Rozsudok ,
Potvrdené Rozhodnutie bolo vynesené dňa utorok 10. november 2015

Súd: Krajský súd Bratislava
Spisová značka: 14Co/467/2012

Identifikačné číslo súdneho spisu: 1610200106
Dátum vydania rozhodnutia: 10. 11. 2015
Meno a priezvisko sudcu, VSÚ: JUDr. Katarína Javorčíková

ECLI: ECLI:SK:KSBA:2015:1610200106.3

ROZSUDOK V MENE

SLOVENSKEJ REPUBLIKY

Krajský súd v Bratislave v senáte zloženom z predsedníčky JUDr. Kataríny Javorčíkovej a členiek senátu

Mgr. Barbory Bartekovej a JUDr. Edity Szabovej , v právnej veci navrhovateľa: D.A. PRESS, spol. s
r.o., so sídlom Cesta mládeže 2025, Malacky, IČO: 34 115 595, zastúpeného JUDr. Ľubicou Sopkovou,
advokátkou so sídlom Pribinova 3, Malacky, proti odporkyniam: X. C. J., S.. T., F.. XX.X.XXXX, T. E..
S. XX/XXXX, E., X. D. P., S.. T., F.. X.X.XXXX, T. E.. S. XX/XXXX, E., o určenie právnej neúčinnosti
právneho úkonu, o odvolaní navrhovateľa proti rozsudku Okresného súdu Malacky zo dňa 9.5.2012, č.k.
4C/7/2010-150, pomerom hlasov 3:0 takto

r o z h o d o l :

Odvolací súd rozsudok Okresného súdu Malacky zo dňa 9.5.2012, č.k. 4C/7/2010-150 p o t v r

d z u j e .
Odporkyniam v 1. a 2. rade sa náhrada trov odvolacieho konania n e p r i z n á v a .

o d ô v o d n e n i e :

Napadnutýmrozsudkomsúdprvéhostupňazamietolnávrhnavrhovateľa,ktorýmsadomáhalurčenia,že
je právne neúčinná voči navrhovateľovi darovacia zmluva uzavretá medzi I. T. ako darujúcou a C. J., S..
T. I. D. T. ako obdarovanými, na základe ktorej Správa katastra E. pod č. R.-XXXX/XX zo dňa 24.7.2009
povolila vklad vlastníckeho práva do katastra v prospech obdarovaných a na základe ktorej darujúca
previedla na obdarované nehnuteľnosť v k. ú. E., zapísanú na liste vlastníctva č. XXXX pre k.ú. E. ako
byt č. X v bytovom dome súpisné č. XXXX, postavenom na parcele registra „B. Č.. XXX/X ako aj svoj

spoluvlastnícky podiel na spoločných častiach a zariadeniach domu a pozemku o veľkosti 7487/181020
nakaždúzodporkýňvpodiele1.Navrhovateľazaviazalzaplatiťodporkyniv1.radenáhradutrovkonania
v sume 227,85 eur.
Z odôvodnenia vyplýva, že návrh na začatie konania navrhovateľ odôvodnil tým, že platobným rozkazom
č. 16Ro/954/2009-26 zo dňa 16.11.2009 bola I. T., nar. XX.X.XXXX, matka odporkýň v 1. a 2. rade,
zaviazaná zaplatiť navrhovateľovi spoločne a nerozdielne s A. Š. I. I. G. istinu vo výške 16.295,39 eur
s príslušenstvom z titulu náhrady škody (schodku) zo zamestnaneckého pomeru. Návrh na vydanie

platobného rozkazu bol podaný navrhovateľom dňa 13.7.2009, t. j. keď I. T. nedodržala lehotu na
uhradenie dlhu - schodku navrhovateľovi v lehote do 7.5.2009 a 13.5.2009, ktorý dlh uznala a
zaviazala sa uhradiť. V mesiaci máj 2009 I. T. uznala pohľadávku navrhovateľa, t.j. vedela, že má
voči navrhovateľovi splatný dlh a jeho výšku. Svoj záväzok však nesplnila v dohodnutej lehote, dlh
nevyrovnala. Naopak, darovacou zmluvou, ktorej vklad bol povolený Správou katastra E. pod č. R.-
XXXX/XX dňa 24.7.2009 previedla svoje vlastnícke právo k vyššie opísanej nehnuteľnosti - bytu č. X
na odporkyne 1, 2, každej v podiele 1. Podľa navrhovateľa I. T. ako dlžníčka v čase súdneho konania

o uplatnenej pohľadávke uzavrela darovaciu zmluvu s odporkyňami v 1. a 2. rade v úmysle a vedome
ukrátiť navrhovateľa a dosiahnuť nemožnosť uspokojenia jeho súdom priznanej pohľadávky.
Odporkyne s návrhom na začatie konania nesúhlasili a tento žiadali zamietnuť ako nedôvodný.
Odporkyňa v 1. rade vo svojom vyjadrení k návrhu na začatie konania uviedla, že sama iniciovalaprevod predmetného bytu na ňu a odporkyňu v 2. rade, ktorá je jej mladšou sestrou, nakoľko I. T., ich
matka, už v roku 2008 povedala, že predmetný byt predá, pretože si nemôže dovoliť platiť náklady s
bytom spojené. S týmto matkiným úmyslom odporkyňa v 1. rade nesúhlasila a v marci 2009, kedy I.

T. navštívila odporkyňu v 1. rade vo R. T.Á., kde táto dlhodobo žije, sa dohodli, že byt prevedie na
odporkyne v 1. a 2. rade. Teda dohoda o darovaní bytu bola uzavretá už v marci 2009, podpísaná bola pri
najbližšej návšteve odporkyne v 1. rade na Slovensku. Inventúra a uznanie dlhu, od ktorých skutočností
navrhovateľ odvodzuje svoj nárok, sú spochybnené a sú predmetom samostatných sporov vedených na
súde. Voči vydanému platobnému rozkazu podala I. T. odpor, a ak by aj v budúcnosti bola zaviazaná

na zaplatenie dlhu, má dostatok prostriedkov na jeho zaplatenie. Odporkyňa v 2. rade poukázala aj
na tú skutočnosť, že I. T. nie je žiadnym rozhodnutím zaviazaná k úhrade nejakej pohľadávky voči
navrhovateľovi, žaloba je podaná bez právneho titulu, a neoprávnene by zasahovala do jej vlastníckych
práv ako aj vlastníckych práv odporkyne v 1. rade.
Súd svoje zamietavé rozhodnutie právne oprel o ust. § 42a ods. 1, 2, 3 a § 116 Občianskeho
zákonníka, keď za rozhodné mal posúdenie splnenia zákonných podmienok v zmysle ustanovenia §

42a Občianskeho zákonníka, ktoré ustálil nasledovne:
Súd v prvom rade skonštatoval, že vymáhateľnou pohľadávkou je taká pohľadávka, ktorej splnenie
je možné vynútiť výkonom rozhodnutia, teda pohľadávka, ktorá bola veriteľovi priznaná vykonateľným
rozhodnutím alebo iným titulom, podľa ktorého je možné nariadiť výkon rozhodnutia. Preto svoje
dokazovanie predovšetkým zameral na zistenie, či právny úkon I. T. (matky odporkýň), o ktorej

navrhovateľ tvrdí, že je jeho dlžníčkou, ukracuje uspokojenie jeho vymáhateľnej pohľadávky, t.j. či
navrhovateľ má voči I. T. vymáhateľnú pohľadávku.
Z obsahu spisu vedeného na tamojšom súde pod sp. zn. 4C/176/2010 súd zistil, že platobný
rozkaz vydaný dňa 16.11.2009, č.k. 16Ro/954/2009-26 nenadobudol právoplatnosť, nakoľko voči nemu
odporkyne v uvedenom konaní - I. T. I. A. Š. podali včas odpor s odôvodnením. Platobný rozkaz bol

zrušený v súlade s ustanovením § 174 ods. 2 Občianskeho súdneho poriadku (O.s.p.), podľa ktorého
ak čo len jeden z odporcov podá včas odpor s odôvodnením vo veci samej, zrušuje sa tým platobný
rozkazvplnomrozsahuasúdnariadipojednávanie.Podľasúdutedanavrhovateľtvrdenouvykonateľnou
pohľadávkou voči I. T. nedisponuje.
Ďalej súd uviedol, že aj keby akceptoval ten názor, podľa ktorého vymáhateľnou pohľadávkou je už

žalovateľná pohľadávka, žaloba neobstojí z dôvodu, že predmetný právny úkon I. T. - uzavretie zmluvy
o darovaní predmetného bytu, neukracuje uspokojenie prípadnej pohľadávky navrhovateľa, vzniknutej
na základe zisteného schodku na zverených hodnotách („prípadnej“ preto, že táto pohľadávka je sporná
a jej dôvodnosť je predmetom súdneho sporu).
Súd mal za zistené, že dohodami o uznaní a splatení dlhu zo dňa 4.5.2009 a zo dňa 13.5.2009 uznali

I. T., I. G. I. A. Š. ako dlžníci dlh (manko na tovare a finančných prostriedkoch) vo výške 14.340,16 eur
a vo výške 1.955,23 eur, a zaviazali sa zaplatiť dlžnú sumu navrhovateľovi ako veriteľovi v stanovenej
lehote. Dohoda o uznaní a splatení dlhu je formulovaná ako spoločný záväzok I. T., I. G. I. A. Š.. Súd
prejudiciálne vyhodnotil uvedené dohody ako neplatné podľa § 39 Občianskeho zákonníka z dôvodu,
že obsah týchto dohôd odporuje zákonu - ustanoveniu § 189 ods. 2, 3 Zákonníka práce, lebo podiel na

schodku bolo potrebné určiť u každej zo zamestnankýň osobitne, a nie ako spoločný záväzok uhradiť
celý schodok.
Až po výzve súdu navrhovateľ predložil vyčíslenie podielu I. T. na zistenom schodku, ktorý by mal
predstavovať sumu 6.347,31 eur, a súd konštatoval, že táto suma by mala predstavovať dlh I. T. voči
navrhovateľovi za predpokladu, že navrhovateľ bude úspešný v súdnych konaniach, predmetom ktorých

sú nároky zo zisteného schodku.
Súd ďalej zistil, že I. T. je spolu s odporkyňou v 1. rade spoluvlastníčkou bytu č. X na X. p. bytového
domu na ul. X. E., J.. Č.. XX R. E., v podiele 1 k celku. Ide o byt v širšom centre mesta E. vo vyhľadávanej
lokalite, a podľa vyjadrení realitných kancelárií trhová hodnota uvedeného bytu je približne 45.000,-
eur. Z výsluchu I. T. súd zistil, že má úspory vo výške 6.000,- eur (súdu predložila sumu 5.700,- eur

v hotovosti), na ďalšom účte má k dispozícií 4.000,- eur, má zlaté šperky, 8-ročné osobné motorové
vozidlo J. O. s najazdenými 30.000 km. Z uvedeného je podľa súdu zrejmé, že I. T. darovaním bytu č. X
v bytovom dome súpisné číslo XXXX, na parcele č. XXX/X v katastrálnom území E. odporkyniam v 1. a
2. rade, ani nezmenšila svoj majetok do tej miery, že by tým ukrátila uspokojenie prípadnej pohľadávky
navrhovateľa. I. T. disponuje majetkom, z ktorého je spôsobilá uhradiť dlh vo výške 6.347,31 eur. Na

základe uvedeného súd návrh zamietol ako nedôvodný.
O trovách konania rozhodol podľa ust. § 142 ods. 1 O.s.p., a odporkyni v 1. rade priznal náhradu trov
konania, ktoré si vyčíslila ako náklady na cestu na pojednávanie z miesta bydliska v meste J., R. T.
vo výške 227,85 eur - nafta do osobného motorového vozidla R. J. (181,65 eur) + diaľničná známka(8,- eur) + trajekt z C. C. C. (32,- GBP = 38,20 eur). Vyčíslené trovy právneho zastúpenia za tri úkony
právnej služby v sume 261,52 eur súd odporkyni v 1. rade nepriznal z dôvodu, že v konaní zastúpená
advokátkou nebola (nepredložila súdu dohodu o plnomocenstve, resp. plnomocenstvo). Vyúčtovanie

právnych služieb, ktoré odporkyňa v 1. rade predložila súdu je vyúčtovanie advokátky adresované I. T.,
teda dohoda o plnomocenstve bola uzatvorená medzi advokátkou a I. T., ktorá nie je účastníčkou tejto
prejednávanej veci. Odporkyňa v 2. rade si náhradu trov konania neuplatnila.
Proti rozsudku podal v zákonnej lehote odvolanie navrhovateľ prostredníctvom svojej právnej
zástupkyne. Namietol, že prvostupňový súd dospel na základe vykonaných dôkazov k nesprávnym

skutkovým zisteniam a rozhodnutie vychádza z nesprávneho právneho posúdenia veci. Podľa
navrhovateľa boli v danom prípade splnené všetky predpoklady úspešnej odporovateľnosti právneho
úkonu - darovacej zmluvy uzatvorenej medzi odporkyňami a ich matkou. Predmetom odporovateľnosti
je úkon dlžníka - darovacej zmluvy, ktorej vklad bol povolený správou katastra E. pod č. R.-XXXX/
XX dňa 24.7.2009. Navrhovateľ splnil základný predpoklad odporovateľnosti právneho úkonu - svoju
pohľadávku si uplatnil v konaní vedenom na Okresnom súde Malacky pod sp. zn. 4C/176/2010.

Nestotožňuje sa s konštatovaním súdu, že vymáhateľnou pohľadávkou je pohľadávka, ktorej splnenie
je možné vynútiť výkonom rozhodnutia, teda pohľadávka, ktorá bola veriteľovi priznaná vykonateľným
rozhodnutím alebo iným titulom, podľa ktorého je možné nariadiť výkon rozhodnutia. Má za to, že
pre inštitút odporovateľnosti právneho úkonu nie je podstatné, či je pohľadávka vykonateľná alebo
priamo priznaná vykonateľným rozhodnutím alebo iným titulom, keďže základnému pojmu „vymáhateľná

pohľadávka“ zodpovedá taká pohľadávka, ktorú možno úspešne vymáhať pred súdom v základnom
konaní (R 44/2001). Navrhovateľ dodržal aj prekluzívnu lehotu na podanie žaloby. Z dokazovania nie je
jednoznačne zrejmé, že by odporkyne vyvrátili prezumovaný úmysel ich matky ukrátiť veriteľa, keďže
ich tvrdenia ohľadom toho, kedy sa dohodli na darovaní bytu, sa značne líšili (odporkyňa v 1. rade
tvrdila, že sa na darovacej zmluve dohodli v marci roku 2009, avšak odporkyňa v 2. rade uvádzala, že

sa dohodli už v roku 2005). Navrhovateľ ďalej poukázal na to, že žalobu o určenie neúčinnosti darovacej
zmluvy podal bezodkladne po tom, čo sa dozvedel, že došlo k jej zápisu do katastra nehnuteľností.
K podpisu darovacej zmluvy došlo tesne po tom, čo I. T. svoj dlh voči navrhovateľovi uznala. Návrh
navrhovateľa bol v čase jeho podania podaný dôvodne, nakoľko existovala obava, že by sa majetok
I. T. ako navrhovateľovej dlžníčky mohol zmenšiť. Navrhovateľ nemal inú možnosť zistiť majetkové

pomery I. T., voči ktorej sa vedie konanie o zaplatenie 16.295,39 eur s prísl. spoločne a nerozdielne
s ostatnými žalovanými. Napokon, podľa zmluvy o zriadení záložného práva k nehnuteľnosti zo dňa
10.6.2011, reg. č. XXX/XXXXXX/XX - XXX/XXX, predmetom ktorej je práve darovaný byt, zapísanej na
LV č. XXXX pre katastrálne územie E., predstavuje hodnota zálohu sumu 66.800,- eur. Je nepochybné,
že majetok I. T. sa zmenšil v takom rozsahu, že by právo navrhovateľa na uspokojenie jeho pohľadávky

mohlo byť ohrozené. Navrhovateľ v odvolaní taktiež namietol, že súd pri priznávaní náhrady trov
konania nepostupoval správne, keď priznal odporkyni v 1. rade náhradu trov konania pozostávajúcich z
nákladov na cestu na pojednávanie napriek tomu, že odporkyňa v 1. rade podľa priložených dokladov
o kúpe diaľničnej známky a nafty, cestovala dňa 10.2.2012 - 12.2.2012, pričom pojednávanie vo veci
sa uskutočnilo až 22.2.2012. Podľa navrhovateľa uvedené náklady na cestovné nemožno považovať

za účelne vynaložené, nakoľko nebolo preukázané, že by odporkyňa v 1. rade cestovala na územie
Slovenskej republiky len za účelom pojednávania. Navyše sama odporkyňa na uvedenom pojednávaní
uviedla, že je momentálne vo fáze sťahovania a väčšiu časť roka sa zdržiava na Slovensku, pričom
býva v byte na ulici E. S. Č.. XXXX/XX R. E.. Aj podľa občianskeho preukazu má odporkyňa naďalej
trvalý pobyt na uvedenej adrese. Odporkyňa v 1. rade teda žiadnym spôsobom nepreukázala, že má

v I. trvalý či prechodný pobyt alebo sa tam obvykle zdržiava, a teda nepreukázala ani skutočnosť, že
by na pojednávanie musela z I. pricestovať kvôli tomuto konaniu. V súvislosti s nákladmi na cestu
odporkyne na pojednávanie nebolo ani preukázané, že automobil, ktorým podľa jej tvrdenia pricestovala
na pojednávanie, je v jej vlastníctve. Nebol priložený technický preukaz, ani iné osvedčenie o vlastníctve
vozidla R. J.. Vierohodným spôsobom nebola preukázaná ani priemerná spotreba automobilu, nakoľko

podľa priložených dokladov čerpala pohonné hmoty celkovo 3 krát bez toho, aby bola preukázaná reálna
spotreba pohonných hmôt na precestované kilometre. Navrhovateľ preto nepovažuje cestovné náklady
zo strany odporkyne v 1. rade za účelne vynaložené a dostatočne preukázané. Preto navrhuje, aby
odvolací súd napadnutý rozsudok zmenil a žalobe navrhovateľa vyhovel. Súčasne si uplatnil nárok na
náhradu trov prvostupňového aj odvolacieho konania.

K odvolaniu navrhovateľa sa písomne vyjadrila odporkyňa v 1. rade. Súhlasí s napadnutým rozhodnutím
súdu, ktorým bola žaloba zamietnutá z dôvodu, že navrhovateľ nedisponuje žiadnou vykonateľnou
pohľadávkou voči jej matke, a preto neexistuje v tomto prípade ani veriteľ, a ani dlžník. Čo sa týka
náhrady trov konania - cestovného na pojednávanie z miesta jej bydliska, mal navrhovateľ možnosťpožiadať o ďalšie dokumenty dokazujúce tieto náklady, avšak tak neučinil. Dokumenty a účty predložené
súdu považovala za dostačujúce, a súd ich aj za dostačujúce uznal. Trvalý pobyt na adrese v E. má
od základnej školy a doteraz nemala dôvod ho zrušiť. Už dávno nežijeme v čase socializmu, aby

sa osoba musela zdržiavať na adrese trvalého pobytu. Je dokázateľné, že už viac ako 15 rokov sa
zdržiava mimo Slovenskej republiky, všetky dane a odvody odvádza vo R. T., a preto si nemyslí, že
zo zápisu v občianskom preukaze logicky vyplýva, že trvalý pobyt má v E.. 10 dní pred pojednávaním
pricestovala kvôli tomu, aby mala čas na poradu s právnikom a prichystala sa na pojednávanie. Náhlym
odchodom za K. jej vznikli aj iné majetkové a nemajetkové ujmy, ale vzhľadom na ich charakter sú

ťažko dokázateľné. Pokiaľ navrhovateľov právny zástupca v odvolaní cituje zákon č. 283/2002 Z.z. o
cestovných náhradách, v tom prípade by jej náhrada predstavovala až 317,50 eur + trajekt + diaľničné
poplatky. Žiadala len ozajstné výdavky na cestu, trajekt a benzín. Náklady na cestu na pojednávanie sú
z jej strany ľahko dokázateľné. Ak by boli akékoľvek dokumenty potrebné na preukázanie jej pobytu,
vlastníctva motorového vozidla, na požiadanie ich súdu predloží.
Krajský súd v Bratislave ako súd odvolací (§ 10 ods. 1 O.s.p.), ktorý bol viazaný rozsahom a dôvodmi

odvolania (§ 212 ods. 1 O.s.p.), prejednal odvolanie bez nariadenia pojednávania podľa § 214 ods. 2
O.s.p., postupom podľa § 156 ods. 3 O.s.p., a po preskúmaní napadnutého rozsudku, ako aj konania,
ktoré mu predchádzalo, dospel k záveru, že odvolanie nie je dôvodné. Odvolací súd svoj rozsudok
verejne vyhlásil dňa 10.11.2015.
Odvolací súd konštatuje, že súd prvého stupňa náležite zistil skutkový stav veci (§ 120 O.s.p.), a

vykonané dôkazy správne vyhodnotil podľa § 132 O.s.p.. Zo zisteného skutkového stavu vyvodil aj
správny právny záver o nedôvodnosti žalobného návrhu pre nesplnenie zákonných podmienok úspešnej
odporovateľnosti právneho úkonu. Svoje rozhodnutie aj podrobne a presvedčivo odôvodnil podľa § 157
ods. 2 O.s.p.. Odvolací súd sa preto v celom rozsahu stotožňuje s dôvodmi napadnutého rozsudku
a konštatuje ich správnosť (§ 219 ods. 2 O.s.p.). V súvislosti s odvolacími námietkami navrhovateľa

považuje odvolací súd za potrebné zdôrazniť len nasledovné:
Odvolací súd sa stotožnil so záverom súdu prvého stupňa, že navrhovateľ tvrdenou vykonateľnou
pohľadávkou voči I. T. nedisponuje. Ani počas odvolacieho konania navrhovateľ nepreukázal, že by
takouto pohľadávkou disponoval.
Judikát, na ktorý sa navrhovateľ odvoláva vo svojom odvolaní, a ktorý bol publikovaný pod R 44/2001

(rozsudok Najvyššieho súdu SR z 23.12.1999, sp. zn. 3Cdo 102/99), je podľa názoru odvolacieho súdu
prekonaný.
V otázke, čo treba rozumieť pod pojmom „vymáhateľná pohľadávka“ použitým v ustanovení § 42a ods. 1
Občianskeho zákonníka, si odvolací súd osvojil právny názor vyjadrený v rozhodnutí Najvyššieho súdu
SR zo 17.12.2013, sp. zn. 6Cdo 253/2012 pre jeho presvedčivé a logické odôvodnenie.

PodľanázoruNajvyššiehosúduSRvuvedenomrozhodnutí:Podvymáhateľnoupohľadávkouvzmysle§
42a ods. 1 Obč. zákonníka treba rozumieť takú pohľadávku, ktorá bola veriteľovi priznaná vykonateľným
rozhodnutím alebo iným titulom, podľa ktorého možno vykonať exekúciu. Účelom odporovacej žaloby
je ochrana veriteľa spočívajúca v možnosti dosiahnuť rozhodnutie súdu, ktorým by bolo určené, že
dlžníkom urobený právny úkon je voči veriteľovi neúčinný. Rozhodnutie súdu, ktorým bolo odporovacej

žalobe vyhovené, potom predstavuje podklad na to, že sa veriteľ môže na základe exekučného titulu,
vydaného proti dlžníkovi, domáhať vykonania exekúcie postihnutím toho, čo odporovateľným (právne
neúčinným) právnym úkonom ušlo z dlžníkovho majetku, a to nie proti dlžníkovi, ale voči osobe, v
prospech ktorej bol právny úkon urobený. Odporovacia žaloba je teda právnym prostriedkom slúžiacim
k uspokojeniu vymáhateľnej pohľadávky veriteľa v exekučnom konaní, a to postihnutím vecí alebo

iných majetkových hodnôt, ktoré odporovateľným právnym úkonom ušli z dlžníkovho majetku, prípadne
vymožením peňažnej náhrady vo výške zodpovedajúcej prospechu získanému z odporovateľného
právneho úkonu. Z takto vymedzeného účelu a zmyslu odporovacej žaloby vyplýva, že vymáhateľnou
pohľadávkou v zmysle ustanovenia § 42a ods. 1 Obč. zákonníka sa rozumie taká pohľadávka,
ktorej splnenie možno vynútiť exekúciou, t.j. pohľadávka, ktorá bola veriteľovi priznaná vykonateľným

rozhodnutím alebo iným titulom, podľa ktorého možno nariadiť exekúciu. Ak slúži odporovacia žaloba
- ako bolo uvedené vyššie - k uspokojeniu pohľadávky veriteľa v exekučnom konaní, nezodpovedalo
by tomuto jej účelu, keby pohľadávka veriteľa nebola priznaná vykonateľným rozhodnutím alebo iným
titulom, a keby išlo len o pohľadávku „dospelú“ či splatnú, teda žalovateľnú.
Vzhľadom na zhodnosť právnej úpravy v Slovenskej republike s právnou úpravou v Českej republike z

komparatívneho hľadiska, Najvyšší súd SR poukázal v citovanom rozhodnutí na rovnaké právne závery
českej judikatúry (rozhodnutia uverejnené v Zbierke súdnych rozhodnutí a stanovísk Najvyššieho súdu
ČR pod R 12/1998, R 12/2003 a R 5/2007).Najvyšší súd SR v citovanom rozhodnutí zároveň zdôraznil, že ak by pre rozhodnutie o neúčinnosti
právneho úkonu bola postačujúca len existencia žalovateľnej pohľadávky, potom by takéto rozhodnutie
nemohlo splniť svoj účel, ak by následne (po jeho vydaní) z rozličných dôvodov pohľadávka veriteľa

nenadobudla kvalitu vykonateľnej pohľadávky. Išlo by tak len o akademické (teoretické) rozhodnutie,
neslúžiace praktickej potrebe ochrany veriteľa. Vydávanie akademických rozhodnutí odporuje jednej zo
základných zásad občianskeho súdneho konania, a to zásade efektivity.
V prejednávanej veci navrhovateľ do rozhodnutia odvolacieho súdu nepreukázal, že jeho žalovaná
pohľadávka voči I. T., v konaní na Okresnom súde E. vedenom pod sp. zn. 4C/176/2010, nadobudla

kvalitu vykonateľnej pohľadávky, t.j., že by mu bola právoplatne priznaná. Z toho možno vyvodiť, že už
tento zákonný predpoklad úspešnej odporovateľnosti právneho úkonu nebol splnený.
Ako vyplynulo z vykonaného dokazovania pred prvostupňovým súdom, nebol splnený ani ďalší
predpoklad odporovateľnosti právneho úkonu spočívajúci v kvalifikovanom zmenšení majetku „dlžníka“.
Ak by aj mal navrhovateľ vykonateľnú pohľadávku voči matke odporkýň, nepreukázal, že majetok I. T.
sa zmenšil do takej miery, že by to ohrozilo aspoň čiastočné uspokojenie jeho nároku.

Neobstoja tak odvolacie námietky navrhovateľa, že prvostupňový súd dospel na základe vykonaných
dôkazov k nesprávnym skutkovým zisteniam (ktoré navrhovateľ v odvolaní ani bližšie nešpecifikoval) a
o nesprávnom právnom posúdení veci.
V postupe súdu prvého stupňa odvolací súd nezistil ani procesné pochybenia alebo vady, ktoré by mali
za následok nesprávne rozhodnutie vo veci.

Taktiežneobstojíodvolacianámietkanavrhovateľaonesprávnomrozhodnutíotrováchkonaniazdôvodu
neúčelnosticestovnýchnákladovvynaloženýchodporkyňouv1.radeaoichnedostatočnompreukázaní.
Podľa ust. § 142 ods. 1 O.s.p., účastníkovi, ktorý mal vo veci plný úspech, súd prizná náhradu trov
potrebných na účelné uplatňovanie alebo bránenie práva proti účastníkovi, ktorý vo veci úspech nemal.
Podľa ust. § 137 O.s.p., trovy konania sú najmä hotové výdavky účastníkov a ich zástupcov, včítane

súdneho poplatku, ušlý zárobok účastníkov a ich zákonných zástupcov, trovy dôkazov, odmena notára
za vykonávané úkony súdneho komisára a jeho hotové výdavky, náhrada výdavkov právnickej osoby,
ktorá je oprávnená zastupovať v konaní podľa osobitného predpisu, odmena správcu dedičstva a jeho
hotové výdavky, tlmočné a odmena za zastupovanie, ak je zástupcom advokát.
Pri rozhodovaní o náhrade trov konania sa vychádza zo zásady zodpovednosti za výsledok (zásada

úspechu) a zo zásady zodpovednosti za zavinenie alebo náhodu. Účastník, ktorý mal plný úspech vo
veci, má nárok na náhradu všetkých účelne vynaložených trov, ktoré potreboval na uplatňovanie alebo
bránenie práva proti účastníkovi, ktorý úspech vo veci nemal. Sankčná povinnosť trov sa prejavuje v
povinnosti osôb, ktoré zapríčinili, že trovy vznikli, uhradiť účastníkovi trovy konania, ktoré by inak neboli
vznikli.

Odvolací súd nemá žiadne pochybnosti o tom, že odporkyni v 1. rade vznikli v súvislosti s jej osobnou
účasťou na pojednávaní na Slovensku cestovné výdavky v uplatnenej výške. Z obsahu spisu vyplýva,
že odporkyňa v 1. rade si predvolanie na prvé pojednávanie vo veci, konané dňa 22.2.2012, na adrese
v E. neprevzala. To svedčí o tom, že sa koncom januára 2012 nenachádzala na území Slovenska.
O pojednávaní sa zrejme dozvedela od svojej sestry, odporkyne v 2. rade, ktorej bolo predvolanie

doručené dňa 27.1.2012. Z listinných dôkazov založených v spise (č.l. 90 - 92) je zrejmé, že dňa
8.2.2012 si odporkyňa v 1. rade „zabukovala“ cestu trajektom z C. C. C. na deň 10.2.2012 pre seba a
osobné motorové vozidlo zn. R. J.. Otázku vlastníctva tohto motorového vozidla nepovažuje odvolací
súd za významnú. Rozhodujúcou je skutočnosť, že cestu na Slovensko absolvovala týmto motorovým
vozidlom, ktorého technické údaje, teda aj spotrebu pohonných hmôt na 100 km, možno ľahko overiť

na internete. Za významné nepovažuje odvolací súd ani to, kde je odporkyňa v 1. rade prihlásená k
trvalému pobytu, keďže tento evidenčný údaj nesvedčí o tom, na akom mieste sa osoba skutočne trvalo
zdržiava. Významné je len to, že odporkyni v 1. rade, úspešnej v súdnom konaní, vznikli v súvislosti s
bránením jej práva trovy konania - hotové výdavky, výšku ktorých riadne preukázala. Preto súd prvého
stupňa v súlade so zákonom na ich náhradu zaviazal v konaní neúspešného navrhovateľa.

Z týchto dôvodov odvolací súd napadnutý rozsudok podľa § 219 ods. 1, 2 O.s.p. potvrdil ako vecne
správny v celom rozsahu.
Odporkyne, ktoré boli úspešné aj v odvolacom konaní, nepodali návrh na náhradu trov v odvolacom
konaní (§ 151 ods. 1 O.s.p.), a preto im nebola náhrada trov odvolacieho konania priznaná.

Poučenie:

Proti tomuto rozsudku odvolanie nie je prípustné.