Rozsudok ,
Potvrdzujúce Rozhodnutie bolo vynesené dňa utorok 22. december 2015

Súd: Krajský súd Trnava
Spisová značka: 26CoP/32/2015

Identifikačné číslo súdneho spisu: 2114224093
Dátum vydania rozhodnutia: 22. 12. 2015
Meno a priezvisko sudcu, VSÚ: JUDr. Katarína Slováčeková

ECLI: ECLI:SK:KSTT:2015:2114224093.4

ROZSUDOK V MENE

SLOVENSKEJ REPUBLIKY

Krajský súd v Trnave v senáte zloženom z predsedníčky senátu JUDr. Kataríny Slováčekovej a sudcov

JUDr. Daniela Ilavského a Mgr. Jozefa Mačeja v právnej veci starostlivosti o maloletú: R. U., nar. XX.
S. XXXX, bytom u matky, zastúpenú kolíznym opatrovníkom: Ústredie práce, sociálnych vecí a rodiny,
Úrad práce, sociálnych vecí a rodiny Trnava, matky: C. U., nar. XX. O. XXXX, bytom T. a otca: W. U., nar.
XX. K. XXXX, bytom N., o zvýšenie výživného, o odvolaní otca proti rozsudku Okresného súdu Trnava
z 10. februára 2015 č. k. 8P/76/2014-75, takto

r o z h o d o l :

Odvolací súd napadnutý rozsudok súdu prvého stupňa v časti zvýšenia výživného p o t v r d z
u j e a v časti nedoplatku na zročnom výživnom m e n í tak, že nedoplatok na zročnom výživnom

za obdobie od 19. septembra 2014 do 31. decembra 2015 vo výške 1.273 eur povoľuje otcovi platiť v
splátkach po 35 eur mesačne spolu s bežným výživným s tým, že omeškanie s plnením jednej splátky
má za následok zročnosť celého plnenia.

Žiaden z účastníkov nemá právo na náhradu trov odvolacieho konania.

o d ô v o d n e n i e :

Napadnutým rozsudkom súd prvého stupňa: I. uložil otcovi povinnosť platiť na výživu maloletej sumu
125 eur mesačne vždy do 15. dňa každého mesiaca vopred k rukám matky s účinnosťou od 19.
septembra 2014, čím zmenil rozsudok Okresného súdu Trnava č. k. 20P/2/2011-12 z 23. februára 2011,

II. nedoplatok na zročnom výživnom vo výške 198 eur povolil otcovi platiť v splátkach po 5,50 eur
mesačne spolu s bežným výživným pod následkom straty výhody splátok; III. žiadnemu z účastníkov
nepriznal právo na náhradu trov konania. Svoje rozhodnutie odôvodnil súd prvého stupňa právne
ustanoveniami § 62 ods. 1, § 75 ods. 1, § 76 ods. 1, § 77 ods. 1, § 78 ods. 1 z. č. 36/2005 Z.z. o rodine
(ďalej len „ZoR“) a vecne tým, že vykonaným dokazovaním mal za preukázané, že návrhu matky na
zvýšenie výživného je dôvodné čiastočne vyhovieť, keďže výživné bolo ostatnýkrát určené vo februári
2011 a od poslednej úpravy o výživnom uplynulo dlhšie obdobie, došlo k podstatnej zmene pomerov na

strane maloletej. K čiastočnej zmene pomerov došlo i u rodičov, otec v čase ostatného rozhodovania
dosahoval príjem 700 eur mesačne, bol v čase od 3.3.2010 do 28.2.2011 zamestnaný v H. Q., s.r.o.,
kde jeho pracovný pomer bol skončený dohodou a jeho priemerný mesačný príjem činil 747,57 eur. od
14.3.2011 do 30.6.2011 bol otec zamestnaný v spoločnosti H. I., s.r.o., kde opäť bol pracovný pomer
skončený dohodou a jeho priemerný mesačný príjem činil 559,70 eur, od 19.7.2011 do 4.11.2011 bol otec
zamestnaný v S. K. I., a.s., pracovný skončený z dôvodu jeho absencií a priemerný mesačný príjem mal
596,10 eur. Vzhľadom na vyššie uvedené ukončenie pracovných pomerov otca vychádzal súd prvého

stupňa z príjmu, ktorý je vyšší ako príjem zistený za rok 2014 a takto z neho potom určil výživné v
rozsahu 25% až 30%. Nedoplatok za zročné výživné určil za obdobie od 19.9.2014 do 10.2.2015 vo
výške 198 eur, keď otec mal platiť 550,04 eur a skutočne zaplatil 352,04 eur. Nedoplatok povolil otcovi
splácať v splátkach po 5,50 eur. O trovách konania rozhodol v zmysle § 146 ods. 1 písm. a) O.s.p. (z.č. 99/1963 Zb. - Občiansky súdny poriadok v znení zmien a noviel) a žiadnemu z účastníkov nepriznal
právo na náhradu trov konania.

Proti tomuto rozsudku súdu prvého stupňa podal v zákonnej lehote odvolanie otec maloletej. Dôvodil,
len stručne, že nesúhlasí so zvýšením výživného z dôvodu jeho nízkeho platu, z ktorého si musí platiť
ubytovňuistravuanavrhol,abyodvolacísúdnapadnutýrozsudoksúduprvéhostupňazmenilaponechal
predchádzajúce rozhodnutie, kde platí výživné 80 eur (teda v podstate navrhol napadnutý rozsudok súdu
prvého stupňa zmeniť tak, že návrh matky sa zamieta).

K odvolaniu otca sa vyjadrila i matka maloletej, ktorá navrhla napadnutý rozsudok súdu prvého stupňa
potvrdiť. Uviedla, že súd prvého stupňa dostatočne zistil skutkový stav a výživné zvýšil na základe príjmu
otca, ktorý sa o maloletú iným spôsobom nezaujíma a nemá vôbec vedomosť aké má skutočné potreby
na život a výchovu.

Kodvolaniuotcasavyjadrilikolíznyopatrovníkmaloletej,ktorýnavrholnapadnutýrozsudoksúduprvého
stupňa potvrdiť. Dodal, že maloletá navštevuje 5. ročník základnej školy, má diagnostikovanú epilepsiu
a zvýšenie výživného je dôvodné vzhľadom na uplynutie dlhšej doby a zvýšenia nákladov na výživu
maloletej.

Krajský súd v Trnave ako súd odvolací (§ 10 ods. 1 O.s.p.), po zistení, že odvolanie podala včas
oprávnená osoba, účastník konania, otec maloletej (§ 201 a § 204 ods. 1 O.s.p.), prejednal vec bez
ohľadu na rozsah a dôvody odvolania (§ 212 ods. 2 písm. a/ O.s.p. v spojení s § 81 O.s.p.), postupom
na nariadenom odvolacom pojednávaní (§ 214 ods. 1 O.s.p.), doplnil dokazovanie výsluchom matky
a kolízneho opatrovníka maloletej, oboznámením sa s listinnými dôkazmi a to príjmami otca, matky,

rozpisom platenia výživného otcom (§ 213 ods. 5 O.s.p.) a dospel k záveru, že odvolanie otca je
nedôvodné, napadnutý rozsudok súdu prvého stupňa je vecne správny a je dôvodné ho potvrdiť (§ 219
ods. 1 a 2 O.s.p.).

Predmetom konania vedeného na súde prvého stupňa pod sp. zn. 8P/76/2014 je zvýšenie výživného

na maloletú R.J.. Predmetom tohto odvolacieho konania je posúdenie správnosti rozsudku súdu prvého
stupňa, ktorým bolo výživné zvýšené zo sumy 80 eur na sumu 125 eur mesačne počnúc 19. septembrom
2014 a zároveň bol i určený nedoplatok na zročnom výživnom.

Podľa § 219 ods. 1 a 2 O.s.p. odvolací súd rozhodnutie potvrdí, ak je vo výroku vecne správne (1).

Ak sa odvolací súd v celom rozsahu stotožňuje s odôvodnením napadnutého rozhodnutia môže sa v
odôvodnení obmedziť len na skonštatovanie správnosti dôvodov napadnutého rozhodnutia, prípadne
doplniť na zdôraznenie správnosti napadnutého rozhodnutia ďalšie dôvody (2).

Odvolací súd nezistil žiaden dôvod, pre ktorý by sa nemal stotožniť so závermi súdu prvého stupňa

pojatými do odôvodnenia napadnutého rozsudku, keď súd prvého stupňa vykonal dokazovanie v
potrebnom rozsahu, jeho výsledky náležite vyhodnotil a vec i správne právne posúdil.

Odvolací súd sa v celom rozsahu stotožnil s tým, ako súd prvého stupňa odôvodnil ním zvolený spôsob
rozhodnutia (argumentácia pojatá do odôvodnenia napadnutého rozsudku nevykazovala žiadne vecné,

právne ani logické medzery). Záver súdu prvého stupňa o dôvodoch zvýšenia výživného v prejednávanej
veci a o potrebe urobenia tak práve spôsobom vyplývajúcim z napadnutého rozsudku preto treba
považovať za správny. Pre správnosť takejto argumentácie by tak zásadne postačovalo na ňu (zo strany
odvolacieho súdu) aj len odkázať (prvá časť ust. § 219 ods. 2 O. s. p.); pre úplnosť, nevyhnutnosť
vyporiadania sa aj s tzv. odvolacími námietkami otca sa žiada doplniť (§ 219 ods. 2 O. s. p. in fine) ešte

nasledovné:

Ustanovenie § 78 ods. 1 vety prvej Zákona o rodine (citované už súdom prvého stupňa) robí možnosť
zmeny rozhodnutia o výživnom závislou na zmene pomerov a ďalšie ustanovenie § 75 ods. 1 rovnakého
zákona (taktiež použité už súdom prvého stupňa) vymedzuje ako kritériá rozhodujúce pre určenie

výživného, tak prípady, v ktorých súd má (môže) pri určovaní výživného vychádzať aj z iných než
reálne existujúcich pomerov na strane výživou povinnej osoby. Korektným výkladom týchto ustanovení
i v zmysle záverov ustálenej rozhodovacej praxe súdov v tejto oblasti potom treba dospieť k tomu,
že dôvodom pre zmenu rozhodnutia o výživnom je vždy len taká zmena pomerov, ktorá má charakterpodstatnej zmeny okolností rozhodujúcich pre určenie výživného. Pre záver o existencii takejto zmeny
je potom nevyhnutné zistenie kritérií rozhodujúcich pre určenie výživného ako v čase pôvodného
rozhodovania(rozumejrozhodovaniarozsudkommajúcimsatentorazzmeniť),takivčaserozhodovania

o zmene a prípadne i v príslušnom časovom úseku medzi takto vymedzenými hranicami a následné
porovnanie takýchto kritérií, ich komplexné zhodnotenie a následné ustálenie, či tieto v ich súhrne
odôvodňujú záver o zmene pomerov naznačenej už vyššie a ak áno, v akom smere (dôvod pre zvýšenie
výživného, pre jeho zníženie, či dokonca pre zrušenie skôr uloženej povinnosti platiť výživné), rozsahu
(miera zvýšenia či zníženia výživného) a aj od ktorého času (hľadisko nástupu zmeny pomerov v rámci

obdobia sledovaného obvykle návrhom na začatie konania o úprave rozsahu skôr určenej vyživovacej
povinnosti).

V prejednávanej veci potom ani nevznikla polemika o existencii relevantnej zmeny pomerov, ale
diskutovaným bol význam toho, ako by sa jednotlivé čiastkové zmeny - hlavne na strane výživou
oprávnenej maloletej a na strane jej výživou povinného otca mali prejaviť na podobe skoršieho

rozhodnutia o výživnom. Tu totiž zmeny na strane maloletej celkom jednoznačne potvrdzovali
oprávnenosť požiadavky matky dieťaťa (už len s prihliadnutím na časový odstup viac než 4 roky od
vydania rozhodnutia o výživnom majúceho sa tu zmeniť, keď v tom čase mala maloletá 7 rokov a v čase
rozhodovania o zmene je vo veku viac než 11 rokov). Na druhej strane tu boli potom zmeny na strane
výživou povinného otca dieťaťa (ako rodiča nemajúceho maloletú nielenže v osobnej starostlivosti, ale i

podľa výsledkov odvolacím súdom doplneného dokazovania sa o dieťa prakticky ani nezaujímajúceho),
ktoré by pri ich zjednodušenom vnímaní mali podporovať skôr opačný názor - čiže ten, že príslušné
zmeny by navrhované zvýšenie výživného neumožňovali ale pri dôkladnejšej analýze veci (akú urobil
i okresný súd) tomu tak nie je.

Tunajší odvolací súd už viackrát v minulosti zdôraznil, že u rodiča nemajúceho maloleté dieťa vo svojej
osobnej starostlivosti (tu otec) je primárnou formou uspokojovania potrieb dieťaťa platenie výživného,
kýmnaopakurodičadruhého(tumatka)sanajmävzávislostinavekudieťaťamenípomertzv.osobného
a peňažného podielu (na plnení si vyživovacej povinnosti takýmto rodičom). Hoci totiž vyživovaciu
povinnosť rodiča osobne sa starajúceho o dieťa treba považovať za plne krytú výkonom osobnej

starostlivosti spravidla len v útlom veku dieťaťa (kedy obvykle aj nevyhnutnosť zotrvania príslušného
rodiča v záujme zabezpečenia riadnej starostlivosti o dieťa na rodičovskej dovolenke takéhoto rodiča
prakticky diskvalifikuje z možnej účasti na pracovnom procese - a teda aj z obstarania si zdrojov príjmu
umožňujúcich mu plniť si vyživovaciu povinnosť tak ako v prípade rodiča osobne sa naopak prevažne
o dieťa nestarajúceho), to neznamená, žeby vo vyššom veku dieťaťa na takýto faktor už nebolo možno

prihliadať. Aj v tejto konkrétnej veci - pre navštevovanie maloletou R. ešte základnej školy v mieste
bydliska jej i matky preto bolo treba usudzovať na pretrvávajúci stav vykrývania vyživovacej povinnosti
matky dieťaťa v určitej miere ešte aj osobnou starostlivosťou o maloletú.

Pri takomto nazeraní na vec preto rozhodujúcimi boli najmä zmeny na strane otca maloletej a tu treba

v zhode so súdom prvého stupňa mať za to a to aj po doplnení dokazovania pred odvolacím súdom, že
otec maloletej R. sa nielen v období sledovanom návrhom na začatie konania v tejto konkrétnej veci, ale
i v čase skoršom stavia k obstaraniu si trvalejších a aj doložiteľných zdrojov príjmu (zo zamestnania) a
tým aj k získaniu dostatočných zdrojov pre uspokojovanie všetkých jeho povinností (vrátane vyživovacej
povinnosti) nie celkom zodpovedne. Za tohto stavu však nemôže byť akceptovateľnou argumentácia

otca v odvolaní o jeho nízkom príjme. V podstate bezvýhradne tak treba súhlasiť so súdom prvého
stupňa, že s prihliadnutím na nezodpovedný prístup otca k zabezpečeniu si príjmu od zamestnávateľa, k
ukončeniu pracovných pomerov či už dohodou alebo výpoveďou pre neplnenie si pracovných povinností
bolo nutné vychádzať z priemeru najvyšších príjmov, ktoré dosahoval, tjs. min. zo sumy 600 eur, práve
takúto sumu je v schopnostiach a možnostiach otca mesačne dosahovať. Rozsah možného výživného

v sume zodpovedajúcej 20 až 30% z príjmu povinnej osoby tak činí 120 až 180 eur. Ak potom otec
i v konaní doložil už i svoje neskoršie zamestnania, príjmy z nich nedosahovali výšku jeho príjmu v
predchádzajúcom zamestnaní, čo však nemohlo mať vplyv na nezvýšenie výživného, keď správne súd
prvého stupňa vychádzal z príjmov, ktoré ako príjmy najvyššie dosahoval pred ukončením pracovného
pomeru. Postoj otca a prenos vyživovacej povinnosti v rozhodujúcej miere na matku detí dosahujúcu

príjem ešte nižší ako je toho času skutočný príjem otca nemohol byť úspešným. Argumenty otca v
jeho odvolaní poukazujúce len na nízky príjem a platenie si stravy i ubytovania sú z vyššie uvedených
dôvodov irelevantnými, keď prihliadnuc na skutočné možnosti, schopnosti výživou povinného otca je
zvýšené výživné 125 eur primerané.Odvolací súd nenašiel žiaden dôvod ani po doplnení dokazovania výsluchom matky, kolízneho
opatrovníka ani po oboznámení sa s listinnými dôkazmi a to s potvrdeniami od zamestnávateľov otca i

matky, pre ktoré by sa malo od záveru prvostupňového súdu odchýliť a preto nebolo možné odvolateľovi,
otcovi maloletej priznať úspech.

V danej veci je tak potrebné konštatovať, že ostatnýkrát určené výživné už nezodpovedá odôvodneným
potrebám vo veku maloletej, ktorá už v čase rozhodovania súdu prvého stupňa navštevovala 5. ročník

a v čase rozhodovania odvolacieho súdu 6. ročník základnej školy.

Odvolací súd vzhľadom na uplynutie času od rozhodnutia súdu prvého stupňa zmenil rozsudok súdu
prvého stupňa v časti nedoplatku na zročnom výživnom a to napriek tomu, že súd prvého stupňa ku
dňu svojho rozhodovania tento nedoplatok vyčíslil správne.

Odvolací súd vypočítal nedoplatok od 19. septembra 2014 do 31. decembra 2015, keďže bolo zročným
už i výživné za mesiac december, ktoré sa má hradiť do 15. dňa toho-ktorého mesiaca vopred. Otec za
obdobie od 19.9.2014 do 31.1.2015 podľa výpočtu súdu prvého stupňa uhradil 352,04 eur a od 1.2.2015
do 31.12.2015 uhradil podľa údajov uvedených a predložených matkou spolu 300 eur (február 40 eur,
marec 50 eur, apríl 110 eur, máj 0 eur, jún 50 eur, júl 50 eur, august až december 0 eur), teda za

rozhodné obdobie uhradil spolu 652,04 eur. Pri zvýšení výživného na sumu 125 eur mal uhradiť za 12
dní septembra 2014 sumu 50,04 eur a za mesiace október 2014 až december 2015, tjs. 15 mesiacov
po 125 eur, čiže 1.875 eur, spolu 1.925,04 eur. Rozdiel medzi určeným a skutočne uhradeným výživným
predstavuje nedoplatok na už zročnom výživnom vo výške 1.273 eur (1.925,04 - 652,04). Nedoplatok
bol otcovi povolený v súlade s § 160 ods. 1 O.s.p. splácať v splátkach po 35 eur mesačne tak, aby tak

bol nedoplatok podľa zaužívanej praxe súdov uhradený najneskôr do 3 rokov.

O trovách konania rozhodol odvolací súd v zmysle § 224 ods. 1 a § 146 ods. 1 O.s.p. a žiadnemu z
účastníkov nepriznal právo na náhradu trov tohto konania, keďže ide o konanie, ktoré mohlo začať i
bez návrhu.

Tento rozsudok bol prijatý pomerom hlasov 3 : 0, čiže jednomyseľne (§ 3 ods. 9 posledná veta zákona
č. 757/2004 Z. z. o súdoch v znení neskorších zmien a doplnení).

Poučenie:

Proti tomuto rozsudku odvolanie nie je prípustné.