Rozsudok ,
Potvrdzujúce Rozhodnutie bolo vynesené dňa streda 27. január 2016

Súd: Krajský súd Trnava
Spisová značka: 25Co/152/2015

Identifikačné číslo súdneho spisu: 2214202792
Dátum vydania rozhodnutia: 27. 01. 2016
Meno a priezvisko sudcu, VSÚ: JUDr. Ľubica Spálová

ECLI: ECLI:SK:KSTT:2016:2214202792.1

ROZSUDOK V MENE

SLOVENSKEJ REPUBLIKY

Krajský súd v Trnave v senáte zloženom z predsedníčky senátu: JUDr. Ľubica Spálová a členov senátu:

JUDr. Anton Jaček a JUDr. Martina Valentová, v právnej veci žalobcu: POHOTOVOSŤ, s.r.o., so sídlom
Pribinova 25, 811 09 Bratislava, IČO: 35 807 598, zastúpeného spoločnosťou: Fridrich Paľko, s.r.o., so
sídlom Bratislava, Grösslingova 4, IČO: 36 864 421, proti žalovanému: Slovenská republika, konajúca
prostredníctvom Ministerstvo spravodlivosti Slovenskej republiky, so sídlom Župné námestie 13, 813 11
Bratislava, o náhradu škody a nemajetkovej ujmy spôsobenej pri výkone verejnej moci, na odvolanie
žalobcu proti rozsudku Okresného súdu Dunajská Streda č.k. 6C/193/2014-61 zo dňa 10.10.2014, takto

r o z h o d o l :

Odvolací súd rozsudok súdu prvého stupňa p o t v r d z u j e .

Žalovanému náhradu trov odvolacieho konania n e p r i z n á v a .

o d ô v o d n e n i e :

Napadnutým rozsudkom prvostupňový súd výrokom I. žalobu o zaplatenie
- majetkovej škody 125,- Eur a nemajetkovej ujmy 330,- Eur vzniknutej nesprávnym úradným postupom
Okresného súdu Galanta v exekučnom konaní sp. zn. 13Er 7/2009,
-majetkovejškody125,-Euranemajetkovejujmy555,04Eurvzniknutejnesprávnymúradnýmpostupom
Okresného súdu Galanta v exekučnom konaní sp. zn. 20Er 1282/2010,
-majetkovejškody125,-Euranemajetkovejujmy319,01Eurvzniknutejnesprávnymúradnýmpostupom

Okresného súdu Galanta v exekučnom konaní sp. zn. 17Er 160/2011 zamietol a zároveň výrokom II.
žalovanej náhradu trov konania nepriznal.

Rozhodnutie prvostupňový súd odôvodnil právne aplikáciou § 41 ods. 2 písm. c) Exekučného poriadku
v znení do 31.5.2011, § 44 ods. 2 veta druhá Exekučného poriadku v znení účinnom do 31.5.2010, § 9
ods. 1 a 2 zák. č. 514/2003 v znení účinnom do 31. decembra 2012 aj od 1. januára 2013, s poukazom
na § 120 ods. 1, § 135 ods. 1 a 2, § 154 ods. 1 O.s.p., pričom o náhrade trov konania rozhodol podľa

§ 142 ods. 1 v spojení s § 151 ods. 2 O.s.p.

Súd vychádzal zo skutkového stavu zisteného z vykonaného dokazovania, že v pôvodnej veci
6C/193/2014 žalobkyňa uzavrela 25.7.2007 zmluvu o úvere s dlžníčkou C. B., keďže dlžníčka svoj
záväzok neplnila, žalobkyňa uplatnila nároky na rozhodcovskom súde, ktorý vydal rozhodcovský
rozsudok, ktorým dlžníčku zaviazal zaplatiť žalovanú sumu aj s príslušenstvom. Žalobkyňa následne
12.12.2008 spísala návrh u súdneho exekútora na vykonanie exekúcie, ku ktorému bol priložený

predmetný rozhodcovský rozsudok. Na základe toho súdny exekútor 9.1.2009 doručil Okresnému súdu
Galanta žiadosť o udelenie poverenia na vykonanie exekúcie, ktoré mu súd 19.1.2009 udelil.V pôvodnej veci 10C/385/2014 žalobkyňa uzavrela 20.8.2009 zmluvu o úvere s dlžníčkou F. F. aj v
tomto prípade, keďže dlžníčka záväzok neplnila, žalobkyňa uplatnila svoje nároky na rozhodcovskom
súde, ktorý vydal rozhodcovský rozsudok, ktorým zaviazal dlžníčku zaplatiť žalobkyni žalovanú sumu aj

s príslušenstvom. Žalobkyňa dňa 20.9.2010 spísala u súdneho exekútora návrh na vykonanie exekúcie,
ku ktorému pripojila predmetný rozhodcovský rozsudok. Na základe toho súdny exekútor 8.12.2010
doručil Okresnému súdu Galanta žiadosť o udelenie poverenia na vykonanie exekúcie, ktorú súd po
vyžiadaní ďalších dokladov z rozhodcovského súdu uznesením zo dňa 21.6.2011 zamietol, uznesenie
nadobudlo právoplatnosť 14.7.2011 po tom, čo proti nemu žalobkyňa nepodala odvolanie.

V pôvodnej veci 9C/225/2014 žalobkyňa uzavrela dňa 31.7.2009 zmluvu o úvere s dlžníkom Y. J.,
keďže si dlžník záväzok neplnil, žalobkyňa uplatnila svoje nároky na rozhodcovskom súde, ktorý
vydal rozhodcovský rozsudok, ktorým zaviazal dlžníka zaplatiť žalovanú sumu aj s príslušenstvom.
Žalobkyňa následne dňa 27.1.2011 spísala u súdneho exekútora návrh na vykonanie exekúcie, ku
ktorému pripojila predmetný rozhodcovský rozsudok. Na základe toho súdny exekútor dňa 16.2.2011

doručil Okresnému súdu Galanta žiadosť o udelenie poverenia na vykonanie exekúcie, ktorú súd po
vyžiadaní ďalších dôkazov z rozhodcovského súdu uznesením zo dňa 20.6.2011 zamietol. Uznesenie
nadobudlo právoplatnosť 19.7.2011 bez toho, aby proti nemu bolo podané odvolanie.

Spoločne k všetkým veciam žalobkyňa dňa 23.4.2012 doručila žalovanej žiadosti o predbežné

prerokovanie. Súd považoval za hraničiace s istotou, že žalobkyňa generovala žiadosti o predbežné
prerokovanie z jednotnej počítačovej databázy vecí a preto je takmer vylúčené, aby tento nárok
nebola uplatnila žiadosťou o predbežné prerokovanie. Súd preto zamietol návrh žalobkyne na vykonanie
dôkazu spismi MS SR o predbežnom prerokovaní, keď takýto dôkaz nepovažoval za potrebný. Navyše
(vzhľadom na niekoľko tisíc podaných žiadostí) by to bolo aj nehospodárne. K skutkovým záverom

ohľadne zvýšených nákladov žalobkyne na mzdy, na poštovné, na tlač a na správu informačného
systému dospel súd z predloženého znaleckého posudku č. 1/2014, ktorého správnosť v tomto smere
súd nespochybňuje. Z uvedeného znaleckého posudku súdu v žiadnom prípade nevyplýva, že tieto
zvýšené náklady sú v príčinnej súvislosti práve s týmito troma exekučnými konaniami. Skonštatoval,
že až na tri úkony (sťažnosť na prieťahy) nemožno zo znaleckého posudku nijakým spôsobom zistiť,

prečo sú zvýšené mzdové náklady dôsledkom tvrdeného nesprávneho úradného postupu a nie celkom
jednoduchým a logickým dôsledkom skutočnosti, že žalobkyňa sa jednoducho v rokoch 2009 až 2011
rozhodla uplatniť a vymáhať obrovské množstvo nárokov voči dlžníkom, čo si nevyhnutne vyžiadalo
zvýšenú administráciu a s ňou spojené náklady. Inak povedané zo znaleckého posudku nemožno (snáď
až na tri vyššie uvedené položky) nijako zistiť, či by k takýmto zvýšeným nákladom nebolo došlo aj v

prípade, že by súdy vydali všetky poverenia na vykonanie exekúcie presne v zmysle žiadosti žalobkyne
v zákonnej 15-dňovej lehote. Rovnaké výhrady možno proti znaleckému posudku vzniesť aj pokiaľ ide o
výpočet škody v podobe zvýšených nákladov na poštovné, tlač a správu informačného systému, keďže
z neho vôbec nie je zrejmé, prečo by takéto zvýšenie nemohlo byť celkom logickým dôsledkom faktu,
že žalobkyňa jednoducho v danom období vo zvýšenej miere pristúpila k uplatňovaniu a vymáhaniu

nárokov. Najmä z uvedených dôvodov napokon dospel prvostupňový súd k záveru, že predložený
znalecký posudok preukazuje nanajvýš tak fakty v ňom uvedené, v žiadnom prípade nepredstavuje
dôkaz príčinnej súvislosti týchto zvýšených nákladov s tvrdeným nesprávnym úradným postupom. Na
základe toho súd podľa § 132 v spojení s § 120 ods. 1 O.s.p. dospel k záveru, že vznik škody v príčinnej
súvislosti nebol žalobcom nesúcim dôkazné bremeno dokázaný.

Súd sa nestotožnil s námietkami žalovaného proti žalobám, že by boli nezrozumiteľné, alebo že by
došlo k nesprávnemu predbežnému prerokovaniu nárokov. K predčasnosti žaloby súd uviedol, že sa
stotožňuje s názorom, že nedostatok predbežného prerokovania je hmotnoprávnou podmienkou, ktorá
nastáva až uplynutím 6 mesiacov od výzvy veriteľa v podobe žiadosti o predbežné prerokovanie nároku.

Pre posudzovanie podmienok žalovateľnosti nároku je ale v zmysle § 154 ods. 1 O.s.p. rozhodný stav
v čase vyhlásenia rozsudku, nie v čase podania žaloby. Aj keď v čase začatia predmetných konaní
neuplynula 6-mesačná lehota podľa § 16 ods. 1 zák. č. 514/2003 Z.z., uplynula najneskôr v októbri
2012, teda celkom zreteľne pred dňom vyhlásenia tohto rozsudku. Vzhľadom na to súd nepovažoval
námietky žalovanej vo vzťahu k nesprávnemu predbežnému prerokovaniu resp. predčasnosti žaloby za

opodstatnené.

Následne súd pristúpil k meritórnemu posúdeniu otázky, či je daná zodpovednosť žalovanej za
predmetnú škodu. Konštatoval, že účelom doplnenia § 44 ods. 2 Exekučného poriadku bolo odstránenielehoty na rozhodovanie a o vydanie poverenia v tých prípadoch, kedy bol exekučným titulom
rozhodcovský rozsudok, keďže práve tento účel bol v texte zákona doplnený nie slovným označením,
ale odkazom na § 41 ods. 2 písm. c) Exekučného poriadku. Z toho vyplýva, že je opodstatnená námietka

žalovanej, že 15-dňová lehota ustanovená v § 44 ods. 2 Exekučného poriadku na vydanie poverenia
sa na rozhodcovské rozsudku nevzťahovala už od 1. júna 2010 a nie až od 1. júna 2011 ako to tvrdí
žalobkyňa. V prerokovanej veci bolo pritom skutkovo zistené, že v konaní sp. zn. 13Er/7/2009 bolo
žiadosti súdneho exekútora na vydanie poverenia rozhodnuté v 15-dňovej lehote uvedenej v § 44 ods.
2 Exekučného poriadku, v ostatných konaniach boli podané žiadosti o vydanie poverenia až po 1. júni

2010, v dôsledku čoho sa na konanie exekučného súdu vôbec nevzťahovala uvedená zákonná lehota.
V konaní Okresného súdu Galanta tak nedošlo k nesprávnemu úradnému postupu v podobe nevydania
rozhodnutia v zákonom stanovenej lehote.

To samozrejme nevylučuje možnosť, že v daných konaniach 20Er/1282/2010 a 17Er/160/2011 došlo
k prieťahom. V tejto súvislosti sa ale okresný súd nestotožnil s námietkou žalovanej, že nie je v

právomoci súdu konajúceho o nároku podľa zák. č. 514/2003 Z.z. posúdiť otázku, či v inom súdnom
konaní ne/došlo k prieťahom v konaní. Podľa názoru súdu sa nároky žalobkyne, ktoré odvodzuje z
nesprávneho úradného postupu v rokoch 2010 a 2011 musia spravovať právnou normou obsiahnutou
v § 9 citovaného zákona v znení do 31. decembra 2012. Opačný postup by znamenal neprípustnú
retroaktivitu. Žalobkyňa tak v roku 2010 a 2011 postupovala s dôverou v existujúci právny stav, ktorý

podanie osobitných sťažností na prieťahy nevyžadoval a preto nemôže byť následnou zmenou právnej
úpravy účinnou od 1.1.2013 v tejto dôvere bezdôvodne sklamaná. Znenie § 9 ods. 1 citovaného zákona
účinné do 31.12.2012 tak neobsahovalo žiadnu požiadavku, aby existencia prieťahov bola deklarovaná
iným príslušným orgánom. Podľa názoru prvostupňového súdu, ak by zákonodarca skutočne chcel
vylúčiť, aby si súd mohol otázku zbytočných prieťahov v konaní posúdiť ako otázku predbežnú, bol

by do § 9 už v znení do 31.12.2012 zaradil podobné ustanovenie aké je obsiahnuté v § 6 ods. 1
zákona. Tým, že tak neurobil, skúmanie otázky, či v súdnom konaní dochádzalo k zbytočným prieťahom
do 31. decembra 2012 z právomoci súdu vylúčené nebolo. Takýto záver napokon vyplýva aj z § 135
ods. 1 a 2 O.s.p. Tu sa nevytvára, ako sa mylne domnieva žalovaná, absurdná situácia spočívajúca
v tom, že nižšie súdu by preskúmavali postup súdov vyšších a jednak v tom, že by existovalo viacero

orgánov oprávnených preskúmať prieťahy. Takmer vždy existuje viacero orgánov, ktoré sú oprávnené
riešiť určitú otázku s poukazom na § 135 ods. 2 O.s.p. Podstatným rozdielom medzi nimi je práve v tom,
že súd je oprávnený riešiť danú otázku vždy len ako otázku prejudiciálnu, predbežnú, teda nikdy nie
vo výroku svojho rozhodnutia. Tak je tomu aj pri posudzovaní zbytočných prieťahov v súdnom konaní;
súd konajúci podľa zák. č. 514/2003 Z.z. nemá právo výrokom deklarovať, že k prieťahom dochádza

alebo došlo a už vôbec nie nariadiť opatrenia na ich odstránenie, ale vždy len posúdiť si ich existenciu
ako prejudiciálnu otázku. Právomoc konajúceho súdu podľa zák. č. 514/2003 Z.z. je daná až ex post po
vzniku škody, z tohto dôvodu neobstojí námietka žalovanej, že by Ústavný súd SR musel sťažnosť na
prieťahy odmietať kvôli subsidiarite všeobecného súdu. Pokiaľ ide o námietku narušenia inštančného
usporiadania súdov, prvostupňový súd poukázal na to, že medzi súdmi vo všeobecnosti neplatí princíp

subordinácie s poukazom na čl. 144 ods. 1 Ústavy SR. Prvok nadriadenosti a podriadenosti sa prejavuje
len v konkrétnej rozhodovanej veci v podobe viazanosti názorom vyššieho súdu v zmysle § 226 O.s.p.
Na základe toho potom súd dospel k záveru, že nie je vylúčené z jeho právomoci preskúmavať otázku,
či existovali prieťahy v konaní.

V súlade s judikatúrou Ústavného súdu SR treba pri posudzovaní otázky, či došlo k prieťahom v konaní
skúmať tri otázky: 1. povahu (zložitosť veci), 2. správanie účastníkov a 3. postup súdu. Súd skonštatoval,
že správanie účastníkov k dĺžke konania samo osebe neprispelo. Podľa jeho názoru si ale žalobkyňa
musela byť vedomá, že štát (okresný súd) nemôže mať kapacity na to, aby v krátkom čase spracoval tak
obrovské množstvo žiadostí jedného subjektu. Je síce pravdou, že je povinnosťou štátu zabezpečiť, aby

bola spravodlivosť poskytnutá včas, pričom personálne a materiálne problémy na jeho strane spravidla
nie sú dôvodom, ktorý by ospravedlnil porušenie práva na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov.
Podľa názoru súdu však uvedené zásady platia pre štandardné situácie. No v prípade, ak sa jedna
osoba v priebehu krátkeho času obráti na súdy s enormným množstvom nových návrhov sa v rámci
prevencie (§ 417 ods. 1 Občianskeho zákonníka) musí zaujímať o to, či a v akých podmienkach je súd

jeho podania schopný vybaviť a je povinný akceptovať, že vybavenie jeho vecí nemusí byť tak promptné,
ako vybavenie vecí iných navrhovateľov. Súd je totiž povinný zabezpečiť okrem iného rovnaký prístup k
spravodlivosti pre všetkých a žalobkyňa nemohla očakávať, že súd promptne vybaví všetky jej veci na
úkorvšetkýchostatných.InapriektomupodľanázoruprvostupňovéhosúdunemožnopostupOkresnéhosúdu Galanta v predmetných exekučných konaniach považovať za poznačený zbytočnými prieťahmi.
Poukázal pritom na judikatúru Ústavného súdu, podľa ktorej dokonca ojedinelá nečinnosť za obdobie
niekoľkých mesiacov sa nekvalifikuje ako zbytočné prieťahy v konaní. Celková dĺžka v oboch prípadoch

dosahovala medzi 4 až 7 mesiacmi, v rámci ktorých súd obstaral spisy rozhodcovského súdu, preskúmal
ich a vypracoval písomné uznesenie. V takýchto konaniach je tak možné identifikovať nanajvýš ojedinelé
prieťahy v trvaní niekoľkých týždňov a tieto nemožno kvalifikovať ako prieťahy „zbytočné“ v zmysle § 9
ods. 1 zák. č. 514/2003 Z.z. Vzhľadom na to súd dospel k záveru, že v uvedených exekučných konaniach
sa Okresný súd Galanta nedopustil nesprávneho úradného postupu v podobe zbytočných prieťahov

v konaní v zmysle § 9 ods. 1 zák. č. 514/2003 Z.z., čím nie je daný prvý predpoklad zodpovednosti
žalovanej za škodu, ktorá mala žalobkyni vzniknúť. Súd tak preto nemal dôvod zaoberať sa ani otázkami
priznania náhrady nemajetkovej ujmy, ktorej sa žalobkyňa domáhala. Na základe toho súd všetky žaloby
vspojenýchkonaniachzamietol.Vydanienavrhnutéhomedzitýmnehorozsudkupritomlogickyprichádza
do úvahy len v prípade, že súd žalobe vyhovie. Keďže v danom prípade súd žaloby zamietol, nebol daný
dôvod na rozhodnutie o základe vecí medzitýmnym rozsudkom.

O náhrade trov konania rozhodol podľa § 142 ods. 1 v spojení s § 151 ods. 1 O.s.p., keď pri vyhlásení
rozsudku síce úspešnej žalovanej náhradu trov konania priznal, keďže si ich náhradu v zákonnej lehote
nevyčíslila a zo spisu jej žiadne nevyplývajú, v písomnom vyhotovení jej žiadne trovy nepriznal.

Proti tomuto rozsudku podal prostredníctvom svojho právneho zastúpenia odvolanie žalobca, ktorým
sa domáhal, aby odvolací súd napadnutý rozsudok zrušil a vec vrátil súdu prvého stupňa na opätovné
prejednanie. Ako odvolacie dôvody uviedol dôvody obsiahnuté v § 205 ods. 2 písm. a) v spojení s §
221 ods. 1 písm. f), písm. h) O.s.p., ods. 2 písm. c) a f) O.s.p. Žalobca predovšetkým namietal, že
súd rozhodol v merite veci na základe a s použitím inšpirácie novou právnou úpravou obsiahnutou

v § 9 ods. 2 zák. č. 514/2003 Z.z., ktorá nadobudla účinnosť až po založení zodpovednostného
právneho vzťahu, čo má za následok nesprávnosť súdneho rozhodnutia, ktoré musí byť zrušené. Súd
svojím rozhodnutím de iure i de facto aplikoval princíp priamej retroaktivity, čo je neprípustné. Podľa
odvolateľa súd vôbec nevysvetlil, prečo zastáva názor, že účastníkom nevznikol stav právnej neistoty,
ktorá existuje vždy do času, kým nedôjde ku konečnému rozhodnutiu. V danom prípade zákonodarca

vytvoril legitímnu sféru tolerancie trvania právnej neistoty určením zákonnej lehoty, čo exekučný súd
ignoroval a na čo zo zákona nemal oprávnenie. Podľa odvolateľa súd len s poukazom na skutočnosť,
že on sám nepozná dôkazy, ktoré by ho uspokojovali v tvrdení o výške škody, zamietol návrh na
znalecké dokazovanie, čím znemožnil žalobcovi objektívnym spôsobom preukázať výšku materiálnej
škody a mechanizmus jej vzniku, na čo súd nemal udržateľné dôvody. Keďže výsledok znaleckého

dokazovania mal tvoriť jeden zo základov pre rozhodnutie všeobecného súdu vo veci samej, súd
založil svoje rozhodnutie na nedostatočne zistenom skutkovom stave. Podľa odvolateľa ďalej súdu
neprísluší polemizovať o vhodnosti limitácie dĺžky konania zákonnými lehotami. Súd má aplikovať
platné právo a akéhokoľvek úvahy de lege ferenda sú neprípustným súdnym aktivizmom, na ktorom
nemožno založiť meritórne rozhodnutie. Štrasburgský súd opakovane uviedol, že zodpovednosť štátu

za prieťahy v konaní vzniká aj vtedy, ak súdy konajú náležite, ale dĺžku konania ovplyvňujú mimosúdne
faktory, napríklad i rozsah nevybavenej súdnej agendy. Žalobca vôbec nechápe aký môže mať na
výsledok konania dopad skutočnosť, že súd vyjadril svoje presvedčenie o rozpore exekučného titulu
so zákonom. V ďalšom odvolateľ uviedol, že ak okresný súd v odôvodnení konštatuje, že žalobca
nepreukázal, že by mu postupom exekučného súdu vznikla akákoľvek škoda, pričom uvádza, že

bližšie nešpecifikoval jednotlivé náklady, potom súd nevykonal dostatočné dokazovanie oboznámením
sa s predloženým znaleckým posudkom, z ktorého jednoznačne vyplývajú ktoré konkrétne náklady
boli žalobcom vynaložené v súvislosti so správou a vedením pohľadávky. Ak bol súdu doručený v
čase predchádzajúcom nariadenému súdnemu pojednávaniu, návrh žalobcu na prerušenie konania z
dôvodu, že prebieha konanie o prejudiciálnej otázke, ktorou je rozhodnutie o porušení práva žalobcu na

zákonného sudcu a práva na nestranný súd, na základe ústavnej sťažnosti podanej na Ústavnom súde
SR, bol súd povinný pred samotným rozhodnutím vo veci samej o tomto návrhu osobitne rozhodnúť. Na
podporu tohto tvrdenia poukázal na rozsudok Krajského súdu v Žiline sp. zn. 9Co/174/2014.

Žalovaný odvolací návrh nepodal, k doručenému odvolaniu žalobcu sa písomne nevyjadril.

Krajský súd v Trnave ako súd odvolací (§ 10 ods. 1 Občianskeho súdneho poriadku - ďalej O.s.p.), po
zistení, že odvolanie bolo podané včas (§ 204 O.s.p.), oprávnenou osobou - účastníkom konania (§ 201
O.s.p.), proti rozhodnutiu, proti ktorému je odvolanie prípustné (§ 201 a § 202 O.s.p.), po skonštatovaní,
že odvolanie má zákonom predpísané náležitosti (§ 205 ods. 1 O.s.p.) a že odvolateľ v odvolaní použilzákonom prípustné odvolacie dôvody (§ 205 ods. 2 písm. a), c) a f) O.s.p.), preskúmal napadnuté
rozhodnutie v medziach daných rozsahom a dôvodmi odvolania (§ 212 ods. 1 O.s.p.), postupom bez
nariadenia odvolacieho pojednávania (§ 214 ods. 2 O.s.p.), keď deň vyhlásenia rozsudku bol zverejnený

minimálne 5 dní vopred na úradnej tabuli súdu (§ 156 ods. 3 v spojení s § 211 ods. 2 O.s.p.) a v
elektronickej podobe na webovej stránke súdu v ten istý deň ako sa vyvesil na úradnej tabuli (§ 21
ods. 2 vyhl. č. 543/2005 Z.z.) a dospel k záveru, že odvolaniu nie je možné priznať úspech, keďže
napadnutý rozsudok súdu prvého stupňa je vecne správny, v dôsledku čoho boli splnené podmienky pre
jeho potvrdenie v zmysle § 219 O.s.p.

Pretožeodvolacísúdvplnomrozsahupreberásúdomprvéhostupňazistenýskutkovýstav,ktorývykonal
dokazovanie v rozsahu potrebnom pre posúdenie žalobou uplatneného nároku, jeho výsledky jednotlivo
i vo vzájomných súvislostiach správne vyhodnotil a napokon dospel k správnym skutkovým záverom,
pokiaľideoskutočnostiprávnerozhodnépreposúdeniežalobouuplatnenýchnárokovapretožeodvolací
súd v celom rozsahu zdieľa i právne závery prvostupňového súdu vo veci, ktorý na vec aplikoval správne

hmotnoprávne ustanovenia a tieto v súvislosti s danou vecou i správne vyložil, s poukazom na ust.
§ 219 ods. 2 O.s.p. odvolací súd už iba odkazuje na správne, presvedčivé a vyčerpávajúce písomné
vyhotovenie rozsudku, ku ktorému nemá čo dodať. Odvolací súd ani s prihliadnutím na odvolacie
argumenty nenachádza dôvod, pre ktorý by sa mal od záverov prvostupňového súdu odchýliť a nemôže
preto dať za pravdu odvolateľovi.

S poukazom na uvedené, pokiaľ súd prvého stupňa napadnutým rozsudkom zamietol žalobu žalobcu
v celom rozsahu, rozhodol vecne správne a preto odvolací súd s použitím § 219 ods. 1, 2 O.s.p.
napadnutý rozsudok v celom rozsahu, včítane správneho výroku o náhrade trov konania, (odvolacími
dôvodmi osobitne nenapadnutého) potvrdil.

O náhrade trov odvolacieho konania odvolací súd rozhodol podľa § 224 ods. 1 O.s.p. v spojení s ust.
§ 142 ods. 1 O.s.p., pričom v odvolacom konaní úspešnému žalovanému náhradu trov odvolacieho
konania nepriznal, pretože si ich náhradu návrhom v zmysle § 151 ods. 1 O.s.p. neuplatnil.

Senát krajského súdu toto rozhodnutie prijal pomerom hlasov 3:0.

Poučenie:

Proti tomuto rozsudku nie je možné podať odvolanie.