Rozsudok ,
Potvrdzujúce Rozhodnutie bolo vynesené dňa štvrtok 12. november 2015

Súd: Krajský súd Trenčín
Spisová značka: 19CoPr/2/2015

Identifikačné číslo súdneho spisu: 3113207689
Dátum vydania rozhodnutia: 12. 11. 2015

Meno a priezvisko sudcu, VSÚ: JUDr. Viera Škultétyová
ECLI: ECLI:SK:KSTN:2015:3113207689.1

ROZSUDOK V MENE

SLOVENSKEJ REPUBLIKY

Krajský súd v Trenčíne v senáte zloženom z predsedníčky senátu JUDr. Viery Škultétyovej a sudkýň
JUDr. Beáty Čupkovej a JUDr. Aleny Záhumenskej v právnej veci navrhovateľa I., zastúpeného H.
proti odporcovi U., zastúpeného N., o neplatnosť skončenia pracovného pomeru a náhradu mzdy, na
odvolanie navrhovateľa proti rozsudku Okresného súdu Prievidza zo dňa 24. novembra 2014, č.k.
5Cpr/2/2013-174, takto

r o z h o d o l :

Rozsudok okresného súdu p o t v r d z u j e .

Navrhovateľ je p o v i n n ý zaplatiť odporcovi náhradu trov odvolacieho konania vo výške 328,71
Eur, do troch dní, k rukám zástupcu odporcu.

o d ô v o d n e n i e :

Okresný súd svojím rozsudkom zamietol návrh navrhovateľa, ktorým sa domáhal určenia, že výpoveď
z pracovného pomeru zo dňa 17.10.2012, ktorá mu bola doručená dňa 30.10.2012, je neplatná a
zaplatenia náhrady mzdy vo výške 742,40 Eur mesačne s úrokmi z omeškania od 01.02.2013 do dňa,

kedy mu odporca umožní pokračovať v práci. Z vykonaného dokazovania mal okresný súd nepochybne
za preukázané, že navrhovateľovi vznikol pracovný pomer u odporcu na základe pracovnej zmluvy zo
dňa 31.01.2000, a to od 01.02.2000. Listom zo dňa 17.10.2012 dal odporca navrhovateľovi
výpoveďzpracovnéhopomerupodľa§63ods.1písm.b)Zákonníkapráce,t.j.zdôvodunadbytočnostiv
dôsledkuschválenejorganizačnejzmenyzodňa28.09.2012,ktoroudošlokzrušeniupracovnéhomiesta
„majster údržby verejného osvetlenia“. Neplatnosť výpovede podľa navrhovateľa spočívala v tom, že

odporca mu výpoveď doručil dňa 30.10.2012 počas ochrannej doby, t. j. v čase, keď bol
uznaný za dočasne práceneschopného. V konaní bolo preukázané, že navrhovateľ bol práceneschopný
od 29.10.2012 do 25.08.2013. Odporca v konaní tvrdil, že výpoveď bola doručená navrhovateľovi ešte
dňa 26.10.2012 na pracovisku, a to v zmysle ust. § 38 ods. 4 posledná veta Zákonníka
práce, kedy navrhovateľ výpoveď odmietol prevziať. Navrhovateľ doručenie výpovede dňa 26.10.2012
popieral; tvrdil, že jeho nadriadený Bc. M. mu výpoveď nedoručoval, bavili sa len o možnosti,
že by sám požiadal o skončenie pracovného pomeru s jednomesačným odstupným,

pri tomto rozhovore nikto nebol, odporcom tvrdený svedok H. sedel v zaparkovanom aute pri rampe v
priestoroch spoločnosti U.. Z výpovede svedkov Bc. M. a V.. H. okresný súd zistil, že dňa 26.10.2012
svedok M. doručoval výpoveď z pracovného pomeru navrhovateľovi za prítomnosti svedka V..
H.. Obaja svedkovia zhodne opísali priebeh doručovania výpovede navrhovateľovi, v ich výpovediach
neboli významnejšie rozdiely. Obaja uviedli, že navrhovateľ si výpoveď prevziať odmietol. Navrhovateľ
výpoveď svedkov spochybňoval, tvrdil, že V.. H. nebol prítomný pri jeho rozhovore s Bc. M., mal sedieť v

aute, ktoré zostalo pred dverami vrátnice. Túto skutočnosť však vyvrátil svedok C., z ktorého výpovede
vyplynulo, že V.. H. najskôr zastavil pri rampe v blízkosti vrátnice, ale následne na jeho požiadanie
s autom zašiel až k miestu, kde stál navrhovateľ. Tento svedok sa nevedel vyjadriť k tomu, či V.. H.zostal v aute, pretože z vrátnice už nedovidel na miesto, kde sa nachádzal navrhovateľ.
Uviedol však, že následne (s odstupom asi týždňa) sa dozvedel, že navrhovateľ dostal výpoveď. Taktiež
z výpovede svedka C. vyplynulo, že navrhovateľ po tom, čo na základe telefonátu vyšiel von zo šatní

a následne sa vrátil, povedal, že dostal výpoveď. Jeho výpoveď navrhovateľ spochybňoval z dôvodu
zaujatosti svedka v súvislosti s konfliktom, ktorý v minulosti mali. Bolo zistené, že sa
jednalo o konflikt, ktorý sa mal odohrať v roku 2009, teda 5 rokov pred výpoveďou svedka. Okresný
zistil, že v dôsledku tohto konfliktu boli prechodne vzťahy navrhovateľa a svedka
narušené, následne sa zrejme vrátili na pôvodnú úroveň. Na základe uvedeného preto súd nevidel

dôvod, pre ktorý by výpoveď svedka C. nemal považovať za dôveryhodnú. Okrem svedeckých
výpovedí doručovanie výpovede navrhovateľovi dňa 26.10.2012 preukazuje aj zápis z
odovzdania výpovede spísaný Bc. M. a V.. H. v ten istý deň a tiež sprievodný list odporcu zo dňa
26.10.2012 k výpovedi z pracovného pomeru, ktorú zaslal odporca navrhovateľovi poštou na vedomie.
Z uvedeného sprievodného listu vyplýva, že vzhľadom k tomu, že navrhovateľ dňa 26.10.2012 odmietol
prevziať výpoveď, ktorá mu bola doručovaná na pracovisku, jej znenie mu odporca v prílohe tohto

listu zasiela s tým, že účinky doručenia nastali dňa 26.10.2012 a výpovedná doba začína plynúť od
01.11.2012. Doručenie tohto sprievodného listu vo svojej výpovedi potvrdil aj samotný navrhovateľ, keď
uviedol, že dňa 30.10.2012 obdržal od odporcu list o tom, že dostáva výpoveď a výpoveď z 26.10.2012
považujú za platnú. Neskôr navrhovateľ v konaní uviedol, že sa vo výpovedi pomýlil, tieto skutočnosti
mali byť zo strany odporcu uvedené až v liste zo dňa 05.11.2012. V súvislosti s ostatnými

vykonanými dôkazmi na okolnosti doručovania výpovede navrhovateľovi však okresný súd toto tvrdenie
navrhovateľa považoval za účelové. Navrhovateľ videl dôvod neplatnosti výpovede aj v tom, že pokiaľ
mu mala byť výpoveď doručená na pracovisku, túto mu nedoručovala osoba oprávnená na takýto úkon
podľa § 9 ods. 1 a 2 Zákonníka práce. V konaní bolo nepochybné, že výpoveď zo dňa 17.10.2012
bola podpísaná štatutárnym zástupcom odporcu Bc. I. C., z čoho vyplýva, že právny úkon bol vykonaný

osobou oprávnenou podľa § 9 ods. 1 Zákonníka práce. Pokiaľ ide o doručovanie výpovede, podľa § 38
ods. 1 Zákonníka práce písomnosti, týkajúce sa skončenia pracovného pomeru, musia byť doručené
zamestnancovi do vlastných rúk a zamestnávateľ ich doručuje zamestnancovi na pracovisku, v jeho byte
alebo kdekoľvek bude zastihnutý, prípadne poštovým podnikom. Podľa ods. 4 uvedeného zákonného
ustanoveniaúčinkydoručenianastanúajvtedy,akzamestnanecalebozamestnávateľprijatiepísomnosti

odmietne. V danej veci bolo preukázané, že výpoveď bola navrhovateľovi doručovaná na pracovisku
prostredníctvom Bc. M., ktorý bol vedúcim prevádzky a priamym nadriadeným navrhovateľa a toto
oprávnenie mu vyplývalo z čl. III bod 3 písm. b) pracovného poriadku v spojení s jeho
pracovnou náplňou („vykonáva úkony za zamestnávateľa voči podriadeným zamestnancom“). Okresný
súd preto doručovanie výpovede navrhovateľovi nepovažoval za rozporné so zákonom. Ďalej

navrhovateľ v konaní namietal, že v čase výpovede mu odporca mohol ponúknuť iné pracovné miesto -
údržbára verejného osvetlenia, ktoré mu bolo ponúknuté až listom z 24.01.2013. V konaní bolo zistené,
že dôvodom výpovede z pracovného pomeru navrhovateľa bola organizačná
zmena zo dňa 28.09.2012, v dôsledku ktorej sa od 01.11.2012 ruší pracovné miesto majster údržby
verejného osvetlenia, v čase výpovede neboli do pracovného pomeru u odporcu prijímané iné osoby,

okrem obsadzovania pozície vedúceho prevádzky údržby verejnej zelene. Na toto pracovné miesto
však boli vyžadované kvalifikačné predpoklady a prax, ktoré navrhovateľ nespĺňal. Okrem toho odporca
uzatváral len dohody mimo pracovného pomeru na krátke časové obdobie, nešlo teda o pracovné
miesta na základe pracovného pomeru. Pokiaľ ide o pracovné miesto údržbára verejného osvetlenia, z
predložených dokladov bolo zistené, že toto pracovné miesto bolo vytvorené až na základe rozhodnutia

odporcu zo dňa 14.01.2013 o zmene organizačnej štruktúry od 01.03.2013, a teda v čase doručovania
výpovede navrhovateľovi mu nemohlo byť ponúknuté. Okresný súd preto ustálil, že v čase výpovede
odporca nemal iné vhodné pracovné miesto, ktoré by mohol navrhovateľovi ponúknuť. Odporca po
rozhodnutí o vytvorení pracovného miesta ponúkol toto pracovné miesto navrhovateľovi,
ten však na ponuku žiadnym spôsobom nereagoval, neprejavil záujem o toto pracovné

miesto. To, že v čase ponuky pracovného miesta bol navrhovateľ stále práceneschopný, neznamená,
že nemohol odporcovi oznámiť, že o dané miesto má záujem. Navrhovateľ v konaní tiež namietal, že v
čase výpovede nemohol byť nadbytočným, pretože až do 07.05.2013 bol v živnostenskom
registri u odporcu uvedený ako zodpovedný zástupca pre opravu a údržbu elektrozariadení verejného
osvetlenia a cestnej signalizácie, teda navrhovateľ až do tejto doby nemal inú zodpovednú osobu.

V tejto súvislosti okresný súd uviedol, že odporca v konaní preukázal, že osvedčenie pre Bc. M.
mu bolo príslušnými orgánmi vydané 12.02.2013. Okrem toho, pokiaľ odporca určité časové obdobie
nemal príslušného zodpovedného zástupcu, táto skutočnosť nemá vplyv na platnosť alebo neplatnosť
výpovede navrhovateľa, pretože táto skutočnosť nemení nič na tom, že v dôsledku organizačnej zmenydošlo k zrušeniu pracovného miesta navrhovateľa. Na základe uvedených skutočností
okresný súd dospel k záveru, že výpoveď zo dňa 17.10.2012, daná navrhovateľovi zo strany odporcu,
bola navrhovateľovi doručená dňa 26.10.2012, teda pred začatím plynutia ochrannej doby a neboli

zistené žiadne dôvody, ktoré by spôsobovali jej neplatnosť. Preto rozhodol tak, že návrh navrhovateľa
ako nedôvodný zamietol. Právne svoje rozhodnutie odôvodnil ust. § 61 ods. 1, 2, § 63
ods. 1 písm. b), ods. 2 Zákonníka práce. O náhrade trov konania rozhodol podľa § 142 ods. 1 O.s.p. a
úspešnémuodporcovi priznalnáhradutrovpozostávajúcichztrovprávnehozastúpeniavsume1.968,78
Eur. Pri určení základu tarifnej odmeny súd vychádzal z ust. § 13 ods. 4 vyhlášky č. 655/2004 Z. z. v

znení neskorších predpisov v spojení s ust. § 10 ods. 1 a 3 citovanej vyhlášky. V konaní bolo predmetom
sporu jednak určenie neplatnosti skončenia pracovného pomeru a jednak nárok na zaplatenie náhrady
mzdy. Súd v zmysle § 13 ods. 4 určil výšku tarifnej odmeny z nároku na zaplatenie náhrady mzdy, keďže
hodnota tohto nároku je vyššia než hodnota z nároku na určenie neplatnosti skončenia pracovného
pomeru. Navrhovateľ si nárok na náhradu mzdy uplatnil vo výške 742,40 Eur mesačne; v konaní však
uviedol, že akceptuje výpočet výšky priemerného zárobku zo strany odporcu v sume 721,35 Eur

mesačne. Odporca si potom vyčíslil nárok na odmenu z tejto sumy, a preto mu súd priznal odmenu, pri
výpočte ktorej vychádzal zo sumy 721,35 Eur. Nárok na zaplatenie náhrady mzdy si navrhovateľ uplatnil
od 01.02.2013 do času, kedy mu bude umožnené nastúpiť do práce, t. j. ide o plnenie na neurčitý čas.
Podľa § 10 ods. 3 vyhlášky č. 655/2004 Z. z. je tarifnou hodnotou v takomto prípade 5-násobok ročného
plnenia. Odporca si však uplatnil iba nárok za plnenie počas 21 mesiacov (čo je suma 15.148,35 Eur),

preto mu súd priznal odmenu v tomto rozsahu. Trovy konania teda pozostávajú zo 6 úkonov právnej
pomoci po 320,32 Eur (prevzatie a príprava zastúpenia, vyjadrenie k návrhu, 4 x účasť na
pojednávaní) a 6 x paušál po 7,81 Eur (za úkony v roku 2014 je výška režijného paušálu 8,04 Eur,
odporca si však uplatnil nárok len na sumu 7,81 Eur aj za rok 2014), čo spolu predstavuje sumu 1.968,78
Eur.

Proti tomuto rozsudku v zákonom stanovenej lehote podal odvolanie navrhovateľ a domáhal sa, aby
odvolací súd rozsudok súdu prvého stupňa zmenil a jeho návrhu v celom rozsahu vyhovel. V prípade
potvrdenia rozhodnutia žiadal vysloviť, že je dovolanie prípustné, pretože ide po právnej stránke o
otázku zásadného významu. Uplatnil odvolací dôvod podľa § 205 ods. 2 písm. d) O.s.p. (súd prvého

stupňa dospel na základe vykonaných dôkazov k nesprávnym skutkovým zisteniam) a § 205 ods. 2
písm. f) O.s.p. (rozhodnutie súdu prvého stupňa vychádza z nesprávneho právneho posúdenia veci).
Vytýkal súdu prvého stupňa nesprávne posúdenie skutkových okolností odovzdania údajného doručenia
výpovede dňa 26.10.2012 a zotrval na tvrdení, že pri rozhovore s pánom M. v priestoroch spoločnosti
U. nebol prítomný pán H., ktorý sedel počas celého rozhovoru medzi ním a pánom M. v aute, ktoré

bolo zaparkované pri vzdialenej rampe. Poukazoval na rozpory vo výpovediach svedka H. a
M., ako i zmenu výpovede svedka C.. Napríklad pán M. tvrdil, že pán H. zostal stáť pri aute asi dva
metre od neho a H. tvrdil, že stál bližšie k M. asi krok, dva za ním, H. tvrdil, že k podpísaniu
odmietnutia výpovede došlo na chodníku a až neskôr uviedol, že podpisovali odmietnutie výpovede na
palubnej doske auta, svedok C. tvrdil, že videl, že z auta vystúpil len pán M. a išiel k šatniam a rozprával

sa s ním, neskôr svoju výpoveď zmenil a uviedol, že na jeho upozornenie pán H. zatiahol
auto k šatniam. Dôvodil, že došlo k ovplyvňovaniu tohto svedka. Ďalej vytýkal súdu prvého stupňa, že
bral do úvahy „sprievodný list“, ktorého prílohou mala byť výpoveď doručovaná poštou dňa 30.10.2012,
ktorý odporca predložil prvýkrát až rok a pol po podaní návrhu, pričom na námietku, vznesenú v konaní,
uviedol, že tento list predložil i súdu, pričom mal reagovať tak, že ho doručoval i navrhovateľovi. Z

listinných dôkazov vyplýva, že sa dozvedel o údajom doručovaní výpovede až listom zo dňa
05.11.2012 a je zrejmé, že pokiaľ by vedel o údajom doručovaní, ktoré sa malo uskutočniť 26.10.2012,
nebol by v liste uvádzal o doručovaní výpovede deň 30.10.2012. Na uvedený list, doručený
dňa 05.11.2012, reagoval dňa 21.11.2012. Považoval za zarážajúce, aby
zamestnávateľ po 25-tich rokoch práce mu neponúkol možnosť skončiť pracovný pomer dohodou a

rovno pristúpil k výpovedi. Za významné považoval skutočnosť, že výpoveď, ktorá mu bola doručená
dňa 30.10.2012, neobsahovala záznam o odmietnutí výpovede. Z týchto dôvodov mal za to, že súd
prvéhostupňanazákladevykonanéhodokazovaniadospel knesprávnymskutkovýmzisteniam.Vyslovil
názor, že nebolo v konaní preukázané, že svedok H. bol svedkom rozhovoru navrhovateľa a svedka M.,
ktorú skutočnosť okrem týchto dvoch svedkov nikto iný nepotvrdil, pri posudzovaní výpovede svedka

C. mal súd brať do úvahy obsah vyhlásenia, ktorý je v rozpore s jeho ústnou výpoveďou, nemal brať
do úvahy výpoveď pána C., ktorý má s ním konflikt a je teda zaujatý, mal vziať do úvahy skutočnosť,
že viackrát vyzval odporcu a snažil sa získať kamerový záznam z udalosti zo dňa 26.10.2012, pričom
odporca nevyvinul žiadnu snahu v tomto smere, súd mal vziať do úvahy rozporuplné vyjadreniesvedka H., že podpisovali niečo na chodníku, čo vyvoláva relevantnú pochybnosť o čase a mieste
podpisovania odmietnutia prevzatia výpovede, t. j. či skutočne táto bola podpisovaná na
palubnej doske auta, alebo až v priestoroch odporcu, potom, čo sa odporca dozvedel, že navrhovateľ je

práceneschopný, nemal brať do úvahy údajný sprievodný list odporcu, ktorý bol predložený až rok a pol
po podaní návrhu, nemal brať do úvahy skutočnosť, či je presvedčivé tvrdenie odporcu, že bez možnosti
dohody so zamestnancom by ihneď prikročil k výpovedi so zamestnancom, ktorý pre neho pracoval 25
rokov. Spochybňoval oprávnenie svedka M. doručiť mu výpoveď, nakoľko podľa § 9 ods. 3 Zákonníka
práce vedúci zamestnanci zamestnávateľa sú zamestnanci, ktorí sú na jednotlivých stupňoch riadenia

zamestnávateľa oprávnení určovať a ukladať podriadeným zamestnancom zamestnávateľa pracovné
úlohy, organizovať, riadiť a kontrolovať ich prácu a dávať im na ten účel záväzné pokyny, pričom v
pracovno-právnych vzťahoch úkony môže za zamestnávateľa robiť štatutárny orgán a namiesto neho ich
môžu robiť aj ním poverení zamestnanci. Iní zamestnanci, najmä vedúci jeho organizačných útvarov, sú
oprávnenírobiťvmenezamestnávateľaprávneúkony,vyplývajúcezichfunkcií,určenýchorganizačnými
predpismi. Zamestnávateľ môže písomne poveriť ďalších svojich zamestnancov, aby robili určité právne

úkony v pracovno-právnych vzťahoch v jeho mene, pričom musí byť v písomnom poverení uvedený
rozsah oprávnenia povereného zamestnanca, čo v danej veci splnené nebolo. Ďalej vytýkal, že nebola
splnená ponuková povinnosť zo strany odporcu na pozíciu „vedúci strediska záhradníckych služieb“,
ktorú v minulosti vykonávala osoba, ktorá nemala kvalifikáciu - pán B.. Poukazoval na ust. § 63
Zákonníka práce, kde je uvedené, že v prípade, že by nespĺňal kvalifikačné predpoklady na uvedenú

pozíciu, mohol sa podrobiť predchádzajúcej príprave na túto prácu. Tiež sa nestotožnil s právnym
názorom súdu, podľa ktorého mu mala byť ponúknutá len práca, ktorú má vykonávať v rámci pracovného
pomeru, pretože zamestnávateľ je povinný ponúknuť mu akúkoľvek prácu, teda i prácu na základe
dohody. Tvrdil, že nebola splnená ani podmienka „nadbytočnosti“, nakoľko odporca potreboval k svojej
činnosti okrem iného disponovať odbornou spôsobilosťou podľa právnych predpisov bezpečnosti a

ochrany zdravia pri práci a k výkonu úloh spojených s elektrickými zariadeniami, pričom odbornou
spôsobilosťou disponoval len on, a to ako zodpovedný zástupca do 07.05.2013, napriek tomu, že
pracovný pomer mal skončiť dňa 31.01.2013. Odporca takéto oprávnenie získal až dňa 09.04.2013 a
živnostenskému úradu oznámil skončenie jeho funkcie ako zodpovedného zástupcu dňa 07.05.2013.
Tvrdenie, že pán M. získal osvedčenie dňa 12.02.2013, neobstojí, nakoľko išlo o získanie osvedčenia po

skončení jeho pracovného pomeru a funkciu zodpovedného zástupcu môže nahradiť jedine osvedčenie
získané priamo odporcom, a preto bolo možné odhlásiť ho až v máji a nie vo februári 2013. Nesúhlasil
preto s tvrdením súdu, že skutočnosť, že odporca nemal nejaký čas ustanoveného zodpovedného
zástupcu, nemá vplyv na posúdenie platnosti alebo neplatnosti výpovede. Súd mal skúmať jednak
existenciu organizačnej zmeny, či sa stal nadbytočným a príčinnú súvislosť medzi nadbytočnosťou

a organizačnou zmenou. Zdôraznil, že nikdy nepoprel existenciu organizačnej zmeny, ale namietol,
že do 09.04.2013 nebol napriek formálnemu zrušeniu miesta majster údržby verejného osvetlenia
nadbytočným. Až na základe oprávnenia zo dňa 09.04.2013 mohol pán M. účinne prevziať úlohy
navrhovateľa na úseku bezpečnosti a ochrany zdravia pri práci s elektrickými zariadeniami a súd teda
nesprávne posúdil vec, nakoľko nemohol byť do 09.04.2013 nadbytočným. Ďalej vytýkal súdu prvého

stupňa jeho rozhodnutie o trovách konania a domáhal sa aplikácie ust. § 150 ods. 1 O.s.p., keď
dôvody hodné osobitného zreteľa videl v tej skutočnosti, že si splnil všetky svoje procesné povinnosti,
nevynechal účasť ani na jednom pojednávaní, dôkazy a vyjadrenia predkladal súdu v požadovanej
lehote a spôsob, akým mal skončiť jeho pracovný pomer s odporcom, považoval za neetický, keď u
neho pracoval 25 rokov a neponúkol mu možnosť dohody o skončení pracovného pomeru. Tvrdil, že

pokiaľ by svedok C. nezmenil svoju výpoveď, rozhodol by súd inak (?) čo nemôže mať za následok, že
zamestnanec, ktorý je oslobodený od súdnych poplatkov, má hradiť trovy zastúpenia v enormnej výške.
Tiež poukázal na skutočnosť, že je v dôchodkovom veku, nie je zamestnaný a má nezaopatrené dieťa.

Odporca vo svojom písomnom vyjadrení k podanému odvolaniu navrhol rozsudok súdu prvého stupňa

ako vecne správny potvrdiť, uplatnil si náhradu trov odvolacieho konania vo výške 328,71 Eur. Uviedol,
že navrhovateľ svoje odvolanie odôvodnil tými istými skutočnosťami, ktoré uvádzal v rámci konania na
súde prvého stupňa, a ktoré zhrnul vo svojom záverečnom vyjadrení, ktoré
predniesol na súdnom pojednávaní dňa 24.11.2014. Uviedol, že svedka C. v konaní vypočul súd z
dôvodu, že navrhovateľ predložil jeho čestné vyhlásenie, v ktorom mal tvrdiť, že svedok C. H. mal s

vozidlom dňa 26.10.2012 zostať mimo areál, v ktorom mal odporca prenajaté priestory, a teda nemohol
byť svedkom pri údajnom odmietnutí výpovede, ktorú mal navrhovateľovi doručiť pán M., za svedka ho
označil navrhovateľ a následne tvrdí, že ho odporca zmanipuloval. Poukázal na skutočnosť,
že navrhovateľ si neuvedomuje, že bez akýchkoľvek dôkazov obviňuje svedkov z krivej výpovede aodporcu z návodu na krivú výpoveď, pričom v konaní pred súdom prvého stupňa
nebolo preukázané, že by boli títo svedkovia zo strany odporcu akýmkoľvek spôsobom ovplyvnení a
boli riadne sudcom poučení o prípadných následkoch krivej výpovede. Pokiaľ navrhovateľ namieta, že

nemal súd pri posudzovaní výpovede svedka vziať do úvahy jeho výpoveď na súdnom pojednávaní, ale
mal vziať do úvahy obsah jeho písomného vyhlásenia, toto tvrdenie je bezvýznamné a je v rozpore so
zásadami občianskeho súdneho konania, konkrétne so zásadou ústnosti. Skôr naopak, k pochybeniu pri
hodnotení dôkazu by došlo, pokiaľ by súd zohľadnil obsah písomného vyhlásenia, ktoré je v rozpore s
ústnou výpoveďou svedka na pojednávaní, kedy bol svedok C. poučený o následkoch z krivej výpovede.

K námietkam, týkajúcich sa sprievodného listu zo dňa 26.10.2012 k výpovedi, o ktorom navrhovateľ
tvrdí, že mu doručený nebol, poukazuje na zápisnicu zo súdneho pojednávania zo dňa
20.08.2014, z ktorej je zrejmé, že predtým, ako kópia sprievodného listu k výpovedi zo dňa 26.10.2012
boladoručenádosúdnehospisu,bolapredloženánavrhovateľovinavyjadrenie.Tútoskutočnosťpotvrdil
konateľ spoločnosti, potvrdil ju aj svedok M. a vyplýva aj z pracovného záznamu, ktorý po odmietnutí
výpovede spísal pán M. dňa 26.10.2012 a podpísal ho pán H.. Poukázal na výpoveď navrhovateľa dňa

20.08.2014, v ktorej uviedol, že zamestnávateľovi na tento list odpísal (list doručený dňa 30.10.2012),
že s výpoveďou nesúhlasím, lebo mi nebola daná 26.10.2012, ale prišla mi až 30.10.2012 domov, a
pokiaľ by navrhovateľ spolu s výpoveďou neobdržal aj sprievodný list, nemohol v odpovedi na list zo dňa
30.10.2012 uvádzať, že s výpoveďou, ktorá mu bola doručená už dňa 26.10.2012, nesúhlasí. Následne
navrhovateľ uviedol pri rozporoch vo svojej výpovedi, že sa k tomu ďalej vyjadriť nevie.

Z uvedeného je nesporné, že dňa 26.10.2012 navrhovateľ preukázateľne odmietol prevziať výpoveď,
ktorú mu zamestnávateľ doručil na pracovisku. Jednoznačne zotrval na názore, že tým, že navrhovateľ
odmietol dňa 26.10.2012 výpoveď, ktorú mu doručil prostredníctvom nadriadeného zamestnanca na
pracovisku prevziať, nastali účinky jej doručenia tak, ako to vyplýva z § 38 ods. 4 Zákonníka práce.
K tvrdeniu, že nevyvíjal iniciatívu k zabezpečeniu kamerového záznamu, uviedol, že jeho predloženie

požadoval navrhovateľ až na pojednávaní v priebehu súdneho konania, v ktorej dobe tento kamerový
záznam už neexistoval. Pokiaľ mal navrhovateľ informáciu o existencii tohto záznamu, mal možnosť ho
sám zabezpečiť, alebo navrhnúť súdu, aby tento dôkaz zabezpečil. K údajným rozporom vo výpovediach
svedkov M. a H. uviedol, že tieto boli v podstatných veciach zhodné, keď z oboch výpovedí vyplynulo,
že pána M. poveril konateľ spoločnosti, aby ako nadriadený zamestnanec navrhovateľovi išiel doručiť

výpoveď, a to pred skončením pracovnej doby dňa 26.10.2012 na pracovisku a
ako svedok doručenia za týmto účelom išiel s pánom M. pán H., s navrhovateľom jednal výlučne
pán M. a pán H. jednoznačne potvrdil, že bol svedkom toho, ako pán M. oznámil navrhovateľovi, že
mu doručuje výpoveď, pričom navrhovateľ odmietol jej písomné vyhotovenie prevziať a aj odmietol
doručenievýpovedepodpísať,ktorúskutočnosťobajasvedkoviavyznačilinajednomvýtlačkuvýpovede,

ktorá zostala pre potreby zamestnávateľa a o odmietnutí prevzatia výpovede obratom informovali
konateľa spoločnosti a spísali o tom aj záznam, ktorý bol v kópii doručený súdu. Pokiaľ navrhovateľ
poukazuje na rozpory vo výpovediach , napr. ako pri tomto úkone stáli jednotlivé osoby a na tú
skutočnosť, že pán H. sa najskôr vyjadril, že k podpisovaniu došlo na chodníku a
následne, že odmietnutie prevzatia mali obaja podpisovať na prístrojovej doske vozidla, navrhovateľ

zámerne z kontextu vytrhol skutočnosť, že svedok vysvetlil, že najskôr pochopil otázku, kde malo dôjsť
k podpisu výpovede, čo navrhovateľ odmietol, teda na chodníku, až následne pochopil,
že otázka smerovala k tomu, kde podpisovali spolu s M. odmietnutie prevzatia, teda na prístrojovej
doskevozidla.Zuvedenéhojezrejmé,ževovýpovediachsvedkovnebolirozporyvpodstatnýchveciach.
Skutočnosť, že dňa 26.10.2012 bola navrhovateľovi výpoveď doručená, vyplynula priamo z výpovede

svedka pána C., ktorý potvrdil, že potom, ako sa dňa 26.10.2012 vrátil navrhovateľ do dielne, povedal,
že mu bola daná výpoveď. Tohto svedka navrhovateľ označil za zaujatého a ovplyvneného, napriek
tomu, že svedok uviedol, že nemá dôvod krivo svedčiť a hovorí len pravdu. Pokiaľ navrhovateľ tvrdil, že
svedok je zaujatý, lebo naďalej pracuje u odporcu, toto tvrdenie je účelové a špekulatívne. Jednoznačne
odmietol, že voči navrhovateľovi postupoval neeticky a nemorálne, vo vzťahu k navrhovateľovi splnil

v súvislosti so skončením pracovného pomeru všetky povinnosti vyplývajúce zo Zákonníka práce a
dokonca postupoval nad rámec, keď navrhovateľovi v januári 2013 v čase plynutia výpovednej doby
ponúkol prednostne novovytvorené pracovné miesto zodpovedajúce jeho pracovným schopnostiam,
ktorý návrh navrhovateľ neakceptoval. V súvislosti s ponukovou povinnosťou, ktorá mu vyplýva zo
Zákonníka práce, uviedol, že nemal vhodné voľné pracovné miesto pre navrhovateľa,

jediné voľné miesto bol vedúci oddelenia záhradníckych služieb, na ktoré navrhovateľ nemal kvalifikáciu
a podľa jeho názoru nemal navrhovateľ ani možnosť takúto kvalifikáciu získať rekvalifikáciou. V konaní
preukázal,žepánM.bolvovzťahuknavrhovateľovipoverenýmzamestnancom,ktorémujehoprávomoc
vyplývala z jeho funkcie určenej organizačnými predpismi tak, ako to vyplýva z § 9 ods. 1 Zákonníkapráce a na účel doručenia výpovede podriadenému zamestnancovi, ktorú podpísal konateľ spoločnosti,
nepotreboval osobitné písomné poverenie. Pokiaľ ide o odvolanie navrhovateľa vo vzťahu k trovám
právneho zastúpenia, uviedol, že toto rozhodnutie súdu s poukazom na § 142 ods. 1 O.s.p.

je správne. Nevidí dôvod na aplikáciu ust § 150 ods. 1 O.s.p., nakoľko okrem skutočnosti, spočívajúcej
vo veku navrhovateľa a skutočnosti, že má plnoletú dcéru, ktorá študuje na vysokej škole, nie je dôvod
hodný osobitného zreteľa, na ktorý by mal súd v konaní prihliadnuť. Poukázal na skutočnosť, že si trovy
právneho zastúpenia neuplatnil v plnej výške, tak ako to vyplýva z § 10 ods. 3 vyhlášky č. 655/2004 Z. z.
z tarifnej hodnoty ako 5-násobku ročného plnenia, čo je v danom prípade náhrada mzdy za 60 mesiacov,

ale uplatňovať nárok za plnenie počas 21 mesiacov.

Krajský súd preskúmal vec podľa § 212 ods. 1 O.s.p. v rozsahu podaného odvolania a jeho dôvodov a
dospel k záveru, že rozsudok okresného súdu je potrebné potvrdiť podľa § 219 ods. 1 O.s.p. ako
vecne správny. Rozhodol bez nariadenia pojednávania podľa § 214 ods. 2 O.s.p.

Odvolací súd podrobne preskúmal všetky rozhodujúce námietky, ktoré boli v odvolaní navrhovateľom
vznesené a v plnom rozsahu sa stotožňuje so skutkovými a právnymi závermi súdu prvého stupňa.
Odvolacie námietky navrhovateľa vo veci samej sú totožné s námietkami, ktoré uplatnil pred súdom
prvého stupňa. Odvolací súd konštatuje, že súd prvého stupňa v danej veci zistil stanoviská procesných
strán, vykonal vo veci dostatočné dokazovanie, vrátane výsluchu navrhnutých svedkov, popísal dôkazy

v konaní vykonané, tieto vyhodnotil každý jednotlivo a všetky vo vzájomnej súvislosti. Odôvodnil, z
akých dôvodov, a ktoré tvrdenia účastníkov mal za preukázané, a ktoré nie, uviedol svoje skutkové
zistenia, ktoré z dokazovania vyplynuli a na vec aplikoval správne právne predpisy, ktoré i správne
vyložil. Námietky navrhovateľa, uvedené v podanom odvolaní, preto nemohli v danej veci privodiť zmenu
napadnutého rozsudku. Ani v odvolacom konaní totiž neboli preukázané také skutočnosti, ktoré by mohli

mať za následok odlišné rozhodnutie vo veci. Z tohto dôvodu si odvolací súd osvojil dôvody napadnutého
rozsudku, ktorý bol vypracovaný v súlade s § 157 ods. 2 O.s.p. a v podrobnostiach naň v zmysle § 219
ods. 2 O.s.p. odkazuje.

Na zdôraznenie správnosti rozsudku súdu prvého stupňa dodáva nasledovné:

Odvolanieprotirozsudku,ktorýmbolorozhodnutévovecisamej,možnovzmysleust.§205ods.2O.s.p.
odôvodniť len dôvodmi taxatívne uvedenými pod písmenom a) až f) citovaného zákonného ustanovenia.
V preskúmavanej veci navrhovateľ v podanom odvolaní vytýka súdu prvého stupňa, že na základe
vykonaných dôkazov dospel k nesprávnym skutkovým zisteniam (§ 205 ods. 2 písm. d) O.s.p.) a jeho

rozhodnutievychádza znesprávnehoprávnehoposúdeniaveci(§205ods.2písm.f)O.s.p.).

Podstata odvolacieho dôvodu podľa § 205 ods. 2 písm. f) O.s.p. spočíva v mylnej aplikácií (výkladu)
právnej normy na zistený skutkový stav, alebo použitie právnej normy, ktorú na zistený skutkový stav
vôbec nemožno aplikovať, ako aj posúdenie predbežných otázok, otázok žalovateľnosti nároku a

dodržiavania procesných predpisov upravujúcich otázky, ktoré majú vplyv na správnosť rozhodnutia vo
veci samej.

Nesprávne právne posúdenie veci videl navrhovateľ v tom, že súd prvého stupňa nesprávne vyhodnotil
oprávneniepánaM.doručiťmuvýpoveď,keďtentovzmysle§9ods.3Zákonníkapráceneboloprávnený

výpoveď mu doručovať a nemal písomné poverenie zamestnávateľa na vykonávanie tohto úkonu.

Odvolací súd považuje za nesporné, že v pracovnoprávnych vzťahoch robí právne úkony v mene
zamestnávateľa, ktorý je právnickou osobou, štatutárny orgán a zamestnávateľ, ktorý je fyzickou osobou
koná osobne. Z uvedeného vyplýva, že ak je zamestnávateľ právnickou osobou, ako je to i v danej

veci, oprávnenie robiť vo všetkých pracovnoprávnych vzťahoch právne úkony v mene zamestnávateľa
má predovšetkým štatutárny orgán. Kto je štatutárnym orgánom obchodnej spoločnosti s ručením
obmedzeným, vyplýva z ust. § 133 ods. 1 Obchodného zákonníka, ktoré stanovuje, že štatutárnym
orgánom spoločnosti je jeden alebo viac konateľov. Ak je konateľov viacej, oprávnený konať v mene
spoločnosti je každý z nich samostatne, ak spoločenská zmluva alebo stanovy neurčujú inak.

V danej veci navrhovateľ nespochybnil, že právny úkon - výpoveď z pracovného pomeru bola podpísaná
oprávnenou osobou, konateľom spoločnosti, spochybňoval tú skutočnosť, že doručovanie výpovede
nebolo v kompetencii pána M..Podľa § 38 ods. 1 Zákonníka práce písomnosti zamestnávateľa, týkajúce sa vzniku, zmeny a skončenia
pracovného pomeru alebo vzniku, zmeny a zániku povinnosti zamestnanca, vyplývajúcich z pracovnej

zmluvy, musia byť doručené zamestnancovi do vlastných rúk. To platí rovnako o písomnostiach
týkajúcich sa vzniku, zmien a zániku práv a povinností vyplývajúcich z dohody o práci vykonávanej mimo
pracovného pomeru. Písomnosti doručuje zamestnávateľ zamestnancovi na pracovisku, v jeho byte
alebo kdekoľvek bude zastihnutý. Ak to nie je možné, možno písomnosti doručiť poštovým podnikom
ako doporučenú zásielku.

Z citovaného zákonného ustanovenia vyplýva, že písomnosti, týkajúce sa skončenia pracovného
pomeru, musia byť zamestnancovi doručené do vlastných rúk, a to buď na pracovisku alebo
prostredníctvom poštového podniku, ktorý je na to oprávnený, a to v mieste bydliska
zamestnanca. Významným pre platné doručenie písomnosti zamestnávateľa - výpovede z pracovného
pomeru je len tá skutočnosť, či zamestnanec na pracovisku písomnosť zamestnávateľa prevzal

do vlastných rúk. Odvolací súd je jednoznačného názoru, že na doručenie výpovede z pracovného
pomeru v danej veci nebolo potrebné osobitné písomné poverenie alebo splnomocnenie konateľa
spoločnosti osobe, ktorá uvedenú listinu doručovala, a to pánovi M.. Uvedenú námietku odvolací súd
nepovažoval za dôvodnú, a tým ani nebol daný odvolací dôvod v zmysle § 205 ods. 2 písm. f) O.s.p.

Podstata odvolacieho dôvodu podľa § 205 ods. 2 písm. d) O.s.p. spočíva predovšetkým v nesprávnom
postupe súdu prvého stupňa pri hodnotení výsledkov dokazovania. Dôsledkom potom je, že súd berie
do úvahy skutočnosti, ktoré z dôkazov nevyplynuli, alebo neboli účastníkmi prednesené, prípadne, že
neprihliada na skutočnosti, ktoré boli preukázané, alebo vyplynuli z prednesov účastníkov. Nesprávne
skutkovézisteniamôžubyťajvýsledkomlogickýchrozporovprihodnotenídôkazovsosobitnýmzreteľom

na závažnosť, zákonnosť a pravdivosť získaných poznatkov. Za skutkové zistenia, ktoré nemajú oporu
vovykonanomdokazovaní,jetrebapovažovaťtakývýsledokzisteniasúdov,ktorýnezodpovedápostupu
podľa § 132 O.s.p. Podľa tohto zákonného ustanovenia hodnotí súd dôkazy podľa svojej úvahy, a to
každý dôkaz jednotlivo a všetky dôkazy v ich vzájomnej súvislosti, pričom prihliada na všetko, čo vyšlo za
konania najavo, vrátane toho, čo uviedli účastníci. Nesprávne vyhodnotenie dôkazov je možné vytknúť

prvostupňovému súdu v prípade, ak by zobral do úvahy skutočnosti, ktoré z vykonaných
dôkazov alebo prednesov účastníkov nevyplynuli, ani inak nevyšli v konaní najavo, prípadne, že by
si nevšimol rozhodné skutočnosti, ktoré boli vykonanými dôkazmi preukázané, alebo ak hodnotenie
dôkazov odporuje ustanoveniu § 132 až § 135 O.s.p. Týmto odvolacím dôvodom možno napadnúť
výsledok činnosti súdu pri hodnotení dôkazov, na ktorého nesprávnosť je možné usudzovať len zo

spôsobu, ako k nemu súd dospel. Ak nie je možné súdu v tomto smere vytknúť žiadne pochybenie, nie
je možné ani polemizovať s jeho skutkovými závermi.

Navrhovateľ naplnenie tohto odvolacieho dôvodu videl v tej skutočnosti, že súd prvého stupňa dospel
k nesprávnemu skutkovému zisteniu, že dňa 26.10.2012 mu bola doručovaná výpoveď. Tento skutkový

záver považoval za nesprávny a poukazoval na rozdiely vo výpovediach svedka M., H., C. a svedka C.
považoval za zaujatého.

V preskúmavanej veci súd prvého stupňa vykonal vo veci rozsiahle dokazovanie, vykonané dôkazy
správne vyhodnotil, včítane svedeckých výpovedí podľa zásad uvedených v ust. § 132 a nasl.

O.s.p. a správne aplikoval predpisy hmotného práva. Ani v odvolacom konaní neboli preukázané
a navrhovateľom ani v odvolaní tvrdené také skutočnosti, ktoré by mohli mať za následok odlišné
rozhodnutie vo veci. V súvislosti s touto odvolacou námietkou odvolací súd poukazuje na správne a
výstižné odôvodnenie rozhodnutie súdu prvého stupňa a dodáva nasledovné :

Podľa § 101 ods. 1 O.s.p. účastníci sú povinní prispieť k tomu, aby sa dosiahol účel konania najmä tým,
že pravdivo a úplne opíšu všetky potrebné skutočnosti, označia dôkazné prostriedky a dbajú na pokyny
súdu. Podľa § 120 ods. 1 O.s.p. účastníci sú povinní označiť dôkazy na preukázanie svojich tvrdení.
Súd rozhodne, ktoré z označených dôkazov vykoná. Súd môže výnimočne vykonať aj iné dôkazy, ako
navrhujú účastníci, ak je ich vykonanie nevyhnutné pre rozhodnutie vo veci. Súd rozhodne na základe

skutkového stavu, zisteného z vykonaných dôkazov, ako aj na základe skutočností, ktoré neboli medzi
účastníkmi sporné, ak o nich alebo o ich pravdivosti nemá dôvodné a závažné pochybnosti (§ 153 ods.
1 O.s.p.).V sporovom občianskom súdnom konaní sa uplatňuje prejednacia zásada. Účastník má jednak
povinnosť tvrdenia, jednak dôkaznú povinnosť. Následky, spojené s ich nesplnením v podobe
vecne nepriaznivého rozhodnutia, nesie ten účastník konania, ktorý tieto povinnosti nesplnil. Medzi

povinnosťou tvrdenia a povinnosťou označiť dôkazy na preukázanie tvrdení, je vzájomná väzba. Pokiaľ
účastník konania nesplní povinnosť tvrdenia, nemôže splniť ani povinnosť označiť na svoje tvrdenia
dôkazy.

Dôkazné bremeno ako procesný inštitút v sporovom občianskom súdnom konaní spočíva v

zodpovednosti účastníka konania za to, že v konaní budú preukázané tie rozhodné skutočnosti, ku
ktorým sa dôkazné bremeno viaže. Ak neboli preukázané tvrdenia účastníka, tento dôkazné bremeno
neuniesol, čoho následkom je rozhodnutie súdu vo veci samej v jeho neprospech. Zmyslom dôkazného
bremenajeumožniťsúdurozhodnúťvovecisamejaj vtakýchprípadoch,keďnebolipreukázané
určité skutočnosti, významné podľa hmotného práva pre rozhodnutie o veci (či už z dôvodu nečinnosti
účastníka, ktorý nesplnil povinnosť označiť dôkazy na preukázanie svojich tvrdení stanovenú v § 101

a v § 120 ods. 1 prvej vety O.s.p. alebo preto, že takáto skutočnosť nemohla byť preukázaná vôbec).
Okruh rozhodujúcich skutočností, ktoré sa týkajú povinnosti tvrdenia a povinnosti označenia dôkazov na
preukázanie tvrdení, je daný hypotézou právnej normy, ktorá upravuje sporný právny pomer účastníkov
konania. Táto norma zásadne určuje tak rozsah dôkazného bremena (okruh skutočností, ktoré musia
byť preukázané), ako aj nositeľa dôkazného bremena.

V danej veci navrhovateľ tvrdil, že výpoveď mu bola doručená v ochrannej dobe až dňa 30.10.2012, t.
j. v čase jeho práceneschopnosti. Odporca tvrdil, že výpoveď doručoval navrhovateľovi dňa 26.10.2012
na pracovisku prostredníctvom Bc. M. a za prítomnosti V.. H.. Na povinnosť tvrdenia teda nadväzuje
povinnosťoznačiťdôkazy,preukazujúcetvrdenúskutočnosť.Odporcanímtvrdenúskutočnosťpreukázal

nielen výsluchom svedkov M. a H., ale i svedkov C. a C., naopak, navrhovateľ na svoje tvrdenie žiadne
dôkazy nepredložil, ani neoznačil.

Odvolací súd preto zhodne so súdom prvého stupňa dospel k záveru, že odporca uniesol dôkazné
bremeno a preukázal, že k doručeniu výpovede z pracovného pomeru navrhovateľovi došlo v súlade s

§ 38 ods. 4 Zákonníka práce dňa 26.10.2012, navrhovateľovi sa opak, t. j. že k doručovaniu výpovede
v uvedený deň nedošlo, preukázať nepodarilo.

Odvolací dôvod podľa § 205 ods. 2 písm. d) O.s.p. daný nebol.

Navrhovateľ tvrdil, že odporca mal voľné pracovné miesto „vedúci strediska záhradníckych služieb“,
ktoré mu mal ponúknuť a v prípade, že by nespĺňal kvalifikáciu, mala mu byť umožnená predchádzajúca
príprava na túto prácu.

Podľa § 63 ods. 2 písm. a) Zákonníka práce zamestnávateľ môže dať zamestnancovi výpoveď, ak nejde

o výpoveď pre neuspokojivé plnenie pracovných úloh, pre menej závažné porušenie pracovnej disciplíny
alebo z dôvodu, pre ktorý možno okamžite skončiť pracovný pomer iba vtedy, ak zamestnávateľ nemá
možnosťzamestnancaďalejzamestnávať,atoaninakratšípracovnýčasvmieste,ktorébolodohodnuté
ako miesto výkonu jeho práce.

Zamestnávateľ môže dať zamestnancovi výpoveď len vtedy, ak sú súčasne splnené aj podmienky
uvedené v citovanom zákonnom ustanovení. Ide o hmotnoprávne podmienky platnosti výpovede
zo strany zamestnávateľa, ktoré musia byť splnené ešte pred daním výpovede zamestnancovi. V
prípade, ak zamestnávateľ mal voľné pracovné miesto a zamestnancovi ho neponúkol, je výpoveď
z tohto dôvodu neplatná s výnimkou prípadov uvedených v tomto zákonnom ustanovení. V týchto

prípadochimzamestnávateľniejepovinnýponúknuťpracovnémiesto.Vhodnosťponúknutejprácetreba
posudzovať podľa § 55 ods. 5, t. j. musí zodpovedať zdravotnej spôsobilosti zamestnanca na prácu,
jeho schopnostiam a kvalifikácii. Ak zamestnávateľ nemá voľné pracovné miesto, ktoré by bolo pre
zamestnanca vhodné, je povinný mu ponúknuť pre neho inak vhodnú prácu, a to aj menej kvalifikovanú.

Odvolací súd zhodne so súdom prvého stupňa konštatuje, že ponuková povinnosť odporcu v prípade
uvedenej pracovnej pozície nebola daná z dôvodu, že navrhovateľ (elektrotechnik) skutočne nespĺňal
kvalifikačnépredpokladyprevýkontejtofunkcie spočívajúcevodborezáhradníctvo,krajinnéinžinierstvo
s požadovanou praxou 3 roky. Predchádzajúcu prípravu navrhovateľa na výkon tejto funkcie nebolomožné od odporcu spravodlivo žiadať, a to vzhľadom na dĺžku potrebnej prípravy v odbore, ako i vek
navrhovateľa (v čase výpovede mal viac ako XX rokov).

Pokiaľ navrhovateľ tvrdil, že až do 09.04.2013 nebol pre odporcu nadbytočným, nakoľko bol stále vedený
v živnostenskom registri ako osoba s odbornou spôsobilosťou podľa právnych predpisov týkajúcich sa
bezpečnosti a ochrany zdravia pri práci a výkon úloh spojených s elektrickými zariadeniami, odvolací
súd konštatuje, že prípadné porušenie živnostenského zákona zo strany odporcu nemá súvislosť s
platnosťou výpovede z pracovného pomeru navrhovateľa.

Záverom odvolací súd konštatuje, že sa nezaoberal všetkými námietkami navrhovateľa obsiahnutými
v jeho rozsiahlom odvolaní, keď odôvodnenie súdneho rozhodnutia v opravnom konaní nemá a ani
nemusí odpovedať na každú námietku alebo argument uvedený v opravnom prostriedku, ale iba na tie,
ktoré majú rozhodujúci význam pre rozhodnutie o odvolaní, zostali sporné, alebo sú nevyhnutné na
doplnenie dôvodov prvostupňového rozhodnutia, ktoré sa preskúmava v odvolacom konaní. Uvedený

záver vyplýva z jednoznačne ustálenej judikatúry Najvyššieho súdu Slovenskej republiky i Ústavného
súdu Slovenskej republiky.

Z týchto dôvodov krajský súd rozsudok okresného súdu ako vecne správny potvrdil.

Pokiaľ navrhovateľ žiadal pripustiť v danej veci dovolanie proti rozhodnutiu odvolacieho súdu, pretože
ide o rozhodnutie po právnej stránke zásadného významu, odvolací súd konštatuje, že navrhovateľ
žiadnu dovolaciu otázku nesformuloval a z jeho podania nie je odvolaciemu súdu zrejmé, akú otázku
navrhovateľ považoval za otázku zásadného právneho významu, ktorá doposiaľ riešená nebola.
Odvolací súd nezistil žiaden dôvod pre postup podľa § 238 ods. 3 O.s.p.

Ďalej sa odvolací súd zaoberal odvolaním navrhovateľa proti výroku rozsudku súdu prvého stupňa o
trovách konania.

V občianskom súdnom konaní sa o náhrade trov konania rozhoduje podľa zásady zodpovednosti za

výsledokalebozodpovednostizazavineniealebozanáhodu.Princípzodpovednostizavýsledok(princíp
úspešnosti) je zakotvený v ust. § 142 ods. 1 O.s.p., v dôsledku ktorého účastníkovi, ktorý mal vo veci
plný úspech, súd prizná náhradu trov potrebných na účelné uplatňovanie alebo bránenie práva proti
účastníkovi, ktorý vo veci úspech nemal.

Z obsahu spisu vyplýva, že navrhovateľ sa proti odporcovi domáhal jednak určenia neplatnosti výpovede
z pracovného pomeru, jednak náhrady mzdy vo výške 742,40 Eur mesačne s prísl. (akceptoval sumu
721,35 Eur mesačne) od 01.02.2013 do času, kým mu nebude umožnené odporcom nastúpiť do práce.
Návrh navrhovateľa súd prvého stupňa v celom rozsahu zamietol, preto aplikácia ustanovenia § 142
ods. 1 O.s.p. súdom prvého stupňa na rozhodnutie o trovách konania bola správna.

Navrhovateľ vo svojom odvolaní povinnosť na náhradu trov konania podľa § 142
ods. 1 O.s.p. odporcovi nenamietal. Domáha sa však použitia osobitného ustanovenia § 150 O.s.p.,
keď dôvody hodné osobitného zreteľa pre jeho použitie videl v okolnostiach danej veci a vo svojich
pomeroch, nakoľko je starobným dôchodcom a má vyživovaciu povinnosť k plnoletej dcére, ktorá je

študentkou vysokej školy.

Pre aplikáciu ust. § 150 ods. 1 O.s.p., ktoré umožňuje súdu výnimočne náhradu trov konania celkom
alebo sčasti nepriznať, ak sú preto dané dôvody hodné osobitného zreteľa, musia byť splnené
predpoklady pre použitie citovaného ustanovenia, ktoré v danom prípade splnené neboli. Zo slovného

znenia tohto zákonného ustanovenia vyplýva, že ide o ustanovenie výnimočné, ktoré má súdu umožniť,
aby pri rozhodovaní o náhrade trov konania mohol prihliadnuť k zvláštnostiach jednotlivých konkrétnych
prípadov a slúži k odstráneniu neprimeranej tvrdosti.

Výnimočnosť výkladu z hľadiska aplikácie citovaného zákonného ustanovenia nemožno vidieť v

okolnostiach danej veci, ani v pomeroch navrhovateľa.

Pokiaľ navrhovateľ vidí dôvody hodné osobitného zreteľa v okolnostiach danej veci, t. j. že si riadne plnil
svojeprocesnépovinnosti,zúčastnilsakaždéhopojednávaniaapredkladásúduhypotézy,žezaurčitýchokolností mohlo byť jeho rozhodnutie opačné a fabuluje ďalší možný procesný postup účastníkov a
možné rozhodnutia súdu, odvolací súd sa s týmto nestotožňuje, nakoľko pre rozhodnutie o trovách
konania v danej veci je významný konečný výsledok súdneho sporu a účelnosť trov konania, ktoré

musel úspešný účastník vyložiť na bránenie svojho práva proti účastníkovi, ktorý úspech vo veci nemal.
Dôvody, spočívajúce v okolnostiach danej veci, uvádzané navrhovateľom, odvolací súd nepovažuje za
dôvody hodné osobitného zreteľa, pre ktoré by mohol použiť uvedené zákonné ustanovenie.

Pokiaľ navrhovateľ poukazoval na svoje pomery a videl v týchto dôvody hodné osobitného zreteľa pre

použitie citovaného zákonného ustanovenia, odvolací súd poukazuje na ustálenú judikatúru a súdnu
prax pri použití ustanovenia § 150 ods. 1 O.s.p., keď pri skúmaní existencie podmienok
hodných osobitného zreteľa treba prihliadať v prvom rade k majetkovým, sociálnym, osobným a ďalším
pomerom všetkých účastníkov konania a je potrebné vziať do úvahy nielen pomery toho, kto by mal
trovy konania zaplatiť, v danej veci navrhovateľa, ale treba zohľadniť dopad takéhoto rozhodnutia na
majetkovú sféru oprávneného účastníka, v danej veci odporcu.

Navrhovateľ má pravidelný príjem vo výške 528,30 Eur (v roku 2014), javí sa, že jeho vyživovacia
povinnosť k plnoletej dcére mala zaniknúť v roku 2015 (ukončenie štúdia), žiadne iné svoje pomery
navrhovateľ súdu neuviedol, ani neozrejmil (majetkové, sociálne finančné osobné a pod.) , preto
odvolací súd nemohol pomery na strane navrhovateľa vyhodnotiť ako dôvod hodný osobitného zreteľa

pre použitie citovaného zákonného ustanovenia a nepriznať úspešnému odporcovi náhradu trov
prvostupňového konania.

Vzhľadom na uvedené odvolací súd dospel k záveru, že neboli splnené v danej veci predpoklady pre
aplikáciu ustanovenia § 150 ods. 1 O.s.p., a preto rozsudok súdu prvého stupňa vo výroku o trovách

konania ako vecne správny potvrdil.

O náhrade trov odvolacieho konania rozhodol podľa § 142 ods. 1, § 224 ods. 1 a § 151 ods. 1 O.s.p. a
úspešnému odporcovi priznal náhradu trov odvolacieho konania vo výške 328,71 Eur. Trovy odvolacieho
konania spočívajú v trovách právneho zastúpenia za jeden úkon právnej pomoci - vyjadrenie k odvolaniu

vo výške 320,32 Eur, režijný paušál vo výške 8,39 Eur podľa § 10 ods. 1, ods. 3, § 13 ods. 4, § 13a ods.
1 písm. c), § 16 ods. 3 vyhlášky č. 655/2004 Z. z.

Rozhodnutie bolo senátom Krajského súdu v Trenčíne prijaté jednohlasne.

Poučenie:

Proti tomuto rozsudku odvolanie n i e j e p r í p u s t n é .