Rozsudok ,
Potvrdzujúce Rozhodnutie bolo vynesené dňa pondelok 10. november 2014

Súd: Krajský súd Bratislava
Spisová značka: 6Co/480/2014
Identifikačné číslo súdneho spisu: 1412213863
Dátum vydania rozhodnutia: 10. 11. 2014
Meno a priezvisko sudcu, VSÚ: JUDr. Darina Kuchtová
ECLI: ECLI:SK:KSBA:2014:1412213863.1

ROZSUDOK V MENE
SLOVENSKEJ REPUBLIKY

Krajský súd v Bratislave, v senáte zloženom z predsedu senátu JUDr. Dariny Kuchtovej a členov senátu
JUDr. Martina Murgaša a JUDr. Branislava Krála, v právnej veci v právnej veci žalobcu: Pohotovosť,
spol. s r. o., Pribinova ul. č. 25, Bratislava, zast. Advokátskou kanceláriou Fridrich Paľko, spol. s r. o.,
Grösslingova ul. č. 4, Bratislava, proti žalovanej: Slovenská republika, zast. Ministerstvom spravodlivosti
SR, Župné nám. č. 13, Bratislava, o náhradu škody, na odvolanie žalobcu proti rozsudku Okresného
súdu Bratislava IV z 15. mája 2014 č. k. 6C/219/2012-89 a proti uzneseniam tohto súdu z 5. októbra
2012 č. k. 6C/219/2012-8 a z 30. júna 2014 č. k. 6C/219/2012-122, pomerom hlasov 3 : 0, takto

r o z h o d o l :

Krajský súd v Bratislave napadnutý rozsudok Okresného súdu Bratislava IV z 15. mája 2014, č.
k. 6C/219/2012-89 p o t v r d z u j e.

Napadnuté uznesenie Okresného súdu Bratislava IV z 5. októbra 2012, č. k. 6C/219/2012-8 sa p o t
v r d z u j e.

Napadnuté uznesenie Okresného súdu Bratislava IV z 30. júna 2014, č. k. 6C/219/2012-122 sa p o t
v r d z u j e.

Žalovanej sa nepriznáva náhrada trov odvolacieho konania.

o d ô v o d n e n i e :

Napadnutým rozsudkom súd prvého stupňa zamietol návrh žalobcu na prerušenie konania a zamietol
žalobu, ktorou sa žalobca domáhal náhrady škody a nemajetkovej ujmy, ktorá mu mala byť spôsobená
nesprávnym úradným postupom žalovanej. Žalovanej súd prvého stupňa nepriznal náhradu trov
konania.

Súd prvého stupňa vykonaným dokazovaním zistil, že v exekučnej veci sp. zn. EX 7726/2010,
vedenej na súde prvého stupňa, bola dňa 15. 7. 2010 doručená žiadosť súdneho exekútora o udelenie
poverenia na vykonanie exekúcie v súlade s ust. § 44 Ex. poriadku vo veci oprávneného POHOTOVOSŤ
s. r. o. proti povinnej C. M.. Exekučným titulom bol rozsudok Stáleho rozhodcovského súdu sp. zn. SR
00386/10 zo dňa 04. 03. 2010. Exekučný súd uznesením z 10. 6. 2011, č. k. 23Er/3071/2010-12, EX
7726/10, právoplatným dňa 2. 7. 2011, žiadosť súdneho exekútora o udelenie poverenia v časti exekúcie
istiny vo výške 239,65 eur, úroku vo výške 82,25 % ročne odo dňa 17. 08. 2009 do zaplatenia a v
časti sumy vo výške 239,65 eur, z ktorej bol tento úrok priznaný, úroku vo výške 6 % ročne zo sumy
434,50 eur odo dňa 22. 11. 2009 do zaplatenia zamietol. Exekučný súd uznesením zo dňa 8. 8. 2011,
č. k. 23Er/3071/2010-14, právoplatným dňa 21. 9. 2011 zamietol žiadosť súdneho exekútora o vydanie
poverenia na vykonanie exekúcie v celom rozsahu. Proti uzneseniam o zamietnutí žiadosti súdneho
exekútora o udelenie poverenia na vykonanie exekúcie odvolanie podané nebolo.

Žalobca tvrdil, že súd prvého stupňa - exekučný súd, nerozhodol o žiadosti o udelenie poverenia
na vykonanie exekúcie v zákonnej 15-dňovej lehote, čím došlo zo strany súdu prvého stupňa k
nesprávnemu úradnému postupu. V období od podania žiadosti o udelenie poverenia na vykonanie
exekúcie (15. 7. 2010) do 21. 9. 2011, keď súd prvého stupňa rozhodol o tejto žiadosti, žalobcovi mala
vzniknúť škoda vo výške 125,- eur. Škoda podľa žalobcu pozostáva z nákladov vynaložených na správu
pohľadávky prostredníctvom pracovných výkonov zamestnanca pomocou informačného systému vo
výške 70,- eur, z nákladov na udržiavanie a správu informačného systému 40,- eur a z nákladov
vynaložených na vyhotovovanie urgencií adresovaných exekučnému súdu, poštovné, telekomunikačné
výdavky a kontrola stavu konania na exekučnom súde vo výške 15,- eur. v súvislosti s výškou škody
žalobca uvádzal, že ju stanovil na základe „paušalizácie reálnych vecných nákladov, keďže presnú
výšku škody by bolo možné určiť iba s nepomernými ťažkosťami. Ďalej žalobca tvrdil, že mu vznikla
nemajetková ujmy vo výške 846,40 eur. Z tohto skutkového stavu súd prvého stupňa vyvodil záver, že
žaloba nie je dôvodná. Súd prvého stupňa poukázal na to, že v danom prípade žalobca na preukázanie
svojich tvrdení v návrhu označil ako dôkaz spis Okresného súdu Bratislava IV bez konkretizácie,
ktorá z listín v spise sa nachádzajúcich, má byť vykonaná ako dôkaz. Preto súd, vzhľadom na
predmet sporu, sa oboznámil so žiadosťou o udelenie poverenia na vykonanie exekúcie zo dňa 15. 7.
2010 a rozhodnutiami Okresného súdu Malacky č. k. 23Er/3071/2010-12, 23Er/3071/2010-14 zo dňa 10.
6. 2011 a 8. 8. 2011 a či v tejto veci do rozhodnutia súdu bola podaná sťažnosť na prieťahy v konaní zo
strany žalobcu. Z týchto dôkazov jednoznačne vyplynulo, že od podania žiadosti na udelenie poverenia
na vykonanie exekúcie dňa 15. 7. 2010 do rozhodnutia súdu 10. 6. 2011, nemohol mať exekučný
súd v žiadnom prípade viac ako 459 dní omeškanie tvrdené žalobcom, pretože od podania návrhu
do rozhodnutia súdu uplynulo len 330 dní, navyše toto plynutie času nie je preukázaním nesprávneho
úradného postupu, spočívajúceho v existencii prieťahov v žalovanej výške. Žalobca nepredložil žiadny
dôkaz o tom, že použil prostriedok nápravy, t. j. že podal sťažnosti na prieťahy v konaní, tak ako uviedol
v návrhu, v dňoch 2. 7. 2009, 23. 9. 2009, 13. 11. 2009, 25. 2. 2010, 30. 8. 2010, 23. 11. 2010, 25.
5. 2011 a že sa týkali konkrétnej veci, ktorá je predmetom tohto sporu - exekúcie proti povinnej C. M..
Žalobca si teda nesplnil svoju dôkaznú povinnosť, nepreukázal svoje vyššie uvedené tvrdenia ohľadne
omeškania súdu najmenej 459 dní, nepreukázal ani vznik uplatnenej náhrady škody a nemajetkovej
ujmy, pretože samé tvrdenie žalobcu nie je dôkazom, na základe ktorého by súd mohol rozhodnúť vo
veci bez toho, aby nevykonal dôkazy preukazujúce nárok žalobcu. Súd 1. stupňa poukázal aj na tú
skutočnosť, že tvrdenia žalobcu v návrhu sú všeobecné, pri mnohých je zrejmé, že sa ani nemôžu týkať
tohto konania, pretože exekučný súd nemohol mať žiadne prieťahy pred dôjdením žiadosti o udelenie
poverenia na vykonanie exekúcie dňa 15. 7. 2010 ako tvrdí žalobca, s odkazom na sťažnosti na prieťahy
v konaní v dňoch 2. 7. 2009, 23. 9. 2009, 13. 11. 2009, 25. 2. 2010 a v konečnom prípade aj dňa
30. 8. 2010 a napokon 25. 5. 2011, t. j. po právoplatnosti uznesenia o zamietnutí žiadosti súdneho
exekútora o udelenie poverenia na vykonanie exekúcie. Žalobca tak neuniesol svoje dôkazné bremeno
a ani povinnosť tvrdenia, na základe ktorého by mohol súd dospieť k takým skutkovým zisteniam, že
žalobca má nárok na náhradu škody spôsobenej nesprávnym úradným postupom. Návrh žalobcu na
prerušenie konania do rozhodnutia Ústavného súdu SR o ústavnej sťažnosti žalobcu pre porušenie jeho
práva na zákonného sudcu a na nestranný súd, súd prvého stupňa zamietol s odôvodnením, že Krajský
súd v Bratislave uznesením zo 22. 10. 2012 č. k. 5NcC/198/12-16, nevylúčil zákonného sudcu E.. H. E.
z prejednávania a rozhodovania predmetnej veci. Žalobca teda uplatnil svoje zákonné právo namietať
nestrannosť súdu a o tejto jeho námietke už bolo právoplatne rozhodnuté. V tejto súvislosti súd prvého
stupňa poukázal na obdobné rozhodnutia Ústavného súdu SR sp. zn. I. ÚS 89/2013, I. ÚS 92/2013,
ktorými ústavný súd odmietol pre nedostatok právomoci ústavné sťažnosti žalobcu, v ktorých žalobca
namietal, že súd prvého stupňa a ani Krajský súd v Banskej Bystrici, nevyhoveli jeho námietke zaujatosti
sudcov prvostupňového súdu, čím porušili jeho ústavné právo.

Proti tomuto rozhodnutiu podal odvolanie žalobca. Navrhol, aby odvolací súd rozsudok súdu prvého
stupňa zrušil a vec vrátil súdu prvého stupňa na ďalšie konanie. Vytkol súdu prvého stupňa, že dňa
5. 5. 2014 vo veci pojednával v jeho neprítomnosti, hoci podaním požiadal o zrušenie pojednávania.
Ďalej uviedol, že vo veci rozhodol vylúčený sudca. Namietol, že súd prvého stupňa napadnutý rozsudok
nedostatočne odôvodnil. Ďalej uviedol, že súd prvého stupňa „dokazovanie neprípustne skrátil len
na dôkazy vykonávané ex offo, žalobcu nepoučil podľa § 120 ods. 4 O. s. p. a neoznámil mu,
že hodlá vyhlásiť rozhodnutie vo veci samej, aby tak mal priestor navrhnúť alebo predložiť ďalšie
dôkazy.“ Napadnutý rozsudok je podľa žalobcu vnútorne rozporný. Napriek tomu, že súd prvého stupňa

zistil porušenie práva, nekonštatoval ho, a na tejto chybe postavil svoje rozhodnutie o nepriznaní
nemajetkovej ujmy žalobcovi.

Odvolací súd, ktorý bol viazaný rozsahom a dôvodmi odvolania (§ 212 ods. 1 O. s. p.), preskúmal
napadnutý rozsudok súdu prvého stupňa, prejednal odvolanie bez nariadenia pojednávania a dospel k
záveru, že odvolanie nie je dôvodné.

Odvolací súd má za to, že súd prvého stupňa zistil správne skutkový stav veci, vyvodil z neho správny
právny záver a svoje rozhodnutie aj podrobne a presvedčivo odôvodnil (§ 219 ods. 1 O. s. p.).

K odvolacej argumentácii žalobcu odvolací súd uvádza, že odvolací súd uznesením zo 22. 10. 2012
č. k. 5NcC/198/2012-16 rozhodol, že sudca Okresného súdu Bratislava IV E.. H. E., nie je vylúčený z
prejednávania a rozhodovania predmetnej veci. Nie je preto dôvodná námietka žalobcu v odvolaní, že
vo veci konal a rozhodoval vylúčený sudca. Súčasne odvolací súd v tomto smere poznamenáva, že
ústavná sťažnosť žalobcu proti predmetnému rozhodnutiu bola v čase rozhodovania súdu prvého stupňa
Ústavným súdom SR odmietnutá pre nedostatok právomoci Ústavného súdu Slovenskej republiky na
jej prerokovanie a rozhodnutie (III. ÚS 321/2013-12 z 2. 7. 2013).

Vzhľadom na uvedené, súd prvého stupňa postupoval správne, keď návrh žalobcu na prerušenie
konania zamietol, keďže konanie na Ústavnom súde SR, do skončenia ktorého žalobca navrhoval
prerušenie konania v prejednávanej veci, bolo skončené. Na Ústavnom súde SR teda neprebieha žiadne
konanie, v ktorom by sa riešila otázka, ktorá môže mať význam pre rozhodnutie súdu (§ 109 ods. 2 písm.
c/ O. s. p.), ani rozhodnutie súdu nezávisí od otázky, ktorú nie je v tomto konaní oprávnený riešiť (§ 109
ods. 1 písm. b/ O. s. p.). Dôvod prerušenia konania podľa citovaných ustanovení nebol teda daný.

Súd prvého stupňa vo veci stanovil termín pojednávania na deň 15. 5. 2014. Predvolanie na toto
pojednávanie bolo právnemu zástupcovi žalobcu doručené dňa 7. 4. 2013 (viď doručenka na č. l. 60). V
predvolaní na pojednávanie súd prvého stupňa poučil žalobcu v zmysle § 120 ods. 4 O. s. p. Dňa 09.
05. 2014 bola súdu prvého stupňa e-mailom doručená žiadosť právneho zástupcu žalobcu o odročenie
pojednávania, z dôvodu podania sťažnosti na Ústavný súd SR proti rozhodnutiu Krajského súdu v
Bratislave zo 22. 10. 2012 č. k. 5NcC/198/2012-16, ktorým tento rozhodol, že sudca Okresného súdu
Bratislava IV E.. H. E., nie je vylúčený z prejednania a rozhodovania predmetnej veci.

Odvolací súd poznamenáva, že žalobca v obdobných skutkových veciach spravidla vždy žiada o
zrušenie pojednávania, práve z dôvodu podanej ústavnej sťažnosti voči rozhodnutiam odvolacích súdov,
ktorými neboli vylúčení sudcovia z prejednávania veci. V predmetnej veci, ako už bolo uvedené vyššie,
takúto ústavnú sťažnosť žalobcu ústavný súd odmietol (III. ÚS 321/2013-12 z 2. 7. 2013), a to v čase,
kedy rozhodol súd prvého stupňa, resp. už v čase doručenia predvolania na pojednávanie právnemu
zástupcovi žalobcu. Z toho vyplýva, že dôvod na odročenie pojednávania nebol daný, keďže v čase
doručenia predvolania na pojednávanie bolo právnemu zástupcovi žalobcu už niekoľko dní (mesiacov)
zrejmé, že jeho ústavná sťažnosť bola odmietnutá. Vzhľadom na to súd prvého stupňa nepochybil,
keď dňa 15. 5. 2014 pojednával a rozhodol v neprítomnosti žalobcu (§ 101 ods. 2 druhá veta O.
s. p.). Napokon zákonný sudca e-mailom dňa 9. 5. 2014 informoval právneho zástupcu žalobcu, že
pojednávanie vytýčené na deň 15. 5. 2014 sa uskutoční, no napriek tomu sa ho právny zástupca žalobcu
nezúčastnil.

Žalobca v ďalšom uviedol, že si nechal vypracovať znalecký posudok ohľadom výšky škody, a že súd
prvého stupňa mu nedal priestor predložiť tento dôkaz v konaní, keďže bez splnenia podmienok konal a
rozhodol postupom podľa § 101 ods. 2 O. s. p. V tomto smere odvolací súd (okrem vyššie uvedeného,
t. j., že súd prvého stupňa správne postupoval v zmysle § 101 ods. 2 O. s. p.) uvádza, že súd
prvého stupňa nebol povinný dopĺňať dokazovanie znaleckým posudkom vypracovaným na požiadanie
žalobcu, pretože ho žalobca do spisu nezaložil a súd prvého stupňa bol v zmysle § 101 ods. 2 druhá veta
za bodkočiarkou O. s. p. povinný prihliadnuť iba na obsah spisu a dosiaľ vykonané dôkazy. Pokiaľ ide o
znalecký posudok, ktorý si údajne žalobca nechal vypracovať, nie je odvolaciemu súdu jasné, prečo ho
nepripojil k odvolaniu. Ak by ho však k odvolaniu aj pripojil, nevykonanie dokazovania oboznámením jeho
obsahu by, vzhľadom na vyššie uvedené skutočnosti, nespôsobilo nesprávnosť napadnutého rozsudku.

Odvolací súd sa stotožňuje so záverom súdu prvého stupňa, že žalobca v konaní nepreukázal vznik ani
výšku majetkovej škody. Paušálne vyčíslenie nákladov na správu a udržateľnosť pohľadávky (na ktoré
poukazuje žalobca v odvolaní) bez ďalšieho dôkazom o vzniku a výške škody nie je. Napokon žalobca
ich vynaloženie v konkrétnom prípade rovnako nepreukázal, čím neuniesol dôkazné bremeno v konaní.
Pokiaľ ide o nemajetkovú ujmu v peniazoch, nárok žalobcu na náhradu nemajetkovej ujmy nemôže byť
nárokom v zmysle § 17 ods. 2, 3 zák. č. 514/2003 Z. z., pretože takýto nárok môže vzniknúť iba
fyzickej osobe. Tento záver podľa názoru odvolacieho súdu možno vyvodiť z ust. § 17 ods. 3 písm. a/ až d/
zák. č. 514/2003 Z. z. V prípade právnickej osoby totiž nemožno hodnotiť jej doterajší život a prostredie,
v ktorom žije, resp. jej súkromný život a spoločenské uplatnenie. V tejto časti preto zrejme ide o nárok
na ochranu pred neoprávneným zásahom do dobrej povesti právnickej osoby v zmysle § 19b ods. 3
Obč. zák. Odvolací súd je toho názoru, že v konaní nebolo preukázané, že by nesprávnym úradným
postupom žalovanej došlo k neoprávnenému zásahu do dobrej povesti žalobcu. Treba uviesť, že
žalobca v konaní ani netvrdil, že by v dôsledku nesprávneho úradného postupu exekučného súdu došlo
k neoprávnenému zásahu do jeho dobrej povesti. Naviac, takýto zásah je už pojmovo vylúčený, keďže
vyššie popísaná nečinnosť exekučného súdu predsa nemôže mať vplyv na povesť žalobcu. Odhliadnuc
od uvedeného, odvolací súd súhlasí so záverom súdu prvého stupňa, že žalobca nepreukázal, že by
mu v dôsledku nesprávneho úradného postupu exekučného súdu v predmetnom exekučnom konaní
vznikla nemajetková ujma (t. j. za predpokladu, že by zák. č. 514/2003 Z. z. umožňoval priznať náhradu
nemajetkovej ujmy aj právnickej osobe).

Z toho vyplýva, že napadnutý rozsudok súdu prvého stupňa je vecne správny, a preto ho odvolací súd
potvrdil podľa § 219 ods. 1 O. s. p.

Napadnutým uznesením zo dňa 30. 6. 2014 č. k. 6C/219/2012-122 súd prvého stupňa uložil žalobcovi
povinnosť zaplatiť poplatok za odvolanie 20,- eur do 10 dní od doručenia uznesenia.

Proti tomuto rozhodnutiu podal odvolanie žalobca. Navrhol, aby ho odvolací súd zrušil. Namietol, že
napadnuté uznesenie neobsahuje odôvodnenie. Ďalej žalobca v odvolaní uviedol, že v zmysle pol.
7a Sadzobníka súdnych poplatkov, sa poplatok vyrubuje za žalobu na náhradu škody, spôsobenej
nezákonným rozhodnutím orgánu verejnej moci alebo jeho nesprávnym úradným postupom. On však
nepodal žalobu, ale odvolanie. Okrem toho, v zmysle § 18ca zák. č. 71/1992 Zb. z úkonov navrhnutých
alebo za konania začaté do 30. 9. 2012, sa vyberajú poplatky podľa predpisov účinných do 30. 9.
2012, i keď sa stanú splatnými po 30. 9. 2012. Žaloba bola podaná na súd prvého stupňa pred 1. 10.
2012, teda v čase, keď bolo predmetné konanie oslobodené od súdnych poplatkov.

Odvolací súd, ktorý bol viazaný rozsahom a dôvodmi odvolania (§ 212 ods. 1 O. s. p.), preskúmal
napadnuté uznesenie, prejednal odvolanie bez nariadenia pojednávania a dospel k záveru, že odvolanie
nie je dôvodné.

Napadnuté uznesenie síce neobsahuje odôvodnenie, ale je z neho celkom zrejmé a nepochybné, aká
povinnosť, na základe akých ustanovení zák. č. 71/1992 Zb. a podľa akej položky Sadzobníka súdnych
poplatkov bol poplatok vyrúbený. Preto nedostatok odôvodnenia napadnutého uznesenia nespôsobuje,
aj vzhľadom na jeho charakter jeho nepreskúmateľnosť.

V pol. 7a Sadzobníka súdnych poplatkov je uvedené, že poplatok 20,- eur sa platí za žalobu na náhradu
škody, spôsobenej nezákonným rozhodnutím orgánu verejnej moci alebo jeho nesprávnym úradným
postupom. Podľa názoru odvolacieho súdu sa však aj na pol. 7a Sadzobníka vzťahuje bod 3. poznámok
k pol. 1 Sadzobníka, podľa ktorého poplatky podľa rovnakej sadzby sa platia i v odvolacom konaní vo
veci samej.

Ak je sadzba poplatku ustanovená za konanie, rozumie sa tým konanie na jednom stupni (§ 6 ods. 2 prvá
veta zák. č. 71/1992 Zb.). Z toho vyplýva, že v súvislosti s § 18ca zák. č. 71/1992 Zb. by žalobcovi nebolo
možné uložiť povinnosť zaplatiť poplatok za odvolanie iba v prípade, ak by ho podal pred účinnosťou
zák. č. 286/2012 Z. z., t. j. pred 1. 10. 2012. Žalobca však odvolanie podal elektronicky dňa 23. 06. 2014,
teda za účinnosti zák. č. 71/1992 Zb., v znení zák. č. 286/2012 Z. z.

Z toho vyplýva, že napadnuté uznesenie je vecne správne, a preto ho odvolací súd potvrdil podľa § 219
ods. 1 O. s. p.

Napadnutým uznesením zo dňa 5. 10. 2012 č. k. 6C/219/2012-8 súd prvého stupňa uložil žalobcovi
povinnosť zaplatiť poplatok za námietku zaujatosti vo výške 66,- eur do 3 dní od právoplatnosti
uznesenia.

Proti tomuto rozhodnutiu podal odvolanie žalobca. Uviedol, že nevzniesol námietku zaujatosti, a preto
nie je povinný zaplatiť súdny poplatok. Poukázal na to, že v žalobách uviedol skutočnosti preukazujúce
fakt, že Okresný súd Bratislava IV vo veci nemôže konať, pretože jeho sudcovia sú z prejednávania
veci vylúčení, keďže majú pomer k veci a k účastníkom konania a sú teda vo veci zaujatí (§ 14 O. s.
p.). Preto mal súd prvého stupňa postupovať v zmysle § 12 ods. 1 O. s. p. a požiadať príslušný krajský
súd, aby prikázal vec na prejednanie inému súdu toho istého stupňa. Ide tu o nutnú delegáciu. Ďalej
žalobca v odvolaní namietol, že predmetom konania je náhrada škody, spôsobenej nesprávnym úradným
postupom a toto konanie je od poplatkov oslobodené podľa § 4 ods. 1 písm. k/ zák. č. 71/1992 Zb.

Odvolací súd, ktorý bol viazaný rozsahom a dôvodmi odvolania (§ 212 ods. 1 O. s. p.), preskúmal
napadnuté uznesenie súdu prvého stupňa, prejednal odvolanie bez nariadenia pojednávania a dospel
k záveru, že odvolanie nie je dôvodné.

Zo spisu vyplýva, že žalobca v predmetnej žalobe uviedol, že pridelenie veci niektorému zo sudcov
Okresného súdu Bratislava IV by porušilo jeho právo na prerokovanie veci nezávislým a nestranným
súdom, pretože podľa rozvrhu práce na súde neexistuje sudca, ktorý by nebol vo veci zaujatý. Preto
žalobca v žalobe požiadal, aby nadriadený súd prikázal predmetnú vec inému súdu, pretože sudcovia
Okresného súdu Bratislava IV sú vylúčení z prejednávania a rozhodovania veci, vzhľadom na ich pomer
k veci a k účastníkom konania.

Z toho je podľa názoru odvolacieho súdu zrejmé, že žalobca v žalobe namietol zaujatosť všetkých
sudcov Okresného súdu Bratislava IV. Vznesenie námietky zaujatosti je poplatkovým úkonom (pol. 17a
Sadzobníka súdnych poplatkov) a jeho poplatníkom je žalobca (§ 2 ods. 1 písm. a/ zák. č. 71/1992 Zb.).
Preto súd prvého stupňa postupoval správne, keď napadnutým uznesením uložil žalobcovi povinnosť
zaplatiť poplatok za vznesenie námietky zaujatosti vo výške 66,- eur. K odvolacej argumentácii žalobcu
treba uviesť, že nutná delegácia v zmysle § 12 ods. 1 O. s. p. je vždy dôsledkom vylúčenia všetkých
sudcov súdu v zmysle § 14 O. s. p., pričom k ich vylúčeniu dôjde buď na základe námietky zaujatosti,
vznesenej účastníkom konania alebo na tom základe, že samotní sudcovia sa cítia byť vo veci zaujatí (§
15 ods. 1 O. s. p.). Inými slovami, keďže sudcovia Okresného súdu Bratislava IV sa sami vo veci necítili
byť zaujatí, návrh žalobcu na nutnú delegáciu v zmysle § 12 ods. 1 O. s. p. musel byť z jeho strany
podmienený vznesením námietky zaujatosti všetkých sudcov tohto súdu. Paradoxne sám žalobca aj v
odvolaní celkom jednoznačne formuloval námietku zaujatosti sudcov Okresného súdu Bratislava IV.

Konanie o náhradu škody, spôsobenej nesprávnym úradným postupom, bolo v čase podania žaloby
síce oslobodené od súdnych poplatkov, v zmysle § 4 ods. 1 písm. k/ zák. č. 71/1992 Zb., ale vecné
oslobodenie od súdneho poplatku podľa tohto ustanovenia sa nevzťahuje aj na súdny poplatok za
vznesenie námietky zaujatosti podľa pol. 17a Sadzobníka súdnych poplatkov. Vecné oslobodenie
účastníka občianskeho súdneho konania od súdneho poplatku v zmysle § 4 ods. 1 zák. č. 71/1992 Zb.
sa vzťahuje iba na súdny poplatok za žalobu, za odvolanie, dovolanie, návrh na obnovu konania, výkon
rozhodnutia a exekúciu (viď uznesenie Ústavného súdu SR z 30. 3. 2011 sp. zn. II. ÚS 124/2011).

Z toho vyplýva, že napadnuté uznesenie súdu prvého stupňa je vecne správne, a preto ho odvolací súd
potvrdil podľa § 219 ods. 1 O. s. p.

O trovách odvolacieho konania odvolací súd rozhodol podľa § 142 ods. 1, v spojení s § 224 ods. 1 O.
s. p. a ich náhradu úspešnej žalovanej nepriznal, pretože jej v odvolacom konaní žiadne trovy nevznikli.

Poučenie:

Proti tomuto rozsudku odvolanie nie je prípustné.