnom exekučnom konaní oprávneným a v súvislosti s ním uplatňuje
právo na náhradu škody, má mať relevantný záujem na tom, aby identifikoval konanie, ktorým mu
bola spôsobená škoda. Neoznačenie spisovej značky exekučného konania, v ktorom malo dôjsť k

nesprávnemu úradnému postupu zo strany exekučného súdu (teda nesplnenie zákonom predpísaných
náležitostí) bolo jedným z dôvodov, pre ktoré Ústavný súd SR odmietol sťažnosti navrhovateľa na
porušenie jeho ústavných práv nečinnosťou exekučného súdu (napr. sp.zn. II.ÚS 211/2012, sp.zn. IV.ÚS
366/2012, sp.zn. IV.ÚS 374/2012). Navrhovateľ v danom prípade neoznačil titul nároku na náhradu
škody, pričom uvádza rozhodnutie o zamietnutí žiadosti na vydanie poverenia na vykonanie exekúcie,

čo by bolo možné vysvetliť ako nesprávny úradný postup ale zároveň namieta nesprávny postup v
podobe prieťahov. Z takto formulovanej žaloby nie je teda zrejmé, či si navrhovateľ uplatňuje nárok na
náhradu škody z titulu nesprávneho úradného postupu pre prieťahy, z dôvodu rozhodnutia o zamietnutí
žiadostiopoverenienavykonanieexekúciealebozdôvodunerozhodnutiavzákonomstanovenejlehote.Čo sa týka prieťahov, navrhovateľ neuvádza žiadne kroky, ktoré podnikol na odstránenie neželaného
stavu; či využil možnosť podania sťažnosti predsedovi súdu na zbytočné prieťahy v konkrétnom konaní,
resp. možnosť podania ústavnej sťažnosti a odporca má za to, že všeobecnému súdu neprislúcha

posudzovať prieťahy v konaní. Odporca poukázal na to, že žaloba bola podaná na súde skôr, ako
uplynula6-mesačnálehotanapredbežnéprerokovaniepísomnéhonárokunanáhraduškody,stanovená
v § 16 ods. 1 zák. č. 514/2003 Z.z. o zodpovednosti za škodu spôsobenú pri výkone verejnej moci a
poškodenýmáprávodomáhaťsanáhradyškodyažpouplynutí 6mesiacovodprijatiajehožiadosti(prvé
žiadosti o predbežné prerokovanie nároku na náhradu škody boli doručené odporcovi dňa 23.4.2012),

preto je nárok na súde predčasne uplatnený. Odporca poukázal na to, že navrhovateľ neposkytol
a to napriek opakovaným výzvam na doplnenie žiadostí, ktoré odporca adresoval navrhovateľovi po
doručení prvotných žiadostí o predbežné prerokovanie nároku na náhradu škody, pričom odporcovi bola
doručená len všeobecná odpoveď, kde navrhovateľ nepreukázal požadované skutočnosti, nedoplnil
žiadané informácie, dátumy, kedy sa navrhovateľ dozvedel o škode, doklady preukazujúce vyčíslenú
majetkovú škodu, preukázanie skutočností, čo boli podané sťažnosti predsedovi súdu na prieťahy, resp.

ústavné

sťažnosti, ani doklady preukazujúce „ohrozenie“ práv zánikom povinného, resp. jeho insolvenciou,
stratou kontaktu s povinným, ktorými odôvodňuje vznik nemajetkovej ujmy. Navrhovateľ neposkytol
nijakú súčinnosť na predbežné prerokovanie podaných žiadostí a tým zmaril akúkoľvek možnosť

predbežne prerokovať oprávnenosť jeho nárokov a preto odporca - Ministerstvo spravodlivosti SR
ako orgán príslušný podľa ust. § 4 ods.1 písm. a/ zák.č. 514/2003 Z.z. nárok navrhovateľa
nepovažuje za predbežne prerokovaný. Zákon č. 514/2003 Z.z. ustanovuje všeobecné podmienky,
pri splnení ktorých štát zodpovedá za škodu spôsobenú orgánom verejnej moci pri výkone verejnej
moci: nezákonné rozhodnutie, resp. nesprávny úradný postup, vznik škody, príčinnú súvislosť medzi

nezákonným rozhodnutím, resp. nesprávnym úradným postupom a vzniknutou škodou. Pri posudzovaní
otázky nesprávneho úradného postupu, spočívajúceho v údajnom porušení povinnosti súdu vydať
rozhodnutie v zákonom stanovenej lehote odporca poukazuje ust. § 9 ods.2 zák.č. 514/2003 Z.z.
v znení zák.č. 412/2012 Z.z., kde je explicitne uvedené, z čoho výlučne je možné vychádzať pri
posudzovaní nesprávneho úradného postupu súdu, spočívajúceho v porušení povinnosti urobiť úkon

alebo vydať rozhodnutie v zákonom stanovenej lehote, pričom navrhovateľ dosiaľ dôkazy potrebné
pre posúdenie tejto otázky, predpokladanej v tomto ustanovení, nepredložil. Odporca poukázal na
to, že z ust. § 44 ods.2 Exekučného poriadku účinného od 1.6.2011 a z ust. § 41 ods.2 písm.
d/ Exekučného poriadku vyplýva, že 15-dňová lehota na vydanie poverenia neplatí pri rozhodnutí
o exekučnom titule, ktorým je rozhodnutie rozhodcovského súdu. Čo znamená, že akýkoľvek nárok

navrhovateľa , vychádzajúci z nesprávneho úradného postupu v podobe nerozhodnutia v 15-dňovej
lehote v namietaných exekučných konaniach začatých po 1.6.2011 (účinnosť novely Exekučného
poriadku č. 102/2011 Z.z.) nemá žiadnu oporu v zákone. Pred 1.6.2011 § 41 ods.2 písm. d/ Exekučného
poriadku znel: „vykonateľných rozhodnutí rozhodcovských komisií a zmierov nimi schválených“. V
samotnej dôvodovej správe k novelizovanému ustanoveniu § 41 ods.2 písm. d/ Exekučného poriadku

je uvedené, že správnosť aplikácie dotknutého ustanovenia na rozhodcovský rozsudok ako exekučný
titul osvedčila svojím autentickým výkladom aj NR SR ako zákonodarný zbor. Skutočnosť, že sa do
formulácie vložili slová „rozhodnutí rozhodcovských súdov“ predstavovala len explicitnejšie ujasnenie
litery zákona, aby sa predišlo mylným interpretáciám tohto ustanovenia. Argumentácia žalobcu je v
interpretácii toho, čo zamýšľal zákonodarca nepravdivá a § 41 ods.2 písm. d/ exekučného poriadku

sa správne aplikoval aj na rozhodcovské rozsudky aj pred 1.6.2011. Odporca poukázal na judikatúru
Ústavného súdu SR sp. zn. I.ÚS 16/02, ktorá konštatuje: „Pri posúdení, či došlo alebo nedošlo k
porušeniu práva na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov zaručeného v čl. 48 ods. 2 Ústavy SR,
ústavný súd prihliada síce na lehoty, ktoré sú uvedené v ústave alebo v zákone, ale ich nedodržanie
nepovažuje automaticky za porušenie uvedeného základného práva, pretože aj v týchto prípadoch sú

rozhodujúce všetky okolnosti danej veci. Pojem „zbytočné prieťahy“ obsiahnutý v čl. 48 ods.2 ústavy je
pojem autonómny, ktorý nemožno vykladať a aplikovať len s ohľadom na lehoty uvedené v zákone. S
ohľadom na konkrétne okolnosti veci sa totiž ani v týchto prípadoch postup dotknutého štátneho orgánu
nemusí vyznačovať takými významnými prieťahmi, ktoré by bolo možné kvalifikovať ako zbytočné
prieťahy podľa čl.48 ods. 2 ústavy (I.ÚS 63/00)“ . Z uvedeného vyplýva, že samotné nedodržanie

zákonom stanovenej lehoty neznamená automaticky prieťahy v konaní. Zo skutkových okolností,
týkajúcichsarozhodovaniaožiadostiovydaniepoverenianavykonanieexekúciejezrejmé,žeskúmanie
vykonateľnosti rozhodcovských rozsudkov si vyžaduje osobitnú právnu úpravu najmä s ohľadom na to,
že sa týkajú právnych vzťahov podliehajúcich režimu spotrebiteľských zmlúv. Navrhovateľ si v súvislostiso zamietnutím návrhu na vydanie poverenia uplatňuje svoj nárok titulom nesprávneho úradného
postupu, ktorý podľa neho spočíva v nesprávnej aplikácii právnych predpisov. Nesprávnym úradným
postupom je porušenie pravidiel predpísaných právnymi normami pre postup štátnych

orgánov pri ich činnosti a to najmä takej, ktorá nevedie k vydaniu rozhodnutia. Hoci nie je vylúčené,
aby škoda, za ktorú štát zodpovedá bola spôsobená nesprávnym úradným postupom realizovaným
v rámci rozhodovacej činnosti, avšak pre túto formu zodpovednosti je určujúce, aby nezákonnosť
rozhodnutia podľa ust. § 6 ods. 1 zák.č. 514/2003 Z.z. bola konštatovaná príslušným orgánom, ktorý

už právoplatné rozhodnutie z dôvodu nezákonnosti zmení alebo zruší v príslušnom konaní o opravnom
prostriedku podanom proti rozhodnutiu. Táto podmienka nie je v prípade zamietnutých žiadostí o
udelenie poverenia na exekúciu namietaných žalobcom splnená. Predmetné rozhodnutie okresného
súdu nemožno považovať za nezákonné a zároveň jeho zákonnosť / nezákonnosť nie je možné
posudzovať v tomto konaní. Otázku správnosti postupu pri rozhodovaní o zamietnutí návrhu na vydanie
poverenia taktiež nie je namieste posudzovať. Ide o namietanie samotného rozhodnutia a preto nie je

možné hovoriť o nesprávnom úradnom postupe. Odporca poukázal na skutočnosť, že zo samotnej
dikcie § 44 ods. 2 Exekučného poriadku vyplýva, že lehota 15 dní sa nevzťahuje na vydanie rozhodnutia
v podobe zamietnutia žiadosti o vydanie poverenia. Uvedená lehota sa týka prípadu, keď súd poverí
exekútora vykonaním exekúcie na základe exekučného titulu (okrem exekučného titulu podľa § 41 ods.
2 písm. c/ a d/ Exekučného poriadku) a ak ho v lehote súd nepoverí, 15-dňová lehota neplatí a ani sa

nedá logicky predpokladať, že by to bol zámer zákonodarcu, keďže ide o zložitý proces posudzovania
žiadosti o udelenie poverenia na vykonanie exekúcie, návrhu na vykonanie exekúcie a exekučného
titulu. Navrhovateľ ďalej uvádza, že súd prekročil svoju rozhodovaciu právomoc, keď vykonal „opätovné
posúdenie práva žalobcu na zaplatenie dlhu“. V tejto veci je potrebné uviesť, že v zmysle uznesenia
Ústavného súdu SR z 3.3.2011 č.k. IV.ÚS 60/2011-13, uznesenia Najvyššieho súdu SR z 13.10.2011

sp.zn. 3Cdo 146/2011, uznesenia Najvyššieho súdu SR z 26.9.2011 sp.zn. 3MCdo 11/2010 a uznesenia
Najvyššieho súdu SR z 29.3.2011 sp.zn. 5Cdo 291/2010 vnútroštátny súd má povinnosť ex offo
preskúmať materiálnu správnosť rozhodcovského rozsudku , nekalú povahu rozhodcovskej doložky
rozhodcovského súdu vydaného bez účasti spotrebiteľa, preskúmať, či rozhodcovské konanie prebehlo
na základe uzavretej rozhodcovskej zmluvy a to v takom rozsahu, v akom mu to umožňujú vnútroštátne

procesné pravidlá v rámci obdobných opravných prostriedkov vnútroštátnej povahy. V takomto prípade
prináleží vnútroštátnemu súdu vyvodiť všetky dôsledky, ktoré z toho podľa daného vnútroštátneho
práva vyplývajú, s cieľom zabezpečiť, aby spotrebiteľ nebol prípadne nekalou doložkou viazaný.
Podľa názoru ústavného súdu v okolnostiach daného prípadu (právoplatný rozhodcovský rozsudok v
spotrebiteľskej veci) vyplýva, že pokiaľ je podmienka existencie vnútroštátneho práva prikazujúceho

za určitých okolností prieskum materiálnej stránky rozhodcovského rozsudku v rámci rozhodovania o
návrhu na výkon rozhodcovského rozsudku splnená (§ 45 zákona o rozhodcovskom konaní), potom
postup všeobecného súdu, ktorý z toho vyvodí dôsledky vyplývajúce z platného právneho poriadku, je
legitímny. Vzhľadom na skutočnosť, že navrhovateľ poukazuje vo svojom návrhu aj na prieťahy v konaní,
odporca odkazuje na ust. § 9 ods.2 zák.č. 514/2003 Z.z. v znení zák.č. 412/2012 Z.z., kde je explicitne

uvedené, z čoho je možné výlučne vychádzať pri posudzovaní nesprávneho úradného postupu súdu
spočívajúceho v zbytočných prieťahoch v konaní a to: len v prípade , ak by tieto boli konštatované vo
výsledkoch vybavenia sťažnosti na prieťahy, žiadosti o prešetrenie vybavenia sťažnosti na prieťahy, v
právoplatnom rozhodnutí vydanom v disciplinárnom konaní, ktorým sa rozhodlo o tom, že sudca sa
dopustil disciplinárneho previnenia, ktoré má za následok prieťahy v konaní, právoplatnom rozhodnutí

Európskeho súdu pre ľudské práva, ktorým sa rozhodlo, že bolo porušené právo na prerokovanie veci
bez zbytočných prieťahov alebo v právoplatnom rozhodnutí Ústavného súdu SR o ústavnej sťažnosti ,
ktorýmÚstavnýsúdSRkonštatoval,žesaporušiloprávonaprerokovanievecibezzbytočnýchprieťahov.
Navrhovateľ si vo vzťahu k predpokladom posúdenia existencie zbytočných prieťahov v konaní nesplnil
ani povinnosť tvrdenia ani

povinnosť ich preukázania a odporca vzhľadom na vyššie uvedené nepovažuje existenciu prieťahov
v konaní za preukázanú. Zároveň v súlade s ust. § 19 ods.1 zák.č. 514/2003 Z.z. odporca vzniesol
námietku premlčania u všetkých žalobou uplatnených nárokov, v ktorých k nesprávnemu úradnému
postupu malo dôjsť v období pred 23. aprílom 2009, z dôvodu uplynutia zákonom stanovenej 3-ročnej

premlčacej doby na uplatnenie práva. Navrhovateľ sa vo svojej žalobe okrem iného domáha náhrady
materiálnej škody vo výške istiny s príslušenstvom, vymáhanej od povinného. Pre úspešné uplatnenie
nároku podľa ust. § 17 ods.1 zák.č. 514/2003 Z.z. je nevyhnutné preukázať existenciu škody. Od
povinnosti riadne škodu preukázať navrhovateľa neodbremeňuje množstvo podaných žalôb, ťažkosti prijejvyčísleníapreukázaní, aniochranaosobnýchúdajov,obchodnéhotajomstvačidôvernýchinformácií,
ktorými navrhovateľ odôvodňuje nesplnenie dôkaznej povinnosti. Pokiaľ ide o škodu, spočívajúcu v
istine s príslušenstvom, navrhovateľ nepreukázal existenciu dlžníka ako úplný základ pre preukázanie

toho, čoho sa domáha. Nepreukázal ani existenciu právoplatného rozhodnutia o zamietnutí žiadosti
o udelenie poverenia a ani nevymožiteľnosť pohľadávky. Vo vzťahu k tvrdeniu navrhovateľa, že
nie je možné pohľadávku od dlžníka vymôcť a k tvrdeniu , že rozhodnutie v podobe zamietnutia
žiadosti o udelenie poverenia spôsobuje nevymožiteľnosť pohľadávky odporca poukazuje na to,
že rozhodnutie o zamietnutí iba preukázalo nespôsobilosť konkrétneho rozhodcovského rozsudku byť

exekučnýmtitulom. Nulitnýrozhodcovskýrozsudoknepredstavujeprekážkuresiudicataepreuplatnenie
nároku navrhovateľa na súde a poukazuje v tejto súvislosti na judikatúru napr. uznesenie Krajského
súdu v Trnave z 31.5.2012 sp.zn. 10CoE 308/2011 alebo Krajského súdu v Žiline z 11.7.2012 sp.zn.
20CoE 94/2012. Navrhovateľ mal možnosť získať iný exekučný titul, napr. podaním návrhu na začatie
konania resp. platobným rozkazom, čo neurobil a svojou nečinnosťou sám prispel k situácii, ktorú v
žalobe namieta. Odporca uviedol, že ak by aj nastala situácia, že si toto o právo navrhovateľ uplatní

novým návrhom, musel by preukázať, že by mu súd bez akýchkoľvek pochybností priznal požadovaný
nárok od dlžníka v sume , požadovanej od žalovanej, (čo nepreukázal ani preukázať nemôže) a
že pohľadávky sú nevymožiteľné v dôsledku pochybenia okresného súdu; to znamená, že keby
nedošlo k nesprávnemu úradnému postupu okresného súdu, došlo by k riadnemu a plnohodnotnému
vymoženiu pohľadávky. Túto skutočnosť navrhovateľ nepreukázal ani nepreukáže a to najmä s ohľadom

na skutočnosť, že niektorí dlžníci by boli insolventní, zomreli a pod. Odporca je toho názoru, že
nemôže niesť zodpovednosť a nahrádzať žalobcovi materiálnu škodu tak, ako si ju uplatnil v tomto
konaní, pretože navrhovateľ nepreukázal vznik ani výšku škody. V majetkovoprávnych vzťahoch
fyzických a právnických osôb štát nemôže byť univerzálnym ani singulárnym sukcesorom, preberajúcim
zodpovednosť za vzájomné záväzky týchto osôb, pokiaľ je možné uspokojenie týchto záväzkov

dosiahnuť inak. Navrhovateľ sa ďalej domáha aj náhrady nemajetkovej ujmy v peniazoch, vo výške 20%
z istiny a príslušenstva, ktorá má byť spravodlivou satisfakciou za utrpený zásah do základných práv
a má kompenzovať každé porušenie práva na súdnu ochranu, ktoré navrhovateľ uplatňoval podaním
návrhu na začatie konania. Odporca poukazuje na znenie ust. § 17 ods. 2,3 zák.č. 514/2003 Z.z. a na to,
že vznik nemajetkovej ujmy u právnických a fyzických osôb je odlišný. Pocity členov riadiacich orgánov

spoločnosti v podobe „frustrácie, úzkosti, neistoty a nedôvery“ sú v predmetnom konaní irelevantné,
keďže si nároky uplatňuje navrhovateľ ako právnická osoba. Samotná judikatúra na tento aspekt
poukazuje v rozsudku Najvyššieho súdu ČR sp.zn. 30Cdo/675/2011, kde je uvedené, že odškodnenie
právnickej osoby za nemajetkovú ujmu spôsobenú prípadnými prieťahmi v súdnom konaní nie je možné
vzťahovať na fyzické osoby, ktoré sa na činnosti právnickej osoby nejakým spôsobom zúčastňujú,

lebo im nevzniká ujma priamo. Navrhovateľ uvádza aj „zánik podnikateľských aktivít a podnikateľských
plánov“ bez bližšej konkretizácie. Taktiež navrhovateľ neuviedol, v čom a ako situácia „ovplyvnila ďalšie
podnikateľské postupy žalobcu“. Požadovaná náhrada nemajetkovej ujmy vo výške 20%

z istiny a príslušenstva nie je podložená akýmikoľvek reálnymi skutočnosťami, či rozumnou úvahou.

Navrhovateľ ďalej zjavne opomína, že pri uplatňovaní nároku na náhradu nemajetkovej ujmy je potrebné
preukázať, že konštatovanie porušenia práva nie je dostačujúcim zadosťučinením. Uvedené zo žaloby
nevyplýva a preto odporca nemá za preukázaný ani vznik nemajetkovej ujmy ako ani to, že by sa mala
poskytovať jej náhrada v peniazoch. Odporca poukázal na ust. § 3 ods.1 Občianskeho zákonníka a §
17 ods. 2,3 zák.č. 514/2003 Z.z., pričom so zohľadnením uvedených ustanovení nie je možné priznať

žiadnu náhradu nemajetkovej ujmy ani za situácie, ak by boli splnené predpoklady zodpovednosti za
škodu. V tejto súvislosti nie je možné opomenúť povahu a predmet konaní , v ktorých malo dôjsť k
nesprávnemu úradnému postupu a to pri zohľadnení podnikateľskej činnosti navrhovateľa a povedomí,
ktoré má navrhovateľ v súvislosti s podnikaním vytvorené a v posledných rokoch všetky zložky štátnej
mocizameralisvojupozornosťnaochranuspotrebiteľovajevšeobecneznáme,žepotrebuochranypráv

spotrebiteľov podmienila najmä činnosť navrhovateľa na trhu spotrebiteľských úverov. V tejto súvislosti
odporca poukázal na list Európskej komisie, Generálneho riaditeľstva pre spravodlivosť č. JUST/A3/RM/
kb D (2010) 1360 adresovaný stálemu predstaviteľovi SR pri Európskej únii, v ktorom Európska komisia
poukázala na to, že v súvislosti s podnikaním navrhovateľa dostala sťažnosti od slovenského združenia
na ochranu spotrebiteľov, kde sa poukazovalo na neprijateľné podmienky u navrhovateľa súvisiace

najmä s nákladmi na úver vo výške takmer 100% , ktoré tvoria poplatky na vypracovanie a uzavretie
zmluvy o úvere, sankcie pri nesplnení záväzku vo výške 91,25% ročne a pod. navrhovateľ je vnímaný
verejnosťou ako spoločnosť využívajúca neprijateľné podmienky, zneužívajúc slabé finančné a právne
vedomie nízkopríjmových osôb. S prihliadnutím na charakteristiku podnikateľskej činnosti navrhovateľapovažuje odporca za konanie v rozpore s dobrými mravmi , ak si navrhovateľ uplatňuje náhradu škody
voči štátu, ktorá mala vzniknúť práve pri negatívne vnímanej podnikateľskej aktivite navrhovateľa.
Navrhovateľ nepreukázal podmienky vzniku zodpovednosti štátu za škodu a to, že by činnosťou súdu v

namietanom exekučnom konaní došlo k nesprávnemu úradnému postupu, nepreukázal vznik ani výšku
škody ani nemajetkovej ujmy a preto neexistuje ani príčinná súvislosť medzi nesprávnym úradným
postupom a škodu/ nemajetkovou ujmovou. odporca má za to, že navrhovateľ si stav, v ktorom sa ocitol,
zavinil sám, spôsobom vykonávania podnikateľskej činnosti, pasivitou pri obhajovaní svojich práv, a
najmä v súčasnosti je zrejmé, že navrhovateľ si uplatňuje ničím neodôvodnené a nepreukázané čiastky,

či už v podobe majetkovej škody, alebo nemajetkovej ujmy. Žiadal aj náhradu trov konania.

Účastníci konania sa na pojednávanie nedostavili, hoci boli riadne a včas predvolaní. Neúčasť
ospravedlnili, pričom odporca súhlasil s pojednávaním v jej neprítomnosti. Navrhovateľ žiadal
pojednávanie zrušiť, z dôvodu porušenia zásady nestrannosti súdu a sudcu a namietal opätovnú
zaujatosť tunajšieho súdu. Z nálezu I.ÚS/250/2013-10 zo dňa 30.4.2013 bolo zistené, že o námietke

zaujatosti, ktorú opätovne predniesol navrhovateľ, bolo už Ústavným súdom rozhodnuté tak, že sťažnosť
bola považovaná za neopodstatnenú. Súd preto na námietku zaujatosti z tých istých dôvodov, o ktorej
už bolo rozhodnuté odvolacím súdom podľa § 15a ods. 4 O.s.p. neprihliadal. Dôvod neúčasti žalobcu
na pojednávaní súd neuznal za ospravedlniteľný. Preto súd vec podľa ust. § 101 ods.2 O.s.p. prejednal
a rozhodol v neprítomnosti účastníkov, pričom prihliadol na obsah spisu a vykonané dôkazy.

Súd vykonal dokazovanie oboznámením žalobného návrhu, vyjadrení účastníkov, žiadosti súdneho
exekútora na udelenie poverenia na vykonanie exekúcie, rozhodnutia exekučného súdu s doručenkou
a zistil tento skutkový stav veci:

Súdny exekútor JUDr. Rudolf Krutý so sídlom v Bratislave podal dňa 4.11.2009 na Okresný súd Trenčín
žiadosť o udelenie poverenia na vykonanie exekúcie vo veci oprávneného: POHOTOVOSŤ, s.r.o.
Bratislava (navrhovateľa) proti povinnému : O. G., bytom Dubnica nad Váhom pre vymoženie 1.051,60

eur, istiny s príslušenstvom na základe rozsudku Stáleho rozhodcovského súdu spoločnosti Slovenská
rozhodcovská a.s. v Bratislave sp. zn. SR 06764/09 zo dňa 10.7.2009.

Okresný súd Trenčín uznesením zo dňa 21.2.2011 č.k. 62Er/2413/2009-10,v spojení s uznesením
Krajského súdu v Trenčíne zo dňa 22.12.2010 č.k. 17 CoE 384/2010-24, ktoré nadobudlo právoplatnosť

dňa 17.1.2011, predmetnú žiadosť zamietol z dôvodu, že po preskúmaní zmluvy o úvere podľa zák.
č. 258/2001 Z.z. o spotrebiteľských úveroch ide o zákonom nedovolené plnenie resp. plnenie, ktoré je
v rozpore s dobrými mravmi ohľadne dojednaných úrokov prevyšujúcich zákonnú úpravu, poplatku za
poskytnutie úrokov, chýbajúcu RPMN a ďalšie.

Od podania predmetnej žiadosti dňa 4.11.2009 do vydania predmetného uznesenia exekučným
okresným súdom dňa 21.2.2011 uplynula po odpočítaní 15-dňovej lehoty doba 15 mesiacov.

Podľa § 3 ods.1 písm. d) zák. č. 514/2003 Z.z. o zodpovednosti za škodu spôsobenú pri výkone verejnej
moci a o zmene niektorých zákonov štát zodpovedá za podmienok ustanovených týmto zákonom za

škodu, ktorá bola spôsobená orgánmi verejnej moci pri výkone verejnej moci nesprávnym úradným
postupom.

Podľa § 6 ods.1,2 zák. č. 514/2003 Z.z. o zodpovednosti za škodu spôsobenú pri výkone verejnej
moci, v znení nesk. predpisov ak tento zákon neustanovuje inak, právo na náhradu škody spôsobenej

nezákonným rozhodnutím možno uplatniť iba vtedy, ak právoplatné rozhodnutie, ktorým bola škoda
spôsobená, bolo zrušené alebo zmenené pre nezákonnosť príslušným orgánom. Súd, ktorý rozhoduje
o náhrade škody, je viazaný rozhodnutím tohto orgánu. Právo podľa odseku 1 možno priznať iba
vtedy, ak poškodený podal proti nezákonnému rozhodnutiu riadny opravný prostriedok podľa osobitných
predpisov. Splnenie tejto podmienky sa nevyžaduje, ak ide o prípady hodné osobitného zreteľa.

Podľa § 6 ods. 4 zák.č. 514/2003 Z.z. o zodpovednosti za škodu spôsobenú pri výkone verejnej moci,
v znení nesk. predpisov ak bola škoda spôsobená rozhodnutím orgánu verejnej moci, ktorým orgánverejnej moci prekročil svoju právomoc, nie je zrušenie alebo zmena rozhodnutia pre nezákonnosť
podmienkou uplatnenia nároku na náhradu škody.

Podľa § 9 ods.1,2 zák.č. 514/2003 Z.z. o zodpovednosti za škodu spôsobenú pri výkone verejnej
moci, v znení nesk. predpisov štát zodpovedá za škodu spôsobenú nesprávnym úradným postupom.
Za nesprávny úradný postup sa považuje aj porušenie povinnosti orgánu verejnej moci urobiť úkon
alebo vydať rozhodnutie zákonom ustanovenej lehote, nečinnosť orgánu verejnej moci pri výkone
verejnej moci, zbytočné prieťahy v konaní alebo iný nezákonný zásah do práv, právom chránených

záujmov fyzických osôb a právnických osôb. Právo na náhradu škody spôsobenej nesprávnym úradným
postupom má ten, komu bola takým postupom spôsobená škoda.

Podľa § 15 ods.1 zák.č. 514/2003 Z.z. o zodpovednosti za škodu spôsobenú pri výkone verejnej moci,
v znení nesk. predpisov nárok na náhradu škody spôsobenej nezákonným

rozhodnutím, nezákonným zatknutím, zadržaním alebo iným pozbavením osobnej slobody, rozhodnutím
o treste, o ochrannom opatrení alebo rozhodnutím o väzbe, ako aj nárok na náhradu škody spôsobenej
nesprávnym úradným postupom je potrebné vopred predbežne prerokovať na základe písomnej žiadosti
poškodeného o predbežné prerokovanie nároku (ďalej len "žiadosť") s príslušným orgánom podľa § 4
a 11.

Podľa § 16 ods.1 zák.č. 514/2003 Z.z. o zodpovednosti za škodu spôsobenú pri výkone verejnej moci,
v znení nesk. predpisov ak príslušný orgán neuspokojí nárok na náhradu škody alebo jeho časť do
šiestich mesiacov odo dňa prijatia žiadosti, môže sa poškodený domáhať uspokojenia nároku alebo jeho
neuspokojenej časti na súde.

Podľa § 17 ods. 1,2,3 cit zák. (1) uhrádza sa skutočná škoda a ušlý zisk, ak osobitný predpis
neustanovuje inak.(2) V prípade, ak iba samotné konštatovanie porušenia práva nie je dostatočným
zadosťučinením vzhľadom na ujmu spôsobenú nezákonným rozhodnutím alebo nesprávnym úradným
postupom, uhrádza sa aj nemajetková ujma v peniazoch, ak nie je možné uspokojiť ju inak. (3)

Výška nemajetkovej ujmy v peniazoch podľa odseku 2 sa určuje s prihliadnutím najmä na: a) osobu
poškodeného, jeho doterajší život a prostredie, v ktorom žije a pracuje, b) závažnosť vzniknutej ujmy a
na okolnosti, za ktorých k nej došlo, c) závažnosť následkov, ktoré vznikli poškodenému v súkromnom
živote a d) závažnosť následkov, ktoré vznikli poškodenému v spoločenskom uplatnení.

Podľa § 19 ods. 1,2,3 cit. zák. právo na náhradu škody sa premlčí za tri roky odo dňa, keď sa poškodený
dozvedel o škode. Ak je podmienkou uplatnenia práva na náhradu škody zrušenie alebo zmena
právoplatného rozhodnutia, plynie premlčacia lehota odo dňa doručenia (oznámenia) rozhodnutia.
Najneskôrsaprávonanáhraduškodypremlčízadesaťrokovododňa,keďbolopoškodenémudoručené
(oznámené) rozhodnutie, ktorým mu bola spôsobená škoda; to neplatí, ak ide o škodu na zdraví alebo

škodu spôsobenú rozhodnutím podľa § 7 a 8. Lehota neplynie počas predbežného prerokovania nároku
podľa§15ododňapodaniažiadostidoskončeniaprerokovania,najdlhšievšakpočasšiestichmesiacov.

Podľa § 44 ods.2 Exekučného poriadku platného v čase podania predmetnej žiadosti (t.j. od 1.2.2002
do 31.5.2010) súd preskúma žiadosť o udelenie poverenia na vykonanie exekúcie, návrh na vykonanie

exekúcie a exekučný titul. Ak súd nezistí rozpor žiadosti o udelenie poverenia na vykonanie exekúcie
alebo návrhu na vykonanie exekúcie alebo exekučného titulu so zákonom, do 15 dní od doručenia
žiadosti písomne poverí exekútora, aby vykonal exekúciu. Ak súd zistí rozpor žiadosti alebo návrhu
alebo exekučného titulu so zákonom, žiadosť o udelenie poverenia na vykonanie exekúcie uznesením
zamietne. Proti tomuto uzneseniu je prípustné odvolanie.

Podľa § 41 ods. 2 písm. c) a d) Exekučného poriadku platného v čase podania predmetnej žiadosti
(t.j. od 1.2.2002 do 31.5.2010) exekučným titulom je notárska zápisnica a vykonateľné rozhodnutie
rozhodcovských komisií a zmierov nimi schválených.

Podľa článku 1 ods.2 Ústavy SR Slovenská republika uznáva a dodržiava všeobecné pravidlá
medzinárodnéhopráva,medzinárodnézmluvy,ktorýmijeviazaná,asvojeďalšiemedzinárodnézáväzky.Podľa článku 2 ods.2 Ústavy SR štátne orgány môžu konať iba na základe ústavy, v jej medziach a v
rozsahu a spôsobom, ktorý ustanoví zákon.

Podľa článku 7 ods. 5 Ústavy SR medzinárodné zmluvy o ľudských právach a základných slobodách,
medzinárodnézmluvy,naktorýchvykonanieniejepotrebnýzákon,amedzinárodnézmluvy,ktorépriamo
zakladajú práva alebo povinnosti fyzických osôb alebo právnických osôb a ktoré boli ratifikované a
vyhlásené spôsobom ustanoveným zákonom, majú prednosť pred zákonmi.

Podľa článku 3 ods. 1,2 Smernice Rady 93/13/EHS z 5.4.1993 o nekalých podmienkach v
spotrebiteľských zmluvách zmluvná podmienka, ktoré nebola individuálne dohodnutá sa považuje
za nekalú, ak napriek požiadavke dôvery spôsobí značnú nerovnováhu v právach a povinnostiach
strán vzniknutých na základe zmluvy, ku škode spotrebiteľa. Podmienka sa nepovažuje za individuálne
dohodnutú, ak bola navrhnutá vopred a spotrebiteľ preto nebol schopný ovplyvniť podstatu podmienky,

najmä v súvislosti s predbežne formulovanou, štandardnou zmluvnou.

Podľa článku 4 ods.1,2 Smernice Rady 93/13/EHS z 5.4.1993 o nekalých podmienkach v
spotrebiteľských zmluvách bez toho, aby boli dotknuté ustanovenia čl.7, nekalosť zmluvných podmienok
sa hodnotí so zreteľom na povahu tovaru alebo služieb, na ktoré bola zmluva uzatvorená a na všetky

okolnosti súvisiace s uzatvorením zmluvy, v dobe uzatvorenia zmluvy a na všetky ostatné podmienky
zmluvy alebo na inú zmluvu, od ktorej závisí. Hodnotenie nekalej povahy podmienok sa nevzťahuje ani
k definícii hlavného predmetu zmluvy ani na primeranú cenu a úhradu na jednej strane, ako aj na tovar
alebo služby dodávané výmenným spôsobom na druhej strane, pokiaľ tieto podmienky sú zrozumiteľné.

Podľačlánku6ods.1 SmerniceRady93/13/EHSz5.4.1993onekalýchpodmienkachvspotrebiteľských
zmluvách členské štáty zabezpečia, aby nekalé podmienky použité v zmluvách uzatvorených so
spotrebiteľom zo strany predajcu alebo dodávateľa podľa ich vnútroštátneho práva, neboli záväzné pre
spotrebiteľa a aby zmluva bola podľa týchto podmienok naďalej záväzná pre strany, ak je jej ďalšia
existencia možná bez nekalých podmienok.

Podľa článku 7 ods.1 Smernice Rady 93/13/EHS z 5.4.1993 o nekalých podmienkach v spotrebiteľských
zmluvách členské štáty zabezpečia, aby v záujme spotrebiteľov a subjektov hospodárskej súťaže
existovali primerané a účinné prostriedky , ktoré by zabránili súvislému uplatňovaniu nekalých
podmienok v zmluvách uzatvorených so spotrebiteľmi zo strany predajcov alebo dodávateľov.

V danom prípade sa navrhovateľ domáhal priznania náhrady škody, titulom nesprávneho úradného
postupu orgánu štátu- exekučného súdu, ktorý spočíval:

a/ v nevydaní rozhodnutia o poverení súdneho exekútora vykonaním exekúcie v zákonom stanovenej

15-dňovej lehote a

b/ vo vykonaní úradného postupu bez splnenia zákonných podmienok; ktoré spočívali v úplnom
preskúmaní právoplatného exekučného titulu (rozhodcovského rozsudku, ako aj zmluvy o úvere)
metódou, ktorá exekučnému súdu neprináleží.

Dôsledkom takéhoto postupu a odmietnutia poveriť exekútora vykonaním exekúcie bolo znemožnenie
výkonu vykonateľného rozhodnutia, čo malo za následok nemožnosť navrhovateľa dovolať sa svojho
práva na zaplatenie dlhu zo zmluvy o úvere, priznaného

rozhodcovským rozsudkom, pre založenie prekážky veci rozhodnutej na všeobecnom súde.
Navrhovateľovi teda bolo štátom znemožnené reálne sa domôcť istiny s príslušenstvom, ktorú
povinnému poskytol na základe zmluvy o úvere a preto sa tejto istiny domáhal ako vzniknutej škody a
zároveň aj náhrady nemajetkovej ujmy vo výške 20% z tejto istiny s príslušenstvom.

Súd v danom prípade skúmal, či boli dané predpoklady vzniku zodpovednosti odporcu za škodu a
to existencia nezákonného rozhodnutia, resp. nesprávneho úradného postupu, vznik škody, príčinná
súvislosť medzi nezákonným rozhodnutím, resp. nesprávnym úradným postupom a vzniknutou
škodou. Za nesprávny úradný postup možno považovať aj porušenie povinnosti štátneho orgánu vydaťrozhodnutie v zákonom stanovenej lehote, ako aj postup v rozpore s platným právnymi normami. Podľa
ust. § 44 ods.2 Exekučného poriadku účinného od 1.6.2011 a z ust. § 41 ods.2 písm. d/ Exekučného
poriadku vyplýva, že 15-dňová lehota na vydanie poverenia pre exekúciu sa nevzťahuje na rozhodnutie

o exekučnom titule, ktorým je rozhodnutie rozhodcovského súdu. Povinnosťou orgánu štátu teda je len
v 15-dňovej lehote vydať poverenie na exekúciu, ak exekučný titul spĺňa zákonom stanovené podmienky
a takýto postup vyplýval aj zo znenia ust. § 44 ods.2 Exekučného poriadku účinného pred novelou č.
102/2011 Z.z.. Postup súdu, ktorý rozhodol o zamietnutí poverenia na exekúciu v lehote 15,5 mesiacov
od podania návrhu nemožno označiť za rozporný so zákonom a lehotu, v ktorom bolo rozhodnutie o

zamietnutí žiadosti o poverenie na exekúciu vydané, nemožno charakterizovať ako prieťahy v súdnom
konaní. So vstupom Slovenskej republiky do európskeho hospodárskeho a právneho systému boli do
Občianskeho zákonníka zák. č. 150/2004 Z.z. s účinnosťou od 1.4.2004 v piatej hlave začlenené
ustanovenia o spotrebiteľských zmluvách (§ 52 až § 60) a uvedená právna úprava má základ v
Smernici Rady č. 93/13/EHS z 5.4.1993 o nekalých podmienkach v spotrebiteľských zmluvách. Podľa
prechodných a záverečných ustanovení k úpravám účinným od 1.4.2004 (§ 897f ods. 3) spotrebiteľské

zmluvy podľa § 52 uzavreté predo dňom nadobudnutia účinnosti tohto zákona sa musia dať do súlade
s ustanoveniami § 53 a 54 tohto zákona a spotrebiteľské zmluvy o práve užívať budovu alebo jej
časť v časových úsekoch aj s ust. § 55 ods.1, ak ide o náležitosti zmluvy a s ust. § 57 tohto zákona
do 3 mesiacov odo dňa nadobudnutia účinnosti tohto zákona. Ustanovenia spotrebiteľských zmlúv ,
ktoré nie sú dané do súlade s ust. § 53, 54 a 57 tohto zákona podľa ods.3 , sú neplatné po uplynutí

3 mesiacov dňa nadobudnutia účinnosti tohto zákona. Z ust. § 54 ods. 1,2 Občianskeho zákonníka
vyplýva, že zmluvné podmienky upravené spotrebiteľskou zmluvou sa nemôžu odchýliť od tohto zákona
v neprospech spotrebiteľa. Spotrebiteľ sa nemôže vopred vzdať svojich práv, ktoré mu tento zákon
priznáva, alebo si inak zhoršiť svoje zmluvné postavenie. V pochybnostiach o obsahu spotrebiteľských
zmlúv platí výklad, ktorý je pre spotrebiteľa priaznivejší.

Ako vyplýva z Ústavy SR, Slovenská republika je viazaná medzinárodnými záväzkami, zmluvami a
predpismi,akoajSmernicamiEurópskejúnie,vrátaneSmerniceč.93/13/EHS,amedzinárodnézáväzky,
vyplývajúce z členstva Slovenskej republiky v Európskej únii majú prednosť pred právnym poriadkom
platným na území SR. Podľa článku 7 ods.1 Smernice Rady 93/13/EHS z 5.4.1993 o nekalých

podmienkach v spotrebiteľských zmluvách členské štáty musia zabezpečiť, aby v záujme spotrebiteľov
a subjektov hospodárskej súťaže existovali primerané a účinné prostriedky , ktoré by zabránili súvislému
uplatňovaniu nekalých podmienok v zmluvách uzatvorených so spotrebiteľmi zo strany predajcov alebo
dodávateľov. Zmluva o úvere, na základe ktorej si navrhovateľ uplatňoval svoje peňažné nároky voči
povinnej v rámci exekučného konania bola zmluvou spotrebiteľskou, a táto zmluva ako aj exekučný titul

podliehali súdnemu prieskumu nekalých zmluvných podmienok, na základe čl. 6 Smernice č. 93/13/
EHS. Na súd však bola vec predložená až v rámci exekučného konania a po zistení, že zmluva o úvere
obsahuje

neprijateľné zmluvné podmienky a vykonateľný rozhodcovský rozsudok obchádza ustanovenia o

ochrane spotrebiteľa, resp. na práva spotrebiteľa a neprijateľné zmluvné podmienky vôbec neprihliadol,
exekučný súd zamietol návrh na vydanie poverenia na exekúciu podľa čl. 7 Smernice, aby nekalé
zmluvné podmienky spotrebiteľa už nezaväzovali, v súlade so záväzkami, vyplývajúcimi pre tento
štát z medzinárodného práva. Takýmto postupom exekučný súd iba neuznal rozhodcovský rozsudok
za spôsobilý exekučný titul a žalobca si mohol svoje právo na vymoženie istiny s príslušenstvom

vymáhať žalobou na všeobecnom súde, v podstate okamžite po doručení rozhodnutia o zamietnutí
poverenia na exekúciu a získať nový exekučný titul a na jeho podklade viesť ďalšiu exekúciu. Tvrdenia
navrhovateľa, že už nebolo možné získať iný exekučný titul na vymoženie tej istej pohľadávky
pre prekážku veci rozhodnutej nebolo ničím podložené a preukázané ani jediným zastavujúcim
uznesením všeobecného súdu, z ktorého by tieto skutočnosti vyplývali. V konečnom dôsledku bolo

exekučné konanie zastavené z dôvodu, že navrhovateľ si z 2 možných alternatív v základnom konaní
vybral súkromnoprávny orgán - rozhodcovský súd s rozhodcovským (súkromnoprávnym) konaním, teda
dal prednosť tomuto orgánu pred všeobecnými súdmi, čím sa vyhol súdnej kontrole neprijateľnosti
zmluvných podmienok, ktorú v základnom sporovom konaní pri plnení zo zmluvy o spotrebiteľskom
úvere skúma súd ex offo. Ak by rozhodcovské súdy postupovali rovnakým spôsobom ako všeobecné

súdy a vychádzali by zo súdnej praxe, Smernice Rady 93/13/EHS zo dňa 5.4.1993 a zákona č. 258/2001
Z.z. o spotrebiteľských úveroch a ďalších zákonov na ochranu spotrebiteľa, súd by nemal dôvod v rámci
exekučného konania kontrolovať obsah celej zmluvy o spotrebiteľskom úvere a posudzovať prijateľnosť,
resp. neprijateľnosť zmluvných podmienok a žiadosť o poverenie na exekúciu zamietnuť. Z týchtodôvodovsúddospelk záveru,žeexekučnýsúdnepochybilvosvojomúradnompostupe,keďžeaplikoval
normy medzinárodného práva, ktorými je SR ako člen Európskej únie viazaná a ktoré majú prednosť pre
ustanoveniami slovenského právneho poriadku a poskytol spotrebiteľovi potrebnú súdnu ochranu pred

nekalými zmluvnými podmienkami. V danom prípade teda nebol preukázaný žiaden z predpokladov
vzniku zodpovednosti za škodu a to nesprávny úradný postup, ani vznik škody v príčinnej súvislosti
s nesprávnym úradným postupom ani výška nejakej škody. Navrhovateľ poskytol povinnému úver v
určitej výške, avšak nebol predložený žiadny dôkaz o tom, kedy mala žalobcovi vzniknúť škoda jeho
nezaplatením ani ako k jej výpočtu dospel; čo presne obsahuje dlžná istina, čo je jej príslušenstvom

a koľko bolo z uvedeného dlhu už povinným medzitým uhradené a že za zostatok neuhradeného dlhu
zodpovedá práve odporca. Z týchto dôvodov súd dospel k záveru, že nie je možné navrhovateľovi
priznať náhradu škody spočívajúcu v nevymoženej istine s príslušenstvom ani nemajetkovú ujmu z
dôvodu nesplnenia preukázania zákonných predpokladov zodpovednosti žalovanej za akúkoľvek škodu,
v tejto súvislosti a preto súd žalobu ako nedôvodnú v celom rozsahu zamietol.

Súd bol názoru, že nárok navrhovateľa nie je premlčaný podľa § 19 ods. 1,2,3 zák. č. 514/2003 Z.z.,
aj keď navrhovateľ neuviedol, kedy sa dozvedel o vzniku škody, pretože 3-ročná premlčacia doba
neuplynula od vydania rozhodnutia o zamietnutí žiadosti dňa 21.2.2011, ani od podania žiadosti na
udelenie poverenia dňa 4.11.2009 do dňa podania žaloby dňa 27.9.2012.

Súd rozhodol o náhrade trov konania podľa § 142 ods. 1 O.s.p. tak, že úspešnému odporcovi náhradu
trov konania nepriznal, lebo si ich v lehote stanovenej v § 151 ods.1 O.s.p. nevyčíslil.

Poučenie:

Proti tomuto rozsudku je možné podať odvolanie do 15 dní od jeho doručenia na Okresný súd Trenčín
písomne, v dvoch vyhotoveniach.

V odvolaní sa má popri všeobecných náležitostiach (označenie súdu ktorému je určené, kto ho robí,
ktorej veci sa týka a čo sleduje, podpis, dátum) uviesť, proti ktorému rozhodnutiu smeruje, v akom
rozsahu sa napáda, v čom sa toto rozhodnutie alebo postup súdu považuje za nesprávny a čoho sa
odvolateľ domáha. Odvolanie je potrebné podať v počte 2 rovnopisov, ak potrebný počet rovnopisov

účastník nepredloží, súd vyhotoví kópie na jeho trovy (§ 42 ods. 3, § 205 ods. 1 O.s.p.).

Odvolanie proti rozsudku alebo uzneseniu, ktorým bolo rozhodnuté vo veci samej možno odôvodniť len
tým, že
- sa rozhodlo vo veci, ktorá nepatrí do právomoci súdov,

ten, kto v konaní vystupoval ako účastník, nemal spôsobilosť byť účastníkom konania,
- účastník konania nemal procesnú spôsobilosť a nebol riadne zastúpený,
- v tej istej veci sa už prv právoplatne rozhodlo alebo v tej istej veci sa už prv začalo konanie,
- sa nepodal návrh na začatie konania, hoci podľa zákona bol potrebný,
účastníkovi konania sa postupom súdu odňala možnosť konať pred súdom,

- rozhodoval vylúčený sudca,
- súd prvého stupňa nesprávne právne posúdil vec, a preto nevykonal ďalšie navrhované dôkazy,
- konanie má inú vadu, ktorá mohla mať za následok nesprávne rozhodnutie vo veci,
- súd prvého stupňa neúplne zistil skutkový stav veci, pretože nevykonal navrhnuté dôkazy, potrebné
na zistenie rozhodujúcich skutočností,

- súd prvého stupňa dospel na základe vykonaných dôkazov k nesprávnym skutkovým zisteniam,
- doteraz zistený skutkový stav neobstojí, pretože sú tu ďalšie skutočnosti alebo iné dôkazy, ktoré
doteraz neboli uplatnené (dôkazy sa týkajú podmienok konania, vecnej príslušnosti súdu, vylúčenia
sudcu, dôkazmi má byť preukázané, že v konaní došlo k vadám, ktoré mohli mať za následok nesprávne
rozhodnutie vo veci samej, odvolateľ nebol riadne poučený podľa § 120 ods. 4, účastník konania bez

svojej viny nemohol dôkazy označiť alebo predložiť do rozhodnutia súdu prvého stupňa),
- rozhodnutie súdu prvého stupňa vychádza z nesprávneho právneho posúdenia veci (§ 205 ods. 2, §
205a ods. 1, § 221 ods. 1 O. s. p.).