Uznesenie ,
Odmietajúce podanie Rozhodnutie bolo vynesené dňa streda 4. november 2015

Súd: Najvyšší súd
Spisová značka: 7MCdo/2/2014

Identifikačné číslo súdneho spisu: 8611205276
Dátum vydania rozhodnutia: 04. 11. 2015

Meno a priezvisko sudcu, VSÚ: JUDr. Ján Auxt
ECLI: ECLI:SK:NSSR:2015:8611205276.1

Uznesenie

Najvyšší súd Slovenskej republiky v právnej veci žalobcu: EOS KSI Slovensko, s.r.o., so sídlom
Pajštúnska 5, 851 02, Bratislava, IČO: 35 724 803, zastúpeného advokátskou kanceláriou TOMÁŠ
KUŠNÍR, s.r.o., so sídlom Pajštúnska 5, 851 02, Bratislava, IČO: 36 613 843, v mene ktorej koná
konateľ a advokát Mgr. Tomáš Kušnír, proti žalovanej: L. E., bytom C., za účasti vedľajšieho účastníka
na strane žalovanej: Združenie na ochranu občana spotrebiteľa HOOS, so sídlom Nám.legionárov 5,

080 01 Prešov, IČO: 42 176 778, zastúpeného JUDr. Igorom Šafrankom, advokátom so sídlom Sov.
Hrdinov 163/66, Svidník, o zaplatenie 1.300,10 € s príslušenstvom, vedenej na Okresnom súde Svidník
pod sp. zn. 4 C 160/2011, o mimoriadnom dovolaní generálneho prokurátora Slovenskej republiky proti
rozsudku Okresného súdu Svidník z 31. januára 2012 č.k. 4C 160/2011-84 a rozsudku Krajského súdu
v Prešove zo 16. októbra 2012 sp. zn. 11 Co 40/2012, takto

r o z h o d o l :

Mimoriadne dovolanie o d m i e t a .

Žalovanej a vedľajšiemu účastníkovi nepriznáva náhradu trov konania o mimoriadnom dovolaní.

o d ô v o d n e n i e :

OkresnýsúdSvidník(ďalejlen„súdprvéhostupňa“)rozsudkomz31.januára2012,č.k.4C/160/2011-84
zamietol návrh žalobcu. Účastníkom náhradu trov konania nepriznal. Žalobcu zaviazal zaplatiť
vedľajšiemu účastníkovi na strane žalovanej náhradu trov konania na účet jeho právneho zástupcu v

sume 319.99 € do 3 dní od jeho právoplatnosti. Súd prvého stupňa uviedol, že spotrebiteľ sa nemôže
vopred vzdať svojich práv, ktoré mu zákon priznáva, alebo si inak zhoršiť svoje zmluvné postavenie.
V odôvodnení uviedol, že prihliadol na vedľajším účastníkom vznesenú námietku premlčania, ako na
námietku dôvodnú. Dohodu o uzatvorení splátkového kalendára a uznaní záväzku z 11. októbra 2010
vyhodnotil ako neplatný právny úkon, pretože žalovaná nebola poučená v súlade s ustanovením §
558 Občianskeho zákonníka, že dlh, ktorý uznáva, je premlčaný. Podľa názoru súdu prvého stupňa

dohoda o uznaní záväzku a splátkach obsahuje neprijateľné podmienky, a to predĺženie premlčacej
doby a rozhodcovskú doložku. Súd prvého stupňa bol toho názoru, že je tiež v rozpore s § 53c
Občianskeho zákonníka a postup žalobcu hodnotil ako konanie v rozpore s dobrými mravmi, pretože
žalovaná si podpísaním formulárovej dohody o splátkach a uznaní záväzku zhoršila svoje zmluvné
postavenie. Poukázal na to, že „predmetné vyhlásenie spôsobuje značnú nerovnováhu v právach a
povinnostiach zmluvných strán v neprospech spotrebiteľa. Zákon 10-ročnú premlčaciu lehotu priznáva

v osobitných prípadoch, najmä vtedy, ak sa má predísť súdnym sporom uznaním dlhu, resp. je potrebné
chrániť riadny výkon súdneho rozhodnutia. Z tohto dôvodu aj vyjadrenie vedľajšieho účastníka má
právne opodstatnenie, teda, že môže vzniesť námietku premlčania, keďže vystupuje na ochranu občana
spotrebiteľa. Titulom námietky premlčania nároku žalobcu súd sa už ďalej návrhom nezaoberal, pretože
túto námietku považoval za dôvodnú.“

Na odvolanie žalobcu Krajský súd v Prešove (ďalej len „odvolací súd“) rozsudkom zo 16. októbra 2012
sp. zn. 11 Co 40/2012 potvrdil rozsudok súdu prvého stupňa a uložil žalobcovi povinnosť nahradiťvedľajšiemu účastníkovi trovy odvolacieho konania na účet jeho právneho zástupcu v sume 106,75
€ do 3 dní od právoplatnosti tohto rozsudku. Odvolací súd podľa ustanovenia § 219 ods. 1 O.s.p.
potvrdil rozsudok súdu prvého stupňa. Rozsudok odôvodnil okrem iného tým, že „vyhotovením „dohody“

žalobcom v takej podobe, kedy uznanie záväzku neobsahuje súčasne vyhlásenie dlžníka, má vedomosť
o premlčaní dlhu a jeho následkoch má ten dôsledok, že takýto právny úkon je neplatný pre obchádzanie
zákona. Ustanovenie § 558 OZ má nepochybne na zreteli také uznanie dlhu, kedy dlžník pri takomto
úkone vie o premlčaní. Uznanie dlhu i vedomosť premlčania dlhu má mať priamu textovú súvislosť,
aby nevznikli naznačené pochybnosti. Z dohody vyplýva, že uznanie dlhu je v čl. 2 a vyhlásenie

dlžníka, že má vedomosť o premlčaní dlhu a jeho následkoch sa nachádza v čl. 3 nazvanom „Forma
splatenia záväzku“. Takéto nesystémové členenie vedie druhú stranu dohody k nezrozumiteľnosti
uznania premlčaného dlhu a jeho dôsledkoch, pričom je treba v tomto vidieť zámer veriteľa, ak vo
formuláciiuznaniazáväzkusanenachádzasúčasneajvyhláseniedlžníkaojehovedomostipremlčaného
dlhu a jeho dôsledkoch.“
Na podnet žalobcu podal generálny prokurátor Slovenskej republiky (ďalej len „generálny prokurátor“)

mimoriadne dovolanie proti rozsudku súdu prvého stupňa a rozsudku odvolacieho súdu s odôvodnením,
že nimi bol porušený zákon. Uviedol, že z obsahu spisu vyplýva, že súd prvého stupňa v rámci
dokazovania a pri rozhodovaní vo veci samej v zmysle § 153 ods. 3 O.s.p. neskúmal prijateľnosť
v úverovej zmluve uvedených podmienok, ale na základe vedľajším účastníkom vznesenej námietky
premlčania sa zaoberal jej opodstatnenosťou a v tomto smere skúmal platnosť dohody o uzavretí

splátkového kalendára a uznaní záväzku uzatvorenej 11. októbra 2010 medzi žalobcom a žalovanou.
Táto dohoda však podľa generálneho prokurátora nemá charakter spotrebiteľskej zmluvy. Ďalej uviedol,
že nemožno súhlasiť s názorom súdu prvého stupňa, ktorý uzatvoril, že neprijateľné podmienky robia
dohodu absolútne neplatnou a následne považoval vznesenú námietku premlčania za dôvodnú a
návrh ako premlčaný zamietol. V ďalšej časti mimoriadneho dovolania podal generálny prokurátor

výklad a rozbor § 110 ods. 1 Občianskeho zákonníka a § 558 Občianskeho zákonníka, charakterizoval
inštitúty upravené v týchto ustanoveniach a vysvetlil odlišnosti podmienok a právnych následkov uznania
práva a uznania dlhu. Generálny prokurátor v mimoriadnom dovolaní tvrdí, že splnením predpokladov
uvedených v ustanovení § 558 Občianskeho zákonníka dochádza jednak k založeniu vyvrátiteľnej
právnej domnienky trvania dlhu a jednak sú s ním spojené i právne účinky pretrhnutia premlčacej doby v

zmysle § 110 ods. 2 vety druhej Občianskeho zákonníka. Konštatoval, že dohoda má všetky náležitosti,
ktoré zákon vyžaduje pre platné uznanie dlhu a že súdy v predmetnej veci neskúmali dôvodnosť
vznesenej námietky premlčania v súvislostiach, ktoré sú naznačené v mimoriadnom dovolaní.

Žalobca vo vyjadrení k mimoriadnemu dovolaniu sa v celom rozsahu stotožnil s dôvodmi v ňom

uvedenými.

Najvyšší súd Slovenskej republiky (ďalej len „najvyšší súd“) ako súd rozhodujúci o mimoriadnom
dovolaní (§ 10a ods. 3 O.s.p.) bez nariadenia dovolacieho pojednávania (§ 243i ods. 2 O.s.p. v spojení
s § 243a ods. 1 O.s.p.) preskúmal napadnuté rozhodnutie v rozsahu podľa § 243i ods. 2 O.s.p. v spojení

s § 242 ods. 1 O.s.p. a dospel k záveru, že mimoriadne dovolanie treba odmietnuť.

Podľa § 243e ods. 1 O.s.p. ak generálny prokurátor na základe podnetu účastníka konania, osoby
dotknutej rozhodnutím súdu alebo osoby poškodenej rozhodnutím súdu zistí, že právoplatným
rozhodnutím súdu bol porušený zákon (§ 243f O.s.p.), a ak to vyžaduje ochrana práv a zákonom

chránených záujmov fyzických osôb, právnických osôb alebo štátu a túto ochranu nie je možné
dosiahnuť inými právnymi prostriedkami, podá proti takémuto rozhodnutiu súdu mimoriadne dovolanie.
Podľa § 243f ods. 1 O.s.p. mimoriadnym dovolaním možno napadnúť právoplatné rozhodnutie súdu
za podmienok uvedených v § 243e, ak a/ v konaní došlo k vadám uvedeným v § 237, b/ konanie je
postihnuté inou vadou, ktorá mala za následok nesprávne rozhodnutie vo veci, c/ rozhodnutie spočíva

v nesprávnom právnom posúdení veci (§ 243f ods. 1 O.s.p.).

Z judikatúry Európskeho súdu pre ľudské práva (ďalej len „ESĽP“) vyplýva, že systém opravných
prostriedkov zakotvený v právnom poriadku zmluvnej strany Dohovoru o ochrane ľudských práv a
základných slobôd (ďalej len „Dohovor“) musí byť v súlade s požiadavkami čl. 6 Dohovoru. ESĽP v rámci

svojej rozhodovacej praxe už viackrát konštatoval porušenie čl. 6 Dohovoru vtedy, keď k nariadeniu
opätovného preskúmania veci došlo výlučne z dôvodu existencie odlišného právneho posúdenia veci
oproti právnemu názoru vnútroštátnych súdov, ktoré vec s konečnou platnosťou prerokovali a meritórne
rozhodli (porovnaj Roseltrans proti Rusku z roku 2005). Opakovane tiež zdôraznil, že v záujme právnejistoty by právoplatné rozsudky mali vo všeobecnosti zostať nedotknuté a k ich zrušeniu by malo
dochádzať iba pre účely nápravy zásadných vád [viď napríklad Abdullayev proti Rusku (rozsudok z roku
2010)], resp. závažných pochybení [viď Sutyazhnik proti Rusku (rozsudok z roku 2009)]. Za takú vadu

alebo pochybenie však nemožno v žiadnom prípade považovať to, že na predmet konania existujú dva
odlišné právne názory.

Zároveň ESĽP opakovane dospel - na základe sčasti odlišných úvah - aj k názoru, že k porušeniu
čl. 6 Dohovoru dochádza tiež vtedy, ak je právoplatné a záväzné rozhodnutie súdu zrušené v

rámci mimoriadneho prieskumu, ktorý presadil taký subjekt odlišný od účastníkov konania, len na
úvahe ktorého bolo posúdenie vhodnosti alebo potreby podania mimoriadneho opravného prostriedku
iniciujúceho tento mimoriadny prieskum. Inštitút veľmi podobný mimoriadnemu dovolaniu upravenému
v Občianskom súdnom poriadku bol predmetom skúmania a následnej kritiky ESĽP vo veci Tripon proti
Rumunsku (rozsudok z roku 2008). V tomto rozhodnuté ESĽP konštatoval, že v skúmanom prípade
prokurátor nekonal na základe vlastnej iniciatívy, ale konal na základe žiadosti jednej zo strán sporu.

ESĽP zásah prokurátora do takéhoto súkromnoprávneho súdneho konania označil za priťažujúci faktor,
pretože, hoci tento štátny úradník konal na základe podnetu účastníka súdneho konania, podanie
mimoriadneho dovolania bolo ponechané výlučne na voľnej úvahe prokurátora. ESĽP v danej veci
preto dospel k záveru, že zrušenie dotknutého právoplatného a záväzného rozhodnutia porušilo
sťažovateľovo právo na spravodlivé súdne konanie podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru. Aj aktuálne rozhodnutia

ESĽP z 9. júna 2015 vydané vo veciach proti Slovenskej republike (DRAFT-OVA, a.s., PSMA, s.r.o.
a COMPCAR, s.r.o.) pripomínajú význam a obsah princípu rovnosti zbraní a princípu právnej istoty,
s ktorými bezprostredne súvisí otázka záväznosti, nezrušiteľnosti a dôveryhodnosti právoplatných
súdnych rozhodnutí, ktoré boli napadnuté z iniciatívy generálneho prokurátora vyjadrenej podaním
mimoriadneho dovolania.

Uvedené závery ESĽP zohľadnilo aj plénum Ústavného súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný
súd“). Vzhľadom na prípady nejednotnosti senátov ústavného súdu pri riešení otázky prípustnosti
mimoriadneho dovolania proti rozhodnutiu súdu, ktoré už nadobudlo právoplatnosť a záväznosť,
pristúpilo 18. marca 2015 k zjednoteniu rozhodovania senátov ústavného súdu a pod sp. zn. PL.z.

3/2015 prijalo zjednocujúce stanovisko, právna veta ktorého znie: „Rešpektujúc princíp právnej istoty,
ktorá bola nastolená právoplatným rozhodnutím, zohľadňujúc princíp subsidiarity podľa čl. 127 ods. 1
Ústavy Slovenskej republiky ako i výnimočnosť mimoriadneho dovolania ako mimoriadneho opravného
prostriedku podávaného generálnym prokurátorom Slovenskej republiky, je jeho prípustnosť v civilnom
konaní akceptovateľná za podmienky vyčerpania všetkých zákonom dovolených riadnych, ako aj

mimoriadnych opravných prostriedkov, ktoré mal účastník konania k dispozícii a ktoré mohol účinne
využiť na ochranu svojich práv a oprávnených záujmov.“

V súčasnosti judikatúra ústavného súdu zastáva stabilne názor, že mimoriadne dovolanie predstavuje
výnimku z pravidla stability súdneho rozhodnutia vyjadreného jeho právoplatnosťou. Podstatou tejto

výnimky je účel mimoriadneho opravného prostriedku, ktorým je jeho výnimočné použitie s cieľom
presadiť vecnú správnosť a spravodlivosť súdneho rozhodnutia v odôvodnených prípadoch. Uvedený
účel môže mimoriadne dovolanie splniť iba v prípade, ak sú splnené kritériá akceptovateľnosti jeho
právnej úpravy; jedným z týchto kritérií je povinnosť vyčerpať iné dostupné právne prostriedky nápravy
pochybení vytýkaných v mimoriadnom dovolaní. Rešpektovanie týchto kritérií je nevyhnutné z hľadiska

princípov právneho štátu (čl. 1 Ústavy Slovenskej republiky), ako aj z hľadiska základného práva na
súdnu ochranu (čl. 46 Ústavy Slovenskej republiky) a práva na spravodlivý súdny proces (čl. 6 ods. 1
dohovoru), (m.m. PL. ÚS 57/99, II. ÚS 185/09, II. ÚS 280/2010, III. ÚS 179/2013, III. ÚS 429/2015).

Z uvedeného teda vyplýva, že oprávnené súdne orgány (ESĽP a ústavný súd) v rámci prieskumu

rozhodnutí najvyššieho súdu v skutkovo a právne podobných veciach vyžadujú pred podaním
mimoriadneho dovolania vyčerpanie dostupných prostriedkov nápravy pochybení, ktoré Generálny
prokurátor vytýka v mimoriadnom dovolaní, teda aby bol princíp subsidiarity uplatnený v plnom rozsahu
(PL. ÚS 57/99).

Doterajšia rozhodovacia prax najvyššieho súdu v obdobných prípadoch sa v zásade riadila stanoviskom
Občianskoprávneho kolégia najvyššieho súdu, ktoré bolo publikované v Zbierke stanovísk najvyššieho
súdu a rozhodnutí súdov Slovenskej republiky (ďalej len „Zbierka“) pod č. 36/2008. Právna veta
tohto stanoviska znie: „Podanie mimoriadneho dovolania generálnym prokurátorom nie je podmienenévyužitím riadneho opravného prostriedku účastníkom konania. Mimoriadnym dovolaním v zmysle
ustanovenia § 243e O.s.p. môže generálny prokurátor napadnúť aj právoplatné rozhodnutie súdu prvého
stupňa“.

Je zrejmé, že stanovisko R 36/2008 vychádza zo záverov, ktoré v súčasnosti nie sú súladné s vyššie
spomenutýmirozhodnutiamiESĽPazjednocujúcimstanoviskomústavnéhosúdu.Vpreskúmavanejveci
sa senát 7 C najvyššieho súdu, ktorý koná a rozhoduje v tejto veci, obdobne ako aj senát 3 C v podobnej
veci 3 MCdo 5/2015, odchyľuje od stanoviska R 36/2008, čo korešponduje aj so závermi najvyššieho

súdu prijatými (aj keď zatiaľ ešte nepublikovanými) na spoločnom zasadnutí občianskoprávneho a
obchodnoprávneho kolégia najvyššieho súdu z 20. októbra 2015.

Povinnosť vyčerpať prostriedok nápravy, a to aj v prípade pochybnosti o jeho účinnosti, vyplýva z
ustálenej judikatúry ESĽP (Van Oosterwijck proti Belgicku, rozsudok z roku 1980). Účastník konania je
povinný vyčerpať všetky dostupné opravné prostriedky až po najvyššiu úroveň do takej miery, do akej

je možné rozumne predpokladať, že ten - ktorý opravný prostriedok, oprávnenie podať ktorý účastník
má, je (aspoň) potenciálne spôsobilý podstatne ovplyvniť rozhodnutie v merite veci. Osobný názor
účastníka konania na účinnosť alebo neúčinnosť konkrétneho riadneho alebo mimoriadneho opravného
prostriedku nie je významný. Právomoc vyhodnotiť, či boli využité všetky dostupné opravné prostriedky,
náleží ex officio súdu, ktorý rozhoduje o tomto opravnom prostriedku.

Prípustnosť dovolania vymedzuje Občiansky súdny poriadok stanovením jednak určitých objektívnych
znakov rozhodnutia [§ 238 O.s.p. (pokiaľ ide o rozsudok odvolacieho súdu) a § 239 O.s.p. (pokiaľ
ide o uznesenie odvolacieho súdu)], jednak objektívnym zadefinovaním závažných procesných vád
uvedených v § 237 ods. 1 O.s.p. Vzhľadom na to, že na procesné vady konania taxatívne vymenované
v § 237 ods. 1 O.s.p. je dovolací súd povinný prihliadať ex lege (viď § 242 ods. 1 O.s.p.) vždy -

teda bez ohľadu na to, či boli alebo neboli v dovolaní namietané, je opodstatnený záver, že v zásade
každé dovolanie podané v občianskom súdnom konaní proti rozhodnutiu odvolacieho súdu (s výnimkou
exekučného konania - viď § 237 ods. 2 O.s.p.) otvára priestor pre posúdenie správnosti niektorých
aspektov procesného postupu súdu, ktorý vydal dovolaním napadnuté rozhodnutie a tým zároveň dáva
určité vyhliadky na úspech dovolateľa v konaní o dovolaní. Každé dovolanie je teda v tomto zmysle

potenciálne spôsobilé podstatne ovplyvniť rozhodnutie v merite veci.

Postup účastníka občianskeho súdneho konania, ktorý mal v určitom prípade možnosť napadnúť
rozhodnutia súdov odvolaním alebo dovolaním, uvedenú možnosť ale nevyužil, i keď tieto opravné
prostriedky mali potenciál podstatne ovplyvniť rozhodnutie súdu, sa prieči zásade „vigilantibus iura

scripta sunt“ zdôrazňujúcej procesnú povinnosť účastníka vyvinúť vlastnú aktivitu a iniciatívu tak, aby
sám svojimi procesnými úkonmi riadne, včas a s dostatočnou starostlivosťou a predvídavosťou sledoval
ochranu svojich subjektívnych práv. Pokiaľ účastník konania zostane v naznačenom smere pasívny, je
(neskoršia) aktivita generálneho prokurátora vyústiaca do podania mimoriadneho dovolania neprípustná
a nemôže mať procesné dôsledky predpokladané Občianskym súdnym poriadkom v ustanoveniach §

243e až § 243j O.s.p. Aj ústavný súd už dávnejšie konštatoval, že „ak účastník konania mohol podať
dovolanie a neurobil tento procesný úkon, nemá už žiadnu možnosť dosiahnuť podnetom podanie
mimoriadneho dovolania“ (viď PL. ÚS 57/99).

V prípade, že Generálny prokurátor podá mimoriadne dovolanie bez toho, aby osoba, ktorá sa domáha

podnetom u Generálneho prokurátora podania mimoriadneho dovolania, využila všetky zákonom
dovolené a efektívne prostriedky na ochranu svojich práv a zákonom chránených záujmov, dochádza
k porušeniu princípu stability súdneho rozhodnutia vyjadrený jeho právoplatnosťou a tým k porušeniu
právnej istoty ako jedného zo základných princípov právneho štátu (čl. 1 ods. 1 ústavy) a k porušeniu
základného práva na súdnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 ústavy a práva na spravodlivý proces podľa čl.

6 ods. 1 dohovoru (II ÚS 185/2009, II ÚS 280/2010, III ÚS 307/2012, III ÚS 179/2013...).

V danom prípade prebehlo štandardné dvojstupňové konanie, v ktorom mal žalobca možnosť realizovať
svoje procesné oprávnenia. Zo spisu nevyplýva, že by sám náležite chránil svoje práva a konal
dostatočne predvídavo, starostlivo a obozretne. Žalobca nepodal dovolanie proti rozsudku Krajského

súdu v Prešove zo 16. októbra 2012 sp. zn. 11 Co 40/2012. V zmysle vyššie uvedeného výkladu
najvyššieho súdu to znamená, že sám nevyužil dostupný mimoriadny opravný prostriedok, ktorý mal k
dispozícii a ktorý bol potenciálne spôsobilý podstatne ovplyvniť rozhodnutie v merite veci. Vzhľadom napasivitu samotného žalobcu pri včasnej ochrane jeho práv je procesne neprípustná dodatočná aktivita
generálneho prokurátora, ku ktorej došlo podaním mimoriadneho dovolania podnecovaného žalobcom.

Z týchto dôvodov najvyšší súd odmietol mimoriadne dovolanie ako procesne neprípustné (§ 243i ods. 2
O.s.p. v spojení s ustanoveniami § 243b ods. 5 O.s.p. a § 218 ods. 1 písm. c/ O.s.p.).

Generálnemu prokurátorovi v konaní o mimoriadnom dovolaní nemôže byť uložená povinnosť nahradiť
trovy konania. Povinnosť nahradiť trovy konania v konaní o mimoriadnom dovolaní má ten, kto podal

podnet na podanie mimoriadneho dovolania (viď § 148a ods. 1 a 2 O.s.p.). V danom prípade dal podnet
na mimoriadne dovolanie žalobca. Žalovaná ani vedľajší účastník nepodali návrh na priznanie náhrady
trov konania o mimoriadnom dovolaní; najvyšší súd im vzhľadom na to nepriznal náhradu trov konania
o mimoriadnom dovolaní (§ 243i ods. 2 O.s.p. a § 151 ods. 1 O.s.p.).

Toto rozhodnutie prijal senát najvyššieho súdu pomerom hlasov 3 : 0.

Poučenie:

Proti tomuto uzneseniu nie je prípustný opravný prostriedok.