Rozsudok ,
Potvrdzujúce Rozhodnutie bolo vynesené dňa streda 2. december 2015

Súd: Krajský súd Trnava
Spisová značka: 24Co/157/2015
Identifikačné číslo súdneho spisu: 2214208759
Dátum vydania rozhodnutia: 02. 12. 2015
Meno a priezvisko sudcu, VSÚ: JUDr. Andrea Dudášová
ECLI: ECLI:SK:KSTT:2015:2214208759.1

ROZSUDOK V MENE
SLOVENSKEJ REPUBLIKY

Krajský súd v Trnave v senáte zloženom z predsedníčky senátu: JUDr. Andrea Dudášová a členov
senátu: JUDr. Magdaléna Krajčovičová a JUDr. Martin Holič, v právnej veci žalobcu: EOS KSI Slovensko,
s.r.o., Bratislava, Pajštúnska 5, IČO: 35 724 803, zastúpený advokátskou spoločnosťou: TOMÁŠ
KUŠNÍR, s.r.o., Pajštúnska 5, Bratislava, proti žalovanej: Z. T., nar. XX. Z. XXXX, S. D., Y. X. XXX/XX,
t.č. na neznámom mieste, zastúpená opatrovníčkou: J. M., zamestnankyňa Okresného súdu Dunajská
Streda, o zaplatenie 554,59 eur s príslušenstvom, na odvolanie žalobcu proti rozsudku Okresného súdu
Dunajská Streda č. k. 14C 267/2014-67 zo dňa 12. septembra 2014, takto

r o z h o d o l :

Odvolací súd napadnutý rozsudok súdu prvého stupňa p o t v r d z u j e .

Žalovanej sa náhrada trov odvolacieho konania nepriznáva.

o d ô v o d n e n i e :

Rozsudkom napadnutým odvolaním prvostupňový súd návrh zamietol a žalovanej náhradu trov konania
nepriznal.

Svoje rozhodnutie po citácii § 497 Obchodného zákonníka, § 2, § 3 ods. 1, § 4 ods. 1, ods. 2 písm.
g) a i), ods. 3 zákona č. 258/2001 Z.z. o spotrebiteľských úveroch v znení účinnom v čase podpísania
zmluvy, § 39, § 517 ods. 1, § 37 ods. 1, § 40 ods. 1, § 517 ods. 2 Občianskeho zákonníka, § 3
ods. 1 nariadenia vlády č. 87/1995 Z.z., § 132 O.s.p., § 120 ods. 1 O.s.p. vecne odôvodnil tým, že
na základe vykonaného dokazovania súd dospel k záveru, že predmetná zmluva neobsahuje výšku,
počet a termíny splátok istiny, výšku, počet a termíny splátok úrokov a výšku, počet a termíny splátok
iných poplatkov; ďalej neobsahuje konečnú splatnosť spotrebiteľského úveru vyjadrenú konkrétnym
dátumom. Pre uvedené nedostatky sa úver považuje za bezúročný a bez poplatkov. Účastníci konania
majú procesnú dôkaznú povinnosť, t. j. povinnosť uviesť dôkaz na preukázanie tvrdených skutočností.
Účastníkov, teda zaťažuje dôkazné bremeno preukázania svojich tvrdení pod následkom neunesenia
dôkazného bremena. Súd po preskúmaní spisu zistil, že pôvodný veriteľ poskytol žalovanej úver vo
výške 115,81 eur, avšak žalobca od žalovanej žiada sumu vo výške 554,59 eur. Žalobca požadovanú
istinu vo svojom návrhu nešpecifikoval, neuviedol ani to, koľko žalovaná uhradila a presne kedy sa
dostala do omeškania. Rovnako žalobca nepredložil súdu ani splátkový kalendár. Vzhľadom na tieto
skutočnosti, ako aj na to, že pôvodným veriteľom poskytnutý úver je bezúročný a bez poplatkov, súd
konštatuje, že žalobca neuniesol dôkazné bremeno, nepreukázal skutočnosti dôležité pre rozhodnutie,
preto súd žalobu v celom rozsahu zamietol.

O trovách konania súd rozhodol podľa § 142 ods. 1 O.s.p., keď po procesnej stránke bola v celom
rozsahu úspešná žalovaná, v konaní si však žiadne trovy neuplatnila.

Proti tomuto rozsudku podal odvolanie žalobca z dôvodu nesprávneho právneho posúdenia veci a
nedostatočného zistenia skutkového stavu. Domáhal sa, aby odvolací súd rozsudok preskúmal a zmenil
tak, že návrhu na začatie konania vyhovie v plnom rozsahu resp. zruší napadnutý rozsudok a vec vráti
súdu prvého stupňa na ďalšie konanie. Zároveň si uplatnil aj trovy konania, trovy právneho zastúpenia v
prvostupňovom a odvolacom konaní vo výške spolu 50,47 eur. Právny predchodca žalobcu - Tatra banka
a.s. so žalovanou preukázateľne uzavrela zmluvu o poskytnutí spotrebného úveru na základe ktorej
právny predchodca žalobcu poskytol žalovanej úver, ktorý sa žalovaná zaviazala splácať pravidelnými
mesačnými splátkami. Ku dňu postúpenia pohľadávky vyčíslil postupca dlžnú sumu vo výške 554,59
eur v súlade s prílohou k zmluve o postúpení pohľadávok, ktorou Tatra banka a.s. deklarovala, že výška
špecifikácie pohľadávky je generovaná bankovým systémom. Vyčíslenie pohľadávky teda predstavuje
listinný dôkaz generovaný bankovým systémom, ktorý je certifikovaný a podlieha dohľadu Národnej
banky Slovenska. Odvolateľ poukazuje na skutočnosť, že súd žalobcu nevyzval na bližšie preukázanie
dlžnej sumy a preto sa žalobca domnieva, že predložený výpis z bankového systému je pre súd
dostatočným spôsobom na preukázanie výšky dlžnej sumy. Zároveň odvolateľ poukázal na skutočnosť,
že súd ani nevytýčil pojednávanie a preto ani nemá vedomosť o lehote, v ktorej môže súdu požadované
doklady predložiť a vyjadriť sa k uplatnenému nároku. Súd počas konania nevyjadril pochybnosti o
oprávnenosti nároku žalobcu a neuviedol ktoré skutočnosti má za preukázané a ktoré nie, a preto
žalobca nemohol produkovať konkrétne dôkazy na unesenie dôkazného bremena. V tejto súvislosti
poukázal na uznesenie Krajského súdu v Nitre zo dňa 31.05.2011 spis. zn. 26Cob 51/2011. Pokiaľ
by súd vyjadril pochybnosti o uplatnenom nároku, prípadne žalobcu vyzval na bližšiu špecifikáciu,
žalobca by vyžiadal potrebné doklady od pôvodného veriteľa pohľadávky a súdu by zaslal špecifikáciu
spolu aj s platobnou históriou. Odvolateľ preto zastáva názor, že v rozhodnutí súdu absentuje zásada
spravodlivosti, nakoľko žalobca resp. jeho právny predchodca si splnil svoju zmluvnú povinnosť, poskytol
pre potreby žalovanej finančné prostriedky, pričom žalovaná si svoje povinnosti neplnila, v dôsledku
čoho žalobcovi poskytnuté finančné prostriedky neboli vrátené. Žalobca zastáva názor, že konanie sa
riadi zásadou kontradiktórnosti konania a pokiaľ žalovaná nesúhlasila so žalobným návrhom prípadne
mala za to, že dlžnú sumu uhradila, túto skutočnosť mala preukázať.

Opatrovníčka žalovanej odvolací návrh nepodala, k doručenému odvolaniu sa písomne nevyjadrila.

Krajský súd v Trnave ako súd odvolací (§ 10 ods. 1 O.s.p.), po zistení, že odvolanie bolo podané včas
(§ 204 ods. 1 O.s.p.), oprávnenou osobou - účastníkom konania (§ 201 O.s.p.), proti rozhodnutiu, proti
ktorému je odvolanie prípustné (§ 201 a § 202 O.s.p.), po skonštatovaní, že odvolanie má zákonom
predpísané náležitosti (§ 205 ods. 1 O.s.p.) a že odvolateľ podľa obsahu použil zákonom prípustné
odvolacie dôvody (§ 205 ods. 2 O.s.p.), preskúmal napadnuté rozhodnutie v medziach daných rozsahom
a dôvodmi odvolania (§ 212 ods. 1 O.s.p.), postupom bez nariadenia odvolacieho pojednávania (§ 214
ods. 2 O.s.p.) tak, že na úradnej tabuli súdu oznámil čas a miesto verejného vyhlásenia rozsudku (§ 156
ods. 3 O.s.p.) a dospel k záveru, že odvolaniu žalobcu nie je možné priznať úspech, keďže napadnutý
rozsudok súdu prvého stupňa je vecne správny, v dôsledku čoho boli splnené podmienky pre jeho
potvrdenie v zmysle § 219 O.s.p.

Pretože odvolací súd preberá súdom prvého stupňa zistený skutkový stav, pokiaľ ide o skutočnosti
právne rozhodné pre posúdenie žalobcom uplatneného nároku, keď prvostupňový súd vykonal
dokazovanie v súlade s ust. § 120 O.s.p. a pretože v celom rozsahu zdieľa i jeho právny záver
vo veci, s poukazom na ust. § 219 ods. 2 O.s.p. odkazuje na správne a presvedčivé odôvodnenie
písomného vyhotovenia rozsudku. Odvolací súd ani s prihliadnutím na odvolacie argumenty žalobcu
nenachádza dôvod, pre ktorý by sa mal od záverov prvostupňového súdu odchýliť a nemôže preto dať
za pravdu odvolateľovi. Na zdôraznenie správnosti záverov prvostupňového súdu sa žiada dodať už
iba nasledovné:

V zmysle § 120 ods. 1 O.s.p. účastníci sú povinní označiť dôkazy na preukázanie svojich tvrdení.
Súd rozhodne, ktoré z označených dôkazov vykoná. Súd môže výnimočne vykonať aj iné dôkazy ako
navrhujú účastníci, ak je ich vykonanie nevyhnutné pre rozhodnutie vo veci.

V zmysle § 132 Občianskeho súdneho poriadku dôkazy hodnotí súd podľa svojej úvahy a to každý dôkaz
jednotlivo a všetky dôkazy v ich vzájomnej súvislosti; pritom starostlivosti prihliada na všetko, čo vyšlo
za konania najavo, vrátane toho, čo uviedli účastníci.

Citované ustanovenia zakotvujú dôkaznú povinnosť účastníkov v sporovom konaní, teda povinnosť
označiť dôkazy na svoje tvrdenia. Iniciatíva pri zhromažďovaní dôkazov leží zásadne na účastníkoch
konania. Účastník, ktorý neoznačí dôkazy potrebné na preukázanie svojich tvrdení, nesie nepriaznivé
dôsledky v podobe takého rozhodnutia súdu, ktoré bude vychádzať zo skutkového stavu zisteného
na základe vykonaných dôkazov. Rovnaké následky postihujú i toho účastníka, ktorý síce navrhol
dôkazy o pravdivosti svojich tvrdení, no hodnotenie vykonaných dôkazov súdom vyústilo do záveru,
že dokazovanie nepotvrdilo pravdivosť skutkových tvrdení účastníka. Zákon určuje dôkazné bremeno
ako procesnú zodpovednosť účastníka za výsledok konania, pokiaľ je určovaný výsledkom vykonaného
dokazovania. Dôsledkom toho, že tvrdenie účastníka nie je preukázané v tom zmysle, že súd ho
nepovažuje za pravdivé ani na základe navrhnutých dôkazov, ani na základe dôkazov, ktoré súd vykonal
bez návrhu, je pre účastníka nepriaznivé rozhodnutie.

Hodnotenie dôkazov v zmysle § 132 O.s.p. je činnosť súdu, pri ktorej hodnotí vykonané procesné dôkazy
z hľadiska ich pravdivosti a relevantnosti pre rozhodnutie. Pri hodnotení dôkazov súd v zásade nie
je právnymi predpismi obmedzovaný v tom, ako má z hľadiska pravdivosti ten-ktorý dôkaz hodnotiť.
Uplatňuje sa teda zásada voľného hodnotenia dôkazov. Hodnotiaca úvaha súdu pritom ale nie je
svojvoľná, súd musí vychádzať zo všetkého, čo vyšlo v konaní najavo. Tieto skutočnosti musí súd
rešpektovať a musí správne určiť ich vzájomný vzťah. Pritom súd nie je viazaný žiadnym poradím
významu a dôkaznej sily jednotlivých dôkazov.

Súd prvého stupňa túto svoju povinnosť splnil, výsledky vykonaného dokazovania riadne vyhodnotil a
na ich základe odôvodnil rozhodnutie, s ktorým sa odvolací súd stotožňuje.
V tejto súvislosti odvolací súd poukazuje aj na viaceré rozhodnutia Najvyššieho súdu SR, v ktorých súd
skonštatoval, že Občiansky súdny poriadok ukladá účastníkom konania povinnosť označiť dôkazy na
preukázanie svojich tvrdení. V zmysle § 120 ods. 1 O.s.p. však súd rozhodne o tom, ktoré z označených
dôkazov vykoná. To znamená, že súd nie je viazaný návrhmi účastníkov na vykonanie dokazovania a ani
nie je povinný vykonať všetky navrhované dôkazy. Nevykonanie všetkých navrhnutých dôkazov preto
nie je vadou spôsobujúcou účastníkovi konania odňatie možnosti konať pred súdom a zakladajúcou
tým prípustnosť dovolania. (porovnaj aj rozhodnutia Najvyššieho súdu Slovenskej republiky uverejnené
v Zbierke stanovísk najvyššieho súdu a rozhodnutí súdov Slovenskej republiky pod R 37/1993 a pod
R 125/1999). Odňatie možnosti konať pred súdom s následkom prípustnosti dovolania nezakladá bez
ďalšieho ani prípadná skutočnosť, že by bolo možné mať výhrady voči dôvodom, pre ktoré súd navrhnuté
dôkazy nevykonal (uznesenie Najvyššieho súdu SR z 18. apríla 2012, sp. zn. 6 Cdo 51/2012). Súd pri
vykonávaní dokazovania nie je viazaný návrhmi účastníkov a nemá povinnosť všetky navrhnuté dôkazy
vykonať. Nevykonanie všetkých navrhnutých dôkazov nie je vadou spôsobujúcou účastníkovi odňatie
možnosti konať pred súdom, pretože v zmysle ustanovenia § 120 ods. 1 veta druhá O.s.p. je vecou
súdu, aby rozhodol, ktoré z navrhovaných dôkazov vykoná. Toto oprávnenie súdu sa neviaže na návrhy
účastníka konania (uznesenie Najvyššieho súdu SR zo 14.09.2011, sp. zn. 6 Cdo 153/2011).

Odvolací súd dáva do pozornosti aj rozhodnutie Ústavného súdu Slovenskej republiky, v ktorom súd
skonštatoval, že dokazovanie v občianskom súdnom konaní prebieha vo viacerých fázach; od navrhnutia
dôkazu cez jeho zabezpečenie, vykonanie a následné vyhodnotenie. Kým navrhovanie dôkazov je
právom a zároveň procesnou povinnosťou účastníkov konania, len súd rozhodne, ktorý z označených
(navrhnutých) dôkazov vykoná. Uvedené predstavuje prejav zákonnej právomoci všeobecného súdu
korigovať návrhy účastníkov na vykonanie dokazovania sledujúc tak rýchly a hospodárny priebeh
konania a súčasne zabezpečiť, aby sa zisťovanie skutkového stavu dokazovaním držalo v mantineloch
predmetu konania a aby sa neuberalo smerom, ktorý z pohľadu podstaty prejednávanej veci nie je
relevantný. V prípade, že súd odmietne vykonať určitý účastníkom navrhovaný dôkaz, je jeho zákonnou
povinnosťou v odôvodnení rozhodnutia uviesť, prečo nevykonal ďalšie navrhnuté dôkazy (§ 157 ods.
2 Občiansky súdny poriadok). Skutočnosť, že okresný súd a ani následne krajský súd neakceptovali
návrhy na vykonanie dokazovania predložené sťažovateľom, nemôže sama osebe viesť k záveru o
porušení jeho práv. Zásah do základného práva na súdnu ochranu či práv na spravodlivé súdne konanie
by v tejto súvislosti podľa Ústavného súdu Slovenskej republiky bolo možné konštatovať len vtedy, ak by
záver všeobecného súdu o nevykonaní účastníkom navrhovaného dôkazu bol zjavne neodôvodnený,
chýbala by mu predchádzajúca racionálna úvaha konajúceho súdu vychádzajúca z priebehu konania
a stavu dokazovania v jeho rámci, či vtedy, ak by nevykonaním navrhnutého dôkazu bol účastník
postavený do podstatne nevýhodnejšej pozície ako druhá strana v konaní (nález Ústavného súdu
Slovenskej republiky sp. zn. I. ÚS 350/08 z 30. septembra 2010).

Odvolací súd zhodne s prvostupňovým dospel k záveru, že pri vyhodnotení vykonaného dokazovania
každého z vykonaných dôkazov jednotlivo i vo vzájomných súvislostiach bolo v konaní dostatočným
spôsobom preukázané, že návrh žalobcu je v celom rozsahu nedôvodný.

Z obsahu spisového materiálu vyplýva, že žalobca sa proti žalovanej domáhal zaplatenia postúpenej
pohľadávky vo výške 554,59 eur, úroku z omeškania vo výške 8,25% p.a. z dlžnej sumy 554,59 eur od
20.11.2013 do zaplatenia a náhradu trov konania. Svoj návrh odôvodnil tým, že na základe zmluvy č.
00-0000876257 uzatvorenej dňa 18.01.2008 poskytol pôvodný veriteľ žalovanej úver, pričom žalovaná
sa zaviazala splácať predmetný úver. Žalovaná svoj dlh nesplnila. K návrhu žalobca predložil zmluvu o
poskytnutí spotrebiteľského úveru s poistením pre fyzické osoby uzavretej medzi veriteľom - Tatra banka,
a.s. a žalovanou zo dňa 18.01.2008, všeobecné obchodné podmienky Tatra banky, a.s., oznámenie
o ukončení zmluvného vzťahu a o postúpení pohľadávky zo dňa 26.11.2013, zmluvu o postúpení
pohľadávok medzi postupcom - Tatra banka, a.s. a postupníkom - žalobcom zo dňa 19.11.2013, prílohu
č. 1 k zmluve o postúpení pohľadávok kde je uvedené číslo klienta, číslo produktu, menom, priezviskom,
rodné číslo, číslo úverovej zmluvy, dátum otvorenia účtu, úverový limit 995,82 eur, istina - zostatok 554,59
eur, sadzba sankčného úroku 14,9.

Odvolací súd sa v plnom rozsahu stotožňuje s právnym názorom prvostupňového súdu o nesplnení
dôkaznej povinnosti a neunesení dôkazného bremena, poukazujúc na to, že žalobca v sporovom konaní,
ktoré sa začína podaním návrhu, je povinný uviesť skutočnosti, o ktoré sa opiera jeho právo alebo iný
nárok. Podstatou tejto povinnosti je tvrdenie skutočností rozhodujúcich z hľadiska veci samej. Žalovaný
ako druhá procesná strana má povinnosť tvrdiť skutočnosti, ktoré vo svojej podstate znamenajú alebo
znamenali, že právo (nárok) žalobcu nevzniklo, zaniklo, zmenilo sa, prípadne je tu iná prekážka pre
jeho súdne uplatnenie. Tieto povinnosti tvrdenia sú základom pre bremeno tvrdenia, ktoré spravidla
zaťažuje obe protistojace procesné strany. Neunesenie bremena tvrdenia vyúsťuje do procesného
neúspechu toho účastníka sporu, ktorý nedokázal formulovať tvrdenia o konkrétnych skutočnostiach,
ak tieto skutočnosti boli predpokladom na použitie pravidla správania obsiahnutého v právnej norme.
Každého z účastníkov sporového občianskeho súdneho konania zaťažuje povinnosť označiť dôkazy
na preukázanie svojich tvrdení (tzv. dôkazná povinnosť). Cieľom tejto dôkaznej povinnosti je unesenie
dôkazného bremena v rozsahu, v ktorom dôkazné bremeno spočíva na účastníkovi konania, bez ohľadu
na jeho procesné postavenie. Nesplnenie tejto dôkaznej povinnosti prináša so sebou také rozhodnutie
súdu, ktoré vychádza zo skutkového základu zisteného z dôkazov navrhnutých účastníkom v opačnom
procesnom postavení než je účastník, ktorý nesplnil alebo nedostatočne splnil svoju dôkaznú povinnosť.

Odvolací súd sa v plnom rozsahu stotožňuje s právnym názorom prvostupňového súdu, keď z
predložených listinných dôkazov nemožno považovať za preukázané tvrdenia žalobcu uvedené v návrhu
ohľadne dlžnej sumy. Žalobca nijako súdu nepreukázal, kedy a koľko žalovaná uhradila na základe
zmluvy, kedy si prestala plniť zmluvné povinnosti, ako dospel k žalovanej sume. K sumám uvedeným v
žalobe nebolo možné dospieť ani na základe doloženej prílohy č. 1 k zmluve o postúpení pohľadávok (č.l.
37 spisu). Z obsahu zmluvy a z podanej žaloby vyplynulo, že žalovaná poskytnutý úver čiastočne splatila,
preto bolo nevyhnutným skúmať, kedy jednotlivé splátky úveru realizovala a ako tieto boli zo strany
veriteľa započítané, aby bolo možné ustáliť, či a koľko zostáva dlžníkovi ešte zaplatiť, zohľadniac pritom
normy spotrebiteľského práva. Toto nebolo možné len na základe skutočností tvrdených a preukázaných
zo strany žalobcu, ktorý špecifikoval len zostatok dlžnej istiny, bez možnosti verifikácie správnosti takejto
špecifikácie.

S poukazom na uvedené právne a teoretické východiská odvolací súd uzatvára, že žalobca neuniesol
svoje dôkazné bremeno, keď v konaní dostatočnými dôkazmi nepreukázal, že jeho nárok v rozsahu
uplatnenom v žalobe je dôvodný. Odvolací súd je pritom toho názoru, že v danej veci neboli splnené
podmienky, aby súd výnimočne vykonal aj iné dôkazy, ako ich v konaní predostrel žalobca.

So zreteľom na vyššie uvedenú argumentáciu odvolací súd napadnutý rozsudok súdu prvého stupňa
ako v celom rozsahu vecne správny, včítane závislého výroku o náhrade trov konania, s použitím ust.
§ 219 ods. 1 a 2 O.s.p. potvrdil.
V odvolacom konaní plne úspešnej žalovanej vzniklo podľa § 142 ods. 1 v spojení s ust. § 224 ods.
1 O.s.p. právo na náhradu trov proti neúspešnému žalobcovi. Keďže si ale žalovaná náhradu trov
odvolacieho konania návrhom v zmysle § 151 ods. 1 O.s.p. neuplatnila (a podľa obsahu spisu jej

ani žiadne v odvolacom konaní nevznikli), odvolací súd žalovanej náhradu trov odvolacieho konania
nepriznal.

Senát krajského súdu prijal toto rozhodnutie pomerom hlasov 3:0.

Poučenie:

Proti tomuto rozsudku nie je možné podať odvolanie.