Rozsudok ,
Potvrdzujúce Rozhodnutie bolo vynesené dňa štvrtok 11. september 2014

Súd: Krajský súd Nitra
Spisová značka: 8Co/94/2014

Identifikačné číslo súdneho spisu: 4312217724
Dátum vydania rozhodnutia: 11. 09. 2014
Meno a priezvisko sudcu, VSÚ: JUDr. Vladimír Novotný

ECLI: ECLI:SK:KSNR:2014:4312217724.2

ROZSUDOK V MENE

SLOVENSKEJ REPUBLIKY

Krajský súd v Nitre v senáte zloženom z predsedu senátu JUDr. Vladimíra Novotného a sudcov JUDr.

Adriany Kálmánovej, PhD. a JUDr. Jarmily Pogranovej, v právnej veci navrhovateľa: POHOTOVOSŤ,
s.r.o., so sídlom v Bratislave, Pribinova ul. č. 25, IČO: 35 807 598, zastúpený: Fridrich Paľko, s.r.o.
so sídlom Bratislava, Grösslingova 4, IČO: 36 864 421, zastúpená advokátom a konateľom Doc.
JUDr. Branislavom Fridrichom, PhD., proti odporkyni: Slovenská republika, zastúpená Ministerstvom
spravodlivosti Slovenskej republiky, so sídlom Bratislava, Župné námestie 13, o zaplatenie majetkovej
škody a nemajetkovej ujmy, o odvolaní navrhovateľa proti rozsudku Okresného súdu Nitra č. k.
14C/86/2013-46 zo dňa 10. decembra 2013, takto jednohlasne

r o z h o d o l :

Odvolací súd napadnutý rozsudok súdu prvého stupňa p o t v r d z u j e .

Odporkyni n e p r i z n á v a náhradu trov odvolacieho konania.

o d ô v o d n e n i e :

Navrhovateľ (žalobca) sa návrhom (žalobou) zo dňa 28.09.2012 domáhal, aby súd vydal rozhodnutie,
ktorým by bola odporkyňa (žalovaná) zaviazaná zaplatiť mu z titulu majetkovej škody sumu 125,- Eur a
z titulu nemajetkovej ujmy sumu 440,- Eur a náhradu trov konania do 3 dní od právoplatnosti rozsudku.
Svoj návrh právne odôvodnil s poukazom na ustanovenie § 44 ods. 2 Exekučného poriadku (zákon č.
233/1995 Z. z. - v znení do 31.05.2010, do 31.05.2011, po 01.06.2011) a zákon č. 514/2003 Z. z. o

zodpovednosti za škodu spôsobenú pri výkone verejnej moci a o zmene niektorých zákonov a skutkovo
návrh odôvodnil tým, že exekučný súd - Okresný súd Levice v exekučnom konaní vedenom na základe
jeho návrhu na vykonanie exekúcie proti povinnému -C. J., registrovaný u súdneho exekútora pod sp.
zn. EX 8905/2008 rozhodol o žiadosti o udelenie poverenia na vykonanie exekúcie až dňa 10.02.2009,
po uplynutí zákonom stanovenej doby (s omeškaním viac ako 8 mesiacov) a to rozhodnutím o udelení
poverenia na vykonanie exekúcie.
Opísaný postup exekučného súdu hodnotí ako nesprávny a v rozpore so zákonom, konkrétne s

ustanovením § 44 ods. 2 Exekučného poriadku. V predmetnom prípade neexistuje okolnosť, ktorá
by umožňovala exekučnému súdu postupovať nesústredene a so zbytočnými prieťahmi tak, že k
vydaniu rozhodnutia o žiadosti o udelenie poverenia na vykonanie exekúcie pristúpil až po veľmi
dlhej dobe. Nečinnosť okresného súdu nie je ničím ospravedlniteľná, pretože počas špecifikovaného
obdobia nevykonával vo veci také úkony, ktoré mali smerovať k odstráneniu právnej neistoty, v
ktorej sa navrhovateľ v predmetnej veci počas súdneho konania nachádzal. Z dôvodu nesprávneho
úradného postupu exekučného súdu vznikla navrhovateľovi majetková škoda v celkovej výške 125,-

Eur, predstavujúca náhradu účelne vynaložených nákladov spojených s jeho činnosťou uskutočňovanou
vo veci správy a vymáhania pohľadávky v období, ktoré zbytočne uplynulo medzi doručením žiadosti
o udelenie poverenia na vykonanie exekúcie a rozhodnutím o nej. Vynaložil v tomto období náklady
na správu pohľadávky prostredníctvom pracovných výkonov zamestnanca pomocou informačnéhosystému v sume 70,- Eur, na udržiavanie a správu informačného systému sumu 40,- Eur, v sume 15,-
Eur na administratívne spracovanie textov urgencií, publikačné výdaje spojené s vyhotovením urgencií,
na poštovné a telekomunikačné výdaje spojené s urgovaním a kontrolou stavu exekučného konania na

súde. Výška tejto škody je stanovená na základe paušalizácie reálnych vecných nákladov a to z dôvodu,
že presnú škodu by bolo možné vyčísliť len s nepomernými ťažkosťami. Ďalej si uplatnil primeranú
náhradu nemajetkovej ujmy v peniazoch, ktorej výpočet uskutočnil alikvótnym pomerom 55,- Eur za
každý mesiac omeškania v činnosti exekučného súdu /na základe aplikácie doktríny ústavného súdu
pokiaľ ide o zbytočné prieťahy 660,- Eur za rok : 12 mesiacov v roku = 55,- Eur/. Mal za to, že samotné

konštatovanie porušenia jeho práva na súdnu ochranu nie je dostatočným zadosťučinením, vzhľadom
na ujmu mu spôsobenú nesprávnym úradným postupom, ktorá je dôsledkom nesústrednej činnosti
takej intenzity, ktorá mala za následok zbytočné prieťahy v konaní spojené so zásahom do výkonu
jeho majetkových práv. Nesprávnym úradným postupom boli reálne ohrozené legitímne očakávania
navrhovateľa, že správnym postupom súdu dôjde k vymoženiu jeho pohľadávky a taktiež došlo k
vyvolaniu nasledovných rizík : -neskorým ukončením procedúry exekučným súdom k zániku povinného,

-k zmareniu účelu konania pre stratu kontaktu s povinným, -k insolvencii povinného.
Ďalším dôvodom na priznanie nemajetkovej ujmy je, že neexistencia akéhokoľvek účinného
vnútroštátneho prostriedku nápravy spôsobilého reštituovať vzniknutú situáciu, vyvolala u navrhovateľa,
resp. u členov riadiacich orgánov spoločnosti, ako aj u jej majiteľov pocity frustrácie, úzkosti,
nespravodlivosti, neistoty, nedôvery v právo a rovnosť v spoločnosti, zánik ďalších plánovaných

podnikateľských aktivít navrhovateľa, ako aj zánik už vytvorených podnikateľských plánov. Vyvolaná
strata zisku z realizovaného obchodu spôsobila hospodársku stratu na strane navrhovateľa, ale aj
na strane jeho majiteľov. Nezákonným zásahom vyvolaná situácia ovplyvnila ďalšie podnikateľské
postupy navrhovateľa a spôsobila neistotu v plánovaní ďalších rozhodnutí, ktoré mohol prijať. Je
nutné deklarovať porušenie jeho práva na rozhodnutie o žiadosti o vydanie poverenia na vykonanie

exekúcie v zákonom stanovenej dobe v spojení s porušením jeho práva na prerokovanie veci bez
zbytočných prieťahov a práva na prejednanie veci v primeranom čase, na súdnu ochranu a práva
na spravodlivý súdny proces, deklarovať porušenie princípov právneho štátu nesprávnym úradným
postupom exekučného súdu, konkrétne princípu legality a princípu ochrany legitímnych očakávaní,
princípu ochrany dôvery v právo a princípu právnej istoty a nahradiť mu požadovanú nemajetkovú ujmu a

majetkovúškodu,ktorámubolaspôsobenávpriamejpríčinnejsúvislostisporušenímoznačenýchpráva
princípov právneho štátu. Uviedol, že si uplatňuje nemajetkovú ujmu za vnútorné zásahy do spoločnosti,
ovplyvňovanie podnikateľského plánovania a rozhodovania, porušenie jeho práv, stratu legitímnych
očakávaní, že nastane v zákonnom čase stav predpokladaný zákonom, stratu dôvery v právo a v
spravodlivé riešenie veci a vyvolanie rizík ohrozujúcich konečné vymoženie pohľadávky. Medzitýmnym

rozsudkomžiadalurčiťodporkyňuzodpovednouzaškodu,ktorávzniklanesprávnymúradnýmpostupom
súdu, nerozhodnutím o žiadosti o vydanie poverenia na vykonanie exekúcie v exekučnom konaní v
zákonom stanovenej lehote.

Odporkyňa navrhla návrh ako nedôvodný zamietnuť.

Napadnutým rozsudkom Okresný súd v Nitre ako súd prvého stupňa po prejednaní veci na pojednávaní
návrh navrhovateľa zamietol a o trovách účastníkov rozhodol tak, že odporkyni náhradu trov konania
nepriznal. Svoje rozhodnutie odôvodnil s poukazom na vykonané dokazovanie, najmä obsahom spisu
Okresného súdu Levice sp. zn. 12Er/979/2008 a citované ustanovenia zákona č. 514/2003 Z. z. o

zodpovednosti za škodu spôsobenú pri výkone verejnej moci § 4 ods. 1 písm. a/ bod 1, § 9 ods. 1 a 2 v
znení platnom v čase začatia konania, § 15 ods. 1, § 16 ods. 1, § 17 ods. 1, 2, 3, § 19 ods.1, 3 a citované
ustanovenia Exekučného poriadku /zákon č. 233/1995 Z. z./ § 41 ods. 1, § 41 ods. 2 v znení platnom
od 01.06.2011, § 44 ods. 1 a 2 v znení platnom v čase do 31.05.2010 a dospel k záveru, že návrh
navrhovateľa nebol dôvodne podaný. V konaní úspešnej odporkyni náhradu trov konania nepriznal s

poukazom na ustanovenie § 142 ods. 1, § 151 ods. 2 Občianskeho súdneho poriadku /ďalej len OSP
Zák. č. 99/1963Zb./ z dôvodu, že si trovy konania neuplatnil a ani mu žiadne trovy konania nevznikli.
Svoje rozhodnutie odôvodnil tým, že mal za preukázané z pripojeného exekučného spisu Okresného
súdu Levice sp. zn. 12Er/979/2008, že návrh na začatie exekúcie bol podaný dňa 20.09.2008, žiadosť
o udelenie poverenia na vykonanie exekúcie bola podaná na súde dňa 03.11.2008. Exekučný súd dňa

10.02.2009 udelil exekútorovi poverenie na vykonanie exekúcie. Exekučným titulom bol rozhodcovský
rozsudok.
Súd prvého stupňa dospel k záveru, že návrh navrhovateľa spĺňal náležitosti podľa § 43 ods.
1 OSP, nebol predčasne podaný dôvodiac tým, že mal za preukázané, že navrhovateľ podal žiadosťo predbežné prerokovanie nároku na náhradu škody u odporkyne dňa 23.04.2012, návrh na súd
podal pred uplynutím 6 mesačnej lehoty od podania tejto žiadosti dňa 28.09.2012, pričom ku dňu
rozhodnutia súdu prvého stupňa 6-mesačná zákonná lehota uplynula a odporkyňa návrhu nevyhovela

v rámci predbežného prerokovania nároku na náhradu škody. Uplatnený právny nárok nebol premlčaný
s poukazom na skutočnosť, že exekúcia začala v roku 2008, navrhovateľ sa domáhal u odporkyni
predbežného prerokovania nároku v roku 2012 a poverenie bolo vydané v roku 10.02.2009.
Súd prvého stupňa v danej právnej veci dospel k záveru, že nie je oprávnený skúmať, či v danej veci
bolo alebo nebolo porušené právo na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov garantované čl. 48

ods. 2 Ústavy Slovenskej republiky. Žiadne konanie, v ktorom možno konštatovať prieťahy v konaní sa
neviedlo.
Súd prvého stupňa zisťoval, či došlo k nedodržaniu zákonnej lehoty, z akého dôvodu, či je daný dôvod na
náhradu škody a či nejaká škoda vznikla. Uviedol, že navrhovateľ si v konaní uplatňoval náhradu škody
podľa § 9 Zák. č. 514/2003 Z.z. dôvodiac tým, že exekučný súd svojím postupom porušil povinnosti
orgánu verejnej moci urobiť úkon alebo vydať rozhodnutie v zákonom stanovenej dobe. Súd mal za to, že

exekučné konanie bolo vedené v čase účinnosti Exekučného poriadku, podľa ktorého v zmysle výkladu
§ 44 ods. 2 EP v čase podania žiadosti o udelenie poverenia lehota 15 dní v prípade rozhodcovského
rozsudku ako exekučného titulu neexistovala. Poukázal na to, že v danej veci bol exekučným titulom
rozhodcovský rozsudok, preto exekučný súd v prípade, že bol predmetom rozhodcovského konania spor
zospotrebiteľskéhovzťahu,boloprávnenýapovinnýexoffoskúmaťexistenciu aplatnosťrozhodcovskej

zmluvy a v prípade zisteného nedostatku v tomto smere konštatovať rozpor rozhodcovského rozsudku
so zákonom, znamenajúci neúčinnosť a nezáväznosť tohto exekučného titulu. Za situácie, že súd udelil
poverenie na vykonanie exekúcie po 3 mesiacoch, nemohol vzniknúť a nevznikol navrhovateľovi stav
právnej neistoty. Navrhovateľ nepreukázal svoje zavádzajúce tvrdenie v tom, že súd udelil poverenie
až po 8 mesiacoch.

Ďalej dôvodil tým, že jednak v konaní nebolo preukázané, že došlo zo strany odporkyne k nesprávnemu
úradnému postupu, že navrhovateľ v konaní nepredložil žiadne dôkazy o existencii majetkovej škody,
teda nepreukázal existenciu škody spočívajúcu v zmenšení jeho majetku alebo v ušlom zisku.
Navrhovateľom uvádzaná nešpecifikovaná škoda nebola v konaní preukázaná a nepredstavuje na
strane navrhovateľa škodu vzniknutú v dôsledku neprávneho úradného postupu exekučného súdu. V

konaní nebola preukázaná ani príčinná súvislosť medzi nesprávnym úradným postupom a vznikom
škody. Vzhľadom k tomu sa ďalej nezaoberal uplatnenou škodou. Mal za to, že na strane navrhovateľa
nedošlo k vzniku nemajetkovej ujmy, keďže zo strany odporkyne nedošlo k nesprávnemu úradnému
postupu.

Proti tomuto rozsudku podal v zákonnej lehote odvolanie navrhovateľ. Domáhal sa jeho zrušenia a
vrátenia veci súdu prvého stupňa na opätovné prejednanie. V dôvodoch svojho odvolania súdu prvého
stupňa vyčítal to, že prostredníctvom ustanovenia § 9 ods. 2 zák. č. 514/2003 Z. z. v znení zákona
č. 412/2012 Z. z. de iure a de facto aplikoval princíp priamej retroaktivity, čo je neprípustné, že platné
právo nepozná zánik právneho nároku nedôveryhodnosťou údajov, že v čase podávania návrhu nemal

k dispozícii súdny spis exekučného súdu a tak mohol niektoré skutočnosti len usudzovať, čo však nič
nemení na fakte, že zo strany štátneho orgánu došlo k nesprávnemu úradnému postupu nevydaním
rozhodnutia v zákonom ustanovenej lehote, že súd vôbec nevysvetlil svoj názor o tom, že účastníkom
nevznikol stav právnej neistoty, že súdu neprísluší polemizovať o vhodnosti limitácie dĺžky konaní
zákonnými lehotami a má aplikovať platné právo a že nesúhlasí s tým.

Odporkyňa sa k podanému odvolaniu navrhovateľa nevyjadrila.

Krajský súd v Nitre ako súd odvolací (§ 10 ods. 1 OSP) prejednal vec bez nariadenia odvolacieho
pojednávania s verejným vyhlásením rozhodnutia (§ 214 ods. 2 a § 156 ods. 1 a 3 OSP) viazaný

rozsahom a dôvodmi podaného odvolania navrhovateľa (§ 212 ods. 1, prihliadajúc i na prípadné vady
konania pred súdom prvého stupňa majúce za následok nesprávne rozhodnutie vo veci - § 212 ods. 3)
a dospel k záveru, že napadnutý rozsudok súdu prvého stupňa je potrebné podľa ustanovenia § 219
ods. 1 OSP ako vecne správny potvrdiť a súčasne v zmysle ustanovenia § 224 a § 142 ods. 1 OSP v
odvolacom konaní úspešnej odporkyni náhradu trov odvolacieho konania nepriznať z dôvodu, že jej v

konaní žiadne nevznikli.

V danej právnej veci odvolacie dôvody navrhovateľa uvádzané v odvolaní nekorešpondujú plne s
právnymi dôvodmi a skutkovými zisteniami, na ktorých je založené napadnuté rozhodnutie, navrhovateľdostatočne nerozlišuje medzi jednotlivými rozhodnutiami súdov a je zrejmé, že ide o formulárovo
podané odvolanie bez ozajstnej snahy splniť si svoju povinnosť účastníka v kontradiktórnom spore.
Prieskumná činnosť odvolacieho súdu zahŕňa ako hmotnoprávnu tak aj procesnoprávnu oblasť a pri

rozhodovaní je odvolací súd viazaný ako rozsahom odvolania, tak aj dôvodmi podaného odvolanie,
keď podaním odvolania odvolateľ svojím dispozičným úkonom fakticky vymedzuje nielen rozsah, ale
aj dôvody preskúmavacej činnosti súdu, preto sa odvolací súd pri posudzovaní danej veci zaoberal
len námietkami navrhovateľa z odvolania a procesným postupom súdu prvého stupňa predchádzajúcim
vydaniu napadnutého rozhodnutia z hľadiska, či prípadne došlo k vadám, ktoré mali za následok

nesprávne rozhodnutie vo veci.

Súd prvého stupňa vykonal dokazovanie výlučne oboznámením listín nachádzajúcich sa v spise, ako
aj oboznámením exekučného spisu, ktorého dôkazu sa navrhovateľ dovolával, keď inak za odňatie
možnosti konať pred súdom možno považovať iba odňatie práv spôsobené procesnou činnosťou súdu,
nie opomenutím alebo pasivitou účastníka, ktorý sa pojednávania nezúčastní z vlastného rozhodnutia,

resp. z ospravedlniteľného dôvodu, čím si sám zmarí možnosť realizovať na pojednávaní svoje procesné
oprávnenia. Z tohto pohľadu súd prvého stupňa prejednal a rozhodol vec zákonným spôsobom, keď
v súlade so zásadou kontradiktórnosti sporového konania umožnil účastníkom konania realizáciu ich
procesných práv priznaných im Občianskym súdnym poriadkom.

Zákon č. 514/2003 Z. z. (nahradzujúci zákon č. 58/1969 Zb. o zodpovednosti za škodu spôsobenú
rozhodnutím orgánu štátu) o zodpovednosti za škodu spôsobenú pri výkone verejnej moci a o zmene
niektorých zákonov (v znení neskorších predpisov nadobúdajúci účinnosť od 01.07.2004) je osobitným
zákonom, ktorý v nadväznosti na Listinu základných práv a slobôd (ústavný zákon č. 23/1991 Zb. -
článok 36 ods. 3 a 4), Dohovor o ochrane ľudských práv a základných slobôd (č. 209/1992 Zb. - článok

6 ods. 1) a Ústavy Slovenskej republiky (č. 460/1992 Zb. - článok 46 ods. 3) upravuje podmienky a
spôsob náhrady škody, ktorá vznikla pri výkone verejnej moci, keď na to, aby štát zodpovedal za škodu
spôsobenúorgánomvykonávajúcimverejnúmoc,musiabyťsúčasnesplnenépodmienkyzodpovednosti
za škodu podľa tohto zákona.
Základnou podmienkou je, aby škoda bola spôsobená pri výkone verejnej moci orgánom, ktorý

vykonáva verejnú moc niektorým zo spôsobom v zákone špecifikovaným, druhým predpokladom je vznik
škody alebo nemajetkovej ujmy a treťou nevyhnutnou podmienkou je, aby medzi konaním vedúcim k
vzniku škody a samotnou škodou bola daná priama príčinná súvislosť, pričom dôkazné bremeno na
preukázanie splnenia zákonných podmienok znáša poškodený a v prípade ich preukázania sa štát svojej
zodpovednosti zbaviť nemôže, keďže zodpovednosť štátu má charakter objektívnej zodpovednosti (bez

ohľadu na zavinenie). Zákon rozlišuje dva základné okruhy zodpovednosti za škodu a to zodpovednosť
za škodu spôsobenú nezákonným rozhodnutím (§ 5 a 6) a zodpovednosť za škodu spôsobenú
nesprávnym úradným postupom (§ 9), keď je samostatne upravená zodpovednosť štátu za rozhodnutie
o zatknutí, zadržaní alebo inom pozbavení osobnej slobody (§ 7) a tiež za rozhodnutie o treste, o
ochrannom opatrení alebo o väzbe (§ 8). Pojem „nesprávny úradný postup orgánu verejnej moci“ nie

je zákonodarcom v ustanovení § 9 ods. 1 zákona výslovne definovaný, je uvedený len príkladmo. Pri
nedostatku zákonnej explicitnej definície vo všeobecnosti možno za takýto postup považovať porušenie
pravidiel predpísaných právnymi normami pre konanie štátneho orgánu pri jeho činnosti súvisiacej s
výkonom verejnej moci, ktorý sa dotýka individuálnych práv a povinností účastníkov daného konania,
keď v zmysle zákona za nesprávny úradný postup sa považuje aj porušenie povinnosti orgánu verejnej

moci urobiť úkon alebo vydať rozhodnutie v zákonom ustanovenej lehote, nečinnosť takéhoto orgánu,
zbytočné prieťahy v konaní alebo iný nezákonný zásah do práv a právom chránených záujmov fyzických
a právnických osôb.

Rozhodovanie o náhrade škody spôsobenej nesprávnym úradným postupom je závislé od posúdenia

príčinnej súvislosti medzi týmto postupom orgánu verejnej moci priamo súvisiacim s výkonom právomoci
orgánu verejnej moci a vzniknutou škodou ako jedným z rozhodujúcich predpokladov pre vznik
zodpovednosti škody, čo vyžaduje starostlivé zváženie všetkých príčinných súvislostí pre objasnenie
príčin, ktoré k určitému výsledku viedli, keď nesprávny postup orgánu štátu musí byť vždy so vznikom
škody vo vzťahu (priamej) príčiny a následku.

Podstata sporu účastníkov spočívala v tom, či pre rozhodnutie súdu o žiadosti súdneho exekútora
na vydanie poverenia na vykonanie exekúcie platila pätnásťdňová lehota, či postup exekučného súdu
vykazoval znaky zbytočných prieťahov a či navrhovateľovi vznikla z dôvodu tvrdeného nesprávnehoúradného postupu škoda a nemajetková ujma tak, že bola v príčinnej súvislosti s konaním exekučného
súdu.

Vychádzajúc z ustanovenia § 44 ods. 2 Exekučného poriadku (citovaného súdom prvého stupňa)
na rozdiel od súdu prvého stupňa mal odvolací súd za to, že lehota 15 dní od doručenia žiadosti
exekútora pre exekučný súd sa vzťahovala len na prípady vydania poverenia na vykonanie exekúcie,
pri nezistení rozporu tak, ako to je uvedené v druhej vete tohto ustanovenia. Úmyslom zákonodarcu
bolo zefektívniť exekučné konanie v snahe dosiahnuť, aby poverenie na vykonanie exekúcie nebolo

zdržiavané nečinnosťou exekučného súdu, a preto z prejavu vôle normotvorcu obsiahnutom vo
vetách 2 a 3 uvedeného ustanovenia rozlišoval prípady „ak súd nezistí rozpor žiadosti o udelenie
poverenia“ (veta druhá) a prípad „ak súd zistí rozpor žiadosti“ (veta tretia). Pokiaľ by mal zákonodarca
úmysel, aby pätnásťdňová lehota exekučného súdu sa vzťahovala i na rozhodnutie, ktorým žiadosť
súdneho exekútora o udelenie poverenia zamietne, bol by to upravil explicitne uložením (exekučnému
súdu) povinnosti rozhodnúť v oboch prípadoch v lehote 15 dní, bez toho, že by rozlišoval jednotlivé

zistenia exekučného súdu. Vydanie poverenia je osobitná skrátená forma rozhodnutia exekučného
súdu, zamietnutie žiadosti je riadnym rozhodnutím exekučného súdu vyžadujúcim náležité odôvodnenie
zistených rozporov s dôsledkom pre nevydanie poverenia.

V danej právnej veci bolo preukázané, že v konaní exekučného súdu v

posudzovanom exekučnom konaní sa jedná o nesprávny úradný postup potiaľ, pokiaľ exekučný súd
vydal súdnemu exekútorovi poverenie na vykonanie exekúcie až dňa 10.02.2009, pričom konanie začalo
dňa 20.09.2008, žiadosť o udelenie poverenia bola podaná na exekučnom súde dňa 03.11.2008, teda
exekučný súd rozhodol - udelil poverenie na vykonanie exekúcie - po uplynutí 15-dňovej zákonnej lehoty,
s omeškaním necelé štyri mesiace, pričom v danom exekučnom konaní znenie § 44 ods. 2 Exekučného

poriadkujednoznačneurčovalopreprípadyudeleniapovereniazákonnúlehotu15dní.Navrhovateľvšak
v danej právnej veci nepreukázal ostané dva zákonné predpoklady pre vznik zodpovednosti za škodu
podľa tohto zákona a to vznik škody alebo nemajetkovej ujmy a nepreukázal, že medzi konaním vedúcim
k vzniku škody a samotnou škodou bola daná priama príčinná súvislosť, keďže dôkazné bremeno na
preukázanie splnenia zákonných podmienok znáša poškodený.

V danom prípade si navrhovateľ svoju dôkaznú povinnosť nesplnil a nepreukázal splnenie týchto
ostatných dvoch zákonných predpokladov. Tvrdenia navrhovateľa o vzniku škody vo výške 125,- eur
predstavujúce náhradu účelne vynaložených nákladov spojených s činnosťou uskutočňovanou vo veci
správy a vymáhania pohľadávky v období medzi doručením žiadosti o udelenie poverenia na vykonanie
exekúciearozhodnutímexekučnéhosúduotejtožiadosti,odvolacísúdpovažujezaúčelovéspoukazom

na predmet činnosti navrhovateľa, za nepreukázané tvrdenia navrhovateľa, pričom navrhovateľ ako
oprávnený v predmetnom exekučnom konaní nepodal sťažnosť na prieťahy v konaní a exekučným
titulom bol rozhodcovský rozsudok vydaný v rozhodcovskom konaní, v ktorom sa rozhodoval spor zo
spotrebiteľskejzmluvy.Zadanéhoskutkovéhostavupotomniejedanápríčinnásúvislosťmedzikonaním
exekučného súdu a navrhovateľom tvrdenou škodou. Navrhovateľ taktiež v konaní nepreukázal svoje

tvrdenie o vzniku nemajetkovej ujmy na strane navrhovateľa z dôvodov ním uvedených a v tomto smere
poukazuje odvolací súd na dôvody uvedené v napadnutom rozhodnutí súdu prvého stupňa ako na svoje
vlastné a opakovať ich nebude.

Vychádzajúc z uvedeného potom odvolací súd následne posudzoval, či konanie exekučného súdu,

nevykazovalo navrhovateľom tvrdené zbytočné prieťahy, resp. či jeho postup treba považovať za
nesprávny úradný postup (práve) pre nevydanie rozhodnutia v zákonom ustanovenej lehote. Pri
rozhodovaní o tom, či vo veci došlo k prieťahom v konaní sa zohľadňujú tri kritériá, ktorými sú: 1. právna
a faktická zložitosť vecí, o ktorej súd rozhoduje, 2. správanie účastníka konania, 3. spôsob, akým súd v
konanípostupoval.Pojem„zbytočnéprieťahy“obsiahnutývčlánku48ods.2Ústavyjepojemautonómny,

ktorý nemožno vykladať a aplikovať len s ohľadom na lehoty uvedené v zákone, ale s ohľadom na
konkrétneokolnostivecisaajvtýchtoprípadochpostupdotknutéhoštátnehoorgánunemusívyznačovať
takými významnými prieťahmi, ktoré by bolo možné kvalifikovať ako zbytočné prieťahy (nález Ústavného
súdu SR sp. zn. I. ÚS 16/02). Ustanovenie § 9 zákona treba na vec aplikovať v takom znení, v akom
platil v čase namietaného nesprávneho úradného postupu orgánu verejnej moci, z čoho potom vyplýva,

že postup exekučného súdu bolo nevyhnutné posúdiť aj z hľadiska „zbytočných prieťahov“ a to súdom
samostatne. Posúdenie zbytočných prieťahov nie je (ale) možné bez prihliadania na všetky okolnosti
veci, teda nemožno neprihliadať na tisícky obdobných vecí (podávaných navrhovateľom na postup
exekučného súdu) i vzhľadom k jeho možnostiam.Rozhodnutie exekučného súdu o udelení poverenia v čase vyššie uvedenom v danom exekučnom
konaní nemožno hodnotiť ako zbytočné prieťahy (so stavom právnej neistoty navrhovateľa a s

dôsledkom vzniku škody), s prihliadnutím na všetky vyššie okolnosti veci a nemožno neprihliadnuť na
tisícky obdobných vecí /podávaných navrhovateľom na postup exekučnému súdu/ i vzhľadom k jeho
možnostiam. Pokiaľ teda exekučný súd vydal rozhodnutie a udelil poverenie v danej exekučnej veci
po necelých štyroch mesiacoch, odvolací súd mal za to, že bez ďalšieho sa nejedná o také konanie
exekučnéhosúdu,ktorébysadalokvalifikovaťakozbytočnéprieťahyvedúceknavrhovateľomtvrdeným

(nepreukázaným) následkom, s poukazom i na činnosť exekučného súdu, ktorá prechádzala vydaniu
tohto rozhodnutia, keď exekučným titulom bol rozhodcovský rozsudok. Neboli splnené ani ďalšie dva
zákonné predpoklady uplatneného právneho nároku a to vznik škody alebo nemajetkovej ujmy a priama
príčinná súvislosť medzi konaním exekučného súdu a samotnou škodou, resp. nemajetkovou ujmou
na preukázanie ktorých predpokladov zaťažuje dôkazné bremeno navrhovateľa. V danom prípade si
navrhovateľ svoju dôkaznú povinnosť nesplnil a nepreukázal splnenie týchto zákonných predpokladov.

Teda navrhovateľ nepreukázal pokiaľ sa jedná o tvrdené zbytočné prieťahy, že zo strany exekučného
súdu došlo k nesprávnemu úradnému postupu, teda k naplneniu základného predpokladu pre prípadnú
zodpovednosť odporkyne, preto nebolo potrebné sa zaoberať škodou a príčinnou súvislosťou.
Odvolaciemu súdu v danej veci neprislúcha preskúmavať vecnú správnosť rozhodnutí vydaných
v exekučnom konaní a právne závery ohľadne rozhodcovských rozsudkov sú rozsiahlo riešené

judikatúrou Najvyššieho súdu Slovenskej republiky a Ústavného súdu Slovenskej republiky, od ktorých
záverov sa ani odvolací súd nemá dôvod odkloniť.

Vychádzajúc z uvedeného mal potom odvolací súd za to, že súd prvého stupňa rozhodol vo veci vecne
správne, keď návrh navrhovateľa plne zamietol. Odvolací súd tiež vychádzal z toho, že navrhovateľ

podal návrh na predbežné prerokovanie svojich nárokov a že 6-mesačná lehota na ich prerokovanie
v čase rozhodovania súdu už uplynula, že uplatnený právny nárok navrhovateľa nie je premlčaný,
že je neprípustná všeobecná paušalizácia uplatňovaných nárokov na náhradu škody a nemajetkovej
ujmy, keď oba nároky je potrebné v konaní jednoznačne preukázať (nie je možné ich len predpokladať)
v konaní vykonaným dokazovaním, že rozhodovaciu činnosť súdov tvoriacich podstatu súdnictva

nemožno hodnotiť ako nesprávny úradný postup, že vzťah príčinnej súvislosti medzi nesprávnym
úradným postupom je vzťahom príčiny a následku, ktorý musí byť priamy, bezprostredný a neprerušený
(a nestačí, ak je iba sprostredkovaný, teda k zmenšeniu majetku by muselo prísť priamo a len
týmto postupom), že navrhovateľ nevyprodukoval žiadne dôkazy preukazujúce ním uvádzanú škodu a
nemajetkovú ujmu a že vadu konania majúcu za následok nesprávne rozhodnutie vo veci nezistil.

Odvolací súd prijal toto rozhodnutie v senáte pomerom hlasov 3:0.

Poučenie:

Proti tomuto rozhodnutiu odvolanie nie je prípustné.