Rozsudok ,
Potvrdené Rozhodnutie bolo vynesené dňa streda 28. január 2015

Súd: Krajský súd Bratislava
Spisová značka: 3Co/703/2014

Identifikačné číslo súdneho spisu: 1111244487
Dátum vydania rozhodnutia: 28. 01. 2015
Meno a priezvisko sudcu, VSÚ: JUDr. Alena Svetlovská

ECLI: ECLI:SK:KSBA:2015:1111244487.1

ROZSUDOK V MENE

SLOVENSKEJ REPUBLIKY

Krajský súd v Bratislave v senáte zloženom z predsedníčky senátu JUDr. Aleny Svetlovskej a členov

senátu JUDr. Blanky Malichovej a JUDr. Zuzany Mališovej v právnej veci navrhovateľa: C.. W. M., D.
XX, L. X., zastúpený advokátskou kanceláriou FUTEJ & Partners, s.r.o., Radlinského 2, Bratislava, proti
odporkyni: Slovenská republika, zastúpená Národnou bankou Slovenska, Imricha Karvaša 1, Bratislava,
o náhradu škody, na odvolanie navrhovateľa proti rozsudku Okresného súdu Bratislava I zo dňa 25.
marca 2014, č. k. 18C 187/2011- 210, na odvolanie navrhovateľa proti uzneseniu Okresného súdu
Bratislava I zo dňa 8. júla 2014, č.k. 18C 187/2011-250, takto

r o z h o d o l :

Odvolací súd rozsudok súdu prvého stupňa v napadnutej časti p o t v r d z u j e .

Odvolací súd napadnuté uznesenie súdu prvého stupňa p o t v r d z u j e .

Odporkyni náhradu trov odvolacieho konania nepriznáva.

o d ô v o d n e n i e :

Súd prvého stupňa napadnutým rozsudkom zamietol návrh navrhovateľa, ktorým sa domáhal uložiť
odporkyni povinnosť zaplatiť mu sumu 3.801,78 eur s 9,25 % úrokom z omeškania ročne od 19.4.2011
do zaplatenia, titulom náhrady škody spôsobenej nesprávnym úradným postupom Národnej banky
Slovenska podľa zák. č. 514/2003 Z. z. o zodpovednosti za škodu spôsobenú pri výkone verejnej

moci a o zmene niektorých zákonov a zároveň zamietol návrh navrhovateľa na podanie prejudiciálnej
otázky Súdnemu dvoru Európskej únie. Odporkyni náhradu trov konania nepriznal. Svoje rozhodnutie
odôvodnil právne ust. § 9 ods. 1, § 15, § 16 zák. č. 514/2003 Z. z. o zodpovednosti za škodu
spôsobenú pri výkone verejnej moci a o zmene niektorých zákonov a vecne tým, že navrhovateľ v
konaní vznik škody a nesprávny úradný postup odporkyne, ako ani príčinnú súvislosť medzi škodou
a nesprávnym úradným postupom nepreukázal. Poukázal na skutočnosť, že PDSI (ďalej „Družstvo“)
spolupracovalo od roku 2000 so spoločnosťou CAPITAL INVEST, o.c.p., a.s., IČO: 36020095, od roku

2002 so spoločnosťou CAPITAL INVEST, o.c.p., a.s., IČO: 35828749 , pričom uvedený obchodník s
cennými papiermi od 13. 5. 2003 (kedy nadobudlo právoplatnosť rozhodnutie Úradu pre finančný trh č.
GRUFT-22/2003/OCP zo dňa 22. 4. 2003 vydané pre obchodníka s cennými papiermi) nemal povolenie
na poskytovanie investičnej služby riadenia portfólia a to do 22. 4. 2008. Uviedol, že predstavenstvo
Družstva rozhodlo o prijatí navrhovateľa za člena družstva s poradovým číslom 11913 a jeho podiel
je 8.838,91 eur a dňa 23. 2. 2011 Družstvo potvrdilo navrhovateľovi zánik členstva v družstve a nárok
na vyrovnávací podiel. Mal za preukázané, že Národná banka Slovenska rozhodnutím zo dňa 8. 1.

2008, č. OPK-9750/3/2007 uložila dohliadanému subjektu pokutu vo výške 500.000,- Sk a rozhodnutím
zo dňa 20.8.2008, č. OPK-9750-5/2007 pokutu vo výške 300.000,- Sk. Taktiež mal za preukázané,
že Okresný súd Bratislava I uznesením č. k. 3K 95/2010 zo dňa 11. 4. 2011, právoplatným dňa 5.
5. 2011, vyhlásil konkurz na majetok dlžníka: PODIELOVÉ DRUŽSTVO SLOVENSKÉ INVESTÍCIEa v súčasnosti je konkurz zameraný na speňažovanie majetku. Mal za nesporné, že o objektívnu
zodpovednosť štátu za škodu ide za súčasného splnenia troch podmienok a to: 1. existencia škody
ako majetkovej ujmy vyjadriteľnej v peniazoch, 2. nesprávny úradný postup orgánu štátu a 3. príčinná

súvislosť medzi škodou a nesprávnym úradným postupom a vyvodil záver, že činnosť zo strany Národnej
banky Slovenska nemohla založiť nesprávny úradný postup v spojení s uplatňovaním jej právomoci
vymedzenej zákonom, nakoľko PDSI je družstvo spoločenstvom neuzavretého počtu osôb, ktoré sa
združili, aby spoločnou činnosťou zabezpečovali uspokojovanie podnikateľských a s nimi súvisiacich
potrieb svojich členov a účelne hospodárili s majetkom Družstva, je podnikateľský subjekt založený

podľa Obchodného zákonníka, ktorý je nositeľom podnikateľského profitu, ale aj podnikateľského rizika
a Družstvu bolo umožnené ako podnikateľovi vstupovať do právnych vzťahov s občanmi uzatváraním
právnychúkonov(predmetnýchzmlúv),pričomnavrhovateľdobrovoľnevstúpildozáväzkovéhovzťahus
Družstvom a teda na základe individuálneho slobodného rozhodnutia prevzal na seba práva a povinnosti
vyplývajúce z členstva v Družstve v snahe čo najlepšie realizovať svoje záujmy a potreby v podmienkach
trhového hospodárstva, voľnej súťaže a konkurencie a pre štát platí, že sa má zásadne zdržať zásahov

do súkromno-právnej oblasti, t. j. do slobodného súkromného rozhodovania fyzických a právnických
osôb. Uviedol, že štát nemôže priamo zasahovať do vlastnej činnosti družstva a jeho majetkovoprávnych
vzťahov, v ktorých má družstvo autonómne postavenie a jeho vnútorné vzťahy sa spravujú princípmi
členskej samosprávy v zmysle stanov Družstva a ustanovení Obchodného zákonníka a teda pokiaľ
by Národná banka Slovenska zakázala činnosť spočívajúcu v uzatváraní uvedených vzťahov s členmi

družstva (občanmi) a Družstvom, zasiahla by tým do občiansko-obchodno-právnych vzťahov a do
zmluvnej autonómie subjektov súkromného práva ako aj do vlastníckeho práva občanov mimo rámca
ochrany garantovanej čl. 20 ods. 1 Ústavy SR, pretože by tým obmedzila, resp. zmarila ich možnosť
nadobudnúť majetkové hodnoty a realizovať svoje práva a uplatňovať nároky vyplývajúce z uvedených
zmlúv. Až od účinnosti novelizovaného ustanovenia § 129 ods. 3 zák. č. 129/2010 Z. z. o cenných

papieroch, t. j. odo dňa 1. 6. 2010, malo Družstvo zákonom uloženú povinnosť dodržiavať schválený
prospekt investície a až odvtedy mohla Národná banka Slovenska kontrolovať, či Družstvo dodržiava
schválený projekt investície a za prípadné nedodržiavanie tejto povinnosti v období po 1. 6. 2010
bolo možné Družstvo sankcionovať. Pred 1. 6. 2010 nemohla Národná banka Slovenska Družstvu
určovať, či a do akých cenných papierov má investovať. Vyvodil záver, že odporkyňa nezodpovedá

za podnikateľské rozhodnutia a aktivity Družstva s tým, že za plnenie prospektu investície Družstva
zodpovedá predstavenstvo družstva ako štatutárny orgán Družstva. Taktiež vyvodil záver, že nie je daná
príčinná súvislosť medzi konaním odporkyne a vznikom škody, pretože táto nevznikla navrhovateľovi
tým, že vložil finančné prostriedky do Družstva, ale škoda mu mohla vzniknúť jedine v dôsledku
neschopnosti Družstva plniť svoj záväzok z uzavretých zmlúv z dôvodu jeho nepriaznivej finančnej

situácie, avšak navrhovateľ žalobu voči Družstvu nepodal. Úrad pre finančný trh rozhodnutím zo dňa 21.
3. 2002 schválil Družstvu Prospekt investície, pri ktorom Družstvo požiadalo o schválenie jeho dodatku
spolu s prílohou a to zápisnicou z riadnej členskej schôdze Družstva zo dňa 9. 1. 2003, podľa ktorej
mal Úrad pre finančný trh schválením Prospektu investície odobriť projekt družstiev s tým, že Úrad pre
finančný trh Družstvo v upozornení zo dňa 13. 5. 2003 oboznámil o splnení podmienok pre schválenie

tohto dodatku a upozornil Družstvo, že nie je povinný preverovať pravdivosť alebo hodnovernosť údajov
uvedených v Prospekte investície s výnimkou identifikačných údajov vyhlasovateľa verejnej ponuky
majetkových hodnôt a oprávnenosti osôb podpisujúcich Prospekt, z dôvodu vykonávania dohľadu
nad činnosťou vyhlasovateľa verejnej ponuky majetkových hodnôt, ale nie dohľadu nad celkovou
činnosťou Družstva. Po podaní podnetu Družstvom Národná banka Slovenska vykonala v období

od 20. 4. 2010 do 6. 5. 2010 u obchodníka s cennými papiermi dohľad na mieste a zistila, že
obchodník s cennými papiermi neposkytoval pre Družstvo investičnú službu riadenie portfólia a v
rámci dohľadu nepredložil Národnej banke Slovenska žiadnu dokumentáciu, ktorá by preukazovala,
že obchodník obhospodaroval portfólia tých družstiev, s ktorými uzavrel Zmluvu o riadení portfólia, že
vykonával akúkoľvek z činností uvedených v čl. I bod 2 zmlúv o riadení portfólia, nepredložil žiadne

pokyny portfólia manažéra, konfirmácie obstaraných obchodov pre družstvá, zmluvy o kúpe alebo
predaji cenných papierov obstaraných pre družstvá, výpisy z evidencie majetkových účtov či doklady
preukazujúce úschovu a správu cenných papierov. Súd prvého stupňa mal za to, že predstavenstvo
Družstva bolo povinné vykonávať svoju funkciu s odbornou starostlivosťou a v súlade so záujmami
družstva a všetkých jej členov, pričom členovia predstavenstva spoločne a nerozdielne zodpovedajú za

škodu spôsobenú porušením povinností pri výkone ich funkcie. Ďalej dospel k záveru, že navrhovateľ
zanedbal prevenčnú povinnosť uloženú mu Obchodným zákonníkom ako členovi družstva, nakoľko
mal postupovať s primeranou dávkou opatrnosti, ktorú bolo možné od neho spravodlivo požadovať a
zvážiť možnú mieru rizika a preto musí následky s tým spojené znášať sám. Nestotožnil sa s tvrdenímnavrhovateľa, že medzi navrhovateľom označenou škodou, ktorá sa má rovnať hodnote investovanej
sumy do Družstva a navrhovateľom označeným údajným nesprávnym úradným postupom spočívajúcim
v údajnej nečinnosti Národnej banky Slovenska je daná príčinná súvislosť a ani v tom, že keby

Národná banka Slovenska včas zakročila a pozastavila by činnosť Družstva a obchodníka s cennými
papiermi, nebol by navrhovateľ svoje peniaze zveril Družstvu z dôvodu, že uzavretím právneho úkonu
s Družstvom navrhovateľovi ním označená škoda ešte nevznikla, vznikla mu vymožiteľná pohľadávka
voči Družstvu, pričom vymožiteľnosť, resp. nevymožiteľnosť pohľadávky nemá príčinnú súvislosť s
údajnou nečinnosťou Národnej banky Slovenska, ale vo finančnom hospodárení Družstva v rozsahu

jeho predmetu podnikania. Mal za to, že pokiaľ by bola zakázaná činnosť Družstva a obchodníka s
cennýmipapiermi,taktosamoosebeešteneznamená,žepohľadávkanavrhovateľabybolauspokojená,
práve naopak, uložením sankcií by mohla byť táto vymožiteľnosť ohrozená z dôvodu dosahu na celú
ich podnikateľskú činnosť. Poukázal na skutočnosť, že navrhovateľ si uplatnil svoj nárok v konkurznom
konaní, ktoré v súčasnej dobe nie je skončené a teda nie je možné zistiť, či navrhovateľovi škoda vôbec
vznikla a či nebude uspokojená v konkurznom konaní. Súd prvého stupňa návrh zamietol ako predčasne

podaný aj z dôvodu, že navrhovateľ si svoje nároky na náhradu škody môže uplatniť v zmysle ust.
§ 243a ods. 4 Obch. zák. za splnenia podmienok vzniku škody voči členom predstavenstva družstva
alebo členom kontrolnej komisie podľa ust. § 244 Obch. zák.. Bol názoru, že existencia pohľadávky
navrhovateľa na náhradu škody voči týmto subjektom Družstva vylučuje možnosť, aby sa navrhovateľ
domáhal náhrady škody voči štátu podľa zák. č. 514/2003 Z. z.. Mal za to, že právne relevantný prípadný

nesprávny úradný postup, ktoré by sa mohla Národná banka Slovenska dopustiť zanedbaním dohľadu
len vo vzťahu k dohliadanému subjektu, ktorým je Družstvo a len v prípade takéhoto nesprávneho
úradného postupu by prichádzalo do úvahy, že v priamej príčinnej súvislosti s nesprávnym úradným
postupom by navrhovateľovi vznikla škoda. Taktiež mal za to, že ak Družstvo zistilo, že obchodník s CP
si svoje povinnosti vyplývajúce mu zo zmluvy neplní, bolo jeho povinnosťou domáhať sa súdnou cestou

pohľadávok, na ktoré malo na základe uzavretej zmluvy nárok a len v prípade, ak by sa Družstvo svojej
pohľadávky nedomohlo voči obchodníkovi s CP, bolo by teoreticky možné dospieť k záveru, že Družstvu
vznikla škody v súvislosti s prípadným nesprávnym úradným postupom Národnej banky Slovenska
spočívajúcom v zanedbaní dohľadu nad obchodníkom s CP. Súd prvého stupňa ďalej vyvodil záver, že v
priamejpríčinnejsúvislostisprípadnýmpreukázanýmnesprávnymúradnýmpostupomnaddohliadaným

subjektom - obchodníkom s CP mohla vzniknúť škoda len Družstvu, čo je však odlišný subjekt od
navrhovateľa. Bol názoru, že Národná banka Slovenska nad dohliadaných subjektom - Družstvom
dohľadnezanedbala,pričomDružstvobolodohliadanýmsubjektomlenvobmedzenomrozsahuvsúlade
s ust. § 125 až 128 ZoCP a v súlade s ktorými Úrad pre finančný trh schválil Družstvu Prospekt investície
s tým, že posudzoval len jeho úplnosť a nebolo v právomoci Národnej banky Slovenska schvaľovať

zmluvu o riadení, resp. portfólia, nakoľko Národná banka Slovenska nemohla vykonávať dohľad nad
celkovou činnosťou Družstva, pretože v takom prípade by došlo k prekročeniu jej kompetencií a až od
1. 6. 2010 bola oprávnená dohliadať aj na skutočnosť, či vyhlasovateľ majetkových hodnôt dodržiava
schválený prospekt investície. Súd prvého stupňa konštatoval, že štát Slovenská republika nemôže
priamo zasahovať do vlastnej činnosti Družstva a jeho majetkovoprávnych vzťahov, v ktorých má

Družstvo autonómne postavenie a navrhovateľ ako člen Družstva neinvestoval predmetné peňažné
prostriedky do subjektu, na činnosť ktorého nemal žiaden vplyv, pričom navrhovateľ nepreukázal, že
počas členstva v Družstve realizoval svoje oprávnenia vyplývajúce mu z členstva tak, že by aktívne
zasahoval do činnosti Družstva za účelom odvrátenia hroziacej škody pri zistení nedostatkov v činnosti
štatutárnych zástupcov Družstva. Rozhodnutie v časti výroku, ktorým návrh navrhovateľa na začatie

prejudiciálneho konania pred Súdnym dvorom Európskej únie zamietol, odôvodnil právne ust. § 109
ods. 1 písm. c) O. s. p., článkom 267 Zmluvy o fungovaní Európskej únie a vecne tým, že nie je povinný
predložiť prejudiciálnu otázku formulovanú navrhovateľom Súdnemu dvoru Európskej únie, nakoľko
nejde o súd rozhodujúci v poslednom stupni a navrhovateľ nežiadal o výklad platnosti právneho aktu
Európskej únie a zároveň mal za to, že verejná ponuka majetkových hodnôť nie je regulovaná smernicou

EÚ2003/71/ES - smernicou o prospekte, ktorý sa zverejňuje pri verejnej ponuke cenných papierov alebo
ich prijatí na obchodovanie a o zmene a doplnení smernice 2001/34/ES na znenie ktorej sa navrhovateľ
odvoláva v návrhu na začatie prejudiciálneho konania. Uviedol, že alternatívne investičné možnosti,
medzi ktoré je možné zahrnúť aj činnosť vyhlasovateľov verejnej ponuky majetkových hodnôt začala
v rámci EÚ regulovať až smernica Európskeho parlamentu a Rady 2011/61/EÚ zo dňa 8. 6. 2011 o

správcoch alternatívnych investičných fondov a o zmene a doplnení smerníc 2003/41/ES a 2009/65/
ES a nariadením (ES) č. 1060/2009, (EÚ) č. 1095/2010. O trovách konania rozhodol podľa § 142 ods.
1 O. s. p..Proti tomuto rozsudku v časti výroku, ktorým súd prvého stupňa návrh navrhovateľa na zaplatenie
istiny 3.801,78 eur s príslušenstvom zamietol, podal navrhovateľ v zákonnej lehote odvolanie z dôvodu,
že konanie má inú vadu, ktorá mohla mať za následok nesprávne rozhodnutie vo veci (§ 205 ods. 2

písm. b/ O. s. p.), súd prvého stupňa neúplne zistil skutkový stav veci, pretože nevykonal navrhnuté
dôkazy, potrebné na zistenie rozhodujúcich skutočností (§ 205 ods. 2 písm. c/ O. s. p.), súd prvého
stupňa dospel na základe vykonaných dôkazov k nesprávnym skutkovým zisteniam (§ 205 ods. 2
písm. d/ O. s. p.) a rozhodnutie súdu prvého stupňa vychádza z nesprávneho právneho posúdenia
veci (§ 205 ods. 2 písm. f/ O. s. p.) a navrhol rozsudok v napadnutej časti zmeniť a jeho návrhu

vyhovieť, resp. rozsudok súdu prvého stupňa v napadnutej časti zrušiť a vec vrátiť na ďalšie konanie.
Zároveň žiadal priznať náhradu trov konania. Namietal, že súd prvého stupňa nezohľadnil, že odporkyňa
nepostupovala v súlade s princípom právneho štátu, ktorého súčasťou je aj princíp právnej istoty, keď
základným atribútom je istota subjektov práva, že sa voči nim bude zachovávať právo a teda orgány
verejnej moci budú vo vzťahu k nim postupovať v súlade s ústavou a platnými právnymi predpismi, t.
j., že ich postup bude zo strany subjektov práva predvídateľný. Uviedol, že sa spoliehal, že nedôjde

ku škode na jeho úkor, pretože vychádzal z garancie odporkyne ako orgánu dohľadu a nemohol
predpokladať, že dohľad nad Prospektom investície je podľa odporkyne len formálny, resp., že takýto
je jeho obsah podľa výkladu odporkyne, pretože zákon o dohľade takýmto spôsobom obsah dohľadu
nad Prospektom investícií nedefinoval a postup odporkyne bol svojvoľný v neprospech každého, ktorý
sa na odporkyňu z hľadiska stability a ochrany investície spoľahol. Argument odporkyne, že upozornila

Družstvo, že vykonáva dohľad nad činnosťou Družstva ako vyhlasovateľa verejnej ponuky majetkových
hodnôt podľa ust. § 135 ods. 1 zák. č. 566/2001 Z. z., ale nie dohľad nad celkovou činnosťou Družstva
posúdil ako úplne irelevantný, nakoľko nemohol mať o takto zúženom dohľade orgánu vedomosť a
nesúhlasil so záverom súdu prvého stupňa, že neexistuje príčinná súvislosť medzi škodou a porušením
zákonných povinností odporkyne, spočívajúcom v nesprávnom výkone dohľadu, ktorým bol porušený

zák. č. 566/2001 Z. z.. Za obzvlášť nepochopiteľný navrhovateľ považoval záver súdu prvého stupňa,
že sa mal viac starať o svoje záležitosti v rámci zásady „právo patrí bdelým“, nakoľko ku škode došlo
v rámci porušenia zákonnej povinnosti odporkyne vykonávať zákonom stanovené povinnosti dohľadu
a nie v dôsledku toho, že nebol „bdelý“ s tým, že mu nepatrili ani zákonom stanovené právomoci
dohľadu nad činnosťou Družstva, ani obchodníka s cennými papiermi, ktorými mohol zabezpečiť

dodržiavanie zákona o cenných papieroch, resp. sankciami, k dodržiavaniu zákona porušujúci subjekt
donútiť. Uviedol, že povinnosťou Národnej banky Slovenska podľa ust. § 137 ods. 2 Zákona o cenných
papierochjeabolozisťovanieavyhodnocovanieinformáciíapodkladovoskutočnostiach,ktorésatýkajú
dohliadaných subjektov a ich činností, pričom podľa ust. § 135 ods. 1 Zákona o cenných papieroch,
ktorý platí v tomto znení už od 1. mája 2007, Družstvo ako vyhlasovateľ verejnej ponuky majetkových

hodnôt, ako aj obchodník, patrili a patria k povinne dohliadaným subjektom zo strany Národnej banky
Slovenska, napriek tomu, že odporkyňa v priebehu celého konania tvrdila opak a preto mala Národná
banka Slovenska zisťovať všetky informácie a podklady o dodržiavaní, resp. nedodržiavaní povolení na
činnosť vydaných Národnou bankou Slovenska Družstvu (Prospekt investícií, vydaný vtedajším Úradom
pre finančný trh a následne pravidelne kontrolovaný Národnou bankou Slovenska) a obchodníkovi s

cennými papiermi s tým, že povinný zákonný dohľad zo strany Národnej banky Slovenska bol dokonca
koncipovaný tak široko, že má zisťovať informácie a podklady aj o iných rizikách, ako tých vyplývajúcich
z povolení na činnosť, vrátane rizík, ktorým sú vystavené dohliadané subjekty a v rámci nich aj Družstvo
činnosťou obchodníka, ako i vrátane rizík, ktoré mohli viesť k ohrozeniu záujmov klientov dohliadaných
subjektov, teda aj navrhovateľa. Poukázal na skutočnosť, že v konaní vedenom na Okresnom súde

Bratislava I pod sp. zn. 7C/206/2011 bolo výpoveďou svedka W.. X. I., Q.., preukázané, že Národná
banka Slovenska už v roku 2007 pri kontrole Družstva zistila, že z hľadiska rizikovosti portfólia má
nedostatočne rozložené portfólio, ktoré bolo tvorené zmenkou jediného emitenta, a to spoločnosti CI
HOLDING, a. s., ktorý v tom čase akcionársky vlastnil obchodníka s cennými papiermi, z čoho vyplýva,
že Družstvo malo všetky peňažné prostriedky od nej získané, investované v subjekte personálne a

majetkovo prepojenom s obchodníkom a Družstvom a Národná banka Slovenska sa po zistení o
rizikovosti portfólia Družstva uspokojila s takou nápravou stavu, že toto portfólio bolo po tomto vytknutí
zo strany banky rozložené namiesto jednej do troch zmeniek, a to zmeniek vystavených spoločnosťou
CI HOLDING a. s., CI Reality, s.r.o. a GLOBAL production s.r.o., pričom posledné dve spoločnosti boli
opäť 100 % dcérskymi spoločnosťami CI HOLDING, a. s. a vo všetkých troch spoločnostiach bol navyše,

či už členom predstavenstva alebo konateľom, W.. B. Č., vtedajší predseda predstavenstva obchodníka.
Uviedol, že odporkyňa naďalej akceptovala stav, že celé portfólio Družstva je rozložené a investované
do prepojených subjektov s CI HOLDING a. s. a obchodníkom a napriek tomu, že vydala právoplatné
sankčné rozhodnutie voči obchodníkovi, v ktorom konštatovala, že obchodník s cennými papiermi vosvojej činnosti, pre svojich klientov a v rámci nich aj výslovne pre Družstvo porušil zákon o cenných
papieroch vo viacerých podstatných ohľadoch, ani po vydaní tohto rozhodnutia, okrem udelenej pokuty
vo výške 10.000 eur, nevyužila svoje kompetencie v zmysle zákona o cenných papierov a neprijala

žiadne následné kontrolné alebo významnejšie opatrenia (predbežne alebo celkom zakázať činnosť
obchodníkovialebodružstvu,resp.zrušiťpovolenienačinnosťobchodníkovialeboudeliťsankciepriamo
členom predstavenstva alebo obchodníka). Mal za to, že následné podcenenie situácie a umožnenie
ďalšej činnosti Družstva aj obchodníka s cennými papiermi, vyústilo v roku 2010 do nedostupnosti ním
vložených prostriedkov do Družstva, pričom odporkyňa svojou nečinnosťou a ľahostajným prístupom k

svojim kompetenciám zapríčinila aj to, že už nemohla rozpoznať riziko svojej investície, resp., že túto
investíciu mu odporkyňa svojim zanedbateľným dohľadom ani v minimálnej možnej miere neochránila.
Poukázal na skutočnosť, že odporkyňa tým, že dňa 4. 3. 2011 obchodníkovi s cennými papiermi odňala
licenciu na činnosť a Družstvu zakázala činnosť v roku 2011, potvrdila dlhodobé porušovanie zákona o
cennýchpapieroch,zčohovyplývatolerovanieporušovaniaprávnychpredpisovminimálneodroku2008
do roku 2011 Národnou bankou Slovenska. Ďalej uviedol, že odporkyňa svojím rozhodnutím zo dňa 30.

5. 2011, č. ODT-10890-4/2010, právoplatným dňa 18. 7. 2011, zakázala Družstvu predaj majetkových
hodnôt z dôvodu neaktuálnosti Prospektu investícií s tým, že odporkyňa ustálila trvanie neaktuálnosti
Prospektu až od mája 2010 účelovo, nakoľko údaje zahrnuté do Prospektu boli v skutočnosti neaktuálne
dlhodobo pred májom 2010, spätne k 31. decembru 2006, kedy došlo v sídle Národnej banky Slovenska
dňa 27. 8. 2007 k stretnutiu s poverenými členmi predstavenstva Družstva za účelom prerokovania

nezrovnalostí a problémov v jeho činnosti a údaje o subjektoch, s ktorými je Družstvo majetkovo
prepojené, boli neaktuálne minimálne od 1. 10. 2009 a údaje o majetkových aktívach, ktoré sa majú
nadobudnúť z peňažných prostriedkov nadobudnutých na základe verejnej ponuky majetkových hodnôt
a základné strategické zámery podnikateľskej činnosti Družstva, boli neaktuálne už k 31. 12. 2006, z
čoho vyplýva , že Družstvo svojim konaním porušovalo ust. § 129 ods. 3 v spojení s § 128 ods. 1

písm. b), c) a h) a § 125c ods. 1 v spojení s § 127 ods. 4 zákona o cenných papieroch od 31. 12.
2006, avšak odporkyňa voči Družstvu úradne zasiahla až v máji 2011, kedy činnosť Družstva zakázala.
Bol názoru, že žiadna právna úprava neumožňuje vysloviť záver o predčasnosti podania žaloby a to
ani vtedy, ak navrhovateľ doposiaľ nemal možnosť vymôcť plnenie od subjektu, ktorý jediný je podľa
názoru odporkyne ako aj súdu prvého stupňa povinný mu dané plnenie vrátiť. Namietal, že zo zápisníc

o pojednávaní pred súdom prvého stupňa vyplýva, že listinné dôkazy vyžiadané súdom prvého stupňa,
resp. predložené účastníkmi konania neboli riadne vykonané spôsobom podľa § 129 ods. 1 O. s. p.,
s poukazom na uznesenie Najvyššieho súdu Slovenskej republiky zo dňa 31. januára 2012, sp. zn. 6
MCdo 11/2010.

Odporkyňa vo svojom vyjadrení k odvolaniu navrhovateľa navrhla rozsudok súdu prvého stupňa v
napadnutej časti potvrdiť. Nesúhlasila s tvrdením navrhovateľa, že je povinnosťou všeobecného súdu
dať odpoveď na všetky otázky nastolené účastníkom konania, keď aj podľa konštantnej judikatúry
Ústavného súdu SR všeobecný súd musí dať odpoveď na tie otázky nastolené účastníkom konania,
ktoré majú pre vec podstatný význam, prípadne dostatočne objasňujú skutkový a právny základ

rozhodnutia bez toho, aby zachádzali do všetkých detailov sporu uvádzaných účastníkmi konania a
odôvodnenie rozhodnutia všeobecného súdu, ktoré stručne a jasne objasní skutkový a právny základ
rozhodnutia, postačuje na záver o tom, že z tohto aspektu je plne realizované základné právo účastníka
na spravodlivý proces (IV. ÚS 115/03, III. ÚS 209/04, I. ÚS 241/07). Uviedla, že podstatou práva na
spravodlivé konanie nie je právo na úspech v konaní a teda právo na rozhodnutie zodpovedajúce

názorom a predstavám navrhovateľa a preto jeho tvrdenie, že rozsudok súdu prvého stupňa v
napadnutej časti považuje za denegatio iustitiae, je účelové. Taktiež uviedla, že navrhovateľ sa účelovo
snaží dodatočne navrhovať vykonanie ďalších právne irelevantných dôkazov, ktoré iba odďaľujú vydanie
rozhodnutí vo veci a zároveň sa snaží vyfabulovať fiktívnu existenciu jej údajného nesprávneho postupu
a tiež fikciu, kedy sa tak stalo, pretože údajný nesprávny úradný postup nebol preukázaný a neexistuje.

Poukázala na skutočnosť, že navrhovateľ nevyužil všetky možnosti na uplatnenie a vymoženie svojho
nároku, pretože nepodal žiadny návrh proti členom predstavenstva ani členom kontrolnej komisie
Družstva, ktorí boli zodpovední za jeho riadenie, za hospodárenie a nakladanie s jeho majetkom. Taktiež
poukázala na skutočnosť, že kompetencie Národnej banky Slovenska pri vykonávaní dohľadu nad
dohliadanými subjektmi sú dané platnými právnymi predpismi a ich medze vyplývajú aj z Ústavy SR

a konštantnej súdnej judikatúry, podľa ktorej všetky orgány verejnej moci môžu konať iba na základe
ústavy, v jej medziach, v rozsahu a spôsobom, ktorý ustanoví zákon, pričom je vylúčený extenzívny
výklad (interpretácia) týchto ústavných princípov vyplývajúcich z článku 2 ods. 2 Ústavy SR s tým,
že Národná banka Slovenska postupovala v súlade s Ústavou SR a platnými právnymi predpismi,nebola nečinná, nespôsobila žiadne prieťahy a pri svojom postupe voči Družstvu a aj obchodníkovi
s cennými papiermi dodržiavala zákonné pravidlá, zakotvené ustanoveniami zákona o dohľade a
zákona o cenných papieroch. Bola názoru, že navrhovateľ mohol požiadať Národnú banku Slovenska

o vysvetlenie jej zákonom zverených kompetencií v oblasti dohľadu nad finančným trhom a muselo mu
byť známe, že s investíciou je spojené aj riziko a doterajší alebo propagovaný výnos nie je zárukou
budúcich výnosov s tým, že Národná banka Slovenska môže ukladať sankcie dohliadanému subjektu
len za také porušenie a neplnenie povinností, ktoré sú dohliadanému subjektu uložené zákonom a
ktoré zároveň patria do pôsobnosti a kompetencií orgánu dohľadu a až od účinnosti novelizovaného

ust. § 129 ods. 3 zákona o cenných papieroch, teda až od 1. 6. 2010, boli povinnosti vyhlasovateľa
verejnej ponuky majetkových hodnôt rozšírené tak, že Družstvo ako vyhlasovateľ verejnej ponuky
majetkových hodnôt malo zákonom uloženú aj povinnosť dodržiavať schválený Prospekt investície a
teda až odvtedy mohla Národná banka Slovenska dohliadať, či Družstvo schválený Prospekt investície
dodržiava. Uviedla, že povinnosť aktualizovať Prospekt investície bola stanovená vyhlasovateľovi
verejnej ponuky majetkových hodnôt až od 1. 1. 2009, na základe novelizovaného ust. § 127 ods.

4 zákona o cenných papieroch v znení zák. č. 558/2008 Z. z. a počas celej doby od vyhlásenia
verejnej ponuky majetkových hodnôt, štatutárny zástupca vyhlasovateľa verejnej ponuky majetkových
hodnôt nepretržite zodpovedal a zodpovedá investorom za pravdivosť a úplnosť údajov v Prospekte
investície, pričom informácie a podklady, ktoré má Národná banka Slovenska zisťovať v rámci predmetu
dohľadu sa vždy vzťahujú výlučne ku konkrétnemu druhu dohliadaného subjektu so zohľadnením jeho

zákonom uložených povinností. Poukázala na skutočnosť, že žiaden zákon neukladal vyhlasovateľom
verejnej ponuky majetkových hodnôt žiadne povinnosti v oblasti obmedzenia a rozloženia rizík ani
krytia, na rozdiel od iných dohliadaných subjektov a preto reálne neexistujúce povinnosti Družstva
nemohla Národná banka Slovenska kontrolovať, nakoľko vyhlasovateľ verejnej ponuky majetkových
hodnôt mal v súvislosti s rizikom iba jednu informačnú povinnosť podľa ust. § 129 ods. 1 písm. b) zákona

o cenných papieroch, ktorá spočívala v tom, že zverejnené alebo hromadne používané oznámenie o
verejnej ponuke majetkových hodnôt muselo obsahovať taktiež upozornenie, z ktorého vyplývalo, že
s touto investíciou je spojené aj riziko a doterajší alebo propagovaný výnos nie je zárukou budúcich
výnosov a preto za dodržiavanie Prospektu investície Družstva bolo aj voči členom družstva vždy
zodpovedné predstavenstvo ako štatutárny orgán a to bez ohľadu na fakt, či vyhlasovateľovi verejnej

ponuky majetkových hodnôt táto povinnosť bola alebo nebola osobitne zákonom uložená. Ďalej uviedla,
že mohla kontrolovať len to, či si Družstvo plní informačné povinnosti o verejných ponukách majetkových
hodnôt, či informácie zverejňované Družstvom obsahujú náležitosti predpísané zákonom a či Družstvo
ako vyhlasovateľ verejnej ponuky majetkových hodnôt zverejňuje finančné správy v zmysle bývalého
ust. § 130 zákona o cenných papieroch, pričom tieto informácie odporkyňa nepotvrdzovala a ani

nemohla potvrdzovať, pretože mohla postupovať len v súlade s bývalými ustanoveniami § 129 a §
130 zákona o cenných papieroch a nemohla potvrdzovať správnosť finančných ukazovateľov Družstva.
Nesúhlasila s tvrdením navrhovateľa, že vo vzťahu k Družstvu bola nečinná, nakoľko vydala relevantné
rozhodnutia, pričom sa nedopustila žiadnych prieťahov v konaní a postupovala v rámci jej oprávnení a
v súlade so zákonom o cenných papieroch, zák. č. 747/2004 Z. z. o dohľade nad finančným trhom a

o zmene a doplnení niektorých zákonov v znení neskorších predpisov, ako aj Ústavou SR. Vo vzťahu
k rozsudku Najvyššieho súdu Českej republiky, sp. zn. 29Cdo/4968/2009 uviedla, že tento primárne
rieši problematiku zodpovednosti iných subjektov ako štátu a iba sekundárne a marginálne sa zaoberá
zodpovednosťou za škodu spôsobenú orgánom verejnej moci a z jeho odôvodnenia zároveň vyplýva,
že akokoľvek inak nie je možné zmiešavať posúdenie otázky vzniku škody pri zodpovednosti štátu za

škodu spôsobenú výkonom verejnej moci s otázkou zodpovednostných nárokov osôb uvedených v ust.
§ 3 ods. 2 zákona o konkurze a vyrovnaní, pričom zodpovednosť štátu v prípade, ak existuje iný dlžník, je
zodpovednosť subsidiárna a tiež objektívna, ktorej sa štát nemôže zbaviť a preto musí byť jednoznačne
preukázaná a nie navrhovateľom iba predpokladaná či prípadne očakávaná. Zároveň uviedla, že v
zápisnici o pojednávaní síce nie je osobitne uvedené, že na tomto pojednávaní boli prečítané určité

listiny alebo ich presne označené časti, ale z nej jasne vyplýva, že súd prvého stupňa jednotlivé dôkazy,
nachádzajúce sa doteraz v súdnom spise, oboznámil a presne špecifikoval o aké doklady išlo s tým,
že v súlade s ust. § 121 O. s. p., netreba dokazovať skutočnosti všeobecne známe alebo známe súdu
z jeho činnosti, keď z odôvodnenia uznesenia Najvyššieho súdu SR zo dňa 27. februára 2008, sp.
zn. 1Obo/283/2006 vyplýva, že dôkazy, na ktoré účastník dodatočne poukazuje, sú súdu všeobecne

známe,pretožeúčastníkviedoldesiatkysporovnarovnakomskutkovomaprávnomzákladevočirôznym
dlžníkom, takže dokazovanie v tomto smere nebolo potrebné vykonať, pričom odporkyni je známe, že
na Okresnom súde Bratislava I sú proti nej vedené stovky sporov na rovnakom skutkovom a právnom
základe a vo všetkých sporoch majú navrhovatelia rovnakého právneho zástupcu.Odvolací súd preskúmal vec viazaný rozsahom a dôvodmi odvolania podľa § 212 ods. 1 O. s. p. v znení
účinnom od 1. júna 2014, túto prejednal bez nariadenia odvolacieho pojednávania podľa § 214 ods. 2
O. s. p. a dospel k záveru, že odvolanie navrhovateľa nie je dôvodné.

Súd prvého stupňa vo veci samej riadne zistil skutkový stav veci, keď vykonal dokazovanie v
rozsahu potrebnom na zistenie rozhodujúcich skutočností (§ 120 ods. 1 O.s.p.) z hľadiska posúdenia
opodstatnenosti návrhu, výsledky vykonaného dokazovania správne zhodnotil (§ 132 O. s. p.) a na ich
základe dospel k správnym skutkovým a právnym záverom, ktoré v napadnutom rozhodnutí aj náležite

odôvodnil (§ 157 ods. 2 O.s.p.).

Podľa § 219 ods. 2 O.s.p., ak sa odvolací súd v celom rozsahu stotožňuje s odôvodnením napadnutého
rozhodnutia, môže sa v odôvodnení obmedziť len na skonštatovanie správnosti dôvodov napadnutého
rozhodnutia, prípadne doplniť na zdôraznenie správnosti napadnutého rozhodnutia ďalšie dôvody.

Z obsahu spisu vyplýva, že navrhovateľ bol členom PODIELOVÉHO DRUŽSTVA SLOVENSKÉ
INVESTÍCIE, Poľná 1, Bratislava, IČO: 35 784 717 (ďalej „Družstvo“), toho času v konkurze vyhlásenom
uznesením Okresného súdu Bratislava I zo dňa 11. 4. 2011, č. k. 3K/95/2010 - 21, právoplatným dňa
5. mája 2011.

Z obsahu spisu ďalej vyplýva, že dňa 2.6.2008 bola medzi Družstvom ako klientom a obchodnou
spoločnosťou CAPITAL INVEST, o.c.p., a.s. v likvidácii, Poľná 1, Bratislava, (ďalej „obchodník s cennými
papiermi“),akoobhospodarovateľomuzavretáZmluvaoriadeníportfóliapodľaust.§43zák.č.566/2001
Z. z. o cenných papieroch a investičných službách a o zmene a doplnení niektorých zákonov (ďalej aj
„Zmluva“), predmetom ktorej podľa článku I. bod 2 Zmluvy bol záväzok obchodníka s cennými papiermi

hospodáriť s portfóliom Družstva, pravidelne sledovať a vyhodnocovať spravované portfólio, obstarávať
predaj cenných papierov z portfólia, nákup cenných papierov a prvé nadobudnutie cenných papierov od
emitenta do portfólia Družstva v súlade so schválenými prospektami investícií, uschovávať a spravovať
cenné papiere nachádzajúce sa v portfóliu Družstva, uskutočňovať optimalizáciu a taktické zmeny v
portfóliu Družstva a poskytovať mu konzultácie a finančné analýzy, pričom podľa Prílohy č. 2 k Zmluve

sa obchodník s cennými papiermi zaviazal zabezpečiť mieru zhodnotenia Družstva vo výške 8 % ročne.

Medzi účastníkmi konania nebolo sporným, že po výpovedi Zmluvy zo dňa 30. 3. 2010 zo strany
obchodníka s cennými papiermi, Národná banka Slovenska rozhodnutím zo dňa 21. 12. 2010, č.
ODT-8305-5/2010, odobrala obchodníkovi s cennými papiermi povolenie na poskytovanie investičných

služieb, potvrdeným rozhodnutím Bankovej rady Národnej banky Slovenska zo dňa 1. 3. 2011, č.
GUV - 274/2011 (ďalej „rozhodnutie o odobratí povolenia“) a rozhodnutím zo dňa 30. 5. 2011, č.
ODT-10890-4/2010, Národná banka Slovenska zakázala Družstvu predaj majetkových hodnôt (ďalej
„rozhodnutie o zákaze činnosti“) podľa ust. § 144 ods. 4 písm. c) zák. č. 566/2001 Z. z. z dôvodu
porušenia § 129 ods. 3 v spojení s ust. § 128 ods. 1 písm. b), c), h) zák. č. 566/2001 Z. z. a ust. § 125c

ods. 1 v spojení s § 127 ods. 4 zák. č. 566/2001 Z. z. o cenných papieroch a investičných službách a o
zmene a doplnení niektorých zákonov (ďalej „zák. 566/2001 Z. z. o cenných papieroch“).

V posudzovanej veci sa navrhovateľ domáhal uloženia povinnosti odporkyni zaplatiť mu škodu v sume
3.801,78 eur s 9,25 % úrokom z omeškania ročne od 19. 4. 2011 do zaplatenia, ktorá mu mala vzniknúť

v príčinnej súvislosti s nesprávnym úradným postupom Národnej banky Slovenska, ktorý spočíval v
tom, že Národná banka Slovenska oneskorene zistila neaktuálnosť Prospektu investícií Družstva, keď
Družstvo porušovalo ust. § 129 ods. 3 v spojení s ust. § 128 ods. 1 písm. b), c), h) a ust. § 125c ods. 1
v spojení s ust. § 127 ods. 4 zák. č. 566/2001 Z. z. o cenných papieroch a Národná banka Slovenska
zasiahla až v máji 2011, kedy vydaním rozhodnutia o zákaze činnosti, zakázala Družstvu činnosť, hoci

neaktuálnosť Prospektu investícií bola už od 31. 12. 2006, v prijatí nedostatočných opatrení zo strany
Národnej banky Slovenska po 24. 8. 2007, kedy pri kontrole Družstva zistila, že z hľadiska rizikovosti
portfólia,máportfólionedostatočnerozložené,t.j.,žeDružstvomalovšetkyzískanépeňažnéprostriedky
investované v subjekte personálne a majetkovo prepojenom s obchodníkom s cennými papiermi, pričom
rizikovosťrozloženiaportfóliajejednýmznajdôležitejšíchukazovateľov,ktoréNárodnábankaSlovenska

pri výkone dohľadu sleduje a má sledovať, Národná banka Slovenska prijala od 20. 8. 2008 do 4. 3. 2011,
kedy nadobudlo právoplatnosť rozhodnutie o odobratí povolenia, nedostatočné opatrenia a zapríčinila,
že navrhovateľ nemohol rozpoznať riziko svojej investície už skôr, najmä po zisteniach, že obchodník s
cennými papiermi poskytol Družstvu investičnú službu, ktorú mu poskytovať nemohol.V posudzovanej veci sa navrhovateľ voči štátu domáha náhrady škody, ktorá mu mala byť
spôsobená nesprávnym úradným postupom Národnej banky Slovenska podľa zák. č. 514/2003 Z. z. o

zodpovednosti za škodu spôsobenú pri výkone verejnej moci a o zmene niektorých zákonov (ďalej „zák.
č. 514/2003 Z. z.“).

Hmotnoprávnym základom pre uplatnenie práva navrhovateľa na náhradu škody je ust. § 9 zák. č.
514/2003 Z. z., podľa ktorého štát zodpovedá za škodu spôsobenú nesprávnym úradným postupom.

Zodpovednosť štátu za škodu spôsobenú nesprávnym úradným postupom má povahu objektívnej
zodpovednosti, ktorej sa nemožno zbaviť a ktorá je založená na súčasnom (kumulatívnom) splnení troch
podmienok, ktorými je nesprávny úradný postup, vznik škody a príčinná súvislosť medzi nesprávnym
úradným postupom a vznikom škody.

Prvotnou podmienkou pre vznik zodpovednosti štátu za škodu spôsobenú nesprávnym úradným
postupom je existencia nesprávneho úradného postupu, ktorý zákon č. 514/2003 Z. z. v ustanovení §
9 bližšie vysvetľuje tak, že za nesprávny úradný postup je potrebné považovať aj porušenie povinnosti
orgánu verejnej moci urobiť úkon alebo vydať rozhodnutie v zákonom ustanovenej lehote, nečinnosť
orgánu verejnej moci pri výkone verejnej moci, zbytočné prieťahy v konaní alebo iný nezákonný zásah

do práv, právom chránených záujmov fyzických osôb a právnických osôb. Podľa konkrétnych okolností
toho - ktorého prípadu, môže však ísť o akúkoľvek činnosť spojenú s výkonom právomoci určitého
štátneho orgánu, ak pri tomto výkone alebo v súvislosti s ním dôjde k porušeniu pravidiel stanovených
právnymi predpismi pre konanie štátneho orgánu alebo k porušeniu poriadku, ktorý vyplýva z povahy,
funkcie alebo cieľov tejto činnosti. Úradný postup nie je spravidla možné v právnom predpise upraviť do

najmenších podrobností a preto je potrebné správnosť úradného postupu posudzovať i z hľadiska účelu,
k dosiahnutiu ktorého postup štátneho orgánu smeruje. Nesprávnym úradným postupom môže byť aj
nevydanie alebo oneskorené vydanie rozhodnutia v dôsledku porušenia stanovených alebo primeraných
lehôt na jeho vydanie, lebo znaky nesprávneho úradného postupu má aj nečinnosť štátneho orgánu
alebo jeho činnosť, ktorá nie je vykonaná v stanovenej lehote alebo v lehote, ktorá zodpovedá právu na

prejednanie veci bez zbytočných prieťahov (článok 48 ods. 2 Ústavy Slovenskej republiky).

Ani vzťah príčinnej súvislosti (kauzálny nexus) medzi nesprávnym úradným postupom a škodou zákon
č. 514/2003 Z. z. nevysvetľuje. V právnej teórii sa týmto vzťahom označuje priama väzba javov
(objektívnych súvislostí), v rámci ktorého jeden jav (príčina) vyvoláva druhý jav (následok). O vzťah

príčinnej súvislosti ide, ak je medzi nesprávnym úradným postupom a škodou vzťah príčiny a následku.
Ak bola príčinou vzniku škody iná skutočnosť, zodpovednosť za škodu nenastáva, pričom otázka
príčinnej súvislosti nie je otázkou právnou, ide o skutkovú otázku, ktorá môže byť riešená len v
konkrétnych súvislostiach. Právnym posúdením je vymedzenie, medzi ako ujmou (ako následkom) a
ako skutočnosťou (ako príčinou) tejto ujmy má byť príčinná súvislosť zisťovaná. Pre posúdenie vzniku

zodpovednosti za škodu má preto zásadný význam otázka, v čom konkrétne spočíva škoda (majetková
ujma), za ktorú je náhrada požadovaná. Práve vo vzťahu medzi konkrétnou ujmou poškodeného (pokiaľ
vznikla) a konkrétnym konaním škodcu (ak je protiprávne) sa zisťuje príčinná súvislosť. Pri zisťovaní
príčinnej súvislosti treba škodu izolovať zo všeobecných súvislostí a skúmať, ktorá príčina ju vyvolala.
Pritom nie je rozhodujúce časové hľadisko, ale vecná súvislosť príčiny a následku; časová súvislosť

ale napomáha pri posudzovaní vecnej súvislosti. V postupnom slede javov je každá príčina niečím
vyvolaná(samajenásledkomniečoho)akaždýňouspôsobenýnásledoksastávapríčinouďalšiehojavu.
Zodpovednosť však nemožno robiť závislou na neobmedzenej kauzalite. Atribútom príčinnej súvislosti
je totiž „priamosť“ pôsobenia príčiny na následok, pri ktorej príčina priamo (bezprostredne) predchádza
následku a vyvoláva ho. Vzťah príčiny a následku musí byť preto priamy, bezprostredný, neprerušený;

nestačí, ak je iba sprostredkovaný. Pri zisťovaní príčinnej súvislosti treba v dôsledku toho skúmať, či v
komplexe skutočností prichádzajúcich do úvahy ako (priama) príčina škody existuje skutočnosť, s ktorou
zákon spája zodpovednosť za škodu.

Príčinná súvislosť (kauzálny nexus) je podstatným prvkom zodpovednostnej skutkovej podstaty.

Vyžaduje sa, aby protiprávne konanie (delikt, nezákonné rozhodnutie, nesprávny úradný postup) a
vznik škody boli v logickom slede (nexus = spojenie, súvislosť, sled), teda, aby protiprávne konanie
bolo príčinou a vznik škody vrátane jej rozsahu následkom tejto príčiny. Nestačí iba pravdepodobnosť
príčinnej súvislosti, či okolnosti nasvedčujúcej jej existencii; príčinnú súvislosť treba vždy preukázať.Rozhodujúca je vecná súvislosť príčiny a následku a túto nemožno riešiť vo všeobecnej rovine, ale
vždy v konkrétnych súvislostiach. Príčinou vzniku škody môže byť len také konanie (alebo opomenutie),
bez ktorého by škodný následok nevznikol. Základom je úvaha (test conditio sine qua non spoločný

pre takmer všetky právne systémy Európskej únie), či by škodlivý následok nastal bez konania
škodcu. Ak by tomu tak bolo, príčinná súvislosť by daná nebola. Podľa teórie tzv. adekvátnej príčinnej
súvislosti, príčinná súvislosť je daná vtedy, ak je škoda podľa všeobecnej povahy, obvyklého chodu
vecí a skúseností adekvátnym dôsledkom protiprávneho úkonu. Súčasne však musí byť preukázané,
že škoda by bez tejto príčiny nebola nastala a existenciu príčinnej súvislosti zisťuje súd, ktorý so

zreteľom na konkrétne okolnosti vyhodnocuje, či tu príčinná súvislosť je alebo nie. Pri riešení otázky
príčinnej súvislosti je právnym posúdením veci vymedzenie, medzi akou ujmou (ako následkom) a
akou skutočnosťou (ako príčinou) tejto ujmy má byť príčinná súvislosť zisťovaná. Pre posúdenie
zodpovednosti za škodu má preto zásadný význam otázka, v čom konkrétne spočíva škoda (majetková
ujma), za ktorú je požadovaná náhrada.

Podľa § 420 ods. 1 Občianskeho zákonníka, každý zodpovedá za škodu, ktorú spôsobil porušením
právnej povinnosti.

Podľa § 442 ods. 1 Občianskeho zákonníka, uhrádza sa skutočná škoda a to, čo poškodenému ušlo
(ušlý zisk).

Z dikcie citovaných zákonných ustanovení teda vyplýva, že škoda ako kategória občianskeho práva sa
chápe ako ujma, ktorá nastala v majetkovej sfére poškodeného a je objektívne vyjadriteľná v peniazoch,
t. j. všeobecným ekvivalentom a je napraviteľná poskytnutím majetkového plnenia, teda poskytnutím
predovšetkým peňazí. Skutočnou škodou (damnum emergens) sa rozumie ujma, ktorá musí spočívať

v zmenšení majetkového stavu poškodeného oproti stavu pred škodnou udalosťou. Podľa ustanovenia
odseku 1 sa uhrádza skutočná škoda a ušlý zisk. Ušlý zisk je v podstate ušlým majetkovým prospechom
a spočíva v nenastalom zväčšení (rozmnožení) majetku poškodeného, ktoré by bolo možné dôvodne
očakávať s ohľadom na pravidelný beh vecí, nebyť škodnej udalosti. Poškodený je povinný vznik škody
preukázať, v súdnom konaní ho preto zaťažuje dôkazné bremeno o tom, že škoda vznikla.

Nevyhnutnýmpredpokladomprezáverotom,žepostupodporkynevpreskúmavanejvecibolnesprávny,
je normatívne vyjadrenie „správneho úradného postupu“ a zistenie, že odporkyňa tento postup
nezachovala s tým, že v posudzovanej veci nesprávny úradný postup odporkyne mal spočívať aj v tom,
že odporkyňa oneskorene zistila neaktuálnosť Prospektu investícií Družstva.

V tejto súvislosti je potrebné uviesť, že ak v posudzovanej veci úradným postupom je postup
odporkyne ako orgánu štátu súvisiaci s výkonom štátnej (verejnej) moci, ktorý sa dotýka navrhovateľa,
predovšetkým jeho individuálnych práv a povinností, tak neobstojí jeho námietka spočívajúca v tvrdení,
že povinnosťou odporkyne bolo dohliadať na aktualizáciu Prospektu investícií.

Povinnosť aktualizovať Prospekt investície bola Družstvu uložená s účinnosťou až od 1. 1. 2009 na
základe novelizovaného ustanovenia § 127 ods. 4 zák. č. 566/2001 Z. z. o cenných papieroch v spojení
s ust. § 125c ods. 1. zák. č. 566/2001 Z. z. o cenných papieroch a preto sa na odporkyňu nemohla
vzťahovať povinnosť dohliadať na aktuálnosť Prospektu investícií realizovanú pred týmto dátumom, t.

j. pred 1. 1. 2009, z čoho vyplýva, že ak v rozhodnom období, t. j. do novelizácie zák. č. 566/2001 Z.
z. o cenných papieroch vykonanej zák. č. 558/2008 Z. z., neexistovala samotná povinnosť Družstva
aktualizovať Prospekt investícií, je z povahy veci vylúčený dohľad zo strany odporkyne v tomto smere z
dôvodu, že nebolo možné kontrolovať povinnosť, ktorá sama o sebe v rozhodnom čase ani neexistovala.

Odvolací súd považuje za potrebné poukázať aj na skutočnosť, že Družstvo ako vyhlasovateľ verejnej
ponuky majetkových hodnôt malo zákonom uloženú povinnosť dodržiavať schválený Prospekt investície
až od 1. 6. 2010, kedy boli novelou ustanovenia § 129 ods. 3 zák. č. 566/2001 Z. z. o cenných
papieroch, vykonanej zák. č. 129/2010 Z. z. rozšírené povinnosti družstva a preto pokiaľ Družstvo
od 31. 12. 2006 do 1. 6. 2010 zo zákona takúto povinnosť nemalo, nemohla odporkyňa skúmať ani

túto povinnosť prostredníctvom výkonu dohľadu, keď Družstvo samo o sebe nebolo povinné Prospekt
investície dodržiavať.Nebolo možné sa stotožniť ani s námietkou navrhovateľa o povinnosti odporkyne v oblasti skúmania
rizikovosti portfólia Družstva, nakoľko zákon č. 566/2001 Z. z. o cenných papieroch neukladal
vyhlasovateľovi verejnej ponuky majetkových hodnôt v tomto smere žiadne povinnosti a preto ani

odporkyni z neho nevyplývala povinnosť, ktorá by jej ako povinnému subjektu takúto povinnosť ukladala.
Je nepochybné, že ak má byť štát skutočne považovaný za materiálny právny štát, musí niesť objektívnu
zodpovednosť za konanie svojich orgánov, ktorým priamo zasiahli do základných práv subjektu, avšak
na druhej strane nemožno prehliadnuť, že štát je povinný striktne dodržiavať právo v jeho ideálnej
(škodu nepôsobiacej) interpretácii vo svetle presne zákonom stanovených povinností odporkyne a štát

by sa nemohol zbaviť zodpovednosti za postup odporkyne iba v prípade, ak by sa jeho postup ukázal
mylným,zasahujúcimdozákladnýchprávnavrhovateľa,ktorývšaknemôževychádzaťztoho,akotakýto
postup navrhovateľ vyhodnotil, ale musí vychádzať výlučne z toho, že nemožno prisúdiť odporkyni pri
aplikácii zákonov viac povinností ako tých, ktoré jej konkrétnym spôsobom vyplývajú zo zákona, čo je
proporcionálne s tým, že nemožno poskytovať ochranu štátnemu orgánu, ktorý si prisvojí pri aplikácii
zákona viac práv.

Z obsahu Zmluvy uzavretej medzi Družstvom a obchodníkom s cennými papiermi vyplýva, že jej
podstatou bol výkon finančných operácií za účelom obhospodarovania cenných papierov a iných
finančných nástrojov a iných operácií súvisiacich s riadením portfólia Družstva, čo v praxi znamenalo,
že obchodník s cennými papiermi obchodoval vo vlastnom mene na účet Družstva, čiže riziko nieslo

samotné Družstvo, ktoré bolo iniciátorom celého obchodu Družstva, ktoré dávalo pokyny na nákup, či
predaj toho ktorého finančného nástroja (článok III bod 1 písm. c/ Zmluvy v spojení s § 5 zák. č. 566/2001
Z. z. o cenných papieroch). V danom prípade išlo o služby, ktoré Družstvo ako klient obchodníka
s cennými papiermi využívalo na vlastné riziko s vedomím, že ziskovosť uvedených operácií nie je
zaručená a navrhovateľ si ako člen Družstva, ktoré za týmto účelom zhodnocovalo portfólio, musel byť

vedomý, že vývoj na finančných trhoch nemožno s istotou predpovedať a odhadnúť, čo je podstatným
znakom týchto obchodov prostredníctvom obchodníkov s cennými papiermi s tým, že až do rozhodnutia
odporkyne zo dňa 21. 12. 2010, č. ODT-8305-5/2010, ktorým odobrala obchodníkovi s cennými papiermi
povolenie na poskytovanie investičných služieb, potvrdeným rozhodnutím Bankovej rady Národnej
banky Slovenska zo dňa 1. 3. 2011, č. GUV - 274/2011, vykonával obchodník s cennými papiermi

túto činnosť ako regulovanú Národnou bankou Slovenska a činnosť Družstva, ktorého bol navrhovateľ
v rozhodnom čase členom, spĺňala znaky investovania s finančnými prostriedkami, disponibilnými za
účelomichzhodnotenia,pričomtátoformanakladaniasvlastnýmmajetkomjespôsobzhodnocovaniana
vlastné riziko, riziko v zmysle neistého výnosu z realizovaného finančného investovania a zodpovednosť
štátu nemôže nahrádzať primárnu zodpovednosť obchodníka s cennými papiermi voči Družstvu, či

sekundárnu zodpovednosť Družstva voči navrhovateľovi.

Nebolo možné stotožniť sa ani s námietkou navrhovateľa o nedostatočných opatreniach odporkyne
na nápravu protiprávneho stavu po zistení závažných pochybení obchodníka s cennými papiermi pri
činnosti voči Družstvu, nakoľko odhliadnuc od aktívneho prístupu odporkyne k obchodníkovi s cennými

papiermi, preukázaného jej rozhodnutím zo dňa 8. 1. 2008, č. OPK - 9750/3/2007, ktorým uložila
obchodníkovi s cennými papiermi pokutu vo výške 16.596,96 eur (500.000,- Sk), kedy po zrušení a
vrátení veci na ďalšie konanie Bankovou radou Národnej banky Slovenska, opätovne rozhodnutím
zo dňa 20. 8. 2008, č. OPK-9750-5/2007, uložila obchodníkovi s cennými papiermi pokutu vo výške
9.958,18 eur (300.000,- Sk) a následne rozhodnutím zo dňa 21. 12. 2010, č. ODT-8305-5/2010, ktorým

odobrala obchodníkovi s cennými papiermi povolenie na poskytovanie investičných služieb, odvolací
súd považuje za dôležité zdôrazniť nasledovné.

Navrhovateľ sa nemôže v konaní domáhať náhrady škody titulom nesprávneho úradného postupu, ktorý
má spočívať v takom pochybení v postupe odporkyne, ktoré sa týkajú hmotnoprávneho posúdenia veci,

keď takéto hmotnoprávne pochybenia sa môžu priamo odraziť v obsahu rozhodnutí odporkyne, nakoľko
nie je možné za nesprávny úradný postup považovať to, keď výklad zákona, právne posúdenie veci, či
aplikácia zákona na daný skutkový stav zo strany štátneho orgánu sú odlišné od tých, aké očakáva ten
účastník, koho práv, či právom chránených záujmov sa má rozhodnutie dotýkať.

Odvolací súd sa preto v celom rozsahu stotožnil so správnym právnym záverom súdu prvého stupňa, že
odporkyňa svojím postupom neporušila svoje povinnosti, keďže pri výkone verejnej moci postupovala
v rozsahu svojich kompetencií daných jej zákonom, nedopustila sa pri svojom rozhodovaní žiadnehoexcesu a ani nepostupovala spôsobom nezlučiteľným s ochranou základných práv a ľudských slobôd,
a preto jej postup nie je možné kvalifikovať ako nesprávny podľa zák. č. 514/2003 Z. z.

Odvolací súd považuje za potrebné uviesť, že postup odporkyne bol v súlade s článkom 2 ods. 2 Ústavy
Slovenskej republiky, podľa ktorého štátne orgány môžu konať iba na základe Ústavy, v jej medziach, v
rozsahu a spôsobom, ktorý ustanoví zákon a preto pokiaľ odporkyňa zisťovala podmienky a predpoklady
pre vydanie vyššie uvedených rozhodnutí, za týmto účelom nepochybne zhromažďovala podklady
(dôkazy), hodnotila zistené skutočnosti, tieto právne posúdila a iné opatrenia, ktoré od odporkyne

navrhovateľ očakával a namietal ich nedostatočnosť, nemôžu byť na ujmu odporkyni. V daných
prípadochišloočinnosťpriamosmerujúcukvydaniurozhodnutíaprípadnénesprávnostiavadypritomto
zisťovaní podkladov a pri ich posudzovaní sa potom prejavia práve v obsahu rozhodnutia a z hľadiska
zodpovednosti štátu môžu zakladať jeho zodpovednosť za nezákonné rozhodnutie, pričom navrhovateľ
v priebehu celého konania pred súdom prvého stupňa vytýkal len nesprávny úradný postup odporkyne.
Odvolací súd má za to, že pochybenia, či nedostatky spočívajúce v tom, že odporkyňa pred svojím

rozhodnutím nesprávne (nedostatočne) vyhodnotila podmienky pre jeho vydanie, je možné posudzovať
v rámci tzv. nezákonného rozhodnutia. Všetky uvedené rozhodnutia však boli vydané v súlade so
zákonom, neboli zrušené a majú povahu tzv. zákonného rozhodnutia. Navrhovateľ tvrdený nesprávny
úradný postup odporkyne v konaní nepreukázal, pričom odvolací súd poukazuje na skutočnosť, že
nedostatočnosť opatrení prijatých odporkyňou, podľa názoru navrhovateľa, bez opory v zákone, podľa

jeho subjektívneho presvedčenia, sa nemusia vždy legitímne zhodovať s objektívnou realitou.

V súvislosti s vyhlásením konkurzu uznesením Okresného súdu Bratislava I zo dňa 11. 4. 2011, č. k.
3K/95/2010 - 21, právoplatným dňa 5. 5. 2011 na majetok Družstva ako úpadcu, odvolací súd uvádza,
že nárok na náhradu škody spôsobenej nesprávnym úradným postupom voči odporkyni môže byť v

občianskom súdom konaní uplatnený až vtedy, ak navrhovateľ nemohol dosiahnuť uspokojenie svojej
pohľadávky v konkurznom konaní. Odvolací súd má za to, že navrhovateľ si pohľadávku, ktorá je
predmetomtohtosporuuplatnilvkonkurznomkonaní,škodamupretoeštenevzniklaapretonemôžebyť
ani daná zodpovednosť štátu za škodu. Nárok na náhradu škody od štátu by mohol navrhovateľ úspešne
uplatniť iba vtedy, ak by preukázal, že sa bezúspešne domáhal jej vydania v konkurznom konaní,

nakoľko existencia pohľadávky uplatnená v konkurznom konaní vylučuje vznik škody ako majetkovej
ujmy a tým aj konkurenciu právnej úpravy zodpovednosti za škodu s právnou úpravou konkurzu. Z
uvedeného vyplýva, že v prejednávanej veci nie je daný ani ďalší predpoklad zodpovednosti štátu za
škodu, a to existencia samotnej škody (analogicky rozhodnutie Najvyššieho súdu zo dňa 31. mája 2006,
sp. zn. 4 Cdo 199/2005, z odôvodnenia ktorého vyplýva, že rozhodnutie Najvyššieho súdu Slovenskej

republiky, sp. zn. 4Cz/110/84, publikované pod č. 4/87 vo Výbere rozhodnutí a stanovísk Najvyššieho
súdu Slovenskej republiky, je stále použiteľné).

Nebolo možné sa stotožniť ani s námietkou navrhovateľa v podanom odvolaní, týkajúcej sa procesného
pochybenia súdu prvého stupňa, ktorý na pojednávaní nevykonal dokazovanie listinnými dôkazmi

predpísaným spôsobom, nakoľko z obsahu zápisníc o pojednávaní pred prvostupňovým súdom vyplýva,
že prvostupňový súd účastníkov riadne oboznámil s obsahom listinných dôkazov a to nielen založených
v spise, ale aj ostatných dôkazov, spoločných pre všetky konania a nachádzajúcich sa v spise vedenom
na Okresnom súde Bratislava I pod sp. zn. 4C/176/2011.

S poukazom na citované ustanovenie a za stavu, keď súd prvého stupňa v danom prípade v potrebnom
rozsahu pre rozhodnutie vo veci samej zistil skutkový stav, vykonaním potrebných a účastníkmi
navrhnutých dôkazov a keď navrhovateľ v odvolaní neuviedol žiadne skutočnosti, resp. tvrdenia, s
ktorými by sa nebol súd prvého stupňa v odôvodnení napadnutého rozsudku dôsledne vysporiadal
a následne takto riadne zistený skutkový stav aj správne právne posúdil, tzn. že na správne zistený

skutkový stav aplikoval zodpovedajúce zákonné ustanovenia, odvolací súd rozsudok v napadnutej časti
ako vecne správny potvrdil podľa § 219 ods. 1 a 2 O. s. p.

Napadnutým uznesením súd prvého stupňa navrhovateľovi uložil povinnosť zaplatiť v lehote 15 dní
súdny poplatok za odvolanie v sume 20,- eur. Svoje rozhodnutie odôvodnil právne položkou 7a

Sadzobníka súdnych poplatkov zák. č. 71/1992 Zb. o súdnych poplatkoch a poplatku za výpis z registra
trestov a § 12 zák. č. 71/1992 Zb..Proti tomuto uzneseniu podal odvolanie navrhovateľ. Navrhol, aby odvolací súd napadnuté uznesenie
zrušil a konanie o vyrubenie súdneho poplatku zastavil. Uviedol, že predmetom konania je jeho nárok
na náhradu škody proti Slovenskej republike zastúpenej Národnou bankou Slovenska podľa § 9 zák. č.

514/2003 z. z. a konanie sa začalo do 30. septembra 2012 a na toto konanie sa vzťahuje s poukazom
na ust. § 18ca v spojení s § 4 ods. 4 zák. o súdnych poplatkoch neobmedzené vecné oslobodenie
od platenia súdneho poplatku ex lege, ktoré sa týka všetkých položiek Sadzobníka Zákona o súdnych
poplatkoch. Mal za to, že súd prvého stupňa postupoval pri vyrubovaní súdneho poplatku nesprávne,
keď nezohľadnil to, že vecné oslobodenie sa vzťahuje na toto konanie ako celok bez ohľadu na to, kedy

bolo odvolanie podané, nakoľko právne relevantné je to, že konanie sa začalo v čase, kedy bolo toto
konanie vecne oslobodené.

Odvolací súd preskúmal vec viazaný rozsahom a dôvodmi odvolania podľa § 212 ods. l O. s. p. v znení
účinnom od 1. júna 2014, túto prejednal bez nariadenia odvolacieho pojednávania podľa § 214 ods. 2
O. s. p. a dospel k záveru, že odvolanie navrhovateľa nie je dôvodné.

Podľa§2ods.4vetaprvázák.č.71/1992Zb.osúdnychpoplatkochapoplatkuzavýpiszregistratrestov,
v odvolacom konaní je poplatníkom ten, kto podal odvolanie, pri dovolaní ten, kto podal dovolanie.

Podľa § 5 ods. 1 písm. a) zák. č. 71/1992 Zb. o súdnych poplatkoch a poplatku za výpis z registra

trestov,poplatkovápovinnosťvznikápodanímnávrhu,odvolaniaadovolaniaalebožiadostinavykonanie
poplatkového úkonu, ak je poplatníkom navrhovateľ, odvolateľ a dovolateľ.

Podľa § 6 ods. 1 zák. č. 71/1992 Zb. o súdnych poplatkoch a poplatku za výpis z registra trestov, sadzba
poplatku je uvedená v sadzobníku percentom zo základu poplatku alebo pevnou sumou.

Podľa § 6 ods. 2 veta prvá a druhá zák. č. 71/1992 Zb. o súdnych poplatkoch a poplatku za výpis z
registratrestov,akjesadzbapoplatkuustanovenázakonanie,rozumiesatýmkonanienajednomstupni.
Poplatok podľa rovnakej sadzby sa vyberá i v odvolacom konaní vo veci samej.

Návrhy(odvolania,dovolania)saspoplatňujúkudňuichpodaniaapodľasadzobníkasúdnychpoplatkov,
účinného ku dňu podania návrhu.

Podľa položky 1 bod 3 Sadzobníka súdnych poplatkov, ktorý tvorí prílohu zák. č. 71/1992 Zb. o súdnych
poplatkoch v platnom znení, poplatky podľa rovnakej sadzby sa platia i v odvolacom konaní vo veci

samej.

Súdne poplatky sa vyberajú za jednotlivé úkony alebo konanie súdov, ak sa vykonávajú na návrh a za
úkony orgánov štátnej správy súdov a prokuratúry uvedené v sadzobníku súdnych poplatkov a poplatku
za výpis z registra trestov, ktorý tvorí prílohu tohto zákona. Poplatky sa vyberajú aj za konanie a úkony

vykonávané bez návrhu v prospech poplatníka, ak je to v sadzobníku výslovne uvedené (§ 1 ods. l,
2 zákona č. 71/1992 Zb. o súdnych poplatkoch a poplatku za výpis z registra trestov v znení zmien a
doplnkov; ďalej len zákon). Poplatníkom je navrhovateľ poplatkového úkonu, ak je podľa sadzobníka
ustanovený poplatok z návrhu. V odvolacom konaní je poplatníkom ten, kto podal odvolanie, pri dovolaní
ten, kto podal dovolanie. Poplatníkom je tiež ten, kto podal opravný prostriedok proti rozhodnutiu

správneho orgánu a v konaní nebol úspešný (§ 2 ods. 1 písm. a/, ods. 4 zákona). Poplatková povinnosť
vzniká podaním návrhu, odvolania a dovolania alebo žiadosti na vykonanie poplatkového úkonu, ak
je poplatníkom navrhovateľ, odvolateľ, dovolateľ (§ 5 ods. l písm. a/ zákona). Ak je sadzba poplatku
ustanovená za konanie, rozumie sa tým konanie na jednom stupni. Poplatok podľa rovnakej sadzby
sa vyberá i v dovolacom konaní vo veci samej (§ 6 ods. 2 veta prvá, druhá zákona). Poplatok za

podanie návrhu alebo žiadosti, poplatok za uplatnenie námietky zaujatosti v konkurznom konaní alebo
reštrukturalizačnom konaní podľa osobitného predpisu a poplatok za konanie o dedičstve je splatný
vznikom poplatkovej povinnosti. Ostatné poplatky sú splatné do troch dní po nadobudnutí právoplatnosti
rozhodnutia, ktorým sa uložila povinnosť zaplatiť poplatok, alebo ktorým sa schválil zmier (§ 8 ods.
l, 4 zákona). Z ustanovenia § 4 ods. l zákona bolo vypustené písm. c/ (od poplatku je oslobodené

súdne konanie vo veciach náhrady škody spôsobenej rozhodnutím orgánu štátu alebo jeho nesprávnym
úradným postupom) s účinnosťou od 1. 1. 2006 zákonom č. 621/2005 Z. z.. S účinnosťou od 1. 7. 2007
bolo zákonom č. 273/2007 Z. z. do § 4 ods. l zákona vsunuté písm. k/ (od poplatku je oslobodené súdne
konanie vo veciach náhrady škody spôsobenej nezákonným rozhodnutím orgánu verejnej moci alebojeho nesprávnym úradným postupom), ktoré bolo (písm. k/) z ustanovenia § 4 ods. l zákona vypustené
zákonom č. 286/2012 Z. z., s účinnosťou od 1. 10. 2012. Z dôvodovej správy k zákonu č. 286/2012 Z.
z. vyplýva, že sa týmto opatrením reaguje na nárast právne neopodstatnených žalôb o náhradu škody

podľa zákona č. 514/2003 Z. z. na súdoch, v ktorých sú predmetom sporu istiny v sumách nezriedka
presahujúcich milióny eur bez toho, aby nároky žalobcov mali oporu v zákone. Oslobodenie od súdneho
poplatku v súdnom konaní o náhradu škody má pre súdy v konečnom dôsledku za následok výrazný
nárast sporovej agendy, keďže v štádiu predbežného prerokovania nároku v konaní pred ústredným
orgánom štátnej správy nie je možné nárokom žiadateľov z dôvodu právnej neopodstatnenosti vyhovieť

s tým, že pokiaľ sa v súdnom konaní preukáže nezákonné rozhodnutie orgánu štátu, prípadne jeho
nesprávny úradný postup a štát bude zaviazaný na náhradu škody, úspešnému navrhovateľovi v rámci
náhrady trov konania súd prizná i náhradu trov na zaplatenom súdnom poplatku. Žaloby sa budú
spoplatňovať podľa položky č. l sadzobníka súdnych poplatkov, ktorý tvorí neoddeliteľnú súčasť zákona
č. 71/1992 Zb. o súdnych poplatkoch a poplatku za výpis z registra trestov v znení zmien a doplnkov
(ďalej len sadzobník) a upravuje spôsob výpočtu súdneho poplatku z návrhu na začatie konania, ak nie

je ustanovená osobitná sadzba. Podľa prvej vety bodu 3 poznámky k položke č. l sadzobníka poplatky
podľa rovnakej sadzby sa platia i v odvolacom konaní vo veci samej (v dôsledku zmeny zákona č.
71/1992 Zb. uskutočnenej zákonom č. 465/2008 Z. z. s účinnosťou od 1. 1. 2009). Za podanie návrhu
na náhradu škody spôsobenej nezákonným rozhodnutím orgánu verejnej moci alebo jeho nesprávnym
úradnýmpostupomjeurčenáosobitnásadzba,vsume20eur(položkač.7asadzobníka;od1.10.2012).

Z úkonov navrhnutých alebo za konania začaté do 30. 9. 2012 sa vyberajú poplatky podľa predpisov
účinných do 30. 9. 2012, i keď sa stanú splatnými po 30. 9. 2012 (§ 18ca zákona).

V ustanovení § 1 ods. l zákona č. 71/1992 Zb. je vyjadrená ústavná zásada vyplývajúca z čl. 59 ods.
2 Ústavy Slovenskej republiky, podľa ktorej dane a poplatky možno ukladať zákonom alebo na základe

zákona, ako správne uviedla aj navrhovateľ v podanom odvolaní. Použitie analógie legis je v prípadoch
vyrubenia súdneho poplatku vylúčené. Poplatok za návrh, odvolanie, dovolanie možno vyrubiť len tomu,
koho zákon č. 71/1992 Zb. za poplatníka výslovne (jednoznačne) označuje, resp. komu poplatkovú
povinnosť za návrh, odvolanie, dovolanie explicitne ukladá (nález Ústavného súdu Slovenskej republiky
zo dňa 25. novembra 2010, č. k. IV. ÚS 387/2010-38).

V posudzovanej veci sa navrhovateľ žalobou podanou na súd prvého stupňa dňa 30. 12. 2011 domáhal
náhrady škody podľa zák. č. 514/2003 Z. z. a dňa 14. 4. 2014 podal odvolanie proti rozsudku súdu
prvého stupňa zo dňa 25. marca 2014, č. k. 18C/187/2011 - 210.

Od 1.10. 2012 súdne konanie vo veciach náhrady škody spôsobenej nezákonným rozhodnutím orgánu
verejnej moci alebo jeho nesprávnym úradným postupom nepožíva vecné oslobodenie od súdnych
poplatkov a preto pokiaľ aj navrhovateľ podal návrh na začatie konania pred dňom 1. 10. 2012, jeho
časť, odvolacie konanie, bolo nepochybne začaté po 1. 10. 2012.

Z vyššie uvedeného výkladu jednoznačne vyplýva, že zákonodarca rozlišuje medzi návrhom na začatie
konania, odvolaním, dovolaním a vysvetlil, že v prípade, ak je sadzba poplatku ustanovená za konanie,
rozumie sa tým konanie na jednom stupni. Poplatok podľa rovnakej sadzby sa vyberá i v odvolacom
konaní.

V posudzovanej veci bolo odvolacie konanie začaté po 1. 10. 2012 a preto navrhovateľovi vznikla
povinnosť zaplatiť poplatok za podané odvolanie podľa zákona o súdnych poplatkoch v znení účinnom
v čase podania odvolania; výška poplatku za odvolanie proti rozsudku súdu prvého stupňa je v rovnakej
sadzbe ako poplatok z návrhu na začatie konania (po 1. 10. 2012), pričom za irelevantnú je potrebné
považovať skutočnosť, že v sadzobníku nie je uvedená povinnosť zaplatiť poplatok za odvolanie proti

rozsudku súdu prvého stupňa vydaného v konaní o náhradu škody, náhradu nemajetkovej ujmy, podľa
zákona č. 514/2003 Z. z., nakoľko úplne iná situácia by bola v prípade, ak by naďalej, aj po 1. 10. 2012,
sa na konanie o náhradu škody, nemajetkovej ujmy podľa zákona č. 514/2003 Z. z. vzťahovalo vecné
oslobodenie od súdnych poplatkov.

Súd prvého stupňa napadnutým uznesením rozhodol vecne a právne správne, keď odvolateľovi
(navrhovateľovi) vyrubil súdny poplatok za podané odvolanie proti rozsudku súdu prvého stupňa zo
dňa 25. marca 2014, č. k. 18C/187/2011 - 210 s tým, že prvostupňové uznesenie spĺňa náležitosti
vyplývajúce z ustanovenia § 167 ods. l, § 169 ods. l O. s. p., a zároveň je z neho zrejmý nezameniteľnýa nespochybniteľný dôvod vyrubenia súdneho poplatku, jeho výška, čas, spôsob, ako i platobné miesto
pre splnenie poplatkovej povinnosti.

Odvolací súd v otázke vzťahu medzi právom na prístup k súdu a povinnosťou zaplatiť súdny poplatok
odkazuje na právny názor Európskeho súdu pre ľudské práva vyslovený v rozsudku zo dňa 19. júna
2001, č. sťažnosti 28249/95, vo veci T. proti G. (odseky 59, 60), podľa ktorého Európsky súd pre
ľudské práva nikdy nevylúčil možnosť, že záujmy riadneho chodu justície môžu odôvodňovať zavedenie
finančného obmedzenia na prístup jednotlivca k súdu. V tej súvislosti Európsky súd pre ľudské práva

konštatoval, že požiadavku zaplatiť súdny poplatok v súdnom konaní nemožno pokladať za obmedzenie
práva účastníka na prístup k súdu, ktoré je nezlučiteľné per se s článkom 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane
ľudských práv a základných slobôd.

Odvolací súd zo všetkých vyššie uvedených dôvodov napadnuté uznesenie, ktorým bola navrhovateľovi
uložená povinnosť zaplatiť za podané odvolanie súdny poplatok podľa § 219 ods. 1, 2 O. s. p. ako

vecne správne potvrdil.

O trovách odvolacieho konania rozhodol odvolací súd podľa ust. § 224 ods. 1 O. s. p. v spojení s ust. §
142 ods. 1 O. s. p. tak, že odporkyni náhradu trov odvolacieho konania nepriznal, nakoľko si právo na
ich náhradu neuplatnila (§ 151 ods. 1 O. s. p.).

Toto rozhodnutie bolo prijaté senátom Krajského súdu v Bratislave pomerom hlasov 3:0 (§ 3 ods. 9 zák.
č. 757/2004 Z. z. o súdoch a o zmene a doplnení niektorých zákonov).

Poučenie:

P o u č e n i e : Proti tomuto rozsudku odvolanie nie je prípustné.