Rozsudok Rozhodnutie bolo vynesené dňa streda 13. júl 2011

Súd: Okresný súd Veľký Krtíš
Spisová značka: 7Cb/34/2009

Identifikačné číslo súdneho spisu: 6209201039
Dátum vydania rozhodnutia: 13. 07. 2011
Meno a priezvisko sudcu, VSÚ: JUDr. Drahomíra Dibdiaková

ECLI: ECLI:SK:KSBB:2011:6209201039.1

ROZSUDOK V MENE

SLOVENSKEJ REPUBLIKY

Krajský súd v Banskej Bystrici ako súd odvolací v senáte zloženom z predsedníčky senátu JUDr.

Drahomíry Dibdiakovej, členiek senátu JUDr. Evy Michalcovej a JUDr. Evy Kmeťovej v právnej veci
žalobcu GE Money, a.s., Bottova 7, Bratislava, IČO: 17 324 220, právne zast. MCGA & legal, s.r.o.,
Partizánska 2, Bratislava, IČO: 36 715 662 proti žalovanej V. V., nar. XX.X.XXXX, bytom S. XXX, zast.
JUDr. Ľubomírom Hrežďovičom, advokátom, AK Rudlovská 2, Banská Bystrica o zaplatenie 11.333,03
Eur s prísl., o odvolaní žalobcu aj žalovanej proti rozsudku Okresného súdu vo Veľkom Krtíši č.k. 7Cb
34/2009-199, IČS: 6209201039 zo dňa 9. februára 2011 takto

r o z h o d o l :

Rozsudok Okresného súdu vo Veľkom Krtíši č.k. 7Cb 34/2009-199, IČS: 6209201039 zo dňa 9. februára

2011 p o t v r d z u j e .

Žiadny z účastníkov nemá právo na náhradu trov odvolacieho konania.

Proti rozhodnutiu odvolacieho súdu je prípustné dovolanie.

o d ô v o d n e n i e :

Okresný súd vo Veľkom Krtíši napadnutým rozsudkom zaviazal žalovanú zaplatiť žalobcovi 11.100,68
Eursúrokomzomeškaniavovýške6%ročnezosumy11.333,03Eurod8.augusta2005do27.februára
2006 a zo sumy 11.100,68 Eur od 28. februára 2006 do zaplatenia, všetko do 3 dní od právoplatnosti
rozsudku. Vo zvyšku súd návrh žalobcu zamietol a rozhodol, že žiadny z účastníkov nemá právo na
náhradu trov konania.

Podanou žalobou sa žalobca domáhal voči žalovanej zaplatenia 11.333,03 Eur s prísl. titulom vrátenia

úveru, poskytnutého na základe zmluvy o úvere, uzavretej dňa 15. marca 2005 podľa § 2 písm.b/
zák.č. 258/2001 Z.z. o spotrebiteľských úveroch a § 497 Obch.zák., súčasťou ktorej boli Všeobecné
obchodné podmienky žalobcu (VOP). Úver vo výške 262.500,-Sk (8.713,40 Eur) bol poskytnutý na
nákup motorového vozidla a žalovaná sa ho zaviazala vrátiť v 48 pravidelných mesačných splátkach
po 9.441,40 Sk (313,40 Eur). Na základe poistnej udalosti, ku ktorej došlo dňa 25. mája 2005, zanikla v
zmyslebodu4.5.2VOPzmluva,atodňom27.júna2005,nazákladečohožalobcavypracovalkalkuláciu,
podľa ktorej jeho pohľadávka voči žalovanej predstavuje 11.333,03 Eur s tým, že podľa čl. 5 bod 5.1

VOP si žalobca uplatnil aj úroky z omeškania vo výške 0,2% denne. Žalovaná namietala proti výške
žalobcovej pohľadávky aj proti úrokom z omeškania vo výške 0,2% denne, ktoré sú podľa nej v rozpore
s pravidlami poctivého obchodného styku a vzniesla aj námietku premlčania žalobcovej pohľadávky.

Súd prvého stupňa v tejto veci rozhodol najprv rozsudkom č.k. 7Cb 34/2009-102 zo dňa 5. mája 2010
tak, že návrh žalobcu zamietol v celom rozsahu z dôvodu premlčania žalobcovho nároku v 3-ročnejpremlčacejlehote,ktorázačalaplynúťdňa28.júna2005(pozánikuzmluvydňa27.júna2005)auplynula
dňom 28. júna 2008; žalobca podal návrh na súd až dňa 13. marca 2009. Súd prvého stupňa tiež
považoval dohodu o tom, že za požičanú sumu 262.500,-Sk bola žalovaná povinná spolu s poplatkami

za havarijné poistenie vrátiť žalobcovi v sume 526.401,61 Sk a bez poplatkov za havarijné poistenie v
sume 453.187,20 Sk, za dohodu v rozpore s dobrými mravmi. Rovnako v rozpore s dobrými mravmi
považoval súd aj žalobcom uplatňovaný úrok z omeškania dohodnutý vo výške 0,2% denne.

Krajský súd v Banskej Bystrici ako súd odvolací na odvolanie žalobcu rozsudok súdu prvého stupňa
č.k. 7Cb 34/2009-102 zo dňa 5. mája 2010 zrušil a vec mu vrátil na ďalšie konanie s právnym

názorom, že pri posudzovaní žalobcovho nároku je potrebné vychádzať z príslušných ustanovení
Obchodného zákonníka a zák.č. 258/2001 Z.z. o spotrebiteľských úveroch s tým, že pokiaľ je
zmluva o spotrebiteľskom úvere platne uzavretá, pri posudzovaní žalobcom uplatneného nároku je
potrebné vychádzať z práv a povinností dohodnutých zmluvnými stranami. V zmysle § 261 ods.3
písm.d/ Obch.zák. sa úverová zmluva bez ohľadu na povahu účastníkov zmluvného vzťahu spravuje
Obchodným zákonníkom a z príslušných ustanovení Obchodného zákonníka mal súd prvého stupňa

vychádzať aj pri posudzovaní žalovanou vznesenej námietke premlčania, preto odvolací súd považoval
záver súdu prvého stupňa o premlčaní práva žalobcu v 3-ročnej premlčacej lehote za nesprávny.

Súd prvého stupňa sa pri ďalšom prejednaní veci riadil právnym názorom odvolacieho súdu a dospel
k záveru, že zmluva o úvere uzavretá medzi žalobcom a žalovanou dňa 15. marca 2005 bola platne
uzavretá, v súlade s príslušnými ust. zák.č. 258/2001 Z.z. o spotrebiteľských úveroch v znení, platnom

ku dňu uzavretia zmluvy. V časti týkajúcej sa podmienok určujúcich omeškanie s platbou (bod 5 VOP),
kde bol dojednaný úrok z omeškania vo výške 0,2% denne z dlžnej sumy, čo je úrok vo výške 73%
ročne, považoval súd prvého stupňa toto za dojednanie v rozpore so zásadami poctivého obchodného
styku, nakoľko predstavuje viac ako 12-násobné prekročenie prípustnej výšky úrokov z omeškania,
ktoré v marci roku 2005 bolo stanovené podľa § 517 ods.2 Obč.zák. a § 3 vl. nar. č. 87/1995 Z.z.

vo výške 6% p.a. Pokiaľ sa týka opätovne vznesenej námietky premlčania zo strany žalovanej, súd
prvého stupňa sa riadil právnym názorom vysloveným odvolacím súdom vo vyššie uvedenom uznesení
a túto posudzoval podľa príslušných ustanovení Obch.zák., v zmysle ktorých 4-ročná premlčacia lehota
pre uplatnenie práva žalobcu na súde začala plynúť dňa 28. júna 2005 a jej koniec pripadá na 28.
júna 2009. Nakoľko žalobca svoju pohľadávku voči žalovanej z úverovej zmluvy uplatnil žalobou na

súde dňa 13. marca 2009, nedošlo k premlčaniu jeho práva. Pokiaľ žalovaná namieta nesprávnosť
výpočtu kompenzácie ušlých výnosov ako časti žalobcovej pohľadávky uplatnenej vo výške 4.672,15
Eur (140.753,32 Sk), súd poukázal na bod 4.5.2 VOP, v zmysle ktorého pri finančnom vysporiadaní
v prípade havarijného poistenia, ak dôjde k úplnému zničeniu vozidla, patrí žalobcovi ako veriteľovi
okrem splatných pohľadávok - nezaplatených splátok úveru, zmluvných pokút do dátumu prijatia

poistného plnenia a istiny všetkých budúcich splátok od dátumu prijatia poistného plnenia do konca
úverovej zmluvy, aj primeraná kompenzácia ušlých výnosov vyčíslených veriteľom. Žalovaná žiadnym
konkrétnym spôsobom nespochybnila výpočet žalobcom uplatnenej kompenzácie ušlých výnosov, súd
preto akceptoval predloženú kompenzáciu a v rámci uplatňovaného nároku žalobcu uložil žalovanej
povinnosť zaplatiť aj uvedenú sumu.

Pokiaľ ide o uplatňovaný nárok žalobcu na zaplatenie 11.333,03 Eur, súd priznal žalobcovi istinu
11.100,68 Eur. Návrh zamietol v časti 232,35 Eur, ktorú sumu zaplatila žalovaná žalobcovi po vykonaní
kalkulácie dňa 27. februára 2006, ako aj v uplatnených úrokoch z omeškania prevyšujúcich výšku 6%
p.a. S poukazom na § 3, § 39 a § 41 Obč.zák. považoval žalobcom uplatnený úrok z omeškania vo
zvyšnej časti za nárok, ktorý je v rozpore s dobrými mravmi a zmluvu uzavretú medzi účastníkmi konania

v časti dojednaného úroku z omeškania, za neplatnú.

O náhrade trov konania rozhodol súd prvého stupňa podľa § 142 ods.2 O.s.p. tak, že žiaden z účastníkov
nemá právo na náhradu trov vzhľadom na ich čiastočný úspech v konaní. Žalobca bol úspešný v
priznanej žalovanej pohľadávke vo výške 11.100,68 Eur a príslušenstva vo výške 6%, neúspešný bol
v nepriznaní 232,35 Eur istiny a úroku z omeškania, výška ktorého predstavovala 0,2% denne, čo je

67% ročne, t.j. 40.995,18 Eur. Súd prvého stupňa poukázal na rozsudok Najvyššieho súdu SR ako súdu
dovolaciehosp.zn.1MCdo1/2004zodňa27.apríla2004,podľaktoréhoprocesnýúspechžalobcuvčastitýkajúcej sa celej žalovanej pohľadávky a jeho neúspech iba v príslušenstve (v úrokoch z omeškania)
nemožno v odôvodnených prípadoch pri rozhodovaní o náhrade trov konania považovať za neúspech v
pomerne nepatrnej časti podľa § 142 ods.3 O.s.p., ale za čiastočný úspech v zmysle § 142 ods.2 O.s.p.

Proti tomuto rozsudku podal v zákonnej lehote odvolanie žalobca aj žalovaný.

Žalobca podal odvolanie v časti zamietnutého úroku z o meškania a proti výroku o náhrade trov konania
a navrhol, aby odvolací súd rozsudok súdu prvého stupňa zmenil tak, že žalovanú zaviaže zaplatiť úrok
z o meškania vo výške 0,2% denne zo sumy 11.333,03 Eur od 8. augusta 2005 do 27. februára 2006 a
zo sumy 11.100,67 Eur od 28. februára 2006 až do zaplatenia a nahradiť žalobcovi na trovách konania
679,50 Eur za súdny poplatok na súde prvého stupňa a 5.297,28 Eur na trovách právneho zástupcu.

Žalobca v odvolaní namietal, že pri rozhodovaní o úrokoch z omeškania mal súd prvého stupňa
vychádzať z dohody v uzavretej zmluve. Uviedol, že v zmysle § 768f/ Obch.zák. sa v tomto prípade
vzhľadom na dátum vzniku zmluvy omeškanie neposudzuje podľa § 369 ods.1 Obch.zák. v znení
platnom a účinnom od 15. januára 2009 (novela Obch.zák. zákonom č. 454/2008 Z.z.), v zmysle
ktorého ak záväzok vznikol zo spotrebiteľskej zmluvy a dlžníkom je spotrebiteľ, možno dohodnúť

úroky z omeškania najviac do výšky ustanovenej podľa predpisov občianskeho práva. Poukázal na
viaceré rozhodnutia odvolacích súdov Slovenskej republiky, ktoré posudzovali dohodnutý zmluvný úrok
z omeškania v obchodnoprávnych vzťahoch aj z hľadiska zásad poctivého obchodného styku a úroky
z omeškania dohodnuté napr. vo výške 0,18%, resp. 0,1% z dlžnej čiastky denne nepovažovali za
dohodnuté v rozpore so zásadami poctivého obchodného styku. Vzťah medzi účastníkmi konania

je vzťahom obchodnoprávnym, preto sa v zmysle ustanovení Obch.zák. spravuje vždy Obchodným
zákonníkom, a teda aj úroky z omeškania sa posudzujú podľa Obchodného zákonníka s tým, že ich
výška má vyplývať z dohody účastníkov v zmluve (§ 369 ods.1 Obch.zák.). Žalobca nesúhlasil ani s
rozhodnutím súdu prvého stupňa o trovách konania podľa § 142 ods.2 O.s.p. Namietal, že s poukazom
na § 142 ods.3 O.s.p., ako aj z dôvodu, že žalobca má právo na uplatnený úrok z omeškania v plnej

výške a k nepriznaniu náhrady trov konania došlo v dôsledku zamietnutia úroku z omeškania vo výške
presahujúcej 6% ročne, žalobca má právo na náhradu trov konania v plnom rozsahu.

Žalovaná podala odvolanie proti výroku rozsudku, ktorým bola zaviazaná zaplatiť žalobcovi istinu
11.100,68 Eur s prísl. a aj proti súvisiacemu výroku o náhrade trov konania.

Žalovaná nesúhlasí s rozsudkom súdu prvého stupňa a tvrdí, že z jeho strany došlo k nesprávnemu

právnemu posúdeniu veci, čomu predchádzalo právne stanovisko odvolacieho súdu, a to najmä z
dôvodu, že neboli použité správne ustanovenia právneho predpisu a tiež nebol dostatočne zistený
skutkový stav. Základnou otázkou pre posúdenie oprávnenosti nároku žalobcu z hľadiska premlčania
je vyriešenie toho, či premlčanie v prejednávanom spore treba posudzovať ako obchodnoprávny vzťah,
kde je 4-ročná premlčacia lehota, alebo ako občianskoprávny vzťah, kde je v Občianskom zákonníku

upravená 3-ročná premlčacia lehota. Napriek právnemu názoru odvolacieho súdu v zrušujúcom
ustanovení v tejto veci žalovaná odkazuje na zmenu v ustálenej judikatúre, a to na uznesenie
Najvyššieho súdu SR ako súdu dovolacieho sp.zn. 5 M Cdo 20/2009 zo dňa 25. januára 2011, o ktoré
sa žalovaná opiera pri právnej argumentácii podaného odvolania. Pri posudzovaní predmetnej veci
je potrebné vychádzať aj zo zák.č. 634/1992 Z.z. o ochrane spotrebiteľa, ktorý bol zrušený až zák.č.

250/2007 Z.z. a ktorý v § 23a/ definuje spotrebiteľské zmluvy ako zmluvy, ktoré sú uzavreté podľa
Občianskeho zákonníka, Obchodného zákonníka, ako aj všetky iné zmluvy, charakteristickým znakom
ktorýchje,žesauzatvárajúvoviacerýchprípadochajeobvyklé,žespotrebiteľobsahzmluvypodstatným
spôsobom neovplyvňuje. Ide o tzv. typovú zmluvu, ktorá bola použitá žalobcom aj v tomto prípade. Na
spotrebiteľské zmluvy sa primerane použijú ust. Zákona o ochrane spotrebiteľa, z čoho vyplýva, že

typové zmluvy nesmú obsahovať neprimerané podmienky a ani podmienky, ktoré sú v rozpore s dobrými
mravmi.

Zmluva uzavretá v tomto prípade má podľa žalovanej charakter občianskoprávnej zmluvy, preto
pokiaľ v osobitnom predpise zák.č. 258/2001 Z.z. o spotrebiteľských úveroch nie je upravený inštitútpremlčania, je potrebné premlčanie posudzovať podľa príslušných ustanovení všeobecného predpisu,
ktorým je Občiansky zákonník. Spotrebiteľské zmluvy nesmú obsahovať neprimeranú podmienku, teda
také ustanovenia, ktoré spôsobujú značnú nerovnováhu v právach a povinnostiach zmluvných strán

v neprospech spotrebiteľa. Neprijateľnou podmienkou je preto aj úprava VOP ohľadne predĺženia
premlčacej lehoty. Žalovaná tiež poukázala na to, že s uplatnením Obchodného zákonníka je spojená
dlhšia premlčacia lehota než v Občianskom zákonníku. Zákonom č. 150/2004 Z.z. s účinnosťou od
11. apríla 2004 boli do Občianskeho zákonníka začlenené ustanovenia o spotrebiteľských zmluvách,
pričom táto právna úprava má základ v Smernici Rady č. 93/13/EHS o nekalých podmienkach v

spotrebiteľských zmluvách a podľa § 897 ods.3 zák.č. 150/2004 Z.z. sa spotrebiteľské zmluvy, ktoré
boli uzavreté predo dňom nadobudnutia účinnosti tohto zákona musia dať do súladu s príslušnými
ustanoveniami Občianskeho zákonníka upravujúcimi spotrebiteľské zmluvy. V opačnom prípade budú
príslušné ustanovenia spotrebiteľských zmlúv po uplynutí 3 mesiacov od 1. apríla 2004 neplatné. Zo
strany žalobcu k takejto úprave zmluvy nedošlo. Najvyšší súd SR v uznesení sp.zn. 5 M Cdo 20/2009
jednoznačne dospel k záveru, že v tzv. spotrebiteľských zmluvách nie je možné aplikovať ustanovenia

Obch.zák. v otázke premlčania, preto ide o nesprávne právne posúdenie veci. Spotrebiteľskou zmluvou
je každá zmluva, ktorú uzatvára dodávateľ so spotrebiteľom, a to bez ohľadu na právnu formu. Ide teda
o špeciálnu zmluvu, ktorá prekračuje rámec Obchodného zákonníka. Ustanovenia o spotrebiteľských
zmluvách sa majú podľa žalovanej použiť vždy vtedy, ak je to na prospech zmluvnej strany, ktorá je
spotrebiteľom. Je nesporné, že otázka premlčacej lehoty počítanej podľa Občianskeho zákonníka je v

danom prípade pre žalovanú výhodnejšia.

Žalovaná preto jednoznačne tvrdí, že došlo k premlčaniu práva žalobcu v 3-ročnej premlčacej lehote.
Nakoľko žalovaná neustále uplatňuje premlčanie nároku žalobcu, nepovažovala za potrebné vznášať
konkrétne námietky voči žalobcom uplatnenej kompenzácii ušlých výnosov.

Krajský súd v Banskej Bystrici ako súd odvolací vec prejednal podľa § 212 ods.1 a § 214 ods.2 O.s.p. bez

nariadenia pojednávania, pričom podľa § 211 ods.2 a § 156 ods.3 O.s.p. bolo miesto a čas vyhlásenia
rozhodnutia odvolacieho súdu oznámené na úradnej tabuli súdu.

Podľa § 1 ods.1 zák.č. 258/2001 Z.z. o spotrebiteľských úveroch, platného k 15. marcu 2005, tento zákon
upravuje niektoré podmienky poskytovania spotrebiteľského úveru, náležitosti zmluvy o spotrebiteľskom
úvere,spôsobvýpočtucelkovýchnákladovspotrebiteľavspojenísposkytovanímspotrebiteľskéhoúveru

a ďalšie opatrenia na ochranu spotrebiteľa.

Podľa § 497 Obch.zák., zmluvou o úvere sa zaväzuje veriteľ, že na požiadanie dlžníka poskytne v jeho
prospech peňažné prostriedky do určitej sumy a dlžník sa zaväzuje poskytnuté peňažné prostriedky
vrátiť a zaplatiť úroky.

Podľa§261ods.3písm.d/Obch.zák.,toutočasťouzákonasaspravujúbezohľadunapovahuúčastníkov

záväzkové vzťahy zo zmluvy o predaji podniku alebo jeho časti (§ 476), zmluvy o úvere (§ 497), zmluvy
o kontrolnej činnosti (§ 591), zasielateľské zmluvy (§ 601), zmluvy o prevádzke dopravného prostriedku
(§ 638), zmluvy o tichom spoločenstve (§ 673), zmluvy o otvorení akreditívu (§ 682), zmluvy o inkase
(§ 692), zmluvy o bankovom uložení veci (§ 700), zmluvy o bežnom účte (§ 708) a zmluvy o vkladovom
účte (§ 716).

Podľa § 397 Obch.zák., ak zákon neustanovuje pre jednotlivé práva inak, je premlčacia doba 4 roky.

Podľa § 1 ods.2 Obch.zák., právne vzťahy uvedené v ods.1 sa spravujú ustanoveniami tohto zákona. Ak
niektoré otázky nemožno riešiť podľa týchto ustanovení, riešia sa podľa predpisov občianskeho práva.
Ak ich nemožno riešiť ani podľa týchto predpisov, posúdia sa podľa obchodných zvyklostí, a ak ich niet,
podľa zásad, na ktorých spočíva tento zákon.Podľa § 265 Obch.zák., výkon práva, ktorý je v rozpore so zásadami poctivého obchodného styku,
nepožíva právnu ochranu.

Podľa § 53 ods.1 Obč.zák., spotrebiteľské zmluvy nesmú obsahovať ustanovenia, ktoré spôsobujú

značnú nerovnováhu v právach a povinnostiach zmluvných strán v neprospech spotrebiteľa (ďalej len
„neprijateľná podmienka“). To neplatí, ak ide o zmluvné podmienky, ktoré sa týkajú hlavného predmetu
plnenia a primeranosti ceny, ak tieto zmluvné podmienky sú vyjadrené určito, jasne a zrozumiteľne alebo
ak boli neprijateľné podmienky individuálne dojednané.

V § 53 ods.4 Obč.zák. sú uvedené niektoré ustanovenia v spotrebiteľskej zmluve, ktoré sa považujú za
neprijateľné podmienky s tým, že neprijateľné podmienky upravené v spotrebiteľských zmluvách sú v

zmysle § 53 ods.5 Obč.zák. neplatné.

Žalobca a žalovaná uzavreli dňa 15. marca 2005 Zmluvu o úvere na nákup vozidla, v ktorej sa žalobca
ako veriteľ zaviazal poskytnúť žalovanej úver vo výške 262.500,-Sk (8.713,40 Eur), a to zaplatením
rozdielu medzi cenou vozidla a čiastkou zaplatenou žalovanou, formou doplatenia kúpnej ceny na účet
dílera. V zmluve o úvere boli dohodnuté podmienky splácania úveru (pravidelnými mesačnými splátkami

v počte 48 vo výške 10.966,70 Sk každá splátka splatná vždy 15. dňa v mesiaci počnúc od 15. apríla
2005 s tým, že celková výška mesačnej splátky bola tvorená splátkou úveru vo výške 9.441,40 Sk a
nákladov na havarijné poistenie vo výške 1.525,30 Sk). Neoddeliteľnou súčasťou zmluvy o úvere boli
všeobecné obchodné podmienky zmluvy o úvere spoločnosti žalobcu (VOP). Z údajov uvedených na
zmluve o úvere je zrejmé, že žalovaná uzavrela zmluvu ako fyzická osoba - spotrebiteľ a pri uzatváraní

zmluvy nekonala v rámci podnikateľskej činnosti.

Odvolací súd súhlasí so záverom súdu prvého stupňa v tom, že zmluva o úvere uzavretá dňa 15. marca
2005 bola uzavretá platne, sú v nej obsiahnuté aj náležitosti vyžadované v tom čase platným zák.č.
258/2001 Z.z. o spotrebiteľských úveroch tak, ako je to bližšie uvedené v odôvodnení rozhodnutia súdu
prvého stupňa.

Občiansky zákonník zmluvu o úvere neupravuje, základné náležitosti zmluvy o úvere sú upravené
iba v Obchodnom zákonníku (cit. § 497). Je potrebné tiež uviesť, že zák.č. 258/2001 Z.z. o
spotrebiteľských úveroch platný a účinný v čase uzavretia zmluvy, ktorý upravoval podmienky
poskytovania spotrebiteľských úverov, tiež neobsahoval definíciu samotnej úverovej zmluvy. V
zmysle cit. § 261 ods.3 Obch.zák. sa úverová zmluva uzavretá medzi účastníkmi konania spravuje

príslušnými ustanoveniami Obchodného zákonníka, upravujúcimi obchodné záväzkové vzťahy (tretia
časť Obch.zák.), a to bez ohľadu na povahu zmluvných strán, teda bez ohľadu na to, že žalovaná
neuzavrela zmluvu ako podnikateľka, ale ako spotrebiteľ.

Obchodný zákonník síce upravuje zmluvu o úvere, neobsahuje však žiadnu úpravu spotrebiteľských
zmlúv, preto s poukazom na cit. § 1 ods.2 Obch.zák. pri aplikácii hmotného práva pri posudzovaní práv

a povinností z úverovej zmluvy, ktorá je zároveň aj zmluvou spotrebiteľskou, je potrebné vychádzať
aj z príslušných ustanovení Občianskeho zákonníka, upravujúcich spotrebiteľské zmluvy. Aplikácia
Občianskeho zákonníka prichádza do úvahy len na vyriešenie otázok, ktoré nie je možné vyriešiť podľa
Obchodného zákonníka.

Úprava spotrebiteľských zmlúv sledujúca ochranu spotrebiteľa bola v Občianskom zákonníku

ustanovená zák.č. 150/2004 Z.z. s účinnosťou od 1. apríla 2004, ktorým tiež došlo k prevzatiu viacerých
právnych aktov Európskej únie, okrem iného aj Smernice Rady č. 93/13/EHS z 5. apríla 1993 o nekalých
podmienkach v spotrebiteľských zmluvách. V zmysle § 879f/ ods.3 a 4 OZ spotrebiteľské zmluvy
uzavreté predo dňom nadobudnutia účinnosti tohto zákona mali byť dané do súladu s ust. § 53 a 54 cit.
zákona (spotrebiteľské zmluvy o práve užívať budovu alebo jej časť aj s ust. § 55 ods.1 a § 57) do 3

mesiacov odo dňa nadobudnutia účinnosti tohto zákona, t.j. do 3 mesiacov od 1. apríla 2004 s tým, žetie ustanovenia spotrebiteľských zmlúv, ktoré nie sú dané do súladu s ust. § 53, 54 a 57 cit. zákona sú
neplatné po uplynutí 3 mesiacov odo dňa nadobudnutia účinnosti zákona.

Ako už bolo uvedené, aplikácia Občianskeho zákonníka na úverovú zmluvu prichádza do úvahy len

na vyriešenie otázok, ktoré je nie možné vyriešiť podľa Obchodného zákonníka. Obchodný zákonník
v tretej časti, diel XI upravuje premlčanie komplexne, obsahuje úpravu predmetu premlčania, účinky
premlčania, začiatok a trvanie premlčacej doby, spočívanie a pretrhnutie premlčacej doby, ako aj
všeobecné obmedzenie premlčacej doby. Námietku premlčania, vznesenú v tomto prípade žalovanou,
nie je preto pri hodnotení trvania premlčacej doby možné posudzovať podľa Občianskeho zákonníka.

Úprava spotrebiteľských zmlúv v Občianskom zákonníku ustanovuje, že spotrebiteľské zmluvy nesmú

obsahovať ustanovenia, ktoré spôsobujú značnú nerovnováhu v právach a povinnostiach zmluvných
strán v neprospech spotrebiteľa, tzv. neprijateľné zmluvné podmienky. Ustanovuje tiež, že zmluvné
podmienky upravené spotrebiteľskou zmluvou sa nemôžu odchýliť od Občianskeho zákonníka v
neprospech spotrebiteľa (§ 54 Obč.zák.). Nerieši však prednosť úpravy Občianskeho zákonníka ako
všeobecného zákona pred Obchodným zákonníkom ako zákonom špeciálnym v takej otázke, v ktorej

nejde o podmienku dohodnutú v zmluve. Je možné súhlasiť so žalovanou v tom, že počítanie premlčacej
lehoty podľa Občianskeho zákonníka je v tomto konkrétnom prípade pre ňu výhodnejšie, neznamená
to však, že úprava premlčania, resp. dĺžky premlčacej lehoty podľa Obchodného zákonníka by bola
vždy pre spotrebiteľa nevýhodnejšia. Výhodnosť, resp. nevýhodnosť aplikácie úpravy Obchodného
zákonníka na premlčanie pre spotrebiteľa bude závisieť od konkrétneho prípadu, teda od uplatneného

nároku a postavenia spotrebiteľa v spore. Ako už bolo uvedené, zo zákonnej úpravy spotrebiteľských
zmlúv nevyplýva požiadavka posudzovať dĺžku premlčacej lehoty v tomto prípade podľa úpravy
Občianskeho zákonníka (3-ročná všeobecná premlčacia lehota) a nie podľa Obchodného zákonníka (4-
ročná premlčacia lehota).

Zákon zakotvuje všeobecné pravidlá pre dojednávanie podmienok v spotrebiteľských zmluvách tak,

že tieto zmluvy nesmú obsahovať tzv. nevýhodné podmienky, pričom demonštratívny výpočet týchto
neprijateľných podmienok, ktoré sa vyskytujú najčastejšie v spotrebiteľských zmluvách, je uvedené v
§ 53 ods.3 Obč.zák.. Zmluvné podmienky, teda konkrétne dojednania v spotrebiteľských zmluvách,
sa nemôžu odchýliť od ustanovení zákona (§ 54 ods.1 Obč.zák.). Cieľom tejto úpravy je ochrana
spotrebiteľa, ktorý je slabšou zmluvnou stranou, pretože nemôže ovplyvniť návrh zmluvy vopred

pripravenej dodávateľom, ktorý vzhľadom na ponúkané služby má vedomosti a skúsenosti a je tým oproti
spotrebiteľovi ako zmluvná strana zvýhodnený. Aplikácia Obchodného zákonníka v tomto prípade však
nevyplýva z dohody účastníkov v zmluve, ale priamo zo zákona tak, ako to už bolo vyššie uvedené.

Pokiaľ teda premlčacia lehota v prípade pohľadávky žalobcu uplatnenej v tomto konaní začala plynúť
od 28. júna 2005, čo bol deň, kedy sa právo mohlo uplatniť na súde (§ 391 ods.1 Obch.zák.), jej koniec

pripadá na 28. júna 2009 (§ 397 Obch.zák.). Keďže žalobca svoju pohľadávku voči žalovanej uplatnil
žalobou na súde dňa 13. marca 2009, nedošlo k premlčaniu jeho práva.

Rozhodnutie súdu prvého stupňa, ktorý sa pri posudzovaní žalovanou vznesenej námietky premlčania
riadil vyššie uvedeným právnym názorom odvolacieho súdu a k námietke premlčania neprihliadol,
považoval preto odvolací súd za správne.

Za správne považuje odvolací súd aj rozhodnutie súdu prvého stupňa pokiaľ ide o zamietnutie úrokov
z omeškania v časti prevyšujúcej 6% ročne. Súhlasí s hodnotením súdu prvého stupňa, že v zmluve
dohodnutý úrok z omeškania vo výške 0,2% denne je v rozpore so zásadami poctivého obchodného
styku, a navyše ide aj o dojednanie neplatné (s poukazom na § 53 ods.1 a § 53 ods.4 písm.k/ Obč.zák.
ide o neprijateľnú zmluvnú podmienku, ktorá je v zmysle § 53 ods.5 Obč.zák. neplatná). Povinnosť dať

spotrebiteľské zmluvy do súladu s ust. § 53 OZ vyplýva z ust. § 879f/ ods.3 a 4 Obč.zák., (pod sankciou
neplatnosti).Odvolací súd súhlasí aj s rozhodnutím súdu prvého stupňa o náhrade trov konania, keď súd prvého
stupňa pri posudzovaní miery úspechu a neúspechu jednotlivých účastníkov konania v tejto veci
prihliadol nielen k uplatnenej istine, ale aj k úrokom z omeškania. Rozhodnutie súdu prvého stupňa o

trovách konania podľa § 142 ods.2 O.s.p. považuje v tomto prípade odvolací súd za správne, a to aj s
poukazom na rozhodnutie Najvyššieho súdu SR ako súdu dovolacieho sp.zn. 1 M Cdo 1/2004 zo dňa 27.
apríla 2004, v zmysle ktorého procesný úspech žalobcu v časti týkajúcej sa celej žalovanej pohľadávky
a jeho neúspech iba v príslušenstve žalovanej pohľadávky (v úrokoch z omeškania) nemožno v
odôvodnených prípadoch - pri rozhodovaní o náhrade trov konania, považovať za neúspech v pomerne

nepatrnej časti podľa § 142 ods.3 O.s.p., ale je ho možné považovať za čiastočný úspech v zmysle §
142 ods.2 O.s.p.

Odvolací súd preto rozhodnutie súdu prvého stupňa podľa § 219 ods.1 O.s.p. ako vecne správne potvrdil
vo všetkých napadnutých výrokoch.

Odvolací súd zároveň v tejto veci pripustil v zmysle § 238 ods.3 O.s.p. dovolanie, pretože ide o
rozhodnutie po právnej stránke zásadného významu.

Odvolací súd za otázku zásadného právneho významu považuje zodpovedanie otázky, podľa akej
právnej úpravy, či podľa úpravy Občianskeho zákonníka alebo podľa Obchodného zákonníka má
byť posudzované premlčanie v prípade nárokov, uplatnených zo zmlúv o úvere, ktoré sú zároveň aj
spotrebiteľskými zmluvami.

V tejto súvislosti poukazuje odvolací súd na rozdielnu rozhodovaciu prax súdov v Slovenskej republike,

a to aj odvolacích pri aplikácii hmotného práva ohľadne počítania dĺžky premlčacej lehoty. Podľa názoru
súdu ide o otázku, ktorá je významná aj z hľadiska rozhodovacej činnosti súdov v budúcnosti pri
rozhodovaní podobných prípadov.

Ani rozhodnutie Najvyššieho súdu Slovenskej republiky ako súdu dovolacieho sp.zn. 5 M Cdo 20/2009
zo dňa 25. januára 2011 túto otázku nerieši, nakoľko v uvedenom prípade išlo o uplatnenie nároku

zo zmluvy o pripojení uzavretej so spotrebiteľom. Zmluva o pripojení je upravená zák.č. 610/2003 Z.z.
o elektronických komunikáciách, ktorý zákon premlčanie neupravuje, preto sa tento prípad posudzuje
podľa Občianskeho zákonníka s tým, že dohoda zmluvných strán v zmluve o použití Obchodného
zákonníka na túto zmluvu (§ 262 ods.1 Obch.zák.) bola považovaná za neprijateľnú podmienku. V
prejednávanej veci však ide o úverovú zmluvu, ktorá je upravená výlučne len v Obchodnom zákonníku,

preto aj aplikácia príslušných ustanovení Obchodného zákonníka je dôsledkom zákonnej úpravy, a nie
dohody účastníkov. Vzhľadom na množstvo sporov, a najmä na rozdielne rozhodovanie odvolacích
súdov, pripustil odvolací súd proti svojmu rozhodnutiu dovolanie.

O trovách odvolacieho konania odvolací súd rozhodol podľa § 224 ods.1 a § 142 ods.1 O.s.p. tak, že
žiadny z účastníkov konania nemá právo na ich náhradu. Odvolanie podali obidvaja účastníci konania,

pričom ani jeden z nich nebol vo svojom odvolaní úspešný.

Poučenie:

Proti tomuto rozhodnutiu nie je odvolanie prípustné.