Rozsudok ,
Potvrdzujúce Rozhodnutie bolo vynesené dňa utorok 13. október 2015

Súd: Krajský súd Košice
Spisová značka: 5Co/927/2014

Identifikačné číslo súdneho spisu: 7612218147
Dátum vydania rozhodnutia: 13. 10. 2015
Meno a priezvisko sudcu, VSÚ: JUDr. Andrej Šalata

ECLI: ECLI:SK:KSKE:2015:7612218147.3

ROZSUDOK V MENE

SLOVENSKEJ REPUBLIKY

Krajský súd v Košiciach v senáte zloženom z predsedu senátu JUDr. Andreja Šalatu a sudcov JUDr.

Slávky Zborovjanovej a JUDr. Jána Slebodníka vo veci žalobkyne POHOTOVOSŤ, s. r. o., Bratislava,
Pribinova ulica 25, IČO: 35 807 598, zastúpenej Fridrich Paľko, s. r. o., Bratislava, Grösslingova 4, IČO:
36 864 421, proti žalovanej Slovenská republika, zastúpená Ministerstvom spravodlivosti Slovenskej
republiky, Bratislava, Župne nám. 13, o náhradu majetkovej škody a nemajetkovej ujmy, o odvolaní
žalobkyne proti rozsudku 2C/182/2012-128 z 24.7.2014 Okresného súdu Spišská Nová Ves

r o z h o d o l :

P o t v r d z u j e rozsudok.
Žalobkyňa nemá právo na náhradu trov odvolacieho konania a žalovanej sa ich náhrada nepriznáva.

o d ô v o d n e n i e :

Súd prvého stupňa (ďalej len súd) rozsudkom žalobu a návrh žalobkyne na prerušenie konania zamietol

a žalovanej náhradu trov konania nepriznal.
V odôvodnení rozsudku uviedol, o. i., čoho sa žalobkyňa žalobami podanými uňho 27.9.2012, domáhala
(poznamenal, že uznesením 2C/182/2012-7 z 9.10.2012, ktoré nadobudlo právoplatnosť 11.10.2012
spojil, poukazujúc na § 112 ods.1 O. s. p., na spoločné konanie konania vedené na návrh žalobkyne
2C/182/2012, 2C/333/2012, 2C/269/2012, 2C/308/2012, 2C/302/2012, 2C/315/2012, 2C/301/2012,
2C/228/2012, 2C/221/2012, 2C/188/2012, s tým, že konanie sa bude viesť pod 2C/182/2012), čo v
žalobných návrhoch uviedla, konkrétne, čo uviedla v žalobách, v ktorých namietala zamietnutie žiadosti

exekútora (ďalej len exekútor) o udelenie poverenia na vykonanie exekúcie (ISTINA RS), v žalobách,
ktorými sa domáhala náhrady škody a nemajetkovej ujmy z dôvodu rozhodnutia o zamietnutí žiadosti
o udelenie poverenia po 15 dňovej lehote (NZP), v žalobách, v ktorých namietala vydanie poverenia
exekučnýmsúdompreexekútoranavykonanieexekúciepozákonnej15dňovejlehote(žalobyoznačené
NP) a v žalobách, v ktorých namietala nesprávny úradný postup z dôvodu oneskoreného rozhodnutia
súdu o zmene exekútora (ZE), že náhradu nemajetkovej ujmy si uplatňuje z dôvodu, že márnym plynutím
času boli reálne ohrozené jej legitímne očakávania, že správnym postupom exekučného súdu dôjde

k efektívnemu a účinnému vymoženiu jej pohľadávky, že písomnou žiadosťou požiadala žalovanú o
predbežné prerokovanie svojho nároku na náhradu škody, že žalovaná však do podania žalôb na
jeho žiadosť pozitívne nereagovala, že bol mu doručený znalecký posudok (ďalej len ZP) č.1/2004,
vo veci stanovenia majetkovej škody, zadávateľom ktorého bola žalobkyňa, že na základe vykonanej
analýzymzdovýchnákladov,nákladovnapoštovné,telekomunikačnéslužby,tlačaúpravuinformačného
systému, znalecký kolektív realizoval výpočet majetkovej ujmy vzniknutej žalobkyni, pričom táto je
diferencovaná podľa jednotlivých typov žalôb a majetková ujma pri žalobách označených ako NZP a NP

suma na jednu žalobu bola stanovená vo výške 30,76 € a pri žalobách označených ako ZE vo výške
31,68 €, na čo poukázala, resp. čo uviedla žalovaná v písomnom vyjadrení k podaným žalobám, čo
uviedla k jednotlivým žalobám pokiaľ sa týka žalôb, v ktorých sa žalobkyňa domáha náhrady škody a
nemajetkovejujmyzdôvoduzamietnutiažiadostiexekútoraoudeleniepoverenianavykonanieexekúcie(žaloby označené ISTINA RS), na čo poukázala (čo uviedla) k žalobám týkajúcim sa zamietnutia žiadosti
o udelenie poverenia po 15 dňovej zákonnej lehote (žaloby označené NZP), k žalobám týkajúcim
sa nerozhodnutia o návrhu na zmenu exekútora v zák. ustanovenej lehote (žaloby označené ZE), k

namietaným prieťahom v konaní a k požadovanej materiálnej škode. Konštatoval, že účastníčky konania
sa na pojednávanie vo veci určené na 24.7.2014 nedostavili, že u oboch mal doručenie predvolania
riadne preukázané, lehota na prípravu na pojednávanie bola u nich zachovaná, že žalovaná svoju
neprítomnosť na pojednávaní ospravedlnila, nežiadala o odročenie termínu pojednávania, že žalobkyňa
sa na pojednávanie nedostavila, podala návrh na zrušenie nariadeného pojednávania a súčasne návrh

na prerušenie konania, že neakceptoval jej návrh na zrušenie nariadeného pojednávania a postupoval
podľa § 101 ods.2 O. s. p., pojednával v neprítomnosti účastníčok konania, pričom pri rozhodovaní
prihliadol na obsah spisu a vykonané listinné dôkazy, že vykonal dokazovanie oboznámením listinných
dôkazov a zistil tento skutkový stav: Žalobkyňa v konaní namietala nesprávny úradný postup
exekučného súdu. Preto sa oboznámil s jednotlivými exekučnými spismi, v ktorých bol nesprávny úradný
postup namietaný. Žalobkyňa vo všetkých uvedených exekučných konaniach mala procesné postavenie

oprávnenej a exekučnými titulmi (ďalej len titul) boli rozhodcovské rozsudky Stáleho rozhodcovského
súdu. Spolu so žiadosťou o udelenie poverenia na vykonanie exekúcie bol predložený návrh na
vykonanie exekúcie, titul a v niektorých prípadoch aj zmluva o úvere uzavretá medzi oprávnenou a
povinným, z ktorej bolo vo všetkých prípadoch zistené, že „sa jednalo“ o spotrebiteľské zmluvy. Uvedené
skutočnosti, t.j. obsah listín, s ktorými sa oboznámil, ale aj jednotlivé rozhodnutia nachádzajúce sa v

uvedenýchexekučnýchspisovmusiabyťznámeajžalobkyni,keďžepokiaľsatýkaúverovýchzmlúvbola
jednou zo zmluvných strán, pokiaľ sa týka rozhodcovských rozsudkov, bola účastníkom týchto konaní
a napokon bola aj účastníkom exekučných konaní a teda všetky rozhodnutia exekučného súdu boli jej
doručované prostredníctvom jej zástupcu v týchto exekučných konaniach. Uviedol, čo zistil z uznesenia
13Er/520/2011-11 (pripojeného k 2C/182/2012) zo 14.9.2011, z exekučného spisu 13Er/269/2010

(pripojeného k 2C/333/2012), 13Er/518/2011 (pripojeného k 2C/269/2012), 13Er/484/2011 (pripojeného
k 2C/308/2012), z uznesenia 13Er/18/2011-10 (pripojeného k 2C/302/2012) z 5.4.2011, z exekučného
spisu 13Er/203/2010 (pripojeného k 2C/315/2012), z uznesenia 13Er/87/2010-22, (pripojeného k
2C/301/2012) zo 4.4.2011, z exekučného spisu 13Er/77/2011 (pripojeného k 2C/228/2012), z uznesenia
13Er/484/2011-10 (pripojeného k 2C/221/2012) z 12.10.2011 a z exekučného spisu 13Er/246/2010

(pripojeného k 2C/188/2012). Citujúc znenie § 109 ods.1,2 O. s. p. a uviedol, že podaním z 18.7.2014
žalobkyňa opätovne podala návrh na prerušenie konania do právoplatného rozhodnutia Ústavného súdu
Slovenskej republiky (ďalej len ÚS SR) o jej ústavnej sťažnosti a, že v návrhu uviedla tie isté dôvody, ako
v podaní zo 16.5.2013. Opätovne uviedol, že s rozhodnutím Krajského súdu (ďalej len KS) v Košiciach
o tom, že sudcovia Okresného súdu (ďalej len OS) Spišská Nová Ves nie sú z prejednávania veci

vylúčenínesúhlasí,hodnotíhoakonesprávnezakladajúcezásahdojehopráv,žeknávrhupripojilakópiu
sťažnosti na porušovanie základného práva zaručeného čl.46 ods.1 Ústavy SR (práva na súdnu ochranu
a osobitne práva na zákonného sudcu podľa čl.48 ods. 1 vety prvej Ústavy SR), ako aj základného
práva na spravodlivý súdny proces zaručeného čl.6 ods.1 Európskeho dohovoru o ochrane ľudských
práv a základných slobôd (ďalej len Dohovor), osobitne práva na nestranný súd zriadený zák., ktorá sa

týka rozhodnutia uvedeného KS v Košiciach. Ako dôvod prerušenia konania uviedla § 109 ods.1 písm.
b),ods.2 písm. c) O. s. p. Žalobkyňa ako účastníčka využila svoje zákonné právo namietať nestrannosť
súdu. O námietke zaujatosti uplatnenej ňou už v žalobnom návrhu nadriadený súd právoplatne rozhodol.
KS v Košiciach sa pritom zaoberal všetkými jej dôvodmi, pre ktoré žiadala vylúčenie sudcov súdu v danej
veci. Rozhodnutím KS v Košiciach 6NcC/45/2012-14 z 22.10.2012 je tak viazaný súd, ale aj účastníčky

tohto konania. Okrem toho ani opätovným preskúmaním jej návrhu nebolo zistené, aby všeobecne
záväzný právny predpis, ktorý sa týka tejto veci bol v rozpore s ústavou, zák., alebo medzinárodnou
zmluvou. Ústavná sťažnosť ňou podaná nezakladá konanie, v ktorom by sa riešila otázka majúca
význam pre rozhodnutie súdu vo veci samej a jej návrh na prerušenie konania opätovne zamietol. Citoval
znenie § 3 ods.1,2,§ 5 ods.1,§ 6 ods.1,2,§ 9 ods.1,2,§ 15 ods.1,§ 17 ods.1,2,§ 19 ods.1 zák.č.514/03 Z.

z. o zodpovednosti za škodu spôsobenú pri výkone verejnej moci a o zmene niektorých zákonov,§ 41
ods.2písm.c),d),§44ods.1,2,zák.č.233/95Z.z.osúdnychexekútorochaexekučnejčinnosti(Exekučný
poriadok) a o zmene a doplnení ďalších zákonov (ďalej len EP) a § 45 ods.1,2 zák.č.244/02 Z. z. o
rozhodcovskomkonaníakonštatoval,žežalobkyňaakoúčastníčkakonaniavyužilasvojezákonnéprávo
namietať nestrannosť súdu, že o námietke zaujatosti uplatnenej ňou už v žalobnom návrhu nadriadený

súd právoplatne rozhodol, že KS v Košiciach sa zaoberal všetkými jej dôvodmi, pre ktoré žiadala
vylúčenie sudcov OS Spišská Nová Ves v danej veci, že rozhodnutím KS v Košiciach 6NcC/45/2012-14
z 22.10.2012 je tak viazaný on, ale aj účastníčky tohto konania, že proti uvedenému uzneseniu KS
v Košiciach bola z jej strany podaná sťažnosť na ÚS SR, o ktorej ÚS SR rozhodol uznesením tak,že jej sťažnosť odmietol, že predmetom tohto konania je náhrada škody a nemajetkovej ujmy, ktorej
sa žalobkyňa domáha, poukazujúc na nesprávny úradný postup OS Spišská Nová Ves v uvedených
exekučných konaniach, že podľa § 15 ods.1 zák.č.514/03 Z. z. predpokladom zodpovednosti štátu za

škodu spôsobenú nesprávnym úradným postupom je predbežné prerokovanie tohto nároku na základe
písomnej žiadosti poškodeného príslušným orgánom, že žalovaná v písomnom vyjadrení potvrdila, že
zo strany žalobkyne jej boli doručené žiadosti o predbežné prerokovanie nároku na náhradu škody a to
23.4.2012, že čase rozhodovania už uplynula 6 mesačná lehota od prijatia týchto žiadosti. Vzhľadom „ k
tomu“ mal za to, že žalobkyňa si splnila svoju povinnosť, keďže podala žalovanej pred podaním žaloby

žiadosť o predbežné prerokovanie nároku na náhradu škody, pričom nemal preukázané, aby jej nárok
na náhradu škody alebo jeho časť bol do jeho rozhodnutia uspokojený. Žalovaná vo svojom písomnom
vyjadrení poukázala na nedostatky žalobných návrhov a navrhla aplikáciu § 43 ods.1 O. s. p. Podľa
jeho názoru žalobné návrhy podané žalobkyňou majú všetky náležitosti žaloby podľa § 42 ods.3 a § 79
ods.1 O. s. p., žalobkyňa správne označila účastníkov konania, opísala skutočnosti, na základe ktorých
uplatnila svoj nárok, označila dôkazy a uviedla čoho sa domáha, preto postup podľa § 43 ods.1 O. s. p.

považoval za nedôvodný. Žalovaná vo svojom písomnom vyjadrení tiež uplatnila námietku premlčania
nároku žalobkyne na náhradu škody a nemajetkovej ujmy. Po preskúmaní veci dospel k záveru, že k
premlčaniu žalobkyňou uplatneného nároku nedošlo, žalobné návrhy boli podané v rámci plynutia 3
ročnej premlčacej doby. V konaniach vedených pôvodne pod 2C/182/2012, 2C/333/2012, 2C/228/2012,
2C/221/2012 (žaloby označené ako ISTINA RS) žalobkyňa namietala nesprávny úradný postup

spočívajúcivrozhodnutíozamietnutížiadostioudeleniepoverenianavykonanieexekúcieavkonaniach
vedených pôvodne pod 2C/269/2012, 2C/308/2012, 2C/302/2012, 2C/315/2012, 2C/188/2012 (žaloby
označené ako NZP) v nerozhodnutí o jej žiadosti o udelenie poverenia na vykonanie exekúcie v zákonnej
15 dňovej lehote. V daných veciach 3 ročná premlčacia doba mohla začať plynúť až momentom
doručenia rozhodnutia o zamietnutí žiadosti o udelenie poverenia na vykonanie exekúcie žalobkyni,

resp. jej zástupcovi v exekučných konaniach, keďže až vtedy sa mohla dozvedieť o škode, ku ktorej
malo dôjsť práve rozhodnutiami o zamietnutí žiadostí exekútora. Z exekučných spisov pripojených k
uvedeným konaniam pritom bolo zistené, že o žiadostiach o udelenie poverenia na vykonanie exekúcie
bolo rozhodnuté OS Spišská Nová Ves ako súdom exekučným v priebehu r.2010-2011 a vznesená
námietka premlčania nie je akceptovateľná. Žalobné návrhy boli žalobkyňou podané 27.9.2012 t.j. vo

všetkých uvedených veciach v rámci plynutia 3 ročnej premlčacej doby. V konaní 2C/301/2012 (žaloba
označená ako ZE), v ktorej žalobkyňa namietala neskoré rozhodnutie o jej návrhu na zmenu exekútora,
premlčacia doba začala plynúť od doručenia rozhodnutia exekučného súdu o zmene exekútora, resp.
od doručenia rozhodnutia o zamietnutí tohto návrhu zástupcovi žalobkyne. O zmene exekútora súd
rozhodol 4.4.2011, uznesenie nadobudlo právoplatnosť 20.4.2014. I v tomto prípade vznesená námietka

premlčania je irelevantná. K samotnému nároku žalobkyne na náhradu majetkovej škody a nemajetkovej
ujmy uviedol, že predpokladom zodpovednosti štátu za škodu podľa zák.č.514/03 Z. z. je súčasné
splnenie 3 podmienok (vymenoval ich), že nesprávny úradný postup spočíva v akejkoľvek činnosti
určitého štátneho orgánu spojenej s výkonom jeho právomoci, ak v súvislosti s ňou dôjde k porušeniu
pravidiel stanovených právnymi predpismi, že nesprávnym úradným postupom môže byť aj nevydanie,

resp. oneskorené vydanie rozhodnutia dôsledkom porušenia stanovených alebo primeraných lehôt na
jeho vydanie, teda nečinnosť štátneho orgánu. Škodou je majetková ujma predstavujúca zmenšenie
majetkového stavu poškodeného oproti stavu pred škodnou udalosťou a ktorá predstavuje hodnoty,
ktoré je potrebné vynaložiť pre uvedenie veci do predošlého stavu, charakter majetkovej ujmy má aj
zníženie hodnoty pohľadávky veriteľa, ktoré nastalo v súvislosti so zmarením možnosti uspokojenia

jeho pohľadávky v exekučnom konaní. O príčinnú súvislosť medzi nezákonným rozhodnutím, resp.
nesprávnym úradným postupom a škodou ide vtedy, ak medzi nesprávnym úradným postupom, resp.
nezákonným rozhodnutím a škodou je vzťah príčiny a následku, ktorý musí byť priamy, bezprostredný a
neprerušený. Podľa žalobkyne k nesprávnemu úradnému postupu v konaniach vedených pôvodne pod
2C/182/2012, 2C/333/2012, 2C/228/2012, 2C/221/2012, a namietala, že exekučný súd zamietol žiadosť

exekútora o vydanie poverenia na vykonanie exekúcie (ISTINA RS), že vo všetkých prípadoch boli
žiadosti exekútora o udelenie poverenia na vykonanie exekúcie zamietnuté, že vo všetkých uvedených
veciach titulom boli rozsudky rozhodcovského súdu, že právny vzťah medzi oprávneným a povinným
bol hodnotený exekučným súdom ako spotrebiteľský právny vzťah a to, či už na základe predložených
úverových zmlúv, resp. aj na základe skutočností uvedených v odôvodneniach „tituloch“. Poukazujúc na

§ 45 ods.2 zák.č.244/02 Z. z., v daných prípadoch exekučný súd je nie len oprávnený, ale aj povinný a
to v ktoromkoľvek štádiu exekučného konania, t.j. aj pri rozhodovaní o žiadosti o udelenie poverenia na
vykonanie exekúcie, skúmať zákonnosť titulu, t.j. rozhodcovského rozsudku. V tejto súvislosti poukázal,
napr. na rozhodnutia NS SR 5Cdo 439/2012, 6Cdo 290/2012, či rozhodnutia ÚS SR I.ÚS278/2013,IV.ÚS55/2011, že posudzovanie zákonnosti rozhodcovských rozsudkov v rámci exekučného konania
tak nemožno hodnotiť ako nesprávny úradný postup. Bol toho názoru, že rozhodnutím exekučného
súdu, ktorým bola zamietnutá žiadosť exekútora o udelenie poverenia na vykonanie exekúcie, nedošlo

k reálnej nevymožiteľnosti istiny a jej prísl., o ktorých už rozhodoval rozhodcovský súd. V konečnom
dôsledku mu je známe, že sú vedené konania, v ktorých je uplatnený nárok zo zmeniek vystavených
žalobkyňou v tomto konaní. Zmenky postúpila na iný subjekt a pritom „sa jedná“ o zmenky vystavené
na zabezpečenie pohľadávok z úverových zmlúv uzavretých s ňou, o nárokoch ktorých už bolo taktiež
rozhodnuté rozhodcovským súdom a taktiež už boli súdom vedené exekučné konania v týchto veciach.

Žiadosti o udelenie poverenia na vykonanie exekúcie aj v týchto prípadoch boli prevažne zamietnuté
a exekučný súd mal nie len oprávnenie, ale aj povinnosť preskúmavať titul - rozhodcovský rozsudok
a, že v uvedených veciach nie je možné konštatovať nezákonnosť rozhodnutí exekučného súdu, t.j.
rozhodnutíozamietnutížiadostioudeleniepoverenianavykonanieexekúcie.Nezákonnýmrozhodnutím
je akékoľvek rozhodnutie, ktoré je v rozpore s právnym poriadkom štátu, ale aj medzinárodnými
zmluvami, ktorými je štát viazaný. Otázka nezákonnosti rozhodnutia nemôže byť riešená ako predbežná

otázka v konaní o náhradu škody. O nezákonnosti rozhodnutia musí byť rozhodnuté príslušným
súdom, ktorý rozhodnutie zruší alebo zmení a takéto rozhodnutie je pre rozhodovanie v konaní o
náhrade škody záväzné. Oboznámením sa s exekučnými spismi, pripojenými k uvedeným konaniam,
bolo totiž zistené, že ani jedno rozhodnutie súdu exekučného o zamietnutí žiadosti exekútora o
udelenie poverenia na vykonanie exekúcie v uvedených veciach nebolo zrušené, resp. zmenené

pre nezákonnosť. Žalobkyňa ako oprávnená nevyužila svoje právo na podanie odvolania a to v
konaní 2C/182/2012 (13Er/520/2011), 2C/333/2012 (13Er/269/2010) a 2C/228/2012 (13Er/77/2011),
2C/221/2012 (13Er/484/2011), 2C/269/2012 (13Er/518/2011, 2C/308/2012 (13Er/484/2011), 2C
302/2012 (13Er 18/2011), 2C 315/2012 (13Er 203/2010), 2C 188/2012 (13Er 246/2010) a odvolanie bolo
ňou ako oprávnenou podané v konaní 13Er/84/2007 (2C/301/2012), pričom v tejto veci bolo rozhodnutie

súdu o zastavení exekúcie a rozhodnutie o náhrade trov exekúcie odvolacím súdom potvrdené.
Skutočnosť, že súd rozhodol o žiadosti exekútora o udelenie poverenia na vykonanie exekúcie
po zákonnej 15 dňovej lehote (NZP), žalobkyňa uviedla ako dôvod náhrady škody a nemajetkovej
ujmy v konaniach vedených pôvodne pod 2C/269/2012, 2C/308/2012, 2C/302/2012, 2C/315/2012 a
2C/188/2012 (žaloby označené ako NZP). Oboznámením sa s exekučnými spismi pripojenými k

uvedeným veciam bolo preukázané, že vo všetkých prípadoch boli žiadosti exekútora o udelenie
poverenia na vykonanie exekúcie zamietnuté. Je pravdou, že k zamietnutiu žiadosti došlo po uplynutí
15 dňovej lehoty od doručenia žiadosti exekútora o udelenie poverenia súdu. V exekučnom konaní
13Er/246/2010 (2C/188/2012) bolo súdom po podaní žiadosti o udelenie poverenia žiadaná správa,
resp. podklady od oprávneného a ktorých vyžiadanie a posúdenie bolo nevyhnutné pre rozhodnutie

o žiadosti exekútora o udelenie poverenia na vykonanie exekúcie, t.j. pre posúdenie, či v danej
veci je možné vydať poverenie na vykonanie exekúcie alebo žiadosť exekútora má byť zamietnutá.
Okrem toho mal za to, že podľa § 44 ods.2 EP zákonná 15 dňová lehota platí v prípadoch, kedy
exekučný súd vo veci vydá poverenie na vykonanie exekúcie a teda nie v prípadoch zamietnutia
žiadosti exekútora, ako to bolo vo všetkých uvádzaných prípadoch. Zdôraznil tú skutočnosť, že v

uvedených veciach titulmi boli rozsudky rozhodcovského súdu, kde bolo potrebné, aby sa súd okrem
žiadosti o udelenie poverenia, návrhu na vykonanie exekúcie a titulu, pred rozhodnutím zaoberal aj
zmluvami o úvere, všeobecnými zmluvnými podmienkami žalobkyne, resp. zmenkami a to z dôvodu,
že vo všetkých prípadoch „sa jednalo“ o spotrebiteľské zmluvy, na základe ktorých bol vydaný titul.
Uvedené teda okrem ust. EP, bolo potrebné posúdiť aj podľa zák.č.244/02 Z. z., zák.č.258/01 Z. z. o

spotrebiteľských úveroch platného v čase uzavretia predložených úverových zmlúv, podľa všeobecných
ust. O. z. týkajúcich sa ochrany spotrebiteľa, ako aj podľa Smernice č.93/13/EHS. Poukázal aj na
uznesenie ÚS SR I.ÚS476/2012, podľa ktorého nie každý zistený prieťah v súdnom konaní má
nevyhnutne za následok porušenie základného práva na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov
podľa čl.48 ods.2 Ústavy SR. V súvislosti s namietanými skutočnosťami uviedol, že žalobkyňa v konaní

nepreukázala existenciu rozhodnutia, ktoré by konštatovalo prieťahy v daným exekučných konaniach
a teda nepreukázala nesprávny úradný postup spočívajúci v nečinnosti súdu v uvedených veciach.
Podľa oboznámených Spr č.22/2010, č.34/2010 a č.12/11 a to odpovedi na sťažnosti žalobkyne na
prieťahy v konaní, sťažnosti boli vyhodnotené v celom rozsahu ako neopodstatnené. V konaní teda
bolo preukázané, že pri vybavovaní sťažnosti na prieťahy v exekučných konaniach vedených súdom

neboli zo strany vedenia OS Spišská Nová Ves konštatované prieťahy v konaní. V neposlednom rade
uviedol, že on nemá právomoc konštatovať prieťahy v súdnom a teda ani v exekučnom konaní a
uzavrel, že žalobkyňa neuniesla dôkazné bremeno, že vo veci 2C/301/2012 (žaloba označená ako
ZE) k nesprávnemu úradnému postupu exekučného súdu malo - podľa žalobkyne - dôjsť tým, žesúd nerozhodol o návrhu oprávneného na zmenu exekútora v zák. stanovenom čase, t.j. do 30 dní
od doručenia návrhu na zmenu exekútora (ZE). Z oboznámeného exekučného spisu 13Er/84/2007
(2C/301/2012) zistil, že po podaní návrhu na zmenu exekútora 5.10.2010, bola exekučným súdom

6.12.2010 zaslaná pôvodnému exekútorovi žiadosť na vyjadrenie spolu so žiadosťou o vyčíslenie
trov a predloženie exekučného spisu, že následne po obdŕžaní exekučného spisu a vyčíslení trov
exekúcie bolo o návrhu na zmenu exekútora rozhodnuté a opätovne poukázal na to, že všeobecný súd
nemá právomoc na posudzovanie existencie prieťahov. Záverom konštatoval, že zo strany žalobkyne
nebol v konaní preukázaný nesprávny úradný postup exekučného súdu v uvedených exekučných

konaniach,aninezákonnosťrozhodnutíexekučnéhosúdu.Hmotnoprávnepodmienkyuplatnenianároku
škody a nemajetkovej ujmy spôsobenej nesprávnym úradným postupom musia byť splnené súčasne,
pričom z jej strany nebola preukázaná už prvá z uvedených podmienok, preto pre nepreukázanie
existencie podmienok priznania náhrady škody a nemajetkovej ujmy z jej strany, jej žalobu v celom
rozsahu zamietol. Napriek uvedenému konštatoval, že z jej strany výška ňou uplatnenej náhrady škody
a nemajetkovej ujmy nebola žiadnym spôsobom preukázaná, ani predloženým ZP č.1/2014, ktorý

vyhodnotil ako nedôveryhodný, jednostranne spracovaný, bez súčinnosti žalovanej a jej participácie,
a preto pri rozhodovaní na predložený ZP neprihliadol, že žalobkyňa v tomto smere nepredložila iné
listinnédôkazy,nenavrhlažiadnedokazovanieatedavtomtosmeretaktiežneuniesladôkaznébremeno.
Napokon, citujúc znenie § 142 ods.1,§ 151 ods.1,2 O. s. p. rozhodol trovách konania tak, že na
pojednávaní konanom 24.7.2014 ich náhradu priznal žalovanej, ktorá bola v konaní úspešná a uplatnila

si nárok na náhradu trov konania v svojom písomnom vyjadrení, v zák. stanovenej lehote ale trovy
nevyčíslila a z obsahu spisu jej žiadne trovy nevyplynuli, preto výrok o priznaní trov konania zmenil tak,
že účastníčke náhradu trov nepriznal.
Proti rozhodnutiu podala žalobkyňa v celosti v zákonnej lehote toto odvolanie z dôvodu, že: a) v konaní
došlo k vadám uvedeným v § 221 ods.1 O. s. p. - účastníkovi konania sa postupom súdu odňala možnosť

konať pred súdom [§ 205 ods.2 písm. a) O. s. p. v spojení s § 221 ods.1 písm. f) O. s. p.]; b) v konaní
došlo k vadám uvedeným v § 221 ods.1 O. s. p. - rozhodoval vylúčený sudca (§ 205 ods.2 písm. a) O. s.
p. v spojení s § 221 ods. l písm. g) O. s. p.]; c) v konaní došlo k vadám uvedeným v § 221 ods.1 O. s. p. -
súd nesprávne vec právne posúdil tým, že nepoužil správne ust. právneho predpisu a nedostatočne zistil
skutkový stav [§ 205 ods.2 písm. a) O. s. p. v spojení s § 221 ods. l písm. h) O. s. p.]; d),c) súd neúplne

zistil skutkový stav veci, pretože nevykonal navrhnuté dôkazy, potrebné na zistenie rozhodujúcich
skutočností, e),d) súd dospel na základe vykonaných dôkazov k nesprávnym skutkovým zisteniam,
f),e) doteraz zistený skutkový stav neobstojí, pretože sú tu ďalšie skutočnosti alebo iné dôkazy, ktoré
doteraz neboli uplatnené (§ 205a), g),f) rozhodnutie súdu vychádza z nesprávneho právneho posúdenia
veci. K dôvodom odvolania bližšie uviedla: 1) Z odôvodnenia napadnutého rozhodnutia vyplýva, že súd

prejednal vec v neprítomnosti žalovanej a jej zástupcu postupujúc podľa §101 ods.2 O. s. p. preto, že
sa ona (žalobkyňa) bez ospravedlnenia na pojednávanie nedostavila. 2) Citovala znenie § 101 ods.2
O. s. p. Z cit. ust. je zrejmé, že možnosť súdu konať v neprítomnosti účastníka je obmedzená splnením
formálnej podmienky spočívajúcej v podaní žiadosti o odročenie pojednávania z dôležitého dôvodu.
3) Riadne a včas požiadala o zrušenie pojednávania, uviedla dôležité dôvody a predložila súdu listiny

spájané s označenými dôvodmi. Súd preto nemohol postupovať podľa § 101 ods.2 O. s. p. a vec
prejednať v jej neprítomnosti. Ak tak spravil, odňal tým jej právo na konanie pred súdom. 4) Citovala
znenie § 15 ods.1 O. s. p. 5) Uskutočnila podanie (obsiahnuté v texte žaloby), ktorým upovedomila
súd o skutočnostiach nasvedčujúcich tomu, že sudcu, ktorému bola vec pridelená systémom súdneho
manažmentu na prejednanie a rozhodnutie, je potrebné z konania vylúčiť. Okolnosť, že KS nevzhliadol

v označených skutočnostiach dôvod na vylúčenie sudcu, nič nemení na to, že v jej očiach a objektívne v
očiach verejnosti nemožno tohto sudcu považovať za nestranného. Je tomu tak aj preto (okrem dôvodov
označených v žalobe), že rozhodnutie KS je v rozpore s ustálenou rozhodovacou praxou iných KS v
skutkovo a právne totožných veciach. Upozornila, že jej právny názor vyslovil KS v Trnave, napr. v
rozhodnutí 11NcC/46/20 12-24 zo 17.10.2012 v právne a skutkovo zhodnej veci, pričom vylúčil všetkých

sudcov OS Dunajská Streda „s“ rozhodovania a vec sťažovateľa prikázal na prejednanie a rozhodnutie
OS Galanta. Nešlo o jedno rozhodnutie, ale obdobne rozhodol v ďalších 50 veciach a taktiež v mnohých
ďalších veciach rovnako rozhodli o skutkovo a právne rovnakých veciach sťažovateľa KS v Nitre a KS
v Prešove (citoval, čo k tomu v odôvodnení rozhodnutia uviedli). Je tiež v rozpore s judikatúrou ÚS
SR a Európskeho súdu pre ľudské práva (ďalej len ESĽP) v oblasti zachovávania práva na nestranný

súd. Rozhodovanie veci zákonným sudcom (aj súdom) je tak základným predpokladom na naplnenie
podmienok spravodlivého procesu (IV.ÚS345/09). Základné právo na prejednanie a rozhodnutie veci
nestranným súdom podľa čl.36 ods.1 Listiny (a čl.46 ods.1 Ústavy SR) je v občianskom súdnom konaní
zabezpečené vylúčením sudcu z jej ďalšieho prejednávania a rozhodnutia pre jeho zaujatosť (§ 12-16O. s. p.). (I.ÚS27/98). Osobitne je nutné uviesť, že nedostatok nestranností sudcu je súčasťou pojmu
zákonný sudca podľa čl.48 ods.1 vety prvej Ústavy SR (III.ÚS16/2000). Pre rozhodnutie, či súd možno
považovať za nezávislý, musia byť do úvahy inter alia vzaté spôsob ustanovovania jeho členov a dĺžka

ich mandátu, existencia garancií proti nátlaku zvonku a to, či tu je alebo nie je zdanie nezávislosti.
Koncepcia nezávislosti a objektívnej nestrannosti spolu úzko súvisia (napr. rozsudok ECtHR Findlay v.
Spojené kráľovstvo z 25.2.1997, ods.73). Dôkaz: Náhodne vybrané rozhodnutia KS v skutkovo a právne
zhodných veciach. 6) Za takýchto okolností a s vedomím, že: názor KS vo veci nestrannosti pre rozpor
z rozhodovacou praxou iných KS, ÚS SR a ESĽP v Štrasburgu, neobstojí; podala ústavnú sťažnosť pre

porušovanie svojho práva na nestranný súd, ktorej výsledkom bude zrušenie rozhodnutia KS; nebolo a
niejeprípustné,abykonaniepokračovaloústnym„pojednávaní“,vktoromvykonávalúkonyarozhodoval
vylúčený sudca. V konaní bolo možné uskutočniť len také úkony, ktoré nepripúšťajú odklad. Ústne
pojednávanie vo veci odklad pripúšťalo a nebolo neodkladným úkonom za danej procesnej situácie. 7)
Konečné(meritórne)rozhodnutievovecisúdom(vylúčenýmsudcom)neprichádzalovčasejehovydania
do úvahy aj preto, že súd v rovnakom rozhodnutí rozhodol aj o zamietnutí jej návrhu na prerušenie

konania podľa § 109 ods.2 písm. c) O. s. p., proti ktorému legálne pripustil odvolanie. Podáva proti
rozhodnutiu o zamietnutí návrhu na prerušenie konania odvolanie, pričom v čase podania odvolania o
zamietnutí žaloby nebolo právoplatne rozhodnuté o zamietnutí návrhu na prerušenie konania. Dôsledok
správania súdu, kedy predbehol vydaním meritórneho rozhodnutia účinky právoplatného rozhodnutia
o prerušení konania z dôvodu rozhodovania o otázke nestrannosti sudcu, zakladajú porušenie jej

práva na súdnu ochranu, osobitne maria jej možnosť konať pred súdom. Meritórne rozhodnutie súdu
je prinajmenšom predčasné! 8) Súd sa nedostatočne oboznámil s podmienkami, za ktorých je možné
viesť konanie, keď ignoroval jej žiadosť o zrušenie (odročenie) nariadeného pojednávania z dôležitého
dôvodu. Súd vychádzajúc z mylného skutkového stavu bez oboznámenia sa s obsahom predloženej
ústavnej sťažnosti nesprávne aplikoval § 101 ods.2 O. s. p. a viedol pojednávanie, na ktorom za jej

neprítomnosti meritórne rozhodol. V žiadosti sa pritom zdôrazňovalo, že trvá na osobnej účasti zástupcu
na pojednávaní, avšak na takom, ktoré bude vedené nestranným sudcom na nestrannom súde. 9)
Nemala možnosť vyjadriť sa k tvrdeniam žalovanej, z ktorých súd pri svojom rozhodovaní vychádzal
a zachytil ich aj v odôvodnení svojho rozhodnutia. Nemala možnosť vyjadriť sa ani k dôkazom, ktoré
súd vykonal a založil na nich svoje rozhodnutie. Za takejto procesnej situácie došlo k degradácii zásady

kontradiktórnosti, k porušeniu jej práva na súdnu ochranu, ako aj k odňatiu jej možnosti konať pred
súdom. 10) V konkrétnostiach, napr. uvádza, že súd sa dopustil viacerých omylov keď konštatoval,
že ňou namietané lehoty na vydanie rozhodnutia boli dodržané, avšak v odôvodnení prezentované
časové úseky tomu nenasvedčujú. Zároveň je potrebné uviesť, že na splnenie zákonnej lehoty, resp.
na konanie bez zbytočných prieťahov a na konanie bez neodôvodnenej nečinnosti exekučného súdu

je dôležité skúmať nie len samotný moment kedy exekučný súd rozhodol o poverení, ale aj moment,
kedy poverenie doručil príslušnému exekútorovi (pri rešpektovaní primeranej lehoty na doručovanie).
Abysúdmoholkonštatovať,ževpríslušnomexekučnomkonanísanevyskytolnesprávnyúradnýpostup,
je potrebné zisťovať aj moment skutočného doručenia riadneho poverenia (rozhodnutia o žiadosti na
vydanie poverenia). 11) Koncepcia spravodlivého súdneho konania zahŕňa aj právo na kontradiktórne

konanie,vktoromstranymusiamaťmožnosťnielenpredložiťdôkazynevyhnutnénapodporuúspešnosti
svojej žaloby, ale zároveň sa oboznámiť so všetkými predloženými dôkazmi alebo stanoviskami a
vyjadriť sa k nim s cieľom ovplyvniť súdne rozhodnutie (napr. rozsudky Nideröst-Hubert v. Švajčiarsko
z 18.2.1997, ods.24 a Mantovanelli v Francúzsko z 18.3.1997, ods.33). 12) Súd rozhodol bez toho,
aby umožnil jej s cieľom ovplyvniť rozhodnutie všeobecného súdu vyjadriť sa k skutkovým a právnym

otázkam veci. 13) Ako strana konania nebola oboznámená s obsahom dôkazov a prednesov, nemala
možnosť sa k týmto dôkazom a prednesom vyjadriť a sama nemala možnosť navrhnúť dôkazy na
podporu svojich protitvrdení. Podľa konštantnej judikatúry ECtHR nemôže vnútroštátny súd založiť svoje
rozhodnutienaskutočnostiach,oktorýchstranavystupujúcavkonanínevedela.Niejepritomdôležitéani
to,čitietoskutočnostibolipredloženéakodôkazydruhoustranoukonania.14)Kontradiktórnosťsúdneho

procesu sa však neobmedzuje len na oprávnenie vyjadrovať sa k tvrdeniam protistrany, ale vzťahuje sa
aj na rovnaké oprávnenie voči dôkazom, ktoré súd získal z vlastnej iniciatívy, pričom nie je ani dôležité to,
či tieto skutočnosti boli známe iba jednej strane alebo žiadnej z nich. Táto zásada nie je obmedzená ani
druhom súdneho procesu a zaručuje sa tak v tr. procese, ako aj občianskoprávnom procese a procese
pred ÚS. (Krčmár a ostatní c. Česká republika, rozsudok z 3.3.2000 vo veci sťažnosti č.35376/97) K

skutočnosti, že sa vo veci neuskutočnilo ústne pojednávanie. 1) Tvrdí, že v danej veci nebolo možné
rozhodnúť bez nariadenia pojednávania. V situácii, kedy bolo potrebné vo veci vykonať dokazovanie
navrhnutým dôkazom - listinami založenými v exekučnom spise a za stavu, kedy sa žalovaná vôbec
nevyjadrila k podanej žalobe, mal súd jej umožniť uplatňovať svoje stanoviská k skutkovým, ale ajprávny otázkam, nastoleným samotným súdom v súvislosti s nesprávnym úradným postupom a výškou
spôsobenej škody a ak tak neurobil a vo veci s konečnou platnosťou meritórne rozhodol, porušil jej
právo na kontradiktórny súdny proces. 2) V prípade, že vnútroštátny súd, ktorý na základe informácií

o skutkových a právnych okolnostiach, ktorými disponuje alebo s ktorými sa oboznámil v dôsledku
dokazovania vykonaného ex offo (upozornila, že súd vykonal dokazovanie, ktorého obsah a rozsah si
bez uvedenia akéhokoľvek dôvodu určil sám), zistil, že „exituje“ okolnosť brániaca vydať pre ňu pozitívne
rozhodnutie, musí vo všeobecnosti o tom informovať účastníkov konania v spore a umožniť im, aby
sa k tomu kontradiktórne vyjadrili. 3) V súlade s judikatúrou ÚS SR účastník konania má právo na to,

aby každý spor alebo iná právna vec sa pred vnútroštátnym súdom rozhodovala na základe správneho
a adekvátneho právneho základu. 4) Koncepcia spravodlivého súdneho konania zahŕňa aj právo na
kontradiktórne konanie, v ktorom strany musia mať možnosť nielen predložiť dôkazy nevyhnutné na
podporu úspešnosti svojej žaloby, ale zároveň sa oboznámiť so všetkými predloženými dôkazmi alebo
stanoviskamiavyjadriťsaknimscieľomovplyvniťsúdnerozhodnutie.(napr.rozsudkyNideröst-Hubertv.
Švajčiarsko z 18.2.1997, ods.24 a Mantovanelli v Francúzsko z 18.3.1997, ods.33). 5) Kontradiktórnosť

súdneho procesu sa však neobmedzuje len na oprávnenie vyjadrovať sa k tvrdeniam protistrany, ale
vzťahuje sa aj na rovnaké oprávnenie voči dôkazom, ktoré súd získal z vlastnej iniciatívy, pričom nie je
ani dôležité to, či tieto skutočnosti boli známe iba jednej strane alebo žiadnej z nich. Táto zásada nie
je obmedzená ani druhom súdneho procesu a zaručuje sa tak v tr. procese, ako aj občianskoprávnom
procese a procese pred ÚS. (Krčmár a ostatní c. Česká republika, rozsudok z 3.3.2000 vo veci sťažnosti

č.35376/97). 6) Dodala, že súd vykonal dokazovanie listinami, ktorých pôvod nie je z odôvodnenia
rozhodnutia poznateľný a nie je zrejmé, či šlo o listiny založené v exekučnom spise. Za dôkaz však v
danom konaní môžu slúžiť len listiny založené v exekučnom spise a to vzhľadom k faktu, že vec sa
týka nesprávneho úradného postupu štátneho orgánu. K skutočnosti, že sa žalovaná vo veci nevyjadrila
napriek vyzve súdu a doručenému žalobnému návrhu. 1) Ak žalovaná nereagovala na výzvu súdu, aby

predložila písomné vyjadrenie k žalobnému návrhu v zmysle § 114 ods.3 O. s. p., mal súd rozhodnúť
o žalobe rozsudkom pre zmeškanie podľa § 153b O. s. p. Skutkovým základom sa mal stať ňou
tvrdený skutkový stav. 2) Namiesto toho, súd bez nariadenia pojednávania doplnil skutkový základ
dokazovaním, ktorého obsah a rozsah si určil sám (navrhovala vykonať dokazovanie všetkými listinami,
ktoré tvoria exekučný spis) a „na následne“ vo veci meritórne rozhodol ignorujúc § 153b O. s. p. K

majetkovej škode. 1) Súd zamietol žalobu v časti náhrady skutočnej škody z dôvodu jej nedôvodnosti.
Súd sa však v odôvodnení rozhodnutia zaoberá len škodou, ktorá mala súvisieť so správou pohľadávky
počas nečinnosti súdu a opisuje ju ako škodu, ktorá vznikla v príčinnej súvislosti s konaním dlžníka
(povinného). Súd však úplne ignoroval všetky jej tvrdenia o majetkovej škode, ktorá vznikla „s“ titulu
na udržiavanie a správy informačného systému a s titulu výdajov: na administratívne spracovanie

textov urgencií; na publikačné výdaje spojené s vyhotovením urgencií; na poštovné a telekomunikačné
výdaje (urgovanie a kontrola stavu konania na exekučnom súde); V tejto časti je rozhodnutie súdu
nepreskúmateľné pre nedostatok dôvodov, je prejavom svojvôle súdu a je potrebné ho ako arbitrárne
zrušiť. 2) Právo na spravodlivý proces spravidla vyžaduje, aby rozhodnutie súdu bolo odôvodnené.
Odôvodnenie rozhodnutia je korelátom práva strany prednášať návrhy a argumenty, aby na ne dostala

odpoveď. Je zároveň zárukou toho, že výkon spravodlivosti nie je arbitrárny, a predpokladom toho,
aby strany mohli účinne uplatňovať právo na opravné prostriedky. Čl.6 Dohovoru teda zaväzuje súdy
odôvodniť svoje rozhodnutia. 3) Povinnosť všeobecných súdov odôvodniť svoje rozhodnutie zdôrazňuje
aj samotný ÚS vo svojej konštantnej judikatúre. Citovala, čo, o. i., uviedol ÚS SR v Náleze III.ÚS36/2010.
4) Z odôvodenia rozsudku vôbec nie je zrejmé, akou úvahou súd dospel jednoznačne a nepochybne k

presvedčeniu o tom, že majetková škoda nevnikla. Rovnako sa to však týka chýbajúcich dôvodov pri
nemajetkovej ujme. 5) Súd by nemal byť vo svojej argumentácii obsiahnutej v odôvodnení nekoherentný,
t.j. jeho rozhodnutie musí byť konzistentné a jeho argumenty musia podporiť príslušný záver. Súčasne
musí dbať tiež na jeho celkovú presvedčivosť, teda, inými slovami, na to, aby premisy zvolené v
rozhodnutí, rovnako ako závery, ku ktorým na základe týchto premís dospel, boli pre širšiu právnickú

(ale aj laickú) verejnosť prijateľné, racionálne, ale v neposlednom rade aj spravodlivé a presvedčivé. V
prípade, keď sú právne závery v extrémnom nesúlade s vykonanými skutkovými zisteniami alebo z nich
v žiadnej možnej interpretácii súdneho rozhodnutia nevyplývajú, treba také rozhodnutie považovať za
rozporné s čl.6 ods.1 Dohovoru (mutatis mutandis Nález ÚS SR I.ÚS243/07 z 19.6.2008). 6) Navyše,
súd napriek tomu, že skutkový dej a teda aj skutkový základ v tomto konaní je jedinečný, odôvodnil

svoje negatívne rozhodnutie úplne rovnakými dôvodmi opísanými tými istými vetami ako v iných svojich
rozhodnutiach, v ktorých vystupuje ona a žalovaná, avšak v ktorých bol rozdielny skutkový dej a
teda aj skutkový základ. Pri dodržiavaní jej práva na odôvodnenie súdneho rozhodnutia nemožno
ústavnoprávne akceptovať, že súd vytvára odôvodnenia rozsudkov formulárovým spôsobom. Úplne satotižto stráca podstata tohto práva - poznať premisy zvolené v rozhodnutí, rovnako ako závery, ku ktorým
na základe týchto premís súd dospel v konkrétnom individuálnom a skutkovo ojedinelom prípade. 7)
Nesúhlasí však ani s tvrdením, že náklady na správu pohľadávky počas nečinnosti súdu zapríčinil dlžník

(povinný). V prípade, ak by došlo k rozhodnutiu súdu o návrhu v zákonnej lehote, náklady na správu by
prešli na exekútora a boli by časom transformované do podoby trov exekúcie. Dlžník však nemôže byť
zaťažený plnením náhrady nákladov tam, kde tieto vznikli z iného právneho titulu, než je výkon exekúcie
prenezaplateniepohľadávkyveriteľovi.Pravýmprávnymtitulomjevdanejvecinesprávnyúradnýpostup
exekučného súdu a za ten dlžník nemôže niesť zodpovednosť. Nemôže byť teda ani tým, kto by znášal

náklady spojené so správou pohľadávky, ktoré vznikli vykonaním nesprávneho úradného postupu. 8)
Pri špecifikácii majetkovej škody v žalobe výslovne uviedla, že vyčíslenie vychádza z účtovnej agendy,
pričom z dôvodu ochrany osobných údajov, obchodného tajomstva a dôverných informácií nie je možné
korešpondenčne predložiť účtovné doklady, resp., pracovné a obchodné zmluvy. 9) Hodlala v konaní
pred súdom prostredníctvom vykonaného pojednávania predložiť dôkazy o výške majetkovej škody a to
aj prostredníctvom ZP, ktorého vyhotovenie zabezpečila. Súd však dokazovanie neprípustne skrátil len

na dôkazy vykonávané ex offo, ju nepoučil podľa § 120 ods.4 O. s. p. a neoznámil jej, že hodlá vyhlásiť
rozhodnutie vo veci samej, aby tak mala priestor navrhnúť alebo predložiť ďalšie dôkazy. 10) Navyše
množstvo dôkazov vzniklo po podaní žaloby (nové listiny, podania a skutočnosti súvisiace s prieťahmi v
konaní a rozhodovaním mimo zákonnú lehotu), pretože aj po podaní žaloby škoda ďalej narastá. Tieto
dôkazy nemohla predložiť spolu so žalobou a nemohla ich predložiť ani neskôr, pretože nebola súdom

poučená a informovaná, ako to uvádza v texte. 11) K oboznámeniu sa so ZP č.1/2014 o výške vzniknutej
škody. (Uvedená argumentácia nie je súčasťou odvolania proti rozsudku o žalobe označenej ako ISTINA
RS). a) Predložila ako dôkaz o vzniku škody POHOTOVOST-i, s.r.o. ZP č.1/2014, ktorý vypracoval
Znalecký ústav Ekonomickej univerzity v Bratislave. Uvedeným ZP je jednoznačne preukázané, že
nesprávny úradný postup mal na ňu negatívny dopad a objektívne spôsobil zníženie jej majetku a to v

posudku určenej výške. b) Ak súd vo svojom odôvodnení rozsudku konštatuje, že nepreukázala, že by
jej postupom exekučného súdu vznikla akákoľvek škoda, pričom ďalej uvádza, že bližšie nešpecifikovala
jednotlivé náklady vynaložené na správu a vedenie pohľadávky počas obdobia omeškania exekučného
súdu,nakoľkourčenievýškymajetkovejškodyvžalobeniejedôkazomojejvzniku,potomsúdnevykonal
dostatočné dokazovanie oboznámením sa s predloženým ZP. Zo ZP totiž jednoznačne vyplýva, ktoré

konkrétne náklady boli ňou vynaložené v súvislosti so správou a vedením pohľadávky. Súčasťou ZP
sú prílohy, ktoré v príčinnej súvislosti s omeškaním exekučného súdu predstavujú podrobný prehľad o
vynaložených mzdových nákladoch, nákladoch na tlač, nákladoch na úpravu informačného systému,
nákladoch na poštovné a nákladoch na telekomunikačné služby. c) Nemožno sa napokon nevyjadriť
ku skutočnosti, že predložila ZP až po roku a pol od podania žaloby na súde. V tejto súvislosti dáva

do pozornosti samotný ZP, z ktorého vyplýva, že zadala jeho vypracovanie ešte l.3.2013. Vypracovanie
ZP je tak dôkladné a zároveň jeho vypracovanie bolo tak zložité, a to aj s ohľadom na množstvo
spracovaných podkladov, že jeho vypracovanie trvalo viac ako rok. Táto skutočnosť je objektívnou
skutočnosťou, ktorú nevie ovplyvniť. Uvedená zložitosť veci predstavuje aj zreteľný doklad o tom, že
určenie výšky škody a jej jednotlivých zložiek je zložitou odbornou otázkou, ktorú súd nemôže vyriešiť

sám prostredníctvom vykonávaných dôkazov. Navyše vzhľadom na plynutie premlčacích dôb bola
nútená svoje nároky uplatniť včas, a to aj v situácii, kedy vedela výšku škody určiť len odhadom, a
nebol priestor na získanie ZP. d) V konaní tak boli preukázané všetky zákonné podmienky pre vznik
nároku na náhradu škody, a to vznik škody, existencia nesprávneho úradného postupu a príčinná
súvislosť medzi škodovou udalosťou a škodou. V tomto konaní tak bolo potrebné rozhodnúť v súlade so

žalobným petitom, a to prinajmenšom navrhovaným medzitýmnym rozsudkom. K nemajetkovej ujme.
1) Súd vo svojom rozhodnutí vôbec nevysvetlil, prečo nekonštatoval, že došlo k porušeniu jej práva
na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov zaručeného čl.48 ods.2 Ústavy SR, ako aj práv na
„prejedanie“ veci v primeranej lehote zaručeného čl.6 ods.1 Európskeho dohovoru o ochrane ľudských
práv a základných slobôd a práva na rozhodnutie v zák. stanovenom čase. ÚS rovnako tak stanovil, že

má ako účastník konania aj právo na to, aby každý spor alebo iná právna vec sa pred vnútroštátnym
súdom rozhodovala na základe správneho a adekvátneho právneho základu. 2) Predsa sám súd zistil,
že o návrhu nebolo rozhodnuté v zák. stanovenom čase a pre túto nečinnosť a nesprávny úradný
postup nenašiel žiaden objektívne udržateľné ospravedlňujúce dôvody! 3) Rozhodnutie súdu je vnútorne
rozporné. Napriek tomu, že súd zistil porušenie práva, nekonštatoval ho a na tejto chybe postavil svoje

rozhodnutie o nepriznaní jej nemajetkovej ujmy. Rozhodnutie založené na skutkovej a právnej chybe
súdu nie je v právnom štáte udržateľné. 4) Súd v súvislosti s majetkovou ujmou analyzuje okolnosti,
ktoré s vecou vôbec nesúvisia a tieto okolnosti vydáva za odôvodnenie svojho rozhodnutie. S takýmto
odôvodnením však nemožno súhlasiť. Jej práva boli porušené prekročením „zákonnom“ stanovenejlehoty a tento fakt jednoznačne vyplýva z vykonaného dokazovania! Preto: a) Sú irelevantné úvahy súdu
o tom, aké spôsoby judikovania pohľadávky si zvolila, navyše, keď podľa práva sú súdne rozhodnutia
všeobecných súdov rovnocenné s rozhodnutiami rozhodcovských súdov; b) Sú irelevantné úvahy súdu

o podstate a rozsahu podnikateľského rizika, navyše, keď podnikateľské riziko nemožno pre existenciu
čl.2 ods.2 Ústavy SR vzťahovať na možnosť vopred predpokladať porušovanie zák. štátnym orgánom;
c) Sú irelevantné úvahy súdu o udržiavaní kontaktu exekútora, keď tento nemôže byť činný, kým nezíska
poverenie na vykonanie exekúcie od súdu. 5) Práve všetky a akékoľvek problémy, ktoré boli vyvolané v
jej právnej sfére nerešpektovaní zákonnej lehoty zo strany exekučného súdu svedčia o potrebe nastoliť

spravodlivosť poskytnutím finančnej satisfakcie za porušené práva. Jasne a zrozumiteľne opísala, aké
problémy nastali a vyplatenie spravodlivej satisfakcie oprela aj o podstatnú judikatúru ÚS spojenú s
porušovaním v žalobe označených práv. K návrhu na prerušenie konania. 1) Ak bol súdu doručený v
čase predchádzajúcom nariadenému súdnemu pojednávaniu jej návrh na prerušenie konania z dôvodu,
že prebieha konanie o prejudiciálnej otázke, ktorou je rozhodnutie o porušení jej práva na zákonného
sudcu a práva na nestranný súd na základe ústavnej sťažnosti podanej na ÚS SR, bol súd povinný pred

samotným rozhodnutím vo veci samej o tomto návrhu osobitne rozhodnúť. 2) Na podporu uvedeného
tvrdenia poukázala na judikatúru KS (mutatis mutandis Rozsudok KS v Žiline 9Co/174/2014 (citovala,
čo v ňom na str.3 uvádza). S poukazom na uvedenú argumentáciu a vytknuté procesné chyby žiadala
zrušiť rozsudok a vrátil vec súdu na opätovné prejednanie.
Odvolací súd bez nariadenia pojednávania (§ 214 ods.2 O. s. p. - v ostatných prípadoch, t. j.

neuvedených v § 214 ods.1, možno o odvolaní rozhodnúť aj bez nariadenia pojednávania) prejednal
odvolanie v rozsahu vyplývajúcom z § 212 ods.1,3 O. s. p. a rozsudok potvrdil podľa § 219 ods.1,2
O. s. p., lebo je vecne správne správny, súd úplne zistil skutkový stav veci, správne ju právne posúdil,
odôvodnenie rozsudku má podklad v zistení skutkového stavu a odvolací súd sa s odôvodnením v celom
rozsahu stotožňuje, pretože dôvody rozsudku sú správne.

Ani jeden zo žalobkyňou uplatnených odvolacích dôvodov nie je daný.
K niektorým skutočnostiam tvrdeným v odvolaní odvolací súd uvádza:
Odňatím možnosti konať pred súdom sa vo všeobecnosti rozumieť taký jeho procesný postup alebo aj
rozhodnutie, ktorým znemožnil účastníkovi konania realizáciu tých konkrétnych procesných práv, ktoré
mu O. s. p. priznáva a ktorý sa prejavil už v priebehu konania a nielen pri rozhodovaní.

Podľa § 101 ods.2 druhá veta O. s. p. ak sa riadne predvolaný účastník nedostaví na pojednávanie ani
nepožiadal z dôležitého dôvodu o odročenie, môže súd vec prejednať v neprítomnosti takého účastníka;
prihliadne pritom na obsah spisu a dosiaľ vykonané dôkazy.
Podľa § 115 ods.1 O. s. p. ak tento zákon neustanovuje inak, súd nariadi na prejednanie veci samej
pojednávanie, na ktoré predvolá účastníkov a všetkých, ktorých prítomnosť je potrebná.

Podľa ods.2 cit. ust. predvolanie sa musí účastníkom doručiť tak, aby mali dostatok času na prípravu,
spravidla najmenej päť dní pred dňom, keď sa má pojednávanie konať.
Súdna prax sa ustálila na výklade, že účastníkovi nebola postupom súdu odňatá možnosť konať pred
súdom, ak nepožiadal z dôležitého dôvodu o odročenie, ani sa ho nezúčastnil, hoci o pojednávaní bol
riadne a s dostatočným predstihom upovedomený.

Dôvod uvedený žalobkyňou v žiadosti o odročenie pojednávania nie je dôležitý, lebo jej muselo byť
známe, že ÚS SR odmietol všetky jej sťažnosti, ktorými namietala porušenie svojich základných práv
podľa Čl.46 ods.1 a Čl.48 ods.1 Ústavy SR a práva podľa čl.6 ods.1 Dohovoru uzneseniami KS
v Košiciach (a aj iných KS), ktorým bolo rozhodnuté, že ňou namietaní sudcovia nie sú vylúčení
z prejednávania a rozhodovania v ňou uvedených veciach (napr. uznesením I.ÚS293/2013-10 z

29.5.2013, I.ÚS311/2013-10 z 29.5.2013, III.351/2013-11 z 18.7.2013, IV.ÚS508/2013-8 z 15.8.2013
atď.), pre nedostatok svojej právomoci na preskúmanie podaných sťažností, a preto nemala žiaden
dôvod predpokladať, že sa tak nestane aj v prípade jej sťažnosti proti uzneseniu KS v Košiciach 6NcC
45/2012-14 z 22.10.2014, ktorým sudkyňa JUDr. Viera Dubovinská nebola vylúčená z prejednávania a
rozhodovania tejto veci. Pre úplnosť treba dodať, že ÚS SR uznesením IV.ÚS693/2013-11 z 2.12.2013

odmietol okrem iných sťažnosti žalobkyne i jej sťažnosť proti uvedenému uzneseniu KS v Košiciach pre
nedostatok právomoci ÚS SR na jej prerokovanie. Súd preto mohol nariadiť pojednávanie a rozhodnúť
o veci samej.
Vyjadrenie žalovanej zo 4.2.2013 (č.l.28-39) k žalobe bolo zástupcovi žalobkyne doručené 25.2.2013,
čoho dôkazom je doručenka pri č.l.40, preto nedošlo k porušeniu jej práva na súdnu ochranu, ako aj k

odňatiu jej možnosti konať pred súdom tým, že nemala sa možnosť vyjadriť k tvrdeniam žalovanej.
Okrem toho stav, že nemala možnosť sa vyjadriť ani k dôkazom, ktoré súd vykonal a založil na nich
svoje rozhodnutie si spôsobila sama tým, že sa bez dôležitého dôvodu neustanovila na pojednávanie,
na ktorom bolo rozhodnuté.Súd sa nedopustil viacerých omylov, lebo nekonštatoval, že žalobkyňou namietané lehoty na vydanie
rozhodnutia boli dodržané vo všetkých prípadoch, pretože uvádza exekučné veci, v ktorých došlo k
zamietnutiu žiadosti o udelenie poverenia na vykonanie exekúcie po zák. ustanovenej lehote 15 dní,

avšak súčasne aj vysvetľuje dôvod, pre ktorý sa tak stalo.
Vo veci bolo rozhodnuté po nariadenom pojednávaní, dôkazom čoho je zápisnica o pojednávaní z
24.7.2014 (č.l.127), na ktorom sa však žalobkyňa - ako už bolo uvedené - bez dôležitého dôvodu
nezúčastnila, preto jej právo na kontradiktórny súdny proces nebolo porušené.
Pôvod listín, ktorými súd vykonal dokazovanie je z odôvodnenia rozsudku jednoznačne a nad akúkoľvek

pochybnosť poznateľný, lebo je výslovne uvedené, že šlo o listiny založené v exekučnom spise.
Súd v rozsudku dáva jasné a zrozumiteľné stanovisko aj k ostatným námietkam žalobkyne uvedeným
v odvolaní.
Napadnutý rozsudok nie je nepreskúmateľný, lebo právne závery, ku ktorým súd dospel nie sú v
extrémnom nesúlade s vykonanými skutkovými zisteniami.
Podľa§224ods.1O.s.p.ustanoveniaotrováchkonaniapredsúdomprvéhostupňaplatiaipreodvolacie

konanie.
Podľa§142ods.1O.s.p.účastníkovi,ktorýmalvoveciplnýúspech,súdpriznánáhradutrovpotrebných
na účelné uplatňovanie alebo bránenie práva proti účastníkovi, ktorý vo veci úspech nemal.
Podľa§151ods.1prvávetaO.s.p.opovinnostinahradiťtrovykonaniarozhodujesúdnanávrhspravidla
v rozhodnutí, ktorým sa konanie končí.

Žalobkyňa nemala v odvolacom konaní úspech, preto nemá právo na náhradu jej trov a žalovaná žiadne
trovy neuplatnila.
Výsledok hlasovania - pomer hlasov: 3 hlasy za (§ 3 ods.9 tretia veta zák.č.757/04 Z. z. o súdoch a o
zmene a doplnení niektorých zákonov v znení neskorších predpisov).

Poučenie:

Proti rozsudku odvolacieho súdu odvolanie nie je prípustné.