Rozsudok ,
Potvrdené Rozhodnutie bolo vynesené dňa streda 16. apríl 2014

Súd: Okresný súd Bratislava II
Spisová značka: 51C/194/2012

Identifikačné číslo súdneho spisu: 1212225019
Dátum vydania rozhodnutia: 16. 04. 2014
Meno a priezvisko sudcu, VSÚ: JUDr. Michaela Krajčová

ECLI: ECLI:SK:OSBA2:2014:1212225019.3

ROZSUDOK V MENE

SLOVENSKEJ REPUBLIKY

OkresnýsúdBratislavaIIvBratislavevkonanípredsamosudkyňouJUDr.MichaelouKrajčovouvprávnej

veci žalobcu: POHOTOVOSŤ, s.r.o., so sídlom Pribinova 25, Bratislava, IČO: 35 807 598, zastúpeného:
Fridrich Paľko, s.r.o., so sídlom Grösslingova 4, Bratislava, IČO: 36 864 421, proti žalovanému:
Slovenská republika, Ministerstvo spravodlivosti Slovenskej republiky, so sídlom Župné námestie 13,
Bratislava, o náhradu majetkovej škody 125,- eur a nemajetkovej ujmy 275,- eur s príslušenstvom, takto

r o z h o d o l :

Súd návrh žalobcu na prerušenie konania zo dňa 10.04.2014 z a m i e t a.

Súd žalobu z a m i e t a.

Žalovanej sa nepriznáva proti žalobcovi náhrada trov konania.

o d ô v o d n e n i e :

Žalobou zo dňa 17.09.2012, doručenou súdu dňa 27.09.2012, sa žalobca domáhal vydania
medzitýmneho rozsudku, ktorým by súd rozhodol, že žalovaná je zodpovedná za škodu, ktorá vznikla
žalobcovi nesprávnym úradným postupom Okresného súdu Bratislava II, pretože tento nerozhodol o
žiadosti o vydanie poverenia na vykonanie exekúcie pre pohľadávku žalobcu, ktorá vznikla neplnením
záväzku vyplývajúceho zo Zmluvy o úvere č. XXXXXXX uzavretej s dlžníkom V. S., nar. XX.XX.XXXX,
kde po prijatí návrhu na vykonanie exekúcie súdny exekútor pridelil registráciou exekučnej veci číslo

S., v zákonom stanovenej lehote. Žalobca sa zároveň domáhal vydania rozhodnutia, ktorým by súd
zaviazal žalovaného povinnosťou zaplatiť žalobcovi 125,- eur z titulu majetkovej škody a 275,- eur z
titulu nemajetkovej ujmy.
Návrh na začatie konania žalobca odôvodnil tým, že žalobca ako veriteľ zo Zmluvy o úvere č. XXXXXXX
navrhol súdnemu exekútorovi vykonať exekúciu pre svoju pohľadávku, ktorá vznikla neplnením záväzku
vyplývajúceho z tejto zmluvy o úvere dlžníkom V. S., nar. XX.XX.XXXX. Po prijatí návrhu na vykonanie
exekúcie súdny exekútor pridelil registráciou exekučnej veci číslo EX XXXX/XXXX. Súdny exekútor

predložil návrh žalobcu na vykonanie exekúcie spolu s exekučným titulom miestne a vecne príslušnému
exekučnémusúdu(OkresnýsúdBratislavaII)apožiadalhooudeleniepoverenianavykonanieexekúcie.
Exekučnýsúdžiadosťoudeleniepoverenianavykonanieexekúciespísanúsúdnymexekútoromprijalna
ďalšie konanie, čím došlo podľa ustanovenia § 44 ods. 2 Exekučného poriadku platného od 01.06.2010
do 31.05.2011 k zákonnému založeniu jeho povinnosti zaoberať sa danou žiadosťou a rozhodnúť o
nej do 15 dní od doručenia takejto žiadosti, bez ohľadu na to, či exekučným titulom, pre ktorý sa
exekúcia navrhovala vykonať, bolo rozhodnutie všeobecného súdu (štátneho orgánu), rozhodnutie

rozhodcovského súdu, alebo exekučným titulom bola napr. notárska zápisnica. Exekučný súd rozhodol
o žiadosti o udelenie poverenia na vykonanie exekúcie až dňa 11.11.2009 a to rozhodnutím o poverení,
teda po uplynutí zákonom stanovenej doby (omeškanie viac ako 5 mesiacov).Žalobca mal za to, že v predmetnom prípade neexistuje okolnosť, ktorá by umožňovala exekučnému
súdu postupovať nesústredene a so zbytočnými prieťahmi tak, že k vydaniu rozhodnutia o vydaní
poverenia na vykonanie exekúcie pristúpil až po veľmi dlhej dobe, keď ním prejednaná vec nevykazovala

prvky nadmernej právnej zložitosti a nevyžadovala si takú spoluprácu s účastníkmi konania, ktorá by
mohla mať svojou komplexnosťou podstatný vplyv na čas potrebný k posúdeniu a rozhodnutiu.
Žalobca uviedol, že mu vznikla majetková škoda predstavujúca náhradu účelne vynaložených nákladov
spojených s jeho činnosťou uskutočňovanou vo veci správy a vymáhania pohľadávky v období, ktoré
zbytočne uplynulo medzi doručením žiadosti o udelenie poverenia na vykonanie exekúcie a rozhodnutím

o nej. Žalobca vynaložil v tomto období na správu pohľadávky prostredníctvom pracovných výkonov
zamestnanca pomocou informačného systému sumu 70,- eur, na udržiavanie a správu informačného
systému sumu 40,- eur a na administratívne spracovanie textov urgencií adresovaných exekučnému
súdu, na publikačné výdaje spojené s vyhotovením urgencií adresovaných exekučnému súdu, na
poštovné a telekomunikačné výdaje spojené s urgovaním a kontrolou stavu konania na exekučnom
súde sumu 15,- eur. Táto suma by nezaťažila žalobcu, ak by exekučný súd postupoval správne a pri

rozhodovaní o udelení poverenia na vykonania exekúcie by dodržal zákonom stanovenú dobu. Žalobca
uviedol, že výška hmotnej škody je stanovená na základe paušalizácie reálnych vecných nákladov a
to z dôvodu, že presnú škodu by bolo možné vyčísliť len s nepomermi ťažkosťami. Hmotná škoda
pozostávazoškodyspočívajúcejvadministratívnychvýdajoch,funkčnýchvýdajoch,mzdovýchvýdajoch
a výdajoch spojených so stratou času zamestnanca. Vyčíslenie vychádza z účtovnej agendy, pričom

žalobca uviedol, že z dôvodu ochrany osobných údajov, obchodného tajomstva a dôverných informácií
nie je možné korešpondenčne predložiť účtovné doklady, resp. pracovné a obchodné zmluvy.

Zároveň si žalobca uplatnil náhradu nemajetkovej ujmy v peniazoch, pretože samotné konštatovanie
porušenia práva na rozhodnutie o žiadosti o udelenie poverenia na vykonania exekúcie v zákonom

stanovenej dobe, v spojení s porušením práva na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov
zaručeného čl. 48 ods.2 Ústavy Slovenskej republiky a práva na prejednanie veci v primeranom čase
zaručeného čl. 6 ods. l Európskeho dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd, nie je
dostatočným zadosťučinením vzhľadom na ujmu spôsobenú nesprávnym úradným postupom. Žalobca
mal za to, že nesprávny úradný postup exekučného súdu vystavil oprávnené záujmy žalobcu riziku

zániku povinného, riziku zmarenia účelu konania pre stratu kontaktu s povinným a riziku insolvencie
povinného, keď neexistoval akýkoľvek účinný vnútroštátny prostriedok nápravy spôsobilý reštituovať
vniknutú situáciu. Nezákonným zásahom vyvolaná situácia ovplyvnila ďalšie podnikateľské postupy
žalobcu, spôsobila neistotu v plánovaní ďalších rozhodnutí, ktoré mohol prijať a spôsobila u členov
riadiacich orgánov žalobcu, ako aj u jej majiteľov pocity frustrácie, úzkosti, nespravodlivosti, neistoty

a nedôvery v právo a rovnosť v spoločnosti. Potrebu náhrady nemajetkovej ujmy odôvodnil žalobca
požiadavkou na spravodlivé usporiadanie vzťahov a dosiahnutie adekvátnej nápravy a primeranej
satisfakcie za porušenie základných práv a princípov právneho štátu. Žalobca vyčíslil nemajetkovú ujmu
s poukazom na doktrínu prijatú ústavným súdom, pričom poukázal na nálezy ústavného súdu sp. zn.: III.
ÚS 203/06-25, III. ÚS 235/04-3, III. ÚS 347/05, III. ÚS 142/06-28, III. ÚS 118/06-40, III. ÚS 110/04-55, III.

ÚS 125/04-44, III. ÚS 229/04-52, III. ÚS 21/05-30, III. ÚS 190/05-36, III. ÚS 301/05-38 a III. ÚS 82/03-25.
Žalobca mal za to, že na každý rok poznačený prieťahmi sa na základe predmetnej doktríny vzťahuje
satisfakcia vo výške 20.000,- Sk (cca 660,- eur), t.j. cca 55,- eur za každý mesiac omeškania v činnosti
exekučného súdu.

Žalovaná, v písomnom vyjadrení zo dňa 13.03.2014, žiadala žalobu žalobcu v celom rozsahu zamietnuť
nakoľko mala za to, že žalobca nepreukázal podmienky vzniku zodpovednosti štátu za škodu, súlad
postupu žalobcu s dobrými mravmi, danosť príčinnej súvislosti ako aj nedostatočnosť konštatovania
porušenia práva. Žalovaná uviedla, že lehota na poverenie exekútora je výraznou prekážkou toho,
aby mohli súdy objektívne posúdiť zákonnosť exekúcie, ak exekučným titulom je notárska zápisnica

alebo rozhodcovský rozsudok, najmä v prípadoch existencie dôvodov podľa § 45 ods. 1 písm. c)
zákona č. 244/2002 Z. z. o rozhodcovskom konaní. Unáhlené konanie zo strany súdov by mohlo viesť
k nedostatočnému a nekvalitnému posúdeniu prípadu, a tým aj otázky, či rozhodcovský rozsudok spĺňa
všetky kritéria zákonnosti. Žalovaná mala za to, že z ustanovenia § 41 ods. 2 písm. d) Exekučného
poriadku platného pred dňom 01.06.2011 vyplýva skutočnosť, že 15-dňová lehota na vydanie poverenia

neplatí pri rozhodnutí rozhodcovského súdu, teda aj rozhodcovského rozsudku. S poukazom na
judikatúru Ústavného súdu sp. zn.: I.ÚS 16/02 dospela žalovaná k názoru, že samotné nedodržanie
zákonom stanovenej lehoty neznamená automaticky prieťahy v konaní, keď skúmanie vykonateľnostirozhodcovských rozsudkov si vyžaduje osobitnú právnu úvahu najmä s ohľadom na to, že tieto sa týkajú
právnych vzťahov podliehajúcich režimu spotrebiteľských zmlúv.
Žalovaná ďalej uviedla, že nie je preukázaný nesprávny úradný postup spočívajúci v existencii prieťahov,

keď žalobca nepreukázal, že by podal sťažnosť na prieťahy, resp. žiadosť o prešetrenie vybavenia
sťažnosti, že by existovalo právoplatné rozhodnutie vydané v disciplinárnom konaní, právoplatné
rozhodnutie ESĽP či právoplatné rozhodnutie Ústavného súdu SR, ktorými by bolo konštatované
porušenie práva na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov.

Žalovaná zároveň vzniesla námietku premlčania, keďže mala za to, že k uplynutiu lehoty na rozhodnutie
o udelení poverenia na vykonanie exekúcie došlo tri roky pred dňom, kedy bola žalovanej doručená
žiadosť o predbežné prerokovanie nároku.

Žalovaná uviedla, že žalobca nepreukázal vznik a ani výšku škody. Akákoľvek výška nákladov na
správu informačného systému a udržiavanie systému vznikala/vznikla žalobcovi bez ohľadu na tvrdené

prieťahy a jej uplatnenie považovala žalovaná za účelové, keďže žalobca ako spoločnosť, ktorá sa
zaoberá spotrebiteľskými úvermi, k svojej činnosti nepochybne potrebuje a využíva informačný systém,
ktorý poskytuje prehľad poskytnutých úverov. Požadovať paušálne sumy za žalobcom veľmi všeobecne
uvedené činnosti je podľa žalovanej nesprávne a účelové. Skutočnú škodu je potrebné dokázať listinami/
skutočnosťami.

Žalovaná taktiež uviedla, že žalobca nepreukázal tak vznik nemajetkovej ujmy ako ani to, že by sa
mala poskytovať náhrada v peniazoch. Poskytovanie finančného zadosťučinenia nie je automatické
a podlieha podrobnému skúmaniu prípadu zo strany súdu. Každé prípadové okolnosti sú osobitné a
nemožno vychádzať z paušálnej sumy 660,- eur na základe nálezov Ústavného súdu. Pri stanovení

výšky nemajetkovej ujmy sa vychádza z významu sporu pre žalobcu, zo skutočnosti, či sťažnosť
predsedovi súdu viedla k náprave, ako aj zo skutočnosti či sa jedná o právnickú alebo fyzickú osobu.
S poukazom na rozsudok Najvyššieho súdu ČR sp. zn. 30Cdo 675/2011 žalovaná uviedla, že pocity
členov riadiacich orgánov spoločnosti v podobe frustrácie, úzkosti, neistoty a nedôvery sú irelevantné v
predmetnom konaní, keďže si náhradu škody a nemajetkovej ujmy uplatňuje spoločnosť ako právnická

osoba.Žalobcanekonkretizoval,včomspočíval„zánikpodnikateľskýchaktivítapodnikateľskýchplánov“
žalobcu, a ako situácia „ovplyvnila ďalšie podnikateľské postupy navrhovateľa“.
Žalovaná s poukazom na list Európskej komisie, Generálneho riaditeľstva pre spravodlivosť pod č.
JUST/A3/RM/kb D(2010) ] 1360 a článok v denníku SME zo dňa 16.07.2012 uviedla, že žalobca a
jeho praktiky sú vnímané verejnosťou negatívne, boli predmetom záujmu Európskej komisie, súdy

konštatovali porušovanie práv spotrebiteľa a v konečnom dôsledku práve podnikateľská činnosť žalobcu
podnietila zvýšenú potrebu ochrany práv spotrebiteľov na všetkých úrovniach štátnej moci. V takomto
prípadeajsúdnamocmusípozornejšieskúmaťakékoľvekpodaniežalobcu.Sprihliadnutímnapopísanú
charakteristiku podnikateľskej činnosti žalobcu, považovala žalovaná za konanie v rozpore s dobrými
mravmi, pokiaľ si žalobca uplatňoval nárok na náhradu škody voči štátu, keďže uplatnená škoda mala

žalobcovi vzniknúť práve pri spornej a negatívne vnímanej podnikateľskej aktivite žalobcu. Súčasne v
takejto situácii platí, že aj v prípade porušenia práva žalobcu, už samotné konštatovanie porušenia práv
musí byť považované za dostačujúce.

Súd vec prejednal v súlade s § 101 ods. 2 O.s.p. v neprítomnosti právneho zástupcu žalobcu a

žalovanej, ktorí sa na pojednávanie nariadené dňa 16.04.2014 nedostavili, hoci boli riadne predvolaní.
Súd prihliadol pritom na obsah spisu a a dosiaľ vykonané dôkazy.
Právny zástupca žalobcu svoju neúčasť ničím neospravedlnil, ani nepožiadal o odročenie pojednávania.
Právny zástupca žalobcu doručil súdu emailom, odoslaným 10.04.2014, návrh na zrušenie nariadeného
pojednávania z dôvodu objektívneho porušenia zásady nestrannosti súdu a sudcu spolu s návrhom

na prerušenie konania do právoplatného rozhodnutia ústavného súdu Slovenskej republiky o ústavnej
sťažnosti, ktorej predmetom je rozhodnutie o porušení práva žalobcu na zákonného sudcu a práva na
nestranný súd a ktorej dôsledkom bude zrušenie rozhodnutia krajského súdu vo veci nevylúčenia sudcu
povereného prejednávaním veci.
Žalovaná svoju neúčasť na pojednávaní ospravedlnila emailovým podaním odoslaným dňa 11.04.2014 z

dôvodu hospodárnosti konania s tým, že nežiadala odročiť pojednávanie a trvala na písomnom vyjadrení
k žalobe.Podľa § 109 ods. 2 písm. c) O. s. p. pokiaľ súd neurobí iné vhodné opatrenia, môže konanie prerušiť,
ak prebieha konanie, v ktorom sa rieši otázka, ktorá môže mať význam pre rozhodnutie súdu, alebo ak
súd dal na takéto konanie podnet.

Dôvodom pre prerušenie konania podľa § 109 ods. 2 písm. c/ O.s.p. musí byť, že prebieha konanie,
v ktorom sa rieši prejudiciálna otázka. Túto otázku si však súd môže vyriešiť aj sám s poukazom na
ustanovenia § 135 ods. 2 O. s. p..

V predmetnej veci zaujatosť zákonného sudcu, ktorý vec prejednáva, žalobca namietal už v podanej
žalobe. O jeho námietke bolo rozhodnuté Krajským súdom v Bratislave ako súdom nadriadeným,
postupom podľa § 16 ods. 1 O.s.p. uznesením zo dňa 16.10.2012 č.k. 2NcC 70/2012-20, právoplatným
dňa 08.11.2012, ktorým zákonná sudkyňa JUDr. Michaela Krajčová nebola vylúčená z prejednávania a
rozhodovania vo veci vedenej na tunajšom súde pod sp. zn.: 51C/194/2012, keďže nebola zákonnou
sudkyňou v predmetnej exekučnej veci.

Podľa § 109 ods. 1 písm. b) O. s. p. súd konanie preruší, ak rozhodnutie závisí od otázky, ktorú nie je
v tomto konaní oprávnený riešiť. Rovnako postupuje, ak tu pred rozhodnutím vo veci dospel k záveru,
že všeobecne záväzný právny predpis, ktorý sa týka veci, je v rozpore s ústavou, zákonom alebo
medzinárodnouzmluvou,ktoroujeSlovenskárepublikaviazaná;vtomprípadepostúpinávrhústavnému

súdu na zaujatie stanoviska.
Ústavný súd Slovenskej republiky uznesením zo dňa 02.07.2013 č. k.: III. ÚS 295/2013-12 sťažnosť
žalobcu proti uzneseniu Krajského súdu v Bratislave zo dňa 16.10.2012 sp. zn.: 2 NcC/70/2012 odmietol
pre nedostatok právomoci Ústavného súdu Slovenskej republiky na jej prerokovanie a rozhodnutie.
V zmysle vyššie uvedených skutočností a citovaných zákonných ustanovení nebol daný dôvod na

prerušenie konania podľa § 109 ods. 1 písm. b) O. s. p. a ani podľa § 109 ods. 1 písm. b) O.s.p., keďže
sťažnosťžalobcuprotiuzneseniuKrajskéhosúduvBratislavezodňa16.10.2012č.k.:2NcC/70/2012-20
bola uznesením Ústavného súdu Slovenskej republiky zo dňa 02.07.2013 č. k.: III. ÚS 295/2013-12
odmietnutá pre nedostatok právomoci Ústavného súdu Slovenskej republiky na jej prerokovanie a
rozhodnutie a neprebieha žiadne konanie, v ktorom by sa riešila otázka, ktorá môže mať význam

pre rozhodnutie súdu v tomto konaní. Súd preto návrh žalobcu na prerušenie konania ako nedôvodný
zamietol.

Vykonaným dokazovaním oznámením obsahu listinných dôkazov predložených žalovanou a
zadovážených súdom (§ 129 O.s.p.), zistil súd tento skutkový stav veci:

Zo spisu tunajšieho súdu sp. zn.: XXEr/XXXX/XXXX súd zistil, že na základe návrhu na vykonanie
exekúcie žalobcu ako oprávneného zo dňa 05.08.2009, doručenom súdu dňa 17.09.2009, na podklade
exekučného titulu - rozsudku Stáleho rozhodcovského súdu spoločnosti Slovenská rozhodcovská,
a.s., Bratislava zo dňa 10.06.2009, sp. zn.: SR XXXXX/XX vydaného v prospech oprávneného proti

povinnémuV.S.Y.,nar.XX.XX.XXXX,(vžalobežalobcomnesprávneuvedenýdátumnar.XX.XX.XXXX),
bola doručená tunajšiemu súdu dňa 16.09.2009 žiadosť súdneho exekútora JUDr. L. N. o udelenie
poverenia na vykonanie exekúcie pod sp. zn. EX XXXX/XX.

Dňa 11.11.2009 vydal tunajší súd poverenie č. XXXX XXXXXX*, ktorým poveril súdneho exekútora JUDr.

L. N. vykonaním exekúcie na vymoženie uloženej povinnosti zaplatiť istinu 965,85 €, trovy konania a
trovy exekúcie. V časti o zaplatenie úrokov z omeškania súd žiadosť súdneho exekútora JUDr. L. N.
uznesením zo dňa 11.11.2009, č.k.: XXEr/XXXX/XXXX-X zamietol. Uznesenie bolo zrušené uznesením
Krajského súdu v Bratislave č.k.: XXCoE/XX/XXXX-XX. Dňa 31.01.2011 súdny exekútor vrátil poverenie
na vykonanie exekúcie, nakoľko predmetné exekučné konanie sa skončilo vymožením pohľadávky

oprávneného (žalobcu) a jej príslušenstva ako aj trov exekučného konania.

Podľa§4ods.1písm.a)bod1.zákonač.514/2003Z.z.ozodpovednostizaškoduspôsobenúprivýkone
verejnej moci a o zmene niektorých zákonov, vo veci náhrady škody, ktorá bola spôsobená orgánom
verejnej moci podľa § 3 ods. 1, koná v mene štátu Ministerstvo spravodlivosti Slovenskej republiky, ak

škoda vznikla v dôsledku rozhodnutia vydaného súdom alebo ak škoda bola spôsobená nesprávnym
úradným postupom súdu.Podľa § 9 ods. 1 citovaného zákona, účinného v čase namietaného nesprávneho úradného postupu,
štát zodpovedá za škodu spôsobenú nesprávnym úradným postupom. Za nesprávny úradný postup sa
považuje aj porušenie povinnosti orgánu verejnej moci urobiť úkon alebo vydať rozhodnutie zákonom

ustanovenejlehote,nečinnosťorgánuverejnejmociprivýkoneverejnejmoci,zbytočnéprieťahyvkonaní
alebo iný nezákonný zásah do práv, právom chránených záujmov fyzických osôb a právnických osôb.

Podľa § 9 ods. 2 citovaného zákona, účinného v čase namietaného nesprávneho úradného postupu,
právo na náhradu škody spôsobenej nesprávnym úradným postupom má ten, komu bola takým

postupom spôsobená škoda.

Podľa § 9 ods. 2 citovaného zákona, v znení účinnom od 01.01.2013, pri posudzovaní nesprávneho
úradného postupu súdu spočívajúceho v porušení povinnosti urobiť úkon alebo vydať rozhodnutie v
zákonom ustanovenej lehote, v nečinnosti pri výkone verejnej moci alebo v zbytočných prieťahoch
v konaní možno vychádzať len z výsledkov vybavenia sťažnosti na prieťahy, žiadosti o prešetrenie

vybavenia sťažnosti na prieťahy, z právoplatného rozhodnutia vydaného v disciplinárnom konaní, ktorým
sa rozhodlo o tom, že sudca sa dopustil disciplinárneho previnenia, ktoré má za následok prieťahy v
súdnom konaní, právoplatného rozhodnutia Európskeho súdu pre ľudské práva, ktorým sa rozhodlo, že
bolo porušené právo na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov alebo z právoplatného rozhodnutia
Ústavného súdu Slovenskej republiky o ústavnej sťažnosti, ktorým Ústavný súd Slovenskej republiky

konštatoval, že sa porušilo právo na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov.

Podľa § 17 ods. 1 citovaného zákona, uhrádza sa skutočná škoda a ušlý zisk, ak osobitný predpis
neustanovuje inak.

Podľa § 17 ods. 2 citovaného zákona, v prípade, ak iba samotné konštatovanie porušenia práva
nie je dostatočným zadosťučinením vzhľadom na ujmu spôsobenú nezákonným rozhodnutím alebo
nesprávnym úradným postupom, uhrádza sa aj nemajetková ujma v peniazoch, ak nie je možné
uspokojiť ju inak.

Podľa § 17 ods. 3 citovaného zákona výška nemajetkovej ujmy v peniazoch podľa odseku 2 sa určuje
s prihliadnutím najmä na
a) osobu poškodeného, jeho doterajší život a prostredie, v ktorom žije a pracuje,
b) závažnosť vzniknutej ujmy a na okolnosti, za ktorých k nej došlo,
c) závažnosť následkov, ktoré vznikli poškodenému v súkromnom živote,

d) závažnosť následkov, ktoré vznikli poškodenému v spoločenskom uplatnení.

Podľa § 19 ods. 1, 2, 3 citovaného zákona, právo na náhradu škody sa premlčí za tri roky odo dňa,
keď sa poškodený dozvedel o škode. Ak je podmienkou uplatnenia práva na náhradu škody zrušenie
alebo zmena právoplatného rozhodnutia, plynie premlčacia lehota odo dňa doručenia (oznámenia)

rozhodnutia. Najneskôr sa právo na náhradu škody premlčí za desať rokov odo dňa, keď bolo
poškodenému doručené (oznámené) rozhodnutie, ktorým mu bola spôsobená škoda; to neplatí, ak ide o
škodunazdravíaleboškoduspôsobenúrozhodnutímpodľa§7a8. Lehotaneplyniepočaspredbežného
prerokovania nároku podľa § 15 odo dňa podania žiadosti do skončenia prerokovania, najdlhšie však
počas šiestich mesiacov.

Podľa § 27 ods. 1 citovaného zákona, zodpovednosť za škodu podľa tohto zákona sa vzťahuje na škodu
spôsobenú rozhodnutiami, ktoré boli vydané odo dňa nadobudnutia účinnosti tohto zákona a na škodu
spôsobenú nesprávnym úradným postupom odo dňa nadobudnutia účinnosti tohto zákona.

Podľa § 44 ods. 2 zák. č. 233/1995 Z.z. (Exekučný poriadok), účinného v čase podania žiadosti o
udelenie poverenia na vykonanie exekúcie, súd preskúma žiadosť o udelenie poverenia na vykonanie
exekúcie, návrh na vykonanie exekúcie a exekučný titul. Ak súd nezistí rozpor žiadosti o udelenie
poverenia na vykonanie exekúcie alebo návrhu na vykonanie exekúcie alebo exekučného titulu so
zákonom, do 15 dní od doručenia žiadosti písomne poverí exekútora, aby vykonal exekúciu, táto lehota

neplatí, ak ide o exekučný titul podľa § 41 ods. 2 písm. c) a d). Ak súd zistí rozpor žiadosti alebo návrhu
alebo exekučného titulu so zákonom, žiadosť o udelenie poverenia na vykonanie exekúcie uznesením
zamietne. Proti tomuto uzneseniu je prípustné odvolanie.Podľa § 41 ods. 2 písm. d) Exekučného poriadku, účinného v čase podania žiadosti o udelenie poverenia
na vykonanie exekúcie, podľa tohto zákona možno vykonať exekúciu aj na podklade vykonateľných
rozhodnutí rozhodcovských komisií a zmierov nimi schválených.

V zmysle vyššie uvedených skutočností a citovaných ustanovení právnych predpisov súd dospel k
záveru, že návrh žalobcu nie je dôvodný.

Z vykonaného dokazovania vyplýva, že v exekučnej veci oprávneného (žalobcu), proti povinnému V. S.

vedenej na tunajšom súde pod sp. zn. 37Er/1086/2009, vydal tunajší súd dňa 11.11.2009, na základe
žiadosti o udelenie poverenia na vykonanie exekúcie doručenej tunajšiemu súdu dňa 17.09.2009,
poverenie na vykonanie exekúcie č. XXXX XXXXXX*.
Z uvedených skutkových okolností sa dá usudzovať, že súd pri rozhodovaní o vydaní poverenia na
vykonanie exekúcie nedodržal zákonnú 15-dňovú lehotu a exekútora poveril vykonaním exekúcie po
necelých2mesiacochoddoručeniažiadosti(niepo5mesiacoch,akouvádzažalobcavžalobe),zároveň

však exekučné konanie v časti zmenkového úroku zastavil.

Z § 44 ods. 2 Exekučného poriadku totiž vyplýva, že 15-dňová lehota platí iba v prípade, že súd nezistí
rozpor exekučného titulu so zákonom. V danom prípade súd zistil čiastočný rozpor exekučného titulu
so zákonom, a to v časti zmenkového úroku. Na rozhodnutie o zastavení exekučného konania v časti

zmenkového úroku zákon žiadnu lehotu nestanovuje. Zákon tiež nerieši, v akej lehote má súd rozhodnúť
v prípade, že zistí čiastočný rozpor exekučného titulu so zákonom.

Žalobca sa po tom, čo žalovaná jeho žiadosti na predbežné prerokovanie veci nevyhovela, domáhal
náhradymajetkovejškodyanemajetkovejujmyprotižalovanejzdôvodunesprávnehoúradnéhopostupu

exekučného súdu. Predpokladom zodpovednosti štátu za škodu spôsobenú nesprávnym úradným
postupom, ako zodpovednosti objektívnej, je kumulatívne splnenie podmienok, ktorými sú existencia
nesprávneho úradného postupu, existencia majetkovej škody, resp. nemajetkovej ujmy a príčinná
súvislosť medzi škodou a nesprávnym úradným postupom.

Nesprávnym úradným postupom v súlade s § 9 ods. 1 zákona č. 514/2003 Z. z. je aj porušenie povinnosti
orgánu verejnej moci urobiť úkon alebo vydať rozhodnutie v zákonom ustanovenej lehote. Súd preto v
tomto prípade neskúmal, či došlo k prieťahom v konaní, ale skúmal nedodržanie zákonnej lehoty.

Podľa súčasného znenia zákona č. 514/2003 Z.z. všeobecný súd nie je oprávnený skúmať existenciu

nesprávneho úradného postupu. Nakoľko však právna úprava zákona č. 514/2003 Z.z., účinná v období
namietaného nesprávneho úradného postupu, nevyžadovala vychádzať pri posudzovaní nesprávneho
úradného postupu súdu spočívajúceho v porušení povinnosti urobiť úkon alebo vydať rozhodnutie v
zákonom ustanovenej lehote, v nečinnosti pri výkone verejnej moci alebo v zbytočných prieťahoch v
konaní, len z výsledkov vybavenia sťažnosti na prieťahy, žiadosti o prešetrenie vybavenia sťažnosti

na prieťahy, z právoplatného rozhodnutia vydaného v disciplinárnom konaní, ktorým sa rozhodlo o
tom, že sudca sa dopustil disciplinárneho previnenia, ktoré má za následok prieťahy v súdnom konaní,
právoplatného rozhodnutia Európskeho súdu pre ľudské práva, ktorým sa rozhodlo, že bolo porušené
právo na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov alebo právoplatného rozhodnutia Ústavného súdu
Slovenskej republiky o ústavnej sťažnosti, ktorým Ústavný súd Slovenskej republiky konštatoval, že

sa porušilo právo na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov, súd dospel v súlade s § 27 ods. 1
zákona č. 514/2003 Z. z. k záveru, že je oprávnený skúmať existenciu nesprávneho úradného postupu
spočívajúceho v nedodržaní zákonnej lehoty.

Súd preto na základe uvedeného dospel k záveru, že bol splnený prvý predpoklad zodpovednosti štátu

za škodu, keď došlo k nesprávnemu úradnému postupu tunajšieho súdu, ktorý do 15 dní od podania
žiadosti o udelenie poverenia na vykonanie exekúcie nepoveril súdneho exekútora vykonaním exekúcie,
avšak to iba za predpokladu, že ust. § 44 ods. 2 Exekučného poriadku je potrebné vykladať tak, že aj
v prípade, že súd zistí čiastočný rozpor exekučného titulu so zákonom, má aj tak vydať poverenie v
časti, ktorá neodporuje zákonu v 15-dňovej lehote. Podľa § 44 ods. 2 Exekučného poriadku, účinného

v čase podania žiadosti o udelenie poverenia na vykonanie exekúcie, bol súd povinný poveriť súdneho
exekútora vykonaním exekúcie do 15 dní bez ohľadu na druh exekučného titulu.Argumentácia žalovanej, ktorá sa odvoláva na ustanovenie § 44 ods. 2 Exekučného poriadku v znení
účinnom od 01.06.2010 a ktorá tvrdí, že 15-dňová lehota na vydanie poverenia neplatí pri rozhodnutí
rozhodcovského súdu ako exekučnom titule, preto neobstojí.

Čo sa týka druhého predpokladu zodpovednosti štátu za škodu, a to existencie majetkovej škody a
nemajetkovej ujmy, súd sa stotožnil s argumentáciou žalovanej a dospel k záveru, že žalobca ich v
konaní nepreukázal.
Pokiaľ sa žalobca domáhal náhrady majetkovej škody predstavujúcej náhradu účelne vynaložených

nákladov spojených s jeho činnosťou uskutočňovanou vo veci správy a vymáhania pohľadávky, mal
súd za to, že aj v prípade, že by existovala možnosť vzniku škody, je možné uhradiť iba skutočnú
škodu a ušlý zisk, ktorých vznik je povinný žalobca preukázať. Žalobca však v konaní nepredložil ani
neoznačil žiaden dôkaz preukazujúci vznik majetkovej škody a škodu vyčíslil paušálne za pracovné
výkony zamestnancov, udržiavanie a správu informačného systému a za administratívne spracovanie
textov urgencií adresovaných exekučnému súdu, na publikačné výdaje spojené s vyhotovením urgencií

adresovaných exekučnému súdu, na poštovné a telekomunikačné výdaje spojené s urgovaním a
kontrolou stavu konania na exekučnom súde. Súd mal za to, že paušálne vyčíslené administratívne
výdavky nie sú skutočnou škodou a jedná sa iba o jednostranné tvrdenia žalobcu, ktoré nemajú oporu
v predložených či označených dôkazoch.

Pokiaľ žalobca uviedol, že z dôvodu ochrany osobných údajov, obchodného tajomstva a dôverných
informácií nie je možné korešpondenčne predložiť účtovné doklady, preukazujúce škodu spočívajúcu v
administratívnych výdajoch, funkčných výdajoch, mzdových výdajoch a výdajoch spojených so stratou
času zamestnanca, mal súd za to, že od začiatku konania (27.09.2012) mal žalobca dostatok času
a príležitostí na predloženie predmetných dôkazov, aj inou ako korešpondenčnou cestou. Dôkazné

bremeno preukázať vznik a výšku skutočnej škody zaťažovalo žalobcu. Na preukázanie vzniku škody
žalobca neprodukoval v konaní žiaden dôkaz, okrem svojho tvrdenia. Keďže žalobca na preukázanie
vzniku škody dôkazné bremeno neuniesol (nepredložil ani neoznačil žiaden dôkaz), súd jeho návrh v
časti o náhradu škody zamietol.

Žalobca sa taktiež domáhal náhrady nemajetkovej ujmy v peniazoch, pretože mal za to, že samotné
konštatovanie porušenia práva na rozhodnutie o žiadosti o udelenie poverenia na vykonanie exekúcie
v zákonom stanovenej dobe nie je dostatočným zadosťučinením vzhľadom na ujmu spôsobenú
nesprávnym úradným postupom. Právo na náhradu nemajetkovej ujmy v peniazoch vzniká v prípade,
ak iba samotné konštatovanie porušenia práva nie je dostatočným zadosťučinením vzhľadom na ujmu

spôsobenú nezákonným rozhodnutím alebo nesprávnym úradným postupom a ak nie je možné túto
ujmu uspokojiť inak. Z uvedeného vyplýva, že nedodržanie zákonnej lehoty automaticky nezakladá
nárok na náhradu nemajetkovej ujmy. Aj tu platí povinnosť preukázania nemajetkovej ujmy, pretože
okolnosť nedodržania zákonnej lehoty, bez osvedčenia skutočností preukazujúcich dopad nesprávneho
úradného postupu, jeho vplyvu, následkov na žalobcu v rôznych oblastiach pôsobenia, nemá za

následok automatický vznik nároku na nemajetkovú ujmu. Konanie o náhradu škody a nemajetkovej
ujmy podľa zákona č. 514/2003 Z. z. je totiž súdnym konaním, v ktorom platí zásada kontradiktórnosti
a unesenia dôkazného bremena účastníkom konania.

Z uznesenia Ústavného súdu Slovenskej republiky sp. zn. II. ÚS 467/08 vyplýva, že právo na náhradu

škody spôsobenej nesprávnym úradným postupom štátneho orgánu nie je absolútne, ale v záujme
zaistenia právnej istoty podlieha zákonným obmedzeniam upravujúcim predpoklady na jej uplatnenie.

Predpokladom na uplatnenie nemajetkovej ujmy v súlade s § 17 ods. 3 zákona č. 514/2003 Z. z.
je práve preukázanie následkov, ktoré vznikli poškodenému v súkromnom živote a následkov, ktoré

vznikli poškodenému v spoločenskom uplatnení. Medzi prvky nemateriálnej ujmy u právnických osôb
patrí povesť spoločnosti, ale taktiež neistota v plánovaní rozhodovaní a problémy spôsobené vedeniu
spoločnosti.

Žalobca uviedol, že nezákonným zásahom vyvolaná situácia ovplyvnila ďalšie podnikateľské postupy

a spôsobila neistotu v plánovaní ďalších rozhodnutí, ktoré mohol prijať. Žalobca však svoje tvrdenia
žiadnym spôsobom nekonkretizoval a ničím nepreukázal. Súd nemôže žalobcovi priznať náhradu
nemajetkovej ujmy na základe jeho abstraktných tvrdení, keď nepreukázal a nekonkretizoval, aké
podnikateľské postupy a aktivity boli ovplyvnené. Pokiaľ žalobca tvrdil, že neexistencia akéhokoľvekúčinného vnútroštátneho prostriedku nápravy spôsobilého reštituovať vzniknutú situáciu vyvolala u
členov riadiacich orgánov spoločnosti, ako aj u jej majiteľov pocity frustrácie, úzkosti, nespravodlivosti,
neistoty a nedôvery v právo a rovnosť spoločnosti, súd mal za to, že žalobca nevyužil svoju zákonnú

možnosť podať sťažnosť na prípadné prieťahy.

Navyše súd s poukazom na rozsudok Najvyššieho súdu Českej republiky sp. zn.: 30Cdo 675/2011
zastáva názor, že nepríjemnosti spôsobené členom vedenia spoločnosti možno zohľadniť iba v
obmedzenej miere, a že v rámci odškodnenia právnickej osoby za nemajetkovú ujmu spôsobenú

prípadnou neprimeranou dĺžkou konania by nemali byť odškodnené aj fyzické osoby, ktoré sa na
právnickej osobe nejakým spôsobom podieľajú, nakoľko im nevzniká ujma priamo (nie je daná priama
príčinná súvislosť).
Nemajetková ujma nezávisí automaticky len od konštatovania nedodržania zákonnej lehoty, ale aj
od okolností jednotlivého prípadu. Z obsahu exekučného spisu je zrejmé, že sa súd pri vydávaní
poverenia oneskoril. Súd má však za to, že toto nedodržanie zákonnej lehoty na vydanie poverenia v

danej exekučnej veci, nemohlo spôsobiť neistotu, alebo vznik akejkoľvek škody či nemajetkovej ujmy.
Odhliadnuc od skutočnosti, že žalobca nijako nepreukázal ani vznik skutočnej škody ani nemajetkovej
ujmy, je nepravdepodobné, že by za túto dobu došlo k tak závažnej ujme, ako popisoval žalobca v
návrhu.

Nie je prípustné, aby žalobca prenášal podnikateľské riziko vo forme zániku, resp. riziko insolvencie
povinného na súd. Pri posudzovaní formy a výšky nemajetkovej ujmy je potrebné zohľadniť aj jeho
podnikateľskú aktivitu. Pokiaľ žalobca poskytuje spotrebiteľské úvery fyzickým osobám s nízkou bonitou,
musí byť uzrozumený s tým, že existuje riziko insolvencie povinného, a že exekučné konanie môže
trvať pomerne dlho, čo so sebou nesie tak vyššie finančné náklady, ako aj psychickú záťaž. Súd mal za

to, že vzhľadom na dĺžku času, ktorá ubehla od uplynutia 15-dňovej lehoty na rozhodnutie o žiadosti o
udelenie poverenia na vykonanie exekúcie do rozhodnutia súdu a na ostatné okolnosti daného prípadu,
je dostatočným zadosťučinením pre žalobcu konštatovanie porušenia jeho práva.

Súd sa nestotožňuje ani s názorom žalobcu, že možno priamo porovnávať nemajetkovú ujmu za

nedodržanie zákonnej lehoty na vydanie rozhodnutia a nárokom priznávaným Ústavným súdom
Slovenskej republiky za prieťahy v konaní. Výška nemajetkovej ujmy v peniazoch sa určuje s
prihliadnutím najmä na osobu poškodeného, jeho doterajší život a prostredie, v ktorom žije a pracuje,
na závažnosť vzniknutej ujmy a na okolnosti, za ktorých k nej došlo, na závažnosť následkov, ktoré
vznikli poškodenému v súkromnom živote a na závažnosť následkov, ktoré vznikli poškodenému v

spoločenskom uplatnení. Výška nemajetkovej ujmy sa preto bude líšiť na základe individuálnych daností
prípadu a z tohto dôvodu jej výšku nemožno paušalizovať.

Pokiaľ žalobca v súvislosti s nárokom na nemajetkovú ujmu poukazoval na porušenie práva na
prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov zaručeného čl. 48 ods. 2 Ústavy Slovenskej republiky a

práva na prejednanie veci v primeranom čase zaručeného čl. 6 ods. 1 Európskeho dohovoru o ochrane
ľudských práv a základných slobôd, súd poukazuje aj na odôvodnenie rozsudku Krajského súdu v Nitre
zo dňa 01.03.2012, sp. zn. 9Co/285/2011, v ktorom tento súd výslovne uviedol, že samotné porušenie
práva na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov patrí výlučne do právomoci ústavného súdu. Súd
preto nemohol skúmať porušenie ústavného práva na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov a

žiadne konanie, v ktorom by bol konštatovaný prieťah v konaní, sa neviedlo (žalobca to ani netvrdil ani
nepreukázal). Je však potrebné zdôrazniť, že aj v prípade, že by sa potvrdilo porušenie základných
práv žalobcu, aj v tomto prípade by bolo potrebné preukázať existenciu konkrétnej nemajetkovej ujmy.
Žalobca však vznik nemajetkovej ujmy nepreukázal.

Súd mal ďalej za to, že žalobca nepreukázal ani splnenie tretieho predpokladu zodpovednosti štátu za
škodu, keď nepreukázal existenciu priamej príčinnej súvislosti medzi nesprávnym úradným postupom
a uplatňovanou majetkovou a nemajetkovou škodou. Ak by aj žalobca vznik majetkovej škody a
nemajetkovej ujmy preukázal, žalobca nepreukázal, že by mu tvrdené náklady nevznikli aj tak. Žalobca
totiž nepreukázal, že by v prípade dodržania zákonnej lehoty na vydanie poverenia na vykonanie

exekúcie došlo priamo úmerne k skoršiemu vymoženiu pohľadávky a skoršiemu skončeniu exekučného
konania.Keďže žalobca nepreukázal splnenie všetkých zákonných predpokladov zodpovednosti štátu za škodu
spôsobenú nesprávnym úradným postupom, súd návrh žalobcu ako nedôvodný v celom rozsahu
zamietol.

Pokiaľ žalovaná vzniesla námietku premlčania, súd mal za to, že táto nie je opodstatnená. Podľa
§ 19 ods. 1 zákona č. 514/2003 Z. z. právo na náhradu škody sa premlčí za tri roky odo dňa, keď
sa poškodený dozvedel o škode. V danom prípade mohlo dôjsť k vzniku škody resp. nemajetkovej
ujmy u žalobcu najskôr po uplynutí 15-dňovej lehoty odo dňa doručenia žiadosti o udelenie poverenia

na vykonanie exekúcie (17.09.2009), teda dňa 02.10.2009. Prvé žiadosti o predbežné prerokovanie
nároku na náhradu škody, počas ktorého predbežného prerokovania nároku neplynie premlčacia doba,
boli doručené žalovanej (podľa jej vyjadrenia) dňa 23.04.2012. Návrh žalobcu na začatie konania bol
doručený súdu dňa 27.09.2012, teda pred uplynutím 3-ročnej premlčacej doby.

O náhrade trov konania súd rozhodol podľa § 142 ods. 1 O.s.p. Keďže úspešnej žalovanej vo veci v

konaní žiadne trovy nevznikli (aspoň zo spisu nevyplývajú), súd jej ich náhradu proti žalobcovi, ktorý vo
veci úspech nemal, nepriznal.

Poučenie:

Proti tomuto rozsudku možno podať odvolanie do 15 dní odo dňa jehoodoručenia prostredníctvom
Okresného súdu Bratislava II na Krajský súd Bratislava, písomne, v dvoch vyhotoveniach.

V odvolaní sa má popri všeobecných náležitostiach (§ 42 ods. 3 O.s.p.) uviesť, proti ktorému
rozhodnutiusmeruje,vakomrozsahusanapáda,včomsatotorozhodnutie alebopostup súdupovažuje
za nesprávny a čoho sa odvolateľ domáha (§ 205 ods. 1 O.s.p.).

Podľa § 205 ods. 1 O.s.p., odvolanie proti rozsudku alebo uzneseniu, ktorým bolo rozhodnuté vo veci
samej, možno odôvodniť len tým, že
a) v konaní došlo k vadám uvedeným v § 221 ods. 1 O.s.p.,
b) konanie má inú vadu, ktorá mohla mať za následok nesprávne rozhodnutie vo veci,
c) súd prvého stupňa neúplne zistil skutkový stav veci, pretože nevykonal navrhnuté dôkazy, potrebné

na zistenie zhodujúcich skutočností,
d) súd prvého stupňa dospel na základe vykonaných dôkazov k nesprávnym skutkovým zisteniam,
e) doteraz zistený skutkový stav neobstojí, pretože sú tu ďalšie skutočnosti alebo iné dôkazy, ktoré
doteraz neboli uplatnené (§ 205a O.s.p.),
f) rozhodnutie súdu prvého stupňa vychádza z nesprávneho právneho posúdenia veci.

Ak povinný dobrovoľne nesplní, čo mu ukladá vykonateľné rozhodnutie, oprávnený
môže podať návrh na vykonanie exekúcie podľa osobitného zákona; ak ide o rozhodnutie o výchove
maloletých detí, návrh na súdny výkon rozhodnutia.