Uznesenie ,
Zrušujúce Rozhodnutie bolo vynesené dňa utorok 27. máj 2014

Súd: Krajský súd Trnava
Spisová značka: 24Co/322/2013

Identifikačné číslo súdneho spisu: 2104899972
Dátum vydania rozhodnutia: 27. 05. 2014

Meno a priezvisko sudcu, VSÚ: JUDr. Magdaléna Krajčovičová
ECLI: ECLI:SK:KSTT:2014:2104899972.1

Uznesenie

Krajský súd v Trnave, v právnej veci navrhovateľky: Ing. N. W., nar. XX.XX.XXXX, K. N. XXX, zastúpená
advokátom: JUDr. Tibor Sanák, Nám. SNP č. 2, Trnava, proti odporcom: 1. W. K., nar. XX.XX.XXXX,
bytom K. N. XXX, zastúpená advokátom: JUDr. Peter Horváth, Hlavná 42, Trnava, 2. F. O., nar.
XX.XX.XXXX, X. X. XXX, zastúpená advokátkou: JUDr. Darina Kurňavová, Kapitulská 5, Trnava, 3. V.
Z., nar. XX.XX.XXXX, bytom K. N. XXX, 4. V. H., nar. XX.XX.XXXX, Y., I. B. XXX, okres Blansko, Česká

republika, 5. Q. X., nar. XX.XX.XXXX, I. B. XXX, Y. u G., Česká republika, 6. M. X., nar. XX.XX.XXXX, B.
XXX, Y. u G., Česká republika, odporcovia 4., 5. a 6. zastúpení opatrovníčkou: Mgr. W. Z., vyššia súdna
úradníčka Okresného súdu Piešťany, 7. V. X., nar. XX.XX.XXXX, I. B. XXX, Y. u G., Česká republika,
o zaplatenie sumy 2.543,82 Eur s príslušenstvom, na odvolanie navrhovateľky, odporcov 1. a 2. proti
rozsudku Okresného súdu Trnava zo dňa 14.02.2013, č.k. 27C/125/2004-568, takto

r o z h o d o l :

Odvolací súd rozsudok súdu prvého stupňa z r u š u j e a vec mu v r a c i a na ďalšie konanie.

o d ô v o d n e n i e :

Napadnutým rozsudkom prvostupňový súd vo výroku I. uložil odporcom 1 až 7 povinnosť spoločne a
nerozdielne zaplatiť navrhovateľke sumu 158,99 Eur spolu s 9% ročným úrokom z omeškania z istiny
od 27.08.2004 do zaplatenia a odporkyniam 1 až 3 uložil povinnosť spoločne a nerozdielne zaplatiť
navrhovateľke sumu 476,97 Eur spolu s 9% ročným úrokom z omeškania z istiny od 27.08.2004 do
zaplatenia, všetko do troch dní od právoplatnosti rozsudku. Vo výroku II. vo zvyšku súd návrh zamietol.

Vo výroku III. rozhodol, že vo vzťahu navrhovateľky a odporkyne 1 v časti zastaveného konania o
zaplatenie sumy 9.958,18 Eur s príslušenstvom je odporkyňa 1 povinná zaplatiť navrhovateľke náhradu
trov konania vo výške 1.395,24 Eur v lehote 15 dní od právoplatnosti rozsudku k rukám právneho
zástupcu navrhovateľky. Vo výroku IV. rozhodol, že v časti zastavenia konania v sume 144,99 Eur
s príslušenstvom súd odporcom nepriznal náhradu trov konania. Vo výroku VI. navrhovateľke uložil
povinnosť zaplatiť Okresnému súdu Trnava náhradu trov konania štátu v sume 371,93 Eur do troch dní

od právoplatnosti rozsudku. Vo výroku VII. odporkyniam 1 až 3 uložil povinnosť spoločne a nerozdielne
zaplatiť Okresnému súdu Trnava náhradu trov konania štátu v sume 122,64 Eur do 3 do troch dní od
právoplatnosti rozsudku.

Rozhodnutie prvostupňový súd odôvodnil právne aplikáciou ust. § 39, § 100 ods. 1, § 107 ods.
1, § 139 ods. 1, § 451, § 457, § 458 ods. 1, § 511 ods. 1, § 517 ods. 2 Občianskeho zákonníka v

spojení s § 3 Nariadenia vlády SR č. 87/1995 Z.z., § 57 ods. 1 a 2, § 91 ods. 2 O.s.p. Vecne súd
argumentoval tým, že v prvom rade sa zaoberal platnosťou Zmluvy o budúcej kúpnej zmluve (ďalej
len „Zmluvy“), ktorú uzatvorila navrhovateľa a odporkyňa v 1. rade a dospel k záveru, že Zmluva je
absolútne neplatná a to z dôvodu, že odporkyňa v 1. rade, ktorá uzatvorila zmluvu v mene ostatných
spoluvlastníkov, nebola týmito splnomocnená na uzatvorenie zmluvy. Odporkyňa v 1. rade nepreukázala
udelenie plnej moci ostatnými spoluvlastníkmi pred uzatvorením zmluvy a odporkyňa v 2. rade a odporca

v 7. rade popreli, že by jej plnú moc udelili. Nakoľko navrhovateľka užívala nehnuteľnosť na základe
neplatnej zmluvy, i keď v dobrej viere, bola navrhovateľka povinná vydať nehnuteľnosť jej vlastníkoma odporkyňa v 1. rade vrátiť navrhovateľke prijatú zálohu vo výške 300.000,- Sk. Navrhovateľka
nehnuteľnosť vypratala dňa 01.10.2004 a odporkyňa v 1. rade po podaní návrhu na súd vrátila
navrhovateľke prijatú zálohu. Z tohto dôvodu súd zastavil po späťvzatí návrh v časti istiny 300.000,-

Sk a neskôr i v časti úroku z omeškania z tejto sumy, nakoľko i túto odporkyňa v 1. rade zaplatila.
Predmetom konania zostalo zaplatenie hodnôt vynaložených navrhovateľkou na cudziu nehnuteľnosť,
ktoré si vyčíslila vo výške materiálu použitého na rekonštrukciu a modernizáciu nehnuteľnosti. V zmysle
judikátu Najvyššieho súdu č. R 26/1975 v prípadoch hodnôt vynaložených na cudziu nehnuteľnosť
je pohľadávka z neoprávneného majetkového prospechu nie hodnota vynaložených prostriedkov, ale

rozdiel medzi hodnotou nehnuteľnosti pred adaptáciou a po nej, pretože podľa ustanovenia § 458 ods.
1 veta prvá Občianskeho zákonníka musí byť vydané všetko, čo bolo neoprávnene získané. Na základe
vykonaného znaleckého dokazovania súd dospel k záveru, že výška bezdôvodného obohatenia, ktorá
predstavuje rozdiel medzi hodnotou nehnuteľnosti pred rekonštrukciou (t.j. hodnota nehnuteľnosti po
jej prevzatí navrhovateľkou a pred začatím rekonštrukcie vo výške 6.100,- Eur) a po nej (ku dňu
ukončenia rekonštrukcie, ale v stave pri jej odovzdaní 7.800,- Eur) je 1.700,- Eur, teda menej, než

žiadala navrhovateľka. Na základe vykonaného dokazovania súd dospel k záveru, že návrh bol podaný
dôvodnevovýške1.700,-Eur.Súdprirozhodovanínezohľadnilponechanieodmontovanéhoumývadlav
nehnuteľnosti, ktoré si navrhovateľka mohla odniesť, tak ako odniesla kuchynskú linku a dresovú batériu.
Odmontovaním a odnesením týchto hnuteľných vecí, pôvodne zabudovaných do nehnuteľnosti, znížila
jej hodnotu, k čomu sa podrobne vyjadril i znalec. Nakoľko na základe vlastného slobodného rozhodnutia

ponechala umývadlo v nehnuteľnosti, nevzniklo jej právo na vydanie bezdôvodného obohatenia voči
odporcom. V priebehu konania odporkyňa v 1. a 2. rade a tiež i opatrovníčka odporcov v 4. až 6. rade
vzniesli námietku premlčania, preto sa súd zaoberal otázkou, či bol návrh uplatnený včas. Navrhovateľka
prevzala nehnuteľnosť 12.11.2002 a rekonštrukčné práce na nej ukončila k 01.08.2003. Návrh, ktorým
sa pôvodne domáhala zaplatenia sumy 19.158,80 Sk/635,96 Eur od každej z odporkýň v 1., 2. a 3.

rade a zaplatenia sumy 4.789,70 Sk/158,99 Eur od každého z odporcov v 4., 5., 6. a 7. rade, podala
na súd dňa 27.08.2004, teda v dvojročnej premlčacej lehote, ktorá uplynula 01.08.2005. Navrhovateľka
však požiadala o pripustenie zmeny petitu podaním zo dňa 24.01.2012, ktorým rozšírila pôvodný návrh
a súd jej návrhu vyhovel a pripustil zmenu petitu uznesením zo dňa 21.02.2012. Predmetom konania
po zmene petitu je zaplatenie sumy 76.635,20 Sk/2.543,82 Eur odporcami spoločne a nerozdielne

spolu s úrokom z omeškania vo výške 9% ročne od 27.08.2004 do zaplatenia. Z právnych úkonov
týkajúcich sa spoločnej veci sú oprávnení a povinní všetci spoluvlastníci spoločne a nerozdielne a teda
navrhovateľka môže požadovať celé plnenie od ktoréhokoľvek spoluvlastníka nehnuteľnosti. V danom
prípade ide o nerozlučné spoločenstvo odporcov, ktoré vyplýva z ich podielového spoluvlastníctva k
nehnuteľnosti, zhodnotenej navrhovateľkou v dobrej viere, že dôjde k uzatvoreniu kúpnej zmluvy v

zmysle Zmluvy o budúcej kúpnej zmluve. Keďže ide o nerozlučné spoločenstvo má námietka premlčania
vznesená jedným z odporcov účinky i voči ostatným odporcom. Odporkyňa v 1. rade a opatrovníčka
odporcov v 4. až 6. rade vzniesli opätovne námietku premlčania, po doručení návrhu na zmenu petitu
a pripustení zmeny petitu a preto sa súd opätovne zaoberal otázkou premlčania. Navrhovateľka sa
pôvodne domáhala zaplatenia sumy 635,96 Eur samostatne od každej z odporkýň v 1. až 3. rade a

sumy 158,99 Eur od každého z odporcov v 4. až 7. rade. Zmenou petitu si uplatnila pohľadávku v celej
výške 2.543,82 Eur voči odporcom spoločne a nerozdielne podaním doručeným súdu dňa 24.01.2012,
t.j. po uplynutí premlčacej lehoty 01.08.2005, preto súd zamietol návrh čiastočne tak, ako je uvedené vo
výroku rozsudku, t.j. nad pôvodne uplatnenú sumu u jednotlivých odporcov. Zároveň súd vyhovel v časti
uplatneného úroku z omeškania z priznanej istiny, nakoľko navrhovateľka preukázala doručenie výzvy

na zaplatenie bezdôvodného obohatenia odporcom, pričom lehota na plnenie uplynula pred podaním
návrhu na súd.

V časti náhrady trov konania súd najskôr rozhodol o náhrade trov konania, ktoré bolo čiastočne
zastavené v zmysle § 146 ods. 2 veta druhá O.s.p. a to vo vzťahu navrhovateľky a odporkyne v 1.

rade v časti zastaveného konania o zaplatenie sumy 9.958,18 Eur s príslušenstvom. Právny zástupca
navrhovateľky si vyčíslil náhradu trov konania vo výške 2.020,27 Eur za 7 úkonov právnej služby
podaním zo dňa 14.02.2013, t.j. za prevzatie veci dňa 02.07.2004, zaslanie listu odporkyni v 1. rade dňa
02.07.2004 a 03.08.2004, podanie návrhu na súd dňa 23.08.2004, odvolanie proti uzneseniu zo dňa
22.02.2005, rokovanie s protistranou dňa 02.06.2005 a 10.06.2005. Súd zaviazal odporkyňu v 1. rade

zaplatiť navrhovateľke náhradu trov právneho zastúpenia za 2 úkony právnej služby po 253,94 Eur za
prevzatie veci a podanie návrhu na súd, priznanú odmenu 507,88 Eur súd zvýšil o 20% DPH 101,58
Eur + paušálna náhrada 2x 4,51 Eur, spolu 618,48 Eur. O trovách právneho zastúpenia v roku 2004 súd
rozhodoval s použitím § 13 ods. 1, § 16 ods. 3, § 19 ods. 3 a § 22 ods. 3 vyhlášky č. 163/2002 Z.z. oodmenách a náhradách advokátov za poskytovanie právnych služieb v znení platnom do 31.12.2004.
Od 01.01.2005 súd priznal odmenu vo výške 1 tarifnej odmeny, t.j. 126,97 Eur za podané odvolanie
zo dňa 22.02.2005 voči uzneseniu, ktorým súd nepriznal oslobodenie od súdnych poplatkov a zastavil

konanie vo veci samej. Priznanú odmenu súd zvýšil v zmysle 18 ods. 4 o 20% DPH 25,39 Eur. Zároveň
súd priznal paušálnu náhradu vo výške 4,98 Eur, spolu 157,34 Eur. Ďalej súd priznal odmenu za dva
úkony právnej služby a to za rokovanie s protistranou s odporkyňou v 1. rade dňa 02.06.2005, kedy
vrátila navrhovateľke sumu 225.000,- Sk a dňa 10.06.2005, kedy vrátila sumu 75.000,- Sk po 253,94
Eur, ktorú zvýšil o 20% DPH 101,58 Eur a priznal i 2x paušálnu náhradu vo výške 4,98 Eur, spolu 619,42

Eur (2x 253,94 Eur + 101,58 Eur + 2x 4,98 Eur). O náhrade trov právneho zastúpenia súd rozhodol
v zmysle § 10 ods. 1, § 16 ods. 3, § 18 ods. 3 vyhlášky č. 655/2004 Z.z. o odmenách a náhradách
advokátov za poskytovanie právnych služieb v znení platnom do 31.12.2008. Súd nepriznal náhradu
trov právneho zastúpenia za listy odporkyni zo dňa 02.07.2004 a 03.08.2004, nakoľko rozhodoval o
účelne vynaložených trovách konania a konanie vo veci sa začína podaním návrhu na súd, uvedené
listy boli odporkyni zaslané pred doručením návrhu na súd. V časti zastavenia konania v sume 144,99

Eur s príslušenstvom súd rozhodol v zmysle § 146 ods. 2 veta prvá O.s.p. (navrhovateľka v tejto časti
zavinila zastavenie konania späťvzatím návrhu) a odporcom, ktorým vzniklo právo na náhradu trov
konania ich náhradu nepriznal, nakoľko si ich v zákonom stanovenej lehote nevyčíslili a zo spisu im
trovy konania nevyplývajú. Vo veci samej súd žiadnemu z účastníkov nepriznal náhradu trov konania
v zmysle § 142 ods. 2 O.s.p. a to vzhľadom na pomer úspechu účastníkov v konaní. Navrhovateľka

bola úspešná v sume 635,96 Eur, t.j. vo výške 25% zo žalovanej sumy 2.543,82 Eur a odporcovia
vo výške 75%, t.j. celkový úspech odporcov bol 50%, preto sa javí ako vhodné nepriznať žiadnemu
z účastníkov náhradu trov konania. Právny zástupca navrhovateľky žiadal vrátiť súdny poplatok vo
výške 632,34 Eur/19.050,- Sk. Jeho žiadosti súd nemôže vyhovieť, nakoľko po čiastočnom zastavení
konania navrhovateľka zaplatila súdny poplatok len 127,13 Eur/3.830,- Sk za podaný návrh. Keďže súd

vo veci samej náhradu trov konania účastníkom nepriznal, toto rozhodnutie sa vzťahuje aj na súdny
poplatok zaplatený navrhovateľkou. Štátu vznikli v konaní trovy poukázaním znalečného z rozpočtových
prostriedkov súdu vo výške 494,57 Eur. Súd štátu podľa ustanovenia § 148 ods. 1 O.s.p. priznal náhradu
týchto trov konania a to voči navrhovateľke vo výške 371,93 Eur nakoľko jej neúspech v konaní je
75% a voči odporkyniam v 1., 2. a 3. rade spoločne a nerozdielne vo výške 122,64 Eur nakoľko

neúspech odporkýň bol 25%. Súd odporcom v 4. až 7. rade neuložil náhradu trov štátu nakoľko ich
pomer neúspechu bol len 6,25%.

Proti tomuto rozsudku v časti výrokov I., II., V., VI. podala prostredníctvom svojho právneho zástupcu
odvolanie navrhovateľka, ktorým sa domáhala, aby odvolací súd napadnutý rozsudok súdu prvého

stupňa zmenil tak, že jej návrhu v celom rozsahu vyhovie. Po čiastočných zastaveniach konania
zostalo predmetom konania zaplatenie sumy 76.635,20 Sk titulom investícií, táto suma sa rozdelila
medzi jednotlivých odporcov, podaním zo dňa 28.03.2006 bola žaloba len špecifikovaná z hľadiska
prehľadnosti. Vzhľadom na nejasné vzťahy medzi odporcami navrhovateľka dospela k tomu, že bude
spravodlivejšie žalovať sumu 76.635,20 Sk voči všetkým odporcom ako spoločný záväzok v zmysle §

511 ods. 1 OZ, čo bolo vyjadrené aj v podaní zo dňa 23.01.2012, pri nezmenenej výške uplatneného
nároku s prísl. Nárok bol na súde uplatnený riadne a včas dňa 27.08.2004, preto nemôže podliehať
premlčaniu, a to ani sčasti, a to ani pri zmene formy žalovania z pomerného na spoločný záväzok, zmena
formy nie je pre súd záväzná, podobne ako pri zrušení a vyporiadaní podielového spoluvlastníctva.
Navrhovateľka v dobrej viere ako budúca vlastníčka na základe zmluvy o budúcej zmluve začala do

nehnuteľnosti investovať, nakoľko bola ku dňu 12.11.2002 neobývateľná, k uzavretiu kúpnej zmluvy
však nedošlo z dôvodu neseriózneho prístupu zo strany odporkyne 1. Navrhovateľka zdokladovala
vynaložené investície, súd však vychádzal z rozdielu medzi hodnotou nehnuteľnosti pred adaptáciou a
po nej, keď možno akceptovať znalcom určenú všeobecnú hodnotu nehnuteľnosti pred rekonštrukciou
vo výške 6.100,- Eur. Navrhovateľka však nesúhlasí s vyčísleným rozdielom vo výške 1.700,- Eur, ak

súd vychádza zo zhodnotenia nehnuteľnosti ku dňu jej odovzdania 01.10.2004, musí vychádzať zo
sumy vzťahujúcej sa ku dňu odovzdania, t.j. zo sumy 8.800,- Eur, z čoho vyplýva rozdiel 2.700,- Eur,
t.j. viac ako uplatnená suma 2.543,82 Eur, preto neprichádza do úvahy krátenie vykonané nesprávne
prvostupňovým súdom. Vzhľadom na nesprávne rozhodnutie vo veci samej súd rozhodol nesprávne aj
o trovách konania, keď navrhovateľke mal vyhovieť aj v časti trov konania.

Proti tomuto rozsudku v časti výroku III., podala prostredníctvom svojho právneho zástupcu odvolanie
odporkyňa 1, ktorým sa domáhala, aby odvolací súd napadnutý rozsudok súdu prvého stupňa v tejto
časti zmenil a navrhovateľke nepriznal náhradu trov konania, nakoľko rozhodnutie súdu prvého stupňa jezaložené na nesprávnom právnom posúdení veci. Vo veci samej odporkyňa 1 odvolanie nepodala, bez
ohľadunasprávnosťrozhodnutia,zdôvoduvekuatraumatizácieztrvajúcehosúdnehosporu.Čosatýka
skutkových záverov, odporkyňa 1 poukázala na to, že navrhovateľka vedela o tom, že nemá písomné

splnomocnenia ostatných spoluvlastníkov, navrhovateľka sama priniesla napísanú zmluvu. Odporkyňa
sumu 300.000,- Sk rozdelila ostatným spoluvlastníkom. Navrhovateľka odporcom oznámila, že v dome
nebýva od 01.10.2004, pričom úroky z omeškania jej priznal od 27.08.2004. Čo sa týka trov konania,
návrh na začatie konania v časti 300.000,- Sk bol podaný dôvodne, v časti úrokov z omeškania však
nie, čo mal súd zohľadniť, nebol dôvod navrhovateľke priznať plnú náhradu trov právneho zastúpenia,

mal sa zisťovať pomer úspechu a neúspechu. Odporkyňa 1 namieta tiež priznanie odmeny za podanie
odvolania proti uzneseniu o nepriznaní navrhovateľke oslobodenia od súdnych poplatkov, ako aj za dva
úkony rokovania s protistranou, keď nešlo o žiadne rokovanie, odporkyňa 1 len odovzdala peniaze.
Odporkyňa 1 si voči navrhovateľke uplatnila právo na náhradu trov konania a tieto aj vyčíslila celkove v
sume 1.267,50 Eur. Vzhľadom na rozhodnutie súdu vo veci samej a výsledok veci z hľadiska úspešnosti,
keď súd skonštatoval, že navrhovateľka bola vo veci samej úspešná v časti 25% a odporcovia v časti

75%, mal súd posúdiť mieru úspešnosti v rámci celého konania, nemohol by tak dospieť k záveru, že
navrhovateľka má právo na náhradu trov konania.

Proti tomuto rozsudku v časti výroku I., V., VII. podala prostredníctvom svojho právneho zástupcu
odvolanie odporkyňa 2, ktorým sa domáhala, aby odvolací súd napadnutý rozsudok súdu prvého

stupňa v tejto časti zmenil tak, že žalobu voči odporkyni 2 v celom rozsahu zamietne a prizná jej trovy
celého konania. Podľa odvolateľky je výrok aj odôvodnenie rozsudku nepreskúmateľné, súd sa v konaní
nevysporiadal s námietkami odporkyne 2, ktorými odôvodňovala svoj návrh na zamietnutie žaloby. Súd
prvého stupňa vec nesprávne právne posúdil, nezaoberal sa námietkou pasívnej legitimácie odporkyne
2, ktorá nikdy odporkyňu 1 nesplnomocnila na uzavretie zmluvy o budúcej zmluve a nedala ani súhlas

s investíciami do nehnuteľnosti, ako aj poprela potrebu vykonať tieto úpravy. Odporkyňou 2 vznesenú
námietku premlčania súd vyhodnotil nesprávne, nevysporiadal sa s ňou, zohľadniac rozšírenie návrhu.
Z odôvodnenia rozsudku nie je zrejmé, na podklade čoho súd dospel k výške uloženej povinnosti pre
odporcov 1 až 7 a pre odporcov 1 až 3. Súd sa nevysporiadal ani s námietkami k vypracovanému
znaleckému posudku. Nesprávne je tiež rozhodnutie o náhrade trov konania, vzhľadom na rozhodnutie

súdu vo veci samej, navrhovateľka bola vo veci samej úspešná v časti 25% a odporcovia v časti 75%,
čo zakladá dôvod na prisúdenie trov právneho zastúpenia odporcom. Vzhľadom na mieru úspešnosti v
konaní mala byť na náhradu trov konania štátu zaviazaná navrhovateľka.

Ostatní odporcovia odvolací návrh nepodali.

Odporkyňa 1 podala prostredníctvom svojho právneho zástupcu písomné vyjadrenie k odvolaniu
navrhovateľky, opätovne poukázala v ňom na to, že navrhovateľka vedela o tom, že odporkyňa 1 nemá
splnomocnenie, mala len poverenie. Na priznanie úrokov z omeškania od 27.08.2004 nebol skutkový
ani právny dôvod, keď oznámenie o tom, že navrhovateľka už v dome nebýva, bolo poslané poštou

19.10.2004, preto nemohlo byť doručené skôr ako 20.10.2004. Odporkyňa 1 nesúhlasí s určenou
výškou zhodnotenia nehnuteľnosti, keď súčasťou znaleckého oceňovania bolo aj zohľadnenie vývoja
cien (koeficient vyjadrujúci vývoj cien a koeficient polohovej diferenciácie), keď oba tieto koeficienty
narástli bez ohľadu na investície a zhodnotenie nehnuteľnosti a teda hodnota nehnuteľnosti narástla bez
ohľadu na vykonané investície. Miera zhodnotenia teda nie je ani vo výške 1.700,- Eur, ako ju ustálil

prvostupňový súd, ale nie je ani vo výške 2.700,- Eur, ako tvrdí navrhovateľka, v skutočnosti je vo výške
1.400,- Eur.

Odporkyňa 2 podala prostredníctvom svojho právneho zástupcu písomné vyjadrenie k odvolaniu
odporkyne 1, v ktorom uviedla, že vzhľadom na podané odvolania nie je možné sa vyjadriť k dôvodnosti

trov konania uplatnených odporkyňou 1. K odvolaniu navrhovateľky uviedla, že zotrváva na všetkých
doterajších skutočnostiach a tvrdeniach.

Odporca 7 v písomnom vyjadrení k doručeným odvolaniam uviedol, že úmrtím jeho manželky skončili
všetky kontakty s rodinou na Slovensku, z akejkoľvek pozostalosti nič nechce a takisto nikto nemôže

ani od neho nič chcieť.

Krajský súd v Trnave ako súd odvolací (§ 10 ods. 1 O.s.p.), po zistení, že všetky tri odvolania boli podané
včas (§ 204 ods. 1 O.s.p.), oprávnenou osobou - účastníkmi konania (§ 201 O.s.p.), proti rozhodnutiu,proti ktorému je odvolaní prípustné (§ 201 a § 202 O.s.p.), po skonštatovaní, že odvolania majú zákonom
predpísané náležitosti (§ 205 ods. 1 O.s.p.) a že odvolatelia podľa obsahu použili zákonom prípustné
odvolacie dôvody (§ 205 ods. 2 O.s.p.), preskúmal napadnutý rozsudok v medziach daných rozsahom

a dôvodmi odvolania (§ 212 ods. 1 O.s.p.), postupom bez nariadenia odvolacieho pojednávania (§ 214
ods. 2 O.s.p.) a dospel k záveru, že odvolania sú čiastočne dôvodné, v dôsledku čoho je nevyhnutné
rozsudok súdu prvého stupňa zrušiť a vec mu vrátiť na ďalšie konanie.

Z obsahu spisu vyplýva, že predmetom konania zostalo, po tom, ako navrhovateľka viackrát zobrala

návrh čiastočne späť a menila formuláciu petitu, zaplatenie sumy 76.635,20 Sk, t.j. 2.543,82 Eur, ktorej
sa domáhala od odporcov 1 až 7 spoločne a nerozdielne, spolu s úrokom z omeškania vo výške 9%
ročne od 27.08.2004 do zaplatenia.

Navrhovateľka od 12.11.2002 užívala nehnuteľnosť vo vlastníctve odporcov na základe uzatvorenej
Zmluvy o budúcej zmluve, v tento deň zároveň vyplatila dohodnutú zálohu. Spoluvlastníkmi

nehnuteľnosti boli v tom čase odporcovia. Postupne do 01.08.2003 investovala do nehnuteľnosti a to
výmenou okien, zabudovaním 2 plynových kachlí v izbách, obložením časti steny v kuchyni, zavedením
vody a odpadu v kuchyni, zabudovaním kuchynskej linky, výmenou umývadla v kúpeľni a batérie
umývadlovej aj vaňovej, výmenou záchodovej misy, výmenou dlážky v kuchyni a v spálni, zaizolovaním
stien proti vlhkosti, vymaľovaním. Odporkyne v 1., 2. a 3. rade oznámili podaním doručeným právnemu

zástupcovi navrhovateľky dňa 19.07.2004 svoje stanovisko k jej listu zo dňa 02.07.2004 navrhovateľke,
žeodstupujúodZmluvyobudúcejzmluve.Zálohu300.000,-Skvrátianavrhovateľkenovímajiteliadomu.
Požiadali o vypratanie nehnuteľnosti v čo najkratšom termíne. Nesúhlasili s vrátením sumy 150.000,-
Sk. Navrhovateľka listom zo dňa 03.08.2004 oznámila odporcom, že žiada zaplatenie sumy 450.000,-
Sk od odporcov do 20.08.2004 a to od odporkyne v 1. rade zaplatenie sumy 337.500,- Sk, od odporkýň

v 2. a 3. rade sa domáhala zaplatenia sumy 37.500,- Sk od každej a spoločne rovnakú sumu žiadala i
od odporcov v 4. až 7. rade. Odporkyňa v 1. rade listom doručeným právnemu zástupcovi navrhovateľky
dňa 25.08.2004 svoje stanovisko na list zo dňa 03.08.2004 uviedla, že nesúhlasí s bezdôvodným
obohatením vo výške 150.000,- Sk za vykonanú prestavbu, nakoľko bola vykonaná bez jej súhlasu.
Z dôvodu napadnutia manželom navrhovateľky odstúpila od predaja nehnuteľnosti navrhovateľke.

Sumu 300.000,- Sk sa zaviazala vrátiť po odpredaji nehnuteľnosti a vyzvala navrhovateľku vypratať
nehnuteľnosť do 30.08.2004 a uviesť ju do pôvodného stavu. Dňa 01.10.2004 navrhovateľka vypratala
nehnuteľnosť. Pričom si odviezla kuchynskú linku, vodovodnú batériu v kuchyni a umývadlo. Funkčné,
ale nenamontované umývadlo, ponechala v prístavbe.

Zo strany odporcov bola okrem iného vznesená obrana, že navrhovateľka užívala nehnuteľnosť
bezplatne prakticky 2 roky, pričom bežné nájomné za užívanie nehnuteľnosti by bolo 10.000,- Sk
mesačne. Uplatnené investície do nehnuteľnosti neuznali, pretože s týmito nesúhlasili, naviac nešlo
o investíciu do nehnuteľnosti ale o náklady vynaložené na bežné užívanie. Poukázali tiež na to, že
navrhovateľka sama pripravila text Zmluvy o budúcej zmluve a preto ona zodpovedá za jej neplatnosť.

Pred uzatvorením kúpnej zmluvy odporkyňa 1 dokúpila pozemky a navrhovateľke chcela odpredať
pozemky vo väčšej výmere, ako bolo dohodnuté, z tohto dôvodu zvýšila kúpnu cenu za nehnuteľnosť.
Na pojednávaní pred súdom prvého stupňa dňa 25.10.2010 vzniesli právni zástupcovia odporkýň v 1.
a 2. rade námietku premlčania. Po návrhu navrhovateľky na zmenu petitu zo dňa 24.01.2012 právny
zástupca odporkyne v 1. rade opätovne vzniesol námietku premlčania týkajúcu sa rozšírenia návrhu,

nakoľko si navrhovateľka uplatňuje od všetkých odporcov viac ako pôvodne žalovala. Opatrovníčka
odporcov v 4. až 6. rade pred rozhodnutím vo veci tiež vzniesla námietku premlčania.

V zmysle § 451 Občianskeho zákonníka kto sa na úkor iného bezdôvodne obohatí, musí obohatenie
vydať (ods. 1). Bezdôvodným obohatením je majetkový prospech získaný plnením bez právneho

dôvodu, plnením z neplatného právneho úkonu alebo plnením z právneho dôvodu, ktorý odpadol ako aj
majetkový prospech získaný z nepoctivých zdrojov (ods. 2).

V zmysle § 454 Občianskeho zákonníka bezdôvodne sa obohatil aj ten, za koho sa plnilo, čo podľa
práva mal plniť sám.

V zmysle § 456 Občianskeho zákonníka predmet bezdôvodného obohatenia sa musí vydať tomu, na
úkor koho sa získal ak, toho na úkor koho sa získal nemožno zistiť, musí sa vydať štátu.Podľa § 458 ods. 1 Občianskeho zákonníka musí sa vydať všetko, čo sa nadobudlo bezdôvodným
obohatením. Ak to nie je dobre možné najmä preto, že obohatenie spočívalo vo výkonoch, musí sa
poskytnúť peňažná náhrada.

Plnenie bez právneho dôvodu je jednou zo skutkových podstát bezdôvodného obohatenia, ktorého
dôsledkom je povinnosť vydať všetko, čo bolo plnením pri absencii právneho titulu nadobudnuté.
Prospech z plnenia bez právneho dôvodu vzniká prijatím plnenia, ku ktorému právny dôvod od počiatku
chýbal. Jedná sa teda o prípady, v ktorých právny dôvod k okamžiku plnenia vôbec neexistoval. Plnením

bez právneho dôvodu v zmysle konštantnej súdnej judikatúry (napríklad Cpj 37/78 z 21.12.1978) môžu
byť i investície vynaložené na cudziu vec, ak neexistoval právny dôvod, napríklad zmluvné dojednanie
s vlastníkom, aby niekto iný, než vlastník do veci investoval svoje prostriedky. Vlastníkovi nehnuteľností
v tom prípade vzniká prospech v rozsahu, v ktorom sa nehnuteľnosť prevedenou investíciou oproti
predchádzajúcemu stavu zhodnotila, teda nie priamo v rozsahu vynaložených investícií, a to k okamihu,
kedy k tomuto zhodnoteniu (zlepšeniu kvality či charakteru veci) došlo, teda kedy sa majetkový stav

vlastníka nehnuteľnosti zvýšil o hodnotu zodpovedajúcu zvýšeniu hodnoty veci. Okolnosť, kedy osoba,
ktorá investíciu vykonala nehnuteľnosť vyprace, je z tohto hľadiska bez významu (porovnaj mutatis
mutandisrozsudokNSČR,sp.zn.25Cdo/355/2001,sp.zn.rozsudokNSČR,sp.zn.28Cdo3481/2012).
Prospech z plnenia bez právneho dôvodu vzniká prijatím tohto plnenia a už v tomto okamihu tiež vzniká
príjemcovi tohto plnenia a to bez ohľadu na zavinenie peňažný dlh, ktorý neprechádza na nového

majiteľa nehnuteľnosti. Nárok na náhradu za zhodnotenie nehnuteľnosti teda nemožno uplatňovať
voči tomu, kto neskôr nadobudol nehnuteľnosť, ale voči tomu, kto ju vlastnil v dobe, kedy k tomuto
zhodnoteniu došlo (porovnaj rozsudok NS ČR, sp. zn. 25Cdo/355/2001).

Z tohto hľadiska teda súd prvého stupňa danú vec posúdil správne a v súlade s vyššie uvedenou

judikatúrou, keď dospel k záveru, že na strane odporcov 1 až 7 ako podielových spoluvlastníkov
predmetnej nehnuteľnosti vzniklo bezdôvodné obohatenie v dôsledku zhodnotenia nehnuteľnosti
vykonanými investíciami zo strany navrhovateľky, ktorá ich síce vykonala v dobrej viere ako budúca
kupujúca tejto nehnuteľnosti, zmluva o budúcej kúpnej zmluve však bola absolútne neplatná, a to
od jej počiatku, preto išlo o plnenie bez právneho dôvodu. Tým je daná aj aktívna vecná legitimácia

navrhovateľky domáhať sa vydania bezdôvodného obohatenia od odporcov, a zároveň aj pasívna vecná
legitimácia odporcov 1 až 7 ako podielových spoluvlastníkov, ktorých nehnuteľnosť sa zhodnotila. Nie
je pritom rozhodujúce, či s navrhovateľkou ohľadom zmluvy či užívania nehnuteľnosti komunikovala len
odporkyňa 1 alebo aj iní odporcovia, príp. či dali súhlas na investície do nehnuteľnosti, ich spoločná
vecná legitimácia je daná už len tým, že boli podielovými spoluvlastníkmi predmetnej nehnuteľnosti.

Námietka odporkyne 2, ktorá poukazovala na to, že v danej veci nie je vecne legitimovaná, je preto
nedôvodná.

Súd prvého stupňa však zásadne pochybil v tom, že sa vôbec nevysporiadal s obranou odporcov,
ktorí opakovane (č.l. 106, 178, 200) poukázali na to, že navrhovateľka užívala nehnuteľnosť bezplatne

prakticky 2 roky, pričom bežné nájomné za užívanie nehnuteľnosti by bolo 10.000,- Sk mesačne. Z
obsahu spisu síce vyplýva, že odporcovia v tomto smere nepodali vzájomný návrh, ich argumentáciu
všakbolopotrebnépodľajejobsahuvyhodnotiťvzmysle§98O.s.p.akoobranuprotinávrhu.Súdprvého
stupňa sa však touto obranou vôbec nezaoberal, nevyjadrila sa k nej ani navrhovateľka. Pritom pokiaľ
by súd vykonaným dokazovaním dospel k tomu, že výška primeranej odplaty za užívanie nehnuteľnosti

navrhovateľkouzapredmetnéobdobienepresahujesumuuplatnenúnavrhovateľkoutitulomvykonaných
investícií vo výške 2.543,82 Eur, bolo možné vo veci rozhodnúť bez potreby znaleckého dokazovania.

V tejto súvislosti odvolací súd podporne poukazuje na rozsudok Najvyššieho súdu SR sp. zn. 3
Cdo 52/2005, podľa ktorého o plnenie bez právneho dôvodu v zmysle § 451 ods. 2 Občianskeho

zákonníka ide v prípade užívania nebytových priestorov bez nájomnej či inej zmluvy alebo iného titulu,
oprávňujúceho tieto priestory užívať (analogicky v prípade užívania akejkoľvek nehnuteľnosti - pozn.
odvolacieho súdu). V prípade takéhoto plnenia získava majetkovú hodnotu ten, kto plnenie prijíma bez
právneho dôvodu, bez poskytovania náhrady za vykonávanie jemu patriacich oprávnení a bez toho,
aby sa jeho majetok zmenšil o prostriedky vynaložené v súvislosti s právnym vzťahom zakladajúcim

právo užívať nebytový priestor (či inú nehnuteľnosť). Pre vyriešenie otázky, kto v prípade takéhoto
plnenia získava majetkovú hodnotu (a kto je teda povinný vydať získané bezdôvodné obohatenie), je
rozhodujúce, kto uvedené plnenie prijíma (kto realizuje užívateľské oprávnenia) bez právneho dôvodu,
bez poskytovania náhrady za vykonávanie jemu nepatriacich oprávnení a bez toho, aby sa jeho majetokzmenšil o prostriedky vynaložené v súvislosti s právnym vzťahom zakladajúcim právo užívať nebytový
priestor (či inú nehnuteľnosť). Keďže príjemca takéhoto plnenia nie je - vzhľadom na samu povahu
plnenia - schopný vrátiť ho, je povinný nahradiť bezdôvodné obohatenie vo forme peňažnej náhrady (§

458 ods. 1 Občianskeho zákonníka).

Odporcovia boli v rozhodnom období nesporne podielovými spoluvlastníkmi predmetnej nehnuteľnosti,
ktorú bez právneho dôvodu, nakoľko zmluva o budúcej zmluve bola absolútne neplatná, užívala výlučne
navrhovateľka, v dôsledku čoho odporcovia boli úplne vylúčení z realizácie svojho vlastníckeho práva,

keď nemohli realizovať právo vlastníka predmetnú nehnuteľnosť užívať, požívať jej plody a úžitky (§
123 Občianskeho zákonníka), na strane navrhovateľky tak vzniklo bezdôvodné obohatenie vo výške
primeranej odplaty za užívanie predmetnej nehnuteľnosti, a to na úkor odporcov ako podielových
spoluvlastníkov.

Súd prvého stupňa pochybil aj v otázke posúdenia odporcami vznesenej námietky premlčania, ktorú

posúdil ako čiastočne dôvodnú a z tohto dôvodu žalobný návrh čiastočne zamietol, keď dospel k záveru,
že zo strany navrhovateľky došlo k rozšíreniu návrhu až po uplynutí premlčacej doby.

V tomto ohľade je potrebné dať za pravdu argumentácii navrhovateľky obsiahnutú v jej odvolaní, ktorá
správne poukázala na to, že ohľadom uplatnenej sumy 2.543,82 Eur titulom vykonaných investícií

(zhodnotenia nehnuteľnosti) nikdy nedošlo k rozšíreniu návrhu, došlo len k zmene formy plnenia, keď
pôvodne túto sumu rozdelila medzi jednotlivých odporcov 1 až 7 pomerne k výške spoluvlastníckeho
podielu každého z nich, nakoniec však požadovala zaplatenie rovnakej celkovej sumy ako spoločný
záväzok od všetkých odporcov spoločne a nerozdielne.

Prvostupňový súd správne skonštatoval, že v zmysle § 139 ods. 1 Občianskeho zákonníka, z právnych
úkonov týkajúcich sa spoločnej veci sú oprávnení a povinní všetci spoluvlastníci spoločne a nerozdielne,
a teda navrhovateľka môže požadovať celé plnenie od ktoréhokoľvek spoluvlastníka nehnuteľnosti, a
to v súlade s § 511 ods. 1 Občianskeho zákonníka, z ktorého vyplýva, že ak právnym predpisom alebo
rozhodnutím súdu je ustanovené alebo účastníkmi dohodnuté alebo ak to vyplýva z povahy plnenia, že

viacdlžníkovmátomuistémuveriteľovisplniťdlhspoločneanerozdielne,jeveriteľoprávnenýpožadovať
plnenie od ktoréhokoľvek z nich. Ak dlh splní jeden dlžník, povinnosť ostatných zanikne. V danom
prípade ide o nerozlučné spoločenstvo odporcov, ktoré vyplýva z ich podielového spoluvlastníctva k
nehnuteľnosti, zhodnotenej navrhovateľkou. V zmysle § 91 ods. 2 Občianskeho súdneho poriadku,
keďže ide o nerozlučné spoločenstvo má námietka premlčania vznesená jedným z odporcov účinky i

voči ostatným odporcom. Odporkyňa v 1. rade a opatrovníčka odporcov v 4. až 6. rade vzniesli opätovne
námietku premlčania, po doručení návrhu na zmenu petitu a pripustení zmeny petitu a preto sa súd
opätovne zaoberal otázkou premlčania.

Vzhľadom na to, že v danom prípade z právneho predpisu (analogicky) vyplýva určitý spôsob vyrovnania

vzťahu medzi účastníkmi (§ 212 ods. 2 písm. d) O.s.p.), nebol odvolací súd viazaný tým, že odvolanie
podalilenniektoríodporcovia,pričomsprávnosťrozhodnutiavovecisamejzostranyodporcovnamietala
len odporkyňa 2. Vzhľadom na to sa aj odkladný účinok odvolania podaného odporcami (domáhajúcou
sapreskúmanialenurčitýchčastí)vzťahovalnacelývýrokvoveci;pretožiadnazjehočastínenadobudla
oddelene právoplatnosť (§ 206 ods. 1 O.s.p.). Žaloba je inštitút občianskeho procesného práva s úzkym

vzťahom k hmotnému právu. Je podaním, ktorým sa začína konanie pred súdom. Musí obsahovať
náležitosti podania (§ 42 O.s.p.) a tiež osobitné náležitosti návrhu na začatie konania (§ 79 ods. 1 O.s.p.).
Okrem iného má obsahovať aj opísanie rozhodujúcich skutočností (vymedzenie predmetu konania po
skutkovej stránke tak, aby bolo jasné, na akom podklade má súd rozhodnúť) a vymedzenie, čoho sa
žalobca domáha (aké práva má súd priznať, aké povinnosti má uložiť, aký právny vzťah má deklarovať).

Údaj o tom, čoho sa žalobca domáha (petit žaloby) musí byť presný, určitý a zrozumiteľný. Podstatné
je, aby súd v konaní vedel, o čom má konať, lebo nesmie (s výnimkou prípadov uvedených v § 153 ods.
2 OSP) účastníkom priznať iné práva a uložiť im iné povinnosti, než boli navrhované.

V súlade s dispozičnou zásadou občianskeho súdneho konania disponuje žalobca tak samotným

konaním (je na ňom, či žalobu vôbec podá, prípadne, či ju nevezme späť), ako aj predmetom konania
(žalobou vymedzuje, o čom má súd rozhodnúť). Súd je žalobou viazaný a nemôže prisúdiť viac alebo
niečo iné, než bolo žalobcom navrhované. Výnimky z tejto zásady sú uvedené v § 153 ods. 2 O.s.p., v
zmysle ktorého môže súd prekročiť návrhy účastníkov a prisúdiť viac, než čoho sa domáhajú, iba vtedy,ak sa konanie mohlo začať aj bez návrhu alebo ak z právneho predpisu vyplýva určitý spôsob vyrovnania
vzťahu medzi účastníkmi.

Ak je žalobou uplatnený nárok z právneho vzťahu, pre ktorý právny predpis prikazuje určitý spôsob
vyrovnania vzťahu účastníkov, je osobitne významné samotné pravdivé opísanie rozhodujúcich
skutkových okolností tak, aby súd mohol zistiť, či ide o právny vzťah, pre ktorý je kogentne ustanovený
určitý spôsob vyrovnania účastníkov. Zákonná požiadavka, aby účastník presne, určito a zrozumiteľne
vymedzil, čoho sa domáha, je v tomto prípade modifikovaná tým, že spôsob vyporiadania vzťahu

účastníkov vyplýva z kogentných ustanovení zákona (v dôsledku toho sa vždy musí realizovať
spôsob vyporiadania vyplývajúci zo zákona, a to bez ohľadu na to, aký alebo ako formulovaný bol
spôsob vyporiadania navrhovaný žalobcom). Súd teda v týchto prípadoch nerozhoduje o právach a
povinnostiach účastníkov podľa toho, čoho sa žalobca domáhal (v súlade alebo v rozpore s právnym
predpisom upravujúcim ten-ktorý právny vzťah), ale podľa spôsobu vyporiadania vzťahu predpísaného
pre tento vzťah právnym predpisom.

Vo veciach, v ktorých z právneho predpisu vyplýva určitý spôsob vyrovnania vzťahu medzi účastníkmi,
je opodstatnenosť výnimky z dispozície s predmetom konania daná takými ustanoveniami hmotného
práva, ktoré pre vyporiadanie niektorých nárokov určujú kogentné pravidlá, a ktoré by bez týchto
výnimiek nemohli byť pri rozhodovaní súdu rešpektované. Zákonnú formuláciu "súd môže prekročiť

návrhy účastníkov" (§ 153 ods. 2 O.s.p.) treba chápať tak, že ak sú splnené podmienky aplikácie
tohto ustanovenia, je súd vždy povinný rozhodnúť v súlade so spôsobom vyrovnania vzťahu medzi
účastníkmi vyplývajúcim z právneho predpisu, a teda nemá možnosť voľby medzi spôsobom vyrovnania
predpísaným zákonom a iným spôsobom vyrovnania navrhovaným účastníkom (porovnaj rozsudok NS
SR, sp. zn. 3 Cdo 226/2005).

Z vyššie uvedeného teda vyplýva, že v danom prípade z ustanovenia § 139 ods. 1 v spojení s § 511 ods.
1 Občianskeho zákonníka jednoznačne vyplýva, že z právnych úkonov týkajúcich sa spoločnej veci,
v danom prípade zo záväzku vydať bezdôvodné obohatenie týkajúce sa spoločnej nehnuteľnosti, sú
odporcovia ako podieloví spoluvlastníci zaviazaní spoločne a nerozdielne, a teda z právneho predpisu

expressis verbis vyplýva určitý spôsob vyrovnania vzťahu medzi týmito účastníkmi. V tomto smere
preto súd nie je viazaný návrhom navrhovateľky, bez ohľadu na to, či požadovala zaplatenie sumy
2.543,82 Eur od každého z odporcov pomerne k výške spoluvlastníckeho podielu každého z nich, bolo
potrebné zaviazať ich na zaplatenie žalovanej sumy spoločne a nerozdielne. Pokiaľ aj navrhovateľka
nakoniec takto formulovala svoj žalobný petit, v žiadnom prípade nešlo o rozšírenie návrhu, ale len o

zmenu formy plnenia, ktorou súd aj tak nie je viazaný. Súd je v tomto prípade viazaný len celkovou
výškou požadovaného plnenia, táto nebola rozširovaná, návrhom podaným na súd prvého stupňa bola
uplatnená v rozsahu zaplatenia sumy 2.543,82 Eur (resp. bola uplatnená vo väčšom rozsahu, následne
však došlo k čiastočnému späťvzatiu návrhu a čiastočnému zastaveniu konania), teda bola uplatnená
riadne a včas pred uplynutím premlčacej doby v zmysle § 107 ods. 1 Občianskeho zákonníka, keď

subjektívna 2-ročná premlčacia doba začala plynúť okamihom ukončenia rekonštrukcie k 01.08.2003
a návrh bol podaný na súd dňa 27.08.2004. Námietka premlčania vznesená odporcami preto nie je
dôvodná.

S poukazom na vyššie uvedené potom prvostupňový súd vec nesprávne právne posúdil, keďže na vec

opomenul aplikovať ust. § 98 O.s.p., ktoré sa na danú vec vzťahuje a je pre právne posúdenie veci
podstatné a tiež nesprávne aplikoval ustanovenia § 139 ods. 1, § 511 ods. 1 Obč. zákonníka v
spojitosti s posúdením otázky premlčania podľa § 107 ods. 2 Obč. zákonníka.

Z ustanovenia čl. 48 ods. 2 Ústavy Slovenskej republiky vyplýva, že každý má právo, aby sa jeho vec

verejne prerokovala bez zbytočných prieťahov, v jeho prítomnosti a aby sa mohol vyjadriť ku všetkým
vykonávaným dôkazom.

Podľa § 1 O.s.p., občiansky súdny poriadok upravuje postup súdu a účastníkov v občianskom súdnom
konaní tak, aby bola zabezpečená spravodlivá ochrana práv a oprávnených záujmov účastníkov, ako aj

výchova na zachovanie zákonov, na čestné plnenie povinností a na úctu k právam iných osôb.

Zmyslom práva na súdnu ochranu je umožniť každému reálny prístup k súdu a tomu zodpovedajúca
povinnosť súdu o veci konať. Ak osoba splní predpoklady ustanovené zákonom, súd jej musí umožniťstať sa účastníkom konania so všetkými procesnými oprávneniami, ale aj povinnosťami, ktoré z tohto
postavenia vyplývajú (viď nálezy Ústavného súdu Slovenskej republiky II.ÚS 14/2001 a II.ÚS 132/2002).

Právo na súdnu ochranu, okrem Ústavy Slovenskej republiky (čl. 46 ods. 1), Listiny základných práv a
slobôd(čl.36ods.1)aDohovoruoochraneľudskýchprávazákladnýchslobôd(čl.6ods.1)zabezpečujú
a vykonávajú aj jednotlivé ustanovenia Občianskeho súdneho poriadku (napr. § 41 O.s.p., § 123 O.s.p., §
115O.s.p.apod.).Obsahomprávanasúdnuochranuvrámcispravodlivéhoprocesujeiprávoúčastníka,
aby sa jeho vec, ak to zákon pripúšťa, prejednala v dvojinštančnom konaní.

Ak by odvolací súd svoje rozhodnutie nepredvídateľne založil na iných právnych záveroch než súd
prvého stupňa, porušil by právo účastníkov na spravodlivý proces a v skutočnosti by im odňal právo
namietať správnosť právneho názoru súdu na inštančne vyššom súde. K novým právnym záverom
odvolacieho súdu by sa účastníci nemali možnosť vyjadriť, prípadne predložiť nové dôkazy, ktoré
z hľadiska doterajších záverov súdu prvého stupňa, sa nejavili významné. Ak odvolací súd dospel

k iným právnym záverom pri posúdení zisteného skutkového stavu súdom prvého stupňa, musí
rozhodnutie prvostupňového súdu zrušiť a vec mu vrátiť na ďalšie konanie. K požiadavke dôsledného
rešpektovania ústavného princípu dvojinštančnosti občianskeho súdneho konania tak odvolací súd
mohol učiniť zadosť iba kasačným rozhodnutím. Inak by odvolací súd znemožnil účastníkom realizáciu
ich procesných práv, lebo by im odoprel možnosť prieskumu nových, z pohľadu záverov súdu prvého

stupňa dosiaľ bezvýznamných, avšak z hľadiska posúdenia odvolacím súdom rozhodujúcich záverov,
čím by účastníkom odňal možnosť konať pred súdom (mutatis mutandis porovnaj rozhodnutie NS SR,
sp. zn. 2 Cdo 276/2007).

V zmysle ust. § 157 ods. 2 O.s.p., v odôvodnení rozsudku, a v spojení s ust. § 167 ods. 2 O.s.p. i

uznesenia (použitých s odkazom na § 251 ods. 4 O.s.p.), súd uvedie, čoho sa navrhovateľ (žalobca)
domáhal a z akých dôvodov, ako sa vo veci vyjadril odporca (žalovaný), prípadne iný účastník konania,
stručne, jasne a výstižne vysvetlí ktoré skutočnosti považuje za preukázané a ktoré nie, z ktorých
dôkazov vychádzal a akými úvahami sa pri hodnotení dôkazov riadil, prečo nevykonal ďalšie navrhnuté
dôkazy a ako vec právne posúdil. Súd dbá na to, aby odôvodnenie rozsudku bolo presvedčivé.

Z ust. § 157 ods. 2 O.s.p. vyplýva, že odôvodnenie rozhodnutia má obsahovať výklad opodstatnenosti,
pravdivosti, zákonnosti a spravodlivosti samotného výroku rozsudku. Súd sa v odôvodnení svojho
rozhodnutiamusívysporiadaťsovšetkýmirozhodujúcimiskutočnosťamiajehomyšlienkovýpostupmusí
byť v odôvodnení dostatočne vysvetlený nielen poukazom na všetky skutočnosti zistené vykonaným

dokazovaním, ale tiež s poukazom na právne závery, ktoré prijal. Účelom odôvodnenia rozhodnutia
predovšetkým je preukázať správnosť rozhodnutia a jeho odôvodnenie súčasne musí byť i prostriedkom
kontroly správnosti postupu súdu pri vydávaní rozhodnutia, t.j. musí byť preskúmateľné.

Spravodlivým prejednaním veci je súdne konanie, ktoré rešpektuje všetky procesné zásady a princípy,

ktoré tvoria súčasť štruktúry základných ľudských práv a slobôd. Podľa Nálezu Ústavného súdu SR I. ÚS
26/94 obsah práva na súdnu ochranu uvedený v čl. 46 ods. 1 Ústavy nespočíva len v tom, že osobám
nemožno brániť v uplatnení práva na súdnu ochranu alebo ich diskriminovať pri jeho uplatňovaní.
Jeho obsahom je i zákonom upravené relevantné konanie súdov. Každé konanie súdu, ktoré je v
rozpore so zákonom je potom porušením Ústavou zaručeného práva na súdnu ochranu. Pod odňatím

možnostikonaťpredsúdomtrebapotomrozumieťzávadnýprocesnýpostupsúdu,ktorýmsaúčastníkovi
znemožní realizácia jeho procesných práv priznaných mu v občianskom súdnom konaní za účelom
ochrany jeho práv a právom chránených záujmov.

Súčasťou obsahu základného práva na spravodlivé konanie podľa čl. 46 ods. 1 Ústavy a čl. 36

ods. 1 Listiny je potom aj právo účastníka na také odôvodnenie súdneho rozhodnutia, ktoré jasne a
zrozumiteľne dáva odpovede na všetky právne a skutkovo relevantné otázky súvisiace s predmetom
súdnej ochrany. Vyjadruje to aj znenie vyššie citovaného ust. § 157 ods. 2 Občianskeho súdneho
poriadku.

Odvolací súd v tejto súvislosti poukazuje aj na uznesenie Najvyššieho súdu SR, sp. zn. 7 Cdo 148/2011,
ktorý konštatuje, že podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru každý má právo na to, aby jeho záležitosť bola
spravodlivo, verejne a v primeranej lehote prejednaná nezávislým a nestranným súdom zriadeným
zákonom. Obsah práva na spravodlivý súdny proces nespočíva len v tom, že osobám nemožno brániťv uplatnení práva alebo ich diskriminovať pri jeho uplatňovaní, obsahom tohto práva je i relevantné
konanie súdov a iných orgánov Slovenskej republiky. Ak je toto konanie v rozpore s procesnými
zásadami, porušuje ústavnoprávne princípy (II. ÚS 85/06). Právo na spravodlivý proces je naplnené

tým, že všeobecné súdy zistia skutkový stav a po výklade a použití relevantných právnym noriem
rozhodnú tak, že ich skutkové a právne závery nie sú svojvoľné, neudržateľné a nie sú prijaté v
zrejmom omyle konajúcich súdov, ktorý by poprel zmysel a podstatu práva na spravodlivý proces.
ÚstavnýsúdSlovenskejrepublikyvosvojejjudikatúreopakovanezdôraznil,ženezávislosťrozhodovania
všeobecných súdov sa má uskutočňovať v ústavnom a zákonnom procesnoprávnom a hmotnoprávnom

rámci. Procesnoprávny rámec predstavujú predovšetkým princípy riadneho a spravodlivého procesu,
ako vyplývajú z čl. 46 a nasl. ústavy a čl. 6 ods. 1 dohovoru. Jedným z týchto princípov predstavujúcich
súčasťprávanaspravodlivýproces(čl.46ods.1ústavy,čl.6ods.1dohovoru)avylučujúcichľubovôľupri
rozhodovaní je aj povinnosť súdu presvedčivo a správne vyhodnotiť dôkazy a svoje rozhodnutia náležite
odôvodniť (§ 132 a §157 ods. 1 O.s.p., m. m. I. ÚS 243/07), pritom starostlivo prihliadať na všetko, čo
vyšlo počas konania najavo, vrátane toho, čo uviedli účastníci. Z odôvodnenia súdneho rozhodnutia (§

157 ods. 2 O.s.p.) musí vyplývať vzťah medzi skutkovými zisteniami a úvahami pri hodnotení dôkazov
na jednej strane a právnymi závermi na strane druhej. Všeobecný súd by mal vo svojej argumentácii
obsiahnutej v odôvodnení svojho rozhodnutia dbať tiež na jeho celkovú presvedčivosť, teda, inými
slovami, na to, aby premisy zvolené v rozhodnutí, rovnako ako závery, ku ktorým na základe týchto
premís dospel, boli pre širšiu právnickú (ale aj laickú) verejnosť prijateľné, racionálne, ale v neposlednom

radeajspravodlivéapresvedčivé.Všeobecnýsúdpritommusísúčasnevychádzaťzmateriálnejochrany
zákonnosti tak, aby bola zabezpečená spravodlivá ochrana práv a oprávnených záujmov účastníkov (§
1 O.s.p.; obdobne napr. IV. ÚS 1/02, II. ÚS 174/04, III. ÚS 117/07, III. ÚS 332/09). Z práva na spravodlivé
súdne konanie vyplýva aj povinnosť všeobecného súdu zaoberať sa účinne námietkami, argumentmi
a dôkaznými návrhmi strán (avšak) s výhradou, že majú význam pre rozhodnutie (I. ÚS 46/05, II. ÚS

76/07). Za arbitrárny, resp. nie dostatočne zdôvodnený treba považovať rozsudok všeobecného súdu aj
vtedy, keď popri jednoznačnom právnom závere dospeje bez akéhokoľvek vysvetlenia či zdôvodnenia
aj k protichodnému právnemu záveru. Rovnako treba kvalifikovať aj situáciu, keď všeobecný súd svoj
právny záver nezdôvodní zo všetkých zákonných hľadísk, ktoré v danej veci prichádzajú do úvahy (nález
Ústavného súdu Slovenskej republiky, sp. zn. I. ÚS 154/05 z 28. februára 2006).

Porovnajúc odôvodnenie preskúmavaného rozhodnutia prvostupňového súdu s vyššie uvedenými
kritériami, je zrejmé, že prvostupňový súd sa nimi dôsledne neriadil, keď svoje rozhodnutie s poukazom
na vyššie uvedené, zo všetkých relevantných hľadísk dostatočným spôsobom právne ani vecne
neodôvodnil. Súd sa v odôvodnení svojho rozhodnutia žiadnym spôsobom nevysporiadal s obranou a

argumentáciou odporcov, čo spôsobuje nepresvedčivosť odôvodnenia.

V dôsledku vyššie uvedeného, odvolací súd napadnutý rozsudok súdu prvého stupňa v celom rozsahu s
použitím ust. § 221 ods. 1 písm. f) O.s.p., keďže takýmto postupom súdu sa odňala účastníkom možnosť
konať pred súdom, ako aj s použitím ust. § 221 ods. 1 písm. h) O.s.p., keď prvostupňový súd vec

nesprávne právne posúdil tým, že na vec neaplikoval všetky náležité ustanovenia právneho predpisu
a nadväzne v naznačenom smere i nedostatočne zistil skutkový stav, zrušil a podľa ods. 2 citovaného
ustanovenia vec vrátil súdu prvého stupňa na ďalšie konanie.

Povinnosťou prvostupňového súdu v ďalšom konaní bude, zodpovedať všetky relevantné právne

otázky, na ktoré bolo poukázané vyššie, v prvom rade vysporiadať sa s obranou odporcov, v prípade
potreby doplniť dokazovanie, jeho výsledky riadne vyhodnotiť, vysporiadať sa so všetkými relevantnými
argumentmi účastníkov konania a vo veci opätovne rozhodnúť, pričom rozhodnutie je potrebné náležite
v súlade s ust. § 157 ods. 2 O.s.p. odôvodniť.
V novom rozhodnutí rozhodne prvostupňový súd aj o trovách konania, vrátane trov tohto odvolacieho

konania (§ 224 ods. 3 O.s.p.). Pri rozhodovaní o trovách konania je však potrené rozhodnúť o trovách
konania ako celku, nie samostatne vo vzťahu k jednotlivým nárokom, keď je potrebné posúdiť najprv
samostatne vo vzťahu ku každému nároku úspech či neúspech účastníkov a potom posúdiť celkový
úspech či neúspech účastníkov v celom konaní. Nie je správne také rozhodnutie o trovách konania, v
ktorom v určitej časti súd prizná právo na náhradu trov konania napr. účastníkom na strane navrhovateľa

a v určitej časti prizná právo na náhradu trov konania napr. účastníkom na strane odporcu. Pri uplatnení
viacerých samostatných nárokov sa musí ich samostatnosť prejaviť aj pri rozhodovaní o trovách konania
(pozri R 28/1970, tiež rozhodnutie NS SR, sp. zn. 7 Cdo 39/2011). To znamená, že aj otázku úspechu a
neúspechu v konaní toho ktorého účastníka treba hodnotiť vo vzťahu ku každému uplatnenému nárokusamostatne. Pri číselnom vyjadrení náhrady trov konania (t.j. peňažnou sumou) bude treba celkový
náklad týkajúci sa celého nároku, ktorý tomu ktorému účastníkovi vznikol, rozdeliť v pomere k výške
uplatňovaných dielčich nárokov a v rámci týchto dielčich nárokov posúdiť mieru úspechu a podľa nej

priznať náhradu úspešnému účastníkovi.

Senát krajského súdu toto rozhodnutie prijal pomerom hlasov 3:0.

Poučenie:

Proti tomuto uzneseniu nie je možné podať odvolanie.