Rozsudok ,
Potvrdzujúce Rozhodnutie bolo vynesené dňa streda 30. september 2015

Súd: Krajský súd Košice
Spisová značka: 1Co/417/2014

Identifikačné číslo súdneho spisu: 7200898228
Dátum vydania rozhodnutia: 30. 09. 2015
Meno a priezvisko sudcu, VSÚ: JUDr. Ladislav Cakoci

ECLI: ECLI:SK:KSKE:2015:7200898228.4

ROZSUDOK V MENE

SLOVENSKEJ REPUBLIKY

Krajský súd v Košiciach v senáte zloženom z predsedu senátu JUDr. Ladislava Cakociho a sudcov JUDr.

Petra Tutka a JUDr. Adriany Murínovej v právnej veci žalobcu MOJMÍROVA s.r.o., so sídlom v Košiciach,
Ortváňová č. 71, IČO: 47 005 661, zastúpenej Advokátskou kanceláriou NIŽNÍK & Partners, s.r.o., so
sídlom v Košiciach, Kováčska 49, proti žalovaným 1/ X. D., bytom v Z., M. X, 2/ E.. Š.D. D., bytom v
Z.E., F. N. XX, obom zastúpeným JUDr. Rastislavom Belanským, advokátom advokátskej kancelárie so
sídlom v Košiciach, Lichardova 2, 3/ X.. L. D., bytom v Z., A. XX, 4/ E.. F. D., bytom v Z., W. X, obom
zastúpeným JUDr. Ladislavom Scholczom, advokátom advokátskej kancelárie so sídlom v Košiciach,
Krmanova 16, 5/ X.. O. D., bytom v Z., A. X, 6/ R. N., bytom v Z., M. XX, zastúpenej JUDr. Rastislavom

Belanským, advokátom advokátskej kancelárie so sídlom v Košiciach, Lichardova 2, 7/ L. D., bytom v Z.,
P. X, v konaní o vypratanie pozemkov a úprave práv a povinností k stavbe, o odvolaní žalovaných v 1.,
2., 3., 4. a 6. rade proti rozsudku Okresného súdu Košice II zo dňa 26.11.2013 č.k. 22C/575/2000-422, o
odvolaní žalovanej v 3. rade proti uzneseniu rovnakého súdu zo dňa 8.2.2014 č.k. 22C/575/2000-456 a
o odvolaní žalovanej v 4. rade proti uzneseniu rovnakého súdu zo dňa 18.2.2014 č.k. 22C/575/2000-458
jednohlasne takto

r o z h o d o l :

P o t v r d z u j e rozsudok.

Z r u š u j e uznesenia zo dňa 18.2.2014 č.l. 456 a 458 o uložení povinnosti žalovaným v 3. a 4. rade
zaplatiť súdny poplatok za odvolanie.

o d ô v o d n e n i e :

Napadnutým rozsudkom súd prvého stupňa zaviazal žalovaných v 1. až 7. rade vypratať pozemky
zapísané na LV č. XXXX, kat. územie Q., obec Z.-Q., okres Košice II, ako parcely č. XXX - zastavané
plochy a nádvoria o výmere 21 m2, parcely č. XXX - zastavanej plochy a nádvoria o výmere 37 m2 a
parcely č. XXX - záhrady o výmere 1 760 m2, to všetko do 30 dní od právoplatnosti rozsudku.

Nehnuteľnosti - záhradnú chatku nachádzajúcu sa na pozemku parcelného č. XXX a garáž
nachádzajúca sa na pozemku parcelného č. 452 zapísané na LV č. XXXX, kat. územia Q. s
príslušenstvom prikázal do výlučného vlastníctva žalobcu a tohto zaviazal zaplatiť žalovanému v 1. rade
2 286,71 eur, žalovanému v 2. rade 2 286,71 eur, žalovanému v 3. rade 762,24 eur, žalovanému v 4.
rade 762,24 eur, žalovanému v 5. rade 762,24 eur, žalovanému v 6. rade 1 143,36 eur a žalovanej v 7.
rade 1 143,36 eur, to všetko do 30 dní od právoplatnosti rozsudku. Vo výroku taktiež súd prvého stupňa
uviedol, že o trovách konania účastníkov a o trovách štátu rozhodne po právoplatnosti rozsudku.

Týmto rozsudkom súd prvého stupňa rozhodol o nároku žalobcu na vypratanie sporných pozemkov a
o nároku na prikázanie stavieb do výlučného vlastníctva žalobcu ako vlastníka pozemku za náhradu
vychádzajúc z tvrdenia, že žalobca je výlučným vlastníkom označených parciel, ktoré však užívajúžalovaní bez právneho dôvodu a títo (resp. ich právni predchodcovia) na nich zriadili neoprávnene bez
stavebného povolenia stavby, a to záhradnú chatu, garáž a elektrickú a vodovodnú prípojku.

Rozsudok odôvodnil súd prvého stupňa tým, že na základe vykonaného dokazovania mal za
preukázané, že pôvodní žalobcovia Š. H.Á. a C. M. sa stali podielovými spoluvlastníkmi sporných
pozemkov parcelných č. XXX, XXX L. XXX, zapísaných na LV č. XXX, kat. územia Q., a to na základe
rozhodnutia Pozemkového úradu Košice - mesto č. XX/XX-Q. zo dňa 6.10.1992, ktoré nadobudlo
právoplatnosť dňa 26.10.1992. Tieto osoby ako osoby oprávnené uzavreli s Mestom Košice ako osobou

povinnou Dohodu o vydaní predmetných pozemkov. Pozemkový úrad Košice-mesto v zmysle § 9 ods.
2 zákona č. 229/1991 Zb. o úprave vlastníckych vzťahov k pôde a inému poľnohospodárskemu majetku
schválildohoduuzavretúmedzipovinnouosobouaoprávnenýmiosobami.NazákladeDohodyozrušení
podielového spoluvlastníctva uzavretej dňa 11.5.2000 a Dodatku k nej zo dňa 20.6.2000 sa C. M.
stala výlučnou vlastníčkou predmetných pozemkov a táto následne kúpnou zmluvou zo dňa 16.7.2000
previedla sporné pozemky do výlučného vlastníctva spoločnosti Nexxus media, s.r.o.

K obrane žalovaných, ktorí považovali rozhodnutie Pozemkového úradu za nesprávne, súd prvého
stupňa s poukazom na vyslovený právny názor odvolacieho súdu v predchádzajúcom zrušujúcom
uznesení uviedol, že dohoda o vydaní nehnuteľností zo dňa 16.9.1992 vrátane dodatku bola schválená
právoplatným rozhodnutím správneho orgánu, a to zákonným postupom v rámci jeho kompetencií a toto

rozhodnutie správneho orgánu nebolo napadnuté riadnym ani mimoriadnym opravným prostriedkom.
Konštatoval, že všeobecné súdy v zásade nie sú oprávnené mimo konania podľa piatej časti
Občianskeho súdneho poriadku preskúmavať vecnú správnosť rozhodnutí správnych orgánov; môžu
ho preskúmavať iba so zreteľom na to, že ide o nulitný (ničotný) akt. Pri kategórii aktov, ktoré sú iba
vecne chybné alebo nezákonné platí prezumpcia ich správnosti a pokiaľ nie sú vymedzeným postupom

opravené alebo zrušené, musia byť považovať za bezchybné a majú právne účinky pre súd v zmysle
§ 135 ods. 2 O.s.p.

Súd prvého stupňa ďalej konštatoval, že medzi účastníkmi konania nebolo sporné, že žalovaní ani ich
právni predchodcovia (R. D. a E.. F. D.) neboli stavebníkmi spornej chaty a garáže a jej stavebníkom

bol ich právny predchodca F. G.A.Ľ., ktorý ich mal začať stavať v roku 1968-69 a stavbu chaty ukončil
v roku 1973, resp. 1974, garáž však nedokončil a dokončili ju až jeho právni nástupcovia - žalovaní.
Z vykonaného dokazovania mal ďalej za preukázané, že predmetné pozemky pôvodne začal užívať
pravdepodobne v roku 1964 X. U., ktorý ich následne previedol na F. G., ktorý na týchto pozemkoch
postavil záhradnú chatu a rozostaval garáž. Zo svedeckej výpovede F. G. súd prvého stupňa zistil, že

za predmetný pozemok mal X. U. zaplatiť kúpnu cenu, žiadnu písomnú listinu o prevode nehnuteľnosti
však medzi sebou neuzavreli. F. G. uvedené pozemky spolu s neoprávnenými stavbami chaty, garáže v
roku 1974 na základe kúpno-predajnej zmluvy odpredal žalovaným. Z výpovede tohto svedka uzavrel,
že tento uvedené stavby postavil bez stavebného povolenia a preto ich súd prvého stupňa posúdil
ako stavby nepovolené, teda bez stavebného povolenia a aj neoprávnené, pretože stavebník F. G.

nemal oprávnenie užívať pozemok za účelom ich výstavby. Ohľadne kúpnej zmluvy zo dňa 14.10.1974
uzavretej medzi F. G. ako predávajúcim a žalovanými X. D. a E.. Š. D. ako právnymi predchodcami
žalovaných R. D., L. D., R. D., X.. L. D., E.. F. D. a X.. O. D. - E.. F. D. dňa 14.10.1974 ako kupujúcimi
uviedol, že uzavreli kúpnu zmluvu, ktorej predmetom bol prevod spornej chaty a garáže. Žalovaní ako
aj predávajúci potvrdili, že predávajúcemu uhradili dohodnutú kúpnu cenu. Z uvedeného súd prvého

stupňa vyvodil, že týmto dňom sa žalovaní, resp. ich právni predchodcovia stali oprávnenými držiteľmi
chaty a garáže, keďže tieto fakticky ovládali a prejavili vôľu nakladať s nimi ako s vlastnými v dobrej
viere, že im tieto veci patria. S poukazom na inštitút vydržania súd prvého stupňa zároveň uzavrel, že
títo vzhľadom na oprávnenú držbu, ktorá trvala po dobu 10 rokov ku dňu 14.10.1984 nadobudli , resp.
už ich právni predchodcovia vlastnícke právo k chate a ku garáži vydržaním. K uplynutiu vydržacej doby

došlo v čase účinnosti Občianskeho zákonníka v znení jeho novely č. 131/1982 Zb. účinnej od 1.4.1983.

K tvrdeniam žalovaných, že sa stali titulom vydržania aj vlastníkmi sporných pozemkov súd prvého
stupňa uviedol, že žalovaní v konaní preukázali splnenie dvoch predpokladov vydržania, a to spôsobilosť
pozemkov na vydržanie a taktiež skutočnosť, že ich mali v držbe nepochybne po vydržaciu dobu

10 rokov. Dospel však k záveru, že títo nesplnili ďalšiu zákonnú podmienku, a to oprávnenosť
a dobromyseľnosť držby. Mal totiž za to, že žalovaní, resp. ich právni predchodcovia od začiatku
užívaniapozemkov(od14.10.1974)nebolioprávnenýmianidobromyseľnýmiužívateľmi,apretonemohli
nadobudnúť vlastnícke právo ani právo vecného bremeno vydržaním. Pokiaľ žalovaní svoje právo držbyodvodzovali od kúpnej zmluvy zo dňa 14.10.1974, mal za to, že sporné pozemky neboli predmetom tejto
kúpnej zmluvy a títo nepredložili žiaden dôkaz o tom, že uvedené pozemky uvedeným dňom 14.10.1974,
resp. iným dňom začali užívať oprávnene v dobrej viere, že im patria. Ich tvrdenie, že podpísaním zmluvy

boli subjektívne presvedčení, že kupujú aj pozemky považoval za skutočnosť v priamom rozpore s ich
tvrdením, že kúpnu zmluvu podpísali po jej predchádzajúcom prečítaní. V jej obsahu je totiž jednoznačne
a jasne opísaný predmet prevodu „murovaná chatka, garáž, porasty, vodovodná prípojka a oplotenie,
ktoré sa nachádzajú na parcele č. XXX/XX, kat. územia H.“. Preto sa dá logicky predpokladať, že
žalovaní, resp. ich právni predchodcovia nemohli byť dôvodne a objektívne presvedčení, že v čase

podpísania zmluvy, ale ani neskôr im tieto pozemky patria, teda že sú ich oprávnenými držiteľmi. Mal za
to, že nebola preukázaná ani skutočnosť, aby ich právni predchodcovia, teda X. U. a F. G. mali akékoľvek
oprávnenie na ich užívanie. Poukázal v tomto smere na svedeckú výpoveď F. G., ktorý potvrdil, že
pozemokzačalužívaťnazákladeústnejdohodysX.U.abolsivedomý,žechatu,akoajgarážstaviabez
stavebného povolenia. Keďže F. G. nebol vlastníkom ani oprávneným užívateľom pozemkov, nemohol
kúpnou zmluvou zo dňa 14.10.1974 previesť na žalovaných viac práv než mal.

Z uvedeného súd prvého stupňa vyvodil, že žalovaní, resp. ich právni predchodcovia neoprávnene
zasiahli do práv žalobcu, resp. jeho právnych predchodcov tým, že bez akéhokoľvek dôvodu užívali jeho
pozemky a ochrana sa má poskytnúť predovšetkým tomu, do koho práv bolo zasiahnuté. Na základe
toho nárok žalobcov posúdil ako dôvodný podľa § 135c Občianskeho zákonníka. S poukazom na

prejavenie záujmu žalobcu ako vlastníka pozemku stať sa vlastníkom uvedených stavieb prikázal mu
tieto do vlastníctva, a to za náhradu ktorej výšku vyčíslil na základe znaleckého dokazovania na sumu 9
146,82 eur. Výšku tejto náhrady vyčíslil vychádzajúc zo záveru, že uvedené stavby pôvodne nadobudli
štyria súrodenci - X., Š., F. L. R. D., každý v 1/4 a keďže R. D. zomrel, prikázal jemu pripadajúcu výšku
náhrady vyplatiť žalovanej v 6. rade R. D. a žalovnej v 7. rade L. D. vo výške 1/8 a rovnako právnym

nástupcom neb. E.. F. D. žalovaným v 3. a 4. rade po 1/12.

Proti rozsudku podali odvolanie žalovaní v 1., 2. a 6. rade prostredníctvom svojho právneho zástupcu.
Títo žiadali napadnutý rozsudok zrušiť a vec vrátiť súdu prvého stupňa na ďalšie konanie. Majú za to,
že súd prvého stupňa vykonané dôkazy nevyhodnotil správne a na základe toho prejednávanú vec aj

nesprávne právne posúdil. Nestotožňujú sa so záverom súdu prvého stupňa o nedostatku ich dobrej
viery, aj oprávneného užívania pozemkov od roku 1974. Majú za to, že takéto závery sú v rozpore
s vykonaným dokazovaním. Predovšetkým s poukazom na svedecké výpovede preukázali, že sporné
pozemky boli od ich prevzatia užívané žalovanými oprávnene a v dobrej viere. Tieto začali užívať ako
celistvú záhradu v záhradkárskej oblasti Q.. Majú za to, že záver, že sa jednalo len o užívanie chatky

a garáže je nepodložené ani z logického hľadiska v danej veci nedáva zmysel. Záhrada bola užívaná
ako celok pôvodne dobromyseľným užívateľom X. U., následne F. G., ktorý na predmetnej záhrade
postavil garáž a záhradnú chatku a následne v roku 1974 tieto nehnuteľnosti previedol na žalovaných,
resp. ich právnych predchodcov. Oprávnenosť ich držby bola po prvýkrát spochybnená až podaním
žaloby v roku 2002. Samotná nekompletnosť písomnej zmluvy z roku 1974 nemôže viesť k vysloveniu

právneho názoru v súvislosti s vydržaním, aký v rozsudku uzavrel súd prvého stupňa. Sú toho názoru,
že bolo povinnosťou súdu ustanovenia o vydržaní aplikovať v zmysle vykonaných dôkazov aj na sporné
pozemky, keďže k tomu boli splnené zákonné podmienky. Z tohto dôvodu nárok žalobcu uplatnený v
zmysle § 135c ods. 3 Občianskeho zákonníka mal byť zamietnutý.

Žalovaní v 3. a 4. rade vo svojom odvolaní uviedli, že súd prvého stupňa dospel na základe vykonaných
dôkazov k nesprávnym skutkovým zisteniam a jeho rozhodnutie vychádza z nesprávneho právneho
posúdenia veci, keďže podľa nich sa pomýlil pri aplikácii práva na zistený skutkový stav veci. Sú toho
názoru, že vo veci sú dané odvolacie dôvody uvedené v § 205 ods. 2 písm. d/ a písm. f/ O.s.p.
Poukázali na to, že počas celého konania trvali na tom, že na nehnuteľnostiach, ktoré žalobca žiada

vypratať existuje aj právo vecného bremena spočívajúce v ich užívaní v rozsahu nevyhnutnom pre
riadne obhospodárovanie stavieb, ktorých sú žalovaní podielovými spoluvlastníkmi. Za nesprávne a
nedostatočné odôvodnenie považujú žalovaní skutočnosť, že súd prvého stupňa použil tie isté právne
argumenty na zamietnutie ich právnej obrany, aké použil aj na vyporiadanie sa s argumentáciou
žalovaných v 1., 2. a 6. rade napriek tomu, že oni sa domáhali ochrany iba na základe existencie

tvrdeného práva vecného bremena. Ide o dve rozdielne právne situácie, ktoré bolo potrebné odôvodniť
rozdielnou právnou argumentáciou, súd však iba konštatoval, prečo nemohlo vzniknúť vlastnícke právo
žalovaných. Takéto odôvodnenie považujú za nedostatočné vo vzťahu k ním ako žalovaným v 3. a 4.
rade, ktorí sa necítili byť vlastníkmi, ale iba tvrdili, že im patrí právo vecného bremena. Poukázali na to,že podľa právnej úpravy jedným zo znakov vydržania práva vecného bremena na rozdiel od vydržania
vlastníckeho práva k nehnuteľnosti je, že držiteľ má vedomosť, že napĺňa obsah práva zodpovedajúceho
vecnému bremenu k cudzej nehnuteľnosti, pričom s ohľadom na okolnosti prípadu je v dobrej viere, že

mu toto právo patrí. Teda držiteľ vie, že používa cudziu nehnuteľnosť. Právni predchodcovia žalovaných
v 3. a 4. rade vykonávali svoje právo zodpovedajúce vecnému bremenu na základe právneho titulu, a to
rozhodnutia MNV v H., na základe ktorého pozemok užíval X. U.. Aj keď takéto rozhodnutie ako listinný
dôkaz nebolo predložené, keďže ho účastníci nemali k dispozícii, jeho existenciu potvrdil svedok F. G.,
ktorý na pozemkoch postavil stavby vychádzajúc z toho, že mu bolo predmetné rozhodnutie odovzdané.

O existencii tohto povolenia boli právni predchodcovia žalovaných v 3. a 4. rade ubezpečení v tom
smere, že existuje. Toto založilo u nich vznik dobrej viery, že im právo vecného bremena patrí. Majú
za to, že neb. X. U. nezobral pozemky úplne svojvoľne bez akéhokoľvek povolenia. Ak by tomu aj tak
bolo, skutočnosť, že presvedčil právnych predchodcov žalovaných, teda X. G., ktorému toto povolenie
predložil,samoosebestačilosozreteľomnaokolnostiprípaduavtedyexistujúcusituáciuvspoločnostik
záveru,žeprávnipredchodcoviaoprávneneaobjektívnenemalipochybnostiotom,žeimprávovecného

bremena patrí a toto právo dobromyseľne vykonávali viac ako 10 rokov. S poukazom na ust. § 130 ods.
1 Občianskeho zákonníka mal súd prvého stupňa prihliadnuť na to, že ak je pochybné posúdiť, či je
držba oprávnená, treba mať za to, že táto je oprávnenou. Majú taktiež za to, že podľa ust. § 3 ods. 1
Občianskeho zákonníka bolo povinnosťou súdu posúdiť nárok žalobcu aj s ohľadom na kritériá uvedené
v tomto ustanovení, teda prihliadnuť na skutočnosť, že rodina žalovaných v 3. a 4. rade predmetné

nehnuteľnosti užíva takmer 40 rokov pre osobnú potrebu a na rekreačné účely. V roku 1974 existovala
iná spoločenská situácia a iná právna úprava, ktoré neposkytovali dostatočnú ochranu tzv. súkromnému
vlastníctvu. Zohľadnená mohla byť skutočnosť, že právnym predchodcom žalobcu bola nehnuteľnosť
vydaná na základe chybného rozhodnutia správneho orgánu.

Po rozhodnutí súdu prvého stupňa (počas odvolacieho konania) žalobca NEXXUS media s.r.o. súdu
oznámil, že kúpnou zmluvou previedol sporné pozemky na obchodnú spoločnosť Mojmírova s.r.o. (v
čase prevodu mala názov Ortváňova SK s.r.o.) a preto žiadal pripustiť zámenu účastníka na strane
žalobcu. Odvolací súd uznesením zo dňa 22.9.2015 (č.l. 506) túto zámenu pripustil.

Odvolací súd na základe odvolaní žalovaných preskúmal rozsudok súdu prvého stupňa, ako aj konanie,
ktoré mu predchádzalo podľa § 212 ods. 1, 3 O.s.p. bez nariadenia odvolacieho pojednávania, postupom
podľa § 214 ods. 2 O.s.p. a na základe toho dospel k záveru, že odvolanie žalovaných nie je dôvodné.

Súd prvého stupňa vykonal v súlade s ust. § 120 ods. 1 O.s.p. dokazovanie v rozsahu potrebnom pre

rozhodnutie vo veci. Tieto dôkazy aj zákonným postupom vyhodnotil a vec správne právne posúdil a
vecne správne vo veci rozhodol. Ani počas odvolacieho konania nevyšli najavo také nové skutočnosti,
ktoré by odôvodňovali iné rozhodnutie než ako rozhodol súd prvého stupňa.

Za vecne správne a výstižné považuje odvolací súd aj dôvody prvostupňového rozsudku a preto sa

obmedzujenakonštatovanieichsprávnostivsúladesust.§219ods.2O.s.p.aspoukazomnaodvolacie
námietky žalovaných považuje k týmto za potrebné dodať:

Žalovaní sa v konaní bránili nároku na prikázanie neoprávnenej stavby do vlastníctva vlastníka
pozemkovspoukazomnato,žeimsvedčíchránenéprávovlastníctvakpozemkom,resp.právovecného

bremena. Odvolací súd v tomto smere poukazuje na právny názor, ktorý vyslovil už v predchádzajúcom
zrušujúcom uznesení a ktorého sa správne pridržiaval aj súd prvého stupňa, že vlastnícke právo k
pozemkom patriace žalobcovi vyplýva zo samotného výpisu z listu vlastníctva, ako aj zo skutočnosti, že
ich právny predchodcovia toto vlastnícke právo nadobudli na základe rozhodnutia správneho orgánu,
ktoré sa stalo právoplatným a vykonateľným, a teda v súlade s ust. § 135 ods. 1 O.s.p. je pre súd

v občianskoprávnom konaní aj záväzným. Dôvodnosť obrany žalovaných spochybnili aj oni sami,
keď napriek úplne zhodným skutkovým okolnostiam ohľadne užívania predmetných pozemkov, ako
aj stavieb ich spoločnými právnymi predchodcami žalovaní v 1., 2. a 6. rade z takéhoto stavu
odvodzujú nadobudnutie vlastníckeho práva vydržaním a žalovaní v 3. a 4. rade vznik práva vecného
bremena. Odvolací súd sa zhoduje so záverom súdu prvého stupňa v tom, že títo nesplnili jednu zo

základných podmienok vydržania tak vlastníckeho práva, ako aj práva vecného bremena spočívajúce
v dobromyseľnosti takejto držby. Za právne relevantnú totiž nemožno považovať akúkoľvek subjektívnu
dobromyseľnosť, ale iba dobromyseľnosť objektívnu, ktorá musí vychádzať z konkrétnych reálnych a
presvedčivýchskutočnostípreukazujúcichdobromyseľnývstupdodržby,akoajpočascelejdobytrvania.Tvrdenia žalovaných v tomto smere vychádzali iba zo svedeckých výpovedí ich právnych predchodcov,
teda bez reálneho listinného dôkazu za aký by bolo možné považovať platnú kúpnu zmluvu vychádzajúc
zo všeobecne známej skutočnosti, že v roku 1974 nebolo možné ani právo osobného vlastníctva k

stavbám, ale ani právo osobného užívania k pozemkov previesť bez platnej zmluvy, ktorá by bola
registrovaná vtedajšou správou geodézie a kartografie. Odvolací súd navyše poukazuje na skutočnosť,
že takúto dobromyseľnosť nepreukazuje ani tvrdenie o tom, že ich právni predchodcovia sporné
pozemky užívali na základe bližšie nešpecifikovaného rozhodnutia MNV a to s poukazom na všeobecnú
známosť, že rozhodnutia o pridelení pozemkov do osobného užívania vydávali vtedajšie okresné

národné výbory a nie miestne národné výbory. K obrane žalovaných, že ich právni predchodcovia
nevstúpili do užívania pozemkov úplne svojvoľne, bezprávne, považuje odvolací súd za potrebné uviesť,
že zo svojej rozhodovacej praxe má informácie o tom, že rozhodnutiami vtedajších miestnych národných
výborov boli zakladané rôzne formy užívania pozemkov. V každom prípade však išlo iba o dočasné
užívacie režimy, ktoré nezakladali právo osobného užívania a ani nezakladali oprávnenie, a teda ani
dobromyseľnosť na užívanie pozemkov bez časového obmedzenia a aj na zriadenie stavieb.

K obrane žalovaných v 1., 2 . a 6. rade, ktorí svoje vlastnícke právo zakladali na inštitúte vydržania ešte
podľa právnej úpravy pred nadobudnutím účinnosti zákona č. 509/1991 Zb. považuje odvolací súd za
potrebné uviesť, že úprava inštitútu vydržania, ktorá bola do Občianskeho zákonníka zavedená novelou
č. 131/1982 Zb. s účinnosťou od 1.1.1983 vo vzťahu k pozemkom vychádzala z toho, že ak je takýto

pozemok alebo jeho časť, ktorý má občan nepretržite v držbe (§ 132 ods. 1) po dobu 10 rokov a ku
ktorému by inak mohlo byť zriadené právo osobného užívania (§ 199 ods. 1), nadobúda vlastníctvo k
pozemku alebo k jeho časti štát; občan nadobúda právo, aby s ním bola uzavretá dohoda o osobnom
užívaní pozemku v rozsahu uvedenom v § 200. Táto právna úprava teda aj v prípade preukázania
splnenia podmienok pre vydržanie, nezakladala vlastnícke právo pre držiteľa, ale pre štát, vo vzťahu

ku ktorému mu vzniklo právo na zriadenie práva osobného užívania v zákonom vymedzenom rozsahu.
Právo osobného užívania mohlo byť zriadené iba na základe uzavretia dohody o osobnom užívaní.
Prechodnéustanoveniakzákonuč.509/1991Zb.vust.§872ods.5oprávňovaliosobu,ktorejpreddňom
účinnosti tohto zákona vzniklo právo, aby s ním bola uzavretá dohoda o osobnom užívaní pozemku,
ak k účinnosti tohto zákona už nedošlo k dohode, prípadne k jej registrácii právoplatným rozhodnutím

štátneho notárstva, vzniká oprávnenému právo na uzavretie kúpnej zmluvy k pozemku, ktorého sa týkalo
rozhodnutie o pridelení do osobného užívania. Ak oprávnený neuplatní svoje právo do jedného roka od
účinnosti tohto zákona, právo zanikne. Vychádzajúc z uvedenej právnej úpravy má odvolací súd za to, že
ajvprípadepravdivostiskutkovýchtvrdenížalovanýchodobromyseľnomužívaníoznačenýchpozemkov
ich právnymi predchodcami pred 1.1.1992 týmto nevzniklo ani vlastnícke právo, ani právo osobného

užívania, keďže na základe ich držby sa mohol stal vlastníkom takýchto pozemkov iba štát a svoj nárok
vo vzťahu k nemu na zriadenie práva osobného užívania mohli realizovať iba na základe dohody po
zriadení tohto práva. Ak toto svoje právo nerealizovali do 1.1.1992 mohli sa v súlade s vyššie citovaným
prechodným ustanovením domáhať iba nároku na uzavretie kúpnej zmluvy k týmto pozemkom. Pokiaľ
však takéto právo v lehote jedného roka nevykonali, došlo k jeho zániku preklúziou. Odvolací súd

považuje v tomto smere za potrebné zdôrazniť, že pokiaľ títo právni predchodcovia žalobcov v čase do
1.1.1992 splnili podmienky vydržania podľa vtedy účinnej právnej úpravy, vzniklo im z tejto vyplývajúce
právo a za takejto situácie nemožno už po dovŕšení týchto podmienok považovať ďalšieho užívateľa za
právneho nástupcu, keďže titulom vydržania mohlo vzniknúť iba jedno konkrétne právo a teda nemohlo
už takto uvedené právo vzniknúť opakovane. Možnosť započítania doby držby právneho predchodcu v

súlade s ust. § 872 ods. 6 Občianskeho zákonníka v znení zákona č. 509/1991 Zb. bolo možné iba v
prípade, ak právny predchodca užívateľa nedovŕšil dobu držby pred 1.1.1992 a v držbe po tomto dátume
pokračoval už jeho právny nástupca.

Obdobná situácia je aj v prípade posúdenia vydržania vecného bremena. Pokiaľ totiž právny

predchodcovia žalobcov v čase účinnosti právnej úpravy pred 1.1.1992 nadobudli vecné bremeno k
uvedeným pozemkom, nemožno už žalobcov po 1.1.1992 považovať za pokračovateľov pri vykonávaní
práva vecného bremena, a teda ani za ich právnych nástupcov.

Pokiaľ žalovaní svoju obranu zakladali na tvrdení o splnení doby držby po 1.1.1992 má odvolací súd za

to, že 10-ročná vydržacia doba by mohla byť dovŕšená iba ku dňu 1.1.2002. V danom prípade však bola
táto napadnutá podaním žaloby žalobcov dňa 6.6.2000.S poukazom na tieto dôvody nepovažuje odvolací súd za dôvodné odvolacie námietky žalovaných a
preto rozsudok súdu prvého stupňa ako vecne správny potvrdil podľa § 219 ods. 1 O.s.p.

Keďže súd prvého stupňa v rozsudku o veci samej nerozhodol o trovách konania z dôvodu postupu
podľa § 151 ods. 3 O.s.p. bude jeho povinnosťou v súlade s ust. § 224 ods. 4 O.s.p. rozhodnúť aj o
trovách odvolacieho konania.

Uzneseniami zo dňa 18.2.2014 súd prvého stupňa uložil žalovaným v 3. a 4. rade povinnosť zaplatiť

súdny poplatok za odvolanie vo výške u každého z nich po 45,50 eur. Tieto uznesenia odôvodnil
súd prvého stupňa tým, že svojim rozsudkom zo dňa 26.11.2013 žalovaným uložil povinnosť vypratať
pozemky, ktoré boli predmetom konania, záhradnú chatku nachádzajúcu sa na parcele č. XXX a garáž
nachádzajúcu sa na parcele č. XXX prikázal do výlučného vlastníctva žalobcu a tomuto uložil povinnosť
zaplatiť jednotlivým žalovaným finančné sumy predstavujúce ich podiel na hodnote stavieb prikázaných
do výlučného vlastníctva žalobcu. S poukazom na svoj záver, že žalovaní v 3. a 4. rade podali odvolanie

aj proti výroku v rozsudku, ktorým súd uložil žalobcovi povinnosť zaplatiť im po 762,24 eur mal za to, že
tieto sumy tvoria základ pre ich povinnosť zaplatiť súdny poplatok z odvolania, teda v sume po 45,50
eur pre každého z nich.

Proti týmto uzneseniam podali včas odvolanie žalovaní v 3. a 4. rade. Títo žiadali napadnuté uznesenia

zrušiť a vec vrátiť súdu prvého stupňa na ďalšie konanie. Svoje odvolania zakladali na odvolacom
dôvode uvedenom v ust. § 205 ods. 2 písm. f/ O.s.p., teda na tvrdení, že rozhodnutie vychádza z
nesprávneho právneho posúdenia. V odvolaní uviedli, že za nesprávne právne posúdenie súdom prvého
stupňa považujú skutočnosť, že za cenu nároku uplatňovaného v konaní tento považoval sumu priznanú
žalovaným v rozsudku vo veci samej. Sú toho názoru, že za základ poplatku sa považuje vždy predmet

konania vo veci samej, ktorý je určený žalobcom. Ten je aj predmetom odvolacieho konania v rozsahu,
v akom je rozhodnutie súdu prvého stupňa napadnuté odvolaním. Sú teda toho názoru, že vo veci mal
súd prvého stupňa vyrubiť poplatok iba za predpokladu, ak by odvolatelia, teda žalovaní v 3. a 4. rade
napadli výrok o priznaní sumy 762,24 eur tým spôsobom, že by rozporovali výšku tejto sumy a žiadali by
priznanie vyššej sumy. To sa však nestalo, keďže obaja žalovaní napádali podstatu celého rozhodnutia,

žiadali rozsudok zrušiť a vrátiť vec na ďalšie konanie. Preto prvostupňový súd nemal dôvod vyrubiť z
uvedeného odvolania, ktorým bol výrok o priznaní peňažnej sumy žiaden súdny poplatok.

Odvolací súd preskúmal obidve uznesenia súdu prvého stupňa podľa § 212 ods. 1, 3 O.s.p. bez
nariadenia odvolacieho pojednávania, keďže predmetom odvolania sú uznesenia a na základe toho

dospel k záveru, že odvolania žalovaných sú dôvodné.

Súd prvého stupňa založil napadnuté uznesenia, ktorými vyrubil súdne poplatky za odvolania žalovaným
v 3. a 4. rade na základe nesprávneho právneho posúdenia a v dôsledku toho nezákonne navýšil ich
poplatkovú povinnosť.

Z obsahu spisu je zrejmé, že predmetom konania vo veci samej bolo rozhodnutie súdu o usporiadaní
vzťahu medzi vlastníkom pozemkov a vlastníkmi neoprávnených stavieb na nich zriadených, a to
postupom podľa ust. § 135c Občianskeho zákonníka. V súlade s ods. 2 tohto ustanovenia je súčasťou
tohto konania aj prikázanie neoprávnenej stavby do vlastníctva vlastníka pozemku, a to za náhradu

ako jedna z alternatív usporiadania uvedeného stavu. Za takejto situácie teda aj rozhodnutie súdu,
ktoré ukladá vlastníkovi pozemku poskytnúť neoprávneným stavebníkom náhradu za neoprávnenú
stavbu,nepredstavujeosobitnýsamostatnýpredmetkonania,aleajtátopovinnosťjesúčasťoupredmetu
konania, ktorým je rozhodnutie podľa § 135c Občianskeho zákonníka. Pokiaľ teda žalovaní v 3. a 4. rade
(popri ďalších žalovaných) napadli tento rozsudok vo veci samej, v ktorom ho navrhovali zrušiť a vec

vrátiť súdu prvého stupňa na ďalšie konanie, vznikla im poplatková povinnosť za odvolacie konanie s
rovnakým predmetom, aký bol aj predmetom pred súdom prvého stupňa. V súvislosti s týmto odvolaním
vznikla všetkým odvolateľom povinnosť zaplatiť súdny poplatok podľa položky 1 písm. b/ Sadzobníka
súdnych poplatkov vo výške 99,50 eur. V takomto rozsahu aj bol súdom prvého stupňa vyrubený tento
poplatok za odvolanie všetkým žalovaným, a to uznesením zo dňa 18.2.2014 (č.l. 450). V nadväznosti

na to, teda už ďalšie uznesenia o vyrubení ďalších súdnych poplatkov za odvolanie pre žalovaných v
3. a 4. rade nemajú oporu v právnom predpise a keďže takáto osobitná poplatková povinnosť týmto
žalovaným nevznikla, odvolací súd napadnuté uznesenia zrušil ako bezpredmetné.Poučenie:

Proti tomuto rozsudku odvolanie nie je prípustné.