Rozsudok ,
Potvrdzujúce Rozhodnutie bolo vynesené dňa piatok 28. august 2015

Súd: Krajský súd Žilina
Spisová značka: 8Co/692/2014

Identifikačné číslo súdneho spisu: 5614202278
Dátum vydania rozhodnutia: 28. 08. 2015
Meno a priezvisko sudcu, VSÚ: JUDr. Táňa Rapčanová

ECLI: ECLI:SK:KSZA:2015:5614202278.1

ROZSUDOK V MENE

SLOVENSKEJ REPUBLIKY

Krajský súd v Žiline, ako súd odvolací, v senáte zloženom z predsedníčky senátu JUDr. Táne

Rapčanovej a sudcov JUDr. Františka Potockého a Mgr. Zuzany Hartelovej, v právnej veci žalobcu:
EOS KSI Slovensko, s. r. o., so sídlom Bratislava, Pajštúnska 5, IČO: 35 724 803, zastúpeného
splnomocneným zástupcom TOMÁŠ KUŠNÍR, s. r. o., so sídlom Bratislava, Pajštúnska 5, IČO: 36
613 843, proti žalovaným: 1/ M. K., nar. XX. XX. XXXX, bytom I. XX, 2/ M. K., nar. XX. XX. XXXX,
bytom I. XX, za účasti vedľajšieho účastníka na strane žalovaných: VŠEOBECNÁ OCHRANA PRÁV
SPOTREBITEĽOV, so sídlom Bratislava, Šafárikovo námestie 7, IČO: 42 362 962, zastúpeného
splnomocneným zástupcom JUDr. Bohdanom Jakubisom, advokátom so sídlom V. XX, K.,o zaplatenie

sumy 4.493,01 eur s príslušenstvom, o odvolaní žalobcu proti rozsudku Okresného súdu Liptovský
Mikuláš č. k. 5C/132/2014-84 zo dňa 05. júna 2014, takto

r o z h o d o l :

vstup občianskeho združenia VŠEOBECNÁ OCHRANA PRÁV SPOTREBITEĽOV, so sídlom Bratislava,
Šafárikovo námestie č. 7, IČO: 42 362 962, do konania ako vedľajšieho účastníka na strane žalovaných
1/, 2/ nepripúšťa.

Rozsudok okresného súdu vo výroku, ktorým súd v zostávajúcej časti žalobu zamietol a vo výroku o

trovách konania potvrdzuje.

Vo zvyšnej časti zostáva rozsudok okresného súdu nedotknutý.

Žalovaným 1/, 2/ náhradu trov odvolacieho konania nepriznáva.

o d ô v o d n e n i e :

Okresný súd Liptovský Mikuláš rozsudkom č. k. 5C/132/2014-84 zo dňa 05. 06. 2014 uložil žalovaným
1/, 2/ povinnosť zaplatiť žalobcovi spoločne a nerozdielne sumu 3.437,12 eur, úroky z omeškania vo
výške 161,10 eur, úroky z omeškania vo výške 8,5 % ročne zo sumy 2.428,22 eur od 12. 08. 2013 do

zaplatenia, trovy právneho zastúpenia vo výške 351,33 eur a iné trovy konania vo výške 142,84 eur, tieto
na účet splnomocneného zástupcu žalobcu, v lehote 30 dní od právoplatnosti rozsudku. V zostávajúcej
časti súd žalobu zamietol.
V odôvodnení uviedol, že žalobca sa žalobou doručenom súdu dňa 13. 03. 2014 domáhal voči
žalovaným 1/, 2/ spoločne a nerozdielne zaplatenia sumy 4.493,01 eur, úroku z omeškania zo splátok
za obdobie od 21. 11. 2010 do 11. 08. 2013 vo výške 196,96 eur, úroku z omeškania vo výške 8,50 %
ročne z dlžnej sumy od 12. 08. 2013 do zaplatenia, ktorú pohľadávku nadobudol na základe zmluvy o

postúpení pohľadávok uzatvorenej dňa 27. 06. 2013 medzi postupcom Slovenskou sporiteľňou, a. s.
Bratislava a ním, ako postupníkom.
Citujúc ust. § 497, § 503 ods. 1 až 3 Obchodného zákonníka, § 4 ods. 1 zákona č. 258/2001 Z. z.
o spotrebiteľských úveroch a o zmene a doplnení zákona Slovenskej národnej rady č. 71/1986 Zb. oSlovenskej obchodnej inšpekcii v znení neskorších predpisov v znení účinnom do 31. 12. 2007 (ďalej
len „zákon č. 258/2001 Z. z."), § 52 ods. 1až 4, § 54 ods. 1, 2, § 100 ods. 1, § 101, § 517 ods. 1,
2 Občianskeho zákonníka, § 5b zákona č. 250/2007 Z. z. o ochrane spotrebiteľa a o zmene zákona

Slovenskej národnej rady č. 372/1990 Zb. o priestupkoch v znení neskorších predpisov v znení účinnom
od 01. 05. 2014 (ďalej len „zákon č. 250/2007 Z. z.") súd žalobe vyhovel v časti o zaplatenie sumy
3.437,12 eur a v zostávajúcej časti žalobu ako nedôvodnú zamietol.
Súd mal preukázané, že medzi právnym predchodcom žalobcu a žalovanými bola uzatvorená zmluva
o splátkovom úvere, na základe ktorej právny predchodca žalobcu poskytol žalovaným úver vo výške

85.000,- Sk (2.821,48 eur). Žalovaní svoj zmluvný záväzok splácať úver riadne a včas nesplnili.
V časti istiny 3.437,12 eur žalovaní tvrdenia žalobcu nerozporovali, sporné nebolo ani to, že v dôsledku
neplnenia zmluvných povinností žalovanými žalobca vyhlásil mimoriadnu splatnosť úveru k 11. 08. 2013.
Žalobca sa v konaní domáha zaplatenia splátok splatných od 20. 11. 2010 do 20. 11. 2017 v počte 85,
v celkovej sume 4.493,01 eur (85 x 53,44 eur). Za obdobie od 20. 03. 2011 do 20. 07. 2013 prislúchajú
žalobcovi splátky v plnej výške (pozostávajúcej z istiny a úroku) v celkovej sume 1.549,76 eur, t. j.

splátky za 29 mesiacov x 53,44 eur. Nevrátené poskytnuté peňažné prostriedky po zosplatnení úveru
predstavujú sumu 1.887,36 eur, ktorá suma predstavuje súčet splátok úveru pripadajúcich na istinu,
splatných po zosplatnení úveru, t. j. od 20. 08. 2013 do 20. 11. 2017. Súčet uvedených súm (1.549,76
a 1887,36 eur) činí dlh žalovaných 3.437,12 eur, ktorú sumu súd uložil žalovaným zaplatiť žalobcovi
spoločne a nerozdielne, a to vzhľadom na výšku priznaného peňažného plnenia v lehote 30 dní od

právoplatnosti rozsudku. V zostávajúcej časti žalovanej istiny vo výške 1.055,89 eur súd žalobu zamietol
ako nedôvodnú.
Súd zmluvu uzavretú medzi právnym predchodcom žalobcu a žalovanými posúdil ako spotrebiteľskú
zmluvu podľa § 52 Občianskeho zákonníka, keďže boli naplnené všetky jej definičné znaky. V súlade s
ust. § 5b zákona č. 250/2007 Z. z., účinného od 01. 05. 2014, súd prihliadal na premlčanie uplatneného

nároku. Vzhľadom na skutočnosť, že uplatnený nárok je plnením zo spotrebiteľskej zmluvy, súd pri
skúmaní premlčania s poukazom na ust. § 52 ods. 2 Občianskeho zákonníka aplikoval ohľadom dĺžky
premlčacej doby občianskoprávnu úpravu, ktorá je priaznivejšia pre žalovaných ako spotrebiteľov. Nárok
na peňažné plnenie sa tak v zmysle § 101 Občianskeho zákonníka premlčuje v 3-ročnej premlčacej
dobe. Nič na tom nemení skutočnosť, že samotný zmluvný vzťah založený medzi pôvodným veriteľom

a žalovanými je tzv. absolútnym obchodno-záväzkovým vzťahom, ktorý sa riadi režimom Obchodného
zákonníka bez ohľadu na povahu zmluvných strán.
Nebolo sporné, že pôvodný veriteľ a žalovaní si dohodli plnenie v splátkach s tým, že veriteľ bol
oprávnený žiadať o zaplatenej celej pohľadávky pre nesplnenie niektorej splátky. V zmysle ust. § 103
Občianskeho zákonníka pre každú zo splátok plynie samostatne premlčacia doba a v prípade, ak sa pre

nesplnenie niektorej splátky stane zročným celý dlh, plynie premlčacia doba (ohľadom zvyšku dlhu) odo
dňa splatnosti nesplnenej splátky. V danej veci začala plynúť samostatne premlčacia doba pre splátky
splatné do 20. 07. 2013 (vrátane), keďže ku dňu 11. 08. 2013 došlo k zosplatneniu úveru, t. j. žalobca sa
domáhal zaplatenia celého zvyšku dlhu. Z uvedeného dôvodu sú premlčané splátky splatné od 20. 11.
2010 do 20. 02. 2011, preto súd nepriznal žalobcovi sumu 213,76 eur (4 x 53,44 eur). Premlčacia doba

splátky splatnej dňa 20. 11. 2010 uplynula dňa 20. 11. 2013, splátky splatnej dňa 20. 12. 2010 uplynula
dňa 20. 12. 2013, splátky splatnej dňa 20. 01. 2011 uplynula dňa 20. 01. 2014 a splátky splatnej dňa
20. 02. 2011 uplynula dňa 20. 02. 2014. Žaloba bola doručená súdu dňa 13. 03. 2014, t. j. po uplynutí
3-ročnej premlčacej doby.
Zostávajúca časť žalovanej istiny vo výše 842,13 eur predstavuje zmluvné úroky po zosplatnení úveru.

Zo zákonnej úpravy § 503 ods. 1 až 3 Obchodného zákonníka nevyplýva, že po vyhlásení celého
úveru za splatný sa ďalej úročí istina úveru až do zaplatenia (do vrátenia peňažných prostriedkov
prislúchajú úroky len v prípade vrátenia peňažných prostriedkov pred dobou splatnosti podľa § 503 ods.
3 Obchodného zákonníka). Veriteľovi patria dohodnuté zmluvné úroky z poskytnutých prostriedkov len
do splatnosti dlhu, následne sa dlžník dostáva do omeškania a je povinný platiť iba úroky z omeškania

(uznesenie NS SR sp. zn. 4Obo/143/1998). Súd preto žalobu v tejto časti zamietol.
Pokiaľideouplatnenépríslušenstvo,zdôvodu,žesižalovanínesplnilisvojupovinnosťriadneavčas,súd
žalobcovi priznal úrok z omeškania vo výške 8,5 % ročne z dlžnej sumy 2.428,22 eur (neuhradená istina
úveru) od 12. 08. 2013 do zaplatenia a úrok z omeškania z jednotlivých splátok (splatných za obdobie
od 20. 03. 2011 do 20. 07. 2013) vo výške 161,10 eur. Súd nepriznal žalobcovi úroky z omeškania zo

splátok splatných od 20. 11. 2010 do 20. 02. 2011, keďže žaloba o zaplatenie týchto splátok ako súčasti
žalovanej istiny bola zamietnutá z dôvodu premlčania.
O náhrade trov konania súd rozhodol podľa § 142 ods. 2 Občianskeho súdneho poriadku (ďalej len
„O. s. p."). Úspech žalobcu predstavoval 76,5 % (3.437,12 eur), úspech žalovaných 23,5 % (1.055,89eur). Čistý úspech žalobcu tak predstavuje 53 %, v ktorom rozsahu súd žalobcovi priznal náhradu trov
konania. Trovy konania pozostávali z pomernej náhrady súdneho poplatku zaplateného žalobcom za
podanú žalobu vo výške 142,84 eur (53 % zo sumy zaplateného poplatku 269,50 eur). Súd tiež žalobcom

priznal náhradu trov právneho zastúpenia za tri úkony právnej služby - prevzatie a príprava zastúpenia,
podanie žaloby a účasť na pojednávaní á 161,01 eur, spolu 483,03 eur (§ 10 ods. 1, § 13a ods. 1 písm.
a/, c/, d/ vyhlášky MS SR č. 655/2004 Z. z.). Ku každému úkonu súd priznal i paušálnu náhradu hotových
výdavkov vo výške 23,03 eur (2 x 8,04 eur za dva úkony z roku 2014 a 1 x 6,95 eur za úkon z roku
2009). V súvislosti s účasťou na pojednávaní súd priznal žalobcovi náhradu cestovného v dôsledku

použitia motorového vozidla vo výške 19,54 eur (ako 1 z celkových nákladov 78,16 eur, keďže právny
zástupca sa v daný deň na okresnom súde zúčastnil pojednávania v ďalších troch veciach) a náhradu
za stratu času vo výške 26,80 eur (1/4 zo sumy 107,20 eur). V zmysle § 18 ods. 3 vyhlášky súd odmenu
priznal zvýšenú o 20 % DPH. Trovy právneho zastúpenia tak predstavovali celkom 662,88 eur, z čoho
53 % predstavuje sumu 351,33 eur, ktorú sumu súd žalovaným uložil zaplatiť na účet splnomocneného
zástupcu žalobcu.

Proti tomuto rozsudku čo do výroku, ktorým súd žalobný návrh vo zvyšku zamietol, podal žalobca
prostredníctvom splnomocneného zástupcu odvolanie, ktorým sa domáhal zmeny napadnutého
rozsudku spočívajúcej vo vyhovení jeho návrhu, alternatívne zrušenia napadnutého rozsudku a vrátenia
veci súdu prvého stupňa na ďalšie konanie.

Odvolanie odôvodnil tým, že súd vec nesprávne právne posúdil a nedostatočne zistil skutkový stav.
V súvislosti so zamietnutím žalovaného nároku v časti splátok splatných od 20. 11. 2010 do 20. 02. 2011
z dôvodu premlčania žalobca nesúhlasil s aplikáciou ustanovení Občianskeho zákonníka týkajúcich sa
premlčacej doby, nakoľko bolo potrebné aplikovať ustanovenia Obchodného zákonníka, keďže ide o
zmluvu o úvere, a teda absolútny obchodno-záväzkový vzťah, aj napriek tomu, že jednou zo zmluvných

strán je spotrebiteľ. Keďže na vec je potrebné aplikovať Obchodný zákonník, nevidí dôvod prečo mu
nebol priznaný nárok na splátky splatné od 20. 11. 2010 do 20. 02. 2011, keďže žalobný návrh bol
podaný dňa 13. 03. 2014, teda k uvedenému dátumu nie je vo štvorročnej premlčacej dobe premlčaná
ani jedna z uvedených splátok.
Žalobca nesúhlasil ani s aplikáciou ust. § 5b zákona č. 250/2007 Z. z., ktoré nadobudlo účinnosť až dňa

01. 05. 2014. Aplikáciou uvedeného ustanovenia na prebiehajúce súdne konania bez ohľadu na to, za
akého právneho stavu došlo k podaniu návrhu na začatie konania, došlo podľa neho k zotretiu princípu
právnejistotyakojednéhozoznakovprávnehoštátu,ktoréhosúčasťoujeajpožiadavkapredvídateľnosti
konania orgánov verejnej moci a závažnému zásahu do jeho majetkových práv.
Žalobca nakoniec nesúhlasil ani s nepriznaním riadneho úroku zo splátok splatných od 20. 08. 2013 do

20. 11. 2017. Mal zato, že súd s vyhlásením predčasnej splatnosti spája účinky, ktoré by nastali v prípade
ukončenia zmluvy odstúpením v zmysle všeobecných zákonných ustanovení Obchodného zákonníka,
avšak na daný prípad treba aplikovať osobitné ustanovenia týkajúce sa úverovej zmluvy. Neplnením
povinností žalovaných uhrádzať splátky riadne a včas žalobca pristúpil k vyhláseniu mimoriadnej
splatnosti, tzn. splátky, ktoré dovtedy neboli splatné sa stali predčasne splatnými. Uvedené však nemá

vplyv na jeho nárok na odplatu v podobe riadnych úrokov dohodnutých v zmluve v zmysle § 497
Obchodného zákonníka. Skutočnosť, že má nárok na riadne úroky aj po zosplatnení úveru možno
odvodiť z ust. § 503 ods. 3, § 505 Obchodného zákonníka. V súvislosti s odstúpením veriteľa od úverovej
zmluvy vzniká špecifická situácia z dôvodu, že napriek odstúpeniu od zmluvy naďalej trvá záväzok
dlžníka vrátiť poskytnuté peňažné prostriedky a zaplatiť úrok. V danom prípade bolo jednoznačne

preukázané, že žalovaní sa zaviazali k úhrade jednotlivých splátok v zmluve určených termínoch, čo
nedodržali, preto sa dňom nasledujúcim po splatnosti splátok dostali do omeškania a jemu vznikol nárok
na úrok z omeškania zo sumy splátky.

Žalovaní 1/, 2/ sa k odvolaniu žalobcu nevyjadrili.

Dňa 03. 11. 2014 bolo odvolaciemu súdu prostredníctvom Okresného súdu Liptovský Mikuláš doručené
oznámenie o vstupe občianskeho združenia VŠEOBECNÁ OCHRANA PRÁV SPOTREBITEĽOV,
Bratislava,dokonaniaakovedľajšiehoúčastníkanastranežalovaných.Oznámenieovstupevedľajšieho
účastníkabolonáslednezostranyKrajskéhosúduvŽilinezaslanésplnomocnenémuzástupcovižalobcu

i žalovaným s tým, aby oznámili svoje stanovisko k oznámenému vstupu v lehote 5 dní. Žalovaných súd
zároveň vyzval, aby v lehote 5 dní od doručenia výzvy oznámili, či so vstupom uvedeného združenia do
konaniaakovedľajšiehoúčastníkanaichstranesúhlasiastým,žeaksvojsúhlassovstupomvedľajšieho
účastníka do konania neoznámia, súd bude vychádzať z predpokladu, že so vstupom uvedenéhozdruženiadokonaniaakovedľajšiehoúčastníkanaichstranenesúhlasia.Výzvabolažalovanej1/riadne
doručená dňa 21. 05. 2015, žalovanému 2/ náhradným spôsobom podľa § 47 ods. 2 O. s. p. dňa 11.
06. 2015, žalovaní na výzvu súdu nereagovali a svoj súhlas so vstupom občianskeho združenia ako

vedľajšieho účastníka na ich strane neoznámili. Žalobca podaním doručeným odvolaciemu súdu dňa
05. 06. 2015 vzniesol námietku prípustnosti vedľajšieho účastníctva s poukazom na ust. § 93 ods. 2, 3
O. s. p. z dôvodu nepreukázania súhlasu žalovaných.

Podľa § 93 ods. 1 až 3 O. s. p. účinného do 31. 12. 2014 ako vedľajší účastník môže sa popri

navrhovateľovi alebo odporcovi zúčastniť konania ten, kto má právny záujem na jeho výsledku, pokiaľ
nejde o konanie o rozvod, neplatnosť manželstva alebo určenie, či tu manželstvo je alebo nie je.
Ako vedľajší účastník sa môže popri navrhovateľovi alebo odporcovi zúčastniť konania aj právnická
osoba, ktorej predmetom činnosti je ochrana práv podľa osobitného predpisu. Do konania vstúpi
buď z vlastného podnetu alebo na výzvu niektorého z účastníkov urobenú prostredníctvom súdu. O
prípustnosti vedľajšieho účastníctva súd rozhodne len na návrh.

Podľa § 93 ods. 3 vety druhej a tretej O. s. p. účinného do 01. 01. 2015 ak ako vedľajší účastník vstupuje
do konania z vlastného podnetu právnická osoba založená alebo zriadená na ochranu spotrebiteľa
podľa osobitného predpisu, súčasťou oznámenia o vstupe musí byť aj súhlas účastníka, popri ktorom
sa zúčastňuje na konaní, inak súd na oznámenie o vstupe neprihliada. O prípustnosti vedľajšieho

účastníctva súd rozhodne len na návrh.

Podstatnou podmienkou vedľajšieho účastníctva je súhlas (hlavného) účastníka, na strane ktorého
vedľajší účastník chce vystupovať. Potreba súhlasu účastníka, ktorý má byť podporovaný vedľajším
účastníkom, vyplýva zo samej podstaty a účelu vedľajšieho účastníctva. I keď oznámenie vedľajšieho

účastníkaovstupedokonaniabolodoručenézaúčinnostiust.§93O.s.p.,ktorévýslovnenepožadovalo
súhlas hlavného účastníka s účasťou vedľajšieho účastníka v konaní, nebolo možné z uvedeného
ustanovenia žiadnym spôsobom vyvodiť, že by vedľajší účastník mohol v konaní vystupovať napriek
nesúhlasu, resp. bez súhlasu účastníka, ktorého chce v konaní podporovať (obdobne rozhodnutie
Najvyššieho súdu SR sp. zn. 3Cdo/188/2012 zo dňa 05. 02. 2013). To znamená, že ani právnická osoba,

ktorej predmetom činnosti je ochrana práv podľa osobitného predpisu, nemôže do konania vstúpiť proti
vôli hlavného účastníka, ktorého chce v konaní podporovať, ako to nakoniec upravuje v súčasnosti
účinné ust. § 93 O. s. p.
Vzhľadom na uvedené skutočnosti, nakoľko žalovaní so vstupom vedľajšieho účastníka do konania na
ichstranenesúhlasili,odvolacísúdpodľa§93ods.3O.s.p.vplatnomznenívstupvedľajšiehoúčastníka

do konania na strane žalovaných nepripustil.

Krajský súd, ako súd odvolací (§ 10 ods. 1 O. s. p.), následne po zistení, že odvolanie bolo podané
včas účastníkom konania (§ 204 ods. 1, § 201 O. s. p.), proti rozhodnutiu, ktoré možno napadnúť týmto
opravným prostriedkom (§ 201 O. s. p.), pričom podanie opravného prostriedku nie je vylúčené ust. §

202 O. s. p., bez nariadenia odvolacieho pojednávania (§ 214 ods. 2, § 156 ods. 3 O. s. p.) preskúmal
rozhodnutie v napadnutom rozsahu a z dôvodov uvedených v odvolaní (§ 212 ods. 1 O. s. p.) a rozsudok
okresnéhosúduvnapadnutomvýroku,ktorýmsúdžalobuvozvyšnejčastizamietolavovýrokuotrovách
konania ako vecne správny potvrdil (§ 219 ods. 1 O. s. p.).

Odvolací súd po preskúmaní napadnutého rozsudku i konania, ktoré mu predchádzalo, dospel k
záveru, že okresný súd v prejednávanej veci zistil skutkový stav v rozsahu potrebnom na zistenie
rozhodujúcich skutočností, na podklade vykonaného dokazovania dospel k správnym skutkovým
záverom a prejednávanú vec aj správne právne posúdil. Nakoľko i odôvodnenie písomného vyhotovenia
napadnutého rozsudku je vyčerpávajúce a zodpovedá kritériám uvedeným v ust. § 157 ods. 2 O. s. p.,

odvolací súd podľa § 219 ods. 2 O. s. p. konštatuje správnosť týchto dôvodov a v podstatných bodoch
na ne odkazuje. Zo strany žalobcu neboli v priebehu odvolacieho konania tvrdené také skutočnosti, s
ktorými by sa nevysporiadal už súd prvého stupňa v dôvodoch napadnutého rozhodnutia.

V súvislosti s odvolacími námietkami žalobcu odvolací súd uvádza, že v konaní nebolo sporným, že

právny vzťah medzi právnym predchodcom žalobcu a žalovanými 1/, 2/, založený zmluvou o splátkovom
úvere č. 0333844623 zo dňa 13. 12. 2007, je právnym vzťahom zo spotrebiteľskej zmluvy. Z uvedenej
zmluvy o úvere je zrejmé, že ide o typickú spotrebiteľskú zmluvu v zmysle zákona č. 258/2001
Z. z., v rámci ktorej mali žalovaní (ktorí neboli podnikateľmi a úver nebrali za účelom podnikaniači výkonu povolania) postavenie spotrebiteľov a Slovenská sporiteľňa, a. s. (ako finančná inštitúcia
poskytujúca, mimo iných služieb, úvery) postavenie dodávateľa. I keď ust. § 52 ods. 1 Občianskeho
zákonníka účinného v čase uzatvorenia zmluvy medzi spotrebiteľské zmluvy zaraďovalo len kúpnu

zmluvu, zmluvu o dielo a iné odplatné zmluvy upravené v ôsmej časti tohto zákona a zmluvu podľa §
55 Občianskeho zákonníka, ak zmluvnými stranami sú na jednej strane dodávateľ a na druhej strane
spotrebiteľ, ktorý nemohol individuálne ovplyvniť obsah dodávateľom vopred pripraveného návrhu na
uzavretie zmluvy, zákon č. 250/2007 Z. z. v znení účinnom ku dňu uzavretia zmluvy v ust. § 3 ods. 3
medzi spotrebiteľské zmluvy zaraďoval všetky zmluvy uzavreté podľa Občianskeho zákonníka alebo

Obchodného zákonníka, ako aj všetky iné zmluvy, ktorých charakteristickým znakom je, že sa uzatvárajú
vo viacerých prípadoch, a je obvyklé, že spotrebiteľ obsah zmluvy podstatným spôsobom neovplyvňuje;
s tým, že aj na spotrebiteľské zmluvy, ktoré neboli uzavreté podľa Občianskeho zákonníka sa primerane
použijú ustanovenia Občianskeho zákonníka. Z uvedeného dôvodu bolo potrebné na právny vzťah
medzi žalobcom (resp. jeho právnym predchodcom) a žalovanými 1/, 2/ aplikovať ustanovenia, ktoré
upravujú právne vzťahy spotrebiteľského charakteru, predovšetkým príslušné ustanovenia zákona č.

258/2001Z.z.,zákonač.250/2007Z.z.aprostredníctvomneho(§3ods.3)ajustanoveniaObčianskeho
zákonníka o spotrebiteľských zmluvách.

V nadväznosti na uvedené považuje odvolací súd odvolaciu námietku žalobcu spočívajúcu v nesprávnej
aplikácii ustanovení Občianskeho zákonníka pri posudzovaní premlčania uplatneného nároku za

nedôvodnú.Voblastiochranyspotrebiteľa,tedaajfinančnéhospotrebiteľa,Európskaúniaprijalaviaceré
smernice, ktoré smerujú k ochrane spotrebiteľa, pričom prevažnú väčšinu smerníc Slovenská republika
preniesla do svojej legislatívy už pred vstupom do Európskej únie (napríklad zákon č. 258/2001 Z. z.
o spotrebiteľských úveroch). Zmyslom zavedenia osobitnej úpravy spotrebiteľských zmlúv do právnej
úpravy bola zvýšená ochrana slabšieho účastníka záväzkových vzťahov, ktoré vznikajú pri predaji tovaru

alebopriposkytovaníslužieb.Ajkeďustanovenie§261ods.6Obchodnéhozákonníkavýslovneuvádza,
že právne vzťahy z absolútnych obchodov sa spravujú Obchodným zákonníkom bez ohľadu na povahu
účastníkov, prostredníctvom ustanovenia § 3 ods. 3 zákona č. 250/2007 Z. z. a následne i § 52 ods.
1 Občianskeho zákonníka došlo k rozdeleniu obchodno-právnych vzťahov aj na ďalšiu kategóriu, ktorú
predstavujú vzťahy medzi podnikateľom (ako dodávateľom) a spotrebiteľom. Spotrebiteľskou zmluvou

je pritom akákoľvek súkromnoprávna zmluva, ktorá sa vyznačuje definičnými znakmi uvedenými v § 52
ods. 1 Občianskeho zákonníka a v Smernici 93/13/EHS bez ohľadu na to, či je upravená Občianskym
zákonníkom, Obchodným zákonníkom alebo iným osobitným zákonom. Rovnaká úprava, ako už bolo
vyššie uvedené, vyplývala aj z ust. § 3 ods. 3 zákona č. 250/2007 Z. z. účinného v čase uzavretia
zmluvy medzi právnym predchodcom žalobcu a žalovanými. Zákon č. 250/2007 Z. z. s účinnosťou od

01. 01. 2008 následne nahradil ustanovenie § 52 Občianskeho zákonníka novým znením. Prechodné
ustanovenie, ktoré zavádza nepravú spätnú pôsobnosť tohto zákona, je obsiahnuté v ustanovení §
879j Občianskeho zákonníka. Vzhľadom na uvedené, aj keď má úverová zmluva nesporne charakter
absolútneho obchodu, je potrebné na otázku premlčania, vzhľadom na spotrebiteľský charakter zmluvy
a súčasnú súdnu prax, aplikovať ustanovenia Občianskeho zákonníka. I keď súdna prax vo vzťahu k

aplikácii Občianskeho či Obchodného zákonníka na premlčanie pri spotrebiteľských vzťahoch nebola
jednotná (ako je to zrejmé i z napadnutého rozsudku súdu prvého stupňa a odvolania žalobcu), je
potrebné túto v súčasnosti posudzovať aj v kontexte s aktuálnym znením ust. § 52 ods. 2 Občianskeho
zákonníka. Novela Občianskeho zákonníka vykonaná zákonom č. 102/2014 Z. z. definitívne expressis
verbis vyriešila výkladové rozdiely, na ktoré sa odvoláva navrhovateľ (doplnením ust. § 52 ods. 2

Občianskeho zákonníka) tak, že na všetky právne vzťahy, v ktorých účastníkom je spotrebiteľ, sa
vždy prednostne použijú ustanovenia Občianskeho zákonníka, aj keď by sa inak mali použiť normy
obchodného práva. Cieľom prijatia uvedenej právnej normy bolo odstránenie výkladových problémov v
otázke použitia Občianskeho alebo Obchodného zákonníka na spotrebiteľské vzťahy, a vzťahy s nimi
súvisiace. Vzhľadom na uvedené skutočnosti nevidel odvolací súd v súčasnosti dôvod nepostupovať v

súlade s tou doterajšou súdnou praxou, v zmysle ktorej vychádzajúc zo znenia § 52 ods. 2 Občianskeho
zákonníka účinného do 31. 03. 2015, je potrebné otázku premlčania v spotrebiteľských vzťahoch
posudzovať podľa Občianskeho zákonníka. Správne preto súd prvého stupňa na premlčanie nárokov
uplatnených žalobcom v tomto konaní aplikoval ust. § 100, § 101 Občianskeho zákonníka.
Vychádzajúc z uvedeného, pri splátkach úveru, splatných do vyhlásenia mimoriadnej splatnosti, začala

plynúť trojročná premlčacia doba dňom nasledujúcim po ich splatnosti, t. j. pri splátke splatnej dňa 20.
11. 2010 dňom 21. 11. 2010, pri splátke splatnej dňa 20. 12. 2010 dňom 21. 12. 2010, pri splátke
splatnej dňa 20. 01. 2011 dňom 21. 01. 2011, pri splátke splatnej dňa 20. 02. 2011 dňom 21. 02.
2011 a skončila uplynutím troch rokov od tohto dátumu, t. j. podľa poradia jednotlivých splátok dňa 21.11. 2013, 21. 12. 2013, 21. 01. 2014 a 21. 02. 2014. Pokiaľ bol návrh žalobcu podaný na súde až
dňa 13. 03. 2014, došlo k premlčaniu uvedených splátok ešte pred podaním návrhu, ako to správne
konštatoval i súd prvého stupňa. Napriek tomu, že okresný súd pochybil, keď v odôvodnení napadnutého

rozsudku konštatoval, že premlčacia doba jednotlivých splátok uplynula o deň skôr (t. j. dvadsiateho dňa
toho - ktorého mesiaca), nemá uvedené pochybenie vplyv na vecnú správnosť rozhodnutia, keďže k
premlčaniu splátok, ktoré súd prvého stupňa zamietol pre premlčanie, skutočne došlo ešte pred podaním
návrhu.

Ako nedôvodnú odvolací súd vyhodnotil i odvolaciu námietku žalobcu spočívajúcu v porušení rovnosti
účastníkov konania zo strany súdu prvého stupňa v súvislosti so zamietnutím návrhu z dôvodu
premlčania, napriek tomu, že žalovaní námietku premlčania nevzniesli. V tejto súvislosti odvolací
súd (rovnako ako súd prvého stupňa) poukazuje na to, že s účinnosťou od 1. mája 2014 bolo do
zákona č. 250/2007 Z. z. zavedené ustanovenie § 5b, podľa ktorého orgán rozhodujúci o nárokoch zo
spotrebiteľskej zmluvy prihliada aj bez návrhu na nemožnosť uplatnenia práva, na oslabenie nároku

dodávateľa voči spotrebiteľovi, vrátane jeho premlčania alebo na inú zákonnú prekážku alebo zákonný
dôvod, ktoré bránia uplatniť alebo priznať plnenie predávajúceho voči spotrebiteľovi, aj keď by inak
bolo potrebné, aby sa spotrebiteľ týchto skutočností dovolával. Predmetným ustanovením § 5b zákona
č. 250/2007 Z. z. bola súdu zakotvená povinnosť v konaniach, v ktorých je uplatnený nárok zo
spotrebiteľskej zmluvy voči spotrebiteľovi, prihliadať na premlčanie nároku ex offo - z úradnej povinnosti.

Ide o výnimku z ustanovenia § 100 ods. 1 druhá veta Občianskeho zákonníka, podľa ktorého na
premlčanie súd prihliadne len na námietku dlžníka. V spotrebiteľských veciach preto aj bez toho,
aby sa spotrebiteľ dovolal premlčania voči nemu uplatneného nároku, má súd povinnosť skúmať, či
nárok nie je premlčaný a ak dospeje k záveru, že premlčaný je, musí na túto skutočnosť prihliadnuť
a žalobcovi nárok nepriznať. Napriek tomu, že samotné premlčanie má hmotnoprávny charakter, ust.

§ 5b zákona č. 250/2007 Z. z. má procesnú povahu vyplývajúcu z jeho znenia, keď toto ustanovenie
normuje predovšetkým procesnú činnosť orgánu rozhodujúceho o nároku zo spotrebiteľskej zmluvy.
Keďžeideoprocesnéustanovenie,vprípadeabsencieprechodnéhoustanoveniaplatí,žesúdpostupuje
podľa právneho stavu účinného v čase rozhodovania súdu. Vzhľadom na skutočnosť, že v čase
rozhodovania súdu prvého stupňa už ust. § 5b zák. č. 250/2007 Z. z. bolo účinné, súd prvého stupňa

bol povinný aplikovať ho vo všetkých prebiehajúcich konaniach, vrátane súdnych konaní začatých pred
jeho účinnosťou, t. j. pred 01. 05. 2014, akým je aj konanie v prejednávanej veci.

Správne sú nakoniec aj úvahy súdu prvého stupňa, pokiaľ žalobcovi nepriznal úroky z úveru po jeho
zosplatnení, a to aj so zreteľom na ustálenú súdnu prax. Záver, že dohodnuté úroky z poskytnutých

prostriedkov patria len do splatnosti dlhu konštatoval už Najvyšší súd Slovenskej republiky v rozhodnutí
sp.zn.4Obo143/1998.TentozáverNajvyššiehosúduSR(zktoréhovychádzaidoterajšiasúdnaprax)je
logický,pretoževopačnomprípadebynaťarchuspotrebiteľadochádzalokdvojnásobnémuzaťaženiu,a
to jednak v podobe úrokov z úveru, ako aj úrokov z omeškania, čo by spôsobovalo značnú nerovnováhu
vo vzťahoch medzi účastníkmi spotrebiteľského vzťahu. V tejto súvislosti odvolací súd poukazuje tiež na

to, že vyhlásenie mimoriadnej splatnosti vykonané žalobcom v predmetnej veci a jeho právne dôsledky
je potrebné posudzovať aj v zmysle § 54 ods. 1, 2 Občianskeho zákonníka, v zmysle ktorého je potrebné
v spotrebiteľských veciach aplikovať vždy ten výklad obsahu spotrebiteľských zmlúv a zákonnú úpravu,
ktorá je pre spotrebiteľa výhodnejšia. Súd prvého stupňa túto situáciu v odôvodnení svojho rozhodnutia
vyhodnotil správne a v závislosti od toho rozhodol o nároku uplatnenom žalobcom.

Na základe uvedených skutočností odvolací súd, stotožniac sa so závermi okresného súdu, rozsudok
súdu prvého stupňa v napadnutej časti, vrátane výroku o trovách konania, ktorý nebol osobitne
napadnutý odvolaním, podľa § 219 ods. 1 O. s. p. ako vecne správny potvrdil.

Vo zvyšnej časti, ktorá nebola odvolaním žalobcu napadnutá, ponechal odvolací súd rozsudok
okresného súdu nedotknutý.

Otrováchodvolaciehokonaniarozhodolodvolacísúdpodľa§224ods.1,§142ods.1O.s.p.Úspešnými
účastníkmi odvolacieho konania boli žalovaní 1/, 2/, ktorí si však náhradu trov odvolacieho konania

postupom podľa § 151 ods. 1 O. s. p. neuplatnili, preto im súd náhradu trov odvolacieho konania
nepriznal.

Toto rozhodnutie odvolacieho súdu bolo prijaté hlasovaním v senáte pomerom hlasov 3 : 0.Poučenie:

Proti tomuto rozsudku odvolanie nie je prípustné.