Rozsudok ,
Potvrdené Rozhodnutie bolo vynesené dňa utorok 23. jún 2015

Súd: Krajský súd Prešov
Spisová značka: 12Co/70/2014

Identifikačné číslo súdneho spisu: 8711200254
Dátum vydania rozhodnutia: 23. 06. 2015
Meno a priezvisko sudcu, VSÚ: JUDr. Roman Tóth

ECLI: ECLI:SK:KSPO:2015:8711200254.1

ROZSUDOK V MENE

SLOVENSKEJ REPUBLIKY

KrajskýsúdvPrešovevsenátezloženomzpredsedusenátuJUDr.RomanaTóthaačlenovsenátuJUDr.

Petra Šama a JUDr. Milana Šebeňa v právnej veci žalobcu: N. A., nar. XX. 6. XXXX, bytom W. XXXX/XX,
A., občan SR, právne zastúpeného Beňo & partners advokátska kancelária, s.r.o., so sídlom Námestie
sv. Egídia 95, Poprad, IČO: 44 250 029, proti žalovanej: Slovenská republika zastúpená Ministerstvom
spravodlivosti SR, so sídlom Župné námestie 13, Bratislava, o náhradu škody spôsobenej nezákonným
rozhodnutím s prísl., o odvolaní žalovaného proti rozsudku Okresného súdu Poprad zo dňa 6. 2. 2014
č.k. 9C/6/2011 - 147, jednohlasne takto

r o z h o d o l :

P o t v r d z u j erozsudok súdu prvého stupňa.

o d ô v o d n e n i e :

Okresný súd Poprad rozsudkom č.k. 9C/6/2011 - 147 rozhodol, že nárok žalobcu na náhradu škody

spočívajúcej v majetkovej a nemajetkovej ujme je čo do základu opodstatnený. O trovách konania
súd rozhodne v konečnom rozhodnutí vo veci samej. V odôvodnení rozhodnutia súd uviedol, že
žalobca sa domáha zaplatenia sumy 33.930,- Sk spolu s ročným úrokom z omeškania vo výške 7,5 %
titulom náhrady škody a nemajetkovej ujmy, lebo na základe uznesenia vyšetrovateľa Úradu justičnej
a kriminálnej polície v Poprade zo dňa 8. 12. 2006 bolo začaté voči nemu trestné stíhanie pre trestný
čin vydierania podľa § 189 ods. 1 Trestného zákona a toho istého dňa bola obmedzená jeho sloboda.
Uznesením Okresného súdu Poprad zo dňa 11. 12. 2006 bol žalobca vzatý do väzby so začiatkom od

8. 12. 2006. Dňa 20. 12. 2007 bol žalobca na základe uznesenia Okresného súdu Poprad prepustený
z väzby po prijatí písomného sľubu. Dňa 26. 11. 2008 bol žalobca právoplatne oslobodený spod
obžaloby rozsudkom Okresného súdu Poprad zo dňa 10. 11. 2008 s tým, že osobná sloboda žalobcu
bola obmedzená od 8. 12. 2006 do 20. 12. 2007, t.j. 378 dní. Po právnej stránke žalobca svoj nárok
zdôvodňuje čl. V. ods. 1 písm. c) Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd spojených s
ods. 5 tohto istého článku. Tak isto poukazuje na čl. 17 ods. 1 Ústavy SR v spojení s § 3 ods. 1 písm.
a) b) a ods. 2 zák. č. 514/2003 Z.z., ako aj ust. § 8 ods. 5 písm. b) a § 17 ods. 1, 2, 3 zák. č. 514/2003

Z.z. o zodpovednosti za škodu spôsobenú pri výkone verejnej moci.

Žalobca bol stíhaný vo väzbe a čelil obvineniu zo závažnej trestnej činnosti, ktorá mala pozostávať
z viacerých trestných činov vydierania, kde Trestný zákon účinný v tom čase umožňoval uložiť až
6 rokov odňatia slobody. Žalobca od začiatku prostredníctvom svojho obhajcu poukazoval na svoju
nevinu a predkladal potrebné dôkazy. Trestný súd napokon žalobcu z trestného stíhania oslobodil z
tých istých dôvodov, ktoré používal na svoju obranu žalobca už pri prvej sťažnosti proti vzatiu do väzby.

Zákon č. 514/2003 Z.z. rieši otázku zodpovednostiza škodu spôsobenú nesprávnym úradným postupom
alebo rozhodnutím súdu a osobitnú zodpovednosť za škodu spôsobenú rozhodnutím o vzatí do väzby.
Prebiehajúce trestné stíhanie žalobcu bolo v meste A. pomerne dobre známe medzi ľuďmi blízkymi
žalobcovi a následne sa to rýchlo rozšírilo, že žalobcu zatkli za vydieranie a obmedzenie slobody, čomalo dopad na jeho rodinný život. Ide o trvalé následky vo vzťahu žalobcu s dieťaťom, v dôsledku
väzby prišiel o manželku, ktorá podala návrh na rozvod. Manželstvo bolo rozvedené dňa 27. 2. 2007.
Musel čeliť nesmiernemu psychickému tlaku spočívajúcemu jednak v samotných podmienkach väzby,

jednak existencie reálnej hrozby, že sa mu svoju nevinu nepodarí preukázať a bude mu uložený vysoký
trest za skutok, ktorý nespáchal a ktorých sa ani nestal jednak a z praktickej nemožnosti presvedčiť o
svojej nevine aspoň svoje najbližšie okolie. Takémuto tlaku čelil žalobca takmer tri roky, keď v prísnych
podmienkach väzby trpel trvalým stavom depresie a beznádeje. Za túto psychickú ujmu a nezákonné
trestné stíhanie žiada sumu 50.000,- eur.

Žalovaná k uplatnenému nároku uviedla, že nárok nebol predbežne prerokovaný podľa § 15 ods. 1 zák.
č. 514/2003 Z.z., pričom ani neuplynula lehota predpokladaná v § 16 ods. 1 zákona na podanie súdnej
žaloby. Žalobca v konaní nepreukázal vydanie nezákonného rozhodnutia, ani vznik škody v rozsahu
ako si nárokuje. Neuniesol dôkazné bremeno pre preukázanie príčinnej súvislosti medzi konaním, resp.
rozhodnutím orgánu verejnej moci a vznikom prípadnej ujmy na strane žalobcu, čím nebola splnená

dikcia § 8 ods. 6 písm. a) zákona č. 514/2003 Z.z., a tak nárok žalobcu považuje v celom rozsahu
za nedôvodný. Ak bola na žalobcu uvalená väzba, ide o zákonný zásah a preto oprávnený. Ak došlo
k zastaveniu trestného stíhania, nemožno hovoriť o neoprávnenom zásahu do práv takejto osoby v
dôsledku väzby. Orgány činné v trestnom konaní aplikujú ustanovenia Trestného poriadku. Žalobca bol
vzatý do väzby v súlade so zákonom, nešlo o neoprávnený zásah ani v prípade, ak by následne došlo

k zastaveniu trestného stíhania.

Ak bol žalobca oslobodený spod obžaloby, neznamená to, že orgány činné v trestnom konaní
pri vznesení obvinenia postupovali nesprávne, resp. nezákonne. Nemôže vyvodiť nezákonnosť ich
rozhodovania, resp. nesprávnosť ich postupu len z titulu oslobodenia obžalovaného spod obžaloby.

Žalobca v konaní nepreukázal vznik samotnej škody v rozsahu náhrady, ktorej sa domáha. Žalobca
nepreukázal v čom má spočívať neoprávnený zásah do jeho ľudských práv a základných slobôd
v súvislosti s jeho vzatím do väzby. Samotná výška uplatnenej náhrady je neadekvátna a ničím
neodôvodnená. Ak si žalobca uplatňuje aj škodu v rozsahu 3.390,- eur v súvislosti s poskytovaním

služiebadvokátom,takniejepreukázané,abytakútosumužalobcaadvokátovizaprávneslužbyzaplatil.

Keď okresný súd svojim rozsudkom zo 7. 11. 2012 č.k. 9C/6/2011 - 75 žalobu zamietol, tak odvolací súd
uznesením zo dňa 5. 9. 2013 č.k. 12Co/13/2013 - 111 zrušil rozsudok súdu prvého stupňa a vec mu
vrátil na ďalšie konanie. Ak orgány činné v trestnom konaní aplikujú ustanovenia Trestného poriadku

a postupujú počas trestného stíhania pri vzatí do väzby v súlade so zákonom, nejde o neoprávnený
zásah a to ani v prípade, ak následne dôjde k zastaveniu trestného stíhania. Podľa odvolacieho
súdu objektívne bola naplnená dikcia ustanovenia zákona o väzbe z dôvodov zavinenia páchateľa,
keď k naplneniu tohto predpokladu postačuje nevedomá nedbanlivosť. Na druhej strane odvolací súd
poukázal na judikované rozhodnutie Najvyššieho súdu SR vo veci 4Cdo 183/2009, že v prípadoch

posudzovania zodpovednosti štátu za škodu spôsobenú rozhodnutím o začatí trestného stíhania a
vznesení obvinenia, postúpenie veci inému orgánu, ak k takému rozhodnutiu došlo, preto že sa nenaplnil
predpoklad o spáchaní trestného činu obvineným, má rovnaké dôsledky ako zrušenie uznesenia o začatí
trestného stíhania a vznesení obvinenia pre nezákonnosť. Ak tým zanikajú aj účinky začatia trestného
stíhania a vznesenia obvinenia a keď sa podozrenie zo spáchania trestného činu nepotvrdilo, vyšla tzv.

nezákonnosť rozhodnutia o začatí trestného stíhania a vznesenia obvinenia. Štát sa nemôže zbaviť
zodpovednosti za postup týchto orgánov, ak sa ich postup ukáže ako mylný, zasahujúci do základných
práv. Keď došlo k zastaveniu trestného stíhania alebo k oslobodeniu spod obžaloby, treba prihliadnuť na
konkrétneokolnostiadôvodyavychádzaťztoho,žeobčančinnespáchalažetrestnéstíhanievočinemu
nemalo začať. Nároky na náhradu škody spôsobenej začatím trestného stíhania sa posudzujú ako nárok

na náhradu škody spôsobenej nezákonným rozhodnutím. Rozhodujúcim meradlom v opodstatnenosti
(zákonnosti) začatia (vedenia) trestného stíhania je neskorší výsledok trestného konania. Tieto závery
prijaté v čase platnosti zák. č. 58/1969 Zb. sú podľa odvolacieho súdu napriek zmene právnej úpravy
stále použiteľné.

Podľa rozhodnutia Najvyššieho súdu SR, ak sa konštatuje, že k trestnému činu nedošlo, má to rovnaký
význam ako zrušenie uznesenia o začatí trestného stíhania a vznesenia obvinenia pre nezákonnosť.
Potom by mal žalobca právo na náhradu škody podľa kritérií zák. č. 514/2003 Z.z. Ďalej odvolací súd
posudzoval hodnotenie nárokov žalobcu ďalším dokazovaním.Okresnýsúdsaoboznamovalstrestnýmspisomsp.zn.5T/65/2007aždodoby,keďOkresnýsúdPoprad
rozsudkomzodňa10.11.2008č.k.5T/65/2007-413oslobodilžalobcuakoobžalovanéhospodobžaloby

okresnéhoprokurátoravPopradepreskutokuvedenývobžalobekvalifikovanýakotrestnýčinvydierania
podľa § 189 ods. 1 Trestného zákona, pretože nebolo preukázané, že sa skutok, pre ktorý je obžalovaný
stíhaný.

Žalobca podaním z 12. 1. 2011 na Ministerstvo spravodlivosti SR požiadal o predbežné prerokovanie

nároku na náhradu škody a nemajetkovej ujmy v rozsahu 3.390,- eur, resp. odškodnenie a psychickej
ujmy vo výške 50.000,- eur.

O tomto nároku podľa výroku žalovaného ešte nerozhodnuté nebolo.

Súd v ďalšom posudzoval nárok na náhradu škody a nemajetkovej ujmy s poukazom na § 5 ods. 1 zák. č.

514/2003 Z.z., že právo na náhradu škody spôsobenej nezákonným rozhodnutím má účastník konania,
ktorému vznikla škoda v dôsledku rozhodnutia vydaného v tomto konaní. Podľa § 8 ods. 5 zák. 514/2003
Z.z. právo na náhradu škody spôsobenej rozhodnutím o väzbe má ten, kto bol vzatý do väzby ak podľa
písm. a) b) bolo proti nemu zastavené trestné stíhanie, resp. bol oslobodený spod obžaloby. Základným
predpokladom zodpovednosti štátu za škodu spôsobenú nezákonným rozhodnutím v zmysle § 6 ods. 1

veta prvá zákona je zrušenie alebo zmena právoplatného rozhodnutia, ktorým bola spôsobenú škoda, a
to pre jeho nezákonnosť príslušným orgánom. Nárok na náhradu škody spôsobenej začatím a vedením
trestného stíhania, ktoré sa neskončilo právoplatným odsúdením, je špecifický prípad zodpovednosti
štátu podľa zák. č. 514/2003 Z.z., ako aj predtým platného zák. č. 58/1969 Zb. o zodpovednosti za škodu
spôsobenú rozhodnutím orgánu štátu alebo jeho nesprávnym úradným postupom účinného do 30. 6.

2004.

Podľa č. 46 ods. 3 Ústavy SR má každý právo na náhradu škody spôsobenej nezákonným rozhodnutím.
Aj keď zák. č. 514/3003 Z.z. výslovne neupravuje nárok na náhradu škody v prípade oslobodenia
obžalovaného spod obžaloby, ide o špecifický prípad zodpovednosti štátu za škodu spôsobenú začatím

a vedením trestného stíhania, pri ktorom treba vychádzať z analogického výkladu úpravy najbližšie,
a to z úpravy zodpovednosti za škodu spôsobenú nezákonným rozhodnutím. V danom prípade je to
totožné ako zastavenie trestného stíhania alebo oslobodenia spod obžaloby. Z pohľadu rozhodnutia
okresnéhosúdutrebavychádzaťztoho,žezhľadiskakonkrétnychokolnostíobčantrestnýčinnespáchal
a že trestné stíhanie proti nemu nemalo byť začaté, a v rámci spoločnosti utrpel ujmu, ktorú by ako

poškodený mal mať nahradenú. Vyplýva to nielen z čl. 46 ods. 3 Ústavy SR, ale aj zo všeobecnej
roviny, predovšetkým zo zák. č. 514/2003 Z.z. Štát musí niesť objektívnu zodpovednosť za konanie
svojich orgánov, ktoré priamo zasiahli do základných práv jednotlivca. Štát nemá slobodnú vôľu, ale
je povinný striktne dodržiavať právo v jeho ideálnej interpretácii. Štát má povinnosť trestne stíhať
nepovolenú trestnú činnosť. Na druhej strane sa štát nemôže zbaviť zodpovednosti za postup orgánov,

ak sa preukáže ich omyl zasahujúci do základných práv občanov. V takejto situácii nie je rozhodujúce
ako orgány činné v trestnom konaní vyhodnotili pôvodné podozrenie alebo či sa ich podozrenie v
trestnom konaní potvrdilo. Z hľadiska rozhodovania o väzbe a judikatúry R 13/2009 nárok na náhradu
nemajetkovej ujmy treba posudzovať aj v súvislosti s čl. V ods. 1 a ods. 5 Dohovoru o ochrane ľudských
práv a základných slobôd. Pôvodne zákonná väzba nepredstavuje porušenie čl. V ods. 1 až 4 Dohovoru

a v dôsledku oslobodenia obžalovaného spod obžaloby sa tak väzba stala nezákonnou a to zakladá
zodpovednosť štátu za škodu spôsobenú oslobodenú žalovanému vykonanou väzbou. Potom žalobca
má právo na náhradu škody, ktorá bola spôsobená zákonnosťou vedenia trestného stíhania jeho osoby,
ako aj jeho vzatím do väzby. Preto o tomto nároku súd zatiaľ rozhodol medzitýmnym rozsudkom podľa §
152ods.2O.s.p.stým,ževyslovilzákladnárokužalobcujedaný.Ďalejokresnýsúdbudeužposudzovať

len konkrétnu výšku uplatnenej náhrady.

Proti rozsudku okresného súdu dala odvolanie žalovaná Slovenská republika. Považuje rozhodnutie
súdu prvého stupňa za nedostatočne odôvodnené. Rozsudok je nepreskúmateľný, má znaky
arbitrárnosti, čo zakladá odvolací dôvod podľa § 205 ods. 2 písm. a) a § 221 ods. 1 písm. f) a §

205 ods. 2 písm. b) O.s.p.. Právo na náhradu škody spôsobenej uznesením o vznesení obvinenia
v trestnom konaní, ktoré skončilo oslobodením dotyčnej osoby spod obžaloby, zastavením trestného
stíhania, v prípade postúpenia veci na prejednanie inému orgánu, nie je právom vyplývajúcim priamo
z ustanovení zák. č. 514/2003 Z.z.. Keďže nedošlo k zrušeniu právoplatného uznesenia o vzneseníobvinenia a nie je tak splnená podmienka vydania nezákonného rozhodnutia v zmysle § 5 a násl. zák.
č. 514/2003 Z.z. Dozor nad dodržiavaním zákonnosti pred začatím trestného stíhania v prípravnom
konaní vykonáva prokurátor. Len prokurátor je oprávnený zrušiť nezákonné alebo neopodstatnené

rozhodnutie policajta, ktoré môže nahradiť vlastným. Trestný poriadok obvinenému umožňuje uplatniť
i mimoriadne opravné prostriedky proti uzneseniu o vznesení obvinenia. Až rozhodovaciu praxou sa
dospelokzáveru,žekeďdôjdekzastaveniutrestnéhostíhania(oslobodeniaspodobžaloby),jenamieste
považovať uznesenie o vznesení obvinenia na účely zák. č. 514/2003 Z.z. za rozhodnutie, ktoré
umožňuje uplatniť si náhradu škody ním spôsobenej. Nie je ale možné každé uznesenie o vznesení

obvinenia, ktoré nevyústilo v právoplatný odsudzujúci rozsudok paušálne považovať za nezákonný a
vždy je treba prihliadať na konkrétne okolnosti prípadu. Ide o rozhodnutie Ústavného súdu ČR III.ÚS
165/02,čiI.ÚS3026/07,čiI.ÚS1869/09.Niejemožnékonštatovať,žektobolspodobžalobyoslobodený
mal v zásade právo na náhradu škody spôsobenej uznesením o vznesení obvinenia. Ani z návrhu a
ani z vykonaného dokazovania nie je preukázané, že by orgány činné v trestnom konaní, prípadne
súd, nedovoleným spôsobom zasiahli do práv žalobcu. Zastavením trestného stíhania a oslobodenia

žalovaného spod obžaloby je legitímnym, zákonom predpokladaným spôsobom ukončenia trestného
konania, v ktorom sa nepodarilo preukázalo pôvodné podozrenie zo spáchania trestného činu. Preto
nemožno vyvodiť nezákonnosť rozhodnutia, resp. nesprávnosť postupu len z titulu tohto oslobodenia
a následného zastavenia trestného stíhania. Naviac trestné stíhanie u žalobcu začalo na podklade
trestného oznámenia poškodeného. Polícia je oprávnená a povinná zaoberať sa každým trestným

oznámením a na základe toho určiť ďalší postup podľa § 197 Trestného poriadku.

Čo sa týka tvrdenia nezákonnosti vzatia do väzby, tak právoplatnosťou rozhodnutia o oslobodení
obžalovaného spod obžaloby sa trestné konanie skončilo a zanikajú tak účinky rozhodnutia o začatí
trestného konania a vznesení obvinenia a zároveň aj účinky vznesenia uznesenia o vzatí do väzby v

prípade, ak väzba trvá, nehovoriac tak, ako tomu bolo v trestnej veci žalobcu, od ktorej si odvodzuje svoj
nárok v tomto konaní, keď ešte pred ukončením rozhodnutia v trestnej veci stačil na jeho prepustenie
z väzby aj písomný prísľub žalobcu. Zákon č. 514/2003 Z.z. v § 8 zakladá osobitnú formu nároku
na náhradu škody spôsobenú v trestnom konaní rozhodnutím orgánu verejnej moci - súdu, kde je
možné domáhať sa náhrady škody spôsobenej týmto rozhodnutím - zastavením trestného stíhania/

oslobodenia spod obžaloby. Nárok na náhradu škody spôsobenej rozhodnutím o väzbe je samostatným
nárokom odlišným od nároku na náhradu škody spôsobenej nezákonným rozhodnutím. Pre posúdenie
vzniku tohto nároku zákon v § 8 stanovuje osobitný predpoklad a podmienku nezávislú od § 6. Podľa
žalovanej, v prípade žalobcu je naplnená dikcia ust. § 8 ods. 6 písm. a) zák. č. 514/2003 Z.z. o zavinení
väzby žalobcom, ktorá vylučuje vznik nároku na náhradu škody. Okresný súd sa k otázke zavinenia

väzby nevyjadril, preto rozhodnutie súdu prvého stupňa je v tejto časti nedostatočne odôvodnené a
predovšetkým nepreskúmateľné.

Okresný súd sa vôbec nezaoberal otázkou, či vznikla žalobcovi deklarovaná škoda a či táto škoda
bola práve dôsledkom namietaného nezákonného rozhodnutia. U žalobcu nie je preukázaný vznik

škody v podobe zaplatenia trov obhajoby. S týmito okolnosťami sa medzitýmny rozsudok nevyporiadal
a vyvoláva to závažné pochybnosti o samotnom vzniku škody i pochybnosti vo vzťahu k príčinnej
súvislosti medzi namietaným nezákonným rozhodnutím a žalobcom tvrdeným zmenšením jeho majetku.
Keďže žalobca žiadnym spôsobom nepreukázal zásah do osobnostnej sféry žalobcu, ani okolnosti
odôvodňujúce nutnosť poskytnutia peňažnej náhrady nemajetkovej ujmy, potom medzitýmny rozsudok

postráda akékoľvek odôvodnenie vzniku nároku žalobcu na náhradu nemajetkovej ujmy a je v tomto
smere nepreskúmateľný. Žiada rozhodnutie okresného súdu zrušiť a vec vrátiť súdu prvého stupňa na
ďalšie konanie.

Zástupca žalobcu k odvolaniu žalovanej navrhol odvolanie žalovanej zamietnuť a medzitýmny rozsudok

súdu prvého stupňa potvrdiť ako vecne správny. Medzitýmnym rozsudkom sa má rozhodnúť o základe,
t.j. opodstatnenosti nároku na náhradu škody. Žalobca je toho názoru, že medzitýmny rozsudok
je správny, pričom nárok na náhradu škody odôvodňuje od nezákonnosti rozhodnutia o vznesení
obvinenia a z nesprávnosti postupu orgánov činných v trestnom konaní a zároveň o rozhodnutí o
vzatí do väzby, nakoľko neskôr došlo k oslobodeniu žalobcu spod obžaloby. Rozhodujúcim meradlom

opodstatnenosti začatia trestného stíhania je neskorší výsledok trestného stíhania. Je to už vyjadrené
v judikalovaných rozhodnutiach Najvyššieho súdu SR 1Cdo/53/93, 1Cdo/64/2008 a ďalších. Okresný
súd správne poukázal na nález Ústavného súdu SR II.ÚS 25/2011 - 33 pri posudzovaní nároku na
náhradu škody spôsobenej rozhodnutím o začatí trestného stíhania a vznesení obvinenia, čo márovnaké dôsledky ako zrušenie uznesenia o začatí trestného stíhania a vznesenia obvinenia pre
nezákonnosť (zastavenie trestného stíhania aj rozhodnutie o postúpení veci do priestupkového konania,
ak sa nenaplní predpoklad o spáchaní trestného činu obvineným (§ 6 ods. 1 zák. č. 514/2003 Z.z.).

Ak Ústava SR zaručuje osobnú slobodu, tak štát zodpovedá za škodu, ktorá bola spôsobená orgánmi
verejnej moci a pri výkone verejnej moci nezákonným rozhodnutím (§ 3 ods. 1 písm. a) zák. č. 514/2003
Z.z..). Tu sa tiež poukazuje na § 6 ods. 1 zák. 514/2003 Z.z., že právo na náhradu škody spôsobenej
nezákonným rozhodnutím možno uplatniť len vtedy, ak právoplatné rozhodnutie, ktorým bola škoda
spôsobená, bolo zrušené alebo zmenené pre nezákonnosť príslušným orgánom. Aj ak orgány činné v

trestnom konaní majú povinnosť zaoberať sa každým podnetom na začatie trestného stíhania, tak ich to
nezbavujezodpovednostiapovinnostinahradiťškoduosobám,ktorébolistíhanéneoprávnene.Závažná
škoda vznikla žalobcovi v súvislosti s vedením trestného stíhania a vzatím do väzby, a to zásahom do
nemajetkovejsféry,keďväzbatrvalaviacakorok.Ajkeďokresnýsúdnemalpreukázanúvýškužalobcovi
spôsobenej škody, tak ujma u žalobcu je nespochybniteľná. Nemajetková ujma spočívajúca v zhoršení
vzťahov žalobcu s jeho rodinou, rozpadom manželstva, nemožnosťou sa stretávania s maloletým, s

matkou, priateľmi, zhoršenie povesti. To všetko bolo v dôsledku väzby, resp. nedošlo by k nemajetkovej
ujme v takom rozsahu, aby väzba alebo väzobné stíhanie trvalo kratšie. Preto si žalobca uplatňuje právo
na náhradu nemajetkovej ujmy 50.000,- eur pre neopodstatnenosť trvania väzby.

Krajský súd prejednal vec v medziach, ktorých sa odvolateľ domáhal preskúmania napadnutého

rozhodnutiaazistil,žerozhodnutiesúduprvéhostupňajepotrebnépotvrdiťakovecnesprávne.Odvolací
súd sa v celom rozsahu stotožňuje s odôvodnením napadnutého rozhodnutia (§ 219 ods. 2 O.s.p.) a
k tomu dodáva:

Okresný súd medzitýmnym rozsudkom rozhodol o opodstatnenosti žalobcu na náhradu škody

spôsobenej trvaním väzby u žalobcu v trvaní 378 dní. Rozhodnutím Okresného súdu Poprad bol
žalovaný oslobodený spod obžaloby. Preto je možné riešiť otázku nároku žalobcu na náhradu
nemajetkovej ujmy, resp. nároku na náhradu majetkovej škody v súvislosti s poskytovaním služieb
advokátom počas doby väzobného stíhania žalobcu. V princípe treba poukázať na to, že otázky
nezákonnosti väzby v súvislosti s ukončením trestného stíhania a oslobodením spod obžaloby sú

riešené už judikovanými rozhodnutiami, kde uznesením Najvyššieho súdu SR z 18. 8. 2010 č.k.
4 M Cdo/15/2009 je stanovený princíp odškodnenia. Za ústavné konformy treba považovať výklad,
podľa ktorého v prípade posudzovania zodpovednosti štátu za škodu spôsobenú rozhodnutím o začatí
trestného stíhania a vznesenia obvinenia, zastavením trestného stíhania, ak k takému rozhodnutiu
došlo preto, že sa nenaplnil predpoklad spáchaní trestného činu obvineným, má rovnaké dôsledky ako

zrušenie uznesenia o začatí trestného stíhania a vznesení obvinenia pre nezákonnosť. Právoplatnosťou
rozhodnutia o zastavení trestného stíhania sa trestné konanie skončí, to znamená, že zanikajú účinky
rozhodnutia o začatí trestného stíhania a vznesenia obvinenia. Zastavenie trestného stíhania znamená,
že výsledky trestného (prípravného) konania ukazujú, že nejde o trestný čin, zároveň znamená, že
podozrenie zo spáchania trestného činu sa nepotvrdilo a vyšla tak najavo nezákonnosť rozhodnutia

o začatí trestného stíhania a vznesenia obvinenia. Aj ďalšie rozhodnutie Najvyššieho súdu SR z
30. 11. 2009 č.k. 4Cdo/183/2009 sa zaoberá otázkou odškodnenia pri zastavení trestného stíhania
s tým, že zmyslom právnej úpravy zodpovednosti štátu za škodu podľa zák. č. 514/2003 Z.z. je,
aby každý zásah štátu do majetkových alebo nemajetkových sfér občana spôsobené nesprávnym
úradným postupom alebo nezákonným rozhodnutím bol odčinený. V opačnom prípade by fyzická

osoba, proti ktorej bolo vznesené obvinenie, musela niesť materiálny dôsledky takéhoto rozhodnutia,
aj keď sa ukázalo nesprávnym a trestné konanie bolo skončené tak, že na túto osobu treba prihliadať
ako nevinnú. Nemožno lipnúť na formálnom zrušení (zmeny) tvrdenej nezákonnosti rozhodnutia, ale
potrebné splnenie tejto podmienky vykladať extenzívne. Za ústavne konformný je potrebné považovať
výklad, podľa ktorého v prípade posudzovania zodpovednosti štátu za škodu spôsobenú rozhodnutím

o začatí trestného stíhania a vznesenia obvinenia, postúpenie veci inému orgánu, ak k takémuto
rozhodnutiu došlo preto, že sa nenaplnil predpoklad o spáchaní trestného činu obvineným, má rovnaké
dôsledky ako zrušenie uznesenia o začatí trestného stíhania a vznesenia obvinenia pre nezákonnosť.
Právoplatnosťourozhodnutiaopostúpenírozhodnutiainémuorgánutrestnékonaniekončí.Toznamená,
že zanikajú účinky rozhodnutia o začatí trestného stíhania a vznesení obvinenia a zrušenia takéhoto

rozhodnutia sa zároveň z tohto dôvodu stáva bezpredmetným (nadbytočným). Postúpenie veci inému
orgánu z dôvodu, že výsledky trestného (oprávneného) konania ukazujú, že nejde o trestný čin, zároveň
znamená, že podozrenie zo spáchania trestného činu sa nepotvrdilo a vyšla tak najavo nezákonnosť
rozhodnutia o začatí trestného stíhania a vznesenia obvinenia. Na jednej strane je povinnosťou orgánovčinných v trestnom konaní vyšetrovať a stíhať trestnú činnosť, na druhej strane sa štát nemôže zbaviť
zodpovednosti za postup týchto orgánov, ak sa ich postup ukáže ako mylný, zasahujúci do základných
práv. V takejto situácii nie je rozhodné, ako orgány činné v trestnom konaní vyhodnotili pôvodné

podozrenie, ale to, či sa ich podozrenie v trestnom konaní potvrdilo.

Nárok na náhradu škody spôsobenej začatím a vedením trestného stíhania, ktoré neskončilo
právoplatným odsúdením, je špecifickým prípadom zodpovednosti štátu podľa zák. č. 514/2003 Z.z.
účinného od 1. 7. 2004 a rovnako aj podľa predtým platného zákona č. 58/1969 Zb. o zodpovednosti

za škodu spôsobenú rozhodnutím orgánu štátu alebo jeho nesprávnym úradným postupom. Súdna
judikatúra dôvodila, že zmyslu právnej úpravy zodpovednosti štátu za škodu zodpovedá, aby každá
majetková ujma, spôsobená nesprávnym či nezákonným zásahom štátu proti občanovi - fyzickej
osobe, bola odčinená. Ak došlo k zastaveniu trestného stíhania alebo k oslobodeniu spod obžaloby,
treba s prihliadnutím na konkrétne okolnosti a dôvody vychádzať z toho, že občan čin nespáchal
a že trestné stíhanie proti nemu nemalo byť začaté. Nárok na náhradu škody spôsobenej začatím

trestného stíhania sa posudzuje ako nárok na náhradu škody spôsobenej nezákonným rozhodnutím
(viď rozsudok Najvyššieho súdu ČR z 23. 2. 1990 1Cz 6/90, publikovaný pod č. 35 v Zbierke súdnych
rozhodnutí a stanovísk, ročník 1991, ako aj rozsudok Najvyššieho súdu SR 1Cdo/53/93 publikovaný
pod č. 70 v Zbierke rozhodnutí a stanovísk súdov Slovenskej republiky, ročník 1994). Rozhodujúcim
meradlom opodstatnenosti (zákonnosti) začatia (vedenia) trestného konania je neskorší výsledok

trestného konania.

Záver rozhodnutia Najvyššieho súdu SR vo veci 4Cdo/183/2009 jasne naznačuje, že rozhodujúcim
meradlom je výsledok neskoršieho trestného stíhania pri nárokoch súvisiacich s odškodnením za
tvrdené nedôvodné stíhanie a neskoršie oslobodenie spod obžaloby. O tom je aj medzitýmny rozsudok

Okresného súdu Poprad. Na jeho záveroch nie je možné nič upraviť z hľadiska vyššie judikovaných
rozhodnutí Najvyššieho súdu SR, že nárok žalobcu ako taký na náhradu škody v prípadoch ukončenia
trestného stíhania a oslobodenia spod obžaloby a dôsledok pre žalobcu v súvislosti s uplatneným
nárokom na náhradu škody a nemajetkovej ujmy. Preto okresný súd správne rozhodol, ak v princípe
povedal, že nárok žalobcu je dôvodný. Ak sa žalovaná bráni tomu, že súd sa nezaoberal skutočnosťou

zavinenia väzby žalobcom s poukazom na § 8 ods. 6 písm. a) zák. č. 514/2003 Z.z., že právo na náhradu
škody nevznikne, ak si osoba uloženie trestu, ochranného opatrenia alebo väzby zavinila sama, tak je
potrebné vychádzať z toho, že dôvodmi väzby podľa trestného spisu bol § 71 ods. 1 písm. c) Trestného
poriadku č. 301/2005 Z.z., že obvinený môže byť vzatý do väzby len preto, že bude pokračovať v trestnej
činnosti, dokoná trestný čin, o ktorý sa pokúsil alebo vykonal trestný čin, ktorý pripravoval alebo ktorým

hrozil. To za predpokladu, že skutok má znaky trestného činu, že sú dôvody na podozrenie, že tento
skutok spáchal obvinený a že je tu obava, že bude pokračovať v trestnej činnosti. Väzobné dôvody
posudzoval orgán činný v trestnom konaní a nie je možné konštatovať, aby bol žalobca výlučne osobou,
ktorá si väzbu zavinila sama.

Čo sa týka konkrétneho nároku, ak sa súdu vytýka, že tento nebol súdom prvého stupňa posudzovaný,
tak účel medzitýmneho rozsudku je len zistiť, že či nárok u žalobcu je dôvodný, ale konkrétna výška
bude predmetom ďalšieho dokazovania ako na posúdenie otázky nemajetkovej ujmy, tak aj konkrétnej
náhrady materiálnej škody v súvislosti s poskytovaním právnej pomoci. O tom ale nebolo rozhodované
medzitýmnym rozsudkom, preto ani odvolací súd nemohol sa zaoberať otázkou konkrétnej výšky

nemateriálnej ujmy, resp. náhrady škody. To bude predmetom ďalšieho dokazovania.

Krajský súd preto potvrdzuje rozhodnutie súdu prvého stupňa ako vecne správne.

O trovách odvolacieho konania rozhodne súd prvého stupňa v rozhodnutí vo veci samej.

Poučenie:

P o u č e n i e : Proti tomuto rozsudku odvolanie nie je prípustné.