Rozhodnutie ,
Potvrdené Rozhodnutie bolo vynesené dňa štvrtok 26. november 2015

Súd: Krajský súd Banská Bystrica
Spisová značka: 16Co/414/2015
Identifikačné číslo súdneho spisu: 6912212584
Dátum vydania rozhodnutia: 26. 11. 2015
Meno a priezvisko sudcu, VSÚ: Mgr. Štefan Baláž
ECLI: ECLI:SK:KSBB:2015:6912212584.2

Rozhodnutie
Krajský súd v Banskej Bystrici v senáte zloženom z predsedu senátu Mgr. Štefana Baláža a členov
senátu JUDr. Ivice Hanuskovej a JUDr. Alexandra Mojša v právnej veci navrhovateľa POHOTOVOSŤ,
s. r. o., so sídlom v Bratislave, Pribinova ulica č. 25, IČO: 35 807 598, zastúpeného právnym zástupcom
Fridrich Paľko, s. r. o., so sídlom v Bratislave, Grösslingova 4, v mene ktorého pred súdom koná doc.
JUDr. Branislav Fridrich, PhD., advokát a konateľ, proti odporcovi: Slovenská republika, za ktorého pred
súdom koná Ministerstvo spravodlivosti Slovenskej republiky so sídlom v Bratislave, Župné námestie 13,
o náhradu majetkovej škody a nemajetkovej ujmy, o odvolaní navrhovateľa proti rozsudku Okresného
súdu Rimavská Sobota č. k. 13C/137/2012-86 zo dňa 4. februára 2015, takto

r o z h o d o l :

Rozsudok okresného súdu p o t v r d z u j e .

Odporcovi sa náhrada trov odvolacieho konania nepriznáva.

o d ô v o d n e n i e :

Napadnutým rozsudkom okresný súd zamietol žalobu o náhradu škody vo výške 125 € a náhrady
nemajetkovej ujmy vo výške 715 €, ktorú navrhovateľ uplatňoval na základe ním tvrdeného nesprávneho
úradného postupu Okresného súdu Rimavská Sobota v exekučnej veci vedenej pod sp. zn. EX
9122/2009 proti povinnému XX R., pretože uvedený súd rozhodol o žiadosti o udelenie poverenia na
vykonanie exekúcie až dňa 24. 06. 2010, t. j. po uplynutí zákonom stanovenej 15 dňovej lehoty. Okresný
súd z obsahu spisu zistil, že žiadosť exekútora JUDr. Krutého o udelenie poverenia na vykonanie
exekúcie bola doručená na okresný súd dňa 14. 10. 2009 a okresný súd vydal poverenie dňa 24. 06.
2010. Okresný súd vec právne posúdil podľa ust. § 44 ods. 2 Exekučného poriadku účinného ku dňu
doručenia žiadosti o udelenie poverenia na súd, ako aj podľa ust. § 3 ods. 1 písm. d), § 9 ods. 1, 2, §
17 ods. 1 až 3 zák. č. 514/2003 Z. z. o zodpovednosti za škodu spôsobenú pri výkone moci a dospel
k záveru, že dĺžka exekučného konania od doručenia žiadosti súdneho exekútora o udelenie poverenia
do vydania poverenia nie je takej povahy, aby bolo možné vysloviť porušenie práva navrhovateľa na
prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov. Taktiež súd poukázal na to, že navrhovateľ v konaní
nepreukázal o akú konkrétnu hodnotu sa zmenšil jeho majetok v príčinnej súvislosti s porušením právnej
povinnosti zo strany odporcu, nepreukázal, akú hodnotu mohol získať, keby ku porušeniu tejto povinnosti
nebolo došlo, nekonkretizoval či si voči odporcovi uplatňuje škodu v podobe skutočnej škody alebo
ušlého zisku, taktiež navrhovateľ v konaní nepreukázal dôvodnosť žalovanej výšky škody spočívajúcej
vo výdavkoch „vo veci správy a vymáhania svojej pohľadávky, resp. nepreukázal, že ku vzniku ním
žalovanej škody v tejto exekučnej veci vôbec došlo a nepreukázal existenciu bezprostredného a
priameho vzťahu medzi porušením právnej povinnosti zo strany odporcu a vznikom tvrdenej škody.
Navrhovateľ, teda, nepreukázal splnenie zákonných predpokladov na náhradu majetkovej škody, a preto
súd žalobu zamietol. Prihliadol pritom aj na to, že v čase podania žiadosti o udelenie poverenia na
vykonanie exekúcie boli na exekučnom súde zo strany navrhovateľ postupne podávané hromadné
podania v počtoch výrazne negatívne ovplyvňujúcich plynulé vybavovanie exekučnej agendy v zákonom
stanovených lehotách, pričom následkom toho došlo k mimoriadnej zaťaženosti exekučného súdu.

O náhrade trov konania prvostupňový súd rozhodol podľa ust. § 142 ods. 1 O. s. p., odporcovi ako
úspešnému účastníkovi konania ale náhradu trov konania nepriznal, hoci si ju uplatnil, ale trovy konania
v zákonom stanovenej lehote troch pracovných dní od vyhlásenia rozhodnutia nevyčíslil a zo spisu mu
žiadne trovy nevyplývajú.

Proti rozsudku okresného súdu podal v zákonnej 15 dňovej lehote (§ 204 ods. 1, veta prvá, O. s. p.)
odvolanie navrhovateľ. Odvolanie podal z dôvodov uvedených v ust. § 205 ods. 2 písm. a) v spojení s
ust. § 221 ods. 1 písm. f), g), h) O. s. p. Namietal, že súd prejednal vec v neprítomnosti žalovaného a
jeho právneho zástupcu, pretože sa žalobca bez ospravedlnenia na pojednávanie nedostavil. Žalobca
riadne a včas požiadal o zrušenie pojednávania, uviedol dôležité dôvody a predložil súdu listiny spájané
s označenými dôvodmi. Súd preto nemohol postupovať podľa § 101 ods. 2 O. s. p. a vec prejednať v
neprítomnosti žalobcu. Namietal tiež, že vec nebola prejednaná zákonným sudcom, hoci rozhodovanie
veci zákonným sudcom (aj súdom) je základným predpokladom na naplnenie podmienok spravodlivého
procesu (IV. ÚS 345/09). Konečné rozhodnutie vo veci súdom (vylúčeným sudcom) neprichádzalo do
úvahy aj preto, že súd v rovnakom rozhodnutí rozhodol aj o zamietnutí návrhu žalobcu na prerušenie
konania, proti ktorému legálne pripustil odvolanie. V čase podania odvolania o zamietnutí žaloby nebolo
právoplatne rozhodnuté o zamietnutí návrhu na prerušenie konania. Navrhovateľ v konaní uskutočnil
podanie, ktorým upovedomil súd o skutočnostiach nasvedčujúcich tomu, že sudcu, ktorému bola vec
pridelená systémom súdneho manažmentu na prejednanie a rozhodnutie, je potrebné z konania vylúčiť.
Okolnosť, že krajský súd nevzhliadol v označených skutočnostiach dôvod na vylúčenie sudcu, nič
nemení na tom, že v očiach navrhovateľa a objektívne v očiach verejnosti nemožno tohto sudcu
považovať za nestranného. V konaní bolo preto možné uskutočniť len také úkony, ktoré nepripúšťajú
odklad. Ústne pojednávanie vo veci odklad pripúšťalo a nebolo neodkladným úkonom za danej procesnej
situácie. Súd nedostatočne oboznámil navrhovateľa s podmienkami, za ktorých je možné viesť konanie,
keď ignoroval jeho žiadosť o zrušenie (odročenie) nariadeného pojednávania z dôležitého dôvodu a
navrhovateľ preto nemal možnosť vyjadriť sa k tvrdeniam odporcu, z ktorých súd pri svojom rozhodnutí
vychádzal a zachytil ich aj v odôvodnení svojho rozhodnutia. Nemal možnosť vyjadriť sa ani k dôkazom,
ktoré súd vykonal a založil na nich svoje rozhodnutie. Za takejto procesnej situácie došlo k degradácii
zásady kontradiktórnosti, k porušeniu práva navrhovateľa na súdnu ochranu, ako aj k odňatiu jeho
možnosti konať pred súdom. Následne navrhovateľ namietal, že sa vo veci neuskutočnilo ústne
pojednávanie napriek tomu, že v danej veci nebolo možné rozhodnúť bez nariadenia pojednávania, preto
okresný súd porušil právo navrhovateľa na kontradiktórny súdny proces, nakoľko vykonal dokazovanie,
ktorého obsah a rozsah si bez uvedenia akéhokoľvek dôvodu určil sám.

K majetkovej škode navrhovateľ uviedol, že okresný súd sa v odôvodnení rozhodnutia zaoberal
len škodou, ktorá mala súvisieť so správou pohľadávky počas nečinnosti súdu a opisuje ju ako
škodu, ktorá vznikla v príčinnej súvislosti s konaním dlžníka (povinného). Súd úplne ignoroval všetky
tvrdenia navrhovateľa o majetkovej škode, ktorá mu vznikla. V tejto časti je preto rozhodnutie súdu
nepreskúmateľné pre nedostatok dôvodov, keď z odôvodnenia rozhodnutia nie je zrejmé, akou úvahou
súd dospel jednoznačne a nepochybne k presvedčeniu o tom, že majetková škoda nevznikla, rovnako
sa týka i chýbajúcich dôvodov vzniku nemajetkovej ujmy. Navrhol preto, aby odvolací súd napadnutý
rozsudok okresného súdu zrušil a vec mu vrátil na ďalšie konanie.

Vyjadrenie k odvolaniu nebolo podané.

Krajský súd, ako súd odvolací (§ 10 ods. 1 O. s. p.) prejednal odvolanie viazaný rozsahom a dôvodmi
odvolania v zmysle § 212 ods. 1 O. s. p. a bez nariadenia odvolacieho pojednávania podľa § 214 ods. 1,
2 O. s. p. napadnutý rozsudok okresného súdu podľa § 219 ods. 1 O. s. p. potvrdil ako vecne správny.

Podľa § 219 ods. 1 O. s. p. odvolací súd rozhodnutie potvrdí, ak je vo výroku vecne správne.

Po preskúmaní veci odvolací súd konštatuje, že okresný súd vykonal dokazovanie vo veci v dostatočnom
rozsahu, vykonané dôkazy správne vyhodnotil podľa § 132 O. s. p. a svoje rozhodnutie aj náležite v
zmysle ust. § 157 ods. 2 O. s. p. aj odôvodnil. Z odôvodnenia rozhodnutia okresného súdu vyplýva vzťah
medzi skutkovými zisteniami a úvahami pri hodnotení dôkazov na strane jednej a právnymi závermi
na strane druhej. Okresný súd neporušil právo účastníkov konania na spravodlivý proces, nakoľko
v hodnotení skutkových zistení neabsentuje žiadna relevantná skutočnosť alebo okolnosť, naopak

okresný súd ich náležitým spôsobom v celom súhrne posúdil a aj náležite vyhodnotil (nález Ústavného
súdu SR sp. zn. III. ÚS 36/2010).

Odvolací súd poukazuje na zodpovednosť navrhovateľa za obsahové vymedzenie svojho odvolania
v spojitosti s nevyhnutnosťou odvolacieho súdu rešpektovať svoju viazanosť odvolacími dôvodmi a
rozsahom odvolania (§ 212 ods. 1 O. s. p.). V tejto súvislosti je zjavné, že z dôvodu predkladania veľkého
množstva tipových podaní navrhovateľov na súdy hmotno-právne a ani procesno-právne odvolacie
dôvody nekorešpondujú s právnymi dôvodmi a skutkovými zisteniami, na ktorých je založené napadnuté
rozhodnutie. Odvolací súd nie je oprávnený preskúmavať prvostupňové rozhodnutie na základe iných,
než účastníkom konania v odvolaní vznesených námietok.

Podstatná časť odvolacích námietok navrhovateľa je založená na tvrdení, že vo veci nerozhodoval
nestranný sudca. Krajský súd v Banskej Bystrici, ako súd nadriadený, rozhodol uznesením č. k.
41NcC/4/2012-8 zo dňa 10. 10. 2012, ktorým, okrem iného, z prejednávania a rozhodovania veci vedenej
na Okresnom súde Rimavská Sobota pod sp. zn. 13C/137/2012 vylúčil len sudcu okresného súdu
Rimavská Sobota JUDr. Erika Vargu a zákonnú sudkyňu JUDr. Martinu Koreňovú z prejednávania
a rozhodovania uvedenej veci nevylúčil. Od vydania tohto rozhodnutia nedošlo ku žiadnym novým
skutočnostiam majúcim vplyv na nestrannosť zákonného sudcu, preto je argumentácia odvolateľa o
konaní vylúčeným sudcom bezpredmetná. Nad rámec uvedeného odvolací súd dopĺňa, že aktuálna
aplikačná prax Najvyššieho súdu SR pri zohľadnení tak subjektívneho, ako aj objektívneho hľadiska
(teória zdania) sa v prevažujúcej miere prikláňa k záveru o povinnosti, ako aj požiadavke na sudcu v
každej veci zachovať vecný profesionálny prístup, nadhľad, potrebnú dávku odstupu, pričom samotná
skutočnosť, že predmetom konania je nesprávny úradný postup súdu, na ktorom sudca vykonával
aj svoju funkciu, nezakladá pomer sudcu k veci, teda dôvod pre jeho vylúčenie. Vzťah sudcov je pri
výkone rozhodovacej činnosti riadený princípom prezumpcie nezávislosti súdnej moci, ktorá nepodlieha
subjektívnym pocitom sudcov pri ich rozhodovaní a nie je ničím zaťažovaná v ich postojoch voči súdu.
Pôsobenie sudcov na určitom súde je vždy objektívne dané, len samá táto skutočnosť nemôže byť
dôvodom ich vylúčenia. Vzájomný vzťah medzi sudcom a súdom nie je vzťahom zamestnaneckým alebo
služobným. Vyššie uvedeným uznesením Krajského súdu v Banskej Bystrici nebola zákonná sudkyňa
JUDr. Martina Koreňová vylúčená z prejednávania a rozhodovania veci vedenej na Okresnom súde
Rimavská Sobota pod sp. zn. 13C/137/2012, pretože nebola zákonnou sudkyňou v exekučnej veci, v
ktorej navrhovateľovi nesprávnym úradným postupom súdu mala vzniknúť škoda a nemajetková ujma. V
tejto súvislosti odvolací súd poukazuje aj na rozhodnutie Najvyššieho súdu ČR sp. zn. 30Cdo/727/2011,
v zmysle ktorého sudcu vecne a miestne príslušného súdu nevylučuje z prejednávania a rozhodovania
veci o náhradu škody len tá skutočnosť, že postupom sudcu v inej veci má byť navrhovateľovi spôsobená
škoda.

Aj keď navrhovateľ podal sťažnosť Ústavnému súdu SR na porušovanie základného práva a zaručeného
čl. 46 ods. 1 Ústavy SR, ako aj základného práva na spravodlivý súdny proces zaručeného v čl.
6 ods. 1 Európskeho dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd, otázku, či vo veci
rozhodoval vylúčený sudca, môže preskúmať súd vyššieho stupňa v riadnom inštančnom postupe na
základe riadnych a mimoriadnych opravných prostriedkov, teda nie ústavný súd v konaní o sťažnosti
navrhovateľa. Uvedené vyplýva aj z uznesenia Ústavného súdu SR v skutkovo a právne totožnej veci,
napr. sp. zn. I. ÚS 89/2013 zo dňa 06. 02. 2013, resp. I. ÚS 92/2013 zo dňa 13. 02. 2013, v ktorých
rozhodoval o sťažnosti obchodnej spoločnosti POHOTOVOSŤ s. r. o., proti uzneseniam Krajského súdu
v Banskej Bystrici a ktorými rozhodol tak, že návrh navrhovateľa odmietol pre nedostatok právomoci
Ústavného súdu SR na ich prerokovanie a rozhodnutie.

Odvolací súd nespochybňuje, že súčasťou kontradiktórneho konania je právo účastníka byť
oboznámený s predloženými dôkazmi, vyjadriť sa k nim a podávať dôkazné návrhy. Zásadu
kontradiktórnosti však nemožno vykladať absolútne, resp. formalisticky, ale len vo väzbe s ostatnými
zásadami (ustanoveniami) procesného predpisu. Predovšetkým účastník konania realizuje svoje
procesné práva v rámci súdneho pojednávania, zákon však umožňuje, aby zo zákonom vymedzených
dôvodov okresný súd vo veci nenariadil pojednávanie na prejednanie odvolania a o návrhu navrhovateľa
rozhodol verejným vyhlásením rozhodnutia. Podľa § 115a ods. 2 O. s. p. pojednávanie nie je potrebné
nariaďovať ani v drobných sporoch. Okresný súd v dôvodoch napadnutého rozhodnutia poukázal na
tú skutočnosť, že v danom prípade ide o konanie, v ktorom si navrhovateľ uplatňuje voči odporcovi
zaplatenie majetkovej škody a nemajetkovej ujmy, ktorého hodnota neprevyšuje sumu 1.000 € (viď §

200ea ods. 1 O. s. p.) a teda, že ide o drobný spor, v dôsledku ktorej skutočnosti súd pojednávanie
nenariadil a 15. 08. 2013 vo veci verejne vyhlásil rozsudok. Oznam o verejnom vyhlásení rozhodnutia bol
riadne vyvesený na úradnej tabuli súdu. Navrhovateľ v konaní sám predkladal súdu dôkazy a stanoviská,
vyjadrenie právneho zástupcu odporcu k veci samej mu bolo riadne doručené, avšak navrhovateľ zostal
ďalej nečinný, a teda nie je možné mať za to, že postupom súdu mu bola odňatá možnosť konať pred
súdom. Pokiaľ navrhovateľ v dôvodoch svojho odvolania poukazoval na to, že súd prejednal vec v jeho
neprítomnosti a v neprítomnosti jeho právneho zástupcu, pretože sa navrhovateľ bez ospravedlnenia na
pojednávanie nedostavil, takýto postup okresného súdu zo spisu nevyplýva, keďže došlo k verejnému
vyhláseniu rozsudku bez pojednávania.

Pokiaľ navrhovateľ v odvolaní uvádzal, že zároveň s rozhodnutím o zamietnutí návrhu na začatie
konania súd zamietol aj návrh na prerušenie konania, z obsahu spisu takáto skutočnosť nevyplýva,
napadnutým rozsudkom okresný súd rozhodol len o návrhu navrhovateľa na začatie konania, a to tak,
že návrh navrhovateľa zamietol a zároveň rozhodol o náhrade trov konania tak, že odporcovi túto
nepriznal. Tvrdenie odvolateľa v tomto smere je podľa názoru odvolacieho súdu nepravdivé a úmyselne
zavádzajúce súd.

Hmotno-právnym dôvodom zamietnutia uplatneného nároku navrhovateľa bolo nepreukázanie
nesprávneho úradného postupu ako základného predpokladu pre vznik zodpovednosti za škodu
spôsobenú nesprávnym úradným postupom. Navrhovateľ v danom prípade odôvodňoval nesprávny
úradný postup exekučného súdu nedodržaním zákonom stanovenej 15-dňovej lehoty na vydanie
poverenia v exekučných konaniach. Okresný súd vykonaným dokazovaním dospel k záveru, že v
súdenej veci k prieťahom nedošlo, nemá za preukázaný nesprávny úradný postup ako jeden z
predpokladov pre vznik zodpovednosti štátu za škodu spôsobenú nesprávnym úradným postupom a
akékoľvek ďalšie dokazovanie vo veci by bolo preto nadbytočné. Navrhovateľ v odvolaní nenamietal
nesprávnosť tohto právneho posúdenia okresným súdom, teda nenamietal záver okresného súdu o
nepreukázaní nesprávneho úradného postupu, a preto nebol daný ani dôvod na prejednanie odvolania
z tohto dôvodu, vzhľadom na ust. § 212 ods. 1 O. s. p. Navrhovateľ nijako nenapadol skutkové a
právne závery okresného súdu, ktoré boli hmotno-právnym dôvodom zamietnutia návrhu, napriek tomu
odvolací súd konštatuje, že okresný súd vykonal v prejednávanej veci dokazovanie náležitým spôsobom
a v potrebnom rozsahu, spôsobom plne zodpovedajúcim kontradiktórnosti sporového konania, ktorý
umožňuje účastníkom realizáciu ich procesných práv a nadväzne zákonným spôsobom vyhodnotil tak
procesnú aktivitu účastníkov konania, ako aj merito veci. Okresný súd vydal vecne správne rozhodnutie,
ktoré zodpovedajúcim spôsobom v zmysle § 157 ods. 2 O. s. p. aj správne a presvedčivo odôvodnil.

Ak navrhovateľ v odvolaní na záver namietal, že súd zamietol žalobu v časti náhrady skutočnej
škody z dôvodu jej nedôvodnosti a v odôvodnení rozhodnutia sa nezaoberal škodou, ktorá mala
súvisieť so správou pohľadávky počas nečinnosti súdu a opisuje ju ako škodu, ktorá vznikla v
príčinnej súvislosti s konaním dlžníka (povinného), potom je zrejmé, že ani v tejto časti sa odvolanie
netýka napadnutého rozhodnutia okresného súdu, nakoľko súd v odôvodnení svojho rozhodnutia sa
predpokladom vzniku a existencie škody žiadnym spôsobom nezaoberal. Okresný súd vyhodnotil, že
nedošlo k naplneniu jedného z troch kumulatívnych predpokladov pre vznik zodpovednosti odporcu
za vzniknutú škodu navrhovateľovi, a to existencia nesprávneho úradného postupu zo strany súdu,
ktorého postupom mu škoda mala vzniknúť. Ak, teda, následne navrhovateľ tvrdil, že odôvodnenie
rozsudku je nepreskúmateľné, nakoľko z neho nie je zrejmé, akou úvahou súd dospel k presvedčeniu
o tom, že majetková škoda nevznikla, jeho tvrdenie neobstojí, ak sa okresný súd v odôvodnení
rozhodnutia týmto predpokladom vôbec nezaoberal. Vo vzťahu k tejto skutočnosti je preto rozhodnutie
prvostupňového súdu dôsledne odôvodnené a spĺňa podmienky ust. § 157 ods. 2 O. s. p., teda v
žiadnom prípade nie je dôvodná námietka navrhovateľa týkajúca sa jeho nepreskúmateľnosti, či dokonca
arbitrárnosti. V tomto rozsahu zrejme navrhovateľ podal odvolanie vo vzťahu k úplne inému rozhodnutiu
a uvedené sa týka i argumentov ohľadne námietok vo vzťahu k nemajetkovej ujme, ku ktorej malo dôjsť
na strane navrhovateľa. V tomto rozsahu je preto práve odvolanie navrhovateľa nepreskúmateľné a
nezrozumiteľné, ak poukazuje na skutočnosti, ktoré z odôvodnenia rozhodnutia vôbec nevyplývajú. V
takom prípade ani odvolací súd na tieto skutočnosti nemôže reagovať skutkovo a ani právne.

Vzhľadom na tieto dôvody, ako aj dôvody, ktoré vo svojom rozhodnutí uviedol súd prvého stupňa, a ktoré
nebolo potrebné pre svoju presvedčivosť opätovne uvádzať v tomto rozhodnutí, odvolací súd podľa §
219 ods. 1 O. s. p. rozhodnutie súdu prvého stupňa ako vecne správne potvrdil, vrátane súvisiaceho

výroku o náhrade trov prvostupňového konania (§ 206 ods. 2 O. s. p.). Okresný súd pri rozhodovaní o
náhrade trov prvostupňového konania vychádzal správne z ust. § 142 ods. 1 O. s. p., teda podľa úspechu
v konaní a súčasne dôvodne aplikoval ust. § 151 O. s. p.

O náhrade trov odvolacieho konania rozhodoval odvolací súd taktiež podľa zásady úspechu v konaní
podľa ust. § 142 ods. 1 O. s. p. v odvolacom konaní v spojení s § 224 ods. 1 O. s. p. a odporcovi náhradu
trov odvolacieho konania nepriznal, nakoľko si právo na ich náhradu neuplatnil a zo spisu žiadne trovy
odvolacieho konania mu nevyplývajú (§ 151 ods. 1 O. s. p.).

Toto rozhodnutie prijal senát odvolacieho súdu pomerom hlasov 3:0.

Poučenie:

Proti tomuto rozhodnutiu odvolanie nie je prípustné.