Rozsudok ,
Potvrdzujúce Rozhodnutie bolo vynesené dňa streda 30. september 2015

Súd: Krajský súd Trnava
Spisová značka: 10Co/401/2014

Identifikačné číslo súdneho spisu: 2113203957
Dátum vydania rozhodnutia: 30. 09. 2015
Meno a priezvisko sudcu, VSÚ: Mgr. Dušan Čimo

ECLI: ECLI:SK:KSTT:2015:2113203957.2

ROZSUDOK V MENE

SLOVENSKEJ REPUBLIKY

Krajský súd v Trnave v senáte zloženom z predsedu Mgr. Dušana Čima a sudcov JUDr. Zlatice

Javorovej a JUDr. Jána Mihala v právnej veci žalobkyne: POHOTOVOSŤ, s.r.o., Bratislava, Pribinova
25, zastúpenej splnomocnenkyňou: Fridrich Paľko, s.r.o., Bratislava, Grösslingova 4, proti žalovanej:
Slovenská republika, konajúca prostredníctvom Ministerstva spravodlivosti Slovenskej republiky,
Bratislava, Župné námestie 13, o 949,48 eur, o odvolaní žalobkyne proti rozsudku Okresného súdu
Trnava zo 17. júna 2014 č. k. 16C/37/2013-53 takto

r o z h o d o l :

Odvolací súd napadnutý rozsudok súdu prvého stupňa p o t v r d z u j e .

Žalovanej nepriznáva náhradu trov odvolacieho konania.

o d ô v o d n e n i e :

Napadnutým rozsudkami súd prvého stupňa I. zamietol žalobu, ktorou sa žalobkyňa na žalovanej

domáhala (okrem náhrady trov konania) zaplatenia majetkovej škody v sume 175 eur a nemajetkovej
ujmy v sume 774,48 eur a II. žalovanej nepriznal náhradu trov konania. Rozhodnutie vo veci samej (o
žalobe založenej na tvrdenom nesprávnom úradnom postupe Okresného súdu Skalica v exekučnom
konaní ním vedenom pod sp. zn. 1Er/2066/2008 s následným vyvodzovaním z toho zodpovednosti
štátu) právne odôvodnil ust. § 3 ods. 1 písm. d/ a ods. 2, § 4 ods. 1 písm. a/ bodu 1, § 9 ods.
1 a 2, § 15 ods. 1, § 16 ods. 1, § 17 ods. 1 a 2 a § 19 ods. 1 a 3 zákona č. 514/2003 Z. z. o
zodpovednosti za škodu spôsobenú pri výkone verejnej moci a o zmene niektorých zákonov (ďalej
tiež len „zodpovednostný zákon“) v znení platnom a účinnom do 31. decembra 2012 a § 44 ods. 7

E. p. (zákona č. 233/1995 Z. z. o súdnych exekútoroch a exekučnej činnosti /Exekučného poriadku/
v znení neskorších zmien a doplnení) platného a účinného do 30. novembra 2006, ako aj odsekom
8 rovnakého paragrafu i zákona platného a účinného od 1. decembra 2006). Vecne mal za to, že v
žalobkyňouoznačenomkonaníOkresnéhosúduSkalica(skôrvedenomOkresnýmsúdomSenica)nešlo
konštatovať nesprávny úradný postup súdu, ktorým mal byť tvrdený prieťah spôsobený rozhodnutím
o návrhu na zmenu exekútora až po uplynutí na to ustanovenej zákonnej lehoty (30 dní), ak tu po
urobení oprávnenou návrhu na zmenu exekútora pôvodná exekútorka navrhla zastavenie exekúcie a

súd napokon rozhodol takýmto spôsobom (v dôsledku ktorého už rozhodovanie o zmene exekútora
bolo bezpredmetným). Žalobkyňa však nepreukázala ani vznik škody a to za situácie, keď bolo treba
konštatovať tiež nevykonanie žiadneho sťažnostného či disciplinárneho konania alebo konania pred
Ústavným súdom SR (resp. Európskym súdom pre ľudské práva, ďalej tiež „ESĽP“), ktorého výsledkom
by bolo konštatovanie prieťahov. To rovnako bránilo úspechu žaloby, argumentoval napokon okresný
súd, ktorý rozhodnutie o trovách konania odôvodnil právne len paušálnym odkazom na § 142 ods. 1 O. s.
p. (Občianskeho súdneho poriadku č. 99/1963 Zb. v znení neskorších zmien a doplnení) a vecne plným

úspechom žalovanej, ktorá náhradu nepožadovala a ani nepreukázala, žeby jej vôbec nejaké vznikli.Proti tomuto rozsudku podala v celom rozsahu včas odvolanie iba žalobkyňa a navrhla ho zrušiť a
vec vrátiť súdu prvého stupňa na ďalšie konanie. Namietala, že postupom súdu prvého stupňa jej bola
odňatá možnosť konať pred súdom, ďalej že okresný súd vec nesprávne právne posúdil tým, že nepoužil

správne ustanovenie právneho predpisu a nedostatočne zistil skutkový stav a tiež, že neúplne zistil
skutkový stav, pretože nevykonal navrhnuté dôkazy potrebné na zistenie rozhodujúcich skutočností
(odvolacie dôvody podľa § 205 ods. 2 písm. a/, c/ a f/ O. s. p.). Súd prvého stupňa podľa nej rozhodol v
merite veci na základe (a s použitím) „inšpirácie“ novou právnou úpravou (obsiahnutou v ustanovení § 9
ods. 2 zodpovednostného zákona v znení zákona č. 412/2012 Z. z.), hoci interpretácia hmotného práva

platného v čase vzniku právnej skutočnosti aj založenia zodpovednostného právneho vzťahu pomocou
hmotného práva, ktoré sa stalo súčasťou právneho poriadku až po vzniku právnej skutočnosti aj po
tom, čo už došlo k založeniu zodpovednostného právneho vzťahu, nie je možná. Uplatnením opačného
názoru de iure aj de facto došlo k aplikácii princípu priamej retroaktivity, čo je neprípustné. Súdu prvého
stupňa tiež vytkla, že vôbec nevysvetlil, prečo zastáva názor, že účastníkovi nevznikol stav právnej
neistoty a len s poukazom na skutočnosť, že on sám nepozná dôkazy, ktoré by ho uspokojovali v tvrdení

o výške škody, zamietol návrh na znalecké dokazovanie (čím jej znemožnil objektívnym spôsobom
preukázať výšku materiálnej škody a mechanizmus jej vzniku a rozhodnutie založil na nedostatočne
zistenomskutkovomstave).Súduneprislúchapolemizovaťovhodnostilimitáciedĺžkykonanízákonnými
lehotami, má aplikovať platné právo a akékoľvek úvahy de lege ferenda sú neprípustným súdnym
aktivizmom, na ktorom nemožno založiť meritórne rozhodnutie, pričom súd prvého stupňa svojimi

úvahami úplne neguje doposiaľ vytvorenú a stabilizovanú judikatúru ESĽP (ktorá je základom štandardu
ochrany základných práv v Európe, teda aj práva na spravodlivý súdny proces a osobitne práva na
prerokovanie veci v primeranom čase). Zodpovednosť štátu podľa uvedenej judikatúry vzniká aj vtedy,
ak súdy konajú náležite, ale dĺžku konania ovplyvňujú „mimosúdne“ faktory, napr. rozsah nevybavenej
súdnej agendy, keď je to najmä štát, ktorý musí plniť svoj pozitívny záväzok vo vzťahu k právu na

prerokovanie veci v primeranej lehote.

Žalovaná odvolací návrh nepodala.

Odvolací súd prejednal podľa § 212 ods. 1 a ods. 2 písm. b/ O. s. p. v medziach odvolania celú vec
(pretože od rozhodnutia vo veci samej bolo závislým i rozhodnutie o trovách konania) a to podľa §
214 ods. 2 O. s. p. bez pojednávania (pretože tu síce šlo o prejednanie /aj/ veci samej, popri tom

však nie o prípad, v ktorom by bolo nutným prejednávanie veci na pojednávaní odvolacieho súdu,
nakoľko tu nevznikla potreba dopĺňania ani opakovania dokazovania, súd prvého stupňa prejednal vec
majúcu charakter drobného sporu bez pojednávania, ktoré sa tu nevyžaduje, nešlo o konanie vo veci
porušenia zásady rovnakého zaobchádzania a napokon ani o prípad, v ktorom by si pojednávanie
vyžadoval dôležitý verejný záujem), pričom dospel k záveru, že napadnutý rozsudok treba navzdory

námietkam žalobkyne považovať za vecne správny (keď súd prvého stupňa v miere postačujúcej pre
jeho rozhodnutia zistil skutkový stav a vec tiež správne posúdil po právnej stránke).

V časti z pohľadu udržateľnosti rozhodnutia napadnutým rozsudkom rozhodujúcej (teda u konštatovania
neexistencie nesprávneho úradného postupu Okresného súdu Skalica v exekučnom konaní
predstavujúcom základ žaloby žalobkyne z prejednávanej veci) totiž odvolací súd nemal dôvod

nesúhlasiť s argumentáciou, použitou súdom prvého stupňa na podporu ním zvoleného spôsobu
rozhodnutia (tak ako táto - rozumej argumentácia - vyplýva z odôvodnenia napadnutého rozsudku). U
dôvodov predostretých okresným súdom dostatočne jasne a tiež objektívne presvedčivo (samozrejme
bez ambície presvedčiť kohokoľvek, najmä nie niekoho s celkom jednoznačným záujmom na inom
výsledku konania) by tak zásadne postačovalo (s výnimkou pustenia sa súdu prvého stupňa do úvah

na tému, kedy možno nečinnosť súdu považovať za prieťah) i len konštatovať ich správnosť a odvolať
sa na ne (prvá časť ust. § 219 ods. 2 O. s. p.), odvolací súd však aj v tejto konkrétnej veci musí učiniť
zadosť tiež povinnosti vysporiadať sa aj s tzv. odvolacími námietkami a preto, ale aj pre celkovú úplnosť
nad rámec už uvedeného súdom prvého stupňa dopĺňa (§ 219 ods. 2 O. s. p. in fine) nasledovné :

Časť námietok, urobených súčasťou odvolania proti rozsudku v prejednávanej veci, nemohla obstáť

pre ich nepatričnosť a na ďalšiu časť z nich nešlo dosť dobre reagovať pre ich len najvšeobecnejšie
možné uplatnenie, pri ktorom síce voči úvahám odvolávajúcej sa žalobkyne zásadne nešlo nič namietať(a ani s nimi polemizovať), práve prílišná všeobecnosť výhrad a nemožnosť ich vztiahnutia aj na prípad
v tejto konkrétnej veci však bránili konštatovaniu, žeby súd prvého stupňa pri svojom rozhodovaní či
tomutopredchádzajúcompostupenaozajkonalvrozporespožiadavkaminaspravodlivésúdnekonanie.

Nepatričnými boli pritom najmä námietky týkajúce sa údajného nenáležitého použitia novelizovaného
znenia ustanovenia § 9 ods. 2 zodpovednostného zákona, kde žalobkyni buď pre zjavné paušálne
uplatnenierovnakýchodvolacíchdôvodovakovovšetkýchostatnýchtunajšiemusúduznámychdruhovo
totožných konaniach za účasti rovnakých účastníčok, v ktorých žalobkyňa z prejednávanej veci takmer
identickýmižalobamiajnanenadväzujúcimipodaniamibezpreháňaniazaplavujesúdy(čosainaktýkalo

prakticky celého odvolania), pre nevenovanie náležitej pozornosti odôvodneniu rozsudku podrobenému
odvolaciemu prieskumu alebo z oboch takýchto príčin muselo uniknúť, že súd prvého stupňa v
prejednávanej veci ustanovením § 9 ods. 2 zodpovednostného zákona v znení zákona č. 412/2012 Z.
z. neargumentoval (v tejto súv. por. i písomné vyhotovenie rozsudku na č. l. 59 - 63 spisu, § 9 ods. 2
zodpovednostného zákona v znení platnom a účinnom do 31. decembra 2012 a po takomto čase a tiež
čl. I bod 8 a čl. II zákona č. 412/2012 Z. z.). Bez právneho významu tu pritom je, či úprava skoršia bola

interpretovaná spôsobom zodpovedajúcim neskôr uzákonenému (novelizovanému) zneniu, alebo inak,
pretože v takomto prípade šlo o legitímne rozhodnutie sa pre jednu z oboch do úvahy prichádzajúcich
interpretácií.Ztýchjetouprvoutá,podľaktorejpravidlávýslovnevyjadrenéažneskoršímznenímzákona
bolo treba (hoc aj len za pomoci výkladu) za súčasť právneho poriadku považovať i predtým, než sa tak
stalo (v tejto súv. por. napr. právnofilozofické pojednania o rekonštrukcii myšlienky v zákone); druhou

potom presný opak (zjavne preferovaný i žalobkyňou), čiže uzavretie, že skorší nedostatok konkrétnejšej
a až neskôr precizovanej úpravy tu má byť vykladaný práve tak, že pred jej prijatím platil presný opak
neskôr uzákoneného. I keď práve tu sa javil názor súdu prvého stupňa prinajmenšom sporným (to, že
žiaden z potenciálne na to povolaných orgánov nekonštatoval prieťah a takto ani nesprávny úradný
postup, neznamená, že k nim nedošlo), na správnosť rozhodnutia napadnutým rozsudkom to (z dôvodov

priblížených neskôr) vplyv nemalo. Pokiaľ šlo o ostatné výhrady, namietané nevysvetlenie názoru, podľa
ktorého účastníkom (zrejme exekučného konania, tvoriaceho podklad nárokov uplatňovaných následne
v prejednávanej veci) nevznikol stav právnej neistoty, neboli tu relevantnými (i v tomto prípade z dôvodov
uvedených neskôr) a to isté platilo aj v prípade námietky údajnou nesprávnosťou odmietnutia návrhu
na tzv. znalecké dokazovanie (ktoré môže byť namieste až vtedy, ak nemožno mať pochybnosti o

existenciižalobouuplatnenéhopráva,pričomakceptovanieopačnéhonázorubyprivodilonehospodárne
postupy súdov a neúmerné predražovanie súdnych konaní, v ktorých by vykonané dôkazy nemohli na
jednoznačnom výsledku konania nič zmeniť). Aj povinnosť (štátov všeobecne i Slovenskej republiky
osobitne) garantovať právo účastníkov súdnych konaní na spravodlivé súdne konanie a v jeho rámci
tiež právo na rozhodnutie v primeranej lehote tu nepochybne je, žalobkyni však pri zápalistom boji za

jej práva zrejme uniklo, že podmienky realizácie takýchto práv na vnútroštátnej úrovni určujú zákony
a z tých práve ten pre rozhodnutie v prejednávanej veci kľúčový spôsobom podsúvaným odvolateľkou
vyložiť nešlo.

Podľa čl. I § 44 ods. 8 a 9 vety prvej dnešného znenia E. p. (inak ustanovení upravujúcich to, čo bolo
rozhodnéajpreprejednávanúvecatobezohľadunaposuntakýchtoustanovenívrámcičl.I§44zákona

počas doterajšieho „života“ E. p. v dôsledku jeho početných novelizácií) oprávnený môže kedykoľvek
v priebehu exekučného konania aj bez uvedenia dôvodu podať na príslušný okresný súd návrh na
zmenu exekútora, súd rozhodne o zmene exekútora do 30 dní od doručenia návrhu oprávneného na
zmenu exekútora a v rozhodnutí o zmene exekútora podľa odseku 8 zároveň vykonaním exekúcie poverí
exekútora, ktorého navrhne oprávnený a vec mu postúpi spolu s exekučným spisom súdneho exekútora,

ktorý bol vykonaním exekúcie pôvodne poverený.

V prípade práve odcitovaných ustanovení ide o obdobu úpravy udeľovania (resp. neudeľovania)
poverení na vykonanie exekúcie v tom smere, že aj tu je lehota ustanovená len pri kladnom rozhodnutí
o návrhu oprávneného. To treba vyvodiť nielen jednoduchým jazykovým výkladom ust. čl. I § 44
ods. 8 E. p., podľa ktorého sa v 30-dňovej lehote od doručenia návrhu má rozhodnúť o zmene (čiže

o jej uskutočnení a nie i neuskutočnení), ale tiež logickým a aj systematickým výkladom takéhoto
ustanovenia, v spojitosti s naň bezprostredne nadväzujúcim ustanovením čl. I § 44 ods. 9 vety
prvej E. p. v príslušnom znení, keďže tu súčasťou rozhodnutia „o zmene“ má byť aj poverenie
exekútora a nadväzovať naň má postúpenie veci s exekučným spisom súdneho exekútora, ktorý
bol vykonaním exekúcie pôvodne poverený (čo obsahovo vylučuje, aby taký postup prichádzal do

úvahy vtedy, ak sa súd rozhodne návrhu oprávneného nevyhovieť a pôvodného exekútora nevymeniť).Odhliadajúc od nenáležitej pozornosti zákonodarcu venovanej konštrukcii úpravy, ktorej jednotlivé časti
sú rozpornými čo do času, v ktorom môže k zmene exekútora dôjsť (nakoľko odsek 8 tento postup
pripúšťa kedykoľvek v priebehu exekučného konania, teda zrejme i pred udelením poverenia, kým

mechanizmus predpokladaný odsekom 8 nie je využiteľným skôr, než dôjde k udeleniu poverenia
exekútorovimajúcemubyťpodľanávrhuoprávnenéhozamenenémuinýmaajtusipodľavšetkéhonejde
pomôcť inak, než logickým a systematickým výkladom úpravy, v ktorej zaradenie odsekov o zmene
exekútora až za tie o udelení poverenia nasvedčuje nutnosti pripúšťať spomínaný postup až potom,
čo exekučné konanie v užšom slova zmysle udelením poverenia dospeje do štádia už rozbehnutej

exekúcie), však nedodržanie lehoty ustanovenej zákonom na vydanie príslušného rozhodnutia môže
byť tzv. škodnou udalosťou, ak je tu i prítomnosť ďalších atribútov zodpovednosti, teda v prípade
zodpovednosti štátu (ako zodpovednosti objektívnej) existencia škody aj príčinnej súvislosti medzi
škodnou udalosťou a škodou - rozumej preukázanie, že práve v dôsledku opomenutia súdu vydať
rozhodnutie v lehote ustanovenej zákonom (vyjadrujúcej inak len ideálnu predstavu poznatkami o
rozhodovacej činnosti súdov nezaťaženého zákonodarcu, čo je v akom čase možné urobiť) došlo k

majetkovej ujme na strane osoby domáhajúcej sa vyvodenia zodpovednosti štátu a že takáto majetková
ujma je priamym dôsledkom vytýkaného postupu súdu bez toho, aby na jej vzniku mala podiel akákoľvek
iná okolnosť (čo obdobne platí pri súvisiacom nároku na náhradu nemajetkovej ujmy).

Súdu prvého stupňa v prejednávanej veci tak síce nešlo bez ďalšieho prisvedčiť v tom, že tu o
nesprávny postup exekučného súdu nešlo, stotožniť sa s ním však bolo treba v tom, že žalobkyňa ostala

procesne prakticky celkom nečinnou pri preukazovaní ďalších dvoch atribútov zodpovednosti za škodu
(pri preukazovaní reálneho zníženia majetku tejto účastníčky aj toho, že takýto následok nastal práve a
výlučne v príčinnej súvislosti s rozhodnutím exekučného súdu o zmene exekútora až po uplynutí lehoty
30 dní od doručenia príslušného návrhu) a z obsahu kópie exekučného spisu Okresného súdu Skalica
sp. zn. 1Er/2066/2008 zadováženej súdom prvého stupňa v prejednávanej veci a založenej v spise

vyplývalo, že ani tu neprítomná snaha o opak by žalobkyni nemohla pomôcť.

Práve z obsahu podstatnej časti spisu exekučného súdu totiž vyplýva, že žalobkyňa v procesnom
postavení oprávnenej v exekučnom konaní síce navrhla ešte podaním došlým Okresnému súdu
Skalica 10. septembra 2010 zmenu exekútora a exekučný súd o takomto návrhu nielenže nerozhodol
v zákonom ustanovenej 30-dňovej lehote, ale vôbec (keďže sa naopak rozhodol akceptovať návrh

pôvodnej exekútorky JUDr. Evy Šteinerovej na zastavenie exekúcie); v tomto prípade však nešlo si
nepovšimnúť, že exekútorom majúcim z vôle oprávnenej pôvodnú exekútorku nahradiť bol JUDr. Rudolf
Krutý, u ktorého sa stalo (nech aj až po podaní návrhu na zmenu exekútora v tejto konkrétnej veci)
všeobecne známou skutočnosťou bez potreby dokazovania (tzv. notorietou, tu por. i § 121 O. s. p.)
konštatovanie jeho vylúčenia z exekúcií za účasti oprávnenej totožnej so žalobkyňou v prejednávanej

veci pre jeho niekdajší zamestnanecký status u takejto účastníčky (tu por. i nález Ústavného súdu
Slovenskej republiky z 13. apríla 2011 č. k. III. ÚS 322/2010-37. Pokus o náhradu pôvodnej exekútorky
exekútorom s takýmto hendikepom tak bol z dôvodov predostretých už exekučnému súdu od začiatku
odsúdený na nezdar i nebyť dôvodu zastavenia exekúcie ako takej a práve tu prekročenie zákonom
ustanovenej lehoty na rozhodnutie o zmene exekútora nemohlo mať absolútne žiaden význam (zvlášť

ak na tomto mieste je zjavne žiadúce zopakovať, že lehota je tu len v prípade existencie kladného
rozhodnutia o návrhu a také v prejednávanej veci neprichádzalo do úvahy nielen pre vylúčenie exekútora
navrhovaného na zaujatie miesta pôvodnej exekútorky, ale tiež preto, že exekučný súd by aj pri urobení
výzvy exekútorke a tiež odpovedaní ňou na výzvu ešte v 30-dňovej lehote od doručenia návrhu na
zmenu exekútora nebol schopný preklenúť opomenutie pôvodnej exekútorky zaslať exekučnému súdu

i exekučný spis - takže tu jednak nutné by bolo ďalšie vyzývanie s prípadnými úvahami o ďalšom
postupe exekučného súdu voči pôvodnej exekútorke, najmä však rozhodnutie o zmene exekútora aj v
prípade záujmu exekučného súdu vyhovieť návrhu oprávnenej by sa stalo nevydateľným - v zákonom
ustanovenej lehote - nie výlučne z dôvodov na strane exekučného súdu, ale i z dôvodu na strane
exekútora, čo by práve pretrhlo nevyhnutnú príčinnú súvislosť medzi tzv. škodnou udalosťou videnou

výlučne v opomenutí súdu a dosiaľ nepreukázanou škodou majúcou vzniknúť žalobkyni).

Uvedené muselo spôsobiť, že ani žalobe v tejto veci nešlo priznať vecný úspech a súd prvého stupňa
preto rozhodol vecne správne, ak ju napadnutým rozsudkom zamietol.Odvolací súd preto napadnutý rozsudok súdu prvého stupňa podľa § 219 ods. 2 O. s. p. ako vecne
správny potvrdil. Týkalo sa to aj rozhodnutia o trovách konania, ktoré síce bolo odôvodnené len dosť
stroho odkazom na rozhodné ustanovenie procesného práva, vyjadrujúce zásadu zodpovednosti za

úspech (§ 142 ods. 1 O. s. p.); keďže však plne úspešná žalovaná proti rozsudku nepodala odvolanie
(a tým sa procesného práva na náhradu prípadných jej vzniknutých trov konania s konečnou platnosťou
vzdala), iné rozhodnutie, než nepriznanie náhrady žalovanej tu ani nebolo možným.

V takto skončenom odvolacom konaní bola úspešná žalovaná a bola to tak ona, komu podľa § 224 ods.
1 a § 142 ods. 1 O. s. p. vzniklo aj právo na náhradu trov odvolacieho konania. Táto účastníčka však

nepodala návrh na priznanie jej náhrady trov (hoci ide o nutnú procesnú podmienku podľa § 151 ods. 1
O. s. p.) a ak sa ani zo spisu vznik žiadnych trov žalovanej v odvolacom konaní nepodával, rozhodnúť
šlo i tu iba nepriznaním náhrady.

K prijatiu tohto rozsudku došlo pomerom hlasov 3 : 0, čiže jednomyseľne (čl. I § 3 ods. 9 posledná veta
zákona č. 757/2004 Z. z. o súdoch v znení neskorších zmien a doplnení).

Poučenie:

Tento rozsudok nemožno napadnúť odvolaním.