Uznesenie ,
Zrušujúce Rozhodnutie bolo vynesené dňa pondelok 13. január 2014

Súd: Krajský súd Žilina
Spisová značka: 8Co/599/2013

Identifikačné číslo súdneho spisu: 5712214731
Dátum vydania rozhodnutia: 13. 01. 2014

Meno a priezvisko sudcu, VSÚ: JUDr. Táňa Rapčanová
ECLI: ECLI:SK:KSZA:2014:5712214731.3

Uznesenie

Krajský súd v Žiline, ako súd odvolací, v právnej veci navrhovateľa: POHOTOVOSŤ, s. r. o. so sídlom
Bratislava,ul.Pribinovač.25,IČO:35807598,zastúpenéhosplnomocnenýmzástupcomFridrichPaľko,
s. r. o., so sídlom Bratislava, ul. Grösslingova č. 4, IČO: 36 864 421, proti odporcovi: Slovenská republika,
zastúpená Ministerstvo spravodlivosti SR, so sídlom Bratislava, Župné námestie č. 13, IČO: 00 166 073,
o náhradu majetkovej škody a nemajetkovej ujmy, o odvolaní navrhovateľa proti uzneseniu Okresného

súdu Martin č. k. 7C/250/2012-61 zo dňa 28. augusta 2013, takto

r o z h o d o l :

uznesenie okresného súdu z r u š u j e a vec mu v r a c i a na ďalšie konanie.

o d ô v o d n e n i e :

Okresný súd napadnutým uznesením konanie zastavil (výrok I.) a vyslovil, že žiadny z účastníkov nemá
právo na náhradu trov konania (výrok II.).
Citujúc ust. § 7 ods. 1 a 3, § 8, § 103, § 104 Občianskeho súdneho poriadku (ďalej len „O. s. p.“),

ako i ust. § 15 ods. 1, 2 a § 16 ods. 1 zákona č. 514/2003 Z. z. o zodpovednosti za škodu spôsobenú
pri výkone verejnej moci (ďalej len „zákona č. 514/2003 Z. z.“) v odôvodnení uznesenia uviedol, že
existencia súdnej právomoci je jednou z prvoradých procesných podmienok konania, ktorej dodržanie je
predpokladom toho, aby konanie mohlo prebehnúť a súd vo veci mohol vydať rozhodnutie. Nedostatok
právomoci vedie k zastaveniu konania.
V danom prípade podľa ust. § 15 a § 16 zákona č. 514/2003 Z. z. je preto potrebné, aby nárok

navrhovateľa bol predbežne prerokovaný na základe písomnej žiadosti poškodeného podľa § 4 a §11
zákona č. 514/2003 Z. z. Zákon č. 514/2003 Z. z. upravuje aj prípad, ak príslušný orgán neuspokojí
nárok na náhradu škody alebo jeho časť do šiestich mesiacov odo dňa prijatia žiadosti. V takom
prípade má poškodený právo domáhať sa nároku na súde. Predbežné prerokovanie nároku je teda
zákonom stanovená podmienka, ktorá musí byť splnená, aby tento nárok mohol byť prejednaný v
konaní pred súdom. V prípade, že táto podmienka konania nie je splnená, nie je založená právomoc

súdu vec prejednať a rozhodnúť. Navrhovateľ vo svojom podaní zo dňa 17. 09. 2012 a ani po
opakovaných výzvach súdu, nepredložil kópiu žiadosti o predbežné prerokovanie nároku na náhradu
škody s príslušným orgánom, ktorým je Ministerstvo spravodlivosti SR. V tomto prípade ide o tzv. delenú
právomoc a preto súd na preskúmanie svojej právomoci potrebuje kópiu žiadosti podľa § 15 a 16 zákona
č. 514/2002 Z. z. V jednotlivých spisoch, na ktoré navrhovateľ vo svojich podaniach odkazoval, sa
žiadosť o predbežné prerokovanie uplatňovaného nároku nenachádza. Súdu doložil len sprievodný list

opatrený prezenčnou pečiatkou Ministerstva spravodlivosti SR, z ktorého vyplynulo, že každá jednotlivá
žiadosť o predbežné prerokovanie nároku na náhradu škody pozostáva zo šiestich strán a jej prílohou je
plnomocenstvo. Súčasťou tohto sprievodného listu bol aj „Zoznam žiadostí o predbežné prerokovanie
nároku na náhradu škody“, ktorý pozostával zo 197 strán. Keďže navrhovateľ nedoložil súdu kópiu
podanej žiadosti, súd nemohol preskúmať, či sa navrhovateľ voči Ministerstvu spravodlivosti SR domáha
toho istého nároku čo sa týka argumentácie, dôvodov, skutkového stavu a uplatňovanej výšky ako

návrhom uplatneným na súde v predmetnom konaní a teda nemožno preskúmať či vznikla právomoc
súdunaprejednaniesporu.Vsúvislostisargumentáciounavrhovateľa,žerovnopisnávrhunapredbežnéprerokovanie nároku na náhradu škody nevyhotovoval z dôvodu hospodárnosti a preto žiada, aby sa súd
oboznámil s príslušnými spismi odporcu, kde sa nachádza originál žiadosti, okresný súd poukázal na to,
že sa jedná o sporové konanie, kde dôkazné bremeno zaťažuje prioritne navrhovateľa. Túto povinnosť

nemožno prenášať na odporcu. Okresný súd s poukazom na uvedené skutočnosti konštatoval, že nemá
právomoc rozhodovať o nároku navrhovateľa a keďže nedostatok právomoci zakladá neodstrániteľný
nedostatok podmienok konania, konanie podľa § 104 ods. 1 O. s p. zastavil.
O náhrade trov konania rozhodol podľa § 146 ods. 1 písm. c/ O. s. p.

Proti uzneseniu podal v zákonnej lehote odvolanie navrhovateľ z dôvodu, že v konaní došlo k vadám
uvedeným v ust. § 221 ods. 1 O. s. p.
V dôvodoch uviedol, že prvostupňový súd na základe vykonaného šetrenia, nie však dokazovania,
dospel k nesprávnemu záveru, že navrhovateľ pred podaním návrhu nepodal na príslušnom orgáne
žiadosť o predbežné prerokovanie nároku na náhradu škody, ktorú si uplatňuje v tomto konaní a preto
súd vyvodil právny záver, že nemá právomoc konať. Uvedené skutkové zistenie je nesprávne, lebo

na Ministerstve spravodlivosti SR podal žiadosť o predbežné prerokovanie nároku na náhradu škody,
ktorú skutočnosť preukázal v prvostupňovom konaní tým, že predložil zoznam jednotlivých žiadostí,
ktoré Ministerstvo spravodlivosti SR potvrdilo. Navyše odporca, za ktorého koná práve Ministerstvo
spravodlivosti, skutočnosť, že by navrhovateľ v tejto konkrétnej veci nepodal žiadosť o predbežné
prerokovanie nároku v rovnakom rozsahu ako je obsahom návrhu, nikdy nenamietal a táto otázka nie

je v konaní spornou. Navrhovateľ tiež viackrát prvostupňovému súdu označil dôkaz, ktorý žiada v tomto
konaní vykonať a to oboznámenie sa s príslušným spisom Ministerstva spravodlivosti SR. Okresný súd
však tento dôkaz vôbec nevykonal. Prvostupňový súd tak bez skutočného zistenia dospel k záveru, že
žiadosť o predbežné prerokovanie v konkrétnej veci nebola podaná.
Navrhovateľ v ďalšej časti odvolania namietal, že v predmetnej veci rozhodoval vylúčený sudca.

Okolnosť,žekrajskýsúdnevzhliadolznímoznačenýchskutočností(uvedenýchvtextenávrhu)dôvodna
vylúčenie sudcu, nič nemení na tom, že v očiach navrhovateľa a objektívne v očiach verejnosti nemožno
tohto sudcu považovať za nestranného. V tejto súvislosti poukázal na rozhodnutia slovenských, ako
i medzinárodných súdov, majúc za to, že názor krajského súdu vo veci nestrannosti je v rozpore
s rozhodovacou praxou iných krajských súdov, Ústavného súdu SR a Európskeho súdu pre ľudské

práva. Poukázal tiež na to, že podal ústavnú sťažnosť pre porušenie jeho práva na nestranný súd,
ktorej výsledkom bude zrušenie rozhodnutia krajského súdu. V ďalšej časti odvolania poukazoval na
skutočnosti, ku ktorým v prejednávanej veci ani nedošlo, prípadne neboli riešené (navrhovateľ napr.
namietal, že nebol oboznámený s obsahom dôkazov a nemal možnosť sa k nim vyjadriť, a sám nemal
možnosť navrhnúť dôkazy na podporu svojich tvrdení).

Na základe všetkých vyššie uvedených skutočností navrhol napadnuté rozhodnutie zrušiť a vec vrátiť
okresnému súdu na opätovné prejednanie.

Odporca sa k odvolaniu písomne nevyjadril.

Krajský súd, ako súd odvolací (§ 10 ods. 1 O. s. p.), po zistení, že odvolanie podal včas účastník konania
(§ 204 ods. 1, § 201 O. s. p.), proti rozhodnutiu, ktoré možno napadnúť týmto opravným prostriedkom (§
201 O. s. p), pričom podanie opravného prostriedku nie je vylúčené podľa § 202 O. s. p., bez nariadenia
odvolacieho pojednávanie (§ 214 ods. 2 O. s. p.), preskúmal uznesenie okresného súdu v napadnutom
rozsahuazdôvodovuvedenýchvodvolaní(§212ods.1O.s.p.)auznesenieokresnéhosúdupodľaust.

§ 221 ods. 1 písm. h/, ods. 2 O. s. p., zrušil a vec mu vrátil na ďalšie konanie z nasledovných dôvodov:

V predmetnom konaní sa navrhovateľ proti odporcovi domáha náhrady škody a nemajetkovej ujmy v
zmysle zákona č. 514/2003 Z. z. z dôvodu, že táto škoda mu mala vzniknúť nesprávnym úradným
postupom Okresného súdu Martin, ktorý nerozhodol v zákonom stanovenej lehote o žiadosti o udelenie

poverenia na vykonanie exekúcie vo veci dlžníka E. D. v exekučnej veci vedenej na exekútorskom úrade
pod sp. zn. EX 10636/2008.
Ako vyplýva z odôvodnenia napadnutého uznesenia, okresný súd založil svoje rozhodnutie na
nedostatku právomoci súdu a následne na nedostatku podmienok konania a na neunesení dôkazného
bremena zo strany navrhovateľa na okolnosť, že podal žiadosť o predbežné prerokovanie nároku. S

týmto záverom sa odvolací súd nestotožňuje.
Zo spisového materiálu je zrejmé, že navrhovateľ navrhol na preukázanie svojho tvrdenia (že podal
žiadosť o predbežné prerokovanie nároku na náhradu škody) vykonať dôkaz - vyžiadať originál
návrhu na predbežné prerokovanie nároku, ktorý odporca založil do svojho spisu (písomné podanienavrhovateľa zo dňa 24. 07. 2013, doručené súdu 26. 07. 2013) keď navrhovateľ zároveň tvrdil, že
originál návrhu na predbežné prerokovanie nároku podal osobne do podateľne, pričom odporca potvrdil
prijatie individuálneho návrhu spolu s prijatím iných individuálnych návrhov označením ich súpisu

prezenčnou pečiatkou. Odporca zároveň poznamenal, že súdu bola predložená príloha - potvrdenie
MS SR o prijatí žiadosti o predbežné prerokovanie nároku na náhradu škody v konaní ZE-3860-1254,
3730-NZP, NP-3180-37, 5212- ISTINA RS.
Za vykonanie dôkazu je zodpovedný súd. Súd nemusí vykonať všetky dôkazy navrhnuté účastníkmi,
pokiaľ nie sú potrebné pre zistenie skutkového stavu veci. To však v danom prípade nemožno

konštatovať. Navrhnutý dôkaz bol spôsobilý preukázať alebo vyvrátiť tvrdenie navrhovateľa, že bola
podaná žiadosť o predbežné prerokovanie nároku v totožnej veci totožných účastníkov. Naviac za
situácie, keď ide o skúmanie podmienok konania, je potrebné vychádzať z princípu oficiality. Nemožno
opomenúť ani ust. § 120 ods. 3 O. s. p., ktoré dáva súdu možnosť osvojiť si skutkové zistenia založené
na zhodnom tvrdení účastníkov.
Pokiaľ okresný súd v odôvodnení napadnutého uznesenia konštatuje, že dôsledným šetrením v

príslušných spisoch zistil, že navrhovateľ mu doložil sprievodný opatrený prezenčnou pečiatkou
Ministerstva spravodlivosti SR dňa 25. 09. 2012, ktorého súčasťou bol aj „Zoznam žiadostí o
predbežné prerokovanie nároku na náhradu škody“ pozostávajúci zo 197 strán, odvolací súd
preskúmaním spisového materiálu nezistil, že by označený „Zoznam“ bol jeho súčasťou. Z uvedeného
konštatovania prvostupňového súdu preto vznikajú pochybnosti, aký veľký „Zoznam žiadostí“ opatrený

prezenčnou pečiatkou Ministerstva spravodlivosti SR navrhovateľ doručil a kde ho prvostupňový súd
zadokumentoval. Odvolací súd tiež poukazuje na vyjadrenie odporcu (č. l. 59 spisu), keď tento
nevyvracia tvrdenie navrhovateľa o podaní žiadostí na predbežné prerokovanie nároku a potvrdil, že
neviedol osobitný spis o každej žiadosti.
Vo vzťahu k názoru prvostupňového súdu, že v danej veci ide o delenú právomoc podľa § 8 O.

s. p., odvolací súd uvádza, že s týmto názorom sa nestotožňuje. V tomto smere zastáva názor, že
žiadosť o predbežné prerokovanie nároku na náhradu škody na príslušnom orgáne štátu predstavuje
osobitnú, odstrániteľnú podmienku konania, keď právnym dôsledkom nepodania žiadosti o predbežné
prerokovanie nároku je zastavenie konania pre nedostatok podmienok konania. V tejto súvislosti
však poukazuje na skutočnosť, že účelom konania o predbežnom prerokovaní nároku podľa zák.

č. 514/2003 Z. z. nie je vydanie rozhodnutia, ale len pokus o mimosúdne urovnanie. Pokiaľ ide
teda o podmienku predbežného prerokovania nároku ako podmienku poskytnutia súdnej ochrany,
jej posudzovanie nemôže byť príliš formalistické, čo by v konečnom dôsledku viedlo k odmietnutiu
spravodlivosti.
Odvolací súd s poukazom na vyššie uvedené skutočnosti napadnuté uznesenie zrušil a vec vrátil

okresnému súdu na ďalšie konanie.
Čo sa týka námietky navrhovateľa, že vo veci rozhodoval vylúčený sudca (navrhovateľ vo svojich
podaniach opätovne poukazuje, že žiadny zo sudcov prvostupňového súdu nemôže vec prejednať
a rozhodnúť pre jeho predpojatosť založenú na skutočnosti, že prvostupňový súd zapríčinil svojím
nelegálnym konaním - nesprávnym úradným postupom - vznik škody), odvolací súd uvádza nasledovné:

Rozhodnutie o vylúčení sudcu podľa § 14 ods. 1 O. s. p. predstavuje výnimku z ústavnej zásady,
podľa ktorej nikto nesmie byť odňatý svojmu zákonnému sudcovi (čl. 38 ods. 1 Listiny základných
práv a slobôd, čl. 48 ods. 1 Ústavy SR), preto treba trvať na tom, že sudcu vylúčiť z prejednávania
a rozhodovania pridelenej veci možno skutočne iba výnimočne a z naozaj závažných dôvodov. Vzťah
sudcov je pri výkone rozhodovacej činnosti riadený princípom prezumpcie nezávislosti súdnej moci,

ktorá nepodlieha subjektívnym pocitom sudcov pri ich rozhodovaní a nie je ničím zaťažovaná v ich
postojoch voči súdu. Pôsobenie sudcov na určitom súde je vždy objektívne dané, preto len sama
táto skutočnosť nemôže byť dôvodom ich vylúčenia. Sudcovia ako reprezentanti verejnej moci by tak
apriórne stáli vo svetle spochybňujúcom ich profesionálne schopnosti. Vzájomný vzťah medzi sudcom
a súdom nie je vzťahom zamestnaneckým alebo služobným. Vymenovaním za sudcu vzniká a zánikom

funkcie sudcu zaniká osobitný vzťah sudcu k štátu, z ktorého vyplývajú vzájomné práva a povinnosti
sudcu a štátu. Sudca je pri výkone funkcie sudcu nezávislý, zákony a iné všeobecne záväzné právne
predpisy vykladá podľa svojho najlepšieho vedomia a svedomia, rozhoduje nestranne, spravodlivo, bez
zbytočných prieťahov, len na základe skutočností zistených v súlade so zákonom (§ 2 ods. 2 zák. č.
385/2000 Z. z.). Nezávislosť sudcu je nevyhnutné vidieť aj ako nezávislosť v rámci samotnej súdnej

moci, celého súdneho systému, aj konkrétneho súdu, na ktorom sudca pôsobí. Iba takéto chápanie
nezávislosti je predpokladom nestrannosti sudcu, ktorú nesmie nikto ohroziť (uznesenie Najvyššieho
súdu SR, sp. zn. 1Nc/86/2011 zo dňa 24. 11. 2011). Na základe uvedených skutočností preto nie je
daný dôvod na vylúčenie zákonného sudcu z prejednávania a rozhodovania predmetnej veci len ztoho dôvodu, že pôsobí na súde, na ktorom malo dôjsť podľa tvrdení navrhovateľa k nesprávnemu
úradnému postupu. To platí zvlášť za situácie, keď navrhovateľ v prejednávanej veci výslovne uviedol,
že námietku zaujatosti voči sudcom prvostupňového súdu v zmysle ust. § 15a O. s. p. nepodáva a

zákonný sudca prejednávajúci predmetnú vec v exekučnej veci, z ktorej si navrhovateľ odvodzuje nároky
z titulu nesprávneho úradného postupu súdu nekonal a ani neuviedol skutočnosti, pre ktoré by mal byť
z rozhodovania vylúčený.

Toto rozhodnutie odvolacieho súdu bolo prijaté hlasovaním v senáte pomerom 3 : 0.

Poučenie:

Proti tomuto uzneseniu odvolanie n i e j e prípustné.