Rozsudok ,
Prvostupňové nenapadnuté opravnými prostriedkami Rozhodnutie bolo vynesené dňa utorok 19. január 2016

Súd: Okresný súd Rimavská Sobota
Spisová značka: 12C/71/2014

Identifikačné číslo súdneho spisu: 6913218104
Dátum vydania rozhodnutia: 19. 01. 2016
Meno a priezvisko sudcu, VSÚ: JUDr. Margita Žilková

ECLI: ECLI:SK:OSRS:2016:6913218104.3

ROZSUDOK V MENE

SLOVENSKEJ REPUBLIKY

Okresný súd Rimavská Sobota sudkyňou JUDr. Margitou Žilkovou v právnej veci žalobcu Home Credit

Slovakia, a. s. so sídlom Teplická 7434/147, Piešťany, IČO 36 234 176, zast. Advokátskou kanceláriou
Korytár s. r. o. so sídlom Sladovnícka 13, Trnava, IČO 47 243 279 proti žalovanému Z. V., J.. XX. XX.
XXXX, Y. G. E. XXX za účasti vedľajšieho účastníka na strane žalovaného Združenie na ochranu občana
spotrebiteľa HOOS, Námestie legionárov 5, Prešov, IČO 42 176 778, zastúpeného JUDr. Andrejom
Cifrom, advokátom, so sídlom , J. Kráľa 5/A, Lučenec o zaplatenie 253,32 eur s prísl. takto

r o z h o d o l :

Žalovaný j e p o v i n n ý zaplatiť žalobcovi 84,14 eur s 9,25 % úrokmi z omeškania ročne od 16.
11. 2011 do zaplatenia v splátkach po 20,- eur mesačne, splatných vždy do 25. dňa každého mesiaca

počnúc prvým mesiacom po právoplatnosti tohto rozsudku s tým, že omeškania s plnením jednej splátky
má za následok zročnosť celého plnenia.

V prevyšujúcej časti sa žaloba zamieta.

Žalovanému sa náhrada trov konania nepriznáva.

Žalobca je povinný nahradiť vedľajšiemu účastníkovi na strane žalovaného, a to na účet alebo do rúk
jeho právneho zástupcu 24,01 eur trov právneho zastúpenia do 3 dní od právoplatnosti tohto rozsudku.

o d ô v o d n e n i e :

Žalobca sa žalobou podanou na tunajší súd dňa 08. 11. 2013 domáhal voči žalovanému zaplatenia
sumy 253,32 eur s a úrokov z omeškania vo výške 0,026 % denne zo sumy 198,06 eur od 22. 10. 2013
do zaplatenia z titulu nesplatenia poskytnutého úveru na základe Zmluvy o úvere č. XXXXXXXXXX zo
dňa 21. 09. 2010. Predmetom úverovej zmluvy bolo poskytnutie finančných prostriedkov vo výške 300,-
eur z jeho strany žalobcu žalovanému. Žalovaný bol povinný splácať úver v pravidelných mesačných
splátkach, ktorých počet, výška a termín splatnosti bol určený v zmluve. Žalovaný sa s úhradou dostal do

omeškania tak, ako to vyplýva z prehľadu platieb. Listom zo dňa 24. 10. 2011 bol žalovaný preto vyzvaný
k splateniu celého zostatku úveru vo výške 216,27 eur do 15 dní od odoslania výzvy. Na základe vyššie
uvedených skutočností eviduje voči žalovanému dlh a preto ho žiadal zaviazať na zaplatenie istiny vo
výške 171,36 eur, úrokov z istiny do času zosplatnenia vo výške 22,98 eur, spolu 194,34 eur, poplatku
za možnosť zmeny splátky vo výške 1,80 eur, poplatku za upomienku I a II vo výške 12,- eur, úrokov
z omeškania do zosplatnenia vo výške 0,41 eur, úrokov z omeškania od zosplatnenia do dňa podania
žaloby vo výške 37,04 eur a poistenia Bill protection vo výške 3,72 eur, celkom 253,32 eur. Vo svojom

podaní zo dňa 17. 08. 2015 bližšie špecifikoval (popisom) jednotlivé položky tvoriace žalovanú sumu,
poukázal na skutočnosť, že žiadna judikatúru súdov a právna norma neustanovuje formálne veľkosť
písma použitého v zmluvách a žiadal zaviazať žalovaného na zaplatenie podľa žaloby.Do konania dňa 18. 12. 2013 vstúpil na strane žalovaného v zmysle § 93 ods. 2 O. s. p. vedľajší účastník .

Súd doručil žalovanému a vedľajšiemu účastníkovi žalobu spolu s prílohami na vyjadrenie.

Žalovaný sa vyjadril tak, že s návrhom súhlasí, uznáva ho a žiada o možnosť splácať ho v splátkach po
20,- eur mesačne, následne podaním zo dňa 17. 08. 2015 doplnil svoje vyjadrenie o súhlas so vstupom
vedľajšieho účastníka na jeho strane.

Vedľajší účastník sa k žalobe vyjadril v tom zmysle, že predmetná zmluva vykazuje nedostatky (zmluva
neobsahuje podstatné náležitosti v zmysle ust. § 9 ods. 2 písm. f/, j/, k/ zák. č. 129/2010 Z. z. - termín
konečnej splatnosti, RPMN a výšku , počet a termíny splátok istiny, úrokov a iných poplatkov), v dôsledku
ktorých sa úver považuje za bezúročný a bez poplatkov. Žalobca má platný právny titul iba na zaplatenie
neuhradenej časti čerpaného úveru v sume 84,14 eur a preto žiadal žalobu v časti 169,18 eur
zamietnuť. Pokiaľ žalovaný pohľadávku uznal, učinil tak zrejme pri neznalosti skutkového a právneho

stavu veci a nemohol účinne uznať záväzok, na ktorý žalobca nemá právny titul.

Podľa § 115a ods. 2 O. s. p. pojednávanie nie je potrebné nariaďovať v drobných sporoch.

Podľa § 200ea O. s. p. ak v priebehu konania dosiahne predmet konania sumu 1000,- eur, od toho

okamihu ide o drobný spor.

Vo veci ide o drobný spor (§ 200ea O. s. p.), a preto súd rozhodol bez nariadenia pojednávania (§ 115a
ods. 2 O. s. p.).

Súd vykonal dokazovanie oboznámením sa so splátkovým kalendárom k úverovej zmluve č.
XXXXXXXXXX, úverovou zmluvou č. XXXXXXXXXX zo dňa 21. 09. 2010 (ďalej ÚZ), s výzvou zo dňa
24.10. 2011, ktoroužalobcavyzvalžalovanéhokúhradedlhuajsvýpisomzpoštovejknihy,súverovými
zmluvnýmipodmienkami spoločnostiHomeCreditSlovakia,a.s. (ďalejlenÚZP),rozhodnutímSociálnej
poisťovne o zvýšení dôchodku žalovaného a platobného dokladu SIPO a na základe predložených

dôkazov skutkovo a právne posúdil vec takto:

Žalobca so žalovaným uzavreli dňa 21. 09. 2010 Úverovú zmluvu č. XXXXXXXXXX. Na jej základe
poskytolžalobca žalovanémuúvervovýške 300,-eur.Žalovanýsazaviazalúverspoluspríslušenstvom
splácať vo 12 - tich pravidelných mesačných splátkach vo výške 33,31 eur s tým, že prvá splátka bola

splatná po 1 mesiaci od dátumu poskytnutia úveru. Konečná výška úveru , teda suma ktorú mal žalovaný
zaplatiť, bola vo výške 399,72 eur (12 x 33,31 eur). Úroková sadzba bola dohodnutá vo výške 52,15 %
ročne. Ročná percentuálna miera nákladov (RPMN) predstavovala od 61,6 do 75,7 % s odkazom na text
označený **, pod ktorým bolo uvedené že klient súhlasí s tým, že presnú výšku RPMN mu spoločnosť
oznámi po poskytnutí úveru. Priemerná hodnota RPMN predstavovala 47,39%. Lehota splatnosti bola

uvedená 12 mesiacov po poskytnutí úveru a to do 15. dňa v poslednom mesiaci.

Podľa predloženého splátkového kalendára žalovaný si svoju povinnosť voči žalobcovi nesplnil, z
celkovéhopočtu 12-tichsplátokuhradillensplátkyvcelkovejvýške215,86eur.Tým,že žalovaný riadne
svoj dlh nesplácal, dostal sa do omeškania. Výzvou zo dňa 24. 10. 2011 oznámil žalobca žalovanému,

že dlžná suma nebola aj napriek opakovaným upozorneniam uhradená, celá jeho pohľadávka vo výške
216,27 eur vrátane príslušenstva sa stala splatnou a vyzval ho na jej zaplatenie v lehote do 15 dní odo
dňa odoslania výzvy. Vzhľadom na to, že žalobca nepreukázal deň doručenia predmetného oznámenia,
súd pri splatnosti celkovej sumy vychádzal z poštového podacie hárku. Z tohto je zrejmé, že predmetná
písomnosť bola žalovanému zasielaná ako doporučená zásielka 2. triedy dňa 27. 10. 2011. Keďže sa

jednalo o vnútroštátnu prepravu doporučenej zásielky súd vychádzal z toho, že predmetná písomnosť
bola žalovanému doručená v 3. deň od jej odoslania. Posledný deň lehoty pripadol na 30. 10. 2011.
Dňom doručenia začala žalovanému plynúť 15. dňová lehota na splnenie povinnosti a táto uplynula dňa
15. 11. 2011. Pri uvedenej fikcii doručenia vychádzal súd aj zo skutočnosti, že zo spisu nie je zrejmé ,
že adresát písomnosti by bol nezastihnutý, príp. nie je zrejmá iná prekážka pre ktorú nebolo možné

písomnosť adresátovi doručiť. Po prihliadnutí na tieto skutočnosti súd ustálil ako prvý deň omeškania 16.
11. 2011. Súd pre úplnosť konštatuje, že skutočnosť, od ktorej žalobca začal počítal plynutie 15-dňovej
lehoty, t. j. odo dňa odoslania výzvy, nemá oporu v platnom práve, nakoľko tento fakt otvára priestor na
uplynutie lehoty bez toho , že by sa o nej mohol adresát dozvedieť, čím by sa podstatným spôsobomsťažilo jej postavenie (aj u ohľadom na vznik príslušných sankcií viazaných na toto porušenie) a tým aj
zmaril účel výzvy, t. j. poskytnutie dodatočnej lehoty na už konkrétne vyčíslené plnenie.

Podľa názoru súdu sa jedná o typickú formulárovú zmluvu s jej charakteristickými znakmi. Žalovaný
nemal žiadnym spôsobom možnosť ovplyvniť jej znenie navrhnuté žalobcom.

Súd ako prvé musel posúdiť, či sa v danom prípade jedná o spotrebiteľskú zmluvu na ktorú platná
slovenská aj európska legislatíva kladie v časti ochrany "slabšej strany -spotrebiteľa" zvýšené nároky. Z

predloženej úverovej zmluvy je zrejmé, že žalobca v právnom vzťahu založenom predmetnou zmluvou
vystupuje voči žalovanému ako právnická osoba, ktorá v rámci predmetu svojho podnikania poskytuje
úvery. Na druhej strane tohto zmluvného vzťahu je žalovaný ako fyzická osoba, ktorá čerpala finančné
prostriedky na iný účel ako na výkon zamestnania, povolania alebo podnikania. Na základe uvedeného
preto súd predmetný právny vzťah charakterizuje, ako vzťah spotrebiteľský, založený na zmluve o
spotrebiteľskom úvere v § 1 ods. 2 a § 2 písm. d) zák. č. 129/2010 Z. z. o spotrebiteľských úveroch

v znení účinnom k 21. 09. 2010, t. j. k dátumu uzavretia zmluvy (ďalej len "zákon o spotrebiteľských
úveroch").

Z tohto dôvodu preto súd pristúpil ku skúmaniu predmetnej zmluvy z pohľadu dodržania podstatných
náležitostí zmluvy, ako sú uvedené v § 9 ods. 2 zákona o spotrebiteľských úveroch. Je

nespochybniteľné, že obligatórnou náležitosťou zmluvy o spotrebiteľskom úvere je aj údaj o termíne
konečnej splatnosti spotrebiteľského úveru (§ 9 ods. 2 písm. f/ zákona o spotrebiteľských úveroch). V
úverovej zmluve je konečná splatnosť uvedená v 49. bode a je označená ako lehota splatnosti, pri
ktorej je uvedený počet mesiacov 12 po poskytnutí úveru. Súd pri výklade predmetnej náležitosti si
pomohol tzv. legálny výkladom v podobe dôvodovej správy k predmetnému ustanoveniu. Zákonodarca

v nej jasne uvádza, že zmyslom určenia konečnej splatnosti je, aby spotrebiteľ bol už pri podpise
zmluvy informovaný, v akých termínoch, resp. kedy, v akej výške ako dlho je povinný plniť si povinnosti
vyplývajúce zo zmluvy o spotrebiteľskom úvere. Na podporu tohto výkladu je aj záver uvedený v
rozhodnutí Krajského súdu Banská Bystrica 17Co/151/2012: "Vyžaduje sa teda časová (dátumová)
špecifikáciakonečnejsplatnostiúveru,ktorájedodávateľomurčenánazákladevstupnýchúdajov(týmito

sú: dátum poskytnutia úveru spotrebiteľovi, splatnosť prvej splátky, frekvencia, výška a počet splátok).
Je potom úlohou dodávateľa, aby uvedené vstupné údaje matematicko-logickými operáciami premietol
do konkrétneho (jedného) časového údaju, ktorý bude konečnú splatnosť spotrebiteľského úveru
predstavovať." Súd je toho názoru, že spôsob určenia konečnej splatnosti, tak ako ju určil žalobca nie
je v súlade s vyššie citovanými závermi a preto považoval predmetný úver s odkazom na ust. § 11

ods. 1 písm. a) zákona o spotrebiteľských úveroch za bezúročný a bez poplatkov. Súd ešte dodáva,
že žalobca bol tým subjektom, ktorý určoval spôsob a podmienky poskytnutia úveru. Bolo výlučne v
jeho kompetencii, aby všetky podstatné údaje na výpočet konečnej splatnosti určil tak, že spotrebiteľ
pri podpise zmluvy by mal k dispozícii konkrétnu informáciu o dĺžke splácania, napriek tomu pristúpil
len k neurčitému ( slovne vágnemu) uvedeniu o lehote splatnosti 12 mesiacov po poskytnutí úveru a

to do 15. dňa v poslednom mesiaci.

Obligatórnou náležitosťou podľa § 9 ods. 2 písm. j/ zákona o spotrebiteľských úveroch je údaj o
ročnej percentuálnej miere nákladov (RPMN). K dojednaniu výšky ročnej percentuálnej miery nákladov
v zmluve v podobe intervalu (RPMN od 61,6 % po 75,7 %) súd uvádza, že takéto dojednanie RPMN

znemožňuje žalovanému - spotrebiteľovi, aby si za daných okolností mohol zo zmluvy zistiť, ktorá
hodnota v rámci intervalu je aktuálna. Stav neistoty spotrebiteľa ohľadom takéhoto určenia výšky RPMN
zostáva zachovaný a nevylučuje sa možnosť zavádzania spotrebiteľa. Pre žalobcu sa tak vytvára
priestor, aby si vybral takú hodnotu z určeného intervalu, vrátane maximálnej, ktorá je pre neho výhodná,
pričom výber tejto hodnoty bude pre spotrebiteľa nepreskúmateľný, nakoľko spotrebiteľ nebude vedieť

objektívne zistiť, ktorú hodnotu RPMN žalobca nakoniec použije. Súd poukazuje na fakt, že žalobca
mal možnosť priamo v úverovej zmluve uviesť určité časové obdobia a im prislúchajúcu výšku RPMN,
aby tak spotrebiteľ vedel, že keď mu bol úver poskytnutý v určitý konkrétny deň, aká hodnota RPMN
tomu zodpovedá. Pokiaľ úverová zmluva neobsahuje konkrétny údaj o výške ročnej percentuálnej miery
nákladov považuje sa úver podľa § 11 ods. 1, písm. a) zákona o spotrebiteľských úveroch za bezúročný

a bez poplatkov.

Znenie ust. § 11 ods. 1 písm. a) zákona o spotrebiteľských úveroch ku dňu 21. 09. 2010, teda ku dňu
podpisu úverovej zmluvy bolo nasledovné:Poskytnutý spotrebiteľský úver sa považuje za bezúročný a bez poplatkov, ak
a) zmluva o spotrebiteľskom úvere nemá písomnú formu podľa § 9 ods. 1 a neobsahuje náležitosti podľa

§ 9 ods. 2 písm. a) až k), r) a y) a § 10 ods. 1.

Uvedené znenie nie je možné vyložiť tak, že na to, aby sa spotrebiteľský úver považoval za bezúročný
a bez poplatkov je nevyhnutne potrebné, aby boli kumulatívne splnené obidve podmienky, a to že
spotrebiteľská zmluva nemá písomnú formu a súčasne neobsahuje náležitosti uvedené v § 9 ods. 2

písm. a) - k), r) a y) a § 10 ods. 1.

Súd pri podrobnom skúmaní predmetného ustanovenia vychádzal zo štruktúry takto formovaného
ustanovenia v kontexte s tým, že sa jedná o časť právnej normy (vo forme následku - primárna
dispozícia) ako súčasť určitého celku právnej normy, ktorú obsahuje predmetný právny predpis. Súd
jednoznačne dospel k záveru , že konkrétnu právnu normu nie je možné vykladať izolovane, bez

ohľadu na znenie ostatných ustanovení právnych noriem uvedených a konkrétnom predpise a to
nielen z hľadiska formy, účelu ako ho zamýšľal zákonodarca ale aj následného historického vývoja -
legislatívneho procesu, ktorý jasným spôsobom naznačil zákonodarcov skutočný úmysel.

Logický a gramatický výklad právnej normy nepredstavujú bezobsažné pojmy právnoaplikačnej teórie.

Za obidvoma sa skrýva používanie pravidiel formálnej logiky (analýza, syntéza, indukcia, dedukcia,
generalizácia a pod) i zákonitostí slovenského jazyka pri objasňovaní zmyslu a účelu jednotlivých
právnychnoriem.Akbymalaaplikáciapredmetnéhoustanoveniaviesťkvýsledku,ktorýuvádzažalobca,
potom by kumulácia podmienok - spojenie formálnej náležitosti s obsahovou, bolo z hľadiska náležitostí
obsahu právneho úkonu nadbytočné, nakoľko podstatné náležitosti zmluvy, tak ako sú uvedené v ust. §

9 ods. 2 cit. zákona, sa viažu iba na písomnú formu. Na podporu uvedeného záveru súd poukazuje na
článok 6 Smernice Európskeho Parlamentu a Rady 2008/48/ES, ktorý ukladá poskytovateľovi úveru ešte
pred uzavretím zmluvy o spotrebiteľskom úvere informovať spotrebiteľa o podstatných náležitostiach
(tieto boli pretransponované do ust. § 9 ods. 2 zákona o spotrebiteľských úveroch) písomne alebo na
inom trvalom nosiči, čo následne v článku 10 rozšíril aj na samotnú zmluvu o spotrebiteľskom úvere,

t. zn. že musí ísť o formu, ktorú musí mať spotrebiteľ fyzicky k dispozícii. K uvedenému logickému
záveru smeruje aj legislatívny vývoj predmetného ustanovenia, kde zákonodarca podmienky (formálne
a obsahové) na uplatnenie následku oddelil a v súlade s ostatnými ustanoveniami a účelom zákona
vzájomne nepodmienil. Súd dodáva, že iný výklad by mohol viesť k záveru, že následok (bezúročnosť
a bezpoplatkovosť) by sa vzťahoval na zmluvu (písomnú) ktorá obsahuje nesprávnu RPMN, pričom

by sa nevzťahoval na písomnú zmluvu, v ktorej by RPMN nebola uvedená vôbec. Takýto stav je
neakceptovateľnýaviedolbyvkontexte príslušnýchustanovenízákona,smernice aúčeluzamýšľaného
zákonodarcom, k rozporu s jeho logickým výkladom.

Právomoc súdu k takémuto výkladu príslušného ustanovenia je v súlade so záverom Uznesenia

Ústavného súdu Slovenskej republiky, sp. Zn. III. ÚS 274/07 z 11.10.2007) v tomto znení: " Ústavný súd
poukazuje na to, že ani v modernom právnom štáte sa nemožno vyhnúť medzerám alebo nedostatkom v
zákonných právnych predpisoch. Osobitne sudcovia pri rozhodovaní, sú oprávnení nedostatky zákonnej
právnej úpravy svojím výkladom odstraňovať. Takéto odstraňovanie však nemožno považovať za
legislatívnu činnosť, ktorá by narúšala ústavný princíp trojdelenia štátnej moci. Sudca pri interpretácii

právnej normy nesmie právo tvoriť, ale môže odhaľovať a formovať vzťahy medzi jednotlivými právnymi
normami vychádzajúc z účelu a zmyslu právnej úpravy. Jedinou požiadavkou, ktorá je pritom na sudcu
kladená, je ústavná konformita výkladu (čl. 152 ods. 4 ústavy).

Z odkazom na uvedené súd konštatuje, že nie je viazaný doslovným znením zákonného ustanovenia,

ale sa od neho smie a musí odchýliť, ak si to zo závažných dôvodov vyžaduje účel zákona, história jeho
vzniku, systematická súvislosť alebo niektorý z princípov, ktoré majú svoj základ v ústave konformnom
právnom poriadku ako významovom celku.

Vzhľadom na vyššie uvedené a pri aplikácii príslušných ustanovení súd konštatuje, že žaloba na

zaplatenie 253,32 eur je dôvodná iba v časti sumy predstavujúcej nesplatený zostatok poskytnutého
úveru vo výške 84,14 eur. Súd pri výške nesplateného zostatku vychádzal predloženého splátkového
kalendára a od celkovej sumy poskytnutej žalobcom vo výške 300,- eur odčítal všetky úhrady, ktoré
vykonal žalovaný v prospech účtu, teda vo výške 215,86 eur. Súd má za to, že iba rozdiel týchto súmpresne kvantifikuje výšku žalobcovho nároku, očistený o nároky, ktoré súd žalobcovi nepriznal. Súd
neprihliadol ani na uznanie pohľadávky žalovaným, ktorému ako spotrebiteľovi je v súdnom konaní
poskytovaná zvýšená ochrana a existencia dlhu žalovaného v plnom rozsahu podľa žaloby preukázaná

nebola, a preto súd v prevyšujúcej časti, teda ohľadom sumy 169,18 eur (v ktorej sume je aj poistné
a poplatky ako je uvedené nižšie) s prísl. žalobu zamietol

Súd skúmal obsah úverových podmienok spoločnosti Home Credit Slovakia, a. s., osobitne tie - na ktoré
sa žalobca odvoláva pri jednotlivých svojich nárokoch a zistil, že sú na predtlačenom formulári a žiaden

z uplatnených nárokov nie je individuálne dojednaný. Čiže nie je individuálne dohodnuté ani poistenie
Bill protection vo výške 3,72 eur a poplatok za možnosť zmeny splátky v sume 1,80 eur.

Súd k dojednaniu o poplatku za upomienku poukazuje, že podľa § 121 ods. 3 Občianskeho zákonníka
sa za príslušenstvo pohľadávky považujú okrem iného ,,náklady spojené s jej uplatnením". Paušálna
náhrada výdavkov, premietnutá do poplatku za upomienku ( Hlave 17 § 3 ÚZP), preto umožňuje

navýšenie dlhu spotrebiteľa o neexistujúce náklady a tak sa táto zmluvná podmienka dostáva do
rozporu s ust. § 121 ods.3 v spojení s § 54 ods. 1 Občianskeho zákonníka, ktoré pravidlo zakazuje
nevýhodnejšie dojednanie oproti ustanoveniu Občianskeho zákonníka. Nemali by byť pochybnosti,
že ustanovenie zmluvy o povinnosti platiť neexistujúce náklady je nevýhodnejším ustanovením oproti
zákonnému pravidlu.

Čo sa týka uplatneného príslušenstva predstavujúceho kapitalizovaný sankčný úrok z omeškania vo
výške 37,05 eur, vypočítaný podľa predloženého splátkového kalendára za obdobie od 09. 11. 2011
do 21. 10. 2013 a úrok z omeškania uplatnený v percentuálnej výške 0,026 % denne zo žalovanej
sumy 253,32 eur od 22. 10. 2013 do zaplatenia súd uvádza, že vychádzajúc z konštrukcie počiatku

omeškania uvedenej vyššie mal za to, že s priznanou sumou, ktorá bola zahrnutá do celkom vyčíslenej
výšky dlhu vo výzve navrhovateľa zo dňa 24. 10. 2011 sa žalovaný dostal do omeškania dňom 16. 11.
2011. K tomuto dňu bola sadzba ECB vo výške 1,25 %, ktorá po zvýšení o 8 percentuálnych bodov
(ide o záväzkový vzťah ktorý vznikol pred 01. 02. 2013, preto sa výška úrokov z omeškania riadi podľa
predpisov účinných do 31. 01. 2013) predstavuje úrok z omeškania vo výške 9,25 % ročne. Vzhľadom

na to, že výška úroku z omeškania uvedená v žalobe nebola v súlade so zákonom priznal žalobcovi
výšku úroku z omeškania v zákonnej výške, t. j. vo výške 9,25% ročne (a v prevyšujúcej výške žalobu
zamietol), avšak len z priznanej sumy 84,14 eur ako istiny a to od 16. 11.2 011, teda od prvého dňa
omeškania do zaplatenia. Súd nešiel nad rámec žaloby ( § 153 ods. 2 O. s. p.), keď priznal úroky od 16.
11. 2011, hoci žalobca uvádza v žalobe, že ich žiada od 22. 10. 2013, pretože v tomto sú už aj žalobcom

požadované kapitalizované úroky - žiadal ich za dobu od 09. 11. 2011 (boli však vypočítané nesprávne
pokiaľ ide o počiatok omeškania a boli počítané aj z úrokov a poplatkov). Výpočet úrokov bol nesprávny,
a preto súd rozhodol tak, že úroky priznal zo sumy 84,14 eur od 16. 11.2 011 do zaplatenia (v čom je
zahrnutý i požadovaný kapitalizovaný úrok ale len v prináležiacej výške a z prináležiacej sumy).

O trovách konania súd rozhodol podľa ust. § 142 ods. 2 O. s. p. a aj podľa § 93 ods. 4 O. s. p., pokiaľ ide
o vedľajšieho účastníka. Z uplatneného nároku 253,32 eur bolo žalobcovi rozhodnutím priznaných 84,14
eur. Úspech žalobcu predstavuje 33,21 % a neúspech 66,79 %, v prevažnej miere bol preto úspešný
žalovaný a jeho čistý úspech je takto vo výške 33,58 % (rozdiel medzi pomeroch úspechu a neúspechu)
a v tomto rozsahu je aj daný nárok žalovaného a vedľajšieho účastníka na strane žalovaného na náhradu

trov konania.

Žalovaný si nárok na náhradu trov konania podľa § 151 ods. 1 O. s. p. neuplatnil, a preto mu súd náhradu
trov konania nepriznal.

Vedľajší účastník na strane žalovaného si uplatnil nárok na náhradu trov právneho zastúpenia vo výške
71,51 eur. Trovy právneho zastúpenia si vyčíslil podľa § 1 ods. 3, § 9 ods. 1, § 10 ods. 1, § 13a ods.
1 písm. a/ a c/, § 16 ods. 3 a § 18 ods. 3 vyhl. č. 655/2004 Z. z. o odmenách a náhradách advokátov
za poskytovanie právnych služieb v znení neskorších predpisov (2 úkony právnej pomoci - prevzatie a
príprava, písomné podanie - vyjadrenie po 21,58 eur + prináležiace režijné paušály 8,04 eur a 8,39

eur + 11,92 eur ako 20 % DPH zo sumy 59,59 eur ako súčtu odmeny a režijného paušálu), a preto mu
súd priznal ich náhradu vychádzajúc z vyčíslenia, keďže ide o účelne vynaložené trovy, a to vo výške
33,58 % ako vyššie rozpísaného čistého úspechu žalovaného, na strane ktorého vstúpil do konania.K účelnosti trov súd poukazuje na rozhodnutie Krajského súdu Banská Bystrica sp.zn. 13Co/803/2015: "
Pojem "účelnosť" použitý v ustanovení § 142 ods.1 OSP treba chápať ako určitú poistku pred hradením
nákladov nesúvisiacich s konaním, resp. pred nákladmi nadbytočnými, či nadmernými.

Zásada účelnosti trov potrebných na uplatnenie alebo bránenie práva je vyvoditeľná zo všeobecných
zásad efektivity a spravodlivosti občianskeho súdneho konania ako celku a z ústavnoprávneho princípu
proporcionality, chrániaceho primeranosť ako hodnotu právneho štátu.

Účelnosť sa v zásade dá stotožniť s nevyhnutnosťou alebo právnou možnosťou vynaloženia trov
spojených s ústavne zaručeným právom na právnu pomoc v zmysle článku 47 ods.2 Ústavy Slovenskej
republiky a trovy právneho zastúpenia sa vo všeobecnosti za účelne vynaložené považujú. Trovy
potrebné na účelné uplatňovanie alebo na ochranu práva sa nemôžu posudzovať ako celok a aj keď
účastníkovi vznikol nárok na náhradu trov konania z dôvodu, že bol v konaní úspešný, každý úkon
alebo každé iné vynaloženie trov treba posudzovať samostatne. Trovy vynaložené účastníkom konania

(i vedľajším účastníkom konania)v spore musia byť v príčinnej súvislosti s predmetom konania. Ich
vynaložením sa musí sledovať procesné presadzovanie uplatneného nároku alebo procesná ochrana
proti takémuto tvrdenému nároku."

Z vyjadrenia vedľajšieho účastníka, došlého tunajšiemu súdu dňa 15. 06. 2015, vo veci samej je zrejmé,

že reagoval konkrétne na nárok uplatnený žalobcom. Vyjadrenie okrem všeobecných zákonných
citáciíobsahuje ajkonkrétneskutkovéaprávnezáverytýkajúcesavecisamej.Úkonprípravaaprevzatie
právneho zastúpenia vedľajšieho účastníka treba považovať za nevyhnutný a účelný, pretože len na
základe tohto úkonu dochádza k zastúpeniu a právny zástupca sa musí oboznámiť s uplatňovaným
nárokom v návrhu na začatie konania, zvoliť prostriedky postupu v konaní. Trovy vynaložené vedľajším

účastníkom konania v spore (úkon príprava a prevzatie zastúpenia a vyjadrenie vo veci samej) boli
v príčinnej súvislosti s predmetom konania. Ich vynaložením sa sledovala procesná ochrana proti
tvrdenému nároku

Zaplatenie trov právnemu zástupcovi vedľajšieho účastníka je odôvodnené ustanovením § 149 ods. 1

O. s. p.

Podľa § 160 ods.1 O. s. p. súd povolil žalovanému, na základe jeho žiadosti zaplatiť pohľadávku v
splátkach po 20,- eur mesačne s tým, že omeškanie s plnením jednej splátky má za následok zročnosť
celého plnenia. Pri svojom rozhodnutí prihliadol na výšku pohľadávky, ako aj na výšku jeho príjmu

žalovaného, ktorý poberá starobný dôchodok vo výške 169,- eur mesačne, takže určenú sumu 20,- eur
mesačne, ako to žiadal aj žalovaný, považoval za primeranú.

Poučenie:

Proti tomuto rozsudku možno podať odvolanie do 15 dní odo dňa jeho doručenia na tunajšom súde
písomne v 3 vyhotoveniach. V odvolaní je potrebné popri všeobecných náležitostiach (ktorému súdu je

určené, kto ho robí, ktorej veci sa týka, čo sleduje, musí byť podpísané a datované) uviesť, proti ktorému
rozhodnutiu smeruje, v akom rozsahu sa napáda, v čom sa toto rozhodnutie alebo postup súdu považuje
za nesprávny a čoho sa odvolateľ domáha.

Odvolaniemožnoodôvodniťlentým,ževkonanídošlokvadámuvedenýmv§221ods.1O.s.p.konanie

má inú vadu, ktorá mohla mať za následok nesprávne rozhodnutie vo veci, súd prvého stupňa neúplne
zistil skutkový stav veci, pretože nevykonal navrhnuté dôkazy, potrebné na zistenie rozhodujúcich
skutočností, súd prvého stupňa dospel na základe vykonaných dôkazov k nesprávnym skutkovým
zisteniam, doteraz zistený skutkový stav neobstojí, pretože sú tu ďalšie skutočnosti alebo iné dôkazy,
ktoré doteraz neboli uplatnené (§ 205a), rozhodnutie súdu prvého stupňa vychádza z nesprávneho

právneho posúdenia veci.

Rozsah, v akom sa rozhodnutie napáda a dôvody odvolania môže odvolateľ rozšíriť len do uplynutia
lehoty na odvolanie.Ak účastníci nesplnia v stanovenej lehote uložené im povinnosti, možno podať návrh na výkon exekúcie
podľa Exekučného poriadku.