Rozsudok ,
Zmeňujúce Rozhodnutie bolo vynesené dňa streda 21. október 2015

Súd: Krajský súd Trnava
Spisová značka: 10Co/282/2014

Identifikačné číslo súdneho spisu: 2698899850
Dátum vydania rozhodnutia: 21. 10. 2015
Meno a priezvisko sudcu, VSÚ: Mgr. Dušan Čimo

ECLI: ECLI:SK:KSTT:2015:2698899850.9

ROZSUDOK V MENE

SLOVENSKEJ REPUBLIKY

Krajský súd v Trnave v senáte zloženom z predsedu Mgr. Dušana Čima a sudcov JUDr. Zlatice Javorovej

a JUDr. Jána Mihala v právnej veci navrhovateľa: Ing. R. E., nar. XX. V. XXXX, bytom L. K., T. XXXX,
zast. advokátom: JUDr. Albín Kostolanský, Malacky, Záhorácka 53, proti odporkyni: D. E., nar. XX. R.
XXXX, bytom L. K. XXX, o vyporiadanie bezpodielového spoluvlastníctva, o odvolaní navrhovateľa proti
rozsudku Okresného súdu Senica z 12. februára 2014 č. k. 5C 146/1998 - 892 takto

r o z h o d o l :

Odvolací súd napadnutý rozsudok súdu prvého stupňa vo veci samej m e n í tak, že :

I. zisťuje, že do bezpodielového spoluvlastníctva účastníkov patria :

1/ nehnuteľnosti zapísané na LV č. XXXX pre obec a katastrálne územie L. K. ako rodinný dom č. XXX
na parcele registra „C“ č. 966/3 a parcela registra „C“ č. 966/3 - zastavané plochy a nádvoria vo výmere
675 m2 v hodnote 25.166,14 eur;

2/ nezastavaný stavebný pozemok zapísaný na LV č. XXXX pre obec a katastrálne územie L. K. ako
parcela registra „C“ č. 249/85 - ostatné plochy vo výmere 571 m2 v hodnote 1.366,56 eur;

3/ kuchynská linka typ Fina UKN (výrobca Mier Topoľčany) v hodnote 264,60 eur a

4/ 2 kusy skríň v hodnote 108,45 eur;

spolu veci v hodnote 26.905,75 eur a

II. bezpodielové spoluvlastníctvo vyporiadava tak, že do výlučného vlastníctva odporkyne prikazuje

všetky veci pod I. zhora a navrhovateľ je povinný zaplatiť odporkyni na vyrovnanie sumu 45.980,24 eur
do 30. novembra 2015.

V častiach poplatkovej povinnosti a trov konania účastníkov i štátu napadnutý rozsudok súdu prvého
stupňa p o t v r d z u j e .

Odporkyni nepriznáva náhradu trov odvolacieho konania.

o d ô v o d n e n i e :

Napadnutým rozsudkom súd prvého stupňa určil, že do bezpodielového spoluvlastníctva (ďalej len
„BSM“) účastníkov patria veci podľa výpočtu odvolacieho súdu zhora (súdom prvého stupňa inak
označené ako položky č. 1, 2, 5 a 6 celkového výpočtu) a okrem nich tiež sumy 1.659,70 eur ako
kúpna cena osobného automobilu výrobnej značky Škoda Forman 135 ŠPZ SED 01-62 (položka č.3), 370,68 eur za hnuteľné veci prevzaté navrhovateľom /zariadenie jedálne a 2 skrine/ (položka č.
4), 229,63 eur za elektroniku prevzatú navrhovateľom /už vyradenú/ (položka č. 7) a 116.606,21 eur
ako suma vynaložená z majetku patriaceho do BSM účastníkov na oddelený majetok navrhovateľa

(položka č. 8) s tým, že hodnotu majetku patriaceho do BSM ustálil sumou 145.771,97 eur. BSM
vyporiadal tak, že do výlučného vlastníctva navrhovateľa (s nadbytočnou identifikáciou tohto účastníka
i odporkyne v príslušnom čiastkovom výroku rozsudku tiež menom, priezviskom a dátumom narodenia,
u navrhovateľa potom aj jeho akademickým titulom) prikázal finančné prostriedky pod položkami 3, 4,
7 a 8 v celkovej hodnote 118.866,22 eur a do výlučného vlastníctva navrhovateľky všetky vo výroku

označené veci (položky 1, 2, 5 a 6 výpočtu) v celkovej hodnote 26.905,75 eur; na úplné finančné
vyrovnanie potom navrhovateľovi uložil zaplatiť odporkyni sumu 45.980,24 eur do 30. júna 2014. Obom
účastníkom uložil povinnosť zaplatiť Okresnému súdu Senica do 3 dní po právoplatnosti rozsudku súdny
poplatokzavyporiadanieBSMvsume4.373eur;vyslovil,žežiadenzúčastníkovnemáprávonanáhradu
trov konania a napokon každému z účastníkov uložil tiež povinnosť zaplatiť Okresnému súdu Senica
čiastočnú náhradu trov konania štátu a to navrhovateľovi v sume 807,02 eur a odporkyni v sume 772,99

eur, i tu do 3 dní po právoplatnosti rozsudku.

Rozhodnutie vo veci samej odôvodnil právne ust. §§ 143 - 145 a 147, § 148 ods. 1, § 148a ods. 1,
§ 149 a § 150 O. z. (Občianskeho zákonníka č. 40/1964 Zb., v znení neskorších zmien a doplnení),
vecne potom nad rámec konštatovania uzavretia manželstva účastníkov 21. februára 1987, zániku BSM

rozvodom manželstva s právoplatnosťou tzv. rozvodového rozsudku dňom 1. júna 1995 a neexistencie
dohody o vyporiadaní vedúcej k podaniu návrhu na súd predovšetkým záverom, podľa ktorého súčasť
tzv. masy BSM tvoria len veci a finančné prostriedky uvedené vo výroku rozsudku, keďže hnuteľné
veci, ktoré účastníci vlastnili, získali prevažne darom a už v minulosti si ich rozdelili a z týchto už len
veci prevzaté odporkyňou existujú, kým tie prevzaté navrhovateľom už boli vyradené a do vyporiadania

šlo zaradiť iba ich tzv. časovú hodnotu. V konaní sa nepodarilo preukázať existenciu žiadnych iných
vecí, súcich na vyporiadanie a obdobne ako u rozhodnutia rozsudkom bezprostredne predchádzajúcim
tomu napadnutému tentoraz (rozsudkom z 3. novembra 2010, zrušeným uznesením Krajského súdu v
Trnave z 22. mája 2012 sp. zn. 10Co/56/2011) do BSM nešlo započítať výnos z podnikania navrhovateľa
(podnikajúceho so súhlasom odporkyne, ktorý nemusel byť písomný), keďže takéto podnikanie bolo

aj podľa záverov dokazovania za pomoci znalkyne z odboru účtovníctva v rokoch 1990 - 1995 (ale
aj niekoľko rokov po zániku BSM) stratovým (čo ale rovnako platilo i o nemožnosti zohľadnenia pasív
vzniknutých pri podnikaní). So zreteľom k zákonom ustanovenému pravidlu nenadobúdania do BSM
vecí slúžiacich výkonu povolania len jedného z manželov iba do vlastníctva podnikajúceho navrhovateľa
patrili nehnuteľnosti, v ktorých tento účastník prevádzkoval reštauráciu a predajňu potravín, pretože

dohody o spoločnom podnikaní tu nebolo a vypomáhanie odporkyne nemalo charakter podnikateľskej
činnosti. To sa týkalo aj motorových vozidiel, traktora a nákupu hovädzieho dobytka, na druhej strane
však finančné prostriedky na obstaranie takéhoto majetku získané formou úverov splatených za trvania
manželstva účastníkov (teda z prostriedkov v režime BSM) sumami 1.706.979,70 niekdajších Sk, čiže
56.661,31 eur (úvery od T. T. a.s.) a 1.805.900 niekdajších Sk, čiže 59.944,90 eur (úver od L. G. P. a.s.), v

súčtepredstavujúcimiprávesumuoznačenúvýrokomnapadnutéhorozsudkuzapoložkuč.8zhora,bolo
nevyhnutné považovať za to, čo bolo zo spoločného vynaložené na oddelený majetok navrhovateľa. Pre
presah hodnôt takto získaných navrhovateľom nad hodnotou všetkých vecí tvoriacich masu BSM nebolo
možné navrhovateľovi prikázať žiadnu z nehnuteľností ani hnuteľných vecí, pretože v prípade opaku
by jeho výplatová povinnosť musela byť reprezentovaná ešte vyššou sumou, než aká bola uvedená

vo výroku tentoraz napadnutého rozsudku. K tej bolo treba dospieť tak, že ak na každého z bývalých
bezpodielových spoluvlastníkov zo súhrnnej hodnoty zisteného a zohľadniteľného majetku pripadala
polovica zo sumy 145.771,97 eur (72.885,99 eur), hodnoty nadobudnuté navrhovateľom boli práve o
45.980,24 eur vyššími a tie získané odporkyňou o rovnakú sumu nižšími (118.866,22 - 72.885,99 =
45.980,24 eur = 72.885,99 - 26.905,75). Rozhodnutie o trovách konania účastníkov bolo odôvodnené

právne ust. 142 ods. 2 O. s. p. (Občianskeho súdneho poriadku č. 99/1963 Zb. v znení neskorších
zmien a doplnení) a vecne len čiastočným úspechom oboch účastníkov, u ktorých súd nerozhodol podľa
návrhu žiadneho z nich (čo do prikázania predmetu BSM tomu - ktorému účastníkovi ani čo do výšky
finančného vyrovnania); rozhodnutie o trovách konania štátu právne ust. § 148 ods. 1 O. s. p. a vecne
trovami štátu na znalečnom nekrytom preddavkami v sume 1.580,01 eur (súčet všetkých znalečných

1945,98 eur po odrátaní preddavkov navrhovateľa 165,97 eur a odporkyne 200 eur), z ktorej na každého
z účastníkov pripadol rozdiel medzi polovicou sumy všetkých takýchto trov (972,99 eur ako polovica
z 1.945,98 eur) a sumou ním zaplateného preddavku a napokon rozhodnutie o poplatkovej povinnosti
bolo odôvodnené len vecne tým, že 4.373 eur sú 3% zo 145.771 eur.Proti tomuto rozsudku podal včas odvolanie len navrhovateľ s návrhom na jeho zrušenie (rozsudku)
a vrátenie veci súdu prvého stupňa na ďalšie konanie. Namietal jednak podhodnotením nehnuteľností

prikazovaných rozsudkom odporkyni (ktorých hodnota je podľa vyjadrení bližšie neidentifikovaných
realitných kancelárií niekoľkonásobne vyššia, než tá uvedená vo výroku napadnutého rozsudku), okrem
toho tiež prikázaním jemu len vecí s minimálnou zostatkovou hodnotou (resp. opotrebovaných a
nefunkčných) a do tretice i tým, že suma 116.606,21 eur prikázaná jemu nebola preukázaná, určená
bola napriek jej výške iba odhadom (?), čo činí rozsudok v príslušnej časti i nepreskúmateľným.

Odporkyňa navrhla rozsudok súdu prvého stupňa potvrdiť v podstate pre stotožnenie sa s jeho dôvodmi,
ako aj pre názor o značnej povrchnosti a vágnosti odvolacích dôvodov (námietok) navrhovateľa, ktoré
postrádajú i konkrétnu právnu argumentáciu. Prípadné doplnenie dokazovania, potrebné pre konečné
rozhodnutie, môže vykonať i odvolací súd a takéto rozhodnutie by bolo pre viac než 16-ročnú dĺžku
konania i potrebným.

Odvolací súd prejednal podľa § 212 ods. 1 a ods. 2 písm. b/ a d/ O. s. p. celú vec (pretože tu šlo
o prípad, u ktorého z právneho predpisu vyplýval určitý spôsob vyrovnania vzťahu medzi účastníkmi,
rozsah prieskumu rozhodnutia v prvom stupni podľa odvolacieho návrhu navrhovateľa by mohol mať
za následok i zvrátenie výsledkov konania na súde prvého stupňa a od výroku rozsudku vo veci samej

závislými boli i všetky jeho ďalšie výroky) a to podľa § 214 ods. 1 2 O. s. p. na pojednávaní, doplnil
dokazovanievýsluchomodporkynea(rešpektujúcimožnosťrozširovaniadôvodovodvolanialenvlehote
na jeho podanie, čiže iba dôvody z podania datovaného 18. mája 2014, odstraňujúceho vady odvolania
z 29. apríla 2014, tu por. aj § 205 ods. 3 O. s. p. a opäť § 212 ods. 1 takéhoto zákona) dospel k záveru,
že napadnutý rozsudok napriek niektorým nedostatkom týkajúcim sa podoby výroku rozhodnutia vo veci

samej treba považovať zásadne za vecne správny, nakoľko súd prvého stupňa zistil skutkový stav veci
v miere dostatočnej pre vydanie rozhodnutia a vec i (až na výnimky uvedené v ďalšej časti) posúdil tiež
správne po právnej stránke.

Predovšetkým sa žiada uviesť, že i odvolací súd sa stotožňuje s názorom súdu prvého stupňa,

podľa ktorého všetky veci a majetkové hodnoty zanesené takýmto súdom do výroku tentoraz
napadnutého rozsudku treba považovať za súčasť BSM a ako také ich bolo potrebné aj vyporiadať. Po
uplynutí zákonom ustanovenej lehoty na vyporiadanie buď dohodou alebo na návrh ktoréhokoľvek z
bezpodielových spoluvlastníkov už ako prostriedok na odvrátenie následku vyporiadania zo zákona (tu
por. § 149 ods. 4 O. z.) prichádzalo do úvahy len vyporiadanie s ingerenciou súdu a z autoritatívneho

rozhodnutia súdu (rozsudkom) a uznesenia schvaľujúceho prípadný zmier (aj v tomto prípade
rozhodnutia súdu a nie iba jednoduchej dohody, dojednateľnej výlučne do troch rokov od zániku BSM)
ako oboch alternatív takéhoto vyporiadania pre neschopnosť účastníkov dospieť k dohode spôsobilej sa
stať súčasťou výroku zmier schvaľujúceho uznesenia bola možnou len tá prvá (rozsudok). Výsledkami
dokazovania vykonaného súdom prvého stupňa pritom spoľahlivo boli vylúčené z vyporiadania ďalšie

veci, resp. majetkové hodnoty, u ktorých opäť ani odvolací súd nemá pochybnosti o tom, že do BSM
nepatria.

Z námietok uplatnených odvolaním potom akceptovať šlo len tú prikázaním konkrétnych položiek
(odvolanímoznačenýchzaveci)dovlastníctvanavrhovateľa,ajtúvšaklenvtejnajvšeobecnejšejrovine,

čiže nie preto, že takéto položky boli prikázané odvolateľovi a mali by mať minimálnu zostatkovú hodnotu
alebo byť už opotrebované a nefunkčné (kde navrhovateľovi podľa všetkého uniklo, že peňažné sumy
vyjadrujúce hodnotu vecí, ktoré už masu BSM opustili, vecami nie sú a preto ani o ich hodnote nemôže
byť reči, že peňažné sumy z povahy veci nemôžu byť ani opotrebovanými či nefunkčnými a do tretice
to isté platí u sumy reprezentujúcej súhrn úverov splatených za trvania BSM a získaných na obstaranie

oddeleného majetku navrhovateľa), ale preto, že sa vôbec vo výroku rozsudku ocitli.

Súčasťou konštantnej rozhodovacej praxe (judikatúry) tunajšieho odvolacieho súdu vo veciach
vyporiadania BSM, na ktorej ani v tejto konkrétnej veci nevznikol dôvod nič meniť, je totiž to, že i keď
vyporiadaniesazásadnevykonávapodľastavuexistujúcehovčasezánikuBSM,vyporiadať(prikázaním

tomu - ktorému účastníkovi rozsudkom súdu) možno len veci do BSM patriace a k času rozhodovania
súdu ešte existujúce; kým na ostatné veci a aj iné hodnoty je možné prihliadnuť len v rámci tzv. širšieho
vyporiadania. Práve uvedené sa obvykle logicky prejaví zdanlivým nesúladom medzi súborom vecí
pojatých do výroku rozsudku o vyporiadaní a najmä hodnotou takých vecí na jednej strane a výškousumy určenej na výplatu jedného z bývalých bezpodielových spoluvlastníkov tým druhým, resp. i osobou
spoluvlastníka povinného takto na náhradu na strane druhej, k čomu sa navyše (ako aj v prejednávanej
veci) môže pridružiť tiež ďalšia rovnako iba zdanlivá nepochopiteľnosť spôsobu vyporiadania, pri ktorom

všetky veci má nadobudnúť len jeden z bývalých spoluvlastníkov a druhý mu má k tomu ešte doplatiť
určitú sumu na vyrovnanie.

Jedným z pravidiel rozhodovania o vyporiadaní BSM je síce i to, na čo už tunajší súd upriamil pozornosť
vo svojom ostatnom zrušujúcom uznesení (už spomínanom uznesení sp. zn. 10Co/56/2011), teda že

primárne sa majú medzi bývalých spoluvlastníkov rozdeliť nimi nadobudnuté veci tak, aby povinnosť na
finančné vyrovnanie (tzv. výplatová povinnosť) tu nemusela byť podľa možnosti vôbec alebo táto bola čo
najnižšia a čo bolo doplnené i úvahou o praktickej neobhájiteľnosti vyporiadania BSM pozostávajúceho
z viacerých nehnuteľností ich prikázaním len jednému z účastníkov (por. tamtiež), toto však nie je
možným, ak súčasťou tzv. širšieho vyporiadania majú byť tiež iné než vyporiadavané nehnuteľnosti
(rozumej nehnuteľnosti obstarané do výlučného vlastníctva len jedného z bývalých manželov či už

celkom alebo v nezanedbateľnej miere za prostriedky inak patriace do BSM) či akékoľvek iné majetkové
hodnoty, na ktoré pri uvažovaní o sumári hodnôt získaných jedným i druhým bývalým manželom
prihliadnuté byť musí, hoci ich nie je dôvod uvádzať aj vo výroku rozsudku (práve preto, že do BSM buď
nepatria alebo nie sú vecami použiteľnými na prikázanie niektorému z účastníkov).

Práve takým bol aj prípad v prejednávanej veci, kde súhrn finančných prostriedkov na úveroch
zaplatených za trvania manželstva aj BSM účastníkov z majetku patriaceho do BSM, slúžiacich ale
na nadobudnutie (zveľadenie) oddeleného majetku iba navrhovateľa (majetku stojaceho takto mimo
predmet vyporiadania, u ktorého je bez právneho významu, či ním účastník ho nadobudnuvší disponuje
ešte aj v čase rozhodovania o vyporiadaní) prevyšoval hodnotu všetkého majetku v BSM, súceho

na prikázanie obom účastníkom a takto už jediná majetková hodnota nadobudnutá navrhovateľom
sama sebe činila hodnotu všetkých ostatných vecí a majetkových hodnôt vyporiadavaných v rámci tzv.
širšiehovyporiadaniamenejvýznamnou,čipresnejšienespôsobilouovplyvniťfaktsprávnekonštatovaný
aj súdom prvého stupňa, ktorým bolo to, že pri snahe o uplatnenie pravidla rozdelenia medzi
spoluvlastníkov vecí by sa obrazné nožnice medzi hodnotami nadobúdanými oboma manželmi ešte viac

otvorili (namiesto toho, aby tu bol opačný a žiadúci trend ich zatvárania).

Čo ale v tu diskutovanej súvislosti opodstatneným nebolo, boli odvolacie námietky údajným určením
sumy vynaloženej na oddelený majetok navrhovateľa iba odhadom, nepodložením výšky takejto sumy
vykonaným dokazovaním a nepreskúmnateľnosťou rozsudku z toho dôvodu. Tvrdenia z odvolania v

tejto časti odvolateľa usvedčovali buď z neoboznámenia sa ním s obsahom odôvodnenia napadnutého
rozsudku (v ktorom boli úvahy, za pomoci ktorých súd prvého stupňa dospel k záveru o výške sumy
vynaloženej na oddelený majetok navrhovateľa, podané dostatočne zrozumiteľne a aj objektívne
presvedčivo) alebo z jeho neochoty existenciu takýchto dôvodov pripustiť, jedno i druhé malo však
na možnosť navrhovateľovi v tomto prisvedčiť rovnaký dopad (samozrejme taký, že argumentáciu z

odvolania prijať možné nebolo).

Ani v prípade námietky údajným podhodnotením nehnuteľností prikazovaných odporkyni sa odvolací
súd s navrhovateľom nemohol stotožniť.

Súd prvého stupňa totiž pri rozhodovaní tentoraz napadnutým rozsudkom rešpektoval to usmernenie
odvolacieho súdu (nachádzajúce sa v odôvodnení jeho ostatného zrušujúceho uznesenia v tejto veci),
podľa ktorého sa pri vyporiadaní BSM oceňujú veci a majetok k času zániku BSM a preto aj v
znaleckom posudku bolo potrebné vrátiť sa späť do roku 1995 (a nie oceňovať podľa stavu v čase
rozhodovania). Stále nie je dôvod ustupovať od toho záveru, že pri určovaní ceny nehnuteľností sa

má síce vychádzať z tzv. všeobecnej (trhovej) ceny (teda nielen skoršej ceny určovanej na základe
príslušnej oceňovacej vyhlášky), v prípade oceňovania pre účely vyporiadania BSM je ale rozhodujúcou
vždy cena k času zániku BSM (kde oproti skoršej praxi z minulosti, vychádzajúcej z oceňovania
podľa oceňovacieho predpisu platného v čase rozhodovania o vyporiadaní, avšak zároveň zo stavu
k času zániku BSM, došlo len k nahradeniu jedného spôsobu určenia ceny iným, nie však aj k

posunu tzv. právne významného dňa - pretože tým musí vždy ostať deň zániku spoluvlastníctva
majúceho sa neskôr vyporiadať, ktorý sa na rozdiel od vyporiadavania spoluvlastníctva podielového
zásadne kryje s dátumom právoplatnosti rozsudku o rozvode manželstva, pokiaľ pravda k zániku BSM
nedošlo iným zákonom predpokladaným spôsobom). Práve v tomto musela tkvieť neakceptovateľnosťodvolacej námietky navrhovateľa nevychádzaním (súdom prvého stupňa) z cenových relácií realitných
kancelárií, nakoľko tu odvolateľ zjavne nerešpektoval rozdiely medzi vyporiadaním oboch právom
predpokladaných typov spoluvlastníckych vzťahov (spoluvlastníctva podielového aj bezpodielového,

z ktorých to druhé je čo do okruhu účastníkov spoluvlastníckeho vzťahu obmedzené výlučne na
manželov). Takto mu samozrejme muselo uniknúť i to, že kým u podielového spoluvlastníctva je
čas zrušenia spoluvlastníckeho vzťahu a jeho vyporiadania s prikázaním celej veci jednému alebo aj
viacerým zo spoluvlastníkov, skôr držiacich len ideálne spoluvlastnícke podiely (celok predstavujúce
iba v súčte) totožný a je ním čas rozhodnutia súdu (s alternatívou v podobe dohody spoluvlastníkov),

u spoluvlastníctva bezpodielového sa vykonáva len vyporiadanie spoluvlastníctva zaniknutého už
skôr, často s veľkým časovým predstihom pred samotným vyporiadaním a to tak, že totožný rozsah
vlastníctva dvoch osôb k tej istej veci, tradične vyjadrovaný zlomkom 1/1 (pri ktorom by už súčet
zlomkov u oboch spoluvlastníkov bol vyšší než číslo jedna a aj preto tu o podieloch vôbec nie je reč),
u každej obmedzovaného identickým právom druhého spoluvlastníka sa transformuje buď na výlučné
právo jednej z nich alebo na spoluvlastníctvo podielové. Práve tento rozdiel v spojitosti s rozdelením

majetkových sfér bývalých bezpodielových spoluvlastníkov už k času zániku BSM musí spôsobovať, že
nemôže byť spravodlivým spôsob určovania ceny v spoluvlastníctve, ktorý by vychádzal z akýchkoľvek
iných cien, než aké tu boli v čase zániku spoluvlastníckeho vzťahu. To má práve bezpodielových
spoluvlastníkov motivovať nie k tomu, aby konania o vyporiadaní predlžovali s cieľom zhodnotenia veci
v spoluvlastníctve a podieľania sa nimi na obvyklom raste ceny nehnuteľností, vykazujúcom presne

opačný trend než u väčšiny iných vecí a majetkových hodnôt, spôsobilých byť predmetom vlastníctva
(a aj BSM), ale naopak, aby sa usilovali o čo najmenší časový rozostup medzi zánikom BSM a jeho
vyporiadaním a takto aj o čo najmenšiu pravdepodobnosť pohybov v cenách, ktoré by v spoluvlastníkovi
nehnuteľnosti nenadobúdajúcom mohli živiť pocity ukrivdenia.

Právetobolidôvody,prektorésasúdprvéhostupňapovýsluchuznalcaoceňujúcehonehnuteľnosti(Ing.
Pavla Patinku) na pojednávaní 3. októbra 2012 správne vrátil k pôvodne určeným cenám nehnuteľností
podľa stavu v čase zániku BSM, tieto aj pri rozhodovaní tentoraz napadnutým rozsudkom urobil i
súčasťou jeho výroku a vychádzal z nich aj pri stanovení ceny masy BSM a spôsobe vyporiadania.

Súc vedený týmito úvahami preto odvolací súd napadnutý rozsudok súdu prvého stupňa vo veci samej
podľa § 220 ods. 1 O. s. p. zmenil spôsobom uvedeným vo výroku tohto svojho rozsudku. Fakticky inak
došlo k potvrdeniu spôsobu rozhodnutia súdu prvého stupňa (zachovanie v jeho výroku všetkých vecí
majúcich sa vyporiadať, ich prikázanie len odporkyni rovnako, ako to urobil už súd prvého stupňa a
tiež uloženie navrhovateľovi povinnosti na vyrovnanie odporkyne rovnakou sumou ako v napadnutom

rozsudku) podľa § 219 ods. 2 O. s. p., pričom právnu zmenu rozsudku si vyžiadala len potreba nápravy
už spomenutých pochybení, týkajúcich sa jeho výroku (potreba vypustenia odtiaľ položiek nemajúcich
charakter vecí ani reálnych majetkových hodnôt, v čase rozhodovania existujúcich a zodpovedajúca
úprava formulácií) a tiež nutnosť ustanovenia novej (pre výšku sumy majúcej sa zaplatiť dlhšej než
zákonnej) lehoty na splnenie povinnosti na finančné vyrovnanie pre uplynutie tej určenej súdom prvého

stupňa v priebehu odvolacieho konania.

Za správne (prakticky bez výhrad) bolo možné považovať i rozhodnutia o trovách konania účastníkov
i štátu, pretože úspech žiadneho z účastníkov (konečné rozhodnutie vo vzťahu k pôvodným návrhom
oboch) zďaleka nebol úplným, pre zmeny postojov v priebehu konania pomer úspechu a neúspechu

nebolo by možné vymedziť a obaja účastníci sa navyše pred odvolacím súdom procesného práva
na náhradu trov konania výslovne vzdali (pričom odporkyňa tak urobila v skutočnosti už skôr tým, že
nepodala proti ostatnému rozsudku súdu prvého stupňa v tejto veci odvolanie). To platilo navzdory
nedostatku i právneho odôvodnenia aj u rozhodnutia o poplatkovej povinnosti, kde uloženie poplatkovej
povinnosti obom účastníkom zodpovedalo zákonnému pravidlu podľa § 2 ods. 1 písm. c/ prvej časti

vety zákona SNR č. 71/1992 Zb. o súdnych poplatkoch a poplatku za výpis z registra trestov (v znení
nehorších zmien a doplnení), sadzba poplatku položke 6 písm. b/ Sadzobníka k takémuto zákonu,
zaokrúhlenie základu poplatku na celé eurá nadol ustanoveniu § 7 ods. 11 vety prvej zákona, o ktorom
je tu reč a zaokrúhlenie poplatku (pred zaokrúhlením predstavujúceho 4.373,13 eur) vete druhej písm.
a/ ostatného zmieneného paragrafu a odseku, pričom napokon uloženie povinnosti v lehote 3 dní tu

obdobne ako u náhrady trov konania štátu bolo uplatnením zákonného pravidla (§ 160 ods. 1 O. s. p.)
a nezistenia dôvodu pre odchýlenie sa od neho.Aj v týchto častiach preto odvolací súd napadnutý rozsudok súdu prvého stupňa podľa § 219 ods. 1 aj
2 O. s. p. potvrdil.

V takto skončenom odvolacom konaní bola úspešnou odporkyňa (navrhovateľ naopak s odvolaním,
sledujúcim zrušenie rozsudku a vrátenie veci súdu prvého stupňa na ďalšie konanie, v ktorom by mala
byť o. i. určená cena nehnuteľností prikazovaných odporkyni vyššou sumou, neuspel) a bola to tak ona,
komu podľa § 224 ods. 1 a 2 a § 142 ods. 1 O. s. p. vzniklo právo na náhradu jeho trov. Odvolací súd jej
potom žiadnu náhradu nepriznal pre výslovné vzdanie sa ňou tohto procesného práva pred odvolacím

súdom.

K prijatiu tohto rozsudku došlo pomerom hlasov 3 : 0, čiže jednomyseľne (čl. I § 3 ods. 9 posledná veta
zákona č. 757/2004 Z. z. v znení neskorších zmien a doplnení).

Poučenie:

Tento rozsudok nemožno napadnúť odvolaním. Ak povinnosti ním uložené

nebudú splnené dobrovoľne v lehote plnenia v ňom určenej, možno sa ich splnenia domáhať návrhom
na vykonanie exekúcie.