Uznesenie ,
Zrušujúce Rozhodnutie bolo vynesené dňa streda 30. december 2015

Súd: Krajský súd Trnava
Spisová značka: 10Co/475/2014

Identifikačné číslo súdneho spisu: 2112206065
Dátum vydania rozhodnutia: 30. 12. 2015

Meno a priezvisko sudcu, VSÚ: Mgr. Dušan Čimo
ECLI: ECLI:SK:KSTT:2015:2112206065.1

Uznesenie

Krajský súd v Trnave v právnej veci žalobkyne: E. G., nar. XX. W. XXXX, bytom G. - W., X. XX a zast.
splnomocnenkyňou: Bardač s. r. o., Bratislava, Lovinského 22, proti žalovanej: ŽOS Trnava, a.s., Trnava,
Koniarekova 19, zast. advokátom: JUDr. Peter Sopko, Trnava, Paulínska 24, o ochranu osobnosti s
náhradou nemajetkovej ujmy, o odvolaní žalobkyne proti rozsudku Okresného súdu Trnava z 12. júna
2014 č. k. 10C/33/2012 - 405 takto

r o z h o d o l :

Odvolací súd napadnutý rozsudok súdu prvého stupňa r u š í a vec mu vracia na ďalšie konanie.

o d ô v o d n e n i e :

Napadnutým rozsudkom súd prvého stupňa zamietol žalobu, ktorou sa žalobkyňa domáhala uloženia
žalovanej povinnosti doručiť jej list s ospravedlnením a zaplatiť náhradu nemajetkovej ujmy v
sume 50.000 eur (so založením žalobou uplatnených nárokov na nereparovateľnom zásahu do
práva žalobkyne na rodinný život, ku ktorému došlo v dôsledku úmrtia manžela žalobkyne v

práci, napĺňajúceho charakteristiky pracovného úrazu a zapríčineného poskytnutím zomrelému
zamestnancovi nedostatočne účinných ochranných prostriedkov zo strany žalovanej a nedodržaním
touto zásad bezpečnosti a ochrany zdravia pri práci). Žalobkyni tiež uložil povinnosť zaplatiť žalovanej
náhradu trov právneho zastúpenia v sume 1.226,14 eur a náhradu iných trov konania v sume 300
eur, všetko do 3 dní od právoplatnosti rozsudku k rukám advokáta žalovanej a v rovnakej lehote
Okresnému súdu Trnava náhradu trov konania štátu v sume 766 eur. Rozhodnutie vo veci samej

odôvodnil právne ust. §§ 11 a 13 O. z. (Občianskeho zákonníka č. 40/1964 Zb. v znení neskorších
zmien a doplnení) a § 97 ods. 1 a 5, § 195 ods. 1, 2 a 6 a § 196 ods. 1 a 4 Z. p. (Zákonníka
práce č. 311/2001 Z. z. v znení neskorších zmien a doplnení). Vecne mal (nad rámec teoretického
rozboru inštitútu ochrany osobnosti a problematiky pracovných úrazov) za to, že napriek preukázanému
úmrtiu manžela žalobkyne a zamestnanca žalovanej W. G. XX. X. XXXX pri plnení pracovných úloh
a to v priestoroch žalovanej toto nešlo považovať za pracovný úraz a nebola daná ani zodpovednosť

žalovanej, keď najmä z výsledkov dokazovania znaleckým posudkom (súdom ustanoveného znalca
MUDr. Eduarda Čurillu, PhD.) vyplynulo, že príčinou smrti bolo zlyhanie srdca v dôsledku čerstvých
ischemických zmien v srdcovom svale pri celkovom skôrnatení tepien a jazve po prekonanom infarkte
srdcového svalu v zadnej stene ľavej komory srdca (resp. rozvoj nerozpoznanej a neliečenej koronárnej
choroby srdca v medziobdobí po roku 2008), manžel žalobkyne však bol fajčiarom a zistená bola u
neho i zvýšená hladina cholesterolu, neobstáli námietky voči takýmto záverom (podopretým aj inými

dôkazmi), naopak nešlo považovať za preukázaný vplyv vdychovania dnes už nebohým manželom
žalobkyne výparov z organických farieb a rozpúšťadiel (tu pre neuskutočnenie toxikologických vyšetrení
po smrti a ich neuskutočniteľnosť neskôr pre odstup času) a k úmrtiu došlo v čase vybočenia manželom
žalobkyne z plnenia pracovných povinností, keď tento do práce nastúpil až 9. decembra 2009 o 19.01
napriek pokynu nadriadeného zamestnanca vykonať prácu nadčas po skončení riadnej rannej zmeny
a namiesto pridelených účinných osobných ochranných pracovných pomôcok, resp. prostriedkov (ďalej

tiež len „OOPP“) použil napriek absolvovaniu príslušného školenia na zaistenie bezpečnosti a ochrany
zdravia pri práci nevhodný respirátor typu REFIL 811 FFP. Absencia príčinnej súvislosti medzi úrazovýmdejom a poškodením zdravia, ako aj medzi prácou manžela žalobkyne u jeho zamestnávateľa a smrťou
zamestnanca bránili priznaniu odškodnenia za pracovný úraz a toto bolo i prekážkou úspešného
uplatnenia nároku na ochranu osobnosti, takže žaloba bola nedôvodnou; uzavrel súd prvého stupňa,

ktorý napokon rozhodnutie o trovách konania účastníkov odôvodnil právne len paušálnymi odkazmi na
§ 142 ods. 1 a § 149 ods. 1 O. s. p. (Občianskeho súdneho poriadku č. 99/1963 Zb. v znení neskorších
zmien a doplnení) a § 10 ods. 8, § 14 ods. 5 písm. b/, § 16 ods. 3 a § 18 ods. 3 vyhlášky č. 655/2004 Z.
z. (o odmenách a náhradách advokátov za poskytovanie právnych služieb v znení neskorších zmien a
doplnení) a vecne úspechom žalovanej a jej trovami na právnej službe advokáta za úkony a v sumách

podľa bližšieho rozpisu v odôvodnení a na preddavku na znalečné (iné trovy), rozhodnutie o trovách
konania štátu potom právne ust. § 148 ods. 1 O. s. p. a vecne neúspechom žalobkyne a trovami štátu
na znalečnom nekrytom preddavkami v čiastkových sumách 696 a 70 eur.

Proti tomuto rozsudku podala včas odvolanie len žalobkyňa, navrhujúc jeho zmenu vyhovením žalobe
v celom rozsahu (a priznaním náhrady trov konania jej). Namietala vyvodením (súdom prvého stupňa)

z vykonaných dôkazov nesprávnych skutkových zistení a zaťažením konania inou vadou, majúcou
za následok nesprávne rozhodnutie vo veci (odvolacie dôvody podľa § 205 ods. 2 písm. d/ O. s. p.,
resp. písmena b/ rovnakého ustanovenia). Nesprávne boli vyhodnotené (najmä z pohľadu pravdivosti,
objektívnosti a vierohodnosti) výpovede svedkov W. O. (majstra výroby a priameho nadriadeného
zomrelého manžela žalobkyne) a X. N. (hlavného majstra, nadriadeného i prvému svedkovi zhora),

pričom dôsledným trvaním na objasnení rozporov medzi opisom udalostí prvým z nich pred súdom
a pred inšpektorátom práce by bolo treba dospieť k záveru, že k výkonu prác manželom žalobkyne,
považovanému súdom prvého stupňa za exces, došlo v skutočnosti s vedomím jeho nadriadených
zamestnancov a tak i žalovanej, ktorá sa preto zodpovednosti zbaviť nemôže. Zotrvala na názore, podľa
ktoréhonesprávnebolzadôkazsnajvyššoudôkaznouhodnotouvzatýznaleckýposudok,ktorýnajednej

straneprecenilrizikovéfaktorynastranejejmanžela(opretélenovšeobecnépoznatkymedicínskejvedy
a znalcom priamo neskúmané), na strane druhej sa zdráhal posúdiť vplyv faktorov na strane žalovanej
(bez podkladov v čase podávania posudku už neobstarateľných) a nedošlo tu (ani v rámci odôvodnenia
napadnutého rozsudku) k vysporiadaniu sa tiež so závermi znaleckého posudku vypracovaného na
základe jej zadania (žalobkyne). Žalovaná navyše nepreukázala poskytnutie manželovi žalobkyne k

polomaske RU - 20 (považovanej za účinný OOPP, čo však taktiež môže byť predmetom sporu) aj
ochranných filtrov (bez ktorých je polomaska neúčinná), na pracovisku neboli ani žiadne odsávacie
zariadenia a neobstojí odvolávanie sa na protokol Inšpektorátu práce Trnava, ktorý bol zrušený a
nahradený iným pre jeho považovanie Národným inšpektorátom práce za vypracovaný v rozpore so
zákonom i inšpekcii práce. Aj s odvolaním sa na judikatúru Najvyššieho súdu niekdajšej ČSSR (R

1/1963) pritom treba považovať za vylúčené, aby sa šlo zodpovednosti zbaviť i v prípadoch určitej
predispozície poškodeného, spolupôsobiacej pri vzniku úrazového deja, teda v prípadoch, kedy faktory
na strane škodcu nie sú jedinou príčinou škodnej udalosti a práve o taký prípad šlo aj v tejto veci, kde
žalovaná nedostatky v jej činnosti pripustila, tieto však bagatelizovala.

Žalovaná navrhla napadnutý rozsudok potvrdiť ako pre názor o jeho vecnej správnosti, tak i pre ďalší o
účelovosti, resp. neopodstatnenosti námietok z odvolania. Spochybňovanie hodnovernosti svedeckých
výpovedí, vyznievajúcich v prospech verzie žalovanej, nie je namieste, ak naopak sama žalobkyňa
navrhla vypočuť ako svedkov osoby, ktoré sa už pred ich výsluchom na jej nátlak taktiež k veci vyjadrili.
Výsledky dokazovania za pomoci znalca ustanoveného súdom sú rovnako spôsobilým podkladom pre

rozhodnutie (na rozdiel od listinného dôkazu predloženého žalobkyňou, ktorý charakter znaleckého
posudku nemá a ktorého kvalitu žalovaná namietala) a vo vzťahu k viacerým skutočnostiam tu platí,
že žalobkyňa odvolaním výsledky vykonaného dokazovania zámerne skresľuje (predovšetkým pri
tvrdeniach o nezabezpečení žalovanou filtrov do polomasky, o nadmernom pracovnom vypätí manžela
žalobkyne v čase predchádzajúcom jeho úmrtiu či o pripustení žalovanou nedostatkov v jej činnosti v

súvislosti s úmrtím manžela žalobkyne v konaní Krajského súdu v Trnave sp. zn. 14S/24/2011).

Ešte pred pristúpením odvolacieho súdu k rozhodovaniu o odvolaní žalobkyňa upriamila pozornosť i na
nález Ústavného súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ÚS“) z 10. septembra 2014 č. k. I. ÚS 87/2014-43,
konštatujúci porušenie práv žalobkyne a jej syna podľa čl. 46 ods. 1 a čl. 20 Ústavy Slovenskej

republiky (ústavného zákona SNR č. 460/1992 Zb. v znení neskorších ústavných zákonov, ďalej len
„Ústava“)ačl.6ods.1Dohovoruoochraneľudskýchprávazákladnýchslobôd(oznámenieFederálneho
ministerstvazahraničnýchvecíČSFRč.209/1992Zb.,ďalejlen„Dohovor“)ačl.IDodatkovéhoprotokolu
k Dohovoru rozsudkom Najvyššieho súdu Slovenskej republiky (ďalej len „NS“) z 29. mája 2013 sp.zn. 9 Sžso 19/2012 a jemu predchádzajúcim konaním a takýto rozsudok (ktorým došlo k potvrdeniu
rozsudku Krajského súdu v Trnave z 19. januára 2012 vo veci jeho sp. zn. 14S/25/2011, zamietajúceho
žalobu dnešnej žalobkyne a jej syna proti rozhodnutiam Sociálnej poisťovne o nepriznaní im nárokov

z úrazového poistenia) bol zrušený s vrátením veci NS na ďalšie konanie; na rozsudok Krajského
súdu v Trnave z 25. júna 2015 č. k. 14S/43/2015 - 236 (ktorým tunajší súd zrušil všetky tri napadnuté
rozhodnutia Sociálnej poisťovne - ústredia aj im predchádzajúce rozhodnutia jej trnavskej pobočky a vec
vrátil správnemu orgánu na ďalšie konanie, riadiac sa pritom i názorom vysloveným v uznesení NS sp.
zn.9Sžso83/2014,zrušujúcimponálezeÚSrozsudokKrajskéhosúduvTrnavesp.zn.14S/25/2011);na

ďalšíňouobjednaný(tzv.revízny)znaleckýposudok1.LekárskejfakultyUniverzityKarlovejvPrahez29.
septembra 2015 a napokon i na už právoplatné rozhodnutia trnavskej pobočky Sociálnej poisťovne z 26.
októbra 2015, priznávajúce jej nárok na náhradu nákladov spojených s pohrebom manžela i jednorazové
odškodnenie, oboje pre uzavretie úmrtia jej manžela ako pracovného úrazu.

Odvolací súd prejednal podľa § 212 ods. 1 a ods. 2 písm. b/ O. s. p. v medziach odvolania celú vec

(pretože od rozhodnutia vo veci samej, napadnutého v celom rozsahu, boli závislými oba tzv. náhradové
výroky rozsudku aj nebyť spochybnenia odvolaním aj takýchto rozhodnutí) a to podľa § 214 ods. 2 O.
s. p. bez pojednávania, nakoľko dospel k záveru, že v dôsledku nesprávneho (nedostatočne úplného)
právneho posúdenia veci súdom prvého stupňa a z neho plynúcej nedostatočnosti skutkových zistení
(evidentne zapríčinených iným právnym názorom súdu prvého stupňa na pomer nárokov z práva na

ochranu osobnosti a na náhradu škody z pracovného úrazu), ako aj pre okolnosti súdu prvého stupňa
nepričítateľné (pre odchylné vyriešenie na to povolanými orgánmi otázky, či v prípade úmrtia manžela
žalobkyne šlo o pracovný úraz) nemožno napadnutý rozsudok považovať za vecne správne rozhodnutie.

Odvolací súd totiž predovšetkým považuje za potrebné už na tomto mieste poznamenať, že aj v

prejednávanej veci šlo o ďalší prípad ním už v minulosti posudzovaného stretu práva na ochranu
osobnosti s právom na náhradu škody spôsobenej ublížením na zdraví, resp. aj usmrtením (v tejto
súv. por. najmä rozsudky Krajského súdu v Trnave z 30. apríla 2007 č. k. 11Co/174/2006-188 a z 10.
septembra 2014 č. k. 10Co/137/2013-214, prvý vydaný vo veci súdu prvého stupňa totožného s tým
z prejednávanej veci, teda Okresného súdu Trnava sp. zn. 23C/4/2002 a druhý vo veci Okresného

súdu Senica sp. zn. 4C/58/2010) a význam tu nemalo, že tentoraz šlo aj o stret práv garantovaných
na úrovni zákona odlišnými právnymi predpismi (čím treba rozumieť, že na rozdiel od oboch vyššie
spomínaných a tunajším súdom v minulosti prejednaných vecí, vyznačujúcich sa zdanlivým konfliktom
medzi rôznymi inštitútmi podľa O. z. malo v prejednávanej veci ísť o konkurenciu práva na ochranu
osobnosti podľa O. z. s právom na náhradu škody, majúcim pôvod v úprave Z. p.). Aj tu je preto žiadúcim

len zopakovať už skôr uzavreté a síce, že predpokladom korektného vyriešenia si otázky existencie
nárokov uplatnených žalobou v prejednávanej veci bolo zodpovedanie si dvoch iných čiastkových
(predbežných)otázok,zktorýchtúprvúmožnosformulovaťtak,čizastavuparalelnejochranyniektorých
hodnôt predstavujúcich i základné ľudské práva (najmä právo na život a zdravie, tu por. najmä čl. 2
Dohovoru, čl. 6 Medzinárodného paktu o občianskych a politických právach a čl. 12 Medzinárodného

paktu o hospodárskych, sociálnych a kultúrnych právach, oboch uverejnených pod č. 120/1976 Zb. a tiež
čl. 15 a 40 Ústavy) viacerými právnymi inštitútmi vnútroštátneho právneho poriadku je možné i súbežné
uplatnenie ochrany uvedených hodnôt podľa viacerých (resp. všetkých) do úvahy prichádzajúcich
právnych noriem, kým druhá otázka môže nastúpiť len v prípade pozitívneho zodpovedania si tej prvej a
položiť si ju ide tak, či platná právna úprava obsahuje jednoznačné kritériá pre poskytnutie ochrany práva

na ochranu osobnosti vo vzťahu ku všetkým potenciálnym zložkám takéhoto práva a ak takéto kritériá
presne nevymedzuje, či absencia konkrétnej úpravy v zákone spôsobuje i nemožnosť priznania práva.

Tunajší odvolací súd pritom vo vzťahu k prvej z otázok označených zhora za čiastkové konštantne
zastáva názor, že paralelné uplatňovanie nárokov na náhradu škody na zdraví i nároku na náhradu

nemajetkovej ujmy v peniazoch majúceho základ v práve na ochranu osobnosti aj pri vzniku takýchto
nárokov jedným a tým istým zásahom nie je vylúčené; vo vzťahu k druhej otázke potom má za to, že
tejto sa súd prvého stupňa opomenul venovať práve pre isté precenenie súvzťažnosti medzi existenciou
zodpovednosti žalovanej za škodu vzniknutú smrteľným úrazom manžela žalobkyne a možnosťou
uplatňovania nárokov na ochranu osobnosti na rovnakom skutkovom základe za situácie, v ktorej

by síce (formálne vzato) autonómnemu posúdeniu otázky, či smrteľný úraz manžela žalobkyne bol
úrazom pracovným principiálne nič nebránilo, v čase rozhodovania odvolacieho súdu tu však boli aj
skôr neprítomné (a takto bez viny žalobkyne nepoužiteľné) rozhodnutia na to povolaných orgánov,
konštatujúce presný opak uzavretého súdom prvého stupňa.Podľa čl. 15 ods. 1 vety prvej Ústavy (v znení platnom a účinnom i v čase úmrtia manžela žalobkyne,
vedúceho k podaniu žaloby v prejednávanej veci, teda ešte pred nadobudnutím účinnosti ústavného

zákona č. 100/2010 Z. z. a všetkých ďalších po ňom nasledujúcich ústavných zákonov) každý má právo
na život a podľa odseku 2 rovnakého článku nikto nesmie byť pozbavený života; podľa čl. 19 ods. 2
Ústavy každý má právo na ochranu pred neoprávneným zasahovaním do súkromného a rodinného
života a podľa čl. 41 ods. 1 vety prvej Ústavy manželstvo, rodičovstvo a rodina sú pod ochranou zákona.

Podľa § 11 O. z. fyzická osoba má právo na ochranu svojej osobnosti, najmä života a zdravia, občianskej
cti a ľudskej dôstojnosti, ako aj súkromia, svojho mena a prejavov osobnej povahy, podľa § 13 ods.
1 O. z. fyzická osoba má právo najmä sa domáhať, aby sa upustilo od neoprávnených zásahov do
práva na ochranu jej osobnosti, aby sa odstránili následky týchto zásahov a aby jej bolo dané primerané
zadosťučinenie a podľa odseku 2 druhého zo zhora citovaných ustanovení pokiaľ by sa nezdalo
postačujúce zadosťučinenie podľa odseku 1 najmä preto, že bola v značnej miere znížená dôstojnosť

fyzickej osoby alebo jej vážnosť v spoločnosti, má fyzická osoba tiež právo na náhradu nemajetkovej
ujmy v peniazoch.

Podľa § 135 ods. 1 O. s. p. súd je viazaný rozhodnutím ústavného súdu o tom, či určitý právny predpis
je v rozpore s ústavou, so zákonom alebo s medzinárodnou zmluvou, ktorou je Slovenská republika

viazaná [§ 109 ods. 1 písm. b)]; je tiež viazaný rozhodnutím ústavného súdu alebo Európskeho súdu
pre ľudské práva, ktoré sa týkajú základných ľudských práv a slobôd a ďalej je viazaný rozhodnutím
príslušných orgánov o tom, že bol spáchaný trestný čin, priestupok alebo iný správny delikt postihnuteľný
podľa osobitných predpisov, a kto ich spáchal, ako aj rozhodnutím o osobnom stave, vzniku alebo zániku
spoločnosti a o zápise základného imania; súd však nie je viazaný rozhodnutím v blokovom konaní.

Podľa odseku 2 ostatného z tu citovaných ustanovení inak otázky, o ktorých patrí rozhodnúť inému
orgánu, môže súd posúdiť sám; ak však bolo o takejto otázke vydané príslušným orgánom rozhodnutie,
súd z neho vychádza.

Pojem osobnosť býva väčšinou vnímaný z hľadiska jeho psychologickej analýzy (podľa ktorej by

sa - samozrejme s určitým zjednodušením - dala osobnosť vymedziť ako celok zahŕňajúci systém
duševných, resp. i duchovných vlastností a tendencií jednotlivca, jeho charakterových rysov, schopností,
postojov, potrieb, záujmov, temperamentu, vzdelania a iných obdobných prvkov; pričom takýto systém
nevykazuje znaky statického, ale naopak pomerne dynamicky sa meniaceho systému, formovaného
nielenjednotlivýmivekovýmistupňami,aleivnímanýmiskutočnosťami,spôsobomichvnímania,rôznymi

kultúrno-spoločenskými vplyvmi a v konečnom dôsledku vykazujúceho síce určité všeobecné vlastnosti
vlastné i iným osobnostiam, na druhej strane však majúceho niektoré neopakovateľné rysy), nejde tu
ale opomínať ani fyzické zložky osobnosti fyzickej osoby predstavované takými parametrami, akými sú
napr. úroveň zdravia konkrétnej fyzickej osoby, jej fyzické schopnosti a možnosti, pohlavie, rasa, výzor
alebo stavba tela; pričom naprieč všetkými týmito zložkami sa tiahne i uvedomovanie si jednotlivých

opísaných vlastností (resp. aspoň niektorých z nich) samotnou fyzickou osobou a tiež jej prípadný
záujem na ochrane ich nedotknuteľnosti (čo obdobne platí v prípade existencie rodiny fyzickej osoby
aj o záujme rodinných príslušníkov na takejto ochrane i odhliadnuc od zákonom výslovne priznaného
oprávnenia tým najbližším z nich uplatňovať po smrti fyzickej osoby jej práva, tu por. tiež § 15 O. z.).
Pre nepochybnú rôznorodosť jednotlivých stránok osobnosti potom treba zjavne uvažovať aj s relatívne

širokým spektrom možných neoprávnených zásahov proti uvedeným zložkám osobnosti (resp. i len
proti niektorej z nich), ktoré sa však vždy dotýkajú osobnosti fyzickej osoby ako celku už zmienených
vlastností a charakteristík. Každý takýto zásah je obvykle dotknutou osobou (ale i jej rodinou) vnímaný
značne nepriaznivo a preto je namieste poskytnutie zákonnej ochrany osobnostnej sfére jednotlivca i
v súlade s hierarchickým usporiadaním nielen ústavne, ale i normami nižšej právnej sily zaručených

ľudských práv. Ak potom O. z. právo na ochranu osobnosti fyzickej osoby upravuje ako jednotné právo
majúce za úlohu zabezpečenie rešpektovania osobnosti fyzickej osoby a jej všestranný rozvoj, nemožno
prehliadať to, že súčasťou tohto jednotného práva sú i jednotlivé čiastkové práva smerujúce k ochrane
jednotlivých hodnôt (stránok) osobnosti fyzickej osoby, ktoré sú neoddeliteľnými súčasťami celkovej
fyzickej i psychicko-morálnej integrity osobnosti. V tejto súvislosti potom zásadný význam má i to, že

ako výpočet chránených stránok osobnosti (život, zdravie, občianska česť, ľudská dôstojnosť atď.),
prostriedkov slúžiacich na ochranu (upustenie od zásahov, odstránenie ich následkov a poskytnutie
primeraného zadosťučinenia) a napokon i kritérií nedostatočnosti zadosťučinenia podľa § 13 ods. 1
O. z. (teda v inej než peňažnej forme) v zákone je len príkladmým (demonštratívnym) a pre pomernúvšeobecnosť úpravy a väzbu niektorých jej častí len na celkom konkrétne zásahy je tu pomerne rozsiahly
priestor pre dotvorenie práva súdom.

Ak totiž v rámci ochrany osobnosti možno zrejme chrániť a s istou rezervou zrejme aj určitým spôsobom
usporiadať jednotlivé zložky osobnosti majúce byť chránené prostriedkami občianskoprávnej ochrany
práv (čo do poradia ich dôležitosti), nebude zrejme sporu o tom, že aj príkladmý výpočet v ust. § 11
O. z. je koncipovaný v smere postupu od najdôležitejších zložiek práva na ochranu osobnosti k tým
menej dôležitým (i keď nie nevýznamným), nakoľko zjavne najvyšší stupeň ochrany a i prípadných

prostriedkov k tomu slúžiacich si bude vyžadovať život fyzickej osoby, hneď po ňom jej zdravie a až
následne i ďalšie hodnoty podľa príslušného výpočtu v ustanovení zákona obvykle porušované (na
rozdiel od skorších zložiek) len zásahmi verbálnej povahy (a teda napriek nemožnosti ich bagatelizácie
spravidla menej významnými). Takéto usporiadanie možno vybadať i v ďalšej časti úpravy, tu však
nemožno nevidieť ten rozdiel, že kým v prípade úpravy v ust. § 13 ods. 1 O. z. sa tam uvedený
len príkladmý výpočet prostriedkov och-rany (rozšíriteľný výkladom i pri rešpektovaní budúcich potrieb

danýchpovahoudnesčastoeštenetušenýchzásahov)môževzťahovaťpraktickynazásahydovšetkých
zložiek práva na ochranu osobnosti (samozrejme s určitými modifikáciami, keď napr. v prípade zásahu
do práva na život uplatňovanie práva na ochranu osobnosti už nežijúcej fyzickej osoby bude len na
osobách uvedených v ust. § 15 O. z. a aj relevantné prostriedky ochrany sa budú líšiť nielen od
povahy zásahu a ním porušeného čiastkového práva, ale aj od následkov v každom konkrétnom

prípade), tak to už nie je v prípade úpravy podľa § 13 ods. 2 O. z., kde jediný príklad nedostatočnosti
tzv. nepeňažného zadosťučinenia spočívajúci v znížení dôstojnosti fyzickej osoby alebo jej vážnosti v
spoločnosti v značnej miere v kontexte celého obsahu príslušnej úpravy zjavne dopadá len na zásahy
do čiastkových zložiek práva na ochranu osobnosti, napadnuteľných inak než fyzickým útokom (právo
na česť, dôstojnosť, súkromie a pod.). Z uvedeného potom treba a contrario (opakom) dovodiť (i

so zreteľom k len demonštratívnemu charakteru úpravy vo väčšine rozhodných ustanovení O. z. o
ochrane osobnosti) tiež ten záver, že nedostatok následku výslovne zmieneného v ust. § 13 ods. 2
O. z. nemôže byť dôvodom odopretia ochrany tam uvedeným spôsobom v prípadoch zásahov do tých
zložiek práva na ochranu osobnosti, ktoré predstavujú samotnú podstatu existencie fyzickej osoby
(život a zdravie) a ktoré sú z hľadiska už vyššie naznačenej hierarchie zložiek práva na ochranu

osobnosti hodnotami najvýznamnejšími. Na otázku významu absencie zákonom výslovne ustanovených
kritérií pre nedostatočnosť zadosťučinenia v inej než peňažnej forme (ako otázku otvárajúcu úvahy
odvolacieho súdu v tomto jeho rozhodnutí) potom tunajší súd prináša už ustálenú odpoveď (bez potreby
na nej čokoľvek meniť aj v tejto konkrétnej veci), ktorou je to, že u zásahov do práv na život alebo
zdravie ako najvýznamnejších zložiek práva na ochranu osobnosti fyzickej osoby je nedostatočnosť

iného než peňažného zadosťučinenia pravidlom (a to ako bez potreby zisťovania ďalších podmienok
nedostatočnosti, tak i bez potreby trvania na požadovaní aj - tu inak požadovaného - nepeňažného
zadosťučinenia).

Existencia rozhodnutí ÚS, NS, tunajšieho krajského súdu i Sociálnej poisťovne, vydaných až po

rozhodnutí napadnutým rozsudkom a dokonca aj po uplynutí tzv. odvolacej lehoty a vyporiadavajúcich
sa s otázkou kvalifikovateľnosti úmrtia manžela žalobkyne za pracovný úraz spôsobom diametrálne
odlišným od toho, akým túto otázku vyriešil súd prvého stupňa, potom spôsobovala nielen nutnosť
prihliadania odvolacieho súdu po získaní vedomosti o nich tiež na ne (a to bez ohľadu na okolnosť
namietania ich existencie niektorou z účastníčok či na čas takéhoto namietania, keďže tu samozrejme

i za použitia argumentu právnej logiky „a minori ad maius“ /od menšieho k väčšiemu/ treba vyvodiť
nepoužiteľnosť úpravy z ustanovení § 205 ods. 3 a § 212 ods. 1 O. s. p., pokiaľ ide o časové limity pri
rozširovaní dôvodov odvolania a viazanosť odvolacieho súdu takýmito dôvodmi aj na prípady druhovo
totožné s tým z prejednávanej veci, v ktorých nedostatok viny účastníka na neuplatnení určitého dôkazu
či skutočnosti buď už pred skončením dokazovania na súde prvého stupňa alebo najneskôr do uplynutia

lehoty na odvolanie spočíva v objektívnej neexistencii dôkazu či skutočnosti v čase z uvádzaného
pohľadu rozhodnom), ale i praktické vyvrátenie takpovediac kľúčového argumentu, na ktorom rozsudok
zamietajúci žalobu založil súd prvého stupňa. To bolo práve riziko, ktoré súd nezamýšľajúci konanie
ním vedené prerušovať a vyčkávať na výsledok konania pred iným orgánom, či dokonca i presvedčený
o nemennosti skoršieho (neskôr však predsa len zmeneného) stavu vecí (nezriedka definovaného už

existujúcimi rozhodnutiami na to povolaných orgánov), je nútený podstúpiť a práve na akceptovateľnosti
skoršieho vyriešenia si otázky posudzovanej ním len ako predbežnej závisí, či obstojí aj rozhodnutie o
takéto riešenie sa opierajúce.Nakoľko potom v prejednávanej veci súd prvého stupňa vedený názorom o tom, že úmrtie manžela
žalobkyne pracovným úrazom nebolo, práve a len z tohto vyvodil aj záver o nemožnosti úspešného
uplatnenia nárokov z práva na ochranu osobnosti a takéto jeho úvahy v svetle neskorších rozhodnutí

zmienených aj v predošlom odseku akceptovať nešlo, odvolaciemu súdu neostávalo iné, než napadnutý
rozsudok súdu prvého stupňa podľa § 221 ods. 1 písm. h/ a ods. 2 O. s. p. ako celok zrušiť a vec mu
vrátiť na ďalšie konanie.

Povinnosťou súdu prvého stupňa tak bude v ďalšom konaní sa riadiť názorom odvolacieho súdu, ktorým

je podľa § 226 O. s. p. viazaný, v potrebnom rozsahu a i úmerne procesnej aktivite účastníčok konania
doplniť dokazovanie, podľa § 132 O. s. p. náležite zhodnotiť výsledky celého konania a až potom (pokiaľ
pravda nedôjde k mimosúdnemu vyriešeniu predmetu sporu alebo k inému zbaveniu súdu možnosti sa
k nemu vysloviť autoritatívne) rozhodnúť opätovne o veci, o trovách konania a podľa § 224 ods. 3 O. s.
p. tiež o trovách tohto odvolacieho konania.

K prijatiu tohto uznesenia došlo pomerom hlasov 3 : 0, čiže jednomyseľne (čl. I § 3 ods. 9 posledná veta
zákona č. 757/2004 Z. z. v znení neskorších zmien a doplnení).

Poučenie:

Toto uznesenie nemožno napadnúť odvolaním.