Rozsudok Rozhodnutie bolo vynesené dňa štvrtok 6. november 2008

Súd: Okresný súd Galanta
Spisová značka: 20C/234/2007

Identifikačné číslo súdneho spisu: 2307206407
Dátum vydania rozhodnutia: 06. 11. 2008
Meno a priezvisko sudcu, VSÚ: JUDr. Martin Holič

ECLI: ECLI:SK:OSGA:2008:2307206407.9

ROZSUDOK V MENE

SLOVENSKEJ REPUBLIKY

Okresný súd Galanta v konaní vedenom pred sudcom JUDr. Martinom Holičom, v právnej veci

navrhovateľa : R. C. T. A., H. XX,. XXX. XX T., IČO : XX XXX. XXX,. zast. JUDr. Mag. J. Č., advokát, T.
X,. XXX. XX. B. proti odporcovi : S. P. F., B. XX,. XXX. XX. B., IČO : XX. XXX. XXX,. zast. JUDr. J. M.,
advokát, R. X,. XXX. XX. B., o vydanie nehnuteľných vecí, takto

r o z h o d o l :

Odporca je povinný vydať a navrátiť navrhovateľovi vlastníctvo k nehnuteľnostiam

parc.č. 2428/8, druh pozemku orná pôda o výmere 496 m2,

parc.č. 2339/1, druh pozemku orná pôda o výmere 18749 m2,

parc.č. 2341/3, druh pozemku orná pôda o výmere 243191 m2,

parc.č. 2342, druh pozemku zastavané plochy a nádvoria o výmere 853 m2,

parc.č. 1575/5, druh pozemku vodné plochy o výmere 9849 m2,

parc.č. 2346/84, druh pozemku orná pôda o výmere 290117 m2,

parc.č. 2346/86, druh pozemku zastavané plochy a nádvoria o výmere 2885 m2,

parc.č. 2346/85, druh pozemku orná pôda o výmere 76077 m2,

parcely vytvorené na základe geometrického plánu č. 33/2007, vyhotoveného dňa 13.5.2007 Ing. I. T.,
autorizovaného Ing. I. T., autorizovaným geodetom a kartografom dňa 15.5.2007 a úradne overeného
Správou katastra Š. dňa 28.8.2007 pod č. 178/07, pre Obec T. v k.ú. T., spolu s dokumentáciou, ktorá k
nim prislúcha, všetko do troch dní odo dňa právoplatnosti rozsudku.

Odporca je povinný zaplatiť navrhovateľovi náhradu trov konania vo výške 463.413,- Sk, k rukám
advokáta navrhovateľa, do troch dní odo dňa právoplatnosti rozsudku.

o d ô v o d n e n i e :

Navrhovateľ sa návrhom podaným na tunajšom súde dňa 05.04.2007 domáhal, aby súd odporcovi

uložil vydať navrhovateľovi nehnuteľnosti a navrátiť jeho vlastnícke právo k nehnuteľnostiam - parc.č.
2338, druh pozemku lúka o výmere 0,0496 ha, parc.č. 2339 druh pozemku roľa o výmere 1,8749 ha,
parc.č. 2340 druh pozemku roľa o výmere 0,1140 ha, parc.č. 2341 druh pozemku roľa o výmere 24,2051
ha, parc.č. 2342 druh pozemku roľa o výmere 0,0852 ha, parc.č. 2343 druh pozemku roľa o výmere
14,5441 ha, parc.č. 2345 druh pozemku roľa o výmere 0,1687 ha, vedených v pozemkovoknižnej vložkeč. 63 v k.ú. T., vedených Katastrálnym úradom v N., Správou katastra Š., Obec T., k.ú. T., v katastri
nehnuteľností v registri E na mape určeného operátu bez evidencie na liste vlastníctva, a to spolu s
dokumentáciou, ktorá k nim prislúcha, a to na základe ustanovení zákona č. 161/2005 Z.z..

Navrhovateľ spresnil žalobný návrh podaním zo dňa 25.9.2007, a to na základe geometrického plánu
č. 33/2007, vyhotoveného dňa 13.5.2007 Ing. I. T., tak, že žiadal odporcovi uložiť povinnosť vydať a
navrátiť navrhovateľovi vlastníctvo k nehnuteľnostiam :

parc.č. 2428/8, druh pozemku orná pôda o výmere 496 m2,

parc.č. 2339/1, druh pozemku orná pôda o výmere 18749 m2,

parc.č. 2341/3, druh pozemku orná pôda o výmere 243191 m2,

parc.č. 2342, druh pozemku zastavané plochy a nádvoria o výmere 853 m2,

parc.č. 1575/5, druh pozemku vodné plochy o výmere 9849 m2,

parc.č. 2346/84, druh pozemku orná pôda o výmere 290117 m2,

parc.č. 2346/86, druh pozemku zastavané plochy a nádvoria o výmere 2885 m2,

parc.č. 2346/85, druh pozemku orná pôda o výmere 76077 m2,

parcely vytvorené na základe geometrického plánu č. 33/2007, vyhotoveného dňa 13.5.2007 Ing. I. T.,
autorizovaného Ing. I. T., autorizovaným geodetom a kartografom dňa 15.5.2007 a úradne overeného
Správou katastra Š. dňa 28.8.2007 pod č. 178/07, pre Obec T. v k.ú. T., spolu s dokumentáciou, ktorá k
nim prislúcha, všetko do troch dní odo dňa právoplatnosti rozsudku.

Súd rozhodol o pripustení zmeny návrhu uznesením vyhláseným na pojednávaní dňa 6.11.2008.

Odporca žiadal návrh ako nedôvodný v celom rozsahu zamietnuť.

Súd vykonal dokazovanie výsluchom právnych zástupcov účastníkov, oboznámením sa s listinnými
dôkazmi - najmä zápisnicou o výsluchu svedka ThDr. S. Z. PhD., výzvou odporcovi zo dňa 30.04.2006 s
prílohami, výpisom z PKV č. 63 k.ú. T., návrhom Povereníctva pôdohospodárska a pozemkovej reformy
zo dňa 9.3.1948 Čd 954/48, identifikáciou parciel a geometrickým plánom, písomnými vyjadreniami

účastníkov, geometrickým plánom č. 33/2007 vyhotoveným dňa 13.5.2007 Ing. I. T., priloženými
rozhodnutiami súdov , rozborom súboru archívnych fondov verejných základín dištriktu Š. 1785 - 1954
(autor František Sedlák), ostatným obsahom spisu, a zistil nasledovný skutkový stav :

Navrhovateľ svoj žalobný návrh odôvodnil tým, že je právnickou osobou zriadenou podľa zákona č.
308/1991 Zb. o slobode náboženskej viery a postavení cirkví a náboženských spoločností. Právny

predchodca navrhovateľa cirkevná právnická osoba „S. U. Z.“, čiže N. Z. bola výlučným vlastníkom
nehnuteľností zapísaných v pozemkovoknižnej vložke č.63 v k.ú. T.. Táto cirkevná právnická osoba bola
vytvorená na základe rozhodnutia Márie Terézie Veľkým Kráľovským diplomom z 25.3.1780, Študijný
fond - základina bola zriadená ako zbožná, nie svetská základina a bola tvorená výlučne z majetkov
K. cirkvi. Základina sa v zmysle predpisov R. C. zaraďuje pod zbožnú nadáciu. Podľa článku I. ods. 2

oznámenia MZV SR č. 326/2001 Z.z. Základnej zmluvy medzi S. R. a S. S. zmluvné strany vzájomne
uznávajú právnu subjektivitu druhej strany, ako aj všetkých právnických a fyzických osôb, ktoré ju majú
podľa právneho poriadku SR alebo podľa kanonického práva. Navrhovateľ tak má plné právo uplatňovať
si reštitučné nároky po zaniknutých alebo zrušených cirkevných organizáciách.

Navrhovateľ dňa 30.4.2006 vyzval odporcu podľa zák. č. 161/2005 Z.z. o navrátení vlastníctva k

nehnuteľným veciam, cirkvám a náboženským spoločnostiam a prechode vlastníctva k niektorýmnehnuteľnostiam (ďalej len „reštitučný zákon“), na navrátenie vlastníctva k nehnuteľným veciam a na ich
vydanie, nachádzajúcich sa v k.ú. T. vedených v pkv. č. 63, a to v súlade s § 2 ods. 2, § 3 ods. 1 písm.
c), § 3 ods. 3, § 4 ods. 1 tohto zákona. Vlastníctvo k predmetným nehnuteľnostiam bolo navrhovateľovi

odňaté bez náhrady úpravou pozemkového vlastníctva v zmysle pozemkových reforiem, podľa zák. č.
142/1947 Sb..

Navrhovateľ vo svojej reštitučnej výzve zo dňa 30.4.2006 adresovanej odporcovi uviedol všetky
podstatné náležitosti podľa príslušných ustanovení reštitučného zákona, a teda svoj reštitučný nárok si
uplatnilriadneavčas.Vrozhodovacejpraxisúdyvychádzalizozásadyneformálnostivýzvyarozumného

výkladu hmotného práva v spojitosti s účelom reštitučného zákona. Reštitučný zákon č. 161/2005 Z.z.
vymedzuje náležitosti výzvy len po formálnej stránke (písomná forma) a nie po stránke obsahovej.
Poukazujúc na rozsudok Najvyššieho súdu SR sp.zn. 3Cz 2/1992, písomnú výzvu možno považovať za
jednostranný písomný právny úkon, ktorý spĺňa náležitosti predpísané právnym poriadkom pre platný
právny úkon a ktorým oprávnená osoba vyzýva povinnú osobu, aby jej vydala veci, ktoré mala v držbe ku
dňu účinnosti zákona č. 403/1990 Zb. a ktoré boli odňaté spôsobom uvedeným v ust. § 1 tohto zákona.

Obdobná situácia nastáva, ak oprávnená osoba síce včas v predpísanej lehote vyzve povinnú osobu
na vydanie veci, nedoloží ju ale požadovanými dokladmi, prípadne tieto doklady k podanej výzve pripojí
až po uplynutí prekluzívnej lehoty. Takouto výzvou uplatnenie práva na vydanie veci treba považovať
za právo uplatnené včas.

Navrhovateľ pri uplatnení svojho reštitučného nároku vychádzal najmä zo zápisov v pozemkovoknižných

vložkách. Navrhovateľ poukázal tiež na povinnosť povinných osôb poskytnúť oprávnenej osobe pomoc
a súčinnosť pri zabezpečení potrebných dokumentov podľa § 8 ods. 3 reštitučného zákona.

Podľa navrhovateľa odporca uznal formálnu aj materiálnu správnosť uplatneného reštitučného nároku,
ako aj aktívnu vecnú legitimáciu navrhovateľa ako právneho nástupcu po zahraničných cirkevných
právnických osobách, čo preukazujú aj viaceré uzatvorené dohody o vydaní nehnuteľností. Navrhovateľ

tiež poukázal na rozsudok OS Žiar nad Hronom č.k. 5C 52/07-189 zo dňa 12.11.2007, rozsudok OS
Bratislava II. č.k. 51C 78/2007-36 zo dňa 23.11.2007, rozsudok OS Levice č.k. 9C 138/2006-369 zo dňa
12.9.2007, rozsudok OS Žiar nad Hronom č.k. 9C 98/07-45, v ktorých súdy v obdobných veciach už
rozhodli v prospech navrhovateľa, niektoré z týchto rozhodnutí už aj boli potvrdené odvolacími súdmi.

Podľa navrhovateľa je nesprávny názor odporcu, podľa ktorého je nevyhnutné vychádzať len zo

skutkového stavu registra C katastrálnej mapy čo do druhu pozemku, nakoľko druh pozemku nie je
rozhodujúcim pre nepriznanie reštitučného nároku. Odporcom uplatnený reštriktívny výklad reštitučného
zákona je v rozpore s účelom zákona, ako aj s § 6 zákona. Prekážkou vydania pozemkov nie je
druh pozemku, ale to, či je pozemok reálne zastavaný stavbou s konkrétnym určením, vybudovanou
až po odňatí nehnuteľností prostredníctvom pozemkovej reformy. Rozhodujúci je pôvodný stav, resp.

označenie pozemkov v pozemkovej knihe v čase ich odňatia pôvodným vlastníkom. V tejto súvislosti
navrhovateľ poukazuje na rozsudok Najvyššieho súdu SR sp.zn. 2 Cbo 131/1996, ako aj stanovisko NS
SR vo veci sp.zn. M-Sždov 13/2002.

Študijné základiny tvorili najmä gymnaziálne budovy, učiteľské ústavy, knižnice a zbierky, majetok
zrušených reholí, peňažné prostriedky získané odpredajom majetku bývalých cirkevných majetkov,

zapožičané výnosy opátstiev a prepozitúr, ich úlohou bola podpora financovania stredného školstva.
Študijné základiny bývali tiež zriadené rôznymi donátormi pre zabezpečenie výučby na katolíckych
školách. Podľa Konkordátu medzi S. S. a Rakúskym cisárstvom č. 195/1855 ř.z. upravujúceho vzájomné
vzťahy medzi S. S. a Rakúskym cisárstvom, článok XXXI, majetky, z ktorých sa skladá náboženský
a študijný fond, sú z titulu svojho pôvodu vlastníctvom cirkvi a budú spravované v mene cirkvi,

pričom biskupi budú vykonávať im náležiaci dozor podľa ustanovení, na ktorých sa dohodnú S. S.
s jeho cisárskym veličenstvom. R. C. je právnickou osobou sui generis, štát rešpektuje jej vnútorné
usporiadanie, a to aj na základe súčasne platnej zmluvy medzi S. a S. S.. ČSR v zmysle Modus Vivendi
uznávala tiež normy kanonického práva, čo možno preukázať aj dobovými judikátmi, ako aj vyhláškou
MZV č. 118.672/II-7/37 zo 7.9.1937. Po vzniku Československej republiky zostal na Slovensku komplex

rôznychR.majetkov,ktorébolispísanévpozemkovýchkniháchpodrôznyminázvami.Č.V.tietomajetkyprevzala do nútenej správy na základe nariadenia č. 132/1919 U.n, na základe ktorého celý hnuteľný a
nehnuteľný majetok uvedených biskupstiev, ako aj náboženskej a vyučovanej základiny, boli dané pod
dozor, správou majetkov a dozorom bola poverená centrálna komisia. Podľa medzivojnovej judikatúry

Vážny civ. 1559: „Majetok náboženskej matice je samostatným neosobným majetkom (nadáciou). Ak
fond je samostatnou právnickou osobou a nie je to korporácia, je to nevyhnutne nadácia, nakoľko iné
útvary právnickej osoby, ako tieto dva, ani právo ani právna veda, nepozná. Mimo to však je to tiež
majetok cirkevný, lebo je to majetok určený cirkevným účelom.“

Podľa navrhovateľa je tiež potrebné skúmať históriu vzniku a pôsobenia T. U., ktorú 12.5.1635 založil

ostrihomský arcibiskup a jej vedenie zveril jezuitom. Mária Terézia dekrétom z 13.2.1775 z titulu využitia
hlavnopatronátnehoprávaanazákladezákonnéhočlánkuXIIzroku1548vložilažalovanénehnuteľnosti
do U. F., ktorý mal slúžiť na úhradu potrieb T. U.. Mária Terézia svojím dekrétom z 13.2.1775 nemohla a
ani neodňala vlastnícke práva katolíckej cirkvi, ale len bližšie určila účel využívania cirkevného majetku
z titulu hlavnopatronátneho práva. Z Veľkého diplomu Márie Terézie z 25.3.1780 je zrejmá právomoc
vladára nakladať s majetkom cirkvi, avšak bez práva odňať cirkvi vlastníctvo k takémuto majetku.

Takýmto spôsobom boli zriaďované aj mnohé nadácie, do ktorých boli vložené prostriedky zo zrušených
reholí a rádov, takto vznikla aj predmetná S. U. Z..

K odňatiu vlastníckeho práva právnemu predchodcovi navrhovateľa došlo podľa § 6 ods. 1 zák.
142/1947 Sb., podľa ktorého prevzatím prechádzajú nehnuteľnosti do vlastníctva štátu. Rozhodnutiami
viacerých súdov bolo potvrdené, že majetok základiny bol vlastníctvom R. C., čím je preukázaná vecná

legitimácia po náboženských a študijných základinách (rozsudok OS Bratislava II. č.k. 51C 78/2007-36
zo dňa 23.11.2007, rozsudok OS Martin sp.zn. 7C 14/1995 zo dňa 15.8.1995, rozsudok KS v Trenčíne
sp.zn. 16Co 259/2002 zo dňa 24.2.2002, rozsudok NS SR sp.zn. 3Cdo 119/2002 zo dňa 28.2.2003).
Náboženská základina podľa súčasne platného právneho poriadku by musela byť registrovaná na
MinisterstvekultúrySR,čonieje,apretojejejprávnymnástupcompríslušnýbiskup.Čosatýkanámietok

odporcu o tom, či študijná základina existuje alebo nie, z pohľadu kanonického práva sa táto otázka
posudzuje inak ako z pohľadu súkromného práva, zo strany navrhovateľa bolo dostatočne preukázané,
že je aktívne legitimovaný.

Odporca navrhol návrh navrhovateľa ako nedôvodný v celom rozsahu zamietnuť s odôvodnením, že
navrhovateľ nepreukázal splnenie podmienok reštitučného zákona, t.j. že je oprávnenou osobou podľa

§ 2 ods. 2, že existuje reštitučný titul podľa § 3, že uplatnil právo na navrátenie vlastníctva podľa
§ 5 ods. 1, že výzvu doručil povinnej osobe. Navrhovateľ nie je oprávnenou osobou, nakoľko nie
je vlastníkom predmetných nehnuteľností. Študijná základina nie je náboženskou základinou, ale tzv.
verejnou základinou spravovanou štátom. Navrhovateľ nepreukázal, že Študijná základina zanikla, resp.
že došlo k prevodu alebo prechodu jej nehnuteľného majetku na iný subjekt. Odporca namietal tiež

nedostatok pasívnej legitimácie, nie je vlastníkom ale len správcom majetku vo vlastníctve štátu, a preto
predmetné nehnuteľnosti nemôže navrhovateľovi vydať. Podľa definície zbožnej nadácie takáto nadácia
nie je subjektom práva, nie je pri tom dôležité, z akého majetku nadácia vznikla.

Podľa vyjadrenia odporcu podľa identifikácie parciel súčasný stav nehnuteľností podľa registra C nie
je identický s pôvodným stavom podľa pozemkovej knihy, a preto je nutné geodetické zameranie.

Zastavené plochy a nádvoria, ostatné a vodné plochy netvoria poľnohospodársku pôdu a vlastnícke
právo sa k nim v zmysle reštitučného zákona nenavracia. Predmetné nehnuteľnosti boli pôvodne vo
vlastníctveČ.U.F.,neskôrS.U.Z.,anievovlastníctvenavrhovateľa,ktorýtedanemôžebyťoprávnenou
osobou podľa § 2 ods. 2 reštitučného zákona.

Tiež nebolo preukázané, že navrhovateľ je právnym nástupcom študijnej základiny, samotný svedok

Dr. Z. potvrdil, že nemá vedomosť o tom, že by študijná základina zanikla. Podľa kódexu kanonického
práva kánonu 120, k zániku cirkevnej právnickej osoby môže dôjsť buď na základe rozhodnutia cirkevnej
vrchnosti zrušením, alebo ak takáto osoba 100 rokov nevyvíja činnosť. Navrhovateľ nepredložil žiaden
doklad o zrušení študijnej základiny a neuplynula ani doba 100 rokov. Čo sa týka nedostatkov výzvy, v
tejto navrhovateľ uviedol, že je nástupcom zaniknutých a zrušených cirkevných subjektov, na základe

rozhodnutia Konferencie biskupov Slovenska, ktoré však k výzve nebolo priložené. Podľa odporcuodvolávanie sa navrhovateľa na cisársky patent z 5.11.1855 je právne irelevantné, nakoľko tento patent
zanikol už v roku 1870, a teda ani zákonom č. 11/1918 Sb. nemohlo dôjsť k jeho implementácii do
právneho poriadku ČSR.

Svedok ThDr. S. Z. PhD., vypočutý v konaní tunajšieho súdu sp.zn. 20C/343/2007, k veci uviedol, že
je odborníkom na kanonické právo, základina katolíckej cirkvi je cirkevným právnym subjektom, ktorý
vlastní majetok, ktorého použitie je presne určené na rôzne ciele, napríklad na zakladanie a udržiavanie
cirkevných škôl. Takto boli zakladané cirkevné základiny pod rôznymi názvami, ako napr. U. F., U.
Z.. Správa základín mohla byť zverená duchovným osobám ale aj laikom, rozhodoval o tom príslušný

biskup alebo v rámci patronátneho práva panovník. Majetkový substrát základín bol tvorený majetkom
hnuteľným a nehnuteľným, výnosy z užívania majetku boli príjmami nadácie. Jednoznačne sa jednalo o
majetok cirkevný, čo vyplývalo aj zo vzťahu medzi panovníkom a cirkvou. Po vzniku ČSR v r. 1918 bol zo
stranyštátuzáujemovplyvňovaťchodnadácií,atovytvorenímorgánov,vktorýchbolizástupcoviaštátua
cirkvi.Zcirkevnoprávnehohľadiskajepotrebnéhovoriťofundácii,abytátonebolazamenenásinštitútom
nadácie podľa občianskeho práva. Jednalo sa o náboženské základiny kanonickým právom označené

ako fundácie, išlo o cirkevné právnické osoby. Osobou oprávnenou na spravovanie majetku fundácie
je biskup príslušnej diecézy v danom prípade Š. Z. pôvodne patrila pod O. A., právnym nástupcom sa
stal biskup B.-T. A.. Fundácia môže zaniknúť zrušením, alebo po storočnej nečinnosti prechodom na
vyššiu cirkevnú právnickú osobu.

Výzvou zo dňa 30.3.2006, doručenou odporcovi dňa 06.04.2006, navrhovateľ vyzval odporcu na

navrátenie vlastníctva k nehnuteľným veciam v k.ú. T. - pkv č. 63 špecifikovaných v prílohe, identifikácii
parciel č. BO 128/06 zo dňa 6.3.2006. Pôvodným vlastníkom uvedeným v pozemkovej knihe je cirkevná
právnická osoba „S. U. Z.“, ktorá bola zriadená ako zbožná základina. Nehnuteľnosti z pkv č. 63 prešli do
vlastníctva štátu z dôvodu uvedenom v § 3 ods. 1 písm. c) zák. č. 161/2005 Z.z., odňatím bez náhrady
v zmysle zák. č. 142/1947. Prílohu výzvy tvorí identifikácia parciel ČBO 128/O6.

Podľa zápisu v pkv č. 63 zo dňa 14.3.1946 Čd 152, podľa ustanovenia § 3 ods. 1 Nariadenia č. 32/45
Sb. nar. SNR vkladá sa vlastnícke právo S. U. Z.. Podľa záznamu zo 7.4.1948 Čd 954 poznamenáva
sa, že nehnuteľnosti vedené na str. A sú predmetom revízie podľa zák. č. 142/47 S.z..

Podľa návrhu Povereníctva pôdohospodárska a pozemkovej reformy zo dňa 9.3.1948 Čd 954/48 bol
Okresnému súdu, pkn oddeleniu daný návrh podľa § 3 ods. 2 zák. č. 142/1947 a § 7 Vl. nar. č. 194/1947,

aby sa nehnuteľnosti zapísané v k.ú. S. vl. č. 63, ktoré boli prihlásené k revízii podľa zák. č. 142/1947,
vyznačilo na strane A a B, že nehnuteľnosti sú predmetom revízie podľa § 142/1947.

Podľa vyjadrenia Ing. I. T., autorizovaného geodeta z 18.1.2008, KNC parc. 2342 a 2346/86 v k.ú. T.,
evidované ako zastavané plochy, predstavujú v skutočnosti poľné cesty bez žiadnych reálnych stavieb
v teréne.

Podľa oznámenia navrhovateľa dňa 14.2.2008 bola vyhlásená apoštolská konštitúcia S. S. A. o vzniku
diecéz a zmene hraníc a mien diecéz a cirkevných provincií, na základe ktorej došlo k zmene označenia
B. - T. A. na T. A., ktorá má právnu kontinuitu po B. - T. A., čoho dokladom je aj potvrdenie o právnej
subjektivite z Ministerstva kultúry SR z 1.4.2008.

Podľa potvrdenia o právnej subjektivite a štatutárnych zástupcoch, vydaného Ministerstvom kultúry SR

1.4.2008, potvrdzuje sa zaevidovanie zmeny názvu R. C., B.-T. A. na nové označenie R. C., T. A.. Podľa
potvrdenia Štatistického úradu SR z 2.4.2008 bolo navrhovateľovi pridelené IČO: O..

Podľa vyjadrenia regionálneho odboru navrhovateľa v N. Z. z 12.6.2008 špecifikované sporné
nehnuteľnostiboliprenajatéspoločnostiA.-V.s.r.o.,Ž.XXX,T.nazákladeNájomnejzmluvyč.4-0853-05,
na poľnohospodárske pozemky o výmere 2349300 m2 bez konkrétnej špecifikácie parciel.Podľa rozboru súboru archívnych fondov verejných základín dištriktu Š. 1785 - 1954 (autor František
Sedlák), správa majetkov univerzitného fondu (univerzitnej základiny) bola od 20.12.1774 zverená
Uhorskej kráľovskej miestodržiteľskej rade. Nariadením z 13.11.1776 Mária Terézia ustanovila, aby

peniaze univerzitného fondu spravoval pokladník študijného fondu. Cisár Jozef II. reskriptom zo dňa
21.5.1781 nariadil zlúčiť univerzitný a študijný fond a inkamerovať ich do štátnych financií. V roku 1793
majetky oboch fondov boli vyňaté zo správy Dvorskej komory, v roku 1804 bola ich správa vrátená
Uhorskej kráľovskej miestodržiteľskej rade. Všetky tri fondy (základiny) boli až do svojej likvidácie v
polovici 20. storočia spravované spoločne ako verejné základiny.

Podľa čl. XXXI cisárskeho patentu z 5.11.1855, ktorým sa vyhlasuje konkordát uzavretý medzi S. S. a
Rakúskymcisárstvom,majetky,zktorýchpozostávanáboženskýaštudijnýfond,súpodľasvojhopôvodu
vlastníctvom cirkvi a budú v mene cirkvi spravované, pričom budú biskupi vykonávať im prislúchajúci
dozor. Príjmy náboženského fondu budú vydávané do tej doby, pokiaľ tento fond dohodou medzi
pápežskou stolicou a cisárskou vládou bude rozdelený, na trvalé a cirkevné zariadenia, pre bohoslužbu,
cirkevné stavby, semináre a všetko, čo sa týka cirkevnej správy.

Podľa Kánonu 1544 časť XXX Kódexu kanonického práva, názvom zbožná nadácia sa rozumie časný
majetok, daný akýmkoľvek spôsobom niektorej právnickej osobe cirkvi, s bremenom trvale alebo
trvajúcim po dlhú dobu z ročných príjmov celebrovať nejaký počet svätých omší alebo plniť iné vopred
stanovené cirkevné funkcie alebo konať niektoré skutky zbožnosti a lásky k blížnemu.

Podľa § 3 ods. 2 zákona č. 142/1947 Sb. o revízii prvej pozemkovej reformy súpisom sa zistí jednak

stav pozemkového majetku, ktorý je predmetom revízie podľa § 1, v deň, kedy bolo rozhodnuté o jeho
vylúčení, prepustení, ponechaní, prídele alebo odpredaji, jednak jeho stav ku dňu súpisu. Na návrh
ministerstva poľnohospodárstva, na Slovensku povereníctva poľnohospodárstva a pozemkovej reformy,
sa vyznačí vo verejných knihách, že ide o majetok, ktorý je predmetom revízie.

Podľa § 6 ods. 1 zákona č. 142/1947 Sb. o revízii prvej pozemkové reformy ministerstvo

poľnohospodárstva prevezme zvyškové statky [§ 1, ods. 1, písm. d), ak sú dané predpoklady uvedené
ďalej. Prevzatím prechádzajú tieto nehnuteľnosti do vlastníctva štátu. Pre prevzatie platia primerane
ustanovenia náhradového zákona.

Podľa § 7 vl.nar. č. 194/1947 Sb. o súpise pozemkového majetku pre revíziu prvej pozemkové reformy
a o jej vyznačení vo verejných knihách na návrh ministerstva poľnohospodárstva, na Slovensku

povereníctva poľnohospodárstva a pozemkovej reformy, poznamenajú knihovné súdy vo verejných
knihách na liste vlastníctva, že ide o majetok, ktorý je predmetom revízie podľa zákona, a zároveň
vyznačí túto okolnosť na liste statkovej podstaty.

Podľa § 2 ods. 1 zákona č. l6l/2005 Z.z. o navrátení vlastníctva k nehnuteľným veciam cirkvám a
náboženským spoločnostiam a prechode vlastníctva k niektorým nehnuteľnostiam (ďalej len „reštitučný

zákon“) vlastnícke právo sa vracia k nehnuteľným veciam, ktoré tvoria

a) poľnohospodársku pôdu,

b) hospodárske budovy a iné stavby patriace k pôvodnej hospodárskej usadlosti,

c) lesný pôdny fond, hospodárske stavby a ostatné stavby súvisiace s ním,

d) podiely spoločnej nehnuteľnosti.

Podľa § 2 ods. 2 reštitučného zákona právo na navrátenie vlastníctva k nehnuteľným veciam podľa
odseku 1 môže uplatniť oprávnená osoba, ktorou je registrovaná cirkev a náboženská spoločnosť so
sídlom na území S. R. vrátane ich útvarov, ktoré majú právnu subjektivitu, ktorých nehnuteľná vec prešlado vlastníctva štátu, obce v období od 8. mája 1945, židovským náboženským obciam od 2. novembra
1938 do 1. januára 1990 spôsobom uvedeným v § 3.

Podľa § 3 ods. 1 reštitučného zákona oprávnenej osobe sa navráti vlastníctvo k nehnuteľným veciam,

ktoré prešli do vlastníctva štátu alebo obce na základe

a) odňatia bez náhrady postupom podľa nariadenia Slovenskej národnej rady č. 34/1945 Zb. SNR o
poštátneníškolstvanaSlovensku,nariadeniaSlovenskejnárodnejradyč.47/1945Zb.SNRopoštátnení
majetkupriškoláchpoštátnenýchnariadenímSlovenskejnárodnejradyč.34/1945Zb.SNRanariadenia
Slovenskej národnej rady č. 80/1945 Zb. SNR o poštátnení internátov,

b) odňatia bez náhrady postupom podľa zákona č. 185/1948 Zb. o poštátnení liečebných a ošetrovacích

ústavov a o organizácii štátnej ústavnej liečebnej starostlivosti,

c) odňatia bez náhrady postupom podľa zákona č. 142/1947 Zb. o revízii prvej pozemkovej reformy
alebo podľa zákona č. 46/1948 Zb. o novej pozemkovej reforme (trvalej úprave vlastníctva k
poľnohospodárskej a lesnej pôde),

d) darovacích zmlúv o prevode nehnuteľností uzavretých darcom v tiesni,

e) kúpnych zmlúv o prevode nehnuteľností uzavretých v tiesni za nápadne nevýhodných podmienok,

f) vyvlastnenia za náhradu, ak nehnuteľnosť existuje a nikdy neslúžila na účel, na ktorý bola vyvlastnená,

g) vyvlastnenia bez vyplatenia náhrady,

h) prevzatia bez právneho dôvodu,

i) prevzatia podľa opatrenia Povereníctva financií a Povereníctva školstva a kultúry z 20. apríla 1960 č.

53/774/60 a rozhodnutia Mestského národného výboru v Bratislave, finančného odboru z 10. januára
1961 č. 293/1961 v spojení s rozhodnutím Obvodného národného výboru Bratislava-Staré Mesto z 27.
februára 1961,

j) zákona č. 81/1949 Zb. SNR o úprave právnych pomerov pasienkového majetku bývalých urbárnikov,
komposesorátov a podobných právnych útvarov a zákona č. 2/1958 Zb. SNR o úprave pomerov

a obhospodarovaní spoločne užívaných lesov bývalých urbarialistov, komposesorátov a podobných
útvarov.

Podľa § 3 ods. 2 reštitučného zákona nehnuteľná vec sa vydá oprávnenej osobe v stave, v akom je ku
dňu účinnosti tohto zákona.

Podľa § 3 ods. 3 reštitučného zákona s lesnými pozemkami sa vydajú aj investičné lesné cesty alebo ich

časti podľa osobitného predpisu vybudované z prostriedkov štátu. Nehnuteľná vec sa vydá oprávnenej
osobe s dokumentáciou, ktorá k tejto prislúcha.

Podľa § 4 ods. 1 reštitučného zákona povinnou osobou je právnická osoba, ktorá ku dňu účinnosti tohto
zákona spravuje nehnuteľné veci vo vlastníctve Slovenskej republiky, obce alebo nehnuteľnú vec drží.

Podľa § 5 ods. 1 reštitučného zákona právo na navrátenie vlastníctva k nehnuteľným veciam môže

uplatniť oprávnená osoba písomnou výzvou voči povinnej osobe do 30. apríla 2006, ak v tejto lehote
preukáže skutočnosti podľa § 3. Neuplatnením práva v tejto lehote právo zaniká.

Podľa § 5 ods. 2 reštitučného zákona povinná osoba uzavrie s oprávnenou osobou do 60 dní od
doručenia písomnej výzvy dohodu o vydaní nehnuteľnej veci. Ak k prechodu vlastníctva bude potrebné
vykonať úkony podľa osobitného predpisu, začína plynúť táto lehota po vykonaní týchto úkonov.Podľa § 5 ods. 3 reštitučného zákona ak povinná osoba nevyhovie písomnej výzve podľa odseku 2 alebo
ak jej sídlo nie je známe, môže oprávnená osoba uplatniť svoje nároky na súde v lehote 12 mesiacov
od doručenia písomnej výzvy, inak právo zaniká.

Podľa § 6 reštitučného zákona vlastníctvo sa nenavracia k

a) pozemku, na ktorom bol po prevode alebo prechode do vlastníctva štátu zriadený cintorín,

b) pozemku, ktorý bol po prechode alebo prevode do vlastníctva štátu zastavaný; ak bol pozemok
zastavanýstavbou,ktoráslúžizariadeniamtelesnejkultúry,zdravotníctva,kultúry,naposkytnutieslužieb
sociálnej starostlivosti alebo sociálnych služieb na pracovnú rehabilitáciu a zamestnávanie telesne
postihnutých osôb a na školské účely, nemožno vydať ani priľahlé pozemky slúžiace na tieto účely,

c) pozemku, na ktorom bola zriadená záhradková alebo chatová osada,

d) pozemku, na ktorom sú telovýchovné a športové zariadenia,

e)pozemku,ktorýslúžinaúčelyobranyštátu,ťažbuvyhradenýchnerastov,chránenéhoareálu,národnej
prírodnej pamiatky, chráneného krajinného prvku alebo ich ochranného pásma s tretím stupňom alebo
štvrtým stupňom ochrany.

Podľa odôvodnenia rozsudku Najvyššieho súdu Slovenskej republiky z 25. marca 1997, sp.zn. 3
Cdo 144/96, základným predpokladom pre vydanie veci v zmysle citovaného zákona č. 87/1991
Zb. je písomná výzva oprávnenej osoby povinnej osobe, preukázanie nároku na vydanie veci a
uvedenie spôsobu jej prevzatia štátom. Ustanovenie § 5 ods. 1, 2 zákona č. 87/1991 Zb. bližšie
nevymedzuje obsah pojmu "výzva". Za písomnú výzvu treba považovať jednostranný právny úkon, ktorý

spĺňa náležitosti predpísané právnym poriadkom pre platný právny úkon (najmä náležitosti uvedené v
ustanoveniach § 34 a nasl. Obč.zák.), ktorým oprávnená osoba vyzýva povinnú osobu, aby jej vydala
vec, ktorú ku dňu účinnosti tohto zákona má v držbe. Aby nezaniklo právo oprávnenej osoby na vydanie
veci, musí sa nárok u povinnej osoby uplatniť v lehote šiestich mesiacov odo dňa účinnosti zákona (§ 5
ods. 2 zákona č. 87/1991 Zb. v znení neskorších predpisov).

Podľa odôvodnenia rozsudku Najvyššieho súdu Slovenskej republiky z 29.1.1992, sp.zn.3 Cz 2/92,
ustanovenie § 5 ods. 1 zákona č. 403/1990 Zb. o zmiernení následkov niektorých majetkových krívd (v
znenízákonač.458/1990Zb.azák.č.137/1991Zb.)bližšienevymedzujeobsahpojmu"výzva".Písomnú
výzvu však možno považovať za jednostranný písomný právny úkon, ktorý spĺňa náležitosti predpísané
právnym poriadkom pre platný právny úkon (najmä náležitosti uvedené v ustanoveniach 34 a nasl.) a

ktorým oprávnená osoba vyzýva povinnú osobu, aby jej vydala veci, ktoré mala v držbe ku dňu účinnosti
zákona č. 403/1990 Zb. a ktoré boli odňaté spôsobom uvedeným v ustanovení § 1 tohto zákona. Bližšie
obsahové náležitosti výzvy tento zákon nepredpisuje. V ustanovení § 6 sa ale uvádzajú prílohy, ktoré
sú povinné pripojiť k výzve oprávnené osoby. Ide najmä o potvrdenie o odňatí veci (§ 6 ods. 1 zákona
č.403/1990 Zb.), potvrdenie o výške sumy, ktorá sa za odňatú vec vlastníkovi vyplatila a o tom, či došlo

k vyplateniu mimoriadneho odškodnenia zo štátneho rozpočtu (§ 6 ods. 2 citovaného zákona), doklad
osvedčujúci vzťah ďalších oprávnených osôb k vlastníkovi (§ 6 ods. 3 citovaného zákona), prípadne
potvrdenie príslušného orgánu devízového v zmysle ustanovenia § 6 ods. 4 citovaného zákona.

Treba predovšetkým zodpovedať otázku, či v lehote určenej v § 19 ods. 1 zákona č. 403/1990 Zb.
musí oprávnená osoba (pod sankciou zániku nároku) podať povinnej osobe len výzvu, alebo výzvu

doplnenú o všetky predpísané prílohy. Riešenie tejto otázky z citovaného zákona priamo nevyplýva.
Podrobnejšiu úpravu postupu pri posudzovaní žiadostí, ktoré síce nesmerujú k vydaniu veci, ale nápravu
riešia poskytnutím finančnej náhrady za odňatú vec, uvádza napr. § 5 zákona č. 319/1991 Zb. Podľa
odseku 1 tohto zákonného ustanovenia už dňom podania písomnej žiadosti na okresný úrad začína
plynúť lehota určená osobitným predpisom. O tom, že aj neúplná, prípadne dostatočne nedoložená

žiadosť, má právne dôsledky čo do včasnosti podania žiadosti v predpísanej lehote, svedčí ustanovenie
§5ods.2zákonač.319/1991Zb.,podľaktoréhoažoddobyvrátenianeúplnejžiadostidodobydoručenia
doplnenej žiadosti lehota určená osobitným predpisom neplynie. Obdobná situácia v prípadoch, na ktorésa vzťahuje zákon č. 403/1990 Zb., nastáva, ak oprávnená osoba síce včas, v predpísanej lehote,
vyzve povinnú osobu na vydanie veci, nedoloží ju ale požadovanými dokladmi, prípadne tieto doklady
k podanej výzve pripojí až po uplynutí prekluzívnej lehoty. Takouto výzvou uplatnené právo na vydanie

veci treba považovať za právo uplatnené včas. Pokiaľ by sa takejto výzve nemali priznať účinky včas
podanej výzvy, znamenalo by to pre oprávnenú osobu zánik nároku v prípadoch, kde vzhľadom na
objektívne ťažkosti (napr. problémy s dlhými termínmi vyhotovovania výpisov z pozemkových kníh,
evidencie nehnuteľností, prípadne problémy so zadovažovaním tzv. matričných dokladov - najmä v
prípadoch viacerých vlastníkov a vyššieho počtu úmrtí) nemohla oprávnená osoba včas podanú výzvu

doplniť o doklady uvedené v ustanovení § 6 zákona č.403/1990 Zb. Možno teda konštatovať, že zákon
spája právne dôsledky ním predpokladané v ustanovení § 4 zákona č.403/1990 Zb. už s podaním výzvy
a nie až s podaním výzvy a jej príloh.

Podľa odôvodnenia rozsudku Najvyššieho súdu Slovenskej republiky z 20. augusta 1999, sp.zn. 5 Cdo
36/99, je nesporné, že predmetný zákon č. 282/1993 Z.z. , ako aj všetky reštitučné zákony, sú voči
všeobecnej občianskoprávnej úprave predpismi špeciálnymi, ktoré nerušia platnosť (a záväznosť) lex

generalis (Občiansky zákonník), ale jeho primárnu aplikáciu vylučujú ak je zistené, že ustanovenia
lex specialis na daný prípad dopadajú. Aplikácia ustanovení lex generalis nastupuje preto za týchto
predpokladov až sekundárne. Z tejto špeciálnej povahy zákona o zmiernení niektorých majetkových
krívd spôsobených cirkvám a náboženským spoločnostiam vyplýva, že pre subjekty, na ktoré sa tento
zákon vzťahuje, platí v stanovenom rozsahu zvláštny režim, predovšetkým pokiaľ ide o lehoty na

uplatnenie nároku, predpísanú formu uplatnenia a podobne. Jedným z týchto reštitučných titulov je aj
prevzatie veci štátom alebo obcou bez právneho dôvodu. Špecifikom tohto reštitučného titulu, ako vo
všeobecnosti všetkých reštitučných zákonov s výnimkou napr. zákona č. 289/1990 Zb. v spojení so
zákonom č. 338/1991 Zb., je, že vychádza zo zásady platnosti a účinnosti vykonaných právnych opatrení
minulého právneho režimu.

Podľa odôvodnenia rozsudku Najvyššieho súdu Slovenskej republiky z 27. mája 1998 sp.zn.3 Cdo
15/97, podstatným problémom bola otázka vzťahu a platnosti všeobecného intabulačného princípu na
konfiškovaný majetok; konfiškačný dekrét túto závažnú otázku výslovne neriešil, a tým ani nestanovil
výnimku z tohto princípu. Preto v čase vzniku právnych vzťahov k spornej nehnuteľnosti, platila na
Slovensku právna úprava zhodná so Všeobecným občianskym zákonníkom z r. 1811; Dočasnými

súdnymi pravidlami z r. 1861 došlo k recipovaniu príslušných ustanovení týkajúcich sa nadobúdania a
zániku pozemnoknižných práv, ako aj k recipovaniu pozemnoknižného poriadku. So zreteľom na princíp
dvojfázovosti nadobudnutia vlastníctva vo Všeobecnom občianskom zákonníku (ďalej len V.o.z.) a k
mlčaniu konfiškačného dekrétu v tejto veci, možno teda usudzovať, že konfiškačný dekrét v zmysle
záverov § 424 V.o.z. ex lege založil právny dôvod (titul) nadobudnutia vlastníctva, samo vlastníctvo

sa však v zmysle § 431 V.o.z. nadobúdalo len a najskôr intabuláciou (modus). S tým súvisí i § 444
V.o.z., ktorý v prvej vete stanovil rôzne spôsoby zániku vlastníctva, v druhej však špecificky dodával,
že vlastnícke právo k nehnuteľnostiam zaniká "len výmazom z verejných kníh". Preto pokiaľ vlastník
nehnuteľnosti nebol z pozemkovej knihy vymazaný, "bol stále právom považovaný za vlastníka"; tento
princíp nezrušil (a to ani analógiou) ani zákon č. 90/1947 Zb., ani zákon č. 142/1947 Zb., ktoré sa vôbec

netýkali danej veci.

Uvedené závery neboli nakoniec ani dobovo spochybnené a potvrdzuje ich aj úplný výpis z pozemkovej
knihy, vl. č. 2009 na majetok správneho predchodcu žalobkyne, z ktorého vyplýva, že najprv bola na
sporné nehnuteľnosti poznamenaná národná správa (uznesením z 29.6.1948, sp.zn. Čd 2878), potom
ďalším uznesením sp.zn. Čd 4455/48 bola poznamenaná konfiškácia na základe dekrétu prezidenta

republiky č. 108/1945 Zb. (teda už v rozhodnom období) a nakoniec časovo následným uznesením
sp.zn. Čd 728 z 25.2.1949, bol sporný majetok podľa § 14 a § 15 zákona č. 118/1948 Zb. znárodnený
(tiež v rozhodnom období). To by znamenalo, že v súdenej veci bývalý čsl. štát najprv žiadaný majetok
podľa cit. dekrétu skonfiškoval, alebo len chcel skonfiškovať, keď neskôr tento majetok cit. zákonom
znárodnil, teda vyhlásil za znárodnený ten majetok, ktorý skôr - resp. zo skoršieho právneho dôvodu -

vo vlastníctve štátu už bol, resp. mal byť. Štát, ktorý vec nadobudol konfiškáciou, však nemôže tú istú
vec neskôr platne znárodniť, pokiaľ ovšem v medziobdobí vlastníctvo k nej nestratil, alebo vlastníctvo
konfiškáciou nikdy platne nezískal.Súd na základe vykonaného dokazovania dospel k záveru, že žalobný návrh bol podaný dôvodne.
Navrhovateľ svoj žalobný návrh na vydanie predmetných nehnuteľností uplatnil na základe príslušných
ustanovení zákona č. l6l/2005 Z.z. o navrátení vlastníctva k nehnuteľným veciam cirkvám a

náboženským spoločnostiam a prechode vlastníctva k niektorým nehnuteľnostiam (ďalej len „reštitučný
zákon“). Predmetný zákon podrobne špecifikuje podmienky, za ktorých možno oprávnenej osobe priznať
reštitučný nárok na vydanie nehnuteľností, keď zákon v § 2 ods. 1 vymedzuje nehnuteľné veci, ktoré sú
predmetom vydania, v § 2 ods. 2 definuje oprávnenú osobu, v § 3 ods. 1 taxatívne vymedzuje spôsoby
odňatia vlastníckeho práva oprávnenej osobe - t.j. reštitučný titul, v § 4 ods. 1 definuje povinnú osobu, v §

5 ods. 1 ustanovuje prekluzívnu lehotu na uplatnenie práva voči povinnej osobe, v § 5 ods. 3 ustanovuje
prekluzívnu lehotu na uplatnenie práva na súde, v § 6 taxatívne vymedzuje, k akým nehnuteľnostiam sa
vlastnícke právo nevracia. Pre úspešné uplatnenie reštitučného nároku je nevyhnutné, aby boli splnené
všetky vyššie uvedené zákonné podmienky súčasne, a teda nesplnenie čo i len jednej z nich má za
následok, že reštitučnému nároku nemožno priznať úspech.

Ad 1/ vymedzenie nehnuteľných vecí podľa § 2 ods. 1 reštitučného zákona.

Predmetom vydania je v prvom rade poľnohospodárska pôda, ako aj hospodárske budovy a iné stavby
patriace k pôvodnej hospodárskej usadlosti. Reštitučný zákon v § 6 negatívne vymedzuje, ku ktorým
nehnuteľnostiam sa vlastníctvo nenavracia - v predmetnej veci do úvahy pripadá aplikácia ustanovenia
§ 6 písm. b) reštitučného zákona, podľa ktorého sa vlastníctvo nenavracia k pozemku, ktorý bol po
prechode alebo prevode do vlastníctva štátu zastavaný. Z aktuálnej identifikácie parciel a geometrického

plánu totiž vyplýva, že predmetné nehnuteľnosti sú označené aj ako zastavané plochy a nádvoria
(parc.č. 2342 a 2346/86), resp. vodné plochy (parc.č. 1575/5). Súd sa stotožnil s právnou argumentáciou
navrhovateľa, že prekážkou vydania pozemkov nie je druh pozemku, resp. to, ako je evidovaný v
príslušnejevidenciinehnuteľností,aleto,čijepozemokreálnezastavanýstavbouskonkrétnymurčením,
vybudovanou až po odňatí nehnuteľností prostredníctvom pozemkovej reformy. Rozhodujúci je pôvodný

stav, resp. označenie pozemkov v pozemkovej knihe v čase ich odňatia pôvodným vlastníkom. V tejto
súvislosti možno poukázať i na rozsudok Najvyššieho súdu SR sp.zn. 2 Cbo 131/1996, ako aj stanovisko
NS SR vo veci sp.zn. M-Sždov 13/2002. Medzi účastníkmi nebolo sporné, a vyplýva to aj zo zápisu v
pôvodnej pozemnokonižnej vložke č. 63, že predmetné nehnuteľnosti boli v čase odňatia vlastníckeho
práva ornou pôdou (roľami). Aj podľa vyjadrenia Ing. I. T., autorizovaného geodeta z 18.1.2008, parc.č.

2342 a 2346/86 v k.ú. T., evidované ako zastavané plochy, predstavujú v skutočnosti poľné cesty bez
žiadnychreálnychstaviebvteréne,takakojetozrejméajzpriloženejortofotomapy.Súdpretopovažoval
za preukázané, že navrhovateľ sa domáha vydania nehnuteľností v súlade s § 2 ods. 1 reštitučného
zákona,pričomtietonehnuteľnostinetvoriavýnimkupodľa§6reštitučnéhozákona,t.j.niejedanýdôvod,
pre ktorý by nemali byť predmetom vydania.

Ad 2/ oprávnená osoba podľa § 2 ods. 2 reštitučného zákona.

Podľa reštitučného zákona oprávnenou osobou je registrovaná cirkev a náboženská spoločnosť so
sídlom na území Slovenskej republiky vrátane ich útvarov, ktoré majú právnu subjektivitu, ktorých
nehnuteľná vec prešla do vlastníctva štátu, obce v období od 8. mája 1945, židovským náboženským
obciam od 2. novembra 1938 do 1. januára 1990 spôsobom uvedeným v § 3. Navrhovateľ je

právnickou osobou zriadenou podľa zákona č. 308/1991 Zb. o slobode náboženskej viery a postavení
cirkví a náboženských spoločností. Pôvodným vlastníkom predmetných nehnuteľností podľa zápisu
v pozemkovej knihe bol subjekt označený ako „S. U. Z.“. Otázka aktívnej vecnej legitimácie, t.j. či
navrhovateľa možno považovať za oprávnenú osobu, zostala medzi účastníkmi sporná, keď podľa
odporcu jednak z výkladu § 2 ods. 2 zákona nemožno dospieť k tomu, že oprávnenou osobou by mal

byť i právny nástupca pôvodného vlastníka, a tiež je sporné, či pôvodného vlastníka - S. U. Z., možno
považovať za cirkevnú právnickú osobu.

V prvom rade je potrebné zdôrazniť, že pri výklade jednotlivých ustanovení reštitučného zákona je
potrebné zohľadniť celkový účel zákona, ktorým tak ako vo všetkých reštitučných zákonoch bolo aspoň
čiastočné napravenie a odstránenie krívd dotknutých subjektov. Je samozrejmé, že reštitučnému nároku

možno priznať úspech len v rámci ustanovení reštitučného zákona, pri ich aplikácii však nemožno
vychádzať len z prísneho gramatického, a ani z reštriktívneho výkladu. Preto nemožno súhlasiť snázorom odporcu, podľa ktorého oprávnená osoba, tak ako je registrovaná v súčasnosti, musela byť
vlastníkom predmetných nehnuteľností v čase odňatia. Je totiž zjavne nelogické a nepravdepodobné,
vzhľadom na historickoprávny vývoj jednak vlastníctva cirkvi a tiež aj evidencie nehnuteľností, aby v

pôvodných pozemkových knihách bol ako vlastník evidovaný subjekt s totožným označením, ako je
terajšie označenie navrhovateľa, ktoré sa zmenilo i počas tohto konania, reagujúc na nové členenie
diecéz. Pôvodné útvary rímskokatolíckej cirkvi totiž až na ojedinelé výnimky zanikli (zrušené zákonom
č. 29/1951 Zb.), avšak bez toho, aby zanikol subjekt R. C. ako takej.

Vzťah cirkvi a štátu podliehal pomerne dynamickému historickému vývoju, jednou z jeho základných čŕt

bolo to, že štát zväčša akceptoval vnútorné usporiadanie cirkvi podľa noriem kanonického práva, tak ako
to aj bolo vyjadrené v základných dohodách upravujúcich vzťah štátu a cirkvi Modus vivendi. Na takomto
princípe stojí aj súčasná právna úprava, keď podľa článku I. ods. 2 oznámenia MZV SR č. 326/2001
Z.z. Základnej zmluvy medzi S. R. a S. S. zmluvné strany vzájomné uznávajú právnu subjektivitu druhej
strany, ako aj všetkých právnických a fyzických osôb, ktoré ju majú podľa právneho poriadku SR alebo
podľa kánonického práva. Na rovnakom princípe stojí aj ustálená judikatúra, ktorá vždy považovala

cirkev za právnickú osobu sui generis (por. napr. rozsudok Najvyššieho súdu SR sp.zn. 3Cdo 119/2002
zo dňa 28.02.2003).

Podstatnou spornou skutočnosťou bola otázka, či S. U. Z. možno považovať za útvar R. C. a teda
za právneho predchodcu navrhovateľa, alebo sa jednalo o subjekt mimo cirkvi. Súd dospel k záveru,
že navrhovateľ pomerne vyčerpávajúcim a prijateľným spôsobom preukázal historickoprávny vývoj

univerzitných základín, ktoré pod rôznymi názvami pôsobili ako náboženské základiny spadajúce pod
cirkev. Súd považoval za rozhodujúce medzníky v tomto historickoprávnom vývoji nasledovné :

Univerzitné základiny nadväzujú na históriu vzniku a pôsobenia T. U., ktorú 12.5.1635 založil
ostrihomský arcibiskup a jej vedenie zveril jezuitom. Mária Terézia dekrétom z 13.2.1775 z titulu využitia
hlavnopatronátnehoprávaanazákladezákonnéhočlánkuXIIzroku1548vložilažalovanénehnuteľnosti

do U. F., ktorý mal slúžiť na úhradu potrieb T. U.. Mária Terézia svojím dekrétom z 13.2.1775 nemohla a
ani neodňala vlastnícke práva K. cirkvi, ale len bližšie určila účel využívania cirkevného majetku z titulu
hlavnopatronátneho práva. Z Veľkého diplomu Márie Terézie z 25.3.1780 je zrejmá právomoc vladára
nakladať s majetkom cirkvi, avšak bez práva odňať cirkvi vlastníctvo k takémuto majetku. Takýmto
spôsobom boli zriaďované aj mnohé nadácie, do ktorých boli vložené prostriedky zo zrušených reholí

a rádov, takto vznikla aj predmetná S. U. Z..

Podľa Konkordátu medzi S. S. a Rakúskym cisárstvom č. 195/1855 ř.z. upravujúceho vzájomné vzťahy
medzi S. S. a Rakúskym cisárstvom, článok XXXI, majetky, z ktorých sa skladá náboženský a študijný
fond, sú z titulu svojho pôvodu vlastníctvom cirkvi a budú spravované v mene cirkvi, pričom biskupi
budú vykonávať im náležiaci dozor podľa ustanovení, na ktorých sa dohodnú S. S. s jeho cisárskym

veličenstvom. Po vzniku Č. R. v roku 1918 zostal na Slovensku komplex rôznych R. majetkov, ktoré boli
spísané v pozemkových knihách pod rôznymi názvami. Č. V. tieto majetky prevzala do nútenej správy na
základe nariadenia č. 132/1919 U.n., na základe ktorého celý hnuteľný a nehnuteľný majetok uvedených
biskupstiev, ako aj náboženskej a vyučovanej základiny, boli dané pod dozor, správou majetkov a
dozorom bola poverená centrálna komisia, čím bolo síce obmedzené dispozičné právo, nedošlo však

k odňatiu vlastníckeho práva. Podľa medzivojnovej judikatúry Vážny civ. 1559: „Majetok náboženskej
matice je samostatným neosobným majetkom (nadáciou). Ak fond je samostatnou právnickou osobou
a nie je to korporácia, je to nevyhnutne nadácia, nakoľko iné útvary právnickej osoby, ako tieto dva, ani
právo ani právna veda, nepozná. Mimo to však je to tiež majetok cirkevný, lebo je to majetok určený
cirkevným účelom.“

K otázke právnej povahy základín bol vypočutý ako svedok ThDr. S. Z., odborník na kanonické právo,
z výsluchu ktorého súd zistil, že základina katolíckej cirkvi je cirkevným právnym subjektom, ktorý
vlastní majetok, ktorého použitie je presne určené na rôzne ciele, napríklad na zakladanie a udržiavanie
cirkevných škôl. Takto boli zakladané cirkevné základiny pod rôznymi názvami, ako napr. U. F., U.
Z.. Správa základín mohla byť zverená duchovným osobám ale aj laikom, rozhodoval o tom príslušný

biskup alebo v rámci patronátneho práva panovník. Majetkový substrát základín bol tvorený majetkomhnuteľným a nehnuteľným, výnosy z užívania majetku boli príjmami nadácie. Jednoznačne sa jednalo o
majetok cirkevný, čo vyplývalo aj zo vzťahu medzi panovníkom a cirkvou.

Na základe vyššie uvedených skutočností súd dospel k dostatočne prijateľnému záveru, že S. U. Z.

je potrebné považovať za útvar R. C., ktorého status je upravený normami kanonického práva, a
teda sa jedná o právneho predchodcu navrhovateľa, čím je daná aktívna legitimácia navrhovateľa ako
oprávnenej osoby.

Pokiaľ odporca ako jeden z dôkazov predložil rozbor súboru archívnych fondov verejných základín
dištriktu Š. 1785 - 1954 (autor František Sedlák), súd ani tento dôkaz nepovažoval za spôsobilý vyvrátiť
vyššie preukázaný záver o vlastníctve majetku základín, keďže autor vo svojej historickej a nie právnej

analýze rozoberá otázku správy majetkov U. F. (U. Z.), a nie otázku vlastníctva tohto majetku, t.j. i keď
správa majetku základín mohla byť zverená rôznym subjektom, nebolo preukázané, že by bolo bývalo
došlo k odňatiu vlastníckeho práva základine.

Odporca tiež spochybnil, či došlo k odňatiu vlastníckeho práva S. U. Z. v rozhodujúcom období od 8.
mája 1945 do 1. januára 1990, a nie už skôr v rámci prvej pozemkovej reformy. Súd aj túto obranu

považoval za dostatočne a spoľahlivo vyvrátenú, a to z nasledovných dôvodov :

Na území Slovenska sa do 31.12.1950 uplatňovalo uhorské obyčajové právo, v ktorom bol pre zápis
vlastníckeho práva k nehnuteľnostiam zakotvený obligatórny intabulačný princíp. Pre nadobúdanie
vlastníctva k nehnuteľnostiam bol smerodajný Pozemnoknižný poriadok z roku 1885 upravujúci
pozemkové knihy. Podľa vtedy platného práva sa vlastníctvo k nehnuteľnostiam nadobúdalo až zápisom

do pozemkovej knihy, ktorý zápis mal konštitutívne účinky. Zo zásady, že vlastníkom nehnuteľnosti
vpísanej do pozemkovej knihy môže byť len ten, kto je v nej ako vlastník uvedený, boli dve výnimky, kedy
vlastníctvo niekto mohol nadobudnúť bez pozemnoknižného vpisu, a to dedenie a vydržanie vlastníctva.

V tejto súvislosti súd poukazuje i na odôvodnenie už citovaného rozsudku Najvyššieho súdu Slovenskej
republiky z 27. mája 1998 sp.zn.3 Cdo 15/97, podľa ktorého platila na Slovensku právna úprava zhodná

so Všeobecným občianskym zákonníkom z r. 1811; Dočasnými súdnymi pravidlami z r. 1861 došlo k
recipovaniu príslušných ustanovení týkajúcich sa nadobúdania a zániku pozemnoknižných práv, ako aj k
recipovaniu pozemnoknižného poriadku. So zreteľom na princíp dvojfázovosti nadobudnutia vlastníctva
vo Všeobecnom občianskom zákonníku (ďalej len V.o.z.) a k mlčaniu konfiškačného dekrétu v tejto veci,
možno teda usudzovať, že konfiškačný dekrét v zmysle záverov § 424 V.o.z. ex lege založil právny

dôvod (titul) nadobudnutia vlastníctva, samo vlastníctvo sa však v zmysle § 431 V.o.z. nadobúdalo len
a najskôr intabuláciou (modus). S tým súvisí i § 444 V.o.z., ktorý v prvej vete stanovil rôzne spôsoby
zániku vlastníctva, v druhej však špecificky dodával, že vlastnícke právo k nehnuteľnostiam zaniká "len
výmazom z verejných kníh". Preto pokiaľ vlastník nehnuteľnosti nebol z pozemkovej knihy vymazaný,
"bol stále právom považovaný za vlastníka"; tento princíp nezrušil (a to ani analógiou) ani zákon č.

90/1947 Zb., ani zákon č. 142/1947 Zb., ktoré sa vôbec netýkali danej veci.

Z citovaného rozhodnutia Najvyššieho súdu SR teda jednoznačne vyplýva, že pre platný a účinný
zápis zmeny vlastníka bol nevyhnutný zápis v pozemkovej knihe, ktorý mal nielen deklaratórny ale
konštitutívny charakter, a teda bez takéhoto zápisu nemohlo dôjsť k zmene evidovaného vlastníka.

Vlastnícke právo k predmetným nehnuteľnostiam bolo v pozemkovej knihe v pkv č. 63 zapísané

nasledovne : podľa záznamu zo dňa 14.3.1946 Čd 152, podľa ustanovenia § 3 ods. 1 nariadenia č. 32/45
Sb. nar. SNR vkladá sa vlastnícke právo S. U. Z.. Podľa záznamu zo 7.4.1948 Čd 954 poznamenáva
sa, že nehnuteľnosti vedené na str. A sú predmetom revízie podľa zák. č. 142/47 S.z..

Z uvedeného zápisu vlastníckeho práva k predmetným nehnuteľnostiam teda jednoznačne vyplýva, že
záznamom zo dňa 14.3.1946 bolo vložené vlastnícke právo S. U. Z., čím je jednoznačne a spoľahlivo

preukázaná existencia vlastníckeho práva k predmetným nehnuteľnostiam S. U. Z., a to až do revíziepodľa zákona č. 142/47 S.z.. Neobstojí preto argument odporcu, že k odňatiu vlastníckeho práva
právnemu predchodcovi navrhovateľa malo dôjsť ešte pred rozhodujúcim obdobím vymedzeným v
zmysle reštitučného zákona.

Ad 3/ reštitučný titul podľa § 3 ods. 1 reštitučného zákona.

Reštitučný zákon v § 3 ods. 1 vymedzuje viacero reštitučných titulov, v predmetnej veci išlo podľa
navrhovateľa o odňatie podľa písm. c), t.j. o odňatie bez náhrady postupom podľa zákona č. 142/1947
Zb. o revízii prvej pozemkovej reformy . Túto skutočnosť súd považoval za dostatočne a spoľahlivo
preukázanú výpisom z pozemkovej knihy PKV č. 63, z ktorej je zrejmé, že k odňatiu vlastníckeho práva k
predmetným nehnuteľnostiam došlo postupom podľa zákona č. 142/1947 Zb. o revízii prvej pozemkovej

reformy. Podľa § 6 ods. 1 zákona č. 142/1947 Sb. o revízii prvej pozemkové reformy ministerstvo
poľnohospodárstva prevezme zvyškové statky, prevzatím prechádzajú tieto nehnuteľnosti do vlastníctva
štátu.

Podľa § 7 vl.nar. č. 194/1947 Sb. o súpise pozemkového majetku pre revíziu prvej pozemkové reformy
a o jej vyznačení vo verejných knihách na návrh ministerstva poľnohospodárstva, na Slovensku

povereníctva poľnohospodárstva a pozemkové reformy, poznamenajú knihovné súdy vo verejných
knihách na liste vlastníctva, že ide o majetok, ktorý je predmetom revízie podľa zákona, a zároveň
vyznačí túto okolnosť na liste statkovej podstaty. Na základe zápisu v pozemkovej knihe PKV č. 63,
ako aj na základe návrhu Povereníctva pôdohospodárska a pozemkovej reformy zo dňa 9.3.1948 Čd
954/48, ktorým bol Okresnému súdu, pkn oddeleniu daný návrh podľa § 3 ods. 2 zák. č. 142/1947 a

§ 7 vl. nar. č. 194/1947, aby sa nehnuteľnosti zapísané v k.ú. Sereď vl. č. 63, ktoré boli prihlásené k
revízii podľa zák. č. 142/1947, vyznačilo na strane A a B, že nehnuteľnosti sú predmetom revízie podľa §
142/1947, je jednoznačne preukázané že k odňatiu vlastníckeho práva k predmetným nehnuteľnostiam
došlo bez náhrady postupom podľa zákona č. 142/1947 Zb. o revízii prvej pozemkovej reformy .

Ad 4/ povinná osoba podľa § 4 ods. 1 reštitučného zákona

Odporca je právnickou osobou zriadenou podľa § 34 ods. 1 zákona č. 330/1991 Zb., a preto je povinnou
osobou podľa § 4 ods. 1 reštitučného zákona.

Ad 5/ uplatnenie práva voči povinnej osobe podľa § 5 ods. 1 reštitučného zákona.

Podľa § 5 ods. 1 reštitučného zákona, podľa ktorého právo na navrátenie vlastníctva k nehnuteľným
veciam môže uplatniť oprávnená osoba písomnou výzvou voči povinnej osobe do 30. apríla 2006, ak v

tejto lehote preukáže skutočnosti podľa § 3, neuplatnením práva v tejto lehote právo zaniká.

Reštitučný zákon nestanovuje obsahové náležitosti výzvy. Podľa citovaných rozhodnutí Najvyššieho
súdu SR sp.zn. 3 Cdo 144/96 a sp.zn.3 Cz 2/92, ktorých predmetom bola aplikácia príslušných
ustanovení reštitučných zákonov č. 87/1991 Zb. a č. 403/1990 Zb., základným predpokladom pre
vydanie veci v zmysle citovaného zákona je písomná výzva oprávnenej osoby povinnej osobe,

preukázanie nároku na vydanie veci a uvedenie spôsobu jej prevzatia štátom. Ustanovenie § 5 ods. 1,
2 zákona č. 87/1991 Zb. bližšie nevymedzuje obsah pojmu "výzva". Za písomnú výzvu treba považovať
jednostranný právny úkon, ktorý spĺňa náležitostipredpísané právnym poriadkom pre platný právny úkon
(najmä náležitosti uvedené v ustanoveniach § 34 a nasl. Obč.zák.), ktorým oprávnená osoba vyzýva
povinnú osobu, aby jej vydala vec, ktorú ku dňu účinnosti tohto zákona má v držbe. Bližšie obsahové

náležitosti výzvy zákon č. 403/1990 Zb. nepredpisuje, v ustanovení § 6 sa ale uvádzajú prílohy, ktoré
sú povinné pripojiť k výzve oprávnené osoby. Ide najmä o potvrdenie o odňatí veci (§ 6 ods. 1 zákona
č), potvrdenie o výške sumy, ktorá sa za odňatú vec vlastníkovi vyplatila a o tom, či došlo k vyplateniu
mimoriadneho odškodnenia zo štátneho rozpočtu (§ 6 ods. 2 citovaného zákona), doklad osvedčujúci
vzťah ďalších oprávnených osôb k vlastníkovi (§ 6 ods. 3 citovaného zákona), prípadne potvrdenie

príslušného orgánu devízového v zmysle ustanovenia § 6 ods. 4 citovaného zákona.Treba predovšetkým zodpovedať otázku, či v lehote určenej v § 19 ods. 1 zákona č. 403/1990 Zb.
musí oprávnená osoba (pod sankciou zániku nároku) podať povinnej osobe len výzvu, alebo výzvu
doplnenú o všetky predpísané prílohy. Riešenie tejto otázky z citovaného zákona priamo nevyplýva.

Obdobnásituáciavprípadoch,naktorésavzťahujezákonč.403/1990Zb.,nastáva,akoprávnenáosoba
síce včas, v predpísanej lehote, vyzve povinnú osobu na vydanie veci, nedoloží ju ale požadovanými
dokladmi, prípadne tieto doklady k podanej výzve pripojí až po uplynutí prekluzívnej lehoty. Takouto
výzvou uplatnené právo na vydanie veci treba považovať za právo uplatnené včas. Pokiaľ by sa takejto
výzve nemali priznať účinky včas podanej výzvy, znamenalo by to pre oprávnenú osobu zánik nároku

v prípadoch, kde vzhľadom na objektívne ťažkosti (napr. problémy s dlhými termínmi vyhotovovania
výpisov z pozemkových kníh, evidencie nehnuteľností, prípadne problémy so zadovažovaním tzv.
matričných dokladov - najmä v prípadoch viacerých vlastníkov a vyššieho počtu úmrtí) nemohla
oprávnenáosobavčaspodanúvýzvudoplniťodokladyuvedenévustanovení§6zákonač.403/1990Zb.
Možno teda konštatovať, že zákon spája právne dôsledky ním predpokladané v ustanovení § 4 zákona
č.403/1990 Zb. už s podaním výzvy a nie až s podaním výzvy a jej príloh.

Reštitučný zákon č. 161/2005 Z.z. vzťahujúci sa na danú vec, podmienky výzvy upravuje expressis
verbis v ustanovení § 5 ods. 1 tak, že oprávnená osoba musí písomnú výzvu voči povinnej osobe
zaslať najneskôr do 30. apríla 2006, a zároveň v tejto lehote musí preukázať skutočnosti podľa § 3
reštitučného zákona - t.j. reštitučný titul, to všetko pod sankciou preklúzie práva. Výzva teda musí jednak
spĺňať všeobecné náležitosti právneho úkonu podľa § 34 a nasl. Obč. zákonníka, najmä musí ísť o

dostatočne určitý a zrozumiteľný právny úkon (§ 37 ods. 1 Obč. zákonníka), a jej obsahom musí byť tiež
preukázanieskutočnostípodľa§3reštitučnéhozákona,t.j.preukázanie,nazákladečohobolipredmetné
nehnuteľnosti oprávnenej osobe odňaté. Oprávnená osoba tiež musí preukázať, že je oprávnenou
osobou podľa § 2 ods. 2 reštitučného zákona a že predmetom vydania sú nehnuteľnosti podľa § 2
ods. 1 reštitučného zákona. Účelom zákona bolo, aby na základe kvalifikovanej výzvy a preukázania

podmienok reštitučného zákona mohla povinná osoba uzavrieť s oprávnenou osobou dohodu o vydaní
nehnuteľnej veci podľa § 5 ods. 2 reštitučného zákona. Z uvedeného vyplýva, že vo výzve musia byť
nehnuteľnosti, ktoré majú byť predmetom vydania, označené a presne špecifikované tak, aby mohli byť
premietnuté do obsahu dohody.

V predmetnej veci si navrhovateľ svoje právo u odporcu uplatnil výzvou zo dňa 30.3.2006, ktorou

navrhovateľ vyzval odporcu na navrátenie vlastníctva k nehnuteľným veciam v k.ú. T. - pkv č. 63
špecifikovaných v prílohe, identifikácii parciel č. BO 128/06 zo dňa 6.3.2006. Pôvodným vlastníkom
uvedeným v pozemkovej knihe je cirkevná právnická osoba „S. U. Z.“, ktorá bola zriadená ako zbožná
základina. Nehnuteľnosti z pkv č. 63 prešli do vlastníctva štátu z dôvodu uvedenom v § 3 ods. 1 písm. c)
zák. č. 161/2005 Z.z., odňatím bez náhrady v zmysle zák. č. 142/1947. Prílohu výzvy tvorí identifikácia

parciel ČBO 128/O6.

Súd považoval vyššie uvedenú výzvu za spĺňajúcu zákonné podmienky výzvy podľa § 5 ods. 1
reštitučného zákona, výzva mala písomnú formu, povinnej osobe bola zaslaná najneskôr do 30. apríla
2006, a zároveň v tejto lehote navrhovateľ preukázal skutočnosti podľa § 3 reštitučného zákona.
Nehnuteľnosti, ktorých vydania sa navrhovateľ domáhal, boli vo výzve špecifikované dostatočne určito,

a to priložením PKV č. 63 ako aj identifikáciou parciel, z PKV bolo tiež jednoznačne zrejmé, že k
odňatiu vlastníctva došlo z dôvodu uvedenom v § 3 ods. 1 písm. c) zák. č. 161/2005 Z.z., odňatím
bez náhrady v zmysle zák. č. 142/1947. Vzhľadom na to, že odporca ako povinná osoba nevyhovela
písomnej výzve podľa odseku 2, uplatnil navrhovateľ ako oprávnená osoba svoje právo na súde podľa §
5 ods. 3 reštitučného zákona pred uplynutím prekluzívnej lehoty, keď odporca výzvu zo dňa 30.03.2006

prevzal dňa 06.04.2006, prekluzívna lehota uplynula dňa 06.04.2007, návrh bol podaný na súde dňa
05.04.2007.

Vzhľadom na vyššie uvedené skutočnosti súd dospel k záveru, že žalobný návrh bol podaný dôvodne,
keď boli splnené všetky zákonné ustanovenia reštitučného zákona, a preto návrhu vyhovel tak, ako je
uvedené vo výrokovej časti tohto rozhodnutia.Podľa § 142 ods. 1 O.s.p. navrhovateľovi ako v konaní úplne úspešnému účastníkovi konania vzniklo
právo na náhradu trov konania, ktoré v danom prípade tvorili trovy právneho zastúpenia.

Súd pri stanovení základnej sadzby tarifnej odmeny za jeden úkon právnej služby vychádzal z

ustanovenia § 10 ods. 1 vyhlášky a určil ju na základe hodnoty nehnuteľností, ktorých vydania sa
navrhovateľ domáhal. Pri určení hodnoty nehnuteľností súd vychádzal z ceny určenej v prílohe č. 1 k
nájomnej zmluve č. 4-0853-05 uzatvorenej medzi odporcom a A.-V. s.r.o., a to vo výške 642.217 m2 x
8,1391 Sk, t.j. 5.227.068,40 Sk.

Navrhovateľovi vznikli trovy právneho zastúpenia v celkovej výške 463.413,- Sk, z toho tarifná odmena
za16úkonovpo23.250,-Sk(prevzatieaprípravazastúpenia,podanienávrhu,účasťnapojednávaniach

dňa 27.09.2007, 20.11.2007, 11.03.2008, 24.04.2008, 17.06.2008, 09.09.2008, 06.11.2008, 7 x písomné
podaniavovecisamej),za1úkonza5.812,-Sk(odmenakrátenána1zdôvoduodročeniapojednávania
bez prejednania veci dňa 22.01.2008), 19% DPH vo výške 70.680,- Sk, režijný paušál 1 x 164,- Sk,
4 x 178,- Sk, 12 x 190,- Sk, náhrada cestovného osobným motorovým vozidlom Škoda Fabia 6Y so
spotrebou 5,9l/100 km, 8 krát na trase B. - G. a späť 116 km, z toho cesty dňa 27.09.2007, 20.11.2007,

22.01.2008, základná náhrada 116 km x 6,20 Sk = 719,- Sk, spotreba 116/100 x 5,9 x 38,- Sk = 260,-
Sk, dňa 11.03.2008 a 24.04.2008 základná náhrada 116 km x 6,20 Sk = 719,- Sk, spotreba 116/100 x 5,9
x 39,- Sk = 266,- Sk, dňa 17.06.2008 základná náhrada 116 km x 5,50 Sk = 638,- Sk, spotreba 116/100
x 5,9 x 39,- Sk = 266,- Sk, dňa 09.09.2008 základná náhrada 116 km x 5,50 Sk = 638,- Sk, spotreba
116/100 x 5,9 x 38,- Sk = 260,- Sk, dňa 06.11.2008 základná náhrada 116 km x 5,50 Sk = 638,- Sk,

spotreba 116/100 x 5,9 x 36,- Sk = 246,- Sk, náhrada za stratu času cestou na pojednávania v dňoch
27.09.2007, 20.11.2007 - 2 x 4 polhodiny po 297,- Sk, v dňoch 22.01.2008, 11.03.2008, 24.04.2008,
17.06.2008, 09.09.2008, 06.11.2008 - 6 x 4 polhodiny po 317,- Sk, podľa § 9 ods. 1, § 11 ods. 1, § 14
ods. 1 a 4, § 15, § 16 ods. 2, 3, 4, § 17 ods. 1, § 18 ods. 3 vyhlášky MS SR č. 655/2004 Z.z. v znení
neskorších predpisov a ustanovení zákona č. č. 283/2002 Z.z. o cestovných náhradách.

Navrhovateľ si uplatnil tiež ako trovy konania náhradu cestovného a náhradu za stratu času v dňoch
05.04.2007, 21.01.2008 a 14.05.2008, pričom z obsahu spisu vyplýva, že v uvedených dňoch neboli
nariadené a ani sa neuskutočnili pojednávania vo veci, súd nepovažoval za preukázanú účelnosť
takýchto trov. Rovnako súd nepovažoval za preukázanú účelnosť trov za preklad dekrétu Márie Terézie
vo výške 15.600,- Sk, nakoľko súdu je zo svojej činnosti známe, že navrhovateľ má na celom území SR

niekoľko ďalších sporov o vydanie nehnuteľností (ako o tom svedčia aj rozsudky súdov priložené v tomto
spise), pre účely ktorých mohol tiež uvedený preklad dekrétu Márie Terézie slúžiť, pričom nie je možné
vylúčiť, či už navrhovateľovi v inom konaní nebola priznaná náhrada trov konania za tento preklad.

Poučenie:

Proti tomuto rozsudku možno podať odvolanie do 15 dní odo dňa

jeho doručenia cestou podpísaného súdu na Krajský súd v Trnave.

Náležitosti odvolania (§ 42 ods. 3, § 205 ods. 1 O.s.p.) : z odvolania musí byť zjavné, ktorému súdu
je určené, kto ho robí, proti ktorému rozhodnutiu smeruje, v akom rozsahu sa napáda, v čom sa toto
rozhodnutie alebo postup súdu považuje za nesprávny, čoho sa odvolateľ domáha, musí byť podpísané
a datované. Odvolanie s prípadnými prílohami treba predložiť trojmo.

Podľa § 205 ods. 2 O.s.p. odvolanie proti rozsudku alebo uzneseniu, ktorým bolo rozhodnuté vo veci
samej, možno odôvodniť len tým, že

a) v konaní došlo k vadám uvedeným v § 221 ods. 1,

b) konanie má inú vadu, ktorá mohla mať za následok nesprávne rozhodnutie vo veci,c) súd prvého stupňa neúplne zistil skutkový stav veci, pretože nevykonal navrhnuté dôkazy, potrebné
na zistenie rozhodujúcich skutočností,

d) súd prvého stupňa dospel na základe vykonaných dôkazov k nesprávnym skutkovým zisteniam,

e) doteraz zistený skutkový stav neobstojí, pretože sú tu ďalšie skutočnosti alebo iné dôkazy, ktoré
doteraz neboli uplatnené (§ 205a),

f) rozhodnutie súdu prvého stupňa vychádza z nesprávneho právneho posúdenia veci.

Ak povinnosť uložená týmto rozhodnutím nebude dobrovoľne splnená, možno sa jej splnenia domáhať
podaním návrhu na vykonanie exekúcie podľa osobitného zákona.